Demokrati

1. Koreferent

Petrovič sedel vo svojom „súkromnom kabinete“.

Ako rozličných zamestnaní, tak i „kabinetov“ mal viac. Dolu na prízemí pri svojej advokátskej kancelárii mal svoj osobitný „kancelársky kabinet“, v bankách a iných podnikoch, kde bol prezidentom, predsedom, právnym alebo správnym radcom, mal svoje „prezidentské, predsednícke, právno-radcovské alebo správno-radcovské kabinety“. Vo svojom súkromnom byte mal svoj súkromný kabinet.

Mužská izba s remennou klubovkou, písacím stolom, knižnicou s knihami, viazanými v zlatoreze, veľkým portrétom vlastnej osoby, papagájom Lulu, stoličkou kolembačkou, hlbokým fotelom s veľkými uchami a tajnou skrinkou v stene s koňakom.

Z dvanástich hrušiek krištáľového lustra svietili len tri. Všetkých dvanásť svietievalo, keď prišla významná návšteva, ku ktorej bolo hodno byť zdvorilým, šesť ich svietievalo pri menejcennej, ale predsa cennej návšteve, keď sa nebolo treba namáhať s úsmevmi od nečakanej radosti, tri žiarili pri každodenných ľuďoch, ktorí prišli s daromnicami znepokojovať, alebo keď boli domáci sami. Týchto načo osvetľovať? Hlavné je, aby videli a nedrgali do náradia a do seba.

V priestrannej izbe bolo ticho. Veľký portrét domáceho pána ani čo by sa bol utiahol do polotmy. Tak sa mu aj svedčilo, keď bol sám pán doma. Poblyskúvali iba široké, pozlátené rámy. Papagáj Lulu vo vysokej, pevnej, drôtenej klietke neškriekal ako obyčajne. Vedel, že keď jeho pán číta, musí držať jazyk za zubami, ináč by mu povedali: „Kuš!“ Ak by to nepomáhalo, zastreli by mu klietku prikrývadlom, čo značí: „Dobrú noc!“ A jemu sa ešte nechcelo spať. Husté, hrubé záclony zo žltého brokátu boli stiahnuté. Na jednej sa kolísal svetlý kruh uličnej lampy, lebo bolo veterno. Nedoliehali sem a nevyrušovali z práce časté trúby automobilov a nepríjemný rachot motocyklov. Zneli tlmene, ako ďaleké uhúkanie sov. Praskali iba parkety, sťaby vyrovnávali svoje stlačené údy po odchode domácej panej a dcérky Želky, ktoré odišli na rytmiku pre udržanie ohybnosti tela a krásy pohybov. Mohli prísť len okolo ôsmej rovno na večeru.

Bolo dobre bez domáceho ruchu. Petrovič vždy cítil uľahčenie na duši i na tele, keď mohol byť v dome sám. Napĺňalo ho to malou, chvíľkovou radosťou, že dvere nik neotvorí, nik na ne nezaklope a neprekvapí ho. Môže sa celkom slobodne oddať svojim myšlienkam, svojej robote a pritom byť v akejkoľvek polohe. Keď chce sedieť, sedí, keby sa mu zažiadalo vstať, vstane, keď poprechádzať, poprechádza sa, môže si ľahnúť hoci na koberec, kabát si vyzliecť, môže a nemusí hovoriť, a konečne, čo sme mali na začiatku spomenúť, môže si aj upiť, a nikto ho neuvidí.

Dnes pracoval ako zástupca krajiny, lepšie povedané ako člen krajinského výboru, ešte lepšie povedané ako krajinský poslanec.

„Krajinský poslanec“ bol teraz jeho najmilší titul. Ani titul „prezident“ ho tak netešil, hoci ho takto oslovovali v banke Uránia i v cementárni Merkúr a aj inde si ho mohol požadovať a mu ho i dávali. Lenže čo z toho? Čoho je veľa, nie je vzácne. Keby tak niekto pri slávnostnom predstavení v Národnom divadle zakričal: „Pán prezident!“, kdekto by sa obzrel. Prezidentov je plno. Napríklad, keď odpočítame krajinského prezidenta, ktorý s Petrovičom ruka v ruke pracuje, je tu hneď finančný prezident, tu sú prezidenti vrchného súdu, krajského súdu, senátni prezidenti, železničný, poštový, aspoň dvadsať bankových, tridsaťštyri zväzových, prezident Zemedelskej rady, Slovenského domu v Prahe, Českého domu v Bratislave, Autoklubu, Aeroklubu, Dunajskej stráže, Apolla, Danubia, prezidenti družstiev a komôr… To nemôže imponovať… Hypertrofia ako vo všetkom.

Keď niekto kričal za ním: „Pán advokát!“, to si ani nevšimol. Nepopulárne poslanie. Mal ho síce sám na tabuľke, ale možno práve preto, lebo na tabuľkách sú i také firmy, ktoré čistia byty už či od hmyzu či od najskromnejšieho zariadenia, ako napríklad páni kolegovia, a nadovšetko financi. A to už radšej s čertom ako s financom. Nechcem mať s nimi nič spoločné. Čistenie bytov sa s jeho dôstojnosťou nezrovnáva.

„Pán predseda!“ To je celkom nič. Predsedu má každý spolok, ešte i filatelisti — tichí blázni, ako im nadávajú. „Pán nie čestný člen Ústredo-severo-západo-stredo-juho-východo-slovenskej elektrárenskej spoločnosti“ by ho bolo azda i mrzelo. A keby ho bol nejaký neskúsený dedinčan tituloval len per „pán doktor!“, iste by sa urazil, lebo na toto oslovenie reagujú všetci vysokoškoláci; naučili ich to holiči, čašníci, obchodníci a agenti. Prosté „pane!“ znamenalo už aféru, ktorá sa skončí pred súdom… Ale „pán poslanec!“, „pane poslanče!“, to už áno. Najmä keď sa vynechal epiteton „zemský“ alebo „krajinský“. Takto to potom zvučalo ako „poslanec NZ“, čiže Národného zhromaždenia. Takýchto poslancov je síce tiež mnoho, ale sú roztrúsení po celej krajine a je zriedkavosťou, že by chodili spolu na všetky zhromaždenia a slávnosti. Každý má svoje osobitné cestičky.

Čo patrí pánubohu, dajme jemu, čo financovi, financom. Zostane nám iba titul, a tých titulov je i tak málo, dajme ho teda každému, i tak nič nestojí, nestratíme zo svojho, neuberajme z cudzieho.

Sedel teda pán poslanec pri svojom písacom stolíku a študoval riadny program, pokračujúci program, náhradný program, dodatočný program najbližšieho krajinského výborového zasadnutia.

Spočiatku sedel celkom riadne, ako praobyčajný smrteľník. Hlavu mal opretú o lakte, palce rúk za ušami. Len zavše si oslobodil pravú ruku od ucha a prešiel ukazovákom po klepanom hárku, aby sa presvedčil, či dobre chápe. Inokedy uvoľnil ľavé ucho od ruky a siahol ňou do vnútorného vrecka na kabáte, či je v ňom tľapkavá fľaštička koňaku, ktorú vždy nosieval so sebou a na noc si ju kládol pod hlavnicu. Keď ho niečo znepokojilo, chlipol si, glgol raz, dva, tri, štyri razy, ba i viac ráz, podľa miery znepokojenia.

I teraz pri študovaní programu odtiahol raz obidve ruky od uší, narovnal sa vo foteli, vytiahol fľaštičku, odkrútil niklový vrchnáčik, tri razy nahlas glgol a zas opatrne zakrútil vrchnáčik. Zamľaskal ústami a vpustil fľaštičku naspäť do bočného vrecka.

Čo ho znepokojilo?

Ach, to bolo menej, ako keď moľ prelietne ponad stolík. Zamrzelo ho, že jeho veci v programe sú až na tridsiatej strane, po kultúrnych, sociálnych, nemocničných, zdravotných a živnostenských bodoch. To je už po tretí raz. Musí sa spýtať hlavného radcu dr. Homločku, čo tak antipatizuje s roľníkmi, že ich dáva na koniec, práve on, ktorý je v súkromnom živote tiež vlastne roľník, respektíve vincúr, a každý rok ho opáli agrárne slnko na čierno?

Hánkou si utrel ústa a zmenil polohu. Sadol si do fotela s ohromnými uchami tak, že si mohol vyložiť nohy v belavých gamašiach na písací stolík.

Ako titul „pán krajinský poslanec“, krajšie „pán poslanec“, bol jeho najmilším titulom, tak jeho najobľúbenejším oddychom bolo sedieť s nohami hore. Akási uveličenosť, príjemná ležérnosť, hladkajúca spokojnosť so životom a svetom zrkadlila sa v tomto položení. Takto sa najradšej vhlboval do vecí, ktoré boli jeho srdcu blízke, do podpôr pre maloroľnícky ľud.

Všetky tieto číslované veci mu tuho prirástli k srdcu. Poznal ich. Zaujímal sa o ne nielen preto, že bol výborníkom, ale najmä preto, že bol hlavný „koreferent“ všetkých národohospodárskych vecí. Druhý koreferent dekan Srdienko bol len pobočník, ktorý stojí v pozore a pozdravuje pána generála. On iba súhlasil a spolupodpisoval. Medzi nimi nebývali nikdy škriepky.

Neviete, čo je to koreferent?

Koreferent je hlas ľudu, i keď nie je volený ľudom, ale dostane dekrét od vysokého ministerstva. Načo je to? Na to, aby viacej očí viacej videlo. Pre jednu vec nestačí jeden úradník, nestačí ani druhý úradník, ani tretí, ani štvrtý, ani celý úradnícky zbor s jeho hlavou, ktorá všetky úradné referáty s piatimi, šiestimi podpismi lilavým atramentom, podpíše a tým posvätí. To sú všetko len úradné oči, ktoré hľadia lornetom paragrafu (§). Na veci treba hľadieť očami strádajúceho ľudu, s citom a porozumením. Úradníci sú úradníci a ľud je ľud. Skoro by sme mali chuť povedať, že sú to dva nepriateľské tábory. V jednom táborí úradnícka, zapätá, po bradu zagombičkovaná, tmavozelená blúza, a pod ňou skúpa, prozaická duša. V druhom rozopätý, voľný, teplý, prístupný, rôznofarebný kabát a pod ním veselá, radodajná poézia. V jednom tábore spravujú sa úradníci protivnou na rozgajdanosť, roztočitosť, neporiadok, nenumerovanosť. V druhom tábore panuje protiveň na závislosť, zviazanosť, kontrolu všelijakých tých motúzových paragrafov, na ich čísla, na formálnosť. V jednom nedôvera k neučenému laikovi, ktorý si sadol ako sa hovorí, na úradnú paripu a rozbíja hrnce, v druhom nedôvera k úradnému koňovi (šimľovi), ktorý by bol najradšej, aby bol každý hrniec prázdny, len aby on mal čo žrať.

Medzi týmito tábormi by bola priepasť, keby sa cez ňu nestaval most, aby nepriatelia nebojovali so sebou, ale aby sa vzájomne približovali a podali si ruky, zaspievajúc spoločnú hymnu práce. Z jednej strany stavajú tento most úradníci, z druhej strany občania-laici. Na spoločných poradách sa radia, ako ho stavať, ako sa zblížiť, ako si podať ruky a nejsť si hneď do vlasov. Na to je spolureferovanie, výbor, zastupiteľstvo, kde sa tie dva tábory schádzajú a presviedčajú sa navzájom. Vzájomne sa učia, ako možno blúzu rozopäť a kabát zapäť, hoci je zvykom, aby bola blúza zapätá a kabát rozopätý. A ako je s blúzou a kabátom, tak je aj so srdcom. I to treba raz rozopäť, raz zapäť. Obyčajne víťazí radodajná, teplá a veselá poézia nad pochmúrnou, ťažkou, úradnou prózou, srdce nad hlavou, kabát nad blúzou. Slniečko hreje, zoblieka mundúr, rozväzuje tkanice paragrafov, hádže všetko pod vŕby a paragrafy do vody, masíruje tvrdé, zvápenené žily, formy horia ako zapálená slama a trasúci sa žiadateľ sa tiež rozohrieva, smädný nachádza osviežujúci nápoj, habkajúci slepý nájde pomocnú priateľskú ruku, ktorá dáva, dáva a dáva, keď i nie zo svojho, ale zato tým radostnejšie. Všade odháňanému bedárovi sa tu otvoria dvere a plná dlaň, ktorá sa nezaviera v tvrdú päsť, päsť, ktorá sa vždy otvára v dlaň.

Na jedného úradného referenta, ľudovej reči úradníka, sú dvaja civilní koreferenti, v ľudovej reči zástupcovia ľudu. Dve pušky proti jednej úradnej šabli. Keby len dve pušky! Za tými dvoma puškami hrmí a hučí hlas národa, a za tou jednou šabľou šuští len akýsi papier-dekrét, ktorým bol vymenovaný akýmsi úradom. Nestojí za ním ani jeden svätý z božej kavalérie. Ký div, že chudák úradník hneď i hádže svoju tenkú šabličku do žita. Pri hlase ľudu — božom hlase — je jeho hlas, ak vôbec príde k hlasu, hlasom volajúceho na púšti. Radšej ani nemukne. Píše, ako mu diktujú. Na to je.

Preto páni koreferenti ani nebojujú s takým vojakom. Skôr bojujú medzi sebou. Ale — nebojujú ani medzi sebou. Skôr sa vzájomne podporujú. Pred každým prípadným bojom je najprv diplomatické pokonávanie, ktoré sa vždy skončí úspechom. Je pohodlnejšie povedať:

— Ty, kolega, nebudem proti tvojmu návrhu, ale ani ty nebuď proti môjmu.

— Ak ty nebudeš proti môjmu, nebudem ani ja proti tvojmu.

— Ja nebudem.

— Tak ani ja.

A pri pokonávaní netreba ani zápisníc.

Keď sme teda povedali: „národohospodársky referent“, to je toľko, že tento „boží bojovník“ má v hrsti všetky hospodárske otázky krajiny a „štátny bojovník“ národohospodárskej skupiny pri krajinskom úrade, vládny radca dr. Höfflein, je len exekútorom vôle ľudu. Nadarmo slúžil pri trojakých ministerstvách, rakúskom, československom a slovenskom, aby sa dozvedel, ako národ zmýšľa, musí behať za pánom koreferentom raz do advokátskej kancelárie, kde ako advokát berie informácie a preddavky od stránok, raz do niektorej banky, kde zasadá ako prezident alebo predseda a niekedy i ako nie čestný člen, inokedy zas do priemyselného podniku, kde je tiež prezidentom alebo predsedom, alebo právnym radcom, stáva sa, že i na súd, kde rokuje. Ináč by sa nedozvedel, koho chce ten ubolený národ navrhnúť napríklad do Centrálnej mliekárskej jednoty, ak by on sám, to jest zástupca národa, krátko, sám národ neráčil reflektovať na toto miesto, koho delegovať z krajinského výboru do národohospodárskych zborov, ak by sám pán krajinský poslanec nehodlal zaujať tieto významné miesta, koho by myslel do Obilnej spoločnosti, ak by len on sám nechcel venovať svoje eminentné znalosti tomuto významnému telesu, koho by myslel za horára do Makova, za lesníka do Vysokej, či nemá niekoho v kapse na povýšenie alebo preloženie, či navrhnúť, a ak áno, koľko na stavbu chlievcov pre ošípané a hydinu, na vzorné hnojné jamy alebo hlístovú akciu.

Pán koreferent na takéto otázky pozeral do svojej kapsy, vyťahoval z nej písma a listy, či niekto neintervenoval, a určoval mená a sumy. Ak bola vec otázna a stanovisko nejasné, len tým omráčil:

— Pán vládny radca, o tom sa musím najprv s pánom ministrom dohovoriť. Hneď sa spojím s ním telefonicky. Ešte lepšie, keď sa budem s ním o tejto veci osobne zhovárať. Zajtra pôjdem do Prahy. Vyhľadám ho. Budem mu o tom referovať a potom všetko spravíme podľa jeho úpravy.

Taký minister, nevieme zistiť prečo, pôsobí na úradníka ako strašiak. Dr. Höfflein, ako skupinár, s prednostom oddelenia a s úradným referentom sa po takýchto rečiach pána koreferenta zamysleli, či mu išli vždy po ruke, či boli voči nemu vždy ochotní? Lebo ak nie? Bože im pomáhaj!

— No, čo bože, čo bože? — spýtate sa zvedaví. — Veď sú ministri nie ľudožrúti.

— Prosím vás, — odpovedia vám, — pánu koreferentovi postačí len zlé slovko povedať o nás, a sme hotoví.

— Ale veď pán koreferent je taký milý človek.

— Ešte dobre, že je taký slušný, — vzdychnú si, — úctivý, zdvorilý pán, rozumie veciam a má pochopenie.

Zato keď sa pán poslanec-koreferent obrátil niekedy k nim s otázkou:

— Čo je vaša mienka, páni?

Unisono znela odpoveď:

— Vaša mienka, pán poslanec, je i našou mienkou.

— Predsa, predsa, čo myslíte?

Ak by boli povedali:

— Boli by aj iné súrnejšie potreby… My by sme mysleli…

A keď ich pán koreferent zastavil krátkym:

— Ja zasa myslím…

Rozumie sa, jeho vývody si osvojili a s poklonami prisviedčali:

— Prosím, prosím. Pravda, pravda.

V takomto prípade áno.

Nuž takí sú páni koreferenti páni…

Na programoch, okrem krivdy, že roľnícke potreby boli skoro na samom konci, zdalo sa mu všetko v poriadku. Boli tam podpory i na drevársko-piliarske školy, i na hájnické, i na záhradnícke, i na ovocinárske, i na syrárske, i na liehovarské, i na chlievce a hnojné jamy, i na plemenné býky… Hop!… A kde sú sosnokazy obecné?… Veď som povedal, aby ich dali na denný poriadok…

Po krátkom hľadaní ich našiel ako tristopäťdesiaty štvrtý bod. Ten Homločko, ten Homločko!

Obrátil program a vrátil sa na začiatok. Chcel porovnať, koľko bodov má osveta, koľko on.

„Veď je to zasa samá podpora, subvencia, záruka, dar, bezúročná pôžička, štipendiá“, zahundral. Prevrátil stranu a čítal ďalej.

Spustil oči na koniec strany.

„Pred Kriváňom, za Kriváňom,“ doložil posmešne.

Pozrel do pokračovacieho programu, potom do národného, potom do dodatočného. „Zajakavý dodatočný nám rozdelia až na výbore,“ nepáčilo sa mu. Rezalo mu oči v riadnom programe to všelijaké umenie. Tu mu udreli do nosa zasa umelci, združení v Slovenskej umeleckej besede, krátko SUB; spisovatelia, združení v Spolku slovenských spisovateľov, krátko SSS; mladí spisovatelia, združení v Spolku mladých slovenských spisovateľov, krátko SMSS; celkom mladí spisovatelia, združení v Spolku celkom mladých slovenských spisovateľov, krátko SCMSS…

„Ako by ozaj označili spolok slovenských spisovateľov, neznajúcich písať, taký nejaký spolok nemluvniat?“ dal si otázku a na margo napísal SSS. „Títo by zaslúžili podporu,“ súhlasil v duchu… Spolok katolíckych slovenských spisovateľov, krátko SKSS… „Keby sa tak starí slovenskí spisovatelia spojili, vyšlo by SSSS,“ zabával sa… Tretia generácia… Štvrtá generácia… „Zasa generácia! Vravím, prídu k nemluvňatám,“ zahniezdil sa, preskočil tri riadky a čítal: „Sociálny spolok pre Židov.“

Ako čo by ho boli pichli do boka.

— Škandál! — nezdržal sa vykríknuť. Spustil nohy zo stolíka a nadvihol sa na rukách vo foteli. Rozladený nahmatal tľapkavú fľaštičku, vyňal ju a pozrel na ňu proti svetlu, či bude v nej ešte päť-šesť glgov. Aby sa utíšil, odkrútil zasa vrchnáčik a upil si. Zrejmé bolo, glgy nestačili na upokojenie, lebo začal chodiť po izbe. Rozmýšľal, ako by bolo možné zamedziť tento nával podpôr. Rozlúšťoval otázku. Dávno sa chystal, že vo výbore a v zastupiteľstve prehovorí proti tomuto neporiadku. Bolo by treba presvedčiť „kolegov“, že tí dvanásti páni, ktorí sedia vo výbore a hospodária s krajinským majetkom „v rámci rozpočtu“, sú nie dvanásti americkí strýčkovia, len na to dobrí, aby načierali do domácej kasy a rozdávali plným priehrštím peniaze chudobnej rodine. Krajina nie je dojná krava, aby ju každé teliatko cicalo. Veď je to nie na vydržanie!… Zíde sa päť ľudí a založia spolok len preto, aby mohli dostať podporu. Dať, pomôcť, podporiť — áno, ale len keď ide o vážnu krajinskú vec… Musí mať každá sprostá dedina kúpalište vo svojom jarku a štrand bez husacíncov pri každej mláke? Keď on bol chlapcom, kúpaval sa od rána do večera, až sa triasol od zimy a obelasel bez kúpališťa a bez štrandu. Nemáš na to, nerob také luxusné veci. Potom, pravda, celkom oprávnene hovorí dr. Ivanka, že chceme na Slovensku asfaltovú cestu ku každému „budáru“. Nároky! Neskromnosť! To je príčina celej našej biedy. Slúžka Mariša chodí v klobúku so závojom, maľuje sa ako žena a dcéra, má bundu, prechodný kabát, gumové čižmy, dáždnik a pančuchy jej drží osobitný pás, chodí do našej družstevnej lóže, keď sme nie doma. Ako jeho žena a dcéra — chce byť dáma. Dedina chce byť mestom, mesto veľmestom, veľmesto centrom Európy. A keď nestačí: poďme ku krajine a žiadajme podporu. Nemá niektorý veslársky spolok dosť člnkov, chýbajú tenisovému krúžku dve lopty do tucta, stratili sa šachovému spolku dve bašty, chce si niektorý národopisný skúmateľ spraviť vychádzku na Oravu, hneď má svedectvo, aký je znamenitý odborník, a slávny výbor sa ledva zdrží, aby na tie člnky, lopty, bašty a národopisné štúdium neudelil podporu. Vykopú niekde tri ľudské rebrá, hneď sa každému chce kopať nastálo s krajinskou pomocou. Krajina je samá starožitnosť. Chodili tu Huni, Avari, Atila, Rákocziovci, Bethlenovci, Thököly, Matúš Čák, Jánošík so svojimi dvanástimi chlapcami, hneď sa hľadá rakva Atilova, Matúša Čáka, poklady Rákócziho a Jánošíkove — na útraty krajinské. Treba reštaurovat zamazané cirkevné obrázky a zamaľovať sochy sčernetých svätých pri kostoloch a dedinách alebo nahradiť odtlačené kopyto z koňa svätého Martina… Prosím, prosím! My veľmi vďačne poslúžime. Len si prosbu dajte. Dáme vďačne i na farby, i na hlinu, ešte i na ten klinček, na ktorý si maliar zavesí kabát pri robote…

Takto sa hneval pán „koreferent“ na potvorný odporný podporný systém. Pomaly nik nič nebude chcieť vykonať vlastnými silami. Ruku zdvihnúť? Nie. Nech mi ju zdvihne krajina. Krok urobiť? Nie. Len ak ma podporí krajina. Rozhľadieť sa? Nie. Oči by mi ustali. Nech mi dá krajina na ďalekohľad alebo nech si hľadí sama. Popružiť sa? Nie. Nech sa pruží krajina. Naplniť si brucho? Nech ma kŕmi krajina. Zamestnanie? Nech mi ho dá krajina. Starať sa? A načože je? Nech sa stará. Dobre, že nepíšeme prosby?! A veď píšeme, stále píšeme a žobreme i my. Všetko musíme vyžobrať, vyrevolverovať, vyexekvovať… Naozaj hrozné!… Vydupávaj, kľučkuj!… Na psa!… Jednotlivé osoby, spolky, krúžky, jednoty, ligy, zväzy, cirkvi, rasy, národy, všetko ruky vzpína, žiada, prosí od obce, od okresu, od krajiny, od štátu a viceversa obce, okresy, krajiny, štát zasa od jednotlivcov v podobe daní, dávok, prirážok, príspevkov, naturálnych plnení. Človek nevie, či pre to množstvo všelijakého platenia sú ľudia nútení žiadať podpory, či pre stále podpory je nútený štát, krajina, okres, obec pýtať od svojich poplatníkov vždy viac a viac. Circulus vitiosus.

„Ale nech! Lež ako ja, kresťanský poplatník,“ durdil sa koreferent, „ako ja prídem k tomu, aby som podporoval kdejaký židovský sociálny spolok? Nech si ho podporujú Židia!… Musím prehovoriť proti tomuto nemravnému systému.“

Prechodil práve popod luster a odrazu zastal. Búšila ho po hlave neviditeľná päsť. Zračkoval. Pokrútil hlavou, ako čo by ho drhol golierik. Trhol ňou energicky naľavo a utvrdil sa vo vznešenej úlohe, ktorú na seba vezme. Zas sa začal prechádzať a čím ďalej, tým väčšmi sa vžíval do svojho podujatia, tým častejšie vrtel hlavou. Prichádzali protidôvody.

„Ano. Veľmi dobré, páni,“ vmýšľal sa do svojej obsažnej reči, „ale takto potom odpadne tá hrdá veta: Ja vám tú podporu vymôžem. Ja vám to dám. Ja sa už zaujmem za vás, aby tadiaľto išla cesta. Mojou pomocou bude táto hora rozparcelovaná medzi vás a premenená na ornú pôdu alebo na pasienky. Ja sa už dám do toho, aby tu stál nový kostol… Zregulujem vám rieku, len sa poriadne držte… Nestrpím zátopy… Nechcem, aby váš chlieb tiekol dolu vodou… Áno. Dám vám osivo, len sa poriadne držte… Čo povedia voliči, keď nebudú podpory a nebudem im môcť nič sľúbiť? Nebudú na nás hlasovať… A potom: vo výbore sedí i kultúrny referent Koreň, i sociálny koreferent Mangora. Ak budem proti ich podporám, budú aj oni proti mojim. Všetka česť! Akurátni páni! Ale napríklad taký Koreň. Tuhý katolík a ešte tuhší ľudák a nedôverčivý, obozretný, vzdelaný, sčítaný, vypočítavý človek.

Už sa vidí pri zasadnutí, že je uznesenie hotové, vec jednohlasne prejde, a tu zahovorí on. Ako na koncertnom klavíri, tak plynie sonáta jeho slov. Berie odrazu dvojaké akordy, c mol a C dur. Útočí na srdce i na rozum. Je plný citovými, rozumovými, mravnými i psychickými, teoretickými i praktickými dôvodmi. Lejú sa mu z úst, osviežujú, presviedčajú, zachvátia, lezú do hlavy, do srdca, do krvi. Všetci tľapkajú a uznesenie zhltne potopa jeho slov, už ho nevidieť, prepadlo sa v jeho hrtane. S tým je ťažko ťahať sa za prsty.“

Petrovič porovnal Koreňa so sebou a prišiel na výsledok, že Koreň práve tak rozpína svoje mohutné krídla nad osvetovými vecami ako on nad národohospodárskymi. Nedá sa druhému kultúrnemu koreferentovi Krokavcovi. Je mocnejší, energickejší, húževnatejší. Krokavec je gavalier, elegantný, zdvorilý, chladný a ústupčivý v malých veciach, ale tuhý vo veciach veľkých.

Poobzeral sa, či ho Krokavec nepočuje.

„Čože sme videli v minulosti?“ snoval ďalej svoje myšlienky. „Keď chce Krokavec prehnať nejakú tú podporu na našu školu, nášho umelca, náš spolok. Koreň tak ľahko neprikývne. Stavia podmienky. Povie: ‚Kolega, ja som principiálne za to, čo ty, ale musíš uznať, že nás je viac, naše potreby väčšie. Ak ty, kolega, podporíš svojím hlasom aspoň tri naše bohumilé ústavy, aby dostali to, čo žiadajú, ak súhlasíš s tým, aby aspoň tri naše kultúrne domy boli krajinou výdatne podporené, ak aspoň dvaja naši umelci budú do povahy vzatí pri kupovaní obrazov, tak nedbám, nie som proti tomu, aby sa dalo i tvojej škole, tvojmu spolku a tvojmu umelcovi‘… A Krokavec, koreferent a kolega? To je pán. Hodil ležérne rukou. ‚Majte si!‘ Za jednu vec zaplatí trojnásobne.“

— Tak je to, páni moji, páni porotci a slávny porotný súd, — zahovoril poslanec nahlas, nezbadajúc, že oslovuje vlastne slávny výbor. — Ak by sa ohradil proti Koreňovým kultúrnym potrebám…

Spustil rezignovane zdvihnutú pravicu, v ktorej držal programy, a hlava mu zvisla. Ako čo by ho zadúšali, zasipel:

— Ak by som teda nebol s ním, ale proti nemu, všetky moje hnojné jamy zavalia, hnojnice odtečú bez úžitku, plemenné býky sa rozutekajú a hydina rozlezie… Chcel by som hovoriť, ale nemôžem… A keby som vravel proti živnostenským podporám, skočí mi na krk Klinček, koreferent živnostenských vecí… Ak by som rečnil proti potrebe židovského sociálneho spolku, zahryzne do mňa kolega Mangora… Nemôžem hovoriť. Mal by som hneď proti sebe jedenásť kultúrnych, živnostenských, sociálnych, zdravotných, cestných a národohospodárskych výborníkov-koreferentov, kolegov-poslancov… Nemôžem… Naozaj nemôžem…“

Obrátil sa k papagájovi Lulu a zachrípnutým hlasom celkom potichu zašeptal:

— Ne-mô-žem. Lulu zašramotil a zaklopal zobákom na hrubé klietkové drôty. Už dávno pozeral očami na pána, kedy bude môcť niečo vykríknuť a dostať sa von, sadnúť na palec a pritúliť sa k lícu, aby ho nežne pohladili a pochválili. Nevedel ešte celkom iste, či pán skončil svoje rozumovanie či nie. Rozhodol sa, že počká. A dobre, lebo pán práve vynášal svoje rozhodnutie:

— Čo teda bude? — spýtal sa sám seba a dal si hneď aj odpoveď:

— Nič nebude. Budem mlčať. To je najlepšie a najspravodlivejšie. Ruka ruku umýva. Nech každý dostane to, čo mu patrí. Podporujeme sa navzájom vždy a všade — bez závisti. Je to ideálne, taká krotká spoločnosť koalovaných vôlí, strán, stavov, túžob, rečí i skutkov. Môcť tak každému vyhovieť. Aby sa každý uplatnil a mal aspoň na lyžičku masti z veľkého krajinského hrnca… Nie! Nebudem hovoriť!

Odložil programy na písací stolík a prešiel ku klietke. Akoby ešte pochyboval v sebe, spýtal sa vtáka:

— Však dobre, keď nebudem hovoriť, Lulko? Však dobre?

Vták sa rozveselil. Zatancoval graciózne na priečke, zakýval hlavou a zakrákal brušným ženským hlasom:

— Dobre, dobre, dobre.

Petrovič mu otvoril dvierka a otrčil ukazovák, aby si naň sadol.

2. Bozky sa hľadajú

Bolo mu treba brať na prst papagája Lulu! Mohol byť bez zbytočných starostí. Tento zhovorčivý, popolavý vták s krivým nosom hneď zatým, ako prisvedčil pánu poslancovi: „Dobre, dobre, dobre!“ zaškriekal celkom nesúvisle s predmetom myšlienok svojho pána a nášho rozprávania: „Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma!“

To naozaj nebolo na programe.

Tak človeku vytnú niekedy zaucho v tmavej uličke a nevie, prečo a kto. Zaucho bolo, i blízkosť postavy sa cítila, ale pre tmu nebolo možné rozoznať, ktorý sused to len mohol byť?

Chytro strčil papagája do klietky.

— Ach, ty obluda krivonosá, hebrejská! — nadal mu miesto toho, aby ho podľa vysloveného želania pritúlil k lícu, ako to inokedy robieval.

Všetky národohospodárske podpory mu vylietli z hlavy, ako keď sa straky naplašia a odlietnu z plota za humná. Dosiaľ vedel Lulu o bozkávaní len toľko, že horko-ťažko mohol vybľabotať: „Ruky bozkávam!“, a teraz jedno za druhým tri razy vypovedal celkom zreteľne: „Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma!“

Tu sa naisto niekto bozkával!

Tu tancovala náruživosť v dvoch telách, hulákala a rozsypala bozky. Tu držali v otvorenom srdci, ako na vystretej dlani, plno koruniek a ktosi drgol odspodku. Korunky sa rozkotúľali. Bude ich treba pozbierať.

Petrovič začal hľadať.

V prvej chvíli sa nazdal, že Lulu o ňom vykrikuje. Sadol si zasa pred písací stolík a hlboko sa zamyslel. Blúdil v priepadliskách svojej pamäti, či sa tu on s niekým nebozkával?

So ženou nie. To je vylúčené. Od nej nemohol tak náružive, tri razy jedno za druhým požadovať tohto ináč božského nápoja. Žena od neho tiež nie. Dávno to bolo. Lulu vtedy ešte v Afrike krákal. Teraz, keď sa lúčia alebo vítajú, len si líca prikladajú k tváram a naslepo zošpuľujú ústa, aby sa nemuseli — on odprašovať a ona zaprašovať.

S kým teda?

Uštipol síce neraz chyžnú Marišku a držiaval ju za rozdvojenú briadku. Iné nič. Ba… Potľapkal ju po stehne. Raz ju chytil za nohu, keď stála na rebríku a čistila krištále na lustri. Ale to bolo len tak po otcovsky. Vtedy ho kopla papučou. To ich síce zblížilo. Počkajme! Nie, k bozkom nedošlo. Nikdy sa s ňou citlivo nemaznal. Len nerád hrá prísneho, zamračeného domáceho pána. To bolo iba preto.

Odrazu, ako tie vyčistené krištále, zablysli sa v tmavej advokátovej pamäti veľké, tmavé oči jasným, veselým, dôverčivým, dvanásťhruškovým svetlom, ako keď dva razy zvrtne zapaľovač. V tomto svetle vynoril sa obraz mladej vdovy Estery Mikuščákovej. Zelenkavý, mäkký klobúčik so stiahnutou strieškou na pravé ucho. Na klobúčiku krátke, bezočivé sojčie pierko. Pod strieškou nestrihané, nemaľované, neholené obočia, tak ako ich pánboh stvoril, také rozprestreté krídelká čierneho vtáčika. Vysoký, úzky trojuholník nosa, postavený na červenom oblúčku vrchnej pery. V ústach, ako v schránke, futrovanej červeným zamatom, dva riadky bielych, ligotavých skvostov, stvorených na to, aby sa vždy ukazovali, aby sa ústa tej vysokej a štíhlej panej len smiali a smiali.

To bol vtedy taký krásny dojem. Ešte i dnes roznežnie, keď si naň pomyslí. Pamätá sa, hneď zapálil všetkých dvanásť svetiel.

Prišla o podporu pre synáčika-študenta.

Reči trpké, úsmev sladký. Keď hovorila o tom, trpkosť života zahládzala úsmevom a z trpkosti akoby nezostávalo nič. Jej slová boli také ľahké, posunky také žartovné, zuby sa beleli tak radostne, že v chvíľočke zotierali opisovanie smutného, čierneho života a človek skoro ani neveril v jej životné utrpenie. Robila to azda preto, aby ju neľutovali.

Rozprávala mu, že bola z domu bohatá. Vydala sa. S mužom sa jej dobre vodilo. Keby nie tej nešťastnej túžby po zbohatnutí. Vzali veľkú árendu, aby mali viac, a mali vždy menej. Nevládali. Muž umrel. Prišla o všetko. S päťsto korunami a s chlapcom prišla do Bratislavy za chlebom, a tu nikoho nepoznala. Syna dala k rodine do Brna. Teraz má mesačne šesťsto korún v Ústrednej mliekárni. Polovicu platu posiela synovi. Tu v Bratislave by sa mu nemohla venovať, lebo je celý deň zamestnaná… Veru prozaické a smutné položenie… Hneď zatým sa usmiala, aby si obľahčila a nezarmútila ani jeho — Petroviča. Nie je to také strašné, vravel jej úsmev a žartovný, šikmý posunok… Býva v malinkej komôrke, tmavej, do dvora. Platí za to sto päťdesiat korún… Nedajbože horšie, smeje sa… Ani neobedúva. Jedáva raz cez deň… A mihá veselými očami:

„Som pritom svieža, pozrite na mňa!“

Videlo sa mu, že nehovorí pravdu. Pochyboval: bohvie, aké ty máš príjmy. Si mladá a krásna. Pozrel na jej dlhú, kožušinovú bundu, naoko elegantnú, zachovanú, len pri dvíhaní rúk neladilo ošúchané predlaktie. Uveril jej. Poctivá si. Tvoja bunda je ako tvoj úsmev. Kto nie je pozorný, vidí iba jagavý predok. Kto sa lepšie pozrie, vidí i podlaktie.

Poľutoval ju. Skôr preto, že bola pekná. Biednych ľudí je mnoho, ale tí sú každodenní, veľa ráz oškliví, nečistí, v handrách. Tým keď i pomôže, robí to mechanicky, bez citu, zo zvyku. Pri tejto peknej panej prihovárali sa mu hneď traja: krása, bieda a ľútosť. Rozdiel je vidieť v bahne roztrhanú topánku a skvost. Topánka nech zostane v bahne, za skvostom sa iste zohneme a zdvihneme ho, nech sa skvie na mieste, ktoré mu patrí.

Siahol po tobolke, aby ju hneď na mieste potešil. Ruku mu zadržala myšlienka, že to bude ako žobráctvo. Nechcelo sa mu kaziť dojem. Mohla by mu povedať: „Neprišla som žobrať.“ To by bolo poníženie. I miesto by jej bol skoro ponúkol vo svojej kancelárii. Zahryzol do slov, ktoré sa mu drali z úst. Veď miesto už má a nemohol by jej viac platiť, ako má teraz, aby nevzbudil podozrenie a závisť ostatných.

Tu mu prebehlo mysľou, či by mu nemohla byť priateľkou? Odplašil špatnú myšlienku. Hneď na prvý raz nebude spájať lásku s podporou pre jej syna. Bol by exploatátorom biedy, úžerníkom vďaky. Vrhalo by to tôňu na jeho charakter. Chcel sa zablysnúť pred vábivou krásou radodajnou nesebeckosťou. Poznačil si jej meno i adresu a ubezpečil:

— Podporu vám vymôžem, milostivá.

Aj ju vymohol. Sám behal v úrade, rozprával sa s úradným referentom, aby vec čím skôr pripravil, vyhľadal i osvetových koreferentov Koreňa i Krokavca. Prikývli. Len Krokavec poznamenal:

— A je aspoň pekná tá vdova?

Neodpovedal. Otázka sa mu videla cynická, hoci inokedy sám dával podobné otázky.

Vo výbore nebolo nijakej námietky. Podpora prešla. Tešil sa a oznámil jej to v osobitnom liste.

Prišla sa mu poďakovať. Bola vďačná až do úsmevu v slzách.

— Nezabudnem vám to, pán poslanec.

Oslnený jej mäkkou krásou, oduševnene ju potešoval:

— Maličkosť. Netrápte sa vďakou. Podporu môžem spraviť permanentnou. Ak by ste niečo potrebovali, krásna pani (tak jej povedal), len sa obráťte na mňa.

Keď mu podala ruku pri odchode, už azda tretí raz, pritiahol ju k sebe. Jej ústa boli celkom blízko jeho. „Čo by povedala, keby som ju bozkal?“ Pomyslel si, ale ju nebozkal. „To by bol kúpený bozk.“ Zadrhol svoju žiadostivosť. Predsa sa celkom nezdržal: napravil jej lovecký klobúčik so sojčím pierkom viac na ucho. To bola tiež vtieravosť. Nie, nie, tým jej nechcel naznačiť, že by mu náležala iná odmena, a nielen číre poďakovanie a prostá veta: „Nezabudnem vám to.“ Nechtiac prišla mu na um zasa myšlienka o krásnej žene-priateľke, ktorá by nestála mnoho, najviac, ak by platil tou lacnou podporou pre synka, no a niečo by ešte pridal. Iste by nestála toľko ako tanečnica, s ktorou človek vypotí posledných sto korún, a len vtedy zistí, že ho klamala pri prvých tisíckach. Estera by bola solídna, čistá a zdravá priateľka. Veď pri zákonitej žene mať ešte i ženu-priateľku je skoro také, ako mať dva fraky, prepych; nepotrebná vec, ale dobrá — kvôli premene. Spoločnosť by ani nezazlievala. Len obyčajní ľudia by závideli, možno, že i nie, lebo by videli vždy len jeden frak — ten, ktorý má oblečený. Hej, to je pravda. Len tí vševedúci financi. Tí by vypátrali obidva a hneď by pridali na daniach: „Keď ty môžeš mať dva fraky, plať!“ povedali by. Len nedávno mu zasa ktorýsi vyčítal, že každý deň má iný nákrčník. Teda nielen auto, kožušiny, skvosty, byt, večere, domácnosť, ale už aj nákrčníky sú dostatočnou príčinou na to, aby zvýšili poplatky. Keď nie pre iné, tak pre financov nemôže mať dve ženy. A potom žena! Čo by povedala zákonitá žena? Chce byť silou-mocou moderná, hlása voľnosť žien, slobodu lásky, ale takúto modernosť by sotva zniesla.

Rozpamätal sa na všetky podrobnosti, na myšlienky, na slová pri tých dvoch zaujímavých návštevách. Myšlienku o priateľke odpudil, zato jej ruku zo svojej nechcel vypustiť. Dlho ju držal v dlani, trošku stisnutú, a ona ju len tak nežne vyťahovala, ako čo by vravela: „Len ju drž, nenahnevám sa.“ Taká krásna ženská. Bol rozochvený. Páčila sa mu neobyčajne. Bol by býval i srdečný titul pre stálu podporu mladej, opustenej vdovy. A predsa ju nebozkal. O bozkoch nebolo ani reči. Lulu to odo mňa nemá!

To sa veru niekto iný bozkával! Kto? Tisíc striel!… V jeho kabinete, ktorý je len pre neho!

Žena? Jeho manželka? Pani Ľudmila?

Voľnosť ženy? Sloboda lásky? Petrovičovo čelo sa zakabonilo… Vždy je medzi mládežou. Mladistvosť sa chytá od mládeže ako dobrá vôľa od vína, najmä starších. Žena je síce nie stará a medzi ženami niet ani takého veku, ani stavu, aby nechceli byť mladistvé. Postačí pozrieť na všelijaké staré, biedne rozvaliny po kaviarňach a záhradách, ako vyťahujú zrkadielka zo svojich kapsičiek a pozerajú svoje dokrkvané tváre, aby ich napudrovali, namaľovali, kde treba na červeno, kde na čierno. Ach, ťažko je lúčiť sa s mladosťou, ťažko vítať prvé nitky v tvári!

Neraz pozoroval, že jeho žena, keď i má príležitosť pozhovárať sa so starším, vážnejším obsažnejším človekom, ako je sama, vždy odpláva k mladšiemu, ľahšiemu, prázdnejšiemu. Ju vábi mladý jarček, potôčik, ktorý čurčí, šteboce, šumí, žblnkoce a ktorý môže prebrodiť, nohou pristaviť a zasa pustiť, tečeniu smer dať, naň svoj mlynček postaviť, pozerať, ako sa ten mlynček vrtí a krúti, zabávať sa. Nevábi ju vážna, ticho tečúca hlboká rieka s krútňavami, ktorá videla už mnohé kraje a nejeden kvetnatý breh. Takej vode sa už nechce žartovať, tá voda už nezažblnkoce, nezašumí, ticho a vážne tečie, ani nezbadáš, hneď ťahá človeka k spodku, ku kameniu a hlienu dna. V takej vode by sa utopila, keby sa do nej hodila. Už len radšej zostať pri mladých potôčkoch.

Rozhodne má erotické sklony, premýšľal Petrovič. Pravda, má i štít, ktorým ich zakrýva — dcérku Želku.

Keď jej raz vyčítal, že sa blaznie s mladými a že jej to nesvedčí, dôvodila:

— Matka sa musí vždy obetovať. Myslíš, že som kvôli sebe taká milá, pozorná a zábavná? To je len kvôli Želke. Čo by bolo z nej, keby som na každého mládenca zazerala ako ty. Aby Želka vábila, musím i ja vábiť, aby sa zabavila, musím sa i ja zabávať, a pritom zabávať aj iných.

— Každého mladého človeka?

— Každý je tanečník a z každého môže byť ženích.

— Tak. Aby Želka tancovala, musí i pani matka tancovať, aby sa Želka mohla milkovať, musí sa milkovať i pani matka, aby Želka mohla chodiť na schôdzky, musí i maminka. Pokiaľ? Čo, aby to lepšie šlo, aby som i ja tancoval, milkoval sa a chodil na schôdzky so Želkinými priateľkami?

— Nech sa ti páči.

— Nežiarlila by si?

— Fff, — vyfúkla opovržlivo. — A ty vari žiarliš?

— Fff, — vyfúkol, napodobniac svoju polovičku.

Predsa sa raz nezdržal a vyčítal žene, že stále blúdia a neprichádzajú zavčasu domov. Človek nevie, kedy je obed, kedy večera. Nejaký poriadok v dome musí byť.

— Ako vo väznici, však? — odvrkla. — Ty by si chcel mať z nás otrokyne. Doktorko, to ti nepôjde. Prešiel čas, aby sme slúžili len svojim mužom.

— Ale aj iným, — zaťal manžel.

— Aj, keď na to príde, sme slobodné.

— Ty si predsa vydatá.

— Ale nie otrokyňa.

— Chceš byť manželkou desiatich mužov? Myslíš, že ťa to oslobodí? Príroda vás otročí, duša moja. Ty budeš rodiť v bolestiach a krvi, ty budeš pridájať, a nie tí desiati páni. To je už tak rozdelené. Lastovička sedí doma v hniezde na vajíčkach a samec vyletuje zbierať mušky, len keď sa vykľujú mláďatá, párik sa zamieňa, raz on, raz ona idú na lov.

— Dobre hovoríš — pre mňa. Želka sa už dávno vykľula.

— A len ty chodíš na lov.

— Na akých vajciach mám sedieť doma?

Zasmiala sa od srdca a dodala:

— Ty starý otrokár.

— Ešte nemáš dosť slobody, veď si nikdy nie doma?

— Vidíš, chcel by si nás priviazať k stolu. Viažeš nás.

— Tak sa odviažte, — zunovalo sa Petrovičovi.

— Viem, že by si sa nás rád striasol.

— Nie, len viazať vás nechcem.

— Aby si ty nebol viazaný.

To boli divé reči. Ani z voza, ani na voz. Chodí to, myslel si vtedy, po všelijakých prednáškach, počula to tam od ktoréhosi filozofa, osloboditeľa žien alebo pokrokovej ženy-apoštolky: „Muži nás otročia!“ Ktosi jej vari nahovoril, že sloboda ženy sa ukazuje vo voľnom ľúbostnom pomere s mužským pohlavím, to sa rozumie, mladým, pod egidou manžela a na jeho účet s následkami alebo bez následkov, nech stihne otročiteľa zaslúžený trest za otročenie. Takto zaobaľujú do hesla modernosti a ideové odôvodňujú vlastnú bezuzdnú, čiže slobodnú zábavu, svoje erotické túžby, ľúbostné pomery, zvieracie pudy, nezdržanlivosť. Chceli by rušiť staré, dávno osvedčené mravné náhľady, diktované prírodou, životom, vypestované kultúrou, a len potom kodifikované zákonmi a spoločenským poriadkom. Tie „voľné“ ženské pri „cudných“ sú ako muchotrávky pri hríboch. Muchotrávky sa nedajú stráviť, i keď sú krajšie ako hríby. Nikto nebude chcieť muchotrávku, i keď ju zlomí, odhodí ju, bude sa báť otravy a hríb sto ráz ovonia, pokochá sa ním, s radosťou ponesie v prstoch, v košíku — domov. Príroda nepopustí.

I pani Ľudmila to len tak vraví, chce ma dráždiť, utišoval sa vtedy a utešoval sa i teraz Petrovič. Pri všetkej tej nemravnej modernosti sa v jej hlave naveky usalašili práve tie praveké, prirodzené mravy a spôsoby Keby sa jej i chcelo praktizovať erotiku, nedovolí jej to starý, osvedčený, ušľachtilý mrav, v ktorom bola vychovaná, vyšliapaný je v jej duši i v mysli ako tvrdá cesta, ktorá keby i zarastala, vždy bude vidieť, že je tam.

Po krátkom upokojení sa zas zakolísal. Možno preto, že spravil až päť glgov z tľapkavej koňakovej fľaštičky. Pri šiestom mu prišlo na um, čo mu nedávno hovorila o ktoromsi druhoročnom vysokoškolákovi, zelenom juristovi:

— Vieš, čo mi povedal? „Nevezmem si dievča za ženu, kým sa pred svadbou nepresvedčím, či je nedotknutá.“ To mi prednášal — vydatej poriadnej žene.

— A ty čo na to? Vyhodila si ho?

— Je čosi na tom.

— Nevyhodila si ho?

— Nie. Voľnosť náhľadov.

— Aká voľnosť? Sprostá, hrubá neslušnosť.

— Vieš, terajšia mládež.

— Ako sa opovažuje s tebou tak hovoriť?

— To je moderné.

— Svinstvo je to. Aby si mi toho mládenca viacej nevolala do domu, lebo ho vlastnoručne vyhodím.

Čo jej všetko môžu nahovoriť! Tak zderavie a zredne časom pevná, doma robená plachta, ako dobrý, starý domáci mrav. Mládenci sú takí veselí, bujní, podnikaví, bezočiví a sprostí. Čo potom natárajú dievčaťu — Želke? A čo si dovolia vskutku? Čo, nechcú mať čisté, doma tkané, pevné plachty?

Príležitosť robí zlodeja. Želka je naplnená medom. Kvapká z nej ako z preplnenej lyžice. Kým lyžicu medu podáva, kvapne z neho i tomu i tomu. Každý by rád oblizol, a každému sa predsa nedostane. Čo budú robiť? Zabočia k žene. Je ešte mladá a pekná, vysoká a štíhla, máločo okrúhlejšia a hrubšia ako Želka. Dychtiví mládenci budú u nej hľadať náhradu. Ten rozhovor o ženskej nedotknuteľnosti tomu nasvedčuje.

A ak sa to žena bozkáva pred papagájom a volá niektorému mládencovi, vykývaná z milej rovnováhy: „Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma!“ Čo všetko neurobia ženské kvôli tomu, aby boli moderné! Čert nespí!

Už alebo žena, alebo Želka, alebo obidve.

Porovnal ich v duchu, ktorá by bola schopnejšia vypočuť vyznanie lásky. Videlo sa mu, že Želka.

Začala zavčasu so zábavami a teraz sú zábavy jej každodenne sa opakujúci repertoár. Divadlo — tanec. Kino — tanec. Tenis — tanec. Veslársky klub — tanec. Právnický ples — tanec. Maškaráda Červeného kríža — tanec. Bál Oravcov — tanec. Zábava študentov z Brezovej pod Bradlom — tanec. Tanec, tanec, tanec. Telá k telám. Tangá, foxtroty, šimy, rumby, anglické valčíky a iné tance. Nahota. Vtisnuté údy do úzkych sukní. V tých stálych natriasačkách si vytancuje celú mladú dušu vytrasie zo seba všetky vážnejšie záujmy, a ak je duša nie zo zvláštneho pevného kovu, ošúcha sa ako niklové hodinky tým ustavičným naťahovaním, vyťahovaním, krútením, otváraním, nosením. Pokazí sa fantázia. Len si predstavme hniezda tohto nestydatého, dravého, všade prístupného vtáka, keď tak to dievčatisko celý deň nič nerobí, nepreloží ani krížom slamy a každú chvíľku môže myslieť len na šaty, na chlapcov, na tance, na zábavy, na náznaky, na lásku. Denný program zábav sa zunuje. Nepostačí vždy len tancovať, otierať sa o kabáty, smokingy, fraky, treba i do vydaja mať za sebou niečo zábavnejšie, veselšie, čo väčšmi napne nervy, rozprúdi krv, prevráti myšlienky a zaujme zmysly. Pokazená fantázia lieta a sadá. Ach, mať tak i po sobáši dekameron pikantných noveliek a niekoľko ľahkých, nemravných francúzskych románov, ale nie z knižiek, lež z vlastnej skúsenosti. Čo je pre ňu bozk, dva bozky, desať bozkov, sto bozkov, raz tomu a raz inému! To je iba taký šelest perí — dvoch malých listov, a žiada sa víchor, burácanie, smršť, lámanie konárov, trhanie pňov.

Petrovič v týchto svojich mravných úvahách pohoršoval sa v duchu nad zvratom v mravnom chápaní a v ženskej zdržanlivosti.

Zasa si pomyslel, ako kedysi nemohol nahovoriť svoju snúbenicu, terajšiu svoju ženu, pani Ľudmilu, aby išla s ním do hory na vychádzku, a keď mu ešte nebola ani snúbenicou, nechcela ísť s ním ani na zmrzlinu do cukrárne bez „kibica“. Ešte pred desiatimi rokmi nepúšťali dievčatá večer po deviatej na ulicu. Dnes chodia slobodne po všelijakých Zlatých lýrach, Astorkách, Alžbetkách, pijú, fajčia do rána a vracajú sa domov podnapité, smrdiace, dokrčené, s trasľavým žalúdkom. Predtým bol bozk vrchol nesolídnosti, ak sa dával mládencovi bez vážnych úmyslov. Dnes je dedinská okúňavosť nejsť k slobodnému človeku na byt. Už kvintánky sa dávajú odprevádzať mladými ľuďmi, keď idú zo školy, a doma v bráne sa pred rozlúčkou cmúľajú a dávajú si schôdzky na odľahlých miestach alebo v dancingoch.

Vo Hviezde, či kde, čítal článok akejsi ženy-ropuchy, že dievčatá pri vydaji majú práve také právo byť pohlavne dotknuté ako mužskí pri ženení. To vyžaduje rovnoprávnosť. Nespravodlivé je požadovať len od dievčat pohlavnú čistotu. To sa iste preto chcel presvedčiť ten zelený právnik o čistote svojej snúbenice pred manželstvom. Nesporné je, že je pekná myšlienka hlásať čistotu mužských do ženby a po ženbe, ale kvôli rovnosti s mužskými opičiť sa po nich práve v ich nemravnostiach a lumpáctve, to je predsa nie pokrok, to je odpudzujúca, neženská, neprirodzená, neestetická hlúposť. To je hnus.

Vo svojom rozmýšľaní doložil: „Česť výnimkám!“ I jeho Želka je, chvalabohu, výnimka vo výstrednostiach terajšieho „moderného“ dievčaťa, takej akejsi vysokoškoláčky, pijúcej a fajčiacej. Veď ju len preto nedal študovať, aby netrpeli mravy. To sa vie, že tu zasa dlhá chvíľa je najhorší učiteľ, ktorý naháňa nie do učenia, ale za zábavami, a zábavy sú ako alkohol, najprv nevinný, potom vždy tuhší, až po čistý lieh, len aby vzrušil, rozum omámil, rozvahu odohnal, aby človek mohol podľa bláznivej vôle rozputnane hýriť.

Ani deravý groš nedá, že to nebola Želka, čo tu pred papagájom rečnila, opojená nejakým zeleným šnapsom bezočivého študenta: „Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma!“ Alebo to rečnil niektorý dýchavičný chlapec, ktorý utopil svoj rozum v dvoch kalíškoch Želkiných očí. Ťukali si tu v mojom kabinete a vypíjali svoje dušičky. Hrom do toho! Musím vo svojom dome urobiť poriadok. Utrpí na dobrej povesti. Budem sa bozkávať ja (ale ja sa nebudem, aspoň nie pred papagájom), bude sa žena, bude sa dcéra, chyžná, šofér, dvanásť študentov rad-radom? Čo je môj dom? A môj kabinet?

Zaumienil si, že bude stopovať, kto tu hreší. Lebo je isté, že tu niekto, niektorá, niektorí, niektoré prekročujú medze slušnosti, rozvracajú mravy a obracajú jeho slušný dom na dom podozrivých schôdzok obojeho pohlavia. To sa trpieť nedá. Tu treba urobiť poriadok. Keď i proti podporám nebudem rečniť a i nabudúce každému udelím podporu, nemôžem a nebudem podporovať nezákonitú lásku a vyprosím si, aby ju žena alebo dcéra, alebo obidve udeľovali bez môjho súhlasu, aby márnili môj majetok, moju dobrú povesť, moju česť, aby som ja akurát doma nebol koreferentom.

Tak začal hľadať pán poslanec rozsypané bozky, zasvietiac si kedy-tedy koňakovým lampášikom.

3. Žobráci

Bol štvrtok. Večer prišiel i dr. Landík, komisár p.s. (nie pes!).

Keď Petrovič vošiel do izby, Landík sedel na diváne medzi paňou Ľudmilou a slečnou Želkou v úradníckej rovnošate, to jest v blúze s „dvojdielnym zadkom“, podľa predpisu rozpáraným, zákonitými slovami „s rozparkom na zádi“, čo však v tejto chvíli nebolo vidieť, lebo bol k obecenstvu obrátený tvárou. Na blúze boli dva rukávy, štyri vrecká, zakryté „patkami“, zapäté na gombičky, sedem gombičiek na pravej strane a sedem obšitých dierok na ľavej strane, aby sa gombičky mali do čoho zapínať, päť a pol centimetra vysoký golier s jedným pätnásť a dvoma šesťmilimetrovými pásikmi a dvoma pätnásťmilimetrovými ružicami atď., so šabľou, „čepelom“, „jílcom“ a pošvou, pozri Zb. z. a n. Rozumie sa, mal na sebe i nohavice a bol obutý.

Veselo sa zhovárali.

Svojho „duplovaného“ kolegu, to jest doktora práv a krajinského úradníka, privítal pán koreferent upodozrievavo a dosť chladno. Keď totiž videl, že je to nie generál, ale len úradník z rodiny, skočila mu do hlavy myšlienka ako studená žaba, či ozaj aj on nepatrí medzi Želkiných „chlapcov“ alebo ženiných obdivovateľov, keď tak uvelebene sedí medzi nimi. Pocítil voči nemu nechuť.

„To by ešte chýbalo, aby Želka s tebou hrala francúzsky román. Veď by si musel sto rokov žiť, keby si si chcel vyslúžiť vládne radcovstvo,“ boli jeho prvé myšlienky… „Ľa, i tohto podporujem,“ boli druhé. „Musím dať na teba pozor,“ preryla sa na povrch tretia myšlienka.

Ale Landík tak úctivo skočil, keď videl „ujčeka“, ako ho menoval, tak zdvorile a poddane sa uklonil a počkal, kým mu podá ruku, že mu ju i naozaj podal a neprivítal ho mrzute, len nedodal dôverné slovíčko „kolega“. Ľahká, utajená chmárička celkom zapadla kamsi za čelo, keď sa dozvedel, že na večeru budú špagety s maslom a rajbaným oštiepkom, čo rád jedával.

— Čo nové v krajine? — spýtal sa ho už dosť veselo.

— Chrbtom som obrátený k vrchu, — zažartoval Landík, — nevidím, len cítim, že studený vietor duje od najvyššieho štítu. Mrazí ma.

— Pán prezident sa hnevá?

— Nevidel som ho už zo dva týždne.

— Teda aký studený vietor?

— Ani nie tak studený vietor, ako skôr červený blesk, po ktorom človek čaká hrom. Má na elektrickú gombičku zariadený nápis: „Nevstupovať!“ Koľko ráz prejdem popri tom nápise, stiahnem hlavu medzi plecia a vždy ma strasie. Len vo svojej izbe prídem k sebe a vzdychnem si: „Chvalabohu! Blýskalo sa, ale neudrelo.“ Takisto ako hlavný radca Hrnčiarik. Možno, že je to praktické, len akési veľmi prísne, nevľúdne, panské, nedemokratické: búši do tváre.

— To, že búši, by bolo skôr ľudové. Akiste mu nedajú pokoj.

— Veru nie. Teraz už azda bude mať pokoj, keď len gombík treba pritlačiť.

— Pokoj na gombíku! — zasmiala sa Želka.

— Múdre! Taký gombík si dám spraviť i ja, — advokátovi sa myšlienka zapáčila a v súvise s pokojom či nepokojom začal rozprávať o žobrákoch:

— Úžas, čo ich je. Dnes sa už o každom svojom klientovi nazdám, že je žobrák a chce odo mňa almužnu. Tabuľky nestoja za nič. Darmo stojí tamdolu napísané: „Žobranie policajne zakázané“ a na dverách mojej kancelárie: „Pozvánky sa s vďakou odmietajú.“ Žobráci chodia a dámy s pánmi nosia čestné vstupenky so zložnými lístkami. A keby chodili len ku mne do kancelárie, chodia i sem — na privátny byt. Čo, žena?

Pani Ľudmila prikývla:

— A koľko!

Prikývla chladne, bez úsmevu. Ako vstúpil jej manžel do izby, predošlý jej smiech a veselá reč sa stratili, tvár sa jej predĺžila, stala sa odmeraná, chladná, hovor manželov ju akoby nezaujímal, mala ťažké srdce.

— Darmo im vravím, — hovoril manžel, — tu ste dostali, hore už nechoďte! Nepočúvajú. Vyredikajú sa na druhé poschodie i najväčšie kaliky pre päť halierov. Každému dva razy dávam. A viete, prečo idú? Majú svoje osobité znaky. Vedia, že u pána doktora Petroviča v súkromnom byte pod zvoncom je ceruzkou urobený tajný jednoduchý alebo dvojitý kríž, ktorý pre žobrákov znamená: „Tu sú kresťania, zvoň smelo, dajú ti.“ Len si všimnite na iných bytoch pri zvoncoch, kde nič nedajú, je taká akási parabola s bodom na vydutom konci. Tá iste značí: „Brucháč s pupkom, nič nedostaneš, ani nezvoň!“ Niekde sú nuly. To asi toľko: „Žobrač, nezvoň!“ Tu pravdepodobne ani dvere neotvoria, najviac ak pozrú oblôčikom, kto je to? Ak je to žobrák, tak sa akiste pomýlil alebo je začiatočník a nevyzná sa ešte v žobráckej spisbe.

— Zaujímavé, — podotkol Landík.

— A nehodno si s nimi začínať, — rozprával pán domu, — vedia sa pomstiť. Raz sa moja pani ponosovala, pravda, Ľudka, že si vydala za mesiac na žobrákov tridsať korún. Zhrozil som sa. Takto vyjdeme na mizinu. Reku: „Čo dávaš? Kancelária dáva. Čo chodia hore?“ Najprv som sa chcel na mestskom dome vymeniť. Kúpil som za päť korún „žobračenku“ a prilepil ju na dvere. Keď máš žobračenku, to je toľko, ako keby si mal poistenie, že si svojim „žobráckym“ povinnostiam zadosť urobil. Vtedy majú právo len v piatok žobrať. Ak prídu inokedy, stačí ti len prstom ukázať na ten nápis, a žobrák by mal odísť. Žobračenka neosožila. Chodili. Potom som dal zatrieť i tajné znaky. Nič nepomohlo. Zvonia, zvonia, zvonia. Účet žobrákov ukazoval u ženy mesačných štyridsať korún a u mňa mesačných päťdesiat. Ešte viac! Vydal som napokon rozkaz v kancelárii, aby nedávali žobrákom, ale každého takého žobráka, tuláka, nezamestnaného posielali hore. Vieš, čo sa stalo, kolega?

Kolega potriasol hlavou, že nevie.

— Hneď sa zjavil pod tabuľkou, kde je na bielom emaile čiernymi písmenami napísané: „Pozvánky sa s vďakou zamietajú“, „Brucháč s pupkom“. Zato, že som im predtým dva razy dával a teraz len raz, nasypali mi gramofónové ihlice do americkej zámky. Pol dňa sme sa nemohli dostať do kancelárie. Tri termíny som zameškal. Stálo ma to vtedy veľa peňazí. A museli mať tých gramofónových ihlíc mnoho, lebo všade, kde bola načarbaná nula, to jest „Žobrač, nezvoň!“ a parabola s bodom, to jest „Brucháč s pupkom“, vopchali do amerických zámok jednu, dve ihličky. To stačí, aby sa zámka pokazila a obyvatelia zostali trčať von alebo dnu. Hybaj, každý nové zámky dávať. Bolo celé vzbúrenie v dome. To sa stalo pred rokom. Ani dosiaľ nie je vyriešená otázka, ktorá má hradiť škodu. Všetci vraveli, že štát. Sedemnásti sa pravotia. Čakáme, čo povie Najvyšší súd… Tak sa pomstili. Banda je to, tí žobráci!

— Bieda je veľká, — ospravedlňoval Landik.

— Ale gramofónové ihličky majú… Banda mizerná, — hromžil Petrovič. — Dám si na gombík: „Nevstupovať!“

— Zas ti pokazia zámku, — vystríhala chladne pani.

— Čo ťa zámka bude stáť, za to môžeš dávať žobrákom aj rok, — počtovala Želka:

— Keby len obyčajní žobráci! — nedal sa mýliť domáci pán. — Horší sú tí „panskí“.

Rozpovedal, ako ich nenávidí.

— Priznám sa, pred obyčajnými mám len nepríjemný pocit. Nie azda preto, že by som sa hanbil nad rozdielom medzi mnou a ním. Ja dobre oblečený — žobrák v handrách, ja veselý a zdravý — žobrák smutný a chorý, ja s málo peniazmi a skromným zamestnaním — on utisnutý na halier. Nie preto. Na to človek privykol. Taký je už poriadok. Keď príde žobrák na moju chodbu, cítim, že mi vešajú v kabinete nečistú prachovku, akoby do príjemného tepla zavial olejový smrad z dunajského pobrežia, akoby frkol niekto atrament na moje biele nohavice. Len skorej von s tou špinavou prachovkou, zavrieť oblok, dolu nohavice, aby som odstránil nesúlad, smrad, škvrnu. Len preč, preč toho zamazaného žobráka, aby mi nenatriasol vši a blchy, nedoniesol nejakú chorobu. Je to pohnútka esteticko-hygienická, a nie pohŕdanie, nevšímavosť k biede, zrkadlo, v ktorom človek vidí nespravodlivosť v rozdeľovaní majetkov a príjmov, zdravia, veselosti a vôbec života.

„Cynik si ty,“ pomyslel si Landik, „ale sú odporní tí boháči.“

— Žobraví inteligenti, panskí žobráci sú horší.

— Treba im viac dávať, — zaironizovala pani.

— Nie preto, — začala vysvetľovať Želka. Chcela rozptýliť zlý dojem z otcovej reči. I ona sa trošku zahanbila pred Landíkom pre otca. — Otec je nie skúpy, len všetko ohundre. Keď dáva, cíti síce odpor, ale len proti sebe. Nechce dať, a z dobroty predsa dá, a potom sa hnevá, že dal. Hnevá sa na svoju slabosť, že zasa sa dal ukrátiť, ozbíjať, vydrancovať. „Taká háveď!“ bude vykrikovať, ale len keď odídu. „A ja blvoň, ze som dal! Čo som len taký slabý, že im neviem odoprieť?!“ No, nie je tak, otec?

— Nie. Keď nechcem, nedám.

— Vždy dáš.

— Nedám.

— Potom, keď je neskoro, zakazuje v kancelárii, aby ich nepúšťali k nemu, — tvrdila neúprosne Želka. — Príde taký agent s knihami. Kto v kancelárii pozná, že je agent? Knihy nevidieť, len hrubú aktovku. Sám pán advokát si myslí, že z návštevy bude aspoň taká tučná kauza ako agentova kapsa. Odrazu návštevník ťahá obrázkový zoznam kníh a vykľuje sa „žobrácka“ literatúra. Otec, povedz nám úprimne, čo povieš tomu agentovi?

— Knihy nepotrebujem, — priznal sa so smiechom otec.

— A čo nasleduje?

— Agent nepočúva, — prevzal advokát slovo, — a rozpráva mi o nových knižkách… Geniálne dielo… Do všetkých rečí preložené… Ohromná senzácia… Svetoborné… Rúca všetky spoločenské náhľady…“

— A ty čo na to? — dodievala Želka.

— Nechcem senzácie. Nechcem, aby bol svet zborený. Nechcem zrúcaniny.

— Ale kúpte, pán advokát, — núkala Želka, ako čo by ona bola tým agentom.

— Nechcem, nechcem, nepotrebujem.

— Ráčte si len pozrieť. Nezaväzuje na nič.

— Dajte pokoj. Potreboval by som desať párov očí, aby som mohol prečítať knihy, ktoré mám. Nestačím. Príďte, keď bude mať deň aspoň štyridsaťosem hodín.

— Tak je, tak je, — zatlieskala dcéra, — celkom prirodzene hráš. A napokon, — obrátila sa k Landíkovi, — otec predsa len kúpi.

— Nekúpim. Predošle som sa takého agenta spýtal, koľko percent má od objednávky.

— Dal si mu ich?

— Dal.

— Vidíš, Janík, dal. Knihu nekúpil, ale percentá agentovi zaplatil. Potom kričal do kancelárie: „Agentov mi nepúšťajte!“ Pravda, otec?

Smiali sa všetci, okrem pani Ľudmily.

— Ach, to je všetko preto, — uzavieral Landík, — že je ujčekovi drahšia každá minúta ako celá literatúra. Chce sa každého čím skôr zbaviť, len aby ho nehatil v jeho práci, iste omnoho vážnejšej.

Domáci pán prikývol.

— Ako to bolo s tým básnikom, — naberala Želka otca. — Rozpovedz to Janíkovi.

— Aha, ten básnik. Tých je mnoho, — poslúchol dcéru, — to bolo dobré, — zachechtal sa. — Nemám nič spoločné s beletriou vôbec, a s poéziou zvlášť a predsa prichádzajú ku mne i poeti. Chce si taký študent polepšiť, odpíše krasopisne svoj plod aspoň desať ráz, a poď po známych „velikášoch“. Každému povie: „Túto báseň som vám venoval.“ Vypapreme z vrecka päť korún a dáme. Päťkrát desať päťdesiat. Poet zozbiera päťdesiat korún. Má i na obed i na víno i na kaviareň. Iný zošije desať veršov do knižtičky a chodí po tých istých „velikášoch“.

Predáva svoje zošité básne, chudák, aby si zarobil na obed. Jeden z nich nebol ani skromný. Tvrdil, že celá naša literatúra nestojí za nič. Nie je zapojená do svetovej literatúry. „Vy nás zapojíte svojou knižtičkou?“ spytujem sa ho. „Čo ju nevydáte tlačou?“ On, že vraj nemá nakladateľa. Chcú iba staré haraburdie. Dal som mu desať korún, reku, toto je naša literatúra, čo nás spája so svetom.

„Nepríjemný, odporný človek,“ pomyslel si Landík.

— A tak jeden tiež príde nedávno, „poet-proletár“ v bielych, letných šatách s červenou mašličkou a červeným klinčekom v dierke, topánky tiež štýlové, tmavočervené. Predstavuje sa a vyťahuje z vrecka dvanásť polhárkov. „Osmelil som sa,“ hovorí, „na veľkú vec, ale neviem, či môžem?“ „Len smelo, keď ste sa osmelili,“ nabádam ho. „Chcem vydať zbierku básní a rád by ich venovať vám, pán poslanec.“

— Ako sa volala tá zbierka? — prerušila ho Želka.

— „Hrbatý svietnik.“ Zvedavý som bol, prečo je ten svietnik hrbatý, vysvetlil mi, že ani jeden svietnik nie je rovný. No, dobre. Lichotilo mi, že konečne i mne chcú venovať verše a že sa dostanem i ja do literatúry, najprv do domácej a potom azda i do svetovej. Prečo aj nie? Keď sa ľubietovský notár dostal po smrti do najväčšej sochy na Slovensku preto, že vymohol vicinálnu cestu svojim ľuďom, prečo by som sa ja nemohol dostať do malej knižky za živa? Veď koľko som ja už miliónov odhlasoval na hradské. O tomto notárovi napísali aj tragédiu, a dobrú, dlhú, na dva divadelné večery, prečo by o mne nenapísali veršík, trvajúci pol minúty? Pri tom všetkom mi bol tento výber podozrivý. Prečo práve ja? A ak je to nedozretá kapusta? Poprosil som mládenca, aby mi lístky ukázal. Nerozumiem sa veľmi básňam. A ak to ja mám byť ten „hrbatý svietnik“, nedalo mi pokoja. Prečítal som si hneď prvý verš. Prvý verš býva vždy najlepší… Ako to len bolo?

Petrovič sa zamyslel. Po chvíli začal deklamovať:

Mesiaca mosadz

na bubne nebeská rinčí,

Dvíha sa fujara topoľov pri gajdách mračien.

Svrček hrá.

Mám i ja?

Prečo nie?

Začnem

v červenej plátanej košeli, deravom pinči.

— „Pekne povedané,“ vravím mu. „Nedbám, keď mi ich posvätíte.“ A hneď sa opravujem, aby moja reč nebola banálna: „Budem poctený. Pošlite mi potom dvadsať exemplárov.“ Básnik sa ukláňa a neodchádza. Myslel som si, že som málo exemplárov povedal. „Nie dvadsať, ale tridsať,“ licitujem. Kašle a spúšťa hlavu. Že by rád ísť do Trnavy. „Tam to chcete vydať?“ zaujímam sa. Tam že by sa rád s nakladateľom pozhovárať. Podávam mu ruku a želám mu: „Šťastlivo choďte!“ Konečne sa dozvedám, že nemá na cestu. Vysolil som mu desať korún sklamaný. Nazdal som sa, že mám pred sebou aspoň raz nezištného človeka, ktorý mi chce niečo dať, a nie vziať odo mňa, a tu máš! Celé venovanie bolo pre tých desať korún.

Mrzelo ma, že som sa s ním pustil do reči. Ba koľkým „výtečníkom“ ich už predo mnou venoval a koľkým ich venuje po mne?

— Nepúšťajte mi sem poetov! volám do kancelárie, — posmievala sa otcovi Želka. — Takéto výdavky napíšem na váš účet, Ema. To je naša pisárka, — vysvetlila Janíkovi, — prvého vám ich stiahnem z platu. Nebolo tak?

— Tak, — priznal sa, a aby nahneval dcéru, začal ju dráždiť.

— Iste to bol tvoj nový ideál. Takých básnikov máš rada.

— V červenej plátanej košeli, deravom pinči? No, dovoľ, — zaprotestovala dcéra. — Ani ho nepoznám.

— Medzi nami nie, len keď si s ním.

— Otec!

— Ale prečo „v plátanej košeli a deravom pinči“? — nerozumel Landík.

— Preto, lebo sa v dobrej košeli a dobrom pinči básniť nedá, to som rozumel, bolo by to veľmi „buržoázne“, — vyložil Landíkovi ujček.

— Hovorili ste, že bol krásne oblečený, — nechápal.

— Nerozumieš sa ani ty do literatúry, — zasmiala sa Želka. — Predtým i pod žobráckymi šatami trepalo šľachetné srdce, teraz i pod šľachetnými šatami bije „žobrácke“ srdce.

Prišli na rad aj mnohí iní „páni žobráci“. Medzi nimi aj divadelná deputácia, ktorá chcela, aby si pán poslanec abonoval lóžu do Slovenského národného divadla. Urazil sa, že v „deputácii“ bol jeden treťotriedny spevák namiesto prvého tenoru a jedna chóristka namiesto primadony. „Nevedia ani, čo sa patrí.“ Teraz celkom rezolútne odoprel „podporu“, už i preto, lebo, ako vieme, mal každý večer tri lóže k dispozícii. „Do výborovej, lepšie rečeno poslaneckej pošlem klobúk, do družstevnej paličku, do bankovej rukavičky a do štvrtej lóže pôjdem ja sám?“

Dostali sa medzi žobrákov aj všelijaké tie dni, týždne a mesiace, ako „Deň matiek“, „Týždeň kojencov“, „Týždeň priateľstva so Sovietskym zväzom“, „Týždeň detí“, „Mesiac Matice slovenskej“, „Mesiace abstinentné“, „Mesiace a mesiace Slovenskej ligy“, „Nepretržité roky nezamestnaných“.

V rade žobrákov civeli i všetky možné zbierky na rozličné pamätníky, sochy, národné domy, kostoly, fondy.

No, hrôza!

— Okrem toho všetkého, — rozhorčoval sa pán poslanec, — príde akýsi údenár, že chce repozíciu do stavu majetných. Restitutio in integrum. Vraví mi: „Bol som mäsiarom,“ a sadne si do fotela bez ponúkania. „Dobre mi šlo, ale panské chúťky, vínečko, kartičky ma zvábili. Vyšiel som na mizinu. Teraz žobrem u pánov. Páni ma pochopia. Potrebujem denne tridsať korún. Vyžobrem si ich, a dám pokoj. Vyhľadávam len takých, ako ste vy, ktorí mi dajú toľko, aby som nemusel žobrať. Prosím teda, pán advokát.“

— Opýtal som sa ho, či má legitimáciu. Vysmial sa mi. Či som ja slúžny, či policajt a či pán? Istý okresný náčelník sa ho vraj tiež spýtal, či má legitimáciu. Vtedy údajne bol veľmi biedny. Bolo to na začiatku jeho novej živnosti — žobrania. Nebol oholený už tri dni, nohavice ako riečica, zadok samé okuliare, kolená a lakte z vreca, čižmy zlé, zaprášené z cesty. „Pozrite láskavo na mňa, pán okresný náčelník, nevidíte legitimáciu?“ Opýtal sa ho a sňal klobúk s oddrapenou strieškou. „Od temena po otlaky na nohách som legitimácia, chýba len váš podpis a štátna pečiatka.“ Náčelník mu dal korunu. Na druhý večer, keď vyžobral svojich tridsať korún a okrem toho i šaty, preodel sa, oholil u holiča a vošiel voňavý do hlavného hostinca. Dal si bravčoviny a vína. Vošiel náčelník a dal si tiež bravčoviny a vína. Pozerá na neho spoza stola. Pozná ho a zasa sa len spytuje: „Máte legitimáciu?“ „Teraz večeriam, pán môj. Akým právom ma legitimujete?“ „Tým právom, že ste žobrali.“ „Pardon, teraz večeriam.“ „Ale ste žobrali.“ „Jem za svoje, pijem za svoje, že som žobral, je minulosť, na jedenie legitimáciu nepotrebujem…“ Náčelník ho dal zavrieť. „To nebol pán, to bol policajt.“ A dokladá. „Tu som u pána. Neráčte sa znižovať na úradníka.“

— Páčil sa mi ten človek. „Len úradník môže zneužiť svoju úradnú moc,“ vysvetľoval mi. „Mal by som pre vás hneď i kauzu, ale sa nerád pravotím… Prosím si dvadsať korún,“ žiada ma hrdo. „Nebolo by dosť desať?“ ponúkam. „Prijmem s veľkou vďačnosťou.“ „A päť?“ jednám sa. „Keď to musí byť,“ prijíma smutne…“

— Ach, je to strašné, — zavzdychol si advokát. — Niet proti nim pomoci. Nedajú sa rozoznať od stránok. I stránky, namiesto, aby dali advokátovi preddavok na kolky, pýtajú si od vás vopred nejakú maličkosť na výhru. Aby som sa tých žobrákov striasol, chodievam domov skryť sa, ale tu zasa žena má plno zúfalých manželiek, matiek, vdov so šiestimi, siedmimi až dvanástimi biednymi, hladnými deťmi. Všetko žiada pomoc, podporu, miesto, prácu, peniaze, almužnu. Všetko žobre! Však je tak, Ľudka?

— Veru, — prisvedčila úsečne.

Landíkovi sa advokátove reči nepáčili.

„Zdá sa, že si ty ten najväčší chudák,“ premietol v duchu. „Počkaj, vyskúmam ťa, či Želka mala pravdu, že len frfleš, ale zato dáš.“

— Ja tiež postupujem v autorite, — pochválil sa nahlas, obkrúcajúc špagety okolo vidličky. — Uznávajú ma. Nie síce pán prezident, ale malá čiastka obecenstva. I ja protežujem. Prichádzajú ľudia, aby som intervenoval a podporoval ich prosby.

— To ti gratulujem, — potriasol hlavou domáci pán, ako keď sa ľudia niekomu čudujú.

— Dnes bol u mňa istý pedagóg a redaktor časopisu. Tlačiareň mu vypovedala úver. Potrebuje peniaze…

— Krajina, — prerušil ho advokát.

— Krajina, — prisviedčal Landík… — Že teda potrebuje peniaze. „To ste si,“ hovorím mu, „dvere pomýlili,“ a škrabem sa rúčkou za uchom, „peniaze by sa i mne zišli.“ Na to on, že nežiada peniaze. „Chvalabohu,“ smejem sa mu, „darmo by ste žiadali“… „Len o malú láskavosť prosím.“ „Prosím.“ Rozpovedal mi, že sa obrátil na istého svojho priateľa, bohatého človeka, aby mu žíroval päťtisíc korún. Priateľ zavrtel hlavou i rukou a potľapkal ho po pleci: „Nie, priateľko, zmenku ti nepodpíšem, ale ti dám dobrú radu, ktorá stojí groš, a viac dajú na ňu ako na desať mojich žír. Choď ty na krajinský úrad, vyhľadaj tam pána doktora Landíka, popros ho, aby prehovoril s pánom poslancom Petrovičom.“

— So mnou? — ukázal na seba.

— S vami, drahý ujček.

— No, vidíš, zasa ja.

— Díval som sa na neho, či sa nezbláznil. Zdal som sa vari veľmi sprostý, lebo ten pedagóg začal pochybovať: „Mám šťastie s pánom Landíkom?“ „Som Landík,“ odpovedám. Aby som teda bol taký dobrý a požiadal vás, drahý ujček, či by ste príležitostne láskavo nepripomenuli pánu poslancovi Krokavcovi a on zasa pánu poslancovi Koreňoví, kultúrnym referentom, či by krajina neprispela výdatnou pomocou. „Pán Petrovič,“ hovoril mi so zápalom, ako čo by som to nevedel, „má ohromný vplyv. Čo chce, vykoná. Keby tak chcel čo len jedno slovíčko za mňa stratiť. A vy, pán doktor, ako rodina, by ste mohli pripomenúť.“ Čo poviete na to, drahý ujček?

— Prijmi moje blahoželanie. Čo si mu povedal?

— Urazil som sa. Tento chlap si zo mňa robí blázna, myslel som si, a presviedčam ho. „Čo si, reku, myslíte? Som bezvýznamný úradníček, taký mopslík.“ A on, že práve mopslíkov berú do náručia. „Vy máte veľké styky,“ prevracia oči, „pán poslanec, keď mu to vy poviete, môže i pánu ministrovi školstva zatelefonovať, a bude hneď i ministerská podpora.“ „Sám si neviem pomôcť,“ dokazujem tomu nešťastnému pedagógovi, „vyhľadajte pána poslanca sám.“ „Nemám šťastie ho poznať.“ „Predstavíte sa mu.“ „Nie, nie, to sa nedá tak vhupnúť k takému pánovi ako do krčmy.“ Odrazu sa rozosmeje: „Predsa ste vy doktor Landík. Dobre mi povedal môj kamarát, že je pán Landík skromný, bude sa vzpierať, bude hovoriť, že je ničím, že by to bola opovážlivosť, ale ty sa nedaj obalamutiť, ty len pros. Povie ti, že práve preto, lebo je rodina, nemôže využívať dobrotu, ale ty len pros. Povie ti, že pán poslanec nedá nič na jeho slovo, ale ty len pros. Napokon popustí, lebo je dobrý človek. Predsa ste vy ten doktor Landík, a tak vás prosím, pán doktor, pán hlavný komisár, pán radca…“

— Viditeľné bolo, že ten priateľ žartoval s pedagógom, aby sa vyhol žíru. Nemohol som vyhodiť takého vážneho pána, pedagóga, redaktora. Že je pedagóg, o tom som bol presvedčený, lebo len pedagógovia môžu byť takí naivní a roztržití v hľadaní pravých adries. Rigorózne som mu odoprel. Zosmutnel. „Tak aspoň kartičku k pánu poslancovi mi láskavo dajte,“ žobral.

Nedal som mu. Bolo mi to také čudné, smiešne, odpudzujúce, urážlivé.

— Nedal si mu ani kartičku? — prekvapilo advokáta.

— Nie. Ako by som ja k tomu prišiel, vás unúvať, drahý ujček. Máte toľko starostí. A potom: vycítil som z tej žiadosti posmech, nie voči vám, ale voči mne a voči tomu pedagógovi.

— Never. Ľudia sa chytajú každého červíka ako ryby. Mal si mu dať kartičku.

— Veď to nebol prvý prípad. Už skúšali aj pred pedagógom. Potom som rozmýšľal, že boli u mňa žiadať byty, peňažnú výpomoc, akú dáva úrad niekedy svojim zamestnancom, postúpenie v hodnosti, koncesie, aby som zakročil u vás, drahý ujček. Bohvie, kto im nahovoril, že mám prístup do vašej drahocennej rodiny. Prisahám, že som sa s tým nikdy a pred nikým nechválil, akú mocnú rodinu mám. Ľudia sa to dozvedeli a chodia.

— Azda sa len nehanbíš za nás?

— Bože môj!

— Vyčitujem ti, — smial sa ujček, — že si nikdy nič nežiadal. Len sa nerob taký maličký. Dnes sa každý robí väčším, ako je. Každá bylinka si myslí, že je najvyššia, každý chrobák, že je najmohutnejší.

— Ja nie.

— Tvoja chyba. Ako sa volá ten tvoj pedagóg?

— Neviem mu meno.

— Mal si si ho poznačiť. Čo sa dá, spravili by sme. Konečne, pedagogický časopis. Dobrá vec. Mravná vec. Keď môžeme dávať manekýnkam na večere a pedikúristom na obedy z príležitosti ich krajinského zjazdu, prečo by sme nepodporili pedagogický časopis? Len sa spýtaj, ako sa ten redaktor volá. Podal si prosbu?

— Neviem.

— Pozri v osvetovej skupine. Tam bude jeho meno. Ak si prosbu nepodal, nech si podá.

— Odpusťte, drahý ujček, z princípu som nechcel unúvať.

— Len ho nájdi. Pedagogický časopis je dobrá vec.

Nedalo sa zistiť, prečo sa stal odrazu Petrovičovi takým sympatickým výchovný časopis. Či pre nemrav žobrania a nemrav lásky, nad ktorými sa tak často vo svojom kabinete a pred domácimi i cudzími rozčuľoval, či preto, že sa dr. Landík tak lichotivo dotkol jeho márnomyseľnosti a veľkej moci. Možno, že i to, i to.

Ale pán doktor sa začervenal. Prvý raz chcel podchytávať svojho milého ujčeka a v duchu, možno, krotko i usmiať sa nad ním pre tých „žobrákov“. Zlyhalo mu to.

Ešte dobre, že to, čo rozprával, bola pravda. Keby si všetko bol len vymyslel, teraz by mohol zakladať pedagogický časopis.

4. Vzájomné upodozrievanie

Podali krém, cifrovaný trepanou smotanou a s piškótami. Želka nadšene zacckala. Panej prešiel úsmev po tvári, akoby ju lúč osvietil. „Je dosť hustý. Vydaril sa,“ zlietlo jej z úst. Azda tretia veta, odkedy vošiel manžel a pri rozhovore o žobrákoch. I zákmit úsmevu na čele, ako sa zjavil, hneď aj zhasol. Sfúkla ho Mariška, ktorá sa vrtela okolo jej muža. Vždy mu bola za chrbtom. Keď ponúkala s krémom po druhý raz, nie ju, ale jeho vyhľadala a podstrčila pod nos krištáľovú sklenú misu so svojím sprostým dedinským: „Nech sa páči!“ namiesto: „Prosím!“ Náročky alebo náhodou pritisla svoje rameno o rameno manželovo. Spozorovala to. Bola presvedčená, že medzi nimi je tajné dorozumenie, možno i hriech. Stiahla obočie a zahryzla si do pery. To bolo už tretí raz dnes večer. Dva razy si to len poznamenala v pamäti s úmyslom, že ich bude pozorovať, tretí raz nevydržala a oborila sa na chyžnú:

— Dajte pozor! Podávajte zďalej. Netisnite sa tak.

V tú sekundu si myslel Petrovič: „Len sa šúchaj! Keby tu nebola žena a ostatní, že by som ťa potľapkal.“ Potom mu prišlo na um, že vlastne stopuje, kto sa v kabinete bozkáva. „I na teba dám pozor, hoci sa šúchaš o mňa. I ty si mi podozrivá.“ Pozrel na upozorňujúcu ženu a na chyžnú, ktorá sa oddialila s misou. Videl dve zamračené tváre. „Čo sa im robí?“ zamrzelo ho.

Pri pomarančoch sa prehrešila pani Ľudmila. Vzala jeden veľký, červený a vlastnoručne ho podala Landíkovi:

— Tento je červený. Bude sladký. Vezmi si.

Pohladila ho bez všetkej príčiny, len tak letkom, po začesaných riedkych vlasoch.

— Aby si bol i ty červený, — pripojila a usmiala sa.

— Príroda prispôsobuje farbu hmyzu farbe okolia, mňa — k papieru, — zavtipkoval Landík, bozkajúc zdvorile pani Ľudmile ruku.

„Pozri, pozri, ako sa hladkajú,“ díval sa Petrovič. „Čo ho má hladkať? Mňa veru neponúkne, ani nepohladí,“ vyčítal svojej polovičke s akousi neistou závisťou, nadúvajúc líca pri vypľúvaní jadierok do dlane a kladúc ich z dlane na tanierik. „Pozor na ženu! Taká nežná zdvorilosť nebude bez príčiny.“ Chcel jej i povedať, že keby Landík bol taký ako pomaranč, nebol by práve pekný, ale tým by ho pochválil. Začal mu byť zas antipatický ako prv sympatický. „Čo, nevie, že je maznanie odporné v spoločnosti, neodskakuje sa od stola a ruky sa pri jedení nebozkávajú.“ Zdržal sa kvôli súladu pri večeri pred cudzím človekom, aby si Landík nepomyslel, že sa so ženou hašterí. Veď jej to povie potom.

Príležitosť sa chytro naskytla. Po večeri Želka vstala, a tancujúc okolo stola, zaďakovala v takte:

— Ďakujem. Na zdravie.

Chytila Janíka za rukáv a oznámila:

— My sprobujeme karioku.

Odišla v tanečnom kroku. Landík za ňou.

Rodičia zostali sami.

„Tí sa dohovorili,“ upodozrieval ich Petrovič, „musím na nich dať pozor. A ak sa to oni bozkávajú. To by bolo!“

Keď chyžná zobrala zo stola, pri odchode k peci, kde sa vytriasali omrvinky z obrusa, fľochla na pána, a keď obrus skladala, pomáhajúc si pritom bradou, ešte raz zaškúlila. Pán žmurkol jedným okom, ako čo by mu bola padla smeť do neho. Pani, keď Mariška odišla, ukázala nosom za ňou a nervózne podotkla:

— Každý večer sa šúcha o teba.

— Kto? — splašil sa manžel.

— Mariša, — hodila hlavou smerom ku kuchyni.

— Mariška?

— Aká Mariška? Mariša.

— A čo chce?

— Čo ja viem? Drgá sa o teba.

— Nič som nezbadal. Prečo?

— Nerob sa sprostý. Pozorujem to už niekoľko dní.

— Niekoľko dní?

— Začína byť bezočivá.

— Azda nešikovná.

— Nie. Impertinentná. Iste má na to dôvody. Ty! Ja sa s ňou nebudem pretekať. Že sa nehanbíš a nezahriakneš ju.

— Vravím ti, že som nič nezbadal, ak drgla, drgla náhodou.

— Krásna náhoda — každý večer.

— Tak je to predsa len nešikovnosť. Ty myslíš, že schválne?

— Som presvedčená.

— Tak ty si myslíš, že so mnou koketuje?

— Ty s ňou.

— Pred tebou? To by som bol zas ja nešikovný, — zaironizoval a dodal vážne: — Vyuč ju, a nerob scény. Čo sa ti porobilo? Čo ťa presvedčilo?

„Azda len nevidela, keď som ju chytal za nohy?“ skrslo v ňom podozrenie, ktoré hneď vyvrátil: „Nemôže byť. Bola by mi dávno vyčítala.“

— Čo ma presvedčilo? Mám na to svedkov.

— Svedkov? — zľakol sa. „Nepotárala niečo Mariška? Nešúchala by sa o mňa a nežmurkala, keby jej to bolo nevhod.“

— Akých svedkov?

— Dobrých.

— Koho?

— To ti nepoviem. Svedkov.

— Podchytávaš? Rád by som ich videl.

— Každý deň ich vidíš a ja ich každý deň vypočúvam.

Petrovičom zasa trhlo. „Kto by to mohol byť? Šofér? Kuchárka? Iba ak sa Mariška pred nimi pochválila. To môže byť. „Opatrnosť,““ napomenul sa, a „bezočivosť!“ posmeľoval sa.

— Keď máš svedkov a veríš im, vyhoď slúžku — mňa vyhodiť nemôžeš; ak veríš mne, vyhoď svedkov.

— Tebe neverím.

— To je smutné. Veríš kadejakým lotrom a falošníkom. Upozorňujem ťa, viem to z advokátskej praxe, že sú celé dediny, najmä kam prenikol komunizmus, kde sa na všetko nájdu svedkovia. Majú na námestí a obyčajne pred kostolom burzovú cenu, kupujú ich ako cenné papiere, jedni sú drahší, druhí lacnejší, podľa výzoru a vážnosti. Svedčia, ako im rozkážeš, z nenávisti voči buržujom a kapitálu.

— Moji svedkovia sú z hory.

— Tam je najviac zbojníkov a niet takej hory na Slovensku, kam by nezašla pechota ľudskej kultúry.

— Nie sú zo Slovenska.

— Emigranti? Na tých sa nespoliehaj. Kto uteká, nemá dobré svedomie.

— Ach, načo o tom hovoriť? Ty si môj najlepší svedok. V tebe sa ako v zrkadle odráža nevernosť. Dávno ťa stopujem.

— Ty si zlý vyšetrujúci sudca, keď hovoríš: „Stopujem ťa.“ Idem hneď do kuchyne a poviem chyžnej, aby sa neotierala o mňa, lebo si to už zbadala.

Petrovič hovoril nedbalo, s nádychom irónie. „Šúchanie, to je nič, ak o nohách nevie.“ Bol presvedčený a svojej nevine, nie nadarmo sa spovedal sám pred sebou vo svojom súkromnom kabinete. Žena ho len podchytáva. Keď sa i prehrešil voči nej, stalo sa to len v duchu, v skutku bol čistý. V dennom živote neuznával tú kresťanskú zásadu, že kto pozrie na cudziu ženu žiadostivo, už cudzoloží. Nežiadostivo hľadia na ľudskú krásu iba drevené kláty. A nevera musí vyrásť dovysoka, biť do očí, aby ju človek nemohol odtajiť. Potľapkanie dievčaťa, chytanie za briadku, malá pochvala, žmurkanie mihalnicami je ako podanie ruky, taký „dobrý deň!“ driečnemu dievčaťu. Môže to byť otcovské, nuž priateľské. Človek nech je veselý ku každému, zhovorčivý, dôverný, ľudský pred svojimi blížnymi, a nie vždy nadutý, prísny, rozkazujúci, nedotknuteľný, hrdý a zamračený, ako čo by bol podpálil dedinu. To by bola rieka Styx medzi bijúcimi ľudskými srdcami a svet Hádesom. Preto, že som zhovorčivý a kamarátsky k Mariške, veru ma nemusíš upodozrievať. To je ešte nie láska.

Pani Ľudmila bola, naopak, čím ďalej, tym nervóznejšia. Ona i v pohľade videla neveru, nie to v ľahkom dotyku, drgnutí, mihnutí očí. Vo všetkom tom tušila znaky lásky, ktoré sa môžu vyvinúť v strašnú náruživosť alebo sú to už azda aj dozvuky náruživosti, burácajúcej pred hodinou, ktorá vybuchuje ešte i pred cudzími vo svojej neskrotiteľnosti, hoci hamovanej.

Takí sú už ľudia: sebe odpúšťajú všetko, iným nič. Petrovič bol sám pred sebou čistý, ale upodozrieval pani Ľudmilu a neodpustil jej ani červený pomaranč, ktorý dala Landíkovi, pani Ľudmila vyčítala svojmu mužovi, čo by sebe bola vždy odpustila.

I teraz dobíjala na svojho muža. Začala ho pichať ako vandrujúca blcha, raz tu, raz tam. Napokon si pomyslel: „Zhodím košeľu trpezlivosti a nahnevám sa, keď sa i nehnevám.“ Umele vzbĺkol:

— Vyprosím si to od teba. Som otcom dospelej dcéry. Ako to môžeš o mne predpokladať? Najmä ty, ktorá sa proti mravom stále prehrešuješ. To sa iste ty bozkávaš v mojom kabinete. Ty hlásaš voľnosť lásky a slobodu vydatej ženy. Tebe hovoria svinstvá holopyskí mládenci. Vyškieraš sa im a dávaš zlý príklad Želke. Dnes som videl, aká si mravopočestná. Čo máš hladkať toho zeleného komisára? Ustavične ti ruky bozkáva. Keď ho hladkáš po hlave predo mnou, čert vie, čo mu pohladkávaš za mojím chrbtom.

— Kto je v peci, myslí, že sú všetci. Janík je rodina.

— Taká ako Mariška.

— Mariša, a nie Mariška.

— Truľo, a nie Janík.

— Janík.

— Mariška.

— To je pre nás komisár. Akým právom sa ty bozkávaš s komisárom, takým právom sa ja bozkávam s Mariškou. Lenže ja sa nebozkávam.

— Ani ja.

— Mám na to svedka.

Pani Ľudmila zmeravela. Zamĺkla na chvíľu. Prekvapilo ju, že i manžel má svedka. „Ja by som sa bola s niekým bozkávala?“ dala si otázku. Nebola si celkom istá.

— Kto ti to povedal? — spýtala sa po chvíli a pozrela kamsi do kúta.

— Kto vedel.

— Nejaký podliak.

— Nie taký ako tvoj.

— Ohavník.

— Pardon!

Hlasy sa dvíhali a mocneli. Pani Ľudmila stačila ustáliť v duchu, že mládenci bývali zavše bezočiví, ale najviac ak jej ruky bozkávali alebo držali v tanci pritisnutú k sebe. Stalo sa i to, že ju jeden pošteklil na dlani a druhý stískal prsty. A ich reči? Boli všelijaké. A pohľady? Žiadostivé. Ale čo je reč, čo pohľad? Reč odznela, pohľad odlietol ako vtáčik, a vetievka sa ani nezaknísala. Manžel nemá prečo žiarliť. Všetko to sa stalo kvôli Želke, aby pripútala k nej veselú spoločnosť. „Nie, nemám hriech, vážny hriech na sebe.“

Petrovič sa chcel len naoko hnevať, a teraz sa vžil do položenia tak, že sa naozaj hneval. Pani, keď zistila svoju nevinu a muž dorážal, obledla od zlosti, chytila malú vázu na stole a poklepala ňou. Lupene bielych ruží padali na tmavobelasé prikrývadlo stola.

— Chcem vedieť mená tých klebetníkov. Povedz mi, kto sú to, kto sú to, kto sú to?

„Aha! To je ako: Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma! Tri razy jedno za druhým. Predsa to len bola žena,“ neustával podozrievať manžel a zabúchal tri razy päsťou na stolík, opakujúc za každým buchnutím:

— Nepoviem, nepoviem, nepoviem.

— Luhár si i so svojou kompániou.

— Nepoviem, nepoviem.

— Ošemetník si!

— Nepoviem.

Panej bolo do plaču. Nevedela, či má nahlas zaplakať, či radšej zamdlieť. Keby zaplakala, nemohla by hovoriť, keby omdlela, bol by koniec škriepke, a nič by sa nedozvedela. Najlepšie by bolo túto vázu praštiť do kúta. Váza je japonská, škoda by jej bolo. Pokrčila teda noštekom a prižmúrila oči. Fňukla raz, fňukla druhý raz. Petrovič nedbal, mocnou zotrvačnosťou búchal päsťou a vykrikoval, hoci sa ho žena už na nič nespytovala:

— Nepoviem.

— Zajtra odídem, — zahrozila mužovi, pritlačiac si prst k ľavej dierke nosa, ako keby chcela zamedziť vzlykanie. — Nechám ťa tak.

— Nepoviem.

— Zostaň si so slúžkou.

— Nepoviem.

Pani udrela vázou trošku tuhšie o stolík. Len teraz zbadal, že drží vázu v ruke. „To by nebolo dobre, keby mi ju hodila do hlavy,“ pomyslel si. „Ženu, keď je pri hrnci, neslobodno hnevať. Ešte mi naozaj spraví škandál. To by bolo sprosté chodiť s belasými škvrnami. Ľa, pri modernosti a pokroku praveká sila prírody.“ Zvrtol:

— Tak ti poviem. Ale odlož tú vázu. Neklep!

— Najprv povedz.

— Nie, odlož najprv vázu.

— Nie.

— Tak najprv ty povedz, akých máš svedkov.

— Nie, najprv ty.

— No, dobre, ale dovoľ, aby som šiel do druhej izby.

Prešiel do susednej. Odtiaľ zavolal:

— Lulu.

Myslel, že váza priletí a rozbije sklo na dverách. Uchýlil sa za múr, aby sa mu nič nestalo. Chvíľočku bolo ticho. Váza nič. Začul hlasný, srdečný smiech. Nakukol do izby, čo sa robí? Žena sa zachádzala od smiechu. Ďaleko odložila vázu od seba, kričala v záchvate veselosti:

— Lulu? Lulu?

Muž vyšiel spoza dverí. Bolo po strachu pred vázou.

— No, Lulu. Čo sa tak smeješ?

Zastal vážny pred manželkou:

— A tvoji svedkovia? Ja som ti povedal, povedz i ty.

Žena rozšírila ruky, a zdvihnúc bradu a oči k povale, ešte vždy sa smejúc, otvorila naširoko ústa, až jej bolo vidieť ružové ďasná a zadný, plombovaný zub, volala nadšene:

— Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma!

— Tiež Lulu?

— Lulu.

— Ach, to je klebetár.

— Policajt.

Teraz sa už obidvaja smiali. Hneď si uverili. Žiarlivosť a podozrievanie sa v sekunde stratili, ako čo by ich ani nebolo bývalo. Čo len taký svedok. Ale smiech trval krátko. Pozreli zasa vážne na seba. Obidvom prišla na um tá istá myšlienka:

— Tak teda Želka!

5. Kto hľadá, nájde

— Hneď idem pozrieť tie kurie oká, — rozhodla sa pani Ľudmila.

Vstala od stola.

— Čo? — zahúkol jej manžel.

— Karioku, ten nový tanec. Ešte som nevidela, ako sa tancuje.

— To musím vidieť i ja.

— Len potichu, lebo ich pomýlime.

Kývol hlavou a chytil ju za ruku. Želka s Janíkom boli už v „súkromnom kabinete“. Svietilo všetkých dvanásť hrušiek. Dvere odchýlené. Cez čipky na sklených tablách bolo vidieť skoro celú izbu. Želka sedela v kolembačke a pomaly sa knísala. Landík stál pri operadle a zdržiaval pohyb stoličky. Bolo počuť každé slovko.

— Tuhšie, nie tak pomaly, — rozkazovala tónom veliacej kráľovnej.

Začala dupkať nohou o zem a usilovala sa priviesť hojdačku do mocnejšieho kolísania.

— Mám rada pohyb, — hovorila, — ešte radšej, keď sú mi nohy vyššie ako hlava.

„To má odo mňa,“ pomyslel si Petrovič, „nevedel som, že sa i táto vlastnosť dedí.“ Pritom vyčítal v duchu namrzený, že si práve jeho kabinet vybrali a zapálili všetkých dvanásť svetiel. Pre komisára Landíka by boli dosť i tri hrušky. Chcel hneď vojsť a urobiť poriadok, ale žena ho chytila za rukáv, aby zostal. Počúvali nezbadane za dvermi.

— Tak sa nedá rozprávať, — zachytil operadlo mladý človek. — Počkaj, chcel by som ti niečo povedať.

— O čom chceš? O láske?

Zahamovala kolísanie a vytisla spodnú peru na znak zľahčenia toho, čo jej môže Landík povedať.

— I tvoja láska je len rozprávanie a rozprávanie, — frkla perami, — krása, láska, rendezvous. Samé blum, blum, blum. A ja ti vravím, že je láska čin, čin, čin. Nechce sa mi počúvať vŕzganie cvrčka — v tom niet nebezpečenstva. Chcela by som rev leva, ktorý smädne po krvi — v tom je nebezpečenstvo. Nenávidím knôtik s tichým svetlom, ale vatru, ktorá besnie, pohýba každým krovom, rozpučí múry, váľa steny. Chcem náruživosť.

— Počuješ, — trhol Petrovič svoju ženu, — to je tvoja výchova. — Zas sa bral do kabinetu, aby zadusil náruživosť.

— Počkaj, — zadržala ho ramenom, — čo z toho bude?

— Tak ťa chytím, stisnem a vybozkávam, nepustím do rána, — vravel Landík, ale akosi bez ohňa.

— Ach, ty komisár, pozrime ho! — šeptal Petrovič. — Ja ti dám.

— Čuš — držala manželka muža.

— To je reč! — skočila Želka zo stoličky. — Teda. Tu som! I krv je len vtedy krvou, keď sa búri a zalieva všetko, srdce, rozum.

Roztiahla naširoko ruky, ako čo by chcela povedať: „Tu ma máš. Rob so mnou, čo chceš.“ Úzka, červená blúzka sa natiahla, okrúhle prsia sa zdvihli a zatriasli. Landík ju chytil popod pazuchy a pritiahol k sebe. Petrovič sa pohol:

— Ako sa opovažuje?

— Čakaj, — nepustila ho žena, — máš času zakročiť, to je len rodinkárstvo.

— Pekné, — zašomral, ale si dal povedať, zostal zvedavý, pokiaľ pôjde milá rodina, aby mohol vyčítať žene, ak by šla priďaleko, že je ona príčinou tohto mravného rozvratu, lebo dovoľuje dcére všetko.

Želka sa privinula telom k Landíkovi:

— Tuhšie, Janík, tuhšie, — povzbudzovala ho, ako predtým pri kolembačke, — ale na ústa. Na pleci by zostala škvrna. Mama by závidela.

Teraz sa pani Ľudmila trhla. Muž ju stiahol:

— Počkaj! Pri vrchole ich vymlátim. To je predsa nestydatosť. Veď sa ty viac neukážeš u mňa, ty bezočivec v siedmej platovej stupnici.

Želka zvrátila hlavu:

— Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma! — Otrčila ústa Landíkovi.

— Tu máš tvojho svedka, — drgol Petrovič ženu a ona jeho:

— A ty tvojho.

Záhada bola rozlúštená. Stopovanie skončené. Rozsypané bozky sa našli, i vinníci, i odpoveď na otázky, odkiaľ to mal papagáj Lulu. Aktá by sa boli mali predostrieť vyšetrujúcemu sudcovi na trestné rokovanie, ale Petrovič o chvíľku zbadal, že nezakročil v pravom momente. Rozsypané bozky našiel, lenže ich bolo toľko, že prestali byť cenné. Všetky boli jednaké a podľa jeho úsudku chladné, suché, nelipkavé, malé, také drobné halieriky, ktoré nehodno ani zbierať ani rátať. „Ako keby vodu chlipkal z mojej koňakovej fľaštičky,“ ustaľoval v duchu, „ani to nie, lebo koňak má vôňu, silu a chuť, a toto! To som sa ja inak bozkával. Keby som ja tak mal Esteru v rukách!“

I pani Ľudmila mu zašuškala do ucha:

— Nevinné, hlúpe, rodinné bozky.

— A teraz posväťme ten kút, — ukázala Želka lakťom pod veľký portrét. Prešli ta.

— Nech je každý kút posvätený.

— Teraz poďme ku knižnici.

— Teraz si sadnime na písací stolík.

— Teraz poďme k tajnej skrinke s koňakom.

— I to vie, — zdúpnel advokát za dvermi, — že je tam koňak. Rozprášim ten párik.

Žena ho uprosila:

— Nechaj ešte. To sa Želka iba cvičí. Počuješ, že je to len také, ako keď ty chlípeš polievku. Bude o jedného náhradníka viac.

Tým myslela, že nepoškodí, keď pribudne ešte jeden kandidát do tanca, do zábavy, za snúbenca, za ženícha. Keď nie ten, nuž ten, keď ten nie, nuž ten, i ten, i ten a keby už nikoho nebolo, dobrý bude i komisár politickej správy Landík. Na čo všetko nemyslia starostlivé matky! Nepotrebný šesták treba vpustiť do mumáka. Ak bude treba, vypapreme ho nožíkom, i keby sme museli mumák rozbiť.

— Nech je každá piaď na tomto koberci posvätená, — rečnila Želka.

— Nech je, — prisviedčal Janík.

Mladí ľudia prechádzali z kúta do kúta. Objímali sa a bozkávali. I pred veľkým portrétom, i na písacom stolíku, i pri koňakovej skrinke nabádala Želka Janíka hlasným: „Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma!“ Papagáj Lulu hľadel, pozoroval a čušal. Niekedy obrátil celú hlávku k nim, inokedy pokukával len jedným očkom. Vyvracal, krútil hrdlo a niesol svoj pohľad za nimi, ako prechádzali z miesta na miesto. Pozrel mimochodom i na ich bledé tône na stene, na skrinke, na koberci. Upútalo mu pozornosť na chvíľočku zašramotenie v obloku, keď vietor pohýbal spustenou záclonou a okrúhly, svetlý kruh uličnej lampy sa na brokáte zakolembal.

Poznášali všetky vankúše na koberce a sadli si medzi ne.

— Varí sa ti krv? — spýtal sa Landík.

— Ani trošku. A tebe?

— Ani mne.

Želka zosmutnela.

— Prečo je to? — pozrela spýtavo, — veď by sme mali horieť. Ja ako japonský lampión. — Priložila si dlaň k lícam.

— Celkom studené. Však ich nemám červené?

— Nie.

— Nedmú sa mi prsia. Nič nedychčím. Nijaké vlnenie. Aj ty by si mal fučať, a dýchaš riadne, ani ťa nepočuť. Sedíš ako kus dreva. Väčšmi ti klope srdce?

— Ako obyčajne.

— To je protivné. Však nebadáš nijaký záchvev v mojom hlase? Také nejaké tremolo a v reči pridúšané stakato.

— Ani tremolo ani stakato. A ty v mojom?

— Nič. Prečo je to? Podľa románov by to malo byť inakšie. V románe by si už bol mal stratiť hlavu a mne by sa mali podlamovať nohy. Čo? Už som taká vyžitá?

Zopla ruky a pozrela na luster v strojenom zúfalstve.

— Čo by si bola, — tešil ju mladý človek a vztýčil svoju sklonenú hlavu. — Len nezúfaj. Vysvetlím ti to, ak dovolíš.

— Dovoľujem. Rozprávaj, — kyvlo dievča kráľovskym pohybom.

— Po prvé nemôžu sa ti podlamovať nohy, lebo sedíš. Potom, všetok náš chlad je preto, že sa človek nepúšťa do románu, z ktorého chýba pokračovanie. Naša láska nemá pod textom: „Nabudúce ďalej“, alebo: „V románe pokračujeme“, alebo: „Pokračovanie nasleduje“. Čo by si mala z troch strán románu: „Studňa lásky?“ Keď láska zostane trčať na dvoch červených kvetoch — myslím, na tvojich ústach, svoje nerátam — a na bozkoch, ktoré tie kvety ovlažujú — však krásne povedané? — Landík sa uškrnul. — No, a ďalej nič. Dej prestáva. Nedajbože ním hnúť. Nemôžeme, nesmieme ním hnúť, zakázané je, a tak sa ani nepúšťame do nového deja, nechce sa nám ani blčať ani dychčať. Vieš, Želka: žije len to, čo sa môže rozvinúť, vzrásť, čo nemôže — zakrpatie a mrie.

— A prečo sa nemôže rozvinúť?

Pozrela naivne na Janíka.

— Hm, Dobre vieš. Srdce je ako loď s cenným tovarom v ľudskom mori. Loď musí mať dva prístavy, odkiaľ vyjde a kam príde. Ak má len jeden — nikdy nepláva. A láska — cenný tovar — sa potom neprenáša z prístavu do prístavu, kolíše sa na jednom mieste a tovar je vlastne nepotrebný, ani loď.

— Sú i také lode, ktoré stoja na jednom mieste a sa kníšu. Tam máš hneď tú kaviarničku na Dunaji, — zažartovala.

— To je kaviareň, a nie loď.

— Láska ako hra môže zabávať.

— Ideš do divadla, keď vieš popredku, že uvidíš len jedno dejstvo? Hrať ustavične len vstup do hry je hlúpe a chytro sa zunuje.

Radšej nejdeš a zostaneš doma pokojne sedieť.

— I pri vstupe môže byť bozk horúci.

— I celá hra môže byť fádna. Vstup do lásky s horúcim bozkom môže byť zaujímavý, ale keď je z bozku zasa len bozk, bozk, bozk, a nič viacej, to i bozky budú len také jasné zlatníky, aké hádže mesiac cez listy stromov na zem. Darmo sa znížiš k nim ústami, nezohrejú, oblizneš len studený prach a budeš si iba ústa utierať. Tvoje bozky sú studené mesačné zlatníky — nezapália.

— Ako tvoje.

— Ako i moje. Nechytia sa duše plameňom, a keď sa duše nechytia, nechytia sa ani telá. Duša kúri a telo sa zohrieva.

— Sú to predsa oči, ústa, pohyby, slová, čo podpaľujú.

— Keď uz tiež horia.

— Nebolo by medzi nami sympatie?

Sklonila hlavu zarmútená.

— Ale je.

— Nuž teda.

— Aby som nás ešte s niečím porovnal: sme dymníky. V nás je mnoho iskier i plameňa, ale stále hádžeme na tie dymníky čečinu, aby oheň nevyšľahol a bol len veľký dym. Skáčeme bezstarostne ponad a chránime sa, aby sme neskočili do ohňa a sa nepopálili, hoci sa i v dyme dusíme.

— Ja sa nepopálim.

— Vidíš, a ja zas nechcem, aby som sa zapálil a horel plameňom. Hneď by si mi povedala: „Dosť. Ďakujem.“ Nuž nehorím. Ale i vtedy, keby som sa presvedčil, že i ty vzbĺkneš a že nepovieš: „Dosť!“, i tak by som naznášal čečiny, aby som udusil plameň.

— Prečo, prečo? Povedz rovno a neporovnávaj.

Landík mlčal. Vytiahol hrebienček a prešiel si po riedkych vlasoch, ako keby rozmýšľal nad odpoveďou. Želka vzala pajáca, ktorý, keď ho stisli, hral. Stisla ho. Zaznelo známe tango:

Nepovedz, dievčatko, nikomu…

Petrovič s pani Ľudmilou za dvermi boli tiež zvedaví, čo povie Janík. Zbystrili sluch, ako keď skrútnu ladič na rádiu, len aby im neušiel ani jeden tón pri tejto ľahkej melodráme: deklamácii a tangu. Počuli jasne starootcovské slová:

— Vstup do lásky vedie len bránou manželstva. Poriadne dievča je nie len tanečnica a láska nie len tango.

Želka odhodila hrajúceho pajáca. Landík, keď videl, aký kotrmelec spravil v povetrí odhodený pajác, doložil:

— A mladý človek je nie len pajác.

Dievča sa podívalo uprene na neho, vstalo a podalo mu ruku, aby sa tiež zdvihol z koberca spomedzi vankúšikov.

— Azda by si ma chcel za ženu? — spýtala sa ho ticho, keď vyskočil.

— To nie, to nie, — náhle protirečil. — To mi ani na um neprišlo. Nechcel by som. Viem dobre, že som malý, malinký, malilinký. Nebudem nevďačný, aby som zapaľoval dom, kde ma tak vďačne prijali, a kradol skvosty.

— Medzi skvostmi som i ja, čo? Janík, — povedalo mäkko dievča, — ty si prvý, čo ma nechceš využiť a pokaziť.

Držiac mu ruku, bystrým pohybom hlavy bozkala ho rovno na ústa.

— Ďakujem ti za to.

Po chvíľke dodala:

— Ten bozk bol úprimný. Uver mi.

Stisol jej ruku. Videl, že jej tvár zružovela. To ju už ten vnútorný plamienok prifarbil, ako vtedy v Brezniciach u tetky, keď mala sedemnásť rokov a po prvý raz ju bozkal so srdcom na nezafarbené ústa. Vtedy jej prvý raz uveril, a potom sa akosi sklamal, teraz po druhy raz. Sklame sa? A ešte jedna myšlienka mu prebehla hlavou: Želka je predsa len dobré dievča. Len sa rada hrá. Ak sa vydá, bude i z nej obyčajná, dobrá žena ako boli naše matere. Len spôsoby sa menia, ako sáry, podľa módy, city s ich vyjavením zostávajú také, ako pánboh prikázal, podľa nátury, ako línie tela.

— Pokračovanie bude? — spýtal sa žartom.

— Závisí od teba.

— Počkáme nasledujúce číslo novín.

— Počkáme, Janík.

Bolo to minútové roznežnenie. A práve v tomto roznežnení sa ani neobjali ani nebozkali. Lulu sa iste čudoval. Rodičia nevbehli do kabinetu. Uspokojení Želkinou múdrosťou a Jankovým správaním, ako tajne prišli, tak i nepozorovane odišli spoza dverí. Dozvedeli sa viac, ako chceli. Tak je to, keď človek hľadá, obyčajne nájde to, čo nehľadal, a len niekedy sa pošťastí, že podľa svätého Písma nájde i to, čo hľadal.

Keď prišli mladí k rodičom do jedálne, i jedni i druhí sa robili sprostí, ako čo by sa nič nebolo stalo. Janík sa nevinne odporúčal. Želka odišla do svojej izby. Petrovič povedal svojej žene:

— Čestný chlapec. Nechce nás podpáliť a kradnúť skvosty. Budem ho podporovať. Ale pokračovanie nebude. Zastav všetky noviny. Nijaké romány. Nijaké Studne lásky. O sto rokov bude vládnym radcom.

Natiahol si údy a zívol.

— Veru by si ho mohol podporiť. Za náhradného ženícha veľmi dobrý, — poznamenala pani.

— Čo máš ustavične s tými náhradníkmi?

— Rozumej už raz. Všade sú teraz náhradníci. Prezidenti majú náhradníkov, viceprezidenti tiež, ty ako člen krajinského výboru, no nemáš náhradníka? Váš riadny program má vždy i náhradný. Nie je dobrý náhradník v tanci, keď riadny tanečník okrivie alebo mu príde zle? Tak i pri zasnúbení, ak sa mladý muž náhodou stratí, čo je teraz každodenné. Vždy treba mať naporúdzi náhradníka-ženícha. Rozumieš?

— I v manželstve?

— Zasa začínaš?

— No, vidíš, nemôže byť všade náhradník. Kto by mňa ako manžela mohol nahradiť, — zasmial sa. — Ale chlapčiska budem podporovať, — zakýval zasnene hlavou. — Páči sa mi. Dobre povedal: „Vstup do chrámu lásky vedie len cez bránu manželstva.“ I to je dobré: „Poriadne dievča je nie len tanečnica a láska nie len tango, mužský nie len pajác.“ To tvrdím i ja. Dám mu podporu na študijnú cestu. Len čo je pravda: šikovný mládenček. No, tak za desiateho náhradníka nepoviem, že by bol súci.

6. Tichý večer

Raz večer pani Ľudmila a dcérka Želka nešli nikam, ani spolu ani osobitne. Zostali doma. Bol takzvaný „tichý večer“, keď nebývali nijaké návštevy a keď sa dámy mohli venovať len samy sebe.

Pani, sediac pred elipsovým zrkadlom, trela si nos voskovým krémom, lebo ho mala trošku mastný, a keď si ho navoskovala, blyšťal sa, ako čo by bol zapotený. Keď bola s tým hotová, začala si odstraňovať z líca dve väčšie pehy vatou, namočenou do roztoku.

Želka vo svojej izbe, vymaľovanej na škótsku, červenkastú látku s takými istými záclonami, kobercom, prikrývadlami na stoličkách a sedadlami na stoličkách, skúmala si lakte a kolená. Mala ich tiež trošičku červenkasté, čo ju pri kúpaní na Lide a aj pri tenise, kde boli i lakte i kolená holé, veľmi mrzelo. Po umytí tváre teplou a potom studenou vodou s bóraxom a natretím líc tekutinou, ktorá zmýva každú špinu, umyla si ešte osobitne i kolená i lakte a vydrhla si ich dotuha ručnou kefôčkou. Keď sa červenali ako cvikla, vyutierala si i nohy a natrela si na ne a na ruky akýsi krém. Poobzerala si nechty, naolejovala, aby neboli suché a nelámali sa. Nebola si istá, či má ešte salicylový olej, lieh, prášok na zasypávanie a dubovú kôru na zajtra, ktorými si umývala a zaprašovala podpazušie a nohy proti poteniu, brala fľaštičky a škatuľky jedno za druhým a triasla nimi. Všetkého mala nadostač. Uspokojená tým natiahla rukavičky a ľahla si na posteľ, nezakryjúc sa ešte ružovým paplónom.

Nechcelo sa jej spať ani čítať. Na stolíku mala najnovšie jesenné číslo Vesny a Mussetove verše vo francúzštine, ktoré jej poslal mladý maliar, študujúci v Paríži. Písala si s ním, hoci ho nepoznala a nikdy sa s ním nezhovárala. Raz v ktorýchsi študentských novinách bola výzva, či by sa našla slečna, ktorá by si s mladým človekom písala po francúzsky na zdokonalenie sa v tejto reči. Osobné zoznámenie nemalo byť vylúčené, ale sobáš na každý prípad. Želka sa prihlásila. Tak vzniklo dopisovanie medzi mladými. Z neznámeho mladého pána vyďobal sa maliar, ktorý neskoršie posielal nielen listy, ale aj svoje fotografie, ruže, obrázok, kedy-tedy knižku. Rodičia schvaľovali listy, lebo zdokonaľovať sa vo francúzskej reči je vec celkom odôvodnená. Pri ružiach sa otec nahneval a pani Ľudmila tiež vyčítala vážnym hlasom, že ruže nie sú francúzska reč, ale medzinárodné esperanto, a značia v každej reči lásku.

— Len mu napíš, — radila matka, — aby ti ruže neposielal.

— Vôbec nič mu nepíš, — rozkazoval otec, — ten Francúz začína byť bezočivý.

— Ale veď je to len taká malá pozornosť. Mala som mena, nuž sa chcel zavďačiť, — vyhovárala sa Želka.

— Len aby nám neposlal za ne účet, — sekol otec.

— Čo ty máš byť vďačná kadekomu, — na to mať.

Ruže teda nepochodili dobre. Keď prišiel obrázok, nakreslený perom ktorý spodobňoval Želkinu hlavu, chcela ho zatajiť, ale matka naň prišla. Potrebovala trošku púdru, vzala dcérinu taštičku a našla obrázok ešte v obálke.

— Kto to maľoval?

— Ale ten Francúz, — vysvetlila nedbalo Želka.

— Veď si hovorila, že sa nepoznáte.

— Vymenili sme si fotografie.

Zasa bola scéna. Želka musela počúvať, že poriadne dievča neposiela neznámemu človeku fotografie. To robia len také, čo sa ponúkajú. Mužským je len to vzácne, čo im hneď nepadá do lona, lebo čo hneď padá, je zhnité.

— Ten Francúz je podozrivý, — šomral otec.

— Najlepšie, choď mu za model, — vyvrcholila mať vo výčitkách.

I knižky boli ohundrané.

— Čo ich posiela? Iste nejaká pornografia. Ak knihu potrebuješ, kúpiš si sama. Ten čeľadník je dotieravý.

— Veľmi zdvorilý pán, — bránila ho Želka, — keby si len čítala jeho listy, — obrátila sa k matke.

— Ukáž, — dráždila mať.

— Ukážem.

Ale Želka zabudla ukázať…

Želka v ten čas nemyslela na tieto veci. Dívala sa na povalu s rukami pod hlavou. Široké rukávy bielych nočných šiat padali a obnažovali jej ohorené, okrúhle ramená. Rozmýšľala, naťahujúc sa na posteli, aká červená farba by jej najlepšie pristala, či jahodová, či karmínová, či purpurová? Ona je svetlejšej pleti, s jasnými očami, teda podľa náuky krásy a podľa rady odborníka hodila by sa pre ňu karmínová červeň. Iné by bolo, keby mala hnedé oči, vtedy by sa musela miešať purpurová so žltou farbou. Keby bola brunetka, bolo by treba používať jahodovú farbu. Nepristanú jej belasé venčeky kvetov, ktoré má na golieri a na obrube svojich nových bielych nočných šiat. Ani farba toho paplónu sa jej nehodí k pleti, ani k nočným šatám.

Keby nebola myslela na farby, nebol by jej prišiel na um ani maliar vo Francúzsku. Takto si musela v duchu zavzdychnúť: „Keby ma takto videl ten môj estetický Francúz, pohoršil by sa.“ Hneď za maliarom skočil jej do myšlienok Landík — druhý gavalier.

„Janík by to nezbadal,“ myslela o ňom, — „jemu by bolo jedno.“

A títo dvaja mládenci sa začali pasovať v jej myšlienkach.

„Aký múdry,“ rozumovala a opakovala si v duchu, čo jej to Janík povedal: „Vchod do chrámu lásky vedie len bránou manželstva.“ Čo tým chcel povedať? Nechce ilegálnu lásku. Poctivý je, ale šedivý, každodenný, nezaujímavý. Francúz je inakší. Už päť listov si vymenili o zákonnej a nezákonnej láske. On začal. V jednom liste jej napísal: „Uverte, slečna, že básnik Byron mal pravdu, keď napísal:

Láska sa na manželstvo premení,

jak ked sa zmení víno na ocot.“

Nemohla uznať takúto hlúposť, hoci to, čo vídala zavše u rodičov, akoby potvrdzovalo pravdu Byronových veršov. V druhom liste jej zasa citoval Byrona (iste ho vtedy čítal):

Jak čisté srdce, pečeňu by mal,

keby len jednu ženu miloval.

Bolo to pravdepodobné, veď i jej sa páčia viacerí.

Napísal jej i to, že „len tá dáma je v láske oddaná, ktorá si necení svoju poctivosť“… To je už raz nie pravda, hoci je akási pravdepodobnosť, lebo tá, ktorá si poctivosť cení, zaviera do seba všetky náruživosti, ktoré ženu dievča do milovania. „Boli by sme naozaj za dievčaťa len falošné dokumenty?“ dala otázku maliarovi.

Maliar sa zasa vytasil s Byronom:

Nezaujíma láska manželská,

keď manžel vzbĺkne láskou, nehreší…

Dala by mi mama, keby som jej to ukázala… Janík „nechce zapaľovať a v ohni skvosty kradnúť“. Celkom inak zmýšľa, ak sa len nezatajuje. To je to: „Ak sa nezatajuje…“ Ale sotva. Má také veľké, úprimné oči, ako mama, keď si obrvy dá nižšie do čela.

Prešla v myšlienkach na mamu.

Čo robí? Či je už hotová s večerným čistením.

Vstala z postele a prešla k nej.

Našla ju v jedálni v pyžame z japonského surového hodvábu prírodnej farby. Vykladala si Malého Napoleona. Kládla drobné karty so zlatými krajmi po osem do radu.

— Nič mi nechce vyjsť, — žalovala sa, ani nepozrúc na dcéru.

Želka prisadla za stôl, podoprúc si lakťom hlavu, a zahľadela sa na zložené karty.

— Tam máš hneď dámu a tu kráľa, — ukázala odvisnutým prstom na rukavičke.

— Vidíš, to je pravda. Ja slepaňa.

— Oči si negymnastikuješ. Nie sú dosť bystré, ked si ich necvičíš.

— Už som to vedela.

Urobila pauzu vo vykladaní a pozrela si na koniec ľavého, potom pravého pleca, zdvihla oči k obočiu a spustila ich k nosu, začala nimi krútiť.

— Takto?

— Vrtíš celou tvárou. To nesmieš. Pozri, takto: Hore! Ako keby si sa modlila k nebu, alebo rukami zalamovala: „Bože, je to len naničhodný svet!“ Alebo: „Akú som si to dcéru vychovala!“ Veď ty to vieš. Nedvíhaj hlavu, len oči, nemršť čelo!… Dobre. Tak… Teraz: Dolu!… Keď zatínaš sánkami, hneď máš dve brady. Brada zostáva nehybná. Predstav si, že máš bradavicu na samom konci nosa a hľadíš na ňu… Ale neškúľ… Dobre… Napravo!… Nos si nechaj doma. Ty hneď i tvár obraciaš. Akoby sedel nejaký mládenec v kaviarni od teba napravo, a ty bez slova, bez pohnutia hlavy mu chceš naznačiť, aby šiel von, že prídeš za ním. Dvere sú naľavo.

— To ja nerobím, azda ty.

— Ani ja. Veď to len napríklad. Ako mu to dáš vedieť očami?

Matka probovala.

— Znamenite, — pochválila dcéra… — Teraz naľavo!… Ten mládenec si presadol na ľavú stranu a dvere sú napravo.

Mať vedela.

— Veľmi dobre. Iste si sa cvičila. A zatým hneď očami gúľať!… Zle… Vrtíš celou hlavou. Čo ty robíš, je krčné cvičenie. Len očami krútiť.

— Neviem, to je neprirodzené.

— Nevieš gúľať očami? Od otca si sa mohla naučiť. Napríklad príde odrazu desať žobrákov. Čo budeš robiť?

— Zazerať.

— Tak teda, a máš to. Prostá vec, len chytro hore-dolu, napravo-naľavo, ako keby si nevedela, ktorou rukou chceš udrieť a kam, či na hlavu, či do brucha. Koľko ľudí gúľa očami, a necvičí. Nože…

Opätovne probovala.

— Dobre. Len sa nesmieš mračiť.

— Kto zazerá, gúľa očami, kto gúľa očami, sa mračí.

— Nemusí. Rob to s veselou tvárou. Budem ti robiť kruhy pred očami, a ty sleduj zrakom môj prst.

Želka robila najprv malé, potom vždy väčšie kruhy a matka hľadela na ovisnutý prst na rukavičke. Potriasla hlavou, keď sa pomýlila:

— Počkaj! Ešte raz. Pomýlila som sa. Teraz to už bude. Nemyslela som, že je to také ťažké.

— Cvik. Ide ti to už. Probujme spolu. Hore, dolu, napravo, naľavo!… Očami gúľať!… Hore, dolu, napravo, naľavo!… Očami gúľať…

Tak skúšali zo desať minút, až matka povedala, že má cvičenia dosť, ale Želka nepopustila:

— Nasleduje cvičenie v žmurkaní.

— Načo je to?

— Mihalnice sa predĺžia a oči sú potom temnejšie.

— Ale choď! Iba čo ma doberáš. Keď sa mihalnice predĺžia, zúžia sa oči a stanú sa tesné, to je nie pekné. Vôbec, žmurkajúci človek je nepríjemný. Nikdy nevieš, čo chce, čo má za lubom. Za žmurkaním trčí vždy nejaký fígeľ. Začal by ti tak niekto lásku vyznávať krásnymi, vyberanými slovami: „Slečna, vy moje nebo, vy moja nebeská obloha, vy moja ruža, rajská záhrada…“

— Fuj! Strašne staré. Nevieš niečo nové?

— Teda: „Ty moje milé rádio, všesvetový ohlas, zachyť i moje volanie, ty moja stratosferická výška, prijmi vzducholoď mojej túžby!“ — zasmiala sa matka. — Lepšie? Modernejšie? No, a začne ten rytier, počkaj, i to je staré, začne ten „ladič svetového všezvuku, stratosferický letúň“ žmurkať, namiesto aby celkom obyčajne zavzdychol, čo mu povieš? Uveríš mu? Nie. Urazíš sa alebo si pomyslíš, že sa ti posmieva. Fánka u susedov zostala starou pannou pre žmurkanie. Uchádzal sa o ňu bohatý, driečny, jemný obchodník, ale žmurkal, a čím horúcejší bol, tým väčšmi žmurkal. Nemohol sa dostať k vyznaniu lásky. Fánka sa vždy urážala a zakaždým ho odbila. Napokon i jemu sadla mucha na nos, odišiel a viac sa nevrátil. Žmurkal by ti tak Janík, veru by si nevykrikovala ako zmyslov zbavená: „Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma!“

Želka počúvala, počúvala, a neverila svojim ušiam. Rozšírila oči od začudovania. Boli naozaj veľké, lebo sa i v rozširovaní očí cvičievala. Na obrvy jej vyskočili tenké prúžiky a dávali jej pohľadu nemé zdesenie. Dívala sa na matku strmým zrakom a chvíľku trvalo, kým sa jej vydrala z pŕs otázka:

— Odkiaľ to vieš?

— Počula a videla som. Keď sme už pri tom, tak ťa prosím, vynechaj ma zo svojich neslušných hier. Nechcela som o tom hovoriť, ale čo je mnoho, to je mnoho. Čo mu máš vravieť: „Bozkaj ma na ústa, a nie na hrdlo, mama by mi závidela.“ Ja som sa v živote dosť nabozkávala, a keby som chcela… Ja ti nezávidím.

Nebolo to povedané s hnevom, ani nie s vážnou, prísnou výčitkou, len tak nedbalo, ako čo by na tom nič strašného nebolo, ale Želka vyskočila zo stoličky a zdesene vykríkla.

— I to vieš? To je predsa len hanebné, tak počúvať za dvermi. Nemôžem krok urobiť, aby ma domáci špión nepozoroval. Hanba! Nesmiem sa ani hnúť. Dokedy sa budem držať tvojej sukne a ty mňa dokedy budeš chytať za košieľku, aby som nepadla? Nenajmete tri bony čo by dávali na mňa pozor?

— Nonononono! Nemusíš sa urážať. Bola to náhoda, — chlácholila mať.

Želka nepočúvala. Chytila si hlavu medzi dlane a lamentovala:

— Ako čo by som bola jarabica, ktorá sa nemôže skryť pred kopovmi, musí lietať, aby ju videli a mohli trafiť.

Toto porovnanie mala z jedného maliarovho listu, v ktorom jej tvrdil, že rodičovský dozor škodí dievčaťu, lebo ho robí nesamostatným. Teraz sa tejto múdrosti chytila, pobúrená nad nespravodlivosťou. Prišlo jej ľúto. Mihalnice sa jej zatriasli a riasy zvlhli. Zamihala a stisla viečka, aby slzy nevtiekli do očí. Priložila si široký rukáv nočného obleku s belasými venčekmi k tvári a plačlivo vravela:

— Hanba, hanba!

Celkom vážne zaplakala. Cítila sa prichytená pri nepeknom čine, ale ktorý len oni — starí pokladajú za nepekný, v jej očiach je celá vec bezvýznamná. Špatné je len to, že sliedia za ňou a chcú ju dochytiť, aby jej mohli štuchnúť do očí: „Kradla si!“ Nič neukradla. Brala, čo jej dávali, a dávala zo svojho. Ústa sú jej, srdce je tiež jej, ona je tiež svoja, má osemnásť rokov a môže narábať so svojimi „predmetmi!“ tak, ako sama chce. A predsa si myslia, že je ich vecou, takým akýmsi vtáčikom v klietke, dajú mu medzi drôty cukrík, mrkvu, nasypú konopné semiačko, aby mal čo ďobať, nalejú vody do mištičky a vrátka zavrú, aby vtáčik nemohol vyletieť, lebo ak vylietne, hneď je tu i kocúr, ktorý ho roztrhá a zožerie… Budú mu pískať: „Milý, drahý vtáčik!“, kým je v klietke a šteboce, a keď vybrnkne, hneď ho chytajú a s krikom zatvárajú.

Hodila sa do kúta divána a fikala:

— Čo sa o mňa bojíte? Viem, čo robím.

— Vravím ti, že som to ani spomenúť nechcela, — vyhovárala sa matka, — len mňa aby si do toho neplietla… No, neber vec tragicky, — utišovala ju. Ani sa jej nesnívalo, že jej slová budú mať taký účinok. — Nechcela som ti nič vyčítať. Uviedla som len príklad, aké následky môže mať žmurkanie. Náhodou mi vhuplo do reči. Viem, že je to nie nič vážne s Janíkom. Povedala som i otcovi, že sa len cvičíš, aby si vedela, ako sa máš správať, keď ti to naozaj bude treba. Taká gymnastika lásky, ako je gymnastika tela, bokov nôh krku dýchania, cvičenia očí, mihalníc, žmurkania. — A aby dcéru rozveselila zažmurkala na ňu a navrhla: — Poďme žmurkať!

Želka v kúte divána bola ešte rozžialená, že ju ako jarabičku vyhnali z úkrytu na božie svetlo a že ju ako vtáčika chcú mať zatvorenú v klietke, fikala a žiadalo sa jej pomsty za mrzké konanie rodičov. Hodila hlavou:

— Vážne je to. Just je to vážne.

Matka pobadala, že hovorí len zo vzdoru, ale chcela ju silou-mocou utíšiť, aby prestala so slzami. Prisvedčila:

— Teda vážne. Janík je i mne sympatický. Prečo nie? Je skromný, smelý, príjemný. Len, pravda, trošku malý úradník. Otec vraví: „Keby bol aspoň radca.“

— Môže byť ešte i prezidentom, i ministrom, je mladý, — vzdorovala Želka.

— Má i dobré vystupovanie, — bastvila mať, — také nenáročné, ale zato isté, vedomé, hrdé.

Zo Želky vybuchlo:

— Ťuťmák je!

— Na zasa.

— Bojí sa ma ako ohňa. Nechce sa popáliť.

— To je to, že je hrozno vysoko, a preto je kyslé.

— A nechce sa ani načiahnuť — blázon!

Matku potešilo, že je po plači a ani nemusela odprosiť dcéru za urážku, ako sa to inokedy stávalo. Mala síce na jazyku: „S ťuťmákom by som sa nebozkávala“, ale potlačila slová, aby sa zasa nedotkla jej citlivosti. Tanulo jej na mysli i to, že ak je Janík „ťuťmák“, tak to predsa nebude nič vážne.

Aby dcéru rozveselila, spýtala sa jej ešte raz:

— Zo žmurkania nič nebude?

Želka ešte cítila tŕň vo svojej duši a žmurkať sa jej nechcelo. Potrebovala ešte nejakú ihličku, vypaprať tú čiernu čiaročku.

— Tak teda si dám jeden „Medailón“, či mi vyjde? Budeme vedieť, či je tá vec vážna a či nie.

Pomiešala karty obidvoma rukami, tak ako ležali rozložené na stole, vzala ich poskladané do ruky a začala ich vykladať.

— Daj si radšej „Vrkoč“, — odporúčala Želka.

Matka sa usmiala:

— Skorej vyjde? — „Tŕň je von,“ myslela si pritom.

— Vyjde, nevyjde.

— Jedno ti je, či je vec vážna alebo nie?

— Jedno.

— Tak by otec predsa len mohol slovo stratiť za toho „ťuťmáka“.

Želke prešiel kyslý úsmev po tvári:

— Ak mu to pomôže.

Dievča sa uspokojilo. Prisadlo zasa k matke za stôl, a nakláňajúc sa, dávalo pozor na „Vrkoč“, aby nebola mýlka. Onedlho si pozrelo na zápästie a podotklo, že budú správy.

Keď „Vrkoč“ vyšiel, Želka prešla k rádiu a otvorila ho. Hľadala Bratislavu.

„ … Fŕŕŕ … cink … búú … ááá … ííí…: fidli-fidli… óóó …“ Prestala vrtieť.

„…Francúzsky ministerský predseda Laval vyhlásil…“

— Zasa Habeš, — zamrzelo pani Ľudmilu, — nemôžem zniesť tie večné vyhlásenia. Ten vyhlásil to, ten to, čo minúta iné, vidíš, tak je s nimi ako s Fánkou a jej snúbencom, každý akoby žmurkal, sam pánboh vie, čo si myslia, čo zakrývajú slovami. A delá už hučia.

„Rada ustanovila, že sa zíde … Päťčlenný výbor… Šesťčlenný výbor… Trinásťčlenný… Plénum… Jediný možný záver… Dve možnosti…“ znelo z aparátu.

— Zavri, prosím ťa.

Želka zavrela. Vrátila sa k stolu. Nastalo ticho, len čo kedy-tedy plesla vyložená karta.

Rozhostil sa milý, tichý večer.

7. Vlastenci

Predseda strany Farnatý si sadol na bočné operadlo veľkého plyšového fotela s červenými a čiernymi romboidmi. Ľavou nohou sa ľahko dotýkal lešteného parketu, pravú prehodil cez koleno a chytil si ju za priehlavok. Trošku nahrbený rozprával svojmu priateľovi, poslancovi Radlákovi, človiečikovi malého, ale pevného a širokého vzrastu, s nazad česaným, riedkym a úzkym kohútím hrebeňom plavých vlasov, tuhými, mäsitými lícami a nosom s drobnými, červenkastými žilkami. V jeho úzkych, ľstivých očiach a na hrubých, holených perách pohrávala potuteľná neúprimnosť, ktorá sa teraz, keď k nemu hovoril predseda veľkej politickej strany, menila na sladký výraz bezhraničnej oddanosti a vyrážala sa v lichotivých frázach. Bol oblečený v žakete, čím chcel tiež poctiť predsedu, o ktorom vedel, že je márnomyseľný, dá na zovňajšok a na elegantné vystupovanie, najmä keď išlo o výstup pred ním.

Radláka zavolali v politickej veci. Rokovanie malo byť dlhšie a nanajvýš dôverné v súkromnom byte, čo ešte väčšmi odôvodňovalo dlhý čierny kabát a rukavice.

Do izby svietilo poludňajšie slniečko spoza stromov malého parčeka a tône pohyblivých listov padali na bledobelasé steny, triasli sa v jasnom kruhu a menili podobu. Pomaly prešli na diplom v pozlátenom ráme, ktorý zobrazoval veniec klasov a vo venci orajúceho sedliaka za bielym, tučným koníkom a pluhom, niekoľko cifrovaných riadkov s posvätením a podpisy. Iste nejaký čestný dar.

Radlák stojačky chlípal čiernu kávu z červenej celuloidovej šáločky, držiac ju prstami za spodok a podkladajúc pod ňu dlaň, aby nekvapkal na koberec.

— V mocenskej politike, — hovoril predseda, nehľadiac na Radláka, ale na svoju nohu, ktorou neprestával vrtieť, — je každá sentimentalita vylúčená a každá kresťanská morálka dávno odparentovaná. Kam by si zašiel napríklad s desatorom božích prikázaní? Nebudeš mať iných bohov predo mnou? Pekní by sme boli, keby sme len pánaboha mali pred očami a tak žili, ako pánboh ústami Ježiša Krista prikázal. Ústupčivosť, pokora, láska, odpúšťanie, chudoba, cnosť. Naším bohom je predovšetkým moc. Len kto má moc, má právo byť chvíľkami slabý, ústupčivý, odpúšťajúci, milujúci, pokorný. I pánboh to len preto káže, lebo je už mocný a aby zostal mocný. K moci vedie tisíc ciest a chodníkov bezprávia a násilností. Po týchto cestičkách a chodníčkoch musíme kráčať voľky-nevoľky, ak chceme prísť k moci.

— A prídeme do pekla, — nevydržal Radlák. Zložil šálku na nízky, okrúhly, čierny stolík. Takéto bezbožné reči ho poburovali.

Predseda sa nedal mýliť:

— Pomni, abys den sváteční světil? Ty ho zasväcuješ, ale politike, ľudovým zhromaždeniam, organizovaniu straníkov, vždy v nedeľu, vo sviatok a mimo kostola. Nepromluvíš křivého svědectví?… Nepokradneš?… Nepožádaš, což cizího jest?…

— Ako ty to dobre vieš, pán predseda.

— Som z kňazskej rodiny… Ako politik nemôžeš uznávať ani trestný zákonník. Keď ide o moc, o vládu, je dobrá i zrada, i falšovanie peňazí, klam, krádež, lúpež, vražda. Všetky tieto trestné činy, ak sa nimi môžeš dostať k moci, sú oprávnené, a trestuhodné sú len do tých čias, kým si nie pri moci; keď si nimi dosiahol moc, premenia sa na slávne činy, na zásluhu, ako keď čarodejník spraví z tmavej šatôčky zelenú, z tvojej čiernej kávy čistú sódovú vodu.

Cviker sa zablysol. Predseda pozrel na poslanca mdlými, ustatými očami. Jeho reč bola taká ako oči: mdlá a ustatá. Cítil horúčku a chcelo sa mu ležať. Spustil sa do hlbokého fotela a oprel si hlavu o podušku, ktorá visela na šnúrke. Na chvíľu obrátil tvár k povale. Trčala mu len tenká, ostrá brada. Hýbala sa a Radlák počúval vety bez prízvuku, pomalé, jednotvárne, s krátkymi prestávkami, ako diktando do stroja. Ruky mu ovisli pri bočných operadlách, nohy si vystrel dopredu. Celý človek sa zdal ustatý, bezvládny, nakoľko možno nehybný v posunkoch a aj v tvári. Bola to tvár zmrznulá, úzka, bledá, bez mäsa, s natiahnutou kožou líc, bez obŕv a rias, so stareckým, pohúžvaným lalokom. Na hrubej, holej pere, v kútikoch dosť dlhých úst a okolo nozdier trhlo sa čosi kedy-tedy na chvíľu, to bol jeho ledva badateľný, bagatelizujúci úsmev.

Ťažko zdvihol ruku a prešiel si ňou po vysokom, okrúhlom, lesknúcom sa čele bez vrások, po riedkych, dohora česaných, tmavých vlasoch až k tylu, stisol si nakrátko tenký, žľabovitý krk a zasa zložil pomaly ustatú ruku, akoby ho bolela, na vyrovnané koleno.

— Na vraždy sa ešte nedáme, — ťahal, — to je v pokojných časoch hrubý prostriedok, hoci i zabíjame, keď nie naozajstne, tak mravne, kompromitovaním, charakterne, odstŕkaním, ohováraním, priťahovaním, podkupovaním, výhodami, nebadaním, mlčaním. Máme na tisíce pušiek, ktorými odstreľujeme. Z nemravných našich činov spravíme politickým komediantstvom činy nevinné, záslužné, vlastenecké, z perdít panenky, z čertov anjelov. Potrebujeme čarodejníka.

Pomlčal, ale zdvihol ukazovák, aby ho Radlák ešte neprerušoval. Potom otrčil prst proti nemu:

— A za čarodejníka som si vybral teba.

Tušil, že vidí na Radlákových obrvách otázku: „Prečo práve mňa?“

— Ako bývalého farbiara, — odpovedal hneď. — Vedel si prefarbiť látky, myslím, že budeš vedieť prefarbiť i duše. Ani nejde o prefarbenie, len o prifarbenle. Vec je ľahká. Aby si vedel, o čo ide, vysvetlím ti to. Popularitu, ktorú máme v smerodajných kruhoch, máme len pre nepopularitu, ktorou sa honosíme doma. My žijeme, kvitneme a voniame vo verejných sadoch len od toho hnoja, ktorý na nás kydajú doma. Potrebné sú dve veci: zvýšiť našu popularitu, ktorú tu máme, ešte väčšou nepopularitou, ktorú tiež máme. Totižto, aby sme ešte väčšmi voňali, treba ešte väčšmi smrdieť, treba ešte väčšej dávky hnoja. To by bolo jedno. A druhé: zvýšiť svoju popularitu i doma tým, že im dáme možnosť na väčšie porcie hnoja. Vulgo: potrebné je, aby doma ešte väčšmi bili do nás, ale s naším uzrozumením.

— Ďakujem pekne — bitku objednávať, — vykĺzlo sa Radlákovi.

— Nič neďakuj. Aby do nás prali, budeme im platiť.

— Ešte krajšie.

— Získame viac dobrých rezultátov: bitku za vlastné peniaze, ktorá nebolí, lebo podplatený sa len zaháňa. Rozmach veľký — úder slabý. Rozmach vidia — úder cítime a vieme, aký je.

— A keby naozaj udierali? — nedôveroval Radlák. — Neriskoval by som.

— Nevidíš a necítiš, že im kladieme pascu. Pasca je druhý dobrý výsledok. Vlezú do nej za slaninkou, a máme ich aj s pascou. Postačí malá vyhrážka: „Ach, vy zradcovia! Vy bijete za naše groše. Aká ste vy opozícia?!“

Radlák krútil hlavou. Nepáčila sa mu myšlienka.

— Taká opozícia bude deravé vrece. Budeš do neho sypať zlato ako krúpy? Nikdy ho nenaplníš. Aj im bude stačiť vyhrážka: „Podplácajú nás! Chcú nás podplatiť! Ale my sa nedáme. Náš štít musí byť čistý. Cudzí groš nám smrdí!“ — rozhovoril sa poslanec a sadol si do fotela proti predsedovi, nazrúc do kanvičky, či je ešte v nej čierna káva. Nalial si do šáločky a siahol po cigarete.

— Pripúšťam, — prevzal slovo predseda, — že je to fyzicky možné. Kričať môžu: „Chcú nás podplatiť!“ Mravne je to nemožné. Výsledok: Nevykríknu. Prečo by aj kričali? Krikom nedosiahnu nič. Nepoznáš ich mentalitu? Pomyslia si: „Koľké milióny platíme my na tie všelijaké dispozičné fondy. Keď i dostaneme z nich, dostaneme len zo svojho. Jedno je, kto dáva.“ No, a svedomie pekne-krásne zaspí, bude chrápať, nezobudíš ho ani delostreľbou, najviac ak vyššou sumou nejakého konkurenta. Pomyslia si možno i to: „Potrebujú opozíciu, nuž si ju objednávajú u nás, a my ju dodávame: Nech platia!“

Predseda zahmkal a zas zvrátil hlavu na podušku.

— Pravda, — poučoval poslanca, — opozícia sa nekupuje na jarmoku, kde je veľa ľudí, z otvoreného šiatra. Ty predávaš a hneď i berieš groš. Z ruky do ruky. Treba obozretne. My nevieme o ničom, oni nesmú vedieť, že to ide od nás, že to dávam ja alebo ty. Čistý štít je navonok potrebný, zdnuka môže byť hrdzavý. Pozri si švíky na kabáte. Tam sú, ale nevieš, kde sa začínajú. Potrebné je také šitie, v ktorom sa uzlík stráca. Treba prostredníkov, mecénov, ktorí s opozíciou sympatizujú a ktorí peniaze dávajú, ale hlavný sa stratí.

Urobil krátku pauzu a sťažka vzdychol.

— Vybral som si teba, — blysol cvikrom na poslanca. — Prehovoríš s Petrovičom a usporiadate, čo je potrebné. Idú voľby…

— Voľby do Národného zhromaždenia? — vyvalil oči Radlák.

— Termín sa blíži. Treba sa pripravovať. Možno, že budú pred termínom… Groše máme — groše dáme. Jediná príležitosť, kde sa negazduje. Keď ich raz vezmú, je nemožný výkrik: „Podplácajú nás!“ Ktorý zlodej vykrikoval o sebe, že kradol?

Okolo nozdier sa mu zasa zjavila vráska úsmevu.

— Čistý štít, — krčil nosom, — skôr čistený štít. Otázka, čím? Každá čistota je relatívna. Jedna je za korunku, druhá za tisíc, tretia za milión. Tisícka sa nepotkne o korunku, milión o tisícku, ale je vždy istá kôpka, o ktorú sa nielen potkne, ale i prevalí.

— Nájdu sa i poctiví ľudia, — odporoval poslanec, vrtiac čiernu kávu v šáločke, vydúchol ju a doložil:

— I poctiví opozičníci, — pričom sa zasmial.

— V čom sa podobá poctivosť teplomeru? — dal hádanku predseda Radlákovi.

Radlák rozmýšľal chvíľu, ale nevedel. Zdvihol plecia.

— Obidva majú stupne. Aby sa videl stupeň, treba podkurovať. A rozdiel vieš, v čom je? Teplomer sa od teploty dvíha, od zimy klesá. Poctivosť naopak: čím ju viac okuruješ, tým je nižšie, čím menej, tým vyššie.

— Ohrievaná poctivosť nie je poctivosť.

— Poctivosť, ktorá sa nedá zohriať, nedá sa ani upotrebiť.

— Neveríš v čestného politika?

— Verím, neverím. Ostatne, zle som povedal, že poctivosť, ktorú nemožno zohriať, nedá sa ani upotrebiť. Dá sa. Čestných opozičníkov potrebujem. To sú barany, čo si myslia, že najtvrdšia vec na svete sú ich rohy. Budú búchať do múru, kým si lebky nerozbijú. Stretneš sa azda i s takýmito, ale iste sa stretneš i s „charakternými“, ktorí sú síce barany, ale rožky majú len nalepené. Trošku masti, a rožky sa odlepia. Obídeš, pán poslanec, tvrdých a obrátiš ich na mäkších. Naleješ oleja do týchto nádob. Nech rozkradnú ich baranie heslá domáci zlodeji.

— A zradcovia, — pritlačil Radlák.

— Na každý prípad je dobre, keď budú dvojakí: „Poolejovaní“ alebo, ak chceš, „Pomastení“, a „Tvrdorohí“. To znamená rozdvojenie, a rozdvojenie je začiatok rozkladu a zániku. Rozdvojený dom padá, — zacitoval zo Svätého písma. — Takéto rumy sú ešte drahocennejšie ako hnoj. Rozumieš?

— Čoby som nerozumel?

— Tak teda, — zdvihol sa opatrne z fotela, postál chvíľu, skúmal, či mu noha nestŕpla. Skrčil a vystrel najprv jednu, potom druhú, aby mohol bezchybne prejsť za svoj veľký písací stolík, pustil sa operadla a šiel pomaly, rozvažite, so skrivenými kolenami. Tu sa oprel prstami o sklo stolíka, a opäť sadajúc, opakoval unavene:

— Ty budeš prvý tajný uzlík na tomto šití, Petrovič druhý a tam s ním nájdete od tretieho do desiateho.

Po chvíli upozornil:

— Petrovič musí prispieť.

— Tvrdý gunár, — pochyboval Radlák.

— Ak nechce byť poslanec, zostane tvrdá hus.

— No, za poslanectvo si dá i oko vyklať.

— Tak. Teraz choď a konaj.

Otrčil mu širokú, plochú ruku s naliatymi žilami. Radlák, keď ju chytil, zamihal očami a zažartoval:

— V znamení zrady!

— Pre mňa! — nedbal a mdlo kývol rukou na rozlúčku.

Pri dverách sa poslanec obrátil:

— Naozaj budú voľby?

— Budú, budú, keď ti vravím. Okolnosti sa zdajú priaznivé.

— A kedy?

— Začiatkom budúceho roku, ale to je tajnosť ako vôbec celý náš rozhovor, to ti hovorím.

— A veď zrok nevypršal.

— Vyprší, keď my chceme.

Radlák sa ešte raz prehol v páse. Otáľal chvíľku, rozmýšľal pred zavretými dvermi, prestúpil z nohy na nohu. Chcel niečo povedať, a nevedel sa hneď rozhodnúť. Farnatý zbadal poslancove rozpaky a pomohol mu netrpezlivou otázkou:

— Čo máš ešte na srdci?

— Neviem… Je to také háklivé… Aby si reku nezahudol na mňa, — usmial sa krivo a dodal presvedčivo: — Nemáš oddanejšieho straníka.

— Ach, tak! — pochopil predseda, — o tom niet pochybnosti, že by sme ťa nekandidovali medzi prvými. Netráp sa! Ty poslancom budeš!

Uspokojený Radlák sa poďakoval. Len to chcel vedieť. Skrčený od poklony vyšiel a pozorne privrel za sebou dvere.

Takto bolo približne dohovorené, že si získajú a podložia nohu opozičnému časopisu Bojovník, orgánu nespratnej strany radikálov, a tým i celej politickej grupe, ktorá sa zažrala do akejsi dávno práchnivejúcej národnej myšlienky ako červíky do mŕtvoly. A ak by vyhnaná duša ešte lietala okolo hrobu? Treba ju zahnať alebo upotrebiť. Cena poctivosti nebola ustanovená. Určí sa podľa trhových cien. O nej bude neskoršie referovať už či poslanec Radlák, či sám Petrovič a či tretí alebo štvrtý švík na politickom zošivani. V každom prípade nech je to čím lacnejšie.

Takýmto činom sa Petrovič dostal z krajinskej politiky do ríšskej a ríšska politika do jeho domácnosti. To nebolo také, že slepá kura našla zrno. Nijaká náhoda! To bolo riadne sypanie jačmeňa domácej hydine, z ktorého sa malo dostať zrnko i významnému, bystrému kohútovi s prítomnosťou a budúcnosťou.

8. Starý a nový typ

Radlák sa vrátil najbližším vlakom z Prahy do Bratislavy. Ľahol si spať, aby nahradil zameškané nočné hodiny. Keď sa zobudil, bol už mesiac november, a to november z najnevydarenejších a najprotivnejších deciek z dvanástich detí roka. Fňukal, lial slzy, skučal vetrom, utieral sa mokrou šatôčkou hmly, a kým ju ťahal z vrecka, vypadol z neho i mráz i vodový sneh s chumáčmi ako vtáčie hlavičky. Mal čiernu tvár a jeho pohľad bol tmavý. Kam pozrel, zatônil všetko.

Hnusné je mesto v takom čase. Mokré parčeky s nitkami tmavého snehu sčerneli so stromčekmi a kríkmi. Zjavili sa v nich vrany a začmudené mestské vrabce. Sedeli nehybne na vetvách, ako čo by driemali. V rannej polotme sa zdalo, že sú to listy, ktoré vlhký, sychravý vietor nestačil ešte odtrhnúť. Išlo na deviatu, a deň ešte vždy spal s nocou. Tma v bytoch tma na námestiach a v uliciach. Električky, obchody, kaviarne svietili. Vozy s reflektormi sa hnali a rozstrekúvali vodu na dlážku so snehovou kašou. Tmaví ľudia sa ponáhľali, ovinutí šálmi, zavretí do kabátov, s rukami vo vreckách alebo pod dáždnikmi. Galoše vŕzgali, topánky čliapkali. Kadekto sa šmykol, prekračoval mláčky, odskakúval, prebehúval. Len policajti stáli na bielo-červených pódiách v gumových plášťoch a rozhadzovali rukami v bielych rukavičkách. Okrem týchto pódií a bielych, zelených, červenkastých čerstvých plagátov a vyhlášok nikde nebolo vidieť letné alebo jesenné pestré farby.

Najviac vábili biele vyhlášky. Ľudia postávali pred nimi, porozumeli, o čo v nich ide, a nedočítajúc, išli ďalej. Boli to obyčajné oznamy, vzťahujúce sa na zoznamy voličov.

Radlák, idúc Fochovou ulicou do kaviarne, kde druhý raz raňajkoval, aby si prečítal noviny, tiež zastal na chvíľku pred Oznamom a rozpomenul sa na advokáta Petroviča, že mu má povedať dôležitú vec. Zabočil najbližšou uličkou na Dunajské nábrežie.

Prišiel mu na um, a teraz ho už aj znepokojil predsedov výrok: „Idú voľby.“ To síce ešte neznamená, že budú v januári alebo vo februári, ale uvedomil si, že i prípravy sú spojené s veľkou námahou, cestovaním sem a ta, zlými nocľahmi, stravou, rečami, zhonom, a najmä neistotou, čo sa kandidovania týka… Ako v takom nešťastnom novembri, všade nebo zakabonené, na východe, západe, severe, juhu a nevieš, čo ti padne na hlavu a sklzne za krk… Zachmúri sa aj politický horizont a voľby sa začnú liať ako z krhly, raz do obcí, potom do okresov, do krajiny, do snemovne, do senátu, raz ta, raz ta. Hotový krajinský dážď, a ty pod v ňom medzi národ nespokojný, nedôverčivý, nepriateľský, rozväzuj vrece sľubov, mam a klam a strež si hlavu lakťami, aby ti ju neprebili.

Letelo mu hlavou ako orkán:

Prečo, prečo sú tí hlavní politickí činitelia takí zvedaví na vôľu ľudu?

Že sa vôľa ľudu mení?

Čerta! Ona sa vždy plazí okolo čriev a brucha, aby ústa mali čo žuvať a žalúdok čo tráviť.

Menia sa len niektorí kandidáti. Vodcovia sa nemenia. Oni pevne sedia, sedeli a budú sedieť v parlamente, v senáte, v ministerských kreslách a na kandidátkach. Ich nemožno nahradiť, a čo by im narástla šedivá brada po topánky alebo plešina po päty. Bolo by aj hriechom, lebo oni su rozumom, otcom, svedomím a niekedy i kliatbou národa a ani rozum, ani otec, ani svedomie, ani kliatba nestarne, že by im bolo treba povedať: „Miesto mladým!“ Najviac ak to oni povedia iným. Svojim kolegom-vodcom sa iba ak usmejú a šepnú: „Nože sa posuň ďalej v lavici!“, alebo „Presadni si, prosím ťa, do môjho kresla, ja si sadnem do tvojho.“

Menia sa len tí, čo nevedú.

Tí pri každých voľbách akoby išli na smrť. Nikdy nevedia, či dostatočne chránili záujmy strany, či neoslabli na vetchých starcov, a preto či ich netreba zameniť mladými, agilnými straníkmi, aby nezhustla krv partaje a neporazilo ju.

Takých odstraňujú všelijakým spôsobom. Alebo ich pošlú do súkromného života, odkiaľ vyšli, prostým spôsobom bez penzie, poďakovania a vyslovenia ľútosti nad tým, že opúšťajú zákonodarný zbor, alebo ich pošlú na inú pašu, čiže pole pôsobnosti s náhradou a pevnou nádejou, že sa ešte stretnú s nimi vo verejnom živote, alebo ich pošlú tak, že ich znova kandidujú, lenže na tridsiatom piatom mieste, alebo ich zavlečú na bočné koľajnice, to jest do senátu, kde môžu byť veľmi osožní a nemôžu škodiť.

To všetko by sa dalo spraviť i bez volieb. Len by sa bolo treba spýtať rozumu, otca, svedomia a kliatby národa. Oni by to uhádli, a bez vyhodenia šesťdesiat miliónov korún na papier vedeli by sme, ako zmýšľa obyvateľstvo.

Hja, zákon je zákon, a politický tajomník politický tajomník. Musia byť Damoklove meče nad hlavami poslancov. Ktože by kontroloval, či konajú svoje povinnosti? Nielen stromy, ale ani poslanci nemôžu rásť do neba.

„Veď všetci chránili záujem strany a nosili v srdci vôľu ľudu,“ povedia nám.

Nechceme sa škriepiť, ale, prosím pekne, nechránili a nenosili.

Len nech sa páni poslanci rozpomenú, či svoje povinnosti plnili vždy a všade? Či vyhoveli želaniam ľudu pri každej príležitosti?

Pán poslanec Krupinský?

Či vám nepísala istá učiteľka-evanjelička, že sa chce vydať za katolíckeho kaplána, aby ste ju dali preložiť ta, kde ten pán kaplán býva?

Čo ste urobili?

Ani ste jej neodpovedali, lebo ste si mysleli, že evanjelická učiteľka sa nemôže vydať za katolíckeho kaplána. Vy naivka na dedinskom divadle! Akoby sa nemohla!

Učiteľka sa ponosovala miestnemu dôverníkovi, on okresnému, tento zasa krajovému, ten generálnemu, tento hlavnému veliteľovi. A veliteľ na schôdzke výkonného výboru rozhorčene povedal: „Ten pán nechránil záujmy strany!“

Je po vás! Dostanete sa na tridsiate miesto.

Pán poslanec Čunderlík!

Či nebol u vás Ďumbierik, náš dobrý sedliak z Ľanovej? Však bol? Že má žreby triednej lotérie. Žiadal od vás, že nepotrebuje mnoho, len tak okolo šesťtisíc korún. Nie, nechce hlavnú výhru, ale šesťtisíc áno. Spýtali ste sa ho, ako to myslí? On celkom vážne a správne tvrdil: „Oni sú poslancom, a keď sú poslancom, musia to vedieť. Ja ich len žiadam úctivo a prosím ponížene, nech sú taký dobrý a idú do tej lotérie a povedia im, aby vytiahli moje numero.“ Vy namiesto aby ste si poznačili číslo — čo by vás to bolo stálo? — ste ho začali presviedčať, že je triedna lotéria mašina, hluchá a slepá, že jej nemôžete povedať: „Jano Ďumbierik chce vyhrať šesťtisíc korún.“ Keď jednako dobíjal, nahnevali ste sa a zahriakli ho: „Choďte dočerta! Ja do lotérie nepôjdem!“

Čože? Váváš volič aby šiel dočerta?

Nechránili ste záujmy strany!

Pôjdete ta, odkiaľ ste vyšli — bez náhrady, poďakovania sa a ľútosti.

A vy, pán poslanec Drozd!

Čo sa tak potuteľne dívate?

U vás tiež boli dvaja starostliví otcovia. Ján Mikita starší a Jozef Ružiak starší. Ján Mikita starší vás prosil, aby Jozef Ružiak mladší, syn Jozefa Ružiaka staršieho, prepadol na notárskej skúške. Jozef Ružiak starší zasa chcel, aby Ján Mikita mladší, syn Jána Mikitu staršieho, zlámal si krky na tej istej skúške, lebo obaja chceli byť notármi v Podlúkach. Obidvaja to chceli mať hneď na papieri a popredku, aby boli istí. Odohnali ste oboch. Zhrozili ste sa a vykrikovali, že je to neslýchané takto žiadať skazu svojho blížneho, že by ste ešte rozumeli, keby Ján Mikita žiadal, aby jeho syn preplával na skúške, a Jozef Ružiak, aby jeho syn Jožko nenechal tam zuby… Ale toto!…

Prišli ešte raz. Vy, aby ste sa ich striasli, dali ste im po liste. Lenže aké to boli listy! Starému Mikitovi ste napísali: „Bodaj by ten Janko Mikita prepadol!“ A starému Ružiakovi: „Bodaj by prepadol aj so synom!“ A prepadli…

Všetci štyria boli našimi straníkmi. Prišli sme o štyri hlasy. Viac. A rodina?… Pripíšte následky sebe! Nečudujte sa, keď vás presunú za senátora, ak vás presunú. Sotva. Vy iste tiež celkom sproste prepadnete, lenže pri kandidátkach.

Ani pán poslanec Bezbožný nie je nevinná fialka. Od vás, pán môj drahý, sme očakávali, že sa pochlapíte a potľapkáte sa po vrecku. Pekne! Darovali ste sedliackej jazde starú kobylu. Nevieme, nevieme, kto bude rehtať? Len si všimnite, čo robia iné strany v takýchto urážlivých prípadoch. Napríklad klerikálna strana vyvrhla zo svojho lona poslanca Nedobrého, nie pre meno, ale preto, lebo stále dával len sväté obrázky, malé svietniky a kalichy na boží oltár, a neboli ani zo zlata ani zo striebra, len taká akási alpaka, zato do kostola nechodil, pravda, v baroch vyhadzoval tisícky… A Tužina? Poslanec robotníckej strany? Jemu vytklo väzy, že stále navštevoval kostoly, modlil sa namiesto aby chodil do krčiem a porozprával sa so svojimi súdruhmi. A Miština? Radikál? Dva dni hostil u seba svokra-roľníka. Pri rozlúčke si padli do náručia. Mal opletačky.

To je disciplína! Čo?

Teda pozor!

Nečudujte sa, keď žiadame, ba požadujeme, aby ste s našou stranou, s našimi voličmi nezachádzali ako s hnilými hruškami. Frčky dávajte svojim deťom, nie našim straníkom. Frčky môžu dávať len osvedčení vodcovia a politickí tajomníci svojim poslancom. Uvedomte si, že keď ste zákonodarcom, vy ste obeťou, a nie volič. Volič je kaplnka, pred ktorou sa treba pokloniť, aj kľaknúť. Najmä keď idú voľby. Vtedy je tak, ako keď kňaz zdvihne monštranciu a začne sa cenganie. Dolu, dolu, pyšné čelá! Ponížte sa! Ešte nižšie! Až k chladnému kameňu kostola, po ktorom chodíte! Veru tak.

My sa nechceme škriepiť, ale sa nám naozaj tak vidí, že páni poslanci nemali vždy pred očami záujmy voličov. Z uvedených príkladov vidieť…

Takto sa asi škaredil v duchu poslanec Radlák. A hoci ho predseda ubezpečil, že poslancom bude, čo náramne objasňovalo kúty jeho minulosti, predsa ako pred spoveďou skúmal svoje svedomie, čo dobré urobil pre stranu a strana pre národ.

Zhľadúval stebielka na zožatom poli, zhrabúval v snôpky, aby potom, keď začne chodiť s nimi po mestách a dedinách, mal čo mlátiť pred voličmi.

Keď Petrovičovi oznámil, aký mal rozhovor s predsedom strany, Petrovič sa tak potešil, že hneď otvoril novú koňakovú fľašku a zapálil na lustri všetkých dvanásť hrušiek.

— Predseda ťa veľmi chválil, — rozprával, chlipkajúc nápoj, — povedal mi, aby sme si všetci z teba vzali príklad. Ty vraj rád dávaš. Neodmietneš nikoho. Pomôžeš každému. U teba je každá figúra hlasom.

— Koľko? — pochopil advokát.

— Závisí od výsledku vyjednávania s radikálmi. Čím drahší budú, tým viac, čím lacnejší, tým menej. Ak sa spoja s nami zadarmo, možno, že sa obídeš bez obetí, len stranu to bude stáť jeden, povedzme, dva mandáty.

— Pravda, okrem môjho? — bál sa.

— Rozumie sa. Teda na zdravie! Musím ísť poprečitovať si novinky, — náhlil sa Radlák.

— Počkaj, máš kedy. Tak, ako to povedal pán predseda, že si musíte príklad vziať zo mňa?… A čo ešte povedal?

Chcel mu zopakovať radostnú novinku i s prídavkom.

— Že si ty najsúcejší.

— Tak povedal: „najsúcejší?“

— Tak.

— A potom?

— Že len tebe možno dôverovať.

— No, ešte jeden.

— Ale posledný.

— Povedal, že len mne môže dôverovať?

— Povedal.

— Hm. A ty čo na to?

— Prisvedčil som.

— Teda ja mám ísť vyjednávať?

— Ty.

— A akým tónom to povedal? Vrelým a či chladným?

— Až tak kypelo.

— Že som najsúcejši?

— Mhm.

— A dôvery najhodnejší?

— Hej.

Vypili.

Radlák ledva mohol odísť. Petrovič si šúchal boky od radosti. Keď odnášal fľašku koňaku do skrinky, vypil si ešte i cestou rovno z fľašky. Potom si sadol za písací stolík a začal rátať. Nezahasil ani luster. Môže raz sám seba iluminovať.

Pred ženou ho svrbel jazyk. Musel vždy doň zahryznúť, aby neprezradil tajnosť. Koncom týždňa od ustavičného hryzenia ho tak rozbolel konček jazyka, že nevydržal.

V istý sobotňajší večer boli kandidačné porady. Keď sa zberal na ne asi o siedmej večer a pani sa ho spýtala, kam sa chystá pred večerou, pošteklil ju pri objatí pod lopatkou a tajnostne povedal:

— Večeru nechystaj. Idem na kar.

— Bože! Kto umrel? Komu?

— Mnohým. Bude masový pohreb.

— Nejaké automobilové nešťastie.

— Nie. Politické.

— Poprava?

— Áno. Budú kandidovať.

— Pfú! Ale som sa naľakala.

— Čo sa ľakáš? Vidíš, že sa smejem.

— A to teraz ideš proti noci?

— Politika je nočný vták.

— A vy — politickí kuvici.

— No, budú tam netopierí, ktorým odvisne dolu hlava a zavesíme ich hore nohami, — vystrel sa povedome, — a my, noví, sa trošku i podobáme kuvikom, lebo privolávame smrť starých.

Po chvíľke doložil tichučko: — Iste budem poslancom.

— Veď si.

— To som len krajinským, ale budem ríšskym. Vôbec, krajinských zástupcov nesprávne titulujú poslancami. Tým ten titul nepatrí… Som presvedčený, že budeš hlasovať na mňa.

Skúmal žartom. Manželka tiež zažartovala:

— Sotva. Veď vieš, že som radikálna vlastenka.

— Odkedy? — zarazila ho odpoveď. Pochybovačné pozrel na ňu.

— Ty to nevieš? — prekárala. — Od samého začiatku, a vydržím do konca.

— To ti zakazujem, — položil jej prsty na ústa, — nehovor to ani zo žartu, ani mne, a najmä nie iným. Skompromitovala by si ma, kariéru by si mi pokazila. Mám dôveru Farnatého a práve som dostal prostredníctvom poslanca Radláka poverenie, aby som radikálov, ak sa nedajú získať, rozbil.

Zahrozil sa päsťou:

— Len nech sa nespoja! Rozdrvím, rozšliapem túto zaostalú, nepotrebnú stranu. Také vlastenecké žaby, — vyhŕklo z neho mimovoľne.

Žena chytila stranu slabším:

— Slony šliapu po žabách, — posmievala sa, — to by bolo! Taká ohromná strana by sa azda navalila na najmenšiu. Devín sa zrúti na červíka. Neverím!

— Ja ho už pošparcem. Nech sa pozvíja! A ty sa neopováž vystatovať, že si vlastenka, to jest že si v strane radikálov, lebo konečne vlastencami sme i my, ale, rozumieš, vravím otvorene…

Pošepkal jej niečo do ucha.

— To je politika brucha. Budem vlastenka. Milujem vlasť, svoj národ, svoju reč, — odtrhla si hlavu od jeho úst.

— Blázonko. Kto ich nemiluje?

— Vy.

— Dosť! Žarty nabok! — prerušil vážne a odtisol ju, že už musí ísť a nemôže rozpriadať dlhé politické rozhovory. Pritom mu blyslo hlavou, že nech je tento odpor ozajstný, nech je ohnivý, hnevom sršiaci, slinami pľujúci, musel by sa rozísť so svojou ženou. Slávabohu, že bol žartovný. Obaja sa smiali. Jeho „politika brucha“ sa nedotkla zasa tak veľmi jej, a jej „vlastenectvo“ jeho.

Petrovič len-len že sa nahlas nezachechtal, keď vstupoval do auta.

„Ty si vlastenka!“ posmieval sa jej v duchu. — Do klubu! — hodil šoférovi.

Šofér mu zakryl prikrývadlom kolená, zatvoril dvierka, vyhupol k volantu, voz zašomral a pustil sa nábrežnou cestou. Petrovič utrel rukávom zahmlené sklo obloka a pozrel von. Zachytil biele svetlá lampášov, bežiace po Viedenskej ceste, tučnú iskru propelera, plávajúcu s ním a kníšúcu sa nad riekou, iskierky na moste, jasný kruh pred Berlinkou a v ňom hmýriacich sa ľudí. Cesta a dlažba boli biele a suché. Za čiernou masou hájov dvíhala sa zelenkavá klenba neba s málo hviezdami, tratiacimi sa často za riedkymi chlpmi oblakov. Po chmúrnych dňoch nastala štipľavá, veterná zima.

„Ty si vlastenka!“ ozývalo a vyškieralo sa v Petrovičovej duši… „To vlastenectvo zaspalo v tebe, moja milá,“ myslel učupený v kúte voza, „a spí ako zdravé, nasýtené decko, uspaté kolísaním a pekným spevom dojky. Keď sa niekedy zobudí, sypú sa z neho bezobsažné, nezmyselné, dávno obschnuté slová, dokrčené listy hentých stromov, i oči zablysnú, možno veľmi, ale chladne, ako tie bežiace svetielka na viedenskej ceste, i rukami pohýbe, zdvihne ich, ale mu je vysoko, ako k tým hviezdam na zelenkavom nebi, čo sa ustavične tratia v bunde oblakov, i vstane a chodí medzi tými hmýriacimi sa ľuďmi, mizne v ich mase a mať ho hľadá. Úbohé vlastenectvo!

Húka siréna. Vyvalí sa kotúč dymu. Kučeravý dym hlce i posledné lístky i chladný záblesk očí, i tú poslednú hviezdičku. Prehodia mostík. Decko sa lepí na cudziu loď. Rado by odplávalo v cudzie kraje, lebo si myslí, že je tam viacej jasu, zelenšie listy, horúcejšie oči, múdrejšie hlavy. Utekaj, mať! Tvoje dieťatko sa mýli.

Starý, starý typ, toľko ráz opísaný a nenapraviteľný, opúšťajúci svoje a ženúci sa za cudzotou v domnienke, že cudzie je krajšie, vtipnejšie, svetovejšie. Nechce zostať svojím, lebo sa nazdá, že by zostalo malým, škaredým, žobráckym, sprostým, celým svetom i svojimi vlastnými ľuďmi opovrhovaným.

Ľudmilka! Ty si vlastenka?

Veď je tebe všetko malé, mizerné, hlúpe, čo je naše, všetko vkusné, veľkolepé, znamenité, milé, čo je cudzie. Starý, starý typ!… Ty si vlastenka!

Čože je tebe Vesna, spolok našich žien? Ty ideš radšej do Flóry. Čo je tebe naša Beseda? To už radšej do Aeroklubu bez aera, alebo Autoklubu na požičanom voze. Tu je vznešená cudzia spoločnosť, ženy sú vo večerných toaletách a páni v smokingoch, obcovacia reč anglicko-francúzsko-nemecká. Nijaký Šafárik, ale retoriáni s cudzími svetovými géniami, s okrúhlymi gombičkami v dierkach kabátov. Daj mi pokoj s MOMS-om, choď si ty na osvetovú prednášku, ja radšej na Pen, lebo ta chodia švédski spisovatelia a anglickí básnici, a potom to cudzie pomenovanie!… Čo je naše Národné divadlo? Čo klasické opery, ak nespievajú v nich cudzozemské primadony alebo svetoznámi speváci cudzích veľkomestských scén?… Premiéra hry, ktorú náš spisovateľ napísal?… Keď tí naši spisovatelia…onô…toto…nič nevedia. Skôr poďme na francúzsky preklad, to bude iste dobré… V tvojej, tebou neplatenej lóži hučí cudzia reč, lebo ťa navštívila Nemka, bohatá dáma, ktorá dáva čaje aj pre sto hostí a verbuje na ne známych, neznámych, len nech sú navrchu a aspoň tak vysoko ako ty… Ty sa ešte aj obchodníkom zaliečaš ich materčinou, ak je nie ako tvoja, mysliac si, že ťa to zdvihne v ich očiach, že budeš hneď väčšou paňou a lepšie, úctivejšie ťa obslúžia… Za každou sprostou sukňou, módnym „čurapé“ ideš do Viedne, lebo je tam všetko elegantnejšie… Povedz mi, čo počúvaš v rádiu, a poviem ti, kto si… Čítaš Bojovníka?… Starý, starý typ, ktorý sa nedá vykynožiť…“

Takéto malichernosti sa mu preháňali v hlave, a čudné, nezarmútilo ho to. Jeho ústa zostávali roztiahnuté, i keď vstupoval mrežovou bránou do klubu.

— Vlastenci sme my, — šomral si. — Tvoje vlastenectvo, tvoja národná politika sú pojmy vzdušné, metafyzické do tých čias, kým je k nim nie pripojená nejaká tá parcielka, chalupa, sviňa, brav… Nám sú potrebné masy, a masy treba vábiť pozemským blahobytom, aspoň dostatkom, a nie povetrím, trasením sa zvukových vĺn vo vzduchu. Masa chce vidieť, chytiť, držať, mať, z čoho možno žiť, trošku žiť — tu na zemi, u nás, predovšetkým doma. A toto je naše vlastenectvo. Vlastenci sme my…

9. V klube

V klube bolo už mnoho ľudí.

Ako sú na jeseň holé polia a pred žatvami plné žltými vlnami očakávanej úrody s čiernymi opálenými robotníkmi, tak inokedy prázdne miestnosti pestreli sa teraz pred voľbami rozličnými tvárami a odevmi prítomných.

Všetky stoličky boli obsadené. Mnohí si prisadli na rúry ústredného kúrenia. Niekoľko ich sedelo na dlhom zelenom stole a bezstarostne hompáľalo nohami. Iní postávali v malých skupinách pod zapálenými lampami. Besedovali alebo osamote postojačky čítali noviny s najnovšími správami.

Čakali na predsedu sedliackej strany, ktorý sa ešte radil v bočnej izbičke.

Predo dvermi izby stála telesná stráž. Štyria, z koni zosadení sedliacki jazdci, opásaní novými, žltými remeňmi, revolvermi v koženej kapse za pásmi a šabľami, vo vysokých čižmách, v červených nohaviciach a malých, okrúhlych, huňatých čiapkach s červeným súkenným vŕškom.

Petrovič sa rozhľadel.

Po veselom uvažovaní o vlastenectve svojej ženy odrazu ho podráždilo, že je tu také množstvo ľudí.

„Je to stisk,“ dusilo ho, „azda každý čaká, že ho kandidujú.“

Niektorých poznával len podľa tváre. Kdesi už mal šťastie s hentými tmavými, húsenicovitými obrvami. I tamten s vydutým čelom, s hrčami na ňom, je mu akýsi známy. Ľaľa! I tie šikmé ústa s lilavými, hrubými perami, i ten nos, podobný na prilepenú šestorku, už videl.

Na ich pozdravy mu poskakovali líca do úsmevu, potriasal hlavou, hádzal rukou do vzduchu, kadekomu i podal ruku s nemou otázkou: „Ký čert si? Kde som ťa len stretol?“

Mnohí mu boli známi i podľa mena i podľa povolania. K nim sa priblížil.

Poslanec Radlák mu vstúpil do cesty. Vyšiel z bočnej izby, kde sa radil predseda, a tiež akýsi nahnevaný netrpezlivo tíšil hlasno hovoriacich.

— Tichšie, prosím. Pán predseda sa radí.

— Kto je s ním — svrbelo Petroviča.

— Ale advokát Gábriš, — odpovedal cez nos, — priletel z Paríža schválne na tieto porady.

— Chce byť poslancom? — znepokojilo Petroviča.

— Parom ho vie, ale nemyslím.

„Čo je tomu chlapovi, že tak neochotne odpovedá?“ nechápal Petrovič, „počul niečo nepríjemné a hnevá sa?“

— A čo chce? — nedal pokoj.

— Predseda si ho dal zavolať. Vyhral päťdesiat miliónov ktorémusi maďarskému aristokratovi, — len tak z pleca hodil Radlák a nahnevane pošuškal: — Skôr malá podpora na volebné ciele.

— Päťdesiat miliónov? — pochyboval Petrovič, — dosť bude i päť.

Zmenšil sumu, aby tak nezávidel.

— Ale preto len neprišiel, aby si dal žilu seknúť, — núral nie celkom ubezpečený v tom, že by to mohol byť jednostranný dar. — Vernosť za vernosť, dar za dar.

— Veď sa dozvieme, — nedbal poslanec.

— Ty by si to nevedel! Tajnostkár!

— Ale tvoja vec dobre stojí, — zrádzal hurtovne Radlák.

Bolo vidieť, že sa premáha, keď to oznamuje. Radšej by bol búšil Petroviča do pŕs, ale nechcel ukázať, že mu je niečo nie po vôli. Radšej ho chytil za lakeť a takto prešli k štyrom známym pánom, ktorí stáli vprostred dvorany pod hlavným lustrom. Boli to známi bratislavskí predáci. Regionálny politik dr. Rubár, široký, nevysoký, hranatý päťdesiatnik. Na dokrčenom líci mal ešte otlačené čipky podušky, na ktorej nedávno spal. Okolo okrúhleho temena vinul sa mu tenký a bledý venček belavých ostrihaných vlasov. Pod tučným nosom s vydutými nozdrami, ako dva bobkové lístky, ťahali sa fúziky a pod spodnou perou visel tretí na znak briadky. Fajčil cigaru, a smejúc sa drobným, kozím smiechom, zalizoval odkrútený lístok na jej konci. Len čo dohovoril o voľbách, čo zhonu si vynútia dve slovesá, ktorými miesto zákonodarného zboru bude vláda „meniť, dopĺňať, opäť meniť a znova dopĺňať“ zákony a nariadenia.

— Znamenite, — rozosmial sa na celú dvoranu senátor Záčin, stojaci vedľa Rubára. V zvučnom a srdečnom smiechu skryli sa mu uši za plné, červené líca, len ich odstávajúce ružové a plné končeky bolo vidieť.

— Poďme sa zabaviť, — zasmial sa i Petrovič. Potiahol Radláka za lakeť, aby ho zadržal a dozvedel sa, aká to jeho vec dobre stojí? Ale Radlák sa nezastavil a neodpovedal na Petrovičove otázky. Zdržovaný hnev prelial sa mu cez ústa:

— Bol to iste dobrý vtip, keď sa tak rozveselil bývalý dôverník rakúskych arcikňažien… I keď vie ten „aulický magnát“, že je pán predseda tu, a tak sa rehoce… Ba pre ktorého kráľa má vo vrecku telegram?

Vo svojom hneve chcel popichať Záčina tým, že mieril na jeho vysoké známosti vo Viedni v časoch svetovej vojny, kde vymáhal audiencie v cisárskych kruhoch, vymieňal si návštevy s arcikniežatami a arcikňažnami a bol údajne zasvätený do všetkých dvorných intríg. Radlák, ako bývalý farbiar a v časoch vojny šikovateľ pri tréne na talianskom fronte, nechápal, aké to bolo akiste trápenie chrániť opustený národ vo viedenských kruhoch človeku, ktorý ten národ ani vtedy neopustil.

— A čo tam chce Žaluď? On predsa sem nepatrí, — pálilo Petroviča, keď zazrel v skupine vysokého úradníka, ktorý si stále vymieňal okuliare, podľa toho, či hľadel doďaleka a či doblízka. — Tiež kandiduje?

— Ach, ba! Prišiel obžierať hlavy, — urážal opovržlivo Radlák.

„Čo sa ten chlap tak na každého jeduje?“ hútal Petrovič.

Nebolo času na vysvetlenie, lebo už pristúpili k smejúcim sa, a Radlák, pustiac advokátovo rameno, jemne upozornil:

— Prosím, tichšie, páni, pán predseda sa radí.

Zatíchli. Len vysokého a štíhleho Žaluďa zamrzelo, že ich tu tíšia ako nezbedné deti. Zamenil okuliare a prísne pozrel na poslanca, potom sa zasmial tenkým, vysokým smiechom, drgnúc Záčina päsťou do boku:

— On je hlavný gustos.

— Celkom správne, — odobril neočakávane Záčin, — ticho musí byť.

Radlák dopočul Žaluďovu poznámku.

— Ráčte len búchať, pán radca, — sekol zlostne a šiel znova tíšiť.

— Ale ma nenapíšte na tabuľu, že som kričal, — volal za ním Žaluď.

— Ty „krajinský jeleň“, — obľahčil si nasrdený Radlák, keď sa vzdialil na niekoľko krokov, — koho chceš zasa odstreliť?

O Žaluďovi sa totiž zlomyseľne hovorilo, ako sa u nás vôbec hovorí za chrbtom, že jeho úradná agenda je dvojaký odstrel, a to: odstrel jeleňov a odstrel úradníkov, ktorí sú v hodnosti pred ním. To posledné sa nedá veriť, lebo jeho výzor a správanie boli vždy panské, láskavé a úctivé. Naopak. Skôr bolo hodnoverné to, čo on tvrdieval o sebe, že jeho vždy nezaslúžene odstreľovali, na ňom krivdu páchali pri každej príležitosti, keď mal vyplávať z popolavých vĺn šedivého mora úradníkov a dostať sa niekde na čelo, kde by bol viditeľný.

— Ja som nie ako doktor Biely, — dokazoval, — ktorý každého obalamutí tým, že jeho otec má na Slovensku také meno ako v Čechách napríklad Ricger alebo Palacký. Ja nemám nárok na to, aby mi strana sanovala a vyplácala dlžoby.

Radlák veril, ako o každom, tak aj o Žaluďovi, vždy to horšie, a veď mohol sa spýtať samého pána predsedu, či je to naozaj pravda, že ho Žaluď už tridsať ráz osobne navštívil a štyridsaťosem ráz mu písal, aby už raz potriasol statusom úradníkov, ináč nevypadnú z neho starí dedkovia a iné zažltnuté sväté obrázky. Ale ani spytovať sa nebolo treba, klebeta bola jasná, lebo keby pán predseda mal obžratú hlavu, ako tvrdil Radlák, nebol by prišiel na schôdzku predsedať. Nuž ale Radlák bol už taký človek, že rád tupil, a dnes sa ešte i hneval pre čosi.

Petrovič zostal pri skupinke štyroch pánov. Pustil sa do reči s mestským radcom Semeňánskym, tichým, nenáročným človekom, ktorý ani pri najlepších anekdotách nevybuchoval ako Záčin, ale si diskrétne kládol šatôčku na ústa, hádzal hlavou nazad a odstupoval na tri kroky, len aby nikoho neurazil svojou skromnou prítomnosťou.

„Čo už aj mestskí radcovia kandidujú do snemu?“ myslel si Petrovič o ňom, rozveselený Radlákovou tajnou zvesťou, že jeho vec dobre stojí. „To bude iste moja kandidatúra,“ tešilo ho.

— Kandiduješ? — obrátil sa na neho nevinne, ale potuteľne dr. Rubár.

— Ale kde! Na to sú iní. A ty?

— Nie. Veľmi nepohodlné zamestnanie. Už ako vojak som nenávidel execírku.

„Parom ti verí,“ pochyboval Radlák v duchu.

— Aký vojak? Skôr generál, ktorý velí, — mienil Žaluď, — a potom tá sláva — byť zákonodarcom!

— Veľmi sa mýliš. To nie je sláva, povedz radšej: otrocká robota, — vyložil Rubár, — nie generál, ale kôň v cirkuse. Nesmieš vybočiť z ohrady, len pekne cifrovať do kruhu, ináč je hneď nešťastie. Práska bičík, kričí obecenstvo. Nesmieš ten plotík preskočiť, zadkom vyhodiť, zaťať sa! Len probuj! Hneď si nespoľahlivý, nízky, nečestný. Prídeš pred súd, ktorý ťa celkom iste zbaví milej dôvery voličstva. Hlasuje na teba stotisíc voličov, a mandát ti vezme jeden prezident s dvanástimi prísediacimi.

— Nedrezírovaný kôň nech sa neprodukuje, — zavtipkoval Petrovič.

— Nechcem byť drezírovaným koňom, — mávol rukou Rubár.

— Príde mnoho nových? — chcel vedieť Žaluď.

— Skoro samí noví, — vedel Rubár, — i toto je jeden z nich, — ukázal na Petroviča.

— O tom neviem, — bránil sa Petrovič.

— Nono, všetko vieme, — ozval sa hanblivo Semeňánsky a odvrátil sa.

Prešla reč na volebné výhľady a prípadné presuny, keď sa k hovoriacim zasa priblížil Radlák s mladým, územčistým, tučným pánom s pričesanými svetlými vlasmi, v úzkom, krátkom kabáte a v širokých trampkách po členky. Z vrecka mu trčal Hospodár a tri písacie perá. Jeho holá a okrúhla tvár bola ustarostená.

— Akiste tiež kandidát, — upodozrieval Petrovič.

— Kto by tu nebol kandidátom, — súhlasil Rubár.

Radlák rozptýlil ich mienku.

— Pán Mikeska, náš okresný tajomník zo Starého Mesta, — predstavil ho, — priniesol nám zlú zvesť. Náš straník Rozvalid, direktor banky, sa podstrelil.

Rozvalida páni nepoznali. Obklopili Mikesku a Radláka, zaujímali sa, ale prijali vec dosť chladne. Akiste si pomysleli, keď sa bankový direktor strieľa, tak kradol, ak kradol, nech sa strieľa. Zlodej nezaslúži iný osud. Vyčítali v duchu Radlákovi, že ho musel označiť práve ako straníka.

V Žaluďovi sa hneď ozval pedantný úradník a tlmočil svoje myšlienky. — V novinách nič nebolo.

— Zamlčali sme, — objasnil Mikeska.

— Prečo mlčať? Práve ste to mali dať do novín.

— Ohľady na banku, na našu stranu.

— Ohľady na zlodeja, — zaútočil Žaluď, — nech by svet vedel, že je o jedného zlodeja menej.

— Veď by bol býval rún na banku.

— Do takej banky nepatrí halier chudáka, — tromfoval Žaluď.

— Nehovorte, keď neviete, prečo sa to stalo, — zahriakol ho Radlák. Chcel ho poštekliť svojím pichľavým spôsobom, aby sa tu medzi skutočnými a budúcimi zákonodarcami nerozhadzoval: — Vy, pán radca, iste i v úrade podpisujete výmery, ktoré vám predložia, bez prečítania.

Žaluď pochopil narážku a švihol:

— Keby ste ich vy koncipovali, v každom prípade by som si ich prečítal.

Radlák chcel odpovedať príkrym slovom, už mu bola nadávka na ústach, keď Záčin zahlušil debatu výkrikom:

— Hovoríš Rozvalid? V Starom Meste? Rozvalid?… Veď ja toho človeka poznám. Čo sa mu, preboha, stalo? Viem, že bol majetný a opatrný.

Rozpomenul sa i na Mikesku:

— Pán politický tajomník, viem.

Staré Mesto bolo v jeho volebnom kraji. Chodieval ta utužovať stranícke sily a vtedy vždy stálo v Hospodárovi, oficiálnom orgáne sedliackej strany, hrubými písmenami vytlačené: „Pán senátor Záčin odcestoval do Starého Mesta medzi svojich voličov, ktorí ho medzi sebou nadšene privítali.“

— Nechcel sa opierať o žobrácku palicu, — zaškrípal Radlák.

— Politická zmenka ho zabila, — zachrčal Mikeska.

Všetci sa čudovali. „Politická zmenka?“ To je predsa jediná zmenka, ktorá sa nemusí platiť. Tá že by zabíjala ľudí? Veď sa dáva bez blankety, bez podpisov, bez zroku. Text je napísaný do vzduchu alebo na vode. Následok neplatenia najviac ak niekoľko tisíc ovisnutých uší voličov. Pre takú zmenku si nikto neprebíja hlavu.

— Nie taká, na akú si azda myslíte, páni, — pochopil mlčanlivé začudovanie prítomných Mikeska, a keď prehltol sliny, ktoré sa mu od kašľa tisli do úst, vysvetlil: — Nie taká, ako keď politická strana má pätnásť rokov na programe napríklad „tarify“ a zrok platenia stále predlžuje na deň, až vnúčatá dorastú, nie taká. Rozvalida zabila skutočná politická zmenka na päťstotisíc korún, ktorú vyplatila jeho banka veľmi vplyvnému, ale pomerne chudobnému verejnému činiteľovi na založenie akéhosi Družstva na zdieranie a vyrábanie kože, potrebnej akiste na tie povestné sľúbené a nedodané čižmy a krpce pre voličov, aby sa im lepšie chodilo cez mláky a blatá k volebnej urne. Politické presvedčenie v čižmách a krpcoch! Žíranti boli traja naslovovzatí boháči, zmenka ináč celkom dobrá, krátkodobá, šesťmesačná, nie pre potomkov. Rozvalid nechcel vplyvných pánov uraziť a neprotestoval ju pri jej zroku. Azda si myslel, keď budeme niečo potrebovať, podporia naše žiadosti, povedzme pri sanovaní ústavu, nejakým tým štátnym alebo straníckym vkladom na najnižší úrok, možno i bezúročne. Zaručil sa za pánov. Páni pre neprotestovanie vyskočili ako potkany z pasce nechceli platiť. Žírant na zmenke je ako cenné očko v necennom kove, ak vypadne, iste sa stratí, a prsteň môžete odhodiť. Protest je tá tenučká retiazočka, ktorá žírantov — cenné očká drží. Retiazočka sa pretrhla, žíranti vypadli, a nedajbože ich nájsť. Však to viete, páni.

Páni pokývali hlavami, že veľmi dobre rozumejú. Hodnú chvíľu mlčali, akoby sa hanbili. Neodvážili sa žiadať mená. A ak sú to známi páni z ich strany. Len po čase sa spýtal Semeňánsky so strachom a potichu:

— Naši?“

— Nie naši, — rozfúkol chmáru sekretár, — len ten nešťastný Rozvalid je náš, páni na zmenke sú z cudzieho tábora.

— A banka? — osmelil sa Petrovič.

— Je v rukách našich ľudí. To je to strašné, — škrabal si hlavu Mikeska, pričom mu v hrdle zachrčalo ako v nečistenej fajke, zakašľal a poobzeral sa, ako čo by on bol vinný v Rozvalidovom nešťastí.

— Revízori prišli na bezcenný papier, — pokračoval so žalostnou tvárou, — rozkázali žalovať prijímateľa s tým, že ak sa suma od neho nedostane, musí platiť ten, kto premeškal protest. A to bol náš Rozvalid. Vec sa ťahala. Boli procesy. Úroky a trovy rástli. Banka začala zúriť. Konečne inkasovať treba, ale medzi inkasom a inkasom je rozdiel. Zúriť netreba… Videli ste už besnú kravu? Odtrhne sa z reťaze, vybehne na dvor, pysk sa jej pení, hádže zadkom a každého berie na rohy. Aj ona je spravodlivejšia. Berie každého do radu, a banka zdvihla na rohy, šliapala a dusila jediného Rozvalida. Chorľavý a nervózny nevydržal a podstrelil sa. Ani to nevedel dobre spraviť. Triasli sa mu ruky. Revolver, opretý o sluchu, sa šmykol a guľka vyryla iba jarček na čelnej kosti. Padajúc udrel si hlavu o ostrý uhol písacieho stola. To bola horšia rana ako revolverová. Vedomie nestratil, ale sa nedvíhal a ani nekričal. Ležal na pokrovci. Chcel umrieť a čakal smrť. Miesto smrti vošla kuchárka. Mladé, pekné dievča. Ono ho opatrilo, uložilo do postele, zavolalo doktora. Pani ho už našla v posteli obviazaného. Keď jej povedali, čo sa stalo, zamdlela, a nie a nie ju prebrať. Doktor ustálil, že pánovi je nič, prebitá hlava, a dosť. Vymyl rany, pozošíval, a prosím neležať. Pani nech leží, jej je horšie, vypovedúva jej srdce.

Mikeska sa kyslo usmial:

— Pán sa chcel zastreliť, a pani len-len že neumrela. Doktorovi to bola len prebitá hlava, — zadúšalo sekretára, — to mu nebolo nič! Lenže tých sedemstotisíc zabilo podľa mienky Rozvalida dva životy: jeho i ženin. Nechcelo sa mu vstávať z postele, vracať sa do života a nejsť pritom do banky, kde ho už stačili zbaviť direktorstva a uplatňovali proti nemu všetky paragrafy nového bankového zákona. Striktne, prísne, doslovne. Položili ruku na jeho vklady, cenné papiere, zexekvovali náradie, koberce, knihy, dobre, že tie dve postele nevytrhli spod nich a neodniesli matrace, na ktorých ležali. No, besná krava, ešte horšie, besní ľudia… A ani nie vlastný dlh! Ľudia sú najstrašnejší, keď si chcú zachrániť svoj majetok, najzúrivejší a najúbohejší… Rozvalid vstával v noci, hľadal svoj revolver, otravu, nôž, povraz, ťažký predmet. Nechcel žiť. Nech niet tej kuchárky, toho statočného dievčaťa, ktoré sliedilo za ním, dávalo pozor, chlácholilo ho, neviem, či by sme neboli mali dva pohreby v jednom dome.

— A tí páni, tí sviniari, nič? — rozčuľoval sa Petrovič na žírantov.

— Ani pyskom nepohli, — zamračil sa sekretár.

— Poburujúce.

— Poburujúce je, že si direktor nedal pozor, — staval sa dr. Rubár na stranu banky, — mohol celú banku ožobráčiť. To by bolo väčšie nešťastie. Takto je len jeden žobrák, no, dvaja, a tak by ich bolo aj tisíc.

— Poburujúce je, — odporoval nahnevane Petrovič, — že zaručitelia využili direktorovu noblesu a vyskočili z obliga.

— Mal vedieť, ku komu hodno byť gavalierom. To je vôbec stredoveký pojem a v banke čin, hoden trestu.

— Ani v stredoveku nebolo gavalierstva. Gavalierstvo je romantický výmysel, — podotkol hanblivý Semeňánsky.

— Sú spoločenské ohľady. Ja by som tiež neprotestoval zmenku proti priateľovi Záčinovi alebo proti tebe, — vykrúcal Petrovič.

— V banke sú len bankové ohľady. Tam niet kamarátstva. Rozvalid nepostupoval korektne.

— A ti traja žíranti, čo vyskočili?

— Zo stanoviska práva majú pravdu.

— Fuj! Cynik si ty.

— Tak je i zákon cynický.

— Rozvalid sa nemal ponáhľať so strieľaním, — nadhodil Záčin. — Bankový zákon sa vzťahuje na skutočných bankových zlodejov-úradníkov, direktorov, správcov. Vidiecke finančné kapacity ho len zle aplikujú.

— Diabla, — zaalegoval Petrovič. — Schvaľoval si zákon, a nevieš — tá bezohľadná prísnosť zo strany banky je len preto, lebo bola sanovaná. Netreba brať podporu, — sadol na svojho koníčka, — taká podpora je najdrahšia pôžička, úrok sa platí pokorením, stratením samostatnosti, poníženým služobníctvom, otroctvom. Nezávislé banky stanú sa väzňom toho, kto ich sanoval. On ich potom vedie pod bodákmi natisnutých strážnikov. Diktátor diktuje: Zobliecť úradníkov a obliecť ústav do tých šiat, z ktorých sme ich vyzliekli. Znížiť platy, príjmy, tantiémy. Vrátiť, čo si dostal od ústavu. Preto sa potom stávajú banky fúriami alebo, ako to pán sekretár povedal, besnými kravami.

— Kto pýta od iných, nech nehazarduje, — crkol dr. Rubár. — Rozvalid hazardoval, a to s cudzími grošmi.

— Štátny dozor musí byť, — poúčal Žaluď, — zle sa šafári, svedomie a vrecká sú široké. Kto má chrániť drobných vkladateľov, keď ich nik nechráni? Štát.

— Svojimi komisármi, — zasmial sa Radlák. Zasa chcel pichnúť Žaluďa. Vedel o ňom, že je v dvoch peňažných ústavoch plateným ochrancom verejných záujmov a v dvoch členom správnej rady.

— Koľko vám to donáša?

— Nie toľko ako vám Kreditka, — odrazil útok napadnutý, — a Zbrojáreň a Cement, — začal vypočítavať.

— Tam je predsa Záčin, — bránil sa Radlák.

— Nemáte si čo na oči vyhadzovať, — tíšil Rubár, — dobre je to rozdelené.

Semeňánsky sa nahlas zasmial, ale hneď si i položil štyri prsty na ústa. Smiešne mu bolo, že to hovorí Rubár, ktorý je v tomto ohľade azda ešte väčším podielníkom ako Petrovič.

— My, vidiečania, sme na tom zle, — dusil sa Mikeska.

— Azda nič nemáte? — čudoval sa Záčin.

— Ba. Som dozorným povereníkom v odbočke cudzineckého spolku Vítam vás!, podstarostom v Sokole, tajomníkom v 37. zbore Ligy, podpredsedom miestneho odboru Matice slovenskej a zapisovateľom v streleckom spolku Páľ!

— Mnoho krásnych funkcií, — odobril vážne Záčin.

— Bez honorárov, — kašľal sekretár.

— Aspoň nebudete musieť nič vracať, — utešoval Radlák.

— Musíme mu pridať, — uznával Rubár.

— Neškodilo by, — zatúžil tajomník, — ale lepšie by bolo, keby ste niečo dali Rozvalidovi. Bol by hneď na nohách.

Začal presviedčať, že Rozvalid bol jedinou protiváhou kňazovi Turčekovi, ktorý teraz drží celé mesto za kečku. Ak direktora nepozdvihnú, celá strana upadne. Treba ho sanovať kvôli strane. Bol iba dôverčivý a je nevinný.

— Nevinní sme všetci. Ktože zavinil, že banky mali toľké straty? — zahovoril Radlák.

— Na hospodársku tieseň platíme všetci, najmä my, úradníci, — vysolil Žaluď svoju žalosť.

„Ty platíš,“ šomral v duchu Radlák, „za tvoje nič by ti i menej bolo dosť.“ Len-len že mu za chrbtom nevyplazil jazyk od protivne.

— Strašiak zákon, hovorím, — opakoval Záčin, — netreba sa ho báť.

— Rozmnožuje sa počet žobrákov, — vrátil sa Petrovič k svojej večnej téme, — vyrábajú ich ako palice. Máme plno osvety. Všade kričia o vyššej životnej úrovni. Hlásajú akúsi eubiotiku, aby mal každý svoju príjemnú vilku so záhradkou. Po dedinách učia, ako treba hygienicky žiť, čistým byť, variť, ako opatriť nemluvňa, chorého, raneného, dolámaného. Sme samý súbeh zdravia, čistoty, kuchárstva, krásy. Bratia moji! Nielen vždy zemiaky s kapustou a kapustu so zemiakmi! Kozu, prasa, sliepočky von zo salónov! Nech je všade domáca lekárnička, vata, obväzy! Deti nie do plachiet, ale na vozíček, na slnko! Škola, škola, škola! Kultúra a kultúra! Krásne veci. Som z gruntu srdca za ne. Len o jedno sa nik nestará. Kde sú na to prostriedky? Životná úroveň potrebuje peniaze ako vŕba vlahy. No, buď zdravý v chladnej kolibe, buď čistý, keď máš dve košele, buď sýty, peč si bažanty a oblievaj ich slaninkou, ak môžeš. Eubiotika! Kde tam!… A tých, ktorí sú najpovolanejší priblížiť sa k tej úrovni a zachovať ju, čo len jedným prstom, ožobračujú. Tu máte hneď ten nový bankový zákon. Berú od funkcionárov to, čo dávno strovili, a ak nestrovili, čo mohli celkom oprávnene stroviť, vypovedávajú úradníkov a penziu im nedajú. Vymyslia bankový fond pre peňažné ústavy, aby mohli vykazovať straty a mali od koho žobrať. Zamestnancom znižujú platy na minimum a zároveň zvyšujú bytné na maximum. Netrpia, aby aj žena zarábala, keď jej muž zarába, a to ani vtedy, keď spolu nezarobia viac ako dve tisícky. Ak trafika vynáša tisíc korún, hneď ti dajú spoločníka, aby sa tá tisícka rozdvojila. Penzista nesmie pracovať, aby si polepšil, lebo o čo by si polepšil, to mu vezmú z penzie. Páni moji! Seriózni, inteligentní poslanci sa radia o tom, kde sa začína veľkostatok, či pri piatich, či pri desiatich jutrách…

— Ty to napravíš, keď budeš poslancom, — zamiešal sa Rubár, a chcejúc podnietiť Petroviča, farizejsky ho prekáral:

— Nepáči sa ti práve to, čo je správne. Nemá mať jeden všetko a druhý nič. Nech sa ľudia delia s tým, čo majú, a nech dostanú i tí, čo nemajú. Potrebné je, aby čím viac ľudí malo aspoň niečo. Posudzuješ veci z vlastného stanoviska: „Len aby som ja mal!“, ostatní môžu hladom skapať. Odpusť, tvoje výklady sú sebecké. Verejný činiteľ nesmie byť egoista.

— Taký egoista som ako ty, — vrátil prudkú, zákernú výčitku, — nuly sa nedajú deliť.

— Ale i najmenšie jednotky áno.

— Sú i nedeliteľné jednotky.

— Napríklad?

— Napríklad tvoje dva milióny. Čo nerozdelíš svoje vklady?

— Čakám na tvoj príklad.

Takúto výmenu myšlienok vyvolalo Rozvalidovo nešťastie.

Mikeska s bolesťou pociťoval, ako tí ľudia hovoria o zákonoch, že ožobračujú, a ako sa treba deliť s tým, čo iní majú. V duchu sa rozhorčoval nad nimi. Veď len preto spomenul staromestského direktora, aby vzbudil v nich súcit k bývalému cennému straníkovi a vymohol pre neho pomoc. Žiadalo sa mu počuť od niektorého: „Máme toho dosť, dajme chudákovi niečo. Teraz je príležitosť. Kandidujme ho, azda príde k sebe. Takému opustenému človeku postačí, keď vidí, že mu otŕčajú čo len prst na pomoc.“ Slová padali z výšky ako ťažké kladivá a udierali sekretára po temene. Jeho hlava sa čím ďalej, tým väčšmi hrbila. Hlobili ju medzi plecia ako klinec. „To sú nie srdcia,“ dunelo mu v hlave, „to sú železné pokladnice, ku ktorým niet dláta ani kľúčika. Ich pravidlo je tvrdšie a odolnejšie ako hociktorý kamenný zákon, čo vyniesli alebo vynesú. Tým možno pohnúť, tamtým nie. Ich pravidlo je sviatosť majetku. Máte milióny, a ste žobráci,“ nadával a žialil, ako sa Rozvalid topí so svojou drámou v rieke politických rečí.

— Tak všantročíme celé Staré Mesto do vrecka klerikálneho kňaza Turčeka, nášho úhlavného nepriateľa, — proboval ešte raz ratovať ponárajúceho sa direktora, — poškodí strane, ak sa nám ho nepodarí vytiahnuť.

— Osudný skutok, — pustil nosom Rubár.

— Osudné je v ňom nie to, že dal pol milióna korún pánom z Družstva na vyrábanie koží, — rozlišoval Záčin — ale to, že ich dal našim politickým nepriateľom a tým ich podporil. Keby bol dal tie peniaze našim straníkom, boli by zostali u nás a strana by ho iste ratovala.

— Nuž ale či straníctvo vyzlieka z ľudskosti? — vykríkol skoro uplakane Mikeska.

— Vyzlieka, — potvrdil senátor, — veď ste sám vraveli, ako tých troch gentlemanov vyzlieklo z ľudstva straníctvo. Keby Rozvalid patril do ich strany, celkom inakšie by sa boli zachovali. Takto mali príležitosť zničiť ho a poškodiť ústav, ktorý je v našich rukách.

— Cudzí majetok je nevinná panenka, — osvojil si Záčinovu mienku Radlák. — Túto nevinnú panenku mal pán direktor radšej chrániť, nie ju sotiť do rúk nezbedníkov, ktorí iba zneužili jej krásu a spravili jarmok z jej pôvabov a cností kvôli svojim nemožným politickým heslám.

— Ja len toľko poviem, — priložil Žaluď, — že taký správca banky, ktorý chce byť nóbl na cudzí účet, je zlodej a zaslúži si, aby ho položili do chládku.

Petrovič prešiel poza Záčinov chrbát k Mikeskovi, chytil ho cez plece, pritisol priateľsky k sebe, odišiel s ním na niekoľko krokov a spýtal sa ho:

— Ľutujete toho človeka?

— Ľutujem, pán poslanec, nezasluhuje taký krutý osud, — odpovedal prekvapený sekretár.

— Viete čo? Prehovoríme o tom s pánom predsedom.

— Tomu som už písal, — zavzdychol sekretár.

— A?

— Je tej istej mienky ako pán senátor Záčin. Nepokladá Rozvalida za nášho straníka. Len je ešte krutejší. Odkázal mi, že je Rozvalid zradca, ktorého treba zničiť. Náš pán predseda je presvedčený, že to direktor urobil za honorár. Neviem, kto mu to nahovoril.

— A revolver? Veď by sa nebol strieľal.

— Že sú vraj ľudia, ktorí si dajú za sto korún i ucho odrezať. Celá streľba bola vraj komédia. Ale keby ste boli videli, pán poslanec, čo sa tam robilo! Ja viem, že to nebola zrada.

— To by ste boli i vy zradca, i ja, i všetci, koľko nás je tu, keby nás okradol zlodej, organizovaný povedzme v socialistickej strane. Hlúposť, i keď to aj predseda povedal. Okrádajú nás naši vlastní. Veď ste počuli… Ja už s pánom predsedom prehovorím…

Neskončil. Pocítil za sebou kohosi. Obrátil sa. Bol to Radlák.

— O pánu predsedovi by si nemusel tak hovoriť, — vyčítal mu.

— A čože som povedal? — začudoval sa Petrovič.

— Že je hlupák.

— Odpusť. Tak som to nepovedal. Tu je pán sekretár, nech povie… čo sa ty dnes do každého zadrapuješ? Čo sa pajedíš?… Ani predseda nie je neomylný, — začal Petrovič vzbĺkať, že ho Radlák potvára z nelojálnosti k vodcovi. — Aj ty si hlupák, ak tvrdíš, že sa inteligentný človek strieľa za honorár.

Mikeska nestačil dosvedčiť, ako to Petrovič myslel, a ani Radlák nepovedal viac, len: „Tak, tak. Krásne!“ Dvere na bočnej izbe sa prudko otvorili dokorán, až udrelo krídlo o stenu. Sedliacki jazdci, zosadení z koni, sa vypäli. Nastalo tiché vlnenie. Bolo počuť hlas:

— Pán predseda ide.

To hlásil Gábriš, ktorý vyskočil z izby, kde sa radil s hlavou strany. Hádžuc rukami, ako vojak pri parádnom pochode, s mladou, veselou tvárou, s trasúcim sa chlpom čiernej štice nad čiernymi obrvami, prešiel k dlhému zelenému stolu.

— Miesta zaujať, — ohlásil sa Radlák, keď opustil Petroviča a Mikesku.

— Puľ, puľ, puľ, — posmieval sa mu advokát. — Aký moriak!

10. Kandidátky

Stoličky zahrmotili. Väčšina prítomných prisadla k dlhému zelenému stolu. Poniektorí zostali vo foteloch, len čo sa narovnali a oprášili. Gábriš zaujal miesto blízko kresla s malou vyšívanou poduškou, prichystanou pre predsedu. Petrovič, Rubár, Radlák, Záčin a Semeňánsky si sadli k nemu a oproti nemu. Mikeska sa odlúčil a šiel k ostatným sekretárom na koniec stola. Žaluď dlhými, tichými krokmi odbočil k dverám, odkiaľ mal vyjsť predseda. Radlák už zabudol na nepríjemný dialóg s Petrovičom a štuchol ho:

— Pozri, už ide obžierať hlavy.

— Ale daj pokoj, — odtiahol plece Petrovič, ktorý si neprestal ťažkať na Radláka, že mu chcel nahovoriť, akoby bol predsedovi nadal do hlupákov. „Pozri na záludníka. Všetko prekrúti.“

Záčin sa zle cítil na jednej stoličke, hľadal ešte jednu, aby si mohol sadnúť medzi dve. To robieval často, keď ho trápili hemoroidy. Petrovič sa dostal do Gábrišovho susedstva. Bol to jeho najsympatickejší kolega-advokát, i keď mu zavše závidel. Ako pred chvíľkou Mikesku, tak jeho objal cez plecia a chcelo sa mu zalichotiť, aby si získal jeho všímavosť a náklonnosť.

— A tie halušky boli naozaj teplé? — začal so smiechom.

— Aké halušky? — nerozumel Gábriš.

— Čo si niesol milosťpanej lietadlom z Bratislavy na Sicíliu?

— Aáách, tie! To boli trhance, — zasmial sa aj Gábriš a dotkol sa jemne jeho kolena, — a aké teplé! Parilo sa z nich.

— Dobrý vtip.

— Vtip? Číra pravda.

— Len drahá.

— Prečo? V povetrí ešte nie sú potravné čiary a financi nelietajú za potravnou daňou.

— Nič nie je drahé, — zamiešal trhance Záčin, uvelebený už na dvoch stoličkách, — čo môže potešiť dobrú ženu.

— Odkedy si taký dobrý manžel? — smial sa s ostatnými prítomnými Rubár.

— Vždy som bol. Žena je mužovým srdcom, — zafilozofoval Záčin, — a často i hlavou — zatriasli sa mu v smiechu plecia.

— A čo pán predseda? Čo chystá? — opovážil sa dať otázku Semeňánsky, pozerajúc si na nechty.

— Veľké prekvapenie, — šuškal významne Gábriš, aby ho počuli len najbližší.

Na otázky, čo to má byť, nestihol odpovedať. Vstúpil predseda strany v dlhom, čiernom kabáte, šedivej veste a v pruhovaných, tmavých nohaviciach. Hlavu mal sotenú naspäť a vypäté prsia. Panskosť, sebavedomie a energia bola v jeho držaní. Vážna sviatočnosť v chôdzi. Mocné sánky a dopredu vytrčená brada šli pred jeho nosom a šikmým, nazad soteným čelom. Pod tenkými obrvami pevne sedel blyštiaci sa cviker. Sprevádzal ho generálny sekretár Slamka s plavými vlasmi a fúzmi, ktorý pri vyššom a širšom predsedovi zdal sa šťúply a nízky, a popri jeho vznešenosti skromný a plachý. Vo veľkých belasých očiach zračila sa usmievavá láskavosť.

Všetci povstali z miest na znak pozdravu a úcty k svojmu populárnemu predsedovi, ktorý v rachotení stoličiek s úradným, blahosklonným úsmevom postál chvíľu za stolom, opierajúc sa oň dvoma prstami a poďakoval sa strmým a krátkym trhnutím hlavy.

— Dobrý večer, páni!

Sadajúc si do kresla s vankúšikom, vyzval ostatných:

— Sadnime si, priatelia.

Chytro si sadli ako na povel. Keď všetko zatíchlo v očakávaní, začal hovoriť jasne a pomaly, s pauzami, pritláčajúc a dvojac spoluhlásky a koncovky slovies, o programe strany v súvise s nastávajúcimi voľbami:

— … Trebba naše rady zomknúťťť v mohhutné kolónny, — zaokrúhlil stisnuté ruky lakťami, zdvihnutými od seba, aby napäl svaly a vyjadril silu, — zosskupiťťť všetky našše ennergie, rozzosiate po našich deddinách, messtečkách a messtách, polliach, lessoch, dielňach a banniach v jednu vehhementnú, kollosálnu silu, povedal by som, v obbrovský, massívny pohhybujúci sa tankk, ktorý premmáha, lámme a drvví všetky prekkážky, stavajúce sa do cesty proti našim zámmerom, ktoré sa dajú vyjjadriťťť v dvoch slovvách: „Blahhobyt seddliaka.“

— Výborne! — zakričal senátor Záčin, vytiahol z vesty noteštek a poznačil si: „Blahobyt sedliaka.“

Radlák otváral oči od začudovania.

To nebol ten človek, ktorého videl a počúval pri poslednom ich rozhovore v Prahe, keď išlo o skrotenie malého, ale divého mačaťa, to jest strany vlasteneckých radikálov. Vtedy sa mu zdalo, že je to ustatý, perfídny, cynický, ale obratný politický nemravník, bez úsmevu, len so satirickým úškľabkom, skoro bez pohybov, najviac ak s bagatelizujúcim, i to boľavým, opatrným gestom s tvrdou, chorobnou, bezfarebnou tvárou. Dnes ten istý človek mal tvár jasnú, plnšiu, dobromyseľne sa usmievajúcu, keď bolo treba, vážnu a prísnu, s nádychom červene. Rukami neprestával čiarať v povetrí akési moderné, kubistické, hranaté, končité vežičky, kolmé, tenké stĺpiky, vodorovné, základné línie, len kedy-tedy sa mu zvlnila dlaň vo vyvrátený a prekrútený polokruh. Reč zvučná, hlboká, z pŕs, bez oddŕhania, s vyrátanými pauzami, v ktorých sa mohol vybúriť dojem.

— Tendenciu pauperizácie musíme eliminovať z našej politiky vnútornej, hospodárskej i obchodnej, — zvonil hlas, — dnes bieda, pravda, len v neúprimnej teórii, stáva sa akousi novou, modernou, každý jej lichotí a chce si získať jej sympatie a lásku. My naopakt. My nechceme biedu, lebo v biede sa rodia choroby, čo rozvracajú ináč zdravý organizmus tak jednotlivca, ako i celej rodiny, spoločnosti, štátu.

— To isté vraví, čo ja, — šuškal Petrovič Záčinovi.

— Tak je, — zakričal Záčin.

— Už som hovoril o spovedníkovi Henricha IV., francúzskeho kráľa. Nepáčilo sa mu, keď mu stále dávali pečené kuroptvy. „Toujours perdrix!“ zavolal rozhorčene, — pokračoval predseda, vyťahujúc hodinky a kladúc ich pred seba, ako človek, ktorý musí počítať s každou minútou a nechce ani poslucháčov unudiť, — ja, naopak, volám, aby náš sedliak mal každý deň mäso na stole. Nemôžeme stavať svoj program na hladných tôňach. Naša stavba musí byť solídna, a tak predovšetkým musí byť jej fundament pevný. Náš základ je sedliak, a jemu sa nesmú triasť nohy od nedokrmovania. Náš sedliak je naše vojsko.

Ak chceme vydobývať, naše vojsko musí byť sýte. To je prvá podmienka.

— Znamenite! — oduševňoval sa Záčin.

— Tak je, — prikývol Petrovič.

— Svätá vec, — odobril Gábriš.

— Celá naša vnútorná politika, — hovoril ďalej predseda, — je strašne prostá, príšerne prostá, možno povedať, že je to nie ani politika, ale aprovizácia, zásobovanie.

— Správne, — zakričal ktosi od obloka.

— Nám treba, ako vravím, ľudí sýtiť. Preto nemôžeme predbežne myslieť na farby. Nemôžeme byť ani romantickí vlastenci, ani záduševni klerikáli, ani socialisti, ktorí vytrhávajú pôdu spod nás, čo živí. My sa musíme držať hrudy, svojej dojky v jej pôvodnom zafarbení, odhalenej, čiernej, a nie hrudy, zakutanej do nacionálnych, pápežských alebo červených šiat.

Postál v reči, mysliac si, že bude efekt, ale efekt vystal. „Neporozumeli mi,“ usúdil predseda, „treba zreteľnejšie.“

— Žalúdky máme jednaké, či sme Česi či Slováci, Nemci alebo Maďari. Kúsok bravčoviny je rovnako vítaný pre hladného katolíka, luterána, robotníka alebo roľníka. Nám všetkým sa chce jesť…

— Čo nejde na jeden perkelt, — šepkal Rubár Záčinovi. Záčinovi poskočilo brucho od smiechu, ale si položil ruku naň. Nepatrilo sa predsa smiať, keď predseda hovorí vážne.

— A preto v tomto ohľade je náš program spoločný bez ohľadu na jazyk, na vieru, na pole pôsobnosti, ktoré môžu byť rozlične. Naši voliči sú nielen Slováci, nielen Česi, ale musia sa stať nimi i Maďari i Nemci, katolíci i luteráni, ba čo viac, i Židia.

— Nech žijú! — zatľapkal Záčin.

— Trošku anacionálne, — nahol sa Semeňánsky k Radlákovi.

— Agrárny internacionalizmus, čuš! — drgol ho nohou Radlák.

„Praktická politika,“ definoval v myšlienkach Petrovič, „ale Židov mohol vynechať.“

Bolo niečo v predsedovej reči, čo sa mnohým prítomným nepáčilo. Videlo sa im, že i pluh, i pole, i kôň, i kočiš by boli krajší, keby ich ozdobili národnými stužkami, lebo ak nie, potom je tomu hladnému sedliakovi jedno, kde orie, seje a žne, či na Slovensku či na Kamčatke. Balenie čiernej hrudy do našej zástavy by sa predsa len malo vykonávať, keď i nie doslovne, ale v prenesenom zmysle slova.

Rečník počul šuškanie a pudové cítil, že nehovoril dosť vlastenecky. Ľudia, stojaci kdesi v kúte, sú s ním nie celkom spokojní. Chcel zlý dojem zahladiť.

— I národná, i pápežská, i červená zástava veje nad našimi hlavami. Lenže, drahí bratia, my sme teraz zohnutí k zemi, pracujeme dolu tvárou a vejúce zástavy nevidíme. Pravda, my sme nielen roľníci, my sme aj bojovníci. Ako teraz pracujeme, aby tie naše polia rodili, a krčíme sa láskou k nim, tak keď bude treba a vlasť zavolá, vystrieme sa, zdvihneme oči a pôjdeme voslep za zástavou vlasti, i keď pošliapeme nohami svoju terajšiu robotu, svoju úrodu…

Sieňou zaburácal potlesk. Tlieskal i Rubár, i Radlák, i Semeňánsky. Gábriš vstal a za ním všetci ostatní. Záčin si stojačky poznačil predsedovu krásnu výpoveď do notešteka. Mnohí kričali:

— Sláva nášmu predsedovi! Sláva!

Petrovič vytrhol šatôčku z vrecka a kýval ňou.

„Je v ľuďoch ešte národný cit,“ myslel si prekvapený a zadupkal nohou, aby bol hrmot väčší. Zamrazilo ho nadšenie, keď si predstavil, ako kráča pod zástavou do boja. „Škoda tento cit nepestovať a nevyužiť,“ mihlo mu hlavou.

Predseda trhol niekoľko ráz hlavou, ako čo by mu niečo zavadzalo v hrdle. Sám sa oduševnil. Dotkla sa ho ovácia. Chvíľku čakal, kým sa obecenstvo utíši. Potom zasa spravil vežičku z dvoch dlaní pod svojou bradou, zakašlal drobno a chytro a doložil:

— Národná zástava je ďalšia etapa. Teraz je reč o čiernom rukáve sedliackej košele, ktorým si utiera pot. Ten rukáv nám je v tomto momente bližší…

Hovoril ešte asi pol hodiny.

Pristúpil ku kandidátkam. Najhlavnejší, najzaujímavejší, ale i najťažší bod dneskajšej schôdzky. Išlo o taký volebný kraj, kde bolo mnoho Maďarov, ktorých chcel predseda získať pre svoju stranu. Až teraz vysvitlo, prečo hovoril o rovnakých žalúdkoch. Pri národnom výbuchu, ktorý nasledoval po jeho patetických slovách o národnej zástave, potreboval veľmi vážne dôvody, aby mohol prebiť kandidátku Maďara Ökrösa na prvom mieste. Bola to veľmi chúlostivá vec. Ale starý, skúsený a obľúbený politik nezakolísal. Bol si vedomý svojej presvedčujúcej sily a autority. Začal vysvetľovať:

— Národná rovnoprávnosť udržuje republiku, a preto republika musí udržovať národnú rovnoprávnosť. Čo je národná rovnoprávnosť? Spravodlivosť pri delení práv a chleba, povinností a práce. Sme štát s rozličnými národnosťami, ale jedna rodina so spoločným bytom, kuchyňou a stolom. Porcie, ktoré rozdáva naša vlasť — naša spoločná mať, musia byť rovnaké, lebo je hneď urážka, závisť, nenávisť, a nakoniec bitka. Privilégiá sme zrušili. Nesmú ich mať jednotlivci a nesmú ich mať ani jednotlivé nácie. Nácie sú naše deti. Tvoria jednu rodinu a láska matere musí byť ku každému decku rovnaká. Ako rodiny majú svoje mená, tak i naša spoločná rodina má svoje, v zákone zamatrikulované meno: Československá republika. To je naše jednotné priezvisko. Nácie — naše deti, to jest Čech, Slovák, Maďar, Nemec, Poliak, Rusín sú len, povedal by som, krstné mená, ako Ďuro, Jano, Mišo, Pavol. Môžeme sa líšiť, a sa aj líšime týmito menami, zovňajškom, rečou, halenami, širákmi, krpcami, čižmami, obyčajmi, zvykmi, ale to neznamená, aby ten, kto nosí veľký širák, len preto, že ho nosí, vylučoval sa z našej spoločnej rodiny a nazýval sa inak ako československý občan, československý Václav, Jano, Arpád, to jest československý Čech, Slovák, Maďar, Nemec. Čechoslováci sú teda nielen Česi, ktorí nevedia po slovensky, nielen Slováci, ktorí nevedia po česky, ale i Maďari, i Nemci atď., ktorí nevedia ani po česky, ani po slovensky…

— Hm! — zaznelo hlasne od konca stola.

— Maďari-Čechoslováci! — nevidelo sa komusi, stojacemu pri kachliach.

— Nemci-Čechoslováci! — ozval sa ešte ktosi od obloka.

— Psst! — tíšil Radlák. — Čujme.

— Tak ako nábožensky spája jedna viera Maďara a Slováka, Čecha a Nemca a všetkých spolu v jednu katolícku alebo luteránsku cirkev, — prízvukoval slová predseda, zvyšujúc hlas, — tak štát spája rozličné nacionality v jeden štátny národ, v jednej vlasti a v jednom vlastenectve…

— Kam to vesluje? — opýtal sa potichu Petrovič.

— Do spoločného prístavu, — odpovedal mu tiež potichu Radlák.

— Áno, — predlžoval rečník, — je jeden štátny národ, jedna štátna vlasť a jedno štátne vlastenectvo. Ale tento štátny národ, vlasť a vlastenectvo nechce pohltiť svoje separátne národíky, takzvané užšie vlasti a užšie vlastenectvá, tak ako nežerie, aby som sa poeticky vyslovil, jedna ruža druhú na jednom kre. Kvitnú spoločne i osobitne, ale jeden koreň ich živí, a ten koreň a ten ker, z ktorého ide život a na ktorom kvitnú, je práve naša republika.

— Nech žije! — nezdržal sa vybuchujúci Záčin.

— Veľmi dobre! — pripojil sa Semeňánsky.

— Výborne! — schválil Radlák.

— Musíme konečne pochopiť, — dôvodil predseda, prejdúc na iné pole porovnávania, — že ako obchodník predá každému, kto príde do jeho obchodu a zaplatí, tak i štát musí poslúžiť svojím právnym tovarom, keď ho občan potrebuje a zaplatil ho už i tak konaním svojich tisícnásobných povinností.

— Bez úveru? — skrivil nos Rubár.

— A bez splátok, — prilepil Petrovič.

— Nemôžeme žiadať, — vyvracal ruky dlaňami hore presviedčajúci predseda, — aby čiastka našich občanov len postávala pred kupcovým výkladom a dívala sa na tovar za sklom so závisťou, ako druhá čiastka občanov vychádza z obchodu s balíkmi pod pazuchami. Alebo, ešte lepšie povedané, keď sme všetkých do toho obchodu pustili a vzali od nich peniaze, dajme im i tovar, aký potrebujú, a nevyhadzujme ich bez neho policajtmi.

— Dobre povedané! — zatlieskal zasa Záčin.

— Ešte raz opakujem: Jeden národ, jedno občianstvo, jedna vlasť, jedno vlastenectvo, rovnaké práva a povinnosti. Nik nie je štvrť alebo poloobčanom. Tu nemôže byť zlomok…

— Iba ak kalika, — vpadol posmievačný Rubár.

— I kalika, — začal predseda a reagoval, — i kalika je celý spoluobčan. Fyzických otrokov niet. Nesmie byť ani právne ani mravné otrocvo. Ak je, na to sme tu, aby sme ho vypleli. Či nie je tak?

— Tak je, tak je! — kričali.

— Ak je teda tak, — odhodlal sa predseda k záveru, ktorému dosiaľ pripravoval pôdu, a jeho hlas sa stal prísny, netrpiaci protirečenie, — predsedníctvo po dokonalom a podrobnom uvážení kandiduje v mene našej strany, ctení páni, drahí občania a priatelia, v tomto volebnom kraji na prvom mieste spoluobčana Ökrösa, najlepšieho nášho Maďara, aby sme ukázali, že u nás národnostného rozdielu niet, že nám ide o rovnoprávnosť všetkých našich sedliakov, aby medzi nami neboli víťaziaci a premožení, aby steny nášho parlamentu neboli veľkou klietkou, ale voľným priestorom, kde by voľne lietalo aj ich slovo a povedalo, čo ich trápi a čo by ich tešilo… Na druhé miesto naznačujeme dr. Petroviča, na tretie Radláka… Ukázal na dvoch posledných.

— Nech žijú! — tlieskal Záčin.

Nasledoval ho Gábriš a Semeňánsky. Radlák a Petrovič sa zdržali, aby sa ľudia nenazdali, že sebe tlieskajú. Tlieskali aj ostatní okolo predsedu a ďalej od neho, najmä tajomníci z maďarských dedín. Rubár, tľapkajúc nahrubo s vypučenými dlaňami, obrátil sa k Petrovičovi:

— Tu máš ten prístav.

— Doveslovali sme, — odpovedal Petrovič. Pozrel na Radláka. Radlák sedel zamračený so sklonenou hlavou. Ale len nakrátko. Pery sa mu začali hýbať, tvár dostala výraz výsmešnej škodoradosti, akoby chcel povedať: „Nič nemôžeme sami, vždy nám musí niekto pomáhať. Maďari! Tí nám pomôžu!“ Ale poznamenal nahlas len toľko:

— A div sa neprekotili.

„To sa preto hnevá, že sa dostal za mňa,“ radoval sa Petrovič.

Tlieskanie sa nemohlo rozšíriť a strhnúť všetkých, ako sa hovorí, zaburácať. Klopkalo ako riedky dážď na obloky, i to len za chvíľu, a prestalo.

— Meno mu neviem vysloviť, — bolo počuť po utíšení nespokojný hlas.

— Nevie po slovensky, — ozval sa mu druhý.

— Ako nás bude zastupovať?

— Maďari by nekandidovali Slováka!

— Nech sa uspokoja s desiatym miestom!

— Ba s koncom!

— Petroviča na prvé miesto!

— Radláka!

Sypali sa poznámky ako zemiaky z rozviazaného vreca. Najprv dve-tri, potom celá hŕba, akoby to vrece niekto dvíhal. Nastala a silnela vrava, vzájomné presviedčanie, vykrikovanie, ktoré ešte držala uzda predsedovej autority v rámci slušnosti, hoci v jeho očiach už čin, že sa mu opovážili protirečiť, bola veľká trúfalosť. Nenavyknutý na to, aby pri jeho mienke vytrčila rožky aj iná, bol spočiatku prekvapený, potom začal v ňom vrieť hnev a obrvy sa mu spojili s kolmým zárezom čela v mračnom kríži. Pohľad mu šľahol po zástupe a stačil zachytiť, že najmä tajomníci zo slovenských dedín a mestečiek neboli spokojní, tajomníci z väčších miest a z Bratislavy, ako i páni okolo neho, súhlasili s ním a podporovali ho. Kričali nespokojencom:

— Nebudete hlasovať na osobu, ale na stranu!

— Nechceme Maďara!

— To je nie Maďar, ale sedliak, náš človek!

— Získame desaťtisíc hlasov!

— A dvadsať stratíme.

— Na Maďarov som nehlasoval ani za panovania Maďarov!

— Teraz budeš!

— Úzkoprsý nacionalizmus!

— Ešte ti nadajú do Slovákov!

Záčin zdvihol ruku. Chcel hovoriť. Predseda ledva badateľne zamihal očami, že vidí. Pokrútil hlavou. To označovalo: Netreba hovoriť, sám si spraví poriadok. Nechával svoj prísny, dlhý a ťažký pohľad na ľuďoch pri konci stola, pri oblokoch a kachliach, odkiaľ sa ozývali protestné hlasy. Myslel si, že ich pohľadom pritlačí k zemi, zastraší, umlčí a poplazia sa tak, ako to vyžaduje politická múdrosť. To by bolo krásne, aby každý mal svojho osobitného kandidáta. Ale keď i boli poddajní a ctili si svojho predsedu, posmelení vzájomne, nedbali na vodcovu zachmúrenú tvár a vrava sa premieňala na krik.

— Ticho! — reval Radlák, červený v tvári.

— Nebudeme čušať! Chceme slovenského kandidáta!

— Sme na Slovensku.

— Nech žije Petrovič!

— Nech žije Radlák!

Mikeska si myslel, že je teraz čas niečo urobiť za Rozvalida. Zbledol v tvári a vykríkol:

— Rozvalid! Nech žije Rozvalid!

To už smrdelo neposlušnosťou. Predseda uvážil, že teraz už len smelou bezohľadnosťou zvíťazí. Bystro vstal a zdvihol dovysoka obe ruky. Ľudia začali tíchnuť. Čakali zmenu v poradí kandidátky. Videli, ako sa ich vodca narovnal, vypäl prsia, zaťal bradu do golierika a trhnúc rukami zhora nadol, panovite vybúšil:

— Tak to musí byť! To je diktát strany! Punktum! Komu sa nepáči, nech nás opustí!

Čakal chvíľu a potom zopakoval:

— Komu sa nepáči, nech nás opustí!

Nik sa nehýbal.

— Lebo kto nepočúva predsedníctvo, prestáva byť naším straníkom… Nik… — Poobzeral sa dookola, potom sa strmo obrátil k hrdzavému generálnemu tajomníkovi. Rozkázal mu hrozivo, aby to všetci počuli:

— Zistite mi toho kučeravého tam pri kachliach… A toho červeného, čo sa opiera o dvere… Toho s tými fúziskami… Kto je to v tých širokých nohaviciach a pančuchách?

Tajomník odbehol zisťovať.

— S tými pánmi sa pozhováram osobne.

To boli tí, ktorí sa pozastavovali nad kandidátkou.

— Zameníme… Tomu sa sníva o Rozvalidovi, ktorý daroval internacionalistom pol milióna korún. No počkaj!… A prosím vás, nájdite mi redaktora Slivku. Nech príde sem. Disciplína musí byť i v demokracii. Demokracia nie je bezuzdnosť. Cválajúce kone na poli. Dám mu interview o disciplíne v demokracii, o demokratickej diktatúre, o vôli väčšiny, ktorej sa musí každý podrobiť…

Semeňánsky a Petrovič odbehli hľadať redaktora.

Už nikto ani nemukol.

— To je práve to nechápanie, — vyvracal dlane predseda, — v demokracii treba najviac počúvať, lebo je v nej najviac rozkazov, — a akoby sa vyhováral pred okolostojacimi, naoko chladný, ale zdnuka ešte vždy pobúrený, opätoval:

— Tie rozkazy dáva strana, a nie my — ľud, — pobúchal sa po prsiach. — Strana je ten inžinier, ktorý putná bezuzdnú rieku, hotovú kedykoľvek zaliať úrodné polia. Strana je diktátorom, nie jednotlivec, a keď je ten jednotlivec i vodcom, vodca má ústa strany, ktoré vypovedia, čo strana chce. Vôľa strany sa kryštalizuje v tisícich dôkladných uváženiach, v tisícich poradách… Hlúpe, hlúpe nechápanie! Úprimne povedané: nie národná vôľa, ale organizovaná strana a jej vôľa. To si musíme konečne všetci uvedomiť.

„Kto je to tá strana?“ posmievali sa Rubárove myšlienky.

— A to sme my, — rozlušťoval predseda nepočutú otázku. „Kto my?“ smial sa v duchu Rubár.

— My, my, strana, — začul predsedu.

„Tu kdesi chýba koliesko logiky,“ myslel si Rubár.

Kandidovaný bol na prvom mieste Ökrös, za ním Petrovič, Radlák, roľník Dúbrava, spolu pätnásť, hoci sa nerátalo viac ako s troma mandátmi v tomto volebnom kraji.

Vyčerpaný predseda si utieral šatkou krk, keď odchádzal do malej bočnej izby.

— Národ! — skĺzlo mu opovržlivo a potichu z úst.

Myslel pritom na nepočúvnych hlupákov, politických analfabetov…

— Preskočil si ma, — neudržal napokon v sebe zarmútený Radlák a vyčítal veselému Petrovičovi, keď šiel s ním do rezervovanej malej jedálne, kde mala byť krátka, dôverná večera.

— Byrokratizujeme sa a preskakujeme sa navzájom ako úradníci. Zato sa ty nehnevaj, v parlamente nás neočíslujú, nebude to na nás vidieť a plat zostane rovnaký, — smial sa Petrovič.

— Diktatúra, — zašomral Radlák.

— Nie, demokracia.

— Keby si bol za mnou, bola by to diktatúra.

— Nie, vôľa väčšiny a disciplína.

— Ale uznáš, že ten Maďar na prvom mieste je predsa len škandál, — bolelo Radláka.

— Keby bol za nami, bola by to spravodlivosť, — rozlišoval Petrovič. — Vždy od miesta závisí, ako sa čo volá. V zákone národná sloboda, v strane vôľa vodcov. V zákone je ľud jedným prameňom štátnej moci, v strane je prameňom moci silný a múdry vodca. V zákone demokracia, v strane, ako ty vravíš, diktatúra, a ako ja vravím, disciplína. Už sa len nehnevaj!

Poklepal Radláka po pleci a poskočil do kroku od radosti…

Schodmi k mriežkovej bráne pomaly zostupoval Mikeska a rozľútostený, že ho nevolali na dôvernú večeru, žalostil pre seba:

— Toho Rozvalida sme utopili. Dobre bude, ak ma nestiahne so sebou. Bolo mi treba skákať za ním do vody?…

11. Budem poslancom

Keď sa advokát Petrovič po priateľskej večeri lúčil s predsedom strany pred mrežovou bránou klubu, povedal mu predseda, majúc jednu nohu na stúpadle voza: — A teraz sa do roboty, pán poslanec.

I prízvuk slov i držanie nohy na stúpadle i krátka veta, prednesená úsečným, bezpečným, hlbokým hlasom, vyrážali moc a istotu v pravde, na ktorú sa možno sväto-sväte spoľahnúť. Takto vybavoval neraz veci svojich straníkov i odborníkov a zavše i závažné štátne veci. Ako iní vedúci politici, ani on nemal nazvyš času púšťať sa do dlhých rozhovorov. Bude, nebude, stane sa, nestane sa, a dosť, každá sekunda je drahá. Preto tá noha na stúpadle.

Zmizol v tme voza, ktorý sa tíško, bez hrmotu a džezbendových škál pohol, nenechávajúc za sebou benzínový a olejový smrad, ani len obláčik dymu, len dva čiarkované pásy kolies na prachu ulice.

Ostatní páni, ktorí svojho vodcu tiež odprevádzali k autu, popodávali si ruky.

— Kadiaľ?

— Tadiaľto.

Ukázal na smer.

— A ty?

— Ja tadiaľto.

Ukázal na opačný smer.

Nikto nebýval na Dunajskom nábreží, len Petrovič.

Bolo sucho a chladno. Dul ostrý, studený vietor. V povetrí poletúvalo opŕchnuté lístie z neďalekého parčeka. Pred horiacimi lampami trepotalo sa ako veľké, žlté motýle, ktoré akoby popálené tratili sa v tme nad Dunajom, padali na chodník, šuchotali a zas sa dvíhali, utekali a zastavovali. Asfalt od nich opehavel. Človiečika nebolo vidieť. Pravý breh rieky sa zlial s čiernou vodou a voda s nocou. Na ľavom brehu svietili lampy plným svetlom, len v zimnom prístave a na propelerovej staničke blinkali už len dva-tri slabé, kolísajúce sa jasné body a ďalej od brehu kde-tu oblôčik lode.

Držiac si paličkou klobúk, prešiel bystrým krokom k múrikom nábrežia. „Pán poslanec!“ ubezpečil ho predseda. „To je viac ako stotisíc hlasov. Poslanectvo je teda isté.“

Veselý ponáhľal sa domov. Veľmi sa mu žiadalo oznámiť túto udalosť tým, ktorí o nej nevedeli. Ľudia, ktorí sa tešia, sú takí milí ako malé deti, ku každému vystierajú rúčky, bľabocú s vysmiatymi očkami, ich srdiečka sú ako mäkké koláčiky, každému ich núkajú: „Na, odhryzni si. I tebe kúštik, i tebe. Koláčik je plnený sladkým lekvárom — radosťou.“ Tak bolo i s advokátom Petrovičom, hoci mal už štyridsaťpäť rokov. Chcel dožičiť zo svojho koláčika.

Ženu, ktorá už spala, schválne zobudil, aby sa jej mohol pochváliť:

— Budem poslancom.

— Boli už voľby? — čudovala sa manželka, žmurkajúc od svetla.

— Predseda ma ubezpečil.

— Berieš veľa na rohy.

Zažívala a objala hlavnicu, ukladajúc sa znova na spánok.

Prešiel k dcére:

— Dievča! Budem poslancom.

— Koľko je hodín? — Natiahla sa nad nočný stolík, kde boli jej hodinky.

— Pol jednej… Budem poslancom.

— Preto som taká nevyspatá.

— Budem poslancom.

Sadla si na posteli:

— Blahoželám ti. Vezmeš ma niekedy do Prahy?

— Vezmem.

Bozkal ju na čelo a vracal sa do svojej spálne. V pitvore postál. „Komu by som to ešte povedal?“ Zamyslel sa. „Iba ak kuchárke? Chyžnej Mariške… Pánbohchráň! Teraz v noci!“ Spamätal sa. „Kvôli tomu ich nebudem budiť. Nebolo by to ani dôstojné.“ Ale predsa ho vábilo. Len aby si rozkázal šálku čaju a popri tom by ledabolo spomenul… Teraz bude treba byť ku každému milý, príjemný, pozorný, i k žobrákom. Nesmiem nikoho odmietnuť. Každý má volebný hlas. Budem musieť mať tiež pre každého, keď nie iné, aspoň lahodný hlas a očarujúci poslanecký úsmev.

Uvážil, či má ísť do kuchyne kvôli čaju a či hlasu. Zvíťazila dôstojnosť — išiel spať.

Bol rozihraný. Radostná myšlienka mu dlho nedala zaspať a zavčasu ho zobudila.

Pri raňajkách sa zasa chcel pred svojou ženou pochvastať, že bude poslancom, predseda mu to povedal, aj ho kandidovali, ale mu kmitlo, že sa chválil už včera v noci. Čakal, že žena spomenie jeho nové poslanie. Hnevalo ho, že ani slovíčkom nezavadila o túto významnú udalosť. Stále hovorila o tom, že ju pani Rubárová bola osobne pozvať k sebe na šálku čokolády.

— Len ma potom propaguj medzi dámami, — nevydržal, aby sa nevrátil k tešiacej ho myšlienke. — Ty si síce radikálka, — usmial sa pod fúz, — ale opätujem, že radikálna strana sa alebo spojí s nami, alebo ju rozcapartíme. Včera nás predseda všetkých osvietil.

Rozpovedal, čo sa stalo.

— Maďara kandidujete na prvom mieste? — skríkla. — Nehanbíte sa? A ty si to strpel?

— Zdravá, reálna politika to diktuje. Zdravý politický rozum…

— A slovenských vlastencov idete rozcapartiť? To nie je zdravý, ale pomätený mozog.

— Nerozcapartíme ich, ak sa spoja s nami.

— Vlastenci s Maďarmi. Ako keby sa spájal klerikál so Židom.

— Čo si myslíš, že Maďari nemôžu byť dobrými vlastencami?

— U nás? Oheň a voda, — vpadla prudko pani, — had v rukáve.

— Ty si šovinistka. Musíme ich pripútať k sebe, keď ich máme, a nie odstrkovať. Veru, i Židia, hlasujú na klerikálov, i národní socialisti pracujú s Maďarmi, s Nemcami a Židmi.

— Zmätok v programe.

— Čoby! Veď ti vravím, že je to volebná taktika, taktická voľba, taktická politika, politická taktika…

— Ický, tický — klamstvo vždycky, — posmievala sa.

— Predseda vravel, že je to…

— Bezcharakternosť a chaos v politickej línii, — odsekla.

— Sám si ma kedysi poúčal, že sú voľby na to, aby sa národ naučil politicky myslieť, aby prišiel k sebavedomiu a k svojmu najlepšiemu presvedčeniu. A sami učitelia nemajú sebavedomie, hrdosť, vernosť k programu. Mám nejaké presvedčenie, alebo nemám, ak mám, idem za ním nekompromisne, ak nemám, čomu potom učiť, akému zmýšľaniu?

— Ty to berieš ideálne.

— A vy máte ideu, či nie? Ale čo by ste vy mali! Vám ide o hŕbu, čím väčšia hŕba, tým sa ťažšie dá preskočiť. Čím viac tisícok, tým väčšia moc, neobzeráte sa, akými metódami prichádzate k výsledku, práve tak, ako sa zlodej nespytuje: „Takto slobodno?“ Hlavná vec, aby sa krádež podarila.

— V politike je to tak.

— V slovenskej radikálnej politike je to nie tak.

— Daj pokoj s tým slovenským vlastenectvom. Vlasť je jedna, a tak i vlastenectvo — československé. I Maďari i Nemci sú československí občania, a nie maďarskí alebo nemeckí, ináč by patrili do Maďarska alebo Nemecka… Predseda hovoril, že i Maďari i Nemci sú vo verejnoprávnom zmysle Čechoslováci…

— Dumm! Ale taká sprostosť, — treskla sa pani po stehnách, — i keď to aj váš predseda povedal. My sme nie univerzitní profesori, my sme ľudia prostí, my tie subtílne rozdiely nechápeme. Ako by sme aj mohli chápať, keď ich nechápu ani učení gymnaziálni profesori. Práve pani Rubárová sa mi ponosovala, že jej syn Paľko šiel teraz do prvej gymnaziálnej. Deti dostali tlačivá, kde bola i rubrika s otázkou: „Aká materinská reč?“ Paľko napísal „slovenská“. Dobre?

— Dobre, — prisvedčil manžel.

— Nie dobre. Aký si ty štátotvorný poslanec? Profesor to vytrel a napísal „československá“. Chlapcovi pohrozil, že dostane štvorku z mravov. Chlapec prišiel vyplakaný domov, aby tlačivo podľa rozkazu dal otcovi podpísať. Otec zúril: „Čo? Ani materinskú reč nemáš?“ Kričal, až vakovka odpadávala. „A Maďari a Nemci majú?“ Paľko rozprával, že veru i Česi i Nemci i Maďari si veselo napísali, že je ich materinská reč česká, nemecká, maďarská, a pán profesor im nič nevytieral, ani nehrozil so zlými mravmi, len práve Slováci museli opravovať… I mňa hnevom triaslo, — končila manželka nahnevaná a buchla na stolík japonskou vázou, ruže sa v nej roztriasli, voda vyčľapla na žltý obrus.

— Je to pravda? — postavil sa poslanec na nohy. V otázke zvučala búrka.

— Pani Rubárová je slušná, solídna, a nie klebetná pani. Neklame.

— A čo? Rubár podpísal?

— Nechcel. Paľko sa pustil ešte do väčšieho revu, že tak dostane

štvorku z mravov. I pani ho vraj nahovárala, že lepšie bude azda podpísať, aby ho profesor neprenasledoval. „Ech, čo! Daj! Podpíšem,“ povedal Rubár. „Ty si už ako nemluvňa hovoril dvoma rečami, budeš mať dva materinské jazyky!“ Tak je to, Pipko môj, aj s tým vlastenectvom. Je aj slovenská vlasť, slovenské vlastenectvo, slovenský národ i slovenská reč.

— Rozumie sa, v etnografickom zmysle slova …

— V každom zmysle, — buchla vázou, — nejeduj ma.

Petrovič si zasa sadol. Nie od buchnutia, ale mu nedal pokoj ten profesor a Rubár. Akosi ho to mrzelo a vrtel hlavou. Celá vec sa mu zjavne nepáčila. Pani Ľudmila húdla:

— Vy chcete, aby bol Maďar prvý?

— Tam som i ja kandidovaný, i Radlák, i Dúbrava.

— Za Maďarom. Maďar vás vedie.

— Nás vedie náš pán predseda.

— Ako barany.

— Ako dobrý pastier. A na neho nemôžeš povedať, že by nebol Slovák.

— Aha! Slovák! Vidíš! Nie si súci ani do prvej triedy. Akú materinskú reč máš?

— No, slovenskú.

— Štvorka z mravov. Dal by ti profesor.

— Rád by som vedieť meno tej pštiry… Ja by som nebol podpísal na Rubárovom mieste… A tak to ani nenechám, — skočil a začal chodiť po izbe, ako robievajú rozčúlení ľudia: štyri kroky napred a toľko naspäť, — prednesiem vec na kompetentnom mieste, — pripomenul si, že je kandidátom poslanectva. Vytiahol notes, že si vec poznačí, aby nezabudol.

— Budem interpelovať v snemovni. — Zakončil už ako poslanec. — Takí hlupáci len škodia veci… Chceme jednotného ducha, a tu máš, príde taký zelený mládenec z Vejprt, a všetko pokazí… Ako sa volá? — Zastal hrdo pri stoličke.

— Počkaj, akože ho len… Dlhý… Tak povedala, Dlhý.

— Dlhý? Nie Dlouhý?

— Nie, nie. Dlhý.

— Tak je to tiež Slovák.

— Slovák. I pani Rubárová sa práve na tom rozčuľovala, že to žiadal Slovák.

— Slovák — z Preserian. Interpelácia prepadla. Nemôžem interpelovať, — vopchal rezignovane notes do vrecka. — Keby to bol Čech, ale keď je to Slovák. Povedali by mi: „My za to nemôžeme, že máte takých idiotov.“

Hodil sa do kresla a spustil hlavu. Soptilo v ňom urazené Slovensko, keď vravel:

— Sme my to len národ, my Slováci. Príde taký Slovák a hrozi maličkému Slováčikovi, že mu dá štvorku z mravov, ak napíše do rubriky, že je Slováčik. Ako za Maďarov. Absurdum! Takí sme boli vždy. Pápežskejší ako pápež. Sami seba utláčame, a na iných zvaľujeme. Kati sme, ktorí sami sebe odsekávame hlavy, pod seba kladieme horiacu fakľu, aby sme sa upálili, a reveme, že nás iní ničia… Veď to my presviedčame seba, že sme nie strom, ale konár… Savci, čo lezú iným na teplé bruchá, a bohujú, že sa skrývame pod chvost cudzím… Tu máš toho profesora. Aká strašná chudoba ducha opľúvať sa a kričať, že nemáme vlastnú tvár, ľudskú podobu. Kosť z kosti našej, krv z krvi našej odtají, že nosíme svoje telá, že máme svoj jazyk…

— Iste je to predpis, — vpadla pani.

— Tak ho Slovák vymyslel, a ak to nebol Slovák, tak ten Čech musel pochádzať od nás, zo slovenskej rodiny, — presáľal Petrovič, zvýšiac hlas.

— Tak nehovoril váš pán predseda, — upozornila žena, uvedomujúc si s uspokojením, ako sa vedia ľudia rozčúliť, a jej pán manžel tiež, keď sa niekto dotkne ich národnosti. Žiadalo sa jej ešte trošičku pohuckať prebudený nacionalizmus.

— A ani ty si nie lepší, — prskla.

— Ako?

— Ideš drobiť radikálov, a kandiduješ Maďara. Ako sa to zrovnáva s tvojím hromžením. Veď si i ty ako ten kat, o ktorom si vravel: sám sebe odsekávaš hlavu, sám seba ťaháš na šibenicu, sám seba upaľuješ. Máš odseknutú hlavu, trup ti visí v povetrí, si škvarkou, a tvoj charakter je popol a prach!

Ukázala prstami, ako čo by sypala prach a fúkala do neho:

— Fú! A niet ho!

— Len ty nevrav o charaktere. Ty Viedeň! To tvoje vlastenectvo! Fú! A niet ho!

— To je iné. To je obchod. Lacný nákup.

— A toto politika, do ktorej sa ty nerozumieš.

— Politika? To je faloš, faloš, faloš!

Tento ranný rozhovor nebol príjemný. Petroviča rozladil a v duši mu zostal akýsi smutný nepokoj pochybnosti. Mrzel sa sám na seba, na svoju ženu, na Rubárovu, na Paľka a na toho mamľasa profesora, ktorý iba kazí súlad. Z toho ešte spraví otázku! Zakročí na ministerstve školstva, keď bude poslancom. „Budem poslancom!“ rozveselil sa a s mladistvou radosťou objal v kancelárii svojho prvého koncipienta dr. Malého s otázkou, čo bude dnes pri súde. Len tak mimochodom zavzdychol:

— Zasa nové starosti.

— A čo?

— Budem poslancom.

— Počul som už včera. Gratulujem, ale sa obávam o kanceláriu. Málo nás tu ostane.

— Koncipientov ako pliev.

— Pliev veľa. Ani desať dobrých nenahradí jedného šéfa, — zalichotil.

— Čo robiť? Predseda strany si to žiada. Povinnosť.

Cestou do svojho kancelárskeho kabinetu objal cez plece a pritisol k sebe i mladšieho koncipistu dr. Rafaja.

— Zostanete sami.

— Ako to? — naľakal sa Rafaj. Nazdal sa, že sám zostane v celej kancelárii. — Na vedenie takej veľkej kancelárie som ešte nie súci, — upozorňoval skromne.

„Aj z malej by si spravil stajňu,“ mal na jazyku, ale urážať teraz nikoho nebude. I on bude takým novopečeným poslancom, pravda, s veľkou zásobou krajinskej skúsenosti, rozlišoval v duchu. — No, to nie, — ubezpečil ho nahlas, — zostanete sami — bez šéfa. Budem poslancom.

I pred pisárku Emu sa postavil tak, aby jeho tôňa padala na písací stroj. Pozrela na neho úzkymi, čínskymi očami.

— Nič nebadáte na mne?

Dívala sa skúmavo a šelmovsky do jeho tváre, pozrela na šaty, na topánky a potriasla hlavou. Prameň čiernych vlasov jej padol na oko. Hľadela na neho jedným usmiatym očkom.

— Nič, pán šéf, ste taký elegantný ako inokedy.

— Predsa.

— Iba ak…

— No.

— Zasa máte novú kravatu.

— Á, nie to.

— Nové gamaše.

— Ani to.

— Fúzy vám na užšie obstrihali.

— Nek.

— Tak neviem…

— Neviete hádať. Nuž?

— Čo to môže byť?

— Budem poslancom, — zašeptal jej do ucha, nahnúc sa k nej a chytro sa vystrúc, akoby ho to uško bolo popálilo.

— Zasa?

— A veď som ešte nebol… O jedno vás prosím, Ema, — zvážnel. — Žobrákov neodháňajte, neposielajte hore, dajte každému.

„I Ema má hlas… Musím byť radodajný… Ema mi ho iste dá, i dr. Rafaj, i dr. Malý, i kuchárka. Mariška neviem, či je už zapísaná do zoznamu voličov… Želka ešte nemá hlas. Žena bude tiež so mnou, to len tak hovorí, že je radikálka… Budem musieť kadekoho navštíviť…“

Potľapkal Emu ľahučko po líci, poklonil sa jej a odišiel rýchlo, dvíhajúc nohy, ako čo by kráčal po žeravom uhlí. Ema s chuťou zaklepkala.

I pán budúci poslanec sa pustil do roboty. Na nekrvavú politickú porážku, ktorú utrpel v debate so ženou, už nemyslel. „Ale tamtým v kancelárii som ešte nemusel hovoriť, že budem poslancom. Mal som vyčkať. Otázka je, či ním budem? Ešte som nie,“ zmiatlo ho na sekundu. Pomyslel a zahanbil sa, že chodil ako s nasoleným zadkom… Či prv, či neskoršie, čičíkal svoje svedomie, keď to raz predseda povedal, to je ako desiata sviatosť.

Zamyslel sa nad hárkom papiera, ktorý položil pred seba.

Predovšetkým teda má vyjednávať s radikálmi. Taľafatky. Konečne, ružový ker, ako predseda povedal, jedna ruža neprekáža druhej v kvitnutí a voňaní, nech je len koreň zdravý a peň nepoškodený, tak je i s národmi v republike. To predbežne stačí na vyjednávanie. Ľahko bude presvedčiť i „najdivších kocúrov“, že zväzok malej strany s veľkou prospeje len malej a že veľká, vplyvná a bohatá strana môže dať veľkosť, vplyv a bohatosť i strane, ktorá i tak vždy otŕča ruku o podporu, lepšie povedané, „žobre“. V spojitosti s nami sa ich žobranie premení na požadovanie, a to na požadovanie so závažím, a nie s prázdnou miskou vážok, ktorá vyletí do vzduchu proti každému centrálnemu slovíčku… Slovenčina, decentralizácia, autonómia môžu vyrásť na huby, ktoré pomaly nadrobíme do štátnej polievky. Polievka dostane vôňu a chuť… Ach, treba vedieť s nimi hovoriť… Pôjde to!

Nebolo ďaleko ani do zasadnutia krajinského výboru. Nebude rečniť na ňom proti podporám. Teraz pred voľbami vôbec nie. S tým by teda neboli starosti. Hneď po ňom je i krajinské zastupiteľstvo. Má sa rokovať o rozpočte. To potrvá, lebo každý straník bude hovoriť o všetkom možnom, len o rozpočte nie. Bude treba i jemu čosi povedať, ako sa vraví „z okien“ pre noviny a kvôli voličom…

I v správnom výbore banky je na programe „manifest“ úradníkov, ktorým na spôsob štátnych znížili platy. Tam zasa len on má podvrátiť všetky dôvody manifestu štatistickými dátami, podopretými výkladom a tendenciou, že je v Bratislave povetrie dosť husté a dá sa z neho vyžiť. To vyžaduje byľku štúdia…

Potom tie návštevy. Ako kandidát poslanectva bude musieť k mnohým zájsť, vyskytnuvšie sa prípady intríg pozahládzať, ponosy, rekriminácie, gravamená pozapisovať. Potrebný bude nový notes. Bratislava patrí do novohradského volebného kraja!… Neskoršie bude zasa treba ísť medzi národ a rečniť na zhromaždeniach. To by nebolo také ťažké, treba vedieť jednu reč, povedať ju — a je. Nepríjemné budú len dediny, zamorené klerikálmi, socialistami a komunistami. Tvrdé lebky! Ta by bolo dobre poslať náhradníkov…

A ako obyčajne, tak i teraz mal by ísť na daňový úrad, kde mu zasa hrozia exekúciou za resty daní pre nedodržanie sľúbených splátok. Tí ľudia nemajú dna ani ohľadov. Na slovo vzatý činiteľ alebo na slovo nevzatý činiteľ. Ešte horšie, ak je na slovo vzatý. Nabrali plno mladých ľudí za malý plat a oni zo závisti prenasledujú každého, kto má väčší plat alebo príjmy ako oni a úradne alebo spoločensky stojí vyššie. „Azda vám len neponúknem stoličku,“ povedala mu nedávno istá koza, keď označil, že na referenta, ktorý nebol ešte v úrade, počká. Možno, že teraz, keď bude poslancom Národného zhromaždenia, si dajú trošku pozor. Ak nie, beda im. Povie takú reč v sneme proti inkasačnej nemravnosti, že sa im v očiach zaiskrí…

Zatancovala mu v myšlienkach i chudobná vdova Estera, rozumie sa, bez synáčka, pre ktorého, ako vieme, vymohol krajinskú podporu a chcel ju urobiť permanentnou. Tancovala sólo. V duchu jej neraz naprával na hlave klobúčik so sojčím pierkom a stále sa chystal, že jej bude naprávať skládky na sukienke, keď ju pod nejakou zámienkou navštívi v Centrálnom mliekárskom družstve alebo, čo by bolo zaujímavejšie, doma, v jej izbičke na Vlčkovej. Túto návštevu neodloží. Pri najbližšej príležitosti ju navštívi. Teraz ako poslanec môže, ba má mať nielen dva fraky, ale pri svojej žene, ktorú treba šanovať, i svoju, takú akúsi solídnu milú… Ale pssst!…

I pred súdmi má vážne rokovanie, zo tri zročné odvolania, zmenkové žaloby, ktoré sa musia hneď podať. To síce spravia i tí „babroši“. Ale je niekoľko vecí, ktoré sú chúlostivé, zamotané, v ktorých sa len on vyzná. Tie veci musí spracovať… Len kedy?… Už pred polnocou má odcestovať k „vlastencom“… Bude potrebovať ešte jedného koncipienta…

Klopal prstami po stolíku, prevešiaval svoj pohľad raz na tú, raz na druhú stenu, vrtel sa na stoličke, odkladal pero, stískal si dlane medzi kolenami, lúskal ukazovákom a palcom, ako čo by privolával myšlienky, prevracal hárky, bral pero, ťukal ním v kalamári a značil.

Podvečer mu oťažela hlava. Chcel vyduriť ťahanie v sluche prechádzkou popri Dunaji. Odhrnul záclony a videl nad popolavoružovou žiarou mesta hviezdy. Vrcholce stromov sa nehýbali. Bolo bezvetrie. Pri malej trafike stáli dvaja páni v otvorených zimníkoch, bez rukavíc, dych sa im nepáril, teda nie je ani zima. Obliekol sa a vyšiel.

Len teraz zbadal, ako mu brnia nervy. Všetko mu bolo protivné, čo videl. Stávalo sa to s ním i predtým, keď mnoho pracoval, že každého chcel zauškovať, teraz sa mu žiadalo mlátiť paličkou a vyvolať škandál s chodcami, ktorých stretol. Cítil, že by mu odľahlo, len jeden, dva, tri dokonalé údery…

— Ako to ide ten hlupák, — dráždil ho tučný pán, — z nohy na nohu, z nohy na nohu. Pritom si pokojne prikyvuje hlavou vždy na tú stranu, ktorou nohou vykročí… „Tak je dobre, tak je dobre,“ vraví to kyvkanie… „Ako mi je krásne, pohodlne… Vrzg, vrzg! Kyv, kyv!…“ A len pomaličky, aby sa nezadychčal… Protivné… Búšim do neho, nech sa zobudí zo svojho pokoja.

Prešiel popri ňom… Ech, tak medzi rebrá mu jednu, aby stratil dych…

Nebúšil do neho, ani medzi rebrá mu nedal, pekne sa vyhol a pozrel na decko v bielych, huňatých šatôčkach. Drobčilo na múriku po nábreží. Starší, krivý človek v pokrčenom, mäkkom klobúku ho držal za rúčku. Decko výskalo od radosti, že sa mu chôdza darí.

— Ty krivý mamut, že mu dáš tak pišťať, — rozčuľovalo Petroviča.

Na lavičke sedel vojak a mal ruku okolo hrdla dievčaťa. Druhý párik neďaleko nich sa práve zdvihol a mladý človek ovinul dievča okolo pása.

Pohoršil sa nad nemravnosťou.

— Čo si nepoloží ruku ešte nižšie? Onedlho sa budú vyzliekať pod stromami. Rozoženiem ich!… Ale som nervózny… Všetko ma jeduje, — uvedomil si.

Prešli dve dámičky vo veselom rozhovore. Jedna sa nahlas zasmiala.

— Žeby sa to nechechtalo! Bez vycierania zubáľov nemôže byť!

Smiech sa zdal známy, i postavy. Blížili sa k nemu.

— Dobrý večer, pán fiškál, — poznal si dcéru a potom ženu. Nevoľky reptal na vlastných.

Šli do Múzeumky na tanec. Káravo im vyčítal:

— Vám je len dobre. Idete tancovať, a ja neviem, kde mi hlava stojí.

— Poď si zatancovať so mnou, — vábilo ho dievča a chytilo otca pod pazuchu.

— I mňa môžeš vykrútiť, — núkala sa žena, chytajúc ho z druhej strany za ruku.

— O polnoci cestujem na inakší bál, — odhŕňal sa.

Bola príležitosť vyvŕšiť sa na domácich. Hľadal zádrapku.

— Mám všetko pripravené? Kufrík, pyžama, tri košele, kefka na zuby, mydlo, žiletky?… „Čo tak mohli zabudnúť?“ — hádal, — masť na vlasy?

— Žiletky? — začudovala sa pani, — veď si bradatý.

— No, to je to, aby bol človek pri všetkom — i pri balení. Pravda, nemyslíte na iné, len na zábavu, a ty, manžel, sa dri. Hlava mi ide prasknúť, a musím myslieť ešte i na svoje srstnaté bradavice!… A čierny oblek?

— Načo ti je čierny oblek?

— Tak sa, prosím, zvrtnite a zabaľte mi čierny oblek. Potom choďte tancovať… je to predsa len neslušnosť. Druhá žena by odprevadila manžela na stanicu i so slečnou dcérou, a ony zmiznú z domu — na tanec. Načo vás mám, načo vás len mám.

Skoro zaplakal nad ich nevšímavosťou.

Chcel vyvolať scénu, v ktorej by si mohol utíšiť nervy. To sa mu i podarilo.

Pani pustila jeho lakeť, vytrhla spod druhej i Želkinu ruku:

— Poď! Otec má pravdu. Zabalíme čierne šaty a o polnoci ho odprevadíme. Aby si vedel, to sme i chceli urobiť, len, pravda, z Múzeumky. Ty by si bol do polnoci i tak pracoval a boli by sme ťa iba mýlili. Poď!

Ženský ústup je často trik na neustúp. Manéver stiahnutia sa kvôli víťazstvu. Pani Ľudmila takto operovala proti mužovi, keď bola dobrej vôle a nechcelo sa jej škriepiť alebo rezolútne vystupovať.

— Nežiadam, — vzoprel sa hneď Petrovič, — teraz už nežiadam. Spravím si všetko sám. Vy len choďte. Keď to nešlo sua sponte, na nátlak nechcem.

— Urobíme všetko, čo žiadaš.

— Nič nežiadam.

— Želka, poď!

— Nie. Choďte tancovať. Odprevadím vás. Poďme.

— Ale ak sa máš durdiť, radšej sa vrátime.

„Bolo by hlúpe ich teraz domov zaháňať,“ myslel si Petrovič, „len preto, že som trošku nervózny. Nie. Musím sa vedieť ovládať ako budúci politik. Čierne šaty pribalím a dve košele sú mi naozaj dosť. Chceli ma o polnoci prekvapiť na stanici.“

Šiel medzi nimi smerom k Múzeumke a už sa aj obracal tvárou, raz k jednej, raz k druhej, že ho mrzí najväčšmi kancelária. Tí dvaja „barani“ nepostačia. Ešte niečo vyparatia.

— Ty sa vyznáš, — potiahol dcéru, — nevieš o zručnom koncipientovi?

— Aj o desiatich.

— Všetko tvoji tanečníci?

— Sú i takí, ale sa nájdu i takí, s ktorými som ešte netancovala.

— Tanečníkov nechcem.

— Otec si myslí, že kto tancuje, je naničhodník, — zamiešala sa manželka.

— Už radšej vážnejšieho.

— Mám i takých.

— Napríklad?

— Napríklad, napríklad… Tu je hneď Janík.

— Ochochocho — zasmial sa otec na celé nábrežie a odtisol svoje dámy od seba a zas pritiahol, — „bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma!“ To by bol koncipient! To hej!

— Daj už pokoj s tým! — napomenula ho žena. Vedela, ako to dcéru uráža, keď jej vyčítajú večerné cvičenie v bozkoch s Janíkom. Napomenutie prišlo neskoro. Želka ako omráčená stíchla, tvár sa jej nadlžila. Trasľavým hlasom vydýchla: — Zasa!

Hľadala šatôčku v taštičke, aby si utrela oči, ak by sa jej vyliali slzy ako onoho večera s mamou. Teraz akosi nešli. Sama sa začudovala, že neplakala. Urážka udrela do jazyka. Nepohol sa, nevedel sa pohnúť, akoby ho bol niekto vyrezal. Zmizol. Jeho konček sa skryl za ľahko zaťatými zúbkami. Bránka na hrade zavretá. Útok neskoršie.

Neprehovorila celou cestou do kaviarne, hoci sa jej otec prihováral, ako onoho večera matka.

— Návrh by nebol zlý. Prečo nie? Janík sa mi páči. Lenže mladý človek chce mať i voľný čas. Mohlo by to byť len popoludní od tretej do šiestej-siedmej. V úrade je do druhej, potom obed. Otázka, či bude chcieť?

Mlčala.

— Vlastne výborná myšlienka, — oduševňoval sa o chvíľku, — má doktorát.

— Vôbec by sme ho mali vytiahnuť z tej otrokárne, — kula želiezko mať, — advokát je predsa slobodnejší, nezávislejší človek. Nemá sto šéfov.

— Porozprávam sa s ním.

— Ty len sľubuješ, vidieť, že budeš poslancom, ale v skutočnosti si pre chlapca ešte nič neurobil. Keď sa vžije do tvojich vecí, bude ti spoľahlivým pomocníkom, i rodina dobrá, schudobnená, ale dobrá. Vezmi ho z toho úradu. Tam len novinky číta. Škoda jeho rozumu.

— Porozprávam sa s ním. Vravím, že sa i mne páči. To je tam naozaj len väznenie ducha, — odobroval, len aby sa Želka usmiala.

Ale na jej tvári sa nezjavila ani čiaročka úsmevu. Ako čo by ani nepočula, o čom je reč, ju to nezaujímalo, jej je to jedno, čo rodičia vravia, ju urazili, a teraz otec nepočuje slovka od nej aspoň dva dni.

Došli k bránke Zimnej záhrady, jagajúcej sa elektrickými svetielkami. Široké, biele schodište viedlo na mezanín, odkiaľ bolo počuť hudbu. Dve-tri dámy v kožuchoch, s dlhými sukňami a črievičkami prešli popri nich. Pán v smokingu fajčil pri vysokých dverách. Čašník s odstrihnutým frakom sa šmykol chodbou s čajovým náčiním.

— Nepôjdeš s nami? — volala manželka.

— Nie, o polnoci cestujem.

Podal im ruku. Želka zdvihla dlaň, ale neprehovorila na rozlúčku, nepritúlila sa lícami k hlave svojho otca ako inokedy, keď cestoval. Petrovič chytil jej prsty a už sa chcel k nej nahnúť, ale odkročila nazad.

— Poď už, mama, — súrila.

— Rozlúč sa s otcom, ako treba, — rozkázala mať.

Len na tento rozkaz priložila ústa k otcovmu lícu a on ju bozkal na čelo.

— Veď sa ona udobrí, — potešoval ženu i seba.

— Nezabudni na Janíka, — volala za ním.

— Dobre, dobre.

Vrátil sa domov naplnený novou starosťou. Myšlienka dcéry a manželky, aby Janík chodil do jeho kancelárie a pomáhal mu v popoludňajších hodinách, sa mu nepáčila. Ženin návrh, aby ho vytiahol z úradu, v prvých minútach prudko odmietal, nechcel zásadne pripustiť, aby o ňom vážne rozmýšľal. „Nevie nič, a mám ho platiť,“ dokazoval si polohlasne. „Tých tristo-štyristo korún by som ešte zniesol, ale ak ich budem za bozky dávať? Ja budem chodiť po kortešačkách, a oni sa budú v mojom kabinete milkovať? Čo hneď v telocvičnom zmysle. A to je hlúpe, že by to bolo len cvičenie. Povedal síce, že nechce skvosty kradnúť, sa to mi vytiahne z vrecka štyristo korún a ten „skvost“ nie je v súdnom depozite, v zavretej, železnej schránke. To sa nesmie stať. To musím prekaziť. Pretiahnuť ho celkom do svojej kancelárie? Ab! Veď by sa mi stal spoločníkom, keď nie hneď, nuž časom. Nie, nie, nie!“

V jedálni na stanici pred príchodom pražského nočného rýchlika si dal šáločku čiernej kávy a k nej Národní listy, český vlastenecký denník, aby sa pred vyjednávaním s radikálmi, čiže vlastencami, poučil ešte trošku o požiadavkách národného smeru, programe a stanovisku k všeobecným otázkam, ako je napríklad otázka obilného monopolu, otázka vyživovacia, otázka súkromného podnikania, sústreďovanie sprostredkovania práce v rukách úradov, chystajúceho sa zriaďovania socialistického štátu atď.

Čítal prerývane. Iné otázky sa prevaľovali jeho hlavou, ako vlečúce sa jesenné hmly. Jeho pozornosť rozptyľovali a zároveň sústreďovali v jednom háklivom probléme: ako zabrániť, aby sa ten komisár, jeho milá rodina, protežé manželky a dcérky, nedostal do jeho kancelárie.

Udrel mu do očí článok s hrubým nadpisom: Humbug pri kandidátkach. Písalo sa v ňom, že na kuchynský sporák sa kladú hrnce s dvoma uchami, čo je iste na podobenstvo k človeku, ale z toho nenasleduje, aby sa v kuchyni, kde sa varí politika, kládli na horúcu platňu hrnce, keď aj majú dvoje úch. Kuchynský kuchár kladie na sporák aspoň plné hrnce, kde sa uvarí, čo domáci zjedia. Politickí kuchári rozličných politických strán, „z delikátnosti ich nemenujeme“, kladú na platne celkom obyčajné prázdne hrnce, z ktorých nič nehľadí (nie nekouká), najviac, že im trčia uchá. Kandidátky, „hanba nám hovoriť“, sa zostavujú rodinkársky, kamarátsky, intervenčne, klebetársky, podľa kúpnej sily a podľa toho, ako kto zametá alebo klopká chvostom. Zriedkakedy podľa čistého presvedčenia, rozumu, skúsenosti, zásluhy, vykonanej práce, súcosti a poctivosti…

— Fuj! — odpľul si do šatôčky a o chvíľku sa udrel po čele.

Nová otázka sa vyskytla s novou myšlienkou za čelom poslaneckého kandidáta: „Prečo by tých našich kandidátov nebolo namiesto tridsaťpäť — tridsaťšesť?“ Na tridsiate šieste miesto dáme rodinku Janíka za mládež. Tým zabijeme tri muchy. Jedna: Nebudem ho musieť ťahať do svojej kancelárie a platiť ho dvojako: korunkami a dcérinými bozkami. Druhá: Janík, ako kandidát, mohol by ma nahradiť na politických zhromaždeniach a volebných rečiach v dedinách, ktoré smrdia kňazskou pliesňou a červenejú sa kučerami socialistov a komunistov, kde namiesto osviežujúceho sniežka poletujú v povetrí neosviežujúce zhnité zemiaky, kamenčeky a smradľavé vajíčka. Tretia: Mladí sú nespokojní, že ich bude na kandidátkach málo. Ajhľa, Janík! Má najviac tridsaťdva rokov. Azda nebude ešte starý.

I štvrtá mucha poletovala, ktorú zdrapil do dlane: vyhovie ženinej žiadosti, aby už niečo spravil pre chlapca. Chlapec pôjde na kortešačky, nebude doma — piata mucha… Koľko múch!…

Takto dávajú niekedy i najhoršie novinárske články najlepšie myšlienky.

Petrovič sa zas rozveselil. Šúchal si ruky od radosti nad dobrou ideou. Bol by hneď cestoval do Prahy k predsedovi strany, aby ho požiadal zvýšiť počet kandidátov o jedného, lenže rýchlik práve prišiel z Prahy a on sa ponáhľal k vozňu.

Prešiel po chodbe so svojím malým kufríčkom. Pozeral, kde by našiel osobitné oddelenie. Nenašiel. Všetky boli zatiahnuté záclonkami a dvierka pozatvárané. Len vo dvoch sa svietilo. Videl, že sú v ňom všetky miesta obsadené. Ani sa mu nechcelo sedieť medzi inými a ani sa mu, ako budúcemu poslancovi, nepatrilo loponiť medzi prostým národom.

Keď sa sprievodca ukázal s klieštikmi, predstavil sa dôstojne:

— Pán môj, nemáte tu nikde miesta. Som poslancom.

Nepovedal „budem“, ale „som“.

— Prosím, pán poslanec, — bol ochotný sprievodca.

Otvoril dvere a vpustil pána poslanca vopred do kupé pre tri osoby, zapálil lampu, vzal mu kufríček z ruky, vyložil na poličku, a ticho zatvárajúc dvere, zaželal:

— Dobrú noc, pán poslanec.

Pána poslanca trošičku zamrzelo, že mu nepomohol zimník sňať, zavesiť ho a rozšnurovať aspoň topánky. Urobil to sám, položil si nohy na Roľnícky vonkov a rozvalil sa na pohovke.

Jeho myšlienky uháňali s rozbehnutým vlakom.

12. Pozdrav

Na krajinskom úrade bol v tieto časy veľmi obľúbený nový „šláger“ na staré, každému dieťaťu známe slová:

Starý Dunčo na reťazi,

akonáhle koho čuje,

že sa k nemu približuje,

veliký jazyk vyplazí,

okáľami iskry kreše

a hrozným hlasom zabreše:

Hav, hav!

Poznali ho všetci, lebo každý druhý deň spieval Hoza v rádiu, a pred spevom sa vždy oznamovalo, že je to „perlav“ mladého kompozítora Pálku.

Landík si ho húdol pod nos a len ku koncu vykrikoval nahlas:

„Hav, hav!“

Na tento refrén sa ozývali i jeho kolegovia z dvoch susedných izieb. Cudzí človek sa mohol nazdať, že prišiel do psinca. Nie tak starý sluha Hľačko, ktorý práve priniesol denné noviny a po zdvorilom pozdrave: „Moja úcta, pán komisár!“ sa hneď pripojil k psiemu koncertu. Zavrčal a zúrivo sa rozštekal tenkým, prirodzeným psím hlasom.

— Dobre, starý, — potľapkal ho Landík, ako nejakého verného Dunča, — štekať viete.

Hľačko vrčiac položil noviny a odišiel, šteknúc ešte niekoľko ráz pri odchode, ako pes, ktorý sa už upokojuje, ale je ešte nie celkom pokojný.

Landíkovi ex offo pridelili rozličné denníky smeru národného, klerikálneho, socialistického a roľníckeho.

Vzal do roboty hneď tie, ktoré boli navrchu.

Červená spravodlivosť mala na prvej strane článok, ktorý zaujal jeho pozornosť. Sadol si pohodlne za stolík a s belasou ceruzkou v ruke čítal:

— Hav, hav! — zabrechal Landík na článok a praštil noviny o stôl. Keby neboli bývali úradné, bol by ich dokrčil, nohami pošliapal, tak sa nahneval. — Štekať i ty vieš, — nabúril sa. — Obviňuje celý administratívny aparát, — hundral v ňom kolegiálny cit, — to sa rozumie, že len na Slovensku. V Čechách, na Morave a v Sliezsku „nic“, „tam je všechno v nejlepším pořádku“, — zaprotestoval krajinský patriotizmus. — No, pravda, kto iný? To musí byť agrárna strana so židmi a s ľudákmi, — urážal sa agrárny straník… Z toho bude proces… Dal by som tomu redaktorovi aspoň päť rokov ťažkého žalára. Také prasa… A keď vie, že je to vládne uznesenie a na rozdeľovanie sú komisie a v komisiách má každá strana svoj stranícky nos!…

Ale noviny boli úradné a rozkazovala úradná povinnosť. Zdvihol ich zasa zo stola, vystrihol článok, priglejil na žltý konceptný papier, napísal názov novín s dátumom a udrel na ne päsťou, aby lepidlo lepšie držalo. Škoda, že to nebola redaktorova hlava, možno by bol pridal k sile.

— A čo tento štekúň? — vzal do ruky Bojovníka, orgán radikálnej, vlasteneckej strany.

On by cez celú volebnú kampaň zakázal vychádzať politickým denníkom. A keby aj nezakázal, rozhodne by nesmeli písať o voľbách. A keď už písať, tak najviac suché, úradné dáta: kedy budú, kde budú, aké strany sú, kto a koho volí. Vôbec by to mal byť čisto úradný akt, vykonávaný politickými úradmi. Najlepšie by bolo poveriť notariáty, ktoré by v povinných kurzoch vysvetlili všelijaké programy, no a vyberajte, ktorý sa vám hodí.

— Keď je tých programov viac ako prednášok v Bratislave, — nadhodil komisár Ďurdík, — prostý národ by si to nepamätal.

— A z ceduliek si vie vybrať?

— Tie sú číslované.

— Čísla necharakterizujú program strany, — namietal Landík.

— Omnoho charakteristickejšie sú farby.

— Nemá toľko farieb ani dúha, koľko je strán, — zamiešal sa do rozhovoru komisár Lieskovec.

— Našlo by sa východisko, — nedal sa Landík, — išli by sme do božej prírody, možno v nej je toľko rôznofarebných kvietov, koľko je politických programov. Volič by sa poučil, že sa má dostaviť pred volebnú komisiu s kvietkom v dierke kabáta, voličky by ho mali prišpendlíkovaný. Videli by zelenú ďatelinu, už by aj písali: agrárnik, lebo agrárnik chce, aby sa mu všetko zelenelo, videli by červený klinček — sociálny demokrat, lebo on znamená zore a zore sú červené, fialky — živnostník, lebo každý živnostník je dobrá fialka, biela ruža — ľudák, to je znak panenstva a nevinnosti, bodľačie — komunista, lebo do všetkého pichá, nevädza s divým makom — vlastenec, to sú farby vlasti. Všetko by sa určilo vládnym nariadením. Len nie huckanie, nie kortešov, nie noviny. Takýmto činom by sme sa vyhli všetkému, čo je pri voľbách zlé. Naopak, spravili by sme z volieb krásnu kvetinovú slávnosť.

— Ty si básnik, — namietal Durdík, — kto ti bude zbierať kvety?

— A kde by si vzal kandidátov? — bol zvedavý komisár Drevený.

— A tajnosť? Takto by hneď každý vedel, kto na akú stranu hlasuje. Lepšie sú ceduľky, na ne sú už ľudia navyknutí, — zazlieval kvetinové voľby komisár Hruška.

— Vy ste naivní, — bol pohotový Landík, — kvety by boli umelé. V štátnej kníhtlačiarni by sa zariadilo kvetinové oddelenie. Každý volič by dostal celú kyticu, z ktorej by si vybral zodpovedný kvietok. O svojich kandidátoch by každá strana viedla úradný výkaz, ako sa u nás vedie „Výkaz zamestnancov politickej a policajnej správy na Slovensku“. Kvalifikovali by sa a postupovali ako úradníci. Najmenšia hodnostná trieda by šla za zástupcov do obce, vyššia do okresu, ešte vyššia do krajiny, ešte vyššia do poslaneckej snemovne, do senátu, potom pomaly naspäť s vynechaním poslaneckej snemovne, lebo tu všetci musia byť v duševnej a telesnej sile, zasa do krajiny, do okresu, do obce, a — hybaj von, do penzie. A tajnosť? Načo ti je tajnosť? Každý sa denne sto ráz prezrádza, ako zmýšľa, len práve pri voľbách by si sa mal zatajiť a ísť do osobitnej izby ceduľky vyberať, keď i pred voľbami i po voľbách ti noviny vykričia, na koho hlasovala tá a tá obec. Aký by to bol richtár, ktorý by nevedel, ako kto hlasoval. A ak by ťa zvolili, hneď na prvom zhomaždení sa musíš priznať, ktorého polboha počúvaš. Keď vyvolení nemusia držať svoje presvedčenie v tajnosti, prečo by ho museli zatajovať voliči. Je to rovnoprávnosť? Tajnosti netreba.

— Ale, — našiel sa netrpezlivec Hubíček, — to všetko by museli vykonať za desať-pätnásť rokov, aby sa i nám dostalo miesta nielen v úrade, ale aj v politickom živote.

— Skrátili by sme volebné obdobie na dva roky, — riešil otázku Landík.

— Len by sa skákať nesmelo, — vŕtal ďalej Hubíček, — ako sa u nás skáče.

— To by bolo vylúčené, — upokojil ho.

Tým obyčajne prechádzal rozhovor na iný, reálnejší a známejší predmet, ako je napríklad, že v Excelsiore už dostať menu za šesť korún.

Keby redaktor Červenej spravodlivosti bol býval prítomný pri lepení svojho článku a Landik by bol rozvinul pred nim svoju volebnú reformu, nevieme s istotou povedať, kto by bol buchol na priglejený článok a čia hlava by bola trestala, či redaktorova či Landíkova?

Na šťastie nebol nijaký žurnalista v úrade, hoci sa tam vždy ponevierajú, nemohol nik napísať do novín, aká fašistická revolta sa chystá proti demokracii.

Landík nečítal dlho Bojovníka. Do jeho pracovne vošiel — nie novinár, ale Mikeska.

Mal batôžtek na chrbte, rádiovku na hlave, v nohaviciach niže kolien, s ťažkými baťovkami s cifrovaným jazýčkom. Hrubé, tučné lýtka zakrývali dlhé, popolavé, blatom zafŕkané pančuchy s hrčami zle zaviazaných gatí. Ako obyčajne, tri písacie perá vo vrchnom vrecku rozopätého, krátkeho koženého kabáta, zo spodného mu trčal Vidiek, noviny pre záujmy poľnohospodárske. Pod kabátom sa mu zelenala pletená bavlnená vesta.

Landík ho hneď nepoznal, až keď čiapku strhol a hodil hlavou, aby si napravil rozstrapatené vlasy. — Ľaľa, pán tajomník!

Mikeska zhodil batôžtek a šuchol ho nohou k stene.

— Neviem, neviem, či nie bývalý tajomník, — zosmutnel.

— Stalo sa niečo?

— Ale, — hodil rukou, — navrhoval som Rozvalida za kandidáta, a pán predseda sa nahneval. Mali sme totižto kandidačnú schôdzku.

— Za Rozvalida by som sa neexponoval. On mi protestoval zmenku.

— Protestoval, kde nemal, neprotestoval, kde mal, — sadol si tajomník a zachrčalo mu v gágore. — Podstrelil sa.

Vyrozprával dej o politickej zmenke a panskej láske na zajačom chvoste. Landík počúval. Aký známy, strašný úpadok. Už ho videl a počul o ňom kedysi dávno, keď chodil do gymnázia. Pomyslel na svojho otca. Aj on tak dogazdoval, a tiež pre voľby a „politické zmenky“, ktoré mal národ platiť, a neplatil. Lenže otec ich aspoň užil, bol za ne ablegátom, kričali mu: „Nech žije Landík!“ a spievali mu: „Kto Landíka zamiluje, nech žije, nech žije!“, hoci sa i nedostal do snemu. Rozvalid ani tento pôžitok nemal.

Rozvalid sa stal Landíkovi odrazu blízkym. Poľutoval ho.

— Kadekoho sanujú, — odkašlával mrzuto Mikeska, — a tu takého straníka zhadzujú z paluby. Nie, nepáči sa mi to, — zavrtel hlavou, — aké sú to kandidátky, ktoré nám nadiktujú zhora! Hlas ľudu je dolu, a oni zhora! To ako u vás. Príde ministerské nariadenie, vy ho musíte vykonať, ináč je zle. Keď ľud, nuž ľud, a nie kadejaký minister alebo predseda strany, prezídium. Ako čo by sme my „elévi“ mali len počúvať. Nás by sa mali spýtať, čo, ako a koho.

Zavrzol si ruky medzi kolená a vyplazil jazyk:

— Tak mi ho ráčte vytrhnúť, keď nemám slovo, — zaľapotal.

— Čo ma teda voláte? Čo voláte sto ľudí? Postačil by číslovaný obežník: „Takto sme sa uzniesli, títo a títo sa menujú poslancami ta a ta, títo ta, títo ta, a vy sa starajte, aby ich národ volil.“ Pán predseda mi dal skoro zaucho, že som sa opovážil Rozvalida navrhnúť. Neviem, či nepoletím ako vy pred pol druha rokom. A ešte mu nadá do zradcov. Za zradu sa platí, a Rozvalid stratil celý majetok. Aký zradca? Povedzte, aký zradca?

Tajomník skončil skoro plačlivo, hádžuc sa nepokojne vo foteli.

— A nenašiel sa medzi žírantmi ani jeden poctivec? — nemohol Landik uveriť.

— „Politickú zmenku,“ povedali, „platí strana.“

— A strana?

— „Obchod jednotlivcov,“ odkázala.

— Dobre. Ale tu hynuli ľudia.

— Nikto nerád platí, keď nemusí.

— Nenašiel sa priateľ, rodina?

— Nenašiel. Málo chýbalo do milióna, a to bolo pre každého mnoho. Tu by bola mohla pomôcť len strana, naša strana. Išlo predsa o straníka, ktorý je viac hoden ako milión. Jediná Anička ponúkla svojich niekoľko tisíc korún, ktoré si vyslúžila a odložila. Čože je to? Ani kvapka do mora. I keby toho bolo viac bývalo, od slúžky prijať? Ožobráčiť i dievča? Rozvalid sa rozplakal, keď mi to rozprával.

— Ktorá Anička?

— Ich kuchárka. Azda sa už na ňu nepamätáte?

— Tá, s ktorou som chodieval?

— Tá, tá, tá… Na vlastné oči som videl, ako ju hladkal z vďačnosti. Otec dcéru tak nehladká. Tak hladká nešťastný priateľ za trošku šťastia. Prišla ju hladkať i jeho žena. To dievča som si i ja zamiloval. Ono ich oslobodilo, nie od materiálnej starosti, ale od smrti. Akoby v nej boli našli radosť, ktorá, keď i neodohnala nešťastie, ale myšlienka, že sa našiel aspoň jeden človek, ktorý by chcel pomôcť, uľavovala a vracala tých dvoch opustených ľudí do života. Je to asi tak, ako keď uvrhnú zdanlivého zločinca do tmavej, hnusnej, vlhkej pivnice, a odrazu sa nájdu bláznivé slnečné lúče, ktoré do tej tmy zablúdia a ju osvietia. Neoslobodia uväzneného, a predsa zapália v ňom lampášik nádeje.

Mikeska nabral dych a ešte smutnejšie doložil:

— Dáva vás srdečne pozdravovať. Sr-deč-ne! To je nielen tak hoďasako.

Zamihal očami, akoby mu slzy zavadzali.

— Pán doktor, to je viac, ako keď vás bratislavské dievča sto ráz bozká. Len si predstavte, že iste dve noci nespala, kým sa odhodlala, kým premohla svoju dievčenskú hanblivosť, aby mi to povedala. A prečo? Preto, že vás má rado.

Mikeska prešiel do úsečného, prísneho tónu, ako čo by vlastným hlasom chcel premôcť vnútorné pohnutie:

— Čestné, slovo, rado má, i keď vás nečaká. Chúďa!

„Chúďa, chúďa!“ prehadzoval v myšlienkach Landík. „Nepísal som jej ani raz.“

Mráčik výčitky mu prešiel hlavou. Ako v kinematografe v tme vidíme jasné obrázky, tak z toho mráčka sa mu vynorilo Staré Mesto. Pocítil, že mu je ešte vždy milé. Nosil v sebe jeho film. Bolo treba Mikesku, aby zavrtel aparátom, a všetky tie obrázky padli na bielu stenu scenérie. Hľadel na ne z tmavého kúta. Najskvelejší bol prvý. Anička — kuchárka u Rozvalidov. Až nežnosť sa mu rozhostila v srdci, tak svietila skvostná tvárička. Pri nej hneď druhá. Spievajúca Milka, chyžná u Rozvalidov. Starý dom, pri ktorom stávali. Obloky. V nich Anička. Kuchyňa. V nej Anička. Tanec. Bozky na diváne. Ukázal sa i Tolkoš. Za ním okresný náčelník Brigantík. Jeho topiaca sa žena. Starý Rozvalid, keď ich v byte prekvapil. Smutný odchod z mesta. Potom protest zmenky… Obrázky zadymené, tmavé, so škvrnami. Tône. Ale i tie osvetľuje Anička, vysoké, poludňajšie slniečko, a tône stávajú sa bledé, krátke, ledva viditeľné… Milé Staré Mesto!…

— Chudera! — vyšlo mu ešte raz z úst zhlboka, so žiaľom, ako obyčajne, keď na niekoho s láskou myslel.

— Veru chudera, — zavzdychol i Mikeska, — mala dosť trápenia, a má. Čo jej odkážete?

— Ďakujem za pozdrav.

— Nič viac?

— Povedzte jej, že som na ňu nezabudol.

— Neprídete? — dozvedal sa Mikeska.

— Prídem, — povedal s istotou Landík.

— Môžem jej to povedať?

— Môžete.

— Nech má i ono radosť — to zlaté dievča.

— Ak bude mať.

— Bude.

Mikeska vstal z fotela a pohrozil prstom Landíkovi. Zazdalo sa mu, že Landík akosi ľahko sľubuje, a pritom sa usmieva. „Hovorí do sveta,“ zaľahlo mu v hlave. Nedôveroval.

— Ale vážne, — upozornil, — Anička nie je kandidačná listina ako Petrovičova dcéra, — zažartoval, — na ktorej je aj tridsať kandidátov. Ani nie zmenka, ktorú treba protestovať, aby nevypadol vystaviteľ a žíranti. Anička sa nehrá. Ju by hra bolela. Škoda by jej bolo spôsobiť ešte jeden smútok.

Zohol sa po batôžtek a zavesil si ho na plece, vyňal z vrecka čiapku a zatočil ňou v povetrí, pričom pozrel na Landika spod obočia, skúmajúc, či mu môže veriť.

— Nebojte sa, — ubezpečil ho Landík a zachytil mu ruku, ktorou vrtel čiapku. — Odkiaľ viete, že Petrovičova dcéra má tridsať kandidátov? A čo sa tak staráte o Aničku? „Nie je to druhý Tolkoš?“ spytoval sa v duchu. „Zlaté dievča!“ pripomenul si Mikeskovu pochvalu.

— Včera som pochodil všetky krčmy po zhromaždení Zväzu vysokoškolákov. V troch som videl mladú, driečnu plavovlásku. Pila s mládencami a spievala. V jednej ju vyvolili za poslanca. Pýtal som sa, kto je to. Že vraj dcéra pána poslanca Petroviča.

Landík zažmúril oči a zvraštil tvár.

„Každý ju pozná,“ zamrzelo ho, „stále sa s tými lapajmi potuluje… Už aj pije po krčmách…“

— A o Aničku sa preto starám, — vysvetľoval Mikeska, — lebo ja by som zas radšej na ňu hlasoval.

— Kandidovali ste Rozvalida, ak som dobre rozumel, — vyčítal Landík.

— Dobre ste rozumeli. Rozvalida som kandidoval, aby som Aničku oslobodil. Je tam strašnou otrokyňou. Opatruje, zabáva, varí, sedem izieb čistí, dvadsaťtri oblokov umýva, koberce práši, perie, vodu, uhlie, drevo nosí a plače s nimi. Keby ste to videli, poľutovali by ste ju. Nijako nechce od nich preč. „V nešťastí ich neopustím,“ vraví a nahnevá sa, keď jej to spomeniete.

Mikeska skrkval čiapku v ruke od hnevu:

— Čo je najhoršie, pani Klema len-len že nežiada od nej, aby starému sadala do lona, aby sa rozveselil. Počuli ste také niečo? Vlastná žena žiada, aby služobná škrabkala jej manžela… Keby sme Rozvalida kandidovali, hoci aj niekde v okrese, alebo aj v obci, veď straník je on znamenitý, uľahčilo by sa im, povýšili by sa zasa, Anička by sa stala riadnou kuchárkou, a nie domácou slečinkou pre všetko. Pravda, najlepšie by bolo zvoliť ho za poslanca, lebo to i donáša.

— Tak je to teda? — začal chápať Landík.

— Tí páni na kandidačnej schôdzke ako čo by boli zamrzli, keď som navrhol Rozvalida. Konkurenciu nikto nemá rád. Každý by chcel monopol. Jediný Petrovič mi sľúbil, že si pohovorí s pánom predsedom. Ale iste aj on zabudne. Nemohli by ste mu pripomenúť, pán doktor? Petrovič má veľký vplyv. Kandiduje na druhom mieste za poslanca. Jeho zvolenie je isté. Je to človek súcitiaci, schopný veľkodušnosti, útrpnosti. Pohybe malíčkom. Nie? Čo ho stojí tých niekoľko prostých, trochu ponížených, úpenlivých, kresťanských slov. Alebo, ešte lepšie, niekoľko požadovačných, vysvetľujúcich viet, že Rozvalid nie je zradca, že to politika potrebuje, aby sa neničili najlepší naši straníci, že je ináč celý okres stratený, ako je aj pravda. Vy ste boli v Starom Meste a poznáte zmýšľanie obyvateľstva. Prosím vás.

Landíkovi sa chcelo nahlas zasmiať, keď počul Petrovičovo meno, ale dosť zavčasu schytil úsmev do dlane. Nemohol „ujčeka“ vyzliekať z krásneho rúcha a presviedčať tajomníka o opačnom. Pritom sa i za razil. Nevedel iste, či je jeho mienka o ujčekovi správna.

„To dievčatisko dobre pozná svojho otca,“ hneval sa na Želku v myšlienkach pre krčmové voľby. „Ono hovorilo, že otec dá, vždy dá, a keď treba, pomôže, len hundre. Nepadlo jabĺčko ďaleko od stromu. Otec sa podobá dcére a dcéra otcovi. S každým sa vláči, každému udelí z úsmevu, objatia, stisku, iste s každým tak cvičí ako so mnou, každému sľúbi schôdzočku a každého zavádza láskou. Protivné. A keď príde domov, šomre na všetkých chlapcov. Ľstivé zvieratko.“

Prišiel mu na um redaktor pedagogického časopisu. Otec aj tomu chcel silou-mocou pomôcť. Či je to nie kategória ľudí, ktorí sa radujú, keď vidia, že majú vplyv, a myslia si, že ich úlohou je potešiť, pomocť a len to ich trápi, že ich azda zneužijú, oklamú, zahanbia, vysmejú práve tí, ktorí prosia o potechu a pomoc, preto i šomrú, aby mohli svojmu svedomiu povedať: „Hneď som tušil, že je to darebák.“ S tými vplyvmi, pravda, treba gazdovať. Vplyv je ako peniaz. Neslobodno ho rozhadzovať, lebo človek ľahko dogazduje. A ešte dievča.

— Prečo nie? Spomeniem mu to, — sľúbil a sám sa potešil, že bude zasa „intervenovať“. Pred pol druha rokom on prosil Mikesku, teraz Mikeska prosí jeho. Koleso šťastia sa predsa len vrtí.

— A nezabudnite potom aj mňa spomenúť, — žiadal skrúšene tajomník.

— Nezabudnem, — ubezpečil Landík. — A vy nezabudnite pozdraviť Aničku.

— Nie, nie. A prídete? — bral sa Mikeska, podávajúc mu ruku.

— Prídem.

„Ale Žele to vyhodím na oči,“ umienil si. „Potulovať sa v noci po krčmách a piť s chlapcami je predsa len protivné. Taká nezdržanlivosť!“

Bryzgol i pani Petrovičovej, že nedá pozor na dcéru, a znechutený nad myšlienkou, že je „chudobná rodina“, a tak ho vlastne do toho všetkého nič, pustil sa do Bojovníka, vlasteneckých novín, čo v nich nové.

O chviľu si už nôtil šláger: „Hav, hav!“

13. Trojnásobný kolega

Nielen veľké ryby zožierajú malé, ale aj veľké politické strany pohlcujú tie drobnejšie. Nielen Evu fascinoval v bývalom raji had, že odtrhla jablko a dala z neho Adamovi, aby ho zviedla z poriadnej cesty, hady fascinujú i prosté žaby tak, že stratia koncepty a zmätené skackajú rovno do ich pažeráka. Že v našom prípade žaba uvažovala, toho príčina bola iba to, že boli dva hady, a nevedela sa hneď rozhodnúť, ktorý by bol lepší.

Vyjednávanie advokáta Petroviča s malou radikálnou stranou (žabou) trvalo dlhšie, ako sa predpokladalo. Filozof nemohol povedať rímskemu vojakovi: „Nolli tangere circulos meos!“ Cirkle kazili klerikáli. Vyvinula sa obyčajná, dosť úporná licitácia. Petrovič sľuboval dva mandáty a na financovanie Bojovníka, politického orgánu čistého a radikálneho vlastenectva, dvestotisíc korún. Klerikáli núkali štyri mandáty bez zaťaženia „fixnej idey československého národa a ruralizmu, ako aj bez zaťaženia rovnakej mentality, ktorá by prakticky vykonávala jednotu v citoch, zmýšľaní a činoch“. Na Bojovníka nechceli nič dať, len veľkodušne poukázali na štipce svojho rozšíreného denníka Samostatnosť, že im stoja k voľnej dispozícii.

Na toto sa Petrovič natiahol k uchu majiteľa radikálnej strany a Bojovníka a vsypal do neho ešte tridsaťtisíc plus jeden mandát so slobodnou opozíciou proti vláde, s absolútnou možnosťou vyvracania osožnosti zákona o cestovnom fonde a zanovitým tvrdením, že Slovensko má z neho miliónové straty, ďalej beztrestnou možnosťou dokazovania, že zákon o úrokomere je do neba volajúca nespravodlivosť, že zákon o obilnom monopole stál Slovensko sto miliónov, že rozviazanie zmluvného pomeru s Maďarskom ožobráčilo Slovensko, lebo zavrelo cesty slovenskému drevu do zahraničia, že zákon o odklade exekúcii a licitácií proti roľníkom je pre nich zlomkrkom, lebo nedostanú úver atď. atď.

K tomuto dodal hlučne, oddialiac ústa od ucha majiteľa radikálov:

— Slovom, dovolené bude slobodné boxovanie na diváky bez trestných sankcií.

— I medzi rebrá? — mal pochybnosti majiteľ.

— Dovolené.

— Pranierovanie?

— Dovolené.

— Vecná kritika?

— Akúkoľvek brýzganie.

— Autonómia?

— Prosím, prosím. Nech sa páči.

— To bolo viac ako treba. Obchod bol dojednaný a oldomáš zapitý. „Žaba“ nevydržala. Skočila.

Len pri lúčení podotkol Petrovič, stíšiac zasa hlas:

— A buďte gavalierski k nášmu vodcovi, aký je on k vám. Verte, že je lepší vlastenec ako vy.

— No, o tom by som pochyboval. Proti tomu by som protestoval, — zachmúril sa vlastenec.

— Chcel som povedať, aspoň taký ako vy, — opravil sa Petrovič, aby si vec nepokazil.

— Nó, — zatiahol majiteľ, — neviem, neviem.

Keď sa o tomto výsledku podávala správa predsedovi strany, predseda uspokojivo udrel Petroviča po pleci:

— Veľmi dobre, pán poslanec. Ty si majster.

To bola chvíľa, keď i on mohol mať malú žiadosť. Vytasil sa:

— Pán predseda, mal by som k tebe prosbu.

— I keď tisíc.

— Nie, len jednu.

— A to?

— Kandidujme namiesto tridsaťpäť — tridsaťšesť kandidátov.

— Aj štyridsať, — nedbal rozveselený, — ale do snemu nedostaneme ani dvadsať osem.

— Nejde o to, aby bol zvolený.

— Kto to má byť?

— Landík, komisár politickej správy.

— Rodina?

— Ani nie, ale nemáme medzi kandidátmi ani jedného úradníka, mladého človeka.

— Máš pravdu. No, vidíš. Dobre. Zariadim. Nech je mladých čím viac. Ďakujem ti za upozornenie. Bude.

— A ináč ako sa máš, pán predseda?

— Ustatý som, Jurko môj, a nesmiem byť.

Predseda pomaly vytiahol z vrecka ruku, akoby ho bolela. Jeho pohyby odrazu sa stali zdĺhavé a reč ťahavá, mdlá. Oči prižmúril, akoby si chcel pospať. Petrovič chápal, že treba odísť.

„To by bolo teda tiež v poriadku,“ poklepkával sa dlaňou po boku, idúc dolu schodmi. „I o rodinku som sa staral,“ pochvaľoval sa v duchu.

Horšie bolo s Janíkom. Nechcel kandidatúru prijať.

— Aká je to komédia zasa, — pohoršoval sa pred kolegom Dubákom. — Som štátny úradník, a nie sluha v cirkuse, aby som držal horiacu obruč cez ktorú skáču Indiáni. Oni budú skákať a ja sa popálim.

Použil toto zlé porovnanie preto, lebo keby mu i bolo lichotilo, že rátajú s ním a jeho meno vytlačia na kandidátke, trhalo túto krásnu maľbu miesto, na ktorom visela. Bolo to posledné, takzvané „beznádejné“ miesto, to jest tridsiate šieste, odkiaľ nevedie cesta do zákonodarného zboru ani vtedy, keby každá motyka vystrelila. Skorej Jakub vyjde do neba po rebríku o ktorom sa mu snívalo. Keď je posledný, tak je to komédia s Indiánmi. Nechce.

Okrem toho mal v tie časy celkom inakšie myšlienky a ambície.

Mikeskova návšteva oživila v ňom rozpomienky na Staré Mesto.

Keď odkladal politické noviny, z ktorých vystrihával nebezpečné články, podoprel si hlavu o lakeť, díval sa zamyslený na Dunaj, aký je mútny, videl na druhej strane Staré Mesto. Keď hľadel na sklený kalamár, menil sa mu na vázu a z vázy vyrástla stolistá ruža — Anička. Voňala celá izba.

Pri vlnení tejto vône a blýskaní farieb tak sa mu videlo, že ho bolí srdce. Trápilo ho, že to milé dievča tak nechal. Ani lístok mu neposlal. Je v Bratislave už takmer pol druha roka, a len teraz, po Mikeskovej návšteve, odrazu sa mu zažiadalo napísať niekoľko pekných slov, že by ju rád uvidel, že by ju v niektorú nedeľu alebo vo sviatok navštívil. Ale koľko nedieľ, koľko sviatkov už prešlo, ako odišiel zo Starého Mesta, a len teraz mu to prichádza na um. Veď by mu neverila.

Najúprimnejšie, najľahšie a najkrajšie by jej bolo napísať rovno o láske. Ale po pol druha roku? Po toľkom čase? Nedá sa. Zdalo by sa to falošné… Že som ju tak mohol zanedbať!

„Zlaté dievča!“ chválil Mikeska, keď doniesol od nej srdečný pozdrav. Azda na tomto základe, v spojení s týmto pozdravením by mohol pustiť lístoček… Ako ju len velebil! Ako nadšene o nej hovoril. „I ja som si to dievča zamiloval,“ povedal. Isté je, že sa o ňu tiež zaujíma. Možno, že sú už dohovorení. Smiešne by bolo písať list, ak má s Mikeskom hlbšiu známosť. Ten chlap vedel o všetkom. Od koho, ak nie od nej? „Rado vás má!“ To hovorí, lebo si je istý… Nebude písať. Najprv ju navštívi, uvidí, prepýta sa, vypozoruje.

Opätovne hádal, čo bolo na príčine, že ju skoro naozaj zabudol.

Želka to bola, ktorá spustila oponu a zakryla Staré Mesto, Poštovú ulicu, Rozvalidov dom, bránu, obloky a — Aničku.

Je táto opona s Bratislavou, petrovičovským domom a Želkou vábivejšia?

Nie je.

Keď tak uvažoval o Želke, nie si je na čistom, či mu je sympatická, či ľahostajná, či odporná. Nie je zlá, ale rozmaznaná, roztúlaná, hrajúca sa. Otázka je, s kým sa mazne, s kým sa túla a s kým sa hrá. Keď s ním, tak mu je sympatická, keď s inými, zdá sa mu odporná, a keď je bez maznania, bez túlania, bez hry, tak mu je ľahostajná. Ľahostajná, ale len pre akúsi nedôveru, ktorú k nej cíti. A táto nedôvera ho neopúšťa, i keď vidí, že mu je naklonená. Čo z náklonnosti, keď je naklonená nie k jednej, ale k tridsiatim hračkám rovnako. „Kandidačná listina s tridsiatimi kandidátmi,“ posmieval sa Želke Mikeska. Pravda. A tých hračiek, tých kandidátov nikdy nemá dosť. Vše sa jej žiada novej hračky. I on, Landík, je len hračkou. Či sa dlho bude zabávať s ním? Či ho neodhodí, keď ho zunuje, či po novom pajácovi sa vráti k starému? To je také neisté. Pre túto neistotu sa nepúšťa s ňou do lásky. To je studená riečka, cez ktorú musia preplávať všetky jeho pohľady, slová, city. Pre túto riečku prechádzajú na druhý breh studené, ľahké, nevážne, posmešné. Neistota, ostýchavosť, opatrnosť, nedôvera, stála myšlienka, že keby sa nezamočili do chladných vlniek, boli by odsotené, možno s urážlivým posmechom. Či to robí len panské prostredie, teplé, útulné, vábivé, ale podozrivé? A ak ten fotel, do ktorého by si chcel sadnúť, zavŕzga: „Čo tu chceš, ty žobrák? Nie som pre tvoje komisárske nohavice.“

Želka je ako zrkadielce. Každý môže pozrieť do neho a vidí sa v ňom. Odráža každý úsmev, každú grimasu. Je ako ozvena. Každému sa ohlási, kto zavolá. A tých, ktorí sa pozerajú, ktorí sa usmievajú a volajú, je veľa. A ak je i bozkov veľa? Ak sa každý zamieňavo môže bozkávať s ňou pod titulom krčného cvičenia, ako to robieva s ním? Pravda, to sú bozky nesolené, necukrované, nevyznamenávajú, nestrhávajú. A či ozaj nemá i také pohľady a úsmevy, ktoré vyznačujú a vábia, ak má aj bozky solené a cukrované, ktoré solí a sladí jej srdce? Kto je ten, komu ich dáva? On je to nie. Je taký? Nevie. Ale všetci ostatní sú podozriví. Preto, keď ju vidí s inými veselú, hlasnú, rozradostenú, stáva sa mu odporná. Rád by zutekal alebo ju urazil. Želka prestáva byť jeho „typ“. Studené vlnky sa množia a mrazia.

Medzi ním a Aničkou nikdy nijaké studené vlny neboli. Dotyky, reči, objatia a bozky boli iskry z vatriaceho srdca, teplo sa prebíjalo do celého tela, horela koža a slová sa nikdy neposmievali, ale sa tiež chytali a blčali. „U Aničky srdečný pozdrav viac znamená ako tam tisíc bozkov,“ vravel Mikeska. Svätá pravda. Lebo Anička sa nehrá.

Sľúbil mu, že príde. Pôjde teda.

Prostred týchto myšlienok ho našiel generálny tajomník Slamka a prišiel zas len s tou „komédiou“.

Teraz vysvitlo, že je politika nie komédia. Čo človek mieni, politika mení. Politika nie je ako Anička alebo, Želka, dievčatká radostné, krásne, pôvabné, milé, rozkošné, a čo my vieme ešte aké. Politika je stará, nervózna, náladová, niekedy hysterická, ale mocná, neúprosná veľká pani, pred ktorou všetci snímajú klobúky, krčia sa s úctivou otázkou: „Čo rozkážete, milostivá?“ A po rozkaze s úctivou odpoveďou: „Prosím milostivá, hneď sa stane.“

Darmo sa Landík vykrúcal vo svojej politickej nevychovanosti.

Zhľadával dôvody. Prečo práve on? Nezastupuje mladých. Tam je Zväz agrárnych akademikov. Nie je v ich spolku. Nepísal ani do Politiky ani do Zeme. Nemá nijaké zásluhy. Len dva roky sú, ako je organizovaný. Pred dedinskými zástupcami sa bojí. Chce byť úradníkom, niečomu sa naučiť, a nie politikom, kde i to málo zabudne, čo vie. Zákonodarstvo nepotrebuje mladých. Vôbec je hlúpe heslo: „Miesto mladým!“ Všetci svätí boli bradatí patriarchovia, svätý Peter pri nebeskej bráne, biskupi, kardináli, pápež. Pomyslíte si na rímskych senátorov. Benátska politika spočívala na starých hlavách. Napoleon mal najradšej fúzatých gardistov. Politická kariéra sa v iných štátoch začína pri päťdesiatke.

Nič nepomáhalo. Generálny sekretár ho okríkol:

— Predseda strany si to žiada.

— Ani jeden radca nebude na nás hlasovať, keď na kandidátke vidia komisára.

— Ale všetci mladí komisári, koncipisti, ašpiranti, aktuárski adjunkti, tajomníci, elévi, a čo vy to tam ešte máte.

— To sú samí „malí ľudia“.

— Takých chceme.

— Ťapka len na biči plieska, a nie na kandidátke.

— Azda chcete byť prvý?

— Ani prvý, ale ani posledný. A prostriedok je len v koláči dobrý.

Taký odpor generálny tajomník nečakal. Bol krotký človek, nerád mal násilie, a preto si vzal na pomoc len svoju tenkú bambusovú paličku. Poklepal ňou na starý plyšový fotel. Zdvihol sa kúdol prachu. Z toho prachu ako z oblaku zneli napaprčené Eliášove slová:

— Politika si to vyžaduje. To musí byť.

Pokoril sa. Len toľko škrkol:

— A čo povie pán šéf?

Myslel na svojho najvyššieho šéfa — pána krajiny.

— Šéf musí čušať.

— Náš pán prezident? — užasol Landík, až ho odsotilo od stolíka. „Táto hrdzavá Slamka sa opováži takto hovoriť o najväčšom človeku na Slovensku. Táto triesočka chce pichať do krajinského prezidenta. Veď je to skoro ako blasfémia,“ letelo mu mysľou. „Nepočul som dobre.“ Zopakoval otázku.

— Náš pán prezident že by musel čušať?

— Prezident musí čušať.

Predsa len dobre počul.

Každý politický úradník, keď kandiduje do snemu, musí byť od služby oslobodený. To je pravda. Prezident nesmel povedať: „Nedovolím.“ Aj to je pravda. Ale žeby musel čušať, to zas nie.

Keď šéf prezídia dr. Šťastný referoval o Landíkovej kandidácii najvyššiemu šéfovi Slovenskej krajiny, šéf spravil kyslú tvár, ako čo by žuval trnky, a spýtal sa prísne:

— Zasa? — A po chvíľke: — Prosím vás, koľko máme už tých politikov?

Dr. Šťastný bol v tento deň akýsi neobyčajne roztržitý. Stále myslel na to, že sa mu ráno krútila hlava, a preto povrchne reagoval na všetko hneď, bez rozsudku, nevhlbujúc sa do koreňa veci, len podľa zmyslu slov. Aj na túto otázku odpovedal formálne dobre, ale nie na to, čo pán šéf chcel vedieť.

— Republika má šestnásť miliónov obyvateľov, ľudí, žien a detí, teda tých, ktorí sa politikou zaoberajú, môže byť asi dvanásť miliónov. Chýbajú nám presné štatistické dáta. Štatistický úrad v tomto ešte…

— Ale nie! — prerušil ho prezident. — Myslím, koľko je u nás aktívnych politikov?

— Poslanecká snemovňa má tristo členov, senát…

— Hospodine! — nebol spokojný šéf. — Myslím, koľko máme úradníkov-politikov?

— U nás?

— Božemôj! U nás, u nás!

— Á! Koľko máme zákonodarcov-zamestnancov? To myslí pán prezident?

— To, to.

„Precízna otázka, precízna odpoveď,“ pomyslel si hlavný radca Šťastný. Začali sa mu hýbať pery. Rátal ich v duchu. Potom vyňal notes a listoval v ňom.

— Tak počkajte, pomôžem vám, — vyrušil ho láskavým hlasom prezident. — Počítajme podľa strán. Teda: Československá republikánska strana zemedelského a maloroľníckeho ľudu… Nie, to by bolo dlhé. Kratšie bude podľa straníckych hesiel. Tak počkajte: Kto je „Za boha a za národ?“

— Všetci. Kto by bol proti bohu a proti národu? — ponáhľal sa s odpoveďou šéf prezídia.

— Ježišmária! Nie tak! Pýtam sa podľa „hesla“ strany. Rozumejte mi: kto kráča z našich úradníkov pod zástavou, na ktorej je heslo: „Za boha a za národ?“

Šéf prezídia sa poobzeral, akoby chcel vidieť, kto tu v tejto sieni kráča pod zástavou. Trošku sa zmiatol, keď nikoho nevidel. Nešťastná roztržitosť.

— Za boha a za národ? — zopakoval si otázku, pozerajúc do notesa. O chvíľu sa spamätal. — Pán prezident myslí slovenskú ľudovú stranu?

— No.

— Traja.

— Kto je len „Za národ!“ — bez boha.

— Slovenská národná? — usmial sa Šťastný v radosti, že už vie, ako to pán prezident myslí. — Nik.

— Kto je „Za národ a demokraciu?“

— Národno-demokratická. Nik.

— „Za národ a pracujúci ľud?“

— Národno-sociálna. Dvaja. Denný vrátnik Izakovič a mestský politik, zriadenec Čierny. Dobrá hlava.

— „Za pracujúci ľud — bez národa?“ Iste fúra.

— Fúra? Toho nepoznám.

— Jaj! — zatrepal rukou prezident, pokrčiac tvár. — Čo sa vám robí? Fúra, to znamená mnoho. Myslím, že tých bude mnoho. Nepoznáte ten výraz?… „Ide ťažký furman k nám, ťažkú fúru vezie,“— zacitoval známu pesničku, aby roztržitý Šťastný pochopil.

— Nič sme neobjednali, — naľakal sa Šťastný a kročil k obloku, aby pozrel, aký furman to ide a čo to zasa vezie.

— Ale nie! — zachytil ho šéf za lakeť. — Myslím, či máme mnoho sociálnych demokratov?

— Dvoch, — zháčil sa prezidialista, listujúc v notese.

— Nech sa dajú zasoliť!

Vládny radca v nedorozumení pozrel na prezidenta:

— To je tiež politické heslo?

— Ale nie, to ja len tak … „Proletári všetkých krajín, spojte sa!?“

— Nik.

— Veď by som ich aj vykečkoval, — pohrozil sa prezident.

Šéf prezídia sa usmial. Vedel, že je to len poznámka.

— „Itt élned, halnod kell?“

— Za Maďarov?

— Myslím, že nik.

— Sú i Maďari všelijakí. Za Maďarov bez kresťanstva — nik. Za Maďarov s kresťanstvom — tiež nik.

— A za Nemcov?

— Za Nemcov-robotníkov bez národa — nik. Za nemecký národ bez robotníkov — nik, — rozbehol sa a zastal dr. Šťastný.

— „Nech žije Gajda!?“

— Fašisti? Nik.

— „Ubi bene, ibi patria!?“

— Židia? Nik.

— „Hoť sa do Palestíny!?“

— Sionisti? Nik.

— „Platiť, ale nám!?“

— Strana veriteľov. Nik.

— „Nikomu neplatíme!?“

— Strana dlžníkov. Čudné, tých je u nás najviac, a — nik.

Nastala pomlčka. Prezident rozmýšľal.

— Je ešte nejaké heslo? — spýtal sa.

— To by bolo všetko, — ustálil šéf prezídia z notesa.

— Spolu?

— Dvadsaťtri.

— Mýlka. Iba desať. Narátali ste len desať. Pozrite mi na prsty.

Otrčil všetkých desať prstov. Vystieral ich za chrbtom pri rátaní. — To je desať.

— Ale dvadsaťtri, — rátal v notese Šťastný, — dvadsaťtri, ráčte odpustiť, pán prezident, že si dovoľujem vás rektifikovať.

— Veď len viem rátať do desať; nebol by som prezidentom.

— Matematika nepustí… Jeden, dva, tri, štyri… spolu dvadsaťtri, — spočítal v notese Šťastný.

— Ja som narátal len desať zákonodarcom

— Ach, myslel som, že strán.

— Vy vždy na iné myslíte, — odfúkol si sťažka prezident. — Toľkých úradníkov nám berú. Mohli by sme i na krajinskom úrade založiť malý slovenský parlament, — posmieval sa s vážnou tvárou.

— To by bolo protiústavné, — vmiešal sa do rozumovania šéf prezídia.

— Veď viem, — odvrkol nahnevane.

V srdcovom kotlíku mu zasa začalo vrieť.

— Vy zo všetkého robíte aféru.

— Aféru? — zastal sa Šťastný, — azda malú štatistiku, i to na rozkaz.

— Na aký rozkaz? — vybuchla para z kotlíka, keď odstránila pokrievku. — Kto tu rozkazuje? Ja tu rozkazujem.

— Na váš vlastný, pán prezident.

— Strrrach! S vami sa človek nemôže dorozumieť… Toho komisára musíme teda pustiť, čo? — spýtal sa, tíšiac sám seba.

— Podľa predpisov áno… Zákon…

— Dobre. Nechajte si zákony. Teda musíme. Ale kto bude robiť? Ja, ja, vždy len ja? Všade ja? — rozhneval sa znova. — Ja sa nemôžem roztrhnúť v práci. A ak sa roztrhnem? Čo stojí taký kylavý úradník?

Šéf prezídia zasŕkol. Keď sa prezident hneval, nielenže mu výrazy neprichádzali na um a strácal plynnú reč, ale mu i nohy podtínalo. Teraz ho prezidentov hnev nielen zmiatol, oslabil a prekvapil, ale aj súcitom naplnil.

— Pán prezident je kylavý? — zajakol sa. — Nevedel som.

— Ale niéé!— chytil sa za hlavu. — Vravím: „Čo stojí taký kylavý prezident a úradník vôbec, keby sa tak pretrhol!“

— Pravda, pravda, — súhlasil šéf prezídia smutne a ticho. — Taký nech si sadne. Státie takému škodí.

— Pre Kristove rany! S vami je kríž.

Dr. Šťastný si nahmatal prsia, potom pozrel na ne a presvedčivo zašeptal:

— Nenosím ich nikdy na sebe, pán prezident.

Iste myslel na vojenské odznaky.

— Hrom do toho! — nevedel sa zdržať šéf krajiny, roztiahol ruky zovreté v päste, a udrel sa nimi po stehnách. — Tu prestáva všetko!

Konečne sa dohovorili.

A že „šéf musí čušať“! To zas nie!

Darmo horlil. Zákon ho prekríkol. Komisára Landika museli dať z moci úradnej „do pomeru mimo služby“.

Úradné povinnosti sa zmenili. Predtým už o siedmej ráno v čase-nečase mu bolo treba ísť do úradu, lebo by bolo bývalo, zle. Teraz naopak. Keby bol chodil do úradu, bol by spáchal prečin.

Nuž nechodil.

Nebolo mu to po chuti. Miesto dvoch dievčatiek — stará pani politika. Ako on teraz vykoná svoju voľbu medzi Želkou a Aničkou? Nelichotilo mu ani blahoželanie „drahého ujčeka“, keď ho Petrovič, smejúc sa, privinul k svojmu boku a povedal mu:

— Gratulujem ti, ty môj triplovaný kolega! Málo ti už chýba, aby si ma dohonil. Si doktor, ako ja, si krajinský pracovník, ako ja, a si kandidát do snemu, ako ja. Nech ti pánboh pomáha i naďalej.

— A drahý ujček, — doložil Landík významne a skromne, nespokojný v srdci.

14. Výborové zasadnutie

Bolo krajinské výborové zasadnutie.

Hlavný radca dr. Homločko už o tri štvrte na deväť pripravil prezenčnú listinu, na ktorú sa vstupujúci úradníci a výborníci podpisovali, rozdelil popolníčky z modranskej keramiky, aby sa na každých štyroch prísediacich ušla jedna, položil niekoľko škatúľ médií a egyptiek na dlhý stolík, pred každé kreslo dodatočný denný program, biely papier s ceruzkou a začal rezať čisté hárky na osmičky, to jest hlasovacie lístky, lebo boli na dennom poriadku aj voľby nemocničných lekárov-sekundárov, ošetrovateľov a kuričov. Kým rezal, premeral ešte raz stolík dlhým pohľadom, či je všetko v poriadku. Bolo.

Keď vrzla kľučka v susednej prezidiálnej izbe, vybehol pozrieť, kto ide, či je to nie pán prezident. Pomáhal prichodiacim dostať sa z kepeňa a v sprievode úctivých slov vyťahoval cudzozemské cigarety-špeciality, núkajúc nimi rovno zo škatuliek.

Zelený stolík v podobe rímskej jednotky (I) sa plnil taškami, ako prichádzali výborníci. Pozdravovali sa navzájom, uťahovali sa do kútov, prisadúvali na kanapky, aby porokovali medzi sebou o veciach, ktoré sa mali pretriasť. Vytrhúvali ich z rozhovorov spravodajcovia so zelenými hárkami, na ktoré zháňali podpisy. Stáli im za chrbtami, z ľavej alebo pravej strany v malej, ale úctivej vzdialenosti a čakali, kým sa k nim láskavo obrátia. „Čo máte?“ Na spodnej čiastke rímskej jednotky boli kopy písem v tvrdých, červenkastých obaloch, pripravené na referovanie. Najviac sedelo inžinierov. Ich rad sa ťahal priekom cez miestnosť popri stene od pece k obloku. Mali rozdelené veci tak, že o hornej čiastke mosta prednášal jeden, o spodnej druhý, o potoku pod mostom tretí, o brehu štvrtý a o ceste na moste piaty. Preto ich bolo toľko. Pri tom všetkom najväčšie stavebné objekty na dlhom zelenom stole boli žiadosti o podpory, prosby o odpustenie krajinských daní a pravidlá o vyberaní dávok.

Zuňal všeobecný rozhovor. Podpisovali zelené hárky. Dr. Lelkeš práve kládol svoje meno tancujúcim, trasľavým spôsobom na predložené spisy, keď zaznel prenikavý zvonček a za ním energický hlas:

— Prosím pánov zaujať svoje miesta.

To už prišiel predseda, a ani ho nezbadali.

Človek by sa nazdal, že tí dvanásti páni povstanú zo svojich miest, ako to bolo v klube pri kandidátkach do Národného zhromaždenia, keď prišiel predseda strany. Ale nie. Nič. Ani nežmurkli. Poslušne šli k svojim kreslám i s referentmi a ticho si sadli za svoje kapsy a písomné kôpky. Predsedajúci vyrástol na vrchnej čiastke stola pred stoličkou s dlhým remenným operadlom ako duch z priepadliska na divadelnom javisku. Ktorísi ešte stáli pri sklenej skrinke s hrncami a mištičkami, vázami a soškami, preto predseda ešte raz zvrtol jazýčkom na zvonci a zahrmotil: — Prosím pánov zaujať svoje miesta.

Všetko sedelo. I predseda si opatrne sadol do vysokého kresla a nahol sa nad písma. Bol jasný a akýsi rozradostený. Kadekto šepol: „Dobrej vôle je… Budeme sa môcť s ním zhovárať… Neškrípe zubami… Vyspal sa… Nesmieme ho nahnevať …“

Za ním si prisadli i dvaja viceprezidenti, dr. Zimák, plešivý, žltkastý, zhrbený, s vráskovitou umučenou tvárou, sprava. Sadol si len tak na kraj kresla, mysliac si azda, že nemá čas sadnúť si pohodlne, lebo kým by sa umiestil, prišiel by i „pokyn“ z Prahy, aby sa žiadal do penzie. Bol už vyše šesťdesiatročný. Viceprezident dr.Kyjak sedel zľava s lesknúcim sa, nazad česaným účesom, tučnej, zdravej, červenkastej tváre, s končitými fúzikmi, po vojensky vystretý. Odhodlaný, zaťatý, akoby si myslel: „Mňa tak ľahko odtiaľto nedostanete.“ Priplichtil sa po prstoch i hlavný inžinier, šéf technickej služby Štefančák, so žltou francúzskou knižkou a kameňom v aktovke, najnovšou vykopávkou pod Starým hradom. Zaujal miesto na úzkej strane stola neďaleko ustarosteného Zimáka oproti Homločkovi.

— Keď vás čo najsrdečnejšie vítam, — začal predseda sviežim hlasom, — otváram toto zasadnutie… Koľko nás je? — spýtal sa Homločku.

— Dvanásť.

— Teda všetci. Tak sme v každom ohľade schopní uzavierania. Predošlú zápisnicu podpísali… Túto podpíšu…

Pozrel na zhromaždených ponad okuliare. Pohľad sa mu zastavil na Koziakovského holej lebke. Vytieral si kútiky prstami, otvárajúc ústa do „o“.

— Pán Koziakovský… A druhý?

Videl sklonenú, ostrihanú, čiernu hlavu s vpadnutými sluchami, s chudou, úzkou tmavou tvárou dr. Základného, ako nosom ryl v programe, čmárajúc si ceruzkou po hlave.

— A pán Základný.

Základný sa strhol, zvedavo zdvihol hlavu, a keď zvedel, o čo ide, zas sa pohrúžil do čítania.

Predsedajúci oznamoval, aké pozvania prišli pre slávny výbor.

— Pump! — naklonil sa Petrovič k Cucákovi.

— Tak je, — prisvedčil Cucák.

Boli to rozličné národopisné výstavy, manifestácie za mier, čajové večierky ženskej národnej rady, zábava republikánskych žien, hasičské cvičenia, zhromaždenia pasienkových družstiev a zjazdy.

— Oznamujem vám to, páni, kto by sa chcel zúčastniť…

— Najlepšie miestni alebo najbližší k miestu zábavy, — vyletelo z úst Cucáka, zástupcu zo Zemplína, tučného, širokého pána, vtipkára s červenou, spokojnou dobromyseľnou tvárou, vysokým čelom, riedkymi vlasmi a zježenými fúzmi. Odfúkol z papiera popol cigary na svojho suseda Petroviča a ukázal čutorkou na neho:

— Alebo nech ide tu pán Petrovič, on stačí na všetko.

— Navrhujem Cucáka, — odtíska poctu Petrovič, — rád mnoho hovorí.

Ustálili, že na pozvanie sa pošle zvýšené vstupné, a kto by mal vôľu, nech ide na vlastné trovy.

— Sťažnosti a interpelácie nedošli, — oznamoval predseda.

Potom čítali, koľko má krajina miliónov dlhu, hotových peňazí a požiadaviek a koľko stovák nevybavených aktov.

— Sú nejaké poznámky?… Nie?… Schvaľuje sa… Kto sa hlási k slovu pred denným poriadkom?

Mangora otrčil tri prsty.

— Prosím pána zástupcu Mangoru.

Tohto pána sme už spomínali. Bol koreferentom sociálnych veci, ináč redaktor, stĺp sociálnodemokratickej strany, teda ľavý, a ako každý ľavý vraví o sebe, pokrokový. Mladý, nižší, bledovlasý, s dobrou, zdravou, plnou tvárou, bez fúzov, hotovou vždy usmiať sa alebo byť prekvapenou, rozpačitou, hľadiacou v nedorozumení na predsedu, na prísediacich, na spravodajcov, akoby sa opytoval: „Teda tak? A vy čo na to? Čudné. Veď vy viete, že je to nie tak.“ Často posmešný, sám citlivý, nedotknuteľný, mnoho hovoriaci a pre večné reči patriaci medzi najvážnejších členov výboru.

— Už zas niečo smrdi, — znepokojil sa predseda a obrátil sa poltvárou k dr. Kyjakovi.

— Iste nemocnice, — prisviedčal Kyjak, nehľadiac na predsedu.

— Sotva. Nemocnice sú v poriadku. Nedávno ich revidoval.

Neboli to nemocnice. Teraz posmrdkávalo z Azylu, ústavu „duševne úchylných detí“.

— Dostal som list, — vyťahoval Mangora písmo z veľkej žltej kapsy s prackami, — že je stav detí v ústave Azyl hrozný. Deti sú čierne od nečistoty. Fantazírujú od hladu. Bruchá im napuchli. Sú zavšivavené. Samá chrasta… Hneď som skočil do samosprávneho auta… I tu prosím, — odbočil na chvíľu od predmetu, — komu slúži samosprávne auto? Úradníkom a či výborníkom?

— No, výborníkom, — začudoval sa predseda, — to sa rozumie.

Mangora sa poobzeral po výborníkoch: „Počúvate?“ hovorili jeho oči.

— Neviem, — pokračoval po pomlčke, — ja myslím, že sa aj iní rozvážajú, a to s rodinami… Ale to je teraz vedľajšie…

— To je nie vedľajšie, — napaprčil sa predseda, — povedzte, kto, prosím si mená. Ešte si budú myslieť, že ja. Ja ten voz obídem na tridsať krokov.

— Poslúžim pánu prezidentovi… Hneď by som bol skočil do auta, ale som musel čakať, kým sa ten pán vráti z Grinavy.

— Dopisovateľka z Ameriky, — vysvetlil Homločko, ktorý disponoval s vozom, — chcela vidieť ľudový kroj.

— V Grinave? Tam sa pije. Čo vy tu tárate?

— To jej manžel bol zvedavý na naše vina. — motal hlavný radca.

Páni výbornici sa smiali, ale predseda zostal prísny:

— Hneď po zasadnutí mi celú vec vysvetlite… Ráčte pokračovať.

— Chcel som sa presvedčiť na mieste, či je to tak, — ujal sa zasa slova Mangora. — Ťahám zvonec. Nik. Búcham. Nik. Bolo mi to podozrivé. Iste schovávajú úchylné deti, alebo čistia. Neotvárajú, aby získali čas. A tu náš šofér: „Poďme,“ hovorí, „kaplnkou.“ Šofér sa vo všetkom vyzná. Ideme a prídeme na dvor. I tu nás zadržali, ale napokon predsa vpustili. No, myslím si, bude tu svinstva. Prezrel som všetky siene, izby, kúty, postele, bielizeň, slamu v slamníkoch, kuchyňu, komoru, zásoby. Nič závadné som nenašiel. Všade vzorná čistota, opatera, dozor, komory plné zásob. Celý výsledok môjho pozorovania a skúmania dve vši u dvoch detí…

— Ískali ste? — zatriasol sa v smiechu Cucák.

— Ja som len jednu hnidu našiel… To nepríde do zápisnice, — udelil si slovo predseda a zamračil sa na Cucáka. — Je to vážna vec, nič nie smiešne, — pokarhal ho za smiech. — Nesmiali by ste sa, keby ste boli videli, čo som ja videl. Bolo tam hrbaté decko, žlté, kosť a koža. Nevedelo zísť z postieľky. No, úžas. A predsa sa všetkému tešilo, tľapkalo rúčkami, chúďa! Páni! Keby ste to videli!… Dostal som totižto i ja list, písaný na štyri strany, podpis nečitateľný. Iste taký istý, ako dostal pán poslanec Mangora.

Mangora potvrdil, kývnuc hlavou, a chcel pokračovať vo svojej nekonečnej reči:

— Áno, áno, to hrbaté a ešte jedno, skoro zelené. U týchto dvoch som našiel…

— Taký list sa odklepe v desiatich exemplároch, — prebil predseda Mangoru, — a rozošle sa na desať strán. Šiel som sa i ja presvedčiť do toho Azylu. Neoznámene, nepredvídane som prišiel, aby sa nemohlo nič zakryť. Tak ako vy, pán redaktor. A to, čo sa vám stalo, stalo sa i mne. Nechceli ma dnu pustiť. Oháňali sa, že už piati páni prezerali ústav. Každý deň vraj iný čert príde. Boli, hovorila mi vedúca, už z ministerstva, boli z akéhosi inšpektorátu, zo Zväzu sociálnych spolkov, z Červeného kríža, obvodný lekár, okresný lekár, krajinský lekár. Každý rozkazoval, dával úpravy, že vraj už nevedia, koho majú počúvať. Darmo som sa jej predstavoval, že som ja prezident, krajinský prezident. Čo taká sestrička vie, kto je to ten prezident. Ani som jej to nemal za zlé. Veríte, či neveríte, musel som ísť k notárovi. Ten jej vysvetlil, kto som, čo som. Ískala pani richtárka. Tá našla jednu jedinú voš u toho žltého, hrbatého chlapčeka. Hneď som poveril notára, aby každý mesiac šiel raz do ústavu a podával mi o jeho stave správu…

— To je málo raz za mesiac, — nebol spokojný Klinček, kňaz s holým temenom ako Koziakovský. Nosil neobyčajne veľké okuliare, ktoré jeho mladú tvár robili vážnou. Keď hovoril, navrela mu žila na ľavej sluche, a čím bola reč dlhšia, tým viac žila hrubla a prezrádzala často jeho vnútorné rozčúlenie. Slovák-centralista, československý ľudák.

— Čo má potom robiť obvodný lekár? To je jeho povinnosť, — zatiahol Terenčéni, tiež kňaz, lenže na rozdiel od Klinčeka mal brčkavé, šedivasté, husté vlasy a bol Slovákom-autonomistom, slovenským ľudákom, ktorý mihal jedným okom na centralistov, teda nie zúrivý.

— Načo je ústavný lekár? — zamudroval Cucák.

— A okresný, — zamiešal sa Koziakovský.

— A u jedného zeleného chlapčeka ako tráva, — domáha sa slova Mangora, — porazeného na nohu, o barlách…

— Tu je vinný lekár ústavu, on má dať pozor, — tvrdil Cucák Koziakovskému.

— Na to je okresný, — duplikoval Koziakovský Cucákovi, — aby ho upozornil na jeho povinnosti.

— Predovšetkým obvodný, — pridržiaval sa svojej mienky Terenčéni a zdvihol ukazovák, — jeho by som vzal na raport.

— A u jedného chlapčeka, zeleného ako tráva, — zvýšil hlas Mangora. Poobzeral sa po prítomných s nemou výčitkou v tvári: „Ľa, nemôžem ani hovoriť.“ Fľochol i na predsedu s prosbou v očiach: „Urobte poriadok. Takto nikdy neskončím.“

— Kde je zdravotný šéf? — Nadvihol sa zo stoličky predseda, nepočúvajúc a nehľadiac na Mangoru.

Šéf zdravotníctva, vládny radca dr. Perlička, sedel na kanape neďaleko inžinierov s dr.Žaluďom, tiež vládnym radcom. Zhovárali sa potichu, ale veľmi zaujímavo a dôverne. Šuškali si o tom, že keby dr.Kyjak bol povolaný do Prahy, uvoľnila by sa jeho jednotka, a Žaluď by sedel ako viceprezident po ľavom boku prezidenta. Lenže dr.Kyjak je ako bralo v blatnických horách, nedá sa pohnúť. Bude treba uvoľniť Zimákovu stoličku. Predpísaný vek na služobnú smrť už má a plecia mu ťaží štyridsaťpäť služobných rokov.

— V pätnástom roku začal slúžiť? — vyratúval Perlička, priložil si dlaň na čelo a pozeral na povalu.

— Nie. Ten nešťastný legionársky zákon vidí u legionára všetko trojnásobne, okrem platu.

— Prečo nešťastný? V tvojom prípade šťastný. Keby tohto zákona nebolo, Zimák by nemal vyslúžené roky, a ty by si musel čakať. Tak sa pomstí privilégium. Chyba je, že máš pred sebou poslanca Stehlíka. Jeho nepreskočíš.

— Načo by som skákal na staré kolená. Stehlík je naučený skákať zo stromu na strom, z konára na konár. Skočí z „mimo služby“, v ktorej ako poslanec sedí, „do služby“ na niekoľko dní, zobne Zimákovu jednotku a zasa skočí do inej služby. Kto sadne na opustenú vetvu s jednotkou?

— Ty.

— Preto musí povedať Zimák s Nezvalom: „Sbohem a šáteček.“

— Nhá! Táák?

— Tak.

— Kde sa prepadol zdravotný šéf? — nevidel Perličku pre vysokého Petroviča, ktorému sedel za chrbtom.

— Teba hľadajú, — upozornil šeptajúceho Perličku Koziakovský. Šéf zdravotníctva nevedel hneď, o čo ide, tak ho boli zaujali Žaluďove vývody.

— Žiadam, aby pán šéflekár dal pozor, keď sa rokuje o zdravotných veciach, — zahrmel na neho predseda.

— To je vec sociálna, — vyhovoril sa doktor s úsmevom, ktorý mu stále sedel v tvári.

— Sociálna a zdravotná, — rozlúštil predseda, — viete, o čo ide?

— Bol som v ústave.

— Dostali ste tiež list?

— Dostal. Mám z neho päť exemplárov. Jeden z prezídia, jeden od pána prezidenta, jeden od ministerstva, ktoré mi ho dalo na vyšetrenie, jeden od okresu, kde sa o stave Azylu podáva správa, a jeden od obvodného lekára, ktorý mi ho dal, keď som ústav vyšetroval.

— No, a čo ste našli?

— Všetko v najväčšom poriadku.

— Ani jedna voš?

— Ani jedna.

— Ani okresný lekár?

— On podáva správu o troch. Bol tam predo mnou. Stačili vyčesať.

— Nálezy sa rozchádzajú. Pán výborník Mangora našiel dve, ja jednu, okresný lekár tri, vy ani jednu, teraz už neviem, aký je pravý stav, — zakolísal sa predseda a poškriabal sa nechtami na zátylku.

— Navrhujem vyslať komisiu, ktorá by zistila na mieste onen právny stav, slúžiaci za bezpečný podklad pre naše budúce rokovanie, — triasol prstami v povetrí dr. Rubár. Druhú ruku mal pod kabátom a šúchal si ňou podpazušie.

— Je tu konkrétny návrh, aby sa vyslala osobitná komisia, ktorá by zistila skutočný stav, — zopakoval predseda.

Koziakovský sa hlásil o slovo.

— Prosím pána Koziakovského.

— Myslím, veľactení páni, — začal, šúchajúc si lakťom bok, „že sa nás Azyl netýka, lebo je to nie krajinský podnik, mohli by sme prejsť ponadeň na denný poriadok.“

— Je tu návrh, aby sme prešli na denný poriadok, — ustálil predseda.

V povetrí sa kolísala ruka dr. Základného.

— Má slovo pán doktor Základný.

— Tak sa mi vidí, že je jedno, či je to ústav krajinský, či štátny, či privátny, — čiaral si zastrúhaným koncom ceruzky ostrihanú hlavu. Jeho temeno sa podobalo železničnému uzlu. — Čistota je naším všeobecným záujmom, a tak sa nás všetkých týka. Nemôžeme čakať, kým vši zožerú niektoré nemluvňa. Treba nám predbehnúť prípadný európsky škandál. Prikláňam sa k návrhu pána doktora Rubála: Nech sa vyšle osobitná komisia, pozostávajúca z členov výboru, a nech sa priberú k nej aj odborníci.

— O slovo sa hlásil pán Malérnik, — vyzval predseda.

— Neodporúčam veľký aparát, — zaknísal sa sediačky Malérnik, — pre niekoľko drobných zvierat stačí kuratórium. Bolo by treba mu to dôrazne napísať a ho upozorniť.

— Je tu teda návrh, — zisťoval predseda, — aby sa nevysielala osobitná komisia, ale len list napísal na kuratórium ústavu s dôrazným

upozornením, respektíve by sa vyslala komisia z lona výborníkov s odborníkmi.

— A môj návrh? — urazil sa Koziakovský.

— Respektíve návrh, aby sa prešlo ponad správu pána výborníka Mangoru na denný poriadok, — doplnil predseda.

— Neskončil som svoju správu, — ohradil sa Mangora, trúc si ruku o stolík, — mňa nie tak vši štípu, — nadhodilo ho od smiechu, — ako skôr okolnosť, že, ako to pán prezident celkom správne poznamenal, napíše niekto desaf listov, pobúri desať úradov a celý slávny zbor krajinských pánov výborníkov, verejnosť, bez základne. Tu by bolo treba vyšetriť nie čistotu ústavu, ale čistotu pôvodcu, ktorý tie listy napísal a rozoslal. Prosím pána prezidenta, aby si tento môj návrh osvojil a zlomyseľného páchateľa, ešte zlomyseľnejší jeho úmysel, dal láskavo vyšetriť.“

— Respektíve návrh, aby sa pôvodca listov hľadal, — pridal k návrhom ešte jeden.

— Navrhoval by som, — ohlásil sa Krokavec, — aby sa do kuratória vyslali dvaja členovia výboru kvôli stálej kontrole. Udeľujeme Azylu značné podpory, a tak máme právo vedieť, čo sa v ústave robí.

— Respektíve návrh, aby bola krajina v kuratóriu zastúpená dvoma stálymi členmi spomedzi výborníkov.

— S poradným rokovacím a hlasujúcim právom, — zaokrúhlil svoj návrh Krokavec.

— S poradným, rokovacím a hlasujúcim právom, — znela predsedova ozvena.

— Mám faktickú poznámku, — miešal ďalej Klinček, — a čo bude s pôvodcom, ak ho nájdete? Príživníci sa našli. Mal pravdu.

Prešiel si prstom za kaučukový golierik a vystríhal:

— Páni! Nedúchajme do ohňa, aby sme sa nepopálili.

— Respektíve návrh, aby sme nedúchali do ohňa, — chcel povedať predseda. Začalo ho hnevať kopenie návrhov. Zmenil tento svoj úmysel a len dr.Kyjakovi šmaril, aby si obľahčil:

— Jano! Nedúchaj!

— Prečítajte si, čo všetko píše, — dal Klinčekovi list Mangora, — tam sú všelijaké hrôzy a obludy, nielen drobné cicavce.

— Ja nedúcham, — spamätal sa Kyjak.

— Kto vraví, že vy dúchate? — nevedel si vec vysvetliť Mangora, a ako to robieval, poobzeral sa po prísediacich.

Debata trvala ešte tri štvrte hodiny. Uzavreli, že dozor má mať obvodný lekár, hoci je tam lekár ústavu, ale nebude škodiť, keď sa i notár kedy-tedy obzrie, čím sa nedotýka dozorné právo okresného lekára a krajinského zdravotného šéfa, ako ani zdravotného referenta so sociálnym. Na každý prípad treba vyslať komisiu z výborníkov s odborníkmi, lebo si došlé správy navzájom odporujú. Do kuratória, ktoré ústav spravuje, treba vyslať dvoch členov z výboru, keďže krajina ústav podporuje, musí mať príležitosť, aby sa do všetkých vecí, týkajúcich sa ústavu, mohla zastarať. Áno, bude treba vystopovať, kto písal osočujúce listy, najmä zistiť, či je to nie intriga personálu proti vedúcim alebo vedúcich proti personálu, či pisateľ nechce niekoho vytisnúť a sám sa vtisnúť, či v tom netrčí škuľavá pomsta. Napokon, netreba dúchať do ohňa. Prosíme teda o tom nič neuverejňovať v novinách. Nie tak, ako sa to už často stalo, že sa písalo od buka do buka. Z výborovej schôdzky sa nesmie nič vynášať. To, čo sa tu narodilo musí tu i umrieť, lebo schôdzky výboru sú neverejné.

Za týmto sa strhla nová debata. Mangora skočil do reči:

— Neverejné, ale nie tajné.

Povstala otázka, čo je neverejnosť a čo tajnosť. Nemohli sa dohodnúť. Na návrh dr.Rubára otázka sa musela postúpiť na riešenie univerzitnému profesorovi Vrabcovi, právnemu odborníkovi.

Nakoniec predseda mohol poďakovať Mangorovi, že upozornil ctený výbor na nepríjemnosti v ústave Azyl.

Zvonili na obed.

— Pred denným poriadkom hlási sa ešte niekto o slovo?

Ani jedna ruka netrčala.

— Prejdeme na denný poriadok … Číslo 298.345 … Regulovanie potôčika Klebetného … Skupina XII … Oddelenie 25 … Pán vládny radca Triezvy.

Triezvy sa zdvihol. Prevrátili krajinskú kasu a začali sa sypať tisícky, desaťtisícky, stotisícky.

— Pre jednu voš sme mlátili slamu dve hodiny, — nebol spokojný predseda.

— Voš je spoločenský tvor, — odpovedal mu ticho dr.Kyjak, — kde je jedna, tam ich je viac. A kde sú, tam sú aj ľudia. Postačí len „voš“ spomenúť, už sa škrabeš. Nezbadal si, ako sa celý výbor pohýbal a páni výborníci škoblili?

— Veru i mňa hrýzlo. I teraz cítim niečo za pásom … Číslo 302.400 … Regulovanie rieky Nitry…

Spravodajcovia sa menili, dvíhali sa a sadali ako osoby v spevohre Svätopluk, raz na tom vŕšku, raz na druhom.

Hudobne odrecitovali svoje úlohy s ustavične sa opakujúcim motívom na konci: „Navrhuje sa…“ alebo: „Nenavrhuje sa…“ Hlavný organista zatiahol: „Nemá nikto nič proti návrhu?“ Ak bolo ticho, zaspieval: „Udeľuje sa“, alebo „Prijíma sa“, alebo „Schvaľuje sa“. Zriedkakedy záporne. Všetko šlo hladko. Výbor bol neobyčajne štedrý. Len kde-tu napravil návrh: „Ale dajme im päťtisíc.“

— Kto je za päť?

Predseda len mihol a ustálil:

— Väčšina.

Ak niekto z výborníkov pokrčil nosom, nasledovala otázka:

— Kto je proti?

A výborník hneď nos vyrovnal a ruku strčil pod stôl.

— Udeľuje sa päťtisíc.

Čas pokročil. Blížilo sa k jednej. Mnohí výborníci z vidieka chceli ísť na obed a odcestovať o pol tretej, aby budúceho týždňa mohli zasa prísť na zasadnutie zastupiteľského zboru, ktoré podľa neoverených zvestí malo byť posledné a rozpustené po odhlasovaní krajinského rozpočtu vzhľadom na spomínané voľby, aby sa mohli venovať kortešačkám.

Spravodajcovia vycítili, že sa výborníci náhlia, ponáhľali sa i oni.

Zadržali trochu voľby sekundárov, najmä ošetrovateľov a ešte viac kuričov. Uchádzačov bolo veľmi mnoho a skoro každý tretí výborník mal svojho sekundára, ošetrovateľa a kuriča. Dr. Homločko rozdával osmičky papiera, písali sa mená, rátali:

— Odovzdaných dvanásť lístkov, — čítal predseda, a ukladajúc lístky na kôpky, menoval navrhnutých, „dr.Grün, dr.Grün, dr.Achmatov, dr.Achmatov, dr.Achmatov, dr.Bencík … dr.Grün … dr.Achmatov … dr.Bencík, dr.Bencík … dr.Bencík … dr.Bencík … A tak teda dr.Grün, jeden, dva, tri … dr.Achmatov, jeden, dva, tri, štyri … dr.Bencík, jeden, dva, tri, štyri, päť … Zvolený je dr. Bencík piatimi hlasmi…“

Po voľbách bolo už len počuť:

— Turistický spolok v Banskej Bystrici — päťtisíc korún.

— Nikto proti? … Prijíma sa.

— Turistický spolok v Banskej Bystrici — päťtisíc korún.

Predseda sa už nespýtal: „Kto je proti?“ Len toľko:

— Ďalej!

— Turistický spolok v Brezne nad Hronom — dvetisíc.

— Ďalej!

— Turistický spolok v Ružomberku — päťtisíc.

Predseda už len glgol, ako čo by chcel potisnúť, čo označovalo skrátene „ďalej!“.

— … stický spolok v Mikuláši — tritisíc … Spolok v Poprade — päť … Kežmarok — štyri, — skracoval i referent.

— Koľko ich máte? — zastavil ho na chvíľu predsedajúci.

— Dvadsaťosem.

— Ďalej!

— Stará Ves — tri … Nová — štyri…

— Aká Nová? Nová Baňa, či Nová Ves? Povedzte aspoň meno, — znepáčilo sa cválanie predsedovi.

— Nová Ves. Turistický spolok v Novej Vsi si žiada krajinskú podporu. Vo svojej žiadosti dôvodí…

— Nepotrebujeme vedieť, — vykríkli hlasy, — koľko?

— Navrhuje sa štyritisíc.

— Čo štyritisíc? — znervóznel predseda.

— Korún.

— Tak povedzte … Neviete referovať,“ zažalostil, mihnúc na suseda dr. Kyjak. „To máš tak. Vôl.“

Pomýlený spravodajca odkrákoril svoj referát. Sadol si namrzený.

„Človek nevyhovie,“ zahundral si pod nos.

Bola na rade osveta.

Vstal starší pán s čiernym veľkým účesom, rozdeleným napravo širokým bokovým jarčekom. Vravel pomalšie a tenorom. Cviker na nose mu sedel krivo a triasol sa, ako čo by sa mu žiadalo padnúť do aktu. Pritlačil si ho k nosu a narovnával.

— Čo si už raz nekúpi nový cviker? — zamrzelo zasa predsedu.

Niekoľko škôl, ktoré žiadali príspevok na stavbu, prešlo bez námietok. Neutrpeli ujmy ani národné osvetové domy. Múzeá našli odobrenie. Pri kláštorskom gymnáziu len socialista Malérnik hádzal rukami okolo hlavy, ako čo by chcel odohnať dotieravú muchu. Neďaleko sediaci Koreň poza Mangorov chrbát sa ho posmešne spýtal:

— Nepáči sa?

— Ale páči, — odvrkol Malérnik, — dal by som ešte šesťtisíc, len aby bol koniec.

— Čomu? Zasadnutiu, či gymnáziu, — vmiešal sa uštipačne do dialógu Mangora.

— Obom, — odvrkol Malérnik.

Predseda pozrel na nich:

— Hlásite sa o slovo?

Zatíchli.

Nik nebránil ani rozličným podporám prehistorickým, historickým, archeologickým, prírodovedeckým, astronomickým, etnografickým, jazykospytným, technickým, umeleckým a iným. Prešla i hlístová akcia; i škodlivý chrobák sosnokaz obecný. Nezadrapil sa nikto do Osvetového zväzu, ani do Roľníckej osvety, ani do Sociálnej akadémie, ani do Klerikálnej kultúry, ani do Priateľského spolku s kultúrou ZSSR, ani do Besedy umenia a vied, ani do spolkov všetkých možných spisovateľov druhej, tretej a štvrtej generácie. Každý dostal do klobúka — bez reptania. Petrovič naozaj ani nezažmurkol.

A predsa.

Keď referent akosi bojazlivo pretisol cez stisnuté ústa: „Národná akadémia …“, výborník Klinček naostril uši ako zajac v kapuste, keď nespí. Otrčil obe dlane pred seba, akoby chcel odohnať satana, čím zastavil spravodajcovu reč, vstal, pohladil si na zadku dokrčený, polodlhý čierny kabát a nízkym, vážnym hlasom sekol:

— Kontra!

Už to, že vstal, bolo náramne nebezpečné, lebo len referenti vstávali, výborníci sedeli, keď hovorili.

— Musím protestovať, — začal po krátkej kontre, — nerád, ale musím, žiaľ mi je, ľúto mi je, že sa veci tak vyvinuli. Mojou národnou povinnosťou je prosiť pána prezidenta, aby žiadosť tejto našej najstaršej, najvyššej, takrečeno dejinnej národnej „ustanovizne“ bola sňatá z denného poriadku. Udalosť, ktorá sa stala v budove tohto spolku, viacej ako spolku, opakujem, národnej inštitúcie, bude, myslím, dostatočnou príčinou, aby sa tak stalo, ako navrhujem, totižto: sňatie žiadosti z programu. Stala sa vec neslýchaná, neuveriteľná. Rozpoviem nakrátko: Slovutný anglický žurnalista, anglický žurnalista…

— Smith, — pomohol Mangora.

— Viem. Len som chcel prízvukovať, že anglický… Smith, slávny anglický žurnalista, náš dobrý priateľ, akých máme veľmi málo, navštívil našu Akadémiu v sprievode nášho kolegu, — ukázal na Mangoru. — Pri prehliadke bol cicerónom mladý tajomník …

— Brôžik, — šepkal Mangora.

— Viem, Brôžik, len som chcel zdôrazniť slovíčko „tajomník“. Tam sú totižto všetci úradníci tajomníci. I to je podozrivé. Tento mladý pán, keď publicista zastal pri ohromných knižniciach a vyslovil svoje začudovanie nad tým, že taký malý národ má toľko kníh, mu povedal… Viete, páni, čo mu povedal? Povedal mu: „To je ešte spred prevratu.“ Angličan pokrútil hlavou. Angličan! Tí tak ľahko nekrútia hlavami. Tento pokrútil, ako čo by neveril, a položil tajomníkovi otázku: „Vy ste autonomista?“ A viete, páni, čo mu tento mladý pán odpovedal? Odpovedal mu: „My sme tu všetci autonomisti.“ Takto sa vyslovil jeden z tajomníkov nášho najstaršieho, najvyššieho, národného, takrečeno, ako vravím, historického ústavu…“

— No a? — nechápal Krokavec, ktorý bol tiež autonomistom, lenže s klerikálnym zafarbením.

— No, a vovliekol túto ustanovizeň, ktorá nemá byť politická, ale kultúrna, do politického víru. To nemôžeme trpieť. Mladý pán iste tlmočil ducha všetkých tamojších pracovníkov a celého prostredia. Tento ústav nemôže byť vedený v smere, ktorý sa protiví ústave.

— Vyprosím si, — oboril sa na Klinčeka Krokavec, — som autonomistom v rámci ústavy, to je nie protištátnosť!

— Ráčte vypočuť rečníka, — tíšil predseda.

— Z Akadémie vychádzajú samé očisťovacie aféry, ktoré ju zvrhnú na „čistiaci ústav“. Raz čistia krajinu od Čechov, raz našu reč od čechizmov, raz našu rasu od Češiek. Aby som použil triviálne porovnanie, z páru čižiem čistia len jednu, na druhú iba pľujú a odhadzujú. A my sme národ v jednom opasku s dvoma nohami, teda i s dvoma čižmami. Páni moji! Bez tej druhej čižmy budeme smiešni, žobrácki, bosí na jednu nohu a na ulici sa nebudeme môcť ukázať, aby sa nám nesmiali.

— Pravda! — súhlasil Mangora.

— Náš pán prezident je jedným z troch predsedov Akadémie, náš veľactený kolega, pán Petrovič, je z jej výborníkov. Už kvôli týmto pánom, ale i kvôli sebaúcte, kým sa Akadémia neočistí, nemôžeme ju podporovať.

Klinček si hrmotne sadol, akoby sa bohvieako hneval na nevlasteneckú Akadémiu.

— Mám návrh. — ohlásil sa dr. Rubár, — nech dá Akadémia osvedčenie, že je lojálna. — Za týmto návrhom čupel skrytý posmech, že najvyšší, najstarší, najnárodnejši spolok by sa mal osvedčovať o lojalite k štátu. Ale bol prednesený s vážnou tvárou a brali ho vážne.

— Ak len to treba, — chytil sa hneď predseda, — osvedčujem sa ako predseda Akadémie, že je najlojálnejšia. Za desať minút vám to dám, ak chcete, na písme.

— O lojálnosti pána prezidenta nik nepochybuje, — zvrtol Klinček, — pochybujeme o lojálnosti tých, ktorí spravujú spolok.

— Ten tajomníček ho nespravuje, ale výbor, ako my krajinu, — natiahol sa k fľaške s vodou predseda, aby si zalial hnev na Klinčeka a na autonomistov-výborníkov, ktorí mlčali ako ryby, a nie žeby pomáhali autonomistom-kombatantom v Akadémii. Keď si upíjal z pohára, zbadal, že Petrovič zdvihol ruku. — Prosím pána Petroviča. — Potešil sa mu, mysliac, že pretne uzol.

Petrovič sa ľahko vyrovnal v kresle, pomädlil prstami, spojil dlane a nechal si ich spojené na kríž, ako farár, keď sa modlí.

— Spomenulo sa tu i moje meno, — poobzeral sa dookola sebavedome a díval sa chvíľu na prezidentovo čelo. — Je to nepodvrátiteľná pravda, že som výborníkom tohto spolku. Mojou povinnosťou je pričiniť sa všemožne, aby Akadémia prekvitala. Pravda je i to, že v doterajšej debate sa miešala osoba s vecou, ktoré nijako spolu nepatria: konanie Akadémie ako takej a konanie, lepšie povedané, výrok mladého pána sekretára. Pripusťme, že je sekretár vinný, ale keď je sekretár vinný, či môžeme obviňovať spolok? Vyjadrím sa neprozreteľne napríklad ja, zodpovedný bude za to slávny krajinský výbor? Ten tajomník mohol prípadne, čo o ňom ani zďaleka nepredpokladám, zabiť otca. Obesíme Akadémiu? Ak áno, tak takouto logikou by bolo možné aj to, aby pre trestuhodný krčmový rozhovor kadejakého lapaja-úradnika ministerstvo vnútra odoprelo každú dotáciu krajinskému úradu. Ale skúmajme, či je výrok onoho mladého tajomníka Akadémie trestuhodný? „My sme tu všetci autonomisti.“ Ak je táto enunciácia trestuhodná u jedného, tak je trestuhodná aj u druhého, ak nie, tak nie. Keď nesmie kradnúť jeden, nesmie ani druhý ani tretí. Ak je takzvaný „autonomizmus“ taký prečin, že chceme preň odoprieť subvenciu Akadémii, tak ju prosím odoprieť aj katolíckej Kultúre, v spolkovom výbore ktorej sedia samí autonomisti, a prosím odoprieť peňažitý prídel obciam, kde sú klerikálno-národné výbory, teda autonomistické, a prosím ďalej, aby sa netrpel vôbec autonomistický program strán… Však je to nemožná žiadosť… A keď je nemožná, prečo je možná výlučne len pri Akadémii? My tu nesmieme podliehať politickej konkurencii a očerňovaniu istého dovoleného smeru, teda straníckosti. Ak to robíme, sami očerňujeme, sme tiež stranícki, neobjektívni, nespravodliví, lebo nadŕžame jedným na škodu druhých… Páni! Buďme logickí! Nekompromitujme seba a pána prezidenta… Nechcem byť zdĺhavý, lebo vidím, že sú páni už netrpezliví, preto končím a zradím dôverne, že naši takzvaní radikálni vlastenci nie sú „úchylné deti“ v Azyle, netreba nám hýbať úradným aparátom a vši hľadať…

— To nepríde do zápisnice, — napomenul predseda Homločkovi.

— Netreba nám svedectvo o lojálnosti… Tí páni sú na najlepšej ceste, aby sa s nami spojili… Netreba snímať predmet z programu, ale bezpodmienečne udeliť Akadémii, tejto, ako sa konštatovalo, našej historickej ustanovizni, výdatnú podporu… Nech nás i tu vedie Štúrov nacionálny duch…

Krokavec, dr. Lelkeš, Terenčéni čušali, ako čo by im boli vopchali šatku do úst, hoci v Petrovičovej reči prúdila voda na ich mlyny: obrana autonomistického programu. Rečník by bol očakával aspoň kratučký výkrik: „Dobre!!“ Ich mlčanie neznamenalo súhlas. „Či azda vedia už o pakte s vlastencami a hnevajú sa?“ Prišlo mu na um. Ani straník Koreň, inokedy taký pohotový na hlučné odobrenie, neprikývol. Škodoradostne sa mu zabeleli zuby, len uhryznúť. Klinček nespokojne vrtel hlavou. Dr.Rubár čmáral ceruzkou po programe, z čmáraniny vyšlo veľké cifrované „A“, pričom vypustil svoju spodnú peru. To iste myslel: „Celkom autonomistická reč. Tým si si neposlúžil.“ Cucák sa hrabal v médiách, nebolo badať na ňom nijaký dojem. Koziakovský si vytieral kútiky, rozmýšľal, či má protirečiť, mýlilo ho v tom tvrdenie Petrovičovo, že sú vlastenci na najlepšej ceste, aby sa spojili s kladnými politickými stranami. Malérnik si oprel o lakeť hlavu a díval sa bezmyšlienkovite na oblok.

Mangora vstal.

— O čom? — spýtal sa predseda.

— O predmete.

Predseda netrpezlivo trhol rukou.

— Ešte? Že sa vám chce! Neskončíme do tretej. Musím odložiť pokračovanie na štvrtú.

— Nie, nie! Skončme. Cestujeme, — ozvali sa niektorí.

— Celkom nakrátko, — nedal sa umlčať Mangora.

— Všetko vieme. Mlčte už.

— Nedám sa terorizovať vo vykonávaní svojich práv, — zaťal sebavedome. — Chcem ešte raz upozorniť, že tu ide nie tak o nás, ako o nespokojného Angličana, ktorý môže odvrátiť od nás svoju blahosklonnú tvár a zmočiť svoje publicistické pero do našej rozorvanosti, čo nám poškodí. Dobre bude, keď vec dôkladne vyšetrime a prajný výsledok oznámime.

Povedal ešte niekoľko slov, ale tiež už zanikli v šomravej nevšímavosti. Výborníci si kládli písma do tašiek, obzerali sa, kde majú zavesené kabáty, klobúky a paličky, otvárali priečinky, aby v nich niečo nenechali. Dr.Rubár už aj vstal.

— Teda popoludní o štvrtej? — chcel vedieť od predsedu.

— Je tu ešte niekoľko predmetov. Samé cesty, — presviedčal Koreň, — skončme, pán prezident, poobede nik nepríde.

— Tak čo s Akadémiou? Aký je úradný návrh? — pozrel predseda na referenta.

— Navrhujeme stotisíc korún.

— Pridŕžam sa svojho návrhu, — zahatil Klinček, — sňať z programu. To je naozaj vážna vec.

— A ja svojho, — namrzel sa dr. Rubár, — nech dá Akadémia osvedčenie o lojálnosti, a basta!

— Nie! Nech sa vec vyšetrí! — nepopustil Klinček.

— I ja som za vyšetrenie, — podporoval Mangora.

— Nemá zmysel vyšetrovať nevinného, — stál na svojom Petrovič, — tak môžete i ku mne prísť, že som podporoval spáchanie zločinu.

— Veď len počkaj, iste prídu a bude po tvojej kandidácii, — hrozil Koreň.

Petrovič sa zháčil.

— To sem nepatrí, — hneval sa predseda, že zas začínajú znova. — Snímam vec z denného poriadku ako nepripravenú.

— Totižto čo? Aby bolo jasno, — trápil Klinček.

— Aby bolo jasno, — odsekol predseda nahnevaný, — vyšetríme, čo má byť vyšetrené, prezvieme sa, či je Akadémia lojálna, zaprisaháme sa, že sme lojálni, a čo ešte rozkážete?

— Dobre, — bol spokojný Klinček.

Začali sa sypať milióny na hradské. Výborníci nedbali na zlatý dážď. Ani nepočúvali, ako šuští.

Po výbore viceprezident dr. Kyjak chcel byť vtipný a spýtal sa prezidenta:

— A kto vyšetrí tvoju lojálnosť? Ty si predsedom Akadémie.

— Nuž kto? Četníci na próbu.

— Daj pozor, aby si sa nedostal do kartotéky tvojho tretieho oddelenia.

— Pozriem, či som už nie tam.

Pridružil sa Koreň.

— Len to neviem, prečo tak hovoril Petrovič, — čudoval sa.

— Z vďačnosti, — vysvetlil mu prezident, — vydaril sa mu pakt s radikálmi, odpláca sa im krajinskými grošmi.

— Ja zas neviem, — robil sa sprostým Kyjak, — prečo všetci autonomisti mlčali a prečo sa ani agrárnici neoduševňovali na reč Petrovičovu.

— Ani ja som si to nevedel hneď vysvetliť, — objasnil prezident, — len pri debate mi svitlo, že je vec celkom prostá. Klerikáli mali svoju osvetu a agrárnici svoju. Čierna osveta, zelená osveta.

— A červená, — doplnil Kyjak.

— A červená, — prijal predseda. — Ak jedna vypadne, zvýši viac pre ostatné. Kedysi, keď som doma gazdoval, mal som kočiša, ktorý kradol, kde videl, ovos pre svoje kone, hoci dostával riadne svoju porciu, ostatný dobytok mohol pre neho vydochnúť. To je to lipnutie na svojeti i ponad mŕtve telá, láska, čo vyrástla z hrobu.

15. Voľte číslo 4!

Čím menšie je niečo, tým väčšmi kričí. Taký fafrnok, nevie to ešte ani hovoriť, a prekričí celú rodinu, malý úradník urobí viacej štabarcu okolo seba ako desať ministrov, malý vrabec prečviriká svojho starého otca, pokojne skáčuceho po chodníku, malý vozík bude rapotať na celú dedinu, kým štyridsať konských síl prebrnkne vedľa teba, že počuješ iba ľahké ssst.

Tak sa vzbúrili i malé číslice a zabíjali veľké. Blížil sa termín volieb. Dolu s tisíckami na exekučných výmeroch, súdnych predvolaniach, motocykloch, automobiloch, telefónoch a zloženkách! Dolu so stovkami popisných čísel domov, rozličných legitimácií, požiarnych staníc a výšok mora! Dolu mizerné desiatky policajtov, vrátnikov, nosičov a financov!

Ľudská pozornosť vojenským zvrtnutím hlavy obrátila sa k čísliciam kandidujúcich strán do snemu od jednotky do jedenadvadsiatky.

Ale i bez vojenského trhnutia krku, kdekoľvek si pozrel, všade si videl: „Voľte číslo 1!“, „Voľte číslo 3!“, „Voľte číslo 9!“ Preniesol si zrak z múra na plot, tam bolo: „Voľte číslo 11!“ Sklopil si oči a pozrel na svoje topánky, kráčal si po čísliciach natretých vápnom: „Voľte číslo 13!“ Zdvihol si pohľad k nebu, že azda tam bude čisto, ale kým sa ti oči driapali po strechách na komíny a tak vyššie, potkli sa ti iste i na streche, i na komíne o „Voľte čislo 15!“, „Voľte číslo 18!“ Chýbalo už len, aby súkromné alebo najaté vzducholode vypúšťali viditeľnú paru, ktorá by nabielila na belasé nebo: „Voľte číslo 21!“

Na nárožiach sa usporadúvali umelecké výstavy plagátov. Známi čierni bruchatí páni si tu popíjali šampanské a objímali polonahé ženské verejne. Chudí, rozumie sa, krv potiaci robotníci, hrozili komusi ohromnými kladivami. Vycivení sedliaci zvíjali sa v lise, otvárajúc bezzubé ústa. Prikrucovali ich, to sa vie, páni s malými klobúčikmi, tetrovími perami, hrubými cigarami v pyšných papuliach a monoklami na očiach. Tradiční bankári, strihajúci kupóny. Plačúce otrhané ženy s nemluvňatami, čo nemôžu vycicať ani kvapôčku mlieka zo suchých matkiných pŕs. Zbúrané dielne. Kosy. Kosáky. Dvojité kríže. A potom i šťastný sedliak, blažený robotník v kruhu spokojnej rodiny pri plnej mise s haluškami. Kostoly s náboženskými zástupmi. Na každom obrázku výstižná programová literatúra s heslami a číslami: „Voľte stranu päť… desať… dvadsať!“

Tieto stojace plagáty nestačili, lebo ich často dážď umýval, vietor pohýbal, protivník strhol, lepič zalepil, vyrojili sa i chodiace reklamy. Po uliciach a námestiach chodili vysokí a nízki, tuční a chudí pajáci. Kráčali pomaly, zastavovali sa, obracali sa celým telom k obecenstvu, ľubovoľne vyrastali a chudli, nížili sa a tučneli, dvíhali svoje štandardy s nápismi: „Voľte číslo 7!“, „Voľte číslo 12!“ Každý, kto ich videl, zastal a díval sa na ich krikľavé úbory, škaredé masky, ako sa nafukujú a s piskotom vypúšťajú povetrie. Číslice na ich chrbtoch, rukávoch a bruchách sa zväčšovali a menšili.

Na slobodnejších priestoroch stáli autobusy s veľkými trúbami, vytrubovali pesničky a rečnili. Každá pesnička a každá reč mala refrén:

„A preto voľte číslo 16!“

Roznášači novín vrieskali o trvácej kríze, o milióne nezamestnaných, o korupcii, o odpustení dlhov, o pokoji a blahobyte, centralizme, autonómii, demokratizme, o raji na zemi, ak sa občianstvo spamätá a bude voliť číslo jeden, dva, tri… až do dvadsaťjeden.

Tak to bolo v meste.

Policajný prezident darmo protestoval, že sú voľby najvážnejším aktom občana, nemala by sa robiť komédia, politické strany si vymohli krik vo volebnej kampani a preniesli ho z mesta do dedín.

Na dedinách rečníci a voliči nespievali ako kedysi: „Hore Váhom, dolu Váhom dúha vodu pije, kto Slováka zamiluje, nech žije, nech žije!“ Alebo: „Nebojme sa, nedajme sa, bratia jednej rodiny. Spojme láskou mestečká a dediny!“

Nie. Aby si „národný kolektív“, ako sa teraz národ menoval, zapamätal, pod akým číslom mu páni kandidáti sľúbili všetky hory, lesy, polia a celú zem s jej pokladmi ako i nebesá s ich slávou večnou, bolo treba vtĺcť do kotŕb predovšetkým numero, na ktoré má hlasovať, lebo mu ináč tie bohatstvá pretečú medzi prstami ako voda.

„ …Boh náš je jeden… Začiatok je jeden…. Koniec jeden… Nebudeme vždy trúbiť o jednom, že sme všetci z jedného smetiska, keď pod jednou duchnou líhame, máme byť teda jednej mysle a voliť číslo jeden…“

Prišiel druhý.

„…Prečo jeden? Neverte! Dvom lepšie cesty ubúda. Kto sa chváli, že je socialistom, tým či iným, ten sa hriechom chváli, kto sa hriechom chváli, dva razy hreší. My medzi dvoma, zostaneme doma. Nech si dvaja lotri nadávajú, vtedy sa najlepšie poznajú. Nesmú byť dvaja kohúti na jednom smetisku. Nebudete psami dvoch dvorov. Preto dva razy nekážeme, že má palica dva konce… Nech žije číslo dva!…“

O niekoľko dní prišiel tretí:

„…Bratia a sestry!… Vždy sa hovorí: ‚Daj do tretice, aby ťa nechytil za nohavice!‘… My keď povieme: „Tri“, pánboh nás opatrí. Aj ten je trojjediný… Či nepoznáte porekadlo: ‚Kot-kot-kot-kot-kot-ko-dák! Tri vajíčka za turák!?‘… Držme sa trojky!“

Prívrženec piatej strany potreboval len povedať:

„Ak chceme mať všetkých pät spolu, budeme sa usilovať o milých päť, aby sme boli ako panenky s päť p… Sláva pätorke!“

Sedmičkárom samo nebo žičilo. Oni mali za príklad sedem dní za týždeň so siedmimi hriechmi a diablom, ktorý nikdy anjelom nebude, i keby ho v siedmich kostoloch krstili. Mali naporúdzi aj sedem neúrodných liet egyptských. Slúžil im i národopis s pesničkou: „ Sedemdesiat sukieň mala“, i astronómia, lebo Veľký Medveď má sedem hviezd, a keď už nič nepomáhalo, pomohla „ Sedmo bolestná Panna Mária.“ 1

Preto táto strana mala aj veľké úspechy.

Osmičkár si musel hlavu zlomiť, ak chcel niečo vymyslieť. Zato sa našli korteši, ktorí volali zástupom:

Často sa užíval aj ôsmy div sveta.

Deviatkár videl a počul cez deväť stien a pšenica na roli ho devät ráz potešila a devät ráz zarmútila. Keď mu nič iné na rozum neprišlo, obrátil sa i na poéziu s počtovedou:

a preto…

Desiatkári upotrebúvali: „Čerta vyženieš, desať priženieš.“ Na ich „lazárov vždy šlo z desiatich domov požehnanie“. Obyčajne „mali na každý prst desať“ dôvodov, aby sa na nich hlasovalo. Ak kandidát rečnil v Liptove, zarecitoval:

Trinásta strana najviac vyhrala so známym „ Trinásť! Pánboh pri nás!“ Výdatne pomáhal i „ trinásty apoštol“.

Šestnástkár „sekal, sekal sekaničku, nasekal ich šestnásť“.

„Chváľ každý duch hospodina“ sa hodilo stranám od druhej do štvrtej a od deviatej do dvanástej, podľa čísla strany, ktorá práve „uderila“.

„Uderila jedna“ sa nehodila pre náhlivú pesničku, ktorá spieva hneď i o tom, že uderila druhá. „Trepe dve na tri“ alebo „Búcha piate cez deviate“ sa tiež nedalo použiť, lebo by sa to bolo mohlo vzťahovať na viac strán. Odhodili aj „Kde sa tri hrachy varia, tam on musí byť“, ako i to „Kde sa päť hrachov varí, tam je on šiesty“, lebo to nebolo isté a mohli pokladať takéto výroky za odpadlíctvo alebo za špiónstvo, podľa predpokladaného úmyslu, s ktorým sa ten štvrtý hrach priplichtil k trom a ten šiesty k piatim. Zavrhli ako pochybné i „Za päť prstov šiestu dlaň“, hoci bol práve Jánošík v móde.

Sedliacka strana mala číslo štyri.

Ako všetci, tak i ona.

Odhliadnuc od študentov a úradníkov, je štvorka celkom slušná skromná číslica, ale čo ju sprevádzalo pri rečiach „sedliaka“ Petroviča! Cylinder čarodejníka je nič pri klobúku kandidáta do poslaneckej snemovne. Len trošku pomiešal poličkou, vyletúvali z neho nielen hrdličky s prstienkom na nôžke, ale pečené kačky s pecňami bieleho chleba, sudy vína, tabačiarne, rástli hory, poschodové domy, kasárne, četníci, vojsko, sýpky, fabriky, banky, v ktorých rozdávajú peniaze, družstvá, kde sa slobodne hospodári, stroje, železnice, kamenné mosty, betónové cesty.

— Preboha! Poštu nemáte? Musíte chodiť do susedov? — pozastavoval sa, balansujúc na brvnách pred kostolom v Malej Vsi asi pred sto sedliakmi. — Hocikto by mohol byť z vás poštmajstrom. 2I podrichtár alebo niektorý boženík. Čítať, písať vedia, rubriky uhádnu, pečiatkou udrieť miesto na čelo na papier sú navyknutí a rátať do troch tisíc je nie kumšt; poštára už aj tak máte… Ako že dva krát dva sú štyri, budete mať poštu. Nech žije štvorka!

— Nech žije! — ozvala sa národná kolektivita.

— A žiadate i četnícku stanicu? — preberal vošky zhromaždených. — Bude. Ak máte súcich chlapov za četníkov, len mi povedzte. Musí prestať, aby sa vaši mládenci každú nedeľu poprali… Pašienky?… Vezmeme si lacnú pôžičku, kúpime od grófa horu Horekoncom, vyklčujeme si ju, za klčovanie si budeme rátať riadny plat a zárobkom si dlžobu vyplatíme. Je to ľahké… Len, pravda, musíte hlasovať na stranu štyri… Len mŕtvych štyria nesú, a my sme živí, pomôžeme si…

— Most cez Bystrú že sa tri roky robí, — rečnil v Kokošovciach a oči mu stĺpkom stáli. — Na koho ste hlasovali pri predošlých voľbách?… Nuž, pravda, na národných socialistov, — vytiahol Bratislavana z vrecka, — počujte, čo tu o nich píšu: „Veď sú to samí ‚zřízenci‘ a ‚ouřadové‘, ktorí sa nevmestia do svojej tenkej kože. Ich dvojgrajciarové plátky sa zadrapujú do všetkého, čo sa tu robí v prospech štátnej a slovenskej veci… Takí vyfrčkárení panáci. Mestské podzemie. Skaderuka, skadenoha. My tvoríme hodnoty, a nie ich kávová politika… Nákaza, deštrukcia…“ 3Tak píšu, a váš most nebude hotový, ak sa nenapravíte. Musíte hlasovať na nás a most bude „eins, zwei, drei, vier!“ A aby lepšie presvedčil, strhol si čiapku a ukázal:

— Sláva, štvorke!

— Sláva, — ozvali sa Kokošovčania.

— Počúvam ponosy a lamentácie, — dodával srdca Sielničanom, — že nemáte na soľ, handry na seba, čo obuť? To by bolo, aby sme my hladovali!

Vytrhol lístok zo svojho blok-notesa, kam si zapisoval ponosy, a chytro načmáral. „Pošlite hneď štyri vagóny krúp a štyri bôbu. Hrozí hladový týfus. Ľudia už mrú.“

— Zaneste na poštu. Na to je krajina v Bratislave, aby sa o nás starala, — mrdol fúzom na smiech, — netreba zúfať. Pomoc je istá. Naši štvorkári nepripustia hlad. Môžeme si smelo zaspievať, miesto toho, aby sme vláčili nosy po zemi:

Tu vysvitlo, že ani táto krásna a veselá pesnička sa nehodí na agitáciu, lebo sedliak Ďuro Zámočník, utrúc si ukazovákom podnosie, celkom nečakane začal prestupovať, akoby ho päty pálili, a zanôtil:

Okolostojaci sa zamračili, čo ruší reči pána poslanca? Ale boli i takí, ktorí sa zarehotali a dospievali so Zámočníkom:

Petrovič zdúpnel. Zlú pesničku si vybral. Zrádza na stranu ôsmu a deviatu. Spravil veľký polkruh pravou rukou, aby bolo ticho, a keď žartovníci zatíchli, pustil do vetra, nepremysliac si, čo hovorí:

— Tá nebude našou piesňou. To je pieseň falošná, ako pekná dievka: preberá si. My chceme takú, čo nás posilní v našom sedliackom presvedčení a nehádže okáľmi sem i ta. Nech je našim štvrtým božím prikázaním: Cti seba samého, a tak nás budú aj iní ctiť. Na jazyku mal „i druhí“, ale to by bolo upamätovalo voličov na stranu „ druhú“, a ich azda i pomýlilo. Kým si toto uvedomil, prišla mu na um ešte jedna pesnička. Zaspieval:

Hoci i kládol prízvuk na štyri, predsa len skočil do pesničky medzi štyri kozy i piaty— cap. Spevák neskoro zbadal, len keď už bolo nemilé číslo vypovedané: „Ten cap nám všetky hriadky pošliape,“ stŕpol. A naozaj. Zámočník sa zasa pohniezdil, otvoril rapavé gamby a nečakane zareval:

— Nech žije strana piata!

— No, keď piata, vy mamľas, — vzbĺkol Petrovič v hneve na Zámočníka, na seba a na pesničku, — tak nebude ani krúp ani bôbu.

Dlho sa dal prosiť, aby neodvolal telegram, len keď Zámočník odprisahal, že je kamarátom štvrtej strany, nechal telegram telegramom, uznávajúc, že kôň má štyri nohy, a potkne sa.

To bol jediný malinký neúspech Petrovičov, a ani nie tak neúspech jeho, ako neúspech bezcharakternej a kašičkárskej pesničky. Človek ozaj nevie, kde si môže rozbiť nos o faloš.

Od tých čias sa chránil Štydyri, štydyri a Štyri kozy znenávidel. Držal sa radšej koňa.

Vtedy by bol Zámočníka napichol na ražeň a tak pražil, bol by nechal dedinu bez krúp, a chudák Zámočník bol nevinné jahniatko proti kortešom iných strán, čo tí všetko pohovorili na štvrtú stranu!

Nenechali na nej čistej škvrnky.

— Milí cirkevníci, — škaredil sa napríklad jeden suchý ako slivková kôstka, — pozrite na to stádo kráv. To idú agrárnici na pašu. 4Po poliach spásli všetko, a ešte bučia. Vždy prežúvajú a vyzváňajú. Kadejaká bylinka po ceste, hneď chmatnú po nej. A pastiera nevidieť. Ten v Prahe bičom práska. On má na soľ. Prestierajú mu morské raky, veľké ako vaša spoločná pašienka. Červeným vínom si zapíja, a to je nie ani víno, ale vaša červená krv, chlpaté bundy mení na košele, a to sú nie ani bundy, ale vaša zodratá koža. On vám to odkazuje: „Sedliak, sedliak, sedliak, sedliak je pán.“ No, a páni ste vy?… Koľko má rokov ten váš zamastený širák? Dvesto? Tristo?… Ak chcete soli, handry, čižmy, musíte hlasovať na nás…

Pozrel po poslucháčoch, ako čo by bol sedem dedín vypálil. A voliči už vedeli, že je to korteš zo strany číslo sedem.

Prišli druhí, tretí.

— Notariát by ste chceli? To je najmenej. Ak chcete, i okresné sídlo dostanete. Budete centrom krajiny. Postavíme okresný dom. Novú dvojposchodovú školu. Kasárne. Vojsko. Len nesmiete na tých vydriduchov, lumpov a ošemetníkov hlasovať, ale na nás, číslo dvanásť.

Sľuby rástli ako konope. Každý ich potiahol do výšky a cena voličov bujnela, ako keď sa o vola jedná odrazu dvadsaťjeden kupcov. Ľudia počúvali, prikyvovali, pochutnávali si, smiali sa, spievali, nahlas pochvaľovali a mudrovali.

— Dobrá by bola tá pošta a Froľo by sa hodil za poštmajstra. Četnícka stanica? To už. Hneď aj odasentovali Jana Trantarovičeje, Miša Kolesníkovie, Ďura, Paľa za četníkov. Oni by im šli po ruke. I pašienky. Pašienky by boli ešte najlepšie. Lepšie ako hradská cez dedinu alebo železnica, hoci by i to bolo dobré. Okresný dom. Škola. To by bolo aspoň roboty a zárobku.

Rečníci odchádzali a prichádzali. Voliči boli ráno jednotkári, na obed štvorkári, podvečer sedmičkári, podľa chuti. Akého ma chceš, takého ma máš. Čo sa budeme s nimi vadiť? Len keď už bolo ticho v dedine, sem-tam ktosi zahundral:

— Ký pes! Čo toľko chodia?

Našli sa pochybovači, ktorí podkopávali dôveru a nádej:

— Toľko capov, a len bobky po nich!

Sami kandidáti a korteši si najviac kazili, keď upozorňovali, aby tej alebo inej strane neverili, a keď sa sami bili v prsia, že sú len oni tí praví mesiáši, ktorí spasia národ a snímu z kríža tak, aby sa oni nemuseli dať ukrižovať.

— Každá líška svoj chvost chváli.

— A ty im veríš?

— Reči — plánky. Tvárka — lhárka.

— Drali nás, derú, budú drať ako za Jánošíka.

— Páni ostali, len Jánošíkov niet.

— Veď ti vravel, že sú sedliaci páni, že sedliaci vedú, a to sme my.

— Pekný pán, čo bruchom stíska a komu vždy na poludnie zvonia.

— Vedú, vedú — svoju biedu.

— Páni! Ale kto má opraty? Kto nás širuje? Kto hádže chomúty na naše krky? Kto poháňa?… Ej, strýco, nerozumiete. Kdeže máte pána v našej dedine? Farár, krčmár, trafikant. A kto ešte? Nás sedliakov je ako maku. Farár má jeden hlas, krčmár jeden a trafikant jeden, no, a každé zrnko maku po jednom. Čímže si naplnia koláče? Nami.

— A nám ich sľubujú.

— Ja verím, že dobre chcú.

— Chcú, ale nevládzu. Jeden druhému podkladá nohy. Počuli ste toho tenkého, že úrady nič nestoja, že sa mocú po nich ako ihly bez nite, pichajú, pichajú, ale šitia nevidieť… A ako sa posmieval, že „zřízenci a ouřadové“. To je ako sluhovia a úradníci!… A zemiaky dosiaľ idú.

— Tie ešte neposadili.

— Ten duchovný vravel škaredé, že sme dobytkom… A ten chlpatý, čo to papuľoval, že keby sa náš minister topil v hnojnici, nepodal by mu pomocnú ruku, ešte by ho vraj lepšie zamočil… 5

— Robí si z úst zadok.

— A sám drží slovo ako pes chvost.

— Tá ich pravda ako v koši voda.

— Zlatom píšu, hovnom pečatia.

— Poďme si radšej vypiť.

— Veru.

Po krčmách sa rozprávalo, ako sa v kraji stavia bez tehál, piesku a vápna, klčuje bez hory, píly a sekery, plnia bruchá bez pokrmu, odievajú bez šiat, obúvajú bez kože, trúbia bez trúb, hrajú bez husieľ a pichajú jeden druhého bez šidla.

I komisára Landíka poslali rečniť.

— Prosím si nejakú úpravu, — žiadal generálneho tajomníka Slamku. — Nerád by som ľuďom cigánil.

— Lož drží svet od Adama, ale my nebazírujeme na lži, — nafúkol sa generál v tajomníctve, — naznačujem vám „demokratickú spoluprácu, konsolidovanie pomerov, politický pozitivizmus, kolektívnu vôľu všetkých politických zložiek a riešenie mravných otázok postupne za sebou“.

— To som čítal, — pustil radu mimo ucha, — ale je to privšeobecné, chcel by som niečo konkrétnejšie. Aké potreby má sedliactvo, čo mu môžeme sľúbiť a splniť, — dorážal Landík.

— Ja len všeobecne. Podrobnosti vám povie richtár. Spýtajte sa jeho.

Landík vycítil, že ho generál nemá za nič, preto tak zvysoka hovorí s ním. Kandidát na tridsiatom šiestom mieste nemôže strhnúť masy. Obrátil sa na „drahého ujčeka“.

— Ako skúseného politika vás prosím, drahý ujček, čo to mám tým voličom povedať.

„Skúsený politik“ a pokorná žiadosť prečiarkli úmysel Petrovičov, že bude krátky s Landikom, obmäkčil sa a začal naširoko:

— Pôjdeš i do novomestského volebného kraja, tam ťa poznajú. Ako bývalý okresný komisár budeš mať istý vplyv. Tvoje miesto, ako mi to pán predseda oznámil, bude ôsme, deviate. Pred tebou je síce vlastenec, ale starý človek, skoro invalid, takže máš výhľady. Vzchop sa! Môžeme byť kolegovia ešte i v parlamente. Mám síce plno roboty, ale ti pomôžem. Nový Hrad je na strelenie od Starého Mesta. Niekedy ta zaskočím a podporím ťa.

Landíkovi strach prešiel po chrbte. Strach sa ho zmocnil, v Starom Meste ho veľmi poznajú. Nebudú ho mať za nič — pre Aničku… Ale ju aspoň uvidí, pozhovára sa s ňou… A Anička mu zasvietila ako večernica. Zahniezdila sa na nebi, zazrel jej trblietanie a politika ušla do tmavej brány, stratila sa v tme. Pekná, jasná istota zmohla tienistú nejasnosť a zo strachu vykľuvala sa radosť. Neveril, čo ujček hovoril o jeho kandidátke, ale veril v to, o čom sa mu snilo.

— Len nijaké teórie nie, — poúčal Petrovič, — iba ak viera v pánaboha. Na pánaboha ešte dajú na dedinách. Najmä starší a ženy. Nespomínaj im veľmi robotu v potu tvári. To nemajú radi. Práca je nie ideál. Keby z leňošenia plynul zárobok, to by bolo najkrajšie. Toto, pravda, nebudeš hlásať, ale si pristrihneš reči tak, aby nezamestnanosť bola štátom čím výdatnejšie podporovaná, najmä tam, kde nijakej roboty niet, a kde je dosť roboty, tam zasa povieš, aby sa robilo čím menej a za vysoké mzdy.

— To je nie náš program, — prebíjalo hlavu Landíkovi, ktorý sa v myšlienkach vrátil zo Starého Mesta k ujčekovi.

— Náš program je nateraz získať čím viacej hlasov. Berieme z každého programu to, čo sa národu najlepšie páči. Od katolíkov pápeža, od evanjelikov Luthera, od vlasteneckých radikálov nacionalizmus, od kapitalistov sviatosť vlastníckeho práva, od socialistov nacionalizovanie a kolektivizovanie majetku, my velebíme techniku a rozbíjame nepotrebné stroje, klaniame sa demokracii, v ktorej chce zvíťaziť jedna strana, aby mohla diktovať ostatným. My sme ten prostriedok, tá rieka so zlatým dnom, ktorá sa valí medzi dvoma nepriateľskými, proti sebe položenými brehmi a podmelie, odrypne raz kus z pravého a raz kus z ľavého brehu…

— Ako pekne viete hovoriť, drahý ujček, — nemohol sa zdržať Landík.

„Dobrý šuhaj,“ naladila táto chvála Petroviča.

— Ty len to rob, čo ja robím, — posmeľoval ho, — stavaj, zakladaj, klčuj, nadávaj a rozdávaj. Všetky sľuby sa môžu splniť len vtedy, keď pôjdu masy za nami.

— A možno aj trošku rebelantský?

— Len rebelantský. Nečítal si, čo hovoril náš premiér? „Čím skvelšie sú úlohy zemedelca v slobodnom štáte, čím krajší je jeho pokrok duchovný, tým drahšia nech nám je pamiatka sedliackych rebelov. Bez sedliackych rebélii by sa nebola zrodila národná sloboda.“

— To bola minulosť. Teraz azda tých rebelov netreba. Škodili by slobode.

— Slobody nikdy nemáme dosť, ako života, ale ja som pri tom myslel len na spôsob reči, — opravil sa Petrovič, — chcel som povedať, že musiš mať teplotu, cit, oduševnenie, ktoré prelievaš zo svojej nádoby do iných. Chladný, rozumný tón patrí do parlamentu. Opätujem: hlavné je prevaha čísla a ešte čosi: Nevolaj nikdy: Nech žije ten alebo ten! Vyvolávaj číslo: Nech žije štvorka! Aby si nezabudol. I veselo i vážne. Môžeš si i zaspievať.

Upozornil ho, aby si pri výbere piesní dal pozor, a spomenul, vstávajúc a podávajúc mu ruku, ako sa mu ozval na „Štyri kozy“ — „piaty cap“ a na „Štydyri“ akýsi chruňo, že má strán „osem, deväť, má si v čom preberať“.

— Zavinil by si ohromný zmätok, keby si tak v reči oslavoval našu plodnosť: „V jednom kútku štvoro a v druhom pätoro, tu máš, duša moja, všetkých devätoro“, alebo našu povestnú robotu: „Štyri ruky viac urobia ako dve“; a či už našu skromnosť: „Kde sa najedia štyria, naje sa i piaty“, alebo našu gazdovlivosť: „Štyroch obíde, piatemu nič nedá“, aby si, pánboh ťa chráň, náhodou nevolal voličom: „Štyri kočky zadrhol a tú piatu nemohol…“

— Prišiel kocúr, pomohol, — dokončil Landík a heglo ho od veselosti.

— Pozor! — volal za ním Petrovič, keď už šiel dolu schodmi, — nech ťa nezvábi: „Dva krát dva sú štyri!“

Takto poučený chytro si osvojil programový hrnček s miešanou kašou a šiel ju rozdávať do dedín. Umienil si, že nebude klamať, ale nakoľko možno, vážne pomáhať a aspoň krivdy si zapisovať a pozorovať náladu. Ak by niekde od krívd veľmi kričali, zakričí i on.

Stretol sa s krásnou krajinou.

Za posledný mesiac vystavilo sa, predbežne v povetrí, mnoho družstiev, pôšt, četníckych staníc, dodalo mnoho striekačiek a hospodárskych strojov, zakúpilo tisíce hektárov hôr, vykonalo mnoho pôžičiek s nízkym úrokom, odpustila sa polovička dlžôb a všetky zaostalé dane, prestali exekúcie, prišla samospráva a ona opravila na štátne útraty všetky katolícke veže a kostoly, v povetrí lietali v záujme služby prekladaní nespoľahliví notári, úradníci, náčelníci, prednostovia, a všetci sa nadšene usmievali, boli ochotní, zdvorilí, klaňali sa stránkam, podávali im ruky, usádzali a pozorne vypočuli i toho najnepatrnejšieho človiečika. Úrady sa stali rýchle a lacné, nebolo treba tridsať dokumentov o narodení, pokrstení, občianstve, národnosti, doterajšej činnosti, počte detí, mravnej a politickej bezúhonnosti, vysokoškolskom vzdelaní, aby občan mohol zametať v niektorej štátnej kancelárii. Okresné sídla sa menili, ale sa aj dostali na každý laz. Pri každej dedine sa hnali železnice, betónové cesty. Zregulovali Dunaj, Váh, Nitru, Hron, Turiec, Žitavu, Ipeľ a všetky potôčky a riečky až hen po Torysu a Bodvu. Zakúrili do všetkých fabrických pecí, a čo je zrejmé, vystavila sa i lanová dráha na Lomnický štít s hvezdárňou. Angličania sa len tak hrnuli na najvyšší bod v republike, aby sa mohli ďalekohľadom pokochať v krásnom kraji, kde boli všetci ľudia sýti, nezávideli si a pracovali málo, ale dobre.

Našich dedinčanov väčšmi zaujímalo, keď sa rozniesla zvesť, že Sielničania naozaj dostali sľúbené štyri vagóny krúp a štyri bôbu. Došli zvesti aj z iných dedín, že v nich naozaj chodili štyria čižmári a brali mieru voličom na čižmy. Inde vraj zoštvornásobili počet stravovacích lístkov. V Turskom i takých zapísali za nezamestnaných, ktorí mali štyri jutrá poľa, ak ich obrábali hoci len štyri ruky. V Markovanoch zdvihli cenu potravinových lístkov z desať korún na dvadsať, lebo kupec v meste dával za ne i za štyridsať korún tovaru.

V Svätom Ondreji dávali závdavok po štyroch korunách za hlas, štyri mali dostať v deň volieb a štyri po odhlasovaní a spočítaní hlasov. V Záriečí dostal každý volič štyri paklíky tabaku.

Nielen Sielničania, Kočkovania, Obsolovčania, ale skoro celý kraj najradšej nastavoval uši na reči štvorkárov. Oni najobratnejšie viedli podľa známych smerníc, ktorých základným článkom bolo: zásobovať, prikrmovať, ústa zapchávať, pridájať. To všetko bolo také materinské, že voliči ako vďačné deti najradšej si poležali v lone starostlivej matky nro 4.

Landík to zistil v Sielnici, kde tiež vyňuchával náladu dedinčanov. Vypočul v krčme za novinami tichý rozhovor dvoch sedliakov, sitára Riečicu a spurného, prieberčivého Zámočníka.

— Vidíš, ty chmuľo, — krstil Riečica Zámočníka, — akých „osem, deväť“? Skoro si nám to vtedy pokazil s tvojím „mám si v čom preberať“. Teraz si dostal krúpy zadarmo.

— Čo len to, — málil Zámočník, — v Kočkovciach vysekali a každý dostal pol kila slaniny.

— Nemáš si čím krúpy omastiť?

— V Obsolovciach mali rybky na večeru.

— A ty by si chcel morské raky ako minister?

— Krúpy! — vypustil opovržlivo gambu, — predtým dávali guláš a pivo, cigarami núkali, a teraz krúpy. To je nie po pansky. Už sa mi nosom tisnú.

— Za tvoj sprostý sedliacky hlas sú i krúpy dobré, — napálil sa Riečica, — predsa je to len strana najlepšia.

— A ktoráže je to? — robil sa Zámočník.

— Koľko vriec si dostal?

— Štyri malé.

— A nevieš, po koľko bolo v nich?

— Po štyri kilá.

— No, no… Ty baraní roh…

— Aáá, — brieždilo sa Zámočníkovi, — „Štydyri, štydyri?“ Ten pán s bradou ako pálená tehla?

— Tototo.

— Nnno, — zamliazgal ústami, ako čo by bol sardinku prežrel, — ešte ujde, len keby poslal aspoň škvarák na tie krúpy.

Landík zložil noviny, vytiahol notes, ako to aj „drahý ujček“ robieval, a zapísal si:

„Do Sielnice poslať škvarky.“

16. Politická zmenka

Rozvalidovi sa nechcelo vstávať z postele. Rana na čele a na tyle sa už zahojila, náplaste sa odlepúvali, bolo ich možno už i strhnúť, ale načo vstávať? Nemá čo robiť. Banka ho vyhodila. Kam ísť, keď nie do banky? Od tridsiatich rokov tak navykol ráno pred deviatou ticho privrieť dvere a ísť bystrým, trhaným krokom do jednoposchodového domu s veľkou tabuľkou, s pozlátenými vypuklými písmenami: Banka Kriváň, úč. spoločnosť.

Postavili mu kríž na tento obvyklý chodníček. Zakázaná cesta. Keď tým chodníčkom nemôže, radšej vôbec nejde. Stratil postať — stratil záujem o život. Nič ho neteší, je mŕtvy. Mŕtvy nech leží.

Keď ho doktor zduril, že niet príčiny ležať, a kto chce žiť, nech sa postaví aspoň na podošvy, len-len že nevybuchol: „Nechcem žiť.“ Nevypustil zúfalé slovo, lebo tam stála i jeho žena so slabým srdcom, a vedel, ako by ju rozčúlil takýto výrok. Vstal, ale nešiel z domu. Nebude sa ukazovať, aby ľudia nepozerali na neho s ľútosťou alebo škodoradostne. Nemohol by každému vysvetľovať, čo sa s ním stalo a ako sa to stalo. Chodil po veľkých izbách bez pokrovcov, ktoré stáli zvinuté na hŕbe v pitvore, s nerozostaveným náradím, čakajúcim v neporiadku po kútoch na odvlečenie, ako to exekútor na rozkaz banky nariadil, aby tlačil a prinútil direktora i jeho ženu usporiadať si túto trápnu dlžobu. Byt bol ako zoblečený mŕtvy človek so všetkými svojimi škvrnami, vyrážkami, vredmi a nedostatkami po holom tele. Tak sa ho žiadalo niečím prikryť.

Nervózne hmatal náplaste na čele a na vyholenom tyle, ako čo by bolo hlavnou vecou, či dobre držia, a ťahal sa pritom z miesta na miesto ako hrbatá tôňa, neumytý, neučesaný, v papučiach, v župane s nezaviazanou šnúrou, ktorá sa vliekla za ním ako povraz obesenca, ktorý spadol zo šibenice.

Zavše zastal naprostred izby alebo obďaleč obloka a díval sa von. Maril sa mu cintorín. Telegrafické stĺpy boli ako kríže, úbohé holé stromy ako žobráci, obloky a špinavé steny domov ako hrobky, sčerneté kôpky zmeteného snehu popri dláždených chodníkoch a vysoké strechy domov ako rad hrobov. Šli furmani s dlhými brvnami po vyleštených koľajach ako zakutaní funebristi pri dlhom mŕtvom. Z nozdier koníkov valila sa para ako z pohrebného kadidla. Všade smrť. Tučné holuby poletovali v slnečnom povetrí, vrabce ďobali v truse, chlapi kričali: „Hou, hou!“ Vozy škripeli. Usmiaty malomešťan v krátkom zimnom kabáte prebehol cez hradskú… Tu by bol ešte život… Rozvalid ho nevidel. Pozrel do seba, a tam bola jeho minulosť, ktorú sto ráz premyslel, a vše mu kľuvala v srdci ako dravý vták. Bolelo ho to. Bôľ tisol sa mu do hrdla, do nosa, do očí a on držal toho dravca pri rane, aby v nej zobal a trhal ju, nech bolí.

Sadol si do fotela k peci. Zas len premýšľal, ako sa to všetko stalo.

Chybným krôčikom.

V prostom meštianskom živote si človek môže jedným chybným krôčikom niekedy i nohu zlomiť, ale v banke bankový direktor si takým krôčikom môže celý svoj život dolámať.

V istý deň mu predložili dve zročné zmenky. Jedna bola komisárova Landíkova na päťsto korún a druhá, takzvaná „politická“, na pol milióna korún, na ktorej boli podpísaní samí veľkí ľudia v spoločenskom, obchodnom a najmä politickom živote, od ktorých, v prípade potreby, môže ústav, azda i jeho vedúci, všeličo dosiahnuť. Tí majú styky so smerodajnými kruhmi. Neoplatilo by sa banke, keby ich nahnevala protestom zmenky. Kdežto o Landíkovi sa to nedá povedať. Ten „zvádzal“ jeho kuchárku.

Preto rozhodol:

— Landíkovu zmenku protestovať. Tú druhú si páni zariadia. Ja sa už postarám.

To bol prvý chybný krok.

A ako už býva pri chybnom kroku, aby človek nepadol, pomáha si pre rovnováhu nielen druhou nohou, ale i rukami, chytajúc sa i povetria, čím sa dostáva do neprirodzeného položenia, — tak i direktor Rozvalid po prvom potknutí sa v dôvere v panskú šľachetnosť nepredniesol vec ani správe. Týždne a mesiace sa míňali, a noblesa čušala. Čušala na listy, na osobné zakročenia, i po expresných cestách, i po zúfalých krikoch a prosbách. Čušala ako Dunaj. Nezažblnkotala veselou vlnkou. „Dáme vec do poriadku.“ Tiekla nemo, popolavo, žlto, čierno vo svojich korytách, stála so zamknutými ústami, alebo sa ticho hojdala v bedrách so zloženými rukami na chrbte, sprosto sa dívajúc na užasnutého človeka.

Rozvalid čím viac písal, tým boli žíranti negramotnejší, čím viac cestoval, tým boli nehybnejší, čím bol hlasnejší, tým oni tichší, čím väčšmi zúfal, tým veselší, čim viac prosil, tým väčšmi tratili sluch a pamäť.

„Ja o tej zmenke nič neviem.“ „Veď je tam váš podpis.“ „Nepamätám sa…“ „Ja som si od vás nepožičal…“

Poniektorí boli i zlomyseľní: „Hja, čo ste neprotestovali.“ Iní naháňali strach: „Pol milióna ste hodili do vody — ľahkomyseľnosť!“ Našiel sa i taký, ktorý sa rozveselil a zarehotal sa: „Nevedel som, že v mojom veku budem môcť vyskakovať,“ čím myslel, že „vyskočil“ z obliga.

Prijímateľ na zmenke bol len ako človek veľa hoden, ale na zmenke nestál za nič. Rozcítil sa síce, ale nemohol nič podniknúť proti jalovým srdciam a boháčom s bukovými čelami. Povedal toľko, že sa peniaze dali do Družstva na výrobu koží s obmedzeným ručením, ktoré je v rukách kresťanských socialistov, aby sa obrátil na vodcov strany. Lenže to boli zväčša práve páni žíranti, a ako oni, tak i Družstvo malo na sklade len nespracovanú hrubú kožu, ktorú, ako sme videli, neobmedzene vynukovalo.

— To je nie naša vec, — odpovedala rezolútne slávna správa.

Rozvalid sa chytal za hlavu. Nenašiel v nej viac rozumu, nemal čo do hrsti vziať, habol do priečinka a vypapral z neho starý revolver.

Akoby nie. Všetky tisícky, ktoré si poodkladal za tridsať rokov, cenné papiere, rodičovský dom, ženine šperky, pokrovce, náradie mal dať za cudzích. Pred výstrelom pochodil mestských advokátov. Tí mu nadali:

— Mali ste mať rozum v pravý čas.

„Ruinovaný človek,“ myslel si. „Celý majetok mu pôjde na túto zmenku… A potom, samí veľkí ľudia sú na nej… Kto sa bude paprať?…“

Rozvalid onemel.

Ľahol si do postele. Revolver pod podušku. Cítil, že je bezcenný papier, ako tá nezariadená zmenka v portfeli, predtým znamenitá, neskoršie dubiózna a teraz zlá — celkom stratená.

Počká na revíziu.

Keď odišla revízia, prestali mu dávať poštu. Listy podpisoval prokurista. Nevolávali ho na cenzúru pôžičiek. Nevyjednával so stranami. Zachytávali ich iní. Nereferovali o ničom. Nepredkladali zápisnice na prečítanie. Posielali ho von zo zasadnutí správnej rady s dôvodom, že bude o ňom reč. Vykrámili všetky straty, ktoré utrpel ústav od svojho založenia, a obviňovali jeho. Nevedel, čo sa v banke robí, len to, že všetci bojujú proti nemu. Na jeho otázky odvrkovali, alebo čušali. Nevideli ho. Stal sa povetrím. Bol to dočasne ešte tichý, ale zjavný bojkot proti nemu, nariadený revíznou komisiou. Bezočivosť podriadených úradníkov sa vzmáhala a konečne vyvrcholila v tom, že postavili stolík pred jeho dvere, ktoré viedli do všeobecnej úradovne, aby nemohol prejsť k nim zo svojej správcovskej izby. Keď si to zakázal, najzelenejší praktikant, ktorého on priviedol do banky, hodil mu do tváre:

— Doma si rozkazujte.

Volal ho na zodpovednosť, ale prv, ako by ho mohol dať potrestať, potrestali jeho. Doručili mu list, že je prepustený, lebo poškodil banku o milióny, ktoré bude musieť nahradiť. Bránil sa.

Neosožilo. Prišla žaloba prvá, druhá, tretia. Bezočivý list jeho žene, že za straty je i ona zodpovedná. Prišli exekúcie, tvrdé, bezohľadné, nemilosrdné. Okrem úradných pečiatok v istý večer zapečatila ich aj krv do smrti utrápeného direktora a zatriaslo sa srdce jeho ženy, hotové roztresknúť sa a zastať…

V Rozvalidovi sa prevracalo všetko, rozum, srdce, žalúdok, hlava. Život ho dokonale kopol a smrť ho ešte nechcela. Postavili ho na nohy, ale bolesti zostali. Bolel ho každý klinček, na ktorom visel obraz, hodiny, keď bili, lyžička, keď cengla, pohár, keď zazvonil… „Nič je nie moje.“ Ale horší bol pocit opustenosti a životnej prázdnoty. Zdalo sa mu, že ho spoločnosť vytrela spomedzi živých. Boli slávnosti, večierky, schôdzky. Nik ho nevolal. „Veď by som nebol šiel, ale to oni preto, lebo ho ‚direktora‘, pokladajú za mŕtveho. Ktože bude zvať mŕtvolu medzi veseliacich sa?“ Díval sa na svoju knižnicu s odbornými dielami a myslel: „Tomu som žil. V tom som sa vyznal. Načo mi je to všetko? Len podpáliť.“ Ťažko mu bolo dotknúť sa knihy, lebo by ho zasa chytila ľútosť.

Nebolo v ňom dvižnej sily: chuti žiť. Opustil sa. Hodil rukou, ako čo by prsť hádzal do jamy, kde mal ležať. Vo foteli ticho plakával nad svojím vlastným hrobom. Ale len keď bol sám. Pred ženou sa premáhal, aby ju nezarmútil, hoci keď hľadel na ňu, bolo mu ešte smutnejšie. Žiadalo sa mu nahlas zavzlykať, hodiť sa na jej prsia a poprosiť ju o odpustenie. Stálo ho to mnoho úsilia, aby sa zdržal. „Milá žena, drahá žena!“ plakal v duchu, „krásny život som ti pripravil. Ani deti, ani pohodlie, nijaká radosť. Kam sa podeješ na starosť?“

Bol nežný k nej ako nikdy predtým. Hladkával jej rozčuchrané vlasy, potľapkával po lícach, pritisol k sebe a starostlivo sa spytoval:

— A srdce?

— Už je dobre, — potešovala ho a v smutných očiach zablysli iskierky úsmevu. — Tí páni sa spamätajú, — povzbudzovala.

— Iste, — veril kvôli nej, — poradím sa s veľkomestským advokátom. Títo tu dúchajú do jedného vreca.

— Pomaly náplasť zoberieme.

— Zoberieme, a potom pôjdem.

A hlavou sa mu točilo javisko so životnými scénami, ako táto malá, pekná žena vedela udržať domácu harmóniu večným ustupovaním. Koľko ráz sa oboril na ňu, klial ju, vysmieval sa jej, nadával, a ona vždy ustúpila, dala mu za pravdu, bezbranná vykrútila zbraň z jeho ruky. Tým chránila pokoj medzi nimi a sama stala sa nezraniteľná. Teraz sa mu stavala pred oči každá nespravodlivosť, ktorú na nej spáchal, ako živé svedomie a hrýzla ho. Skrotol až po nesmelosť, chabosť, takže ona musela vlievať do neho ducha, aby ožil a bol zasa ako predtým, nervózne krikľavý, napádajúci, hromžiaci, nespokojný s domácim poriadkom, s ňou, s kuchárkou, ponosujúci sa na zlé trávenie, na nespanie a užívajúci rozličné kvapky a pilulky.

„Čím by som ho len rozkývala?“ spytovala sa sama seba.

„Čím by som ju potešil?“ chodilo po jeho mozgu.

— Netráp sa, — hovorila mu, — trpíme za druhých, nie naša vina.

— Veď len keby si ty netrpela, — odpovedával.

— Mám všetko, čo som mala. Nič mi nechýba.

— Nechýba! — poláskal ju.

— Dáme všetko do poriadku.

— Dáme, — prisvedčil, aby ju upokojil.

A nič neusporadoval. Sedel apatický vo veľkom koženom foteli.

Ešte dobre, že tu bola Anička. To nebol kvet do náhrobného venca alebo kytky. Mala na sebe len bielu zásterku a čepček na hlave, ale jej sviežosť, nádych zdravia na tvári, trblietanie v rosistých očiach, a hoci v duši stiesnenie nad položením jej pánov, poletujúci úsmev na perách, nahrádzali pekný jarný deň a celú lúku kvetov.

Rozvalidovi, keď ju videl, ožila muška na brade a bez bzučania vyletovala pod nos. S chvíľkovou radosťou brával jej z ruky tanierik so zemiakovou kašou.

Nebola to už len kuchárka. Stala sa členom rodiny, akoby dcérou. Sedávala často v stolovej a veselila prítomných. Rozháňala mraky ako jarný vietor a sušila mokrotu v drobných jarčekoch zostarnutej, ožltnutej Rozvalidovej tváre. Pustila korienky do sŕdc od tých čias, ako sa direktor podstrelil a jeho žena na srdce ochorela. Nebola to len vďaka za opateru, čo Aničku presadilo do ich duší, ale to, že videli na nej a v jej konaní úprimnú sústrasť nad ich nešťastím a srdečnú vôľu pomôcť. Ostatní priatelia(?), keď i prišli navštíviť, len bedákali a rozohňovali sa naoko nad nečestnosťou ľudí, ale nebolo ani za necht chuti čo len krok spraviť v prospech stroskotaných, za akých ich pokladali. Ako aj pomáhať, keď išlo o ťažké peniaze? To len Anička mohla byť taká naivne dobrosrdečná, že ponúkla svojich vyslúžených niekoľko tisíc korún.

Chodil zavše i Mikeska.

Nemohlo sa mu uprieť, že mal dobré a statočné úmysly. Horlil proti nešetrným spôsobom exekvujúcej banky, absolútnej bezcharakternosti politikov-žírantov a proti perfídnosti politickej strany, ktorá nechcela uznať zmenku za politickú a odoprela platenie; karhal správu Družstva, zlorečil advokátom, chcel i pomôcť významnému straníkovi a členovi miestneho výboru strany, možno, že i pomohol tým, že písal vplyvným poslancom, ktorí, tak sa zdalo, zakročili, lebo peňažný ústav ktosi uchlácholil, hoci, môže byť, pomohol Rozvalidov revolver a vycedené kalúžky krvi. — Ale nemusel by chodiť. Iste chodí len kvôli Aničke.

„Ten nám ju chce vziať,“ strašila myšlienka Rozvalida, „izby budú zasa prázdne, bez slnka.“

— Čo len sem toľko chodí? — vybúšilo raz z neho.

— Iste kvôli dievčaťu, — odpovedala žena zostrašene.

— Tak nech zostane doma, — udrel prudko.

To bol jeho predošlý hlas, ako korbáč. Zaťal ním. Až ju horúčka obliala. „Preberá sa,“ mihlo jej hlavou. „Mužova nevšímavosť sa stráca,“ zaradovala sa. Ale jej hneď i čosi pošeptalo: „Žiarli na Mikesku pre Aničku.“ Chcela mu to i povedať. Zabrzdila sa: „Nech sa len o niečo zaujíma, nech sa len zobudí. Tak sa zotaví a vráti do života.“

Pozorovala a badala, ako jej muž oživuje v spoločnosti dievčaťa. Závidela, niekedy si i dlane tisla na srdce, ale dožičila manželovi, aby zaháňal svoje trudné myšlienky. Probovala napodobniť dievča, usmievala sa aj ona na muža, bola prítulná slovami i telom. Muž sa jej tiež usmieval a láskal ju. Lenže to nebolo také ako pri Aničke. S ňou sa to zdalo povinné, oficiálne konanie služby, a pri Hane mu oči žiarili, tvár dostávala farbu, bystrá, zajakavá reč cengala zvoncom.

„Aby sa mi ešte nezaľúbil!“ ľakala sa a cítila tlkot tepien v uchu, slabosť jej udierala do nôh, musela si sadnúť. „To by bolo strašné!“ Porovnávala sa s kamienkom, ktorý hádžu do vody. „Lepšie by bolo, keby si ju ten Mikeska vzal.“

A zasa Mikeska prišiel, meravela, že je muž nespokojný, vstáva, nevie postáť, sadá, nevie posedieť, chodí sem-ta, zastáva a zas chodí. Čosi ho trápi. Je podráždený, kyslosť mu vstupuje do čŕt, do slov, posunky bystrejú, reči sa náhlia, pľujú. Lepšie by bolo, keby ten Mikeska nechodil.

— Tomu Mikeskovi sa páčiš? — vyzvedala sa u dievčaťa.

— Nikdy mi to nepovedal, — odtískala.

— A keby ti povedal?

— Na chvály nedám nič. Kto chváli, nekupuje.

— A keby ti to povedal?

— Tomu som ja málo.

— A keby nie?

— Dobrý človek.

— Dvaja dobrí by ste sa zišli.

— To by bolo zle.

— Prečo?

— Mnoho je na svete zlosti. Nepremôžu ju štyri dlane.

— Pravda, pravda.

Nič sa nedozvedela. Dievčatá o svojich srdcových veciach hovoria vždy naopak pred cudzími, aspoň vo dne, keď im vidieť do tvárí. Ak nadíde dôverná chvíľa, nadíde potme. Dôvera rastie s tmou. Potme sú dievčatá úprimnejšie a skôr povedia pravdu. Ale svitne deň, a sú presvedčené, že sa včera v noci pomýlili.

„Spýtam sa jej v dôvernej chvíľke,“ rozhodla pani, a usmievajúc sa plachým úsmevom každému, v strachu a tajne stopovala po všetkých troch, kam sa Aničkina prítulnosť obracia.

Ani manžel ani dievča nemysleli na to, aby paniu zarmucovali. Direktorovi neprišlo na um, aby otváral svoje zmorené srdce pred Aničkou a zatvoril pred svojou ženou. Anička mu bola len rozkošným dieťaťom, ktoré vie nacediť niekoľko sladkých kvapák do jeho pohára, preplneného horkým nápojom. Mal v nej rád tieto sladké kvapky zabudnutia. A dievča ich len cedilo chorému, opustenému, trápenému človeku, ktorý potrebuje liek, opateru, lásku, milé slovíčko, minútovú radosť. Neváhala by ho i objať, i bozkať, len aby ho potešila, a tým i paniu, že sa darí, čo obidve chcú: zobudiť ho, aby mu svitlo, že aj okrem banky je život.

Ťažko rozoznať lásku od sladkých kvapák, keď má byť láska lekárstvom. Pani nemohla rozoznať. Ako aj? Kvapky by mohla podávať i ona, i Mikeska napríklad. A predsa, keď ich cedia oni, medicína neúčinkuje. Na Mikesku sa mračí a jej dlaň prichlopí svojou, akoby šepkal: „Neustávaj sa, práve mi Anička naliala.“

Manželka tŕpla a hľadala, ako premaľovať ukazovacie prsty. Aničke smerom k Mikeskovi, jemu k Aničke, manželovi k nej a jej k mužovi. Trápila sa a premýšľala. „Ak si Mikeska vezme Aničku, dom bude zvoniť od prázdnoty a môj muž upadne do predošlého nehybného stavu. To nie je dobre. Ak si ju nevezme, odľúbi mi muža, i keď nie náročky, a ja sa stanem starou, rozheganou stoličkou, ktorá iba zavadzia v byte. To je ešte horšie.“

— Ach, bože, keby boli deti, — zmenila svoje zúfanie v hlasnú túžbu. — Keby boli deti, boli by ešte väčšie starosti, ale by bol i životný cieľ, ktorý nedovolí klesať, bola by, keď nie iné, aspoň hračka, s ktorou sa možno doživotne maznať. Bolo by čím zameniť Aničku, hoci je to jediný náš priateľ, ale ktorý…

— Prijmi ju za svoju, — navrhla raz neistým, dýchaním prerývaným tichým hlasom.

— Už som na to myslel, — prekvapil ju povzbudenými, náhliacimi sa slovami, — kvôli tebe by to bolo dobré, aby si mala nejakú lásku okrem mňa, — zažmúril jedno oko na smiech. — Ale takému mladému dievčaťu netreba takej zdochliny, ako som ja. Mŕtvole dcéra?

— Aby mal kto zaplakať pri pohrebe.

— To ja už nepočujem, — zosmutnel.

— Ale ktože myslí na pohreb, — naprávala, — pokĺzlo sa mi slovo. Nie pre slzy, ale z vďaky za jej opateru, za jej správanie, za kresťanské konanie, za jej lásku.

— Nebude mať z toho nič, — vyhováral.

— Ale my. Dcéru, keď nie iné. Budeš mať na čo myslieť, budeš mať nádej, vzchopíš sa, začneš pracovať. Tvoj život dostane plnienku, pochutí ti… A ako sám vravíš, môj tiež. Len preto sme takí opustení, že nemáme deti. Keď budeme mať…

— Dievča na vydaj. Trafí sa vydať, a tam sme, kde sme teraz. Ten protivný Mikeska aj tak škúli. Nemá to zmyslu.

— Práve pre Mikesku, — tromfovala, — keď ti bude dcérou, môžeš povedať: „Nie.“

— A keď ona bude chcieť? Nesmieme prekážať jej šťastiu.

— Aj vtedy.

— Nemusí ma poslúchnuť.

— Aká je, poslúchne. Len jej treba povedať: „Neopúšťaj nás!“

— Ty si čudná. Nebudeme využívať jej dobrotu. Keď bude našou dcérou, treba sa nám starať, aby sa vydala.

Otázka zostala nerozriešená, ale bola v dome. Chodila s Rozvalidom po izbách, sadala si s ním do fotela pri peci, sťahovala lampy, zapaľovala ich, hovorila a dívala sa oblokom, líhala si do postele, bdela, vpradúvala sa do driemot, vstávala. Jeho um mal sa čím zapodievať. Anička-kuchárka mala byť členom rodiny, menovať sa tak ako on. „Čudné. Čo povedia na to ľudia? Ešte nižšie padne. Nie. Prečo?“ Zdvihol sa v ňom vzdor a zanevrenie proti všetkým. „Nech vidia, že si ju viac ctím ako všetkých vás pánov-podliakov, medzi ktorých som i ja patril, vás mešťanov, lezúcich štvornožky, ako vši, za bohatými kožuchmi. Nemáte srdce — nemáte slovo. Mlčať, keď srdce hovorí! Mlčať, ako vám srdce mlčalo, keď malo hovoriť. Len jedno hovorilo — Aničkino.“

Vyhadzoval do povetria všetky cesty a chodníčky, ktoré viedli do tej mlčanlivej, bukovej ľudskej hory. Z tisícich konárov len jedna vetvička mu zakývala, zohla sa k nemu, tú si vezme, osvojí, pichne za klobúk. Práve, nech vidia, banditi!

I žena — druhá vetvička — mu prisviedčala. Obtrhával ju celý život, malé chúďa, uhýnala sa pred ním mäkko, bez dreveného odporu, a teraz tu trčí sama, hýbe sa ako jeho viditeľné, chodiace svedomie. Nech teda dostane prázdne črevo plnienku, ako si to žiada. Nikdy nemala zvláštne prosby, až teraz. Nech má to decko, keď si tak žiada.

A ženin návrh v tomto skrotenom a šomrať začínajúcom človeku sa stáva zo dňa na deň prijateľnejší.

Žene vlhli oči, keď videla, že je jej muž zhovorčivejší, pohyblivejší, starostlivejší, zháňa písma, ráta a dbá aj o kuchyňu a o iné drobné veci. Začal zháňať zasa pilulky, prachy, kvapky, ako čo by mu záležalo na zdraví. Recept bol teda dobrý, ustaľovala v duchu. A čo je najhlavnejšie, ak bude Anička dcérou, nezaľúbi sa do nej, nevezme si ju, lebo jej bude otcom. Jeho žena zostane ona — Klemuška, neopustí ju, nevyženie. Veď len preto vymyslela celý plán s osvojením si dievčaťa.

Kula žeravé železo. Náhlila sa, aby sa vec čím skôr uskutočnila. S tajeným strachom spýtala sa Aničky, čo ona povie, keď sa jej ponúknu za rodičov. Keď pochopila, o čo ide, zahanbila sa a zavrtela hlavou:

— Mám otca.

— Ty si nie sirota? — zostala pani ako oparená. — Ja som si myslela, že nemáš nikoho.

— Ani nemám.

Keď videla, že je pani prekvapená, vyrozprávala jej historku o dvoch rubínových prsteňoch, ktoré dal otec matke a z nich ten cennejší chyžnej, ktorá matku obsluhovala. Ako matka ušla a ju na svet doniesla.

Z jej rečí tiekla ľútosť a horkosť.

— Nikdy si nám o tom nehovorila, — zažalostila i pani priduseným, zdeseným hlasom a s výčitkou. — Taká nesvedomitosť, — horekovala, — vyhnať mať v nádejnom stave, nepoznať dcéru, nepoznať otca! A ty svojho otca nechceš ani vidieť?

— Nemyslievam na neho. Teraz, keď sa ma spytujete, som aj zvedavá. Rada by som sa na neho pozrela cez škáru, cez kľúčovú dierku, aby som ho videla, a on mňa nie.

— Poznám toho človeka, ak je to ten Dubec. Bol v obchodných stykoch s bankou. Nezdal sa mi taký krutý, — ohlásil sa Rozvalid, — naopak, veľmi milý, vážny, starostlivý a rozšafný. Taký vysoký, plecitý, chlpatý. Praktický gazda, obchodník…

— Ľahkomyseľník, — hádala žena.

— Majetný človek nie je nikdy ľahkomyseľný.

— Sú, ktorí prefúkajú všetko.

— To, čo sami nenadobudli. Vlastnou silou nadobudnutý majetok človek drží a ľahko nepustí. Iba ak nejaké nešťastie, — naprával svoj výrok, — ako napríklad u mňa, — prilepil vzdychnúc.

— Keď žije otec, nedá sa adoptovať? — chcela mať pani istotu.

— Tak viem, že len s otcovským povolením.

— A ak ho nedá? — strachovala sa.

— Dá ho súd.

— Poraď sa.

— Pôjdem.

Objala ho natešená. „Pôjdem“ bola známka chuti hýbať sa, ísť medzi ľudí, do života. Malá žena vyhrala bitku so smrťou.

— A čo by som nešiel? Nič som neukradol, nemám sa čo hanbiť, — začudoval sa jej nadšeniu. — Ja som sa len hanbil za iných.

— A trpel.

— A trpím za iných.

Anička mlčala. Keď jej to aj nebolo milé, že si ju chcú osvojiť, nevládala protirečiť z dobroty srdca, aby tým dvom nešťastníkom nezatônila lúč radosti, i tak malej. Ak ich to teší — nech. Má a nemá otca. Bude mať rodičov, a nebudú to rodičia. Ten neznámy otec nevzbudzuje v nej pocit nenávisti. Je ako zabudnutý mŕtvy. Pamiatka nehnevá ani nebolí. Len zavše, ako aj teraz, keď sa hovorilo o jej pôvode, pociťovala tiež hanbu za svojho vlastného otca, že sa tak zachoval k úbohej matke. I to bolo také hanbenie sa a trpenie za hriechy cudzích.

Na to isté myslel i Rozvalid, lebo pohladkal očami Aničku a pripomenul:

— Nie sme sami, žena moja, pozri na našu Anču. Ona už osemnásť rokov znáša taký osud, aký nám tí „páni“ pripravili.

Možno, že trpenie a hanbenie sa za iných s podobným osudom, ktorý o všetko ošarpe a nechá iba dve ruky, zblížilo Rozvalidovcov s Aničkou a Aničku s nimi. Obapolná sústrasť.

— Zajtra mi strhneš náplasť, — mihol na ženu, — pôjdem do Bratislavy a tam sa poradím s najlepším advokátom. Pravda je ako olej: musí vyjsť navrch. Nedáme sa ešte!

Ochlapil sa, rozveselený po prvý raz po toľkých časoch.

„Ožil, ožil!“ jasala žena.

17. Štyri splnomocnenia

V tieto časy prišiel do Starého Mesta advokát Petrovič. Bol na svojich volebných cestách. Hneď zrána navštívil Mikesku, tajomníka strany. Mikeska narafičil, že treba ísť k Rozvalidovi, potriasť ním a prebudiť ho, aby sa tiež dal do roboty, keď každý robí, aby strana zvíťazila. Hlavní činitelia ho síce prenasledujú, pozbavili ho majetku, ale práve preto treba nejakým tým „sľubčekom“ rozptýliť direktorovu skleslú náladu. Ináč nás Turček všetkých vopchá do vreca, až oslepneme. Rozvalid je starý, dobrý straník, ktorý prišiel do nešťastia celkom nezaslúžene.

— Viem, viem. Hovorili ste mi to, — rozpamätal sa Petrovič. — Poďme!

Privítala ich Anička. Direktor sa musel obliecť a jeho žena napraviť rozčuchraný účes.

— Aké je to dievča? — bola prvá Petrovičova otázka.

— Ich kuchárka.

— Pekné dievča.

— Pekné, — zavzdychol Mikeska.

Advokát stačil usúdiť, že je omnoho krajšia ako ich Mariška alebo mladá vdova Estera. Keby tak zamenil svoju kuchárku s touto, veru nevie, čo by sa doma stalo.

Dievča stenklo. Malo hladký, vprostred hlavy rozdelený účes so známymi cisárskymi žemličkami zapletených vrkočov na ušiach. Čistá, úzka tvár s trúchlou črtou okolo bledých úst a s trpkým výrazom v belasých očiach, vyhrnuté obrvy dodávali tvári akési tajené šibalstvo, ktorému protirečil prísny výraz jarčeka pod chudým, kostnatým nosom. Rukávce krátke po lakte, vyplnené rukami, okrúhla náplň malých pŕs a len trošku zaokrúhlené boky. Čipkovaná zásterka siahala ku kolenám, pod ňou sa kedy-tedy črtali mladé, tuhé, rovné stehná. Keď sa zohýbala za tanierikmi, neučupiac sa, pod natiahnutou sukňou videl Petrovič šedivé pančuchy, úzke priehlavky nôh, strojné lýtka a červené papučky s podpätkami. Bola málovravná a pri ochote, s ktorou prijala hostí, poletoval jej pod nosom plachý úsmev.

Petrovič hľadal na nej nejakú chybu krásy, aby si mohol povedať: „Ľa, má krivé boky, preto sa, chvalabohu, nemusím o ňu zaujímať.“ Nenašiel, a bolo mu na duši mrákotno: „Ľa, krásavica, ktorú zasa nesmiem pritisnúť k sebe.“ Pri jeho ľahkej a zápalistej povahe, ktorá sa vždy kritizovala a často odsudzovala svoje nerozvážené činy, sa mu zasa pomútila krv ako v dbanke usadnuté mlieko. Na povrchu sa ukázalo tečúce sladké maslo smiechu, len natrieť ho na kus vonného chleba. A ten čerstvý, voňavý chlieb bola Anička. Oduševnil sa. Myšlienky mu hrali, slová skákali. Bol hotový na všetko, len aby sa zapáčil. Hovoril chytro, s ohňom, vety mali svoje zvučné škály dohora i nadol.

Vošli Rozvalidovci. Vážni od nešťastia, ktoré ich stihlo. Petrovičov elán sa pomaly preniesol i na tichého direktora a jeho ženu, sediacu a hľadiacu s núteným, stále trpkým úsmevom, i na úctivého a pozorného Mikesku. Aničke ustavične striekala krv do líc, čo ju chválili, keď prišlo do reči, ako im pomáhala.

Advokátovi sa nechcelo smútiť.

— Ako vám len mohol prísť na um revolver? — rozháňal myšlienky na neďalekú trudnú minulosť. Zamával rukou na Rozvalida: — Choďte! To bola väčšia ľahkomyseľnosť, ako neprotestovať politickú zmenku.

Nabil celú vec na právnické kopyto:

— Neoprávnené zbohatnutie. Peniaze vložili do podniku, teda sa podnik na vašu škodu obohatil, je materiálne zodpovedný a musí vám všetky peniaze, ktoré ste vy zaň zaplatili, vrátiť.

Rozvalid natrčil ucho a počúval:

— I keby bol podnik pasívny, i keby bol stroskotal, — presviedčal, — páni žíranti sú nie pasívni. Oni konali pôžičku, oni ju vyzdvihli, oni investovali do podniku, ich bola i povinnosť platiť, a nakoľko ste vy platili za nich, natoľko sú povinní vám túto platbu vrátiť. Nerozumiem, že ste nenašli advokáta. Ani ste azda nehľadali?

— Stratil som hlavu, — priznal sa Rozvalid, — a títo tu, — rozumel miestnych advokátov, — sa vykrúcali. Žíranti sú samí vysokí a vplyvní páni, hovorili, škoda začínať, hotová prehra, daromné útraty.

— Nemožné.

— Tak je.

Vošla Anička. Petrovič videl jedným okom bielu zásterku. Chcel sa zaskvieť:

— Mali ste prísť ku mne. Ani teraz nie je neskoro.

— Keby som si trúfal…

— Dajte splnomocnenie. Ja vám to vymôžem.

— A preddavok?

— Nebudem rátať nič. Ani kolky. Taká krásna kauza. Odmenou mi bude, že vec využijem politicky, ak dovolíte. Žíranti sú všetko straníci protivnej politickej strany.

— Nemám už čo stratiť, — rozohrial sa domáci pán. Z advokátových slov vyrástla dôvera a nádej. Dve medicíny, ktoré vzpružujú. Podal mu natešený ruku:

— Ďakujem vám, pán poslanec, vrátili ste mi život. Dám splnomocnenie.

Petrovič mal blanketu v kapse. Mikeska, pozorný, zdvorilý a teraz natešený, vytrhol z vrecka plniace pero, odkrútil a podal Rozvalidovi.

— Sem sa podpíšte, — ukázal advokát. — Musíme si vzájomne pomáhať. To nejde tak ožobračovať ľudí… Prosím i milosťpaniu.

Rozvalid videl človeka radostného, otvoreného, nezištného. Pocítil príchylnosť k nemu. Posunoval sa so stoličkou k nemu, a nervózne zapínajúc a odopínajúc kabát, nesmelo a dôverne mu oznámil, že by mal ešte jednu kauzu. Zamenil si pohľad so ženou s otázkou: „Môžem?“ Žena prikývla.

— Viete, pán poslanec, nemáme deti. A žene teraz odrazu chýbajú. Zaľúbila sa do Aničky. Chce ju za svoju.

Musela vojsť Anička. Petrovič ju otcovsky pritlačil k stoličke. Voľky-nevoľky si sadla.

— Teda otec je živý? — skúmal.

— Myslím.

— Ako to „myslím“?

— Nepoznám ho.

— Istý Dubec, — pomenoval ho Rozvalid. — Poznám ho.

— Veľmi vplyvný straník, — upozornil zamračený Mikeska, ktorému sa vec nepáčila. — I ja ho poznám.

— Dubec?… Známe meno. Nie je to generálny riaditeľ? — vyzvedal sa advokát. — Čosi mi o ňom hovorila dcéra… i pani Miklasová, — spomínal. — Má majetok kdesi neďaleko Brezníc.

— Ten, ten, — prisviedčal Rozvalid i Mikeska.

— Všetci ho poznáme, len dcéra nie. A otec vás pozná?

— Sotva. Nikdy ma nevidel. Nepozná ma.

— Veď ho prinútime, aby ste sa navzájom poznali. Netrápte sa, Anička, — pohladkal ju po ramene, — straník, nestraník. Teraz sa prevrátime na advokáta. Usporiadame vec. Prosím ešte jedno splnomocnenie pre adoptáciu.

Rozvalid hneď podpísal.

— Vravíte, že sa o slečnu nestaral, kdežto jeho otcovská povinnosť bola starať sa… Prosím i milosťpaniu podpísať… Tak, ďakujem… Koľko máte rokov, slečna?

— Dvadsať.

— Kto vám je tútorom?

— Neviem. Nik.

— Pravda, keď otca máte, a predsa nemáte. Budeme žiadať kurátora. Podpíšte sa mi i vy sem na toto splnomocnenie.

Vytiahol tretie a predložil:

— Prosím, sem napravo. Dievča sa odtiahlo:

— Nežiadam, — odoprela nesmelo.

— Vaše záujmy to vyžadujú.

— Načo? Som spokojná.

— Podpíš sa len. Nič zlého nepodpisuješ. To je nie zmenka, — nahováral Rozvalid.

— Len daj svoje meno, — pomáhala žena.

— Vyživím sa nejako, keď som sa dosiaľ vyživila.

— Dvadsať rokov sa nestarať o svoje dieťa, — zalamoval Petrovič. — Musíte sa podpísať.

— Nechcem…

— Ale prečo?

— Nechcem si vypravotiť otca.

— Nie tak. My chceme donútiť otca, — zarečnil advokát, — aby si povšimol svoje prirodzené, zákonné, mravné, sociálne a spoločenské povinnosti. Treba ničiť v ľuďoch zverské chúťky hneď v zárodku, aby nebol rozvrátený poriadok, ináč budeme ako divé bravy vždy v cudzom ovse. To je v záujme ľudskom, a nielen vo vašom, milá slečna, to je v záujme štátnom, to je v záujme týchto dvoch opustených ľudí, — ukázal trasúcim sa prstom na Rozvalidovcov. — Predstavte si len: dnes jeden Dubec, zajtra sto, pozajtre tisíc takých Dubcov. Dnes sa jeden nestará o svoju ženu a dieťa, o rok bude milión ľudí meniť svoje manželky a zabúdať na svoje deti.

Hovoril ako na volebnej schôdzke. Chytil Aničku za ruku a vtisol jej pero medzi prsty:

— Sem sa podpíšte.

Dievča vzalo pero. Najväčšmi ju dojalo, keď Petrovič hovoril: „To je v záujme týchto dvoch opustených ľudí.“ Možno, že by im potom mohla pomôcť, ak je ten jej otec naozaj taký boháč a ak dá niečo. Podpísala sa. Mikeska zažmúril obe oči. Zdalo sa mu, že Anička predáva svoju dušu. „Ten ju bude držať v pazúroch a nepustí ju nikomu,“ myslel si.

— Neviete, aký je otec, otec nevie, aká je dcéra, — rapotal veselý Petrovič, zapisujúc si do notesa potrebné dáta. — Musím vás predstaviť, aby vás poznal. Šli by ste so mnou k nemu, slečna?

— Nie, nie, nie, — živo protirečila, — tak radšej nič.

— Aspoň fotografiu mi dajte, aby videl ten váš pán otec, aká ste.

Fotografiu dostal. Hľadiac na obrážtek a na ňu, nahlas porovnával:

— Ahá! Tu nemáte žemličky na ušiach, sklzli sa vám na tylo. Celý kávový koláč. Previazaný stužkou. Pekne. Štica šteklí obrvy… Oči také isté — smutné… Čiaročka na čele šikmá, tenučká… Trocha ste sa mračili… V živote ste…

Bolo mu na ústach: „krajšia“, ale nechcel do očí lichotiť pred inými, aby si nepomysleli, že sa jej azda zalieča.

Anička i tak nevydržala. Odvrátila sa. Petrovičovi len tak drgalo ruku, aby chytil jej okrúhlu briadku a obrátil jej tvár k sebe, aby sa na neho dívala.

— Keď budem niečo potrebovať, napíšem.

— A penzia pre pána direktora by sa nedala vymôcť? — napomenul advokáta Mikeska.

— Predovšetkým, — vrátil sa zo sladkých žiadostí do života advokát, — tridsať rokov si ju platil.

— Dovoľte, pán poslanec, tak vám bude treba ešte jedno splnomocnenie, — upozorňoval s úctivosťou, — zbohatnutie — jedno splnomocnenie, osvojenie — druhé, slečnina vec — tretie a penzia — štvrté… Štyri splnomocnenia. To je číslo našej strany, — zaradoval sa.

— No, kvôli tomu nášmu číslu podpíšte teda ešte jedno. Penziu na každý prípad budeme vymáhať… Predovšetkým.

— Penziu sa neopovažujem ani žiadať, — poškrabal sa na temene Rozvalid. — Šuchli by mi za krk všetky škody, nezohnateľné a dubiózne úvery, musel by som vrátiť každý halier, čo som od banky dostal. Keby ste i vyhrali moju penziu, nemal by som z nej nič.

Direktorovi zvlhli oči.

— Vy sa bojíte? Kto sa bojí, neobstojí, — lial mu guráž a kutajúc vo svojej kapse, vytiahol ešte jednu blanketu. Znova sa rozhovoril nad bezočivosťou banky a rozprestrúc splnomocnenie na stolíku, skoro okríkol Rozvalida:

— To by som rád vidieť.

A keď direktor podpisoval, hulákal:

— Nedáme sa. Šliapať práva nedovolíme, — vybuchovalo z neho. — Všetky pravoty zavedieme hneď po voľbách… I do okresného výboru vás dáme ako odborníka. Len sa neopúšťať! Kto sa opúšťa, umiera za živa! Hore sa, pán direktor!

Dobre, že nepovedal: „Nech žije štvorka!“ V takej guráži bol. Rozvalida tak oživotvoril, že pri lúčení sľúbil všetky svoje sily, ktoré ešte má, venovať strane, a pobehol otvoriť dvere. Pobehol!

— A do volieb ticho o týchto veciach, — stíšil hlas, keď vyšli s Mikeskom na ulicu. — Naším straníkom je i Dubec, všakver, i vedúci v banke. Netreba si ich znepriateliť. Ale využiť, všade prízvukovať a odsudzovať zlodejov, ktorí okrádajú, a nesedia vo väzení.

Mikeska rozumel a odobril.

— Pravá konvalinka, — unášal sa Petrovič, idúc pomalšie kvôli tajomníkovi s krátkymi, tučnými nohami. — Škoda takému dievčaťu slúžiť. Jej by patrila grófska koruna, a ona ju skydáva z hlavy. Nechce ani generál-direktorskú ani nedirektorskú. Taká skromná. Ale my jej ju nasadíme. Ja by som si ju hneď adoptoval. Bolo by viac kvetov v dome.

— Čo by povedala milosťpani, — fúkol nosom zadychčaný Mikeska.

— Adoptujeme za dcéru, nie za ženu, — odbavil ho nevrlo a zdĺžil tvár na tučný výkričník. Nemilo sa ho dotklo už u Rozvalida, že sa zamiešal do počtu splnomocnení a skoro ho zahanbil, že nemyslel na direktorovu penziu, a teraz pchá nos do jeho rodinných vecí, taký, taký — mladý človek. Odporúčal:

— Na vašom mieste by som si ju vzal za ženu.

Zastal, aby ho chytil za rožtek kabáta. Rozbehnutý sekretár ho troma krokmi predišiel. Sekretár sa obrátil prsami k nemu a zadychčaný zažialil:

— Keď nechce, nechce, nechce! A keď ju Rozvalid dostane do otcovskej moci, amen!

— Nechce? — čudoval sa advokát.

— Čaká.

— Čo čaká?

— Azda koho?

— Koho?

Zasa postáli na chvíľku. Petrovič bol zvedavý, koho to má Anička. Nie je pekne od nej, že už má niekoho. Hneď prestane byť zaujímavá.

— Koho?… Ale toho komisára Landíka, — pritiahol si srdito šilt čiapky do čela.

— Akého Landíka?

— Nuž toho komisára.

— Doktora?

— Doktora.

— Jána?

— Jána.

— Toho, čo je v Bratislave na krajinskom úrade?

— Toho. Darmo jej vravím, že sa ho nedočká.

— Ale toho, čo indického kráľa vítal? … Indiána?

— Toho.

— A nadal mu do somárov.

— Toho, toho.

— Prezidialistu? — nemohol uveriť.

— Áno, áno.

Pochybnosti nebolo, že je to jeho „milá“ rodinka, ktorý k nim chodí na obedy a večere a vykonáva krčné cvičenie s jeho dcérou. Akési vnútorné rozvlnenie ho posotilo dopredu, prelialo sa mu cez hlavu, nevidel, len počul, ako škrieka nad ním papagáj Lulu: „Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma!“… Nie, nebolo to krákanie, to bol ľudský, dievčenský hlas, výbuch náruživosti… Nemohol sa zachytiť a obstáť na mieste. Začal váľať poldruhametrové kroky. Mikeska už nestačil za ním, ak nechcel pobehnúť. Zďaleka volal:

— Darmo jej vravím, že sa nedočká.

— Pekný náhradník, — bublalo v advokátových ústach, — a ja ho ešte kŕmim! — karhal sa. — I tie moje dve straky, — myslel na ženu a dcéru, — čo ho trepú do domu!?

Jeho nadšenie k Aničke sa stratilo v piesku chodníka pod podpätkami.

— No, keď im to doma poviem, vyprosia si jeho spoločnosť. Nepríde ten do mojej kancelárie. Cmúľať nebude!

Myšlienka, že je dostatočne odôvodnené, aby Landík prestal chodiť do domu a nerátal s jeho kanceláriou, že priateľstvo, pre túto známosť, musí prestať i s cvičením v cmúľaní, — ofúkala horúčku slov, ktoré sa hrnuli pre pobabranú samoľúbosť a hrdosť smerodajného človeka a teraz už ozajstného politika. Urážal sa ešte trošku na tom, že i hrdosť otca utrpela, ktorý si myslel, že má najkrajšiu dcéru, popri ktorej, pre cudzieho mladého človeka, a najmä pre takého komisára Landíka, nemala by jestvovať iná dievčenská krása. Nadal mu do nevďačníkov a sám sebe do sprostákov, že uronil slovko u predsedu, aby bol taký „niktoš“ kandidovaný. Ak sa ešte dá, posunie ho na posledné miesto.

Upokojil sa, keď si v duchu zablahoželal, že mu je pán predseda mimoriadne naklonený.

— Haló! Pán poslanec! Nie tadiaľ, — kričal z vŕšku Mikeska — Máme ísť ešte k starostovi.

— Hou! Načo? — volal advokát spod vŕška.

— Vo veci tej šošovice.

— Aáá!

Vrátil sa na kopec, kde stál tajomník, a tak sa potom spolu zvrtli k starostovi na mestský dom.

18. Prasiatko

Landík je teda kandidátom, — vyceril svoje zdravé zuby Petrovič, usilujúc sa rozrezať lyžicou pečienkovú knedľu v polievke. Lyžička sa kĺzala, knedľa vrtela a hodlala z taniera vyskočiť do susednej izby.

— Jezmitu! Na mesiac alebo na dva, — zľahčovala manželov výdobytok jeho žena, mrštiac tvár nad kĺzavšou sa knedľou v strachu, že jej oči vybije ak sa rozhodne vyletieť. Nevydržala, aby neupozornila:

— Rež ju vidličkou a nožom, lebo nás pozabíja, — a vráťte sa k Landíkovi, ukázala palcom na kredenc, ako čo by v ňom bol krajinský úrad, a dodala:

— Potom zasa môže ísť do úradu noviny čítať. Škoda toho chlapca. Celkom osprostie od tých novín.

— Škoda? — zarehotal sa advokát. — Ešte vždy myslíte, aby prešiel do mojej kancelárie? Škoda sa vám zaujímať o neho, keď sa on o nás nezaujíma.

Rozpovedal, čo počul v Starom Meste od Mikesku. Staral sa primiešať čím viac papriky do svojej reči, aby štípala a znechutila ženu i dcéru voči „pánu komisárovi“. Nech už dajú pokoj s ním a nevlečú ho sem do domu, „nebedzgajú“ s ním mimo domu po zábavách, nebastvia ho, že príde ku mne za koncipienta.

— Čaká ho kuchárka, — pokorenil odpoveď na zvedavosť žien. — Chcela si ho mať za úradníka, — drgol nosom k žene, — pre slečnu dcéru, — mrkol na dcéru, — a teraz je ona náhradníčka. Na politickej kandidátke ešte zbaví, ale ako rodinný kandidát ženby nie. Vôbec by som myslel, aby sme prerušili všetky rodinné styky s ním a Žela nech viac s ním necvičí. Nijaký Janík. Stačí mu „akýsi komisár Landík, bez pána“.

„Teraz som vás prekvapil, čo?“ dodal v myšlienkach a nabral si plnú lyžicu polievky. Podržal ju cestou do úst, aby skúmal dojem. Bolo ticho, len čo sa polievka liala naspäť do taniera. Už to mlčanie vravelo, že zvesť nebola práve príjemná. Želkinou tvárou presiahol bledý ohník. Ohradila sa, že nepotrebuje náhradníka, a ani ona nebude nikomu náhradníčkou. Landík je jej ničím. Pani Ľudmila sa nafúkla a hneď si vyprosila, aby jej dcéra nasledovala po kuchárke.

— Nebudeme zväzovať hodvábnu niť s komisným cukrovým špagátom, — chlípal Petrovič, mysliac pod hodvábnou niťou Želku a pod cukrovým špagátom Landíka.

— Ktože ich chce viazať? Iba ak ty. Ja nie, — vyskočilo z panej.

— Ja?

— Ty si ho sem doviedol.

— Ja? Nepleť!

— Ty, ty…

— Sám prišiel, — rozriešila spor Želka. — Nevaďte sa. O zväzku niet rečí.

— Nech sa viaže rovné s rovným, — udrel pečiatku Petrovič a po krátkej chvíľke, sám sebe sa usmievajúc, dráždil:

— Ináč je pekná tá potvora.

To bolo ešte nemilšie. Pani hneď aj pichla:

— Tebe je každá sukňa pekná.

— Po tebe, — odťal s iróniou.

— Ďakujem. Vlastné ženy sú vždy škaredé.

— Ty si prvá a jediná…

— Škrata, — nedala dopovedať.

— Keď chceš.

— Zasa sa vadíte, — zložila lyžičku Želka. — Čo, ani nedoobedujeme? — Pokarhala matku s naučením, že sa prítomní vždy vynímajú z reči, či sa chvália alebo hania. Že by to bolo smiešne od otca, keby mamu v jej prítomnosti chválil rovno do očí.

— Ty nehovor. Teba vždy do očí chvália, — zadrapovala sa znervóznená mať.

— Nevkus. Rada ľudí, ktorí chvália za chrbtom.

— Takých niet.

— Tu je hneď otec. Chváli Aničku.

— Ale Landík mu je cukrovým špagátom. To je to. Vždy chváli také Marišky a Aničky. To je nevkus.

— A ak je naozaj pekná. Rada by som ju videla. Musí byť krásavica. Preto otec doložil: „potvora“. V tej „potvore“ je už nielen obdiv krásy, ale i hodná dávka dôvernej blízkosti, priateľstva.

Šteklila otca i matku, upozorňovala, aby jedli, lebo polievka vychladne, zanôtila: „Ach, tá láska!“ trasľavým, falošným hlasom, aby sa láske posmievala. Všetko preto, aby sama neprezradila pred rodičmi, že ju Janíkova známosť pobúrila. Rozfukovala svoju vnútornú búrku, aby sa nedostala na povrch tváre, nezatriasla jej pevným hlasom, nebolo vidieť jej blesky v očiach a zo zachmúrených myšlienok neudrel hrom v podobe nejakého výkriku nad urážkou, nezosypal sa dážď v podobe plaču pre nevernosť. „Pozrime na neho!“ hučalo v nej. „Ja mu nestačím. To ju on pozná dávno. Už v Brezniciach u tetky Miklasovej. Ale zato ma oblizoval. Počkaj!“

— Môžem ti ju ukázať, — vstal otec. — Mám jej obraz medzi aktami.

— Preddavok na útraty? — ďobla manželka a zas sa znepokojila.

— Viac hoden ako krásavice na tisíckach, — prisvedčil a bral sa za fotografiou, aby ju priniesol.

— Prines i ostatné, — volala za ním posmešne žena.

— Jednu za druhou, — smial sa.

— To som tiež nevedela, že sú k pravotám potrebné i ženské fotografie, — zvážnela matka pred dcérou. — Takí sú ti oni všetci, ešte i starí roháči, nie to mladí. A hlúpi sú! Bože! Lebo čím starší roháč, tým viac rohov. Myslia si bohviečo, a ono sa im každá mladá smeje. Rovné s rovným! Nebadajú v zaslepenosti, že im motúz preťahujú pod nosom, a ani nie medový. Počkaj, ešte sa bude pretekať s Landíkom! A ty sa musíš väčšmi ceniť, — zahurtovala k dcére, — nekoketuj viac s tým svojím Janíkom! Bolo by zavčasu, aby si zápolila so slúžkami.

Chcela trpko skončiť: „Ako ja,“ ale zamlčala. Videlo sa jej to veľmi škaredé.

Skončila miesto nej dcéra:

— Chceš povedať: „Ako ty.“ Mama, si už dvadsať rokov vydatá, a nemáš nijaké skúsenosti.

— Ty ich máš viac! — vyčítala kyslo.

— Mám, — prisvedčila hrdo. — Hovoríš: „Prestaň koketovať už s tým svojím Janíkom.“ Janík je tak môj ako desať iných chlapcov. S tými chlapcami je to tak ako s tvojím kredencom. Máš v ňom všelijaké poháriky a rozličné nápoje, sladké, horké, kyslé, slabé, tuhé. Ak sa ti chce, upiješ si podľa chuti, ideš ku kalíšku, naleješ si, chlipneš, pozdá sa ti, prevrátiš jeden, dva, tri poháriky. Keď sa ti chuť premení, ideš k druhému, tretiemu nápoju a ochutnávaš. Nečakáš, kým tie fľaštičky s pohárikmi samy pritancujú k tebe, naplnené žiadaným nápitkom alebo nápojom, na ktorý práve nemáš chuť. Tak je to i s chlapcami. A ty ochutnávaš, ktorý je kyslý, ktorý horký, ktorý sladký. Krásne by bolo, keby sme čakali na chlapcov so sklopenými očami a s rukami na kolenách. Nikdy by sme sa ich nedočkali. My rady ochutnávame. Oni radi ochutnávajú. Niečo za niečo, nič za nič. Aby nezabočili, sypeme im aj my cukor do cesty, nech prilipnú. I ty si tak robila, len sa rozpamätaj!

— Nikdy.

— O tom by otec mohol viacej povedať. Možno, že si klopila oči, zásterku dvíhala k tvári, aby nevideli, že sa červenieš. Vtedy bol taký cukor. Dnes je výroba iná, dokonalejšia. Každá má z nás v sebe mnoho chutných a tiež rozlične plnených bonbónikov.

— Ani jeden z tvojich mládencov si ťa nevezme práve pre to všelijaké chlipkanie a dokonalú výrobu bonbónikov. My sme nechodili chlipkať a dávali sme po cukríku, pomaly a obozretne. Ty ochutnávaš tie likéry a núkaš svoje bonbóniky vo veľkom. Presýtiš sa a presýtia sa. My sme dávali len tomu, ktorý sa nám páčil, vy v každej nohavici vidíte omamujúci nápoj a strkáte svoje bonbóny každému mládencovi pod nos, my sme mávali jedného, vaši sú všetci a všetky ste ich.

— My tiež vyberáme nápoje a nenúkame každému svoje bonbóny, ale už vidíme, že jednomužstvo a jednoženstvo je len na papieri.

— Fuj! — ošklivila sa matka. — Ako to rozprávaš? Že sa nehanbíš! Si ty len prasiatko!

— Prasiatku je veselo.

— Ale čo z neho vyrastie?

Bola by nasledovala „sviňa“. Želka povedala:

— Užitočné zviera.

— Užitočné — po smrti, užitočné, lebo zakape. Nám treba byť užitočnými za živa.

— No veď: vybrať si za živa, čo chutí, to ide na úžitok. Preto treba ochutnávať a len to, čo chutí, upotrebiť. Keď už nechápeš likéry, kalíšky a bonbóny, je to s nami tak, ako keď sa kupuje látka na šaty, ktorou sa chceme zaodieť. Dáme si predložiť rozličné súkna, berieme ich do rúk, pošúchame, pomädlíme, ťaháme nitky, trháme ich a skúmame, no a kupujeme alebo odtískame od seba podľa toho, či sa nám páči a či nie. To isté robia i chlapci a pán komisár Landík tiež. Nebol by mužský, keby sa mu dievčatá neľúbili. „Niet takého mnícha, čo za sukňou nezavzdychá, ani takého farára, čo by si držal kuchára.“ Poznáš to? A otec…

— Prasiatko, prasiatko, — zastavila ju matka, — takýto náhľad donucuje, že kupuješ, čo už iní mali v rukách, šúchali, mädlili, trhali a odhodili. Vy proletári lásky, žobráci, chudáci! Obliekate sa do obnosených látok, žujete omrvinky, čo padli z cudzieho stola. Ja by som nechcela byť taký cukrík, ktorý už iní cmúľali.

— A tvoj náhľad nepripúšťa vydaj dievčaťa, ktoré sa v láske sklamalo, mladej vdovy, ženbu opusteného mládenca, vdovca a nikoho, ktorý už mal lásku.

— Vy a láska! Pri vyberaní a ponúkaní nestačí vám nik prirásť k srdcu.

— Veru, ak ti mám pravdu povedať, poviem, že mi z tých chlapcov ani jeden neprirástol k srdcu. V ňom je piesok. Môže sa rozohriať do horúca, budú sa na ňom vypekať mnohí, ale sa do neho nedá nič zasadiť, aby pustilo korene.

— I v piesku rastú palmy, kaktusy, oázy.

— Nie sme v Afrike.

— Teda žihľava. Ostatne sme videli to presádzanie s tým pánom komisárom.

— Nič ste nevideli. Videli ste bozky. Keby aj neboli bývali krčným cvičením, ako boli, bozky sú nie semenom lásky, ani kvietím, ani ovocím. Bozky sú len „oblôžkou“. Semeno, kvieťa, ovocie lásky je…

— Prasiatko, prasiatko, čuš už!

— Buď rada, že ostávame už pri oblôžke.

— Rada by som vedela, načo je potom oblôžka, keď niet ani ryby ani pečienky.

— K prasacine, mama, že ti musím všetko na celé ústa povedať.

— Fuj! Nevedela som, že na obed bude prasacina.

Pritisla gombík na zvončeku pod lampou, aby podali ďalšie jedlo, pričom napomínala s ustarostenou tvárou:

— Daj tomu Janíkovi pokoj, a on nech dá tebe. Nebež za vozom, ktorý ťa nevezme, nedriap sa na stromy v cudzej záhrade. To nemôže byť moderné, lebo je to nevkusné, a teda nekultúrne.

— Každá kultúra má javisko a zákulisie. Na javisku je všetko krásne, v zákulisí koľko lomozu, intríg, lží a surovosti. Ale dobre, ako chceš, spustím roletu, zavriem obchod s cukrovinkami, budem držať všetko v tme a čakať, kým ten voz príde ku mne a cudzí strom sa nahne so svojím ovocím na mňa. Dám všetkým pokoj. Nezáleží mi na nikom.

Matka nedôverčivo pozrela na dcéru, či je jej sľub vážny. Pochybovala o tom. Želkina tvár bola meravá a prísna, akoby naozaj odhodlaná, že sa viacej nikomu neusmeje, oči hľadeli rovno a s chladným bleskom na matku. V duši neverila sama sebe, že obráti chrbát všetkým mládencom, veď by tak hneď mohla odísť za mníšku. Ale s Janíkom nechce mať viac nič spoločné, dá mu pokoj, len mu musí dať nejako najavo, že bol k nej nešetrný, pretváral sa, klamal, hral sa so slovami, citom, že nie je poctivý, že je hlupák. Srdce jej zakvílilo. Bol taký skromný a nezištný, chudobný a nenáročný. Nechcel ju nikdy kaziť a bozky len ona vyvolávala. Všetci ostatní vždy žiadali od nej niečo. Janík nikdy. Odrazu sa jej tak videlo, že by len Janíkovi dala všetko, čo má, svoju krásu, bohatstvo, slobodu, lebo ani z jedného nekoristil, ani jedného sa nedotkol sebeckým pohľadom, sebeckou rečou alebo činom… Nebol dosť smelý „kradnúť skvosty a zapáliť dom“. A teraz má prostá služobná triumfovať nad ňou! K tej bol dosť smelý, neokúňavý.

Škoda chlapca!

Zahryzla si do pery a vyvŕšila sa na materi svojimi prasačími náhľadmi.

Vošiel Petrovič i s fotografiou v ruke. Vstali od stola, prešli k obloku a pozerali:

— Však pekná?

— Driečna, — pripustila manželka, berúc fotografiu do svojich rúk.

— Dosť tuctová, — znepáčila sa Želke.

— Naopak. Inteligentné črty. Nič vulgárne, — díval sa Petrovič, strčiac si hlavu medzi dve ženské a chytiac obidve cez plecia. — Pozri tie oči, ako keby sa nebo znížilo. Nos tenký, úzky. Pery ako drobné Amorove luky.

— Nezvelebuj, — striasla manželovu ruku zo svojich pliec.

— Nestrihaná, — zbadalo dievča.

— Tým krajšia, — nadchýnal sa, — a pozri tie prsty, — napaľoval ženské, — ako čo by sa zišlo na poradu desať anjelikov.

— Ba výbornikov, takých buclatých, nemanikurovaných, so smútkom, — hanila pani.

Vošla Mariška s mäsom. Petrovič si ju zavolal na pomoc:

— Mariška, poďte a povedzte, či je táto slečna pekná? — Vzal fotografiu a ukázal chyžnej.

— Pekná, — priznala kuchárka, kladúc misu na stôl, — len nemoderná. Takéto rukávy sa už dávno nenosia, ani masle na nich. A plecia! — bodala prstom po obrázku.

Zasa sa rozsadili okolo stola. Petrovič schoval fotografiu do vrecka a po troške vyrozprával Aničkin krátky životopis. Teraz už neštípal. Vravel zarmútene. Len kde-tu zašomral na nemravného otca. Na otázky, kto to je, pošuškal, že je to Dubec. Želka vyskočila.

— Ale ten, čo ma odviezol do Brezníc, keď sme sa s Janíkom prevrhli? Taký milý človek.

— Vidíš, aký milý.

— Dcéra manželky, ktorá ušla od neho? — nemohla sa spamätať Želka. — Poznám tú históriu.

Ženské nejedli, tak počúvali. Držali napichnuté kúsky mäsa a čakali, čo ešte s Aničkou bude. Kuchárka Hana sa premenila na opustené panské dievča, vyhnané z domu. Ľutovali ju a pomáhali Petrovičovi nadávať na nesvedomitého, nemravného, neľudského otca.

— Aký vampír, — vyfúklo z úst dievčaťa.

— Vidíš, tu máš takého vagabunda, — naskočila mať na dcéru, — to je podľa tvojho vkusu. Nepozná ani božské ani svetské zákony, len ochutnávať vaše bonbóniky bez akýchkoľvek záväzkov.

— A vieš, že chcel, ale ho tetka Kornélia zahnala.

— Ach, to preto „taký milý človek“, — zaútočila mať.

— Povedala som aj „vampír“, — bránila sa dcéra.

— Veď ho my zaviažeme. Otec, ktorý zabudne, že má dcéru a jedinú dedičku, — rozohňoval sa advokát.

Anička vyrástla z chudobnej, opustenej panskej siroty na bohatú dedičku, na slečnu Dubcovú. Želka si ju predstavila na koni, ako cvála za bričkou, na ktorej sedí ona s Janíkom. Vlani sedel na koni Dubec, keď sa brička prevrhla. „Bude pani Landíková,“ šepkala jej obrazotvornosť, „a pani komisárová bude bohatá, celkom rovnocenná.“

— Ale rodinku necháme plávať, čo? Jeho čaká mámilá. Nech ho čaká, — končil Petrovič.

— Nemôžeme byť takí hrdí, — obrátila svoju predošlú mienku pani Ľudmila, — teraz už kvôli slečne Dubcovej nie.

— A čo ty. Žela? — chcel vedieť od dcéry.

— Dubca by si prijal, keby tak prišiel? — spýtala sa naoko ľahostajne.

— Tyý! Nekaz mi procesy, — pohrozil otec.

— A keď otca, prečo neprijať jeho dcéru, a ked dcéru, prečo nie jej budúceho manžela? — dávala otázky Želka.

— Ale oblizovať sa mi nebudete! — upozornila prísne matka.

— Uvidíme, čí cukrík bude sladší.

— Do kancelárie ho absolútne nechcem, — popúšťal advokát.

— Prečo? Kauzy ti už prináša.

— Nie on.

— Jeho budúca, — a pochybovačné dodala: — Ak bude.

Odtisla tanier, vstala, aby vyšla. Pri dverách ešte raz pustila svoj hrom:

— Opätujem, ak bude.

— Počula si? „Ak bude?“ Čo si to dievča myslí? — zmeravel pán domu. — Ty, aby som toho chlapa tu viac nevidel!

— Obráť sa na Želu.

Želka ešte raz otvorila dvere, vyplazila jazyk, čo ako vieme, znamenalo lásku, a vysotiac bradu, s nakrivenou tvárou nabok hlučne opakovala:

— Ak bude.

To sa už medzičasom odhodlala, že Janíka bez boja neprepustí. Nevedela potlačiť búrenie v duši, musel vyšľahnúť blesk a za bleskom úder. Buchla dvermi a odbehla.

— Aká je to výchova? — prestal žuvať ohromený Petrovič a aj on opakoval:

— Prikazujem vám, aby som toho chlapca u nás viac nevidel. Alebo on, alebo ja.

A pani Ľudmila zasa len sotila do očí:

— Rozkáž si dcére. Ja s ňou nevládzem.

— Si ty len mať.

— A ty otec.

— Tvoja výchova.

— Ba tvoja… Po tebe je to prasacina.

Začala sa zasa malá domáca zvada.

19. Užšie voľby

Dr. Landík splnil sľub, daný Mikeskovi. Zaskočil skúmať volebnú náladu i do Starého Mesta a popri tom sa stretnúť s Aničkou. Možno, že to bolo naopak: stretnúť sa s Aničkou a popri tom skúmať volebnú náladu. Pravdepodobnejšie bolo: naprv dievča a potom nálada. Staromešťanov i tak poznal ako svoje vlastné vrecko. Tým by veru darmo rečnil o užitočnosti strednej politickej línie. Neosvietil by nikoho. Kdeby! Staromešťania predsa nebudú počúvať komisára, keď sa môžu zhovárať s väčšími pánmi, vezmime hneď napríklad čo len okresného náčelníka Brigantíka. Ale čo len Brigantík. To je tiež nič. Väčší pán je miestny kňaz, Anton Turček. Nie preto, že je kňaz, ale preto, že už dávno derie krpce na politických cestách, je stálym poslancom a raz bol aj ministrom. Ministerstvo prestalo, ale titul, sláva a autorita zostala. Staromešťania boli v jeho vleku. Vysvitalo to nielen z toho, že bol kostol obnovený a fara celkom nová, ale najmä z toho, že nový veľký zvon pomenovali Antoniom, a že bola i Turčekova ulica. Našli sa aj inde jeho kňazské vplyvy a vleky, ale tie sa na prvý pohľad nedali vidieť, lebo boli vložené do mestských a obecných zápisníc, ktoré okrem trnavských historikov nikto nečítal. Spomenieme len „čestné občianstva“ a vydané o nich „čestné diplomy“, visiace na fare a prístupné iba hosťom, ktorí navštívili pána ministra mimo služby. Všetko vzácne spomienky za sklom z čias ministerstva, všetko svedectvá nehynúcich zásluh a hlbokej vďaky občanov Starého Mesta, Žiliny, Trenčína a Svätého Petra v Turci. Potom bola tá hrubá, v koži viazaná kniha so zlatorezom a zlatým nápisom: „Anton Turček ako spisovateľ, buditeľ a kresťan“, ktorú vydali, keď mal päťdesiat rokov a do ktorej napísali pochvalné články jeho politickí priatelia. To bolo čítanie len pre kňazov a kniha slúžila ako okrasa všetkých straníckych klubov, múzeí a knižníc, pospolitosť ju rada pozerala pre množstvo svätých obrázkov, ťažko bolo sa k nej dostať, lebo stále kolovala.

A ešte jedno. Skoro by sme boli zabudli. Keď bol ministrom, myslelo sa i na to, že mu udelia k početným čestným občianstvam i „čestný doktorát“, nie tak za diela, ktoré nenapísal, ako za diela, ktoré urobil, a za reči, ktoré pohovoril, nie tak na kancli a pred oltárom, ako v sneme, v snemových výboroch a na ľudových zhromaždeniach. Škoda, že sa tento divotvorný vták dlho kľuval, a kým sa vykľuval, padlo s ministerstvom i vajíčko do vody, a tak sa radšej nevykľuval. Strana šla do opozície, kde sa doktoráty „honoris causa“ neudeľujú.

I takto, bez doktorátu, v Starom Meste mohli slobodne rečniť len sedmičkári. Štvorkári len s pomocou sedliakov z okolitých dedín alebo v lese četníckych bajonetov.

Veď boli, boli i straníci štvorky, ale len čiastočka inteligentov, veľká väčšina írečitých mešťanov ukladala sa okolo svojho pána ministra m. s., poslanca NZ, viacnásobného čestného občana, majiteľa zvona Antónia, Turčekovej uličky, rytiera zlatého pokálu už po tretí raz atď., atď., ako slivka okolo kôstky.

Tu komisár rečniť nemohol, aby nemusel ploty preskakovať. Aj Mikeska žil tu len z vidieckeho čierneho chlebíčka.

Keď prišiel Landík do sekretariátu, Mikeska, hoci bol najoddanejší prívrženec zelenej farby, voľky-nevoľky začal meniť farby. Vytiahol v zmätku ihličku s hlavičkou kŕmnika, ktorú od istého času nosil v kabátovej dierke namiesto ďatelinového štvorlístka, a s naširoko roztvorenými očami sa ho spýtal:

— Azda len nechcete u nás rečniť?

— Študujem náladu, — utišoval ho komisár.

— Veď to. Zahádzali by vás.

— Nálada teda nie je veľmi dobrá?

— Kurz vóta veľmi vysoký. I to len u Cigánov. Fazuľa sa minula. Radi by hrachu kvôli premene.

— So škvarkami, ako Sielničania?

— Čo škvarky! Aspoň s rebierkami.

— Hm. „To si ani nezapíšem,“ pomyslel si Landík.

— A u „domorodých“ klochtia svojráznu autonómiu, — podpaľoval sekretár.

— Bez „auflágu?“

— S vyprážanými Čechmi, Židmi a luteránmi.

— Fuj! To sa nedá použiť.

— Trojaké mäso! Mali by si zaúdiť svojho čestného občana. — Mikeska si pošúchal nohou lýtko a sršal:

— Sfanatizuje všetkých. Vy chcete náladu. Najlepšie ju poznáte po zápalkách. Čo mešťan, to zápalka s čiernym drievkom. Chcel som rozšíriť so zeleným, ale ich nekupujú. Sedmičkári rečnia proti nim, že sú centralistické. Kto má zelené, je vraj proti Slovensku.

Svinku si strčil do dierky kabáta a vytiahol škatuľku zápaliek. Poštrkal a ukázal Landíkovi:

— Mám ich na sklade. Chcete?

— Dajte zo päť.

Kým ich vyberal z drevenej truhlice, srdil sa:

— Kam vkročia svojimi čiernymi labami, tráva nerastie. Kto by ich skonkuroval? Ako sú voľby, aj košele nosia celý mesiac, aby boli černejší.

Landík mal dosť z nálady. Čakal, že Mikeska prejde na Aničku.

Zahovorí o pozdravoch, ktoré si vymenili jeho prostredníctvom, ale keď sa sekretár vše len okolo politiky krútil, ako drevený kôň na kolotoči okolo verkľa, chcel ho upozorniť a zaviesť na túto milú bočnú cestičku. Raz sa nedá rečniť, hovorme o inom, príjemnejšom.

— I dobrí straníci sa nájdu. Taký Brigantík.

Myslel si, že sa za Brigantíkom vynorí Anička, lebo veď tento chlap ho dal preložiť do Bratislavy pre Aničku.

— Tomu ja zapražím, — pohrozil sa Mikeska so škatuľkou zápaliek v ruke. — Taký Žoli Žoker! Ku každej farbe sa hodí a každé číslo na karte nahradí. Mnohofarebný — bezfarebný! Ale hroma bezfarebný. Čížik o ňom povedal epigram:

— Nadŕža Antoniovi.

— A Tolkoš?

Tolkoš chodil za Aničkou. Teraz už iste príde do reči Anička.

— Jarmočný brav, — nadával Mikeska, — predá sa tomu, kto dá viac. Ako dodáva mäso učiteľskému ústavu, ktorého patrónom je náš viacnásobný „čestný občan“, obchádza ma na sto krokov.

— Teda Rozvalid.

U neho slúži Anička. „Ak ju teraz nespomenie, začnem o nej hovoriť ja,“ predsavzal si Landík.

— Rozvalid sa rozvalil, — strel ho zo sveta máchnutím ruky sekretár, — je na bruchu a robí peklo v dome. Tam nesmie lyžička padnúť na zem, stolička zaškripieť, kľučka vrzgnúť, parketa puknúť, pohár cvengnúť, dážď oblok poklepať, mucha zabzučať, už cvála po izbách, chytá sa za hlavu, kope do stoličiek, hádže poháre a servítky. Mak musia ísť tĺcť do susedov, rádio je v kuchyni. Strašné! To je pacient, ktorému dentista stále umŕtvuje zubný nerv. Ja už ta ani nechodím. Vypovedali ma z domu. Sama Anička.

„Konečne Anička,“ uľahčilo sa Landíkovi.

— Sama ma prosila, aby som ta nechodil, kým „starý pán“ vyzdravie, že ho vraj moje návštevy rozčuľujú. A prečo ho rozčuľujú? Pre Aničku. Myslí si, že mu ju odvediem. Azda nechce fialky voňať ten starý cap. Ľutujem ho. Zakročoval som v jeho prospech. Aj vás som prosil, aby ste požiadali pána Petroviča, nech ho aspoň do okresného výboru vezmú ako odborníka vo finančných veciach, keďže ho už nechceli kandidovať. A on ma vypovie z domu. Hnevám sa na neho. Čo neovoniava svoju pivóniu? Či si myslí, že sa to dievča zahrdúsi starým povrazom? Veď on nevie ani ruku stisnúť.

— A čo dievča? Chce? — prehradilo Landíka.

— Nemyslím. Ale či človek vždy to robí, čo chce? To je dievča-srdce, dievča-otrokyňa. Ona je schopná kvôli celistvosti jedného sprostého kališteka tomu starigáňovi i do lona sadnúť. A žena je tiež taká. Aby nekopal do stoličiek, strpela by i tajnú domácu priateľku vo svojom vlastnom dome. Nech sa hoci objíma s ňou, nech len nehádže servítky do hlavy. Rozvalid je zas v povedomí chorého človeka, ktorý si myslí, že si môže dovoliť všetko. Neradím vám, aby ste ta zašli, zavrzli by vám nos medzi dvere.

„Rozvalid iste nezabudol na to, že ju raz našiel u mňa,“ obliala horúčka Landíka. Pokukával na Mikesku, aký je výrečný a pohyblivý, chodí po izbe rozochvený a skrúca gombičku na kabáte. To ho iste to vypovedanie návštev rozčuľuje. „Nie je mu dievča ľahostajné,“ hádal a zas si spomenul, ako chválil Aničku, keď mu tlmočil jej pozdrav a rozprával o Rozvalidovej tragédii. Nechcelo sa mu veriť, že by si dievča začínalo s direktorom, to už skôr s Mikeskom. Je síce tento náš pán sekretár trošku dýchavičný, krátky a tučný, zo šiat vyrástol, ako čo by mu ich boli v jarku merali, ale je mladý. Nedá sa veriť, že by dala prednosť bankárovi, ktorý je „na bruchu“ a ktorému sa iste už aj hlava trasie… Landíkovi sa videlo, že Mikeska prepína, a to z lásky k dievčaťu. Zaujímavé. Vtedy Tolkoš, a teraz Mikeska, a ak je pravda, i Rozvalid. Traja súperi! Nikdy je nie voľná.

Začal upodozrievať sekretára, že mu chce len chuť odobrať, aby nešiel k Rozvalidovcom a aby sa s dievčaťom nestretol.

Mikeska neprepínal. Rozvalid býval ako na tŕní, ale len keď Mikeska prichádzal, ináč bol už dosť pokojný, a po Petrovičovej návšteve sa i vzpružil. Čudnú myšlienku jeho ženy, aby si Aničku osvojili, prijal, len aby manželke urobil radosť. Neprišiel na pravú príčinu, že to pani Klema len preto narafičila, aby seba zachránila a prekazila viditeľný sklon svojho muža k Aničke. Keď bude „otcom“, bude sa môcť s ňou po otcovsky zabávať, a ako otec, ktorý má dcéru, pomaly azda sa vráti k životu. Stav zriekania sa všetkého a zanevrenie na každého u Rozvalida naozaj prestal. Nádej na bývalý blahobyt sa zazelenala, keď ho Petrovič ubezpečil, že pravoty môže vyhrať. Práve len Mikeska šarapatil. Keď ho videl v dome, a najmä v rozhovore s Aničkou, zasa začali skákať všetky stoličky, už i tak kaliky, lietali servítky a triasli sa obloky od kriku. Raz po takej návšteve si direktor zasa ľahol do postele, kopal do perín a spomínal smrť, kázal ísť po Antónia, aby ho prišiel spovedať. Ledva ho utíšili. Búchal o peľasť a ako blázon stále opakoval: „Nepúšťajte mi sem toho Mikesku!“ Po tom výstupe prosila Anička sekretára, aby k nim nechodil, kým „starý pán“ nevyzdravie.

Mikeska tento stav mylne označil za stály, ale dobre chápal, že výpoveď z domu bola zo strachu, aby mu dievča neodviedol.

Ten istý strach pociťoval i Mikeska, že si Rozvalid privlastní Aničku nie ako dcéru, ale ako tajnú domácu priateľku, ak už ňou nebola. Neraz myslieval na také domácnosti, kde zákonitá žena trpí priateľku v dome. Tá hlúpa Klemuška je iste z nich. Chcel dievča zachrániť, lebo podľa jeho presvedčenia i ono bolo hlúpe, mäkké, dobromyseľné a poddajné.

— Viete, pán doktor, najlepšie by bolo to dievča ukradnúť, keď spí, — navrhoval a rozčúlený skrútol gombičku na kabáte tak, že mu ostala v ruke.

Landík sa uškrnul:

— Načo kradnúť? Možno by šla dobrovoľne.

Obrátil vec na žart:

— Kto by teraz ženy kradol? Ak má rada, nájde cestu k vám, ak nemá, i keď ju ukradnete, nájde cestu späť. Bez lásky sa vám vše vykĺzne ako ryba.

Rozmýšľal chvíľku a náhle sa opýtal:

— Páči sa vám?

Mikeska mlčal. Hútal, či má pravdu povedať, či zľahčiť svoju lásku, aby sa Landík o nej nedozvedel. Po krátkom váhaní sa priznal:

— Mne by sa páčila, ale to je nie dosť.

— A?

— Keď sme už pri tom, poviem vám, mne sa vidí, že sa jej páčite vy.

Zavrtel v zmätku svinkou v kabátovej dierke.

— Odkiaľ to viete? — robil sa prekvapený Landík.

— Vždy si vzdychla, keď sme nejakého Jána spomínali, — zavzdychol.

— Len to?

— A vždy sa zamyslela, keď prišiel do reči Tolkoš alebo Brigantík. Som presvedčený, že aj u Rozvalida len preto zostáva, lebo ju tam drží spomienka na vás. Potom, viete, keď som šiel do Bratislavy na tú nešťastnú kandidátsku schôdzku, celá červená mi pošepkala: „Pozdravte pána doktora Landíka.“ Veď som vám pozdrav odovzdal.

— A odo mňa ste ju pozdravili?

— Pozdravil. I to som jej povedal, že prídete.

— Čo ona na to?

— Neverte, nepríde, — povedala a zastrela si oči dlaňou. No, a teraz ste tu.

— A nemôžem k nej.

Landík bol dotknutý a zakašľal. I Mikeska začal oddŕhať.

— Je to tam peklo s jedným čertom a dvoma anjelmi.

— Vyvábiť by ju bolo treba, — vykypelo z komisárových úst.

Rozmýšľali.

— Vyvábiť, ale ako?

V tomto uvažovaní sa Landíkovi videlo, že stojí zasa na krížnych cestách, ako pred pol druha rokom. Musí sa rozhodnúť, ktorou cestou pôjde? Či tou, čo vedie k Aničke, či tou, ktorá vedie od nej, bohvie kam? Už raz jej pokazil šťastie. Keby nie on, dnes by bola ctenou pani meštiankou, údenárovou ženou. Dnes zas Mikeska, ktorý má pred sebou politickú kariéru, lebo veď ako za Veľkého Napoleona nosil so sebou bubeník maršalskú palicu, tak skoro každý politický tajomník nosí so sebou papier na poslanecký mandát. Mal by i jemu vstúpiť do cesty za šťastím ako nejaký zbojník a olúpiť obidvoch. Pozor, bratku! Alebo ty, ale naozaj, alebo Mikeska.

— A vzali by ste si ju za ženu? — vyhŕklo z Landíka.

— To závisí od nej.

— I moja odpoveď závisí od nej.

— Áno, otázka je, ktorého z nás by si vzala.

— To dievča treba ratovať, — nástojil Mikeska, — kým je čas.

— Viete čo? — chytil sa slova Landík po dlhšej chvíli a úsmev mu preletel pod nosom. — Máme voľby. Rečniť sa teda, ako vravíte, v Starom Meste neoddá, lebo nám leží v ceste ťažké brvno, minister mimo služby Antonius. Jeho my dvaja odgúľať nevládzeme. Spravme medzi sebou voľby. Anička bude národným kolektívom, ja štvorkou, vy sedmorkou…

— Ja sedmorkou nebudem, — zháčil sa Mikeska, — som štvorkár do posledných konzekvencií.

— Teda budem zasa ja sedmičkou, ako pred pol druha rokom. Na tom teraz nezáleží. Záleží na tom, koho si z nás dvoch vyvolí.

— Voľby sú tajné, — smial sa Mikeska.

— Môžeme zachovať i tajnosť. Kde sa volí, tam je ceduľka. Nech volí ceduľkou. Urnami budú naše dlane.

Mikeska sa iste necítil kandidátom na prvom mieste, lebo po krátkom smiechu mu stvrdli črty.

— To by bola komédia, a vec je vážna, — namietol.

— I voľby sú vážne, a predsa sú komédiou.

— Je to na celý život, — odporoval sekretár.

— A tých prvých nevolia na celý život? Tých sa potom nestrasieme do smrti, kdežto tu je vždy možný rozsobáš.

— Jeden z nás bude zahanbený, — bál sa tajomník.

— Pozrite, pán tajomník, ja som kandidátom na poslednom mieste, a nehanbím sa.

Napokon bol Mikeska uzrozumený. Bude aspoň zábava. Kládol len podmienku, aby sa ceduľky vložili ako pri voľbách do obálky a prečítali až doma. Šlo už len o vyvábenie „národa“ z dúpäťa, v ktorom ho strážil „strigôň“. I to riešili po dlhšom uvažovaní. Keby sa do veci zamiešal úrad, Rozvalid by nemohol protirečiť, aby Anička nešla hlasovať. Nejaké také úradné vyšetrovanie.

— Vy ako komisár viete, čo stále vyšetrujú.

— Čo stále vyšetrujú? — zamyslel sa na chvíľku Landík. — Najčastejšie dôchodky, — vynorilo sa s istotou z komisárových myšlienok, alebo Zuzka patrí do triedy 3 Ab a či do 4 B, aby mohli vykázať nedoplatok. Koľko platí Rozvalid Aničke?

— Hop! Ja tam mám priateľa Jerábka, — neodpovedal na otázku Mikeska, — so mnou vojenčil, je potajomky naším straníkom, lebo tam sú ináč všetci socialisti podľa ich ministra. Ten nám to za päť korún spraví, že ju vyvolá a úradne zavedie k poisťovni, my sa jej na ulici ponúkneme za sprievodcov.

Udrel sa po čele a otrčil dlaň:

— Dajte dve koruny päťdesiat.

Oklamať nemocenskú poisťovňu bolo takrečeno povinnosťou každého statočného občana, ktorý zamestnáva robotníka. Nie dosť, že robotník kradne čas a čo mu do rúk príde, ešte i nemocenská sa k nemu pridá, aby boli aspoň dvaja, ktorí zadarmo berú peniaze. Tak rozmýšľal každý, i Rozvalid. Ani trošku sa nečudoval, keď prišiel Jerábek, aby Aničku odviedol do kancelárie, kde ju čaká pán správca, a len zlé svedomie v ňom zahovorilo, keď dievča potichu upozornil, aby Jerábek nepočul.

— Nepovedzte viac ako sto päťdesiat.

To bola tabuľka 2. platovej triedy nemocenského Aa triedy invalidného a starobného poistenia, denne osemdesiatpäť halierov. Najlacnejší stupeň.

Sluhovi pohrozil prstom:

— Nedržte ju tam dlho.

Len čo vyšli, Jerábek jej veselo zasalutoval po vojensky a ukázal rukavičkou bez prstov smer:

— Tadiaľto, prosím.

To bolo k rohu Poštovej ulice, kde ju kedysi Landík čakával, keď chodila s mäsom od Tolkoša.

— Však trafíte, slečna?

Potmehúdsky zažmurkal, ale sa hneď spamätal a pokračoval dôstojným hlasom:

— Len rovno, potom naľavo.

Čosi také pridal, že je on už nie potrebný, a uklonil sa jej, nadvihnúc čiapku.

— Ľa, oni ráčia už aj ísť, — ukázal čiapkou na dvoch pánov, ktorí sa približovali.

Mikeska s Landíkom šli oproti. Poznala ich hneď a zastala. Srdce jej zabúchalo i od radosti i od ľaku. „Predsa prišiel,“ zaplesala a akási sladká hmla zahalila jej na sekundu myšlienku, ktorá sa pustila na srdce, odtiaľ do nôh, trošku ich oslabila a stratila sa. Ľakal ju Mikeska: „Načo je len tu?“ Jerábkova čiapka zmenila sa na Landíkov klobúk, trčiaci vysoko v povetrí nad ostrihanou, dávno nevidenou, jej tak príjemnou bledou tvárou s tmavými fúzikmi. Zamával ním na znak pozdravu a poponáhľal sa k nej. Mikeska za ním.

— Anička, — stačil povedať a chytil jej ruku.

Áno, áno, bol to pán doktor, ktorého nevidela pol druhého roka, ale na ktorého často myslela, a tak sa s ním dosiaľ nerozlúčila… Áno, áno, bola to Anička, na ktorú málo myslel vo veľkomestskom kriku a ktorá sedela predsa v jeho myšlienkach a v srdci pod tenučkou, ľahkou vrstvou prachu, takou tenkou a ľahučkou, že ju sfúkol pohyb jej zlatých mihalníc a zmietla štetôčka jej dlhých rias.

— Nič ste sa nezmenili… Dovoľte.

Vložil si ruku pod jej pazuchu. Jej sa to videlo nepríležitým pred Mikeskom, a ledva badateľne stisnúc jeho rameno, vyrovnala zohnutý lakeť.

— Prečo nechcete? — pridusilo mu hlas. — Tak dávno som vás nevidel. Raz som tú ruku pustil. Teraz by som ju nerád.

— Jáj, pán komisár, — ohlásil sa profánne Mikeska, — vy ráčite kortešovať. Kujete želiezko, a ono si bude myslieť, že musí byť žeravé.

— Tak ráčte z druhej strany, — ponúkol v radosti Landík. — Nech sú dvaja kováči.

Anička veselo ponúkla oba lakte. Na jednom zavisol Landík, na druhom sekretár. Takto ešte nikdy nešla medzi dvoma mládencami. Čo povedia, keď ju uvidia. Ale nech. Jej je akosi dobre, sladko. Nech vravia, čo chcú.

Priznali sa, že ju chceli len vyvábiť na hodinku, keď ten „starý pán“ nerád návštevy a mohol by im hlavy poroztĺkať.

— Ach, pán je už zdravý, — zastavila v reči Mikesku, ktorý už zasa začal hovoriť o stoličkách s troma nohami.

— Ale my sme chorí, — začal Landík žartovne, — idete s chorými, ktorí nemôžu, nemôžu…

— Bez vás žiť, — dokončil na plné ústa Mikeska.

Zašli za roh ulice a potom do hostinca U barana. Tam pri bielom stolíku a bielej káve volila Anička zahanbená a červená v tvári.

— Nechceme súboj, — presviedčal sekretár, — ako predtým bývalo, keď dvaja jednu milovali, sme demokrati a chceme riešiť konflikt po demokraticky — tajnými voľbami s kartičkami. Koho chcete, toho meno napíšte, dáme do obálky a doma spravíme, prvé, druhé, tretie a ostatné skrutínium. Zariadime sa podľa vášho vóta. Načo krvaviť svoje životy? Papier mám, obálky mám, pero mám.

Vytiahol z kapsy dve osmičky papiera a dve obálky, siahol po jednom z troch pier, ktoré mal v bočnom vrecku, odkrútil vrchnáčik, sekol ním v povetrí a podal Aničke.

— My sa za ten čas, kým napíšete mená a vložíte ich do obálok, obrátime k vám chrbtom a la španielska stena, nech vás to neurazí, — objasňoval s úsmevom, — španielska stena patrí k voľbám.

— A keď nechcem ani jedného?

Zasmiala sa za Mikeskom, nadvihla sa trošku zo sedadla a pritiahla svoju stoličku k Landíkovi. Spustila si ruky pod stolík na svoje koleno. Tu ju našiel Landík a vyniesol na obrus, položil ju naň ako krajec chleba a prikryl dlaňou. Len malíček bolo vidieť spod nej. Na malíčku sa krvavo zablysol rubín na prstienku.

Mikeska hľadel, či sa krajíček nevyslobodí. Zostal pokojne ležať. Dve tmavé ruky a červená slza drahokamu. Kopček, nad ktorým krváca jeho srdce.

Odtisol tácňu s kávou, privrel oči a zavzdychol polohlasne:

— Ako vidieť, možno voliť i bez kartičiek.

Potom pomaly prikrútil vrchnáčik pera, zastrčil ho do vrecka, osmičky papiera a obálky vložil do vrecka, vstal a podal ruku obidvom.

— Pôjdem.

— Nemusíte. Ostaňte, — zdržoval ho neúprimne Landík. Anička ho drgla koncom nohy. Tak sa jej žiadalo byť ešte bližšie k tomu jednému.

— Nie. Pôjdem. Vyhrali ste.

A so sklonenou hlavou vyšiel, zavrznúc si kapsu pod pazuchu.

20. Domáca matrika

Poputoval národ k urnám, aby sa ukázalo, čo chce. Niektorý volič mal pri sebe len dvadsaťjeden lístkov, iný, ktorý volil i do senátu, aj štyridsať. Každý zašiel, ako čo by sa hanbil, za španielsku stenu, kam ho upravil jeden z dvanástich pánov, ktorí boli v izbe, s poznámkou: „Obálku nezalepiť!“ Každý vybral potajomky svoju vyvolenú ceduľku, schoval do obálky, a keďže je zvyk mocnejší ako upozornenia, zalepil, vyšiel spoza španielskej steny a pustil ju pred tými dvanástimi pánmi do úzkych, bezzubých úst debny, najprv v pitvore, kde sa volilo do snemovne, potom zasa v izbe obecného domu, kde sa odovzdávali hlasy do senátu.

Národ sa priučil politicky myslieť. Už sa nestávalo ako predtým, že by bol volič dvadsať papierikov hodil do urny a jeden do koša, stojaceho pri urne, ani to, že by sa bol niektorý zblaznel za stenou, alebo si nevedel vybrať kartičku, alebo že by sa bol niektorý začal zobliekať, mysliac si, že keď je sám, musí byť doma, až ho čakajúci voličia upozornili, že aj oni sú tu, aby si len kabát odkvačkal z kľučky obloka a vyšiel von.

Minulosťou bolo, že babky, keď im ukázali, kam majú hodiť svoj hlas, sadali na urnu, a nemajúc svoje svedomie čisté, nazdali sa, že budú vypočuté, akoby pred súdom. Ľudia sa aj tomu naučili, že každý má mať len jednu vôľu tak do poslaneckej snemovne, ako i do senátu, a nepatrí sa ju meniť, kým spravia tých dvadsať krokov od jednej debny k druhej, i keď sú číslice rozličné, že len jednu stranu treba pustiť do temnoty, aby vyšla pravda na svetlo, neslobodno byť v pitvore komunistom a o niekoľko krokov ďalej, v izbe obecného domu, ľudákom. Aby sa volič takto menil, na to treba aspoň dvadsaťštyri hodín, nie desať minút. A potom si už ľudia zvykli na rozličné kartičky a nechytali sa hneď za hlavu, keď ich mali viac ako inokedy.

Čížik, prednosta daňového úradu v Starom Meste, zasa napísal nezručný epigram na volebnú matematiku:

Nájdu sa u nás ešte takí blázni, ktorí si myslia, že v zjednotení je sila. Nik ich nepresvedčí, že je to fixná idea a že naopak: v zjednotení by bola nehybná mŕtvola, smrteľná tichosť, hrob. Ľudia chcú žiť a biť sa, mať víťazov a porazených.

Zmierlivé slová prednostu rozbili sa o steny daňového úradu, ako každý pokus poplatníka vyplatiť si daňové resty.

Bolo síce po voľbách, mnohí kandidáti si vydýchli, mnohí vzdychali, ale volebný vietor si ešte nesadol, fúkal stále. Po sčítaní hlasov prvý raz, druhý raz a tretí raz novinári ešte vždy rátali. Ľudí nebolo vidieť, čo každý trčal za potlačenými plachtami. Uvedomovali si, že všetky strany vyhrali a narástli. Podľa Roľníka, Hospodára, Sedliackych novín a Hospodárskeho vidieka vyhrali roľníci, hospodári a sedliaci, to jest štvorka. Podľa Robotníka robotníci a dělníci, to jest trojka. Podľa Bojovníka vlastenci, ináč dvojka. Podľa Červenej spravodlivosti chudoba s číslom jeden. Atď. Aby sa vyznal v tom profesor matematiky! Kto teda prehral? I na to bola odpoveď. Podľa Hospodára a tutti quanti utrpela ohromnú porážku trojka, podľa Robotníka bola zmetená štvorka, podľa Bojovníka pritisli k stene i trojku i jedničku, podľa Červenej spravodlivosti váľali sa v prachu všetky kapitalistické strany, podľa Slovenskej pravdy za tridsať halierov pokorila všetkých voľnomyšlienkárov, pohanov a komunistov kresťanská sedmička. Teda nielen víťazstvo, ale i porážka bola všeobecná. Čašníci v kaviarňach nestačili utierať biele mramorové stolíky, lebo stále sa na nich rátalo.

Potom prišli krajinské a okresné voľby. Nové rátačky, nové výhry, nové prehry. Potom, aby pri týchto „nižších parlamentoch“ priveľmi nekričal národ, bolo treba jeho hlas tlmiť takzvanými znalcami, čiže odborníkmi. Tých už nevolil národ, ale strana, a menovala ich vláda. Takéto menovanie trvalo vždy dlhšie ako voľby. Niekedy i pol roka. Nie azda preto, ako sa opozičné noviny posmievali, že musí mnoho vody stiecť dolu Váhom do Dunaja, kým z predsedu dedinského konzumu vyrastie finančná kapacita, z farára odborník v priemysle, v obchode a v živnosti, z holiča slávny znalec cirkevných vecí a z bryndziara naslovovzatý národný hospodár, nie preto, ale preto, že sa hľadal kľúč, a nemohol sa dlho nájsť taký, ktorý by sa hodil do každej dierky na zámkach magazínov straníckych skladov, kde ešte mnohí výtečníci ležali úhorom a bolo ich treba povyťahovať pre ich dôležitosť a zásluhy. Čo zhonu, keď sa v jednej súkromnej domácnosti hľadá kľúč! Ráčte si predstaviť, keď sa kľúč hľadá v celej krajine!

A ďalej! Treba predsa vrchnosťami ustáliť, že sa vyvolení narodili, že žijú, že boli voliteľní a nie sú mravne zvrhlí, vládzu platiť a nemajú na šiji povraz konkurzu atď., atď. To nie je ako blesk, to je velikánske klbko, ktoré sa nekonečne ťahá, kým sa zhačkuje také zastupiteľstvo, taký zákonodarný zbor, taká nová ľudovláda a môže sa povedať: „Už je kabát hotový, môže ísť do parlamentu.“

Do tých čias sú „politické vakácie“. Ríša je bez zákonodarcov, krajina a okresy bez zastupiteľstiev. Miesto nových spravujú „starí“ v starých výboroch, a to i takí, ktorým národ povedal: „Ďakujeme za terajšie účinkovanie.“

Petrovič bol tiež jedným zo „starých“, s tým rozdielom, že len pre krajinské snemovanie, pre celoštátny parlament sa stal „mladým“ poslancom. Byť dvojakým poslancom sa zakazuje, preto musel povedať úprimné zbohom svojej menšej krajine. Nastali i pre neho vakácie, keď krajinským poslancom už prestal byť, ale ríšskym ešte nebol.

Také vakácie sa veru zídu, najmä poslancovi po toľkých volebných trampotách, a ešte pri takom víťazstve! Akokoľvek písali nepriateľské noviny a vykrúcali štatistiky podľa prírastku obyvateľstva, podľa percent podľa ženských a mužských, podľa náboženstva a národnosti, podľa doterajších a budúcich pôrodov, fakt že sedliacka strana vyhrala, nemohli obrátiť hlavou dolu.

Do snemu malo prísť až tridsaťpäť poslancov namiesto doterajších dvanásť. Tisol sa temenom do politického života i komisár dr. Landík. Keby nebol býval pred ním istý starý „vlastenecký“ pán, bol by sa aj narodil nový mladý politik. Pôrod zastal práve pri ňom. Nebolo už toľko hlasov v Staromestskom okrese, ktoré by ho boli vytlačili na povrch pre sprosté spojenectvo s radikálmi. Keby nie petrovičovský pakt, ktorý sľúbil vlastencom tri mandáty, starý pán by sa nebol dostal pred neho.

Len jedno veľké mračno zacláňalo, aby slniečko zasvietilo plným svetlom na všetky priestory. Mračno sa volalo Radlák, ktorý v novohradskom volebnom kraji už na treťom mieste prepadol. Tu prešli len dvaja „sedliaci“. Ökrös a Petrovič. Veľký úbytok pre stranu! Veľká nespravodlivosť pre Radláka! Tam vavríny, a tu tŕne! Vavríny a tŕne sa splietli a tak sa zdalo, že i vavríny pichajú. Petrovič necítil tŕne, ale ani neodpočíval na vavrínoch. Pripravoval sa na svoju budúcu ťažkú úlohu. Zbieral intervencie do svojej kapsy ako predtým, a popri ich vybavovaní venoval sa najmä svojim procesom.

Medzi pravotami boli:

1. Rozvalid c/a Banka Kriváň pcto penzie.

2. Rozvalid c/a Družstvo na zdieranie koží a spol. pcto neoprávnené zbohatnutie.

3. Rozvalid c/a Dubec pcto osvojenie dieťaťa.

4. Dubec c/a Dubec pcto zaopatrenie a prísl.

Petrovič sa vhlboval do týchto vecí ako potápač do mora a videl všelijaké netvory. Rozumoval:

Predpokladajme, že Dubec vie o svojej dcére Anne, a len nedbá o ňu. Potrebné by bolo zistiť, či už urobil testament. Ak áno, aký? Ak nie, či ho hodlá urobiť. Ak áno, aký?

Predpokladajme možnosť, že Dubec dávno zabudol, že je jedno dievča na svete, ktoré sa volá Anna a ktoré je jeho zákonnou dedičkou. Pri takom zhýralom človeku je to možné. Či sa v tom prípade oplatí upozorniť ho na toto dievča? Či nebude lepšie mlčať, aby decko zostalo zabudnuté? Alebo ak ho upozorní, môže sa ľahko stať, že náročky spraví testament na škodu dieťaťa. Ak ho neupozorní, nebude vedieť o ňom ani nabudúce, a v prípade jeho smrti, ak nespraví testament a majetok nepremrhá, môže sa stať slečna Dubcová jedinou dedičkou celej Dubcovej pozostalosti. V tom prípade, ak testament spraví a hocikomu inému poručí svoj majetok, dcéra má nárok na svoju povinovatú dedičnú čiastku. Tu je len tá veľká chyba, že je dedenie podmienené smrťou. Smrť neprichádza na súdnu citáciu, keď by bola potrebná, ale vždy vtedy, keď sama chce a keď si ju obyčajne nežiadajú. Dubec je štyridsaťosemročný, veselo chodí za tanečnicami, z toho sa dá uzatvárať že nemyslí na smrť a svoju poslednú vôľu, môže žiť ešte aj tridsať rokov. O tridsať rokov bude mať sedemdesiatosem, dcéra päťdesiat a on, advokát, tiež asi sedemdesiat. To by bola síce lacná poistka, nič by sa neplatilo, ale čas čakania by bol veľmi dlhý a vzhľadom na nespoľahlivosť smrti, ktorá si rozmarne vyberá v ľuďoch nahnitých i zdravých, starých i mladých, bolo by aj hmatanie výsledku dosť iluzórne… Teda čušať či nečušať?

Predpokladajme, že budeme čušať. Zato pátrať môžeme, či tento pán generál vie o svojej dcére či nie, a podľa výsledkov môžeme potom čušať alebo nečušať.

Môžeme čušať alebo nečušať i v adoptačnom procese. Tento proces zdá sa nám nepotrebný. Ak si dievča vezme komisár Landík alebo sekretár Mikeska, čo má otec z novej dcéry a dcéra z nového otca? Dostane manžela, ktorý sa môže stať otcom. Či by sa teda neodporúčalo zostať pri pôvodnom otcovi? Ak ho totižto popapreme, dozvie sa o tom, že má dcéru, a nasledujú výhody, ako je hore uvedené.

Konklúzia: pátrať! Teda pátrať.

Prišla mu na um teta Kornélia, u ktorej bola jeho dcéra Želka a strávila tam časť leta vlani i predlanským. Ako suseda Dubcova po majetku, bude najlepšie vedieť o tom nemravnom človeku.

Bývala na Mudroňovej ceste v novom poschodovom dome na bielo zamaľovanom, s belasou strechou. Ako sa už povedalo, tieto farby ju upomínali na jej nebohého manžela, ktorý mal — ráčite sa pamätať? — dielňu na škrob, škrob v tie časy balili do belasých škatuliek. Takto si uctila jeho pamiatku. Od škrobu tvrdne nielen košeľa, ale aj charakter. Tetka zatvrdla v tejto piete a dôsledne vykonávala kult bielej a belasej farby nielen navonok, ale aj v duši. Často sa ukazovala tvrdá, hoci v hĺbke srdca prechovávala slzy a poplakala si ako pri škrobe, aj ten sa dá len s vlahou upotrebiť.

Obývala vrchných päť izieb. Aby bola dôsledná i tu, povaly boli na belaso a steny na bielo zamaľované, stolíky, stoličky, kredence biele a koberce belasé. Ako čo by bol človek vstúpil do bytu horlivého člena vlasteneckej strany.

Tetkino poschodie viedlo boj s prízemím, kde bývala jej dcéra Mária, spisovateľka, so svojou dcérou, jedenásťročným bledým dievčatkom, Oldou. V tomto boji nebolo ešte zjavné nepriateľstvo, ale duch bol rozličný, a ten sa zrážal. Na poschodí sa rozťahoval život praktický, prirodzený, otvorený, starý, retrográvne pravý, so sympatiami k revolučnému Španielsku. Na prízemí bujnel život naoko ideálny, abstraktný, afektovane povýšený, vždy čosi nové hľadajúci, nespokojný so starým poriadkom, pokrokovo ľavý, so sympatiami k červenému Španielsku. Hore fučali býky, ručali kravy, skákali teliatka, krochkali svine, kvičali prasce, sypalo sa zrno, trhala sa kukurica, čistila repa, okopávalo sa, sialo, žalo, hučali stroje, plnili sa sýpky, rachotili vagóny, hovorilo sa o čase, o plácach, o zisku, o cenách, hosťami bývali správcovia, Židia, obchodníci, burziáni, agenti a mäsiari, dolu povievala literatúra a umenie, chodili básnici a spisovatelia, literárni kritici, zavše i maliari a sochári, zatúlali sa i speváci a herci. Hore sa nehostilo, lebo by sa bol musel každý koláč zarátať do ceny, dolu pili čaj, víno, pivo, sladké likéry, jedli obložené chlebíčky, torty, malé, slané pečivá, krémy mrazené. Hore burza, trhy, jarmoky, dolu recitovanie, spievanie, spory, čo je poézia a umenie, slovom literárny salón, ale len pre moderných, pokrokových mladých ľudí, ktorí mali v neďalekej budúcnosti prevrátiť politický, hospodársko-sociálny a najmä kultúrny svet.

Petrovič naďabil na takýto literárny čaj. Tetka Kornélia nebola na ňom. Chyžná s červenou zásterkou a mašľou na hlave ukázala na prvé poschodie. Pani Miklasová ho prijala v hodvábnom kimone s belasými rukávmi. „Ako moja žena,“ díval sa a myslel si Petrovič. Jej tvár sa zdala ešte tmavšia pri lesklej, bielej farbe. Vrásky na tvári okolo úst a na hrdle boli skoro také hlboké ako záhyby na hodvábe. Na zvädnutých popolavých perách sedel trpký úsmev a ťahal nos dolu. Mala prestydnuté oči. Bielou šatôčkou v ruke si vytierala kvapôčky z ich kútikov.

Prešli do salóna, kde boli belasé fotelky pri bielom stole. Sadli si.

Keď po konvenčných frázach, v ktorých bolo i blahoželanie k poslanectvu i ľahkovážne zaďakovanie za gratuláciu, poslanec spomenul jej suseda Dubca, tetku ako čo by bol popálil. Začala si vydutou spodnou perou tvár ofukovať, udrela sa po klbe a z úst sa jej vyšustlo:

— Taký vydriduch! Korupčník! Vy poslanci musíte s tabakom už raz urobiť poriadok.

A vysvitlo, že ešte v januári mu odobrali tabak po šiestich korunách a jej dali len tri.

— Jednaké podnebie, jednaký čas, jednaká pôda, jednaký tabak, a cena rozličná, — lialo sa jej dolu bradou, — vieš si to predstaviť? Práve tak ako on dorábam planty, robím postele, prikrývam, odkrývam, tri razy okopávam, kvety odtŕham, divé, bočné výhonky lámem, navliekam, hladím, balím, viažem, zväzujem do balov. A ceny jednému také a druhému inakšie. U jedného „Prima a sorta“, u druhého „Brak“ ten istý tabak. Dobre, že ho nekvalifikujú na „Drolinu“ alebo ako „Neupotrebiteľný“. Nevypláca sa. Zaviedli povinné poistenie proti krupobitiu a krupobitie je raz za desať rokov, poistné proti ohňu, zrazia na vlhkosť, na dane, na nemocenské, polovičku tabačiarovi. A žinky, a šnúry, a plachty, a drôty, a petrolej!

— Zväz pestovateľov tabaku, — nezdržal sa Petrovič, usmievajúc sa v duchu, že nielen on šomre na dane, a že tetka, práve tak ako on, vraví pravdu, číru pravdu.

— Zväz pestovateľov tabaku. Zväz tabačiarov, Zväz statkárov, Zväz nájomníkov.

— Organizované žobrácke bandy, — pošibal svojho žrebca poslanec.

— Bandy! — zachytila tetka, — všade poplatok, za ktorý by mali chrániť tvoje záujmy, a chránia svoje. Vyšlú takého drišťalu, — odpusť za výraz, — aby pri odoberaní tabaku dal pozor, a on? Mlčí ako ryba, zavrie obe oči a stojí ako slepý. Pravda, nechce si nahnevať financov, lebo i jemu budú odoberať tabak. A to máš všade. Niet byliny, na ktorú by neliezol nejaký chrobák, ktorý ju hlodá. Vymýšľajú nové chrobáky, také všelijaké tie zväzy, družstvá, fondy, syndikáty. No, máš dojné kravy, dorábaš mlieko, už ti padá ako mucha do šechtára Zväz mliekárov. Pestuješ repu, zavŕta sa do nej Zväz repárov. Pri takom majetku je i ľan, konope, či ho neomoce Zväz lanárov a konopiarov s Centrolenom. Nájde sa i sója, olejnaté plodiny, už ti ich šliape Zväz pestovateľov sóje, Zväz olejnatých plodín… Nemôžeš predať liter mlieka, jahňa, hrsť semena, konár zo stromu, aby si neplatil isté percento týmto inštitúciám mliečnym, živočíšnym, horárskym, plodinovým, zriadeným ako úrady podľa centra, krajiny, okresu, obce. Všetko ti to rozkazuje, vydáva smernice a — pýta. Beda ti, ak si nie členom, vybojkotujú ťa z tohto sveta, nebudeš môcť nič predať. Hotová diktatúra. Príde čas, že mi rozkážu, koľko môžem mať nohavičiek, tebe, koľko cigár môžeš vyfajčiť, koňaku vypiť, a ak by si chcel vyše zákonitej miery, organizuj sa v Zväze plátenkárov, fajčiarov, alkoholikov, dávaj prosby skrze Hospodársku radu podľa počtu a miery na nižší, prostredný alebo najvyšší úradný stupeň, plať všade príplatok všetkým úradom a zväzom, hyň netrpezlivosťou alebo iným neduhom… Fu!… Aby ho porantalo! Máš plno hostí na zajačinu, chrbát, čo je najlepšie, zhltnú, tebe zostanú laby… Prečo by bol môj tabak o celé tri koruny horší?

Petrovič s úľubou počúval tetku, ako čo by seba počúval. Zišli sa dvaja rovnakí a rozumeli si navzájom. Prikyvoval jej so schválne ustarostenou tvárou na znak súhlasu. Pani Miklasovú tešilo, že má takého pozorného poslucháča, a púšťala na mlyn všetku trpkosť svojho boľavého života.

— Obilný monopol trošku pomohol, — osladzoval jej blenové reči, — ceny sa zdvihli.

— Obilný monopol je dobrý pre SOS, po slovensky omáčku, úradne Slovenskú obilnú spoločnosť, čo je jedno a to isté, — nepripustila rozhorčená tetka. — Dodávam nové obilie a musím prevziať zo starého, rozumie sa, drahšie, ako som predávala nové… Môžeš dostať miesto prírodniny bon, ale ho predáš najviac za 75 %, možno i za menej, ak je na burze menší kurz… A poplatok pre SOS ťa neminie. Musíš platiť, či chceš či nechceš. Vravím, diktatúra!…

Zdola bolo počuť cveng a volanie na slávu. Tetka zastavila na chvíľu svoj rapkáč a počúvala. Nebolo možné vybrať z hluku, koho oslavujú.

— A tí dolu, — ukázala s opovržením pod seba, — nič nevedia o tom všetkom. Tých by bolo treba usmerniť, lebo robia chaos, aký bol pred stvorením sveta. Bola som niekoľko ráz medzi nimi, ale som nevydržala. To je len nepotrebný národ. Samý svár a lož. Človek zdá sa ti prirodzený, má hlavu, ruky, nohy ale odrazu ti začne niečo čítať, už je všetko krivé, afektované, nepravdivé. Človek zdá sa ti veselý a zábavný, ale začne čítať, už leje svoje chrenové slzy, že musíme zavolať Veronku, aby doniesla handru a poutierala mláčky. Človek zdá sa ti pokojný a mierumilovný, ale začne čítať, a hneď je samá vzbura, podpaľovanie, plamene, dym, revolúcia, krv, že ti prídu na um hasiči a policajti. Človek takto tučný, najedený, zjedol práve sedem chlebíčkov, a číta ti o hladujúcom ľude, o pánoch, ktorí cicajú masť národa, opíjajú sa jeho krvou… Fu! Je to taká zodratá téma ako Cigán v kolibe… Kriví rukou ako ľudová fronta vo Francúzsku a berie si ôsmy chlebíček… Samý klam v krásnych, veľkých slovách. Básnik má byť predovšetkým úprimný, čo na srdci, to i v živote. Nie, čo mu nadiktoval bohvieaký lapaj… A ako sa ti delia!…

— To viem z výboru, — chcel niečo povedať i poslanec.

— Nevieš. V tom sa ani pánboh nevyzná. Mne to dcéra probovala vysvetliť, ale ani ona nevie. Máš individualistov a kolektivistov, máš tradicionalistov a novátorov, formalistov a neforemníkov, čistých a propagandistov, idealistov a realistov, nadrealistov a podrealistov, bdiacich a spiacich, logických racionalistov a zo sna tárajúcich freudistov, katolíkov a pohanov, oslobodených a slúžiacich, pravých a ľavých, červených Španielov a frankistov, nacionalistov a internacionálov, európskych a domácich, mestských a dedinských. Mohla by som ti vyratúvať do večera… Dolu chodia samí ľaví, preto ma ide puknúť!… To je medzi nimi ako v politických stranách. Každý má iný program, a ako tvoja strana zavrhne komunistickú, tak tu mladí odsudzujú starých, propagandistov čistých, európski domácich, katolíci evanjelikov, židov a pohanov, a vice versa, kolektivista individualistu, a naopak, praví ľavých, ľaví pravých, zo sna tárajúci všetkých a všetci bdiaci zo sna tárajúcich, no, a medzi Španielmi je taká pračka ako v Španielsku… Dcéra Mária sa nazdá, že k nej chodia len ozajstní umelci so zvučnými menami, ale to sú iba tí najkrikľavejší, ktorí najviac debatujú na večierkoch, najviac prednášajú o svojich tvorbách, najviac chodia po hlavách iných menejcenných, ovplyvnených, nepôvodných epigónov zastaraných ideológií… Strašne kričiaci, neskromný národ, ktorý si myslí, že spasí svet, a keď spasí, aspoň preporodí… Darmo jej vravím: „Rozpusť ten svoj salón!“ Ona chce byť spisovateľkou. Bez salóna by jej to nešlo. Ak budeš čítať, že Mária Kylianová napísala znamenitý román „Topor smrti“, uvedom si, že za pochvalnou kritikou stojí Zväz spisovateľov, ktorý má sídlo v mojom dome a ktorý, na nešťastie a vlastnú svoju hanbu, indirektne ja financujem v podobe rozličných poplatkov, ktoré dávam dcére ako apanáž, obracajú sa u nej na rozličné koktaily, nápoje, obložené chlebíky a krémy… To sú poplatky za uznanlivú kritiku literárnych priateľov, združených v salóne mojej dcéry.

Vyrozprávala prípad, ako jej dcéru hanil istý literárny kritik v Literárnych správach, aká je netalentovaná, neprirodzená, falošne sentimentálna, stará impresionistka, ani povrch nevie zachytiť, nieto hĺbku duše a myšlienky, naoko skromná, ale zato potajme neobmedzene ctižiadostivá nula… I mňa to nahnevalo. Konečne, moja dcéra. Azda len nededila tieto vlastnosti po mne. Dotklo sa ma to. Mária, pravda, bola celá zúfalá. Poradila som jej, aby toho kritika zavolala do svojho literárneho salónu a dala sa mu dobre najesť a napiť, eventuálne usporiadala vychádzku na Devín alebo do Viedne. Urobila to, a jej najnovšie novely v Literárnych správach ten istý kritik vychválil do neba. „Aká originalita! Aký expresionizmus! Nadindividuálnosť! Objektívnosť normy proti subjektívnosti vedomia individuálneho.“ Tak nejako. „Antropomorfizmus“, či čo? Rozumieš ty tomu?

— Ani slovo.

— Vidíš, akí sme my duševní chudáci, horší ako chladná teľacinka.

My nevylúdime taký chválospev.

Keď Petrovič naštrkol zasa Dubca, jej hnev sa ešte zväčšil, a trepúc rukami okolo svojich líc, šmárala slovami, kropiac ich vlastnou slinou:

— Tabak je ako literatúra mojej dcéry. Keď je poplatok, i tá stará baba, čo váži tabak, pritisne bruchom vážky, aby viacej vážil. Keď sa kritik naje a napije z tvojho, i tvoja novela je hneď obsažnejšia, ťažšia, lepšia a cennejšia. Ja tým kritikám neverím. Jeden druhého chváli v tom Zväze spisovateľov. Je to Zväz samozbožňujúcich sa spisovateľov.

— Ale Dubec, — pripomenul poslanec.

— Ach, Dubec! Dubcove deti? Ty vravíš o deťoch? Viem, že má plno detí. Nemravník! I tu vydiera sprosté ženské duše.

Poradila mu, že bude najlepšie, keď sa obráti na „osvietenú“ pani Mahulienu Činčarovú, majiteľku rubínového prsteňa. Ona vedie matriku o každom panghartovi. Každý rok ich prepisuje zo starého kalendára do nového.

— Ostatne, i ja ti môžem povedať, — zamyslela sa na chvíľku, utierajúc si šatôčkou kútiky očí a úst. — Otázka je, či tvoja klientka už dostala niečo od nej?

— Ani fuka.

— Tak nie je zavedená do domácej matriky, ináč by dostávala, lebo sa jej musí dať, že platí riadne. Ale i ona berie poplatky, — zavzdychla, ako čo by ich sama platila, — bez poplatkov nič. Dvadsať percent, keď sa dievča narodilo, tridsať, keď chlapec, ako čašník od vyplácanej sumy, ale tento si to pripočíta k účtu, a Mahuliena odpočíta. Vidíš, i tu sú ženské ukrátené vo svojich právach. Ako poslanec by si mal zakročiť, — plietla do reči posmešne. — Sumy sú rozličné podľa akosti matky. Sedliačkam platí mesačne dvesto-tristo korún, tanečniciam i päťsto. Rovnoprávnosť! Riadna mesačná výplata na deti je vraj, ako mi to Mahuliena rozprávala, asi tritisíc korún. Sú také prípady, že sa pokoná raz navždy okrúhlou sumou, vtedy je i poplatok väčší… Ak teda tvoja klientka nedostáva, nie je zavedená v domácej matrike. Musíš sa obrátiť rovno na ňu, na „osvietenú“. Dubec by ti povedal, že na to má osobitnú úradníčku. A to je ona — Mahuliena. Z „mámilej“ sa stala matrikárka. Bolo treba i ju zaopatriť. Takto je zabezpečená na mnoho rokov. Má právo brať poplatky za utratenú nevinnosť. Fu!

Pani Miklasová si takýto poriadok ošklivila, Petrovičovi sa páčil. Pochválil Dubca, že sa aspoň stará o svoje deti.

— O bastardoch, — zakríkla ho tetka, — o svojom svinstve vedie evidenciu, ale o svoje zákonité dieťa, ako sám vravíš, sa nestará. To v domácej matrike iste nebude. Iste je len v riadnej.

Hádali, ako to môže byť.

— Možno nevie o dieťati, — proboval rozlúštiť záhadu.

— Sotva, — zavrtela tetka rukou v povetrí, — nedá sa predstaviť, že by sa milenka nebola zaujímala o vyštvanú ženu.

— Spočiatku nepoviem, — mudroval poslanec, — ale potom, keď sa nik nehlásil, zabudol na ňu. Pri toľkých deťoch je veľa starostí, nebol by div, keby sa jedno stratilo. Veď je to aspoň dvadsať za tých dvadsať rokov…

— Čoby, — opravila, ho, — len dvanásť. Sama mi spomínala, že už tretí rok, čo nejde trináste. Zafikala, že je to pre ňu škoda, ročne aspoň tristo šesťdesiat korún, keď sa šacuje matka čo len na mesačných tristo korún. Rátať vie tá Mahuliena!

Petrovičovi bolo smiešne takéto oceňovanie detí a percentuálny zárobok na nich. Tetka si zakryla uši dlaňami, ako čo by ju smiech urážal a nechcela ho počuť. Je smutné a raz nie demokratické klásť na úroveň neskúsené dievčatá tým všelijakým strakatým Oľgám, Lujzám, Irenám, Lámam a Cifrám, ktoré stoja v Dubcových stajniach, podľa toho, koľko litrov je napísaných na čiernych tabuľkách nad ich rohami, alebo podľa toho, aká je to rasa a koľko vážia. Petrovič nevidel v tom nič znehodnocujúce, začal sa chechtať a tvrdiť, že tie dievčatá iste vedia, čo robia. Porovnal Dubca s dobrým gazdom, ktorý takto len získa, lebo žena s dvanástimi deťmi pri jeho spoločenskom postavení by ho iste stála viac ako tých tridsaťšesťtisíc do roka, koľko teraz platí.

— Ale by mal aspoň ženu, — nedala sa presvedčiť.

— Takto ich má desať, a lacnejšie, aj o potomstvo je postarané, i úradníka — matrikára zamestnáva.

Nedala sa rozveseliť. Zvážnel i on, aby si ju nerozhneval, nakoniec jej prisvedčil. On to len tak, zo žartu. Terajší svet je vo všetkom prevrátený. Medzi ľuďmi sa vzmáha nenávisť k ľuďom a láska k zverom, preto sa ľudia stávajú zvermi k svojim spolublížnym. Táto výpoveď sa síce nehodila do rozhovoru, ale tetka odobrila výrok:

— Taký Dubec i so svojou matrikárkou, matrikou a zamatrikovanými je hotový Zväz zvierat.

— Lenže tu predsa aspoň platí aké-také poplatky zamatrikovaným členom, — ukázal na rozdiel poslanec.

— A zamatrikovaní členovia matrikárovi.

— Členovia predsa niečo dostanú.

— Mal by si niečo robiť proti takýmto mravom. Nie je to na vydržanie. Odoberanie tabaku by sa malo tiež zreformovať.

— Urobím, čo môžem, — sľúbil, — chyba je len, že som sa nedozvedal, či je v tomto zväze i môj klient.

Tetka sľúbila, že sa o tom prezvie a oznámi mu výsledok.

— Ak by žiadala poplatok za výťah z matriky, vďačne zaplatím.

Vstal a bozkal tetkinu čiernu žilnatú ruku. Odprevadila ho až do pitvora. Stiahla svoj hrmotný hlas do šepotu, aby nepočuli dievčatá v kuchyni:

— A vieš, že sa tá obluda zaujímala i o tvoju dcéru Želku?

— Hovorilo mi čosi dievča, ale to bola len taká kurtoázia, taká akási malá zdvorilosť.

— Ó, nie. Vážne.

— Vážne?

Petrovič zložil klobúk, ktorý už mal na hlave, nohu vystretú ponad prah, že vyjde, stiahol k nohe, stojacej ešte v pitvore. Čosi ho príjemne pošteklilo, hrdosť mu vstúpila do hlavy a rozhostilo sa v ňom príjemné uspokojenie.

— Vyhodila som ho. Ale si daj pozor na dcéru. Ona je schopná i s týmto úžerníkom koketovať. Ani nie z lásky, skôr zo šibalstva. Aby sa nepomýlila. Taký starý pavúk má pevné siete. Ešte ti ju omoce.

„Ani by nebolo zlé,“ prelietlo mu hlavou, „za ženícha by bol dobrý.“ Predstavil si kaštieľ, ohromné tably polí, neprehľadné hory. „Nebolo by zle. Ani je nie starý. V mojom veku,“ ozývalo sa mu v mysli.

— Vyhadzovať si ho nemusela, Kornelka, — nepozdalo sa mu. — Takí páni sa nevyhadzujú. S takými pánmi sa musí jemne, v rukavičkách, po aristokraticky. To by sa malo napraviť.

— Ešte raz ho vyhodím, ak príde pokúšať, — zahúkala energicky.

„Čo chodí k tebe, a nepríde rovno k nám?“ pozastavoval sa. „Nevie moju adresu?“

— Vyhodím, — zatínala päste, — nechcem, aby sa niekto z rodiny dostal do domácej matriky osvietenej panej.

To už bolo ovalenie drúkom. Petrovič sa urazil. Zdržal sa príkreho slova, ale nemohol zahaliť vetu:

— Prisprosté je to. Keď už, tak riadna matrika, — vykĺzlo mu z úst, čo ho hneď zamrzelo. „Nemal som to pred tetkou hovoriť, to je osoba, ktorá na všetko hľadí mrzko.“

— Teda sa nezaujímať u Mahulieny? — uštipla.

— Netráp sa, Kornelka. Budem sa sám zaujímať.

— Pozor na diviaka!

Rozišli sa trošku rozladení. Tetke po druhý raz už ani ruku nebozkal. Pomýlilo ho celkom vedomie, že sa Dubec o jeho dcéru vážne zaujíma. Len aby to bola pravda. „Nie, nebolo by to zlé. Vyexámenujem Želu, čo to bolo. A s tými dubcovskými procesmi trošku počkám. Lepšie bude predbežne čušať.“

Na prízemí, zíduc zo schodov, počul cez otvorené dvere neustálený hlas mladého človeka. Deklamoval. „Iste ktorýsi španielsky červený kohútik,“ skočilo mu do myšlienok a pošteklilo nos na usmiatie.

Jasne počul:

Petrovič nebásnil nikdy, ale tu sa mu odrazu mimovoľne tisli slová do nasledujúcich rýmov:

Myslel na Dubca a na Želku… „Nie, nebolo by to zlé.“

21. Tri koruny štyridsaťjeden halierov

Na uhle Palisád a Sládkovičovej ulice vynorila sa z riedkej polotmy vysoká, strojná dáma. Šla bystrým, dievčenským krokom, hádžuc plecami a lakťami okolo seba. Čierna kapsička na podlaktí sa kolembala. Málo chýbalo, že mu nevlietla do náručia. „Letí slepo, ako vietor,“ zazrel na ňu a zavrčal: „Pardon!“ Videl lovecký, žltkastý klobúčik, stiahnutý nakrivo k uchu. Na klobúčiku sojčie pierko. Hneď mu bol známy i čierny kožuch. „Pani Estera!“ zaradoval sa a hneď i zažialil: „Ešte vždy ten istý klobúčik!“

— Milosťpani! — zavolal za ňou a zastal odhodlaný, že ju odprevadí na niekoľko krokov a dozvie sa aspoň, ako sa má a čo robieva. Tak dávno chcelo sa mu s ňou stretnúť, navštíviť ju. Ale keď je vždy toľko roboty, že nestačí.

Obrátila sa a pozrela letmo, kto to za ňou volá. Poznala svojho podporovateľa. Podbehol za ňou a prichlopil jej ruku obidvoma dlaňami. Z jej úsmevu uzatváral, že i ju toto stretnutie teší.

— Ako sa ponáhľate, — začal rozhovor, idúc s ňou. — A kde?

— Tu na Vlčkovej bývam.

— Môžem s vami? — ponúkol sa.

— To je tu hore vŕškom, hore schodmi, na tretie poschodie a na povalu. Nevyvládzete, — premerala ho od hlavy po päty.

— Taký voňavý vetrík, viete, podchytí a zdvihne.

Vyšli Kuzmányho ulicou skoro na samý vŕštek.

— Už som tu, — zastavila sa pred úzkymi, zahrdzavenými železnými dvierkami, odkiaľ ešte viedli drevené, vyšúchané, polozhnité schody hore medzi krovia a stromy. — Nepustíte ma ďalej?

Neodpovedala hneď. Jej myšlienky prebehli izbičkou a kuchynkou, ako ich ozaj ráno nechala, či je tam dnu všetko v poriadku. Mýlila ju úbohosť výstupu a malosť jej bytu. Radšej by bola videla, keby sa poslanec obrátil a šiel naspäť dolu vŕškom, ako hore k nej. Petrovič jej držal ruku a čakal na odpoveď. V jeho očiach bola smutná a verná oddanosť, ako keď pes čaká, že ho pohladia, a rád by položil svoju hlavu na pánovo lono.

— Bývam vysoko, — vykrúcala sa.

„Košík,“ myslel si a zamaskoval svoje sklamanie veselosťou:

— To sme už počuli. Vysoko zornička, zahúdol, ešte vyššie nebe.— Nepustíte ma do neho? Teraz by som mal povedať: „Do videnia!…“ Bolestné: zvrtnúť sa pred prahom.

Očistom zosmutnel a nízko spustil hlavu.

— Krásne nebo! — zasmiala sa mu. — Do takého neba by sa vám nechcelo ani po smrti.

— Ale za živa.

Chcel povedať, že nebo robia anjeli, ako je ona, ale to sa mu zdalo banálne. „Prečo sa tak zdráha?“ pýtal sa sám seba, „veď nič nie je na tom.“ Potom sa opravil: „Horký nič… Taká je ako moja žena pred dvadsiatimi rokmi,“ porovnával. „Starý typ.“

— Keď nie, nuž nie, — znížil sa ústami k jej ruke. — Inokedy ma zavoláte. „Aké spôsoby má Dubec, že má prístup do každého kostola, kde sa dievčatá modlia. Ja sa potkýnam na prvom schodíku… Tanečnice, to by som rozumel, sedliacke panny, to je ľahké… Prišiel by sem!… Zdá sa, že je nečakane tvrdá broskyňová kôstka…“

— A viete, milosťpani, že by som ja i úradne mal právo podívať sa na vaše gazdovstvo?

Nebolo to vážne povedané, len ju tak podchytával. Estera porozumela, že je to pre podporu, ktorú vykonal pre jej synáčika. Pán výborník, a teraz pán poslanec, chcel by sa podívať na biedu, či je ozaj taká, ako ju opisovala vo svojich žiadostiach. Či nebýva v prepychu a v nádhere? Nebude chcieť nazrieť do skríň? Vraví síce žartom, ale myslí vážne.

— Keď úradne, tak teda prosím, pán poslanec. Uvidíte moju chudobu, —— popustila, — to je celkom iné.

— Viete, treba nájsť vždy formulku, — zahováral svoj žartovný netakt, ako si svoje správanie pre seba charakterizoval, — právny titul pre návštevu… Nemyslíte si azda, že idem k vám naozaj úradne?

— Len úradne, teraz už len úradne, —— ochladila ho a pritom sa zasmiala. „Veľmi dobre viem, že nejdete úradne,“ cvendžal smiech, „ale ja sa budem toho držať,“ trčalo predsavzatie za smiechom.

Fúkol akýsi chlad na obidvoch. Mlčky vyšli. Otvorila a chcela ho pustiť vopred ako hosťa. Nedovolil. Že sa v tejto blankytnej výške nevyzná a poblúdil by. Hlasným smiechom potvrdila, že býva vysoko, ako vták na haluzi, ale v hniezde by bolo ťažko poblúdiť. „Ešte by vošiel do kuchyne, a tam sú zvyšky z raňajok,“ prehradilo ju a vošla prvá.

Šli úzkou chodbičkou, ktorá nahradzovala predizbu. Svetlo padalo do nej z otvorenej kuchynky. Pribitý vešiak so šatami, zásterkami, pulóvrom a dáždnikom, malá chladnička prekážali, aby dvaja mohli ísť vedľa seba, aby niečo nezachytili, alebo do niečoho nedrgli. Petrovič nazrel i do kuchynky. Bolo mu čudné, že na takom malom priestore sa dá variť. Obratná kuchárka by si tam lakte dotĺkla. U nich je sporák väčší.

Obytná izba zdala sa mu nabitá náradím, hoci bolo v ňom náradia málo. Skoro do štvrtiny ju zaplnil široký fotel tehlovej farby, ktorý slúžil i za posteľ, lebo postele nebolo vidieť. Tento moderný kus náradia akoby vládol v izbe a zakrikoval ostatné vážne zvyšky, ktoré kedysi stáli v staromódnom, dobrom meštianskom priestrannom byte. Okrúhly politírovaný stolík z tisiny, hotový na roztiahnutie, s okrúhlymi nôžkami, okolo neho tri stoličky (kedysi ich bolo aspoň dvanásť) s napuchnutými mäkkými súkennými operadlami, tiež tehlovej farby, so štvorcovými operadlami, rozložitý, žltý komód so zásuvkami a čiernymi, oblámanými gombicami, na ňom malé, štvorhranné zrkadlo v drevenom ráme, vrtiace sa medzi stĺpikmi, pred ním starý, kožený album a veľká fľaša kolínskej vody. Pri komóde na stene visiaci slamený pokrovček s niekoľkými vyšedivenými fotografiami.

Keď pani Estera zavrela široké jednokrídlové dvere, zjavili sa dva veľké olejové obrazy. Na jednom spoločne mladý manželský pár, na druhom bledovlasý chlapček. Pod nimi vyfarbený erb s vejúcou stuhou a na nej meno: Georgius Dvoreczky, anno Domini 1230.

Veľkým oblokom vstupovala do malej izby obloha a napĺňala ju svojím belasým svetlom. Zdola do polovice obloka sa dvíhali vežičky strieborných smrekov. Vidieť bolo svah so zoschnutou trávou, kostry bazičkových krov s tenkým chodníkom vedúcim za vŕštek v poli. Bolo veselo od slnka, ktoré sa klonilo a akoby cez plece zaškúlilo do jedného kútika v izbe.

Petrovičovi sa zastavil zrak na rozšírenej podobločnej doske. Upútala mu pozornosť malá izbová záhradka s miniatúrnym brezovým plotíkom. V nej niekoľko lístkov a vetvičiek medzi troma-štyrmi kamienkami. Spod zeme vyrastali pichľavé hlávky drobných kaktusov.

V izbe nebolo vidieť biedu, len akýsi zármutok šiel od olejových obrazov a farbistého zemianskeho erbu. Nemo sa kĺzal po holej dlážke, po úzkom, zelenkavom koberčeku k izbovej záhradôčke a odtiaľ sa vkrádal do srdca. Kus bývalého prepychu v čistej chudobe. Taký smútok sa chytá ľudí pri každom zhorenom hrade, ošarpanom kaštieli, spustnutom parku, zašlom a už slepom rokokovom zrkadle. Melanchólia zanikania starej krásy, bohatstva a veľkosti, pokorenej pýchy, ktorá padla na kolená, a skláňajúc hlavu, vzbudzuje ľútosť.

Estera zbadala Petrovičov pohľad.

— To je zem z nášho majetku, — ukázala na záhradku a usmiala sa. —— Z celého parku mi len toto zostalo. I tie tri kamienky sú z chodníka, po ktorom som chodievala a dívala sa na záhradníka, ako polieva pažiť, kvetinové hriadky a kolesá. Teraz ich ja polievam touto krhlič-kou.

Vyňala zo stolíka detskú krhličku.

— Alebo touto malou striekačkou, — vzala do ruky striekačku. — A tu mám malý rýľ, motyku, ktorými ryjem, prekopávam.

„Ako sa len môže smiať? Veď je to veľmi smutné,“ neveril úprimnosti jej smiechu. Ale jej smiech šiel zo srdca. „Celkom prirodzený, a predsa neprirodzený, lebo niet preň príčiny.“

— Nebanujete?

— Nebanujem. Za čím?

— Len nejedna slza vypadla na tie kaktušteky, —— pochyboval.

— Plačete vy za starými rozprávkami, ktoré vám matka rozprávala? Že nenašli pravdu na svete, že Zlatovlásku pálili?

— To bolo dávno.

— I toto je taká krátka rozprávka, ktorá bola dávno. Začínala sa hentým armálesom a skončila sa touto záhradkou. Stará, otrepaná, ktorá dojíma, len keď ju prvý raz počujete. Rozprávka o pánovi, ktorý sa stal žobrákom. Mal všetko: mladosť, bohatstvo, veľký dom, záhradu, polia a má izbičku a takúto kvetinovú záhradku. Strašne každodenná rozprávka. Vidím ju denne, počujem ju denne, zvykla som na ňu, preto ju už ani nepočujem, ani nevidím, ani nesmútim. Mala by som sa naplakať! Ani slzičky! Pozrite!

Nastavila mu oči a úsilne ich rozšírila, pričom zvraštila čelo a málinko zdvihla nos. Petrovič videl pod tenkými čiernymi klenbičkami obŕv dve okrúhle šedivé kvetinky očí s lesklými, zväčšenými zrenicami, ako čo by na tie kvetinky padli dve kropaje rosy z dlhých, tônistých riasnic. Zrenice sa triasli, ale to len svetlo mihalo v nich.

— Pri takýchto očiach aký koniec? — vypadlo úprimne a ticho z Petroviča. — Máte pravdu: neplakať! Lenže darmo zvoníte. Rozprávka ešte nemá konca. Len sa začína. Nie je to jediná záhradka, ktorú máte. Tamtá, — ukázal k obloku, — je krátka minulosť. A tamten obraz? — zvrtol hlavu k portrétu svetlovlasého chlapca. — To je on?

— On. Môj chlapec.

— Druhá záhradka. Záhradka budúcnosti.

— Je ich ešte i viac?

— Ešte jedna. Záhradka prítomnosti, — pozrel na ňu od nôh k hlave. — To ste vy… Mnoho krásnych pukov…

Estera čakala čosi také ako vyznanie lásky. Žiadalo sa jej počuť lichotivé slovo, len keby ono bolo inde, a nie u nej — v byte. Pokarhala sa, že nebola dosť odmeraná. Kocúr je na streche a rád by sa pobavil s mačkou. Veď mu ona vytrie fúzy, len nech zdvihne labku, umienila si pre prípad, ak by pán poslanec chcel byť dôverčivý.

— A záhradníkov by sa našlo…

„Už začína,“ myslela Estera. „Hneď ho zoženiem z vysokosti, z hrebeňa, nech chodí po zemi.“ Siahla po svojej kapsičke a vyňala papierik. Bolo na ňom napísané: „Z čoho človek môže vyžiť?“

— Ťažko je púšťať nové stebla. Život nie je záhradník. On skôr podpiluje živé stromy pri koreni. Prečítajte si, —— dala mu papierik. — Vystrihla som si to z ktorýchsi novín.

Čítal:

Kým čítal, smiala sa:

— Iba ak pri takomto spôsobe života. A ten váš záhradník je skôr agent, ktorý kým svoj tovar núka, je milý, usmievavý, zdvorilý, hotový na všetky podmienky, na tie najmenšie splátky, ale keď nahovorí kupujúceho a on sa mu podpíše na objednávací lístok, beda! Hneď je náročný, hovorí z koňa, len probujte nezadržať splátku! Jeho upomienka veruže nebude usmievavá, milá a zdvorilá.

Založil lístok a zadíval sa na ňu. Chcel vysliediť, prečo mu ho dala? Má to byť narážka na jeho blahobyt a vlastnú chudobu, aby sa cítil rozdiel? Či chce vyvolať sústrasť k sebe? Či chce povedať, keď už nové puky, dobre, ale potom nech sa pán záhradník stará o záhradku a firma nech je zdvorilá i vtedy, keby stránka nezadržala splátku? To je: lifruj, ale ja ti nedám nič? … Azda ona žije podľa tohto receptu? Na poslednej otázke sa zastavil. To by bolo úžasné … Tetka Kornélia sa ponosuje, skoro narieka, že je mnoho poplatkov, osvietená pani Mahuliena vypláca do troch tisíc za jeden mesiac na Dubcove nezákonné deti, pani Mária píše romány a robí chlebíky pre nepotrebných básnikov, Želka vyhodí za trvácu onduláciu s príslušnosťami sto korún. V myšlienkach otvoril skrine, kde visia šaty jeho ženy. Prišli mu na um voľby, sedliaci po dedinách, ktorých videl, vyhodené milióny na iluzórnu vôľu ľudu, cvengli jeho vlastné dôchodky, vynorili sa všelijakí tí žobráci inteligentní a neinteligentní. Čo sa tu stroví peňazí! A toto pekné stvorenie s jedným klobúčikom so sojčím pierkom zháňa recepty, ako by bolo možné vyžiť denne za tri koruny. Nie div, že rozpráva o falošných záhradníkoch a úlisných agentoch.

Pocítil smútok a zahanbil sa sám pred sebou. Ako keď ju prvý raz videl, chcelo sa mu i teraz pomôcť, aby zahnal ťažkosti života a bolo okolo neho veselo.

— Dajte mi ten papierik, — poprosil, — zíde sa mi ako poslancovi. Dobrá satira.

— Tí, ktorí majú dosť zo zemských majetkov, — štebotala so smiechom, — sú presvedčení, že je možné žiť podľa takýchto receptov. Ten, čo recept vymyslel, bol sväto-sväte sýty, sedel pod strechou a v teple.

„Myslím, že už zoskočil zo štítu a pestovanie ruží nechá tak,“ víťazila v duchu, keď videla jeho ustarostenú tvár.

Nebolo tak, lebo Petrovič sa chcel dostať s papierikom k svojej tobolke a odtiaľ vyňal iný papierik. Vytiahol tisícovku, vopchal ju bystro do nohavíc, tam ju zošúľal, a keď odchádzal, strčil ju ako prútik medzi kaktušteky. Uskutočnil myšlienku, ktorá ho pokúšala už vtedy, keď ho prvý raz navštívila v jeho byte, a potom, keď mu prišla ďakovať za udelenú podporu. Chcel dobrosrdečne pomôcť peknej žene, aby nebola nútená žiť podľa takých ohavných receptov.

— Aby ste si nemysleli, že ja podľa toho receptu žijem, — zostávala usmiata jej tvár, keď mu podávala ruku na rozlúčku. — Veru nie, — triasla hlavou, — to by bolo trošku skúpe. Vystrihla som si to len kvôli kuriozite.

„Nič nezbadala!“ Ustaľoval v duchu trošku sklamaný, že mala zbadať, tak by sa bola vyvinula malá škriepka, a bol by mohol ešte chvíľu zostať. Škoda!

Idúc dolu vŕškom, zapochyboval o šľachetnosti svojho činu. To nebol spôsob. Ešte sa urazí. Ľudia radi majú peniaze, len neradi vyjavujú túto lásku pred inými, ako čo by to bola mrzká vlastnosť. V myšlienkach sú peniaze prvé, v rečiach ostatné. Peniaze zadarmo — vec nečistá, podozrivá. Peniaze si chcú ľudia vyrobiť, zaslúžiť. Potom si predstavoval, čo ozaj pani Estera urobí, keď tú bankovku nájde. Poteší sa jej, a či ju to bude mrzieť? Bolo by hlúpe, keby sa nedovtípila, že sú peniaze od neho. Ale kto iný by tak sproste vyhadzoval peniaze? Len on!… Mohol ju aspoň obliznúť, ako poštovú známku, keď boli tie červené ústa tak blízko. Dubec inak pokračoval… „Ja som chabec,“ hundral si, „nikdy nebudem mať dvanásť nezákonných detí…“

Lepšie takto. Robí to dojem nezištnosti. Keď tisícku nájde, je pravdepodobné, že mu ju príde vrátiť. Bude príležitosť byť s ňou a presvedčiť sa, že je to poctivá žena, a vtedy sa jej celým srdcom zaujme… Ak nevráti? Nemusí byť zato nepoctivá, a vtedy sa jej ešte lepšie prizrie … Tetka by povedala:

Tá bankovka bola poplatkom, takrečeno vstupným do záhrady, v ktorej by si si chcel natrhať ovocia.

Nemusí to byť hneď ovocie s riadnou domácou matrikou, ako u Dubca … Môže to byť len taká knižtička, pre zábavu, pre rozptýlenie ducha … Trošku počítať v nej, polistovať …

22. Moc chvíle

Chvíľa, hoci je krátka, má svoju moc. I blesk, i hrom sú momenty, ktoré osvietia a strasú, ale kto podľahne chvíľke, stáva sa jej sluhom, kto nad ňou víťazí — jej pánom. Citliví ľudia obyčajne slúžia, tvrdí a rozumoví stávajú sa panovníkmi. Cit splaví človeka ako vlna triesku, energia postaví hrádzu, a keď chce, potečie voda hore kopcom.

Petrovičom hádzalo ako papierovou loďkou. U tetky Kornélie si hneď stal na jej stranu a šomral spolu s ňou proti zväzom a poplatkom, pri spomienke na Dubca, preto, že sa Dubec „vážne“ zaujímal o jeho dcéru, odhadzoval dva krásne procesy, pri mladej vdove Estere sa zarmútil nad jej žalostným stavom a posadil tisícku medzi kaktušteky. Dojem chvíle mu zvŕtal náladu.

U politika je to nešťastie.

Keď sa blížil Palisádami ku kaviarni Štefánii, počul akési hučanie, ako keď vietor duní v hore. Jasne rozoznal dupot konských kopýt, spev a výkriky.

Do polomrku medzi domami zablysla elektrická lampa vysoko na stĺpe pred kaviarňou. Ako čo by niekto zakresal. Iskričky sa množili. Začali zapaľovať plynové lampy. Zajagali sa obloky, sklo, limuzíny a kovové čiastky automobilov, ktoré tam v dlhom rade stáli. Žlté svetlo padlo na múry a zalialo ulicu. Tmavé postavy ľudí sa stali určitými. Tváre obeleli.

Všetko sa ponáhľalo smerom k hukotu.

„Niečo sa deje,“ počúval poslanec a pridal tiež do dĺžky svojho rozvážneho kroku. „Azda zasa demonštrujú,“ urážalo ho. Ešte sa nepresvedčil, a už odsudzoval. Veď len čo vyvolili svojich zástupcov do snemu, už sú nie spokojní. Nie že by sa na nich obrátili, nie, oni idú na ulicu a demonštrujú. Raz tí, druhý raz tí. Len včera vybili komunisti obloky na redakcii Vlastenca, lebo písal v záujme Japoncov, a nie Číňanov. Predošlého týždňa napadli redaktora Červenej spravodlivosti, že vítal červených umelcov. Odkiaľ to? — Z Etrúrie? Pred dvoma týždňami sa strhla bitka pri oslavách storočnice narodenia istého ruského básnika, ktorého chceli všetci oslavovať, ale sa nevedeli dohodnúť, komu slúžil väčšmi, či cárovi či uhnietenému národu? Dve rozličné ideológie sú ako dve baby pri jednom sporáku — pokojne neposedia. Čo to môže byť teraz?

Z kaviarne sa vyrútilo asi desať mladých ľudí. V náhlivosti si strkali ruky do rukávov svojich zvrchníkov a napochytre si ich zapínali a obväzovali. Petrovič sa dostal medzi nich.

— Ľaľa, pán advokát! Služobník! — poznal ho vysoký, buclatý červenolíci mládenec. — Poďte s nami!

To ho volal jeho vlastný koncipient dr.Malý.

— Vy tu? A čo je to, čo je?

Otázka bola zbytočná. Štefánikovou pochodovalo zo dvesto vysokoškolákov a iných mladých ľudí. Veselé ožiarené tváre s otvorenými ústami. Spievali Hej Slováci, mávali klobúkmi a triasli v povetrí päsťami. Poniektorý kričal: „Dolu s Golemom!… Dolu s Harastičkou!… Nech žijú Slováci!…“ Petrovič bol na čistom už vtedy, keď sa mu Malý pozdravil: „Služobník!…“ To sú praví. Ľaví pozdravujú: „Nazdar!“

— Protikresťanský film, — vysvetľoval dr.Malý advokátovi. — Chceme prekaziť. A v divadle spieva Harastička, speváčka spoza Dunaja. Nedovolíme!

— Dolu s boľševikmi! Dolu s cudzincami! Dolu so Židmi! Dolúúú!

Študenti s dr.Malým prebehli do radov pochodujúcich. Potiahli so sebou i Petroviča.

„Pôjdem chvíľku s nimi,“ neprotivil sa, „a tam na rohu, kde sa úži ulica, vyskočím z radu.“ Tešilo ho, že kričia proti Židom, a posmeľujúc blízkych, sám kričal.

Ťahalo sa všetko dolu ulicou ako hrmiaci čierny oblak, ktorý sa spustil na dlažbu a valí sa ňou. Električky zastali, obchodníci spúšťali rolety. Mladý, nízky, ramenatý študent, s podlhovastou, obnaženou hlavou, kráčajúci vedľa Petroviča, vysvetľoval mu trhanými a prudkými gestami, ako urážajú kresťanskú mravnosť a slovenský národ cudzie, medzi nás vplantované jedovaté bunky. Odrazu sa poobzeral, stíchol a s ním i ostatný spev a výkriky. V bočných uliciach sa ukázali policajti a zatarasili priechod. Odrazu tlačila pochodujúcich stena koní. Hneď potom začala tlačiť i od bokov, aby bola uvoľnená premávka a zároveň aby držala demonštrujúcich pohromade, stlačila ich rady a niekde na bezpečnom mieste uzavrela, kde by nezavadzali. Petrovič nemohol vykĺznuť. Darmo kričal, že je poslancom, nepočúvali ho. Musel kráčať s ostatnými. Zúril v duchu nad takýmto poriadkom. Potom nedbal, a keď sa pochodujúci spamätali z prvého prekvapenia a začali znova kričať i spievať, zaspieval s nimi a ešte hurtovnejšie znášal zo sveta Židov, Golema a Harastičku.

Zahnali ich do dvora mestskej radnice. Policajti odišli a len v bránach nechali strážnikov. Obloky úradovní sa zaplnili zvedavými hlavami. Samé spokojné a usmiate tváre. Jeden, tučný, krátky mestský radca s kostenými okuliarmi na nose, dal vyvaliť súdok piva pre zajatých. Druhý navrhoval, že sa pivo lepšie kĺže dolu hrdlom po viršliach s chrenom, aby teda urobili zbierku na dvesto párov viršlí. Bolo zrejmé, že obecenstvo sympatizovalo so zavretými. Strážnici neboli prísni. Prikyvovali na viršle a pivo, ktoré im študenti zďaleka ukazovali. Ktorýsi zavolal: „Dobrú chuť vám!“ Zanôtili Hojže, bože. Keď prvý verš odznel, žiadalo sa počuť povzbudzujúcu reč.

— Čujme pána Petroviča! Náš spojenec nech prehovorí! — žiadal nahlas dr.Malý. K jeho žiadosti sa pripojili okolostojaci:

— Čujme, čujme!

Poslanec dlho neváhal. Začalo i jemu byť veselo. Cítil sa nielen politickým spojencom, ale aj protektorom mládeže, a aby bol aj mecénom, po príklade mestského radcu dal priniesť vína a oštiepkov. Jedol s nimi a ťukal si, spieval, a keď počul, že chcú, aby rečnil, potiahol si rukou bradu, že mu trčala dopredu ako krivý turecký jatagán, čím sa chcel sústrediť a vyvolať v sebe nejaké myšlienky. Po chvíli začal:

— Bratia drahí! Načo sú úrady?

— No, načo? — rozhodil rukami akýsi mladý študent s otázkou, s bledou tvárou, stojaci obďaleč.

— Na to, — odpovedal Petrovič, tlesnúc si prstami na dlaň, „aby nás chránili pred každým nebezpečenstvom, ktoré chce naštrbiť naše osobné a občianske práva, už či sú to práva mravné alebo hmotné, či je to voľnosť pohybu, sloboda reči, mienky, presvedčenia, viery, zhromažďovania, či nedotknuteľnosť majetku, vlastníckeho práva, zárobku, živobytia a tomu podobné. Kto sa proti týmto mravným a hmotným právam previní, toho úrady majú naučiť poriadku. Ale úrady robia naopak…“

— Hohó! — skríkol nadstrážnik.

— Ticho! — zavolal mestský radca z obloka.

Nadstrážnik pozrel do obloka, usmial sa a zasalutoval.

— Nás zavreli do dvora, lebo sme chceli po ulici prejsť a zademonštrovať proti urážkam našej viery a našej reči. Len počúvajte!… Z každej brány, kde je obchod s hudobninami, počúvame na celú ulicu reči, spevy, rečňovanky štátov, ktoré z nášho milovaného jazyka nepripustia ani jeden mäkčeň, z našich spevov ani jedinký tón, z našich rečňovaniek ani slabiku. Nám lifrujú sem filmy z krajín, ktoré nepripustia k sebe ani jednu pohľadnicu s naším nápisom. Nám dodávajú cudzie herečky a speváčky, operety a hry tých štátov, ktorým my v ich vlasti nesmieme spievať ani Poza bučky, poza peň. Náš knižný trh a knižnice našich lepších ľudí sú plné literatúry tých dŕžav, ktoré nestrpia naše zvučné slovo ani v stajni. My staviame sochy cudzím výtečníkom a umiesťujeme ich na našich najkrajších námestiach, hoci oni, kým žili, nepripustili čo len črep našej keramiky do svojich kuchýň. My máme ulice, pomenované menami našich najväčších neprajníkov. My kupujeme tam, kde nemôžeme predať ani len triesočku z našich hôr, ani len jednu mizernú borovú šušku. My sa ešte i dnes klaniame tým, ktorí zo spupnosti neodpovedajú na náš „dobrý deň“. A keď sa dožadujeme národnej hrdosti, ani nie hrdosti, len takej tôničky sebavedomia, naše vlastné úrady nás bijú po ústach, naša vlastná tlač sa na nás oborí, naši vlastní politici nás zahriaknu, naši vlastní učenci nás presviedčajú, že sme nie národ, že naša reč je nie reč. Chcú nás utĺcť jednotou ako kyjakom. Veď dobre, áno, jednota, ale aby bola jednota, aby boli dvaja jedno, musia byť dve jednotky, a dospieť k vlastnej jednotke nám nedovoľujú, zastrašujú nás, ničia nám ju, drobia nás samých na štrk, aby sme sa sami nevedeli zjednotiť v tvrdý kameň, ktorý je potrebný do spoločnej stavby… Čo sme my?

— Hlúpi Slováci, — odpovedal ktosi nablízku.

— Nie ani tak hlúpi, — nadviazal Petrovič, — ako ochotní skákať do každej papule, čo nás chce pohltiť.

— A slabí, — dodal druhý.

— Otrockí ešte, — doplnil tretí.

— Áno, áno! To sú naše vrodené vlastnosti, — búchal sa poslanec po prsiach. — Za tieto vlastnosti nás potľapkávajú po pleciach, a my sme na to potľapkávame hrdí, my ho vyhľadávame, lebo, odpusťte mi, bratia, za úprimnosť: v nás je ešte jedna ponižujúca vlastnosť, ktorá škrtí každú dobrú sejbu, a to je naša bezcharakterná podlízavosť. Živí ju miazga osobného úspechu. My sme súci lízať parkety, aby sme sa dostali k milostivým pánom, aby láskavo vyhoveli nášmu žobraniu. My sme na stupni sluhov, ktorí sa tešia z prepitného. Psi, ktorí vrtia chvostom, keď vidia u pána klobásku… A keď vytrčíme svoje slimačie rožky ako dnes, keď neprosíme o almužnu, ale požadujeme, hneď nás šparcú, aby sme svoje rožteky stiahli a zmizli vo svojej škrupinke…

Kvôli čomu?… Kvôli poriadku, pokoju a tichu, aby smei naďalej boli mlčanliví, mäkkí, podlí, podlízaví, bezcharakterní, slimáci!… Nie! I pre nás sú polia! Von zo škrupín!…

— Von! Vóón!

Dvor zahučal. A keď hučanie stíchlo, z ktoréhosi obloka hrubo zareval tučný pán v tvrdom klobúku:

— Dosť! Nepočúvajte ho! To je agrárnik! Je členom štrnástich správnych rád! On sa už pasie!

— Ticho!

— Kuš!

— Dajte mu tam po rypáku! — volali na rušiteľa dolustojaci a hrozili päsťami do obloka. Tí, čo boli v obloku, strhli pána do izby. Lampa zhasla. Dvere na izbe sa otvorili a po krátkom šúchaní našiel sa nespokojenec v chodbe. Dvere šťukli. Pán si napravil klobúk, potiahol pod bradou kravatu, zavrtel hlavou, a nahlas hrešiac, pustil sa dolu schodmi.

Rečniaci poslanec počul výkrik a poznal po hlase Radláka. „To on preto, že nedostal mandát,“ zamrzelo ho také „krpčiarstvo“.

— A ešte jedno nás kazí: závisť, — obnovil po krátkej pauze svoju reč. — Závidíme si, najmä nášmu človeku náš človek. Nik nevyčíta, že latifundiá kupujú u nás bohatí Židia, o tom nenájdete slovka ani v Zemi ani v Nástupe, ale keď náš človek má škvarku, už ju delia, už píšu o demokratizácii pôdy. Keď náš človek má trošku vyšší úrad, už ho ťahajú dolu, a akoby im brucho mastil, keď mizne z povrchu. Keď sa nášmu človeku dobre darí, aká protivná vec! Nezdar by bol omnoho príjemnejší…

Myslel pritom na Radláka: „Ani on nemohol vydržať, že mám úspech, a bol by rád pohuckať mládež proti mne.“

Skončil svoju významnú reč vyznaním, aby sme si všetci chránili to, čo je naše, len nie svoje zlé vlastnosti, spod ktorých sa musíme oslobodiť, len vtedy príde naše skutočné oslobodenie.

Čo prinútilo Petroviča k takýmto rečiam? Domáca výchova, kde, ako vieme, bola pani Ľudmila absolútnou vlastenkou? Či to vybuchol prirodzený vzdor, ktorý sa rodí v človeku, keď cíti, že na ňom páchajú nespravodlivosť? Či práve tá rečníkom spomínaná zdvorilosť, mäkkosť a bezcharakternosť, ktorá chce ulahodiť každému?

Poslanec mal pred sebou nacionálnu mládež, a hoci bol prívržencom takzvaného „stredu“, kde sa všetko pokojne mieša ako v dobrej kuchyni, a keď sa i tlčie, to len kvôli dobrote a sladkosti múčnika: musel rečniť šovinisticky, aby sa poslucháčstvu zapáčil. To bola práve tá moc chvíle, ktorej podľahol.

Podľahol ale sa zapáčil. Nosili ho na rukách po dvore okolo múrov. Z otvorených oblokov mu tlieskali. Z jedného sa sypali na neho konfety z postrihaných novín a nepotrebných konceptov. Prišla nová zásielka vína s pečivom. Strážnici v bránach si šuškali medzi sebou:

— Dobre hovoril.

— Pravdu povedal.

— Takí keby boli všetci.

Petrovič sa znova presviedčal, že je v ľuďoch národný cit a že tento cit, keď je vtkaný do reči, býva najúčinnejší. Tie isté myšlienky mu šli hlavou, ako kedysi na kandidačnej schôdzke, keď pred ním a Radlákom kandidovali Maďara a poslucháčstvo sa vzbúrilo. Škoda tento cit potláčať a nevyužiť, kde sa dá, škoda ho nepestovať. Potrebujú ho najmä slabí, aby zosilneli. Nie, nezahynula myšlienka o národnom povedomí, akokoľvek sa usilujú ju znehodnotiť a sa jej vysmiať, že je to len reč, reč, reč, papierové vlastenectvo, nafúkaná fráza. Najkrajší epiteton je predsa len „národný“, a nikdy ho nemožno zameniť a nahradiť „internacionálnymi črevami“.

Vo dvore ich držali do jedenástej hodiny, pokým Harastička odspievala v „Národnom“ divadle a film Golem skončil svoj „židovský“ tisícmetrový galop.

Národná mládež odprevadila poslanca až domov. Keď sa s ním pri bráne s hlučným slávovolaním lúčila, Radlák pri olive, neďaleko ruského kníhkupectva Teremu, v parčeku pri Dunaji, najprv sa zdvihol z lavičky, potom zdvihol päsť a potriasol ňou nad svojou hlavou:

— Ja ti dám slávy! — zahrozil. A akoby sa spytoval stromov a kníhkupectva, hundral: — Je to poslanec? Sedliacky poslanec? Na to dal reverz, aby huckal nacionálnych holobriadkov proti tým, ktorých chceme práve získať?… Tí chňupi nevedia, komu tlieskajú… Ja ti zakúrim!…

23. Už sa hľadá jednotka

Rozčertený Radlák šiel do Múzeumky. Nevedel iste, či sa mu nedostalo niekoľko buchnátov do chrbta, keď chcel zobliecť Petroviča z krásneho národného kroja, len na to sa pamätal, že ho šutrovali k dverám, až za prah, a pred nosom mu zavreli dvere na kľúč. V Múzeumke sa mu žiadalo nájsť svojho človeka, najlepšie známeho svojho redaktora, ktorému by bol vyrozprával škandál, odohravší sa na dvore mestskej radnice, aby toho bezcharakterného poslanca hneď za horúca dali do novín.

Mal v rukách proti nemu nový veľký adut.

Múzeumka bola skoro prázdna. Pochodil poschodie, nazrel do biliardovne, postál pri kartároch. Nikde nik známy. Hodil sa do fotela, a chlipkajúc citrónový čaj, začal miešať aduty, ktoré už mal v rukách. K nim dá ten dneskajší, a hru vyhrá.

Nemohol sa upokojiť, že pri voľbách prepadol. Predseda mu sväto-sväte sľúbil mandát, a teraz nič, ani nežmurkne, ako čo by sa nechumelilo. A chumelí sa! Čo bude s ním? Azda sa má vrátiť k farbiarstvu, aby zasa chodil s belasými paznechtami ako pred dvanástimi rokmi, keď ho prvý raz volili? Čo bude so štátom, čo so stranou, keď v sneme budú sedieť celkom nezaslúžení hlupáci, ktorí sa ledva vedia podpísať a celá ich stranícka zásluha a vzťah k sedliackej strane je, že kedysi miškovali bravov… S ním, so skúseným politikom, nevypaprú!… „Ty vieš všetko prefarbiť,“ povedal mu sám predseda, keď ho posielal k Petrovičovi, aby získal radikálnych vlastencov. Vie o kadejakých politických machroch. Nebude metlou, aby ním zametali. On bude zametať! A už mal zametať a vymiesť toho bezcharakterného slabocha Petroviča, ktorý sa obracia podľa vetra ako plechový kohút na dedinskej veži. Aký je politik? Ventilátory na autobusoch, ktoré sa ženu dopredu, sa vše na jednu stranu krútia, a nie sem-ta.

Petrovič to bol, ktorý sľúbil vlastencom tri mandáty. Keby nie tento ľahkomyseľný sľub, bol by sa dostal do snemu ešte aj komisár Landík. Nech tak vlastenec Filipčík umrie, alebo uvalia na neho konkurz, alebo ho zavrú, stane sa ešte i tá hanba, že táto nula bude poslancom, a on, ktorý má také zásluhy, môže labu lízať ako medveď v zime. A to všetko preto, že bol v novohradskom volebnom kraji kandidovaný za Ökrösom a Petrovičom. To sú už poriadky! Prečo za Petrovičom? Za novým človekom? Aká je to spravodlivosť?

Radlákovi všeličo prišlo na um, nie nadarmo začrel obidvoma rukami do svojho kohútieho hrebeňa riedkych vlasov a pokmásal si ho.

Azda preto, že na kandidačnej schôdzke pomenoval predsedu hlupákom, keď sa nad Rozvalidom lámala palica a keď on, on, Radlák, umlčal Petroviča?

Petrovič to bol, ktorý na krajinskom výbore rečnil za autonómiu a za autonomistov, za Národnú akadémiu, plnú kňazov, čiernych ako uhlie.

Žena mu je zúrivá vlastenka, dcéra sa dá voliť v krčme za tajomníčku Spolku sympatizujúcich s vládnym Španielskom.

Vypláca podpory pekným ženským popredku, a potom si ich dá odhlasovať krajinským výborom.

Vynašiel akúsi slúžku a chce prišiť otcovstvo nášmu znamenitému a vysokozaslúženému generálnemu riaditeľovi Dubcovi.

Žaluje menom Rozvalida našu banku Kriváň, ktorá zlého šafára vyhodila a pozbavila penzie.

Čo viac, chce tohto výborného gazdu dostať do okresného výboru v Starom Meste ako finančného odborníka. Pekný finačný odborník!

Intervenuje, aby jeho rodinka, veľkomožný pán komisár Landík, bol kandidovaný do snemu. Pekný kandidát!

A teraz pri tých študentských nepokojoch nie žeby tíšil, ale podnecuje, brojí proti úradom, proti konsolidácii, proti jednote, proti nášmu programu, chce pobiť Židov, poburuje mládež proti Maďarom, ktorým môže ďakovať, že sa stal poslancom, a ktorým by ďakoval Radlák, keby bol býval v kandidačnej listine pred Petrovičom. Hucká proti Golemovi, proti Harastičke. Kde je tu demokracia? Číročistý pravičiar!

To sa ukázalo i v dôvernom zasadnutí správnej rady Gazdovskej banky, kde sedel Radlák ako člen správnej rady a Petrovič ako právny poradca. Bola reč o návrhu sedliackej strany, aby „malí zemedelci“ ešte aspoň za rok nemuseli platiť svoje dlžoby. Mala to byť akási náhrada voličom, že tak krásne volili, a ukážka plnenia daných sľubov. Veď sú to ozaj chudáci a treba im pomáhať! Radlák potuteľne dokazoval, že taký zákon poškodí banke.

Ukázal na Petroviča:

— Tu máme pána poslanca Petroviča, ktorý u pána predsedu môže zakročiť, aby strana takýto návrh nepodávala, lebo poškodí možnosti úveru práve tým malým roľníkom.

— No, to môžem, — dal sa chytiť Petrovič, mysliac pritom na svoje pravoty, ktoré viedol v mene banky proti neplatiacim „mladým“ ľuďom. — Intervenovať môžem, — a ľahkomyseľne doložil, že zavedie akciu medzi straníkmi, bude stáť na tom, aby podobný návrh nebol predĺžený a ak sa ho budú pridŕžať, môže i ľahučko zademonštrovať (zasa demonštrácia!), eventuálne, ak bude hlasovanie, protestovať (zasa protestovať!), prípadne na znak protestu odísť a nehlasovať.

Radlák si oblizoval pery, keď na toto myslel. „Aký je to straník!?“ plesalo v ňom. „Vyjde na znak protestu a nehlasuje, keď ide o životný záujem tých, ktorých zastupuje. Advokát, a nie poslanec! Chce žiť a tučnieť z mozoľov ľudu.“

Do svojej chystanej obžaloby zapísal i tento bod. Látky dosť, aby bol Petrovič zo sedliackej politiky odstránený a na jeho miesto prišiel on, ako nasledujúci.

Keď dopil svoj citrónový čaj, bol presvedčený, že je Petrovič i podľa zákona nízky a nečestný príslušník strany a ako takého mohol by ho zbaviť mandátu volebný súd.

„Len jedno je potrebné,“ hrali Radlákove myšlienky, „aby som malý výhonok svojej vôle naočkoval do konárikov vôle pána predsedu. Ak sa tu ujme, naočkuje sa do stromca prezídia. Ak sa chytí, vyklíči na strome strany, a vec je hotová. Volebný súd sú už len nožnice, ktoré odštiknú nepotrebný uschnutý konár a nahradí sa sviežou vetvičkou s lístočkom Radlákovho mandátu.“

Zo známych redaktorov nik neprichádzal. „Čo spia?“ dohováral múrom. Zaplatil a šiel ich hľadať po iných kaviarňach a krčmách.

Ráno sa našiel na stanici s veľkým kufrom. Vybral sa do Prahy — očkovať…

Dlho sedel vo veľkom barokovom salóne v pozlátenom foteli a čakal. Obzeral staré obrazy bývalého panského paláca. Jeden nový ho zaujal, ktorý predtým nevidel.

Čistinka v borovom háji. Na čistinke kopa sena a na kope dievčatko v kroji. Tvár opálená, s vysokým, trošku vydutým čelom, prihladené, lesknúce sa čierne vlasy s pútcom, sčesané na sluchy, cez plece prehodený hrubý vrkoč s pestrou mašľou. Dvoje belasých, nevinných detských očí hľadelo so žiariacou radosťou rovno na Radláka. Nad hájom letná obloha s bielymi, guľatými, riedkymi oblakmi. Obraz bol v životnej veľkosti a zaujímal celú stenu.

Tieto rozmery skoro nastrašili Radláka. Ocenil obraz najmenej na päťdesiattisíc korún. Zmiatol sa a jeho istota, s ktorou prišiel, sa na chvíľku zakolísala. Kde takéto obrazy kupujú, tam bude jeho figúra maličkosťou a jeho vec klinčekom, na ktorý sa nedá nič zavesiť. „My malí ľudia!“ vŕtalo mu v hlave. „My sme ako to seno, na ktorom sedí slečinka. Slečinku vidieť, a seno stlačené. Seno je nie hlavné, ale paráda.“

Potom sa ironicky usmial a spojil obraz s dámami v rokokových krinolínach, ktoré sa pýšili na iných obrazoch. „Tá panská slečinka v kroji má byť symbolom sedliactva v kancelárii predsedu sedliackej strany?… keď už nejaký symbol, mali zavesiť kosu s hrabľami.“

Pozrel bokom a videl sa vo veľkom zrkadle. Červená, široká tvár s kohútím hrebienkom vlasov. Strhol lakte zo stolíka. Nepáčil sa sám sebe. Keď už kosa s hrabľami ako symbol, aj on by tu mal stáť v liptovských, úzkych nohaviciach, v krpcoch, so širákom na hlave. Tu by mala byť napodobnená sedliacka, richtárska izba, nie ohromná aristokratická sieň s tureckými kobercami, hladkými parketami, na ktorej krpec neobstojí, ani čižmy s podkovami… Ďaleko je nám do sedliakov, ako chalupe k tomuto palácu.

Radlák sa zahniezdil. Znova pocítil, že je v tejto dvorane maličký, jeho obžaloba slabá a dôvody malicherné. Sem patria len veľké svetové, alebo aspoň krajinské veci.

Do salóna vošiel predseda. Odprevádzal Žaluďa a držal ešte jeho ruku vo svojej. Predseda sa mu usmial. Žaluď ľahko kývol hlavou na jeho pozdrav.

„Štyridsiaty a či štyridsiaty piaty raz?“ nevedel uhádnut Radlak. Posmelilo ho, že vidí Žaluďa. „On ide k predsedovi po prvý raz.“

Predseda bol svieži a veselý. Voňal ešte po holení. Belavý, jarný oblek, biela, mäkká košeľa s červeným nákrčnikom ho robili mladistvým. Veľkým kruhom mu podal ruku a hrmotným, hrtanovým hlasom ho privítal:

— Vitaj! Viem, prečo prichádzaš.

Cítil, že Radlák prichádza vo veci svojej krivdy. Nečakal, kým začne, predbehol ho.

— O teba som sa postaral, — začal dôverne, pritlačiac ho do fotela. Sadol si oproti nemu na kanapku. — Nemusíš sa trápiť. Hľadali sme jednotku, ktorú by sme mohli pochovať, už totižto telesné pozostatky jej nositeľa. Každý hrob v cintoríne znamená medzeru v živote, ktorú treba zaplniť živou jednotkou. Rozumieš mi?

— Celkom nič, — priznal sa skrúšene Radlák.

— Vidieť, že si nebol úradníkom, ale tak je aj v politickom živote. Vysvetlím ti to, — bol ochotný predseda. — Strana má poslancov, ktorí sú úradníkmi na papieri. Obrátime papier, a z úradníkov na papieri stanú sa poslanci na papieri. Tu máš medzeru, ktorú treba zaplniť. A túto medzeru zaplníme tebou, kamarát.

Predseda sa prehol cez stolík a položil svoju ruku na Radlákovo plece.

— Poslanec ti nepôjde za úradníka, — namietol Radlák a zachmúril sa. Bolo to veľmi generálne povedané. Žiadalo sa mu počuť niečo konkrétnejšie. — Úradník na papieri plus poslanec je dvojnásobný plat, poslanec na papieri plus úradník je len jeden plat.

— Za prvotriedneho by nešiel? Postup u úradníka, to je taký povraz, za ktorý sa dá vytiahnuť na šibenicu.

— Prvá trieda je číslo obmedzené a prvotriedni ešte žijú.

— Musíme teda aspoň jedného zabiť a pochovať kvôli tej medzere, ktorú chceme zaplniť. Už ho aj mám, — chytil sa predseda za členky prehodenej nohy. — A nielen jedného, ale dvoch! — pochválil sa, osvietiac pohľadom Radláka.

— Až dve jamy? A načo?

— Dve. Veď si ho videl — Žaluď. Chce byť tiež prvotriedny, a treba priznať, zaslúži si to.

Predseda pri sľube, že to Radlák hneď nerozhlási, vyrozprával manéver, o ktorom si kedysi šuškali Žaluď s Perličkom na krajinskom výbore.

— Tak som už našiel dve jednotky. Jedna je už prezretá. Na tú treba len pozrieť, a odpadne, zakotúľa sa, nik ju viac nezdvihne, potom potrasieme trošku, lebo triasť my vieme, až sa i to druhé jabĺčko bude žiadať zo stromu dolu.

Radlák zaluskal prstami:

— Báječné! Len pomalé.

— Bleskový telegram. Nikdy niet súrnejšej veci ako penzionovanie vysokých úradníkov. Súri sa zhora, súri sa zdola, súri minister, súri šéf úradu, súri nasledovný, za nasledovným nasledovný, celý zbor úradníkov vyššej služby, aby nenastala porucha v živote pre dvojicu, ktorá sa pochováva. Pohreb je to mimoriadne milý i pre väčších i pre menších dedičov.

— Si ty ale znamenitý politik, pán predseda, — chválil Radlák. — Tak proste a tak dobre. Nebude treba ani volebného súdu, — odľahčilo sa mu na duši.

— Aký volebný súd? — zháčil sa predseda a cviker sa mu zatriasol.

— Petrovič nie je celkom lojálny, — začal vyratúvať. — Jeho žena je fanatická vlastenka…

— To je dobre, — prekvapil predseda Radláka. — Tým ostrejší nôž, čím tvrdší brús. Vlastencov potrebujeme preto, aby každý náš volič dobre rezal, krájal a pichal. Len tam, kde je nejaká prekážka, je mocnejší pohyb a úsilie. Ako mlynské koleso. Musí byť prúd vody, aby sa pohlo.

— Je to u nich všelijako, — krútil brúsom Radlák, aby nožík pichal. — Petrovičova dcéra drží s vládnymi Španielmi, je v styku so Spolkom samovzdelávajúcich sa spisovateľov a dopisuje si s Červeným Španielom a Milovníkmi Číny.

— Ty si za Franka?

— Ja som za poriadok.

— Všetko značí akýsi poriadok. Poriadok môže byť rozličný, ale vo výsledku je rovnaký: moc, ktorá vraždí a otročí slobodného človeka. Na jednej vážke poriadok, na protiváhe zrúcaniny a sadnutá ľudská krv. I v demokracii je boj, stály boj o moc…

— Zákonnými prostriedkami, — prerušil Radlák.

— I šibenice sú zákonný prostriedok… Pozri v našom prípade: ty chceš, aby som vrazil dýku do Petrovičovho chrbta…

— A ty, pán predseda, odpusť, hľadáš jamy, do ktorých chceš povaliť dvoch žijúcich prvotriednych ľudí. Duševne vraždíš. Tí ľudia umrú kvôli moci iných. Z Petroviča krv nepotečie.

— Ani z tých dvoch brúch.

Predseda sa stal netrpezlivý, že ho Radlák prerušuje. „Somár!“ pomyslel si a dodal nahlas:

— Ja to robím kvôli tebe, — a aby Radlákovi svitlo v rožku, pripomenul, že demokracia len vtedy bude dobrá, keď sa dostane z papiera do života, a nebude len v sneme, v úradných rečiach, v rádiu a v novinách. Aby sa do života dostala, treba diktátorsky pokračovať. Každá ideológia musí zabíjať, ak chce víťaziť a udržať sa. V tejto ideológii i ty ťaháš na škripec Petroviča, lebo, podľa teba, je naším nepriateľom.

— Aj je.

— Choď! Petroviča potrebujem!

— Ako rozkážeš, ale…

Predseda prudko vstal z fotela a vztýčil sa. Stal sa odmeraný. Chcel dať najavo, že sa hovor skončil a Radlák by mal odísť. Radlák síce vstal, ale sa nehýbal na odchod.

— Čudujem sa ti, pán predseda, že ho tak potrebuješ, — odvrával.

Predseda zúžil oči a prísne pozrel na Radláka.

— Ešte slovko a nepochovám tie dve jednotky.

Chcelo sa mu posotiť neodbytného chlapa, aby už šiel do paroma. „Čo sa ma títo ľudia natrápia!“ Zabolelo ho v hlave a bolesť mu prešla do hnátov. Ochabol v tele, ako sa to stávalo s ním, keď ho niekto veľmi unúval.

— No, už idem, — pohol sa Radlák, ľaknúc sa predsedovej hrozby, — odpusť, že som ťa okradol o čas… Ja, ináč, aby si sa, pán predseda, nenazdal, ja nemám proti Petrovičovi nič, len ma pobúrilo, že rečnil proti úradom…

— Dobre mal! — odzbrojil ho predseda rozboleným hlasom, — mám o tom správu, noviny píšu o porušení našej strednej politickej línie a ľavé sa vyrútili, že sme šovinisti, sympatizujúci s diktátorskými štátmi. Petrovič rečnil práve proti cudzote v nás. Cudzota je tá chorá, plesnivá kvetina a nebezpečná huba, na ktorú sadajú naše myšlienky ako mladé neskúsené včely, otravujú sa, padajú na zem a nevedia viac vzlietnuť, len bzučia a behajú sem a ta, kým nepodochnú. A úrady sú objektívne. Ony chránia i plesnivé kvetiny i nebezpečné huby kvôli objektívnosti. Objektívnosť je stará dievka, ktorá na každého hľadí… „Pozri na neho, ako primrzol!“ klalo oči predsedovi.

Radlák sa díval na predsedu, čo to haraburdí. V prekvapení zabudol na cestu k dverám. Uvažoval, či má vytiahnuť Rozvalida a Petrovičovu reč v krajinskom výbore o autonómii a o slovenskej Národnej akadémii, ktorú ovládali kňazi, čím ju prevrátili na kláštor. Zamlčal, keď videl, že predseda pozerá ostentatívne na veľké hodiny, potom na svoje, aby viditeľne naznačil, že má z návštevy dosť.

Po niekoľkých krokoch zasa zastal:

— Nemáš sa veru za koho oduševňovať, pán predseda, — lúčil sa. — Pozoruj ho pri návrhu o moratóriu. Či neporuší stranícku disciplínu.

„Zazvoním a dám ho vyhodiť,“ myslel si predseda, „nedá sa s ním vydržať!“ Zhlboka a hlasne zavzdychol. Nohy sa mu podlomili v kolenách. Zmalátnenosť bola zrejmá.

— Len ho pozoruj. Uvidíš fiškála, a nie zástupcu ľudu, — zastavil sa Radlák pri dverách.

„Ako staré baby, čo sa nevedia rozlúčiť. Ešte bude držať kľučku štvrť hodiny,“ chcelo sa otvoriť dvere predsedovi a kopnúť odchádzajúceho. Sprotivil sa mu celkom.

— A ako mrzko sa vyslovil o tebe, pán predseda, na kandidačnej schôdzke. Ty ho kandiduješ, a on o tebe. Ani nechcem povedať.

— Rovnaká ste vy háveď! — vyšiel z koľaje predseda, vykríknuc. — To si mi mal vtedy povedať, ty trubač! Vy len kaziť autoritu! Zašite si ústa! Nebudem vás môcť potrebovať! Kotrbáni!

Zmenil krik na výstražný šepot:

— Ani Petroviča ani teba!

— Veď ja nič. Ja si ťa ctím a milujem ťa ako otca, pán predseda, — stíšil hlas aj Radlák. V strachu, ako čo by sa na neho povala mala zrútiť, chytil kľučku a chytro sa vytratil v rozpakoch, že zasa len nevie, čo bude s ním.

— Sláva Hospodinovi, — vyfúkol si predseda. Sviežosť sa mu vrátila. Prešiel cez salón do svojej kancelárie. Ani si nesadol k písaciemu stolíku. Chytil čistý hárok papiera, vytrhol ceruzu z držiaka a načmáral veľkými písmenami štyri rímske jednotky I I I I. Dve prvé pretrel tak, že značka bola + + I I. Tieto kríže a jednotky mu mali pripomenúť štátnu smrť a štátny život štyroch hodnostárov, z ktorých dvaja sa majú stať nebohými a dvaja sa majú narodiť. Po chvíľke rozmýšľania pripísal:

„Radlák proti Petrovičovi — vyšetriť!“

Odhodil ceruzu a udrel rukou do vzduchu. Ústami mu vyšlo, čo sa mu v mysli plietlo:

— Keď kŕmnikom dávame žrať, dvierka na chlievikoch otvárame a oni nevedia zavrieť svoje chlieviky, i keď ich chránime. Sadlo ich dusí a vše im slinky tečú…

24. Slávnostný výkop

Zas bol jeden z tichých večerov, lenže i pán poslanec bol doma. Že nebola zvada, toho príčinou bola okolnosť, že sedeli po večeri a pri príjemnom trávení každý čítal svoje novinky pod veľkým lustrom, v ktorom horelo teraz päť hrušiek. Petrovič so zelenou čiapočkou na hlave, v krátkom, chlpatom, zelenkavom kabátiku, pani v červenom župane, so širokou, belasou stuhou okolo pása a mašľou na tyle, dcéra v nedbalkách neurčitej farby, ktorá sa podobala trošku zelenej a trošku belaso-červenej. Kým boli voľby, pán domu si ako kandidát sedliackej strany obyčajne kupoval len zelené veci: mäkké zelené košele, zelené kravatky, zelený klobúk, zelené šaty so zelenými obmotkami, a ako Mikeska, i zelené zápalky, pani, manželovi navzdory, červeno-belasý klobúčik, šatôčky s červeno-belasou obrubou, črievičky a papučky s červeno-belasými koncami, šaty a župany, na ktorých vynikala táto národná farba. Na dcére bol badateľný vplyv všetkých troch farieb, zelenej, červenej a belasej, podľa toho, či pri kupovaní bol otec alebo mať a či obidvaja.

Teraz, keď už bolo po voľbách, pomaly prestávala domáca demonštrácia kto do akej strany patrí, zostali len farebné kúsky, ktoré boli ešte dobré — „dodierali sa“. Petrovič sa stal poslancom, a ako víťaz blahosklonne a bez poznámok trpel i čisto vlastenecké farby. Po vlasteneckej reči, ktorú povedal študentom na dvore radnice, a po kampani ľavých novín proti nemu pustili do jeho srdca tenké korienky, stali sa mu blízke a milé. Už sa neposmieval žene:

— Tento červeno-belasý župan veru neprezradzuje vkus… V červeno-belasých papučiach je noha veľká… Červeno-belasé ružičky na klobúku! To je pre dvanásťročné dievčatko, a nie pre zrelú dámu ako si ty.

Ani žena už nevravela:

— Mali by ti už len čelo prebiť, aby bolo agrárne… Ty len slovko povieš, už vidieť sedliaka.

A začínala sa obyčajne zvada, kým sa nenahnevala Želka a neutíšila ich svojím:

— Ale nevaďte sa.

Teraz si Petrovič myslel: „Nos si, čo chceš. My sme zvíťazili. Ak náš predseda bude múdry, nedá vám ani jeden mandát. Nemáte ani osemtisíc hlasov.“ Pani Ľudmila si myslela: „Nos si svoju zelenú čiapku, ale ak nám nedáte aspoň štyri mandáty — beda ti! Do tých čias pokoj!“

Čítali teda noviny. Petrovič Vidiek, pani Vlastenca a dcéra pozerala ženský módny časopis. Študovala športové kostýmy. Bolo ticho okrem šelestenia novín a monotónneho mrmlania, ktoré šlo z tretieho poschodia. To tam počúvali nejakú prednášku v rádiu.

— O celých päťdesiat percent sme vzrástli, — prihováral sa sám sebe pokojne Petrovič.

— Zarezal si otca i mať… Do bytu vnikla ozbrojená banda detí, — čítala si nahlas pani.

— Obsadíme všetkých tridsaťosem mandátov, — mrmlal si poslanec.

— Tĺčikom z kuchynského mažiarika ovalil gazdu, potom sa vrhli na gazdinú…

— Toto by bol krásny dres, — pošuchla Želka módny časopis matke a ukázala na obrázok, — taký si dám… A tu je aj plášť k slávnostnému výkopu…

— Vyvraždili všetkých… Čo? — spýtala sa pani Ľudmila.

— Pekný dres, — poklopala prstom po obrázku.

— Už je celkom isté, že Radlák vypadol, — nepočúval Petrovič ženu a dcéru. — Toho roztrhne!… Ľa, politika s Maďarmi, — vravel pre seba Petrovič.

Udrel mu o uši „dres“, potom „plášť“ a „slávnostný výkop“. Do nadšenia nad volebnými výsledkami padlo čosi chladné, sprosté, každodenne od čoho sa krčí tvár a vrecko. „To zasa na môj účet vymýšľajú — bezo mňa.“ Aby získal istotu, zložil noviny a spýtal sa:

— Aký dres?

— Sľúbila som Sparte slávnostný výkop. Na to potrebujem nový dres a plášť, — objasnila Želka, — krajinský futbalový zápas…

— Aký výkop? — nedal jej dokončiť otec.

— Najprv bude reč, potom hymny, ako pri iných slávnostiach, potom môj slávnostný výkop, potom zápas a nakoniec pozdravné telegramy.

— Ty budeš kopať?

— To je, vieš tak, — začala mlieť na zachmúrenú otázku. — Postavia na ihrisko loptu…

— Do kruhu, — doplnila mať, — tam je namaľovaný. Musíš dopodrobna. Otec sa do futbalu nerozumie.

— Vysvetli teda ty, — zamlčala sa Želka, dávajúc slovo matke.

— Do prostredného kruhu a vyjde dáma zboku…

— Nie, skraja, — opravila dcéra.

— Tak ty vysvetli, keď vieš lepšie, — ustúpila matka. Po chvíli sa obidve rozhovorili, skáčuc si do reči.

— Jedna nech hovorí, — rozkázal otec. Obe čušali.

— No, hovor! — nabádala mať.

— Nech sa ti páči, — ponúkala dcéra, — keď to lepšie vieš.

— Tak hovor ty, — ukázal na dcéru.

— Ja som už aj mala próbu, — chcela dokázať svoju prevahu nad matkou v známostiach o kopaní. Strhla zelenú čiapočku z otcovej hlavy, položila na koberec, rozbehla sa z kúta izby a kopla do nej. Čiapočka vyletela proti lustru.

Petrovič sa nestačil ani spamätať, len pudove trhol hlavou, zažmúril oči a slepiačky sa oboril:

— Ja ti dám s mojou čiapkou!

Keď čiapočka padla na kanapu, nesmelo otvoril oči, vstal, vzal ju, a tisnúc si ju k sluchám, aby pevne stála, odporúčal srdito:

— Vyber si materin klobúk, — potom ťahavo, výsmešným hlasom sa spýtal:

— Na to potrebuješ dres a plášť?

— Na to. Tam budú všetky hlavy úradov, poslanci, senátori. Je to ohromný zápas. Zápoliť budú dva kluby, aby sa vedelo…

— Nič! — rozhodol ľahkomyseľne otec. — Nebudeš kopať. Na to som ťa nevychovával po Európe. Ký čert to počul! Ani dres, ani plášť!

— Vidieť, že ťaháš k päťdesiatke, — zavrátila ho mať, — nerozumieš sa hrám mládeže a myslíš, že svojím odporom zamedzíš rozvoj.

— Ajhoj! Rozvoj! To je rozvoj — kopať!

— Ajhoj! Rozvoj! Rozvoj mladej sily a zdatnosti, — zabŕdala mať.

— Byť mocným chumajom.

— Slabým mudrcom.

— Nevaďte sa, — tíšila Želka, — už to odhlasovali a ja som prijala, že budem spoluúčinkovať.

Petrovič sa doma zavše zaťal a v teórii si myslel, že sekera pevne sedí v kláte, tak ľahko ju nevykývu. „Nepopustím, nepopustím!“ bodril sa i teraz, a čuj svete! naozaj akosi dlhšie trvalo, kým sa topor uvoľnil. Museli mu vyčítať všetky jeho rovnošaty, ktoré mal v skrini, hasičskú, sokolskú, národnej gardy, agrárnej jazdy, vojenskú, najnovšie skautskú, ktoré si obliekal pri rozličných slávnostných príležitostiach, aby ukázal, aký je dobrý hasič, sokol, gardista, sedliacky jazdec, kapitán v zálohe a najnovšie skaut.

— Nemám ani polovicu toaliet, čo ty, — dokazovala pani.

— Ja ani štvrť, — kula želiezko Želka.

— Keby to prostý zápas, ale direktne krajinský, však?

— F. C. Sparta proti Herkulesovi, — prisviedčala dcére matka, — podľa výsledkov sa má dostať jeden, alebo druhý do ligového kola, a potom prípadne do stredoeurópskych zápasov. Ohromný záujem. V Sparte bude zápasiť celkom omladené mužstvo s novými talentmi, uznanými v kvalifikačných turnajoch, i s Modráčkom, ktoré Sparta kúpila od F. C. Viktórie za päťdesiattisíc kačiek…

— A že sa nekupujú a nepredávajú ľudia, tu máš! — chytal sa stebla otec.

— Známy svojou ostrou, ale fair hrou, — rečnila Želka. — V hre bude figurovať i Tepelný. Má sa ustáliť, či je to naozaj zapadajúca hviezda, ako sa vraví. Tento súboj by mal ukázať, či padne a otvorí si obchod s vínom a či ostane svietiť na futbalovom horizonte.

Všetky tieto dôvody odskakovali od Petrovičovho temena ako gombičky od steny.

— Ak sú ti kopáči hviezdami, tak som aj ja…

— Stredoeurópsky pohár nie je hocičo.

— Hlúposti!

Slovom, teraz už bolo celkom jasné, že sa poslanec vôbec nerozumie do tohto športu. Neprejavoval nijaký záujem ani o omladené mužstvo, ani o ligu, ani o nové hviezdy so stredoeurópskym pohárom. Hádzal rukou i na protektorát krajiny, na prítomných poslancov, reči, hymny, pozdravné telegramy a na celý slávnostný výkop, až keď zo Želky vyhŕklo, že tam bude i Dubec, prestal hmkať, vypäl sa, pozrel na dcéru a oživený sa spýtal, odkiaľ to má? Rozpovedala, že sa nedávno stretla s tým „huňatým medveďom“, zaviedol ju do Múzeumky na pohárik sladkého, ale tá sladkosť nebola ničím proti jeho sladkosti, rozplýval sa „starý blázon“, rozmazával svoj cukor ako noviny cukrovú aféru. Sľúbil, že príde.

— Ako to hovoríš? Tak som potom i ja starý blázon, — urazil sa otec.

— Ty mi nehovoríš nijaké sladkosti. Ty si vždy horký.

— Želka je už vo veku, keď bude musieť i verejne účinkovať, — mäkušila mať, — aby ju poznali spoločenské a športové kruhy.

— No, keď tam budú aj úrady… Vojenské veliteľstvo tam bude? — zamaľovával svoje povolenie, aby sa neviazalo k Dubcovi.

— Všetky veliteľstvá s generálmi.

Dres a plášť sa povolil a Želkin slávnostný výkop sa uznal ako verejný krajinský čin.

— Prídeš sa i ty podívať, otec, — láskala sa Želka.

— No, podívame sa, podívame na to šialenstvo.

Tento slávnostný výkop privábil na zápas mnoho obecenstva. Mnohí prišli kvôli výkopu, a nie kvôli samému zápasu. Vtedy bola ešte zriedkavosť, aby dievčatá, keď nemusia, kopali.

Hlavná tribúna pod agátmi a topoľmi, nízka ohrada ihriska s reklamami, vysoký doskový plot pri vchode boli ovenčené čečinou, belasými a červenými papierovými kvetinami a zástavkami, na vysokých žrdiach viali zástavy. Nebo zatiahnuté tľapkavými, jasnými oblakmi, cez ktoré slabo presvitalo slnko, akoby pozeralo cez belavé prsty. Fúkal chladkastý severný vetrík, páperie kvitnúcich topoľov lietalo vo vzduchu, ukladalo sa okolo plota, po chodníkoch, sadalo na klobúky a šaty. Bolo sucho. Ihrisko tenko obstrekúvali z malej striekačky.

Želka neklamala. Prišli aj reprezentanti úradov. Prvé dva rady na hlavnej tribúne zaplnili čierne kabáty, cylindre, uniformy, ozdobené radmi, a pestré šaty ženských. Prišiel i dr.Kyjak v sprievode členov krajinského výboru, generáli, vysokí úradníci, poslanci, senátori, diplomacia, rektori a dekani s retiazkami, biskupi v ornátoch s veľkými krížmi na prsiach a prsteňmi. V prvom rade sedel i Petrovič a hneď pri ňom Dubec.

Petroviča zamrzelo, že je trošku ďaleko od centra, a rozhodol sa hneď, že spraví škandál z takýchto poriadkov, ktoré prechodia už do zvyku: byrokracia je vše umiestená pred poslancami, prvý je zákon, a len potom exekútori. Nedomyslel, kedy a kde spraví škandál, lebo vstal dr.Kyjak a povedal reč o predošlom utrpení, ktoré bolo ako oheň, mnoho popola zostalo po ňom, ale i kalenej ocele, pružnej, tvrdej a ostrej, blýskajúcej sa ako oheň, cez ktorý prešla, potrebnej v terajších časoch, keď v Európe, tak sa zdá, chcú mať zas panovníkov a otrokov… Ale tu máme svoju zdravú a mocnú mládež…

Po povzbudzujúcej Kyjakovej reči zahrali hymnu a potom sa o chvíľu čakalo na slávnostný výkop.

V prostriedku ihriska do bieleho kruhu vbehli dvaja hráči s loptou, zložili ju a odbehli. Za nimi hneď vyskočila Želka v bielej hodvábnej košeli s červenými pruhmi, v žltých, krátkych nohaviciach s holými kolenami, v belasých pančuchách a veľkých žltých topánkach.

Kyjak sa díval na ňu ďalekohľadom. Videl, ako zadrobčila pri lopte, kopla do nej energicky, že vyletela vysoko napravo, nad doskový plot a dvíhala sa až nad stromy. Želka potriasla hlavou, ako čo by sa jej kopnutie nebolo tak vydarilo, ako to mala v úmysle. Rozkročila sa a oprela rukami o kolená. Zhrbená, so zdvihnutou bradou pozerala, či lopta nepadne do obecenstva. Trnula, že bude malý poplach a smiech, ale chvalabohu, lopta padla na ihrisko, vyskočila na ňom niekoľko ráz a zagúľala sa k nízkej ohrade. Tu ju Sparťan chytil a vzal pod pazuchu. Kyjak zložil kuker a v bielych rukavičkách zatlieskal s obecenstvom.

—— Pán otec slečny Želmíry? —— počul Petrovič otázku. Obrátil hlavu smerom k slovám. To sa Dubec spytoval, a akoby bolo isté, že to druhý byť nemôže, zablahoželal a fúzy mu od radosti vyskočili. Ukázali sa spod nich malé, zafajčené zuby. Vykrámil, že slečnu už pozná od nehody s prevrhnutou bričkou.

Poslanec vedel o nehode, vedel aj o známosti od dcéry a od tetky. „Mal som sa mu hneď vtedy poďakovať,“ vyctil sa a napravil zameškané:

— Želka sa vtedy nadšene vyjadrila o vás, pán generálny direktor. Ja vám týmto tiež ďakujem, srdečne ďakujem, dosť oneskorene síce, ale nemal som šťastie vás poznať.

Sadli si bližšie k sebe.

— Elegantný výkon, — oduševňoval sa Dubec. — Pôvabné, veľmi dobrá myšlienka.

Petrovič si šúľal bradu prstami. Dobre mu padla Dubcova pochvala, tým lepšie, že to direktor skôr sebe hovoril, akoby sa unášal bez ohľadu na otcovu prítomnosť.

— Krásne. Veľkolepé, — vychádzali z neho slová celkom zreteľne, — neľutujem, že som prišiel, pôžitok!

„A ja som jej skoro zakázal,“ vyčítal si poslanec, pozerajúc na ihrisko a počúvajúc tlmené, pochvalné slová. „Predstavím ho i žene,“ umienil si, „veď je to celkom slušný človek… Čo tá tetka nahovorila… Držibaba lakomá! Pre niekoľko korún spraví Lucifera z najmilšieho človeka.“

Prišla mu na um i kauza. Dubec c/a Dubec. Teraz by bola príležitosť dozvedieť sa, či nezabudol na svoju dcéru Aničku. Nie, teraz nie je vhodný čas na to, keď sa tak krásne vyslovuje o Želke… Ale bola by to istá žartovná dôvera, keby mu tak prezradil, že má žalobu proti nemu. Veď nie vážnu, len takú. Ľudia sa so všeličím obracajú na neho, ako na advokáta. Povie mu, že ho nepoznal, preto vec prijal. Keby bol vedel… Teraz už vie, koho to mal žalovať. Poverenie vráti.

Petrovičovi sa zazdalo, že vidí viac zápasov. Tu nebojuje len Sparta s Herkulesom. Tu bojuje advokát Petrovič s otcom Petrovičom, Anička so Želkou. Ak advokát vyhrá, prehrá otec, alebo ak advokát vyhrá, vyhrá Anička a Želka prehrá prípadne Dubca, ktorý sa ako i teraz vidieť, o nu zaujíma. Bolo by treba zistiť, či sa vážne zaujíma. Ak sa vážne zaujíma, bolo by sprosté žalovať ho. To je potom Dubcovo vrecko a jeho vrecko — jedno vrecko, azda si len nebude vlastné vrecká vyvracať.

Želke podali biely plášť dvaja hráči, jeden v bielom trikote s červenými nohavicami, druhý v červenom trikote s bielymi nohavicami, a jeden z ľavej, druhý z pravej strany odprevádzali ju na tribúnu s hodnostármi. Tam mala rezervované miesto neďaleko viceprezidenta, ktorý, tlieskajúc, sa jej poklonil nadvihnúc sa trošku z fotela a nevediac sa rozhodnúť, či má vstať a poďakovať sa za pekný výkon, či stačí len nemý pozdrav s úsmevom.

Keď uvážil, že slečnu vlastne nepozná, a pravda, nik sa nedomyslí, aby mu ju predstavili, lebo veď športovci nevedia, čo sa patrí, uspokojil sa s nemým, príjemným pozdravom.

Začal sa riadny zápas.

„Sprosté dievčatisko,“ nepratalo sa Petrovičovi do hlavy, že si nesadla z tejto strany, blízko Dubca, a nevyužila takú príležitosť.

Dubec sa zďaleka Želke poklonil. Ona mu veselo pokývala hlavou, ako starému známemu…

— A ja som chystal na vaše vrecko atentát, — vyrútilo sa z Petroviča, azda preto, že zamĺkli a žiadalo sa o niečom hovoriť.

— Žena? — spýtal sa Dubec a prekvapil Petroviča, že je tak blízko k pravde.

— Nie. Dievča.

— Dcéra Anna?

Poslanca hodilo o operadlo stoličky. Onemel. Len v mozgu mu zabľabotalo: „Ako ten človek vie hádať!“ Krk mu stuhol, nevedel ani hlavu spustiť na znak súhlasu. O uši mu brnkali slová, že je vec v poriadku, nebude treba žaloby ani atentátov, peniaze sú pri súde ako sirotský depozit. Na dievča sa síce zabudlo, ale keď pani Miklasová bola u Mahulieny a žiadala predloženie domácich matrík, vysvitlo, že sa Anna nevedie ani v jednom kalendári, lebo sa celkom osobitne manipuluje a jej prichodiace mesačné sumy sa ukladajú na knižku pod menom Mahuliena Činčarová.

— Odkladalo sa minimum a nazbieralo sa asi sedemdesiattisíc. Mahuliene som všetky matriky odobral. Teraz ich vedie hlavný správca. Mahulienu som poveril, aby dozerala na kravy a mlieko.

— A dcéru nechcete vidieť?“ kĺzalo sa s prekážkami z Petrovičových úst.

— Celá vec mi prišla nevhod. Bol by som mal celkom iné záujmy. Nateraz vážne. Dosť bolo mládeneckých kotrmelcov. Chcel som ešte jeden, posledný kotrmelec, aby som si alebo väzy zlomil, alebo už šiel raz po zemi takým, viete, rodinným, občianskym krokom… A odrazu, práve teraz, vyhupne z minulosti, z tmy akési dievča, ako moje ľahtikárske svedomie, a zvíri vo mne všetky moje hriechy… O dievča sa chcem starať, ale teraz by som ho rád zo svojho života „slávnostne vykopnúť“. Prekáža mi.

— Slávnostne vykopnúť? — vytrčil bradu Petrovič.

— Nuž, keď chcete, vyradírovať zo života. Preto vravím „slávnostne vykopnúť“, lebo to súvisí s dnešným slávnostným výkopom.

Petrovičovi sa rozbrieždilo v hlave. Ten vážny záujem by mala byť jeho dcéra. Tak je všetko v poriadku.

— Prosím vás, pán poslanec, nehovorte o tom slečne. „Celkom iste, celkom iste,“ vychádzalo slniečko z úsvitu.

— A veď ona o všetkom vie, — cedilo sa svetlo z myšlienok poslaneckých.

— Tak je amen.

— Nie, to je ešte len prvá pesnička.

— Myslíte?

— Celkom iste, celkom iste.

Petrovič sa stal horiacim slnečným stĺpom, blyšťal sa celý a vyrozprával všetko, čo vedel o Aničke a o komisárovi Landíkovi: boli raz dvaja zaľúbení, ktorí nič nevideli, len seba…

Medzi obecenstvom, ktorého bolo na desaťtisíc, díval sa na slávnostný výkop i dr.Landík. Nebol taký zaľúbený, žeby nebol nič videl. Veľmi dobre videl slečnu Želmíru Petrovičovú. Dávno nebol s ňou. Od posledného spoločného „krčného cvičenia“ alebo „telocvičných bozkov“, ktoré tak dobre vypozoroval a potom nehanebne prezradil papagáj Lulu, len dva razy bol u nich, i to nie v súkromnom byte, ale v kancelárii „drahého ujčeka“, kde sa s ním radil o volebných veciach, keď žiadal smernice pri rečnení na dedinách, a druhý raz, keď zakročoval v prospech Mikesku, aby ho pán predseda nevyfrčkoval z tajomníctva preto, že sa opovážil kandidovať Rozvalida. Zároveň upozornil, že drahý ujček sľúbil v záujme tohto nešťastníka prehovoriť s pánom predsedom, že azda najlepšie bude, keď ho menujú ako finančného znalca do krajinského výboru, alebo aspoň do okresného v Starom Meste za sedliacku stranu, ktorej bol a je najoddanejším prívržencom. Že by bolo lepšie ho menovať do krajinského, lebo tu sa platí členom za jedno-dve zasadnutia mesačne tritisíc korún, čím by sa nielen mravne, ale i hmotne reštauroval. Pri tejto intervencii sa správal ujček k nemu veľmi chladne a zvysoka. Spomenul, či je Rozvalidovi nie dosť, keď mu vedie dva procesy zadarmo a ani nepýtal od neho preddavok na kolky. Posmieval sa, že ako vidieť, je to Rozvalidovi nie dosť, a bude teda hľadieť, aby mu poslala strana do daru automobil.

Urazený Landík sa na tento výsmech bez slova zvrtol a nechal ujčeka tak. Sprotivil sa mu a predsavzal si, že jeho dom už nikdy viac nenavštívi a tohto namysleného chlapa o nič nepožiada.

K tomuto rozhodnutiu pridalo váhy i jeho nešťastné stretnutie so Želkou. Zašiel s ňou do Čínskej cukrárne, kde chodievali na mrazivo a pofajčiť si štrnásť-pätnásťročné dievčatá namiesto náboženských hodín. Nemal čo chodiť. Bolo to po „užších voľbách“, pri ktorých volila Anička a kde jednohlasne vyhral. Vtedy kávu nedopil Mikeska, v Čínskej cukrární nedopil on. Tam ju nechal i so smotánkovou čiapočkou a s tvarožníkom. Tak sa nahneval na Želku ako predtým na jej otca.

— Budem slávnostne kopať, — chválila sa mu.

— To nebude veľmi estetické, — zmrazil ju, — už kopaniu by mali ženské dať pokoj. Svedčí im to ako lastovičke mamutie nohy.

— Nevidela som takú lastovičku.

— A ja kopajúcu ženskú.

— Kopať je len vám dovolené, najmä ženské.

— Ktože kope ženské?

— I ty.

— A to už ako? Videla si ma?

— Na svojom tele pocítila.

— Kopal som ťa?

— Kopal. Mňa v Starom Meste a tú druhú tu, v Bratislave. V Starom Meste sa lopta volala Želka, a tu v Bratislave sa volá Anička… Čo si ma bozkával? —— zasipelo v nej, —— keď si už mal zohratú hru?

Landík fúkol nosom. Nevedel hneď, či to má byť vážna výčitka, či žartovné prekáranie. Zahanbil sa, že vie o Aničke. Ale sa hneď i napomenul, že sa nemá prečo hanbiť. Nebude tajiť, rozkázal si. Chcel vec vážne vysvetliť, ale Želka nahnevane šuškala:

— A čo si ju bozkával, keď si sa hral už so mnou? Áno, hádžete nás o zem, kopete do nás, vše sme v povetrí a nevieme, kde padneme, do ktorej bránky vletíme. My sa tiež musíme naučiť, aby ste nás cítili, lietali a padali, ta s vami do bránky, končiť starú a začať novú hru

— Gól, — zavolal jej do ucha, — čím viac gólov, tým istejší putujúci pohár.

— Tak, Janík môj. Koniec našej peknej hry. Ostaň len pri svojom okrúhlom predmete. Nech sa lopta volá —— pani Landíková. Moja pri slávnostnom výkope: pán Landík. To teda kopnem, a ty vyletíš. Zo srdca kopnem, zo srdca vyletíš!

Landík sa začal hnevať nad toľkým horlením a toľkou falšou. „Okrúhly predmet“ ho zažal. Vyčítal jej, že nebola lepšia. Ona sa hrala s ním od začiatku. Mala vždy okolo seba plno strelcov, on nebol v mači ani štopľom na jej podošvách. Gúľal sa v prachu medzi nohami, alebo pozeral za plotom cez dierku, spoza dosky, z ktorej vypadla hľúza, na strom musel, aby videl jej unfair hru, lebo mu nebol dovolený prístup na ihrisko… A tak teda „papá!“

— Papá! — ozvala sa. — Choď si len za svojou kuchárkou. Rovný s rovným!

Želka nakrivila bradu, ako čo by jej šlo do plaču. Pomstila sa za neveru.

Landík očervenel od hnevu nad slovíčkami „kuchárka“ a „rovný s rovným“. Aká panská prázdnota. To by nebol od nej očakával. Také jemné dievča, a taký škrečiaci vulgárny výbuch. Kvapôčka žlče, a máš škvrnu na celej politúre.

O čo panskejšia je Anička!

— Len aby si neprišla do rodiny s tou kuchárkou, —— hodil jej do oči ako kameňom.

— Skrze teba?

Chcela sa opovržlivo zasmiať, ale Landík hodil ešte jeden kameň.

— Nie. Skrze Dubca.

Spurne odišiel.

Teraz sa díval na slávnostný výkop.

Keď videl, ako sa Želka prikrčila, po chlapsky rozkročila, oprela rukami o holé kolená a s vysunutou, ostrou bradou sa dívala za letiacou loptou, odvrátil sa a pošiel medzi stojacimi k východu. Bolo mu odporne na duši, ako keď človek zazrie protivný obraz, vidí hnusný výjav, alebo číta odpudzujúcu, mrav a krásu urážajúcu kapitolu. Zošpúlil ústa a jeho pery vycrkli slinu, ktorá sa mu nakopila nad jazykom.

„Vykopla si ma so srdcom zo srdca, chvalabohu. Koniec hry s tebou. Zostala mi na zemi Anička. Okrúhly predmet. Milá loptička. Ju vezmem pod pazuchu, k srdcu pritisnem. Lopty sa nielen kopú, ale i k prsiam tisnú, v rukách nesú,“ vraveli potichu jeho myšlienky.

25. Macocha

Prešiel rok.

Na Vlčkovu ulicu sa spustila mokrá jesenná hmla. Sadla si a sedela od rána do večera, sťa stará, nehybná baba v deravom, popolavom vlniaku, Skrývala do neho záhrady, trávniky, stromy a domce. Oblizovala ich a od jej jedovatých slín všetko vlhlo a vädlo. Z obrastených stien starých víl padalo červené lístie, ostávali na múroch len hrčky bobuliek a tenké vlákna, ako prekrvené žilôčky na vráskavom tele. Briezky schudli. Sypali sa z nich ohorené hrčky a na tenkých konárikoch, ako na nitiach nastoknuté perličky, svietili kvapky. Kry ruží už obliekli do kabátov, postavili im klobúky alebo ich pozohýnali ako starcov s hlavami do zeme. Pod strieborné haluze smrekov tisli sa onemené drozdy a na holých kamenných ohradách klebetili pred spánkom vrabce.

Chytro sa zvečerilo.

Do bytu mladej vdovy Estery nasťahovali sa mladomanželia: Landík a Anička.

Bolo päť hodín. V izbe prebleskúval len oheň z kachieľ cez mrežové dvierka. Svetielka, ako malé šedivé mačatá s ohníkom v očiach, behali po dlážke, krbáľali sa, oškĺbali, sadali k nohám, štverali sa na kolená, túlili k telu a priadli.

Do tohto pradenia potichu a spokojne rozprával Landik:

— Tu predtým bývala pekná, mladá vdova. Presťahovala sa do lepšieho bytu. Nechtiac zavinila domácu vojnu. Nie tak ani ona, ako mizerná tisícka, ktorú zasadil ujček medzi kaktušteky. Pani Estera ju šla vrátiť. Bohvie, prečo šla osobne, a neposlala ju poštou. Bohvie, prečo ju niesla v obálke. Bohvie, prečo bola v obálke nielen tisícka, ale i poďakovací list. To sú záhady. Chyba bola, že poslanec nebol doma. Ešte väčšia chyba, že pani Esteru prijala pani Ľudmila. Velikánska chyba, že pani Ľudmila vzala od nej obálku a že pani Estera nepoznala svoje vlastné plemeno a obálku vypustila zo svojich pekných rúk. Možno, že to nebolo len tak: „Nech sa páči. Ráčte!“ ale: „Dajte to sem!“ s prípadným pohybom žiarlivosti. No chyba na kvadrát bola v tom, že pani Ľudmila obálku otvorila. Tisícka ako tisícka. Len to písanie! Tá vďaka!

Darmo presviedčal pán poslanec, náš drahý ujček, že to mala byť len sústrasť s biedou. Aká sústrasť, keď je pri tisícke krásna, ohorená, mladá ženská tvár s jagavými očami. Sústrasť je možná pri žobrácke v handrách, s ranami. Takto je to mimomanželská láska, nevera, zrada. Vypovedala sa vojna.

To bola jedna zrada a jedna vojna.

Druhé, mastné semeno sváru zasial istý poslanec, menom Radlák… To sú politické veci… Chcel byť poslancom a dostať sa na miesto ujčeka. Raz ujček vystúpil proti tomu, aby len malí ľudia nemuseli platiť a len veľkí aby znášali ťarchu. Pomenoval to novodobým otročením, keď chcú veľkých spraviť otrokmi malých, a nielen jednotlivca, ale celý štát podrobiť mase. Tak ako sa predtým bojovalo proti privilégiám veľkých, on teraz že dvíha zbraň proti privilégiám malých. Štát je slnko, ktoré každého rovnako má hriať a osvecovať. Nemôže a nesmie vynechávať veľké telesá a celé svoje svetlo a teplo vyžarovať na akúsi Mliečnu dráhu, ktorá si namyslí, že sa slnko musí vždy len okolo nej krútiť… Štát nie je kibic, aby sa miešal do každej dedinskej hry a čakal odmenu pri každej vyhratej korune… Tak nejako… Zabočil akosi veľmi napravo… A najhoršie bolo, že pofŕkal zlostnou slinou politiku strany a jej vodcu, ktorý chce každého zapriahnuť do kladnej práce. Povedal, že keď sa i hovorí: „Hej, a Slovákom len tú kašu s mliekom,“ nesmie byť i naša politika kašičkárska.

Neviem, čo sa vtedy varilo v ujčekovi, že také horúce porcie rozdával. Je to človek dobroprajný, poddajný, prispôsobujúci sa, každému pomáhajúci, ako sa vraví, mäkký ako striedka, z ktorej môžeš spraviť akúkoľvek figúru, ak vieš. Neviem, prečo teda. Len si myslím, že to bola zlosť, ktorú klochtila doma v kuchyni pani Ľudmila a ktorá v ňom, v starom hrnci, prekypela… Nedôvera k nemu rástla, až narástla v neveru, v zradu.

To bola druhá zrada a druhá vojna.

I poslanca volajú na zodpovednosť ako hocijakého komisára, ako som ja. I ujčeka volali. Keď sa odvolával, že jeho na miesto poslanca postavila vôľa ľudu, povedali mu, že je na to súd, ktorý takú vôľu zo snemu vypichá, lebo do parlamentu patrí len uniformovaná stráž, ktorú robí strana podľa rozkazu veliteľa. Opitá, tackajúca sa vôľa, ktorá sa chytá každého múru a každej lampy, patrí na bratislavskú ulicu, i tam ju chytí policajt, ak robí krik.

A tak chudák ujček halušil doma, lebo ho bili v strane, a vrešťal hore-dolu pred straníkmi, lebo ho prenasledovali doma.

To je to, že každý by chcel byť diktátor, niekto v širšom, iný v užšom kruhu, keď nie inde, nuž doma. Musí mať človek niekoho, komu môže rozkazovať, ináč by skapal. Ujček odrazu zbadal, že nie je ani doma diktátorom. Nebol ani dotiaľ, ale si to neuvedomoval. Teraz sa akosi všetko proti nemu sprisahalo: žena, dcéra, kuchárka Zuza, chyžná Mariška. Videlo sa mu, že všade naráža na nákovu vzdoru, neposlušnosti a nevšímavosti proti svojim rozkazom, preto sa vždy väčšmi a väčšmi rozháňal kladivom.

Dcéra Želmíra i proti zákazu, a či na protiveň, stala sa tajomníčkou Spolku sympatizujúcich s červeným Španielskom, ktorý mal styk so Spolkom sebaokiadzajúcich spisovateľov (podľa tetky Kornélie) a tento spolok korešpondoval so Spolkom milujúcich Čínu. Z presvedčenia to nebolo, najskôr preto, aby mohla ujsť z domu, kde sa pre ustavičné škriepky nedalo vydržať. A potom, iné spolky už mali svojich funkcionárov, a toto boli spolky nové, ktoré hľadali agilných činiteľov. Azda i preto, že slečna odvrhovala staré disciplíny. Nepočúvala ani otca ani matku.

Akýže je to diktátor, ktorého nepočúva ani vlastná žena? Akáže je to diktátorka, ktorú nepočúva ani vlastný manžel? Takých diktátorov nemôže počúvať ani dcéra. Je v tom logika.

Ujček sa bránil a napádal statočne na dva fronty. A ako v každej vojne býva, že na fronte strieľajú a v zázemí kvitne láska, tak aj v tejto. Tvoj neznámy pán otec začal chodiť za slečnou Petrovičovou. Obkrúcal ju svojou láskou ako fúzatá fazuľa liesku.

Raz podvečer servíroval sa chlpatý kokos… Načo ďalej rozprávať? U Hviezdoslava spojilo dve rozvadené rodiny jedno jabĺčko, tu spojil bradatý orech, ak chceš, fúzatý bôb, famíliu, bublajúcu osemdesiatstupňovým vriacim hnevom.

Domáca vojna sa zlikvidovala.

Skončila sa i politická vojna a uzavrel sa pokoj v ujčekovom osobitnom kabinete. Kokos mu predložil papierik, na ktorom bolo, že ak pán poslanec nechce súd a úradné potvrdenie o tom, že voliči vyvolili „nízkeho a nečestného“ človeka za svojho zástupcu do snemu, podrobuje sa vo všetkom disciplíne strany — tak mi pánboh pomáhaj!

Pán poslanec papierik podpísal. Tým sa zachovala platnosť druhého papierika, takzvaného poslaneckého mandátu. Teraz má výhľad i na ministerstvo. Len presáľať nesmie. Kuchárky môžu byť dvojaké, jedny, ktoré presáľajú, druhé, ktoré nedosáľajú, ale politik nesmie ani presáľať, ani dosáľať, ináč ho vypovedia a môže ísť hľadať službu, svoju „vysokosť a česť“ do domácnosti inej politickej strany… Veru sa mi skoro chce povedať, že byť straníkom znamená dovoliť si vyvlastniť svoju slobodu presvedčenia, stať sa otrokom, ktorý musí konať to, čo chce jeho pán — strana…

Tak ako to dr.Rubár povedal: „Byť poslancom je nie sláva, ale otrocká robota. Poslanec nie je generál, ale skôr koník v cirkuse, ktorý nesmie vybočiť z ohrady, len pekne cifrovať do kruhu, lebo je hneď nešťastie. Práska bičík, kričí obecenstvo. Nesmieš ten plotík preskočiť, zadkom vyhodiť, zaťať sa. Len probuj! Hneď si nespoľahlivý a odvedú ťa. Čo z toho, že na teba hlasovalo stotisíc voličov, mandát ti vezme jeden prezident s dvanástimi prísediacimi.“

Ja ujčekovi žičím. Vravím, striedka chleba, ktorú i bezzubý môže požuvať. Rozvalidovi vyhral dva procesy, pričinil sa, aby bol vo finančnej komisii. Vzkriesil ho ako zázračný doktor. Mne tiež pomáhal a radil. Málo chýbalo, že som sa nedostal do parlamentu. Pre mňa by to bolo ľahké, lebo ja, ako úradník, som vydrezírovaný kôň a mohol by som sa bezpečne produkovať… To povedal ujček na Rubárov cirkus. Od Mikesku viem… A tebe, Anička, musím blahoželať.

— K čomu? — spýtala sa potichu a nastrašené odtiahla plece od Janíkovho.

— K budúcej macoche.

— K akej macoche?

— Nuž k Želke. Bude ti macochou, ak sa vydá za pána otca.

— Preboha!

— Len o jedno ťa prosím: nepýtaj od nich nikdy nič.

To bolo to isté, ako keď chudobou urazené štrnásťročné chlapča vravelo matke: „Nepýtaj od nich, mamička, ja nechcem.“

— Lebo v nepýtaní je dvojaká sladkosť, —— objasnil Landík, —— trošku sladkosti z chudákovej pomsty a trošku pomsty z chudákovho šťastia: nemusieť prosiť a mať pritom niekoho, komu môžeš o tom povedať úprimné slovíčko… A ak to môžeš urobiť, nie si vlastne ani chudák… Anička, my sme nie chudáci.