Zajatci asteroidu

01 TIGRE SA TULAJÚ PO NOCIACH

V pionierskom tábore Ohník došlo štyri dni pred koncom turnusu, keď si už všetci mysleli, že sa počas ich pobytu nič mimoriadne nestane, k nezvyčajnej udalosti.

Pionierka tretieho oddielu Julka Gribkovová zbadala na lúčke za kuchyňou dvoch pionierov z druhého oddielu, Juru Semionova a Olega Rozova, prezývaného Rózka, ako dráždia mačku Larisu. Semionov priviazal mačke na chvost plechovku od konzervy, do ktorej nasypal klince, a chcel ju s ňou vypustiť na pódium, kde krúžok ľudovej umeleckej tvorivosti nacvičoval národné tance zo Seychelských ostrovov. Rózka Semionovovi horlivo radil.

Keď Julka Gribkovová začula, ako mačka mraučí, vyskočila ani tigrica z kríkov, kde čítala Durrellovu knihu ZOO v kufri a začala ňou mlátiť Semionova po hlave.

Potom ju odhodila a doškriabala mu tvár. No len čo sa Semionov spamätal, postavil sa na odpor, obdaril Gribkovovú podliatinou pod okom a podľa vyhlásenia lekárky jej spôsobil aj ďalšie zranenia. Rózka stál pri Semionovovi, a pretože mu radil, tiež si nadobudol svoj prídel modrín. ' Večer sedela Julka Gribkovová pri pódiu so svojím priateľom, spolužiakom Fimom Korolevom. Na večeru nešla, nechcelo sa jej. Čakala, že po porade vedúcich, ktorá sa mala konať po filme, ju vylúčia z tábora. Okolo chodili známi, utrúsili slovko-dve, aby ju potešili, dievčatá nadávali na Semionova, chlapci žartovali. Napokon prišla kuchárka teta Viera a priniesla jej rezeň a kompót. Teta Viera mala mačku Larisu veľmi rada. Julka dala jedlo tučnému Firnoví, ktorý je večne hladný a okrem toho doma musí držať diétu.

— Tvoja stará mama bude soptiť, — povedal Fima. — Je dosť nervózna. Julka si vzdychla, ale nepovedala nič.

— Budem ťa musieť schovať u nás doma, — pokračoval Fima. — Naši sú aj tak na dovolenke. Keď sa skončí turnus, vrátiš sa domov, akoby sa nič nestalo.

— Aký si múdry, — povedala Julka ironicky. — A z tábora potom príde list, že ma vylúčili pre bitku.

— Nemusela si sa hneď biť, — povedal Fima, ktorý už dojedal kompót. — Mačke by sa nič nebolo stalo… — A čo nervy? — zvolala Julka. — A pocit krivdy?

Nevieš, že nervové bunky sa neobnovujú? — Možno mačkám sa obnovujú, — zamyslel sa Fima. — Ešte to nie je dokázané.

— Nie, — trvala Julka na svojom. — Zvieratá sa nemôžu sťažovať, preto je našou povinnosťou brániť ich. Aj tak sme už mnohé vyhubili. Sirény už nežijú. Pštrosy vymreli.

— Mačkám to však nehrozí, — odporoval Fima.

— Ale ide o princíp.

— Mohla si to Semionovovi vysvetliť aj ináč. Ale ty si mu skoro oči vyškriabala. Sťažoval sa vedúcemu tábora.

— No vidíš. A Larisa sa nemá komu posťažovať. Schovala sa do svojej skrýše a trpí.

— Julka, ty si čudná, — povedal Fima.

— Niekedy sa mi zdá, že máš zvieratá radšej ako ľudí. Ty by si pritúlila aj tigra, ba aj škorpióna.

— Zvieratá nepoznajú zlobu. Tak ako bábätká. Ale tie potom vyrastú a zmenia sa, jeden na dobráka, druhý na ničomníka. Ale zvieratá zostanú stále ako bábätká.

— To je nebezpečný omyl, — nesúhlasil s Julkou Korolev. — Tento týždeň si dovliekla z lesa hada. Tvrdila si, že je to užovka, a napokon sa z nej vykľula zmija. Bábätká nebývajú jedovaté…

— Po prvé zmija nikoho neuštipla a zaniesla som ju späť do lesa. Po druhé zmije sú užitočné.

Fima mávol rukou nad tými slovami a prevrátil pohár, aby mu višne, čo ostali na dne, skĺzli do úst. Julka sa zamyslela. Jej situácia bola naozaj ťažká, rodičia neboli v Moskve, stará mama ledva chodí… Ako jej povie, že ju vylúčili z tábora, lebo sa bila?

— Hady, škorpióny a kadejaká háveď… — zamyslene mrmlal Fima. Na dne pohára ostala ešte posledná višňa. — Mňa viac zaujímajú autobusy.

Opäť zaklonil hlavu, pohľad mu zaletel k oblohe a v jeho zornom poli sa ocitla koruna mohutného duba, ktorý rástol hneď pri plote. V jeho lístí sa skrývalo čosi veľké, tmavé, neznáme.

Vyzeralo to ako hrubý kábel s hlavou a čiernymi očami.

Fima sa tak začudoval, že ani nezbadal, ako prehltol višňu.

— Čo sa ti stalo? — zľakla sa Julka. — Zabehlo ti?

— A… — vydal zo seba Fima a roztrasenou rukou ukázal na strom. Niečo zašuchotalo a kábel zmizol.

— Ja nič nevidím, — nechápala Julka.

— Ani nemáš čo, — odvrkol Fima. — Už mám asi halucinácie z tých tvojich rečí.

Zmrákalo sa. Zjavili sa prvé komáre, vytyčovali si bojové ciele. Z lesa sa šírila slabá vôňa húb a hniloby. Po cestičke sa blížila mačka Larisa. Iste chcela prejaviť Julke vďačnosť, ale nedošla k nim, prehla chrbát, naježili sa a zmizla ako gáfor.

— Niekto je pri plote, — povedal Fima. — Mačky to vycítia.

— Idem sa pozrieť, — povedala Julka.

— Počkaj!

No Julka už bola na ceste. Aj jej sa zdalo, že v kríkoch pri plote sa niečo skrýva. Husté kríky celkom zakrývali plot, preto vedúcim ani na um nezišlo, že je v ňom diera, ktorou sa po večierke dá pohodlne prekĺznuť k rieke.

Julka spravila dva kroky, kríky sa pohli a hneď znehybneli. Ticho.

— Radšej ta nechoď, — povedal Fima. — Do ničoho sa nepleť. Máš málo problémov?

— Čo to mohlo byť?

— Vlk, — povedal Fima. — Alebo medveď. V kríkoch môže byť všeličo.

— Pokúsil sa zasmiať na vlastnom pokuse o žart, ale nepodarilo sa mu to.

Vtom sa za nimi ozvali hlasy — film sa skončil. Fima schmatol tanier a pohár a rozbehol sa do kuchyne. Julka zostala sama a hrdinsky znášala posmešky a vtipkovanie. Vedúci a ostatní dospelí z tábora sa zišli v riaditeľovej chatke, aby prerokovali mimoriadnu udalosť. Julka chvíľku postávala, potom zamierila do svojej izby v belasej prízemnej drevenej chatke, sadla si na posteľ a čakala, ako rozhodnú o jej osude. Ani nezbadala, kedy sa zotmelo. Z ihriska sa ozývala hudba, tancovalo sa tam. Ktosi vbehol do chatky, na niečo sa spytoval. Julka sa márne usilovala sústrediť na Durrellovu knihu. Nechcelo sa jej ani vstať a zapáliť svetlo.

Potom sa pod oknom ozvali drobné kroky. Julka hneď vedela, že je to Fima.

— Julka, tu si? — spýtal sa. — Už sa poradili.

— O mne?

— Počúval som pod oknom. Nechali ho otvorené, všetko bolo počuť. Julka vystrčila hlavu z okna — bolo nízko, Fima mal hlavu tesne pod podokenicou.

— Ako to dopadlo? — spýtala sa Julka a usilovala sa neukázať, aká je rozrušená.

— Smiali sa, — oznámil Fima.

— Prečo?

— Najprv sa usilovali hovoriť vážne, ale potom sa rozosmiali. A telocvikár Stepanyč ustavične opakoval, aby priviedli mačku ako svedka. Rozumieš?

— Ničomu nerozumiem.

— Rozhodli sa, že ťa nevylúčia. Ani Semionova. No a naša vedúca Rita naňho veľmi nadávala a Semionov, ktorý stál so mnou pod oknom, skríkol, že on sa len bránil. Ty si sa vraj doňho pustila ako divá mačka.

— Len nech mi príde po ruku! — zvolala Julka.

— Druhý raz by ti to len tak neprešlo. Potom nás odohnali od okna, a tak neviem, ako sa to skončilo.

— Niečo iste vymysleli, — povedala Julka.

Vtom sa vrátili dievčatá z tancovačky a trkotali o všelijakých hlúpostiach.

Fima ušiel, aby ho nezbadali. Julka si ľahla do postele, nechcelo sa jej s nikým rozprávať. Tvárila sa, že spí. V skutočnosti však nespala. Vôbec sa jej nechcelo spať. Dievčatá sa pomaly utíšili, celý tábor sa ponoril do spánku, vyšiel mesiac a osvetlil postele. Zabzučal komár. Kdesi ďaleko na rieke zatrúbil parník.

Podliatina na líci ju rozbolela. Nech je ako chce, pomyslela si Julka, keby som ho zbadala, aj teraz by som ho zmastila.

— Julka, — ozval sa pod oknom hlas, tichý ako bzukot komára.

Julka si pomyslela, že sa vrátil Fima, hoci ju to dosť prekvapilo, lebo Fima bol strašný spáč. A čo ak sa Semionov rozhodol, že sa s ňou poráta? Pre istotu chvíľu počkala.

— Julka, — ozval sa hlas opäť. — Vyjdi von. Musíme sa porozprávať. Julka vyskočila z postele, ktorá našťastie stála pri okne, a vykukla von. Nebolo tam nikoho.

Vo svite mesiaca vyzerali cestičky jasné, takmer biele, po oblohe plávali riedke oblaky a všade vládlo ticho ako v pustatine.

— Kto je tu? — spýtala sa.

— Neboj sa, Julka, — prehovoril veľký ružový krík, ktorý rástol na križovatke dvoch chodníkov. — To nie je žart. Musíme sa s tebou porozprávať, ale nesmie nás nikto vidieť.

— To si ty, Semionov? — sondovala Julka.

— Nepoznáš nás, — povedal hlas. Nemáme tu nikoho okrem teba. Len ty nás pochopíš.

— Ukáž sa, — povedala Julka, — či nie si Semionov.

— Naľakáš sa, — povedal hlas.

— Teraz sa už nezľaknem ničoho, — povedala Julka úprimne. — Po tom strachu, čo som prežila, keď som si myslela, že ma vylúčia z tábora.

— Ďakujem ti, — povedal hlas. — Neostáva mi iné, len sa ti ukázať. Ale nie aby si od strachu zamdlela.

Julka ešte nikdy od strachu nezamdlela, ale taká výstraha by naľakala hocikoho.

Navyše si bola takmer istá, že to všetko je pomsta toho odporného Semionova.

Preto pocítila priam úľavu, keď sa krík začal hýbať a na striebornú cestičku sa vysúvala dlhá hrubá hadica. Nech je ako chce, Semionov to nebol.

Po cestičke sa plazil asi päťmetrový pytón, hrubý ako Julkina noha. Pri krku sa zužoval a prechádzal do širokej plochej hlavy, dlhý rozdvojený jazyk rýchlo kmital, nehybné čierne oči uprene hľadeli, akoby hypnotizovali. Pytón sa niekoľko metrov preplazil a pod jej oknom sa zvinul.

— Na zbláznenie, — zašepkala Julka, ktorá sa vyznala v zoológii, a tak vo svetle mesiaca rozoznala krajtu tigrovitú, obyvateľku trópov. Zaujímavé, že v tej chvíli ju ani tak neprekvapilo, že had rozpráva, ako to, že sa vyskytuje v tomto pásme. — Krajty tigrovité u nás nežijú, — povedala.

— Dajte pokoj, — ozval sa obrovský had. — To je úplne vylúčené. Hadovi sa otvárali ústa v rytme slov, ale jeho oči zostávali nehybné, akoby to ani nehovoril had, ale akýsi strojček v jeho vnútri.

Za Julkiným chrbtom ktosi ospalo povedal: — Kedy už budeš ticho, Gribkovová? Julka neodpovedala a vyskočila von oknom.

Tráva, mokrá od rosy, bola studená.

— Kam pôjdeme? — zašepkala.

— Za kuchyňu, — povedal pytón. — Do kríkov.

— Tak rýchlo, — povedala Julka.

— Každú chvíľu sa môže zobudiť pes alebo strážnik.

— Ste bosá, neprechladnete? — spýtal sa pytón.

Julka neodpovedala, na prstoch sa rozbehla po cestičke, pytón sa plazil za ňou a cestou šepkal: — Vy sa nebojíte? Ani trochu sa nebojíte?

Julka vybehla na lúčku. Čudné, ale naozaj sa vôbec nebála. Hovoriaci pytón je omnoho menej nebezpečný ako pomstychtivý Semionov, vylúčený už z dvoch škôl.

Neďaleko zavyl strážnikov pes. Pytón trochu pridal, prekízol dopredu a zmizol v kríkoch. — Sem, — povedal. — Za mnou, smelá bytosť. 'Smelá bytosť bola, pravdaže, Julka. Rozhrnula kríky a ocitla sa pred dierou v plote, ktorý oddeľoval tábor od lesa. Bolo tam tma a zima. Julka ľutovala, že sa poriadne neobliekla. Had zmizol.

— Kde ste? — zašepkala. Nikto neodpovedal.

— Načo ste ma sem zavolali? — spýtala sa Julka stiesnene.

Hrobové ticho spiaceho lesa narušil mrmot, dupot, akoby kdesi vpravo prebehol kôň. Potom sa ozval známy hlas pytóna: — Hovor po rusky. Neplaš človeka!

— Preveril si ju? — ozval sa druhý hlas. — Je sama? Nie je to pasca?

— Netáraj, — zahriakol ho pytón.

— Mali sme zázračné šťastie.

— Nie som si taký istý, — odpovedal druhý hlas. — V ľuďoch som sa už sklamal.

— Tak kde vlastne ste? — ozvala sa Julka. — Už som skoro zamrzla, a vy si tu vyjasňujete svoje vzťahy.

— Urobte krok doprava, — povedal pytón. — Tu je viac svetla. Chcel by som vás zoznámiť so svojím priateľom.

Julka poslúchla a ocitla sa na maličkej čistinke.

Uprostred nej ležal obrovský tiger, vyzeral by hrozivo, keby nemal obviazanú papuľu, akoby ho bolel zub.

02 OSUDNÁ CHYBA

— Už len ten tu chýbal, — zhíkla Julka, keď zazrela tigra. — Čo keby vás niekto videl? Na smrť by sa vystrašil.

— Doteraz to bolo vždy naopak, — chmúrne podotkol tiger. Hovoril pomaly, so zvláštnym prízvukom, nedalo sa rozumieť všetkým jeho slovám.

— Sadnite si, Julka, — povedal pytón. Julka sa obzrela a videla, že pytón sa skrútil do tuhých prstencov, takže vznikol vysoký okrúhly vankúš.

— Nebojte sa a sadnite si, — povedal.

— Zem je studená a vy ste veľmi slabo oblečená.

Julka poslúchla a sadla si na chladivú pružnú podušku.

Pytónová hlava sa jej pohojdávala pri uchu.

Zavládlo ticho.

Julka pozerala na tigra, ktorý si položil hlavu na ťažké laby a nasrdene na ňu hľadel. Priviedlo ju to do rozpakov. Nie, nemyslela si, že ju sem vylákali, aby ju zjedli, to jej ani na um nezišlo. Nenápadne sa uštipla do lakťa, lebo si myslela, že sa jej to všetko asi len sníva. Po prvé pytóny a tigre nevedia rozprávať a po druhé nežijú v okolí Moskvy. Iba ak by boli ušli zo zoologickej záhrady. Ale ani vtedy by nevedeli hovoriť. Pretože všetci mlčali, Julka sa rozhodla, že niekto musí začať rozhovor.

— Prepáčte, — obrátila sa na tigra.

— Vy ste bengálsky, alebo ussurský? Vyzeráte ako bengálsky, ale teraz je tu slabé svetlo…

— Vyzerám skôr ako vychudnutá mačka, — povedal tiger.

— To je teda pravda, — súhlasil pytón. — Ale náš hosť by sa chcel dozvedieť o nás niečo viac, však? Vtom tiger zavrel oči a robil sa, že spí.

— Máte pravdu, — Povedala Julka.

— Všetko je to také neobyčajné…

— Veru, — prikývol pytón. — Na vašom mieste by som si myslel, že ešte spím.

— Už som sa uštipla, — povedala Julka.

— Dobre ste spravili, — prikývol pytón. — Ale poďme k veci. Stalo sa nám nešťastie a potrebujeme pomoc.

— Stratili ste sa zo zoologickej záhrady? — nahlas rozmýšľala Julka.

— Ani teraz ste neuhádli. Život je vždy omnoho dramatickejší, — povedal pytón a naklonil hlavu tak, aby jej videl do očí.

Julka skrčila nohy pod seba, aby si ich trochu ohriala. Na skrútenom pytónovi sa sedelo naozaj pohodlne. Ešte keby ju niekto prikryl tigrom ako prikrývkou, hneď by zaspala.

— Prileteli sme na Zem predvčerom, — začal pytón.

— Prileteli? — spýtal sa tiger so zavretými očami. — My byť zhrmieť, spadnúť, sfaulovať…

— Môj priateľ ešte celkom neovláda váš jazyk, — povedal pytón. — A má trochu poranenú hlavu.

— Jemne povedané, — skonštatoval tiger. — Danke schon.

— Môžem pokračovať? — spýtal sa pytón.

— Tak vy ste z kozmu? — začuďovala sa Julka. — A všetci ste tam u vás takí?

— Kde u nás? — opýtal sa pytón.

— Na vašej planéte.

— Tá sa zbláznila, — zavrčal tiger. — Je crazy, pomätená.

— Naozaj logický predpoklad, — povedal pytón. — Ale mylný.

— Tak prečo takto vyzeráte?

— Preto, lebo nás sem vyslali v podobe tých najobyčajnejších bytostí, aby sme nevzbudzovali pozornosť, — povedal pytón.

— Nevzbudzovali pozornosť? Ale veď to je ten najlepší spôsob, ako vzbudiť pozornosť. Dokonca paniku.

— Veru, — zamrmlal tiger, pretiahol sa, sadol si, zívol na celú papuľu a ukázal svoje strašidelné tesáky.

— Veď vravím, že sme spadli, — povedal pytón. — Vôbec sme neleteli k vám. Mali sme namierené ta, kde by naša podoba nevzbudzovala nijaké podozrenie. A to do štátu Maisúr v južnej Indii, v srdci indickej džungle.

— A nedoleteli ste?

— Chyby sa stávajú aj v takej vyspelej civilizácii ako naša, — smutne skonštatoval pytón. — Na túto expedíciu nás špeciálne pripravovali. Starostlivo sme si preštudovali všetky zvláštnosti južnej Indie, naše telá prerábali tri roky. Museli sme byť čo najobyčajnejší, ale zároveň dostatočne silní, keby nás niekto nečakane prepadol.

— Keď vás už prerábali, prečo z vás neurobili Indov? V Indii ich žije pol miliardy.

— Ľudia! — povedal tiger. — Ľudia! People! A čo doklady? A vypočúvanie?

Vniknutie do štátnej rezervácie? To by nebolo dobre.

— Naozaj, hlboko v džungli je lepšie byť tigrom ako človekom, — povedal pytón. — Mali sme splniť svoju úlohu a o mesiac po nás priletí kozmická loď, ktorá teraz hliadkuje za planétou… ako sa volá?

— Plutón, — povedal tiger. — Dokedy ťa to mám učiť?

— Pluto, — opravila ho Julka. — To je veľmi ďaleko. Musíte sa teda skrývať celý mesiac?

— Musíme sa dostať do Indie, — povedal tiger. — Do džungle. Vy byť hlúpa a ničomu nerozumieť.

— Celkom ste ma poplietli, — bránila sa Julka. — Myslíte, že som dakedy sedávala na pytónoch, alebo besedovala s tigrami?

— Milá slečna, nehnevajte sa, prosím, — povedal pytón. — Pochopte môjho priateľa. Včera zašiel poprosiť o pomoc do jedného osamelého domca a staršia žena, ktorá tam býva, ho zmlátila kutáčom po hlave. Poznáte také náradie?

— Prepáčte, — povedala Julka. — To som nevedela. Ale vy ste ju veľmi nastrašili.

— Tri razy som sa ospravedlnil, — zahundral tiger. — Sľúbil som, že jej neublížim, ale tá ženská ma stále bila po hlave veľmi… veľmi… zabudol som, ako sa to povie vo vašom barbarskom jazyku…

— Bolestivo? — spýtala sa Julka. — Nie.

— Zúrivo? — našepkával mu pytón.

— No, povedzme zúrivo, — zašomral tiger súhlasne.

— Vymením vám obväz, — navrhla mu Julka.

— Vylúčené! — ohradil sa tiger. — Bojím sa šteklenia.

— Pochopte nás, sme v hroznej situácii, — pokračoval pytón. — Kapsula sa nám rozbila a my sme sa len zázrakom zachránili. Kozmická loď príde po nás až o mesiac, a to úplne inde, medzi ľuďmi sa nemôžeme ukázať, lebo ich desíme a vyvádzame z miery, a navyše musíme splniť svoju úlohu v maisúrskej džungli.

— Akú úlohu? — vyzvedala Julka.

— Pred sto rokmi bez stopy zmizla kozmická loď, ktorá prevážala na galaktickú výstavu v susednej hviezdnej sústave kolekciu klenotov z národného pokladu.

Celých tých sto rokov naši vedci vyratúvali jej dráhu pohybu a len pred piatimi rokmi sa im podarilo presne určiť, že úlomky kozmickej lode ležia práve uprostred maisúrskej štátnej rezervácie v Indii. Ak nesplníme túto úlohu, vyjde nazmar práca tisícov našich spolupracovníkov, stroskocú všetky nádeje. — Pytón si ticho vzdychol a spustil plochú hlavu.

— V tom vám ja pomôcť nemôžem, — povedala Julka. — India je ďaleko a cestovné lístky pre tigre sa u nás nepredávajú.

— Čo som vravel, — povedal tiger. — Je to beznádejné. Ja sa obesím.

— Počkajte, — zvolala Julka. — Musíme trochu porozmýšľať.

— Správne, — súhlasil pytón. — Rozmýšľajme.

— Ste hladní? — spýtala sa Julka.

— Nerobte si starosti, — povedal pytón. — S tým nemáme problémy.

— Keď skapeme od hladu, bude problém stiahnuť z nás kožu, — zahundral tiger.

Pytón si opäť vzdychol. Bolo mu trápne, že sa jeho priateľ neovláda.

— Vážená Júlia, — začal. — Musím vám povedať, že môj priateľ síce navonok pôsobí srdito a hašterivo, ale v skutočnosti je známy profesor a odvážny výskumník.

— Nože prestaň, — ohradil sa tiger.

— Aký to má význam?

— Teraz už vôbec neviem, — povedala Julka. — Čím vás nakŕmim? Kde vezmem pre vás toľko mäsa!

— Je bláznivý, — zavrčal tiger. — Veď ona si myslí, že ja jem mäso. A možno aj ľudí. A môj priateľ by možno prehltol aj kravu.

— My nejeme mäso, — jemne poznamenal pytón. — Sme veľmi zdržanliví a skromní.

Nebudeme vám na ťarchu. Potrebujeme len strechu nad hlavou a priateľstvo.

Julke bolo čoraz väčšmi zima. Už chcela odísť, ale ešte sa spýtala: — Prečo ste prišli práve za mnou?

— Ty si čudná, — odpovedal tiger.

— A za kým sme mali ísť? Za mladým mužom menom Semionov, ktorý týra malého dravca?

— Celý deň sme presedeli v týchto kríkoch, — vysvetlil jej pytón. — Pozorovali sme váš tábor a hľadali presne takého človeka, ako ste vy. Dôverčivého, veľkodušného, smelé ho, citlivého, energického… Julka zrazu zabudla aj na zimu. Ale tiger všetko pokazil. Musel dodať: — A takého hlúpeho, ktorý pôjde v noci s neznámym hadom do lesa.

— Ach, Trankverri-Trankoverri, — smutne vzdychol pytón. — Pri havárii si prišiel o svoje najlepšie vlastnosti.

— Vždy som hovoril pravdu, — odpovedal tiger. — Júlia, sľúbila si, že mi napravíš obväz. Už si zabudla? Ukázalo sa, že to vôbec nie je ľahké, lebo tiger mal obväz z obliečky, ktorú mimozemšťania niekomu zvesili zo šnúry, a okrem toho po celý čas vrčal a všemožne jej prekážal. Mimochodom, skúšali ste niekedy preväzovať bengálskeho tigra v nočnom lese? Navyše ešte tigra úplne rozčarovaného životom?

Preto sa Julka vrátila do svojej chatky až o hodinu. A zaspala, akoby ju do vody hodil.

03 DRAVCE MEDZI NAMI

Ráno Julku zobudila trúbka. Nijako sa nemohla prebrať zo sna, v ktorom sa jej všetko poplietlo — džungľa, bitka s pirátmi, črieda tigrov a hovoriaci slon. V polospánku vybehla na rozcvičku. Vonku bolo chladno, oblaky sa vznášali tak nízko, že sa skoro dotýkali stožiara so zástavou. Julka pozrela na les, ktorý rástol hneď pri tábore, a pochopila, že to nebol sen. Tam v lese ju čakajú mimozemšťania, možno ju už netrpezlivo vyzerajú. Po raňajkách Julka zavolala nabok Fimu Koroleva.

— Tak čo sme zas vymysleli? — spýtal sa Fima. — S kým sa budeme dnes biť?

— Neviem, — odpovedala Julka. — Ale chcela by som ťa zoznámiť so svojimi novými priateľmi.

— Jasné, — povedal Fima. — Našla si žubrienku a niekde si vypriadla škorpióna.

— Takmer si uhádol, — začala Julka. No nestihla dokončiť, lebo na chodníku sa zjavila lekárka, ktorá si chcela prezrieť jej modriny a škrabance. Fima Korolev chcel Julku najprv počkať, lebo prebudila v ňom zvedavosť, ale potom si spomenul, že si chcel spraviť luk a ešte včera si na to vyhliadol práve za plotom rovnú a vysokú liesku. Ale včera nemal nôž, a dnes si požičal dobrý vreckový nožík od chlapca z prvého oddielu, ale sľúbil, že ho vráti čo najskôr. Preto Fima zbytočne nestrácal čas a rozbehol sa k diere v plote, preliezol ňou a rýchlo zamieril k lesu. Tu niekde musí byť ten lieskový ker. Fima vybral z vrecka nožík, otvoril ho a vykročil, pričom sa pozorne obzeral, aby ker neprehliadol. Aha, povedal si. Tu si!

Schytil liesku a pritiahol ju k sebe. V tom momente mu rovno spod nôh vyletelo čosi žlté, pásavé, obrovské a s výkrikom: — To je už vrchol! — sa stratilo v húštine. Ťažko povedať, kto sa viac zľakol — Fima Korolev, alebo mimozemšťan s ťažkým menom Trankverri-Trankoverri, prerobený na bengálskeho tigra. Tiger, ktorý usúdil, že Fima naňho poľuje, dobehol k rieke a skryl sa v tŕstí, Fima preletel cez ohradu, mávajúc nožom dobehol do jedálne a vletel medzi stoly, kde sa zrazil s Julkou, ktorá práve vyšla z ošetrovne.

— Kam bežíš? — spýtala sa ho.

— Ja? — Fima sa obrátil, ale nikto ho neprenasledoval.

— Človek by si myslel, — povedala Julka, — že ťa prenasleduje tiger… No hneď sa zarazila, lebo žart sa príliš podobal na pravdu.

Fima pozrel na ňu zvláštnymi očami, okrúhlymi ako trnky, ktoré sa nápadne vynímali na jeho úplne bledej tvári, potom sa ešte nervózne obzrel a ticho povedal: — Tiger… myslíš, tiger?

— Kde si bol? — spýtala sa Julka. — Kde si bol, kým som tu nebola?

— Nikde, vlastne bol som v lese… tuto celkom blízko… a tiger vyskočil, len- len že ma neroztrhal… ale ty tomu nemôžeš rozumieť.

— Nemôžem? A pytóna si nestretol?

— Koho?

— Pytóna. Asi šesť metrov dlhého. Julka hovorila úplne vážne a Fima pochopil, že si z neho uťahuje, lebo nijaký normálny človek nemôže rozprávať, že v okolí pionierskeho tábora sa potulujú tigre a vrhajú sa na ľudí.

— Teda tak, — povedal Fima, schoval nôž do vrecka a zvrtol sa, odchádzajúc navždy. Od rozhorčenia a urážky v ňom len tak vrelo. Včera bol ešte verným priateľom a ničím, rozumiete, ničím si nezaslúžil takú urážku.

— Teda tak, — zopakoval. — Bol tam ešte slon a dva krokodíly.

A nesmierne sa začudoval, keď Julka za jeho chrbtom spokojne povedala: — Ani slon, ani krokodíly tam nemôžu byť. Sú len dvaja. Tiger a pytón.

— Jasné, — zatiahol Fima. Prešiel ešte dva kroky. Potom zastal, pozrel na Julku a spýtal sa: — Žartuješ, však?

— Žartujem? Práve idem za nimi. Musíme sa porozprávať, — odpovedala Julka.

— S kým?

— S tigrom. Aj s pytónom. Doteraz Fima pokladal Julku Gribkovovú v podstate za normálnu. Ale všeličo sa stáva. Zvlášť ak ju Semionov udrel po hlave. No na druhej strane — s kým sa on sám stretol v lieštine? Alebo sa nestretol s nikým?

Mraky sa rozptýlili, vykuklo už nie veľmi teplé slnko, akoby sa cez leto vysililo a teraz oddychovalo. Na drevenom pódiu tanečníci podupkávali, učili sa ľudový tanec Seychelských ostrovov na slávnostnú rozlúčku s táborom. Z kuchyne sa šírila vôňa pečených rýb, kuchárky pripravovali obed. Mačka Larisa sedela pred kuchyňou a s odporom hľadela na hlavu zubáča — bola to dnes už ôsma — kuchárky chceli potešiť úbohé zviera po včerajšom utrpení. Julka Gribkovová zamierila k čistinke, akoby si bola istá, že Korolev ju bude nasledovať. Ten však stál, krútil hlavou a nijako si nemohol urovnať v hlave všednosť táborového života s neobyčajnými udalosťami a slovami, ktoré práve počul.

— Hádam sa nebojíš? — spýtala sa Julka, keď došla ku kríkom pri plote.

— Ja? — zatiahol Fima, ale ani sa nepohol. — Koho?

— Tigrov, — odsekla Julka.

— Nie, — povedal Fima. Od strachu bol celý bez seba.

— Tak poďme, — rozhodla Julka a bez jediného obzretia zmizla v kríkoch. Ale Fima naďalej nehybne stál. Chcel sa pohnúť, považoval za svoju povinnosť rozbehnúť sa a zabrániť Julke v nerozvážnej ceste do lesa, kde sa na ľudí vrhajú tigre, ale nohy mu vypovedali poslušnosť a nemohol zo seba vydať ani hláska. Julka verila, že Fima nakoniec pôjde za ňou, lebo napriek všetkým svojim nedostatkom, ku ktorým patrilo obžerstvo a zbabelosť, je predsa jej priateľom a v nešťastí ju neopustí. Prešla tých niekoľko krokov k plotu, preliezla dierou a ticho zavolala na svojich nových známych. Ale nikto jej neodpovedal. No nič, pomyslela si Julka, iste nebudú ďaleko, veď len pred chvíľou tu boli. Zašla do lesa, preto už nepočula, čo sa dialo v tábore a čo Fima Korolev zapríčinil svojou nerozhodnosťou. Kým Fima stál a zápasil so svojimi nohami, ktoré sa nechceli odlepiť od zeme, zozadu k nemu pristúpil Semionov a jeho nerozlučný priateľ Rózka. Semionov zúril, líce mal preťaté náplasťou ako kardinálovi gardisti jazvami po súboji s D'Artagňanom. Semionov túžil po pomste. Nemohol zniesť, že sa mu už druhý deň všetci, aj tí najmenší posmievajú. Ale Gribkovovú zmastiť nemohol. A vtom, keď ovládaný najčernejšími myšlienkami kráčal po chodníku, zbadal Julkinho priateľa, zbabelého tučniaka Fimu Koroleva.

— Kde máš svoju Júliu? — spýtal sa Semionov hrozivým hlasom.

— A čo by si rád? — odpovedal Fima a zrazu pocítil, že by ho nohy aj niesli, a to čo naj ďalej od Semionova a Rózku.

— Chcem sa s ňou porozprávať, — povedal Semionov. — Tak von s pravdou!

Fima si myslel, že Semionov sa chce pomstiť, ani na um mu neprišlo, že obeťou útoku sa stane on. Hoci Semionov bol schopný všetkého.

— Čo sa s ním budeš naťahovať, — povedal Rózka, zložil si okuliare a čistil si ich. Nadaný matematik Rózka bol maličký, dengľavý, tichá voda a veľký zlomyseľník. Patril k deťom, ktoré staré mamy zbožňujú a mamy o nich hovoria: „Kamaráť sa s ním, je to dobre vychovaný chlapec a bol druhý na okresnej matematickej olympiáde.“ Aj učitelia majú Rózku radi, kým ho neprekuknú.

— Jura, radím ti, aby si toho špióna a zradcu poriadne priprel.

— Je to zradca? — spýtal sa Semionov, vylúčený už z dvoch škôl, pretože rozhodne nevynikal umom, ale zato silou áno. Nebolo by mu ani na um zišlo niečo také, aby priviazal mačke na chvost plechovku, keby mu Rózka nebol nahovoril, aké to bude smiešne.

— Samozrejme, — povedal Rózka a opäť si založil okuliare. — Je priateľom Gribkovovej, a to znamená, že ťa zradil.

Rózka vedel, že mu musí povedať niečo, čoho by sa mohol chytiť. Teraz to Semionovovi bude vŕtať v hlave.

— Ty zradca! — zreval Semionov a rozbehol sa k Fimovi.

Fima pochopil, že Semionov ho chce nevedno prečo zmlátiť, vzal nohy na plecia a poďho do lesa, no nebežal za Julkou, ale trochu iným smerom. Ani v najťažších chvíľach nezabúdal, že človek nemá zrádzať priateľov. Semionov upaľoval za ním, ale Rózka zostal stáť, lebo zbadal, že po chodníku prichádza telocvikár. Čupol si a začal ovoniavať nezábudku.

— Kam bežal tvoj priateľ? — spýtal sa telocvikár, ktorý včera žiadal, aby Semionova vylúčili z tábora za to, že zdvihol ruku na ženu, aj keď to urobil y sebaobrane.

Rózka obrátil k telocvikárovi nevinnú tváričku s veľkými okuliarmi.

— Biológia, — povedal ticho, rozvážne. — Rozhodli sme sa, že napíšeme prácu o flóre a faune nášho kraja. Do začiatku školského roku. Tak študujem rastliny.

— Aha, — povedal telecvikár. — A čo študuje Semionov takou rýchlosťou?

— Motýle, — odpovedal Rózka. — Semionov bežal za nezvyčajne krásnym mlynárikom.

Keby také niečo rozprával telecvikárovi niekto iný, nikdy by neuveril, že Semionov naháňa mlynáriky, aby mohol o nich napísať prácu. Ale Rózkovi, samozrejme, uveril/hlboko sa začudoval, pokrčil plecami a odišiel. Keď zašiel za roh, Rózka opatrne vstal a pomaly kráčal k lesu, nezábudku mliaždil v dlani.

Julke sa práve podarilo nájsť pytóna. Vykĺzol spod spadnutého kmeňa, naklonil plochú hlavu a pozdravil.

— Prečo sa schovávate? — spýtala sa Julka.

— Prenasledujú nás, — povedal pytón. — V tŕstí napadla neznáma osoba s nožom v ruke nášho tigra.

— Už o tom viem, — povedala Julka.

— Bolo to nedorozumenie. Fima si chcel odrezať lieskový prút. Aj on sa vyľakal.

— Ste si istá? — spýtal sa pytón.

— Absolútne. Hneď príde a zoznámim vás. Je to môj priateľ.

— Neviem, neviem, — vzdychol si pytón. — Trankverri-Trankoverri utrpel šok.

— A ako ste chceli žiť v Indii? — spýtala sa Julka pytóna. — A keby vás tam našli naozajstní lovci?

— Tam je rezervácia, — odpovedal vážne pytón. — A tu nie sme ani pod ochranou zákona.

— Nemali by sme zájsť na bezpečnosť? — spýtala sa Julka. — Všetko by sme im rozpovedali a poprosili ich o pomoc.

— V nijakom prípade! — skríkol pytón. — Po prvé nikto nesmie vedieť, že sme na Zemi, porušili by sme základný zákon nezasahovania. A po druhé predstavte si, ako ideme na bezpečnosť a čo by nám povedali. Julka neprotirečila. Viac ju znepokojovalo, kam sa podel Fima. Čo ak sa niečo stalo? Čo ak zas stretol tigra a sám sa rozbehol na bezpečnosť? Len čo si Julka s hrôzou predstavila, kam sa podel Fima, ozval sa od rieky strašný lomoz, akoby sa lesom hnalo stádo zdivených byvolov. Julka vyskočila a pritisla sa ku kmeňu, pytón ako strela vyletel na strom, ktorý sa pod jeho váhou prehol. Na čistinku vtrhol Fima Korolev. Ako slepý sa vrhol k stromu, kde stála Julka, vrazil do nej a vtom sa mu na hlavu zvalil päťmetrový pytón, ktorý sa neudržal na strome, a zaúpel v jazyku svojej rodnej planéty. Všetci traja spadli na zem a minútu nehybne ležali, kým neprišli k sebe. Prvá sa spamätala Julka, vstala a pokúsila sa vyslobodiť omráčeného Fimu spod bezvládneho pytóna. Pytón bol ochabnutý, poddajný a ťažký ako nekonečne dlhý valec na diváne a Fima asi omdlel. Nakoniec ho Julka musela poriadne ťapnúť po líci, aby otvoril oči. — Zase, — povedal.

— Je ti Zle?

— Zase tigre, — povedal Fima — Vstaň a rozprávaj.

— Nemôžem vstať. Nemám nervy v poriadku. Spadol na mňa strom.

— To nebol strom, ale môj nový známy, — povedala Julka. — Chcela by som vás zoznámiť. Fima opatrne pozrel tým smerom, kam ukazovala Julka, prižmúril oči, chcel vstať a čo najtichšie zmiznúť.

— A to je mladý muž z konca dvadsiateho storočia, — povedala Julka.

— Mimozemšťan, nože niečo povedzte, aby sa Fima upokojil.

— Dobrý deň, — povedal pytón. — Môžete ma volať Ken. Hoci vyzerám ako plaz, v skutočnosti na svojej ďalekej planéte prednášam históriu na univerzite.

04 KRÁĽOVSKÁ POĽOVAČKA

Asi o desať minút sa Fima spamätal. Nikdy nemal zoológiu velmi rád, preto si nemohol hneď zvyknúť na mimozemšťanov zvláštny výzor. Zato otázky kozmonautiky ho odjakživa zaujímali a mal v úmysle časom schudnúť a vydať sa do kozmu. Keď teda všetko pochopil a uveril pytónovi, neobyčajne sa potešil.

— Nadviazanie kontaktu, — vykladal a prechádzal sa po čistinke, — je odveká túžba ľudstva. Spolu s vami poletíme do kozmických diaľav. Povedzte, na akom princípe funguje vaša kozmická loď?

— Ktorá? — spýtal sa pytón úctivo.

— Na ktorej ste prileteli.

— Žiaľ, už nefunguje. Pokazila sa.

— Opravíme ju, — vyhlásil Fima. — Dáme sa dokopy a opravíme ju.

— Ale my sme ju zničili, aby sa náhodou nedostala niekomu do rúk.

— Škoda, — povedal Fima. — Teraz budete ťažko niekomu vysvetľovať, že ste naozajstní mimozemšťania. Ľudí je ľahšie presvedčiť o hovoriacich veľhadoch ako o mimozemšťanoch. Tak dávno vás už čakáme, že sme stratili všetku vieru.

— Nemáme v úmysle nič dokazovať, — povedal pytón. — Potrebujeme sa dostať do Indie a potom späť na našu planétu.

— Vylúčené, — trval na svojom Fima.

— Najprv sa musíte stretnúť s našimi pioniermi, porozprávať im o svojich úspechoch, potom pôjdeme do akadémie vied a do hviezdneho mestečka…

Pytón si vzdychol, Julka ho chápala — zvieratá majú svoju prácu, svoju úlohu. A Fimka žiada od nich niečo celkom iné. Chcela pribrzdiť priateľa v jeho rozlete, ale vtom sa z diaľky ozval zúrivý krik.

— Čo sa stalo? — zľakol sa pytón. — Azda zas niekto nenapadol môjho priateľa? Obťažovali ho v tŕstí. — Semionov našiel tigra! — dovtípil sa Fima. — Ale ja som robil všetko, aby som ho zviedol zo stopy. Julka sa okamžite rozbehla k rieke. Za ňou Fima, ktorý sa usiloval nezaostať, a za nimi sa plazil pytón.

Nepodarilo sa im však dobehnúť k rieke.

Na polceste stretli kozmonauta Trankverri-Trankoverriho v žalostnom stave. Obväz mu skĺzol na krk a povieval ako šál človeku, ktorý beží na autobus. Na srsti mal nalepené kamienky a vodné riasy a na uchu sa mu — čuduj sa svete — hompáľali Rózkove okuliare. A to Julku najviac vystrašilo. Vedela síce, že kozmonauti nejedia ľudí, ale prečo zostali z Rózku len okuliare?

— Som unavený, — povedal tiger a rozčúlene hľadel na Fimu, ktorý sa pokúšal ukryť za Julkiným chrbtom.

— Som unavený z útokov, prenasledovania a nepochopenia. Som unavený z toho, že sa musím potulovať po divej planéte, kde mi hrozí, že ma jej divé obyvateľstvo zožerie. Prosím o dovolenie zjesť ampulku s jedom, ktorú mám skrytú v zube.

— Zakazujem! — zvolal pytón. — Odvážny výskumník musí všetko vydržať a prispôsobiť sa. Odísť zo života vie každý hlupák.

— Už to nevydržím! — zavyl tiger. — Aj tento človek sa chystá na mňa zaútočiť.

Vo vrecku má nôž.

— Naozaj vám nechcem ublížiť, — povedal Fima. — Keby ste nevyzerali ako dravec, už dávno by sme boli priatelia.

— Teda rozhodujúci je výzor? — spýtal sa tiger. — A keby som vyzeral ako pavúk?

Alebo stonožka? Tak vám je úplne jedno, ako som rozumovo vyspelý, koľko univerzít som vyštudoval a koľko vedeckých štúdií som napísal? Ľudia sa posudzujú len podľa šiat? To je nedôstojné! Suším si na brehu svoju kožu, a tu z lesa vyjdú dvaja mladí domorodci, jeden sa rozkričí a šmarí do mňa kameň, druhý ešte aj svoje okuliare.

A čo keby mali so sebou blaster alebo laserovú búchačku? Aj to by hodili?

— Vystrelili by, — povedal osmelený Fima. — Aj medzi našimi ľuďmi sa nájdu niektoré smutné výnimky. Včera mučili mačku.

— Ja nie som nijaká mačka, — pochmúrne povedal tiger.

— Ty si veľmi veľká mačka, — povedal pytón. — Ale povolili ti nervy. Na vine je havária. A čím skôr sa dostaneme do Indie, kde si nás nikto nebude všímať, tým lepšie.

Julka mala veľké pochybnosti o tom, či si ich v Indii nikto nebude všímať, ale nechcela im protirečiť. Lenže zatiaľ nemala ani tušenia, ako kozmonautov dopraviť do Indie, keď o nich nesmie nikomu ani muknúť.

— Niečo vymyslíme, — povedal Fima. Už sa osmelil.

Vtom sa v tábore ozvala trúbka. Na čistinke vyhriatej slnkom poletovali vážky, poskakovali kobylky, nebáli sa tigrov. A trúbka poplašne vyzývala, vyháňala, narúšala ticho.

— Možno je poplach kvôli nám, — povedal pytón.

— To by už bol vrchol, — rozhorčil sa tiger. — Hneď by som rozhryzol ampulku s jedom.

— Zostaňte tu, — povedala Julka. — My zabehneme do tábora. Ak vám naozaj hrozí nebezpečenstvo, niekto vás príde varovať. A neznepokojujte sa. S nami ľuďmi sa dá dohodnúť, len nám treba všetko vysvetliť.

— O to sa práve usilujeme, — povedal tiger. — A vezmi tie okuliare.

Julka zložila okuliare tigrovi z ucha a spolu s Fimom sa rozbehli do tábora.

Zo všetkých strán bežali pionieri na nástup. Ponáhľali sa vedúci, ba aj kuchárky sa zhŕkli na kuchynskom prahu, nikto nechápal, čo sa stalo. Vedľa trubača stál smrteľne vážny riaditeľ tábora Čufrinskij, pri ňom telocvikár Stepanyč. Julka za ich chrbtami hneď odhalila Semionova a Rózku, ktorý klipkal krátkozrakými očami jednotkára.

— Všetci sú tu? — hlasno sa spýtal riaditeľ tábora. — Vedúci, skontrolujte oddiely!

Julka s Fimom pribehli k svojmu oddielu a zamiešali sa medzi deti. Vládol všeobecný chaos, lebo nikto nič nechápal a po tábore kolovali čudné chýry. Jedni vraveli, že sa niekto z prvého oddielu utopil, druhí, že sa rozšírila epidémia, a jedno dievčatko z oddielu najmenších všetkých presviedčalo, že priviezli banány a budú ich rozdávať. Nakoniec zavládlo niečo aspoň trochu podobné poriadku a ukázalo sa že ani jeden pionier nechýba. Riaditeľ si s úľavou vydýchol a vreckovkou si zotrel pot z čela.

— Všetci pionieri, — povedal, — sa vrátia do chatiek a vedúci s nimi. Bez môjho dovolenia nikto nesmie opustiť územie tábora.

— A čo sa stalo? — ozývalo sa zo všetkých strán. Riaditeľ zaváhal. Nevedel sa rozhodnúť, či hovoriť, alebo nie. Vtom sa v tienistom tichu ozval tenký detský hlások: — A banány sa ujdú každému?

— Aké banány? — spýtal sa riadite! pohladkal si lysinu, vzdychol a dodal: — Banány zatiaľ nie sú. Riaditeľ pozrel na Stepanyča, a ten pochopil, že je načase, aby sa ujal velenia.

— Počúvajte! — povedal hromovým telocvikárskym hlasom. — V okolí tábora boli spozorované divé zvery. Presnejšie… vlastne, na tom nezáleží…

— A ešte ako! — zvolal Semionov. — Je tam tiger! Zaútočil na nás. Rózkovi strhol aj okuliare. Semionov ukázal na Rózku, ktorý očervenel, lebo neznášal, keď ho oslovovali jeho prezývkou. Všetkých sa zmocnil nepokoj, tí, Čo dobre nerozumeli, sa vypytovali susedov, nastal hurhaj a medzi najmenšími sa ktosi rozplakal.

Možno od strachu a možno preto, že z banánov nič nebude.

Riaditeľ sa zamračil. Stepanyč zdvihol silnú ruku desaťbojára a nariadil ticho.

— Musíme si to ešte overiť, — povedal. — Pripúšťame, že môže ísť o omyl.

— Nijaký omyl, — zvolal Rózka.

— Kde sú moje okuliare? Vtom sa z radov tretieho oddielu ozval hlas Julky Gribkovovej: — Tu máš svoje okuliare, Rozov. Nestratil by si ich, keby si sa bez dovolenia nekúpal v rieke.

Julka vyšla z radu a prešla rozľahlým prázdnym priestranstvom k Rózkovi. Všetci mlčali. Podala Rózkovi okuliare. Samozrejme, nebola to pravda, ale teraz bolo najhlavnejšie, aby Rózkovi a Semionovovi nikto neuveril.

— Klame, — skríkol Semionov. — Nekúpali sme sa. Môžete sa pozrieť. Som celkom suchý.

— Čo ste teda robili pri rieke? — zvolal Fima.

— Bežali sme za tebou, — povedal Semionov. — A vtedy sa na nás vrhol tiger.

— Prečo ste za ním bežali? — spýtala sa Julka. Usilovala sa zmeniť tému rozhovoru.

— Prečo, prečo… aby sme ho stĺkli…

Semionov si uvedomil, že hovorí, čo netreba, a zmĺkol.

— Nechápem, ako sa Gribkovová dostala k mojim okuliarom, — povedal Rózka rozhodným hlasom jednotkára. — Hodil som ich do papule tigrovi, aby som ho zastavil.

— A tiger ich odovzdal Gribkovovej — doplnil ktosi. Celý tábor sa zasmial.

Aj riaditeľ sa s úľavou usmial. Každému riaditeľovi je omnoho príjemnejšie, keď sa dozvie, že sa dvaja pionieri bez dovolenia kúpali, ako že sa v okolí prechádzajú tigre.

— Teraz tomu neveríte, ale budú obete, — skríkol Rózka, keď sa všetci do chuti nasmiali, ale nikto ho už nepočúval, iba Fima Korolev, ktorý bol známy bujnou fantáziou, zvolal: — Pomstila sa im mačka Larisa. Zavolala svojho strýka, aby Semionova nastrašil.

Po tomto už Rózku a Semionova vôbec nikto nebral vážne.

— Poď, vrátime sa do lesa, — pošepla Julka Fimovi. — Asi to už prehrmelo.

— Počkaj, — povedal Fima. — Podceňuješ riaditeľa. Je predsa za nás zodpovedný.

Ukázal na riaditeľa a Stepanyča, ktorí sa o čomsi ticho zhovárali. Potom riaditeľ kývol a rýchlo odišiel do svojej chatky. Stepanyč telocvikárskym hlasom oznámil: — Príkaz súdruha riaditeľa zostáva v platnosti. Až do jeho zrušenia nikto nesmie opustiť tábor. Stepanyč sa ponáhľal za riaditeľom, nevšímal si reptanie. Julke a Fimovi sa podarilo nebadane odbehnúť a prekĺznuť pomedzi kríky k riaditeľovej chatke. Zadné okno bolo otvorené. Pritlačili sa k stene a počuli, ako riaditeľ s kýmsi telefonuje: — Samozrejme, — vravel riaditeľ, — nemusí to byť pravda. Ale prosím, aby ste zistili, či neušli tigre zo zoologickej záhrady alebo z cirkusu. Mám tu dvesto detí, nemôžem riskovať… Áno, nikoho do lesa nepustíme… Áno. Budem čakať.

Potom počuli, ako šťuklo telefónne slúchadlo a riaditeľ povedal telocvikárovi: — Povedali, aby sme sa neznepokojovali. Ak niečo zistia, pošlú svojich pracovníkov so psom. Prezrú les. — Mohol by som sa ta zájsť pozrieť?

— A čo ak je tam tiger? — povedal riaditeľ. — Nemysli si, že sa s tebou bude chcieť rozprávať.

— Veru by sa chcel, a ešte ako, — zašepkala Julka. Ale Fima sa ani neusmial.

Preskočili plot a rozbehli sa do lesa.

05 ÚTEK

Mimozemšťania poslušne čakali na dohovorenom mieste. Tiger sa motal po čistinke a za ním sa ťahal obväz, pytón Ken sa ovinul okolo borovicového kmeňa, hlavu si prevesil cez dolný konár a v hlbokom zamyslení ňou pohojdával.

— Ste pevne rozhodnutí, že sa nechcete stretnúť s našou bezpečnosťou? — spýtala sa Julka, keď dobehla na poľanu.

— Absolútne, — odpovedal tiger. — Už je na ceste?

— Čoskoro príde, — povedal Fima Korolev. Po jeho počiatočnej bojazlivosti nezostalo ani stopy — ľudia si na všetko rýchlo zvyknú. Fima pristúpil k tigrovi, odmotal mu obväz, ba sa mu aj celkom zblízka pozrel na ucho, či sa mu už zahojilo.

— Radšej vás mali prerobiť na opice, — povedala Julka. — Ako mohli zabudnúť na ruky?

Tiger mlčky zdvihol prednú labu a vystrel ju k Julke. Obrovské zahnuté pazúry sa nadvihli a pod nimi sa zjavili prsty.

— Čo sa stalo? — spýtal sa pytón a jeho ploská trojuholníková hlava sa hompáľala nad nimi.

— Tí mučitelia mačiek, — povedal Fima, — pribehli do tábora a vyhlásili poplach.

Horko-ťažko sme všetkých presvedčili, že sa im to len marilo.

— Tak prečo má sem prísť bezpečnosť?

— Lebo riaditeľ tábora sa bojí o pionierov. Nevie, že sú aj tigre, ktoré nejedia pionierov.

— To je ohavnosť, jesť tvory podobné sebe! — povedal tiger.

— Tigre zvyčajne nepokladajú pionierov za podobných sebe, — vysvetlil Fima.

Trankverri-Trankoverri smutne prikývol.

— A čo bude ďalej? — spýtal sa pytón.

— Bezpečnosť sa pravdepodobne rozhodne, že si to preverí, — povedala Julka. — Prídu sem policajti so psom.

— Načo?

— Aby vás vystopovali. Podľa pachu.

— Odporné, — zadudral tiger.

— Nemôžeme sa stretnúť s vašou ctenou bezpečnosťou, — povedal pytón.

— Tým by sme porušili zákony galaxie a zmarili zverenú prácu.

— Lenže to ešte nie je najhoršie, — povedal Fima. — Najhoršie je, že keď bezpečnosť nájde v lese tigra a veľhada, bude sa strašne báť o osud detí. Aj ľudia od bezpečnosti majú nervy.

— Nervy, nervy, — zahundral tiger a všetci pochopili, že aj on má nervy.

— Okrem toho, — povedal už celkom osmelený Fima, — bezpečnosť nemá nijakú záruku, že nie ste špióni, vyslaní na našu planétu, aby ste vysliedili naše tajomstvá. Fima sa uprene zahľadel na tigra. Ten neodvrátil pohľad. Korolevsazapýril, lebo pochopil, že mu ublížil.

— Isteže, to je priam geniálne, — povedala Julka a pohrozila Fimovi päsťou, — vyslať k nám špiónov v podobe tigrov.

— Keby moji kolegovia na univerzite počuli, z čoho ma obviňujú… — tigrovi sa z očí vykotúľali obrovské slzy. Všetci mlčali. Pytón pozrel cez lístie na oblohu.

— Psy lietajú? — spýtal sa zádumčivo.

— Nie, — povedal Fima, — psy behajú.

— Treba vás evakuovať, — vyhlásila Julka. — Na bezpečné miesto.

— Musíme ísť do Indie, — trval tiger na svojom. — To je najbezpečnejšie.

— Ale najprv vás musíme odtiaľto evakuovať. Mám nápad. Stodola!

— Čože? — začudoval sa Fima.

— Stodola. Na ostrove. Kde predtým bolo seno.

Julka si spomenula na dlhý nízky ostrov na rieke, zarastený trávou. Uprostred neho na miernej vyvýšenine stála polorozpadnutá stodola, napoly zakrytá kríkmi.

Ostrov od tábora oddeľovalo úzke koryto hlavného toku.

— Voda psom prekáža? — spýtal sa pytón.

— Správne, — zvolal Fima. — Vo vode pes stratí vašu stopu. Rieka bola od tábora vzdialená asi kilometer. Ponáhľali sa, ale nezabúdali na opatrnosť — vpredu šla Julka, ktorá mala najlepší zrak a vedela pohotovo reagovať, za ňou Fima s tigrom a pytón, ktorý mal dobré nervy, tvoril zadný voj.

Julka dúfala, že starý čln s jedným veslom, na ktorom sa prevážali na ostrov, bude pri tomto brehu. Samozrejme, preplávať koryto je hračka aj bez člna, ale v člne je to dobrodružnejšie.

Ako naschvál nos člna bol zaborený do trávy na druhom brehu.

— Budeme musieť preplávať, — povedala Julka.

— Nie som si istý, či to dokážem, — povedal pytón. — Nikdy som to neskúšal. Nie som vodný živočích.

— Pokiaľ ide o mňa, — povedal tiger, — všetko som pochopil. Chcete ma utopiť.

Fima mlčal, plávanie mu šlo slabšie, ale nerád sa k tomu priznával. Julka si obzrela tú zvláštnu spoločnosť suchozemcov. Času nebolo nazvyš. Stiahla si tenisky a blúzku, rozbehla sa a skočila do vody. Riečne rameno bolo hlboké a prudké, s vírmi na dne. Julka sa nemala čas ani obzrieť, aby ju neodnieslo za ostrov. Z vody sa vydriapala až na vzdialenom cípe ostrova a rozbehla sa späť k člnu. Ostrica ju pichala, mäkký íl jej čvŕkal pod nohami, ťažko sa jej kráčalo.

Úplne sa zadychčala, kým do-. behla k člnu. Teraz bolo treba vyčerpať z neho vodu. Julka sa obzrela na druhý breh. Pytón ležal zvinutý do kolesa a s vysoko zdvihnutou hlavou striehol. Fima vošiel po kolená do vody, rád by bol Julke pomohol radou, ale bál sa hovoriť nahlas, tiger sa nervózne prechádzal po brehu.

Veslo bolo ťažké, Julka veslovala s námahou, čln neplával rovno, krútil sa, ale najviac ju vyčerpávalo, že sa musela ponáhľať. Keď hodila veslo na dno, bola celkom vysilená. Fima zachytil čln za nos a pridržiaval ho. Kým sa do neho plazil nekonečný pytón, zdvihol veslo a povedal Julke: — Zostaň tu. Ja ich preveziem. Julka prikývla a pomohla tigrovi vyliezť do člna, ale keď ho odstrčila od brehu, rozmyslela si to a plávala za ním, postrkovala ho. Pod váhou mimozemšťanov sa čln tak ponoril, že mal boky skoro zarovno s vodou. Fima vesloval nerovnomerne, čln sa hojdal a tiger sa tak roztriasol od strachu, že čln ešte väčšmi rozkýval. Julka po celý čas tŕpla, že sa doň naberie voda a prevráti sa. Našťastie sa to nestalo. Až pri druhom brehu si Fima všimol, že s nimi priplávala aj Julka. — Čo si si to zmyslela? — spýtal sa, kým pridržiaval čln, aby tiger mohol vyskočiť na breh. Tiger sa vyrútil, obrovským skokom preletel pol cesty k stodole a v okamihu sa im stratil z očí.

— Čln necháme na ostrove, — povedala Julka. — Bude to istejšie. Aj pre nás, aj pre mimozemšťanov. Ale pretiahneme ho na druhú stranu, aby ho z nášho brehu nebolo vidno.

— Rozumiem, — smutne povedal jej priateľ a zahľadel sa do prudkého toku rieky. — To znamená, že budeme musieť plávať?

— Budem plávať vedľa teba, — povedala Julka. — Aj topánky ti vezmem. Hádam si sa nezľakol.

Fima si čupol a začal si rozväzovať šnúrky na topánkach. Julka odbehla do stodoly plnej prachu, ktorá páchla hnijúcim senom a vtáčím trusom. Mimozemšťania sa tak zahrabali do sena, že im trčali len hlavy. Boli rozrušení.

— Neznepokojujte sa, — povedala Julka. — Len čo sa zotmie, vrátime sa a niečo vymyslíme.

S Firnovou pomocou odtiahla čln pozdĺž brehu na druhú stranu ostrovčeka. Potom preplávali rieku a rozbehli sa k táboru.

Obed sa pomaly končil, deti vstávali od stolov, bol tam hurhaj a nikto okrem vedúcej Leny si nevšimol, že Julka s Fimom pribehli poslední. Ale Lenka má neuveriteľne mäkké srdce, aj keď ti musí napísať poznámku, vyzerá, akoby sa ospravedlňovala. Zašla k Julke, ktorá si sadla za stôl, a zašepkala: — Prečo ma klamete? Mala som taký strach…

— Prepáčte, — odpovedala Julka šeptom, — už sa to viac nestane.

A Julka sa tuho začervenala, lebo dobre vedela, že sa to ešte stane. Kozmické priateľstvo si vyžaduje obete.

Keď vychádzali z jedálne, Julka zachytila čísi pozorný pohľad. Bokom stál Rózka a hľadel jej na nohy. Julka sa na ne pozrela a videla, že ich má po kolená zamazané od zaschnutého ílu.

Pre každý prípad mu ukázala päsť a Rózka sa tajuplne usmial. Rózka je nebezpečný, lebo je veľmi dôvtipný a tajnostkársky. Niečo mu došlo, niečo vytušil. Len keby vedela čo.

06 VEČERNÉ UDALOSTI

Julka každým pórom cítila, že mimozemšťania nemôžu zostať v blízkosti tábora.

Jej posledné pochybnosti sa rozptýlili, keď hneď poobede zazrela, ako nízko nad lesom, tesne nad vrcholkami stromov krúži žltá helikoptéra bezpečnosti. A už o hodinu do tábora vošiel gazik bezpečnosti, v ktorom sedel mladý poručík a starší rotný s vlčiakom. Fima sa opäť prešuchol k riaditeľovmu oknu a vypočul si, ako poručík rozpráva, že najprv prijali jeho správu s istými pochybnosťami. Ale potom im zatelefonoval ešte jeden človek, ktorý býva hneď pri ceste. Tvrdil, že včera večer videl tigra. A tretí signál prišiel od ženy, ktorá vravela, že do jej domu vtrhol tiger a horko-ťažko ho vyhnala kutáčom. Musia teda začať dôkladné pátranie a deti v nijakom prípade nesmú opustiť tábor.

Keď poručík s riaditeľom vyšli z chatky, psa a jeho sprievodcu obklúčili pionieri. Poručík sa spýtal detí, či nevideli niečo podozrivé, a potom sa ešte osobitne porozprával s Rózkom a Semionovom. Obaja div nepukli od pýchy, že môžu poskytnúť naozajstnému poručíkovi naozajstné dôkazy.

Julka s Fimom stáli bokom. Julka povedala Fimovi: — Teraz je ti už, dúfam, jasné, že mimozemšťanov nájdu.

— Ale čo môžeme robiť?

Julka si premerala Fimu pohŕdavým pohľadom a spýtala sa: — Zabudol si, že sme im sľúbili pomoc?

— Áno, sľúbili, — neopatrne súhlasil Fima. Julka sa od neho odvrátila, ale nestihla odísť, lebo šiel k nej poručík vedený usmievajúcim sa Rózkom.

Zapadajúce slnko sa mu odrážalo v okuliaroch.

— Ty si pionierka Gribkovová? — spýtal sa poručík. — Tuto tvoj spolužiak v okuliaroch tvrdí, že si videla dravca a vieš, kde sa skrýva, ale z nevysvetliteľných dôvodov o tom nechceš nič povedať.

Julka vysoko zdvihla obočie.

— Prečo? — začudovala sa.

— Naozaj, prečo? — poručík sa obrátil na Rózku.

— Majú na to svoje dôvody, — povedal Rózka.

— Je zbláznená do zvierat, — podporil Rózku Semionov. — Včera sa na mňa vrhla kvôli mačke, dokonca ma poranila.

— Poranila? — poručík pozrel na Semionova, ale okrem škrabanca na líci zalepeného náplasťou iné zranenia nevidel.

— Chcete povedať, že je bláznivá, alebo čo? — nahlas sa spýtal Fima Korolev. — Chodíme spolu do triedy, ale nikdy som nevidel, žeby sa kamarátila s krokodílom.

— Hovorili sme o tigrovi, — povedal poručík a zrejme si pomyslel, že v tom nie je veľký rozdiel. Kto sa kamaráti s tigrom, skamaráti sa aj s krokodílom. Poručík sa zrazu usmial — koniec koncov pred sebou mal krehké desať až dvanásťročné dievčatko, ktoré nemohol podozrievať, že by ukrývalo tigre.

— Výborne, — uzavrel poručík. — Ďakujem vám za pomoc. Semionichin, vezmi Akbara, ideme. A ty, — ukázal na Rózku, — ak sa nebojíš, mohol by si ísť s nami a ukázať nám presne miesto, kde si to zviera videl.

— Aj ja som ho videl, — rýchlo sa ponúkol Semionov.

— Stačí nám jeden, — povedal poručík. — Čím menej ľudí sa bude motať po lese, tým lepšie.

— Správne, — povedal riaditeľ, — pôjdem s vami ja. Nemám právo pustiť ta pioniera z tábora. Poručík prikývol.

Chápal riaditeľa. Aby ho upokojil, tľapol dlaňou po puzdre revolvera.

— Súhlasím, — povedal tichý Rózka, — aby miesto mňa šiel Semionov. Pozná to tam lepšie. Ja som nemal okuliare.

— Ďakujem ti, si ozajstný kamarát, — povedal odvážny, ale hlúpy Semionov, ktorý si myslel, že Rózka sa vzdal cesty kvôli nemu.

Rózka skromne sklonil hlavu. Fima, ktorý všetko pochopil, vyprskol smiechom.

Rózka to začul a zlostne sa pozrel na Fimu a na Julku. Vtom si na niečo spomenul. S pohľadom upretým na Julkine nohy povedal ticho, ale tak, aby ho poručík počul: — Radím vám, aby ste sa pozreli aj na ostrov, je tam stará stodola.

— Prečo? — spýtal sa poručík.

— Je tam… — Rózka sa na sekundu zamyslel a pokračoval nevinne: — V okolí ostrova je zvláštne čierne bahno. A v stopách tigra, ktoré som videl, bolo také isté bahno.

Julka pochopila, že pozorný Rózka nadarmo nepozeral na jej nohy, keď sa vrátila od rieky. Rozbúchalo sa jej srdce.

— Pozrieme sa ta, — povedal poručík. — Poďme, čoskoro bude tma. Rózka ich odprevadil k bráne tábora a rýchlo zmizol, nechcel sa stretnúť s Julkou. Svoje už vykonal.

— Čo teraz? — spýtal sa Fima, ktorý pochopil, že situácia sa skomplikovala.

— Treba ich varovať, — povedala Julka. — Ostaň tu, ja ta zabehnem. Zadrž Stepanyča. Vidíš, ako striehne, aby nikto neušiel.

Julka sa rozbehla ku kuchyni. A odtiaľ k diere v plote. Ale na nešťastie podcenila Rózku. Už-už by bola zmizla v kríkoch, keď za sebou začula hlas vedúcej Leny.

— Gribkovová! Julka!Stoj! Julka sa obrátila. Lena bežala k nej a za jej chrbtom sa usmieval Rózka. Tak predsa sa dovtípil, vyšpehoval ju. Keby chcela utiecť, telocvikár by ju dobehol. To je isté. Už počul hlasy a beží k nim. Za ním zmätený Fima. A ďalšie deti.

— Zabudla som si v lese tenisky, hneď pri plote, — povedala Julka. — Chcela som si ísť po ne.

— Vieš predsa, že sú tam tigre! — zvolala Lena.

— Je to možné, aby ste vy, dospelá, naozaj verili tomu, že tu žijú tigre? — spýtala sa Julka a hľadela Lene do očí.

— Nejde o to… — zarazila sa Lena.

— Gribkovová chcela varovať tigra, — povedal Rózka. — Sú dohovorení.

— Rozov, čo sú to za hlúposti… — Lena sa zmiatla, ale silno držala Julku za ruku a vliekla ju späť do chatky. Stepanyč pozoroval túto scénu a neodišiel, kým vedúca s neposlušnou pionierkou nezmizla z nebezpečnej zóny.

Všetci venovali pozornosť Julke, a tak sa Fimovi naskytla príležitosť na hrdinský čin. Využil chvíľu, keď všetci zašli za roh kuchyne, prikrčil sa a rozbehol k plotu. Preletel pomedzi kríky a prešmykol sa do lesa. Ani Rózka si nevšimol, kedy sa tučniak prehnal pomedzi liesky. Najväčšmi zo všetkého sa Fima bál, že ho vyňuchá stopovací pes a bude ho pokladať za tigra. To sa, našťastie, nestalo. A keď sa o hodinu šťastne vrátil do tábora, za pódiom našiel zachmúrenú Julku so slzami v očiach.

— Kde si bol? — spýtala sa ho. — Je po všetkom. A ty si sa v takej chvíli kamsi zašil. Iste si maškrtil v kuchyni. Inokedy by sa bol Fima smrteľne urazil. Ale teraz bol takým hrdinom, že sa len zhovievavo usmial, ako poľovník, ktorý zabil medveďa pred očami chlapca s gumipuškou.

— Bol som tam, — povedal.

— Ako? Ty si to dokázal?

— Niekto to musel urobiť.

— Tak rýchlo rozprávaj! Chytili ich?

— Dostal som sa na breh. Všetkých som predbehol. Prehľadávali ešte to miesto, kde Semionov vyplašil tigra. Vybehol som k rieke a zakričal som mimozemšťanom, aby sa schovali.

— A čo oni?

— Mlčali.

— A potom? Čo ak ťa nepočuli?

— Určite ma počuli. Kým som tam pobehoval a kričal, zbadal som, že prichádzajú tí so psom. Schoval som sa povyše a pozoroval som ich. — No a čo?

— Prehľadali breh. Pes bol nepokojný, dvíhal chvost. Máme šťastie, že psy nevedia rozprávať.

— Aspoň niektoré zvieratá nevedia rozprávať, — poznamenala Julka.

— Niečo vytušili. Ale nemali čln.

— Vrátili sa späť?

— Nie. Išli na to múdrejšie. Poručík privolal vrtuľník. Priletel asi o pätnásť minút, pristál pri stodole, poviem ti, mal som taký strach, že mi srdce div z hrude nevyskočilo.

— Pokračuj, pokračuj…

— Z vrtuľníka vystúpili dvaja a bežali k stodole. Potom vyšli a zakričali: Nikto tam nie je!

Fima sa zrazu rozbehol k rohu pódia a vykukol odtiaľ.

— Zdalo sa mi, že Rózka zase načúva. Julka sa zamračila.

— Čo sa s nimi mohlo stať?

— Myslím, že odleteli, — povedal Fima. — Našli ich, vzali na palubu a odleteli s nimi. Môžeme pokojne spávať… — trochu sa zamyslel, zrazu zosmutnel a doložil: — Škoda, že to nikomu nemôžeme povedať. Ale kto by nám aj uveril?

Z druhej strany pódia bolo počuť hluk. Hlasy. Julka s Fimom vstali. Vysvitlo, že sa vrátila expedícia. Keď prišli bližšie, začuli len posledné poručíkove slová: — Zajtra ráno pokračujeme. Upozorňujem: opatrnosť a ešte raz opatrnosť!

Semionichin s Akbarom zostanú u vás. Dáte im večer jesť?

— Dáme, — povedal riaditeľ. — A tie stopy na brehu boli po tigrovi?

— Ťažko povedať, — odpovedal poručík. — Neboli čerstvé. Je dosť všelijakých šibalov…

Vtedy sa Julka obrátila k Fimovi a povedala mu ticho, ale rozhodne: — Chystaj sa!

— Načo? — spýtal sa Fima.

— Na útek.

— Z tábora? Prečo?

Julka potiahla Fimu za rukáv ďalej od ľudí. Už sa zotmelo, pionieri, ktorí živo pretriasali udalosti a pokukovali na Semionova ako na hrdinu — predsa len bol v lese, kde sa zdržujú tigre — sa začali trúsiť do jedálne na večeru.

— Pochop, — povedala Julka, — nemajú sa kam podieť. Tu ani naozajstný les nie je. Musíme ich okamžite evakuovať.

— Ak neodleteli.

— Na čom by odleteli? Ak ich nenájdeme, vrátime sa do tábora.

— A kam ich schováme, ak ich nájdeme?

— Odvezieme ich do Moskvy.

— A čo tam?

— Schováme ich v zoologickej záhrade.

— Ty si sa zbláznila!

— O jedného tigra viac alebo menej, kto si to všimne? Navyše ostať tu znamená nič neurobiť. Tu sa cestovné lístky do Indie nepredávajú. V najhoršom prípade ich schováme u nás na povale.

— Julka, — povedal Fima. — Ty vôbec nemyslíš na následky. Pomyslela si na našich rodičov, na školu, na všetko…

— Z Moskvy zatelefonujeme do tábora, aby sa o nás nebáli.

— Nie, na toto dobrodružstvo sa nedám, — rozhodne vyhlásil Fima. Povedal to tak rozhodne preto, lebo si nebol istý sám sebou. Jednoducho sú muži napriek všeobecne rozšírenému názoru omnoho menej rozhodní ako ženy. Stačí povedať, že ani z jedného muža nevyrástla Jana z Arku.

— Najprv sa navečeriaš, — povedala Julka, — potom si oblečieš vetrovku, počkáš na večierku, upravíš si posteľ tak, aby sa zdalo, že v nej spíš, a pôjdeš k diere v plote. Tam sa stretneme.

Po týchto slovách sa Julka pobrala do jedálne a pokojne sa navečerala. Fima bol doslova otrasený. Hoci si rád zajedol, nemohol nič vziať do úst. Ale Julka sa najedia. Potom vstala od stola, odniesla riad, na nikoho ani nepozrela a vyšla z jedálne. Ani v Rózkovi nemohlo skrsnúť podozrenie, že má čosi za lubom. Fima sa zvyšok večera ponevieral po tábore, niekoľko ráz stretol Rózku a usiloval sa ho naďaleko obísť, nazrel do kina, vybehol odtiaľ, potom hrozne vyhladol, začalo sa mu driemať a nakoniec sa rozhodol, že v nijakom prípade z tábora neujde. Napokon pochopil, že musí ujsť, lebo je prvý muž na Zemi, ktorý sa stretol s naozajstnými mimozemšťanmi. Keď o pol jedenástej sám riaditeľ nazrel do spálne a presvedčil sa, že všetci pionieri spia, Fima vstal, hodil na seba vetrovku, skontroloval, či má vo vrecku tri ruble, ktoré mu pre istotu dala mama so sebou, ale zatiaľ ich nepotreboval, chytil sa za brucho pre prípad, že by ho niekto sledoval, dobehol do záchodu, ubezpečil sa, že ho nikto nespozoroval, potom sa pustil k diere v plote tak, že sa striedavo plazil a bežal po štyroch, lebo svietil zradný mesiac. Julka ho už čakala. Z tmy sa ozval šepot: — Skoro vôbec som o tebe nepochybovala.

07 PUTOVANIE DO MOSKVY

Schyľovalo sa na dážď. Aj vzduch bol vlhký a vône noci v lese prenikavé a korenisté. V noci vyzeral les omnoho väčší a hustejší ako za svetla, museli ísť pomalšie ako vo dne, aby sa nepoškriabali o konár a nepotkli o koreň.

Keď prišli k rieke, mesiac ešte svietil, ale oblaky už boli celkom blízko pri ňom, chvíľami ho zakrývali ako mušelínový závoj, ale mesiacu sa zakaždým podarilo spoza nich vyhupnúť na oblohu.

— Hej! — zavolala Julka, keď prišli k rieke. — To som ja, vyjdite.

— Myslíš, že od strachu pred policajtmi sa schovali pod zem?

— Musíme ta preplávať, — povedala Julka. Vyzula sa a vyskúšala vodu. Bola príjemná, teplá ako pred dažďom. — Počkaj ma tu, — doložila, hoci Fima ani iné úmysly nemal. Julka dúfala, že ak sa mimozemšťanom podarilo ujsť z ostrova, iste tam nechali nejakú správu. Ale v stodole nenašla nič. Bolo tam prázdno, tma, nejaký maličký tvor šuchotal v sene. Všade vládlo také ticho, že Julka počula, ako si Fima dudre pod nos a ako kdesi v diaľke šplechla ryba. Obišla celý ostrov, ale po člne ani stopy.

— Fima, — povedala potichu, keď sa vrátila k riečnemu ramenu, — nie sú tu.

— Veď som ti vravel.

— Nerev. Začujú ťa v tábore. Ani čln tu nie je.

— Myslíš, že tvoj pytón sa naučil veslovať?

— Ale nejako z ostrova odísť museli. Čo keď ich uniesli?

— Poď, vrátime sa do tábora, — povedal Fima zúboženým hlasom. — Ak neodleteli, zajtra ich určite nájdeme.

— Zajtra ich nájdu aj bez nás, — povedala Julka. Nechcelo sa jej odísť z ostrova, hoci si uvedomovala, že tam už nemá čo robiť. Fima prestupoval z nohy na nohu.

Vtom Julka začula plesknutie vesla. Pozrela sa hore prúdom a uvidela zvláštny obraz.

V slabom mesačnom svite plával čln. Na korme sedel skrútený obrovský pytón a vesloval tiger, ktorý sedel ako človek, aj keď to nebolo veľmi pohodlné. A hoci Julka veľmi dobre vedela, že tiger nie je tiger, a hoci sa naozaj potešila, že opäť vidí mimozemšťanov, aj tak sa pri pohľade na niečo také bláznivé rozosmiala a dlho nemohla prestať. Trankverri-Trankoverri šikovne zapikoval nosom člna k brehu.

Pytón radostne pokyvoval trojuholníkovou hlavou.

— Ani sme nedúfali, že vás ešte uvidíme, — vyhlásil.

— Ani my, — odpovedal Fima z druhého brehu.

Julka odstrčila čln, skočila doň, lebo sa chcela vrátiť k Fimovi, kde ostali jej šaty, a spýtala sa: — Môžem vás vystriedať pri veslách?

— Už som si zvykol, — skromne odvetil tiger. — Dokonca ma to aj teší.

— Ako sa vám podarilo schovať? — vyzvedala Julka.

— Vďaka vášmu priateľovi, — odpovedal pytón. — Upozornil nás svojím varovným krikom, a tak sme odišli na člne z ostrova, ktorý sa pre nás stal väzením.

Schovávali sme sa na druhom brehu.

— Áno, — povedal Fima, polichotený, že práve on zachránil mimozemšťanov, — keby z vás boli radšej spravili mravce. Alebo krtky.

— A zjedol by nás každý, komu by sa zachcelo, — zavrčal tiger.

— Alebo nám stúpil na hlava.

— Na hlavu, — opravila ho Julka podvedome.

Tiger hlasno odfrkol: — Nebol som pripravovaný na rozhovory s ruskými domorodcami. Keď prídeme do Indie, uvidíš, ako my vedieť jazyk hindu.

Julka vystúpila z člna, začala sa obliekať a povedala: — Najprv nech Fima prevezie na druhý breh tigra. My tu počkáme. Ale rýchlo.

— Čo ste vymysleli? — zvedavo sa spýtal pytón. — Je nejaká nádej?

— Fima, každá minúta je vzácna. Je ti to jasné?

— Rozkaz, kapitán, — odpovedal Fima, ktorý pochopil, že sa mu nepodarí vrátiť sa do tábora.

Keď čln s tigrom a Fimom odplával, Julka povedala pytónovi: — Ušli sme z tábora, aby sme vás odviedli do Moskvy.

— Ušli? — nechápal pytón. — Prečo?

— Ako vám to vysvetliť? Pioniersky tábor je miesto, kde sa na leto umiestňujú deti, aby si odpočinuli na čerstvom vzduchu. Ale dospelí, ktorí sa starajú o ich výživu a zábavu, sú zodpovední za to, aby sa deti vrátili domov v určenom čase, keď ich čakajú rodičia. A ak niektoré dieťa ujde skôr, všetci sa budú oň báť a hnevať sa.

— Jasné, — povedal pytón. — Zvlášť, keď v lese žijú tigre.

Julke sa zdalo, že čas sa strašne vlečie. Už je hlboká noc a Fima sa stále nevracia. Chodila hore-dolu po brehu a pytón pomaly obracal za ňou hlavu.

— Sme vám veľmi vďační, — povedal napokon. — Nepoznali ste nás, a predsa ste nám prejavili cit pomoci. Hovorím to dobre?

— To je v poriadku, — povedala Julka.

— Budem rád, ak k nám prídete na návštevu, — povedal pytón.

— Ďakujem.

Julka sa započúvala. Ako keby sa čln vracal.

— Kde nás chcete schovať? — spýtal sa pytón.

— Chceme sa vrátiť do Moskvy.

— Do veľkého mesta?

— Niekedy je ľahšie schovať sa vo veľkom meste ako v lese.

Za nimi zaševelilo lístie. Julka sa obrátila a povedala: — Rózka, už ťa mám! Tak ty nás zase špehuješ!

Vrhla sa do kríkov. K oblohe vzlietol veľký nočný vták a zamával krídlami.

— Aj vám povolili nervy, — povedal Julke pytón. — Prepáčte, že sa do toho miešam.

— Neviete si predstaviť, aký je Rózka zákerný, — povedala Julka. — Je tu Fima.

Rýchlo!

Loďku nechali pri druhom brehu a úzkym chodníčkom sa dostali na cestu. Bolo už dosť neskoro, spoza vzdialenej zákruty vybehlo sem-tam nejaké auto, oslepilo ich reflektormi a prefrnglo okolo. Tiger sa naježil, bolo mu zima. Začal fúkať vietor.

— Budeme zastavovať nákladniaky, — povedala Julka.

— Jasné, že nie žigulíky, — uštipačne povedal Fima.

Začalo popŕchať.

— Úplne vám dôverujeme, — povedal pytón, akoby o tom chcel ubezpečiť sám seba.

— Nemáme čo stratiť, — pridal sa tiger, ktorý sedel v priekope, aby ho náhodou neosvetlili reflektory.

Keď sa zjavilo auto, idúce smerom na Moskvu, Julka zdvihla ruku a Fima, ktorý stál vedia nej, trochu cúvol. Ako na potvoru im prvý zastavil žigulík. A nie hocijaký, ale hneď auto bezpečnosti. Julka pochopila, že je to zo všetkých možností tá najhoršia až vtedy, keď žigulík prudko zabrzdil, zastal pri nej a vykukol z neho poručík, práve ten, ktorý bol v tábore. Julka nevedela, že poručík sa ponáhľa do Moskvy, aby vyhlásil pátranie po tigrovi, ktoré sa malo začať ráno. V Moskve sa mal spojiť s istým profesorom, špecialistom na tigrie zvyky, ktorý sa práve vrátil z Indie a nestačil si ešte ani kufre vybaliť.

— Čo tu robíte, deti? — spýtal sa poručík. — Poďte rýchlo do auta! V tomto lese je to nebezpečné. Zaklonil sa a otvoril zadné dvere, aby sa deťom pohodlnejšie nastupovalo. Bola to kritická situácia. Julka už aj vykročila k autu, lebo ľudia vždy poslúchnu poručíkov bezpečnosti, ktorí ich chcú uchrániť pred divými zvieratami a inými nebezpečenstvami. Všetkých zachránil Fima — v dramatických momentoch jeho mozog niekedy pracoval ako počítač.

— Ďakujeme, súdruh poručík, — povedal veselo. — Je to nedorozumenie. Mysleli sme si, že je to naše auto.

— Aké vaše auto? — začudoval sa poručík.

Julka sa odvrátila a mlčala. Teraz sa jej poručík lepšie prizrie a spozná ju.

Keby aspoň mesiac zašiel.

— Otcovo, — vysvetľoval Fima, — šiel do Stukova vymeniť rezervu. My ostatní — mama, sestra, ujo, starší brat a dedko — čakáme naňho.

— A kdeže sú mama, dedko… — V lese.

— Tak ich všetkých zavolaj z lesa von. A chytro! Dnes v lese neradno zostávať.

Ja počkám.

— Prečo neradno zostávať v lese? — nevinne sa spýtal Fima.

— Neradno, a hotovo, — odpovedal poručík, ktorý nechcel robiť paniku.

— Môžu stúpiť na zmiju.

— Aha, rozumiem, — povedal Fima. — Na zmiju.

Nenápadne zaletel pohľadom dozadu, ale zmija bola dobre ukrytá v priekope. Ale ak poručík vystúpi z auta, uvidí chrbát tigra. No vtom sa vzadu zjavili svetlá ďalšieho auta.

Fima sa rozbehol po ceste oproti autu s krikom: — Oco! Oco ide! — Našťastie auto zastalo, a to dosť ďaleko od poručíka.

Julka videla, ako k nemu Fima pribehol, strčil hlavu do okienka, potom ju vytiahol, obrátil sa k poručíkovi, ktorý stále čakal, a vykríkol: — Všetko v poriadku! Ďakujeme!

— No dobre, — odpovedal poručík a kývol šoférovi. Žigulík vyrazil vpred. Potom Fima zamával druhému stojacemu autu, a to sa pohlo hneď za poručíkom.

Julke sa roztriasli kolená. Klesla na trávu. Fima sa k nej vrátil. Aj v tej tme bolo vidno, ako žiari, hrdý na svoju šikovnosť.

— Čo si povedal tomu vodičovi? — spýtala sa Julka.

— Nič zvláštne. Spýtal som sa ho, či táto cesta vedie do Moskvy, alebo nie. A koľko je ešte k odbočke na Stukovo. Tak mi to začal vysvetľovať. Z priekopy sa ozval trpký, ťažký vzdych.

— Čo sa stalo? — spýtala sa Julka.

— Načo je komu taký zákon, ktorý núti klamať dobrých ľudí, čo sú nám naklonení?

V galaxii je lož najťažším zločinom. Viem si predstaviť, aké muky musí trpieť Fima, keď kvôli nám klame. Nie, to nevydržím! Julka vytušila, že Fima už otvára ústa na odpoveď, a z celej sily mu stúpila na nohu.

— Čo je? — začudoval sa Fima.

— Ak im povieš, že lož nie je najstrašnejším zločinom a že ty klameš aj pre kadejaké hlúposti, stratia k nám všetku úctu. A nielen k nám, ale k celej Zemi, — zašepkala Julka.

— Aha, — povedal Fima. — Rozumiem. Ale zvládol som to perfektne, uznáš!

Julka neodpovedala. Zbadala, že sa k nim po ceste približujú dve veľké, ďaleko od seba posadené oči. Prichádzalo nákladné auto. Zastalo pri nich. Bol to furgón. Prázdny. A ochotný vziať ich do Moskvy. Šofér súhlasil s tým, aby Julka sedela v kabíne a Fima na korbe. Dokonca ani nevyliezol z kabíny, kým sa Fima a zvieratá usalašili na korbe, celou cestou vyspevoval, doviezol ich až k domu a nevzal ani peniaze.

Niekedy má človek naozaj šťastie.

08 STARÁ MAMA, NEPRIŠLA SOM SAMA

Nákladné auto zastalo pred bránou Julkinho domu.

Julka sa neponáhľala vystúpiť. Tak dlho ďakovala vodičovi, že ho úplne dojala a na rozlúčku jej daroval kalendárik s olympijským Mišom.

Ale ked zvieratá a Fima vyskočili, auto, zbavené záťaže, sa myklo a odišlo.

Fima potriasol tigrovi labu a uklonil sa pytónovi.

— Veľa šťastia, — povedal. — Nemám ísť s tebou?

— Nie, pôjdem sama.

Zvieratá ticho kráčali po schodoch, hanbili sa, vedeli, že majú pred sebou ťažkú skúšku. Trápila ich nejasná budúcnosť.

Julka zazvonila a naznačila mimozemšťanom, aby stáli bokom a predčasne sa nevytŕčali. Stará mama dlho neotvárala. V zime si zlomila nohu a odvtedy chodila o palici.

— Kto je? — ozval sa nakoniec za dverami hlas.

— To som ja, Julka.

— Julka? — stará mama zaštrkotala zámkou. — Prečo ideš tak neskoro? Dvere sa pootvorili.

Stará mama sa lepšie prizrela naozaj Julka.

— Poď dnu. Ešte som ťa nečakala. Mala si prísť pozajtra. Stalo sa niečo?

— Nič sa nestalo, stará mama, — upokojovala ju Julka. — Jednoducho som sa vrátila.

— Ničomu nerozumiem, — povedala stará mama. — Bola som presvedčená, že si v tábore. Prečo stojíš? Poď dnu, poď.

— Stará mama, prosím ťa, nezľakni sa, ani sa nenahnevaj. Priviedla som svojich priateľov. Potrebujú prenocovať.

— Hostia? — potešila sa stará mama. Tak sa nudila sama v byte, že bola ochotná prijať hocikoho.

— Stará mama, ale sľúb mi, že sa nezľakneš, — prosila Julka.

— Ja sa len tak nezľaknem, — vyhlásila stará mama. — Pozvi ich ďalej.

— A nevyženieš nás z domu?

— Ak nie sú veľmi opití, tak sľubujem, že nie, — povedala stará mama.

— Utiekli ste z tábora?

— Vyzerá to tak?

— Veru vyzerá. Priveď hostí. Nebudeme stáť vo dverách.

— Nech sa páči, — povedala Julka mimozemšťanom.

Ustúpila nabok, aby mohli prejsť cez dvere.

Najprv vošiel tiger. Vo dverách sa zastavil, poklonil sa starej mame a povedal: — Dobrý večer, prepáčte, že vyrušujeme.

Stará mama viditeľne zbledla. Zdvihla palicu, akoby ňou chcela tigra odohnať, a ten okamžite stiahol chvost, o krok ustúpil a už na chodbe smutne povedal: — No prosím, zasa! Raz kutáč, raz palica! To sú spôsoby…

Julka sa pokúsila vlastným telom zakryť tigra a rýchlo povedala: — Stará mama, profesor Trankverri-Trankoverri vôbec nie je tým, čím sa ti zdá.

Priletel k nám na Zem na expedíciu a tigrovi sa len podobá.

— Podobá? — spýtala sa stará mama.

— A musela si ho priviesť domov?

— Musela. A ty nám musíš pomôcť — pekne ťa prosím, povedz mi, kam mám schovať človeka, ktorý sa podobá tigrovi, keď každá stará mama ako ty sa hneď na neho vrhne s palicou?

— Julka, ja sa na nikoho nevrhám, — odpovedala stará mama. — Ale prekvapuje ma, kam to speješ. Dnes privedieš domov tigra, a zajtra možno privlečieš hada.

Anakondu! Čo ešte môžem čakať?

— Ty si ma predsa učila milovať zvieratá. Okrem toho to vôbec nie sú zvieratá.

Mala si niekedy predtým možnosť porozprávať sa s tigrom? Ospravedlňovali sa ti niekedy predtým tigre?

— S tigrami sa radšej vôbec nerozprávam, — povedala stará mama. — Ja sa mám s kým pozhovárať!

— A je to škoda, — ozval sa tiger spoza dverí. — Ja by som vám toho mohol porozprávať! A to v niekoľkých jazykoch. Parlez-vous francais? Do you understand me? Ja wohl.

— Ja sa z toho zbláznim, — povedala stará mama, a vtom sa zhora ozval strašný, neľudský vresk.

Julka vybehla na schody, ale zrazil ju na zem vystrašený tiger, ktorý sa hrnul do bytu a mal toľko rozumu, že jediným skokom vyletel na skriňu v predsieni, a pomedzi nohy jej do chodby vkĺzol pytón, šťastie, že nezvalil starú mamu. Pri páde si Julka stihla všimnúť, že o pár schodov vyššie stojí významný spoločenský činiteľ Kramarenko, na brucho si tlačí aktovku a kričí: — Vražda! Zabili ma!

— Že sa nehanbíte! — zahriakla ho Julka, keď sa pozbierala zo zeme a zatvárala dvere. — Kto vás zabil? Kto vás zavraždil? Ste úplne zdravý človek, len zbabelec. S tými slovami zabuchla dvere a zo schodov počula tlmené výkriky: — Ja to tak nenechám! Budem sa sťažovať!

Julka sa obrátila.

Stará mama už prešla do izby, tiger mäkko zoskočil zo skrine a pritisol si k stene v úzkej predsieni, ale aj tak zabral všetko miesto, a pytón sa pokojne doplazil za starou mamou k dverám do izby, zaklopal trojuholníkovou hlavou na rám dverí a spôsobne povedal: — Mýlite sa, Mária Michajlovna. Ak náš výzor vo vás vzbudzuje atavistické analógie, na vine nie sme my, ale vaša výchova.

A za nimi v úzadí spoločenský činiteľ Kramarenko.

— Prepáčte, prosím, — povedalo jedno z dievčat, len o trochu vyššie ako Julka. — Tento človek nás zastavil… Povedal, že sem vtrhol tiger. Prepáčte, ak to bol omyl.

— Nič sa nestalo, — povedala stará mama. — Ako vidíte, tiger by sa sem nezmestil. Byt máme malý, preto ani psa nechováme.

— To znamená, že vás nikto neohrozoval? — spýtala sa druhá členka poriadkovej služby.

— Kto by ma ohrozoval! — povedala stará mama. — Okrem toho mám hostí zďaleka, ktorí by ku mne nijaké tigre nepustili. Ak sa chcete presvedčiť, nech sa páči, ale poutierajte si nohy.

— Ale nie, nie, — členky poriadkovej služby sa celkom zmiatli. — Len sme sa o vás báli…

Julka sa obrátila a zbadala, že z dverí kúpeľne trčí koniec tigrieho chvosta.

Posunula sa tak, aby zakryla tento kompromitujúci dôkaz, ale členky poriadkovej služby už odišli.

— Stará mama, ďakujem ti, — zvolala Julka, keď sa dvere zatvorili. — Ty si nás doslova zachránila.

— To je už priveľa! — ozvala sa stará mama zo svojej izby. — V mojom vlastnom byte ma bude poúčať! Myslíš, že som nevidela, ako si vyskočil na skriňu? Taká hanba!

— Ja som na nijakú skriňu neskákal, — urazil sa pytón. — Vyskočil ta môj kolega, ktorý bol v šoku. Nemá rád, keď sa na neho zaháňajú kutáčmi. Na našej planéte je význačným vedcom.

Pri týchto slovách sa starej mame uráčilo obrátiť k pytónovi a len horko-ťažko premohla mdloby.

— Kedysi Julka vláčila domov iba žaby, — povedala smutne.

— Len naozaj tragická situácia nás prinútila požiadať o vašu veľkodušnú pomoc, — povedal pytón. — Smiem vstúpiť do izby a vysvetliť vám naše postavenie?

— A Julka je kde? — spýtala sa miesto odpovede stará mama. — Nezjedli ste ju tam niekde?

— Nie, — odpovedala Julka. — Moji priatelia sú vegetariáni.

Vtom niekto zazvonil.

— Iste sa vrátil Fima, — povedala Julka.

— Počkaj, — odpovedala stará mama.

— Nechcem sa dostať do trápnej situácie. Otvorím sama.

Stará mama smelo prekrivkala okolo pytóna, ktorý pritisol hlavu k stene, aby sa ho nemusela dotknúť, hodila pohľadom na tigra, ktorý zaspätkoval do kúpeľne, a pomaly si vykračovala k dverám.

— Kto je? — spýtala sa.

— Prepáčte, — ozval sa spoza dverí neznámy hlas. — Povedali nám…

— Tigre! — ozval sa hlas významného spoločenského činiteľa Kramarenka.

— Tigre. Skoro ma zožrali.

Stará mama pokojne otvorila dvere. Stáli tam dve dievčatá s červenými páskami členov poriadkovej služby — A teraz, — povedala stará mama, — poďte do mojej izby a vyrozprávajte mi všetko po poriadku, len ma nestrašte. Som staršia osoba a nervy už nemám ako kedysi.

To však nebolo také jednoduché, lebo tiger sa schoval do vane s mokrou bielizňou, a skôr než sa pustili do, rozhovoru, dostal od starej mamy poza uši, aj keď bol profesorom z inej planéty.

Potom stará mama zatelefonovala do pionierskeho tábora, aby sa nebáli, že sa deti stratili, prikázala Julke, aby pripravila čaj, a mimozemšťania si ho zo slušnosti so starou mamou vypili a vypočuli si jej rozprávanie o minulosti.

Všetko bolo v poriadku, len keď šli spať, poprosila stará mama hostí, aby sa zamkli v izbe Julkiných rodičov, lebo nemala najmenšiu chuť uvidieť v tme, keď sa zobudí, oči alebo chvost váženého Trankverri-Trankoverriho.

Kým pytón odišiel spať, stihol Julke pošepkať: — Tvoja stará mama je dôstojná predstaviteľka kozmického bratstva.

— Rozhodne sa mohla správať omnoho, omnoho horšie, — tiger skoro súhlasil s pytónom. — Ale aj tak si neviem predstaviť, ako sa dostaneme do Indie.

— Stará mama niečo vymyslí, — povedala Julka. — Má bohaté životné skúsenosti. Vy si nečistíte pred spaním zuby?

09 DNES A KAŽDÝ DEŇ

Na svoju hanbu Julka ráno zaspala. Keď vyskočila z postele, prvá jej myšlienka bola, že zmeškala rozcvičku, no potom zbadala oproti na stene známy obraz a hneď si všetko uvedomila. Započúvala sa. Z izby starej mamy sa ozývali tiché hlasy.

Julka sa na prstoch rozbehla k dverám a vykukla. Na chodbe nebolo nikoho. Dvere starej mamy boli pootvorené. A čo tam?

Julka len-len že nevykríkla od hrôzy. Videla, ako mimozemšťania požierajú starú mamu.

Naširoko roztvorila dvere. Len vtedy pochopila, že starú mamu nikto nepožiera.

Tiger sedel na dlážke a labiskami sa opatrne dotýkal starej maminho boľavého kolena a pytón sklonil k starej mame svoju plochú hlavu a mrmlal niečo vo svojom jazyku. A stará mama, čuduj sa svete, pokorne polo ležala na gauči a vôbec neprotestovala.

— Julka, — povedala stará mama, keď videla, že vnučka vbehla do izby.

— Neboj sa, ďalšia konzultácia nemôže byť na škodu. Vieš, že som už úplne stratila dôveru v našu obvodnú polikliniku. Zatiaľ choď pripraviť raňajky.

Julka postavila vodu na čaj a hneď sa vrátila do izby. Rýchlosť, s akou si stará mama zvykla na to, že má v dome mimozemšťanov, bola zarážajúca. Ale Julka ešte nevedela všetko.

— Môžeme, — hovoril práve tiger, keď sa Julka vrátila do izby. — Som presvedčený, že náš liek vám nezaškodí. Pravda, ak nemáte nič proti.

— Čo chcete urobiť? — spýtala sa Julka.

— Je to veľmi jednoduché, — povedal pytón. — Keď nám spravili tieto pozemské telá, vystrojili nás lekárničkou. Všeličo sa môže pritrafiť.

A táto lekárnička je vybavená práve pre pozemských obyvateľov. Sú v nej prostriedky proti popáleninám, zlomeninám, nádche…

— Čo je to za prostriedok? Tiger si prešiel labou po bruchu a ukázalo sa, že na ňom má vak ako kengura, ktorý sa však zatváral na zips.

Strčil doň labu a vytiahol niečo ako tuba, vytlačil si trochu žltej mastičky na dlaň a začal trieť starej mame koleno.

— Páli, — povedala stará mama.

— To je dobre, — poznamenal pytón.

— Výborne. A teraz si musíte chvíľu poležať.

Tiger skončil masáž, prikryl starú mamu plédom a pobral sa do kúpeľne umyť si laby, akoby celý život prežil v byte Gribkovovcov. Pri svojej veľkosti bol udivujúco šikovný a nič nerozbil.

— Julka! — ozval sa z izby hlas starej mamy. — Aké máš na dnes plány?

— Ešte neviem, — povedala Julka.

— Tak mi podaj telefón a notes. Julka priniesla všetko, dokonca ani na okuliare nezabudla.

— Ďakujem, — povedala stará mama, — teraz si vezmi zo škatuľky peniaze a choď do obchodu. Kúp štyri litre mlieka, päťdesiat vajec, chleba, no osem pecňov…

— Stará mama!

— Nie sme samy. Máme hostí. Dnes ráno som už preskúmala ich chute. Hoci sú veľmi skromní, niečo musia zjesť. Choď!

Cestou z obchodu stretla Julka, ovešaná taškami, Fimu, ktorý sa obšmietal okolo ich domu, ale netrúfal si vojsť dnu, lebo nevedel, ako dopadlo stretnutie starej mamy s mimozemšťanmi. Pomohol Julke odvliecť tašky hore a potom si spolu s mimozemšťanmi sadol k raňajkám a zjedol presne toľko ako pytón. Pytón sa v jedle krotil, zato Fima nie. Tiger pil iba mlieko. Stará mama stále ležala, Julka jej priniesla na gauč kávu a spýtala sa: — Nevymyslela si niečo?

— Čakám telefón, — odpovedala stará mama.

— Možno budeš musieť zabehnúť na jedno miesto.

— Kam, povedz?

— Počkaj, neponáhľaj sa. Vieš, že tá noha ma vôbec nebolí? Mohla by som vstať?

Kde mám palicu?

Počkajte, — do izby vkĺzol pytón, vyštveral sa na kreslo, ktoré kleslo pod jeho váhou, a skrútil sa do prstenca. — Kam sa tak ponáhľate?

Zazvonil telefón. Stará mama zdvihla slúchadlo.

— To si ty, Nikolaj? — povedala. — Tak čo si sa dozvedel?… Áno. Jasnovovci.

Výborne. Si si istý?… Kde by sme to zistili presnejšie?… Sú v Moskve?… Si presvedčený, že nie v Chabarovsku?… Ďakujem ti, Koľa. Pozdrav vnukov. Stará mama zložila slúchadlo.

— Telefonovali zo zoologickej záhrady? — spýtala sa Julka.

— V zoologickej záhrade sa nepredávajú cestovné lístky do Indie, — odpovedala stará mama. — Telefonovali mi z ministerstva kultúry. Teraz dávaj dobrý pozor, aspoň raz v živote urob to, čo ti kážu starší.

— Ja sa vždy usilujem, — vzdychla si Julka.

— Akosi to nevidno. Ale teraz pôjdeš na Kvetinový bulvár. Nájdeš tam Jasnovovcov. Práve majú skúšku. Pozrieš si ju a rozhodneš sa.

Stará mama hovorila vojenským hlasom, ktorý používala len zriedka. Cez vojnu totiž bola parašutistkou a tri razy zoskočila do nepriateľského tyla.

— Akú skúšku? — spýtal sa Fima. — V cirkuse?

Stará mama prikývla.

— Hneď som sa dovtípil, — povedal Fima. — Zišlo mi to na um ešte v noci. Veď kde žijú u nás tigre? V cirkuse.

— No a? — spýtala sa nechápavo Julka.

— Dáme mimozemšťanov do cirkusu. Budú si tam spokojne žiť, pracovať ako drezúrované zvieratá, veď kdesi žiť musia. A poviem vám, v zoologickej záhrade je to jednoducho ponižujúce.

— Ako pracovať? — vykríkol z kuchyne tiger, ktorý tam umýval riad.

— Vystupovať, — odpovedal Fima. — Chodiť na zadných labách. Zvierať krotiteľovi hlavu v papuli.

— Nikdy! — zvolal tiger. — To radšej umriem!

— Možno sa to zaobíde aj bez toho, — povedala stará mama. — Ale mnoho bude závisieť od Júlie. Skús sa najprv porozprávať s niekým z mladých Jasnovovcov, je to celá rodina krotiteľov. Spolieham sa na teba.

O polhodinu bola Julka v sprievode Fimu, ktorého sa jej nepodarilo zbaviť, pri starom cirkuse. Vysvitlo, že Fima tam nebol zbytočný, lebo práve on našiel služobný vchod, ktorý nikto nestrážil, a tak sa ocitli v chodbách, plných zápachu zvierat a zvláštnej vône cirkusu, a dostali sa k aréne, práve keď tam robotníci rozostavovali kovové mreže. A ten istý Fima sa spýtal jedného z robotníkov takým nenápadným hlasom: — Tu pracujú Jasnovovci? — že ten sa vôbec nezačudoval prítomnosti cudzieho chlapca za kulisami a odpovedal: — Veď vidíš, že to staviame pre nich. Zadné rady sedadiel sa strácali v polotme. Julka a Fima vystúpili až ta a zhora sa dívali na prácu krotiteľov.

Najprv vošiel do arény starší muž v obyčajnom cvičebnom úbore a dal signál. Cez krytý priechod vchádzali do arény zvieratá. Šli nenáhlivo, akoby vedeli, že ich neočakáva predstavenie, ale iba skúška. Fima ich rátal: — Tri levy, nie až tak veľa… aha, tiger, aj panter… s panterom by som teda nechcel pracovať, pantery sú veľmi zlostné. Škoda, že tigra už majú.

Do okrúhlej klietky, kde sa zvieratá lenivo usádzali na podstavce, vošla mladá žena s okrúhlou tvárou a vyhrnutým nosom. Chodila od jedného zvieraťa k druhému a niečo im hovorila. Muž ju sústredene pozoroval.

— Vieš, že teraz som väčšmi vzrušená ako na predstavení? — povedala Julka.

— Nemusíš sa báť, — začula zozadu hlas.

Julka sa obrátila. Za nimi sedel asi dvanásťročný chlapec s takou istou okrúhlou tvárou a vyhrnutým nosom ako dievčina v aréne.

— Prečo? — spýtala sa Julka opatrne.

— Má pre zvieratá cit, — povedal chlapec. — Šiesty zmysel. Otec vraví, že časom jej odovzdá číslo. Potom tam budem pracovať aj ja.

— Ty si Jasnov? — spýtala sa Julka.

— Presne tak. A ty si sem načo prišla? Si riaditeľova známa?

— Vôbec nie, — zamiešal sa Fima. — Máme tigra a chceli by sme ho dať sem.

— Buď ticho! — osopila sa naňho Julka. Ale už bolo neskoro.

— Tigra? — usmial sa mládenček. — A kdeže ho máš, vo vrecku?

— Myslíš, že klamem, však? — Fima zvýšil hlas a vstal.

— Klameš, — pokojne povedal chlapec.

— Tak ja klamem?! — skríkol Fima. Starší Jasnov povedal jednému z asistentov, ktorý stál pri klietke s pripravenou tyčou: — Valerij, pošli deti preč. Zvieratá sú nervózne.

— Fima! — Julka sa skoro rozplakala.

— Povedal, že som klamár! — Fima úplne stratil rozvahu a chcel sa vrhnúť na mladého Jasnova. A tak Valerij musel Fimu za Julkinej pomoci doslova vyniesť z hľadiska.

Až keď sa priatelia vyhnaní z cirkusu, ocitli na slnkom zaliatej rušnej ulici pri Centrálnej tržnici, Fima sa konečne spamätal, ale ďalej frflal: — On na mňa zaútočil! Vyprovokoval ma…

— Vieš čo, — povedala Julka, — choď sa niekam naobedovať, oddýchni si. Nemôžem ťa ani vidieť!

— Chcel som len dobre…

— Choď, ty egoista. Zabudol si, prečo sme sem prišli? Vlastné problémy sú ti dôležitejšie.

— Povedal som mu pravdu. Chcel som mu zveriť nášho tigra…

— Choď, — zopakovala Julka, zvrtla sa a zamierila iným smerom. Keď sa obrátila, Fima stál a rozmýšľal, potom vytiahol z vrecka tajnú trojrub-ľovku a zrejme sa rozhodol poslúchnuť Julkinu radu.

Keď Fima zmizol, vrátila sa Julka k cirkusu.

Musela dlho čakať. Vyše dvoch hodín. Ale ona je vytrvalé dievča. Neodišla sa ani len vody napiť. Napokon zo služobných dverí vybehol mladý Jasnov. Dobehla ho na bulvári pri kiosku so zmrzlinou. Počkala, kým si kúpi zmrzlinu, ona si to, žiaľ, nemohla dovoliť, lebo si nevzala z domu peniaze. Jasnov zamieril k lavičke, sadol si, natiahol nohy a pustil sa do zmrzliny. Julka prehltla slinu, ústa mala vysušené, akoby celý deň šla cez púšť.

— Jasnov, — oslovila ho. — Nehnevaj sa na môjho priateľa. Vravel pravdu. Ale povedal to veľmi hlúpo.

— No nazdar! — zvolal Jasnov mladší.

— Ďalšia obdivovateľka! Prečo za mnou chodíš?

— Chcem sa s tebou vážne porozprávať.

— Horím zvedavosťou, — povedal Jasnov. — Spusť.

— Myslíš si, že som bláznivá? — spýtala sa Julka.

— Nie som lekár, odkiaľ to mám vedieť?

— Máš rád fantastiku?

— Mám. Ale hovor rýchlejšie, musím sa vrátiť na skúšku.

— Päť minút, a všetko ti vyrozprávam.

— Ale ani o minútu viac.

Julka budúcemu krotiteľovi všetko rozpovedala.

A krotiteľ Jasnov, Semion Semionovič, sa rozhodol Julke uveriť, lebo ho to veľmi zaujímalo.

A už o hodinu vchádzali do Julkinho bytu.

Dvere im otvoril tiger.

Za jeho chrbtom stála stará mama bez palice a v oboch rukách držala taniere.

Návšteva ju neprekvapila a s úsmevom povedala: — Ale riad aj tak neumýva bohvieako.

Jasnov ostal stáť pred dverami. Hľadel na tigra, tiger naňho. Julka na starú mamu. Prvá prehovorila Julka.

— Kde máš palicu? — spýtala sa.

— Načo by mi bola? — začudovala sa stará mama. Potom pozrela na Jasnovovu prekvapenú tvár s vyhrnutým nosom a dodala: — Vy ste akiste z cirkusu. Nech sa páči ďalej. Nehryzieme.

Na tigrovej papuli sa zjavilo tiež niečo podobné úsmevu a povedal: — Nehryzieme.

Vtedy Jasnov definitívne uveril tomu, že existujú zázraky a mimozemšťania, a pozdravil tigra: — Dobrý deň.

Všetka jeho cirkusová sebadôvera akoby sa vyparila.

A ešte skromnejším sa stal, keď z kúpeľne vykukla hlava obrovského pytóna, ktorý povedal: — Žiaľ, nemôžem vám podať ruku z toho dôvodu, že nič také nemám.

10 SKÚŠKA

— Vierka, ty si sa zbláznila, — rozhodne vyhlásil Semion Semionovič starší. — Čo to táraš! Cestujeme na zahraničné turné, a ty navrhuješ zaradiť do čísla nevyskúšané zviera.

— Veď ti vravím, že pracuje, — nástojila Vierka Jasnovová.

— Pracuje skvele, — povedal Semion Jasnov mladší. — Beriem za neho zodpovednosť.

— Je to prekvapujúco múdre zviera, — potvrdila stará mama. — Odporúčam ho.

— Nie, — vyhlásil Jasnov rozhodne. A vyšiel z miestnosti.

— Bola by to škoda, keby teraz všetko stroskotalo, — vzdychla si stará mama a podišla k oknu. Kráčala tak ľahko, že sa sama neprestávala čudovať. — Bola som v pokušení povedať mu, že tiger sa vyzná v medicíne lepšie ako naši lekári.

— To by bol zavolal pohotovosť, — povedala Vierka. — Náš oco je konzervatívny.

Lekárskym znalostiam tigrov nedôveruje.

— A čo keby sme ich vymenili? — spýtala sa Julka.

— Otec to zistí, — povedal Jasnov mladší. — Rozozná všetky zvieratá podľa tváre. Bol by z toho taký škandál, že by celý cirkus obrátil hore nohami.

Tento rozhovor prebiehal v hotelovej izbe. Zdalo by sa, že všetko sedí.

Informácia starej mamy bola pravdivá, Jasnovovci cestovali na turné do Indie.

Keď sa Viera a Sema Jasnovovci zoznámili s mimozemšťanmi, stali sa ich nadšenými prívržencami, a vážený Trankverri-Trankoverri po hodinovej hádke a škandále dokonca súhlasil, že vystúpi v aréne ako úplne obyčajné nadané cvičené zviera. A tu ho máš, zrazu neprekonateľná prekážka zo strany Jasnova staršieho!

— Čo sa dá robiť, — povedal Jasnov mladší. — Som nútený spáchať zločin.

— Aký? — spýtala sa Viera.

— Dám Akbarovipreháňadlo.

— To je hlúposť, — zvolala Viera, ale nie príliš presvedčivo. — Hlúposť…

— Máme iné východisko? — opýtal sa Sema.

— Treba nejaké nájsť.

— Musí to byť ešte dnes? — spýtala sa stará mama.

— Zajtra bude neskoro. Náš pobyt tu sa o dva dni končí, — odpovedala Vierka. — Odchádzame do Odesy na loď. Ak otec nevezme vášho tigra dnes, je koniec.

— Rozumiem, — povedala Julka.

— Čítala som o podobnom prípade v životopise istého artistu. Stále mu nedávali a nedávali úlohy, kým neochorel hlavný artista. Vtedy sa režisér spýtal: Kto ovláda rolu? A náš hrdina odpovedal: Ja ju ovládam.

A za jediný deň sa stal slávnym.

— A čo s pytónom? — pripomenula stará mama.

— Už som s ním hovorila, — odpovedala Vierka. — Súhlasil, že pocestuje do Indie v debne. V batožine. Namiesto vitamínov. Keby niečo, povieme, že je rekvizita.

— Tak teda začíname operáciu Tiger, — povedala Julka. — Úlohy sú jasné?

— Ja zabezpečím Akbarovi dovolenku, — povedal Sema.

— Ja zoženiem v cirkuse klietku a nákladné auto na prevoz nášho tigra, — povedala Viera.

— Ja si beriem sa starosť riaditeľa cirkusu, — povedala stará mama.

— Kedysi bol snúbencom mojej nebohej sestry.

— A ja sa pokúsim spracovať Trankverri-Trankoverriho, — povedala Julka. — Viem si predstaviť, ako sa urazí, keď sa dozvie, že musí prejsť cez celé mesto v klietke.

— A ako sa naľaká, keď sa dozvie, že musí toľký čas stráviť medzi dravcami.

Odvaha nie je jeho najsilnejšou stránkou, — povedala stará mama. Tým sa vojenská porada skončila a jej účastníci sa rozišli. Pred začiatkom večerného predstavenia bolo už zabezpečené toto: Sema Jasnov dal tigrovi Akbarovi preháňadlo, a toho tak rozbolelo brucho, že si ľahol na dlážku v klietke a odmietol mať s ľudstvom čokoľvek do činenia.

Vierka Jasnovová nielenže prišla so sťahovacím autom po mimozemšťana, ale cestou do cirkusu stihla s Trankverri-Trankoverrim absolvovať výchovný rozhovor a vysvetliť mu, čo má robiť v aréne. Julka šla v sťahovacom aute s nimi a po celý čas mimozemšťanovi pripomínala, že od jeho správania závisí osud medziplanetárnej expedície. Stará mama prišla do cirkusu o niečo skôr a usadila sa v riaditeľskej lóži, aby mohla v prípade potreby posmeľovať mimozemšťana. Len Jasnov starší nemal o ničom ani tušenia. Do poslednej chvíle vypĺňal formuláre pre vycestovanie svojej skupiny, preto prišiel tesne pred začiatkom predstavenia, aby sa stihol prezliecť. Neznepokojoval sa veľmi, lebo bol zvyknutý, že sa na svoju staršiu dcéru môže spoľahnúť. A tak sa začalo ich číslo. Zahral orchester, za okrúhlu mrežu, ktorou bola obkolesená aréna, dopadli lúče reflektorov a diváci zatlieskali. Julka sedela v druhom rade vedľa Fimu, ktorému už odpustila. Potom do osvetleného kruhu vstúpil Jasnov starší v čiernom obleku a vedľa neho sa zjavila štíhlučká Vierka v žiarivých šatách. Aj Sema tam bol, ale v zákulisí. Pomáhal asistentom vypúšťať zvieratá.

Hudba zmĺkla. Zavládlo také ticho, až im hučalo v ušiach. A v tom tichu vybehli spoza opony úzkym priechodom do arény jeden za druhým štyri levy, za nimi čierny panter a potom po krátkej prestávke vyšiel tiger.

Zrazu všetky zvieratá zostražiteli. Zacítili cudzinca.

Panter sa dokonca pritisol na dlážku a koncom chvosta udieral po zemi. Vtom Trankverri-Trankoverri, ktorý si spomenul na Vierkine inštrukcie, rozďavil svoju obrovskú papuľu, ukázal panterovi tesáky a tak hlasno a strašne zívol, že panter sa sám vrhol na podstavec ako zbitá mačka. Tiger sklonil hlavu a pozrel na Jasnova. Jasnov na tigra.

Julka veľmi dobre videla, ako krotiteľovi myklo perami. Ešte nepochopil, čo je vo veci, ale už mu došlo, že čosi nie je v poriadku.

— Oco, — Julka začula Vierkin tichý hlas. — Všetko je v poriadku.

Len aby nepoplietol číslo, šepkala si Julka. Len aby nezačal rebelovať. Teraz je omnoho strašnejší ako všetky ostatné zvieratá dokopy.

— A čo bude robiť mimozemšťan? Nezľakne sa? Nerozčúli sa?

Ale tiger zavrel papuľu, dôstojne kývol hlavou na pozdrav Jasnovovi a prešiel k voľnému podstavcu. Skočil naň a usadil sa, sem-tam pozrel na Vierku.

— Výborne! — zvolala mladá krotiteľka. Neovládla sa. Pritom rozhodila rukami, akoby predstavovala zvieratá divákom. Vypukol potlesk. Zamračený Jasnov sa tiež uklonil — bol v práci. A Julka pochopila, že vystúpenie sa vydarí. Teraz bude všetko závisieť od toho, ako mimozemšťan zvládne svoju úlohu. Pozrela smerom k riaditeľovej lóži. Sedel tam riaditeľ a vedľa neho stará mama, ktorá sa nasilu usmievala.

Vierka chytila veľkú obruč a zdvihla ju. Starší Jasnov neodtŕhal zrak od nepravého tigra. Aj sa hneval na dcéru, lebo pochopil, ako ho dobehli, aj sa, samozrejme, o ňu bál. Hoci ho dobrú hodinu presviedčali, že nový tiger je skúsený, mierny a rozumný, ako každý krotiteľ, aj on dobre vedel, že divé zviera zostane divým zvieraťom a nikdy mu nemožno bezvýhradne dôverovať.

Zvieratá jedno za druhým poslušne skákali cez obruč. Posledný mal skočiť Trankverri-Trankoverri. Zoskočil z podstavca, prišiel k obruči a zastavil sa.

Odmietavo pokýval hlavou. Táto úloha sa mu očividne nepozdávala.

— Nech sa páči, — povedala Vierka.

— Prosím vás.

Niektorí diváci začuli tieto slová a zasmiali sa. Druhí sa vypytovali susedov: — Čo povedala?

Tiger neochotne skočil, nohami zachytil obruč a vyrazil ju Vierke z ruky. Sála zhíkla. Tiger sa obzrel, zbadal, čo sa stalo, a vtom na veľký údiv všetkých vrátane levov sa mierne zohnutý dotiahol papuľou k obruči na zemi, zdvihol ju a podal Vierke. V sále sa ozval potlesk, lebo diváci si mysleli, že je to nacvičený trik.

Jasnov pokýval hlavou, niečo také ešte nikdy nevidel. Julka si všimla, že dokonca riaditeľ cirkusu' tlieskal.

No pri nasledujúcom triku došlo k nedorozumeniu. Levy sa mali na príkaz uložiť vedľa seba a vytvoriť koberec, aby si Vierka mohla naň ľahnúť. Levy si ľahli, ale tiger, ktorý sa mal na tom tiež zúčastniť, odmietavo pokrútil hlavou.

Nechcel ležať s levmi.

— Chod, — povedal mu prísne Jasnov, ktorého nezvyčajné zviera veľmi zaujalo.

Tiger opäť pokrútil hlavou. V sále sa ozval smiech. Tiger sa všetkým páčil. Bol to tiger komik. Len mimozemšťanovi známi vedeli, že nežartuje.

— Nechcem, — povedal zrazu tiger Vierke. — Smrdia.

— Dobre, nechoď, — rýchlo súhlasila Vierka.

Rozhovor nebol hlasný, ale Jasnov ho počul, na šťastie však neveril vlastným ušiam, tak ako neuverili tí diváci v prvých radoch, ktorým sa na oka— mih zazdalo, že tiger sa rozpráva s krotiteľkou.

Tiger zostal na podstavci, ale očividne sa nad sebou zamyslel. Uvedomil si, že starší Jasnov ho už nevyvoláva, kým ostatné zvieratá poctivo pracujú a úkosom pozerajú na nového so zjavným nesúhlasom. Julka pochopila, že Trankverri-Tran- koverri sa trápi a v strachu o osud expedície horúčkovito rozmýšľa, čo by mohol urobiť, aby si naklonil chladné Jasnovovo srdce. Vystúpenie sa už chýlilo ku koncu a diváci čakali, čo ten skvelý tiger ešte spraví. A tak keď sa ostatné dravce opäť usadili na podstavce, aby si vypočuli zaslúžený potlesk a rozišli sa, tiger zrazu vyskočil tak vysoko, že všetci zhíkli, a pristál uprostred manéže. Aj Jasnov odskočil nabok. Ale tiger nedožičil nikomu spamätať sa.

Ešte raz poskočil a urobil vo vzduchu salto. Nikto ešte nevidel tigra robiť salto.

— Chlapík! — zvolal Sema Jasnov od priechodu.

Vtedy sa tiger postavil na zadné laby a dôstojne prešiel okolo manéže, tak ako to robia cvičené psíky. Keď prechádzal okolo Jasnova staršieho, spomalil a žmurkol naňho. Jasnov sa nezdržal, žmurkol aj on, hoci neskôr nijako nemohol pochopiť, prečo to urobil.

Potom tiger zamieril k Vierke, ktorá k nemu vystrela ruky. Julka pochopila, že boli dohovorení. Vierka skočila dopredu, spravila tigrovi na chrbte stojku, a ten ju preniesol okolo arény. Potom Vierka na rukách prešla tigrovi na hlavu a on sa postavil na zadné laby. Všetkým sa zdalo, že tiger niečo hovorí, lebo pohyboval papuľou. Ale ak aj niečo hovoril, pre búrlivé ovácie nebolo nič počuť.

Ostatné zvieratá už dávno odišli z arény s ovesenými hlavami, lebo aj divé cirkusové zvieratá vedia, čo je to herecký úspech, a nemajú rady, keď potlesk zožnú iní. A sála ešte vždy tlieskala mimozemšťanovi, ktorý sa tak rozohnil, že sa opäť postavil na hlavu, tlieskal labami orchestru do taktu, robil kotrmelce, kým ho Vierka neprehovorila, aby nepreháňal. — Nadané zviera, — povedal riaditeľ cirkusu. Stará mama prikývla.

11 LISTY Z INDIE

Prvý list od Semu Jasnova dostala Julka na druhý deň po tom, ako začala škola, a priniesla ho do triedy, aby si ho Fima mohol prečítať. Milá Júlia! písal budúci krotiteľ. Šťastne sme docestovali do Odesy. Loď je veľká, dobrá. Tiger sa veľmi trápi, či pytónovi v debne nie je smutno. Staral som sa oňho, hoci pytón vydrží bez jedla aj tri mesiace. Niekedy som im umožnil schôdzku, na ktorej vo svojom jazyku rozoberali vedecké problémy. Viera dávala pozor, aby ich nikto nevidel.

Tiger Akbar vyzdravel, ale z mimozemšťanom sa neskamarátili. Otec ešte stále nedôveruje Viere ani mne, tuší nejaký úskok. Ale nemôžeme mu nič prezradiť, kým neprídeme do Indie. Je to nepríjemná situácia, lebo doteraz sme otcovi vždy všetko povedali. Trankoverri často hundre, že nebude vystupovať, a silou-mocou sa chce porozprávať s otcom, aby sa k nemu správal ako k profesorovi a nie ako k tigrovi. Dúfam, že sa nepreriekne. Teraz sa ponáhľam, čoskoro vyplávame.

Pozdravujem starú mamu. Tvoj Semion Jasnov.

— A mňa nedal pozdraviť? — spýtal sa Fima.

— Zabudol, — odpovedala Julka“.

— Včera som stretol Rózku, — povedal Fima. — Hovoril, že v tábore bol veľký frmol, keď sme sa stratili. Dobre, že tvoja stará mama ta hneď zatelefonovala. A potom celý nasleduj úci deň hľadali tigre.

— A nenašli?

— Ale veď tiger tam nebol.

— Kto veľmi chce, ten si vždy niečo nájde, — povedala Julka. — Vieš, ako je nám so starou mamou bez nich smutno? Len aby im všetko dobre dopadlo.

— Ináč boli naše obete zbytočné, — slávnostne predniesol Fima. — Pozdrav ich, keď buďeš písať.

Ďalší list prišiel už z mesta Bombaj. O mesiac.

Písalo sa v ňom, že každý deň vystupujú a Tranki sa správa dôstojne, už si na vystupovanie zvykol, dokonca sa mu to páči, hoci sa to usiluje zatajiť. Je rodený herec, otec si ho obľúbil a bude mu ľúto rozlúčiť sa s ním. Čoskoro odídu do Madrasu, aj tam majú vystúpenie, a potom ich mimozemšťania opustia. Prešlo ešte desať dní. Čakanie bolo neznesiteľné. Ešte aj stará mama zle spávala.

Našťastie Viera Jasnovová nezabudla poslať do Moskvy telegram: S PRIATEĽMI SME SA ROZLÚČILI VŠETKO V PORIADKU PODROBNOSTI V LISTE VIERA S týmto telegramom sa Julka večer ponáhľala k Fimovi, ktorého rodičia nijako nemohli pochopiť, prečo Julka a ich syn tancujú a vykrikujú hurá. Potom prišli naraz dva listy. Prvý od Semu.

Milá Júlia! Ponáhľam sa Ti rozpovedať, ako to bolo. Pricestovali sme do štátu Maisúr a vystupovali sme v meste, ktoré sa volalo takisto. Bolo to celkom blízko tej rezervácie, chápeš. Vystupovali sme pod šapitom, zvieratá žili v autách a my v hoteli. Šťastie, že cirkus bol na okraji mesta. Operáciu sme uskutočnili v noci. Pred tým Trankoverri vystupoval tak, že obyvatelia mesta si na celý život zapamätajú toto predstavenie. Aj my. Až to trochu prehnal, lebo na konci zaspieval pieseň v jazyku hindu. Pustili sme priateľov na slobodu a oni sa rozbeli do lesa, aby sa do svitania dostali na bezpečné miesto. Tiger pri rozlúčke plakal. Veľmi ma prosil, aby som Ťa pozdravil. Viac sme ich už nevideli. Otec sa hneval. Ale všetko sme mu vyrozprávali. Neviem, či nám uveril, alebo nie, ale oznámil stratu tigra. Čo iné mu ostávalo? Ešte včera sme mali dva tigre, a ostal nám len jeden. Iste chápeš, že tigra nenašli. Sľúbili, že nám nejako pošlú správu o sebe. Ale nepovedali ako. Budeme čakať. Čoskoro prídeme.

Viera smúti. Semion. Správa od mimozemšťanov prišla ešte v ten istý deň.

Pri dverách zazvonil poštár a požiadal ich, aby podpísali doručenie balíčka. Bez spiatočnej adresy. Keď balíček otvorili, našli v ňom fotografie tigra a pytóna.

Na druhej strane bolo venovanie. Na jednej fotografii: Drahej Júlii s vďakou od jej neodbytných hostí. Na druhej: Drahému Fimovi. Na tretej: Drahej Márii Michajlovne a tak ďalej, boli tam aj fotografie pre celú rodinu Jasnovovcov. A ešte tuba s masťou starej mame na nohu.

Stará mama, ktorá vďaka telefónu vypátra všetko, čo potrebuje, vylúštila z pečiatky na obale číslo pošty, z ktorej bol balíček odoslaný. Bola to pošta v jednej maličkej dedinke v Kostromskej oblasti. Stará mama ta zatelefonovala a spýtala sa, kto posielal balíček. Akási žena jej odpovedala, že je to záhadná história. Tú noc preletel ponad dedinu meteor a niekto nechal na prahu pošty balíček. Navrch položil päť rubľov a pritlačil ich kameňom. A tak na pošte nalepili známky a poslali balík do Moskvy. Na pošte ostali ešte tri ruble a niekoľko kopejok a veľmi chceli vedieť, čo majú s tými peniazmi urobiť. Stará mama im nepovedala, čo majú robiť, ale opýtala sa, aký meteor preletel ponad dedinu. Veľmi jasný, odvetili jej, dokonca urobil okruh nad dedinou. Lenže bolo to v noci a málokto ho videl a tomu, kto ho videl, neuverili. Stará mama sa poďakovala poštárke a zavesila slúchadlo.

Julka si dala podobizne svojich priateľov zarámovať a zavesila si ich nad posteľ. Stará mama si odložila fotografie do albumu a Fima ich doteraz vláči stále so sebou, čoskoro ich bude mať celé dokrkvané. A neprestávajú veriť, že raz hostia opäť priletia, ale už v obyčajnejšej podobe. Hoci v podobe mačky a ťavy. Všetko je možné…