Demokrati

1. Zakladajú spolok Rovnosť

Na veľkých visacích hodinách v jedálni U barana odbila jedna po polnoci. Plným, čistým molovým zvukom zaduňal úder a dlho hučal v tichej a skoro prázdnej miestnosti. Všetci vážnejší hostia už dávno poodchádzali. Iba sklepník, s kučeravou hlavou ako Cigán, lenivo sa motal medzi stolíkmi. Tu a tam zavadil bokom o stoličku alebo stolík, mraštil tvár, brnčal si pod fúz ako ustatá jesenná mucha a gánil k stolu, kde sedeli ešte dvaja hostia. Nad nimi svietila plynová lampa plným svetlom. Aby im naznačil, že je už čas ísť domov a že i zajtra bude deň, postŕhal obrusy zo stolíkov. Keď to nepomáhalo, pozakladal stoly stoličkami a pozahášal nepotrebné svetlá. Otvoril oblok kvôli čerstvému povetriu. Sadol si obďaleč neho. Niekoľko ráz hlasno zívol, ťapkajúc si dlaňou ústa, a keď sa hostia ani na toto všetko nehýbali, zadriemal. Bolo počuť šušťanie tenkého, tichého letného dažďa v listoch gaštanov, ktoré stáli pred otvoreným oblokom. Svieže povetrie, idúce zvonku, miernilo sparno a riedilo husté povetrie.

Dvaja hostia pri stole tiež ako čo by boli zadriemali. Mladší, počerný, v nízkom slamenom klobúku na hlave, chudý, s ostrými črtami v tvári, s hrubou vrchnou oholenou gambou, s málo trčiacimi prednými zubmi, s medzierkou medzi nimi ako u hvizdáka, díval sa bezmyšlienkovite na stolík. Zavrzol medzi kolená paličku, a položiac na ňu ruky v letných žltých rukaviciach, ktoré sa hodili k žltkastým šatám a mašličke, chvíľami zhlboka vydýchol ako zo sna. Druhý, starší, asi štyridsaťročný, červenkastých vlasov, s bielou, trošku pehavou tvárou, s belavými hustými, hrubými fúzmi, visiacimi nadol, s čiapkou na hlave, v mäkkej farbistej košeli, bez kravaty, v zaškvrnených tmavých šatách, sedel vystretý a z času na čas odfukoval dym cigary. Pred nimi stála fľaša nedopitého vína a dva prázdne poháriky.

Od večera zakladali spolok, ktorému už dali i meno: Rovnosť. Ustálili v dlhom rozhovore, vyrátajúc najprv na prstoch, a keď im prsty nestačili, na papieri, že v takom malom meste, ako je Staré Mesto, na tých päťtisíc obyvateľov je veľmi mnoho spolkov a stále sa množia ako zajace, no, pravda, keď niet na nich „jágrov“. Tu máme červeného Sokola, belasého Orla, internacionálnu Telocvičnú jednotu, skauti kresťanskí a židovskí makabejci, turisti, trampi… Matica, Osvetový zväz, Zemedelská osveta, Vzdelávací krúžok, Slovenská liga… Keby len jedna liga!… Tu je Liga mierová, čo chce zahatiť vojnu. Tá ju zahatí! Liga Masarykova, Liga letecká, Liga protirevízna, Červený kríž, Biely kríž, Živena, spolok slovenských žien, Libuša, spolok slovanských žien, Záchrana, spolok pre padlé dievčatá… Nasledujú všelijaké druhy a krúžky, Katolícky kruh, Evanjelický krúžok, Krúžok filatelistov, šachistov, starých mládencov, futbalistov, tenistov, člnkárov, pestovateľov kaktusov… Potom vojsko: legionári praví a ľaví, slovenskí dobrovoľníci z roku 1918, slovenskí dobrovoľníci z roku 1919… Invalidi… Hasiči…

— Lovecký spolok, — zajasal starší po pomlčke.

— Kynologický spolok. Ochrana zvierat, — priložil mladší.

— Abstinentský zväz.

— Chevra Kadiša.

— Ber i politické sekretariáty.

— Tak Politický sekretariát strany ľudovej, lidovej, agrárnej, sociálnodemokratickej, národnodemokratickej, národnosocialistickej, národnej, komunistickej…

— Potom, čo stolík v krčme, to osobitná spoločnosť Čechov, Slovákov, Maďarov, Židov, rozličných straníkov, luteránov, katolíkov, verejných úradníkov, súkromných úradníkov, žobrákov.

Spoločne sa zhrozili, že jeden druhému je nepriateľom, jeden od druhého bočí ako zlodej. Ako čo by si skalu rozmrvil na drobné skalky a tie skalky sa ohraničujú, vrstvia, natierajú sa nacionálne, nábožensky, stavovsky, rasove, rodove, triedne, majetkove, stranícky a každá si myslí o sebe, že je lepšia, pevnejšia, stálejšia ako druhá… Ľudí treba premeniť na včely. Nech má každý svoj úľ, svoj súš, nech lieta a zbiera prášok z kvetov, nech napĺňa dieročky v súši medom, ale je potrebná jedna spoločná lúčička, na ktorej by sme sa všetci stretali, jednakými boli, seberovnými, kde by neboli nijaké spoločenské rozdiely, postavenie, zamestnanie, rod, strana, náboženstvo, rasa atď. Kde by boli všetci rovní. Toto sa prízvukuje. Kde by bola jediná podmienka vstúpiť na túto spoločnú lúčku: čistota charakteru. Na toto sa kladie dôraz. Táto spoločná, čistá a rovná lúčka by mal byť spolok, ešte jeden spolok ktorý by mal meno Rovnosť. Uzhovorili sa, že takýto spolok založia. Aby hneď demonštrovali za rovnosť, potykali si.

Rozdiel medzi nimi bol totiž podľa denných pochopov veľký. Starší, s čiapkou a vo farbistej košeli bol mäsiar Tolkoš a mladší v slamenom klobúku, komisár pri okresnom úrade dr. Landík. Podľa princípov, ktoré sa mali uplatniť v spolku Rovnosť, rozdiel medzi nimi nebol, hoci bol jeden učený a druhý nie, hoci jeden hádzal paragrafmi a druhý mäsom, jeden sekal rozsudky v priestupkoch, druhý bravčový bok v jatke, jeden kedy-tedy obúšil človeka a druhý vola. To je nie podklad, aby sa spoločensky rozlišovali. Jedným štrngnutím dvoch pohárikov pochovali molocha rozdielnosti. Keď to urobí celá staromestská spoločnosť, Rovnosť skvitne ako ružový ker na jar a v Starom meste nebude medzi ľuďmi nijaký rozdiel.

Po potykaní prešli i na dôvernejšie veci. Mäsiar začal hovoriť tajnostne, priložiac si k ústam dlaň, aby ho len komisár počul, že medzi jeho „kundšaftmi“ najradšej obslúži kuchárku Hanu, ktorá slúži u bankového direktora Rozvalida. Také krásne dievča. Veľmi sa mu páči. I za ženu by si ju vzal, ale „honor“ mešťana mu akosi nedovoľuje, aby sa k nej priblížil. Landík počúval, ale ho to veľmi nezaujímalo. Viacej hovoril o rozsudkoch, že je veľa priestupkov, má okolo päťsto nevybavených vecí, často nevie, kde mu hlava stojí, toľko je aktov, a že jeho šéf je veľmi prísny a pedantný človek, stále vypytuje od neho pracovnú knižku a robí do nej červenou ceruzkou rozmanité poznámky, otázniky a výkričníky. To zasa Tolkoša nezaujímalo.

Teraz mlčali. Nadišla tichá perióda pri kvaterkovaní. Nechcelo sa im už hovoriť, ani hýbať od akejsi zmalátnenosti. Iste si obidvaja mysleli, že by bolo lepšie doma pod paplónom. Len tá cesta keby nebola. Keby tak mohli preletieť a odrazu bez dvíhania, bez chôdze nájsť sa v posteli.

Čerstvé povetrie od obloka ako čo by ich bolo zobudilo. Staršiemu dohorela cigara. Vyfúkol ju a papierovú čutorku položil do bočného vrecka vesty.

— Poďme, — povedal, — nebudeme tu nocovať.

Odhodlane vstal a natiahol sa.

— Už som celý presedený. Chrbát ma rozbolel.

— Počkaj, — odporoval mladší, — dopijeme. I tak prší. Škoda by bolo vína. Sadni si, kým prejde dážď.

Zložil klobúk na stolík a začal si sťahovať rukavičky.

— Idem. Škoda noci.

— Spachtoš.

— Čoby, ale je naozaj škoda takto márniť čas. Sedíme tu od ôsmej, a vlastne nič sme nevyhútali, ako rozlámeme ľady našej meravej spoločnosti, aby sa rozkývala naša riečka. Bolo by treba na čelo Rovnosti nejakého významného človeka. Nejakého takého ministra alebo aspoň tvojho šéfa Brigantíka. My budeme prislabí. Nepotiahneme. Sám si povedal, že sme chamraď a že s nami to ťažko pôjde.

— Radšej čerta ako Brigantíka. Veď som ti povedal, že je to človek, ktorý má namiesto hlavy paragraf. Najlepšie by bolo, keby to vzal do ruky zámožnejší mešťan, ako si napríklad ty. Pristupovanie do spolku zo strany inteligencie by muselo ísť dobrovoľne, nie na nátlak.

— Ale veď si povedal, že sme len čižmy, hrnce, mydlo. Okrem remesla nič. Iba ak kus tej škvarky obrobiť. Že my nemáme pre také veci zmysel. A potom, my by sme ani neimponovali. Inteligencia by sa mala k nám znížiť. My sa nemôžeme k nej povyšovať. Nebol by dobrý náš farár?

Landík sa celkom zobudil a ohnivo prehovoril:

— Ten tiež okrem kostola nič, iba ak prejde do cintorína a najradšej desať ráz denne k Steinerovi na pivo. Jeho povolanie je i tak šíriť kresťanskú lásku a ľudskú rovnosť, ale myslí len na svoju širokú papuľu a veľké brucho. Napchávať sa. Jedenie, pitie, zárobok, groš — to je hlavné. Pre vyššie veci, ktoré nedonášajú na kuchyňu, je nemý, slepý a hluchý.

— Ako väčšina ľudí… Predsa by to mal byť inteligent, ktorý by viedol.

— Aká trúba, aký hrom by bol potrebný, — rozrečnil sa komisár Landík, — aby ste konečne pochopili, že ste vy páni a že od vás závisí všetko, nie od tých päťdesiatich „pánov inteligentov“, čo prišli sem, aby vám prisluhovali pravdu, administrovali vás, dane brali, liečili, učili, bránili pri súdoch a kázali o kresťanskej morálke. Štyritisíc vás je, a ich päťdesiat. Predsa vládnu. Vozia sa po nás ako po hradskej. A vy to necítite. Chcete byť naozaj nemou, chladnou, poslušnou hradskou? Len aby šliapali po vás, ťažké fúry vliekli, pľuli a smeti vyhadzovali… Vodou, prachom, blatom, kameňom, asfaltom chcete byť, len aby z vás, preboha, nejaká trávička, užitočná bylina nevyrástla… Taká rovnosť je potrebná pre vás, aby ste sa vzdelali, prišli k sebavedomiu, že ste vy sila a vláda… S farármi, náčelníkmi zakladať spolky rovnosti — práca daromná. Ako čo by si sad chcel založiť na skale.

Strmo hodil rukou a v myšlienkach sa tešil, ako pekne zarečnil. Premeral ostrým pohľadom staršieho, a keď ten nesadal, vstal tiež. Potiahol si bielu kvetovanú vestu, podupkal nohami, aby sa mu nohavice vyrovnali, vreckové uši pedantne vyhrnul, pred zrkadlom si položil klobúk na hlavu a napravil si bielu mašľu.

„Panák,“ myslel si Tolkoš, keď to videl, ale jeho odpor zmizol, keď Landík chlácholivo povedal:

— Tak hybaj! Nemusíš sa hnevať.

Podišiel k východu, otvoril dvere a pustil staršieho napred.

Von bola tma ako v rohu. Dážď neprestával, ale bol riedky a tenký. Svetlo v hostinci zhaslo, len čo vykročili. Spočiatku nebolo rozoznať nič. Len ďaleko, skoro na samom konci dlhej, rovnej ulice, blikala plynová lampa. Zašli pod široké strechy malých domov, aby nemokli. Landík strhol svoj klobúk a šiel holohlavý. Rozhľadeli sa v tme a rozoznali kontúry stromov pri ceste, drevené ohrádky okolo nich, budovy a obloky na nich, čnejúce telegrafické stĺpy a komíny na strechách. Landík hovoril, uspokojujúc mäsiara, ako čo by bol chcel prosiť za odpustenie, že práve tých drobných ľudí porovnával s hradskou a kameňom.

— Nemusíš sa hnevať. I ja som na tej hradskej kameňom. Nemôžem sa zdvihnúť, poletieť a poprebíjať chladné čelá. Čakám, aby ma niekto zdvihol a hodil.

— Vidíš, a ty od nás žiadaš, aby sme sami leteli, ty, inteligent. Niet hýbadla, to je to. Byť hýbadla, pohýbali by sme sa všetci.

— Ale v nás dvoch je myšlienka. Stará myšlienka, stotisíc ráz vyslovená, krvou zaliata, víťaziaca a zasa odkopnutá ako stará papuča. Oživotvoríme ju.

— Myšlienka! — zasmial sa mäsiar.

— Čo sa smeješ? — spýtal sa Landík a zastal. — Myšlienka je počiatkom všetkého. Kôstka, zrno, semeno. To je ten zárodok, z ktorého vykukne decko, narastie geniálny človek. My kôstku vezmeme, zasadíme, a uvidíš, že narastie strom. My myšlienku znova vyslovíme. To je začiatok všetkého. To bude rozum, čo dostane ústa a natrafí na uši…

Landík chytil Tolkoša pod pazuchu a šli ďalej.

— Ak v nás každom, — pokračoval Landík, opájajúc sa svojimi slovami, — bude jedna tá istá, vrelá, oduševňujúca myšlienka, len myšlienka, teda podľa teba nič, všetci židáci budú mať správne slovenské firmy nad obchodmi a budú hovoriť po slovensky, to len ad illustrandum vravím, a i ostatní päťdesiati inteligenti sa nám poklonia, alebo pôjdu v čerty.

Nahnevane dokončil a zamĺkol. Mäsiar vzdychol a smutne dodal:

— K myšlienke treba ducha i obucha, aby sa myšlienka realizovala, ale to je už ďalšia podmienka. Prvá požiadavka je, aby myšlienka jestvovala. Lenže jej niet. Aspoň nie je horúca a oduševňujúca. Ani v tebe jej niet. Preto som sa zasmial.

— Ako niet? Odpusť.

— Čoby bola. Ty si, ako každý inteligent, namyslený aristokrat. Len v teórii ste demokrati. V každodennom živote vám my smrdíme. To cítime a nemáme vo vás dôveru. Pravda je, že myšlienku treba vysloviť, ináč je nič, ale nielen vysloviť. Vysloviť sa dá všetko. Myšlienka musí mať korene v srdci. Keď je nie v srdci, nemá oheň. Nerozplamení nikoho. Nepresvedčí… Vidíš, i ty prídeš k nám, podlejším od seba, do namazaných krčiem. Podávaš ruku, vyslovuješ myšlienku, hovoríš, a my jednako cítime, že sa pretvaruješ, že nemôžeš premôcť pocit rozdielu medzi sebou a nami. Iste by si bol radšej v Centrálnej kaviarni a hľadel na dievku v kase alebo do ilustrovaných novín, cez oblok na ulicu z mäkkého fotela, ako sedel na tvrdej drevenej lavici v malej začmudenej krčme a díval sa na naše hrubé, vyrobené ruky, drsné dlane s mozoľmi, ošúchané kabáty, lacné čiapky, počúval naše naivné, sprosté reči, videl naše komisné maniere, ako chráčeme a pľujeme … Tebe je i toto, čo teraz vravím, pošlé a hlúpe … Tebe je s nami nepohodlne. Ty sa pretvaruješ. Veľkopanský sa spúšťaš medzi nás. My ti neveríme. Preto nás nevieš ani presvedčiť, strhnúť so sebou. Všetci inteligenti ste takí. My sme vo vašich očiach — pravdu si vravel — chamraď. Vaše myšlienky nevyrastajú zo srdca. Nemáte úprimné presvedčenie, nemôžete nikoho ani presvedčiť.

— Vy ste citlivý, aprehenzívny a namyslený národ, — prerušil Tolkoša Landík. — Kto ma núti, aby som chodil medzi vás? Chcem od vás niečo? Som ja poslanec, aby som potreboval vaše hlasy? Predávam účastiny, remeň, súkno, sadlo a či svine? Chcem byť azda direktorom vo vašej Ľudovej banke? Zbieram na niečo?… Aby sa s vami hneď objímal a bozkával! Ak nie, nafúkate sa. Mám také cigary fajčiť ako vy, musím mať rozdrapený lakeť na kabáte, musí mi zle prísť od riedkeho, jarmočného piva, musím pľuvať pod seba ako vy, aby som vás presvedčil a bol vaším priateľom?… Myšlienka ti nevyrastá zo srdca!

Pohrdlivo sa zasmial a zatiahol paličkou po spustenej plechovej roletni na dverách ktoréhosi kupca. Nepríjemný šramot sa rozľahol v tichej a tmavej ulici.

Priatelia Rovnosti došli pod plynovú lampu. Vo svetle bolo vidieť, že ešte mrholí. Starší vzdorovite zatíchol. Nechcel odpovedať na ponižujúce reči mladšieho. Landík čakal. Keď zbadal, že darmo čaká, podal mu ruku a spýtal sa ho posmešne:

— A čo Hana? Ty namyslený aristokrat. No?

— Daj pokoj, — povedal mäsiar ticho a ako čo by ho bolo striaslo.

— Veď si vravel, že sa ti páči a že by si si ju vzal i za ženu. Prečo sa jej nepribližuješ?

Mäsiar mlčal. Stál pod lampou a díval sa niekam do tmy ponad Landíkovu hlavu.

— No, — súril Landík, — povedz, veď sme priatelia a založili sme spolok Rovnosť, to znamená byt čestným, hovoriť si pravdu do očí a nevystatovať sa nad druhými… Hanu som videl. Je pekná a chodí v krajšom klobúku a lepšom kabáte ako hociktorá meštianska dcéra. Je čistotná, poriadna, možno, že si i niečo nagazdovala, ale ty jej peniaze nepotrebuješ, mäsiarstvo ti donáša a vždy bude donášať, lebo ľudia vždy budú mäsožrútmi. Máš okolo štyridsať rokov. Čo si ju nevypýtaš? Šla by za teba s radosťou.

— Pravdu máš, — zahundral mäsiar. — To je dobrý tromf, aby si zabil našu Rovnosť. Ty si viac ako ja, ja viac ako Hana, Hana viac ako chyžná, chyžná viac ako kravská dievka. Ja sa k Hane nesmiem približovať. Ľudia hľadia, a ja som predsa z predných mešťanov.

— Z márnivých, namyslených.

— Nie, ale z tých, ktorí dajú na honor.

Potriasol ruku Landíkovi. Chytro sa obrátil a zmizol v tme, ako čo by sa hanbil.

„Aký hlupák,“ myslel si Landík, idúc z kroka na krok opačným smerom. „On ma chcel biľagovať za namysleného inteligenta, a je sto ráz namyslenejší ako ja… Citliví, požadovační, namyslení ľudia. Treba s nimi zďaleka a zvysoka. Najnesúcejší stavebný materiál pre také Rovnosti. Dobre, že uzná, že som viac…“

2. Treba ukázať príklad

Len čo prišiel Landík domov a zapálil lampu, už mu niekto zaklopal na oblok. Boli tri hodiny po polnoci, keď je klopanie na oblok, ak človek neočakáva nejakú mladú Máliku, veľmi nepríjemné. Landík bol mravne, čistý a dievčenskú návštevu po polnoci, možno, že by si bol i vyprosil. Zaklopanie ním trhlo. Nevedel, kto to môže byť, a váhal, či má otvoriť. Predsa pristúpil k záclonám a odhrnul ich. Dlhšie trvalo, kým rozoznal tvár. Neveril vlastným očiam: v obloku bola Tolkošova tvár.

„Čo zas chce?“ durdil sa. „Pred štvrťhodinou som sa s ním rozlúčil a zasa je tu.“

Nahnevane otvoril krídlo obloka a vytrčil hlavu.

— Čo je? — opýtal sa s nevôľou. — Nemôžeš spať?

— Nehnevaj sa, že ťa vyrušujem. Malú radu chcem od teba, — zahovoril mäsiar ticho a chytro. — Spomenul si Hanu. Hovoril som ti, že sa mi páči a že by som si ju vzal i za ženu. Mohlo by to byť?

— To sa jej musíš spýtať.

— Ale kde, ako? Nemám skúsenosti.

— Nevojdeš dnu? Navaríme čaju.

— Nie, ďakujem ti. Už neprší a nechcem ťa unúvať. Poraď, tak nakrátko. Ty si čítal všelijaké romány.

Landík otvoril i druhé krídlo obloka a oprel sa o lakte. Radil žartovne. Nezaľúbeným je láska vždy komická.

— Daj jej najavo, že sa ti páči. Chodievaj s ňou na prechádzky, do biografu, do záhrady na pivo, na tanec, daj jej kedy-tedy darček, čo ja viem, na šaty, prstienok. Nemusíš ani hovoriť, že sa ti páči. Ona to už vycíti, a ty tiež, či by bola náklonná. To sa ti láska sama vypečie pri svetle očí ako sviečkovica na biftek, keď v sporáku horí. Dostanete chuť. Zažiada sa vám len jesť a jesť — jeden druhého. Preto sa vraví: išli sa zjesť od lásky. No, a dohovoríte sa. Nič prostejšie…

— Nie, nie, — zastavil ho mäsiar. — Rozdiel medzi nami je veľký. Ako som ti vravel. Hana slúži, a ja som z predných mešťanov. Naša rodina je stará. Môj starý otec bol tu richtárom a otec boženíkom, ja sám som v predstavenstve. To by veľmi bilo do očí. Všetci by sa smiali. Mne sa to samému vidí smiešne. Mäsiar a údenár, výborník, potomok vzácnej famílie Tolkoš sa vodí s kuchárkou!

— Mesaliancia, — zasmial sa doktor uštipačne. — Keď si ju vezmeš, bude pani majstrovou, pani výborníčkou, paňou obecného predstaviteľa. Kráľovskí synkovia sa zriekali trónu pre lásku. A trón, to bolo čosi viac ako údenárstvo. Zriekni sa i ty svojho honoru. Tam sme, kde sme boli pred polhodinou. A rovnosť nič?

Mäsiar si pritlačil sluchy prstami, akoby rozmýšľal.

— A nešlo by to inak? Pokojnejšie, tichšie, aby neklalo oči, a neurážalo sluch! Písomne napríklad?

— Ale to je spupnosť! — vzbĺkol Landík. — Ako nejaký Napoleon, keď poslal do Viedne Berthiera, aby vypýtal Máriu Lujzu a zosobášil sa s ňou v mene cisára… A k oltáru akože ju povedieš? Písomne? Či pošleš mňa?… Daj mi pokoj!

Chcel zatvoriť oblok, ale Tolkoš zachytil rám.

— Ak je to spupnosť, — povedal ostro, — tak i ty si spupný.

— Keby sa mne Hana páčila, ani chvíľu by som neváhal.

— Chodil by si s ňou do biografu, na tance?

Landík sa podíval na neho. Ako by mu bola akási veľká myšlienka osvietila hlavu. Chvíľku mlčal, potom povedal odhodlane, vážne a nahlas, aby Tolkoš dobre rozumel:

— Mňa do tvojej Hany nič. Nie som do nej zamilovaný, ale aby som ti ukázal, že vo mne niet pýchy, zajtra sa zoznámim s Hanou a budem ju odprevádzať od tvojej jatky až k domu direktora Rozvadila, kde slúži. Odprevádzať ju budem tak, aby to ľudia videli a pochopili, že je to schválne, zo záujmu, a nie náhodou. Tak budem robiť týždeň. Čo povieš na to?

— To neverím.

— Uvidíš — uveríš. Nebudem hrdý ani spupný voči Hane, ale budem hrdý a spupný oproti spoločenskej mienke, ktorá to bude odsudzovať. Nebudem sa hanbiť.

— Ale ju zahanbíš — Hanu. Ani nepôjde s tebou. Bude si myslieť, že bohviečo chceš od nej, a i ľudia hneď na zlé pomyslia.

— Ako bude, tak bude. Môj úmysel je čistý. Budem demonštrovať za rovnosť, proti tým múrom, ktoré ľudia medzi sebou nastavali. Presvedčím ju o tom. Len ty nebuď žiarlivý.

— Ani mi na um nepríde. Viem, že tá demonštrácia má svoje medze. Probuj demonštrovať do konca. Vezmi si ju za ženu.

— Ak sa mi zapáči, prečo nie? Ale daj mi ruku, že ma nebudeš prenasledovať svojou žiarlivosťou.

— Nebudem. Tu je ruka.

— Ešte jedno. Keď ťa uvidím, čo len raz, že sa ty prechádzaš s Hanou, to mi bude znamením, že si odhodil malomeštiansku pýchu, svoj vysoký honor, a ja odstúpim. Dobre?

— Dobre.

Podali si ruky a zaželali dobrú noc. Landík zavrel oblok.

Landíkovi ešte pod paplónom bolo smiešne na Tolkošovi, mäsiarovi, údenárovi, obecnom predstaviteľovi, výborníkovi, potomkovi starej, známej a povestnej rodiny v Starom Meste. Seká mäso, predáva za peniaze, denne sa zakrvaví, rád je, keď môže čím viac koštiaľov pridať, a jednako si myslí, že je vyššie postavený ako ten, čo to mäso uvarí alebo upečie, hoci za mzdu. Slúži kupujúcemu obecenstvu, zalieča sa kuchárkam, aby u neho kupovali, a predsa sa mu zdajú nižšími tvormi, azda preto, že slúžia len jednému pánovi.

Sfúkol lampu. Dlho myslel na Tolkoša a s ním na všetkých írečitých malomešťanov… Samá skala, skala, skala… Železným kladivom ich obúšiť… Preraziť tvrdý kruh ich kamenných hláv, aby sa z nich nejaký užitočný kúštik odlúpil… Myšlienkou by si ich darmo osvecoval a darmo lial na nich prúd najznamenitejších slov. Ani sa nehnú… Praľudia… Ale či sú lepší inteligenti?

Doktor si predstavil samé ohnivá, osobitne stojace, jedno do druhého nezapadajúce a chvastajúce sa vo svojej osobitosti a izolovanosti, bojujúc so sebou, namiesto aby sa pospájali a skovali v mohutnú reťaz, ktorú by nik nepresekol.

„Zademonštrujem, rozhodne zademonštrujem,“ utvrdzoval sa vo svojom rozhodnutí, a v myšlienkach, ako to urobí, zaspal.

3. Demonštrácia za rovnosť

Ráno bolo krásne, májové. Slnko už osvecovalo jednu stranu námestia, druhá polovica bola ešte v tôni. Ľudia v malých skupinách postávali okolo veľkého, sčernetého kostola. Čakali na malú omšu. Boli to zväčša takí, čo nemali čo robiť v poli. Predavačky za chrbtom chrámu pražili čierne klobásy a jaternice. Ich vôňa plnila blízke okolie. Bol tržný deň. Cudzí sedliaci prichádzali do mesta za svojimi nepríjemnými povinnosťami, či na súd, či na daňový úrad, do banky — platiť alebo na trhu, v sklepe čo-to potrebné nakúpiť, a zasa len platiť. Zastavovali sa, nazerali do pekáčov, ďubali prstami do mastných pečienok, jednali sa a pochutnávali si. Niektorí už uspeli po mastných raňajkách zájsť do krčmy a vypiť si.

Pred Tolkošovou jatkou už bolo dosť slúžok a kuchárok. Tisli sa pred malým oblôčikom a súrili „pána majstra“, aby im mäso čím skorej dával a odbavil ich.

I Hana bola medzi nimi. Vynikala štíhlou, plnou, nie tučnou, pevnou postavou. Po pansky oblečená, len bez klobúka, holovlasá, s veľmi bledými vlasmi so zvitými vrkočmi na tyle. Jemná, podlhovastá biela tvár s ružovou priesvitnou kožou. Robila dojem mladej panej, ktorá si sama prišla vybrať mäso, aby mäsiar hocičo „nenakydal“ a nedal samé kosti. Veľké belasé oči boli okrúhle, s výrazom smutným, skoro trpkým, len tenké husté obrvy, zdvihnuté k sluchám, dávali tvári čosi šibalské, veselé. Keď sa jej tvár smiala, oči sa zúžili, obrvy vyhrnuli a celá tvár sa stávala bezstarostná, detsky veselá, samopašná a jasná, skoro šťastná. Plné, svieže pery sa roztvorili; vrchná, hodne užšia, potiahla sa k malému, rovnému a tenkému nosu, spodná, hrubšia, stenkla a markantný výrez jarčeka pod nosom sa stratil a tým i celá dievčenská prísnosť a nedotknuteľnosť.

Tolkoš, keď ju zazrel, ako obyčajne, sa potešil. Stával sa zhovorčivejší, hlasnejší a obratnejší, chytrejšie sekal mäso, vážil a dával. Dnes jeho veselosť trvala krátko. Pomyslel si na komisára, že sa ju strojí odprevadiť, a zachmúril sa. Odbavil, ako mohol, chytro kupujúcich, aby potom mohol zadržať Hanu a pozhovárať sa s ňou. Keby sa nebol bál, že sa prezradí pred ostatnými dievčatami, iste by ju i do jatky zavolal. Už mu bolo na jazyku, že jej povie, aby si sama prišla vybrať mäso dnu do jatky, ale zbadal neďaleko čižmára Jakuba s červenými vlasmi, veľkého klebetníka, prehltol slovo a obslúžil Hanu ako inokedy. Hane sa jednako videlo, že sa „šiple“. Podurila ho:

— Nože ma odbavte, pán Tolkoš. Pán komisár ma čaká.

— Aký komisár? — začudoval sa, ako čo by o ničom nevedel.

— Pán komisár Landík.

Ukázala košíkom na ulicu, kde svietilo slnko. Landík skutočne tam stál, neďaleko uličnej lampy, oblečený do čierneho, v mäkkom čiernom klobúku. Opretý o paličku, díval sa na jatku. Ešte i malú fialovú astru mal v kabátovej dierke.

— A čo ty máš s pánom komisárom?

— Ja nič, ale on, že mi má niečo povedať.

— Čože ti on má povedať?

— Že vraj čosi veľmi vážne.

— Páčiš sa mu. Zalieča sa ti, — zaintrigoval mäsiar.

— Dnes som sa po prvý raz s ním zhovárala.

— No, len pozor na srdce!

Sklonila hlavu. Podívala sa na konce svojich črievic. „Prečo mi to hovorí?“ myslela si. Nebolo to nič také, že sa jej Landík dnes ráno poklonil a oslovil ju, aby odpustila: má jej niečo vážne povedať, že ju počká, keď pôjde domov. Ani zvedavosť ju netrápila. Vedela, že je to len tak, z huncútstva. Ju páni neraz oslovili a chválili do očí aká je obratná, aká pekná, ale to bývalo také, ako keď človek zastane pred pekným obrazom, aby sa mu lepšie prizrel, a vydá zo seba zvuk pochvaly: zbadá, že je obraz drahý, vie, že ho nemôže kúpiť, a ide ďalej.

Páni to už vybadajú, čo možno dosiahnuť a čo nie medzi dievčatami. Hana sa im videla tiež veľmi drahá. Obmedzúvali sa teda na pohľad, na pochvalu, a šli svojou cestou. Tak to bude i s pánom komisárom a s jeho vážnou rečou.

— Dajte mi už mäso, — súrila. — Musím sa ponáhľať.

— Veď on počká, — smial sa trpko mäsiar.

Hneval sa na ňu, že sa tak ponáhľa a neváži si rozhovor s ním. To je predsa vyznamenanie, keď sa on s dievčaťom púšťa do dlhších rečí. Času je dosť.

Červený Jakub sa obrátil a pošiel k jatke. Tolkoš podal mäso a Hana odišla. Jakub zašiel za kostol. Mäsiar, zvedavý, čo sa bude robiť, pustil sa za Hanou. Na rohu ulice zbadal, že má veľmi zakrvavenú zásteru, rukávy na košeli a ruky. Vrátil sa naspäť do jatky, chytil i topor na sekanie mäsa a zaťal ním do bukového kláta. Hnevalo ho, že Landík predsa len odprevadí Hanu. Bohvie, čo jej nahovorí, a ešte ju pomýli.

Landík išiel s dievčaťom, ako čo by panskú slečnu odprevádzal. Zdvorilo sa jej poklonil, povedal svoje meno, že je úradník pri okresnom úrade, a tituloval ju slečna. Poprosil o dovolenie, aby ju smel odprevadiť.

— A načo? Zájdem i sama, — nevidelo sa Hane, — ja sa musím ponáhľať. Čo ste mi to chceli povedať?

— Že si vás ctím.

— Ďakujem. A potom?

— Trošku prejsť sa s vami.

— To si vyberte seberovnú.

— Vy ste mi rovná.

— Nie. Len choďte svojou cestou. Zato ste ma nemuseli pristavovať. Nie som slečna, — odporovala Hana, nie urazená, ale skôr nastrašená.

Landík sa nedal odbiť. „Je to sprosté takto sa natískať,“ myslel si, „ale čo by povedal Tolkoš, keby som hneď ustúpil?“

— Vy ste v mojich očiach slečna. Či je takýto titul len pre advokátske dcéry? Skôr patrí tým, ktoré statočne pracujú ako vy. Nie sme modlári, aby sme sa klaňali bohyniam v klobúkoch a kožušinách. Verte mi a dajte mi ruku.

Nepodala. Landík išiel s ňou. Bol v zmätku. Nevedel, o čom má hovoriť. Vravel dve na tri, len aby nemlčal. Hana čušala. Videlo sa mu, že je rozvalidovský dom ďaleko a že idú pomaly. Najradšej by bol preletel priestor. Stopoval pohľadom, či mimoidúci nehľadia na nich podozrievavo, s úsmevom alebo posmechom, či sa nezastavujú a neobracajú za nimi. Nezbadal nič podozrivé a upokojil sa… Konečne je to nie nič neobyčajné, dokazoval si v duchu… Ide úradník s kuchárkou od Rozvalidov. Čo si môžu pomyslieť? No, nejaká miestna okuláta, dievčaťa sa spýtal, kde je to, no, a vedie ho na miesto, na ktoré sa spytoval.

Pri bráne zdvihol klobúk. Neosmelil sa nastrčiť svoju ruku, aby ju Hana zasa neodmietla. Len povedal:

— Do videnia zajtra… Podajte mi ruku.

— Len choďte, — odvrkla. — Dajte mi pokoj.

Mrzelo ju, že ešte i do brány ju odprevádza. Bezočivý akýsi pán. Len aby niekto nevyšiel z domu, aby ju tu nevideli s cudzím, a okrem toho ešte s pánom. Chcela sa ho čím skôr striasť.

— Teda nie do videnia?

— Nuž, do videnia.

— Ruku mi nepodáte?

Podala a hneď si ju i vytrhla. Vybehla hore schodmi.

Vyšiel na ulicu. I jemu sa uľahčilo, že je po odprevádzaní. Nepríjemné bolo, keď si pomyslel na zajtrajšok a potom ešte na päť takých prechádzok. S dnešnou prechádzkou nebol spokojný. Utekali ako zlodeji. Vravel, že si ju ctí, a pritom tŕpol, že ho niekto zo známych uvidí. Keby si ju naozaj ctil, netŕpol by. Nehovoril pravdu. To bolo iba kvôli rozhovoru. Demonštroval za rovnosť? Nedemonštroval, lebo cítil rozdiel. Nik neuverí, že to, čo dnes urobil, urobil len z úcty k nej, k spolublížnemu, k človeku. Sám pochyboval o tom. I ona i druhí si iste pomyslia: „Demonštrácia za rovnosť? Somárstvo! Skôr nízke, mrzké zámery, vášne.“ Neuverí ani Tolkoš. Chcel ukázať príklad Tolkošovi? Neukázal, lebo sa hanbil zaň. Taký je ako namyslený „honoracior“. Sám cítil svoj honor. Fuj!

Nespokojný prišiel domov, aby sa preobliekol do úradu. Bol by sa vyzauškoval, že sľúbil takú hlúposť, keby to bolo osožilo. Lenže dal ruku Tolkošovi. Dohovor je dohovor a charakter je charakter. Od svojho predsavzatia nemôže odstúpiť. Neodstúpi. Čo si zaumienil, vykoná.

Bolo ešte dosť času do úradu. Hodil sa na diván. To bolo jeho miesto na rozmýšľanie. S cigaretou v ústach, fúkajúc dym do povaly, uvažoval, že vlastne už ukázal Tolkošovi príklad. Treba ho len nahovoriť, aby to isté urobil, čo on, a nebude sa viac musieť nútiť do takých nepríjemných prechádzok… A ak sa bude i naďalej zdráhať?… Prechádzky treba ideovo odôvodniť… Začali sa mu v hlave rojiť axiómy… Čím je kto inteligentnejší, tým je schopnejší zohnúť sa k najprostejším tvorom a nájde v nich pôvab a záujem, neprístupný tupým a sprostým… Prostota a skromnosť je už sama v sebe múdrosťou života… Čím je kto učenejší, tým je prostejší; čím je prostejší, tým je múdrejší, bohatší a veselší…

Cigareta mu dohárala. Hľadal očami popolník. Bol na stolíku a vstávať sa mu nechcelo. Zmliaždil oheň prstami a hodil cigaretu k peci, oblizujúc si popálené prsty.

„A ak sa popálim,“ snoval svoje myšlienky, „nech. Hana je pekné dievča. Trošku spurná, ešte divá. Bolo by zaujímavé skrotiť ju a presvedčiť, že moje úmysly sú čisté… Ale to potom nesmiem brať ako úlohu, ktorú chcem čím skôr spraviť, aby som si vydýchol a bol zasa slobodný…“

Skočil z divána.

Rozhodol sa, že sa nebude spravovať podľa hlúpych. Nech sa hlúpi spravujú podľa rozumných. Vyhubí pýchu tried. Aspoň v sebe ju zničí. Ak sa bude treba premáhať, premôže sa…

Čo si zaumienil, i vykonal. Hanu skutočne odprevádzal každé ráno. Spočiatku bola chladná a plachá ako prvý raz. Mračila sa, odvracala hlavu a bežala, akoby ju naháňali. Landíka nepočúvala. Na jeho otázky neodpovedala. Probovala, že ukáže hnev. Sťahovala obočie, gánila, hádzala plecami, premerala si ho od hlavy po päty, odvrávala urazená alebo zanovite mlčala. Bez slov dávala najavo, že sa jej „pán doktor“ ani trošku nepáči, ba že je jej nepríjemný, až odporný. Landík vytrval. Nechcel zbadať Hanino odmietanie. Šiel popri nej a hovoril, hovoril, čo mu prišlo na um. Slovami chcel zahlušiť, čo sa v ňom vzpieralo proti jeho konaniu. Na štvrtý deň stala sa Hana smelšou. Obrátila celú tvár k nemu a spýtala sa ho:

— Čo vy so mnou chcete, pán doktor?

— Prostá vec: páčite sa mi.

— Prečo práve ja?

— Nechcem vás do očí chváliť.

— A čo chcete odo mňa?

— Vašu dôveru.

— Načo vám je moja dôvera?

Landík rozmýšľal, čo jej má povedať. Filozofovať o rovnosti? Či jej oznámiť, že ukazuje príklad Tolkošovi? Nie. To by bolo zdĺhavé a nie jadrné. Mal by povedať niečo pekné.

— Chcem si vás získať za priateľku, — povedal a hneď sa chytil za nos.

Mať priateľku znamenalo v tie časy práve čosi samopašné, nepekné, až nemravné.

— Viete, — opravil sa, — som taký opustený vrabec a hľadám bezpečnú vetvu, na ktorej by som sa mohol pokolembať.

To bolo ešte nepeknejšie. Keby Hana bola bývala prefíkaná, bola by si to vyprosila. „Tak,“ bola by si myslela, „vy sa chcete na mne kolembať? Ja mám byť len takou akousi halúzkou pre kadejakého vrabca?…“ Lenže Hana bola čisté dievča. Jej sa to páčilo. Myslela si, že jej Landík vyznáva lásku. Zružovela. Landík hľadel na ňu s úľubou. Chvíľku čakal na odpoveď.

— Počujte, ja vám to vysvetlím, — pokračoval, keď odpoveď neprichádzala, pričom si očistom hlasno odkašľal a vytiahnuc šatôčku z vrecka, priložil si ju k ústam, aby uvážil, čo jej to má vlastne povedať — A nemohli by ste, slečna Anna, vyjsť z domu na prechádzku? Sadli by sme si na lavičku, hoci v mestskej záhrade. Tam by som vám všetko vysvetlil.

Sám sa zľakol svojho návrhu. Ak ho prijme, bude sedieť večer s ňou na obdiv sveta. Tŕpol, čo povie. Hana pomaly a záporne pokrútila hlavou.

— To nie, čo by povedali?

— Kto?

— Ľudia.

„Čo by povedali, čo by povedali? To je celá morálka dievčat. Ony sú ochotné na všetko, ale čo by povedali iní. Ak nás nik nevidí, dobre, ale ak nás niekto vidí, nie, nie, nie!“ myslel si Landík a nahlas povedal:

— Vidíte, to je tá nedôvera. Vy si teraz myslíte: „Čo budem vysedávať s cudzím, poloznámym človekom? On chce len zábavu, samopaš.“ Celkom iste sa mýlite.

Čušala.

— A kedy máte vychádzky z domu? — dobíjal Landík.

— Každú druhú nedeľu.

— Veru málo. Kam chodievate?

— Sedím i vtedy doma. Čítavam.

— Vy čítavate? — čudoval sa. — Čo?

— Knižky.

— Aké?

— Rozprávky. Prostonárodné povesti o Matejovi, Zlatovláske, Loktibrade, Či je pravda na svete, o Jankovi Hraškovi. Pán kaplán mi ešte doma daroval túto peknú knižku. Tú čítam.

„Zázrak,“ myslel si, „slúžka číta knižku, sedí doma, nikam nevyjde, i keby mohla. To som ešte nepočul.“

Hana odrazu narástla v jeho očiach.

— A páčia sa vám?

— Páčia. Ale som už všetky poprečitovala.

— Zajtra vám donesiem, — ponúkol s radosťou.

Potešilo ho nielen to, že dievča číta, ale že sa našlo spojivo medzi ním a ňou. Kniha bola kedysi znamenitým mostíkom medzi dvoma hlavami a srdcami. Po tom mostíku veľmi ľahko prechádzali nielen myšlienkové svetlá, ale i srdcové plamienky.

Skoro každý ženský román sa knižkou začínal a knižkou končil… Pozriže, pozri? Ten mostík dosiaľ nespráchnivel.

— Mám mnoho knižiek. Donesiem vám. Áno?

— Prosím.

Pri bráne mu už sama podala ruku. Landík ju s radosťou chytil a priateľsky prichlopil i druhou.

— Najlepšiu vyberiem.

— Ale naozaj?

Pozrela mu zasa rovno do očí, teraz už s úsmevom. Landík sa na ňu díval. Jej tvár sa stala jasná, otvorená a mäkká, detsky šibalská. Prísnosť nijaká nebola. Oči iskrili a svietili belaso ako bledá nevädza.

— Iste… Majte sa dobre, slečna Anna.

— Urobte si uzlík na šatôčke.

— Netreba. Nezabudnem.

Hana pred schodmi pokývala mu ešte raz hlavou. On nadvihol klobúk vysoko nad hlavu a potriasol ním. Bol uradostený, že Hanina meravosť konečne popustila a rozhovor s ňou išiel hladko a príjemne.

Teraz sa mu videlo, že „demonštrácia za rovnosť“ bude ľahká, zaujímavá, vábiaca. Škoda by bolo ďalej nedemonštrovať; možno, že by i smutno bolo tak naprázdno chodiť — bez Hany.

„Aký klenot, aký krásny klenot,“ oduševňoval sa. „Predsa je len lepšie dívať sa nadol ako hore. Hore je krásne, ale dolu ešte krajšie. Hviezdu nesnímeš, klenot môžeš zodvihnúť. Hriech by bol, keby sa také dievča dostalo Tolkošovi.“

4. Intrigán

Doma dlho stál pred svojou knižnicou a cez sklo pozeral na nápisy knižiek. Vyberal niektoré a čítal odseky. Tak sa mu videlo, že sú všetky písané vysokým štýlom. Hana neporozumie Vajanskému. Ani v Kukučínovi nenájde pravý pôžitok.

„…Druhý východ je arci heroický…“ čítal si nahlas z Vajanského, „ale ja, ako bohém, mám právo radiť bohémske spôsoby…“ Odložil. Vzal Kukučína a čítal: „…Šora Anzula skočila, z oka jej šibe plameň, v tvári jej horí rumenec. Každá výčitka rozvažitého težaka ju šibe…“ Odložil. Vyňal Žarty a rozmary od Laskomerského. „Aby učený a neučený svet vedel, z ktorých punktov zeme toto zatmenie, už či cez koštiale luciové, či cez zadymené sklá najdokonalejšie vidieť možno, zhotovené boli zemevidy, na ktorých cez tie punkty čierne hrubé čiary od jedného rohu mapy k druhému popreťahované boli…“ Tomu neporozumie. Do ruky sa mu dostal Sládkovič.

Krásne, ale je to nie pre Hanu. Bude si myslieť: „Aká horúca túha? Petrolej horí, v sporáku horí, zápražka môže prihorieť, masť môže horieť na platni, ale že by túha horela? Ak horí, celá otčina sa chytí a ľahne popolom… Od vrelých citov sa človek iba popáli… Ako môže mať vrelé city skala, a skala je skala, a nie mladosť… No, ďakujem, ak má byť moja mladosť dúha…“

Landík sa usmial a rozhodol: Nie. Pri Hviezdoslavovi hodil rukou:

To už skôr azda Janko Kráľ, Samo Chalupka, Botto.

Všetky diela, čo mal, boli podľa jeho mienky písané pre vzdelaného človeka… S poéziou nezačne. Taký poet všetko prekrúti… Kedyže slnko umieralo, a to ešte v zlatej kolíske?… O tých mladých ani nevraviac. Tým sa kolená podobajú umrlčej lebke, nebo hlave a mesiac kňazskej tonzúre… Pre koho tí ľudia píšu? Malo by sa písať aspoň pre dva milióny čitateľov, a oni píšu pre päťsto, i to ťažko. Literatúra má byť zrozumiteľná a zaujímavá pre všetkých. Dá sa predsa písať o najprostejších veciach i zrozumiteľne i zaujímavo, a pritom tak, aby to malo i umeleckú hodnotu. Veľké národy si môžu dovoliť písať prepychove, pre hŕstku vybraných ľudí, ale keď je celý národ hŕstkou, nech sa páči písať pre celý národ, lebo i tí, čo ešte čítajú, prestanú čítať.

Medzi takýmito úvahami naďabil na Tolstého rozprávky. „Dvaja pútnici“, „Čím sa ľudia živia?“, „Pustíš oheň — nezadusíš“… To bolo jasné. Zaradoval sa a šuchol knižku do vrecka, aby nezabudol a aby sa mu Hana naozaj nevysmiala, že je zábudlivý.

Podvečer vyhľadal Tolkoša v jeho byte. Bola to veľká, ale nízka izbička s prehnutými drevenými hradami, vápnom bielená, s jednou železnou posteľou, železným umývadlom a nezafarbeným stolíkom, okolo neho tri hrubé, ťažké stoličky. V stenách boli povbíjané klince. Na nich viseli rozličné veci, špinavé uteráky, zástery, kabát a klobúk. Červačou rozrytá, ničím nepokrytá dlážka. Malá olejová lampa zapáchala a smrad oleja miešal sa so smradom lacného tabaku.

Tolkoš bol zámožný, a takáto chudoba so zlým vzduchom zdala sa Landíkovi akoby schválna. „To zo skúposti,“ myslel si. Na stene nijaký obrázok. Po knihe, novinách ani stopy. Len za priečnou hradou trčali ožltnuté staré papiere. Na stole ležal veľký, tabakom nabitý mechúr, pri ňom naklonená fľaštička atramentu, podložená zápalkovou škatuľkou.

Mäsiar mal na hlave čiernu hodvábnu čiapku so strieškou a fajčil z fajky na dlhom pipasári. Bol v papučiach, bez kabáta a zástery. Písal čosi na belasom papieri.

Keď vstúpil Landík, hodil papier do zásuvky stolíka.

— Čo to praceš? — spýtal sa ho po pozdrave.

— List som písal sestre, — nevrlo odpovedal Tolkoš.

Na čele a na lícach ukázali sa mu červené škvrny. Zložil čiapku a ponúkol Landíka, aby si sadol. Landík si sadol s klobúkom a paličkou v ruke.

— A ty si sa ešte neosmelil? — Začal hneď o Hane.

— Ani sa neosmelím, — zahundral Tolkoš.

— Prečo?

— Všetci „kundšafti“ by ma opustili.

Landíkovi sa plecia zatriasli od smiechu.

— Že držím na svoj „honor“, nemusíš sa smiať.

— Ešte vždy tá stará nôta… Počuj, ten tvoj „honor“ mi začína byť podozrivý. Nie je to zo skúposti alebo lakomstva? Ty si ten mäsiar, ktorý sa preto neženil, lebo ako mládenec mohol vábiť všetky dievky, a tým ich držal pri svojej jatke. Tak hútal, že keby si z nich vybral jednu za ženu, ostatné by prestali u neho kupovať. To sú tí tvoji „kundšafti“. Ty si ten mäsiar… Veď je to zelenina, čo rozprávaš. Čo koho do toho, s kým sa prechádzaš? Hlavné je dobré mäso, a „kundšafti“ ťa neopustia. Ešte povedz, že by ťa náš úrad potrestal pre nečistotu, ak budeš chodiť s Hanou. Ja som ti príklad ukázal. Môžeš ma nasledovať. Hana je celkom pekné, obratné, múdre a milé dievča. I číta. Nesiem jej knižku.

Tolkoš sa zachmúril. Medzi jeho obočiami sa ukázal hlboký, neprívetivý, prísny zárez. S hurtom vstal od stolíka, odložil fajku do kúta a zas si mlčky sadol k Landíkovi. Hľadel dolu hodnú chvíľu, akoby rozmýšľal o niečom. Potom, nepozrúc na Landíka, zachrčal:

— Nezmýšľaš počestne s tým dievčaťom.

— No počuješ? A prečo?

— Za ženu si ju nevezmeš.

— Nie.

— Nuž teda.

— Čo teda? Zabudol si na náš dohovor? Tvoju hrdosť chcem zbiť, aby si sa osmelil. Aby „hrdý pán mäsiar“ mohol s kuchárkou chodiť, bolo mi treba ukázať, že ja, „doktor práv“, sa za Hanu hanbiť nebudem. Podľa dohovoru: ešte tri razy, alebo ráč hneď nastúpiť a ja odstúpim.

— Ešte tri razy, — zasmial sa Tolkoš núteným smiechom. — Keď jej hlavu pomútiš, aby som ja šiel chytať myšlienky za teba. Po doktorovi ja — mäsiar.

— Ty so svojimi tisíckami a poctivým remeslom ako „honoracior“ ma ľahko vyhodíš zo sedla, malého štátneho úradníčka. A do sedla som ešte ani nesadol… Vravím ti, nastúp hneď. Ak ťa uvidím s ňou na ulici zajtra, stratím sa a s Hanou neprehovorím ani slovíčko.

— A ak ma neuvidíš?

— Pokračujem.

— Dievča si namyslí, ako potom budem môcť ísť ja?

— Dievčatá sú zábudlivé, keď majú náhradu. Veď ja jej to vysvetlím.

— Nevysvetlíš. Ty si učený. Si úradník. Si pán. Dievčatá dávajú svoje životy, len aby sa mohli popanštiť. Ale ja dobre šípim. Ty sa sám chytáš. Dievča sa ti páči. Prestaň s ňou kvôli sebe.

Landíkovi pri týchto slovách prišiel na um dnešný Hanin smiech a ako sa mu páčila po ňom. Klamal by, keby povedal, že sa mu nepáči.

— Keby si nehorel, bolo by ti jedno: nechať vec tak dnes alebo zajtra, — dôvodil mäsiar.

— Ty žiarliš! — vykríkol Landík a vstal. — Keby si nežiarlil, bolo by ti jedno, či zakončím dnes alebo zajtra. Ja sa držím dohovoru. Vyhoď svoju sieť hneď, a ja prestanem byť rybárom.

— Sieť nevyhodím, — nadurdil sa Tolkoš. — Rybárom nebudem. To nechám pre teba. Ty lovíš do siete. Ale vieš čo? Postarám sa, aby tá tvoja sieť dostala dieru. Ryba ti vykĺzne.

Vravel rozčúlene, prísne, sekano. Prízvukoval každé slovo. Vstal. Prešiel k obloku a zasa vzal fajku, pritlačil prstom nedohorený tabak, vyňal zápalky, potriasol škatuľkou a chvejúcim sa hlasom doložil:

— Nemôžem trpieť, aby zavádzali naše dievčatá kadejakí doktori. Pomútia hlavu. Využijú. Pokazia dobré meno, a nechajú tak. Potom povedia, že „demonštrovali za rovnosť“.

Pohrozil dlhým pipasárom. Landík vzplanul:

— Aké „naše“ dievčatá? Je Hana azda tvoja? Dievča je ničie, lepšie povedané: toho, koho samo chce. A teraz už uvidíme, čie bude, či „kadejakého doktorovo“, či kadejakého hlupákovo, mäsiarovo.

Pobúchal po dlážke paličkou a dodal:

— Ryba mi neujde. Aby si vedel, neujde. Ty môžeš vola obúšiť, na to máš dosť sily, ale moje siete trhať si prislabý.

Odišiel nahnevaný.

„Je to len ťulpas… Kadejaký doktor!“ urážal sa v duchu a slina mu niesla nenávisť na jazyk. Musel si odpľuť od srdca.

5. Nepríjemnosti

Na druhý deň nepremeškal odprevadiť Hanu. Okrem takzvanej a pochybnej demonštrácie za rovnosť mal na to ešte dve príčiny: odovzdať sľúbenú knižku a nahnevať Tolkoša, ktorý už žiarlil síce, ale v ktorom „honor“ mešťana — mäsiara premáhal zamilovaného človeka, preto zostával len ďalekým, ale zato tým pozornejším a žiarlivejším pozorovateľom. Bola i tretia príčina, ktorá sa vtedy nedala dobre rozoznať. Môžeme ju nazvať silným záujmom o dievča ako dievča, alebo i láskou, pravda, dosiaľ slabou a plachou ako motýľ.

Keď sa k nej pripojil, išla už domov s mäsom a nakúpenou zeleninou. Belasé perkálové šaty s vystrihnutým hrdlom jej znamenite pristali k bledej tvári a svetlým vlasom. Bola veselá. Smiech jej neschádzal z líc. Keď sa zasmiala, tvár si skláňala a dvíhala. Pozerala ponad plece na doktora, čo bolo koketné a detsky naivné.

Obdivoval ju, ako čo by ju po prvý raz videl. Len dnes zbadal, že má šiju zriedkavo peknú, nie tučnú, mäkko splývajúcu, s málo mäsitým chrbtom a plecami. Jej ramená v krátkych rukávoch neboli hrubé, ani svalnaté, ale dievčensky okrúhle a tvrdé. Jej ruky malé s trošku krátkymi červenkastými prstami. Na ukazováku mala prsteň s veľkým červeným kameňom. Mohol to byť rubín, mohlo byť i červené sklíčko. Cifrované rytiny na zlate prezrádzali, že je to skôr prsteň cenný ako jarmočný. Len na chvíľku upútal jeho pozornosť, i to len natoľko, prečo ho dosiaľ nevidel na Haninej ruke, či ho nenosila, a len dnes si ho vzala, či ho nosila, a len on ho nezbadal.

Kráčal hrmotne vedľa nej, jeho podpätky klopkali na dlažbe. Hanina chôdza bola tichá. Jej krok bol dlhý a plavný v lacných, gumou podbitých žltých poltopánkach s nízkymi podpätkami. Nevedel potrafiť do kroku, aby šli rovnomerne. Odhodlala sa i na posunky. Boli tiež zdĺhavé a okrúhle. Košík s mäsom, reďkovkami, cibuľkou a mrkvou mu bol raz pod nosom, raz ďalej od nosa, raz nižšie, raz vyššie. Druhou voľnou rukou si chytala raz čelo, raz naprávala vlásničky vo zvinutých vrkočoch, raz ju pchala do vrecúška na šatkách.

Hana sa Landíkovi páčila. Silou-mocou chcel vybadať jej pôvod na posunkoch, či sú nie drevené, krátke, trhané; na smiechu, či je nie veľmi hlasný, rehtajúci; na chôdzi, či nekladie nohy koncami dnuka; na reči, či je nie sprostá, ale čím viac hľadel na ňu, tým väčšmi sa presviedčal, že na dievčati niet nič hrubé a nepekné. Naopak, všetko mu bolo príjemné, pekné, ľahké a jemné, ako u hociktorej panskej slečny.

Dievča inštinktívne cítilo Landíkove myšlienky. Uverilo v duchu, že sa mu páči a že ju len preto odprevádza, lebo je v jeho očiach pekná. Bdela nad tým, aby sa mu niečím neznepáčila. Dnes jej už lichotilo, že ju „doktor“ odprevádza, a nevidelo sa jej to čudné. Rozmýšľala doma a prišla na to, že keď sa kráľovičovia zaľubujú do chudobných dievčat, tým skôr sa môže zaľúbiť taký „doktor“ do nej, a doktor je predsa menej ako kráľovič.

Vytiahol z vrecka Tolstého povesti a podával dievčaťu, keď spozoroval, že proti nim ide jeho šéf v úrade, okresný náčelník Brigantík. Šedivý, okolo päťdesiatročný pán so širokou, červenou tvárou. Mal zošpúlené ústa, akoby pískal. Veľký, mäsitý nos so širokým koncom sa veľmi klonil nad vrchnú peru a zakrýval šedivasté fúzy, z ktorých len špicaté namastené konce bolo vidieť. Výraz jeho tváre bol, ako čo by mu všetko smrdelo. Kráčal oproti nim ťažkým klátivým krokom a hľadel na nich.

Landík sa zahanbil. Odrazu zmĺkol a cítil, ako mu krv udiera do tváre. Podávanú knižku chytro schoval do vrecka a poobzeral sa dookola, či by nebolo možné zmiznúť v niektorej bráne skôr, ako by ho šéf poznal. Zamrzelo ho, že ho s Hanou práve jeho šéf vidí. Taký punktičkár. Bude iste zvedavý, s kým išiel. A keby bol išiel s ňou aspoň vážne a ticho. Ale sa zhovárali. Smial sa jej a ona jemu. Knižku podával. Vidieť, dôvernejšia známosť… Chvalabohu, že je ešte len pol deviatej. Mohol by mu vyčítať i zanedbávanie úradných hodín…

Náčelník zažmurkal očami, akoby na znak, že vie, čo to znamená. Ľahko potriasol hlavou a potmehúdsky úsmev mu prebehol lícami. Nadvihol klobúk. Landíkovi sa zdalo, že ho i potiahol za kabát, keď prešiel popri ňom.

Prižmúril oči. Nechcel vidieť, čo sa okolo neho robí. Najradšej by si bol vopchal hlavu do piesku ako pštros. Ani nezaďakoval šéfovi za pozdrav, ak totižto bol nejaký pozdrav. S Hanou išiel aspoň desať krokov, kým prišiel k sebe a k slovu. Rozmrzený sám nad sebou, že sa tak sproste správal, ako čo by ho boli prichytili pri nejakom nepeknom, zahanbujúcom čine, chabo pozrel na Hanu a hneď videl, že Hana spozorovala všetko. Jej usmievavá tvár sa natiahla a stvrdla. Chcel zahladiť dojem a upokojiť dievča, aby nestratilo k nemu dôveru.

— To sú pekné povesti, — začal, vyťahujúc znova knižku, — národné povesti o hlúpom Ivanovi, o zrne a vajci, či mnoho zeme treba človeku… Čítajte a potom mi poviete, ako sa vám páčili.

Hana nepočúvala. Vycítila, že sa doktor pred tým pánom zahanbil len preto, že ho videl s ňou. Mlčala a podávanú knižku vzala. Úctivo, bez veselosti kývla hlavou na znak vďaky. Chcela hneď odísť, ale ju zadržal.

— Neodchádzajte ešte, ak nemusíte. Tak sme sa ponáhľali… To bol šéf z úradu, pán okresný náčelník. Prísny človek, — vysvetľoval.

Pritom myslel, že ju treba presvedčiť o tom, že sa pred šéfom nezahanbil pre ňu, ale čosi iné sa stalo. Chcel klamať, len aby sa nenazdala, že ju nepokladá za seberovnú.

— Ak máte kedy, poďte ešte na chvíľu, — vábil ju, ukazujúc hore ulicou.

Hlas mu znel falošne — nepresvedčil.

— Musím ísť, — odoprela a pozdraviac sa bez podania ruky, vošla do brány.

Na nasledujúci deň Hana nešla po mäso, ale druhá slúžka, Mila. Doktor stál na rohu. Čakal. Umienil si, že dnes ho už nikto nepomýli a neuvedie do rozpakov, a keby i sama matka prišla. I tej by ju predstavil. V duchu si kreslil scénu, ako by to bolo… Toto je moja matka a toto slečna Anna… slečna Anna… Nevedel jej priezvisko. Rozmýšľal, či ho niekde nepočul? Nie, nepočul ho, ani od nej, ani od Tolkoša. To sa vie, že nepočul, lebo sa nikdy nikoho naň nepýtal, nikto mu ho nemohol povedať.

Včera to pocítil, dnes sa utvrdil v tom, že je nie bojovníkom za rovnosť. Včera sa pred rovnosťou hanbil, a dnes nevie, ako sa tá rovnosť volá. Hrá komédiu. Šudí. Robí si násilie a uráža. Uráža svoju dôstojnosť, Hanu, Tolkoša, spoločnosť, ktorá ho vidí, triedu, do ktorej sám patrí, triedu malomešťanov, triedu služobných. Chce lámať kruhy, a pri prvom seknutí udrie seba svojou sprostou lžou.

„Som nielen luhár a predpojatec,“ nadával si v myšlienkach, „som i chabec, ktorý musí prehrať, lebo sa do bitky ani nepustí. Chabec-bojovník! Chabec-reformátor! Chabec-apoštol!… Práve taký som ako Tolkoš. Ani o omrvinku nie lepší. Horší! Tolkoš si môže Hanu vziať za ženu, ale ja… Ja nie… To by kričalo. Tolkoš je hlupák, ale poctivejší, lebo je hlúpejší. Ja som tiež hlupák, ale nepoctivejší, lebo by som mal byť múdrejší. Tolkoš nezavádza. Ja zavádzam. Tolkoš nie je podliak. Ja som…“

Šiel pred jatku. Pri kostole stretol Milku. Šla s košíkom domov. Pozdravila ho. Zastavil ju.

— A čo slečna Anna? — spýtal sa jej.

— Doma zostala?

— Doma, — usmiala sa Milka a pobehla.

— Počkaj! Pôjdem s tebou! — zavolal za ňou.

Milka sa neobzrela, len záporne potriasla hlavou.

— Že pozdravujem! — zakričal.

„Ani tá mi neverí,“ myslel si pritom, idúc smerom k jatke skormútený. Cestou sa vzoprel svojej malodušnosti. „Ja vám predsa len všetkým dokážem, že som úprimný, že chcem byť a budem úprimný.“

Pozrel na vežové hodiny. Bolo pol deviatej. Obrátil sa, že pôjde do úradu. Cesta ho viedla popri obchodníkovi s obuvou Zeleňovi. Zastavil sa na chvíľku pred výkladom. Zeleň vyšiel z obchodu. Pozdravil ho.

— To je moja najmodernejšia výroba, — začal sa prihovárať. — Upozorňujem vás na ženské črievičky. Aha, tieto. To by bolo tak pre vás.

Ukázal na pekné remenné ženské črievičky.

— Načo sú mne ženské črievičky?

— Niekomu do daru.

— Komu?

Obchodník sa zachechtal:

— Veď vy dobre viete. Ale i pre vás mám.

— Ďakujem.

Landík sa zachmúril. Vedel, že Zeleň naráža na jeho známosť s Hanou, a urazil sa. Spurne odišiel. Spravil niekoľko krokov a začal sa presviedčať, že ako hlásateľ rovnosti by sa vlastne nemal urážať, i keď sa iní pozastavujú nad jeho konaním. Hľa, už chcel odtajiť pred Zeleňom, že nemá nič spoločné s Hanou. Mal tie topánky kúpiť a povedať mu rovno: „Áno, kupujem ich pre slečnu Hanu, pre to milé a dobré dievča, kupujem ich preto, aby som sa jej zavďačil, lebo stojí sto ráz viac ako vaša ufňukaná, dengľavá Mery, to jest po slovensky Mara… No, dobre… Ale prečo nadávam slečne Mery?… Chcem uraziť Zeleňa… Prečo chcem uraziť Zeleňa? Lebo ma potváral s Hanou, lebo je Hana čosi nižšie ako jeho vznešená Mery… Čerti!“

Predsavzal si, že črievičky kúpi, keď pôjde naspäť, nech má i kuchárka Hana také ako slečna Mery. Prišlo mu na um i to, že takým malým darčekom by mohol posilniť i Haninu dôveru, lebo sa mu videlo, že sa tá dôvera dnes akosi veľmi zakolísala. Uvažoval, že dôvera Hanina voči nemu a nedôvera všelijakých tých Mery, Zizi, Flóry, Nini, ich veľactených matičiek, lepšie povedané „mám“, a otcov, totižto „papov“, úzko súvisí. Čím väčšmi mu bude dôverovať Hana, tým menej mu budú dôverovať mestské slečinky. Známosť s kuchárkou ich ochladí. „Čo chodí medzi nás? Nech chodí medzi slúžky,“ povedia.

Porátal v duchu panské domy, kam ho niekedy volávali, a myslel na to, čo by stratil, keby pokračoval v známosti s Hanou. Či stratu Hana vyváži? A tu sa zasa prichytil pri tom, že on, „bojovník rovnosti“, premieňa rovnosť na spoločenské styky a kladie ich, ako Tolkoš mäso, na vážky.

„Humbug, humbug, humbug,“ skandoval, ako kráčal, a myslel pritom i na rovnosť i na svoje bojovníctvo.

Okolo pol jednej sa vrátil domov i s črievičkami, ktoré predsa len kúpil pre Hanu. Zeleň ochotne sľúbil, že ak nebudú dobré, zamení ich. Celé predpoludnie v úrade myslel na staromestskú spoločnosť, na jej predpotopné náhľady, predsudky, pýchu, nenávisť, a rozhodol sa kúpiť črievičky. Už ich chcel vybaliť a pokochať sa v nich, keď zazrel na písacom stolíku list. Poznal matkino písmo a odložil balík. V liste bol pripojený anonymný list, písaný na belasom papieri kolmými tlačenými písmenami. Matka mu písala len toľko, aby si dal pozor a vyberal ľudí, s ktorými sa schádza, ale najmä nech sa chráni hocijakej ženskej známosti. Pozdrav a dosť. Pripojený anonymný list zasa upozorňoval matku, „aby si dala pozor na syna, ktorý sa vodí po meste so slúžkou a budí všeobecné pohoršenie u obecenstva. Najlepšie by bolo, keby sama prišla a veci pozorovala. S úctou. Mešťan.“

„To je Tolkoš,“ prelietlo mu hlavou. „Aký podliak! Neštíti sa písať anonymne a znepokojovať matku… To sú tie maniere… To sú tie potrhané siete, aby ryba vykĺzla, o ktorých Tolkoš hovoril. Rozumiem.“

Nahnevaný chcel hneď vyhľadať Tolkoša a porátať sa s ním… Iný to byť nemôže. Komu by na tom záležalo? Keď bol predošle u neho, chytro schoval čosi belasé do stolíka a na jeho otázku mu odpovedal, že písal list sestre… Anonymný list je tiež na belasom papieri. To bol tento list.

Zaťal päsť a pohrozil Tolkošovi:

„Ja ti zakúrim! Ty bezcharakterný všivák… Taká háveď!… Len si začni s nimi, už si v bahne, aby si si česť čistil ako zašpinenú topánku… Vyobšívam ťa, sviňa mizerná!… Že honor!… Hovädo!“

O chvíľu sa mu rozjasnilo, že Tolkoš obedúva u svojich rodičov. Ta nemôže. Bol by z toho veľký krik a škandál pre celý okres. Zaváhal. Či tak, či onak, či u rodičov, či u samého Tolkoša, či v krčme, či na ulici by toho nehanebníka napadol, mohla by povstať nepríjemnosť nielen pre neho, štátneho úradníka, mohlo by mu to poškodiť na mene, na úradnej reputácii… Prípadne trestný proces, disciplinárka. Nie. Neurobí nič také. Najlepšie bude: „Napľuť na chamraď!“

Vrátil sa do hostinca, kde obedúval. Sadol si do samého kúta, kde ho nebolo veľmi vidieť. Nechcel nikoho vidieť a nechcel, aby jeho videli. Do hnevu, trpkosti a sklamania sa v priateľovi, s ktorým nedávno ešte zakladal spolok Rovnosť, kde by sa všetci charakterom čistí mešťania schádzali bez rozdielu zamestnania a vraveli si pravdu do očí, miešal sa i pocit sústrasti k Hane, že je ľuďmi zneuznaná, odsotená, skoro prenasledovaná a že i on popri nej stáva sa opustený, nenávidený a smiešny. Hodna je toho, aby pred ňou snímali klobúky, ako to on robí. Zas ju začal porovnávať s dcérami mešťanov i skutočných honoraciorov a zisťoval, že i svojou krásou i svojou skromnosťou stojí nad nimi. Keby nie tie predsudky, neváhal by si ju vziať i za ženu. Iste by bola lepšou ženou ako mnohé iné, ktoré majú nároky na pohodlie, na lenivosť, na postavenie, na zaobchádzanie ako s maľovaným vajcom, na citlivosť, prejemnenosť, hystériu a neduhy. Iste by lepšie pomáhala v živote, utešovala bez požiadaviek, bola by prítulnejšia, oddanejšia, vernejšia a čistejšia v duši…

Tu sa zarazil v myšlienkach. Namanula sa mu otázka: „Kto ti prekáža? Urob to!“ A z kúta mozgu mu čosi šepkalo: „Ale nie pre tú hlúpu rovnosť. Tá nikdy nebola a nikdy nebude. Byť rytierom rovnosti je donkichotstvo. Skúmaj, či ťa niečo ťahá k Hane. Ak áno, nehľaď na nikoho. Tí, ktorých stratíš a ktorí by sa smiali nad tvojím postupom, tí ťa dosiaľ v ničom nepotešili, nepodporili, tých si nikdy nemal, a tak nič nestratíš. Urob to! Ak ťa to poteší, získaš a budeš mať stáleho, dobrého priateľa.“

A z druhého kúta mozgu mu vraveli myšlienky: „Zostaň vo svojich krážoch. Nebalamuť. Keď sa Tolkošovi páči, nechaj mu ju. Ty ešte ani nevieš, či ju máš rád, a Tolkoš to už vie. Nechaj mu ju. Neprekážaj šťastiu dvoch ľudí.“

Mozog je večný jezuita, herec, komediant, rátač. Treba sa spýtať srdca.

Z týchto úvah ho vyrušil Tolkoš, ktorý ho ľahko poklepal po pleci.

— Dobrý deň, doktor, — pozdravil ho a podával mu ruku. Landík zdvihol oči. Tolkoš bol oblečený do nedeľných šiat, v pinči, s paličkou v ruke.

— Hľadal som ťa, — pokračoval, — chcem ti niečo povedať. Je to vážne i pre mňa, i pre teba.

V Landíkovi zovrelo. Tolkoš hovoril priateľsky, ako čo by sa nič nebolo stalo. A bol predsa medzi nimi anonymný list, táto veľká nečestnosť. Neprijal podávanú ruku a odvrátil sa.

— Čo ti je? — spýtal sa Tolkoš.

Odtiahol veľký fotel od stolíka, kde sedel Landík, a prisadol si.

— Nesadaj si ku mne! — skríkol Landík a buchol päsťou na stolík. — S takým podliakom, ako si ty, nesedím pri jednom stolíku.

Očervenel od hnevu.

— Čo sa stalo? Aký podliak? Prečo?

— Väčším hlupákom sa robíš, ako si. Píšeš anonymné listy. To je podlosť. Pozri!

Vytiahol anonymný list a ukázal mu ho. Tolkoš spočiatku tajil, ale Landík sa díval na neho so zamračeným čelom a upreným pohľadom. Na mäsiarových lícach zjavili sa červenkasté škvrny. Preliali sa i na čelo.

— Pekelný oheň ti je na tvári, — vravel mu Landík, — vyšľahuje z tvojho zlého svedomia a prezrádza čerta.

Cielil na škvrny. Tie stmaveli.

— Aké zlé svedomie? Aký čert? Skôr dobré a anjel strážca. Bolo len v tvojom záujme a v záujme Haninom…

— A v tvojom vlastnom.

— I v mojom vlastnom, — potvrdil mäsiar, dívajúc sa stranou cez oblok na kamenný dvor. — Písal som i Hane list.

— Anonymne.

— Nepodpísal som sa.

— Podliak na kvadrát!… Čo si ty, môj tútor alebo Hanin? Si jej snúbenec? Si náš otec, že sa tak o nás staráš? Anonymne písať, veď je to ako čo by si strieľal spoza uhla na bezbranného, nič netušiaceho človeka… ako čo by si otravu sypal do prameňa, z ktorého ľudia pijú. Môžeš sa hanbiť! Nesedím s tebou!

Nahnevaný vstal od stolíka v presvedčení, že sa s Tolkošom viac zhovárať nebude. Nezdržal sa. Hodil mu ešte do tváre:

— Ty sa nazdávaš, že je človek vôl. Manipuluješ s ním ako na bitúnku.

A aby ešte väčšmi pichol Tolkoša, dodal:

— Hanu si vezmem za ženu.

Prešiel bokom medzi stoličkami a stolom. Tolkoš vstal tiež a chytil ho za rukáv, chcejúc ho stiahnuť na stoličku.

— Počkaj, sadni si ešte. Ty mi nadávaš, ale ako vidíš, ja sa nehnevám. S tvojimi pytačkami nechoď k Hane, lebo idem ja.

— Nechytaj ma! Hanu si vezmem.

Vytrhol sa mu a siahol za paličkou, aby ňou podchytil klobúk na vešiaku a aby odišiel.

— A dohovor? — spýtal sa Tolkoš.

— Ešte si sa s Hanou neprechádzal a dohovor platil len medzi priateľmi. Kto otravuje studne, nie je priateľ.

— Idem k Hane. Neprekážaj.

— Darmo ideš.

— Ty by si šiel nadarmo. Dala by ti kôš ako svet. Má z teba peknú fotografiu. Už vie, aký si.

To „aký si“ ešte väčšmi podráždilo Landíka. Murin nadáva do čiernych.

— Ty si tú fotografiu maľoval?

— Ja, a omaľujem ťa ešte, — pohrozil Tolkoš.

Landík zdvihol palicu ako kedysi Tolkoš svoj pipasár a zahnal sa na Tolkoša.

— Sviňa! — vykríkol.

Tolkoš cúvol a zavadil do ťažkého fotela. Prevalil sa doň cez mäkké operadlo. Landik, keď videl otrčené podošvy, spustil palicu, zvrtol sa a vyšiel von. Ako čo by bol prstami rozmliaždil pandravu. Hnusilo sa mu. O chvíľu pocit odporu prešiel, ale čosi ťažké, nepríjemné, ako kameň, ležalo mu na srdci až do večera.

Mäsiar, tak ako padol, zostal hodný čas vo foteli. Chcel, aby ho niekto tak našiel. Rozpovedal by mu, čo sa stalo, a mal by svedka. Nik neprichádzal. Pomaly sa zviechal. Prehodil nohy z bočného operadla, cez ktoré mu viseli, pomohol si lakťami a posunul sa do riadnej sedacej polohy. Tak sedel a rozmýšľal. Z jeho myšlienok vykľula sa pomsta ako kurča z vajca. Ešte jeden list musí napísať. To ho tešilo. V tejto poteche bola len jedna tôňa, ktorá mu robila starosti: Hana. Musí ju vyhľadať a s ňou hovoriť. Veď preto sa vyobliekal… Ale ako? Teraz mu neprichodí ísť k nej. Po obede a do kuchyne! Umývajú riad, a on v paráde, v nedeľnom, zámožný mäsiar, honor, známa predná rodina… Počká do nedele.

Ani nešiel.

Večer ani Tolkoš, ani Landík nevyšli z domu, aby sa nestretli a nepobili. Tolkoš písal anonymný list prezidentovi v Bratislave, najväčšiemu pánovi na Slovensku; Brigantík, okresný náčelník, mu nestačil. Vrana vrane oko nevykole. Najlepšie je obrátiť sa k hlave, a nie k zadku. Landík pri nevybalených črievičkách, ktoré kúpil pre Hanu a nestačil ešte odovzdať, rozmýšľal a skúmal sa, či má rád Hanu a či nie.

Tak sa rozbil spolok Rovnosť, ktorý nedávno spolu zakladali dvaja priatelia kvôli zjednoteniu spoločenských vrstiev a tried. A hneď prví dvaja zakladatelia stali sa úhlavnými nepriateľmi. Znepriatelila ich prvá drahocennosť, pre ktorú závodili.

6. Rozčarovanie

Kto skúma, vyskúma. Landík v ten večer vyskúmal v sebe, že sa mu Hana nielen páči, to konečne už vedel, lebo čo je pekné, sa páči, ale že dievča má i rád, lebo ho ťahá čosi k nemu. Možno, že je to láska. Rozmýšľal o tom. Hľa, teraz prejde popri Mery Zeleňovej. Pozná ju. Hovoril s ňou. Pekné, vtipné dievča. Vždy krásne oblečená. Mašľa pod bradou. Vykrojený trojuholníček na chrbte. Kolieska vlasov na čele. Zuby biele, rovné, neblýska z nich odporné zlato. Úzke plecia, úzke bedrá v úzkej sukni rytmicky tancujú pri chôdzi, napravo, naľavo. Nikdy nemá obtlčené pančušky od topánok v členkoch… A ani mu na um nepríde pripojiť sa k nej, pozhovárať sa. Nevzbudzuje v ňom nijaký záujem. Nepotiahne… I Zizi od apatekárov je krásna a štíhla. Oči belasé, podlhovasté, ako zrelé slivky. Hádže nimi. Niekedy hodí i po ňom, ale že by sa mu zachcelo chytiť z tých slivočiek jednu, dve, to nie. Zanechávajú ho chladného… Alebo Ela Mrázikovie, ktorá má v rezerve Janka Čierneho, kupca, a bude dobrý i zámočník Franko, ak lepší nepríde. Človek by mal na čo hľadieť. Chodí v bielych tenisových nohavičkách cez mesto s raketou, krúti ňou okolo seba ako veterný mlyn, udiera mládencov po chrbte, smeje sa a výska na celú ulicu. A on? Radšej zahne do bočnej uličky, len aby sa s ňou nestretol a nemusel ju pozdraviť… Cinci, dcéra okresného sudcu, je veľká, široká a mastná. Potí sa. Pri sokolských cvičeniach sa všetko na nej trasie, najmä prsia, cez blúzku jej vidieť prsníky. Ona pritiahne všetkých, ale len keď ťahajú za povraz, ináč sotva… A tak rad-radom… Ani jedna nie je príťažlivá… Kým Hana… Hana je rozhodne najkrajšia. Ani nevie o tom, a priťahuje. Celkom určite priťahuje…

Konštatoval opätovne, že má i „maniere“. Nevýska a nesmeje sa ako Ela, nemá obtlčené topánky ani pančušky, nehádže očami ako Zizi, nebúcha päsťou ako Cinci. Ide slušne, ticho, skromne. Nič nezrádza, že je akéhosi nižšieho povolania, ktoré by ju vylučovalo z kruhu týchto meštianskych krások. I ruky má pekné, i nohy, i posunky. Naozaj celkom nič z nejakej neohrabanosti, čo by znechucovalo a odpudzovalo. Skutočne všetko na nej ťahá a ťahá. Rozhodne…

Tak rozmýšľal večer. Hana sa skvela na horizonte, aby sme použili celkom nové porovnanie, ako večernica medzi hviezdami. Bola krajšia, väčšia a bližšia ako všetky ostatné hviezdy. Je pravda, že noc zveličuje všetko, i keď je najtemnejšia, nielen starosti a strach, ale i malé svetlá, krásu i lásku. Pri veľkom slnečnom svetle rozptyľuje sa i strach, i starosť, i malé svetlá, a oproti kráse i láske si akýsi ľahostajnejší. Nestŕhajú ťa z nôh, ale stavajú práve na svoje vlastné reálne nohy. Landíka, rozumie sa, svetlo tiež zobudilo, rozhýbalo, a dojedajúc makový rožtek, šiel už o ôsmej na riadne stretnutie.

Zastal na rohu Centrálnej kaviarne a čakal, pozerajúc smerom k domu Rozvalidovcov.

Zazrel Milku s košíkom. Hana teda zasa ostala doma. Landík sa urazil ako kedysi Tolkoš, že Hana nevyužije príležitosť, aby sa s ním stretla.

„Nech sedí,“ pomyslel si, mykol plecom a odhodil tvrdý popálený konček makového rožka. Milka, nie tak ako predtým, že by bola utekala od neho, podskočila a pustila sa behom k nemu. Zadychčaná odovzdala mu list, pozerajúc dookola, či ju niekto nevidí.

— Od pani kuchárky, — povedala.

— List?

— List.

— Ja sa tých listov nestrasiem. Od nej samej?

— Od nej.

— A čo je s ňou?

— Pán ochoreli, pomáhajú dávať panej obklady.

To nebolo dosť jasné pri náhlych otázkach a odpovediach. Či chorý pán pomáha dávať panej obklady, či pani dáva chorému pánovi obklady, či kuchárka pomáha pánovi a či panej? Ale to bolo vedľajšie. Landíka zaujímal Tolkoš.

— Bol Tolkoš u vás?

— Nebol.

— Bibas.

Dal dievčaťu korunku a ukradomky pozrel na list. Milka odbehla do jatky. Landík videl adresu: „Pán doctor Landjik v úrade.“ Stačil zbadať, ako neúmerne je titul rozložený. Začínal sa hneď na ľavom kraji obálky a padal dolu nosom napravo. Písmeny kde buclaté, kde úzke, kde rozčľapené, kde tlačiace sa dovedna. Bolo vidieť už z adresy, koľko roboty stálo Hanu, kým list napísala.

Zmrštil sa a schoval list do vrecka. Po niekoľkých krokoch ho zas vytiahol a napochytre prezrel. List bol krátky, napísaný na anonymnom liste ako dodatok. Belasý papier… Tolkoš! Hana mu poslala nepodpísaný Tolkošov list, o ktorom hovoril včera, že „dobre vymaľoval jeho fotografiu“. Samé upozorňovanie a upodozrievanie. „Dajte si pozor na toho fešáka, panáka, doktora… Chce vás iba zviesť a potom tak nechať… Nechodievajte s ním, aby vás ľudia nevzali v reči… Sú tu, ktorí by sa vážne interesovali o vás, ale len keď s tým panákom prestanete chodiť… On si vás nikdy nevezme…“

„Mal som mu dať po hlave,“ rozčuľoval sa Landík. „Tie isté kolmé písmená… Je to on!… A čo ona?“

Pozrel na Hanin dodatok. Slová spájané „tutento“, „onpíše“, „posjelamvam“… Malé písmená. Nikde čiarky ani bodky.

Jeho myseľ sa zastavila na Haninej nekultúrnosti. Ako čo by sa bol skĺzol z toho listu kus ľadu rovno do jeho srdca. Ani ruky, ani nohy, ani posunky, ani smiech, ani správanie neprezradilo Hanu, ale písmo. Riadky sa jeden s druhým raz hnevali a odchádzali od seba, inde sa vzájomne vábili a približovali sa k sebe, pobozkali ako pri vítaní alebo lúčení. Zavzdychol. Bolo mu ako pri najväčšom sklamaní. Asi tak, ako keby videl krásavicu v krásnom plesovom úbore, voňavú, bezúhonnú, so skvostmi, čistučkú, vzdušnú a na nohách by mala namiesto atlasových poltopánočiek vykrivené, rozčaptané, zablatené šnurovacie topánky z hrubej teľacej kože. Ohromný nedostatok, hoci je toho iba kúštiček. Taký kúštiček neporiadku zacloní všetky čipky, sklíčka, šperky, nádherné oči, tvár, ústa, chrbát, šiju — všetko. Z celej dámy vidíš iba teľacie topánky. Razom skrútiš knôtik v srdci, ktorý horel, nasiaknutý blčiacou vlahou, ako na lampe, a v tme, čo nastane, prepadá záujem.

Tak bolo Landíkovi.

„Nechám všetko tak,“ zašomral si. „Nech si ju má.“

Začal sám seba presviedčať, že v ich spoločnom živote by stále vykúkalo šidlo z vreca. Jej pôvod, jej neobratnosť v stykoch, v spôsoboch, v reči, absolútna rozličnosť vkusov, neorientovanosť v najprostejších denných otázkach, nebude ťa môcť v ničom pochopiť… Keď privykne a nebude toľko ohľadov, stará živelná sila bude stále vybuchovať a celý život mu zaleje otravou, ktorú bude musieť sám chlípať. Sústrasť nechce, a keby i chcel, nenájde ju ani u najbližšej rodiny. Rodina povie: „Čo si si navaril, jedz!“ Nebude viacej variť. Nech si varí Tolkoš…

A v tom istom potmehúdskom mozgu zasa čosi odporovalo. „Aká pekná črta, že mi list nezatajila a nemá v úmysle spravovať sa podľa neho. Oznamuje mi, akí loptoši a nenávistníci sú v Starom Meste. Je to dievča otvorené, počestné. Predsa je len krajšie byť charakterným a pri tom mať úbohé písmo, ako mať úbohú dušu s krásnym písmom. Že sa nevyzná v literatúre, maliarstve, sochárstve, stavbe, politike, sociálnych a národohospodárskych problémoch? Ktorá sa v nich vyzná? Nevedomosť sa dá zakryť peknou kožušinovou bundou. A kultúrne prívesky sa dajú kúpiť ako prsteň na ruku. Maniere? Pohyby? Spoločenský takt? I keby ich nemala, sú tu všelijaké kurzy, tanečné školy, rytmická náuka, kurzy dobrých spôsobov, ozdobného prikrývania na stôl… Podmanitelia sveta sa museli učiť kráľovským a či cisárskym pohybom… Len nech je prirodzený vtip a ohybnosť, a to skoro každá žena má, Hana celkom iste. A písmo? Za pol roka sa vyhladí a bude plynné ako potôčik… Nie, písmo sotva,“ zapochyboval. „Na to treba mnoho času. A ešte ortografia. Nuž ale mnohé písma nevedeli prečítať, a on sám sa nevyzná dobre v ortografii.“

Takto bojoval v duchu a jeho láska sa potkýnala o strašné Hanine „a“ a „o“, bruchaté ako nafúkané mechúriky s chvostíkmi, o „l“ ako stoličkové operadlo s dvoma nôžkami, o „v“ ako lievik, o „m“ ako malé hrable. Rozčarúval sa, čo raz pozrel do Haninho dodatku, a vyhováral si tento kultúrny nedostatok.

Konečne sa ustálil na tom, že ak si ju Tolkoš vypýta a dostane jej súhlas, nebude zavadzať. Ak dostane kôš — pozor! Dievča začína listy písať, je zrejme na jeho strane a nie na Tolkošovej, vec ide do vážneho. Počká. Potom sa rozhodne.

Všetko pre to mizerné „a“ a „o“, „l“ a „m“.

7. V úrade

Dr. Landík prišiel do úradu o ôsmej. V ostatné časy, kým odprevádzal kuchárku Hanu od Tolkošovej jatky až po dom, kde slúžila, oneskorieval sa a bývalo i deväť, keď sadal za svoj písací stolík.

Po výstupe s mäsiarom Tolkošom, týmto žiarlivým, úskočným, podlým a pritom hrdým a hlúpym zverom, ako si ho v myšlienkach charakterizoval, umienil si, že odprevádzanie celkom vážne nechá tak. Nebude súperiť s hlupákom. Nechá mu ju. Ani ju od tých čias neodprevadil. Tým získal síce čas, ale mu bolo akosi otupnejšie. Hana bola jednako len zaujímavejšia ako jeho väzenská cela so žltkastými, ošúchanými a holými stenami, na ktorých nemal nič okrem lacnej fotografie hlavy štátu v tenkom pozlátenom ráme a okrúhlych kuchynských hodín. Prižmuroval oči, keď videl do tmava natreté parkety s malým, vyšediveným, na krajoch rozstrapkaným, vyšliapaným koberčekom, úbohosť zariadenia, nízky žltý etažérik s hrubými zákonníkmi, latovú lavicu pri stene pre stránky, hrubý, prostý vešiak, tri stoličky z ohýbaného dreva a svoj malý písací stolík so skleným kalamárom, pijakom, trčiacimi rúčkami z pohárika s brokmi a stojacím kalendárom.

Čo predtým nerobil, teraz obyčajne pristupoval k obloku a díval sa na námestie. Oblok bol veľký, ale zapadnutý prachom, takže námestie akoby bolo bývalo v hustej jesennej hmle, hoci svietilo májové slnko.

— Úsporné opatrenia, — zašomral a čiarol prstom po skle.

Potom na druhú tablu napísal „Hana“ a utierajúc si zašpinený prst do futra kabáta, prešiel k vešiaku a zamenil svoj prechádzkový kabát listrovým. Takto robieval, keď nebol termínový deň a stránky neprichádzali. Keď boli stránky, zostával v prechádzkovom. Teraz vytiahol z neho iba noviny a sadol si za stôl.

Začal čítať titulky a podtitulky novín… „Z ministerskej rady Slovenská výhoda predĺžená… O znížení platov nebolo rozhodnuté… Zmocňovací zákon… Americké tichomorské loďstvo na Atlantik… Konce hospodárskej sebestačnosti… Oslavy… Provokácia v biografe…“

Zaujímalo ho zníženie platov a začal čítať, ale vošiel sluha Maťko, ako ho volali po krstnom mene. Niesol hŕbu aktov v náručí. Pridržiaval ich bradou a krivkajúc na pravú nohu, neisto blížil sa k písaciemu stolu.

Patril tiež akoby k zariadeniu a z úradníkov nikto si nevšímal, ako ťažko kríva a ako mu pritom hlava lieta, že má rozseknutú hlavu, líce a vrchnú peru. Pamiatka z vojny. Riedke fúzy sa mu stále hýbali, lebo vždy niečo prežúval, najčastejšie sušené slivky. Mal vždy plné ústa a boli i ponosy na neho, že je pred stránkami veľmi pyšný. Hovorí vraj s nimi iba posunkami, tu bradou, tu rukami, tu nohou, keď sa ho na niečo spýtajú, všetko preto vraj, že ustavične žerie. Ale práve preto, že bol taký invalid, nikto ho nehrešil a všetko sa mu odpúšťalo. Ešte i nečistotu v úrade mu odpustili, a keď mu Landík vyčítal, že neutiera obloky, povedal so slivkami v ústach:

— V Prahe, prosím, sú na parkety osobitní parketári, na obloky osobitné obločiarky a my sme len na akty.

— Pošta? — spýtal sa mašinálne Landík, ani nehľadiac na sluhu.

— Mhm.

Toto „mhm“ Landíka nahnevalo. Prišlo mu na um, že ráno, keď išiel chodbou, Maťko sa mu ani nepozdravil. Na „dobré ráno“ ani nerátal pre Maťkove plné ústa, ale mu ani hlavou nezakýval.

— A kde je to mizerné dobré ráno? — oboril sa na neho, pozrúc mu prísne do tváre. — Zožrali ste ho pri fruštiku? Málo bolo chleba k dvom hrncom kávy?

Maťko sa uškeril.

— Čo sa škeríte?

Mykol plecami.

Landík sa díval na neho a videl preseknutú hlavu na temene a švík na líci, ako sa skláňal s aktami k stolíku.

— Položte akty a choďte, — povedal miernejšie. — Úctu požadujem nie ja, ale služobná pragmatika, viete?

Maťko položil písma. Pomaly sa vzpriamil, chytajúc si rukami boky. Vytiahol z vrecka sušenú slivku, a kým ju vložil do úst, div divúci, zmohol sa na vetu:

— S úctou je to ako s rybou. Keď zdochne, chytro zosmradne.

— Čo zosmradne?

— Úcta.

Landík bol už urazený a ešte väčšmi sa urazil. „Veď to on o mne,“ myslel si. „Iste myslí na Hanu.“

— A prečo to hovoríte? — chcelo sa mu zistiť príčinu.

— Len tak, — odvrkol Maťko a odišiel, krivkajúc a hádžuc hlavou.

Parkety trieskali pod jeho pravou nohou. Opatrne zavierajúc červeným súknom futrované dvere, opovržlivo pozrel na komisára.

„Krásne,“ hneval sa Landík, „sluha mi bude lekcie dávať… To všetko pre tú nešťastnú Hanu… Akí páni!… Keby bola kňažná, to by si i sluha menej všímal, ale že je kuchárka a ja komisár politickej správy, celé mesto je hore nohami…“

Chytil do ruky vrchný akt a pozrel do neho. Akty boli spočiatku na Landíkovom pravom boku. Bral ich jeden za druhým, pozeral do nich a odkladal ich na ľavý bok. Takto sa stával prvý akt posledným a posledný prvým, ale na krátky čas, lebo akty o chvíľu tým istým spôsobom prevandrovali na pravú stranu. Dnes to trvalo dlhšie, lebo sa Landík často zamýšľal a hľadel pred seba, rozjímajúc o Maťkovi, prečo sa tak o úcte vyslovil, prečo ho ani kývnutím hlavy nepozdravil. A zas len prišiel na myšlienku, že je to iste pre Hanu, že tými prechádzkami poškvrnil svoje „panstvo“ v očiach „sluhu“.

Ešte protivnejšie bolo, že je veľa písem a málo v nich takých, ktoré treba presunúť na iné úrady alebo prosto „zaštrigulovať“ alebo do evidencie dať, termín určiť, správu vyžiadať… Väčšina vecí bola takých, ktoré treba meritórne vybaviť, a dnes sa mu nechcelo pozerať do zákonníkov, vyhľadávať paragrafy a vôbec pracovať.

Akty boli už zasa na pravej strane a začalo sa delenie na „hneď“, na „súrne“, na „dnes“, „do evidencie“ a „môže čakať“, keď Maťko znova vošiel a doniesol mlieko, k tomu v papieri žemľu s maslom. Položil to na etažérik, odtisnúc lakťami hrubé zborníky zákonov a obrátiac sa svojou širokou rozseknutou tvárou k Landíkovi, ukázal na mlieko, čo znamenalo „nech sa páči“. Potom poštuchal palcom za svoj chrbát a povedal:

— Starý vás volá na jedenástu.

„Starý“ označovalo šéfa úradu Brigantíka. Landík zdvihol obočie:

— Čo je?

Maťko sa uškľabil, nadvihol plecia a stiahol hlavu medzi ne, čo bolo toľko, ako „neviem“.

— Dobre, prídem.

Bolo ešte len pol jedenástej. Landík vypil mlieko dúškom, a jediac žemľu s maslom, listoval v akomsi hrubom akte. Nevedel, čo číta. Už tretí raz začal správu od ktoréhosi notára a v prostriedku zbadal, že nevie, čo čítal. Začal znova. Bol znepokojený a hlavou mu šli otázky: „Čo ten starý chce? Čo ma volá? Nič dobré to nebude… A možno, že pre Hanu… Nešťastná Hana!… Všetci sú splašení ako zajace, a ja najviac… Koľko je hodín?… Teraz som pozeral, a neviem… Hneď bude jedenásť…“

Odložil akt, zobliekol listrový kabát a obliekol si prechádzkový.

8. Pán okresný náčelník

Jaroslav Brigantík, radca politickej správy a okresný náčelník v staromestskom okrese so sídlom v Starom Meste, bol vraj „výborne kvalifikovaný“ úradník. Ale sám pánboh vie. Na otázku: „Aký je to úradník?“ u kompetentných činiteľov odpoveď závisela vždy od toho, koho ste sa spytovali. Ak ste sa spytovali nadriadeného úradu, odpovedali:

— Nie ste legitimovaný, a to je úradná tajnosť.

To znamenalo, že na také otázky nemáte právo, a keby ste i mali, nemôžu vám nič povedať, lebo je to úradná tajnosť. V úradoch totižto je všetko úradnou tajnosťou ešte i dva týždne potom, keď to už bolo vo všetkých novinách.

Ale ak by ste sa spýtali, povedzme, politického sekretára lidovej strany, iste by vstal z miesta, zagestikuloval rukami a ochotne povedal:

— Veľmi dobrý, usilovný, presný úradník. Drží okres v hrsti. Je to náš človek.

Ak ste sa spýtali sekretára strany ľudovej, on s uspokojením potvrdil:

— My sme s ním spokojní. Nespustil sa boha, drží sa rímskokatolíckej cirkvi, chodí do kostola, číta „Slováka“… Keby len všetci úradníci boli takí, dobre by bolo na Slovensku.

Pravda, to je podozrivé, keď úradníka chváli opozičná strana a vy by ste sa chceli informovať u zaručene štátotvornej strany. Nech sa vám páči, zájdite do sekretariátu strany sociálnodemokratickej. Tam vám sekretár iste povie:

— Ale ujde. Nerobí pána. Jeho žena je bývalá robotníčka z tabakovej fabriky. Obedúva v kuchyni a po obede sám utiera taniere. Neutláča robotnícku triedu a ctí si nového boha: nezamestnaných.

I agrárny sekretár ho bude chváliť:

— Sedliacky synček. Prívrženec našej strany. Je členom Roľníckej osvety. Keby nie on, nebol by náš staromestský jarok dosiaľ regulovaný. To je jeho zásluha.

Z toho vidieť „diplomatickosť“ výborného okresného náčelníka. Čiže: dobre tancoval medzi vajcami. O ňom platilo slovenské porekadlo: „Akého ma chceš, takého ma máš.“ Poznal nôty, ktorými ľudské duše hrajú, a jeho ústa vždy uhádli zodpovednú kontru. Vychádzala melódia, až sa srdcia tešili.

Ale keď si sa spýtal jeho úradníkov, aký človek je ich šéf, mlčali, alebo len toľko:

— My nič proti svojmu predstavenému…

Museli ste ich niečím rozohriať. Vzbudiť ich dôveru, lebo úradnícka duša je chladná a opatrná. Tak pri treťom litríku, keď sa i úradnícka duša otvára ako ruža na šípe a napĺňa sa nielen vínom, ale i smelosťou, vtedy by ste počuli všeličo.

Rozumie sa, čo povie podriadený o svojom predstavenom, je často pochybnej hodnoty a tovar treba brať s istou rezervou, lebo to je tak, akoby ste sa vrabcov spytovali, čo si myslia o strašiakovi v poli: budú na neho čvirikať, i keď im strašiak nič zlé neurobil. Ale jednako, ak bolo len desať percent pravdy, čo o ňom úradníctvo hovorilo, i toho bolo dosť.

— Taký puntičkár?… Rozumie sa, len voči druhým, voči sebe nie. Druhým neodpustí ani najmenšie previnenie. Sebe dovolí všetko… My nechceme ohovárať svojho šéfa, ale či sa patrí na vysokého štátneho úradníka, aby stával pred bránou úradu s hodinkami v ruke už o ôsmej ráno a pozeral, ako ideme do úradu, najnižší o siedmej, vyšší o ôsmej a ešte vyšší o deviatej, a zapisoval tých, čo sa oneskoria o päť minút… Alebo stojí za múrikom svätého Jána Nepomuckého, aby ho nik nevidel… My vieme, že je tam, raz pod dáždnikom, raz pod slnečníkom, raz v šube a galošniach, raz vo zvrchníčku, raz letne oblečený, a vie na punkt, o ktorej ste šli do úradu… Tak robia staré baby-klebetnice, ale pre radcu je to predsa len nedôstojné… Keď sa blíži k deviatej, vychádza spoza múrika, ide do svojej kancelárie, chytí sa operadla na foteli a čaká, kým odbije deväť na jeho veľkých stojacích hodinách, ktoré má v úrade. Pri deviatom údere si sadne do fotela a začne úradovať.

— Ale to je anekdota, — zapochybuje niekto.

— Cum grano salis, — povie vám Sakulík, oficiál v prezídiu, ktorý rád latinské príslovia a učí sa ich z knižky Petra Tvrdého: Latinské citáty a heslové výrazy. — Ak neveríte, spýtajte sa komisára Novotného. On vám povie, na akého somára môže narásť byrokratický kôň.

Komisár Novotný nepije a nefajčí. Nezvedie ho ani litrík ani dva, ani škatuľka cigariet. Musíte natrafiť, keď sa hnevá na svojho šéfa. Vtedy sa rozkrákorí, že ho ani nezastavíte. Podoprie si bradu rukou a tlmiac ukazovákom hučanie prúdu svojich rečí, rozpovie vám históriu, ktorá najlepšie charakterizuje „starého“.

— Náš starý vám je strašná figúra. Iný nosí vo vrecku hodinky, on pragmatiku, aby vám mohol roztrepať hlavu paragrafom hneď a zaraz, ak ste sa čo len v niečom previnili.

— Štando pede, — opraví ho Sakulík.

— Štando pede, — pokračuje Novotný. — Však sme hriešni, božemôj!… Keď som sem prišiel, bol som po žalúdkovom katare. Mal som veľmi citlivý žalúdok. Doktor mi zakázal ťažké jedlá: fazuľu, hrach, šošovicu, kapustu, údeniny. A ja som neobyčajne obľuboval akurát šošovicu s údeným mäsom. Čo robiť? Nielen žalúdok, ale i charakter som mal slabý. Nemohol som sa zdržať. Napukal som sa vše, a potom ma hlava bolievala do prasknutia… To je, viete, tak, ako so zákazom nebrať dary. Pošle ti také kupčisko vianočný košík… Nemal by som to povedať, ale poviem. Pre nás menších ostali už len vianočné košíčky, pre väčších sú rozličné „trinkgeldy“ v podobe členstva v správnych radách po bankách, sporiteľniach, asekuračných spoločnostiach, elektrárňach, družstvách a všelijakých tých „znacionalizovaných“ podnikoch… Nuž príde taký košíček s hroznom, datľami, figami, niekedy i s fľaštičkou koňaku. Nájdu sa ešte takí somári, čo posielajú… Obežník číslo 2000 ex 1933 prez. výslovne zakazuje takéto košíčky prijímať. Ale nevezmeš? Vezmeš. Nemôžeš uraziť ochotného a zdvorilého kupca.

Tak to bolo so mnou a so zakázaným jedlom. Predložia mi hladnému zamilované jedlo. Nenaberiem si zo zakázaného ovocia?… To robila naša pramať Eva, po nej to robil náš praotec Adam, a tí boli v raji, mali všetkého nadostač. Vyhnali ich z raja. No, a nerobí to za nimi celý svet? Len úradníci by mali byť výnimkou, o ktorých predsa len nemožno povedať, že sú v raji. Skôr v pekle… Nabral som si teda šošovice s údeným mäsom, a na druhý deň, rozumie sa, aby doktor mal pravdu, rozbolela ma hlava. Proti boleniu hlavy od žalúdka je najlepšie a najlacnejšie lekárstvo prechádzka na čerstvom povetrí. Nepotrebuješ chodiť za blanketami a lekármi, do lekární za prachom… Šiel som rovno na čerstvé a bezprašné povetrie za mesto na lúky k riečke — v úradných hodinách!… Nikomu som nič nepovedal, len som sa vytratil ako smrad z nohavíc. Uznávam, mal som to oznámiť nášmu starému, lebo poriadok je duša vecí, ale, myslel som si, pokrčí nosom, ako obyčajne, a nedovolí. Čo budem chodiť? Veď sa vrátim. Nuž riskoval som…

Bolo krásne júlové ráno. Na lúkach ani človiečika… Stačilo sa už poumývať i nebo, i zem, i tráva, i popukaný od suchoty chodníček. Slnko ich už vyutieralo do sucha. Lúky sa napustili voňavkami. Všetko sa jagalo. Stromy, kvety, listy, kry, strieborná retiazka rieky… Príroda, páni moji, to je salón s tepichmi, fotelmi, rastlinami, kvetinami, obrazmi, špliechajúcou vodou, vtákmi, svetlom i tôňou, útulnými kútikmi. To nie je moja kancelária číslo sedem… Idem popukaným chodníkom s mravcami, štuchám paličkou do krtích dier a mravčích kopcov, pozerám, ako mi skáču do cesty kobylky, vidím stĺpiky sysľov, ako sa dvíhajú a miznú pred mojimi krokmi, a tu odrazu šibnú mi do očí v zelených krovinách dve čierne čiapočky a dve červené triká… To sa tam dve dámičky kúpali… Človeka nikdy nebolí tak veľmi hlava, aby sa na kúpajúce dámy nepodíval… Zastal som a hľadel. Hľadel som a išiel — za čiapočkami. Jedna práve vykvitla na obvale ako divý mak a hodila sa do vody. Druhá sedela na brehu a mala spustené nohy nad riekou.

„Práve na najnebezpečnejšom mieste sa kúpu,“ myslel som si a pridal som do dĺžky krokov, aby som ich upozornil, že je tam voda veľmi hlboká s krútňavami a starými neviditeľnými koreňmi vo vode. Tu vidím, že i druhá dáma vstala a nahla sa nad vodu. Vypuklé čelo, veľký hrbatý nos, silné boky. Veď je to okresná náčelníčka!… Upozorniť, neupozorniť? Rozmýšľam. Nestačil som domyslieť, už skočila do vody. Breh bol vysoký. Nedalo sa vidieť, čo sa v rieke robí… A tu o chvíľu krik a volanie o pomoc. Rozbehol som sa a hľadím z brehu. Pani náčelníčka čliapka do sveta rukami ako mladé šteňa, drgá nohami, čosi ju drží, hádže sa, prevracia ako ryba na suchu, raz bruchom hore, raz dolu, raz na jeden bok, raz na druhý a kričí so skrivenou tvárou od úžasu. Zaputnali sa jej akiste nohy v kroví vo vode a stratila duchaprítomnosť. Druhá dámička beží z náprotivného brehu a pláva k nej… Zhodil som kabát, vyhodil hodinky, zobul poltopánky, a čľups! Skočil som do vody. Horko-ťažko som ju vytiahol, poloomdletú usadil, bozkal jej mokrú ruku, vzal kabát na plece, hodinky a topánky do ruky a odišiel v pančuchách ako pravý rytier, ktorý nečaká na poďakovanie…

A viete, čo sa stalo?

Na druhý, či na tretí deň náš starý si vzal čistú bielu košeľu, čerstvý golierik, obliekol sa do dlhého čierneho kabáta, natiahol pásikované nohavice a lakírky, ako čo by šiel na nejakú národnú oslavu, a poslal mi navštívenku po Maťkovi. Maťko mi ju bez slova podal. Žuval slivku. Čítam: Jaroslav Brigantík, radca p. s., okresný náčelník. Div, že som z nôh nespadol.

— Čo je to? — pýtam sa Maťka.

Maťko, potisnúc jazykom slivku, ktorú žuval, pod líce, ukázal nosom na dvere a pošušky povedal:

— Čakajú.

— Kde?

— Tam.

— V pitvore?

— Mhm.

Aby ste vedeli: chcel mi urobiť návštevu a kartičkou oznamoval svoj príchod, či smie vstúpiť. Šéf — svojmu podriadenému? To znamenalo, že neprichádza ako šéf, ale ako stránka, ako oddaný priateľ, u ktorého som sa do srdca zapísal a u ktorého i ako u šéfa budem dobre zapísaný a budem môcť robiť v budúcnosti neporiadky bez toho, že by mi to bolo písané na účet.

Sám som išiel otvoriť dvere dokorán… Vstupuje slávnostne a zastane prostred izby. Čierny tvrdý klobúk a biela rukavička z pravej ruky v ľavej, neobnaženej. Rečnícka póza. Pravá noha trošku vpredu. Poklona: nosom niže pliec. Vysokoctený sem, veľavážený tam, dobre, že som sa nestal hneď slovutným…

— Dovolil som si prísť, — hovorí, — sem k vám, vysokoctený pane… Zachránili ste moju paniu pred istou smrťou… Vaša obetavosť, veľactený, vaša osobná smelosť, zvláštna udatnosť (tu sa zasa znížil nos niže pliec) zaväzuje ma vďačnosťou na celý život, na celý život mojej manželky, mojich detí a celého môjho pokolenia. Dovoľte, vysokoctený pane, aby som vám tlmočil v mene svojom i v mene mojej panej naše vrúcne, srdečné, nikdy nehynúce, doživotné a večné poďakovanie… Dovoľte, veľactený pane, aby som vám potriasol ruku…

Potriasli sme si vzájomne ruky, až sa nám hlavy triasli.

— To bola moja povinnosť, — vravím skromne, — teším sa, že sa milostivej panej nič nestalo.

Ukazujem na stoličku, aby si sadol a poctil ma svojou významnou prítomnosťou ešte na minútku. Škoda, že nefajčím, bol by som ho ponúkol i cigaretou… Odmietol s láskavým úsmevom a o chvíľu vznešene odišiel… O pol hodiny ma dal volať. Šiel som veselo, bezstarostne. Mal som svedomie čisté a nebol som mu ja dlžen, ale on mne. Myslel som si, že mi chce dať nejaký darček na pamiatku… Vidím, sedí za stolom, už nie v čiernom, ale v sivom. Kostené okuliare na očiach. Na chvíľku ich zdvihol a pozrel prísne, či som to ja… Teraz som ja zastal prostred izby.

— Pán komisár, — zafufnal už nie úctivým a milým hlasom, ale akýmsi prestydnutným, zachrípnutým, ako čo by mal nádchu, — povinný som vám vyčítať nedbanlivosť v úrade. Vy ste sa medzi desiatou a jedenástou predpoludním, teda v úradných hodinách, prechádzali za mestom na lúkách.

Vytiahol z vrecka žltú knižtičku a spytuje sa ma, či je to pravda.

— Pravda, — poviem.

— Paragraf dvadsiaty ôsmy… Úradník je povinný presne dodržiavať predpísané úradné hodiny.

A udelil mi „výstrahu“. Nuž tak. Taký je náš starý.

9. Vypočutie

Na túto historku myslel dr. Landík, keď vstupoval do predizby, susediacej s kanceláriou náčelníka. Tu čakávali stránky, ktoré chceli k „hlave“. Oficiál Sakulík ich prijímal. To jest vydával číslované „audienčné lístky“. Značil do ich rubrík meno nešťastníka, odkiaľ je a v akej veci prichádza, aby ich potom jedného za druhým oznamoval náčelníkovi, či ich prijme alebo nie. Vpúšťal ich ako ovce do košiara a vypúšťal po audiencii na zdravé povetrie.

V predizbe bol len Sakulík. Stránok nebolo. Sklonený nad rubrikovaným hárkom, prenášal písomne starý úradný popolník z izby číslo 5 do izby číslo 7. Komisár Novotný, ako sme už povedali, nefajčil a Landík áno. Bolo treba preniesť tento drahocenný kus úradného náradia od Novotného k Landíkovi, nielen „de facto“, ale i „de forma“, čiže na papieri, čo je oveľa významnejšie. Práca to nebola taká ťažká, a preto Sakulík stačil myslieť i na iné. Rozmýšľal, že od prvého bude azda dosť jeden kúštik Schichtovho mydla na tri mesiace, a nie na jeden, ako bolo dosiaľ. A keď už kážu tak gazdovať: nie päť pier, ale jedno stačí. Nebudú sa dávať dva tégliky vosku, ale jeden… Potrebujú si milostiví páni za každým riadkom plačkať ruky vo vode?… Pero, keď sa riadne utiera, trvá i mesiac i dva… Vosk kydajú, ako čo by to bol hnoj… Práve bol pri metlách a chcel prachovky strihať na menšie, keď ho prerušil v ekonomických myšlienkach Landík:

— Je starý dnu?

Oficiál vyskočil, že ho hneď oznámi, ale Landík ho zadržal.

— Akej je vôle?

— Iam proximus ardet Ukalegon, — zacitoval Sakulík, — na stolíku má žltú knižtičku.

Žltá knižtička bola služobná pragmatika.

— Zlý znak, — mienil Landík.

— Zlý, — potvrdil oficiál a vošiel k starému.

O chvíľu vyšiel a nechajúc za sebou dvere otvorené, s poklonou na ne ukázal:

— Nech sa páči. Pán okresný náčelník ráči čakať pána komisára.

Landík vstúpil. Náčelník na pozdrav ani nezaďakoval, ani rukou nekývol, ba ani len hlavu nezdvihol. Schválne sa pohrúžil do práce. Ako čo by bol vietor zavrel dvere alebo holub zahrkútal na podokenníku a vrabec zaťukal zobáčikom na plechu výklenku.

Sedel vo veľkom koženom foteli a komisár videl len špinavé temeno s riedkymi vlasmi za širokým barokovým písacím stolom a pred temenom ohromný dvojitý mramorový kalamár, hneď pri ňom mramorový stĺpik a na stĺpiku lampu so zeleným hodvábnym tienidlom, mosadzný kalendár, na ktorom sa krútili čísla dní a zamieňali mesiace, ak Maťko nezabudol zvrtnúť patričný šrôbik, bronzovú sošku „Nedáme sa!“ a strieborného jazdca s vyžlou — všetko dary zamestnancov úradu a notárov okresu, tu na meniny, tu na narodeniny, tu na päť—, tu na desaťročné jubileum, ako prišiel do okresu, tu na krst jeho prvej dcéry, druhého synčeka.

Náčelník usilovne písal čosi na koženej podložke, tiež novoročnom dare ktorejsi firmy s papierom. I plniace pero, ktorým písal, daroval mu dodávateľ písacích strojov.

Landík hľadal žltú knižku. Tam bola pri podnoží sochy „Nedáme sa!“. „Čo to píše?“ myslel si. Videl diárium, na ktorom boli jednotlivé dni rôznofarebne počarbané. Sem sa zapisovalo, čo treba robiť v ten a ten deň, na akú schôdzku treba ísť, do akej komisie sa dostaviť, komu vrátiť návštevu, aká a kde bude paráda, oslava, tryzna, prednáška, čaj, lehota, termín — v pondelok, stredu, piatok — a aby to čerti brali, najviac v nedeľu. Náčelník i tu mal praktický systém. Oslavy a parády zapisoval vždy červenou ceruzkou. Červená farba je znakom radosti. Prednášky označoval zelenou — znak nádeje, že sa niečo naučí. Návštevy a tryzny atramentom — farbou čiernou, to znamenalo stratu, návšteva stratu času, tryzna stratu zaslúženej osoby, teda farba smútku. Schôdzky, komisie, termíny, lehoty značil obyčajnou ceruzkou, ako veci každodenné, do úradu patriace. Bolo treba len do diária pozrieť a vedel všetko.

Landík stál neďaleko obloka a bavil sa s kystkou ťažkých plyšových záclon. Najprv rozmýšľal: Ozaj, akou ceruzkou je on poznačený v diáriu, ale zbadal, že cez obloky lepšie vidieť na námestie ako u neho, a táto okolnosť dala jeho myšlienkam iný smer. „No, pravda,“ myslel si, „náčelníkovi ich umyjú, mne nie.“ Tento rozdiel ho prinútil, že sa začal zabávať na veľkom rozdiele medzi jeho pracovňou a touto. „Baroková knižnica, u mňa etažérik… Veľké stojacie hodiny… Kyvadlo sa hýbe vážne ako on… U mňa sú len také okrúhle — kuchynské, dobré pre komisára… Veľký červený koberec, kožené anglické fotely, diván a nad ním hlava štátu v oleji, maľovaná miestnym umelcom…“

Necítil závisť, len urážku, že ho náčelník nebadá a nechá čakať, ani ho neponúkne, aby si sadol. Náčelník je radca, a on len komisár. „Len dve priečky na úradnom rebríku, a ako sa nafukuje. To kvôli autorite musí dať cítiť rozdiel… Maťko nepozdraví, tento nezaďakuje za pozdrav… A tam u mňa babylonská veža písem čaká… Zabudol, že som tu?“

— Tu som, pán náčelník, — hlásil sa ešte raz, ale šéf ani okom nežmurkol, len ho zahriakol úsečným:

— Dobre. Počkajte!

Chcel mu odseknúť, že mu práca stojí a že ju nie on — náčelník, ale on — Landík, musí spracovať. Kým on — náčelník, rozmýšľa, akou ceruzkou má zaznačiť sprosté divadelné predstavenie, on — Landík, vybaví akt. Že by bolo treba byť konzekventným v pedantnosti: nemrhať časom svojím a nekradnúť čas druhému, byť zdvorilý i voči podriadeným, a nielen voči členom Národného zhromaždenia, všelijakým tým politickým sekretárom a nadriadeným hlavným radcom, kontrolórom a revízorom, nebrať tie rozličné kalamáre, lampy a sošky od „kolegov“ a potom sa im takto odplácať… Veď všetku tú krádež a neslušnosť zakazuje tá žltá knižka, s ktorou bude onedlho operovať a citovať z nej paragrafy… Prečo ľudia nemajú radi úrady a úradníkov?

Len preto že sa niekedy stretnú so zachmúrenými, chladnými, namyslenými, nczdvorilými ľuďmi, ktorí nevidia, necítia, nepočujú, a ty si im iba akousi čiarkou v povetrí, kusom priezračného skla, na ktorom nehodno stratiť teplý a príjemný úsmev. Ten príjemný a teplý úsmev chýba úradníkom, preto je v úradoch ešte nepríjemnejšie ako na cintoríne. Tam na kameňoch je aspoň písmo o láske. Úradné tváre sú kamene bez písma. Strasie ťa…

Pán šéf konečne zložil plniace pero a vzal červenú ceruzku, aby zaznačil do diária, že v nedeľu bude pätnásťročná oslava založenia miestneho kultúrneho spolku Besedy, jubileum dvadsaťpäťročného trvania Katolíckeho kruhu. Ráno o deviatej slávnostné bohoslužby, o jedenástej slávnostná akadémia s prívetmi hostí, o jednej slávnostný obed, o ôsmej večer slávnostné divadelné predstavenie. Musí zasa chystať reč. A to zasa v nedeľu… „U nás je nedeľa najrobotnejší deň, celkom proti zákonu. Všetko pozatvárané, len ty aby si sa plahočil,“ myslel si pán náčelník a chcelo sa mu posťažovať si Landíkovi, ale s tým musí dnes prísne zatočiť.

Temeno sa zdvihlo a ukázala sa tvár s kostenými okuliarmi na očiach. Široká, červená, v šedivastej brade, s hlbokou vráskou na čele a s výrazom, ako čo by všetko okolo smrdelo. Vrchná pera zdvihnutá k nosu, nos skrčený, široký a okrúhly, kryl fúzy, z ktorých trčali iba konce, namastené a vykrútené dorovna. Zdalo sa, že vyrastajú z nozdier. To bola tá tvár, ktorú videl vtedy, keď sa raz pri odprevádzaní Hany stretli na chodníku. I vtedy mu všetko smrdelo.

Náčelník posotil okuliare na čelo a začal prísne:

— Neusadím vás, len ja budem sedieť. Vy ste teraz delikvent. Aké máte svedomie?

— Ako krištáľ.

— S mušacincami.

— Pardon!

— Ešte nie. Najprv vás vypočujem a potom bude pardon alebo nie.

„Však je hlúpy,“ myslel si Landík.

Náčelník pokračoval. Naklonil sa nad akýsi papier a opätovne spustil okuliare na nos.

— Prišlo anonymné oznámenie na vás, pán komisár. Vyšší úrad ho postúpil mne, predbežne, aby som vec vyšetril, vás vypočul a podal správu… Ani by som neveril, ale videl som sám na vlastné oči… Myslel som vtedy, že je to nejaká vaša známa, miestna inteligentná dáma… Ako sa pamätám, zdala sa byť veľmi inteligentná… A vy chodíte za slúžkami, znepokojujete ich na ulici, prenasledujete, zvádzate, kazíte im budúcnosť, robíte verejný škandál, napádate poctivých remeselníkov palicou…

Brigantík čítal výrazy z aktu, podčiarkujúc ich belasou ceruzkou. Azda preto belasou, lebo si myslel: „Počkaj, Landík, veď ty obelasieš!“

Landík zdúpnel.

„Tolkoš!“ bola jeho prvá myšlienka. Chcel hneď protestovať, ale šéf zdvihol dlaň na znak toho, aby počkal.

— Počkať! Teraz ja hovorím.

Natiahol ruku za žltou knižkou, ktorá ležala na stole. Roztvoril ju a čítal:

— Paragraf dvadsiaty štvrtý. Úradník má v službe i mimo služby dbať na stavovskú vážnosť, vždy sa správať v súhlase s požiadavkou disciplíny a všetkého sa vystríhať, čo by mohlo zľahčiť úctu a dôveru, ktorú jeho postavenie vyžaduje. — Zložil knižku a hľadiac na Landíka, opätoval: — Teda dbať na stavovskú vážnosť, — zdôraznil, — vystríhať sa všetkého, čo by mohlo zľahčiť úctu… Vy chodíte za slúžkami, znepokojujete ich na ulici, vyhrážate sa mäsiarovi Tolkošovi palicou, chytili ste ho, sotili, až sa prevalil cez stoličku… Vy chodíte a pijete po krčmách s mäsiarmi, bijete sa s nimi — pre slúžku, ktorú si chce poriadny remeselník vziať za ženu, konkurujete s ním v láske a chcete ju zvábiť…

Landík stál spočiatku stŕpnutý. Počúval, a čím ďalej, tým väčšmi sa mu uľahčovalo. Neistota prestala. Veď mohli naklebetiť ešte hroznejšie veci. Proti tomuto obvineniu sa ľahko obráni. Už ho nemrzela Hana, len Tolkoš ho napĺňal hnevom. „Je to len podliak“ nadával mu v duchu.

— Čo na to poviete? — spýtal sa náčelník.

— Čo poviem? — začal váhavo. — Po prvé. nechodím za slúžkami, ale som odprevádzal istú — kuchárku.

— Kuchárku Hanu Myšíkovú?

„Teda Myšíková sa volá?“ pomyslel si. „Myšíková, Myšíková,“ opätoval si v myšlienkach, aby nezabudol. „To je ako od myši.“

— Áno, — povedal nahlas, — Hanu, kuchárku, čo slúži u direktora banky Rozvalida, tú, s ktorou ste ma ráčili, pán šéf, stretnúť.

— Súhlasí.

— Odprevádzal som ju, netajím. To je nie to, že som chodil za slúžkami. Chodiť za slúžkami môže byť svinstvo a znevažovanie stavu. Chodiť s jednou po ulici môže znamenať vážny úmysel. Môžem si ju predsa vziať za ženu.

Šéf zalomil rukami.

— Štátny úradník a slúžka! — vyskočil náčelník spoza stola. — To znamená vždy svinstvo. Kto by uveril, že chodíte preto s ňou, lebo si ju chcete vziať za ženu? A chcete si ju vziať? — spýtal sa posmešne, krútiac okuliarmi v prstoch.

Stál za stolíkom a hľadel posmešne na Landíka.

— Nie.

— No tak.

Znova si sadol. Landík rozprával:

— Chcel som demonštrovať za rovnosť.

— Čo?

— Demonštrovať za rovnosť.

— Nijaké demonštrácie nestrpím, — nepochopil náčelník.

Landík rozpovedal, že to nebola demonštrácia masy, ale jednotlivca, nie demonštrácia hlučná, s vyzývavými heslami, ale tichá, s nevypovedaným, len naznačeným mottom. Vyrozprával, ako sme to už opísali, že istý mäsiar Tolkoš onačil sa prejsť po ulici s kuchárkou Hanou Myšíkovou preto, lebo je len kuchárka, a on známy mešťan a remeselník. „Honor“ mu vraj nedovolí. Pohoršili by sa vraj ostatní v meste a nebrali by u neho mäso. Hana sa mu ináč páči i za ženu by si ju vzal, ale ten „honor“, ten „honor“ mu to nedovolí.

— Nechcel som vysvetľovať, že mäsiari neboli nikdy honoraciori, a darmo by som bol vysvetľoval, lebo viem, že každý taký malomešťan je nádoba pýchy. No, reku, ja ti ukážem príklad. Som politický komisár, doktor práv, štátny úradník, ja tvoju Hanu odprevadím navidomoči všetkých a budem odprevádzať každý deň…

— Vy si s ním tykáte?

— Áno.

— Je vám rodina?

— Nie.

— Nerozumiem.

— I to bolo kvôli rovnosti… Odprevádzať ju budem, reku, od tvojej jatky až do domu direktora banky, kde slúži. Pochyboval, že to urobím. Urobil som. Začal žiarliť. Vravím mu: „Odprevádzať ju budem za týždeň, ale ak ťa uvidím raz s ňou za vidna na prechádzke, hneď odstúpim, lebo mi to bude dôkazom, že si pokoril svoju sprostú pýchu…“ A on, namiesto toho, aby sa s ňou poprechádzal, v žiarlivosti píše anonymné listy mojej matke, dievčaťu a ohovára… Keby som bol vedel, že ma oznámi i úradom, bol by som mu vypálil i zaucho, a nie len pohrozil sa paličkou, pred ktorou, v strachu cúvajúc, zavadil o ťažký fotel a prevalil sa. Podliak!…

— Nechajte si svoje výrazy, — zastavil ho náčelník, — mäsiar bol úzkostlivejší na svoj stav ako vy.

— Sprostejší, pán šéf.

— Neviem… Je to predsa len slúžka.

— Poriadne dievča.

— Slúžka.

— Pardon, pán šéf. Pracovníčka, domáca pomocníčka. Slúžok ani niet, podľa zákona niet.

— Slúžka, hlúpa slúžka, — opätoval zanovite náčelník a neprestával hlavou vrtieť od údivu.

— Múdre, vtipné dievča, keď i slúžka. My všetci sme sluhovia.

Slúžime bohu, štátu, národu, vlasti, obecenstvu, myšlienke, rodine, kde-komu. Je vždy čosi vyššie, čo nám rozkazuje a čo my poslúchame. Slúžiť druhému! To je najkrajšia ľudská cnosť. Slúžiť len sebe je protivné sebectvo, neresť, choroba, pán šéf, ktorú treba prísne liečiť. Sebectvo treba vytopiť z ľudí, ako sysle z dier, vypáliť ako ranu, čo kazí krv a rozloží celý organizmus na drobné hnilé kúsočky. Ak budeme pestovať egoizmus, zostanú z nás len žravé pavúky, červíky v syre, parazity, streptokoky, bacily, umŕtvujúce živiace šťavy. Bude to štát intrigánov, zlodejov, defraudantov, úžerníkov, zabijačov, chamtivých naničhodníkov, ktorí nepoznajú nič iné, len seba…

Brigantík sa oprel o operadlo fotela, vystrel nohy pod stolík a s polootvorenými ústami vytreštil oči na Landíka, čo sa mu robí.

— A zákon chce zotrieť pojem sluhu, ako čo by to bolo zahanbujúce byť sluhom, — lialo sa Landíkovi z úst. — Chce urobiť z každého pána. V živote sú najväčší páni najväčší sluhovia. Minister-premiér väčšmi a viacej slúži ako vy, pán šéf, vy ste teda väčší pán ako minister

— Zmätok pojmov, — prerušil ho náčelník. — Panstvo sa určuje podľa moci. Čím väčšia moc, tým väčší pán. Čím viacej pánov máte nad sebou, tým ste menším pánom…

— Sluhom.

— Pánom.

— Teda pánom… Ženiete vodu na môj mlyn, pán šéf, Hana je teda podľa vás paňou, menšou paňou, ale paňou…

— Slúžkou, — nástojil náčelník.

— Teda slúžkou… Kruh jej moci je malinký, ona je len také ohnivko v retiazke, ale zato kto má dlhšiu retiazku s viacej ohnivkami, nemá sa prečo zvysoka dívať na ľudí s kratšou retiazkou s menej ohnivkami… A keď je už o panstve reč, tým je panskejší človek čím je nepanskejší. Čím viac sa zohýna k tým, ktorí sú závislí od čím viac ľudí. Čím väčšia závislosť od ľudí, tým viac nepriateľov, tým väčší pocit slabosti, a takým treba čím viac pomáhať, to je to — panstvo. Najväčšia slabosť — najväčšia služba — najväčšie panstvo.

V Landíkovi už vrelo, že ho náčelník neusadí. Musí pred ním stáť ako pred trestným sudcom. A sám sudca je rozvalený vo foteli, krúti okuliarmi medzi prstami, vystiera, krčí nohy, prehadzuje ich, prevaľuje sa raz na pravý, raz na ľavý lakeť, ako mu je pohodlnejšie, dvíha vrchnú peru k nosovým dierkam, vraští nosom, a on musí stáť a spúšťať sa tu na jednu, tu na druhú nohu, aby si uľavil… „Ty si veru nie pán,“ myslel si, „ty kopeš nadol a klaniaš sa niže pupka pred ministerskou čiapkou… Odporný lokaj si, obmedzený svojou povýšenosťou voči menším a otrockou poníženosťou pred väčším, ako si sám… Čím ťa len uraziť?“

Landík sekal, akoby obtínal konáre od pňa, strom od okrasy, nech vidieť holý peň, aký je pustý. Hovoril, že i také zviera zasluhuje ľudskú lásku, a to preto, že jeho dobrobyt závisi len a len od ľudí. Náčelníkovi sa Landíkove reči zunovali. Zastavil ho.

— Sentimentálna kňazská filozofia. Prieči sa prírode. V prírode nieto lásky. Tam je iba brucho, papuľa a žranie, je silnejší a slabší, vrchy, polia, bohatosť, bieda, nijaká rovnosť. Dosť! Zameníme filozofiu skutočným životom a vrátime sa k zákonu.

— Zákon je kaša, — nedal sa Landík, — do ktorej dvaja pľujú: zákon a život. Podľa zákona je osobná sloboda zaručená, a podľa zákona ju možno vziať. Podľa zákona vám môžu majetok vziať, a vy musíte vracať i to, čo ste si statočne zarobili, i vtedy, keď ste to dávno strovili. Podľa zákona je sloboda slova, a podľa zákona musíte držať jazyk za zubami. Podľa zákona je chránená listová tajnosť, a podľa zákona vám budú listy otvárať. Podľa zákona je rovnosť, a podľa zákona jej niet, rozdiely by nemali byť, sluhov niet, ale sú stavy a triedy, sú nadriadení a podriadení. Vy, pán okresný náčelník, vyčítate mi, že choďím za slúžkami, a pre rozdiel, čo je medzi nami, nechávate ma tu stáť už dve hodiny, kým vy pansky sedíte…

— Stop! — vyskočil náčelník, — aký je to tón!

— Demokratický.

— To si vyprosím! Neviete o „úctivosti“ voči predstaveným? Paragraf dvadsiaty šiesty.

— Tam je i o „úctivosti“ voči podriadeným.

— Kuchynské spôsoby! — zasmial sa opovržlivo Brigantík a zafučal ako býk. — Vidieť, že naháňate slúžky.

To Landíka dopálilo ešte väčšmi. Chcel tohto fučiaceho býka do krvi poraniť. Nerozmýšľal a vybľafol:

— No, a čo bola vaša milostivá pani? Robotníkova dcéra.

Náčelníkova červená tvár sčervenela do tmava. Nos sa mu ešte väčšmi pokrčil, líca zdvihli a obočie celkom znížilo na oči tak, že mu ich nebolo ani vidieť. To bol výraz človeka, ktorý sa odhodlal na smrteľný úder. Zabiť, zabiť, a to hneď. Ale náčelník udrel iba na stolík, že sa socha „Nedáme sa!“ pohýbala v základoch a strieborný poľovník s vyžlou poskočil.

— Von! — zakričal. — Budem žiadať vyslanie osobitného komisára a vaše preloženie… Nemôžem trpieť v úrade… takého anarchistu, takého… boľševika…

Landík už vedel, že presolil. Teraz už bude vo všetkom hriešny. Spomenúť „nízky“ pôvod milostivej panej, ktorá je ženou „hlavy“ okresu, radcu, náčelníka a predsedníčkou aspoň troch ženských spolkov, bolo od neho nielen mrzké, ale i strašne urážlivé… Amen! Neudržíš sa…

Bez pozdravu vyšiel.

V predizbe sa ho Sakulík spýtal:

— Olet?

— Furia infernalis, — povedal Landík.

— Čo je to?

— Pekelná zúrivosť.

10. Minulosť

Tak sa stal z Landíka, bojovníka za rovnosť, anarchista a boľševik. Mohol sa čudovať ako kvočka, keď miesto kuraťa vysedí kačicu, ale sa nečudoval, ako sa nečuduje kvočka. Gazdovia sa čudovali. V tomto prípade náčelník okresu Brigantík. Takto mu vysoliť do očí pravdu? Hneď si i pomyslel: „Ja ti dám veľmi dobrú, dosť ti bude dostatočná!“ Aby sme boli zrozumiteľní, musíme vysvetliť, že úradníci, ako študenti, dostávajú každoročne svedectvo zo svojej vedy a mravov od jednotky do pätorky. Pán okresný náčelník bol teda dosť zhovievavý, keď sa zastavil pri trojke. Ale to ho nezastavilo pri pomste. Napísal za horúca správu na nadriadený úrad, v ktorej žiadal momentálne preloženie „tohto nemravného a nespoľahlivého komisára“. Okrem toho, ako sa vyhrážal, prosil o súrne vyslanie osobitného vyšetrujúceho komisára, lebo medzi ním a označenou osobou „panuje nepriateľské nedorozumenie“. On, to jest náčelník, sa cíti „podjatým“, čo znamená predpojatým. „Výmer“ prípadného trestu by mohol byť vzatý v „odpor“. Pre túto príčinu, „pokiaľ stáva platnosť §—u 34 pokračovacieho riadu“…

Zazvonil na Sakulíka, aby poslal Margitu. Napísal na koncept červenou ceruzkou „ešte dnes“ a oddávajúc jej akt, povedal úsečné:

— Hneď!

Pritom si položil prst na ústa a dodal:

— Pripíšte tam „prísne dôverné“. Alebo, ešte lepšie, sám pripíšem. Ukážte.

Pripísal „prísne dôverné“ a dva razy ho podčiarkol.

— Čakám na podpis! — zvolal za ňou, keď sa už zvrtla a pobehla.

Medzitým Landík rúcal babylonskú vežu aktov, ktorá narástla, kým bol na vypočúvaní. Pre myšlienky, ktoré mu vírili v hlave, pracoval s menšími-väčšími pauzami. Čím viac sa nížila veža, tým boli väčšie krútňavy a zmätok búrlivých myšlienok a jeho práca tým povrchnejšia a nesvedomitejšia.

Spočiatku rozmýšľal o tom, prečo sa ľudia hanbia za svoj „nižší“ pôvod. Povedz pánovi, že jeho otec kydal hnoj a okopával zemiaky, na smrť sa urazí, ako čo by sa každý pod baldachýnom, vo fraku, v bielych rukavičkách a so záslužnými krížmi rodil. I kto má hoci jedenásť konárikov na korunke a v erbe päť zoťatých tureckých hláv s desiatimi zakrvavenými mečmi, môže mu visieť metál pod bradou, na prsiach, na bruchu, trčať spod kabáta a vesty, len nech sa mu páči trošku do minulosti k starému otcovi, k dedovi, k pradedovi, príde k hnoju a zemiakom. Všetci sme boli sedliaci, robotníci, sluhovia … Nemá sa prečo hnevať ten baran.

Že mu povedal pravdu do očí? Povedz pravdu, prebijú ti hlavu. Prestrelil. Nemal to urobiť. Na to je spoločenská lož, čiže spoločenská uhladenosť, aby bol život znesiteľný. Keby sme si všetci hovorili pravdu do očí, nebolo by konca bitkám a súdom… Pravda je ohavná a či ľudia? Ľudia… Byť robotníčkou v tabakovej dielni je predsa nie ohavné. Tak ako je nie ohavné, že Hana je kuchárkou. No, pekné dievča bolo, ako i Hana a vzal si ju. Teraz je okresnou náčelníčkou… „Kuchynské spôsoby! Naháňa slúžku!“ Práve tak, ako on naháňal kedysi svoju Matildu…

Ja som zato ‚anarchista‘ a ‚boľševik‘ — on okresný náčelník… Nemáme hovoriť pravdu? … Aké sme to my len handry, aby sme vždy len utierali prach a špinu, nech je všetko čisté a blýskavé… Taký starý somár…

Landík do večera nadával a rúcal svoju vežu, len čo bol na krátkom obede. Vymýšľal aforizmy staré ako svet. Jemu sa zdali nové. Upokojoval sa, a neupokojil sa. Napokon si umienil, že doma na diváne si to všetko rozloží a objasní.

Keď išiel z úradu domov, stretol sa na polotemných schodoch s pani náčelníčkou. Inokedy zhovorčivá, vľúdna, príjemná, v tvári pekná panička ho vždy pristavila na päť, desať minút, podala mu ruku, pohovorila, a teraz, keď ju pozdravil, ako čo by bola slepá a hluchonemá, nevidela ho, nepočula a nič nepovedala. Prešla popri ňom zachmúrená, s veľkým hrbatým nosom do zeme, a oči sa jej kotúľali po schodoch.

„To jej už ten vôl musel vyrozprávať históriu,“ pomyslel si Landík. „Hnevá sa na mňa… Baran, somár, vôl,“ dunelo mu hlavou. „Keby som mu tak do očí povedal, čo si o ňom myslím! Nie, nemožno pravdu povedať do očí..“

Von bol už tmavý podvečer. Do sparna podúval vietor, ale i vietor bol teplý, neosviežoval, jednako rozhýbal ťažké povetrie. Lístie stromov zašelestilo, smeti sa zdvihli, prach cez námestie utekal, oblaky sa hnali po nebi a zbíjali dovedna. Nebo sa pomaly zatiahlo šedivým oblakom. Bolo pred dlhým letným dažďom bez bleskov a búrok, keď sa neprestajne leje a ani na chvíľku nevyjasní.

Očakávalo sa, že bude pršať zlato z neba. Po ňom všetko poskočí v poli a v záhradách od radosti.

Landíkovi bolo, ako čo by bol niečo stratil. Stratil jasnú a pokojnú oblohu vo svojej vlastnej hlave. Ako to nebo, tak i jeho hlava zaťahovala sa obláčikmi trúchlivých myšlienok už niekoľko dní a teraz, po stretnutí s pani náčelníčkou, zrazili sa obláčiky v šedivú plachtu, z ktorej sa bude ustavične smokliť. Bude nepríjemne, vlažne, blatisto. Ženy vedia odpúšťať veľké previnenia, vraždy, zlodejstvá, zradu na národe, ale neprepáčia ti nikdy, keď sa dotkneš hanlivým slovíčkom ich márnomyseľnosti. Keby mu náčelník i odpustil, urazená pani náčelníčka zmúti čistiacu sa studňu. Ako by ju bolo možno udobriť?

Doma na diváne nie že by sa bol upokojil, ale naopak, znepokojil sa. Na chodbičku mozgu vyskočila matka. To už tak býva, že v smutných a bezradných chvíľach obyčajne príde ti na um matka, aby ti pomohla, ako dosiaľ vždy, a človeku je ešte smutnejšie, že i na starosť spôsobíš jej zármutok, ako neraz za mladi.

Za matkou nečujne vynoril sa i otec, dávno mŕtvy. Advokát v malom meste. Mal pekný majetok, ale prišiel oň. Sestra vravievala, že pre voľby.

— Musíš vystúpiť, Janíčko, — hovorili mu vedúci v strane. — Peniaze daj, veď ti to národ vráti.

Dával, kým mal, vlastné, keď sa vlastné minuli, požičiaval si a požičané dával, až bolo požičaných viac ako vlastných. Národ ho nevyvolil a neplatil. Ale neplatil ani pán fiškál. Úroky sa pripisovali. Keď ich bolo toľko, že nemohol zaplatiť, národovci v banke mu povedali:

— Zaplať si, Janíčko.

Potom upozorňovali:

— Máte zročné zmenky, pán pravotár, urobte si poriadok.

Potom pohrozili:

— Pán pravotár, ak si za osem dní neurobíte poriadok, budeme vás žalovať.

Nasledovali pesničky vždy so silnejším a zbojníckejším refrénom:

— Ak nezaplatíte, budeme vás exekvovať.

— Ak nezaplatíte, bude licitácia.

Ani Janíčko, ani pán pravotár, ani jednoducho pravotár nevládal platiť. Bol už starý a chorľavý. I jeho kancelária taká. Advokátska kancelária starne s advokátom. Bolo treba do nej vziať mladú silu. Našiel sa mladý advokát z rodiny. Ferko Miglec. Prišiel a oživil strnutú kanceláriu, ale v dome zrazu zavládla bieda.

Landík sa pamätá, ako ho matka posielala k mladému advokátovi po korunky na ocot, na múku, na hrozienka. Nezabudne nikdy, ako mladý fiškál s nevôľou siahaval do vrecka a hundral:

— Zasa koruna.

Nezabudne ani na to, keď išli posledný raz sená kosiť. Sedeli už na vozíku, keď vyšiel otec na dvor, bez klobúka. Vždy chodil s nimi, vtedy zostal doma. Tých málo vlasov, ktoré mal na hlave, dvíhal mu vietor. Ešte i na zakyckaný čierny kabát sa pamätá. Stál na dvore akýsi zhrbený, smutný. S kyslým úsmevom im kýval rukou. Vtedy mu prišlo otca veľmi ľúto. Spomenul si: „Kde je otec, čo s nami prehadzoval skalky ponad strechy a pasoval sa so susedom kováčom na kolkárni, v horách robil dymníky a preskakoval ich s nami, s chlapcami?“

Na lúky sa vtedy nedostali. Zastavili sa u strýka. Strýko ustarostený. Stryná v plači. Tajomná, tichá reč, šuškanie a potom nárek. Všetky ženy plakali, a najväčšmi matka. Čosi strašné sa stalo. Chlapča začalo chápať. Hory, hole, majetok, čo mal otec, predali. Nemali na lúkách už čo robiť.

— Všetko, všetko nám vezmú, — horekovala matka.

— I Fuksa s Kešeľom? — spytoval sa chlapec. Matka prikývla.

— I parádny koč?

— Ten prvý.

— I somárika Miška?

Matke ešte hojnejšie vyhŕkli slzy z očí.

Viac sa nespytoval. Vedel všetko. Dovtípil sa, že otec preto nešiel s nimi.

Prišla otcova choroba, dlhá, neznáma, nevyliečiteľná. Ležal, chudol a chudol. Nemohol vykonávať ani úlohu dozorného povereníka po filiálkach ktorejsi banky, čo kedy-tedy ešte donieslo niekoľko korún do domácnosti. Pozbavili ho i tohto miesta. Tisol sa druhý, mladý a zdravý. Umieral, keď mladý advokát Miglec, naštepený na landíkovskú kanceláriu, prešiel s celou kanceláriou do druhého domu a osamostatnil sa. Nemusel viac dávať ani korunky na ocot.

Bolo to niekoľko dní pred smrťou, keď prišiel k otcovi predný činiteľ a direktor peňažného ústavu, ktorý odpredal otcov majetok, a ponúkol umierajúcemu desať korún na bežné trovy.

— To národ vracal volebné trovy, — smiala sa trpko sestra, keď to rozprávala. — Otec ich neprijal a umrel.

Pamätá sa i na pohreb. Chodil vtedy do štvrtej gymnaziálky. Najväčšmi mu bolo ľúto, keď videl mladého advokáta Migleca na pohrebe. Rozplakal sa tak usedavo, že musel odísť, aby nerušil svojím vzlykotom pohrebné obrady. Ušiel na záhumnie a tam sa vyplakal. Plakal nad nevďačnosťou ľudí.

No jednako nevzali všetko. Matka bola dcérou bohatého obchodníka a dostala veno. Za tieto peniaze otec kúpil pozemok a vystavil dom. Na šťastie bol zapísaný na matku. Tak zostal dom, veľká zeleninová záhrada pri ňom a kus poľa za domom. Z domu si ponechala matka jednu izbičku a zeleninovú záhradu. Ostatok domu a pole dávala do prenájmu a z toho i sama žila, i synov dala študovať. V malej izbičke pristavili ku kachliam sporák, a tu sa i varievalo, i pralo, i bývalo a spalo. Kedysi hlučný, otvorený dom zostal bez návštevníkov. Neprišla ani rodina, hoci matka mala päť sestár, dobre vydatých a majetných. Ani jedna nepomohla okrem sestry Kornélie, ktorá kedy-tedy na Vianoce posielala deťom čo-to. Neprichádzali ani cudzí. V lete prišla každé ráno iba „hluchá Mara“ po zeleninu s veľkým košom a predávala po domoch šalát, reďkovku, cibuľku, mrkvu, kaleráb, uhorky, tekvice, donášajúc materi niekoľko ošúchaných šestákov. Ináče sa do izbičky iba ak žobrák zatúlal. Na bielu stenu domu študentík Landík napísal:

To už vedel z Ovídia.

Vtedy ešte neboli všelijaké chlapčenské a dievčenské internáty pre stredoškolákov a vysokoškolákov, ani Ymcy, ani Yfcy, Svorády, Charitasy, nocľahárne a slobodárne, neboli naše ministerstvá, ani Slovenská krajina, ktoré dvoma rukami udeľovali podpory chudobným slovenským študentom z najrozmanitejších škôl vyšších i nižších, gymnaziálnych, reálnych, klasických, miešaných, hospodárskych, lesníckych, priemyselných, učňovských atď., takže u študenta bola iba otázka: „Od koho si pýtať podporu? Od ministerstva, a keď od ministerstva, od ktorého, a keď od ministerstva nie, či od krajiny, či od okresu, či od obce, či od Červeného kríža, či od Charitasu, či od ktorého čerta?“ Vtedy boli alumneáfy a konvikty, kde sa chlapci ledva dojedali, a kradli na poliach zemiaky, aby si ich doma v peci piekli. Vtedy len Národnie noviny písali tučnými písmenami hneď pod chýrnikom: „Pamätajte na slovenskú študujúcu mládež pri každej príležitosti!“ Zbierali sa grajciariky a najväčšia „národná“ podpora bola tridsať zlatých. Ale ani takej podpory sa Landíkovi nedostalo. Nie azda preto, že boli ešte chudobnejší, ale že chlapča prosilo:

— Nepýtaj od nich, mama.

Mama sa chytila za hlavu:

— Kde si sa len vzalo, také pyšné chlapča? Nám je každý grajciar dobrý.

— Nepýtaj. Nechcem.

— Bolo by ti treba nejaký kabát, — vravela mu raz matka, — no, čo? Dáme poprešívať staré otcovské salónkabáty, a bude.

— Ja salónkabát nechcem. Salónkabáty chlapci nenosia.

— Pre nás je dobrá každá handra. A tu máš hneď i krásne nohavice, čo poslal švagor. Celkom dobré.

Chlapča odmietlo:

— Nebudem.

— Ale prečo?

— Majú pásiky na bokoch. To sú hasičské, a ja som nie hasič.

Matka predsa len dala poprešívať salónkabáty a pribalíla ich k ostatným veciam, keď odchádzali chlapci do škôl. Nik sa ich nedotkol. Viseli v skrini.

Šiel raz s priateľmi okolo viníc. Dozreté hrozno vábilo. Chlapci boli síce po obede, ale hladní, ako obyčajne. Hrozna sa im akiste málokedy ušlo.

— Dobre by bolo, — vraví jeden z priateľov, — ľahnúť si medzi riadky a jesť do večera.

— No, choď a najedz sa, — odpovedá Landík.

— A strážnik?

— Bojíš sa?

Landík sa poobzeral a fuk! do vinice medzi hrozno. Najedol sa dosýta a chcel i kamarátom doniesť. Už niesol niekoľko najväčších a najhustejších strapcov, keď tu, ako čo by zo zeme vyrástol, strážnik s puškou:

— Stoj! Strelím.

Landík by bol radšej utekal. Ale ak mu naozaj strelí do zadku, čo i soľou? Radšej zastal. Strážnik mal iste tiež nejakého syna-študenta bez dostatočného počtu kabátov alebo bez dobrého kabáta, Landíka len vyzliecť a vyzliecť.

— Tu máte korunu za hrozno, — núkal Landík.

— Dolu kabát! — nástojil strážnik.

— Pridám ku korune túto šatôčku.

— Len sa vyzleč.

— Dám vám tento nožík, kravatu, pančuchy…

Strážnik ho chytil za plecia a začali sa pasovať. Landík bol slabší a vyšiel z vinice bez kabáta. Bolo to začiatkom roku a kabát bol ešte celkom nový. Kamaráti, pravda, zdupkali, a keby boli prišli na pomoc, bol by zostal i kabát i hrozno. Ledva ich našiel v kroví učupených.

— Ste vy víťazi! Ešte by sme mohli kabát dostať. Poďte.

Kamaráti nešli.

— Čvarga… Dones mi, — vraví bratovi Števkovi, — kabát. Takto do mesta nepôjdem.

A brat mu doniesol salónkabát. Aby ťa čert vzal! Neobliekol si ho. Do večera chodil vo veste a len keď sa dobre stmilo, šiel domov.

Brat, chudák, čo mal robiť? Druhého kabáta nebolo, a on tiež nechcel chodiť v salónkabáte po meste a do školy. Chlapci by sa boli smiali. Plakal, prosil, bil sa, ale darmo. Písal matke, aby poslala nejaký lanský kabát, raz, dva razy, tri razy, ale matka zakaždým húdla svoje:

— Tam máte salónkabáty. Noste ich. A veď som vám dala nové…

Tak nepochopia niekedy ani matky svojich synáčikov.

Landík sa vtedy dvojako prehrešil: kradol a voči bratovi bol nespravodlivý. Prepustil mu za to svoje tri korunky, čo dostával ako vreckové na mesiac od matere. Tým si svedomie upokojil. Zato mu vždy bolo ľúto brata, keď ho videl v dlhom kabáte. Vtedy si umienil, že viacej kradnúť nebude, ale ani svoj kabát nikdy už nikomu nedá.

Lenže srdce je srdce a gavalierstvo je gavalierstvo.

Raz na majálese si porezalo dievčatko prst. Krv sa valila a prst bolo treba niečim obviazať. Stáli okolo neho a nevedeli si akosi rady. Vytiahol bielu šatôčku, rozdrapil ju a prst obviazal.

Bola to čudná vec, že jedinú svoju korunku dal žobrákovi. Keď pýtal priateľ a nemal, vyňal hodinky alebo prstienok, čo mal po otcovi, a odovzdal ich, aby si dobrý priateľ pomohol a dal ich do záložne židovi. Tak prišiel i o hodinky i o prstienok. Vtedy si umienil, že takto pomáhať nikdy viac nebude.

Ale srdce je srdce.

Doviedol materi zafúľaného, zavšivaveného a polonahého chlapca. Matka, odkázaná na každý grajciar a každú handru, spľasla rukami a zhíkla:

— Bože, bože, či vás nemáme dosť?

Myslela na svojich troch synov. Vtedy mu vyčítala:

— Nikdy nič nebudeš mať.

Pomohol pri očistení chlapca. Mydlil ho a česal. Sám odkrojil veľký kus chleba, natrel maslom a prichystal lôžko na povale. Keď ho na druhý deň chcel pozrieť a počastovať raňajkami, chlapca nebolo a čosi skapalo v dome. Vtedy si pomyslel: Naozaj nehodno pomáhať iným.

Pravda, srdce.

Ktorýsi študent v triede cez vyučovanie máčal muchy do atramentu a vypúšťal ich. Jedna sa dostala na triednu knihu a ťahala po nej svoje čierne štetce. Z knižky prešla na profesorovu ruku a odtiaľ sa horko-ťažko vyškriabala na jeho čelo. Profesor sa udrel po čele a zamazal si i dlaň i čelo. Landík sa hlasno zasmial.

— Ty si to bol? — okríkol ho profesor.

Landík vstal a zo zlosti pre nespravodlivé okríknutie prisvedčil.

— Pred konferenciu!

Landík čakal, že sa vinník prihlási, ale darmo. Posadili ho do karcera na štyri hodiny.

— Nie, nebudem viac trpieť za iného, — umienil si.

V gymnáziu mali tajný spolok, kde sa učili slovenčinu. Bolo to v siedmej triede pred vypuknutím svetovej vojny. Prišli na to a vyšetrovali. Všetci zúčastnení tajili a vykrúcali sa. Jediný Landík sa priznal. Pokladal za bezcharakterné tajiť pravdu.

— Povedzte, kto bol ešte v spolku, — naliehal na neho vyšetrujúci profesor. — Vyhodia vás, ak nepoviete.

— Nepoviem.

— Obľahčíte si veľmi.

— Nechcem byť zradcom.

Profesor musel ustúpiť. A div divúcici! Tí, ktorí sa nepriznali, zostali v gymnáziu a jeho vyhodili.

„Nie je hodno byť čestným. Nevypláca sa,“ myslel si Landík.

V chlapcovi boli akési „dobré“ prvky, ktoré sa nezrovnávali s duchom času. Nikoho o nič neprosiť vtedy, keď skoro všetci prosili, hoci prosenie zamenili slovkom „žiadanie“; byť chudobným síce, ale svoju biedu zatajiť a nevynášať ju na rínok vtedy, keď ju všetci rozhlasovali a pýšili sa ňou i tí, ktorí pritom luhalí; čistota zvonka i zdnu, nepodkupnosť a sklon k nepraktickým, takzvaným gavaliarskym gestám vtedy, keď to označovali naivnosťou a hlúposťou; zapľuť radšej na celý život a akékoľvek výhody, ako sa pokoriť a upustiť zo svojej hrdosti a ľudskej dôstojnosti vtedy, keď temer celý svet bol samý kompromis na úkor čistého svedomia.

Biedu nemal rád. Veď ktože má rád biedu, najmä svoju vlastnú? Ťažko znášal, že sú v jednej izbičke, kde sa varí i perie, suší, býva i spáva. Hanbil sa doviesť chlapcov do domu, aby nevideli ich chudobu. Netešili ho ani prázdniny, lebo mu vždy kazila radosť matkina gazdovlivosť. Strašilo ho „večné pumpovanie“ v zeleninovej záhrade, kde sa muselo stále polievať, keď nepršalo. Nemohol sa dívať, ako sa matka trápi, sama pumpuje, vodu nosí a polieva s vyhrnutými sukňami. Pumpoval teda a miesto zábavného čítania kdesi pod stromom v tráve čítaval, koľko ráz treba stiahnuť kľukou, aby sa sud naplnil. To bývalo strašne nudné. Kapusta, zeler, uhorky sa kúpali vo vode, chlapci pri mlyne, a on musel pumpovať pre niekoľko mizerných ošúchaných šestákov.

Nuž ale i šesták bol dobrý, keď bolo treba na nejakú vychádzku s kamarátmi alebo na pohárik piva, na cigaretu. A kto dal? Mamka. Pumpoval teda i z ľútosti nad matkou, aby jej uľahčil, i preto, aby potom s ľahším svedomím mohol „pumpnúť“.

— A načo sú ti dva šestáky? — spytovala sa ho.

— Na tabak.

— Nefajč.

— Na pohárik piva.

— Nepi.

— Veď som ti pomáhal.

— Drahá pomoc.

Matka dala.

Na Štedrý večer každému decku kládla pod servítku striebornú zlatku do daru od Ježiška. Tie zlatovky Landíka pálievali, ako i tie šestáky, čo vypumpoval. Chcel sa revanšovať. Nemal sa čím. Až po rokoch, keď už pomáhal v župnom úrade a robil županovi Balažovičovi „sekretára“, dal prvý svoj honorár, päťsto korún, pod servítku matke.

Matka ho láskavo pokárala:

— Ty si márnotratník. Len si to nechaj.

Chcela mu vrátiť bankovku. Skoro sa pohnevali. Bankovka sa povaľovala tri dni na stolíku. Ani jeden si ju nechcel vziať. Napokon ju predsa len matka odložila do skrine.

— Ak ju budeš potrebovať, tu je, — povedala mu.

Po troške ju i vyvláčil. Nikdy nezabudol pri novej päťdesiatke povedať:

— To je nie z tých päťsto korún?

— Nie, nie. To je z iných.

Ako čo by ich toľko bolo bývalo…

A teraz, keď už synovia ako-tak zarábajú, zas len gazduje, biedi, zhŕňa grajciariky. Zachovala dom, záhradu, pole. Sú bez tiarch, čisté ako jej svedomie. Nechce ísť na druhý svet s vedomím, že nič nenechá po sebe okrem dobrej pamäti; chce, aby zostalo po nej dedičstvo hmatateľné, aby mali čo dediť… Každá handra, každý grajciarik sa zíde.

Landík, ležiac na diváne, listoval vo svojej pamäti ako v obrázkovej knižke. Z každého obrázka zračil sa veľký materinský altruizmus. Sebe nič. Deťom všetko. Ako je to len možné, myslel si, že pri tom altruizme je také množstvo ľudí sebeckých, ziskubažných, nespravodlivých, predajných, vystatujúcich sa, pohrdlivých, pyšných, blahosklonných, bezočivých, tupých, nečestných, nešľachetných, zlých práve voči deťom týchto materí, voči svojim spolublížnym? Ako je to, že pri tejto vznešenej vlastnosti je možná toľká ľudská špina, cez ktorú musíš kráčať, vdychovať ten smradľavý vzduch, preplnený chorobným pachom, neviditeľne padajúcim, vsakujúcim do teba ústami, nosom, pórmi, ňuchom, zrakom, hmatom? …

Obrázky napĺňali ho horkosťou voči svetu, voči sebe samému. Trápilo ho, že sa nikdy ničím neodmenil matke. Ako čo by bolo možné dieťaťu, aby sa matke odmenilo!

„Chuderka matka,“ myslel si. „Nazdáva sa, že bohviekoho vychovala. Veď som i ja len chudák, otrok, bezmocný komisár na deväťdesiatom ôsmom mieste.“ Po dnešnom výbuchu ho každý chumaj preskočí pomocou náčelníkovej dobroprajnosti… My, úradníčkovia, sme len komedianti s rebríkom.“ Mal by stúpať dohora, čím vyššie, tým krajšie. Matka je v obecenstve a čaká od syna „kumšt“ tamhore na samom vrchu rebríka. Trasie sa a modlí, aby sa stúpanie darilo, a „kumštu“ sa nedožije ani ona, ani on… Tak krásne by bolo hneď teraz zoskočiť a odsotiť od seba rebrík, po ktorom sa do smrti nevyškriabe. Hodiť im tú celú službu. Stratil by dva roky, ale by bol aspoň slobodným občanom pri inom zamestnaní, napríklad ako advokát… Hodiť im to… To by bolo gavalierske gesto. Náčelník by sa rozpučil od hnevu, že sa nemohol pomstiť… Len čo by matka povedala?… Chudera matka… Ani Hanu nesmie viac zavádzať. Alebo sem, alebo tam. Chudera Hana …

Pozrel na škatuľu previazanú červenou stužtičkou a na nej nápis: „Jozef Zeleň, obuvnícka výroba v Starom Meste.“ V nej boli červené črievičky pre Hanu.

— To jej ešte odovzdám, — rozhodol sa a zavzdychol: — Chudera Hana… Ba či ju Tolkoš už vypýtal?… Prepelička a byvol.

Prepelička bola Hana a byvol Tolkoš.

— Chudera, chudera, — pokyvoval hlavou, — a ja som tiež chudák… Musím zaujať vyčkávacie stanovište ako taxík na námestí.

11. Rodinná porada

Stará pani Landíková sa dopočula o všetkom, čo sa robí s jej najmladším synkom Janíkom. Nájdu sa už také rádiá, čo rozhlásia bezplatne všetko, i to, čo sa obyčajne nerozhlasuje. Pri počúvaní takéhoto rádia sú vždy väčšie poruchy ako pri obyčajnom stroji i pri najsilnejšej búrke.

Hanin tichý, nenáročný hlas stal sa vrieskavý, požadovačný, vyhrážajúci. Landíkovo klátiace sa a neurčité tempo zvučalo nedočkavou rozhodnosťou, že si Hanu vezme za ženu „et si illabatur orbis“, ako by povedal Sakulík podľa Tvrdého za Horácom, čiže: „čo priam zhŕkne svet“, ako to napísal Kuzmány. Len-len že nebolo počuť kvapkanie krvi zbitého mäsiara Tolkoša. Náčelník Brigantík reval ako hladný lev v Kludského menažérii. Povetrie sa triaslo zvesťou o disciplinárke, ktorá hrozila Landíkovi prepustením zo služby. Obecenstvo v Starom Meste hučalo ako more vo víchrici, vzbúrené proti boľševikovi, ktorého nemožno trpieť v štátnom úrade.

Nie div, že sa pani Landíková naľakala. Nevedela síce, čo je to disciplinárka, ale chápala, čo je prepustenie zo služby. Nerozumela dobre ani tomu, čo je to boľševik, ale vedela, čo je domáci zlodej, ktorý ťa pomaly, nebadane, zákerne okradne o všetko, čo je vzácne a cenné. Najjasnejšie jej bolo, že akási kuchárka chce pošpiniť charakter celej rodiny. To bolo také, ako čo by niekto chcel frknúť atramentovú machuľu na bielu zaškrobenú košeľu. Môžeš potom prať, ako chceš, vždy ostane po nej škvrna. Ale nie tak to ju rozhorčovalo, že je Hana kuchárka, ako skôr to, že je chudobná. Sama chudobná po celý svoj doterajší život, zbierajúca grajciariky a rozdávajúca ich svojim synom, sebe nič nežičiac, bola by chcela pre každého syna bohatú nevestu. Ani rod, ani spoločenské postavenie, ani vysoké styky ju neoduševňovali, ale peniaze. Hanu by bola prijala, keby bola bývala bohatá. Grófku, ministerskú dcéru by bola odvrhla, ak je chudobná.

— Peniaz je slniečko, čo každú mláčku pozláti a najbiednejšiu rastlinu zdvihne dovysoka. Chudoba je noc, čo všetko začierni, — hovorila. — Dosť bolo chudoby. Neraz som sa v nej topila. Neželám nikomu, aby vytrpel toľko, čo som ja vytrpela.

Nevedela si rady. Poznala syna a vedela, že prostým zákazom alebo hrozbou by nezamedzila „škandál“. Jej najmladšiemu synkovi nemožno ani rozkazovať, ani zakazovať, ani hroziť. Azda jedine prosbou, ale ani to nie, skôr nejakým obratným zakročením, láskavým presviedčaním by sa dalo hroziace nebezpečenstvo rozptýliť.

Zhovárala sa o tom so stredným synom Števkom, bankovým úradníkom, pracujúcim vždy na papieri s číslicami. Podľa starej panej bol najpraktickejší zo synov, skromný a gazdovlivý. Obýval celý jej dom, za to ju stravoval, platil dane a z piatich izieb ponechal tú, v ktorej už bývala, len sporák vzali preč a odtisli skriňu odo dverí, ktorá tam stávala, kým bývali v dome cudzí nájomníci. To znamenalo, že matka môže slobodne chodiť po celom byte a v ktorejkoľvek izbe sa zdržiavať. Števko dal dom znova pokryť, zvonka obieliť, zdnuka prefarbiť, postavil nové pece, miesto dlážok položil do izieb parkety, vysadil pred domom a okolo neho stromy, jedličky, brezy, lipy, topole, obohnal všetko železným plotom, cestičky, dvor a chodníky posýpal pekným drobným žltým pieskom, a za niekoľko rokov stal sa z dedinského ošarpaného domu panský dom, taká malá zemianska kúria, aké vídať po dedinách.

Števko vytiahol notes, do ktorého si zapisoval investičné výdavky, a začal rátať.

— Keď vezmeme, že Janík má platu okolo dvadsaťdvatisíc korún i s prídavkami, to zodpovie, rátajúc päťpercentné úroky, ktoré by mu v každej banke dali, okrúhle polmiliónovému kapitálu na jeden rok. Mal by teda nárok aspoň na pol milióna korún vena. Nerátam, čo ho výchova stála a čo zožralo vyštudovanie… Bola by veľká ľahkomyseľnosť odhadzovať od seba príležitosť akéhokoľvek vkladu… My by sme mu dali možno i šesť percent a privátne by mohol vyťažiť azda i desať… Taký mladý človek s postavením a s dobrým menom je cenný papier, ktorý donáša istú rentu, ktorý v hodnote neklesá na nijakej burze a hodnota ktorého z roka na rok vzrastá… Keď dvaja zakladajú akúkoľvek spoločnosť, majú byť istinove rovnakí. No taká kuchárka čo reprezentuje kapitálové? Má dvesto korún mesačného platu, zje za dvesto korún, to je spolu za rok summa summarum dvetisíc štyristo a dvetisíc štyristo, spolu štyritisíc osemsto korún. Spoločnosť brata s kuchárkou je nereálny podnik, lebo brat dáva do podniku i svoj rozum, i celý dôchodok svojho kapitálu, kým kuchárka i terajšie úroky od svojej istiny stratí, keď sa vydá, ani rozumu do podniku nedodá. Ostane jej holý život, čiže mŕtvy kapitál, ktorý nič neprináša, ba udržovanie ktorého stojí iba peniaze. Na čo je bratovi len pár, povedzme, pracovitých rúk v dome? Aby platil dva razy, tri razy štyritisíc osemsto korún zo svojho?…

— Dobre, dobre, — prerušila ho matka, — ale povedz, ako to prekaziť?

— Ja myslím, — povedal Števko po krátkom rozmýšľaní, — najlepšie by bolo, keby ho zo Starého Mesta preložili. Taká láska sa veľmi chytro zabúda. Každý mladý človek, čo sa lásky týka, je ako zlý dlžník, radšej spraví novú dlžobu, ako by si zročnú zmenku dal do poriadku.

— Mala by som návrh, — podotkla nevesta Linka, ktorá tiež nič nedoniesla do Števkovej domácnosti, ale zato tiež žiadala od novej nevesty slušné veno. — Tú kuchárku by sme my mohli vziať… Vieš, že nemôžem jesť, keď sama varím, chudnem a hlava sa mi krúti. Skôr či neskôr budeme potrebovať kuchárku.

— Ale, duša moja, — odvrával muž, — teraz som ti vyrátal, že je to štyritisíc osemsto korún. Ja mám Janíka rád, ale mala by si ho tu ustavične, a príležitosť robí zlodeja. Ani je nie v móde byť tučná. To by bol pre nás prepych kuchárku držať a tučnými byť. Ohovorili by nás. Teraz je taký svet, čo skôr znesie jednu slúžku pre dve domácnosti, ako dve slúžky v jednej domácnosti. Gazduje sa, kde sa dá.

Stará pani prikyvovala na všetko, ale nebola spokojná. Neporadili jej. Osožilo by azda, keby Janíka preložili.

— A na koho by som sa mohla obrátiť, aby Janík odišiel zo Starého Mesta? — spýtala sa Števka.

— Rovno na prezidenta… Ja ti list napíšem.

Pani Landíková navštívila i svoju dcéru Žofku, vydatú za mladým, zadĺženým gazdom, sedmoslivkárom-zemanom Ernestom Thomkom v blízkej dedine. Obrábal sám s rodinou okolo päťdesiat jutár dosť lichej oráčiny. Prostoreký grobian jej povedal:

— Býk je hlavná vec. Plemeno sa zošľachtí, keď je otec šľachetný. Šľachetný býk, šľachetné teľce. Keď sú teliatka dobré, i kravu pohladia… V tomto prípade je Janík semeno prvej kvality a kuchárka neobrobená pašienka, ktorá je iste plná sily a bujnosti. Len ju zobrať, dobre pohnojiť, zasiať prvotriednym semenom, a vyjde prvotriedna úroda.

Tleskol si do dlaní a zasmial sa širokým úsmevom.

Dcérka Žofka bola nežnejšia. To, čo muž povedal, sa jej videlo hrubé, chcela porovnanie zmäkčiť a poznamenala:

— Janík je šľachetný puk a dievča tŕňová haluz. Do tejto tŕňovej haluze zaštepíme očko z baróna Rotschilda alebo z La France a výhonky už budú samé Rotschilďatá alebo Lafrančatá.

— Ale je vždy lepšie spojiť zlatovku so zlatovkou ako s grajciarom, — namietala stará pani, — tak budú hneď dve zlatky.

— A keby sa k zlatke pripojila hoci nula, i tak je to desať zlatých, — vravel zať.

Na toto sa Žofka zasmiala:

— Otázka, kam sa nula postaví, či pred a či za jednotku. Pani Landíková sa nahnevala.

— Robíte iba posmech, a vec je veľmi vážna. Vidím, že mi neviete poradiť.

Išla k najstaršiemu synovi Ďurkovi, obchodníkovi s miešaným tovarom.

— Sú rozličné mienky, — rozhovoril sa Ďurko. — Niektoré paničky sú tej mienky, že keď sa rozličné druhy kávy zmiešajú, je káva lepšia. Niektoré vravia, že kávy netreba miešať. Lepší druh — lepšia káva. Ja by som nikdy nemiešal Cejlón s Kubou, trojhviezdičkovú kávu s jednohviezdičkovou. Tri hviezdy a jedna hviezda sú len na nebi štyri, ale pri káve tri hviezdy a jedna hviezda sú len dve. Janík je káva s troma hviezdičkami, kuchárka káva s jednou hviezdičkou. Kuchárka len uberie z troch a Janík zostane kávou s dvoma hviezdičkami. Neodporúčam, aby sa druhy miešali.

To bolo zreteľné — pani Landíková zasa len kývala hlavou.

— Dobre, dobre, ale povedz, čo robiť, aby sa tie kávy nezmiešali.

— To závisí od solídnosti obchodníka.

— Neviete poradiť.

Stará pani hodila rukou.

Nevesta Milka sa zamiešala:

— Ak je to láska, treba ju vybiť láskou. Klin klinom. Janíka by bolo treba zoznámiť s krajším, milším a vznešenejším dievčaťom, ako je tá jeho kuchárka. Neverím, že keď človeku ponúkajú kus zlata a kus kameňa, aby si vybral kameň, ak je len človek pri rozume. No a Janík ho predsa ešte nestratil.

— Láska odoberá rozum ako víno, — povedala stará pani, — a je slepá. Či sa nevraví: „blázniví zaľúbení“ a „slepá láska“? Taký zaľúbenec nevidí. Nerozozná zlato od kameňa.

— To je romantika, — tvrdila nevesta Milka, — dnešní mladí ľudia sú už nie romantickí.

— Každý zaľúbenec je romantik, — zamiešal sa Ďurko. — Či sa už nehádžu zo skál, neotravujú, nedajú trhať vlakom, netopia, nevešajú, nestrieľajú z nešťastnej lásky pre taký nejaký utešený kvietok alebo falošné steblo? A koľko iných krajších kvetov a pevnejších stebiel je na poli! Nie. Oni sa zamordujú práve pre tú jedinú ružu, pre ten jediný konárik… To je romantika!… Ja mám tristo fliaš badačonského v obchode. Jednaké fľašky, jednaké vinety, jednaká chuť, jednaký oheň, a tu ti príde zaľúbený romantik a povie: „Dajte mi túto fľašku, lebo ak mi akurát túto fľašku nedáte, zastrelím sa.“ A vy poviete: „Čo by ste sa strieľali, veď je tu ešte dvesto deväťdesiatdeväť fliaš, z tých vám dám.“ On na to: „Nie, ja túto chcem.“ „Nie, tú vám nedám.“ A zastrelí sa. To je hlúposť, poviete vy. Nie, to je romantizmus, vravím ja, z ktorého ešte i dnes žijú i takzvaní najmodernejší spisovatelia.

— Naliať Janíkovi lepšieho vína, — nástojila nevesta Milka.

— Kto môže piť šampanské, nebude piť pálenku. To je to, čo vravím: oboznámiť ho s niečím lepším a zabudne na horšie.

To sa starej panej pozdávalo. Počúvala a rozmýšľala. Prišla jej na um sestra Kornélia, vdova po bohatom fabrikantovi na škrob. Najbohatšia osoba v celej rodine. Užívala po mužovi asi tisícdvestojutrový majetok, ktorý obťažovala len jedna ťarcha, dcéra Mária, vydatá a ovdovená, ale so zdravou dorastajúcou dcérou Izoldou, skrátene Oldou, ktorá časom zdedí celý breznický majetok a Landíkovcom sa dostane podľa rečí Števkových iba z koláča diera.

— To je ťarcha, čo sa nedá vyplatiť a zotrieť, — vravieval Števko.

— Dostalo by sa nám po štyristo jutrách. Sme my len nešťastná rodina! Po nikom nemôžeme dediť… A to je tam zem, jutro aspoň po štyritisíc korunách… Janík by sotva gazdoval a Ďurkova náruživosť je obchod… Sestru by som vyplatil polovičnou hodnotou…

Vychádzalo mu v notese štyristokrát štyritisíc, tisíc dvestokrát štyritisíc, štyristokrát dvetisíc… Celkom slušný zárobok… Škoda, že je tam tá ťarcha.

„Či by nebolo možné,“ rozmýšľala stará pani, „dostať Janíka tak na jedno leto do kruhu Kornélie. Ukázať mu panstvo a lesk. Možno, že by prebleskla i nejaká slečna, ktorá by ho upútala a vybila lásku láskou, ako nevesta Milka radí… Kornélia sa nám síce odcudzila, ale azda nevymizla z nej sesterská láska. Treba sa pokúsiť…“

12. Letovanie

Tak sa dostal dr. Landík k tete Kornélii Miklovej na jej pekný breznický majetok, kde bývala cez letné a jesenné roboty. Tu mal stráviť svoje trojtýždňové vakácie, či ako sa hovorí úradne „dovolenku na zotavenie“. Tu mal zabudnúť na Hanu. Tu sa mala vybiť jeho láska novou láskou, ako klin klinom, tu sa mal napiť šampanského, aby zabudol na pálenku.

Majetok bol krásny. Rovina. Hospodárstvo, ako sa Landíkovi videlo vzorné, poriadne, čisté. Za svojho komisárstva, najmä v časoch štrajkov, keď vyšetroval príčiny nespokojnosti robotníkov, vídal panské majetky, dávané do árendy židom. Tam ho vždy zarážalo rozpadávanie. Ploty zlé, do polovice rozváľané múriky, zvyšky niekdajších brán, obrýpané múry stajní, trčiaca surová tehla, blatom zastriekané steny, deravé strechy, nečisté dvory, zlé, rozbahnené cesty, povytínané stromy, lenivo sa klátiaci ľudia, zafúľané deti, zamračené tváre. Tu videl popri dobrých a tvrdých cestách orechové aleje, zametené dvory, zabielené domčeky, stajne, sypárne, kuríny, tabačiarne, brány a ploty v poriadku, múriky všade celé. Ľudia úctiví, pozdravujúci sa. Malý biely kaštielik s verandou a s oblokmi na všetky štyri strany uprostred rovných polí. Obtáčal ho ešte mladý parčík so šťúplymi stromami, ružovými krami, s kolesami a hriadkami kvetov. Všade biele, okrúhle stolíky, stoličky a lavičky. Za kaštielikom sad s ovocnými stromami a zeleninovou záhradou, na konci ktorej stál včelín s úľmi zafarbenými na bielo.

Tabliská už boli zožaté. Na strniskách šibala nová lucerna. Tabak s veľkými, vážnymi listami sa ešte zelenal. Na repe a kukurici bol už žltý nádych jesene. Práve mlátili a skoro všetko bolo v poli. Rozoberali kríže snopov, vykladali na rebrovce, odvážali k mláťačkám, hádzali ich do otvorených tlám mašín, slama mohutnými vlnami tiekla hore po elevátoroch, kde rástli nové stohy a dolu vrecia sa plnili zrnom. Do tíšky poľa neprestajne tupo hučali stroje. Šikmý dym motorových komínov zavŕtal sa do sinavého povetria. Kedy-tedy zatiahol smrad uhlia, oleja a benzínu.

Tetka Kornélia ho prijala s radosťou.

Bola vysoká, chudá osoba, úzkej počernej tváre s tmavými škvrnami na lícach, malinko fúzatá, s mechúrikmi pod veľkými čiernymi očami, okolo kútikov úst polokruhy záhybov, na hrdle hlboké vrásky. Mohla mať zo šesťdesiat rokov, ale pohyby, reč, chôdza boli mladistvé a náruživé. Zhovorčivá a zvedavá na všetko. Rada filozofovala a ešte radšej sa ponosovala.

Netrvalo dlho, kým Landík zbadal, čo má rada. Bola to náruživosť pre čistotu a novotu. Čudná vec, ale jej robilo radosť, keď mohla v dome, na dvoroch, na stavaniach alebo v záhrade niečo opravovať. Tu parkety celkom dobré sa pokazili, tu balustráda pred hlavným vchodom do kaštielika bola obrýpaná, vakovka odpadúvala kdesi na stene, puklina sa ukázala na dlažbe okolo domu, chumáčik trávy vyrástol v piesku na chodníku v záhrade, biela farba stolíkov a lavičiek sa ošúchala, kolíky pri mladých štepoch sa rozknísali. Vždy sa našlo čosi, čo pomáhalo, aby robotníci nevymizli z izieb a dvorov. Pravda, hnevala sa a hromžila na pracovníkov, že sa stále potĺkajú po dome, ale to bolo len naoko. Keď sa už zdalo, že je všetko v poriadku, tetka chodila svojím bystrým krokom, prezerala kúty, plafóny, obrýpala schválne odškerenú vakovku, štuchala slnečníkom do asfaltu, sprobúvala dvere, či sa dobre zatvárajú, a obloky, či priliehajú k rámom, či git zo sklených tabiel nepoodpadúval, kým sa zasa nenašla diera, puklina, vyblednutá farba a nová potreba na nejakú záplatu, mazanie, pílenie, hobľovanie, farbenie, kopanie, zatĺkanie. Preto bolo všetko také čisté, dobré, biele, ako nové, a práve preto bol vždy v tom poriadku akýsi väčší-menší neporiadok.

Táto pedantéria prilepila sa jej vraj od muža, ktorý, ako sme už povedali, bol fabrikantom na škrob. Škrob je totižto vždy biely, teda i múry, múriky, steny, stoličky, lavice, úle museli byť vždy čisté a najmä biele. I šaty nosievala najradšej biele, i klobúky i rukavičky, a z ruží sa jej najväčšmi páčili Frau Carl Druschky, lebo to boli ruže biele.

Landík pochodil celý majetok so správcom Skalitým, už starším, ale ráznym, tučným pánom s ohúrenými lícami, v bielej čiapke a žltých plátenných šatách. Titulovali ho v dome „pán vrchný“. Ochotne bral pána doktora na bričku a vysvetľoval, čo sa na majetku najlepšie darí, čo treba siať za pšenicou, za repou, za makom, ľadníkom, kukuricou. Dovolil, aby poháňal. Naučil ho, ako má opraty držať, narábať nimi a bičom.

Po týždni mladý pán už sám chodil k mláťačkám. Presypával nabraté zrno z hrsti do hrsti, fúkal a ustaľoval, aké je. Spytoval sa, ako to „pán vrchný“ robieval, koľko sa už vymlátilo a ako sype. Zastavoval sa pri sypárňach, kde vrecia vážili, rozväzovali a vysýpali zrno na suchú bielu dlážku. Poprechádzal maštale. Maznal sa s koníčatami celé polhodinky, potľapkával šije koňom, núkal im cukor, šteklil kravy medzi rohami, škrabal býka po čele a nechával si lízať ruku jeho dlhým drapľavým jazykom. Obzrel si partie sviň od ležiacich matiek po plaché biele prasiatka, odháňal paličkou muchy z ich tučných bokov a kúpaval sa denne aspoň dva razy. Očervenel od slnka a v jeden pekný deň našiel sa pri knižke. To bol začiatok nudy. Začal sa potulovať po izbách. Rozmýšľal, čo je na majetku ešte zaujímavé, a zas sa našiel pred knižnicou. Vyťahoval viazané zväzky, listoval v nich, bral si ich pod stromy na lavičku, prečítal niekoľko strán a zasa sa vracal po iné, zaujímavejšie. Ale nič také nenachádzal a šiel zas do záhrady, k riečke, do maštalí, k žriebätám. Donášal zvesti tetke o neporiadkoch a nečistote. Filozofoval s ňou a počúval jej ponosy.

— Tam zasa ktosi povyvaľoval žabice z kvetných kolies.

— Kde, kde? — spytovala sa živo tetka a šla bystrým krokom pozrieť, čo sa stalo.

— Na stene hlavnej sýpky je zasa celá moderná literatúra, — hovoril iný raz.

Tetka sa zasmiala.

— Moderná?

— Mohol by ju použiť Celine pre svoju Cestu do hlbín noci.

— Čo je to?

— Moderný román alebo kopa hnoja.

— Rada voniam hnoj v maštaliach a teším sa, keď ho je čím viac, ale v knihách ho nemôžem vystáť. Hnoj je na zakopanie, a nie aby ti ho podávali v knižke k poobedňajšej čiernej káve.

— A predsa ho chcú najdôstojnejšie tvory na zemi.

— Chcela som povedať prasce, ale to by bola urážka prasiec. Tie síce idú i nohami do pomyjí a váľajú sa v mláke, ale nečisté nežerú, v chlieve má byť ako v salóne… Musíme zabieliť tú modernú literatúru.

Raz zas prišiel, že videl moderný obraz „Matka a dieťa“ od povestného maliara Bánovského na stene stajne pre ťažké voly. Jeden väčší a druhý menší nafúkaný mechúr. Krásne. Fresko. Dobre by bolo upozorniť Pamiatkový úrad, aby obraz konzervoval a nedovolil ho vápnom zatrieť.

— Nerada Bánovského, — smiala sa tetka. — Počuješ, Janík, vzal by si si ty za ženu dievča, aké maľuje Bánovský? S hlavou v šatke, bez očí, bez úst, dlhý driek, krátke nohy, krátky driek, dlhé nohy, ruky na ríf a krpce na dva.

— Umelci nekopírujú. To je práca pisárov a fotografov, — bránil sa Landík.

Neraz sa rozvinul medzi nimi debatný večierok. Aby sa pred tetkou nezahanbil, poprečitoval niečo v knihách, ktoré našiel v knižnici, naučil sa niektoré odseky naspamäť a chrlil výrazy, ktorým nerozumel, teda ani tetka nemohla rozumieť. To bolo na to dobré, aby sa v očiach tetky povzniesol a prekvapil ju svojimi vedomosťami.

Stal si na stranu „modernistov“. Chválil „nové cesty“ a „prínosy“. Hovoril o akomsi „vitalistickom naturalizme, fenomenologickom realizme, dadaizme, nadrealizme, štruktúrnom realizme, o páde individualizmu, bankrote iluzionizmu, kolektivizme“, ako to z ktorejsi knihy vyčítal, čudujúc sa v duchu, čo všetko musia vedieť poeti.

Tetka sa nedala. Odbila ho:

— To všetko vymýšľajú profesori. Sami umelci o tom nevedia, len keď prestanú byť umelcami a stanú sa sami profesormi, literárnymi kritikmi… Modernosť! To tiež oni vynašli. Básnici a my vieme o modernosti toľko, že čo je moderné, nie je trvanlivé. Moderný je to isté, čo módny, novodobý, terajší, časový, a taký môže byť účes, klobúk, šaty, šláger — všetko bez trvanlivosti, najdlhšie na jednu sezónu. Každý spisovateľ by si mal vyprosiť, keď ho nazvú moderným. To znamená, že nie je a nebude nikdy veľký a trvanlivý.

— Tetuška, to je len triedenie na klasikov, romantikov, realistov, modernistov.

— Daj pokoj! Iní povedali, nie ja, že umenie je jedno, ale módne nesmie byť. Vlastne, poviem to tak, že umenie je večne moderné, ako národný kroj, čo žije stá rokov, a moderné umenie je módna toaleta, čo už na rok musím dať prešívať, aby som si ju mohla obliecť.

Sňala fotografiu zo steny.

— Pozri, tu sme fotografované pred dvadsiatimi rokmi. Niektoré v módnych šatách a klobúkoch, iné v kroji. Aké krásne sú kroje, lebo je v nich umenie; aké smiešne tieto chlebové pecne na hlavách, lebo to bola móda. Tak pominú i terajšie „komprdy“, čo dnes nosia. Tak zájde vaša modernosť a zostane iba umenie… Keď tak pozerám alebo počúvam tú modernosť, vidí sa mi, že tie „nové cesty“ vedú do detstva. Moderná hudba je búchanie decka do klaviatúry. Moderná maľba je čmárame chlapčiska na kus papiera, keď mu dajú prvý raz ceruzku do ruky. Moderná báseň je vykrikovanie zo sna, táranie chorého v horúčke, nesúvislé bľabotanie. Moderné sochárstvo: lepenie nezmyselných, fantastických figúr, nemožných skrúcanín. Všade akási detská neznalosť, neskúsenosť, chlapčenská maličkosť, učňovská počiatočnosť… No, ak to všetko má byť moderným umením, tak je to lož, faloš, klam, to je zakrývanie nahoty modernizmom. Plešina sa zakrýva klobúkom. Ľudia zabudli alebo nechcú vedieť, čo tu bolo už a je ešte obrovské a dokonalé. Sú moria, mohutné jazerá, ohromné rieky. Čo chcú tie drobné jarčeky? Prešumieť ich? Vŕšky chcú hľadieť zvysoka na nebotyčné štíty?… Nebuď moderný v náhľadoch, Janíčko, — poúčala ho, — to je malosť. Hľaď na moria a štíty.

Pri takýchto traktátoch si Landík neraz myslel, že tetka všetko nové haní, lebo je už sama stará. Príznak staroby je, keď sa človek na každú novotu hnevá. Starému je každá mladá veselosť odporná.

Ale v tom sa mýlil.

Raz sa zasa pustila do našej malosti.

— U nás je všetko malé. Stavajú malé byty, malé obloky, malé kuchyne, malé komory. Poschodia sa scvrkli. Dnes je štvrté poschodie bývalé prvé. Miniatúrne náradie. Najmenšie svetelné hrušky. Málo šiat. Malé klobúky. Malé autá. Malé platy. Malé splátky. Malá istota. Všetko je malé.

— A ten krásny majetok dookola, čo má tetuška, — upozornil Janík, — ten je nie malý.

— Janík môj drahý! Nie je všetko zlato, čo sa blyští. Majetok by bol pekný. Zem, chudera, dá, čo môže, ako dobrá žena, ale toľkí otŕčajú ruky, že ti ledva zostane niečo… všetko je malé, len ťarchy sú veľké… To ti je tu samý eskamotér. Dáš mu zlatku medzi prsty, luskne ňou, a fuk! Už mu je v rukáve, aby si dával druhú, tretiu, a všetky miznú v rukáve. Vezme si zlatku z nosa, z uší, z vesty, kde sa ťa dotkne, zlatky sa sypú… Len si rátaj! Pozemková daň, lebo máš zem. Domová daň, lebo máš dom. Obratová daň, lebo predávaš, čo sa ti urodí. Dôchodková daň, lebo máš z predaja dôchodok. Zárobková daň lebo máš z toho zárobok. Potravná daň, lebo si odnesieš kilo masla do mesta. Porážková daň, lebo porážaš. Obecné prirážky, lebo žiješ v obci. Okresne prirážky, lebo žiješ v okrese. Krajinské prirážky, lebo žiješ v krajine

Cirkevná daň, lebo žiješ v cirkvi. Sociálne ťarchy, lebo sám nevládzeš obrobiť polia a tvoji sluhovia sa môžu stať invalidmi, starcami, pamätať treba na ich invalidné poistenie, starobné poistenie, úrazové poistenie. Strojové úrazové poistenie. Poistenie budov. Poistenie zásob. Poistenie strojov… Ach! Kto by to vyrátal!… Len si žiadaj vyrúbanie lesa! Kolok a žiadosť. Intervencie. Úradná komisia. Povolenie. Dávka za úradný úkon. Podmienka, že nesmieš zaťať do stromu, kým nezložíš vopred kauciu na zalesnenie. Druhá podmienka: 30% vopred drevárskemu syndikátu. A ty práve preto rúbeš, aby si prišiel ku grošu, lebo máš platiť anuitu alebo daň… Konečne začneš rúbať. Potrebuješ drevorubačov — starobné a invalidné. Potrebuješ furmanov, čo drevo zvezú — starobné a invalidné… Píliš a kálaš zvezené drevo. Potrebuješ robotníkov — starobné a invalidné… Popíliš, pokálaš, nakladáš — starobné a invalidné… Vezieš domov alebo na stanicu, zasa furmani — starobné a invalidné… Nakladáš do vagónov, potrebuješ nakladačov — starobné a invalidné… Predané drevo príde na adresáta, tu ho treba skladať, nakladať na vozy, odviezť. Zasa len skladači, nakladači, furmani, skladači a nakladači — starobné a invalidné… Fu!

Tetka si vydýchla, ovievajúc sa novinami.

Úrazové, nemocenské, starobné, invalidné, daň, prirážky, príspevky, dávky. Stály, opätujúci sa refrén, ako v nejakej škótskej balade. Vždy máš pod nosom prázdnu, nikdy nezatvárajúcu sa dlaň… A čo, keď ten robotník ochorie? Dostane aspirínový prášok, ale len vtedy, keď vidia, že už nevládze dýchať od behania z úradu do úradu, od doktora do lekárne, z lekárne k doktorovi… Veru, nie je to radosť hospodáriť, lebo hospodáriš pre iných… A v gazdovstve samom ťa tiež len rozkrádajú. Zlodejstvo, ľahkomyseľnosť, neopatera. Tu kôň si zlomí nohu, tu krava dostane slnečný úpal, prasce nežerú, lebo sa pokazili potuchnutou kukuricou, býk pritisol dozorcu o zábradlie, kravy nedoja, mlieko sa pokazilo, sliepky sa prechádzajú po válovoch v krme, holomráz vytiahol siatie na sto jutrách, vietor sfúkol oziminu na osemdesiatich jutrách, spodná voda, chrobáky žerú pšenicu, kurence, husi, kačky vyzobú i tri vagóny obilia. Večné spory… Ach bože! A tie ceny, ceny! Rútia sa dolu ako ohromný balvan a všetkých nás pozabíjajú. Ešte pôjdem na starosť s harfou vyspevovať po dvoroch do Bratislavy… Vám úradníkom je lepšie. Sedíte, nesedíte, čmárate, nečmárate, mlčíte, nemlčte, a prvého plat — za nič. Kým my tu bojujeme s prírodou…

Tetka sa usmiala, aby sa Janík neurazil. Ona vie, že úradník koná vážnu prácu. Zbadala, že zívol, hoci stisol zuby a položil si ruku na ústa.

— Nudíš sa, Janík?

— Ale nie, tetuška, to je človek od tých horúcich dní taký; otvára všetko, i ústa.

Tetka neverila a ešte v ten deň napísala pánu Petrovičovi, advokátovi v Bratislave, aby jej poslal svoju dcéru Želku.

O dva dni prišiel telegram: „Zajtra o desiatej doobeda čakajte Želku na stanici.“

— Pôjdeš oproti, — povedala tetka Janíkovi.

Potľapkala ho láskavo po pleci:

— Dievča je pekné. Daj si pozor!?

Janík si pomyslel, že je už dospelý a má rozumu dosť. Netreba ho upozorňovať. Čím viac rozumu — tým menej lásky. Zato ho tetkin rozkaz príjemne vzrušil a len tak očistom namietol:

— Ale ja Želku nepoznám.

— To je pravda, — uznala tetka, — pôjdeme teda spolu.

— Ostatne, vieš čo? Stanica je maličká. Vysadnú dvaja-traja. Ja ju už poznám. Nepotrebuješ sa unúvať. Len mi ju opíš.

— Vlani bola plavovlasá s rovnými obrvami, vysoká, štíhla, hrbatý noštek, tangový vlnistý krok, zlaté nechty, oči ako gaštany, malinko šikmé. Aká bude zajtra, neviem. Uvidíš. Hľaď na nos, či je hrbatý. Vlani mala na ňom maličkú okrúhlu škvrnku — materinské znamenie.

Janík si to zapamätal a odišiel na druhý deň sám na ľahkej perovej bričke. Z vlaku vystúpilo len jedno dievča; bolo síce tenké a vysoké, ale vlasy malo medenej farby. Nemalo rovné obrvy, ale okrúhle tenké čierne pásiky vysoko nad očami, maľované plné pery, trčiace dlhé, vykrútené riasnice, lilavé nechty k lilavému klobúčiku, položenému šikmo na hlavu tak, že zakrýval jedno oko. I šatočky, i črievičky, i pančušky boli lilavé. Čo Landíka najväčšmi zmiatlo, bolo to, že ani nos nebol hrbatý, ani čiernej škvrnky nebolo na ňom. Krok nebol tangový, vlnistý, ale drobný rumbový.

„To je predsa nie ona,“ myslel si.

Odišiel z peróna k bričke, aby sa vrátil naprázdno, ale slečna ho chytila za kabát a spýtala sa ho:

— Nie sú to kone pani Miklovej?

— Ba áno.

— Nečakáte mňa?

— Čakáme slečnu Petrovičovú.

— To som ja.

Predstavil sa jej.

— Boli by ste šli bezo mňa, krásny rytier!

— Moja princezná je plavovlasá.

— Teraz sa i vlasy menia, nielen toalety.

— Nech sa páči.

Tetka tiež na chvíľku pochybovala.

— Si to ty, Želmírka?

— Ja, tetuška.

— Kde je tvoj orlí nos?

— Dala som si hrb vypíliť.

— Prekristapána! A materinské znamenie?

— Vypáliť.

— A obrvy?

— Oholiť.

— Ste vy krásne! Akože ťa vybozkávam, keď nemáš vlastné ústa? Priložila iba líca k jej lícam a objala ju.

— Samu ťa pustili? To ťa nemali. Nič sa ti nestalo?

— Skoro. Akýsi mladý človek v kupé ma skoro prehltol.

— To je reč. Si priveľmi do očí bijúca. Vidíš, Janík, — obrátila sa k Landíkovi, — tu máš svoje moderné umenie. Krikľavá lož, vyvrátenie prírody. Nepravé vlasy, obrvy, riasnice, ústa, nechty, póza, krok… Prosím ťa, Želka, poumývaj sa, — rozkázala dievčaťu. — Vlani si bola krajšia. Škoda tvojho hrbu na nose. Veď to bol znak petrovičovskej rodiny.

Želka poslúchla tetušku a Landíkovi sa hneď zdala bližšia. Porovnával ju s Hanou. Hana bola predsa len krajšia, jemnejšia, ženskejšia. Želka i po umytí jazdila na koni obkročmo, v mužských nohaviciach, rada poháňala kone, praskala bičíkom nad ich hlavami, chodila po dome v pyžame alebo triku, hádzala sa dolu hlavou do vody, veslovala, viedla auto, fajčila z dlhej čútorky, hltala dym a vyfukovala z obidvoch nozdier tenkými prúdmi, s Landíkom si hneď potykala ako s rodinou a na dúšok vypila veľký pohár vína. Keď ju po potykaní Landík nepobozkal, otrčila pery a povedala:

— No!

Landík jej pozrel na pery. Uhádla, čo myslí.

— Nemám ich zafarbené. No! Landík ju bozkal.

— Len raz? No! Pri potykaní treba aspoň tri razy, a nie tak chladno ako ty. Chladný bozk je, ako čo by žaba skočila na ústa.

— I tvoje ústa sú studené.

— Chladná žaba do studenej vody. Podkúr pod ten srdcový kotlíček a zohreje sa mu i pyštek.

Takýto vyzývavý flirt sa Landíkovi spočiatku nepáčil a opičenie sa po mužských mu bolo odporné, ale spoločné člnkovanie, kúpanie, vypekanie sa na slnku, tenis ich zbližovali zo dňa na deň. Intímnosť medzi nimi rástla ako klince v hriadkách a rozvoniavala sa. Želke sa páčil vysoký, plecitý mladý pán s dobrým, mäkkým pohľadom, zvučným basom, hladkou rečou a smelým správaním. Landíkovi sa zasa Želka videla akási mäkšia, prirodzenejšia.

— Dnes mám sedemnásť rokov, — povedala mu raz pod verandou kaštielika, keď prišli z kúpania.

— Nech ťa pánboh živí, Želka!

Pritiahol ju k sebe a bozkal.

To už nebola studená žaba, čo čľupla do studenej vody. V srdcovom hrnčeku už vrelo a pyštek bol teplý. Nie natoľko, že by bol Landík odchytil ústa, ba naopak, ako čo by si ich bol chcel prihriať. Bozk sa nevedome predĺžil. Láska sa bozkami meria, a kto je žičlivý, pridá.

Tetka zbadala, čo sa medzi mladými ľuďmi robí, ale nevidela nič. Písala sestre, že sa začína vybíjať láska láskou ako klin klinom.

13. Prevrhnutá brička

V isté krásne júlové ráno, dobré dve hodiny pred raňajkami Landík zapriahol do ľahkej bočky na dvoch veľkých kolesách s dvoma sedadlami strakavého žrebca.

Bičíkom zaklopal na dvere Želkinej izby.

— Hore sa, Želka! Vstávať! Prevezieme sa.

— A načo? — ozvala sa zívajúc.

— Na chuť.

— I takto ich mám sto. Idem.

O pol hodiny vyšla v bielych šatách zo surového hodvábu s krátkymi, voľnými rukávcami. Na hlave mala šikmo položenú červenú rádiovku s vyzývavým končekom na prostriedku, cez driek červený pás, na nohách červené poltopánky a krátke biele pančušky. Bola ako ihličník s červeným vŕškom, prostriedkom a spodkom. Spod čiapočky, založenej na ľavé ucho, vyzerali hladko pričesané a po chlapčenský tiež naľavo zhrnuté medené vlasy s rovným pútcom.

Potľapkala po šiji strakavého žrebca, dala mu cukrík a s Landíkovou pomocou vyskočila na vozík. Landík obehol bričku a sadol si k Želke. Trhol opratami, mľaskol jazykom a brička vyletela zo dvora.

Ráno bolo ešte svieže. Tráva, listy stromov zarosené, všade plno tôni, z ktorých viali príjemný chlad a vlaha. Voňali rezeda a klince. Pomedzi orechy, ktoré stáli na oboch stranách cesty, hádzalo slnko zlaté povriesla svojho svetla. Nad hlavou, v slnečnom povetrí, maľovali hranaté čiary lastovičky a škovránky, trepotajúc sa vo výške na jednom mieste, vŕtali diery do neba svojimi tenkými nebožiečikmi. Biele obláčiky-barančatá s umytou a nakaderenou riedkou vlnou akoby stáli a upíjali si z belasého širokého mora nebeskej pláne, čakajúc, kým ich vietor, ich pastier, ďalej nepoženie.

Mladí ľudia boli dobrej vôle, ako všetko za pekného letného rána. Žrebec bežal krásne, hádžuc predné nohy dovysoka a držiac hlavu hrdo, niekedy ju sklonil a zasa vztýčil, ako čo by i jemu bolo veselo, do tanca. Landík ho nahlas chválil:

— Tak, tak, žrebček môj, dobre. Svet je krásny i bez filozofie.

— A špatný i s filozofiou, — obrátila Želka.

— Teraz je pekný.

Zamenili si miesta. Poháňalo dievča. Potom zas on. Po hodinovom vození cvalom i trapom Landík stíšil koňa na krok a spýtal sa:

— Nevrátime sa ešte?

— Keď sme už tu, pozrime si kaštieľ „osvieteného“ pána Dubca, je to tu neďaleko.

— Kto je to?

— To by ti tetuška lepšie povedala. Nazýva ho posmešne demokratom, ktorý má ústa plné demokracie a ruky šmátrajú po cudzích vreckách, kde by sa čo dalo ulúpiť. Nerozumiem tomu. Akési kooperatívy, syndikáty, obilné ústavy. Lacné skupovanie, vyháňanie cien, drahé predávanie.

— Tetuška niekedy preháňa.

— A ako!

— Vôbec má staré náhľady.

— To má… Ale Dubec je vraj zosobnený nemravník…

— Nečudujem sa, keď chudobní závidia, ale bohatým sa čudujem. Najlepšie je chudobným. Keď človek nemá nič, je sympatický, ale keď začne mať niečo, už ho pichajú jazykmi. Keď mal a stroskotal sa mu majetok, to je hotový pôžitok.

— Počkaj. Ja nie o tom. Ja o jeho láskach. Keď sa ženil, bol doktorom práv ako ty. Bol vraj veselý, milý, usmievavý ako slniečko. Každého rozohrial, len ženu si nemohol rozohriať. Ona bola studená ako mráz v obloku, ale iba voči nemu. Pred každým iným teplým lúčom mäkla, zapotila sa, roztápala sa. Keď svetlo mizlo, zabúdala na všetko, zamŕzala krásnymi, chladnými, nevoňajúcimi kvetmi a čakala na nové svetlo a teplo. Tým býval vždy iný, mladý človek. Jej vlastný muž bol pre ňu slnkom v zatmení a jej duša pre neho oblokom zaviatym snehom. Ale to vraj bolo vzájomné. I Dubec mal pre každého, a najmä pre každú slnečný úsmev a júlovú horúčosť, len pre svoju ženu nie. Stretávali sa ako dve studené víchrice a za každého stretnutia bývala snehová fujavica. Mráz štípal do kostí a pre zvírený sneh nič nevideli. To boli dvaja nepriatelia, ktorí sa nenávideli, a týmto chladom týrali jeden druhého. Ušla od neho i s malým dievčatkom, dojčaťom, a vstúpila do služby. Náhle umrela. Čo sa stalo s dieťaťom, bohvie, Dubec po ňom nepátral.

— A prečo bola tá nenávisť medzi nimi?

— Nevera. Vedeli o sebe, že sú jeden druhému neverní.

— Kto bol prvý?

— On ju smrteľne urazil. Daroval jej rubínový prsteň a v ten istý deň videla i na prste chyžnej taký istý prsteň, len s väčším rubínom, cifrovanejší a zrejme cennejší. Vysvitlo, že i to bol dar od pána manžela.

Landíkovi prišla na um Hana a červené črievičky, ktoré jej kúpil a dosiaľ neodovzdal.

— Čo je na tom? — čudoval sa. — Prstienok ešte neznamená neveru.

— No dovoľ, rubínové prstienky sa tak pre nič za nič nedávajú, a to ešte vlastným chyžným. To je rozvrat.

— A ty vravíš o sebe, že si moderná? Ty veríš v jednu jedinú lásku ako v jediného pánaboha? I ten je trojjediný. Lások môže mať človek i desať odrazu. Ľudské srdce je ružová záhrada. Ruža, ruža, desať ruží, sto ruží. Veľmi biedna by to bola záhradka-srdiečko s jednou ružičkou

— Ty si krásny mohamedán! Čo neprestúpiš na tureckú vieru?

— Netreba prestupovať. Je tak i medzi kresťanmi.

— Počul si históriu Dubcovcov. Ani ona, ani on to nemohli zniesť.

— A robili to.

— Práve preto, že to nemohli zniesť. Preto, že chceli jedinú lásku, každý mal z nej po desať. Ľudia sa z lásky nielen bozkávajú, ale i zabíjajú.

— Huh… Z tej jedinej, čo nevylučuje prstienky za druhú.

Landík žartoval, ale Želka sa nafúkala. Kútiky úst jej ovisli. Prestala hovoriť a umienila si, že pri najbližšej príležitosti pokorí jeho turecké náhľady.

Prišli ku kaštieľu. Poschodová trojuholníková budova s vysokými gotickými oblokmi a starým šľachtickým erbom na priečelí. Ostrým uhlom bol obrátený k hradskej. Pieskom vysypaný dvor, obstrihané agáty, kruhy pažite s cirádami kvetov a žltou Flórou, bohyňou jari, prostred hlavného kolesa. Za kaštieľom veľký park, vedúci až do blízkej hory.

— To je všetko? — máli sa Landík, obracajúc koňa na spiatočnú cestu.

— Ty si sa nazdal, že uvidíš pyramídy?

— Nie, faraóna.

— Skôr azda jeho chyžnú.

— A či je ešte u neho? — začudoval sa vážne.

— A ako sedí! Ako nejaká kráľovná… Veď to je protivné, — rozhovorila sa zasa Želka, — zákonitú ženu odoženie a žije so svojou bývalou chyžnou. Pravda, pestuje pritom aj iné ružičky, lebo jeho srdce je veľká kvetinová záhrada, — zaironizovala, — ale táto to znesie, drží sa ho ako slepý palice. Sama platí alimenty za jeho nezákonné deti, sama sa pokonáva so zvedenými dievčatami a ich rodičmi alebo tútormi a advokátmi. On sa o tieto veci nestará. To je jej rezort. Nezosobáši sa s ňou, aby bol voľný. A táto ženská hrá paniu. Chodí s ním na poľovačky s veľkými pánmi, s rozmanitými tými prezidentmi všelijakých bánk, ústavov, súdov, syndikalistami, ministrami, vysokými úradníkmi a hodnostármi. Na hostinách sedí za vrchstolom ako domáca pani a všetci jej dvoria, klaňajú sa, ruky bozkávajú. Obchodníci a sluhovia ju titulujú osvietenou paňou a páni pani prezidentovou, pani prézesovou, pani predsedníčkou, generálnou riaditeľkou, vždy vznešenou a aspoň najmilostivejšou… Hanba!

Landík sa čudoval, že také mladé dievča, ako je Želka, vie, čo sú alimenty, že hovorí o nezákonnom manželstve a nezákonných deťoch a pritom sa ani nezačervená, ani oči nesklopí, ani tvár neodvráti. Pomyslel si, že keby jej tak povedal, že i jemu sa páčila kuchárka, že chodil s ňou, knižky jej požičiaval, črievičky kupoval, skoro sa pobil pre ňu, šéfovi nadal, že ho zato iste preložia, možno, že bude mať disciplinárku, bolo by po ilúzii.

Kôň prešiel do trapu. Želke sa zasa vyhladilo čelo a zdvihli kútiky úst. Pritisla sa k jeho plecu. Dívala sa, ako pekne drží opraty, ako žrebec vše potrhne jeho ruku v bielej rukavičke. Videla, ako sa mu opálené líce trasie pri tupom hrčaní bričky. Pociťovala akýsi radostný smútok a položila si ruku na jeho koleno.

— Nikdy by som sa za toho chlapa nevydala, — povedala, ako čo by nahlas myslela.

— Len by ťa pýtal.

— A vieš, že chcel? Vlani chodil k tetuške za mnou.

— Za ženu ťa chcel?

— Ty si grobian.

Odchytila ruku z jeho kolena a zamračila sa.

— Podľa tvojich rečí, — vyhováral sa Landík, — pestuje rozmanité druhy ruží.

— Nechcem byť „druhou“ ženou, — povedala prísne.

— Alebo treťou, štvrtou, desiatou.

— Chcela by som byť vždy osvietenou a bála by som sa tône prvej ženy. Mala by som strach, že sa stanem tóňou i ja. Keď to slnko sem i ta chodí.

— A zem sa krúti. „Tá“ zem sa krúti. Tá! Ženský rod. Ženské sa vrtia.

Chcel jej povedať: „Obráť sa ku mne, krásna rolička, ja ťa osvietim a budem ťa osvecovať vždy“. Nepovedal. Ochladilo ho Želkino priznanie, že Dubec chodil za ňou. To ona iste schválne išla s ním podívať sa na Dubcov kaštieľ, myslel si. Chcela ho vidieť. Aké sú ženské!

— Škoda by ťa bolo, — povedal.

— Vydať sa?

— Nie. Skôr-neskôr sa vydáš. To je tvoja úloha. Na to si. Škoda by ťa bolo, keby si sa vydala za toho „nemravníka“.

— Neboj sa. Ani sa nevydám.

Objala ho cez plece a pritisla sa k nemu, hladiac mu rameno. Priklonili sa hlavami jeden k druhému. Želka už zošpuľovala ústa a mäkli jej oči, keď za bričkou sa ozvalo zaerdžanie koňa. Dievča sa chytilo Landíkovho rukáva a pozrelo nazad.

— Dubec! — povedala. Obzrel sa i Landík.

V kúdole prachu, ktorý sa dvíhal za nimi, asi na pätnásť krokov blížil sa jazdec na sivkovi. Kôň so zdvihnutou hlavou a natiahnutým hrdlom cválal. Jazdec, nahnutý ku koňovej hrive, kolenami sa držal jeho bokov. V jednej ruke mal voľne pustenú uzdu, v druhej bičík, ktorým švihal koňa po stehne.

— Ten nás chce predbehnúť, — prskol opovržlivo ústami Landík, — z toho nebude nič.

— Nechaj ho. Nech prejde, — ťahala ho za rukáv Želka. Landík neposlúchol. Zdvihol dovysoka bič a potriasol ním. Žrebec stúlil uši, podskočil a pustil sa cvalom. Ľahká brička sa len tak oháňala. Jej tenké perá rozkolembali sa na každej skalke. Želka sa kŕčovite držala operadla, nahýnajúc sa dopredku. Jej červená čiapočka pri prvom trhnutí koňa pošinula sa na čelo. Dubec zaostal na chvíľu, ale sa hneď začal blížiť. Landík šibol koňa.

— Drž sa, Želka, prosím ťa, — pošeptal.

— Pusť ho! — nástojilo dievča.

— To nie.

Leteli tuho. Kolesá sa zúrivo krútili. Dubec bol už len na niekoľko metrov od nich a o krátky čas pysk jeho koňa sa už-už dotýkal bričky.

„On ma chce predbehnúť,“ znepokojil sa Landík, „budem sa hanbiť pred ňou. Musím to prekaziť.“

Zatiahol koňa napravo, aby zmiatol jazdca a zahatil ho v cvale. Žrebec sa väčšmi zvrtol napravo, ako bolo treba. Potiahol na samý kraj cesty, kde bola hrádza. Brička sa nahla, čosi prasklo a oni padali. Kôň sa síce hneď zastavil, ale dievča už vypadlo z voza. Landík sa prevrátil hlavou pred bričku. Pravé koleso sa zlomilo a brička sa prevrhla do hrádze. Dubec zbehol naľavo vopred, a keď videl nehodu, zastavil koňa, zoskočil z neho a pobehol k Želke.

Omdlela od ľaku. Iné sa jej nič nestalo. Landíkovi prešli kolesá cez členok a udrel si hlavu na oji.

Dubec bol mohutný, vysoký človek s veľkou hlavou a širokou tvárou, husto zarastenou. Líca sa strácali v čiernej brade, hrubé obrvy padali na oči, nestrihané fúzy zakrývali ústa a splývali v jedno s chumáčmi spodnej čeľuste. Chumáče viseli dolu a tvorili dve končité brady, rozdelené jarčekom. Spod rozopätej, mäkkej košele trčala čierna srsť pŕs a pod manžetami bolo vidieť chlpy zápästia. Ešte i vrchná časť rúk a prsty medzi hánkami sa černeli od vláskov. Pri tmavej pleti a farbe brady veľmi sa odrážala biela vojenská čiapka a blúza s bielou rozhalenou mäkkou košeľou, biele nohavice, úzke v kolenách, vyduté k vrchu a vsunuté za sáry vysokých žltých čižiem.

Landík si ho dobre obzrel. Mal dojem, že sa k dievčaťu blíži chlpatý medveď na dvoch zadných nohách, oblečený do bielych letných šiat.

Krivkal za ním k Želke, ale medveď so zarastenou tvárou sa k nemu obrátil a namiesto aby sa predstavil a povedal svoje poctivé meno, ako je to zvykom medzi dobre vychovanými ľuďmi, zamumlal:

— Keď neviete poháňať, nepoháňajte.

Landík si tlačil prstami boľavé, puchnúce čelo a nahnevane odsekol:

— Čo letíte na koni do sveta, keď neviete jazdiť. Chcel dodať čosi o jazdení na trlici, ale sa zdržal.

Takéto vzájomné predstavenie stačilo, aby sa stali nepriateľmi.

Želka, keď sa prebrala z mrákot, vyčítavo pozrela na Landíka, a poddávajúc sa pomocným Dubcovým dlabám, ako čo by sa dohovorila s ním, tiež zasipela.

— Neviete poháňať.

Vykala. To pred Dubcom. Hanbila sa pred ním, či sa hnevala? Znelo to ako zasipenie malej, znebezpečenej vreteničky, a bolo to i jedovaté uštipnutie, od ktorého černie i chladne telo. Landík zrovna cítil mrazenie. Namiesto toho, aby sa ho sústrastne spýtala: „Vám sa nič nestalo?“ zasipí: „Neviete poháňať!“

Dubec ovinul zblednutú Želku v páse a viedol ju šetrne na breh s pažiťou. Zvliekol svoju bielu blúzu, usadil ju na ňu, poprosil, aby počkala, kým sa vráti, vyšvihol sa na svojho sivka a cvalom sa pustil nazad.

Landík sa cítil pokorený od Dubca a urazený od Želky. Želka si myslela, že je jej hnev celkom na mieste, nie tak od ľaku a pádu, ako od toho, že ju Landík nepočúvol, bol nešikovný a ona smiešna. Obidvaja mlčali, ako dva kopce hrobov s dvoma rakvičkami lásky-dojčaťa, ktoré len čo začalo hovoriť, už aj umrelo. Žrebec rýpal trávu pod stromami pri ceste, nestarajúc sa o smútočný obrad pohrebu.

Prešlo niekoľko minút. Landík sa premohol a fufnavo navrhol:

— Mohli by sme ísť domov.

— Dvaja na jednom koni?

— Ja by som šiel pešo.

— Radšej počkám, — povedala Želka chladne s odvrátenou hlavou.

— Tak si počkajte vášho osvieteného pána, ja s ním nepôjdem.

— Nech sa vám páči, pán doktor.

Landík hodil plecom a sadol na žrebca. Sediac na ňom, spýtal sa ešte raz:

— Idete, či počkáte?

— Počkám.

— Prídem po vás na koči! — zvolal ešte.

Želka neodpovedala.

Tak je s človekom niekedy. Sedí na koni, a spadne z neho…

Tetuška medzitým, čo sa toto všetko odohrávalo, darmo čakala svojich mladých hostí na raňajky. Prišli až na obed na dvoch kočoch. V jednom sedela Želka a Dubec, v druhom, ktorý prišiel čosi neskoršie, Janík. Želka už nebola bledá a trasúca sa, ale prirodzene ružová a veselá. Janík smutný, krivkal na jednu nohu.

Keď tetka zbadala Dubca so Želkou, stiahla obočie. Nebolo jej vhod, že ich vidí spolu. Taký „nemravník“ ešte pokazí neskúsené dievča. Dubca skoro nenávidela i pre jeho domácnosť, kde „panovala osvietená pani“ chyžná, i pre jeho samopašný život, ale najmä preto, že i ju oklamal ten „kdemohkrad“. Raz totiž kúpil od nej pätnásť vagónov pšenice, metrický cent po stotridsaťpäť korún, a o mesiac neskoršie ju obilné ústredie, kde on bol generálnym riaditeľom, predávalo o desať korún drahšie. Vtedy sa chytala za hlavu, že nečakala, kým sa ceny napravia, a od tých čias bol v jej očiach zlodej a obilné ústredie lotrovská peleš, čo nie že by pomáhalo maloroľníkom, ale ich vydiera a využitkúva ich bezgrajciarové položenie: lacno skupúva, draho predáva. Tak sa získavajú milióny. Ale pre koho, spytujeme sa, pre koho? Keď pšenica trošku zdražie, roľník jej nemá už ani na dlaň.

Ledva mu podala ruku. Keď jej ju chcel bozkať, nedovolila. Zamedzila i priateľské potrasenie ruky. Vymanila si energicky a nešetrne dlaň z jeho veľkej dlaby. Preskočilo jej srdce, keď videla, že sa nebude môcť vyhnúť, aby ho nepozvala do domu. Otáľala s obedom, mysliac si, že odíde. Sedel ako päť peňazí. Musela ho zdržať i na obed.

Pri obede veľmi milým, usmievavým spôsobom rozprával o nehode, ktorá sa prihodila, a porovnával v duchu z času na čas chudé čierne ruky starej panej, ich končité hánky a veľké pehy s rukami Želkinými, ktoré bolí plné, okrúhle a opálené. Videl pred sebou natiahnutú tvár, skoro bez líc a farby, okrúhle vrásky okolo tenkých úst, a hneď pri nej mladú, sviežu, od slnka ohorenú, zdravú Želkinu tváričku s jej tvrdými, oválnymi lícami, tučnými, plnými perami. Díval sa na pohúžvanú starú šiju s vráskami na hrdle, ako na harmonike, na jamky medzi trčiacimi kľúčnymi kosťami, ktoré sa u Želky strácali v tvrdom, hustom mäse a jamky boli povypínané panensky zdvihnutými prsami. Videl, aká je ostrá brada a lakeť počúvajúcej pani Miklovej a aké pevné oválne ramienka slečny Petrovičovej.

Pritom si myslel, že staršie panie by si nikdy nemali sadať k mladým dievčatám. Kontrasty bijú do očí. K jari nepatrí neskorá jeseň. Ako čudne je to usporiadané, že dozrievajúci plod je u človeka jar, v prírode jeseň.

Želka je krásna ako plné, šťavnaté, červenkasté pšeničné zrno, a stará pani chudé, tenké, dlhé, žlté, menejcenné jačmenné semeno.

O Landíka ani pohľadom nezavadil, ani v reči ho nespomenul pri opisovaní nehody. Seba kládol do popredia. Keď vravel, ako sa brička prevrhla, tetka sa skoro tak ľakla ako Želka, keď padla. Skočila a vykríkla:

— Čo len chytáte opraty do rúk! Aké nešťastie sa mohlo stať! Druhý raz to nedovolím. Som zodpovedná za Želku.

Hľadela pritom prísne na Landíka.

— To som už i ja povedal, — prikývol Dubec.

Landík čušal. Bolelo ho, že mu už tretí raz vyčitujú neznalosť v poháňaní, a tetka mu to rovno zakazuje. No dobre, viac sa koní ani nedotkne. Nech si ich majú. Nezostane dlhšie.

Dubec z porovnania pšeničného zrna s jačmenným prešiel na rozmanité kooperatívy, obilné syndikáty, mzdy, racionalizáciu, výrobu, export, import, priemysel, kartely, trusty. Z rozličných obilných trhov prešiel na jarmoky s dobytkom a na peňažný trh, refláciu, defláciu, infláciu, devalváciu. Keď všetky hory vyťal, pasienky spásol, voly vykŕmil, kravy podojil a všetko predal s veľkým úžitkom, dospel k štátnemu bankrotu. Aby hospodársku krízu urobil zrozumiteľnou i Želke, dôvodil, že jednou z príčin tejto krízy je i takzvaná „štíhla línia“. Ženské nepijú už ani mlieko, ani kávu, nejedia maslo, syr, bryndzu, múčne jedlá, pečivá, chlieb, aby nestučneli. Všetko to, pravda, ide na úkor roľníkov.

Landíkovi sa celá spoločnosť sprotivila. Cítil sa ako žobrák medzi pánmi, ktorí si ho nevšímajú. Ťahalo, tislo ho čosi von. Ako čo by navzdory zíval, čím chcel naznačiť, že všetko to, čo Dubec hovorí, je nezaujímavé a hlúpe. Nadával v duchu na všetkých, najmä na Želku, že toho medveďa počúva, a nepočuje v jeho hrmotnom hlase, širokých gestách tučnú, sebavedomú spokojnosť, pod ktorou sa tají nenásytnosť a chamtivá lakomosť… Ešte i tri perleťové gombičky na jeho bielych nohaviciach nad sárami čižiem sa mu hnusili. Ledva dočkal koniec obeda. Po obede sa nepozorovane vytratil.

Želka ostala ešte chvíľku, ale i ona odišla pod akousi zámienkou. Dubec ostal sám s pani Miklovou.

— Utešené dievčatko, — podotkol Dubec za odchádzajúcou Želkou, — ruža.

— Nemáte tých ruží doma dosť? — spýtala sa nahnevane tetka.

— Takých ruží nemám nikdy dosť.

— Škoda by bolo viazať takú ružu ku kolu.

— Každá ruža potrebuje oporu.

— Ale nie každý kôl ružu.

To už bolo veľmi hrubo povedané. Po Dubcovi sa skĺzlo grobianstvo ako voda z husi. Povedal:

— Krásou sa človek nikdy nenasýti.

— Ale vysilí a vykýva tým ustavičným podopieraním!

Zazrela pred Dubcovým tanierikom na obruse čučoriedkovú škvrnu. Spravil ju Dubec, keď jedol zaváraninu.

„Bude ho treba vyčistiť,“ myslela si a nahnúc sa k chumáčikom, čo trčali z Dubcovho ucha, polohlasne a tajnostne:

— Želke dajte pokoj. Tí dvaja sú do seba zamilovaní. Z bričky ste ho vyhodili, ale zo sedla ho nevyhodíte.

— A kto je to vlastne?

Po vysvetlení zatiahol:

— Ták?

Toto natiahnuté „táák“ nebolo len také hocijaké. „Osvietený pán prezident“ len teraz sa cítil urazený. Pisár chcel s ním závodiť a učiť ho jazdiť. To je tá dnešná mládež, čo nemá nijakú úctu voči zaslúžilým ľuďom a nepozná autority. Dobre by bolo tomuto „komisárikovi“ zapražiť. Keď bude s ministrom, upozorní ho, akých to má úradníkov. Potom, pravda, nemôže byť administrácia dobrá.

To boli tie isté úmysly v povznesenej hlave, aké kedysi prechovával Tolkoš, honoracior a poctivý mäsiar v Starom Meste.

Tretí udavač.

— K starému pňu i tak nepôjde, — šeptala tetka.

Dubec sa odobral. Ruža stála kdesi v hore a rozmýšľala o čomsi. Nemohol sa s ňou rozlúčiť. Dal ju pekne pozdravovať.

„Akurát odovzdám,“ myslela si stará pani.

Chudák Landík stál vtedy nad otvoreným kufríkom. Balil svoju bielizeň, šaty, obuv, kravaty, mašle a hodil k nim i biele rukavičky i — spomienky.

Tetka sa mýlila. S prevrhnutou bričkou ako čo by bola vypadla, i láska. Nikomu sa nič nestalo, len láska sa zabila.

14. Červerné črievičky

Rodinná rada, aby sa klin klinom a láska láskou vybíjala, bola dobrá, len sa nevydarila. Klin sa nalomil a nová láska bola veľmi slabá, že sa tak ľahko zabila pri prekotení bričky.

Dr.Landík sa vrátil do Starého Mesta, aby „nastúpil úrad“. Za ten čas, kým bol preč, stalo sa na okresnom úrade to, čo sa obyčajne stáva v každom úrade, totiž, že keď sa úradník vráti z „dovolenky na zotavenie“, nájde na stolíku hŕbu nevybavených aktov. V lete je najviac dovoleniek, teda i najviac nevybavených vecí. Preto je „chod administrácie“ v lete taký, ako čo by si sa sánkoval v auguste, napríklad na ceste z Rožňavy do Kobeliarova. Vďaka disciplinovanosti, čiže „kázni“ a ohľaduplnosti spoluúradujúcich, ktorí sú takí taktní, že nechcú siahať do „právomoci“ svojho kolegu a nechávajú jeho prácu stáť. Nech sa zotaví i tá. Ináč by sa úradník zotavoval i po dovolenke, čo nie je dovolené.

Nemrzeli ho nakopené úradné písma. Mal nevybavenú záležitosť s Hanou. Tá ho mrzela. Raz hľadal čosi v skrini a naďabil na balík s červenými črievičkami. Balík bol previazaný ešte pôvodnou farbistou tkaničkou s drievkom medzi prsty. I na tkaničke, i na drievku, i na vrchnáku a po bokoch bielej škatule medzi metálmi a ženskými nohami povestná firma: „Jozef Zeleň, obuvnícka výroba v Starom Meste.“

Črievičky bude treba odovzdať. Prešiel mesiac, čo ich kúpil pre Hanu, a dosiaľ neodovzdal. Teda črievičky ešte odovzdá, a potom všetko nechá tak. Pozhovára sa s ňou naposledy. Uvidí, aká je. Dozvie sa, čo je s Tolkošom, jeho súperom, či ju už vypýtal a či nie. Potom všetko nechá tak.

Uvidí, odovzdá, nechá tak.

S láskou je tak, ako keď máš svrbľavý výsyp na tele. Doktor ti povie: „Neškobli sa, lebo sa ti výsyp rozlezie po celom tele.“ Ale teba svrbí a žiada sa ti poškrabať. „Poškrabem sa len trošku,“ myslíš si, „to uľaví a nepoškodí“. I pri láske ťa vše niečo svrbí. Poškrabeš sa, a láska sa ti rozlezie po celom srdci.

Landík nebol výnimka. „Odovzdá, a nechá tak.“ To bolo práve to svrbenie a poškrabanie sa. Uľaví si a bude. Nič sa nestane. Pán komisár by to tak chcel, ale či bude chcieť láska?

Nehľadel, kam mal. Miesto toho, aby pozrel do vnútra svojho srdca, hľadel do kníh. Rozmýšľal o tom, že keď bolo previnením proti stavovskej vážnosti a zľahčením úcty proti úradnému postaveniu, že chodil za kuchárkou Hanou, ešte väčším hriechom bude, keď jej dá dar. Prezrel služobnú pragmatiku. Tam bolo len, že nesmie dary prijímať ani prostredne a bezprostredne, ani v peniazoch, ani v peňažitej hodnote, ani v nejakej výhode. Teda dary dávať môže. Preštudoval i zákon o úplatkárstve číslo 178 Zb. z. a n. z roku 1924. Tu bol na chvíľu v pochybnostiach, či je Hana nie bankovým zamestnancom, keď slúži u bankového direktora. Bankoví zamestnanci sú verejným zamestnancom postavení na roveň, ak je banka pod štátnym dozorom. Dnes sú skoro všetky banky pod štátnym dozorom. Hana, môže byť — Brigantík nespí — prináša a odnáša korešpondenciu od svojho pána alebo svojmu pánovi do banky alebo z banky, z pošty alebo na poštu. Je to úradný výkon. Hana teda môže byť verejným zamestnancom. Takýmto dary dávať je zákonom zakázané a tuhým väzením trestané… To by nebolo dobre… Človek sa celkom popletie, keď číta zákony… V banke má päťstokorunovú pôžičku a chcel by si ešte pripožičať… Dal verejnému činiteľovi červené črievičky, aby ho podplatil… Hana síce pôžičky nedáva, ale môže darom blahodarne vplývať na direktora, ktorý pôžičky dáva. Úplatkárstvo je dovŕšené… Keby to súdil Brigantík, jeho šéf, iste.

Mráz ho preskočil. Pozrel ešte do rakúskeho zákona z roku 1852, potom do uhorského zákona z roku 1878, porovnal ich zo zvedavosti s vojenským trestným zákonom z roku 1855. Hrôza ho schytila. Keď sa spamätal, vrátil sa z predošlého storočia zasa do dneška a poľutoval seba i celý úradnícky zbor.

„Odovzdať, neodovzdať?… Odovzdám… Ked som ich už kúpil, odovzdám. Nech ma hoci obesia, i tak už visím …“

Vzal škatuľu za drievko medzi prsty a šiel na roh ulice, kde čakával Hanu, keď chodievala s mäsom od Tolkoša. Bolo už osem hodín, štvrť na deväť, a Hany kde nič, tu nič. Po krátkom rozmýšľaní sa odhodlal, že pôjde rovno do domu, kde Hana slúži. Zazvoní. Čo sa môže stať? Otvorí mu Milka alebo i sama kuchárka. Črievičky odovzdá a odíde. Bolo by síce dobre i trošku sa pozhovárať, nuž ale, ak nebude môcť, dozvie sa o všetkom, keď nie dnes, tak zajtra. Hlavná vec je nevyzváňať týmto balíkom po uliciach.

Šťastie mu žičilo. V obloku u Rozvalidov na prvom poschodí čistila bosonohá Milka. V druhom obloku, opretá o lakte, dívala sa na ulicu sama Hana v bielej šatôčke, uviazanej na hlave „na babu“ a v bielej zásterke. Hneď ho zbadala. Usmiala sa mu. Pokývala hlavou na pozdrav. Ale bolo tu ešte niečo okrem pozdravu. Hana trhla hlavou napravo, dohora a mihla prižmúreným okom. To bolo, ako čo by ho volala hore. V nedorozumení hľadel na ňu. Ešte raz skrútila hlavou napravo, dohora. Toto bolo už isté znamenie. Vošiel do brány a potom na schodište. Hana ho už čakala vo dverách. Zďaleka vystrela ruku oproti nemu.

— Poďte, poďte, pán doktor, páni sú preč.

Bolo vidieť, ako ju teší Landíkov príchod. I Landík bol rozradostený. Málo chýbalo, že ju nepritiahol k sebe a nebozkal, ako pred dvoma týždňami Želku v Brezniciach. Keby Hana bola zošpúlila ústa a povedala: „No!“, ako Želka urobila, svätosväte ju hneď tam vo dverách vyobjíma a vybozkáva. Ale Hana ho len ťahala za ruku dnu.

Vošli do kuchyne.

— Tak, toto je vaše kráľovstvo, — poznamenal Landík a poobzeral sa po veľkej, svetlej panskej kuchyni, ktorá svedčila o požadovačných žalúdkoch bankárových a jeho paničky, ako i o veľkom Haninom umení.

Tu bolo riadu na všetky recepty kuchárskej knihy spisovateľky Terézie Vansovej, Živeny, Slovenky, Hviezdy, Vesny, Evy a ostatných rozličných ženských časopisov. Biely veľký kredenc moderného slohu s mažiarikmi, mlynčekom na kávu, mašinkou na mletie mäsa, panvicou na šľahanie snehu starej podoby. Za sklom maľované hrnčeky, tiež ešte starého tvaru, s obrázkami z Luhačovíc, Trenčianskych Teplíc, Piešťan, Tatier, Sliača, Karlových Varov. Za nimi väčšie alumíniové a belasé hrnce. Na bielej stene pestré slovenské tanieriky, krčiažky, pokrievky a habarky, strúhadlá na kapustu, chren, syr, zemiaky, sito na osievanie múky, sitká na polievku, na čaj, na pasírovanie. Polička s porcelánovými nádobami na soľ, papriku, majorán, múku, cukor a neďaleko od nej v kúte, pozdĺž steny, vydrhnutá lavica, na nej z módy vyšlé drevené krhly, obité mosadznými obrúčkami, starobylý šufan zavesený za uško.

Landík si všimol najmä podlhovastú tekvicu a fúzaté šúľky kukurice, ktoré ležali na stole, za ktorý si sadli.

— Nuž, ako sa máte, Anička? Dávno som vás nevidel, — začal Landík, sadnúc si.

„Anička“, bez „slečny“. To bolo také milé a dôverné. Jej ušiam lahodilo ako príjemná hudba.

— A ja som vás čakal na rohu, keď pôjdete s mäsom od Tolkoša.

— U Tolkoša už neberieme.

— Prečo?

— Pre vás.

— Pre mňa? — čudoval sa.

— Pre tie listy, čo napísal vašej pani matke o mne a mne o vás. Veď som vám poslala list. Od tých čias nechodím ta po mäso. Nezaslúži si taký ošemetník. Bol sa i u pána ponosovať. Pán sa ma spytoval. Povedala som mu rovno, že radšej zo služby vystúpim, ako by som mala tam kupovať.

Toto zasa jemu lahodilo. „Dievča je charakter,“ myslel si. Stavia sa na jeho stranu a exponuje sa za neho. Radšej by službu opustila. Ako vysoko stojí nad Želkou, ktorá sa pridala vtedy k Dubcovi. Cítil v srdci vďačnosť. Vstal zo stoličky. Pristúpil k Hane a položil jej ruku na plece.

— Anička, dajte sa mi bozkať, — vyhŕklo z neho nenazdajky.

Zvesila hlavu. Figliarsky úsmev preletel jej lícami. Chytila ho za ruku. Nepovedala nič, nenapísala nič, a jednako vydala dokument zo seba s písmom čitateľným, rovnomerne okrúhlym, nie takým, akým bol písaný jej list, v ktorom poslala kedysi list Tolkošov. Toto písmo bolo v úsmeve, v sklonení hlavy a chytení ruky. Jej ústa videli sa mu teplým, mäkkým, rozliatym červeným pečatným voskom. Len pritisnúť naň pečiatku lásky — bozk.

Landík pritisol a tým spečatil nemé vyznanie.

Po chvíli povedal:

— Tu som vám doniesol, Anička, čosi z prázdnin.

Nebolo ťažko uhádnuť, čo to môže byť. Podľa ženských nôh, metálov a firmy mohla to byť len nejaká obuv.

— Ale načo? Nebolo treba…

— Prijmite s láskou.

Vzala balík a otvorila ho. Vyňala červenú remennú črievičku s nízkymi podpätkami. Sňala svoju zelenú, súkennú, bez podpätkov, a vyložiac si pravú nohu na koleno, sprobovala, či bude dobrá.

Landík sa díval na Haninu nohu v žltých pančuchách. Bola úzka, malá, tenká v členkoch a nie tučná, ani hrubá v priehlavku. Panská, ušľachtilá noha, ktorá sotva chodila dlho bosá a nerozšliapala sa naširoko.

„Celkom panské stvorenie,“ rozjímal v duchu, dívajúc sa na ňu. „Kde sa len vzala?“

Črievičky si ľahko obula. Hana vstala, poskackala, a vykračujúc hrdo po kuchyni, vravela ešte červená v tvári:

— Celkom dobré. Budem v nich hrdá. Pekne ďakujem. Naklonila sa pred ním; stiahnuc bočné poly bielej zástery nazad a hľadiac mu do očí, spýtala sa: — Čím sa vám len odmením?

„Celkom panské dievča,“ ustálil Landík. „Už sa chce odmienať, aby to nebolo zadarmo. Kde sa len vzala? Kde sa len vzala?“

— Božechráň! Ničím, — odpovedal, — taká maličkosť.

— Ale čo je v tej maličkosti?

— Srdce.

— Srdce v papučkách! — zasmiala sa.

Škoda, že musel ísť do úradu. Mohol by si tu posedieť i do večera. Dievčatá sú samy. Dali by mu na obed i z tej tekvice a zo šúľkov kukurice, čo tu čakajú. Teľací „šniclík“ by bol raz-dva upečený. Aká by to bola zabáva! Ale okresný náčelník iste stojí za múrikom svätého Jána Nepomuckého a pozoruje svojich úradníkov, ako idú do práce. Treba sa mu ponáhľať. I tak má mnoho na rováši. Škoda.

— Ďakujem vám ešte raz a príďte, — lúčila sa Hana.

— Prídem, — sľúbil Landík.

Dolu na schodišti sa obrátil a ešte raz sa jej pozdravil. Stála vo dverách. Z brány ešte raz. Stála pri schodišti. Na ulici ešte raz a ešte raz. Anička stála v bráne a dívala sa za ním. Už nebola v nich rozpačitosť ako pri prvých prechádzkach. Landík sa nestaral, či ho niekto vidí. Nehanbil sa za ňu a za seba. Nemyslel viac, že je Hana len kuchárka, a on vzdelaný, juris doktor, komisár policajnej správy, štátny úradník.

Za svätým Jánom Nepomuckým videl koniec farbistého slnečníka. Náčelník bol ešte za múrikom. Nie je ešte deväť — posledný termín. Ináč by sedel vo svojom foteli… Dobre je…

Keď už sedel v úrade nad aktami, zasmial sa sám nad sebou.

„Uvidel som, odovzdal som, a — nič nenechám tak.“

Ten doktor mal pravdu, čo radil: „Neškobli sa, lebo sa ti výsyp rozlezie po celom tele.“ Nepočúvol ho. Poškrabal sa, aby si uľavil, a výsyp sa rozliezol. Svrbelo ho ísť k Hane. Šiel a vrátil sa s Aničkou v myšlienkach a v srdci. Láska sa mu rozliala po celom srdci.

Haninu dôveru si získal. Hrádzu spoločenských rozdielov prekročil. Lásku jej vyznal a spečatil významným bozkom. A teraz čo? Nasledovalo by zasnúbenie a potom ženba. Rodina bude proti tomu. To by ho mrzelo, ale neprekážalo mu. Konečne, on sa žení, on bude s ňou žiť a nie matka, sestra, bratia, švagriné. Prekáža dvoje. Po prvé: neisté postavenie. Náčelník sa hnevá a pani náčelníčka tiež. Teda je isté, že ho v najlepšom prípade preložia… Keby bol aspoň organizovaný v niektorej politickej strane. Politický tajomník by ho do neba vychválil a našiel by sa hneď minister, ktorý by sa ho zaujal. Ešte lepšie by bolo, keby tak ako jeho šéf mal legitimácie všetkých strán, potom by zakročila celá vláda. Človek by sa stal nepremožiteľný. Táto chyba sa azda ešte dá napraviť za cenu niekoľkých krokov a niekoľkých korún. Bolo by treba prejsť do sekretariátov a zložiť členské. To všetko by ho stálo, povedzme, sto korún. I to je mnoho rátané. Možno, že úradníci majú lacnejšiu cenu… ale je tu druhá, vážnejšia prekážka. Prekážka existenčná. Ako by mohli jestvovať dvaja žobráci, ktorí ani nežobrú, ani nekradnú?

Landík začal rátať. Koľko má hrubého príjmu? Koľko z toho stiahnu na penziu, na riadnu daň, na menovanú prechodnou, ale zato stálu daň, na daňové nedoplatky, na zníženie platu, na liečebný fond, na zálohy, na pôžičku práce?… Ostávala rýdza čiastka, a to bola taká malá suma, že na túto sa ženiť by bola veľká ľahkomyseľnosť.

Chytil sa za hlavu… Všetko vraví o pokroku, o tom, ako ľudstvo napreduje a rozvíja sa. Áno, všetko, len úradník nie. I raky idú kedy-tedy napred, ale úradník nedajbože. To sú azda jediné tvory na svete, čo rastú nadol. Sú síce akési triedy a stupne nahor, ale to je sypanie prachu do očí. I keď sa škriabeš, pridajú ti toľko tiarch, že je skoro lepšie zostať dolu. Väčší titul — väčšie ťarchy a zrážky. Musíš byť čistý, kradnúť nesmieš, a ešte ťa i zamestnávateľ gentlemansky očistí. Každý mesiac je neskoršie prvého najprv o deň, potom o dva, o desať, o tridsať, možno, že nakoniec budú úradníci ešte platiť za to, že sú v službe. Nobile officium… Dobre by bolo pripraviť sa na žobranie. To je výnosnejšie. Milosrdenstvo sa ešte nájde u obyčajných ľudí… Nie, nečuduje sa už, že jeho šéf Brigantík obedúva v kuchyni a sám utiera riad, že po úradoch sú títo proletári takí nevrlí, hašteriví, zamračení, studení, nezdvorilí, neúctiví. Sú to robotníci, ktorí nepozdravia ani domáceho pána, u ktorého robia, nezaďakujú za pozdrav, keď prídeš k nim, neodvrknú, keď sa od nich odporúčaš. A ešte úsmev požadovať od nich!

Budúcnosť sa mu zdala hrobová jama. Do tej jamy by mal strhnúť Aničku, toto dobré, charakterné, krásne dievča. Popanštiť ho a žiť tak, ako kedysi on s matkou, keď spával, jedol, učil sa v jednej izbičke, kde sa i varilo, i pieklo, i umývalo, i pralo! Strašné!

Prerátal ešte raz výdavky.

„Bývanie pre dvoch s kuchyňou dvesto korún, možno i viac. Musím sa zaujímať. Strava, raňajky, obed, olovrant, večera, kedy-tedy s pivom, minimo kalkulo denne dvadsať korún, to je mesačne už osemsto korún. Láska síce hreje, ale v zime bude treba prikurovať. Spáli sa i tristo korún, prerátajúc to na mesiac, dvadsaťpäť korún. To je spolu osemsto dvadsaťpäť. Zamilovaní najradšej sedia potme. Ale na „lucida intervalla“ titulom dosvetľovania musíme rátať mesačne tridsať korún. To je osemsto päťdesiatpäť. Potom, okrem riadneho piva osobitné pivo. Nič. Nemusíme piť, ako matka vravievala. Lenže po šťavnatých párkoch, údenine, oškvarkoch akože si nevypiť? To by človek dostal pípeť. Radšej ku krčmárovi, ako k lekárovi. Rátam jeden veľký pohár na deň po dve koruny. Hí! Šesťdesiat korún. To je deväťsto pätnásť. Fajčenie. Matka vravela: „Nefajčiť.“ Nefajčiť, nefajčiť! Čo máš zo života, keď si nedožičíš ani najmenšiu radosť. Rátam desať zoriek na deň. To je bagateľ. Mesačne tridsať korún. Spolu deväťsto štyridsaťpäť. Holenie každý druhý deň po tri koruny i s prepitným, päťdesiatštyri korún. Pre kristapána! To je deväťsto deväťdesiat! A čo by som nebol taký medveď ako Dubec. Želke nijako neprekážali tie chlpy na tvári, v nose, ušiach a na prstoch. Radšej išla s ním ako so mnou.“

Po Želke mu prišlo na um, že Anička nenosí krátke vlasy. To je úspora. Nebude sa jej treba ani holiť, ani strihať, ani kučeriť. Má svoje obrvy, svoje ústa, svoju pleť. Farby, vodičky, krémy odpadnú. Po farbení mu prešla myseľ na umývanie a pranie. No, koľko? Vezmeme štyridsať korún. Tisíc tridsať. Z prania preskočil na bielizeň. Nič. Veď nepríde bez košele. Zásteriek a rozličných tých šatôčok má iste dosť. Potom šaty. Anička vie šiť a ušije si, čo jej treba. Ale vezmime na šaty pre obidvoch ročne dvetisíc korún, to je na mesiac sto šesťdesiatšesť korún šesťdesiatšesť halierov. Klobúky, kravaty, topánky sú už zarátané v šatách.

No, čo ešte?

Pravda, výdavkov je toľko, ako trávy zelenej, nekosenej. Akej farby je tráva? Zelenej. Práve takej, akej sú tie podlhovasté papieriky. Skoro zabudol na splátky za knihy. Počkaj! To je tridsať korún mesačne. Za sošku Nedáme sa! mesačne desať korún. Za sošku Ani piaď z nášho! tiež desať korún. Za Čachtickú paniu s Móricom Beňovským zasa desať. Onyxové ťažidlo pre múzeum sedem korún. Za žreby Matice slovenskej je dlžen dvadsať korún. Na podiely Živeny má platiť päťdesiat korún štvrťročne…

Nuž a to všelijaké členské: do Matice slovenskej, do Muzeálnej spoločnosti, do Slovenskej ligy, do Sokola, do Združenia štátnych zamestnancov? Na Rovnosť, založenú s Tolkošom, ani nepomyslel. Potom noviny. Bez novín sa nedá žiť, ako bez vzduchu, čo len Polední list a Slovenskú politiku… Potom, potom, potom… Cirkevná daň…

I so svadbou budú mimoriadne výdavky. Najmä so zaopatrením dokumentov… Akože to bolo s tým rakúskym zajacom, čo prebehol k nám a ponosoval sa svojmu kolegovi, že je v Rakúsku pohon na zajace, chcú ich vyhubiť, i jemu už prestrelili ucho i labu, tam je nie v istote, v Československu bude mať azda pokojnejší život. „To sa mýliš,“ vraví mu kolega, československý zajac. „U nás je pohon na somáre.“ „Čo ja mám so somármi, ja som predsa zajac.“ „Veď áno, ale kým dokážeš, že si zajac a nie somár — sto ráz ťa chytia…“ Pre seba i Aničku domovský list, rodný list, krstný list. Treba dokázať, že si sa narodil, že ťa pokrstili, že si mal rodičov, že sa i tí narodili, pokrstili, zosobášili, že si mal starých rodičov, dedov, že mali meno a aké. Ináč nedostaneš vysvedčenie o štátnom občianstve, ktorého teraz i k smrti treba, lebo bez neho zostaneš bezprávnym subjektom, večne živým, nijaká matrika sa ti neotvorí, hrob ťa neprijme a zem vyhodí. Pod zemou si môžeš odpočinúť a ležať hore bradou len vtedy, ak máš vysvedčenie o štátnom občianstve… Duplované ohlášky. Duplovaná svadba, aby bola vernosť „na betóne“. U notára preto, aby sa notár nenahneval, u farára preto, aby sa ti nepomstil. Večná škoda, že sú štátne matričné úrady nie tak rozdelené ako kostoly, na katolícke a evanjelické, tak by bola vernosť zo železa. „Ozaj! Ešte i o nenarodených deťoch budú potrebné listiny, ak je Anička evanjelička, lebo bez reverzov ma náš farár nezosobáši.“ Kto to všetko bude financovať?

Plat je preč. Kto dá na dokumenty, notárovi, farárovi, ohlášky, svadbu, hostinu? Landík ani nevedel vyrátať, čo to všetko bude stáť. Pomyslel si na bratov, na tetku Miklovú, či by mu nepožičali. Sotva. Tí sa budú usilovať, aby svadbu prekazili, nie že by mu pomohli a uľahčili trudnosti. Povedali by: „A mne kto dal, keď som sa ženil?“ Števko by hneď vytiahol notes a vyrátal, že sa mu to nevyplatí, keď už dávať, tak radšej do nejakých pevných cenných papierov. Ďurko by sa zmrštil a vyhodil by mu na oči: „Nepodporujem ľahkomyseľné chúťky. Čo sa ja musím napracovať, kým zarobím sto korún.“ Tetka by sa vyhovorila na dane a sociálne ťarchy. Nie, to by nestrpel. Povadil by sa s celou rodinou na celý život… Azda by bolo najlepšie, keby si v banke pripožičal k tým päťsto korunám ešte aspoň tisícku. Bez žíranta nedajú. Kto by mu i žíroval? Novotný? Sakulík? Tí majú plat sekvestrovaný na desať rokov. Matka? Neraz ju už chcel získať na podpis, vždy povedala: „Nie. Máme príklad u otca, čo robia zmenky. Prikrývaj sa perinou, pokiaľ ti stačí. Ja ti, Janíčko, ani zmenku, ani zmenôčku nepodpíšem.“ Bojí sa bánk ako čerta. „Ďatelina na Ostrme taký požičaný groš. Chytro sa vysuší, a ostaneš holý ako ostrm.“ Staré náhľady ľahko nezrútiš… Keby aj bol žírant, banky dnes ani na žíranta nedajú. Načo sú? Sám pánboh vie. Len nedávno sa mu ktosi ponosoval, že potreboval súrne maličkosť, päťtisíc korún. Čo sa vraj nabehal. Na lombard cenných papierov nedali, že vraj neisté časy, pridal k nim pätnásťtisíc kusov účastín banky Kriváň. Smiali sa, že tá žije iba z nového bankového zákona, ktorý dovoľuje, aby banka pýtala naspäť od svojich direktorov, úradníkov všetky tantiémy, odmeny a platy, čo im vyplatila len-len že nie od samého založenia štátu. Vyberá si po kamarátsky takých, čo boli solidní, svedomití a nasporili si niečo, lebo to boli tí, čo zavinili, že sa banka našla v tiesni, mala straty a musela si pýtať podporu z takzvaného Všeobecného fondu, čiže od štátu… V nedostatku iných obchodov prepúšťajú starých, zaslúžilých úradníkov, a aby mohla platiť tisnúcich sa na ich miesto nových generálnych a negenerálnych, obchodných a neobchodných direktorov, dirigentov a správcov, nechce platiť ani prichodiacu penziu, lebo, pravda, každý, kto chce penziu, zavinil, že banka mala straty, nech teda penzista platí stratu, a nie my penziu. A chudák penzista miesto penzie má hneď dva procesy. Jeden on vedie proti banke pre penziu, druhý banka proti nemu pre vrátenie platu, odmien a tantiém, a do výhľadu stavia tretí proces pre vrátenie zavinených strát. Je tu i štvrtý proces, ktorý ide o nervy. Tento je hlavný. Ak penzista vydrží s nervami, vyhrá. Ak nevydrží, prehrá. Obyčajne banka má i dlhší život i tuhšie nervy. Drancuje, otravuje, ničí zdravie svojich bývalých statočných pracovníkov. Vyhráva a z toho žije… Nie, pán Ypsilon! Najlepšie urobíte, keď si týmito pätnásťtisícimi účastinami vytapacírujete klozet… Doniesol im na zmenke žíranta milionára, no keď nie milionára, iste polmilionára, a v banke mu predsa nepožičali. Vraj pre hospodársku krízu. Aby prišiel, keď pominie. To skorej ľudstvo pominie ako hospodárska kríza. Nikdy hospodár nepovie: „Mám toho dosť. Dobre mi je.“ Chudoba je večná ako nebo. Boh mocný a bohatý, ale ani tomu pre každého nestačí… „Zálohu na služné.“ Treba udať príčinu. Udá, že sa chce ženiť. „Tebe sa treba žeňiť,“ povedia. Budú žiadať správu od šéfa. Krásna to bude správa. „Disciplinárku mu,“ odpíše, „nie ženu a zálohu na svadbu.“

Odhodil ceruzku a vstal od písacieho stolíka. Zašomral:

— Bolo mi treba tie črievičky nosiť! Mohol som ešte počkať.

Kopol do stoličky a začal sa prechádzať po kancelárii. Zastal pred jedným obrazom, ktorý visel v izbe, a zahľadel sa naň. Ako čo by sa modlil k svätému obrázku, zašeptal:

— No, pomôž mi, pán prezident!

Obraz sa nepohol, ale čosi akoby bolo zoskočilo z neho rovno do komisárovej hlavy. Bola to myšlienka, ktorá hovorila: „Energia nepozná beznádejný stav. Beznádejný stav je len smrť a hrob. Odtiaľ niet východiska. Ty si živý a mladý. Východisko nájdeš. Len sa pričiň, konaj, neustupuj!“

Od obrázka prešiel k obloku. Bol ešte väčšmi prachom zapadnutý ako pred dvoma týždňami. Kedysi do jeho prachu vpísal meno „Hana“.

Túto Hanu Maťko alebo zotrel, alebo, čo je omnoho pravdepodobnejšie, zapadla novým prachom. Napísal doň „Anička“ a jeho prvým činom bolo, že zastal prostred kancelárie číslo 7, zdvihol päsť dovysoka a zarečnil začiatok tretieho verša z Hej, Slováci:

A premeniac sa v nehybné bralo na obstrapkanom a vyšliapanom koberčeku, dokončil slohu:

15. Dvadsaťpäť korún

Landík bol človek hrdý. Nechcel od nikoho pomoc a ako sme už videli, najradšej by bol „praštil“ celým svojím úradom. Ale známosť s Aničkou a odhodlanie, že sa s ňou ožení, hoci i dôchodky nedostačovali, prinútili ho, aby bol praktickejší a neodhadzoval od seba i to málo, čo má a čo je isté aspoň predbežne.

Mohol prestúpiť napríklad do advokátskej kancelárie, ale kancelárie boli už všade preplnené. Koncipienti pracovali zadarmo. Ujímal sa náhľad, že vlastne praktikanti majú platiť advokátom za to, že sa u nich učia, a nie advokáti praktizujúcim koncipientom, že im pomáhajú pri písacom stolíku obhrýzať rúčky, otvárať dvere a kričať do prázdnej predizby holým laviciam, ako čo by sa hrnuli stránky: „Len pekne jedno za druhým. Čo sa hrniete?… Prosím, prosím, až keď príde na vás rad.“

Miesta nikde nebolo, a i keď bolo, plat nebol. Úrady odmietali žiadosti so stereotypným: „Žiadosti nevyhovujeme pre nedostatok miesta.“ Najviac, keď chceli byť krajší, doložili: „Po čase opätujte svoju žiadosť,“ alebo: „Máme vás v patrnosti,“ čo znamenalo evidenciu podľa Slovenskej reči. Slovom, ako predtým, tak najmä teraz bolo veľmi časové porekadlo: „Lepší vrabec v hrsti, ako zajac v chrasti.“

Toto si pán doktor uvedomil. Uvedomil si i to, že zarečnenie tretieho verša z Hej Slováci, čo aké bolo krásne, nestačí, aby zmylo z neho biľag anarchistu a boľševika. Naopak, v tie časy táto hymna akosi konkurovala s úradnou hymnou Kde domov můj a Nad Tatrou sa blýska. Hej, Slováci spievali takzvaní autonomisti-opozičníci, niekedy s pápežskou hymnou, niekedy bez nej. Týmto činom stávala sa táto krásna pieseň demonštračnou piesňou proti vládnucim centralistom. Spievať ju neodporúčalo sa štátnemu úradníkovi, najmä takému nie, ktorý už bol podozrivý, že je povahy „psychoanalytickokritickej“, zaoberá sa myšlienkami vyrovnávania rozdielov medzi spoločenskými triedami, demonštruje za rovnosť, chce sa oženiť so slúžkou, nie je spokojný s platom, a ktorému nadal okresný náčelník, že je burič.

Spomenul si, čo mu nedávno Kvirín Čížik, správca daňového úradu a bývalý legionár, rozprával pri pive U barana. Tento vážny, asi päťdesiatročný človek sa v mimoúradných hodinách zapodieval okrem pestovania hydiny i zjednotením legionárov a písal články, veršíky do časopisu Legionárske sjednocení.

— Napísal som, — hovoril, — taký hlúpy verš — epigram.

— Pražský cenzor to skonfiškoval… Povedzte mi, čo je v tom veršíku proti štátnej zvrchovanosti, samostatnosti, celistvosti, ústavnej jednotnosti alebo demokraticko-republikánskej štátnej forme našej republiky?… Veď je tam práve povedané: „Hundrite, papuľujte, ako chcete, svojimi jazykmi nezrútite našu republiku. Mýlite sa, že ste ju nabili, ako tá Anča, čo si myslela, že nabila pána, keď mu prášila kabát.“ Volali ma ad audiendum verbum. Sláva bohu, že nadriadený vládny radca porozumel tomu, čomu nerozumel pražský cenzor… Možno, že by ani nadriadený nebol porozumel veršu, ale na šťastie som organizovaným socialistom. Zakročila strana… Takí sme teraz citliví, pán môj!… I vy sa organizujte. Ja som sa vyhol kárnemu súdu len pomocou strany… Mimo strán ste sám a sám. Nič nezmôžete. Budete bodľačím pri ceste. Hocikto vám zotne červenú hlavičku paličkou, a ani nezbadajú, že rozťaté steblo — zabitý človek. Keď ste v strane, hľadia na vás ako na lúku s hodvábnou pažiťou, po ktorej neslobodno hoci komu šliapať…

Toto Landíka posmelilo. Odhodlal sa na druhý čin. Vstúpi do politickej strany. Otázka bola už len, do ktorej.

Takýchto strán bolo vtedy na výber. Čím väčší výber, tým ťažšie vybrať. Boli strany „štátotvorné“ a „štátoborné“. Štátotvorné boli iba tie, čo boli vo vláde, štátoborné tie, čo boli v opozícii. Štátotvorné boli smeru centralistického, štátoborné autonomistického. Centralisti žiadali jeden národ, jeden snem, jednu vládu, jednotné súdnictvo, administratívu, školy, poštu, vojsko, financie. Autonomisti tvrdili, že je národov viac s osobitnými rečami a chceli pre každú krajinu osobitný snem a aspoň osobitné súdnictvo, administratívu a školy. Centralistické strany mali epiteton „československý“, autonomistické epiteton „slovenský“.

Na tomto epitete ako na kuracej nôžke stáli dva nepriateľské zámky. Jeden s miešaným, ale zjednoteným „československým“ vojskom, druhý údajne s „čisto slovenskými“ vojakmi. Medzi týmito hradmi šli boje diplomatické, politické, novinárske, životné. Stalo sa, že sa autonomisti dostali medzi hradby československého zámku a už „medzi hradbami bojovali“, ale ich odtiaľ zasa vytisli. Boj zúril ďalej. Stalo sa i to, že centralisti autonomistov už celkom odzbrojili, pochytali, pozatvárali, ich krvavé ústa pozašívali, ale ich zas vypustili, zbraň vrátili a švíky povyberali. Boj sa obnovil ešte s väčšou silou.

Toto epiteton, táto kuracia nôžka drobila sily nielen v politike, ale i vo vede a v umení, v rodine i v spoločnosti. Utvorila sa nejaká učená spoločnosť slovenská, hneď pri nej vyrástla učená spoločnosť československá. Bolo slovenské národné múzeum. To nestačilo. Utvorilo sa československé múzeum a dostalo miestnosti v „zemedelskom“ múzeu. Bola akási osvetová spoločnosť slovenská, musela byť pri nej hneď iná, československá. Združili sa slovenskí spisovatelia alebo výtvarníci, už vbili klin medzi nich so združením československých spisovateľov a iných umelcov. Bol československý Sokol, musel lietať i Orol. Dostal kinolicenciu Sokol, musel ju mať i Orol i Telocvičná jednota. Tak to šlo rad-radom až po dedinské krčmy. Boli krčmy československé republikánske tu sa schádzal maloroľnícky ľud; boli krčmy ľudácke, tu pili straníci slovenskej ľudovej strany; boli krčmy socialistov a tak ďalej.

Ešte i sama slovenská literárna reč sa rozdvojila na úradnú, „československú“, centralistickú, a na čistú slovenskú, autonomistickú. Kto vravel „kružidlo“, „pravítko“, „inkúst“, „mluvnica“, „menovite“, „okienko“, „rýchle“, „určite“, „modrý“, „rôzne“, „nápadne“, „nemoc“ atď. bol centralista; kto hovoril „cirkeľ“, „linonár“, „atrament“, „gramatika“, „najmä“, „oblôčik“, „chytro“, „iste“, „belasý“, „rozlične“, „neobyčajne“, „choroba“, miesto „zase“, „zasa“, miesto „snáď“ „azda“, miesto „jednoducho“ „proste“, kto „oznamoval“, a nie „zdeľoval“, kto „hundral“ a „nebručal“, komu bol „niekto niečím“, a nie „voľakto voľačím“, kto prichádzal „nepríhodne“, a nie „nevhod“, kto sedel „popoludní“, a nie „poobede“, lebo veď poludnie je isté, a obed nie vždy, kto fajčil „tabak“, a nie „dohán“, kto používal „vreckovku“ a nie „nosovku“, kto bol „šedivý“, a nie „šedý“, kto „zauškoval“, a nie „fliaskal“, kto „sa našiel“ v nepríjemnej situácii, a „neoctol sa“ v nej, keď padol „horeznačky“, a nie „nazadok“, kto miesto toho, aby „robil“, „pracoval“, kto bol „somár“, a nie „osol“ atď., bol autonomista.

Nuž takýto boj trval i vtedy, keď sa dr. Landík rozhodoval, do ktorej strany má vstúpiť.

Rozhodne by škodilo, keby vstúpil do „protištátnej“ čiže „štátobornej“ strany. Isté je, že i protištátne strany stali sa za noc vládnymi a štátotvornými. Možno, že by to bolo výhodné už zajtra. Ale žijeme dnešku. Musíme teda brať dnešnú politickú konšteláciu. Ono je pravda, že opozičné strany sú akési sympatickejšie. Nielen preto, že sú slabšie a odstavené od korýt, ale i preto, že sa človek v ich časopisoch skôr dočíta, aké sú chyby a nedostatky, kde smrdí, kde sa kadí a kde už horí, kde sú vredy a kde sa už otvorili. A keď sú to i klebety. Klebety sa tak príjemne počúvajú. Klebety, klebety! Bohvie, či sú to klebety? Ani tráva sa nepohne bez vetra… V tých oficiálnych je len samá chvála a sláva. Všetko v poriadku. Vždy to isté mlátenie „cupy-lupy, cupy-lupy“, ako v humne na dedine. Počúvaš. Akoby si dedinského pastiera počúval, vždy to isté „tuuú tuú, tuú“, alebo večer hlásnika, vždy len „Chváľ každý duch Hospodina“.

Landík dlho uvažoval, ktorá strana je najlepšia.

Ťažko bolo zistiť.

Každá strana bola dobrá, každá mala samé zásluhy o ľud, o národ, keď čítal časopis, a každá bola zlá, samý trúd, nehybnosť, klam, ziskuchtivosť, perfídne lži, keď čítal časopis inej strany. Vraví sa, že nepriateľ najlepšie pozná slabiny nepriateľa. Strieľa do nich, aby nepriateľa premohol.

Landík začal čítať rozličné noviny, aby sa orientoval.

Agrárnici písali a vraveli: „Socialisti? Tí by z nás zodrali kožu… Tie ich miliónové paláce, státisícové riaditeľské platy, to sú naše mozole, náš pot, naša krv… Vysoké platy. Určený čas práce. Sociálne vymoženosti. To všetko my platíme, lebo robíme od svitania do noci. Za týždenný plat nekúpime ani pár baťoviek… Dusia nás dane, hrdúsia sociálne ťarchy… Roľník by sa vyvalil keby nie náš zaslúžilý vodca, náš pán minister… Keď sa roľník vyvalí, nastane hladový mor…“

„Chudáci,“ myslel si Landík.

O hodinu neskoršie čítal Robotníka. Tam stálo o akýchsi bruchopasníkoch, nenažrancoch, ľudožrútoch, ktorí by chceli všetko pohltať, čo je na zemi a v zemi, drevo, uhlie, obilie, a nám aby zostalo kráľovstvo nebeské. Ďakujeme za takú lásku. My sme za „otčenáš“, ale s malým dodatkom: „Chléb náš vezdejší dej nám za facku dnes a hneď…“ Reflácia?… Figu… Zamedzenie dovozu obilnín z cudziny?… Figu!… Spájanie sa s tými čiernymi čertmi, černokňažníkmi, nočnými švábmi, aby nás mohli odstaviť?… Figu!… To sa vám nepodarí. Nebude zeleno-čierna diktatúra.

„Veď to oni o agrárnikoch,“ myslel si Landík. „Chudáci socialisti!“

Podarilo sa mu vypočuť politickú mienku Bonifáca Mederského, tajomníka Československej lidovej strany. Tento hovoril:

— Deti sa hrajú na politikov. Koľkože bude tých autonómií? — Čítal ich na prstoch: — Česká, moravská, sliezska, slovenská, podkarpatskoruská, maďarská, nemecká. To je sedem. Sedem snemov. Sedemkrát šestnásť „kvasiministerstiev“, sedem „kvasivlád“, sedmoraké zákonodarstvo, súdnictvo, administratíva. Sedem záplat na novučičkej novej republike, a to ešte takej malej, ako je naša. Bolo by vidieť iba záplaty. Potrebujeme jedny pevné šaty, a nie vytrhnutú nohavicu alebo rukáv. Deti.

„To on o slovenských ľudákoch a národniaroch,“ myslel si Landík a prisvedčil Bonifácovi.

Nevieme, či rátal na gombičkách, ale napokon sa rozhodol pre agrárnu stranu.

Nie, neboli to gombičky. V duchu si odôvodňoval, že nemá síce ani piaď zeme, ale chodí po nej a do nej ho zahrabú. Nad jeho rakvou bude hovoriť kňaz: „Prach si a v prach sa obrátiš. Pokoj prachu jeho! Nech mu je zem ľahká!“ Po smrti prispeje svojím rozkladom na masť oráčiny, na tučnotu klasu, na zeleň trávy, na farbu kvetov. Prečo by neprispel roľníctvu za živa? Lesy, háje, polia, rieky, potoky sú síce cudzie, ale ho vždy láskavo prijmú ako svojho. Vtáctvo, zvery, ryby môžu byť jeho, ak chce — za malý groš… I táto ceruzka má svoj pôvod v zemi. Grafit. Drevo. I tento linonár. I tento papier. I toto pero sa vyrobí pomocou ohňa, sýteného čiernym horiacim kameňom, vydolovaným z ňadier zeme… Tento kabát, košeľa, golier, manžety, kravata, klobúk, všetko vyrastá zo zeme, aby poslúžilo a vrátilo sa naspäť do zeme… Nie div, že keď sa Krištof Kolumbus plavil do terajšej Ameriky a videl jej brehy, všetci, čo boli na lodi, s oduševnením volali: „Zem, zem, zem!“

Pomyslel si i na to, ako roľník lipne na kúskoch svojich rolí, ako ľudia bažia za zemou, ako sa ňou opájajú, keď jej je viac, hrdnú a prepíjajú po kúsku, odurmanení jej čiernymi hrudami, z ktorých ako čo by vyrastalo zlaté víno v miliardách zlatých tenučkých kalíškov. Neviditeľná ruka kolembá kalíštekmi, neviditeľné ústa šumia a privolávajú gazdovi: „Na zdravie, náš gazda, pi gazda, pi, zabav sa, zakartuj si, tancuj, podmaňuj, rozhadzuj!“ A gazda pije, zabaví sa, kartuje, tancuje, podmaňuje, rozhadzuje… Tak prechádzajú majetky z rúk do rúk… Iste tak pošiel i otcovský majetok… Tak pôjde i tetkin majetok, keď príde na to čas. Zem je ako peniaz, odkotúľa sa práve tak, ako sa prikotúľala.

Vyhľadal agrárneho tajomníka Ďurka Mikesku, mladého tridsaťpäťročného človiečika s veľkou vyholenou tvárou, úzkym čelom, tuho pričesanými svetlými vlasmi, ktoré sa na vŕšku hlavy odškerovali, s rovnými, širokými, vypchatými plecami, objemnými bokmi a zadkom, v gamašiach, v malom zelenom klobúčiku s tučným umelým pšeničným klasom za pletenou šnúročkou, veľkou ďatelinou na prsiach a plniacim perom v bočnom vrecku. Spýtal sa ho:

— Čo stojí jedno organizovanie?

— Dvadsaťpäť korún, — povedal politik.

— Tu sú.

Tak sa stal Landík členom Republikánskej strany maloroľníckeho ľudu. O niekoľko dní dostal i legitimáciu.

Tým prestal byť ojedinelým človekom, opusteným komisárikom v štátnej službe. Stal sa celou, mohutnou a vplyvnou stranou, ktorá v tie časy hrala politický prím. Na rozdiel už poukázal Kvirín Čížik. My za ním opakujeme, že je to taký rozdiel, ako byť odtrhnutým lístkom, čo nevie, kam ho vietor odnesie, a byť stromkom vo veľkej, múrmi obohnanej, stráženej záhrade, ktorý urodí, boh dá, šľachetné ovocie. Veľký rozdiel.

Tento rozdiel chcel hneď i vyprobovať. Zveril sa so svojou „aférou“ agrárnemu tajomníkovi, nie naschvál, len tak mimochodom, aby sa nevidelo, že chce využiť svoje postavenie nového, slabého ešte a skromného, ale zato oddaného straníka.

— Hja, pán doktor, — usmial sa tajomník, — vy ste len sedmičkou v hre, a tu hrá i deviatka — Tolkoš s dolníkom-náčelníkom, ktorí sú tiež v našej strane. Tí vás prebijú.

Landík odišiel sklamaný.

Teda ani pažiť, po ktorej nesmie hocikto šliapať, ani mladý stromček v chránenej záhrade, ale sedmička.

„Darmo je, niet rovnosti na svete nikde,“ myslel si, kráčajúc po chodníku a oceňujúc chodcov. „Tento nebude viacej ako osmička; henten s pinčom a paličkou s kostenou rukoväťou — veď je to advokát Winterstein — ten bude azda horník; ten žobráčik tam sotva patrí do hry, odhodená, ošúchaná, nalomená karta.“

O niekoľko dní v isté predpoludnie navštívil Landíka sám pán agrárny tajomník Ďurko Mikeska.

— Túz sa zaujíma o vás, pán doktor, — povedal mu.

— Aký túz?

— Zelený. Sám pán minister vnútra. Predseda našej strany… Tu mi píše jeho osobný tajomník, odborový radca Dorazil.

Vytiahol list z bielej hrubej obálky a hľadiac doň, pokračoval:

— Akýsi Dubec, hlava obilného syndikátu, veľký pán, — poklonil sa tajomník neviditeľnému pánovi, — žiada, aby ste hneď boli preložený z okresu niekam na východ, na miesto, kde slnko nesvieti, — tak píše, — kde slnko nesvieti, ako nesúci, arogantný úradník… Čo ste porobili?

„Dubec, Dubec,“ rozmýšľal Landík omráčený. „Aký je to poloboh?“ Dávno nemyslel na Želku a na Dubca skoro celkom zabudol. Len po chvíli sa mu vynorila v pamäti prekotená brička s omdletou Želkou a Dubcom, ktorý prišiel pomáhať. Rozpovedal všetko tajomníkovi, i to, ako sa jeden druhému predstavili: „Vy neviete poháňať!“ predstavil sa mu Dubec. „Vy neviete jazdiť!“ predstavil sa Dubcovi on. Cez celý čas rozprávky mu húdlo v myšlienkach: „Tak som stratený… Som stratený.“

— Iba ak pre moju ráznu odpoveď, — vysvetľoval. — Inú vinu nemám.

— Vinu nemáte, ale pech, — zvesil hlavu tajomník.

Mal akúsi nejasnú sústrasť s mladým doktorom, hoci sa v duchu skoro čudoval, že Landík stojí ako svieca a ani sa len o múr neoprel.

— A čo chce zelený túz? — spýtal sa tajomníka.

— Informáciu… Zle je ťahať sa za prsty s takými veľkými pánmi, — vrtel hlavou tajomník.

„Môj stav je beznádejný,“ letelo komisárovou hlavou, „poletím… poletím … Čože zmôže zelená sedmička proti zelenému túzovi?… Škoda bolo dávať dvadsaťpäť korún do kasy.“

16. Udavači

Sadli si.

Sekretár agrárnej strany Ďurko Mikeska na stoličku z ohýbaného dreva, ktorá bola pri písacom stolíku, a komisár Landík za svoj písací stolík.

Taký písací stolík je ako oltár v kostole. Pred oltár môže iba kňaz, za úradný písací stolík len úradník.

Landík, keď si zaň sadal, naťahal do seba povetrie a pomaly, trhano vypúšťal ho nosom. Znelo to tak ako dlhý, trasľavý vzdych. Pomyslel si, že už nebude dlho sadať na túto stoličku a za tento stolík. Už neveril, že vyviazne. Tolkoš ho udal, Brigantík sa ponosoval na neho a teraz Dubec so zeleným ministrom.

— Čo o mne napíšete? — spýtal sa sekretár.

— Odpíšem, že ste v našej strane, — uistil ho tajomník.

— Nič viac? Nepridáte nejakú ozdobu?

— Akú ozdobu?

— Takú nejakú peknú: „Našej strane veľmi oddaný,“ alebo „nádejeplný“, „škoda by ho bolo“, „prepotrebný“. Dám vám za to cigaretu, — zažartoval.

— To môžem. Veď je pravda, že by sme vás tu veľmi potrebovali. Lenže neviem. Bojím sa.

— Čoho?

— Dubec je iste mohutný straník. Veľký pán.

— Veľký pán! — buchol komisár prstami o stolík v hneve. — Zas s tým panstvom začínate? — Spomenul si na spor, ktorý mal s okresným náčelníkom o pánoch a sluhoch. — Čo tu ustavične každý len o pánoch!… Poznáte tú historku?

— Akú?

— Vyhodili sedliaka z úradu, lebo trošku silnejšie prízvukoval slová a bol požadovačný. Možno, že to bol sedliak, ktorý mal ešte v nose americké povetrie… Veď viete, v Amerike pracuje ako kôň, príde domov a nevie prenachváliť americkú slobodu… Nedal sa. Rozkročil sa naširoko ako starý dub, a jeden konár hore, druhý napravo, začal rozhadzovať rukami a kričať: „A to je republika? To je demokracia? To sa so mnou nikdy nestalo. Nedám sa vyhodiť!“ Ale sluha nedbá, ťahá ho k dverám a vraví mu: „Čušte! Predtým vás každý deň vyhodili.“ „No, áno,“ prisviedča s krikom, „ale to boli páni.“ Vidíte, ani sedliaci nás neuznávajú za pánov.

— Celkom múdro, — zasmial sa sekretár, — konečne jeden sebavedomý sedliak, ktorý sa nedá vyhadzovať.

— To je tak. Lenže nie o tom je reč. Tu je otázka, prečo nás neuznáva za pánov.

— Ľud sa už dosť nabál pánov, nech sa teraz páni boja ľudu.

— Ach, — zmŕštil sa Landík, že ho sekretár nechápe, a začal vysvetľovať, že každý hľadá popularitu v mase, lebo sa teraz hlasy spočítavajú a nevážia. — Numeranda sunt vota, non ponderanda, — povedal po latinsky. — My potrebujeme ľud, a nie inteligenciu, pánov… Ten sedliak pôjde rovno k vám a rozpovie, že ho z úradu vyhodil ten a ten. Čo urobíte?

— Oznámim chlapa.

— No, vidíte. A ani sa nespýtate, prečo ho úradník vyhadzoval, a ak je náhodou vaším straníkom?

Sekretár nemohol povedať: „To je iné.“ Musel byť logický a povedal:

— To je jedno. Taký straník škodí strane. Preč s ním!

— A tu sme! Ten sedliak to vie. Nebojí sa.

— Nech sa nebojí.

— Dobre. Súhlasím. Ale potom nech sa nebojí ani ten úradník. Kde sa úradník trasie, niet úradnej autority; kde niet úradnej autority, niet poriadku. Dnes úradník nevie, odkiaľ dostane zaucho. Kvôli popularite. Kvôli mase a hlasom… Ani vy by ste sa nemali báť.

— Ja sa nebojím.

— Pred chvíľou ste povedali: „Veľký pán. Bojím sa.“ Nebuďte horší ako ten vyhodený sedliak.

— Viete, jeho meno má blesk a cveng.

— Blesk a cveng!… Strašne nepopulárne, — opáčil zádumčivo Landík. — Duch času ho vylučuje. Pauperizujú nás i zhora, i zdola. Tisnú naše „gigane“ dolu ako tekvice do vody, a ono tá tekvica sa vždy vynorí. Stisli ju na jednom mieste, vykĺzne a ukáže sa na druhom. Nechcú, aby sa niekto blýskal a cvendžal. Kto má viac, hneď je na pranieri. Každý je hotový pľuť na vás. Závisť a nenávisť sa bude prelievať novinami ako smradľavý žĺtok. Celá moderná literatúra povstane proti vám. Všetci mladí básnici a spisovatelia vám nadajú do bachratých sviň, ožranov, smilníkov, vydieračov, bezcharakterných lumpov a čo ja viem. Chcú z nás mať haliere, a nie zlatky. Máme byť ako drobné robotnícke domce. Nech je v nás tiež všetko liché, slabé, lacné, nesolídne, netrvácne, nech sa hneď všetko kazí, lupe, láme, puká a na vnútorné cenné a vzácne zariadenie aby nikdy neboli prostriedky… To je populárne… A nám chýba práve to solídne, pevné, pekné i drahé zariadenie — vnútrajšok, charakter. My sme moderná abeceda bez veľkých písmen a interpunkcie… Čo sa má pýšiť také veľké „A“ nad ostatnými malými písmenami, proletármi. Načo bodka alebo čiarka. Tie len zastavujú rozmach kolektívu v pokroku, delia. Aká samostatnosť slov? Nech sa slová spájajú na základe hesla: „Proletári, spojte sa!“ Pravda, tekvica sa vynára. Každý chce byť zlatkou, aby bol nad halierikmi, chce byť palácom nad malými robotníckymi domčekmi, veľkým písmenom nad písmenkami, bodkou, čiarkou, chce byť pánom, aby ho čert vzal, nad otrokmi Panovať, rozkazovať, vyhadzovať! A keď mu to nejde — udávať… Pozrite takého Dubca… Blýska sa a cvendží!… To vy vravíte… No, hej. Má veľký majetok, peniaze, metresy, vplyv, jazdí, poľuje, prijíma vysokú spoločnosť, je „osvietený“, je „pán“. A predsa je nie pán, lebo jeho „panské“ alúry prijmú udavačstvo akoby nič. Nehanbí sa ma neodôvodnene očierniť, mňa, komisárika, že som nesúci, arogantný úradník, len preto, že som hneď nebozkal konce jeho žltých čižiem. Chrobáčik sa opovážil zdvihnúť svoj fúzik. Mačka na kráľa hľadela… Znútra sme chatrní a neslušní, pán sekretár. Preto nám vravia, že sme brak… Nemáme právo ozdobovať sa drahými kameňmi, perím, kožušinami, nemáme právo hovoriť o panstve, lebo dnu v nás niet ani zrnka zlata, ani tône z rytierskosti a šľachetnosti. Ani toľkoto!

Brnkol o necht prstom.

Sekretár krútil hlavou:

— Nám teda všetkým trčí slama z topánok?

— Trčí.

— I vám?

— I mne.

— I mne?

— I vám. Všetkým. Predtým bolo panstvo cnosťou, dnes je nadávkou.

— A tí predošlí boli lepší?

— Čoby boli. Len im toľko nenadávali a neohovárali ich, neudávali. Boli bezpečnejší, a preto smelší…

— A nespravodlivejší, — dodal sekretár.

— Možno. Otázka je len, kde bola nespravodlivosť. Predtým to odniesol sedliak, dnes úradník. Dnes sú časy prefíkaných zločinných klebiet. Sme sadisti. Robí nám radosť, keď môžeme niekoho potrápiť…

— Neohovárajte, — prerušil Landíka sekretár.

— Neohováram… Udávanie bolo systémom… Mali sme mnoho nepriateľov a nikomu sme nedôverovali.

Komisár uvažoval chvíľku, či to, čo by chcel povedať, nebude veľmi korenené pre sekretára. A ak ho ešte i tento udá? Ale nebude sa báť. I tak je už stratený. Povie mu to.

— To bolo ešte za veľkých žúp. Písal som u župana Balažoviča. Titulovali ma osobným sekretárom. Pán župan bol sympatický, žoviálny starší pán. Veľmi ctený. Rád hovoril anekdoty a rád sľuboval. Jeho anekdoty boli dobré, ale sľuby zlé. Vravievali o ňom „anekdotizujúci a sľubujúci pán župan“, alebo „pán, čo sľub, to anekdota“. Neviem, čo k jeho popularite viac prispelo, či sľuby, či anekdoty. Iste i to, i to. Bol z tých ľudí, ktorí sa radšej priatelia nahor ako nadol. Vyhľadával vysoké styky a miešal sa i do takých vecí, ktoré sa ho ako administrátora nijako netýkali. Seba oceňoval vysoko a bol si vedomý, aký vážny zástoj hrá nielen v župnej správe, ale i v celej vnútornej, a myslím, i zovnútornej politike. Keď som počul, že ho ktosi nazval „malým kráľom“, začal som ho upodozrievať, že po hlave štátu hneď on nasleduje a minister v Bratislave je vedľa neho nula. Bol to človek zdnuka dobrý, ale jeho myšlienky boli ľstivé, diplomatické, čertom šité. Tak vyžadovali časy. Nadol bol zato vždy úctivý, láskavý a povzbudzujúci. Mňa volal Janíčkom, a tak sa mi videlo, že ma má rád. I ja som ho mal rád a slúžil som mu s láskou, povedal by som, s akýmsi nadšením… Viete, vtedy bola ešte akási samostatná právomoc, ktorej sa človek tešil, a preto sa zaujímal o svoj úrad. Nebola už síce taká ako za malých žúp, keď župani žili ešte z autority bývalých hlavných županov a každý mohol smelo o sebe povedať, keď sa niekto na zákon odvolával: „Čo zákon? Ja, župan, som zákon.“ Len jedna veľká škvrna zatmievala slobodu: udavačstvo. V úradoch bývali anjeli-strážcovia, ktorí chránili poriadok za chrbtami svojich šéfov. Oni korešpondovali s nebom a pánmi bohmi a ich mienka bola svätá. I k pánu županovi chodil veľmi často, skoro denne, niekedy i viac ráz denne, jeden takýto „anjel“. Menom Hrbík. Bol i zhrbený. Hlava stále ovisnutá, ruky spustené ku kolenám, chrbát zohnutý. Ja si myslím, že to bolo od mnoho poklôn. I keď nehybne stál, zdalo sa, že sa klania. Široké okrúhle plecia až pri ušiach, akoby sa bál úderu. Nízky, mäsitý, hrubý, tvár červenkastá, jabĺčka v lícach, holený. Keď vošiel k županovi, hneď pri dverách sa poklonil raz, prostred izby druhý raz, keď prišiel blízko k županovi tretí raz, a keď mu župan podal ruku, štvrtý raz, štvrtý raz tak nízko, že skoro lízal parkety. Keď vychádzal, išiel chrbtom, ako od nejakého kráľa v Španielsku za oných čias, a poklonil sa aspoň päť ráz. „Však dobre vychovaný mládenec,“ povedal mi neraz pán župan, smejúc sa pritom, keď som odchádzajúceho Hrbíka mal zjesť očami. Nikdy som totiž dovtedy nevidel, že by sa ľudia tak veľmi a toľko ráz klaňali. To bola stelesnená poníženosť pred svojím predstaveným. Vždy bol bystrejší ako ja. On podával pánu županovi klobúk, paličku, rukavičky, zapálil mu cigaru, pomohol obliecť a zobliecť kabát, otváral mu s poklonami dvere. Vždy veľmi oddaný, úctivý, poddajné dôverný, zdvorilé usmiaty alebo ustarostený. Stále chodil so svojím pánom hodnostárom, ako sa patrí, aspoň o pol kroka za ním, ako dobre vycvičený milý malý psík, ktorý slúžil. Dával labky, štekal, krútil chvostom, skákal, uťahoval sa, plazil, líhal k nohám, lízal ruky, tancoval, staval sa mŕtvym podľa vôle svojho pána. Ako jeho tôňa ťahal sa za ním alebo s ním do krčiem, do spoločnosti, na hostiny. Sám platil šampanské, len aby bol i tak zhovorčivý pán župan ešte zhovorčivejší. Keď si viac upil, a či sa len tak robil, že prelial, začal hovoriť neželané pravdy. A to chcel Hrbík. Hneď dvíhal uši, ňuchal a striehol ako vyžla. Opúšťal pána župana na päť, desať minút, a už nie ako milý malý psík, ale človek, ktorý koná svoje úradné povinnosti. Čo myslíte, kam odchádzal?

— Nemám poňatie. Kam?

— Do záchodu.

— Chcel som povedať.

— A hádajte, čo tam robil?

— No, čo?

Sekretár sa zasmial, ako čo by to bola zrejmá vec.

— Nie to, čo si myslíte, — povedal vážne Landík. — Zapálil elektriku, spustil vrchnák, sadol naň a aby nezabudol, čo veselý pán župan pohovoril, naznačil si to do úradného notesa, aby mohol hneď ráno podať „prísne dôvernú“ správu na „patričné“ miesto. Čudoval som sa, že každé ráno sa ktosi telefonicky spytoval, či je pán župan v úrade. Chceli vedieť, či nespí. Tohto Hrbíka som nemohol zniesť. Inštinktívne som cítil, že je to podliak. Zazeral som naň. Bol som voči nemu odmeraný, chladný, a čudné mi bolo, že sa schádza s ním pán župan. Raz som musel na neho hľadieť veľmi pochmúrne, lebo keď odišiel, pán župan prišiel ku mne, a hladiac ma po hlave, so smiechom povedal: „Nehnevajte sa na neho, Janíčko. On koná iba svoju povinnosť. Viete, kontrola. On mi je veľmi potrebný. Keby nie Hrbík, tam „hore“ by ani nevedeli, že žijem, a ja sám by som nevedel, s kým sa to vlastne stýkam, a nemal by som sa stýkať, s kým sa nestýkam, a mal by som sa stýkať, kam chodím, a nemal by som chodiť, kam nechodím, a mal by som chodiť, čo robím, a nemal by som robiť, čo nerobím, a mal by som robiť. Nevedel by som o svojom najdrobnejšom a najtichšom kroku. Nevedel by som, že som stál pred Grossmannovým výkladom a dlho sa díval do jeho výkladu so všelijakými lahôdkami a konzervami, čo je podozrivé, lebo som tým dal najavo, že by mi bolo milé, keby mi Grossmann z tých lahôdok poslal, rozumie sa, do daru. Nedozvedel by som sa, že som hral karty s podnikateľom Jarabým a vyhral som dvesto korún, čo nie je také nevinné, lebo tá výhra, ktovie, či nebola schválna prehra, a teda úplatok. Nebol by som si pomyslel, keď pijem u fabrikanta Schröttera čaj a jeho pani mi dá obložený chlebík, že zrádzam vlastne vlasť, lebo ten Schrötter chodí stále do cudziny. Nevedel by som, čím voniam, ako smrdím, koľko litrov vína a koľko veľkých pohárov piva som vypil, čo jem a koľko ráz som bol v noci von. Takto som sa dozvedel, že náš sused lekár je žid, a keď som nedávno prechorel, rozumie sa „od prílišného použitia alkoholu“, zavolal som si tohto lekára žida, a máme tu predsa piatich našich lekárov. Čo možno potom očakávať od ostatných obyvateľov, keď župan dáva takýto príklad? Uznám, že to nebolo odo mňa pekné, ale býva v susedstve, a mne bolo zle. Prečo má ten žid takú kresťanskú tvár?… V ktorejsi dedinke ma vítali hasiči. Hrali hymny. Najprv Nad Tatrou sa blýska a potom Kde domov můj. Upozornil som ich na to, ale nerobil „aféru“. Viete, čo som spáchal? Župan ututlával autonomistický pohyb!… A predsa, vidíte, Janíčko, tento Hrbík mi je potrebný ako kus chleba. Nehnevajte sa na neho. Ja sa dozviem všetko a viem aspoň všetko. Pána Hrbíka kontrolujem vlastne ja a skrze neho vykonávam všetky svoje návrhy…“ „Ako, pán župan?“ spytujem sa. Sadol si k môjmu stolíku tak, ako vy teraz sedíte, pán sekretár, a vraví mi: „Dajte pozor!… Čo je zlé, obyčajne hania; čo je dobré, chvália. Ale toto je zvyk obyčajných ľudí. Pre neobyčajných ľudí je iná norma. Títo chvália, čo je zlé, aby sa ho striasli, a hania, čo je dobré, aby im ho ľudia nebrali. Napríklad: chcem sa zlého úradníka zbaviť, teda ho chválim, aby mi ho vzali. Mám dobrého úradníka a nechcem, aby mi ho vzali, teda ho haním. Hrbík, pravda, a ja sme nie ani obyčajní, ani neobyčajní ľudia. My sme najneobyčajnejší. Šli sme ďalej. Haníl som zlého úradníka, aby som ho dostal preč, Hrbík si myslel: ‚Aha! Ty ho haníš. Nenaletím ti. Chceš povedať, že je to človek dobrý. Práve nie! Ten človek je darebák!‘ Chválil som dobrého, Hrbík si myslel: ‚Aha! Ty ho chváliš. Nenaberieš ma. Chceš povedať, že je to nanič človek. Práve nie! To je človek znamenitý…‘ Tak sme prišli k prvej norme neobyčajných a tretej norme najneobyčajnejších ľudí, čo je jedno a to isté. A nemusím ani luhať…“ Oči mi zachádzali za mihalnice od začudovania, pán sekretár, keď som tieto reči počúval. Pán župan mi dokázal svoju teóriu i na vecnom príklade … „Chcel som,“ hovorí, „vydláždiť námestie Slobody so štátnou podporou. Radím sa s Hrbíkom… Hrbík na to: ‚Ale áno. Prečo nie ? To bude krásne.‘ A myslí si: ‚Ty chceš vydláždiť námestie Slobody? Keby si to naozaj chcel, bol by si proti tomu. Teda nech je.‘ Nuž tak, Janíčko,“ končil svoju prednášku pán župan. „Sme s pánom Hrbíkom vždy zajedno. Preto sme takí kamaráti. Je to veľmi, veľmi potrebný človek. Bez neho by sme nič nespravili. Správajte sa voči nemu milo, ochotne, zdvorilo. Raz som ja ‚len úradný predstaviteľ‘, a on ‚dôverný povereník‘ a čí ‚poverený dôverník‘, musíte si i jeho uctiť, ak si uctíte mňa…“ Tam som sa ja mnohému naučil, — pochválil sa Landík.

— A koniec? Veď to nemohlo ísť donekonečna, — bol zvedavý agrárny tajomník.

— Koniec k veci nepatrí, ale vám ho poviem… Ten pán župan ma učil, aby som si Hrbíka uctil, a nakoniec ho sám zneuctil. To sme sa len po zrušení žúp dozvedeli, keď udrela do žúp ako do nejakých mláčok mohutná päsť a my sme sa rozstrekli po celom Slovensku ako kvapky. Vtedy som ja frkol sem… Viete, mal v ktoromsi mestečku schôdzku s mladou ženou. Tam Hrbíka nepotreboval. Ale skôr zahalí hmla Lomnický štít, ako by sa mohol zahaliť a neviditeľným urobiť veľžupan. Už sedel v kupé a fajčil s nasladením regaliu mediu, keď tu prikvitne z druhého kupé pán Hrbík, že vraj nemohol dovoliť, aby pán veľžupan sám cestoval. Azda si myslel, že chce preskočiť do Maďarska. Pána župana to, pravda, mrzelo a privítal ho s radosťou: „To ma náramne teší. Nás ani smrť nerozlúči. Budeme ležať vedno v hrobe.“ Pritom iste rozmýšľal, ako by sa ho striasol… Keď sa blížili k cieľu svojej cesty, začal rozprávať o politike, o autonómii, že je odôvodnená, kým sú Slováci kabátom a Česi košeľou, o husitoch, že nám Husa natískajú, o Podkarpatskej Rusi, ku ktorej by mali patriť i Košice, i Prešov. Dosiahol, čo chcel. Hrbík sa zdvihol a odišiel, známo kam, aby si výpovede županove zaznačil. Župan potichu za ním. Nožíkom a či čím zvrtol zámku na „patričnom“ mieste a bez odporúčania sa zostúpil. Ani len toľko nepovedal konduktorovi, že tam kdesi sedí jeden cestovateľ, aby ho pustili. Akoby úmyselne, v parádnych triedach nebolo cestovateľov a konduktor odišiel do susedného vozňa porozprávať sa s kolegom. Predstavte si, ako proboval vyjsť, tisol, ťahal, kopal, volal, zúril, potil sa, zalamoval rukami, božekal a v strachu, že ho zavezú do cudzej krajiny, stratil koncepty, a neprišlo mu na um zlomiť na obloku priečku a vyskočiť oblokom. Zaviezli ho kamsi na rumunské hranice. Našla ho žena, čo čistí „patričné“ miesta… Čo sme to chceli povedať?… Hej… To nie sú spôsoby, pán sekretár. Akí sme my „páni“! Nie, nie, nie! Nemáme šľachetnosť ani tu, ani tu.

Pobúchal sa po čele a prsiach.

— Ani v myslení, ani v cítení. To nám chýba cveng a blesk. Kravský plechový, zachrípnutý zvonec, a nie cveng. Lojová sviečka, a nie blesk, aby bol pri tom malom svetielku hneď i smrad a čmud.

Vstal zo stoličky. Za ním i sekretár.

Keď si podali ruky, aby sa rozišli, Landík sa spýtal:

— Čo napíšete o mne nášmu zelenému túzovi?

— Panský duch.

— Na! Tam máš! — chytil sa za hlavu Landík, sklamaný, že nadarmo strieľal, puška vystrelila nazad. — Prepánaboha, len to nie!

— Tak teda „dobrý demagóg“.

— Napíšte „dobrý demagóg“, prosím vás, to chytí. Naozaj napíšete?

— Napíšem, aby ste vedeli.

— Ďakujem vám srdečne.

17. Disciplinárka

Akt komisára doktora Landíka dostal sa do rúk hlavného radcu doktora juris utriusque Jozefa Hrnčiarika.

Hrnčiarik bol v časoch veľkých žúp námestníkom župana. „Veľkým pánom,“ hovorieval smutne. V časoch malých žúp jeho titul znel: župný hlavný komisár. „Vtedy som bol ešte väčším pánom, ako som teraz,“ dodával. Predtým býval hlavným slúžnym v Žiline a ešte predtým hlavným slúžnym v Považskej Bystrici. „Ešte väčším pánom,“ škrabával sa za uchom. „Najväčším pánom som bol ako námestník hlavného slúžneho, titulárny hlavný slúžny v Kysuckom Novom Meste. Teraz? … Ech?“

Ako vidieť, bol to skutočne človek s bohatou minulosťou a veľkými administratívnymi skúsenosťami. Administratívna skúsenosť nie je hocičo. Obyčajne je viac hodna ako dva doktoráty a znalosť všetkých štyridsiatich dvoch zväzkov „Corpus Juris Hungarici“, päťdesiatosem kníh „Magyar rendeletektára“, dvadsať bachantov „Zbierky zákonov a nariadení“, šestnásť zväzkov „Věstníka ministerstva vnitra“, „Věstníka ministerstva průmyslu, obchodu a živností“, „Věstníka zdravotnictví a tělesné výchovyv“, „Sociálni revue“, „Zemědělského přehledu“, „Zpráv veřejné stavby technické“, šesť kníh „Krajinského vestníka“, šesťkrát šesť ročníkov „Úradných novín“ veľkých žúp od XV-tej do XX-tej, päťkrát šestnásť ročníkov „Úradných správ“ malých žúp, ríšskeho zákona, „Verordnungsblattov“, milión všelijakých obežníkov, patentov, zemských dosiek, zoznamu zbierky normálií bez krížika, s jedným „ležatým“ krížikom (+), s dvoma ležatými krížikmi (++), s troma ležatými krížikmi (+++), podľa toho, či má úradník a obecenstvo kríž len s jedným úradom, či s viac úradmi a či aj s políciou atď., atď. Ale radšej skončíme, aby sme sa nepoplietli, a vrátime sa k Landíkovmu aktu.

Na akt sám prezident úradu vlastnoručne napísal červenou ceruzkou: „Pozor! Osobne ústne mne referovať!!!!“ so štyrmi výkričníkmi! Vec bola teda náramne dôležitá, a Hrnčiarik, keď to videl, odložil akt a ponáhľal sa najprv podpísať na rozličné písma štyristo tridsať ráz skráteninu svojho mena: „Hrnč.“ Preto skráteninu, lebo — musíme opätovať — nielen na Okresnom úrade v Starom Meste driapali sa prachovky a neutierali obloky okrem šéfovej izby, aby sa rozmnožili a väčšmi zachovali, tak to bolo vo všetkých úradoch, a najmä na krajinskom úrade. Tu bolo osobitné „úsporné oddelenie“ s osobitným šéfom, lebo veď krajinský úrad je sedemdesiatsedem okresných úradov a čosi. Tu je najviac úradníkov, najviac čísel, najviac atramentu a papiera, a tak i najväčšia opatrnosť, aby si zamedzil sklon k mrhaniu štátneho majetku. Opatrnosť išla tak ďaleko, že dlhé mená boli zakázané a nikto nesmel používať v úrade rozličné psie chvosty, mačacie labky, kruhy, brušká a cifry za posledným písmenom mena a pod menom. Hrnčiarik sa nemohol celkom prispôsobiť a aspoň z kvačky nad „č“ robieval krátku fajočku s dlhým pipasárom, ktorého čutorka zabiehala niekedy i do posvätného úradného textu. Takéto fajočky robiť nebolo zakázané, ale iste len preto, že takzvaný „úsporný komisár“ nevidel dosiaľ takú fajočku.

Keď Hrnčiarik urobil poslednú fajku, ktorú od radosti, že podpisovanie skončil, náramne predĺžil, odfúkol si a nahlas povedal:

— Na… To by už bolo.

Spravil z písem dve kôpky, čistopisy osve, koncepty osve, a odniesol ich na malý čierny stolík pod obraz mesta Bratislavy. To znamenalo: „Môže ísť.“

Týmto by bol skončil dnešné úradovanie, keby nie Landíkov akt s prezidentovou žiadosťou so štyrmi výkričníkmi. Pohrúžil sa do neho a o pol hodiny vedel všetko.

— Blbosť, — zašomral.

Do druhej zvyšovali ešte dve hodiny. Môže teda ísť na besedu k niektorému svojmu kolegovi. Dobre padne porozprávať si o novotách v úrade, o neporiadkoch, ako človeka preterujú pri postupe, akí sú niektorí páni kolegovia neúprimní, aby si sa radšej fľasol po hube, ako im niečo povedal, hneď utekajú a chcú sa zalichotiť roznášaním rozličných klebiet… A veď človek všeličo povie, ani to tak zle nemyslí… Aký je štréber ten Maliniak! Nechá ženu, deti, dom pre kariéru, a boháč! Mal by uprázdniť miesto inému… Čo nejde už raz do penzie Štefkovič? Má už šesťdesiat… Iba čo zavadzia… Možno si podebatovať i o sporných právnych otázkach, ktoré sa niekedy vyskytujú i v Hrnčiarikovom rezorte. Tu je napríklad hneď tá disciplinárka, vlastne ešte nie disciplinárka, len oznámenie proti Landíkovi. Je to blbosť, a jednako sa dá manipulovať i ako vážna vec. Dá sa riešiť záporne i kladne. Závisí od toho, ako na ňu pozeráš. Či prižmúrenými očami a či prísnym úradným, plným a pozorným pohľadom, ktorý bdie nad každým neporiadkom… Prejde ku kolegovi Masnému. To je tak trošku byrokrat, úradník takrečeno od narodenia. Matka úradníčka ho porodila, oddojčila, s otcom úradníkom kolísala… Sú rodiny, kde sa rodia z pokolenia na pokolenie samí diplomati, právnici, hudobníci, umelci. Cez stáročia sa pestuje tá istá tradícia, cit a sklon a vycibrí sa k virtuozite medzi členmi rodiny. Tak to bude i s rodinami úradníckymi. Takí vedia hneď udrieť klin po hlave bez toho, že by sa udreli po prstoch, sŕkali a hádzali rukou od bolesti, ako to býva u človeka neskúseného… On, Hrnčiarik, je síce skúsený, ale i zvedavý, čo by povedal na Landíkovu vec taký tradičný úradník, ako je Masný. Pôjde k nemu.

Vzal akt pod pazuchu a pustil sa dlhým koridorom, potom napravo a naľavo, potom hore schodmi a zasa napravo. Obozretne obišiel chodbu, ktorá viedla k úradovni šéfa úradu, aby sa s ním nestretol, lebo by sa ho hneď spýtal: „A čo vy tu?“ Hoci by mal ľahkú odpoveď: „Idem k vám, pán prezident. Tu ste ráčili rozkázať osobne ústne referovať vašej vzácnej osobe.“ Jednako lepšie bolo obísť, oddialiť referovanie, kým vec nebude mať v malíčku.

Sú dvojakí úradníci. Jedni chcú byť vždy šéfom na očiach a druhí za ich chrbtami. Sú i dvojakí šéfovia. Jedni chcú, aby svojich úradníkov vždy videli, druhí sú radšej, keď ich nevidia. Ktorí sú lepší? Ťažko povedať. Isté je, že je najlepšie mať pokoj — úradníkovi od šéfa, šéfovi od úradníka.

Takto rozmýšľal i Hrnčiarik, keď obchádzal hlavnú žilu úradu, ku ktorej ešte prídeme, lebo ako všetky európske cesty vedú do Ríma ešte i teraz, tak každá krajinská cesta ide cez chodbu ku krajinskému centru.

Teraz, kým sa rozknísané dvere za pánom hlavným radcom Hrnčíarikom utíšia, ak sa utíšia, lebo kopú do nich ustavične, pozrime tomuto vážnemu úradníkovi trošku do tváre a trošku do charakteru.

Hrnčiarik je päťdesiatnik s malým bruškom, nevysoký, mäsitý, niekedy kríva, vraví, že od nervozity, tvár holená, počerná, tučný podbradok rozlieva sa mu na bielom golieri a do polovice zakrýva i mašličku. Hore česané svetlé vlasy, ich rovná čiara na čele a bokoch, bočná brada s chumáčikmi na širokých spodných čeľustiach robia tvár štvorhrannou. Rád rozpráva a rád počúva. Stránkam sa dá vyrozprávať. Je sympatický, verí, čo mu povedia, a ak len môže, pomôže. Dobrý človek, ale niekedy je predsa len zdržanlivý, aby jeho dobrota nebola veľmi viditeľná, lebo sa nazdáva, že dobrý človek je zároveň i slabý, a tak i bezcharakterný. Pritom pozerá na veci skôr z ľudského, a nie paragrafového hľadiska. Nerobí z komára vola, čo je niekedy riskantné a obdivuhodné. Vždy hovorieva:

— Ten pokrútený paragraf (§) viaže síce ľudí, ale úradník je na to, aby ho rozplietol na srdce, a nie na bič, aby ním láskal, a nie práskal… Keď máme žiť podľa predpisov, dajme sa radšej hneď zavrieť, tak budeme slobodnejší a menší hriešnici. Predpisov je toľko ako mušiek v lete, ktoré ťa na prechádzkach sprevádzajú. Nemožno im vyhnúť, sadajú na teba, štípu ťa, hádžu sa ti do očí, do nosa, do úst, darmo fajčíš a obháňaš sa. Radšej sa dať zavrieť. V cele je i „musca domestica“ zriedkavá, iba ak sa zatára, a i vtedy hľadí čím skôr sa von dostať… A potom: predpisy sú len pre malých, bezbranných ľudí… Kto to len povedal, že zákon je pavučina: slabý sa lapí do nej, mocný ju roztrhne…

Vošiel k Masnému.

Masný čosi telefonoval a tisol pritom kostený gombík na stole — zvonec na sluhu. Pozrel spod obočia na Hrnčiarika a ukázal bradou na stoličku, aby si sadol.

— Nemôžem sa sluhu dovolať, — povedal zbežne. — Áno, pán poslanec, tu som ja, radca Masný… Mrkvička?… Je to prajne vybavené… Prosím… Mácta!

Zložil telefón.

— A to ti tak odíde: mne nič, tebe nič. Zmizne ako gáfor… Je v mestskej rade a robí mestskú politiku — za štátne peniaze… Môžem zvoniť do večera… Aby človek sám roznášal poštu. Pán mestský radca politizuje a ty radca píš a pros u neho o protekciu…

— O kom to ty? — spýtal sa Hrnčiarik.

— Ale zriadenec Černý. Je zasa v nejakej mestskej komisii. Pán mestský radca! Kolega!

— Daj mu pokoj! Dožič mu tie výlety do politických sfér. Je to bezplatná verejná činnosť. Demokracia.

Masný sa uštipačne zasmial a stiahol si rukáv z pravého ramena, ktorý používal, aby si nekazil kabát.

Bol to chudučký, tenký blondín s veľkou hlavou a tvárou, vyholený, bledý. Vlasy mu trčali dohora naježené. Zdal sa ako štetka na tenkej palici.

Prisadol si k Hrnčiarikovi na stoličku a ponúkol ho zorkou. Hrnčiarik vytiahol fajočku z vrecka.

— Ďakujem. Ostanem pri fajke.

— Ja mám mizerný referát, — začal sa ponosovať Masný, vkladajúc zorku do dlhej višňovej čutorky a zapaľujúc ju novou benzínovou mašinkou, ktorou vždy šťukol a proboval, či dobre funguje. — Ľahko by bolo všetko, keby nie tie intervencie… Taká sprostá krčma v dedine, a dve politické strany závodia o ňu. Jedna chce, aby bola udelená Trapákovi, druhá Frčkovi. Jeden je ľudák, druhý lidák. Obec je proti udeleniu, živnostníci proti, okresný úrad proti, ja proti, strany za, a teraz neviem, komu ju mám udeliť… Nedajú objektívne pracovať.

— Udeľ obidvom.

— Na tisíc duší? Dve krčmy sú už. To by boli štyri.

— Udeľ jednému.

— Veď, ale ktorému?

— Nech určí žreb, — navrhol Hrnčiarik s vážnou tvárou, — daj dve ceduľky do klobúka a ja vytiahnem. Daj i tretiu prázdnu. Ak tú vytiahnem — neudelíš.

— Na moj pravdu, že tak urobím, — chytil sa Masný návrhu, — a hneď. Aby som to skončil. Rozmýšľam nad tým už dva týždne. Veď i tak pôjdu veci k prednostovi oddelenia, odtiaľ ku skupinárovi, odtiaľ k viceprezidentovi, odtiaľ k prezidentovi. Udelím, neudelím — i k ministerstvu. Ak totižto udelím, sú tri apeláty. Bude apelovať obec, živnostníci a ten druhý, komu som ju neudelil. Ak neudelím, mám na krku síce len dva apeláty, budú apelovať obidve odmietnuté stránky, ktoré koncesiu žiadali, a dvoch politických tajomníkov strany ľudovej a lidovej… No, čosi sa len vytiahne.

Napísal tri ceduľky, dal ich do svojho tvrdého klobúka, pomiešal a podstrčil pod bradu Hrnčiarikovi.

— Ťahaj!

Hrnčiarik vytiahol a prečítal:

— Neudeliť.

— Tak neudelím.

— A máš vybavené.

— Čerta! Dva apeláty a dva nosy od dvoch tajomníkov.

Masný hodil rukou. Hrnčiarik doložil:

— A nech ťa oznámim, i disciplinárku.

— No vidíš.

— Dr. Landík, komisár pri Okresnom úrade v Starom Meste, má disciplinárku, lebo odprevádzal slúžku. Chceš počuť?

— Ale áno.

Hrnčiarik sa usadil pohodlnejšie na stoličke. Jeho štvorhranná tvár s bočnou bradou a chumáčikmi na konci sprísnela, spodnú peru si prstami natiahol, ako čo by rozmýšľal, potom ju pustil a začal:

— Do kompetencie okresného úradu patrí všetko, i to, čo nepatrí. Väčšiu kompetenciu má azda iba notár, o kňazovi ani nehovoriac. Taký okresný náčelník má mať v okrese pokoj a spokojných ľudí. Na tomto základe sa môže zamiešať do všetkého.

— I do rodinných vecí? — spýtal sa Masný.

— Počkaj. Vypočuj… I do rodinných, rozumie sa. I do morských, hoci more nemáme, i do vzduchoplavby, i do astronómie. Ale do rodinných najmä… Čo by si povedal, keby tak tvoj syn kurizoval slúžke?

— Vysekal by som ho. Do zadku kopol.

— A čo by si povedal, keby si bol náčelník a tvoj podriadený úradník by sa vodil so slúžkou?

— Ženatý?

— Nie, slobodný.

— To je jeho vec.

— Okresný náčelník v Starom Meste je inej mienky. Píše, že takým činom sa dáva príklad pre všeobecnú nemravnosť, ktorá je i tak veľká… Žiada, aby sme urobili poriadok.

— Ja by som mu napísal, — vmiešal sa Masný, — že je to vec celkom súkromná.

— No, vidíš, nebol by si súci za náčelníka. Ty si byrokrat, hoci v klobúku vybavuješ úradné aktá. Kresťan, ktorému je bibliou Zbierka zákonov a nariadení. U teba sú v aktoch len písma a písmená, nie ľudia a cítiace, čakajúce, túžiace srdcia, ktoré bijú, rozstrekujú krv do žíl, mozgy, ktoré myslia a kritizujú, životy… V každom akte je kus života, a ty ho vybavuješ ako číslo…

Masný poklepal dlhou višňovou čutorkou o sklený popolník a ohradil sa:

— Kam by sme zašli, keby sme si všetky ľudské strádania a starosti osvojovali a prežívali ich ako vlastné. Chytro by si ostarel… Čo mňa do srdcových vecí môjho podriadeného, ak si len koná svoje úradné povinnosti… Ale rozpovedz všetko. Takto sa nedá určiť. Prosím konkrétne.

Hrnčiarik si napchal krátku fajočku tabakom. Masný striehol, kedy bude môcť zapáliť benzínovú mašinku a poslúžiť ohňom. To nebolo z úctivosti. Jeho bavila nová mašinka. Stále sprobúval, či dobre horí. Preto i vyfajčil toľko zoriek za rozhovoru. Keď sa Hrnčiarik začal búchať po vreckách za zápalkami, vzbĺkol belasý benzínový ohník, ale pán hlavný radca ukázal Masnému svoju dlaň a povedal:

— Ďakujem. Ostanem pri zápalkách. Nemôžem zniesť benzín. Všade ho je plno. Uvidíš, že sa vyvinie nejaká ľudská choroba od stáleho ňuchania benzínu. Mne ide tento odporný zápach na nervy.

Zapálil si zápalkou. Zabafal a fúkol hustý dym cez nos. Fajočka začvrkala.

„Ty nechceš oheň z môjho zapaľovača?“ urazil sa, v duchuj Masný. „Budem ti vo všetkom odporovať.“

— Rozoberme teda prípad, — hovoril Hrnčiarik. — Po prvé: „Naháňa slúžky.“ Je to previnenie?

— Je, — potvrdil Masný.

— Ale veď si povedal, že je to vec súkromná.

— Ty si vravel: „Vodí sa so slúžkou,“ a teraz vravíš „Naháňa“. To je velikánsky rozdiel.

— Teda povedz, ako si to predstavuješ? Ako naháňa? Ja si to nemôžem predstaviť.

— Nuž naháňa. Vec prostá.

— A načo tá hlupaňa uteká? Nemáme dokázané, že utekal, ani to, že za ňou utekal. Vieš ty, či to neboli pouličné preteky? Nejaká sokolská štafeta? Nevieš… Kolega, mužskí sú bezočiví, ale i chabí. Ženská, keď chce, pristaví takéhoto pobehaja jediným pohľadom. To psíci naháňajú tak mačky, keď utekajú pred nimi, ale ak sa zastavia, vyhnú chrbát, vztýčia chvost a prsknú psovi medzi oči, i najväčší komondor stratí koncepty a sa pristaví.

— No nie každý.

— Každý.

Hrnčiarik pozrel do písem.

— Po druhé: „Zbil mäsiara Tolkoša“… To by bolo, ale to je nie pravda. To píše iba „podjatý“ Brigantík, okresný náčelník. Anonymné udanie o tom nič nevie. To hovorí: „pohrozil sa paličkou“. Je jasné, že náčelník chce Landíka len zamočiť… Je pohrozenie previnenie?

— Je. Akoby nebolo? — fúkol Masný do prázdnej čutorky.

— Nie je… Tu musíme distingvovať… Komu pohrozil? Prečo pohrozil? Ak pohrozil totižto… Lebo je otázka, či pohrozil vôbec.

Hrnčiarik sa poobzeral. Na vešiaku videl Masného paličku.

— Pozri, — prešiel k vešiaku a chytil paličku za spodný koniec, — takto ju chytil a zdvihol dovysoka, keď odchádzal z krčmy… Nepodobá sa to pohrozeniu?… Celkom sa podobá, a nie je… Potom, keby bol hrozil svojmu predstavenému. Vtedy — nič nepoviem. Pohrozil sa mäsiarovi, ktorý voly zabíja. Veď ho mohol rozmliaždiť ako blchu… Nepravdepodobné… Ďalej, prečo hrozil? Bez príčiny hrozia len blázni. Príčetný človek len tak z dobrej vôle nehrozí… Príčinu bude treba zistiť… A pováž, z tohto uzaviera okresný náčelník, že je Landík človek nemravný a úradník nespoľahlivý. Žiada jeho bezodkladné preloženie… Pán môj! Ráč si to lepšie odôvodniť, — obrátil sa Hrnčiarik k neprítomnému okresnému náčelníkovi, — ináč je to ako chúťka. A na chúťky my nepôjdeme. To by bola administratíva!

— Keď si to raz okresný náčelník žiada…

— Musí mať na to dôvod. Čože je náčelník? Ťarchavá žena?

— Raz je medzi nimi antipatia…

— Antipatia! Vyjavil ti už svoju sympatiu náš pán prezident? A ty jemu?… To by bolo síce ideálne, keby sme si lásku vyznávali, ale kde je taký úradník, ktorý by sa láskou mučil voči svojmu kolegovi podriadenému, nadriadenému, seberovnému? Keď si konáme povinnosti, sme „štréberi“, keď ich nekonáme, sme lenivci, keď sme úctiví, sme podlízaví, keď nie sme podlízaví, sme grobiani, keď povieme pravdu, kritizujeme, sme nespokojní, keď upozorňujeme, udávame, keď pracujeme chytro, sme povrchní, keď pomaly, nešikovní…

Zazvonil telefón a zastavil Hrnčiarika. Masný natiahol ruku sediačky a vzal trúbku. Načúval a vyskočil. Poklonil sa po pás a znervóznel.

— Prezident, — zašeptal nastrašený, prichlopiac na chvíľku trúbku… — Áno, pán prezident… Áno… Áno… Áno… Hneď… Prosím… Áno…

Slúchadlo sa mu triaslo v ruke, keď ho skladal. S vyjašenou tvárou sa obrátil k Hrnčiarikovi.

— Máš ísť k prezidentovi. Volá ťa. Že ťa zháňa po celom úrade. Vo veci Landíka.

— Ježišmária! — skočil i Hrnčiarik a chytil sa za srdce.

Vzal v náhlosti Landíkov akt a už i bol na chodbe. Ani „servus“ nepovedal. Držiac sa za srdce a krivkajúc na nervóznej nohe, ponáhľal sa tou istou chodbou, ktorou prišiel, lenže teraz zľava napravo, dolu a zasa sprava naľavo. Rozknísalo sa zas aspoň päť dverí, kým prišiel na chodbu, ktorá vedie ku kancelárii pána prezidenta.

Na chodbe, z ktorej viedli dvere do prezidentovej pracovne, stálo a sedelo šesť vyšších krajinských úradníkov s taškami pod pazuchami, staršia šedivá pani s tuhými okuliarmi, v malom tmavom klobúčiku s perom, v dlhej čiernej sukni a vo veľkých žltých topánkach. Držala v rukách cestovný kufríček. V ňom iste mala samé dokumenty, ktorými dokazovala, že sa jej stala nejaká krivda. Stála nehybne so sklonenou hlavou na pravé plece, ako zakliata, sťa tá pravda, ktorú hľadala. Neďaleko nej opieral sa o múr plešivastý starý pán s úzkou, vysokou hlavou, pupencami na tvári a ohoreným ostrým nosom, v ošúchanom, sivom obleku s akýmisi zamastenými papiermi v suchej, žilnatej ruke. Na stoličkách sedeli dve mladé milosrdné sestry v belasých, hrubých šatách s naškrobenými bielymi šatkami na hlavách. Ďalej vo foteli driemal tučný katolícky kňaz s lilavým pásom okolo brucha. Niekoľko ľudí chodilo po chodbe, čakajúc tiež na vstup k prezidentovi.

Ako na okresnom úrade oficiál Sakulík, tu strážil a udržiaval poriadok „zriadenec“ Ondrej Tobiáš, šťúply, sivooký blondín, v tmavom úradnom obleku, bez lesklých gombičiek. Úctivý, vážny, dobrosrdečný, ale i prísny človek. Vedomý si bol, že zastáva vážne miesto, a koho má na starosti. Konal verne svoju povinnosť, úprimne oddaný svojmu pánovi, dával pozor na jeho osobu a ním uvedený poriadok. Neodchyľoval sa od neho nikdy ani na centimeter, hoci jeho pán vše nachodil celé metre a láskal ho nezaslúženými výčitkami. Znášal tieto výčitky ako nevyhnutnú a potrebnú vec. Musí predsa byť v rodine i v úrade nejaký „blitzableiter“, ako sa vyjadroval. Nereptal, neponosoval sa nikomu, najviac ak svojej žene, ale to zostávalo rodinnou tajnosťou.

Volali ho „Osušátkom“. Osušátko je pijavý papier, zavrznutý obyčajne do dreva. Pije atrament, ale aj iné tekuté veci. V slovníkoch tohto slova niet. Tobiáša preto volali Osušátkom, lebo on to bol, čo sušil slzy tých, ktorí niekedy s plačom vychádzali z kancelárie, keď im nemohol, podľa nich „nechcel“ vyhovieť ten, od ktorého oni očakávali spásu, a ešte ich prípadne i „vymydlil“, lebo čo chodia k nemu s takými „somárstvami“. Osušátko mal sústrasť s ľuďmi. Tešil ich:

— Nerobte si z toho nič. Ja sa umývam každé ráno dva razy. Raz doma a raz ma tu umyjú. Keby som plakal, to by bolo tretie umývanie. Neplačte. Pán prezident je dobrý človek, spraví, čo môže, ale ani on nemôže všetko, hoci je mocný. Praha je ešte mocnejšia.

Iní úradníci menovali Tobiáša-Osušátka i „generálnym sekretárom“, lebo len on vedel povedať, či pán prezident príde do úradu, kam šiel a kedy sa vráti, kto je u neho a asi o koľko hodín príde na čakajúceho rad, či si teda ešte môže vo foteli podriemať, či nie a či by sa s pomocou láskavého generálneho sekretára, prípadne za dve do päť korún, nemohol včaššie dostať dnu.

Tobiáš zadržal Hrnčiarika.

— Tam je pán prezident vrchného súdu.

— Ale pán prezident ma telefonicky volal.

Tobiáš ukázal na čakajúcich úradníkov a dodal:

— I týchto pánov volal.

— To sa načakám, kým prezident tabule vyrozpráva všetky nové anekdoty.

Hľadal očami nejakú stoličku. Všetky boli obsadené. Začal sa prechádzať po dlhej chodbe. Pozeral obrázky, ktorými bola chodba ovešaná. Vysoké Tatry, mestský dom v Levoči, košický dóm, Demänovská jaskyňa, Ľubochňa a hneď vedľa nich tabuľky v čiernych rámoch so šípmi a bez šípov a na nich mená radcov, hlavných radcov, viceprezidentov, hlavných komisárov a komisárov, s nevyhnutnými p. s… Zajac… Hrdlička… Nejedlý… dr.Zimák… dr.Kyjak… Krátky… Körtvélyessy… Škvrnitý … dr.Altmann…

Pri Altmannovi sa zastavil. To bol Hrnčiarikov krajan, ináč prezidentov osobný tajomník a „arbiter elegantiarum“. Nevedel ani polovicu z toho, čo vedel Osušátko. Ani nemohol vedieť, lebo obyčajne písal listy ministrom, raz ministerským tajomníkom, poslancom, senátorom, krajinským výborníkom, členom krajinského zastupiteľstva a iným väčším a menším pánom, ktorí sa o veci a osoby zaujímali, intervenovali, súrili a ponosovali sa. On gratuloval, kondoloval, ďakoval za rozmanité pozvánky, písal, že sa pán prezident tam a tam zúčastní alebo že sa nemôže zúčastniť pre iné, súrne zaneprázdnenie, že mu je veľmi ľúto, ale akokoľvek by rád prišiel, naskrze mu je to nemožné, a preto miesto seba vysiela toho alebo toho viceprezidenta, vládneho radcu alebo radcu. Vyplňoval pozvánky, pravda, veľmi zriedka, na obedy, čaje, večere, ktoré dával prezident, a pozýval na ne „špice“ úradov a iných významných činiteľov. Zostavoval menu, rozsadzoval hostí podľa hodnosti. Najväčšmi býval zamestnaný medzi Vianocami a Novým rokom, keď musel aspoň tristo gratulácií prijať a odpovedať na ne, najmä na Nový rok, keď bolo treba pre gratulantov kupovať „Curaçao Triple-Sec“ a „Chartreuse“, koňak a aspoň päť fľašiek šampanského, potom na 28. októbra, keď býval tiež predobedík s naloženými chlebíkmi, cukrovinkami a nevalným, slušným, diplomaticko-konzulárnym pitím, vlastne ani nie pitím, ale dôstojným štrngnutím po úradnom československo-francúzskom toaste.

Hrnčiarik sa po prvom ľaknutí pri pozeraní obrázkov a tabuliek akosi upokojil a pomyslel si, že pozrie krajana Altmanna. To je omnoho príjemnejší človek ako Masný. Masný mu vo všetkom odporuje, ale Altmann zo samej úctivosti nič neodoprie. Keď i má inú mienku, tak presvedčivo a takým jemným spôsobom ju vie povedať, že sám začneš to isté hovoriť, čo on, a ani nezbadáš, že si odrazu tej istej mienky ako pán osobný tajomník. Tak ťa vie prilákať na svoju stranu. Nie nadarmo je arbiter elegantiarum.

Zaklopal. Na zvučné „voľno“ vošiel, ale sa hneď zháčil. V Altmannovej izbičke na remennom diváne a vo foteloch sedia štyria páni.

— Pardon! — povedal a prichlopil dvere. Tajomník vyšiel za ním na chodbu.

— Čo ráčiš? — spýtal sa ho.

— Chcel som ťa len pozrieť… Koho to tam máš?

— Hladová deputácia. Náčelník z Hrona, farár, notár a starosta. Málo lístkov dostáva okres. Chcú, aby pán prezident pritlačil gombík u ministra sociálnej starostlivosti.

— No, tak odpusť, že som ťa vyrušil.

— Aké vyrušovanie? Som rád. Poď dnu.

— Druhý raz.

Kým sa Hrnčiarik vrátil naspäť k prezidentovým dverám, počet stránok sa ešte zväčšil.

Pribudli dvaja páni fabrikanti. Z ich rozhovoru začul, že sa moravské tehelne tisnú na Slovensko a zabíjajú slovenský tehelný priemysel, dostávajú na železniciach zľavu, preto môžu byť lacnejšie, kým im nedajbože aby halier zľavili. Chcú na to poukázať a žiadať, aby prezident Slovenska zakročil.

Stará šedivá pani s okuliarmi ešte stále nehybne stála s nahnutou hlavou a kufríčkom.

Hrnčiarikovi jej bolo ľúto.

— Čo chce? — spýtal sa Tobiáša.

— Učiteľská vdova, — povedal mu Tobiáš, — má dvestopäťdesiatkorunovú mesačnú penziu a chce, aby jej ju pán prezident zvýšil, to jest pomohol chudobnej vdove a napísal list pánu ministrovi, že sa z tej penzie nedá vyžiť. Ide k nemu vraj ako k otcovi — vyponosovať sa… Nuž, nech ide.

— A ten pán v tom šedivom?

— Vraj známy s pánom prezidentom. Chce trafiku, aby pán prezident zatelefonoval finančnému riaditeľstvu v jeho záujme.

Hrnčiarik sa pomaly dozvedel, že mníšky prišli vysloviť poďakovanie za akýsi dar, ktorý dostala nemocnica, že farár chce zvýšenie kongruy, že od jedného úradníka žiada pán prezident referát v istej autobusovej koncesii, od druhého chce vedieť ceny mlieka, tretí mu má podať vysvetlenie o stavbe lanovky na Lomnický štít, štvrtý nevie, prečo ho volal, piaty má podať vysvetlenie o akcii proti hladu, čo bolo v spojení s hladovou deputáciou, ktorá sedela u arbitra elegantiarum, šiesty o obilných skladištiach. A ešte sa očakávali ďalšie deputácie, tak deputácia hotelierov proti viechárom, deputácia viechárov proti hotelierom, deputácia mäsiarov za zvýšenie cien mäsa, mliekárov za zvýšenie cien mlieka, jedna deputácia, ktorá chcela, aby bol preložený notár v Nových Zámkoch, lebo ináč bude zle, druhá deputácia proti preloženiu tohto notára, lebo, ak ho predsa preložia, pán prezident uvidí, čo sa stane.

„Ani za tri dni nepríde na mňa rad,“ myslel si Hrnčiarik a zasa sa pustil chodbou… „Celkom smelo by som mohol odcestovať do Žiliny, tam sa zabaviť a tak sa vrátiť, i tak by bolo dosť času.“

Ale ledva si stačil pomyslieť, že keby on bol prezidentom, uviedol by celkom iný systém, už počul svoje meno:

— Pán hlavný radca, pán hlavný radca!

Volal Tobiáš. Hmčiarik pobehol. Srdce mu zasa zabúchalo a zabolela ho nervózna noha. Stíšil krok, aby nebol zadychčaný. Predo dvermi stál sám prezident a rozčúlene rozhadzoval rukami. Hrnčiarik počul:

— Zatvorte tam tie obloky!… Mám tu viceprezidentov, hlavných radcov, čertov, diablov ako švábov, a keď jedného chcem, nemôžem sa ho dovolať… Kde trčíte? — obrátil sa k Hrnčiarikovi.

— Tu čakám už hodinu, pán prezident.

— Čo rozprávate? Ja čakám, a nie vy.

Hmčiarik zagánil na Tobiáša. „Čo teda tárate, vy Osušátko?“ vravel jeho káravý pohľad. „Nie som vinný,“ hovoril Osušátkov pohľad, „taký bol rozkaz“.

— No, poďme, poďme, poďme, — súril prezident. — Vidíte, že nemám času.

Vošli do priestrannej svetlej izby s veľkými oblokmi, otvorenými dokorán.

18. „Já na něm žádné viny nenalézám“

Prievan, ktorý nastal medzi dvermi a otvorenými oblokmi, rozdul krídla Hrnčiarikovho kabáta a rozstrapatil jeho mäkké, nahor česané vlasy. Nevedel, čo má robiť. Či zbierať písma, ktoré zdvihol vietor zo stolíka a rozfúkol po kvetnatom perzskom koberci, či seba držať v rovnováhe, či len kabát, aby mu ho vietor nezobliekol, či i dvere, aby neboli mocným prúdom povetria hlasite prichlopené. Tislo ho k dverám, ako čo by plával proti silnému prúdu. Dvere jednako, hoci ich pevne držal za kľučku, buchli. Vietor prestal a prezident, ktorý prvý prišiel do izby, akoby z nôh zrazený, chodil po koberci štvornožky. Zbieral sfúknuté písma a listy, chmatal za nesadnutými v povetrí, aby mu oblokom neuleteli.

I Hrnčiarik sa hodil na kolená a pomáhal zbierať.

— A keď som povedal, aby tieto obloky zavreli, — šomral nahnevane šéf úradu.

Hrnčiarik ešte nikdy nevidel svojho vysokého predstaveného v takomto položení. Prvý človek na Slovensku! Od takého by človek očakával vše niečo neobyčajné, aspoň o dva zmysly viac, ako majú priemerní vládni radcovia. Takú nejakú vznešenosť, veľkoleposť, obratnosť, hrdú izolovanosť, neprístupnosť, chladné, sebavedomé pokyny, tajomnosť. A nič také nevidieť. Ako iný tučný, širokoplecí päťdesiatnik prostredného vzrastu s okrúhlou, nakrátko ostrihanou hlavou, vyholenou tvárou, okrúhlymi lícami, mäsitým dlhším nosom a tenkými perami. Ani stopy po nejakej vznešenosti a hrdosti, nie to pýchy. Celkom obyčajný, prostý, prirodzený človek.

„To som ja videl inakších županov za onoho času,“ myslel si Hrnčiarik. „Tí obyčajné písma ani na svoj stolík nepripustili. Keď bolo treba viac ráz podpisovať, husár rozložil akty po izbe a osvietený pán župan ráčili iba vykračovať po nich a odtláčať svoje vznešené meno, čo mali na gumových podpätkoch vyrezané. Niekedy i to robil husár, len si musel preobuť topánky… A nášho prezidenta zmätie sprostý prievan tak, že sám chodí štvornožky a zbiera papiere… To je síce prirodzené, ale vznešený, hrdý, veľkolepý človek by sa nebol hneď ponížil k zemi. Bol by vyčkal, kým zavrú dvere, a potom by bol rozkázal: ‚Ty, hlavný radca, zatvor obloky.‘ Dal by mi zazvoniť na Osušátka a ten by bol papiere pozbieral…“

„Takto, pravda, nikdy nebude mať času,“ rozmýšľal Hrnčiarik, „a čo ho potrebuje!“ Videli sme už na chodbe rady deputácií súkromných a úradných jednotlivcov. Chodia sem ako na púť do Šaštína. Každý chce makový koláč, aký div, že sa mnohým dostanú horké karpatské pilulky. Kto by to vydržal? Veď sú tu nielen deputácie a jednotlivci-prosebníci, nielen dlhé porady s večným predsedaním, komisie, výbory, zastupiteľstvá. Tu sú i permanentné protektoráty všetkých možných výstaviek, zábav, zjazdov, zápasov a dostihov. Treba predsa rečniť na každej slávnosti, bankete, manifestácii a predstavení, vítať každý druhý deň na stanici ministrov, významných cudzincov, diplomatov a iných excelentných pánov; treba sa často preobliekať, raz do krátkeho, raz do dlhého čierneho kabáta, raz do smokingu, raz do fraku, a ak sa pri každej tvrdej košeli a zapínaní tvrdého golierika a uväzovaní prekliatej mašličky tak najeduje ako ja, ďakujem pekne!… Ja som dosť krotký a musia mi pritom i žena i dcéry pomáhať, aby som mal komu nadávať, ináč by som stroskotal. A čo taká nátura, ako je tento náš prezident, bezprostredná, prirodzená, s večne kypiacou krvou, rečami i činmi… Nechcel by som byť pri takej košeli!…“

Hrnčiarik si tak živo predstavil scénu, že si priložil dlaň na tvár a zdvihol lakeť pred úderom, hoci prezident v tejto chvíli nemyslel na zaucho, ale usilovne zbieral papiere.

„Všetko chce sám vidieť, vedieť a urobiť,“ uvažoval v duchu hlavný radca, pokukujúc jedným okom na svojho šéfa. „To je nie dôstojné,… Keby ho tak minister našiel.“

— Nechajte, pán prezident, ja to pozbieram, — povedal nahlas, — to nie je robota pre vás.

— Ach, čo! I tak sa nikdy negymnastizujem.

„To je to, že chceš všetko sám,“ začal tykať Hrnčiarik svojmu šéfovi v myšlienkach. „Preto nemáš čas, lebo na všetko máš čas. Rozumie sa, že každé sprosté písmo musí prejsť tvojimi rukami, aby si mohol opraviť nejasnú osnovu, sloh a ortografické chyby, lebo len ten akt je správne vybavený, čo si ty videl a opravil. Najradšej by si písal i adresy, lebo len tá adresa je dobrá, ktorú si ty napísal… Ešte i známky by si bol súci lepiť, lebo len tá známka je dostatočne a správne, nie nakrivo, nie dolu hlavou prilepená, ktorú si ty prilepil… Ba i na poštu by si najradšej sám išiel, lebo ani v osobnom tajomníkovi a arbitrovi elegantiarum Altmannovi, ani v generálnom tajomníkovi Osušátkovi niet dosť záruky, že listy zanesú naozaj na poštu a nehodia ich do Dunaja …“

Pri krčení mu začalo srdce zasa tuhšie búchať a cítil malý závrat v hlave.

„Ešte ma porazí,“ zhrozil sa hlavný radca a v myšlienkach mu vírilo. „To je človek žiarlivý na prácu, na svoju moc, na každé dobrodenie, čo môže udeliť, na každé spravodlivé riešenie, aby sa viazalo k jeho menu, a nie k druhému… Nič mu nesmie ujsť… Myslí si, že by sa dom zrútil, keby vytiahol nohu z neho, s tým malilinkým rozdielom, že by tu šlo o celú krajinu, ktorá je i tak blízko Dunaja. Božechráň! Ešte by ju niektorý viceprezident zachránil, a ich by bola zásluha… Žiarlivý človek!… Preto tí chudáci sedia ako cifrované papagáje v klietke, a ak za písacím stolíkom nepozerajú ilustrované časopisy, iste hľadia ‚do prúdov valných Dunaja šíreho‘. To je tak. Keď hlava pracuje, odpočívajú údy, a ty úbohý, bez pomoci stojaci prezident sa potom musíš náhliť ako chmára vo vetre, mlátiť cestou ako kamenec, duňať ako búrka, blýskať a udierať ako hrom…“

Zbieranie papierov sa skončilo. Prezident vstal a triediac papiere, sadol si do fotela neďaleko obloka, rozšíriac nohy.

— No, poďme, — povedal strmým, vážnym a akýmsi nemilosrdným hlasom. — Ak mi tie obloky ešte raz otvoria, vykopnem tú bandu. Stratili sme aspoň desať minút.

„Nikoho nevykopneš,“ myslel si Hrnčiarik, „to len tak hovoríš… Veď viem, že si naháňal už i poslancov okolo svojho písacieho stolíka, kým sa nevyšmykli von dvermi, a predsa, predsa ten tvoj strmý, vážny, nemilosrdný hlas a ‚kopanie bandy‘ je to, čo nás všetkých straší. Ja som vykríkol ‚Ježišmária‘, keď si ma volal. Masný sa striasol a poklonkoval pri telefóne a Osušátko-Tobiáš spomínal dvojité umývanie a mydlenie… Vieme, že je to len letná búrka, ktorá zarachotí a stratí sa, ale my si myslíme, že všetko poláme, že pán poslanec neujde, že vykmásaný úradník zostane bez kečky, doráňaný sa zrúti, a ono tá búrka len osviežila ťažké, dusné povetrie, a že už sa ukazuje guľatá usmievavá tvár slniečka, kečka úradníkova zostala nedotknutá, stali sme sa iba pružnejší a ľahší. Kto stál ako buk, rozknísal sa, kto kráčal z nohy na nohu, utekal, kto utekal, stačil sa vyšmyknúť von dvermi… Ty si myslíš, že takéto búrky sú potrebné, najmä v úrade. Správne. Ale nám je to nepríjemné, veľmi nepríjemné. Ľudia nemajú radi hluk. Nás každý krik straší…“

— Videli ste, koľkí tam čakajú, poďme, poďme, — zopakoval prezident a utrel si čelo šatkou, pričom zakašlal.

Potisol mahagónovú schránku s cigarami a cigaretami pred Hrnčiarika, aby si zapálil, ale Hrnčiarik sa úctivo poďakoval, že on len fajočku fajčí.

— Nemám hosťovské čibuky ani fajočky, — poznamenal šéf. — A raz som mal hosťa, čo sa ma spýtal, či nemám kefku na zuby pre hostí. Povedal som mu, že nohavice by sa skôr našli.

Hrnčiarik sa úradne zasmial. „Aký satirický,“ pomyslel si.

— Včera som do štvrtej rána podpisoval, — skočil prezident na iný predmet. — Do polnoci bolo ešte ako-tak veselo. Pustil som rádio a to mi hralo… Má ten Flögl krásny hlas… Ale po polnoci, keď všetko zatíchlo, ustavične som počul, že niekto chodí po chodbe. To je od toho, že som naučený vždy niekoho cítiť za dvermi, a tak i v noci myslím, že je tam niekto. Možno, že som počul seba. Musím si nahlas čítať tie úradné gebuziny, aby som ich rozumel. Nemáte pochop, ako píšu. Česi všetko mäkčia, a myslia si, že píšu po slovensky. Myslia si, že čo je u nich „á“, u nás musí byť „ia“. Im je správa „spriavou“, a keď je u nás „mesiac“, celkom logicky musí byť i „mesiačnou“. „Pamäť“ je u nich „pamiať“, lebo veď je kdesi „pamiatkový“ úrad. „Pokud stáva,“ ráčte odpustiť je „pokiaľ stavia“. „Řád — riad.“ „Řízek — riezek.“ „Říjen — rujen.“ „Září — zária.“ „Požadujem — požiadujem…“ Maďarom je staroba „starosťou“. Píšu miesto „zbehlá“ „zbehnutá“, „jednotný“ im je „jednotvárny“, „skúšaný“ — „skúsený“, kapusta s „auflágom“ — prívar s „nákladom“…

„Nepovedal som? Ortografiou sa zapodieva,“ myslel si hlavný radca.

Prezident vzal jeden akt zo stola.

— „Všetky kolá“, — začal čítať, — „majú byť na zadku opatrené zariadením“… Povedzte mi, pán hlavný radca, majú kolá zadok?… Kolá, a zadok… Čo nepovie motocykle, bicykle? Tomu by rozumeli… „Zariadením, odrážajúcim červené svetelné papršteky na nej dopadajúce…“ Počujete Čecha? „Na nej!“ Na kom? Na Zuze, či na Mare?…

Chce povedať: Zariadenie, ktoré odráža červeno-svetelné lúče naň padajúce… I to je zle. Prečo by tam nemohla visieť červená lampôčka… „Zariadenie to má byť umiestené tak, aby voľne vystavené na nej dopadajúcim papršlekom bez každej prekážky, teda asi po stredu pravého ramena vidlice…“ Prečo vo stredu, a nie vo štvrtok alebo v piatok? My predsa máme svoj prostriedok… A tak to máte furt… Vezmime „zemedelský“ akt…

Prezident vzal druhý akt do rúk.

— Viete, čo je to zber chrústov a žer chrústov? — opýtal sa. Hrnčiarik nestačil odpovedať. Odpovedal hneď sám pán prezident: — To je nie ekvále zber alebo zober tých chrústov a žer ich. To má byť, pán hlavný radca, zbieranie chrústov, keď obžierajú stromy… Referent to napíše, jeden prednosta podpíše a viceprezident, rozumie sa, tiež. No, ten by podpísal i otčenáš a svoj ortieľ smrti, a nezbadal by… Predtým sa ľudia ponosovali, že nerozumejú maďarčine… A môžu rozumieť tomuto?… Požadujem štýl, ktorému porozumie aj inteligent i kravská dievka… Nemám sa na koho spoľahnúť, — zavzdychol a hneď i zakričal: — Čo som ja? Korektor, a či prezident krajiny?

Hrnčiarik chcel odpovedať, že pán prezident je prezidentom krajiny, a nie korektorom, ale prezident buchol rukou do roztvoreného aktu tak prudko, že roh papiera nadrapil a Hrnčiarik sa uhol, prižmúriac oči.

— Takéto svinstvá mi dávajú… Ale poďme… Tu mu prišlo na um ešte čosi.

— Alebo včera, napríklad… Dvaja páni sedia v istej veľkej izbe, ale patria do iných skupín. Hnevajú sa jeden na druhého. Mohli by si rovno napľuť do očí, ale oni si korešpondujú úradne. Viete, aké je to preťahovanie. Hotový morský had, keď sa dvaja páni úradne sekírujú. Stránka podá žiadosť. Čaká. Riešenie nejde. Podá druhú. Sú teda v úrade dve žiadosti — dvaja vandrovníci, ktorí by mali spolupracovať k jednému cieľu. Oni vandrujú osobitne. Jeden v jednej skupine, druhý v druhej. A práve títo dvaja páni jednu a tú istú vec rozlične vybavia. Jednému vandrovníkovi povedia áno, druhému nie… Človeka by puklo od hnevu… Rozohnať tú bandu!… A aby ste boli spokojní a nerozčuľovali sa kvôli žlči… „Nerozčuľuj sa! Rozdeľ si prácu!“… Môžem?… Nemôžem. To by bol chliev, a nie úrad. No však?… No, poďme!…

Pohrabal v listoch, ktoré ležali pred ním.

Hrnčiarik sa nazdával, že sa konečne dostanú k veci, pre ktorú ho dal zavolať, ale prezident potriasol pred ním veľkým listom v bielej obálke.

— Máme slovenský referát v Prahe! — zajasal neúprimne. — Ten bude môcť strčiť nos do každej osobnej veci, ktorá sa týka Slovenska. Bez jeho súhlasu, jeho súhlasu! — zdôraznil, — nebudú vraj môcť posielať úradníkov z historických zemí na Slovensko, aby sme mohli umiestňovať tunajších ľudí… Viete, čo bude robiť ten slovenský referent?

„Dívať sa na Vltavu,“ bolo na jazyku hlavnému radcovi, „viceprezidenti na Dunaj, slovenský referent v Prahe na Vltavu.“

— Nebude strkať nos do ničoho, — predbehol Hrnčiarika prezident, — lebo ak bude, opuchne mu od frčiek. Ja ho mám celý opuchnutý… Ale mi povedzte, načo som potom ja tu, ktorý poznám Slovensko ako vlastnú dlaň, a ani sluhu nemôžem menovať bez vyššieho súhlasu, hoci je to moje právo… Bude krajinský úrad zasa len poštová zberňa ako kedysi ministerstvo pre Slovensko? Čo som ja? Prezident krajiny, či prednosta pošty?… Viete, čo som? Plagát s otáznikom: „Príde! Príde!“ A po týždni: „Kto príde?“ Odpoveď dáva Praha… Ja menujem… Koho?… Kedy?… Ráčte sa tam láskavo spýtať. Tam oni majú depo tých najlepších, ktorých by radi prepustili. My ti už vyberieme a pošleme. Umiesťujte potom tunajších!… My sme otázkový úrad. Brnčí mucha v úrade, a neviem, či ju smiem chytiť. Musím sa spýtať… Nošak?…

„A keď už muchy lapať máš ty, prezident, čo budú robiť viceprezidenti? To je ich právomoc,“ letelo Hrnčiarikovi hlavou.

— A každý sa obracia na mňa. Tunáka mám až štyri listy v jednej veci.

Bral ich temperamentne jeden po druhom.

— Vdova Kamila Landíková. Obracia sa na mňa ako na otca, ktorý má tiež deti a porozumenie rodičovským starostiam… To sa vie, že som každému otcom, keď niekto niečo potrebuje… Chce, aby bol preložený jej syn, komisár Landík pri Okresnom úrade v Starom Meste, čím ďalej od tohto mesta, lebo sa zaplietol s akýmsi dievčaťom, ktoré, ak si ho vezme, bude mu len na škodu v spoločenskom postavení a kariére… To sú babské reči. Chcela by mať zo synáčka hneď ministra. Kariéra! Každý chce kariéru… Komisár! Chce mať spoločenské postavenie!… Viete, keď som bol ešte malým županom, chodili mi do domu na návštevu samí mladí ženatí úradníci s peknými ženami. Tak o mesiac im vraciam návštevu a žena mi vraví: „Ty, počuj, veď ten bol s druhou ženou u nás. Tá mala malý švík na čele a táto nemá. Začal som pozorovať. Naozaj. To vám boli všetko zákonné ženičky na ľavú ruku. Vyhlásil som, že kto ma bude chcieť navštíviť v budúcnosti v rodine i so svojou ženou, musí si doniesť so sebou sobášny list… To je také… Vtedy sa ženili gavalieri s dámami z ulice, z kaviarne, z vlaku, z javiska, zo zábavy. Ženili sa na týždeň, na mesiac, na rok, na dva, na desať rokov i na celý život. Ťažko rozoznať poctivé dievča od nepoctivého, keď sa správa ako poctivé, a zákonnú ženu od nezákonnej, keď sa zdá ako zákonná. Musel by som prehadzovať úradníkov ako tehly. Nie, nebudem hrať futbal s úradníkmi.

List Landíkovej odložil a vzal druhý.

— Generálny riaditeľ Dubec tiež nalieha na preloženie tohto pána Landíka, že je vraj arogantný. Prečo? Nepíše. Možno, že nekľakol pred ním na kolená a nebozkal mu ruku od radosti, že ho vidí… Nemá na čele napísané, že je veľkým pánom. A čo má náš človek s generálnym riaditeľom obilného syndikátu? Rád mám hrdých a sebavedomých úradníkov. Oni sú strážcami zákona a spravodlivosti. Čo sa mieša do mojich vecí pšeničné vrece?

„Svätá pravda,“ prisvedčil v duchu hlavný radca. Bolo mu, ako čo by mu hladil brucho. „Spravodlivý človek tento náš pán prezident,“ myslel si.

— Tretí list. Generál strany sa informuje, aký človek je Landík… Že taký výtečník sadá na lep každému politickému tajomníkovi! Poznám to. Nevyhovie taký úradník v niečom politickej ohave, už aby som ho za živa upálil. Nie! Nedovolím nikoho prenasledovať. Úradník nech je objektívny. Nošak?

Hrnčiarik zasa prikývol. K reči sa dosiaľ nemohol dostať, ale v duchu opätovne pochválil svojho principála, že je to predsa len nie celkom obyčajný človek. Nedá sa strhnúť, vie odolať a má pevné nervy. Porovnal ho s Napoleonom Veľkým, nie na poli bitiek, ale na poli práce úradnej, krvopotnej a na poli reprezentačnom. Koľko starostí! A stačí mu hlava myslieť a srdce cítiť i pri takom bezvýznamnom komisárovi, aby nespáchal nespravodlivosť. Je to človek znamenitý, nie každodenný.

— A tu je list štvrtý, — pokračoval prezident. — Okresný náčelník v Starom Meste ma upozorňuje v privátnom liste na svoju informáciu, v ktorej žiada preloženie Landíkovo, lebo je to vraj úradník nemožný, nemravný, bezočivý… Čo ma má upozorňovať? To je zasa také, ako čo by ma súril, aby som vec vybavil alebo aspoň pozor dal, ako sa vec vybaví. Ako čo by sa na mojich tunajších úradníkov nedalo spoľahnúť… Ja ti dám — poriadkovú pokutu!… A keby vedel písať! Píše „pokračovací riad“. To som ešte nepočul… „Pokiaľ stáva“, „odpor“… Ak je ten komisár nemožný, nemravný a bezočivý dneskát v Starom Meste, bude taký i zajtra, a keby som ho preložil hoci do Trantárie… Zaujímal som sa o vec. Akt je u vás. Tak, čo urobil ten sopliak?

— Vcelku nič, pán prezident, — dostal sa konečne k slovu Hrnčiarik.

— Čo je to: vcelku nič? — nezapáčila sa odpoveď prezidentovi. — V podrobnostiach je teda vinný? Keď je vinný v podrobnostiach, tak je vinný i vcelku. Ako to rozprávate?

— Já na něm žádné viny nenalézám, — opravil sa Hrnčiarik.

Neznámo, prečo mu práve táto veta vykĺzla z úst a prečo sa odvolal na biblického Piláta. Možno, že myslel na kresťanskú trpezlivosť tých, čo čakali na chodbe.

— Pilát je prototyp sudcu, aký nemá byť, — zachytil prezident. — Taký sudca, ktorý sa dá ovplyvniť pouličným krikľúňom, nie je sudca. Sudca má byť pevný ako skala, a nie slabé tŕstie, ako bol Pilát. Poduje vietor — skloní sa. Nikdy taký nebuďte… Tu máte tieto štyri listy. Napíšte odpovede. Ja ich podpíšem. Pánu generálovi strany len toľko, ako je Landík kvalifikovaný.

— „Veľmi dobre“.

— Napíšte „veľmi dobre“. Basta. Zbohom!

Podal mu ruku. To znamenalo: Skončil som. Choď už.

Hrnčiarik vstal, a pozeral na otvorené obloky.

„Zasa zletia všetky písma a mňa prievan vyhodí,“ myslel si.

— Nebolo by dobre, pán prezident, pridržať tie písma? — Ukázal na stolík. — Zas ich prievan rozfúkne. Alebo azda zatvoriť obloky?

— To je pravda. Aká providencia!

Prehol sa na stolík a pridržal písma bruchom a rozprestretými lakťami.

— Teraz nemám času zatvárať… A pošlite nasledujúceho… Poďme!…

S touto audienciou vyhrali dvaja: dr. Landík aj pán prezident — v očiach Hrnčiarikových. Prehrali piati: Tolkoš-mäsiar, Brigantík, okresný náčelník, Dubec, generálny direktor obilného syndikátu, dr.Straka, generál strany, a vdova Kamila Landíková.

Či i Anička, kuchárka u Rozvalidov, vyhrala, uvidíme.

19. Keď je kocúr nie doma

Vec komisára Landíka na krajinskom úrade celkom dobre stála: ležala. O jeho preložení zo Starého Mesta niekam na východ, kde ani slnko nesvieti, ako hrozil generálny direktor obilného syndikátu, nebolo ani reči. Mäsiar Tolkoš darmo čakal na výsledok svojho anonymného udania. Okresný náčelník Brigantík sa srdil, že jeho správa a dôverný privátny list, čo mali Landíkovi krk vykrútiť, zostávali nepovšimnuté. Pani Landíková ešte verila v „zemskú“ spravodlivosť a dúfala, že jej Janíčka rozdvoja s kuchárkou Hanou. Dubec zabudol už na urážku a nedbal. Minister, zelený túz agrárnej strany, keď mu tajomník Ďurko Mikeska napísal, že je Landík organizovaný v Republikánskej strane maloroľníckeho ľudu, že je dobrý „demagóg“ a ako inteligentný, energický mladý človek môže byť strane len na úžitok, hodil Dubcovo oznámenie do priečinka.

Landík sám ani nevedel, čo všetko sa robí za jeho chrbtom. Spočiatku čakal hrom, ale keď dlho neudieral, myslel si, že búrka prešla a nebo je čisté. A keby i udrel hrom z jasného neba, čo po ňom, on je už na všetko prichystaný. I keď ho preložia. Dnes je už celý svet malý. Ani severná točňa je nie ďaleko. Svoju Aničku si on nájde telegramom, telefónom, listom, železnicou, motocyklom, autom, aeroplánom, i keby bola na dne pekla. Nie je to síce tak, ako keď ju má pod nosom a môže k nej i pešo zájsť, ale čím väčšia diaľka medzi zaľúbenými, tým dlhšia i chôdza k nim, tým dlhšie trvá i láska. Čím väčšia priepasť medzi dvoma brehmi, tým väčšia a hlbšia i túžba dostať sa na druhý breh, kde naťahuje ruky najmilovanejšia. Pravda, jednako by bolo lepšie, keby ho v Starom Meste nechali, nuž ale, ak to nemôže byť, i tak dobre. Na každý prípad treba využiť prítomnosť.

Landík ju i využíval. Rozvalidovci ešte neboli doma. Chodil k Hane do kuchyne skoro každý večer. Jeho návštevy bývali najprv krátke, ale ako sa dĺžili večery, tak i jeho návštevy. Čajovával s Aničkou a Milkou pri kuchynskom stolíku. Najprv z hrnčeka, z akých ony pili, potom mu dali panskú šálku. Niekedy ho ponúkali dievčatá i večerou. Spočiatku ho mrzelo jesť s nimi, ale aby ich neurazil, vzal si aj on. Nech si nemyslia, že je pyšný. Milka rada spievala balady, čo sa doma naučila medzi vrchmi. Spievala falošne, na celé hrdlo, až lampa žmurkala a pokrievky na stene ako čo by sa usmievali. Landík sa bil po kolenách a Hana sa chytala za boky od smiechu. Vôbec Milka veľmi rada mala hlučnú hudbu a spev. Neraz chcela čínsku muziku. Landíkovi dala vahan medzi nohy a varešku, aby ňou búchal, Hane pokrievky, ona si vzala mažiarik a tĺčik a začala:

Hana ju zastavila:

— Nerev ako vôl na holiach.

— Nik nepočuje, — zastavila sa Milka.

— Horký nepočuť.

Landík sa išiel presvedčiť na dvor a potom na ulicu, či počuť, či nie. Uspokojený sa vrátil, že nič nepočuť.

— Tak si spievaj, — dovolila Hana, — ale bez čínskej muziky. Radšej si požičiame gramofón.

Milka doniesla gramofón z panskej izby. Počúvali, húdli si podnos, potom zaspievali ticho. Hana mala celkom príjemný alt, ale Milka kazila, keď vrieskala a mýlila spevákov. Spustili si tango. Landík učil dievčatá. Proboval s Hanou, potom s Milkou, potom Milka s Hanou. O niekoľko dní prešli do izby, kde bolo rádio, a počúvali Prahu, Brno, Bratislavu, Viedeň. Landík vysvetľoval a manipuloval. Milku zvábil klavír a prešla do druhej izby. Sadla na krútiacu sa okrúhlu stoličku, najprv sa do chuti pozvŕtala na nej a začala brnkať do sveta na klávesoch, ako decko, keď je dobrej vôle, spievajúc pritom svoju zamilovanú baladu:

Landík si presadol k Hane na diván, stískal jej ruky a bozkával sa s ňou potichučky, aby nepočula Milka. Milka spievala:

Pritom sa usmievala a v duchu ľutovala, že nemá takého panského galána ako pani kuchárka, s ktorým by sa tiež mohla bozkávať.

Príležitosť robí zlodeja. Prešlo ešte niekoľko dní a tancovalo sa v panskej jedálni pod veľkou visiacou lampou. Podával sa čaj v panských šálkach a sladké zákusky na tanierikoch. Pri stole sedela i Milka a napodobňovala svoju paniu, ako dvíha šálku dvoma prstami, pričom ostatné otrčí, ako si oprašuje prsty a kladie kraj servítky k ústam, žmurká na pána, privrúc jedno oko, dibká k nemu malými krôčkami, lezie mu do kečky a búcha nežne po pleci na znak lásky. Pánom bola Hana. Potom pred zrkadlom predstavovala, ako si pani maľuje obočie a pery a pudruje si tvár, prsia a hrdlo.

Nuž, ako sa vraví, kocúr bol preč a myši mali hody. Boli to krásne večery. Najmä to brnkanie na klavíri a počúvanie rádia na diváne, spojené s bozkami. Možno, že by bol Landík i nocoval v dome a presťahoval sa do neho, ale ho nikto nepozval, a Hana by to iste ani nebola dovolila. Už o pol jedenástej začala pozerať na hodiny. Landík rozumel a odchádzal, aby na druhý večer zasa prišiel.

Boli bezpeční. Pani sa dohovorila s Hanou, že jej napíše, kedy sa vrátia. Tisícka, čo jej dala na kuchyňu, ešte trvala. Čajovanie nestálo nič, lebo boli panské zásoby, hudba bola zadarmo, no a tých niekoľko vajíčok na mäkko alebo na praženicu s maslom alebo na škvarkách, čo zjedol Landík, naozaj boli maličkosť. Sám dom obývali len Rozvalidovci, iných obyvateľov nebolo. Dom bol starý, s metrovými múrmi.

Hrubá brána bola vždy zavretá, dvierka na schody tiež, nemohol ich nik prekvapiť. Milka mohla vrieskať, nik ju nepočul okrem Hany a Landíka. Škoda bolo zakazovať i čínsku muziku, ako sa sám Landík presvedčil, z domu nemohlo vyjsť ani najsilnejšie fortissimo. A to je hlúpa povedačka, že múry majú uši.

Najbezstarostnejšia bola Milka. Landíkovi neraz prišlo na um, čo by bolo, keby ho tak tu našiel direktor s paňou, keby sa dvere odrazu otvorili a vošiel jeho šéf Brigantík alebo mäsiar Tolkoš, ten udavač. I Hana stŕpla, ale sa vždy upokojila, že ani list ani telegram ešte neprišiel. Dávala teda aspoň pozor, aby sa z náčinia nič nerozbilo, a keď videla, že Milka veľmi strmo kladie šáločky, radšej sama obslúžila i svojho hosťa i svoju podriadenú chyžnú. Milka, uvelebená na stoličke s rozloženými sukňami, kývala kuchárke hlavou, že je s ňou spokojná, alebo ju upozorňovala láskavým hlasom:

— Anička! Lyžičky chýbajú… A kde je rum?… Cukorničku ste zabudli vyložiť… Viacej sladkého. Pán má rád sladkosti… Najprv mne ako dáme… Tak. Ďakujem.

Raz pri takomto čajovaní Landík zas zbadal, že na malom Haninom prste je prstienok s veľkým rubínom, ktorý už raz zbadal a zabudol sa spýtať na jeho pôvod.

— A aký to máte prstienok? Nosíte ho len niekedy.

Dosiaľ veselá Hana osmutnela. Chvíľku uvažovala a potom so sklonenou hlavou začala rozprávať:

— To mám od matky. Jediné dedičstvo. Dala mi ho tetka Šebestová, práčka, u ktorej kedysi moja mať bývala a umrela. Ona, Šebestová, mi rozprávala, že matka bola cirkusovou komediantkou. Chodila na veľkej guli a na drôte a za ňou driečny mladý pán, ktorý si ju i vzal — za ženu. Bol bohatý, vraj, ale nečestný a ukrutný. Manželstvo netrvalo ani dva roky. Mať, nebožiatko, nemohla vydržať a ušla od neho, a viac sa k nemu nevrátila. Dala sa zas na komediantstvo. Spadla zvysoka a viac nevstala. Tak ju odniesli v plachte a po polroku umrela. Keď umierala, pýtala si mydlo a pomocou mydla horko-ťažko jej stiahli z prsta tento prstienok. Vzala ho ešte do ruky, pozrela naň a odhodila: „Ty moje nešťastie!“ vykríkla pritom a onedlho bola božia. Šebestová ten prstienok zdvihla, a keď som sa vrátila zo štátneho domova z Košíc, kam ma dali a kde som bola do šestnásteho roku, dala mi ho a povedala: „Matke priniesol nešťastie, tebe, možno, prinesie šťastie.“ A od tých čias ho zavše nosím, vtedy, keď sa niečomu veľmi teším, akoby na próbu, či mi radosť nepokazí.

— A kazí? — spýtal sa Landík.

— Dosiaľ nepokazil ani raz.

— Bože môj! Šestnásť rokov v štátnom domove!

— Tam som mala akúsi ťažkú chorobu. Rukami som nemohla hýbať a to mi trvalo dlho, dlho.

„To preto také písmo,“ myslel Landík.

— A otec? — spýtal sa nahlas. — Poznáte si otca? Žije?

— Nič o ňom neviem, ani nechcem vedieť. Musel byť ukrutník.

— Ani neviete, kde je?

— Ja sa volám po matke, ale v matrike som Dubcová.

— Dubec!? — vyskočil Landík. — Taký chlpatý, široký, vysoký?

— Neviem. Nikdy som ho nevidela.

— Statkár neďaleko Brezníc?

— Nepoznám.

— Žije so svojou chyžnou.

Hana pokrčila plecami. Landík si spomenul na historku, o ktorej mu v lete Želka rozprávala, o prvej a jedinej Dubcovej žene, o nemravníkovi, o víchriciach, čo sa stretávali, o darovaných rubínových prstienkoch. Kaštieľ s gotickými oblokmi, erb na priečelí, osvietená pani chyžná, ktorá si dá ruky bozkávať…

— On to bude… On je to, — tvrdil. — Anička! Veď vy ste bohaté dievča.

Vyrozprával jej, čo počul o Dubcovi.

— Ak sa vaša matka nerozsobášila s Dubcom, — končil, — vy ste jeho jedinou zákonnou dedičkou.

Hana sa ešte väčšmi zachmúrila a rozhodne odmietla myšlienku byť Dubcovou dedičkou.

— Nechcem byť. Hnusilo by sa mi.

To bolo čosi z Landíkovho charakteru. On tiež vravieval matke: „Nepýtaj od nich nič. Nechcem!“ K Hane pocítil veľkú nežnosť. Prešiel k nej, chytil jej ruku, stisol a povedal:

— Anička, vy ste statočné dievča.

Idúc domov, opravil tento svoj náhľad: „Statočnosť by tu bola hlúpou romantikou… Ešte je otázka, či je to ten Dubec, ale prstienky sa zhodujú. Sú rubínové …“

Milá idyla v rozvalidovskom dome trvala skoro celý august. Ale koncom augusta prišiel list, že sa Rozvalidovci vrátia. Museli sa vyčistiť parkety, kľučky, dvere, poumývať obloky, vyprášiť koberce, okúpať palmy, aby bolo všetko čisté a aby byt smrdel olejom a benzínom, keď páni prídu. To znamenalo koniec večierkom. Landíkovi bolo smutno. Privykol na „svoju“ Aničku a veselú Milku. Ich spoločnosť mu chýbala. Keď prišiel večer, nemohol obsedieť ani doma, ani v hostinci. Samota ho trápila a nevyplnili mu ju ani priatelia-kolegovia z úradu, ani známi a neznámi ľudia, ani pohár vína alebo piva, ani partia šachu, ktorú hrával s verným správcom Kvirínom Čížikom, čo chodil do Centrálnej kaviarne každý večer len kvôli šachu i so svojím psom Tarajom Druhým. Nezabavila ho ani hra na bridž, ktorú po šachu hrával s kolegom Novotným, oficiálom Sakulíkom a Veselým, praktikantom zo súdu. Fádna mu bola i päťdesiatka alebo stovka karambolu s Veselým, keď nebol bridž. Ešte najradšej kibicoval bankovému úradníkovi Nehodnému. A to preto, lebo šéfom Nehodného bol bankový direktor Rozvalid, a Rozvalid bol zároveň i domácim pánom Aničky. Dýchal teda skoro ten istý vzduch čo Anička, a to ho spojovalo s ňou. Milé mu bolo, keď ho Novotný zavolal k sebe na čaj a počúvali rádio. Toto mu pripomínalo nedávnu krásnu minulosť a bozky na diváne.

Ráno ju už neodprevádzal, aby sa ľudia nehoršili, nie na neho, on si z toho nič nerobí, nie je Tolkoš, ale na Hanu. Okrem toho i preto, že okresný náčelník Brigantík nariadil „jednoduchú frekvenciu“, to jest úradné hodiny na jeden dúšok, a to pre každého od siedmej do druhej. Práve pred zimou. Ale to iste jemu, Landíkovi, na protiveň, aby Hanu nemohol odprevádzať.

Nahrádzal si ranné prechádzky večer. Dohovorili sa, že Anička bude vychádzať pred bránu večer, keď sa stmí. Dievča vychádzalo. Landík nechal tak šach i bridž i karambol a chodil na schôdzky pred bránu. Tu stával s ňou, alebo sa prechádzal, alebo, čo bývalo najbezpečnejšie, uchýlili sa do chodby za bránu, kde bola tma ako v rohu. Takto bolo i najtmavšie, nik ich nevidel, i najteplejšie, lebo mohli jeden druhého zohrievať. Nebolo to síce také, ako keď rádio počúval a Milka brnkala na klavíri, ale jednako lepšie ako šach, bridž, karambol, karty, kibicovanie a čajovanie u Novotného.

Chcel sa Aničke revanšovať, aby prišla k nemu, že ju tiež pohostí čajom a zákuskami, ale odmietla.

— Čo by povedala pani?

— A čo by mohla povedať?

— Že sa túlam po nociach.

— Nemusí o tom vedieť. A potom, aké túlanie? Môžete mať známych a navštíviť ich.

— A ešte pán! On je vždy doma, keď nie je v banke, a chce, aby sa vždy všetci okolo neho vrteli.

— A teraz?

— Teraz už spí. Doktor mu rozkázal, aby čím viac spal, to vraj posilňuje nervy. A nesmie v posteli ani čítať, to vraj odháňa spánok. Musí hneď prižmúriť oči a myslieť na príjemné veci.

— Nuž teda sa nekrútite okolo neho… Anička, vy sa vykrúcate. Príďte, keď sú páni nie doma, niekde na návšteve, v divadle, na bále. Bude taká príležitosť.

— Sama?

— Sama.

Pohladila ho po tvári.

— Nie, pán doktor.

— Tak teda s Milkou.

— S Milkou skôr.

Jedného daždivého večera i prišli v klobúkoch, nepremokavých plášťoch s dáždnikmi, v lesklých gumových čižmách a v rukavičkách, celkom ako mestské slečinky. Chceli prekvapiť pána doktora, vidieť jeho byt, trošku si posedieť a odísť.

Obsluhujúca Marka ich vpustila do pitvora. Keď ich tu pri svetle malej lampy poznala, zamedzila im cestu a surovo sa ich spýtala, čo tu chcú.

— Navštíviť pána doktora, — odpovedala Milka.

— Pán doktor nočné vizity neprijíma, — postavila sa Marka, nízke, zavalité dievča so širokým čelom, vypuklými, silnými obrvami, dvoma tenkými vrkôčikmi a hrubými ako valce ramenami.

Z veľkých rúk sa jej parila a kvapkala voda, čo si zabudla ruky utrieť. Bolo jej protivné, že cudzie dievčatá, a také ako ona, služobné, chcú robiť vizity u pána doktora. Je to jej pán. Nepotrebuje nijakú cudziu lásku. Keď niečo treba, tu je ona. Známy druh žiarlivosti a závisti, ako keď domáci pán pohladí pred svojím psom cudzieho psíka. Hneď je vrčanie a ruvačka.

Landík počul šum a vyšiel zo svojej izbičky. Vysvetlil Marke pekným slovom, že slečny sú jeho staré známe, aby pomohla dámam zobliecť kabáty a zobuť čižmy. Sám pomohol Hane. Marka sa nahnevane zasmiala a len toľko precedila cez zuby:

— Ff! Slečny! Dámy! Také ako ja.

Obrátila sa chrbtom urazená a odišla do kuchyne. Hana a Milka sa smiali nad Markinou neohrabanosťou, jednako boli nemilo dotknuté nevľúdnym privítaním. Ani sa celkom nezložili. Vošli do izby v klobúkoch, rukavičkách, s kapsičkami a v gumových čižmách. Len plášte a dáždniky nechali v pitvore.

Landík ich návštevu neočakával. Bol by pripravil nejaký večierok so sladkým a zákuskami z cukrárne. Novotný by mu bol požičal na tento večer gramofón. Takto nebolo nič. Milka sa necítila doma a nevrieskala. Sedela na stoličke vážna v červenom klobúku a s červenou taštičkou v ruke. Obzerala sa po chudobnej izbičke a iste jej prešla hlavou myšlienka: „Tu teda býva náš pán doktor. Veru chudobne.“ Hodnú chvíľu trvalo, kým trošku oživla, vstala a začala pozerať lacné obrázky na stene. V izbe bolo sychravo, nepríjemne. I Hana oblietla pohľadom izbu a bolo jej tiež chladno i na tele i na duši. Nikde nijaká ozdoba, výšivka, stôl bez prikrývadla, diván holý, bez podušiek, cylinder na lampe neočistený a mliečne tienidlo zaprášené. Nebolo vidieť ženskú ruku na ničom, ktorá vie všetko okrášliť. Hnevala sa v duchu na Landíkovu domácu paniu, že sa nestará o svojho obyvateľa, a tá dievka, čo ich tak krásne prijala, je na to sprostá a musí byť neporiadna… Ako by to ona usporiadala! Kanapku by dala medzi obloky, stolíček trošku ďalej do kúta, nejakú rastlinu do druhého kúta, kvety do oblokov, dlhé záclony, ta to, ta to. Ľutovala Landíka. On bol tiež stiesnený. Nevedel, čo má povedať a čo má robiť. Zistil, že medzi košeľami v papierovom vrecúšku nemá dosť cukru a v plechovej nádobe medzi pančuchami je čaju už len za štipku, rumu len práve na dne fľašky. Poškrabal sa po hlave a šiel do kuchyne. Chcel dať doniesť tri šálky čaju z blízkej kaviarne. Marka sa robila hluchá.

— Ale si vezmite dáždnik, aby do čaju nenapršalo a nerozmokli zákusky… Počujete?… Tu máte desať korún… Nepočujete?

— Nepočujem, — odpovedala Marka drzo. — Nebudem obsluhovať také dievky, ako som ja. Môže hociktorá z nich prejsť.

— Mariška, aká je to neúctivosť? — začal Landik pekne. — Veď sú to moji hostia.

— Jest tu šustu!

— Doneste i pre seba jednu porciu. Marka. Marka zanovite odsekla:

— Nech mi donesie tá v tom červenom klobúku.

— Vy ste sprostá Mara, — nahneval sa Landik.

Prešiel do kaviarne sám. Odtiaľ s pomocou čašníka doniesli čaj a zákusky. Čaj bol studený. Nemohol rozohriať. I zákusky boli tvrdé a zapáchali mydlom. Landik sa hanbil, že nemôže dievčence ako sa patrí pohostiť. Ľutoval, skoro vyčítal, že mu neodkázali.

— Mládenec nemá kuchyňu a komoru pri nej. Je ako mladý vrabec, čo otvára svoj žltý zobák, aby ho druhí kŕmili.

— Skorej starý, — zasmiala sa Milka, — čo musí všetko zháňať do svojho hniezda.

— To musí každý, — poučovala Hana. — Komuže rastie všetko doma?

Milka sa začala rozveseľovať. Napodobňovala pána direktora Rozvalida.

— Hm, hm… Zasa ma začína štiepať v hlave, — vravela mužským nízkym hlasom. — Kde máš tie prachy, Klemuška? — priložila si prsty k sluche, vstala a začala vyťahovať zásuvky. Namanula sa jej do rúk kefa s hrebeňom. — To sú nie ony… Ani tu nič. Ani tu… I v boku mám ťažobu. — Chytila sa za bok. — Kde máš ten olej?… Keď to vždy len mäso a mäso, kačky, husi… Neviete dať niečo ľahšie?… Grísa, ryža, to je pre mňa… Zas budem mať záchvat… Čo vravíte, že je dobré proti kolike?… Počkajte, zapíšem si to… Tatata… Že vám tototo pomohlo?… Ako ste to povedali?…

Milka robila, ako čo by si názov lieku zapisovala. Potom vstala, prešla krívajúc ku skrini.

— Juj, táto moja noha! Vždy, keď prší, ma rozbolí. I Hanu to chytilo. Potešovala ako pani direktorka:

— Ľahni si, prosím ťa. Navaríme horúceho čaju, vezmeš dva prachy a vypotíš sa. Schováme ťa pod perinu.

— Dva prachy? — pozastavila sa Milka. — Čo povie srdce?

— Na to máme tie červené guľky.

— Čo povie žalúdok?

— Tam sú tie čierne pilulky.

— Čo povedia črevá?

— Napiješ sa koňaku.

— A hlava, žlč, pečeň?

Smiali sa všetci. Prišli do nálady. Nie nadlho. Vravia, že božie mlyny pomaly melú. Prejde i desať, dvadsať, niekedy i sto rokov, a niekedy i tisíc, kým sa napáchané hriechy pomstia. Landík, Hana a Milka sa v tomto prípade posmievali chorému človeku, ktorý si chce pomôcť liekmi. To je hriech. A čudné, hoci sa to vidí neuveriteľným, božie mlyny hneď a zaraz začali mlieť. Kompánia spomenula vlka, a už i bol za pätami. Čosi zašramotilo, zadupotalo, a do izby sa vrútil vysoký a chudý pán v pinči na hlave, s bielym šálom okolo hrdla, v dlhom čiernom kabáte s hodvábnymi výložkami, v bielych rukavičkách. V ruke držal zavretý dáždnik, z ktorého mu stekala voda na galoše. Vypuklé lícne kosti, vpadnuté líca, pod nosom dve čierne bodky miesto fúzov a na brade muška.

Pozreli na neho s ustrnutím.

— Svätá Mária! — vykríkla Hana.

— Ježiši Kriste! — zvolala Milka.

Nebol to ani jeden z tých dvoch. Pred nimi stál ich chorý pán, pán Ferdinand Rozvalid, bankový direktor. Stál, ale len na chvíľku, kým sa nerozhľadel a nepovedal:

— Tak!?

Potom ako vietor, keď potrasie jabloň a slivku, tak pán direktor potriasol za plecia najprv Hanu, zatým Milku, prizrúc sa im dobre do tváre, mrzko pozerajúc na Landíka, zasvišťal:

— Sss… ťťť… Teda predsa! A vyšiel.

Strach a prekvapenie prilepí k stoličke. Odoberie i hlas. Nastala tíšina. Len asi po minúte nastal pohyb.

— Náš pán, — vykĺzlo sa slovko z Haniných úst.

— Bože, bože! — zašeptala Milka.

— Direktor! — zhíkol Landík.

— Vyhodia nás zo služby, — ševelili Hanine pery.

— Čo to bude? — zavzdychala Milka a zložila ruky do lona.

Obe hľadeli na dlážku, ako čo by im dlážka mala poradiť a vyzradiť budúcnosť. Ale dlážka mlčala a okolo všetko. Keď mlčanie už bolo trápne pre Landíka, zahlaholil jeho pevný a čistý hlas ako dobre liaty zvon:

— Tak prídete ku mne. Pozreli na neho. Hľadel na Hanu.

— A ja? — spýtala sa Milka.

Potom bolo zas chvíľku ticho a Milka opätovne sklonila hlavu a sama si ledva počuteľne odpovedala:

— Však sa ja už niekde uchytím.

Hana jej položila ruku na rameno.

— Pôjdete so mnou, Milka.

A Landík si pomyslel: „Nebude to trocha veľa naraz dve?“

20. Katastrofa

Si duo faciunt idem, non est idem, — povedal by Sakulík, oficiál pri Okresnom úrade v Starom Meste, keby sa bol dozvedel, čo sa stalo u Rozvalidovcov na druhé ráno po čaji, ktorý dával miestny odbor Živeny v Centrálnej kaviarni v prospech nezamestnaných invalidov. Rozvalidovci boli večer na tomto čaji. Pili nielen čaj, ale aj víno. Pán Rozvalid, bankový direktor, sa natriasal v tanci so slečnou Dundou, ťahal ju k sebe a opíjal sa i pružnosťou sviežeho, mladého tela, i belasými mláčkami veľkých vlažných očí. Pani direktorová, útla, nežná panička s našušoreným veľkým účesom, sa triasla s mladým pánom praktikantom z banky a visela na jeho tvrdej smokingovej košeli ako šarlátová stuha radu Bieleho leva. A — nič sa nestalo, ibaže sa v pauze zhováral mäsiar a údenár Tolkoš s pánom direktorom, ktorý sa odrazu stal ustarostený a odvliekol údenára do bočnej miestnosti.

Hana, ich kuchárka, a Milka, ich chyžná, sa toho večera tiež chceli zabaviť a len zo zvedavosti navštívili mladého neženatého človeka, pili z toho istého čaju, čo „slovenské ženy“, víno ani nevideli, neštrngali si, netancovali, sedeli od seba na stopäťdesiat centimetrov — taký strašný následok.

Direktor Rozvalid ešte i na druhý deň ráno, keď si sadal v župane ku káve a miešal ju lyžičkou, bol nahnevaný.

— Celú noc som nespal od rozčúlenia.

— Ale veď si chrápal, — odporovala pani Klema.

— Nepočul som.

— Ale ja som počula. Musela som zapáliť lampu a napraviť ti hlavu. Trošku si stíchol, a zas si začal znova. Najprv potichu, solídne „kŕ-kŕ, kŕ-kŕ“, potom vždy hlasnejšie a vždy vyššie „kŕŕŕ-kŕŕŕ, krrr-krrr“, akoby si pílil. V najvyššej výške „krk“ prasklo — a zas si sa utíšil. Paplón si si odfúkol, lampa sa knísala a dvere sa otvárali a zavierali, ako si ťahal a vypúšťal povetrie. Že vraj nespal! Ja som nespala.

— Táraš. Spal som ako myš na vreci. Ustavične som sa budil. I somnifen som hľadal. Nebolo ho. Vyšiel. Nikdy nedáte pozor na to, čo sa minulo a čo treba kúpiť. Tri ste tu, a nikdy nič nemám v poriadku. Teraz ma bude hlava bolieť.

— Tam máš cibalgin.

— To je slabé.

— Teda rodin.

— Neosoží.

— Piramidon, algokratin, pavai, saridon, rofein — celá apatieka. Ale myslím, že ti samo od seba prejde. Bude to taká malá opica. Mnoho si chlipkal z vína. Myslím, že nebolo dobré. I mňa trhá v sluche.

— Víno bolo dobré. To ma tie dievčatiská tak rozčúlili. Tiež tvoja výchova. Ty si primäkká voči nim. Potom ti narastú nad hlavu.

— Načo prekvapovať dievčence? To bolo také neestetické hnať sa s takým čašníkom na privátny byt. Ja by som mu bola dala frčku za zradcovanie. Teraz aby som hľadala nové. Dva týždne potrvá, kým zvyknem vidieť v dome nové tváre.

— Nič ty. Ja najmem nové. A tieto nech idú zbohom! Veď je to prostitúcia! Nebudeme chovať v dome také pobehlice. Rozkradnú ťa. Zašpinia všetko. Budeš brať do ruky lyžice, šálky, ktoré ony svojimi rukami zapaprali.

Direktor začal bystrejšie a hlasnejšie hovoriť.

— Jedz a nerozčuľuj sa, — upozornila ho pokojným hlasom manželka. — Nie sú také, ako vravíš.

— Najväčšie beštie, — mrmlal direktor plnými ústami, — majú anjelské oči. Nazdala by si sa, že nevie do troch narátať, odrazu vysvitne, že ten anjel otrávil troch mužov.

— No, už Hanka nezdá sa byť beštia a Milka je decko.

— A túlajú sa po nociach. Idú na mládenecký byt. Bohvie, odkedy vydržiavam toho holomka svojimi zásobami.

— Čo by si ho vydržiaval! Ten by bol na to prihrdý.

— Prihrdý! — zasmial sa posmešne direktor. — Vieš, čo mi hovoril mäsiar Tolkoš? Nechcel som ti to včera večer povedať, lebo by ťa to bolo rozladilo… Kým sme boli preč, každý večer sa svietilo v stolovej. Tolkoš sliedil a vysliedil, že naše donny vypúšťali „prihrdého“ pána komisára z môjho domu o polnoci. Vidieť, intímna známosť.

Pani Klema roztvorila naširoko oči.

— Vravíš od nás?… U nás v stolovej?…

U nás. Hralo sa, spievalo, tancovalo a bohvie, čo sa všetko robilo v tvojich izbách… Tolkoš prikladal k múrom uši a všetko počul. Musíme u neho brať mäso.

— Ale to je opovážlivosť, — rozohňovala sa pani Klema. — Nikdy by som si nebola myslela… Vravíš u nás? — pochybovala ešte.

— U nás, u nás.

— Tu, v týchto izbách?

— Tu, tu.

— Čo je mnoho, to je mnoho. Vyhodiť ich na fľaku.

I pán direktor hodil nožík od seba.

— Pôjdu, a punktum!

Tak sa stalo, že i Hana i Milka dostali svoje knižky a polmesačné platy s tým, aby sa hneď a zaraz zobrali.

Bolo to kruté. Ale čo mali robiť? Pán direktor nechcel ani hľadieť, ani hovoriť, keď im dával knižky a peniaze, len ukázal na dvere. Dievčence sa nevyhovárali, nevysvetľovali, že u toho mladého pána nič nemravné sa nestalo. Direktor bol mravne pohoršený a dievčence tiež pre pánovu nespravodlivosť. To je za ich vernú službu, mysleli si a urazené do krvi mlčky vzali knižky i peniaze, pobalili si veci a šli na stanicu.

Na námestí zastavila Milka Hanu.

— A pán doktor, — čudovala sa Milka, — ani sa s ním nerozlúčime?

— Do úradu nepôjdeme. Rozlúčime sa písomne.

— Bude nás hľadať.

— Však nás nájde, ak chce.

Pošli, ale nespravili ani pätnásť krokov, keď Milka zasa chytila Hanu za ruku a zastala.

— A veď by si on pani kuchárku i za ženu vzal.

— Veď ma vezme, ak chce.

— Odoháňate šťastie od seba… To bol taký milý pán.

— Železničná kartička nemôže šťastiu prekážať.

— Ale oddialiť.

— Nech.

Z Hany vravela direktorova urážka. Hana bola urazená a urazený človek ľahkomyseľne hneď na všetko zanevrie. Hanba sa jej stala ako dosiaľ nikdy. Nemohla by pozrieť nikomu do očí, a tak sa radšej stratí z očí každému. Nič jej po nikom, ani po jej pánoch, ani po celom svete, ani po Landíkovi, ani po jeho láske — k nej, ani po jej láske k nemu. Tak je to, ako keď niekoho čosi veľmi bolí. Darmo mu budú ukazovať tisíc korún a upozorňovať, aký je krásny deň, aby sa zasmial a tešil. On bude vzdychať.

— Veď povedal, aby ste prišli k nemu, — húdla Milka.

— A moje dobré meno? Milka zamĺkla.

Obidve šli domov. Hana k tetke Šebestovej do Lovásoviec, Milka k rodičom do Jazerníc. Viezli sa spolu na železnici až po Horebrežie. kde musela Milka zostúpiť. Cestou nehovorili. Každá bola zabratá do svojich myšlienok. Pri rozlúčke sa objali a pobozkali. Hana dlho tľapkala Milku, držiac svoju hlavu na Milkinom pleci.

— Odpíšem ti, Milka, kde budem, — vravela plačlivo, kým si boli v náručí.

Len-len že sa nahlas nerozplakali, tak im bolo ľúto. Oči im jednako zvlhli. Milke sa i slzy vykotúľali a stiekli ružovou tvárou ku kútikom ešte ružovejších úst.

— Nespravodlivosť, — zafňukala.

— Bola i bude, — potvrdila Hana.

Direktor Rozvalid najal novú kuchárku — Žofiu. Hlásilo sa ich viac, ale táto bola najtučnejšia. Tvár mala ako chlieb s odutou kôrou. Do dverí sa nezmestila, musela ísť bokom, a i tak si musela veľmi stiahnuť brucho. Dlážka sa pod ňou prehýbala. Keď bola na povale, lampa vyskakovala a rodinné obrazy živých a mŕtvych sa roztancovali. To direktora zlákalo. On sám chcel stučnieť. Pil mlieko, jedol syry, hltal múčniky, a nepomáhalo. Možno, že Žofka, keď je taká tučná, i jemu dopomôže k niekoľkým kilám, a nebude taký vycivený, tenký ako prút do fazule. Ale hneď pri prvých obedoch zbadal, že strelil capa, keď Hanu prepustil. Teraz už pripúšťal najprv len sebe, v duchu, potom i nahlas svojej manželke Kleme, že Hanino previnenie nebolo také veľké. Pri piatom obede povedal, že jej previnenie bolo celkom malé. Zastrelený cap rástol a hriech sa topil ako maslo na slnku. Pri šiestom obede už len cap zostal, veľký, predpotopný, a po hriechu ani mastná škvrna.

— Veď je tá Žofa celkom obyčajný sprosták, — rozhorčil sa pri ktoromsi obede, keď boli palacinky tvrdé ako remeň. To už Hanine ani porovnať s týmito.

Klema ho ešte dráždila:

— Vravela som ti.

— Čo si vravela? Nič si nevravela. Nikdy neotvoríš ústa, keď treba. Ty si na vine, že je všetko tvrdé, čo má byť mäkké, všetko mäkké, čo má byť tvrdé… Lohaza, ryža je ako štrk, knedlíky ako kameň, mäso ako podošva, štrúdľa ako čo by ju v komíne údili, chlieb vždy s prihorenou kôrou, a vieš, ako mám spodnú kôru rád, biftek tenký ako dlaň, a má byť napuchnutý ako päsť, volie oči roztečené… Komu tá kuchárila?… Prečo neprepasíruje ani hrach, ani fazuľu?… Ty sa o nič nestaráš. Čo robíš celý deň?… Mohla by si nazrieť i do rajníc.

— Sám si si ju najal. Čo sa staráš do vecí, do ktorých sa nerozumieš?

— Na nose som jej nemohol vidieť, čo vie… Ako je tá kopa sena tu, som stále zapečený. Kopia sa vo mne tie všelijaké laktobily, miratony, eukarbóny, alisatívy, fukaboby… Zapálenie v hrdle…

— Alukol je dobrý.

— Sóda bikarbóna je najlepšia… Ale sprobujem cígelku alebo luhačovickú… Niekedy sa mi hlava krúti. Kde je ten recept?

— Jupton?

Vytiahol noteštek, celkom tak, ako ho kedysi Milka produkovala u Landíka.

— Jupton vravíš? Proti čomu?

— Proti vysokému tlaku krvi.

— Ja tu mám jodolozu.

Poznačil si jupton a vrátil sa k Hane.

— Kým tá bola tu, celkom dobre som sa cítil. Tá už vedela, čo môžem, čo nie… A to všetko narobil ten hlúpy komisár… Ako ho len volajú?

Čo je ľahšie? Ako predtým Dubec, teraz pán Rozvalid si pomyslel, že sa o tom komisárovi pozhovára s okresným náčelníkom. Veď len pre neho prišiel o dobrú kuchárku. Ten chlap musí ísť preč zo Starého Mesta a potom napíše Hanke, aby sa vrátila.

Najprv hneď v banke urobil poriadok.

— Nemá u nás komisár Landík dlžoby?

— Päťsto korún, — vyhľadal v knihách praktikant, ktorý tancoval s pani direktorkou.

— Zmenka?

— Zmenka.

— Kto žíruje?

— Štefan Landík.

— Má u nás vklad?

Praktikant zas začal hľadať v knihe vkladov.

— Nemá, — konštatoval.

— Neprolongovať.

To znamenalo, že dr. Landík bude musieť zmenku hotovými platiť, keď príde zrok.

— Ak nezaplatí, protestovať, — dodal pán direktor a v duchu sa tešil, ako sa začuduje pán komisár, keď mu povedia: „Prosíme hotovými…“ „Kríza, pane…“ „Sme nútení…“

Bude sa krútiť ako vreteno, zvíjať ako had… Čo mu berie kuchárku?…

Pomstychtivý to bol pán, ten pán direktor. Nebolo mu dosť krútenia a zvíjania chudáka komisára Landíka. Naozaj vyhľadal okresného náčelníka a ponosoval sa. Náčelník, keď ho vypočul, rozhovoril sa, klepúc na stolík červenou ceruzkou.

— Pán direktor, poklepte po čele väčšiu hlavu, ako je moja. Ja som už dva razy žiadal Landíkovo preloženie. Keby som tretí raz písal, mne by poklepali po hlave a mňa by preložili, nie Landíka.

Poradil, že tá väčšia hlava je hlava prezidentova.

— Viete, to je tak. Keď stĺp nemôže jeden človek vykývať, vykývajú ho dvaja, traja, šiesti. Nepomohlo jedno oznámenie, pomôžu dve, tri, štyri… Medzi nami rečeno, dnes sú i najvyššie štíty prístupné. Každý môže vyniesť svoj kamienok na vysoké miesto a odtiaľ ho pustiť.

Kamienok sa zgúľa na nižšie štíty, dolu do doliny, a ani neviete, pán direktor, už máte hlavu prebitú a zakrvácanú. To je moja administratívna skúsenosť.

Náčelník znížil hlas a dodal pošušky.

— Napíšte prosto list pánu prezidentovi. Opíšte stav veci, že by bolo hodno Landíka preložiť z národných, zo spoločenských, z mravných a či už akých príčin. Prispejete tým mne na pomoc, ktorý tento stĺpik už dávno vykyvujem.

— A veď ja dobre poznám pána prezidenta ešte z čias, keď bol županom.

— Tým lepšie. To je vždy tak, že keď sa niekto stane veľkým pánom alebo významným, vplyvným človekom, hneď sa rozvetví rodina, a keď nie rodina, vždy sa nájdu spoločné rozpomienky, vyjde najavo stará známosť. Ľudia sa radi lepia k mocným, ako muchy na med… To, pravda, neplatí o vás, pán direktor. Vy konáte nezištne. Vy to vo verejnom záujme, v záujme služby… Len napíšte. Možno, že sa podarí. Probujme vytrhnúť kolík spoločnou silou.

— Oprobujem. Ďakujem za radu.

Večer mal pán direktor ťažkosti v pravom boku. Musela mu Klema prikladať teplé obklady.

— Iste od starej bryndze v číri, — jajkal, — nedáte pozor… Neplatím preto kuchárku, aby som ja ovoniaval bryndzu… Keby nie ten komisár!

Keď sa mu uľahčilo, začal štylizovať list:

List bol napísaný a doporučene odovzdaný na poštu.

Brigantík mal pravdu, keď povedal : „Nemôžeš stĺp vykývať sám, vezmi si na pomoc dvoch, troch, desiatich, a stĺp vykývate.“

Prezidentovi sa list zapáčil. Nielen lichotivé výrazy, ako „energický“, „spravodlivý“, „dobro krajiny“, „človek vysokej mravnej hodnoty“, ale najmä zamenená palička, na ktorú sa pamätal, a náhľad o mestských sporiteľniach, ktorý bol taký istý i teraz ako vtedy, mu jasne dokazovali, že sa s tým človekom kedysi musel zhovárať, že ho iste i pozdravil v toaste, teda neklamal. To ho spravilo zrazu sympatickým a Landíka nevýstojným. Tým skôr, že toto bol už piaty list, čo žiadal Landíkovo preloženie. Nabúril sa.

— Je to akési nespratné chlapčisko… Pozrimeže, aký Casanova! Ja ti dám kasanovníčiť… Sopliak!

Vzal telefón a volal:

— Kde ste? Dočerta!… Keď vy raňajkujete, ja nemám kedy… Spojte ma s hlavným radcom Hrnčiarikom… Haló!… Kto tam?… Ale ja nechcem štrnáste oddelenie… Kto je pri telefóne?… Tu prezident… Dajte mi hlavného radcu Hrnčiarika… Kde zasa kúty vymetá?… Vy ste to, pán hlavný radca? — stíšil málilinko hlas. — Zasa som dostal list o Landíkovi… viete, čo tej slúžke kurizuje… Príďte na moment i s písmami… Bude ho treba predsa len preložiť… Protivné akési indivíduum… Koho ta?… Ja už neviem… Poradíme sa. Zachyťte so sebou i úsporného komisára.

Zložil trúbku, aby ju zasa zdvihol:

— Pána doktora Čistého… Pán doktor! Zo Starého Mesta vezmeme doktora Landíka a preložíme sem. Veď vám poviem. Príďte a rozmýšľajte, koho dáme ta…

Netrvalo dlho a u prezidenta sa zišli traja páni. Hrnčiarik, osobný referent dr. Čistý a úsporný komisár dr. Zimák. Hrnčiarik i teraz bránil Landíka.

— Spravodlivé by bolo najprv vec vyšetriť na mieste činu, a keby sa niečo dokázalo proti nemu, potom…

— A či je to trest, keď ho sem preložíme?

— To nie, skôr výhoda.

— Nuž teda. A nebude aspoň šarapatiť. A ty čo na to? — obrátil sa k úspornému komisárovi. — Keď už tak sporíš, nezaťaží to štátnu pokladnicu?

Úsporný komisár nemal nič proti preloženiu, lebo s preložením neženatého nieto veľa výdavkov, ale si vymienil, aby do Starého Mesta šiel tiež neženatý.

Zavolali ešte i bytového referenta Nešťastného, či bude pre Landíka byt. Referent vysvetlil, že o neženatého sa krajinský úrad nestará, a priložil na vysvetlenie:

— I veľmi…

Prezident rozhodol:

— Preložiť toho šušňáka!

O tri týždne po Haninom a Milkinom odchode kráčal i tretí vinník na stanicu s kufrom. Od tých čias, ako Hana odišla a s ním sa ani nerozlúčila, ťažkal si na ňu veľmi… To nebola láska, myslieval, lebo keby to bola bývala láska, Hana by bola prišla k nemu, a keď už neprišla, bola by aspoň odpísala, kde je, čo je s ňou, a bola by už dávno poslala nejaký ten mizerný „pozdravček“. Premenil si nôtu. Predtým spieval: Anička maličká, nekašli, aby ma pri tebe nenašli, od troch týždňov si húdol: Láska pominie, ako tá rosa na rozmaríne.

Šiel pomaly za chlapom, čo mu viezol batožinu na malom vozíku. Ešte včera čítal akési verše. Zapamätal si z nich dva riadky. Ako kráčal za vozíčkom, pomaly si skandoval do kroku:

Potom mu prišli na um: najprv Brigantík, ako chladne sa odhlasoval, že ide do Bratislavy („Ten to pocítil,“ myslel si), a potom Tolkoš… „Hnusný národ,“ nadával, „chvalabohu, že ich viac neuvidím!“

21. „Výborný koncert“

Keď Landík prišiel do Bratislavy, bolo práve po Dunajskom veľtrhu. Viali, ako obyčajne, zástavy. Trojaké. Československé: bielo-červené s belasým jazykom, české: bielo-červené: a mestské: červeno-biele. Nebolo ich hodno snímať, lebo boli hneď po veľtrhu zasa všenárodné oslavy. Tisíc sedemdesiatjeden rokov minulo, čo po prvý raz boli na Morave vierozvestovia sv. Cyril a Metod a podľa niektorých najnovších historikov zastavili sa i na terajšom Slovensku. Za týmito oslavami, ktoré boli projektované na sedem dní, malo byť tristoročné jubileum, ako sa založila v Trnave prvá „slovenská“ univerzita a mal sa oslavovať i jej zakladateľ, znamenitý „Slovák“ Peter Pázmán. Potom sa malo sláviť stopäťdesiatročné jubileum narodenia básnika Jána Hollého, storočné jubileum vzniku hymny Hej, Slováci, šesť i polročné trvanie Slovenskej krajiny ako administratívneho celku a vo výhľade bol celoštátny zjazd hydrológov. Zástavy teda neschodili zo stĺpov a domov už vari pätnásty deň. Bola radostná nádej, že budú ševeliť ešte aspoň mesiac.

Také oslavy sú ako elixír. Lenivá, každodenná krv sa rozprúdi, človek je sviatočnejší, čerstvejší, pohyblivejší, veselší. Chce sa blysnúť čím najveľkolepejšie, vykonať čím viacej a čím krajšie. Čo má kto proti tomu? A predsa sa nájdu protielixíristi, čo i takéto slávnosti ohundrú a povedia: „Dobre, dobre, keď je to elixír, ale ho netreba každý deň vstrekovať, lebo sa príroda naučí na jed a nebude účinkovať v ozajstnej chorobe. Elixír nech je zriedkavý. Len tak účinkuje… Len včera sme počuli krásne slová pri otváraní Dunajského veľtrhu, o obchode ako koncentrickom kolobehu, ktorý letí a vznáša sa na perutiach nedočkavosti… a organickou, nie rapsodickou prácou fixuje slovanskú rapsódiu… Otvoril sa ventil veľkej myšlienky konštruktivity a z kaleidoskopu teórií vznikali fabuly rasy… A zasa sa ide do hmlistých minulostí miesto pozitívnej práce…“

Dobre, že rozličné korporácie, spolky, jednoty, ligy, zväzy a iné telesá nedali nič na takýchto pracovitých hundrošov a oslavovali všetko.

Tohomesačné oslavy boli skvelé. V Bratislave bolo všetko ako pri zemetrasení. Domy síce nepadali, ale sa krčili pod ťarchou zástav. Hlavnými ulicami rozprestierali sa zástavové aleje a pod nimi húfy a húfy obecenstva. Všetko sa usilovalo uctiť tieto jubileá. Spolky koncertmi, prednáškami, besedami, verejnými cvičeniami, lampiónovými pochodmi, manifestáciami. Slovenské národné divadlo dávalo Libušu, Dalibora, Hubičku, Predanú nevestu a tomu podobné slávnostné opery. Mesto bolo každý druhý deň osvetľované. („Na to, pravda, stačí,“ hundrali protielixíristi.) Mestská posádka defilovala. K vojenskému defilovaniu sa pridružili nielen četníci („Tí musia byť všade“), ale i financi („No, pravda“), policajti („Kde by tí nechýbali“), sokoli, orli, skauti, hasiči, študenti, študentky („Nie, že by sa to učilo“), deti („Ešte i deti!“), ba po prvý raz, čo bolo veľmi zaujímavé, i štátni úradníci v úradných rovnošatách, a na ich čele viceprezidenti krajinského úradu v generálskych čákovoch, so zlatými goliermi ozdobenými zlatom vyšitými lipovými listami, so šabľami a zlatými kystkami na nich („Všade zlato, len vo vreckách nič“). Prezidenti, a medzi nimi i krajský prezident, sedeli na pódiu, kým vojsko šlo, len keď sa začal pochod civilov, prezident i so starostom mesta zostupovali z výšky na trávnik, aby prijali hold pochodujúcich. Pred každou zástavou a štandardou obnažovali sa hlavy… A večer nové osvetlenie Dunaja. Z Bratislavského hradu púšťali rakety, na jeho štyroch vežičkách horel bengál, pod ním duneli kanóny, nad ním krúžili poveterné eskadrily („A nám vypínajú elektriku, čo nemáme čím platiť!“).

V chrámoch sa odbavovali bohoslužby. V úradoch vydávali obežníky s programom slávností. Šéfovia „vyslovovali želanie a očakávanie, že sa na týchto nevšedných oslavách každý zamestnanec zúčastní“. Najmä do kostolov treba ísť.

Kostolov bolo veľa, a tak ich medzi úradníkov rozdelili. Prvá deľba okrem deľby práce. Najväčší kostol — Dóm, si prosto vzal prednosta úradu, sem sa išlo „pod jeho vedením“, druhý katolícky kostol — zostaneme pri krajinskom úrade — dostal viceprezident dr. Kyjak, jeden luteránsky obsadil viceprezident Zimák, druhý vládny radca dr. Slivka, do nemeckého evanjelického viedol rad vládny radca Chotárovič, do maďarského šiel vládny radca Mravec, do ortodoxnej synagógy židovskej obce hlavný radca Hrnčiarik, do synagógy kongr. izr. náboženskej hlavný radca Ring, československú modlitebňu zaujal vodca hlavný komisár Mäsitý atď.

Z Prahy prišli a poctili slávnosti i najvyšší páni. Medzi nimi napríklad predsedovia a podpredsedovia poslaneckej snemovne a senátu, ministerský predseda, všetci ministri, okrem ministra financií, ktorý sa vyhovoril, že na slávnosti nemôže prísť, lebo hľadá rozpočtovú rovnováhu, a ministra unifikácie, ktorý nestačil prísť pre nával inej úradnej práce.

Na stanici bývali v tie dni akoby osobitné slávnosti. Predsedom snemovne a senátu, ministerskému predsedovi a ministrovi národnej obrany patrila vojenská pocta. Každý prichádzal osobitne, v iný deň a iným vlakom. Možno, že sa v tie časy hnevali jeden na druhého. Ktovie? Ale čestnej rote i s hudbou bolo ťažko prichádzať, vykonávať svoju povinnosť a zas odchádzať, o tri hodiny znova prichádzať a vykonávať tú istú povinnosť. Preto sa veliteľ rozhodol, že bude s čestnou rotou táboriť na stanici i s hudbou už alebo na peróne, alebo v čakárni druhej triedy, respektíve v reštaurácii, okrem tých slávnostných chvíľ, keď bola hudba potrebná inde.

Na krajinskom úrade, na policajnom riaditeľstve, pri vrchnom súde všetky pre úsporné opatrenia na brucho položené autá vstali z mŕtvych, ako rozvážali rozličných reprezentantov. Zástupcovia automobilových firiem požičiavali svoje vozy za mierny poplatok s nádejami na kúpu a pre reklamu. Prišiel rad ešte i na taxíky, ak len na skapanie nesmrdeli benzínom a olejom a ak sa konská srsť ich sedadiel príliš viditeľne nežiadala naspäť na koňa. Slovom, všetky „vozidlá“ boli v permanencii a lietali, ako čo by miesto benzínu boli napojené šaraticou, tu na stanicu, zo stanice do hotelov, z hotelov na parádu, z parády na parádu, na obed, od obeda na prednášku, z prednášky do divadla, z divadla na večeru.

Hostinskí sa prestali ponosovať na viechárov a viechári na hostinských. Vinohradníci s ríbezľovým vínom v Devíne a s obyčajným vínom v Modre, Pezinku, Grinave atď. si chválili slávnosti, že sa im pivnice ako-tak vyprázdnili, lebo i cudzí, i domáci, nadchnutí pri úradných slávnostiach, plnili i neúradné miesta, kde sa mohli po chuti zabaviť a vôľu si rozšíriť.

Toto neplatilo, pravda, o úradných literátoch v krajinskom úrade. Tí študovali dejiny a lexikony a písali reči, toasty, prívety, ktoré mali odznieť raz pri príchode veľkých ľudí, raz pred divadelným predstavením, na akadémiách, manifestáciách, obedoch, večeriach a polnočných scénach.

Starosta mesta si kúpil ešte jedny okuliare, ak by si zabudol jedny doma, aby neprišiel do zmätku pri čítaní rečí a toastov. Na slávnostných čiernych šatách mal deväť vrecák ako každý poriadny človek, a to na nohaviciach štyri: dve predné, dve zadné, na kabáte štyri: dve zdnuka a dve v šósoch, na veste okrem malých jedno veľké zdnuka. V každom prichystaná reč. Bolo si treba len zapamätať:

vítanie na stanici — vrecko pravé hore,

prívet na akadémii — vrecko pravé dolu,

toast pri obede — pravý šós,

manifestácia — vesta,

Libuša — vrecko ľavé hore,

toast pri večeri — vrecko ľavé dolu,

eventualita — ľavý šós.

Dve predné vrecká na nohaviciach ešte zvyšovali. Tieto boli pre ruky alebo aby si aspoň palec raz pravej, raz ľavej ruky mal o čo zavesiť. Vonkajšie bočné vrecko na kabáte sa nerátalo, tam bola parádna hodvábna vreckovka. Prečítané reči, toasty dával hneď redaktorovi Slovenského denníka na uverejnenie. Tento systém bol dôvtipnejší ako Brigantíkove farebné ceruzky. Že to bol systém ťažký pre pamäť, to sa len zdá, lebo nevieme kľúč, ale keď prezradíme, že vrecká šli podľa ustáleného programu zhora nadol a že oslavné reči, toasty a prívety, ktoré sa mali povedať vo dne, boli v pravých vreckách, a tie, ktoré sa čítali večer alebo v noci, v ľavých, hneď zbadáme jednoduchosť a ľahkosť systému.

Tento zdatný pán starosta mal za tých dvadsať-tridsať dní, čo trvali slávnosti, ešte viac rečí, ale vrecká, slávabohu, na jeden deň stačili.

Prednosta krajinského úradu bol šťastnejší, mal na starosti denne priemerne len dve reči, jeden prívet a dva toasty.

Keď teda Landík prišiel do Bratislavy, odznelo práve tridsaťsedem rečí, a kým prišiel na krajinský úrad, aby sa ohlásil, že začína úradovať, štyridsaťjeden.

V prezídiu, kde sa mal ohlásiť, našiel len zástupcu námestníka šéfa prezídia, hlavného radcu Škvrnitého, tučného mladého vyholeného človeka tmavej pleti, s veľkými čiernymi okuliarmi.

Dlho sa nemohol dostať dnu, lebo telefonoval s Prahou, a len čo vstúpil, zasa zazvonil telefón.

— V neobyčajne zlom čase ste prišli, — podotkol Škvrnitý, siahajúc za telefónom.

Landík poznal predpisy, že keď prezídium telefonuje, neslobodno počúvať.

Vyšiel von.

O pol hodiny ho zavolali.

— Vo veľmi zlom čase, — začal zasa Škvrnitý. — Máme slávnosti na desiatich miestach. Práve telefonovali z Prahy, že o polnoci príde vojenský minister.

— Podľa dekrétu, pán radca.

— Vrchný.

— Pán hlavný radca.

— Vrchný… Správne je „vrchný“ a nie „hlavný“.

— Pán vrchný radca.

— Tak, ako je správne „zemský“, a nie „krajinský“.

— Pán zemský vrchný radca.

— „Zemský“ netreba, len vrchný radca politickej správy na rozdiel od lesných, technických, finančných, zemedelsko-technických, policajných a iných vrchných a jednoduchých radcov…

Telefón zasa zazvonil. Landík vyšiel. Keď sa vrátil, Škvrnitý hundral:

— Ten nám tu ešte chýbal, ten Bramaputra.

— Aký Bramaputra? Ja som dr. Landík. Bramaputra je rieka v Indii.

— Ale veď nie vy. Vy ste skôr bramarbas, — zavrčal Škvrnitý troška mrzuto. — Indický kráľ Bramaputra… Ani nie Bramaputra, inakšie…

Zdvihol papierik a čítal:

— Jeho výsosť indický kráľ Haji Nawab Hamidulla Khan Sikander Saulat Iftikhar-Ul-Mulk-Bahadur… nie Bramaputra, Bahadur.

— Bahadur?

— Bahadur… Peštianske vyslanectvo telefonovalo, že sa už odplavil z Budapešti a večer je tu: ministerstvo vnútra vraví, že ho máme prijať ako samostatného kráľa. Nijaké pasy, prezeranie batožiny, ale hudba, panej kytku, dámy v krojoch, obecenstvo, reč… Ten si vybral deň, aby ho čerti vzali! Úrad je ako vymetený. Všetci sú preč. Prezident s vládou, ostatní po kostoloch a parádach. Ja sa nesmiem hnúť. Som priviazaný k telefónu. Každú chvíľu mi brnčí, počuli ste. Kto mi povie reč?

— Som vám k službám, pán vrchný radca, — ponúkol sa Landík. — Ak nemáte po ruke nikoho, ja toho kráľa Bahadura privítam, kytku zadovážim i Cigána… Len s krojmi neviem…

Zaváhal a po krátkej pomlčke doložil:

— Ale i to by som dal do poriadku.

Prišla mu na um zasa Želka, o ktorej cestou do Bratislavy premýšľal. Advokát Petrovič je Landíkovcom ďaleká rodina, ako sa vraví, dotkla sa plota žihľava. So Želkou je i známy. Patrilo by sa i tak urobiť im návštevu, keď je už tu v Bratislave. Je to síce nepríjemné. Boháči a chudobná rodina. Hneď si budú myslieť, že bohvie čo chce od nich a že sa azda natíska. Hocijako nerád, bude musieť ta ísť. Čo sa patrí, to sa patrí. Povedali by, že nevie, čo je slušnosť, že je vlk… A čo len na desať minút, pôjde. Tu je príležitosť s krojmi. Možno že by Želka mohla pomôcť. Iste má i sama kroj, i jej priateľky.

— Mám tu známych, Petrovičovcov, — povedal smelo, — pani by mi mohla poradiť.

— To nie je také jednoduché, — vysvetlil Škvrnitý, škrabúc sa rúčkou vo vlasoch. — Bahadur je jeho výsosť indický kráľ, a vy ste primalý pán… Veď by mi dal pán prezident.

— Ale keď nemáte nikoho. A potom, veď ma kráľ nepozná.

— Ale novinári!

— Ani tí.

— Keby ste boli aspoň vrchným radcom.

— Nuž poviem, že som vrchným radcom. Ktože to vie?

— Úradnícrvo.

— Ak to bude v novinách, povieme, že je to omyl.

— Vy ste len naivný čeľadník. Veľmi prosto si to predstavujete. Vidieť, že ste prišli z vidieka. My tu máme na všetko rozličné oddelenia. Tie nesmieme obísť, ináč by to bolo tak, ako keby ste si chceli dať topánky spraviť u krajčíra alebo frak u šustra. V tomto prípade prichádza do republiky cudzinec. Je to teda cudzinecký ruch. Na cudzinecký ruch máme osobitné oddelenie, znalcov, ktorí sa len cudzineckým ruchom zapodievajú. Čo vy viete, čo všetko k takému ruchu treba vedieť? Tu každý významný cudzinec musí v prvom rade prejsť cez toto oddelenie, potom cez Cudzinecký zväz, odbočku v Bratislave, a len tak môže ísť ďalej napríklad do Vajnor obzrieť si výšivky alebo na Devín… Každá turistická chata má v tomto oddelení svoje základy, každý dub alebo smrek, čo nosí turistickú značku, má v tomto oddelení koreň, každý hôrny chodník vedie k tomuto oddeleniu… Nie, to nejde s obídením oddelenia cudzineckého ruchu a pododdelenia turistického pohybu… No, nejde to… Potom, veď prichádza kráľ a má byť pritom malá slávnosť. Na slávnosti máme „slávnostné“ oddelenie. To vymýšľa a usporadúva s tunajším Osvetovým zväzom všetky slávnosti. Tak napríklad i dnešné tisícsedemdesiatjedenročné jubileum Cyrila a Metoda. Môžete ho obísť, keď prichádza indický kráľ? Božechráň!… Ďalej je tu úsporné oddelenie. S takým vítaním sú vždy výdavky. Tu máte hneď kytku a hudbu. Úsporné oddelenie musí povedať, či je na to zaokrytie v kapitole IV. pod titulom 8a a položkou 7c… A ak povie, že niet? Vy kúpite tú kytku z vlastného vrecka a zahráte na vlastných husliach? Však nie?… Poďme ďalej. Ide indický kráľ, ide, a ide s ním i bezpečnosť kráľovskej hlavy Indie a nášho štátu. Či nepomúti nielen vlny Dunaja, ale eventuálne i politickú hladinu? Viete vy, či je to kráľ štátne bezpečný, či nebezpečný, či bezpečne štátny? Na to sú zasa odborníci v „štátobezpečnostnom“ oddelení. Čo by povedalo toto oddelenie, keby ste ho o príchode kráľovskej osoby neuvedomili? Narušili by ste európsku rovnováhu…

„To je žartovný pán,“ myslel si Landík.

Škvrnitý celkom vážne pokračoval:

— A poriadok? Poriadok musí byť. Načo by sme mali svoje vlastné krajinské, lepšie rečeno, zemské policajné oddelenie, policajné riaditeľstvo, policajnú stráž, respektíve četníctvo. Pán môj! Nie je to také jednoduché. Tu sa musí zvolať porada.

— Ale veď na to nemáte čas, pán vrchný rada.

— Radca, po slovensky radca.

— Pán radca.

— Vrchný.

— Pardon, vrchný… Ono sa ten kráľ plaví hore Dunajom a čo minúta je bližšie k vrchnému mestu Slovenska…

— Hlavnému! Hlavný je len jeden a vrchných môže byť sto. A to ani v Matici slovenskej nechápu. Celý spis máme o tejto otázke.

— Celkom som popletený, ráčte odpustiť. Ja som myslel, že je to od hlavy, a nie od vrchu… Čo hlava, to rozum, a čo rozum, to hlava. Mýlil som sa… Ale ten kráľ je už iste pri Vacove, — upozornil Landík Škvrnitého.

— Loď ide pomaly hore Dunajom a sekundy rozhodujú.

Vzal telefón a Landík sa už zasa poberal na chodbu, aby nerušil tajomstvá prezídia.

— Počkajte, — zavolal za ním Škvrnitý, — to môžete počuť. Sadnite si… Pána radcu Gazdíka… To je cudzinecký ruch, — vysvetlil Landíkovi. — Nehlási sa?… Tak prosím Podgazdíka… No, jeho zástupcu vrchného komisára Nebohého… Ani ten sa nehlási?… Robia cudzinecký ruch? He, he… Tak teda… Kto je pod Nebohým?… Solnička?… Tak Solničku… Tu prezídium. Škvrnitý… Pán kolega, o pol jedenástej porada u mňa. Príďte!… Ďakujem.

Škvrnitý zložil trúbku a hneď ju zdvihol.

— Slečna, dajte mi doktora Zajaca… To je slávnostné oddelenie, — žmurkol na Landíka. — Nehlási sa?… Odskočil na slávnosti?… Jeho zástupca Odskočil?… Kto odskočil? Doktor Zajac odskočil, či Odskočil?… Či obidvaja?… Odskočil pri telefóne… Sláva bohu… O pol jedenástej porada u mňa…

Tak to šlo i s úsporným, so štátobezpečnostným, i s policajným oddelením, i s policajným riaditeľstvom, i s mestskou radnicou. V úradoch boli iba nižší. Ostatní oslavovali.

Bolo už štvrť na jedenásť, keď sa telefonovanie skončilo. Škvrnitý, sediac na stoličke, búchal nohou od nervozity.

— Vy nastupujete úrad? — spýtal sa Landíka.

— Ano. Tu je prípis.

— A chcete zadelenie?

— Prosím.

— Prosíte? To je pekné od vás.

Škvrnitého čierne okuliare sa zastavili na Landíkovom nose:

— Lenže je to nie také jednoduché, — hýbali sa ústa hlavno-vrchného radcu-radu. — Myslíte si, že je to tu tak ako pri Okresnom úrade v Starom Meste? Tam povie šéf a ukáže rukou: „Choďte ta!“ a idete. Vec je vybavená. Toto tu, — ukázal veľkým okrúhlym gestom, — je ohromný úrad s obrovským aparátom, a ešte chýbajú kolieska. Veľkých kolies máme dosť. Šéfov plno, ktorí by len podpisovali, ale skutočných pracovníkov, ktorí by šéfov zamestnávali, je málo. Všetci šéfovia budú žiadať, aby vás im pridelili. Vás, pravda, rozkúskovať nemožno, ako driapeme zlé koncepty, vy ste predbežne výborný koncept, ktorý by si chcel každý osvojiť…

Landík, poctený týmto porovnaním, sa uklonil.

— Vravím predbežne. Neukláňajte sa, kolega; len výborne písaný koncept. Keď vás preštudujeme, uvidíme, čo trčí vo vás… Slovom, nastane otázka, kam s vami. Musíme vypočuť osobného referenta právnych úradníkov. On vypočuje šéfov jednotlivých skupín, tí zasa šéfov jednotlivých oddelení, tí jednotlivých referentov… Jedni z nich budú tvrdiť, že majú najviac čísel a najmenej referentov; druhí budú odôvodňovať, že čísla nič neznamenajú, ale kvalita práce; tretí budú dokazovať, že nemá rozhodovať ani počet čísel, ani kvalita práce, ale výška denných exkurzií. V tom a tom oddelení sú stále na cestách, a mal by niekto i doma zostať. „Veď to je tá nespravodlivosť,“ povedia šéfovia ‚sediacich‘ oddelení, „že niekde sa robia ustavične vychádzky, a my aby sme vždy sedeli doma.“ „Treba veci správne rozdeliť, aby sa každému niečo ušlo.“ „My nemáme ani halier vedľajšieho zárobku.“ Šéfovia ‚cestujúcich‘ oddelení na tieto námietky sa len usmejú: „Zárobky? Na každú exkurziu doplácame. Vďačne vám prepustíme všetky úradné cesty.“ A tak ďalej. Bude škriepka. Nakoniec sa zostaví štatistika „zábehu aktov“ v jednotlivých skupinách, oddeleniach, u referentov, na rok, na mesiac, na deň, na minútu, potom štatistika prídelov, a to najprv bez ohľadu na kvalitu práce a počet exkurzií, potom i s ohľadom na kvalitu práce, ale bez ohľadu na počet exkurzií, potom i s ohľadom na kvalitu práce i s ohľadom na počet exkurzií. Vyrátajú sa percentá. Koľko percent práce padne na jednu skupinu, potom na jedno oddelenie, potom na hlavu. Koľko percent úradníctva je zamestnaných v jednotlivých skupinách a oddeleniach a za koľko minút, hodín, dní, mesiacov a rokov možno spraviť takú alebo takú prácu. Len takto sa dozvieme, kde by ste boli potrebný najväčšmi… Vidíte, že je to nie také jednoduché. Keby bola správa jednoduchá, neboli by sme vôbec potrební. Preto ju treba skomplikovať, aby sme zasa boli potrební, keď ju treba zjednodušiť.

— A do tých čias čo bude, kým ma zadelia? — zháčil sa Landík.

— Budete pendlovať a budú vás naťahovať.

— Pendlovať? Ako?

— Ako hodiny medzi dvermi, od dverí do dverí.

Landík nevedel, či Škvrnitý hovorí vážne a či sa posmieva. Videlo sa mu, že ho chce iba obúšiť ozrutnosťou zemsko-krajinského úradu, komplikovanosťou agendy, svojou skúsenosťou a vedomosťami.

Nech vidí komisárske decko, že je tu nie Okresný úrad v Starom Meste, a nech má pred nami rešpekt.

— Azda by som prišiel zajtra, pán vrchný radca, ak nemôžem ničím poslúžiť. Dnes ste veľmi zaujatý.

— V tejto púšti sa nám zídete. Možno, že dostanete nejakú úlohu.

Začali prichádzať na poradu. Prvý prišiel komisár Solnička v zastúpení šéfa cudzineckého ruchu. Za ním koncipient dr. Svetlý za slávnostné oddelenie. Vysvitlo, že i radca Odskočil musel odísť na parádu. Policajné oddelenie zastupoval koncipient dr. Nebohý. Štátna bezpečnosť bola stelesnená komisárom Vrabcom. Policajné riaditeľstvo vyslalo komisára Serváca.

Bolo ich sedem. Všetko mladí úradníci s veľkými a ešte plnými účesmi a lícami, dobrými zubmi, oholení, bez fúzov, s plochými bruchami. Jedinému Nebohému sa blýskal v ústach zlatý zub, Svetlý mal koziu briadku a komisár Vrabec si začesával plešinu vlasmi sponad uší. Svetlý a Vrabec boli najvážnejší, okrem Škvrnitého, ktorého vážnym robili čierne okuliare.

Škvrnitého trošku mrzelo, že on, „vrchný“ radca, musí rokovať s takými chlapcami, ktorí sú na začiatku svojej administratívnej kariéry. Cítil sa medzi nimi starý a poradu chcel čím skôr zakončiť.

Všetko šlo hladko. Mladí ľudia počúvali bez námietok. Landík písal zápisnicu a značil, komu aká úloha sa dostala, kto zaopatrí kytku, kto hudbu, kto kroje. Landíkovi sa dostali kroje. Väčšia debata sa strhla pri otázke, kto má povedať privítaciu reč. Škvrnitý ukázal na dr. Svetlého.

— Vy máte briadku a podobáte sa viceprezidentovi.

Svetlý zaprotestoval.

— Komisár Vrabec je plešivý, je ešte vážnejší.

Vrabec sa ohradil:

— Ja by som vďačne, keby som mohol zostať v klobúku. Ale klobúk treba sňať, zafúkne vietor a celý môj účes je fuč. Stratím účes — stratím reč. Už sa mi to stalo, že pri najvážnejších vlasteneckých slovách som si držal kečku v hrsti a ľudia sa smiali.

— Namastiť, — radil Servác.

— To je vážny dôvod. Poznám to, — rozhodol Škvrnitý. — Azda dr. Nebohý?

Nebohý sa začervenal. Pohniezdil sa na stoličke a so sklonenou hlavou ticho povedal:

— Nemám dlhý kabát.

— Tiež dôvod, — podotkol Škvrnitý. — Kto má z vás dlhý kabát? Môj by mu nebol dobrý. Som širší a vyšší.

Nik sa nehlásil.

— Nech reční Servác, — navrhol dr. Svetlý.

— Ja som nie krajinský úrad, ale policajné riaditeľstvo. Neprichádzam do úvahy… Ale pán komisár Solnička akosi mlčí!

— Ja, ja, ja sa za-ja-ja-kám, — odpovedal Solnička.

— Odkedy? — posmieval sa Servác.

Nikomu sa nechcelo rečniť. Rečníctvo potrebuje rutinu. Kto ju nemá, radšej počúva reči, ako reční. Landík cítil sústrasť so svojimi kolegami. „Akí úbohí sú,“ myslel si. Vstal od protokolu a opätovne ponúkol svoje služby:

— Ja zarečním.

— Vy máte kroje na starosti, — upozornil ho Škvrnitý.

Nevidelo sa mu akosi, že by Landík, len čo prišiel odkiaľsi zo Starého Mesta, mal zastupovať krajinský úrad a zamestnaného pána prezidenta, a to ešte pri vítaní jeho výsosti kráľa. Keby to ešte nejaký sekčný šéf, ale hneď kráľ. A ak to zbabre?

— Obstarám i kroje a zarečním, — ubezpečoval Landík.

— Vy ste trúfalý mládenec, — hodil mu Škvrnitý. „A bezočivý,“ myslel si pritom. — Ale dobre, — povedal nahlas, — ak to pokazíte, beda vám!… Ďakujem, páni, — obrátil sa k prísediacim, — o jednej hodine mi každý z vás zreferuje, že je všetko v poriadku… Ďakujem, — poklonil sa ešte raz a rozpustil poradu.

„Každý pošiel svojou stranou“ vyplniť svoju úlohu.

Landík sa ponáhľal k Petrovičovcom. Nešiel do kancelárie, ale rovno na súkromný byt. Nie s pánom advokátom ako skôr s milostivou paňou a najradšej so Želkou chcelo sa mu hovoriť. Len aby ich našiel doma. Bol smelý a sebavedomý. Nie tak ako ráno, keď prišiel do Bratislavy. Vtedy cítil nepokoj. Nebol si istý, ako ho prijmú, či mu hneď nenadajú, kam ho zadelia, či ho neuponížia. A hľa! Hlavný a či vrchný radca politickej správy, námestník zástupcu prezidiálneho šéfa sa pustil s ním do dlhých rečí, vysvetľoval, žartoval, zasväcoval ho do tajností, usadil ho, nie tak ako ten vôl Brigantík, čo sa skoro rozdrapil od nafúkanosti. Zdá sa, že sú tu predsa len slušnejší ľudia… Ešte ho i pochválil. Povedal mu, že je „predbežne výborným konceptom“, budú sa oň pretekať; povolal ho na poradu, na ktorej písal zápisnicu, a má vítať kráľa… Ledva prišiel, už bude vítať kráľa. On — komisár! Odrazu i Petrovičovci sa mu zdali malinkí, skoro nič alebo veľmi málo značiaci obyvatelia, ktorí sú vlastne povinní ho prijať, nota bene, dobre prijať, a nielen splniť všetko, čo si zažiada, ale cítiť sa poctení, že sa k nim obracia funkcionár najvyššieho a najväčšieho úradu v mene pána prezidenta, v kráľovskej veci. Teraz nech by sa mu opovážil niečo povedať taký okresný náčelník zo Starého Mesta! Nesiaha mu ani po kolená. Chumaj! Kedy on vítal kráľa? A kedy bude?

22. Papagáji

Petrovičovci bývali pri Dunaji v modernom nájomnom dome. Súkromný byt bol na druhom poschodí, kancelária v prízemí.

Pokladali ich všeobecne za poprednú rodinu v Bratislave. Hlava rodiny JUDr. Petrovič nielenže advokatizoval, nielenže bol „krajinským poslancom“ a členom výboru, ale kde prezidentom, kde predsedom, kde iným funkcionárom, kde obyčajným členom všelijakých nacionalizovaných a nenacionalizovaných správnych rád finančných, obchodných, industriálnych a iných privátnych, pološtátnych, celoštátnych, krajinských a okresných podnikov.

Donáša nielen kancelária a výborníctvo, ale i rozličné prezidentstvá, predsedníctva, funkcionárstva a členstvá, ktoré nikdy nebývali „čestné“, čím nechceme povedať, že boli nečestné, lebo nie je nečestný, kto berie honoráre, tantiémy, odmeny, denné a cestovné za vykonanú ťažkú a zodpovednú prácu alebo namáhavú cestu. To je len človek šikovný.

Mal povesť bohatého človeka a bol zdravý. Mladá ešte žena a pekná dcéra Želka ozdobovali jeho domácnosť. Jednako býval vždy ustarostený. Starosť mu robili financi. Chcel byť pred nimi chudobný, bez príjmov, žobrák, čo nič nemá, a nešlo to. Nešťastní financi vynašli každý halier, darmo sa bránil rukami, nohami, zubmi a nechtami.

Neraz ho našla žena, ako balil písma a knihy, a spytovala sa ho:

— A ty kam cestuješ s takým ohromným kufrom?

— K financom.

— S kufrom?

— S kufrom. Daj mi niekoľko košieľ, lebo neviem, či tam nezostanem viacej dní.

— Ale veď je to neďaleko.

— Musím im dokázať, že keď sa i nájde aký-taký príjem, nie je ani stá čiastka toho, čo oni vykazujú.

Finančná správa sa vždy mýli. Vždy povie viac, ako tá baba, ktorej sa vždy to chcelo, čo sa jej snívalo. Niekedy sa síce zjedná, ale nikdy nedovolí, že plus a mínus sa vyrovná, nezostane nič. Pán advokát by bol to chcel.

— Tie stále obedy, večere, bankety, čo ustavične vo svojom mene dávate, — chytal ho finančný hlavný radca dr. Hvizdák.

Dr. Petrovič, sediac na svojom kufri a kníšuc prehodenou nohou cez koleno, skrivil tvár a povedal:

— To je len reprezentácia, ktorá sa zaokrýva z verejne zúčtovateľných peňazí.

— Tie ustavičné cesty.

— Z verejne zúčt…

— Tie kožušiny, toalety, skvosty, ten veľký byt, automobil, kone, lóža …

Financi sú na všetko zvedaví. Pán fiškál nemohol povedať, že i domácnosť vedie z verejne zúčtovateľných peňazí spoločnosti, len sa začal škriepiť, že sú na svete i úradné byty i spolkové bundy, skvosty, automobily, kone a lóže, ktoré sa dedia z reprezentanta na reprezentanta… Automobil, na ktorom sa vozieva, je nie jeho, ale patrí rafinérii Merkúr, kde je predsedom správy; lóža je nie jeho, ale patrí Ústrednému družstvu, kde je členom správy; byt je úradný, má ho ako prezident správy úč. spol. Apolla; kancelárske miestnosti mu platí banka Slovákia, kde je právnym radcom; skvosty, skvosty… Už mu bolo na ústach, že si ich požičiava pri rozličných reprezentačných príležitostiach z mestskej záložne Včielky, kde je členom správy, a to za dosť vysoký poplatok, ktorý sa mu odratúva z hodín, keď zasadá, ale nepovedal, len si položil ukazovací prst na pery.

— A kožušiny, — končil, — človek nemôže predsa chodiť ako žobrák, ale i to kupujem na splátky, lebo nemôžem inak.

— To sú všetko hodnoty, — vysvetľoval finančný radca, — ktoré treba ceniť. Vy len na domácnosť vydáte stodvadsaťtisíc korún.

Dr. Petrovič prestal kývať nohou. Zdrevenel: — To je nemožné…

Večer v Zemedelskom klube sa rozzúril, že sa postará o interpeláciu v sneme na finančnú morálku, ktorá konečne dosiahne, že budú ľudia chodiť nahí.

Červený v tvári búchal na stolík a kričal na celú dvoranu, že je u nás „hospodárske otroctvo“, „núranie sa v domácich tajnostiach a sviatostiach“, „narušovanie úradných tajností“, „lúpež“, „vyfigurované vlastnícke právo“. Bohvie, čo by bol narozprával, keby ho nebol chytil ktorýsi jeho kolega za rukáv, druhý mu nepoložil dlaň na ústa a tretí nestúpil na nohu, aby nehovoril, že je predseda členom takej strany, ktorá nielen to chce, aby bola štátna kasa plná, ale ktorá ho môže ešte kandidovať za poslanca.

— Neruinuj sa, — presviedčali ho.

— Nemravnosť, nemravnosť! — vybuchovalo ešte i potom z neho.

Tak ho rozladili financi vždy, kedykoľvek sa vracal z jednačiek.

Doma sa tak nejednal so svojou „paňou“ a dcérkou Želkou. Vypĺňal im každú žiadosť, ak niečo od neho pýtali. Obyčajne sa ho nespytovali a robili tak, ako im dobre padlo. Ani nebolo treba. Pani Ľudmila bola skromná osoba a dobrá gazdiná. Vo vnútri domácnosti bola jej dlaň zovretá v päsť a otvárala sa, len keď išlo o vonok, o spoločenské postavenie, o módu a o Želkinu budúcnosť. Všetko navonok!

Len na zachovanie telesnej štíhlosti a pružnosti i matka i dcéra cvičievali ráno pri rádiu, pili čaj bez chleba a masla a vychádzali na vypožičaných koňoch do prírody. Vraveli, že kvôli nervom a dýchacím orgánom idú do lesov, kde zoskakujú z koní a dýchajú zhlboka podľa predpisov. Len kvôli neobťažovaniu žalúdka žujú každý kúsok mäsa pol hodiny prehadzujúc ho tridsaťdva ráz v ústach z pravých očných zubov na ľavé. Len kvôli kráse holili si obrvy, farbili ústa, pestovali ruky, maľovali nechty. Len kvôli očerneniu chodili k moru a vracali sa ako Cigánky. Len kvôli športu, okrem jazdenia, hrávali pingpong, tenis, volejbal, člnkovali sa, kúpali, viedli požičané auto, tancovali a chodili na rytmiku.

Aby sa nepovedalo, že kultúre nevenujú pozornosť, chodili i do divadla na každú premiéru do družstevnej lóže vo večerných toaletách, nikdy nie pešo, to radšej nešli, čítali Slovenku, zavše prezerali i Slovenské pohľady i Živenu. Dali vymaľovať i Želku ktorýmsi mladým umelcom. Istý sochár chcel lepiť i bustu pána fiškála, ako významného dejateľa, národovca a straníka, ale to sa nestalo. Dejateľ sa vyhovoril, že on už má sochu generála Štefánika. Keď mu majster vysvetľoval, že Štefánik je iné a on — výtečník a výborník — zasa iné, rozhovoril sa o stálych zbierkach, pre ktoré sa nemôže venovať svojej advokátskej praxi, a ak chce apelátu dokončiť, musí sa schovať do pivnice, aby mal pokoj na pol hodiny. Keď mu umelec povedal, že socha nie je zbierka, ale socha, ktorá bude mať význam nielen pre celú jeho rodinu, ale i pre celý národ, poukázal na to, že on už má svoj veľký portrét, ak ho chcú majster vidieť, ukáže mu ho, visí v osobitnej izbe. Platil zaň pätnásťtisíc korún. To pre jeho slávu stačí. Bude na to spomínať celý svoj život.

I sociálnej starostlivosti venovala pani Ľudmila pozornosť. Často zbierala na nezamestnaných, na ošatenie chudobných. Zato bola súca vypovedať slúžky, keď šli na letovisko. Tým usporili dvojmesačný plat, stravu a nemocenskú pokladnicu. Žobrákom z princípu nedávala peniaze… To by prepili, alebo šli do kina. Nezamestnaných odbíjala päťhaliernikmi. Principiálne bola proti udeľovaniu podpôr. Tým sa ľudia len kazia. Keď sa niekedy voz z Merkura pokazil a museli ísť na električke, čo ich veľmi ponižovalo, zostupovali pred cieľom cesty, aby ušetrili osemdesiat halierov, čo pre troch znamenalo dve koruny štyridsať halierov. Toto najmä hnevalo Želku. Vyčítala rodičom skúposť.

— Však ťa život naučí, — hovorieval jej otec, — počkaj, kým budeš sama sebe paňou.

— Teraz ti je ľahko, — dokladala mať, — keď máš všetko od nás. Pre budúcnosť si pamätaj: „Nekupuj, čo potrebuješ, len bez čoho byť nemôžeš.“

Želka to už sto ráz počula. Hodila hlavou, vysunúc vzdorovite bradu dohora, ale nevydržala, zahrali jej v očiach slzy.

— Zato nemusíš hneď revať, — osopil sa na ňu otec.

— Neplač, dušička, — chlácholila ju mať.

— Vyčítate mi, že mám všetko od vás. Od koho mám mať?

Nakoniec ju i otec tešil. Skoro pýtal o odpustenie:

— No, no, Želka, nepripúšťaj si to k srdcu. Aby si si nemyslela, že sme takí skúpi, pridáme ti k mesačnej gáži dvesto korún.

To Želôčku upokojilo a usmiala sa cez slzy.

— Nefarbi si tvár, — okríkla ju raz mať.

— A ty?

— Ja si už musím, ale ty si farbou pokazíš svoju mladú hladučkú hodvábnu pleť. Na tvojom mieste by som si ani pery nefarbila. Máš ich dosť červené. Osinejú ti.

— A ty?

— Ja som už stará a mala by som ich belasé, keby som si ich nefarbila.

Matka vložila do reči celú svoju elokvenciu proti farbeniu tváre a úst. Želke bolo ľúto matky, ako sa namáha ju presvedčiť, a upustila od farbenia líc. Vyšiel kompromis, že ak jej kúpia krátky kožušinový kabátik, odstúpi i od maľovania úst, hoci je to moderné a každá si ich maľuje.

Bude ako dedinčanka.

Ako vidieť, v tejto nekonzekventnej domácnosti Želka rozkazovala. Ona vykonala i jazdenie na koňoch, i chodenie do kaviarne, člnkovanie, belasé, červené, tehlové farby, módny zimník, hoci lanský bol celkom dobrý, rytmiku, tance, holenie obŕv, zlepšenie hrbatého nosa, prefarbenie vlasov, zlaté alebo strieborné nechty. Len jej bolo možno ďakovať, že skúposť rodičov nebola taká viditeľná. Ona ju tlmila i v domácnosti. Želka bola tou perlou, ktorou sa i otec i mať honosili, a kvôli nej sa pripúšťalo všetko, čo ju mohlo vyzdvihnúť v očiach spoločnosti.

Želka sama bola povrchná, ale dobrého srdca, sebavedomá, hlasná, veselá, ona viedla celú mladú chasu, keď bola medzi ňou. Rada sa zabávala a rodičia boli radi, najmä matka, keď mala okolo seba čím viacej ctiteľov. Lichotilo im to. I Želka bola šťastná, keď sa o ňu mládenci pretekali. Neraz s vervou rozprávala doma, že sa nemohla zvrtnúť s jedným ani tri razy v tanci, už prišiel druhý a „okálil“ tretí. Smiala sa na ich neohrabanosti i šikovnosti, na dobrých a zlých vtipoch. Rozdávala schôdzky, dopisovala si so známymi i neznámymi, zaujímala sa o nich, menovala ich krstným menom a vždy hrubo: Jurom, Mišom, Žigom, a nie Jurkom, Miškom, Žíguškom, juristom alebo doktorom. Všetci jej boli „chlapci“. Vravela o nich s posmechom a chladne, aby dala najavo, že ju nespája s niektorým nejaká sentimentálna známosť, nežný cit, nieto láska, čo, pravda, nevylučovalo opak, keď bola s niektorým osamote. Možno, že sa vtedy Juro premieňal na Juríčka a Žigo na Žiguška, smiech na šepot a výsmech na obdivovanie.

Videli sme, že dr. Jána Landíka menovala hneď Janíkom a vynútila si od neho bozky, ale to bola výnimka. Janíka pokladala za rodinu. S rodinou sa inak zachádza…

Tak teda tento Janík zastal pred bránou veľkého nájomného domu pri Dunaji a prečítal si tabuľky doktorov, agentov, staviteľov, ktoré sa skveli okolo vchodu, a našiel tam i meno dr. Petroviča, advokáta. Vošiel dnu a zastavil sa pri čiernej veľkej tabuli, kde boli uvedené mená nájomníkov. Tam bola vypísaná celá advokátova domácnosť s úplnými menami a dátami. Vyrátal, že je Petrovič len štyridsaťpäťročný, jeho „pani“ Ľudmila tridsaťsedem, Želka sedemnásť, kuchárka Zuzka štyridsaťosem a chyžná Mariška dvadsať. Ako pozeral a vyratúval, rozmýšľal i o tom, načo sú tieto dáta, a nerozlúštiac otázku, vybral sa hore schodmi. Blysla mu do očí ešte jedna tabuľka s nápisom: „Žobranie policajne zakázané.“ Potom druhá: „Podomový obchod prísne zakázaný.“ Tretia: „Zachovávajte čistotu.“ Štvrtá: „Pľujte do svojich vreckoviek.“ To je už nepotrebné, myslel si. V požiadavke zachovávania čistoty je predsa i to, aby sa nepľuvalo z druhého poschodia na prvé a z prvého dolu…

Musia tu bývať jednako jemní, elegantní ľudia, a i stránky sú vždy s vreckovkou. Nie tak ako pri Okresnom úrade v Starom Meste. Tam boli tiež tabuľky, a nič to neosožilo. V podateľni, keď nebol „starý“ doma a práca mohla zastať, ešte i úradníci sa cvičievali v pľuvaní do diaľky… Novotný to bol, čo sa stavil, že si ľahne na zem a opľuje povalu. I opľul. Proboval by to tu!

Po tejto krátkej úvahe, berúc po dvoch schodoch, prebehol mezanin, prvé poschodie a obzrúc sa napravo a naľavo, zastal zasa pred mosadznou tabuľkou s nápisom: „JUDr. Juraj Petrovič. Súkromný byt.“

Pred tým, ako zazvonil, pozrel na seba, či je na ňom všetko čisté, potriasol krídlami kabáta ako káčer, keď vyjde z vody, aby zmietol zo seba uličný prach, oprášil si dlaňami rukávy a zadné čiastky nohavíc, otrel topánky o štráfkované nohavice, dosť jasné na to, aby na nich nebolo vidieť prach, a len keď sa takto dal do poriadku, pritlačil gombík, nad ktorým bolo „Zvonec“. Nad druhým podobným gombíkom bolo napísané „Svetlo“.

Otvorilo mu mladé tenké dievča s veľkou bielou mašľou v tmavých vlasoch a v dlhej bielej fertuške s vreckom. V ruke držalo pracháč s perím. Keby nie pracháča, bol by sa jej predstavil, možno i ruku bozkal. Takto hneď videl, že je to chyžná, a sebavedome sa spýtal:

— Sú páni doma?

Dievča si ho premeralo od hlavy po päty, či je to nie vandrovník alebo žobrák, a keď videlo slušne oblečeného driečneho mladého človeka, ktorý sa usmieval, skrylo pracháč za chrbát a zašvitorilo:

— Páni odišli. Slečna len čo sa vrátila z „rajtovania“.

— Slečna Želka?

— Áno, slečna Želmíra.

— Oznámte ma, prosím, — potešil sa Landík, — práve slečnu hľadám.

Otrčil dievčaťu navštívenku a zdvorilo dodal:

— Prosím vás, slečna Mariška.

Mariška otvorila oči od začudovania. Nevedela si vysvetliť, odkiaľ vie tento pán jej meno.

— Odkiaľ ma poznáte, pán doktor?

— A vy odkiaľ viete, že som doktor?

— Mladí páni, čo k nám chodia, sú všetci doktori.

— Ja viem i vaše priezvisko… Ó, ja vás dobre poznám už dávno. Vy ste Mariška, pardon, slečna Mariška Nebehaj.

— Kedyže sme my boli spolu? Prvý raz vás vidím.

— Tam dolu ste na tabuľke, slečinôčka. I to viem, odkiaľ ste a koľko rokov máte.

— Koľko?

— Dvadsať.

— Svätá pravda.

Vošla s kartičkou a o chvíľu ho vpustila do prijímacej izby s červenými kobercami a fotelmi, širokým divánom, na ktorom boli samé vankúše, pajáci, jeden malý medveď a baranček, po kútoch fikusy a palmy, na stenách veľké obrazy. Z izby cez otvorené dvere bolo vidieť celý rad izieb s lesklými parketami, rámy a kraje obrazov, kde-tu vytŕčala pozlátená noha stoličky, strapce a rožky farebných tepichov a na samom konci veľký portrét neznámeho človeka s okrúhlou čiernou bradou a hrubými vykrútenými fúzmi, stojaceho a opierajúceho sa prstami o rokokový stolík pod tmavočerveným baldachýnom, ktorý bol previazaný šnúrami a kystkami. Na stolíku bola namaľovaná otvorená kniha.

„To je akiste domáci pán,“ myslel si Landík, „a tá kniha zákon. Tiež strážca pravdy a spravodlivosti.“

Ktosi zavolal zdnu:

— Pekne vítam. Nech sa páči sadnúť! Hlas bol chrapľavý, idúci z brucha.

„Nie je možné, aby to bol Želkin hlas,“ rozjímal Landík prekvapený. „Iste nejaká stará mať z rodiny.“

— Nech sa páči sadnúť! — škrečal hlas ďalej z ktorejsi izby.

— Ruky bozkávam, milostivá pani, — zavolal, — už sedím.

— Pekne vítam!

— Ďakujem, milostivá.

— Nech sa páči sadnúť!

Landík si sadol do fotela, skrížil nohy a položil si rukavičky na koleno. „Ký čert! Iste má podagru a nemôže sa hýbať, alebo je v spodnej sukni.“

— Gloglogloglo, — počúval.

Akoby niekto pil z fľaše.

„Čo si nenaleje do pohárika?“ — čudoval sa. „Kto to kedy slýchal z fľaše piť.“

— Tŕŕŕ… Puk!

Landík sa zahanbil.

„Iste nejaká chorá osoba, čo sa nemôže zdržať,“ pohoršoval sa, „ale prečo potom nezavrie dvere?“

— Ako sa máte?

— Ruky bozkávam za otázku, — kričal Landík, — len tak.

Vtom sa ktosi zachichotal za jeho chrbtom. Landík sa prudko obrátil. Videl dievča v čiernom tvrdom klobúčiku, v dlhom kabátiku, veste, nohaviciach a čižmách, s bičíkom v ruke. Udieralo sa ním po sárach a krčilo sa od smiechu.

— Nech sa páči sadnúť, — krákalo z izby, — prídem hneď.

— Ruky bozkávam, — klaňal sa do izby Landík a zvedavo pozeral na slečnu v nohaviciach a s bičíkom.

— Kuš! — zakričala slečna smerom, ktorým Landík posielal svoje „ruky bozkávam“. — To ťa papagáj víta, — obrátila sa k hosťovi. — Vitaj, Janík! Nepoznávaš ma? — No! — a zošpúlila ústa k bozku.

— Želka!

Bozkali sa priateľsky. Landík bol zahanbený, že sa tak pustil s papagájom do rozhovoru, tituloval ho milostivou paňou a ruky bozkával. Bolo mu chvíľu trápne, ale premohol sa. Želka ho potešila:

— To u nás každý nový hosť cez to prejde.

„Že by to bolo taktné, nemôžem povedať,“ kritizoval v duchu. „Takto zahanbovať hneď pri príchode. Protivní ľudia i s papagájom.“

— Čo robíš v Bratislave? — spýtala sa Želka.

Landík rozpovedal, že v Bratislave i ostane. Sem ho preložili. Prišiel spraviť poklonu a hneď má i žiadosť. Vlastne nie on osobne, ale úrad, pán prezident, ministerstvo, vyslanectvo v Pešti a indický kráľ. Potrebujú desať-pätnásť dievčat-slečien v kroji na privítanie jeho výsosti Iftikara Ul-Mulk Bahadura.

— S nádejou a dôverou sa obraciame všetci práve k slečne Želke, to jest k tebe, že nám neodoprieš podať pomocnú ruku pri takej vážnej príležitosti, keď sa dotýka India bratislavských brehov a kráľovská noha vstúpi na zem našej republiky, — rečnil s pátosom.

Želka bola „ohromne“ rada, že Janík zostane v Bratislave. Bude o jedného dobrého kompána viacej v kaviarni, pri jazdení, pri hrách, člnkovaní, kúpaní, tancovačkách, vychádzkach. Pri otázke krojov sa zamyslela.

— Janík môj, — hovorila s nádychom smútku, — kto by teraz nosil kroj? To si každá radšej dve toalety kúpi. Kroj je ťažký, nepohodlný. Čižmy. Nemožno… Ale jednako by som ti rada pomohla…

Mám tirolský ešte z plesu… Toldička bude mať holandský… Vierka španielsky…

— Žiadal by sa národný, piešťanský, čičmiansky, moravský.

— Možno, že v divadle. Naša primadona iste bude mať. A v garderóbe azda tiež bude… V múzeu, v oddelení krojov… Počkaj! Zoženieme všetko.

— Ale do štvrtej popoludní. O šiestej príde kráľ. Budeme ti všetci veľmi povďační, milá Želka. — Pohladil jej ruku.

— A nehnevaj sa na mňa pre ten letný prekobrc, — zaprosil. — Náramne ma to vtedy mrzelo. Ešte i teraz, keď si spomeniem, ide mi krv do tváre od hanby.

— Ukáž! — chytila ho za bradu a zdvihla mu tvár. — Nevidieť… Naľakala som sa a mrzelo ma to pred Dubcom… A ty si sa prečo nahneval, že si tak odišiel bez rozlúčky?

— Zdalo sa mi, že som kúkoľ v žite, chudák medzi boháčmi…

— Zostaň tu na obed. Som sama. Rodičia sú na bankete. Podelím sa s tebou.

— Mám si prichystať reč, ďakujem ti.

— Ty ho vítaš? — začudovala sa.

— Ja.

Spľasla dlaňami od radosti.

— Prichystáme ju pri obede. Ja ti ju poviem: „Vaša výsosť!“ — stala si do pózy a priložila si ruku na srdce. — „Sme hlboko poctení, že vaša výsosť ráčila sa uponížiť k nám, do sídelného mesta Slovenska…“

— Želka, loď nestojí. Pravdepodobne sa blíži ku Komárnu, — upozornil Landík ako predtým Škvrnitého. — A ani čas nestojí.

— Hneď sa preoblečiem a po obede zájdem k priateľkám. Teraz by som ich sotva našla. Do jednej času dosť.

Odišla a o chvíľu sa vrátila v červenom kimone s ustarostenou tvárou:

— Ty, a vie ten Bahadur po slovensky? Reč by bolo treba povedať po anglicky alebo po francúzsky. Vie?

— Neviem.

— Povieš ju po francúzsky.

— Neviem.

— Naučím ťa.

— Nenaučím sa.

— Horší by si bol ako náš papagáj?

Ešte kým doniesli obed, reč bola hotová. Landík ju diktoval, Želka písala.

— Vaša výsosť, milostivý kráľ …

— Mü? — opýtala sa.

— Nie, „mi“, mäkké „i“.

— Milosti…vü?

— Vü… Milostivü kráľ. Vü, ypsilon… Keď krútime glóbus, nájdeme na ňom veľkú Indiu…

— Indiu, — písala Želka.

— Ale ťažko.

— So „š“?

— So „ž“.

— Ťažko naše malé Slovensko…

— Janík, najlepšie bude, keď to hneď preložím do francúzštiny.

Súhlasil. Vyšla reč krátka, ale pekná. Hovorilo sa v nej, ako sme už začali písať, o veľkej Indii, o malom Slovensku, o veľkom človeku a malom človeku, o veľkej pocte, ktorú tento veľký človek dáva malému. Návšteva táto je veľkým darom, za ktorý malý kraj ďakuje iba slabými, ale vrelými slovami. Tieto slabé a vrelé slová sú našou veľkou vďačnosťou za veľký dar a poctu, ktorá sa nám dostala. Želáme atď.

Želka pomocou malého slovníčka preložila celú reč, ako Janík hovoril:

Želka túto reč napísala i podľa výslovnosti a Janík pri čiernej káve s papierikom v ruke vedel z nej už dve vety. Nebolo to všetko tak preložené, ako on diktoval, ale bolo to dobré, ibaže hneď pri privítaní, za „soyez bienvenu“, stálo „bon voyage“. To znelo tak: „Vítame ťa. Čert ťa ber.“ Poslednú vetu teda vynechali. Dievča sa smialo pri výslovnosti a vyčítalo:

— Nesmieš tak veľmi fufnať… „R“ nie tak tvrdo… Nie „prrezant“, ale „pvezá“… Nekrč nosom!… Nie „pourr“, ale „púv“… Nie „rremerrsion“, ale „vemevsion“. Nie „porrté“, ale mäkko „povté“.

— Pvezá… púv… vemevsion, — napodobňoval. — Tak?

— Dobre.

Hneď po čiernej káve sa Landík odporúčal. Želka sa šla zasa preobliecť, že pôjde k priateľkám za krojmi.

— A ty príď, Janík, — zvala ho.

„Milé ochotné dievča“, myslel si Landík, idúc dolu schodmi. „Len papagáj bol sprostý… Gván voa dezend… Nú voajon an set vizit ön pvezan de vú, púv lekel nú vú vemevsion… Nú vú pú… memoroval si. — „Šé nú… povté vú… Do šiestej sa to naučím… Ako ten papagáj…“

23. Reč

Na Štúrovej ulici prúd ľudí nedal rozmýšľať. Musel sa vyhýbať raz napravo, raz naľavo, prešmykovať sa medzi idúcimi, pridržiavať si klobúk pred vetrom, ktorý fúkal zo všetkých strán, žmúril očami pred prachom, obracal sa chrbtom, aby nabral dych, zastával pred každou križovatkou, obzrel sa dookola, či je voľný priechod, či mu nevylezie nejaké zúrivé auto, bicyklista, motocyklista, električka alebo autobus na hlavu. Vše ho trhlo, keď mu za chrbtom zavrešťala trúba alebo zaznelo zúfalé zvonenie električky.

— Musí to tak letieť, — hundral nahlas, — že nevedia vynájsť miernejší upozorňovací prostriedok!… Každý musí sedieť na nejakom koliesku a vypúšťať spod zadku smrady… Rozumie sa, že na každom motocykli pri capovi musí byť i koza… Aké je to neestetické, také rozčapené ženské nohy…

Cez námestie Republiky ledva prešiel na druhú stranu. Chcel prejsť nevšímavo, ležérne, aby nevideli, že prišiel z dediny, a dva razy musel zastať pre vozy krochkajúce ako sviňa a rútiace sa dolu vŕškom. Pred jedným i zatancoval. Nevedel, či má prebehnúť, či zračkovať a — zatancoval. Šofér na neho zagánil a pokrútil hlavou.

— Sviňa! — zavolal za ním Landík.

V Starom Meste to nebolo. Tam sa mohlo prechádzať dôstojne… Tu nemajú nijaký poriadok… Nemohlo by pľuhavstvo chodiť pešo…

Dvojaká psychológia pešiakov a voziacich sa. Ani jeden je nie spokojný s druhým.

Konečne prešiel a úzkou uličkou sa dostal do Heydukovej ulice a tam do Charitasu, kde sa na druhom poschodí v malinkej izbe dočasne ubytoval.

Sadol si na úzky otoman a oprel sa hlavou o múr, že zažmúri oči aspoň na desať minút. Vstával o štvrtej ráno, päť hodín sa trmácal na železnici, dve hodiny počúval Škvrnitého, dobre obedoval, vypil si ťažkého vína, diktoval reč, šiel Štúrovou ulicou na námestie Republiky s napätou pozornosťou, nie div, že prišla na neho driemota. V izbe bolo teplo. Septembrové slnko koso svietilo na parketovú dlážku a žltú stenu, fľaša s vodou na stolíku sa blyšťala, dúhovitá škvrna padala na lacný koberček, zošitý z handričiek rozličnej farby… Tak dobre by bolo zvaliť sa a málilinko si pospať…

„Soajé bienvenü,“ obrátil sa k svojej reči, „e povté vú bien dan la petit kapitáľ de la Slovakí… Aspoň na päť minút… Ba či tie kroje zoženie?… ‚Doniesol mi šátek pratý‘…“ zazvučalo mu v pamäti. „To Milka tak škrieka a búcha na stôl do taktu… Anička sa smeje…“

Strhol sa a otvoril prižmúrené oči.

„Cup, cup, cup, bum!“

Nad hlavou, na treťom poschodí, ako čo by ktosi skákal alebo duby váľal.

„Nejaké orolské cvičenie,“ vysvetľoval si, pozerajúc na dopukaný plafón, a upokojil sa… „Votv mažesté lö gvand voadezénd! kannú túvnon glób…“ …Cup, cup, cup, bum!… V susednej izbe napravo od neho zaznel dievčenský smiech a piskot. Nejaké veselé dievčence sa vzájomne šteklili a výskali. Začal počúvať. Kdesi dolu hučal ventilátor…

„Kedy prestane?“ spytoval sa samého seba.

Hučanie neprestávalo. „Húúú… Cup, cup, cup, bum!… Hihihi… Tin, tin, tin, tin,“ začal ktosi brnkať na klavíri za jeho chrbtom… „Škály! Prepánaboha!… To je byt!“

Zadupkal i on, aby i tí, čo sú dolu, mali z neho radosť. Hodil papuču smerom k škrtiacim sa dievčencom, aby zamĺkli. Hore nemohol, aby neváľali duby, a tak začal napodobňovať škály nahor i nadol, čo mu hlas stačil:

„Cdefgahc…“ Tátátátátátátátá… Háháháhá…“

Neosožilo. Naopak, ako čo by navzdory zaspievalo rádio kdesi na prízemí:

„No, to je škandál!“ nahneval sa Landík. „Cigánska búda na vŕšku je útulnejšia, pokojnejšia a bezpečnejšia ako tieto ‚špuktrígle‘ čo teraz stavajú… To tu bude krásne… V každej izbičke rádio s inou melódiou. Klavíry, jeden so škálami, druhý s čardášmi, tretí so sonátami, štvrtý s tangami… Telocvičné dupkanie a skákanie. Rehot. Chrápanie. Vyzivovanie. Čľapkanie. Fŕkanie. Gargarizovanie. Spev. Pískanie. Detský plač. Čičíkanie… Všetko počuť. Ešte i to, čo sused zo sna hovorí… Aby človek dal pozor na svoje vetry!… Veď je bývanie na to, aby si si odpočinul od ulice, od spoločnosti, a nemôžeš byť ani doma sám. Keď spíš, ako čo by si spal na rušnom bulvári… Pri našich vzdelancoch by sme potrebovali bývania s metrovými múrmi ako u Rozvalida v Starom Meste… Tam Milka mohla spievať… Anička veru nemusela zakazovať čínsku muziku, nik by nebol počul… Škoda tých krásnych časov…“

Landík zažialil. Prišla mu na um vybielená kuchyňa u bankového direktora, gramofón, rádio, klavír, diván v stolovej, bozky, prstenček… Aký je osud, že zmazal tú krásnu prítomnosť, rozptýlil ich… Čo ozaj robí Anička a kde je?… Musí jej poslať kartičku… Lenže teraz sa musí učiť reč…

Ale v izbe nebolo ticho.

Ej, keby bolo bývalo ticho! Ani Anička by mu nebola prišla na um, bol by zaspal do večera, reč sa nenaučil, Iftikara Bahadura ani nevidel, nieto privítal, a bol by mal zasa nepríjemnosť.

Takto sa z bytu vytratil a šiel do sádku, zvaného toho času Palackého sadmi. Tu si sadol na lavičku, vzal papierik do ruky a učil sa ďalej svoju krátku, ale výbornú reč.

Precítil ju celú. Vedel, kde spraví veľké, okrúhle gesto na znak veľkosti, kde ukáže dlaň na znak malosti, ako sa asi pokloní, keď príde jeho výsosť, a ako, keď mu podá ruku… Miatlo ho trošku len to, že ak by sa s ním pustil do francúzskeho rozhovoru vo francúzskej reči. Čo potom? Najlepšie by bolo, keby prišla i Želka, je pekná a vie po francúzsky…

V prístave sa zišlo zo sto ľudí. Prevládali dámy, zvedavé na čokoládového kráľa, na jeho iste ešte čokoládovejšiu manželku, na jej úbor a ktovie, možno, že bude mať i nejaký diadém na hlave so samými briliantmi. Jožko Pihik bol tiež na dvorci so svojou dvanásťčlennou bandou. Tak sa dohovorili, že keď počuje slávyvolanie, má spustiť hromový tuš. Pri samom východe z Dunaja stálo dievčatko oblečené do čičmianskeho kroja. Držalo obidvoma rukami kytku z červených klincov, ktorú malo odovzdať s hlbokou poklonou pani kráľovnej a zarecitovať na privítanie krátku básničku, ktorá sa končila:

Túlilo sa k mladej tenkej dáme, zrejme matke. Okrúhlymi belasými očkami pozeralo kedy-tedy na ňu a usmievalo sa jej, keď sa im oči stretli.

— Nie ti je ťažká? — spytovala sa dievčatka, nakláňajúc sa k nemu a držiac ho za pliecka.

— Oj, nie.

— Daj, podržím.

Ale dievčatko držalo kytku a nepustilo.

Nechýbali ani mladé panie a slečny v ľudových krojoch. Landík ich narátal jedenásť. Pestreli sa medzi tmavými kabátmi ako kvetnaté koleso v čiernom lese. Medzi nimi bola i Želka v kyjovskom kroji. Červená farba jej pristala a červené krátke sukničky opálali sa na nej, odhaľujúc ešte väčšmi pekné rovné nohy v črievičkách. Šiel rovno k nej a srdečne jej ďakoval za „obrovskú“ ochotu. Želka mu vyplazila jazyk, čo podľa vtedajšieho žargónu mestských slečien znamenalo toľko, ako: „Rada ťa mám!“

Landík sa cítil hlavným aranžérom slávnosti. Skúmavo hľadel po obecenstve a tak sa mu videlo, že i zo strany administratívnej je všetko v najväčšom poriadku. Prítomní boli policajti-kavaleristi i policajti-pešiaci. Ukázala sa i kozia briadka slávnostného oddelenia — koncipient dr. Svetlý, i začesaná plešina štátnej bezpečnosti — komisár Vrabec, i zlatý zub verejného poriadku — Nebohý, i zajakavý cudzinecký ruch — komisár Solnička.

Chýbala už len loď indického kráľa. Čas utekal, a spásonosného kotúča dymu nebolo vidieť nad Dunajom. Slnko zapadlo kdesi za Hainburgom. Zlatistý Dunaj zbelel. Od červených obláčikov na západe kde-tu sa ukázali na vlnách červené škvrny. Na nebo sa pomaly dvíhala bledá tma a rieka začala temnieť. Očká drobných krútňav akoby sa boli zavreli. Strácali sa zraku malé člnky, siluety veslárov, dym propeléra a jeho zástavky. Hainburg splynul s vŕškom a bašta unikla v háji. Pás lesa cez Dunaj a okolité kopce, ešte pred chvíľou ďaleké a hmlisté, sčerneli, vystúpili a priblížili sa. Zažiarili široké obloky Múzeumky. Svetielka začali vyskakovať z blízkych domov, vysadli na propelér, plávali kosmo na druhý breh, odrážali sa vo vlnách, ako čo by sa chytali jedny od druhých, vzplála kaviareň a cez stromovie prebleskúvali veľké pohyblivé svetlá reflektorov áut a električiek.

Loď indického kráľa len neprichádzala. Obecenstvo bolo netrpezlivé. Šťukali vrchnákmi hodiniek, odhŕňali rukávy, nadvihovali ruky k očiam, ustaľovali, že je pol ôsmej, osem, prekračovali, paličkami hrabali v piesku, debatovali o presnosti. Jedni tvrdili, že si kráľ môže dovoliť, aby obecenstvo čakalo na neho i dva dni, ba že by nebolo ani kráľovské, keby taký kráľ prišiel na minútu; iní vyvracali túto mienku a vraveli, že práve králi bývali vždy pedantní a len demokratickí hodnostári dávajú na seba čakať. Akýsi vysoký pán hneď i uviedol príklad, ako čakal ministra obchodu od rána do večera s banketom, a ten si medzitým odbavil obed i večeru u akéhosi generálneho direktora z ktoréhosi veľkého cukrovaru. To by kráľ nikdy nebol urobil. Tretí sa zamiešal, že čakanie nemá nič spoločné s demokraciou. Netreba generalizovať nespôsoby a nevýchovu jednotlivca. Štvrtý skočil do debaty, že čert ako diabol… Obecenstvo, ktoré sa tislo ešte pred chvíľou k zábradliu, zredlo. Začali odchádzať. Dievčatko s kytkou fňukalo od ustatosti a dalo kytku matke, aby ju držala. Dámy zmĺkli, čo je najlepší znak vyčerpanosti od čakania.

Bolo pol deviatej, keď prišiel kuriér z krajinského úradu v osobe Osušátka a zvestoval Landíkovi, že indický kráľ zmenil plán a príde do Bratislavy len na druhý deň o ôsmej.

Landík vyšiel na drevené schodíky a vyhlásil hromovým hlasom, čo sa stalo. Ďakoval zhromaždeným za trpezlivosť a prosil, aby sa na druhý deň presne o siedmej dostavili privítať a poctiť nášho veľkého priateľa, jeho výsosť indického kráľa Bahadura. Zavolal k obecenstvu:

— Teda do videnia, dámy a pani!

— To nám tiež skôr mohli povedať! — zavolal ktosi.

— Nech ma má rád!

— Veličenstvo!

Želka, keď sa Landík zaujímal, či dámy prídu, s kyslou tvárou povedala:

— Sotva.

— Želôčka, príď, — modlikal, — raz za sto rokov príde taký kráľ do republiky! Môže sa do teba zamilovať.

— V Piešťanoch ich je plno… A potom, ja o šiestej cvičím pri rádiu…

— Raz vynecháš.

Želka zasa vyplazila jazyk.

— Ďakujem ti a presvedč i ostatné dámy.

Na druhý deň prišiel kráľ o ôsmej, ale spal. Landík s ostatnými čakal, že prehodia mostík, a s tlkotom srdca v duchu opakoval svoju francúzsku reč: „Votv mažesté lö gvand voa dezend… Kannú tuvnon lö glób…“

Mostík neprehadzovali a na palube nebolo nikoho. Len okolo desiatej vyšiel akýsi pán v bielej čiapke so zlatými šnúrami a s veľkou trúbou.

„Začína sa,“ myslel si Landík… „Votv mažesté lö gvand voa dezénd,“ memoroval a pery sa mu hýbali. „Čo nejde?… Čo to trúbi?… Kannú tuvnon…“

Z trúby, ktorú si priložil pán na lodi k ústam, počul Landík čisto po česky, že jeho výsosť spí a na breh ani nevyjde, pocestuje do Viedne.

Landíka ako čo by boli obúšili tou trúbou. V mozgu sa mu zatmilo a namiesto francúzskej uvítacej reči dal si dlane k ústam a nahnevaný nad toľkým čakaním, tlmočiac city obecenstva, zavolal po slovensky:

— Ty somár!

Hlučné živio, nazdar a sláva zahlušili tento srdečný slovenský pozdrav. Pihík zahral tuš, nazdávajúc sa, že sa slávnosť začína. Pán s trúbou na lodi sa niekoľko ráz hlboko poklonil.

— Ale veď to nebol ani kráľ, — povedal vysoký pán, ktorý včera debatoval o presnosti.

Landík sa cítil republikou.

— Urážka republiky, — vysvetľoval Želke, ktorá ho chytila za plece a vravela mu:

— Dobre si mu povedal. Teraz musíme ísť na čokoládu do Berlinky.

— Poďme!

Kytku rozdelili medzi dámy. Dali i dievčatku, ktoré sa rozplakalo.

Landík dostal tiež jeden klinec. I Jožkovi Pihíkovi núkali, ale ten povedal:

— To by bolo málo.

Len keď ho upokojili, že mu za tuš zaplatia, vzal.

V Berlinke bola senzácia. Čítali v A-Zete, že sa indickému kráľovi dostalo skvelého privítania. V mene Slovenska vítal ho vládny radca dr. Landík krátkou, ale vzletnou a oduševnenou francúzskou rečou. Nadšené obecenstvo tlieskalo a volalo na slávu. Dámy v krojoch zahádzali indického naboba a kráľa kvietim. Kráľ dojato odpovedal a pozdravil celé Slovensko. Na konci bola poznámka, že náš populárny vládny radca môže očakávať metál siamskych dvojčiat.

— To zasa ten náš mladý redaktor, — hovorila Želka. — Vždy sa ponáhľa. Gratulujem ti k vládnemu radcovstvu a k metálu.

— A k reči?

— I k reči.

Takto sa dostal dr. Landík do novín, len čo prišiel do Bratislavy. Iní sa v tomto meste stratia ako orech vo vreci orechov. Orech ako orech. Čo jeden orech, kde ich je toľko. Landík sa nestratil. Dostal sa navrch. Z novín prešiel najprv ako výstrižok do prezídia krajinského úradu, kde všetky zvláštne udalosti vystrihovali, priliepali na hárok a prezentovali pánu prezidentovi úradu. On, ako všetko, i výstrižky čítal, a dr. Landík vzbudil jeho pozornosť. Spýtal sa šéfa prezídia.

— A to ten Casanova, čo mal tú známosť so slúžkou?

— Ten.

— Šikovný chlapec.

— A ochotný, veľmi ochotný. Kolega Škvrnitý si ho nevie prenachváliť.

— Dajte ho do prezídia.

Tak prešiel dr. Landík nielen ako výstrižok, ale i ako osoba a úradník do tohto úradu nad úradom, kde zobratá smotánka najlepších ľudí diriguje, kontroluje, administruje, berie na zodpovednosť, karhá, kvalifikuje, povyšuje, prepúšťa, a dáva im zálohy na plat.

S inou úradnou povinnosťou dostalo sa mu i čítanie Rudého práva, Práva lidu a Robotníka. Vystrihoval ponosy na úrady, rozličné úradné prechmaty, administratívne neporiadky a nespravodlivosti, páchané na pracujúcom ľude, čím si získal politický vplyv.

Okrem tohto vyznačenia spriatelil sa zasa so Želkou, ktorá u rodičov vymohla, že ho ako rodinu volávali na obedy, najprv každú nedeľu, potom i každý štvrtok, stal sa rodine sympatickým, najmä bradatému a fúzatému dr. Petrovičovi, ktorý ho ako krajinský poslanec a člen výboru pokladal i za kolegu v úrade i za kolegu podľa doktorského diplomu. Oslovoval ho: „Janíčko, ty môj dupľovaný kolega!“ Kedy-tedy mu i sľúbil, že v jeho záujme prehovorí s pánom prezidentom, príležitostne i s pánom ministrom, aby nebol komisárom donekonečna.

So Želkou sa dostal i do dámskej spoločnosti a stal sa jej populárnym členom.

Keď išla reč o ňom a niekto nevedel, kto je Landík, povedalo sa len toľko:

— Ten prezidialista.

A keď niekto ani takto nevedel, ktorý je to prezidialista, bolo treba povedať:

— Nuž ten Indián.

— A, ten Indián.

A hneď vedel každý, kto je to.

24. Bublina sa rozpukla

Prešiel september. Celý bol slávnostný, slnečný a teplý ako mládenec. Nebo bez obláčkov. Slnko zapadúvalo v meďovočervenej vatre a sťahovalo sa ako veľký zlatý vták každý večer ďalej na juh. Stromy a lúky sa ešte zelenali. Fialová jesienka kvitla. Kde-tu oneskorený králik. Kry šípov a hložia červenali sa od svojho drobného ovocia. Trnky belaseli. Farby bolo ešte dosť. Ale na rozrytých parcelách stáli už len vrecia zemiakov, rezali kukuričné byle. Ich korene, vňať a smeti spaľovali. Horeli ohne po medziach a nad poľami sa vznášal dym a smrad… Nad žeravým západom stálo bledozelené nebo a na ňom believal sa mesiac ako mliečne okrúhle tienidlo lampy, kým ju súmrak nezapálil a noc nevykrútila knôtik, aby zahorela plným svetlom. Vtedy už bolo cítiť v povetrí chlad jesene. Nevdojak prichádzala na myseľ dlhá osem-deväťmesačná zima. Človeku začínalo byť smutno okolo srdca.

Možno, že od umierania prírody i Anička bývala smutná, keď hľadela na polia za záhradou pri rozvalidovskom dome z oblokov kuchyne. Zo sporáka sálalo teplo a dobre ho bolo cítiť. Nie tak ako v lete, keď kuchynská žiara bývala i nepríjemná a keď všetko bolo predsa príjemné, aspoň za ten mesiac, kým páni boli preč… I potom… Zdalo sa jej, že i jej leto odchádza s tým akýmsi iným teplom, ktorého škoda, večná škoda.

„A keby aspoň nejakú kartičku poslal,“ zamýšľala sa.

Anička! Nečakaj kartičku. Ak by si ju i dostala, nepripisuj jej význam. Nezamýšľaj sa, aby ti zásmažka neprihorela a nenahneval sa zasa tvoj pán, pán direktor, ku ktorému si sa vrátila za kuchárku s nádejou v srdci, že nájdeš v Starom Meste milého pána doktora, s ktorým si sa vtedy ani nerozlúčila, čo ťa teraz hryzie ako zlé svedomie. Nenašla si ho už. Bol preč. Je preč. Nezachytila si chvíľku šťastia, keď bolo treba iba ruku vystrieť.

To tvoje šťastie schytil mestský vír a krúti ním.

Nadlho si sa stratila z jeho myšlienok, ako tá indická kráľovná, čo odišla na lodi hore Dunajom, ktorú chcel vítať krátkou rečou, hudbou a ružami.

Beriete zasa mäso u Tolkoša. Nenávidíš tohto udavača, ale on sa zasa chystá, že niekedy oblečie sviatočné šaty a pôjde ťa vypýtať.

Ak premôže svoj „honor“.