Zajatci asteroidu

01

Arbat bol kedysi prieskumným člnom.

Na palubách kozmických lodí Ďalekej rozviedky bývajú dva takéto člny. Slúžia na pristavanie na planétach a na výskum vnútroplanetárnych systémov. A keďže člny sa často dostávajú do zložitých situácií, sú rýchle, silné, odolné, trvanlivé, veľmi starostlivo vyrobené. Poline Metelkinovej, vedeckej pracovníčke Ústavu času, koordinátorke sekcie cudzích planét, pridelili takýto vyradený prieskumný čln, lebo často musela lietať na Mars a Pluto, kde mal ústav základne. A pretože prieskumné člny nemajú mená, pokrstila ho na Arbat. Každému sa toto meno spočiatku zdá čudné. Ale jeho pôvod je jednoduchý: Polina sa narodila a vyrástla v Moskve na ulici Arbat. Keď sa v júli chystala letieť na Pluto, zavolal jej starý známy Seleznev, riaditeľ Kozmickej zoologickej záhrady v Moskve, a poprosil ju, či by nezviezla jeho dcéru Alicu. Jeho manželka, Alicina mama, bola architektka a pracovala na stavbe kultúrneho strediska na asteroide Pallas.

Alica mala prázdniny a chcela sa stretnúť s mamou. Veľmi sa potešila tejto príležitosti, lebo na dopravnú kozmickú loď na Pallas bolo treba čakať dva týždne.

Polina súhlasila, lebo v spoločnosti sa cestuje veselšie.

Na cestu sa však vydali traja. Okrem prieskumného člna dostala Polina z Ďalekej rozviedky aj starého robota, ktorého volali Poseidon. V expedíciách si Poseidon už svoje odslúžil, teraz tam pracovali nové, omnoho šikovnejšie, rozumnejšie a zručnejšie stroje. Ale ako pomocník pri obyčajných medziplanetárnych letoch si ešte svoju prácu zastal. Poseidon za svoj dlhý život nadobudol ľudskú povahu, životné skúsenosti, rozmary a vrtochy, slovom, poľudštil sa. S Polinou lietal už tretí rok, spriatelili sa, zvykli si na svoje slabosti. Ale robot je vždy len robot.

Polina milovala deti, hoci vlastné nemala, reto Alica mala pocit, že sa o ňu stará väčšmi, ako treba. Ale v podstate nažívali priateľsky, dokonca im bolo Túto, že cesta je taká krátka.

02

V ten deň sedela Alica v kapitánskom kresle a sledovala obrazovku, na ktorej sa rozsvecovali a zhasínali hviezdy. Arbat sa dostal do pásma asteroidov, autopilot znížil rýchlosť, lebo vznikla zložitá navigačná situácia. Krížom cez obrazovku preletela iskra, kozmická loď sa zachvela a zmenila kurz, aby sa nezrazila s meteoritom.

— Opatrne! — zakričala Polina z lodnej kuchyne, — lebo rozlejem polievku.

Tieto slová patrili autopilotu, ale ten ju, samozrejme, nepočul. Počul ju však Poseidon, ktorý sedel v jedálni s kovovými nohami vyloženými na nízkom stolíku a čítal videoknihu.

Jedáleň na prieskumnej lodi je maličká kabína, v ktorej je len jedálenský stôl, tri-štyri kreslá a kút oddelený polkruhovou priehradkou, za ktorou je sporák a drez — to je kuchynka.

— Nemá význam obviňovať autopilot, — vyhlásil Poseidon. — V pásme asteroidov je zvýšený výskyt meteoritov. Radím ti, Polina, aby si sa poponáhľala s varením, lebo môže dôjsť k prudkejším fluktuáciám kurzu.

— Poseidon, ty si pesimista, — odpovedala Polina. — Prešla som túto trasu dvadsať ráz a nijakú prudkú fluktuáciu, ako tomu ty vravíš, som nezbadala.

— Bodaj by si zbadala, — zavrčal Poseidon, ktorý neznášal, keď mu odporovali. — Vtedy si sa živila konzervami, a teraz tráviš polovicu času v kuchynke.

Nepoznávam ťa.

— Pre Alicu nie je zdravé žiť na konzervách, — povedala Polina. Kozmická loď sa opäť zachvela. V kredenci zacinkali poháre.

— Ale aj tak by som na tvojom mieste nebol taký ľahkomyselný, — povedal Poseidon, ktorý si potrpel na to, aby mal posledné slovo. — Pamätáš sa, čo sa minulý rok stalo s kontejnerovou loďou Dália? Pamätáš sa na tú hroznú zrážku, vďaka ktorej zostal celý Jupiter a základne na Uráne bez jahôd?

— A čo sa stalo? — spýtala sa Alica.

— Turisti, — vyhlásil Poseidon. — Sú príčinou všetkého zlého.

— Netráp ma, Poseidonko, — povedala Alica. — Porozprávaj mi to.

— Dália sa zrazila s nezaregistrovaným rojom meteorov. Pri výskume sa ukázalo, že sú umelé…

— Kto ich vyrobil?

— Turisti. Bol to obsah kontejnera na odpadky, ktoré niekto vyhodil z kozmickej lode. Odpadky a zvyšky jedla sa okamžite premenili na tvrdé zamrznuté útvary a leteli rovnakou rýchlosťou ako kozmická loď, z ktorej boli vyhodené. A Dália letela oproti nim. Zdvojnásob rýchlosť a predstav si, čo sa stane! Šťastie, že Dália bola automat bez pilota.

— Ale veď vyhadzovať čokoľvek do kozmu je prísne zakázané, — povedala Alica.

— No práve! Nestačí im, že nechávajú na Zemi horiace vatry, že svojimi hlúpymi autogramami počmárali zrúcaniny mesta Trpiteľov na Marse, ale znešvárili ešte aj roj asteroidov. Ja by som na mieste ľudí vyhlásil turistiku za protizákonnú.

— Zveličuješ, Poseidon, — usmiala sa Polina, ktorá prestierala na stôl.

— To sú zriedkavé prípady.

— Veď uvidíš, keď sa stretneš s plechovkou od konzervy, — odpovedal Poseidon, — potom budeš ináč hovoriť. Ak ešte budeš môcť.

Poline sa nechcelo hádať so starým robotom, preto zavolala na Alicu.

— Obed!

— Poseidonko, posedíš si tu namiesto mňa? — spýtala sa Alica.

Nebolo to nevyhnutné, lebo počítač na kozmickej lodi reagoval na každé nebezpečenstvo rýchlejšie ako človek, ale bolo zvykom, že na náročnejších úsekoch letu bol vždy niekto z posádky pri riadiacom pulte.

— S radosťou, — odpovedal Poseidon a pobral sa aj s knihou ku kreslu pilota.

— Ale knihu musíš odložiť, — povedala Alica.

Po celý život musela počúvať od dospelých: Odlož knihu! Nečítaj pri stole! Aké je to príjemné, keď aj ona môže s niekým hovoriť ako dospelá.

— To nie je kniha, — mierumilovne odpovedal Poseidon. — To je príručka o malých planétach. Učím sa ju naspamäť.

— Načo? Počítač to už aj tak všetko vie.

— Aj ja mám v sebe počítač, — namietol Poseidon. — Okrem toho sa rád učím. Život je taký krátky, a ja by som chcel vedieť čo najviac. Vám ľuďom je dobre. Môžete obedovať, piť čaj, spať, bolí vás brucho, mení sa vám nálada, zaľubujete sa, alebo sa hádate. Ja som o to všetko ochudobnený. Som stará železná škatuľa s tekutými kryštálmi a mojou jedinou zábavou je získavanie nových informácií.

Povedz mi, ovládaš napríklad polomery aspoň tých najväčších z malých planét?

— Ak to budem potrebovať, pozriem sa do príručky.

— Alica, vychladne ti polievka! — zavolala Polina.

— A predstav si, že nebudeš mať čas pozrieť sa do príručky. Napríklad Pallas, kde ťa čaká tvoja mama, má polomer skoro štyristodeväťdesiat kilometrov. A Vesta má skoro o sto kilometrov menej ako Pallas…

— Ďakujem, — povedala Alica, ktorá odrazu pocítila, že je veľmi hladná. Sadla si k stolu v jedálni.

— Pozajtra sme na mieste, — povedala Polina. — Cnie sa ti už za mamou?

— Pravdaže, cnie, — priznala sa Alica. — Skoro všetky mamy sedia doma a nelietajú ďalej ako do Antarktídy. Len moja si musela vymyslieť také povolanie: kozmická architektka. Na zbláznenie!

— A ty čím chceš byť? — spýtala sa Polina. — Aj ty pôjdeš na architektúru?

— Nie. Ja som rodený biológ. Budem kozmickým biológom ako otec.

— A budeš sedieť doma? Ani o krok ďalej ako do Antarktídy?

Alica vycítila iróniu v Polininom hlase, ale neurazila sa. Polina mala pravdu.

Kozmický biológ musí lietať častejšie a ďalej ako všetci ostatní.

— Expedícia je iná vec, — povedala Alica. — Trvá dva-tri mesiace, a ide sa domov.

Z kabíny sa ozval hlasný Poseidonov smiech. Očividne sa usiloval upútať pozornosť.

— To je ono! — hučal. — Je to Eros. Cha-cha-cha!

— Čo sa stalo? — Polina vstala od stola. — Aký Eros?

— Eros má tvar hrušky! — oznámil robot. — Hruška dlhá tridsaťdva kilometrov. To nevymyslíš, aj keby si chcela.

— Naľakal si ma, — s úľavou povedala Polina. — Čo sa tak nahlas smeješ?

— Aký dynamický reproduktor mi namontovali, takým sa smejem, — vyhlásil Poseidon.

— Polievka je málo slaná, — povedala Polina.

— Nie, je veľmi chutná, — odpovedala Alica. — Nechcete sa trochu zdržať na Pallase? Potom by sme mohli spolu letieť ďalej. Ešte nikdy som nebola na Plute.

— Po prvé ma tam čakajú, — povedala Polina. — A po druhé ty by si zmeškala začiatok školského roka.

— Škoda, páči sa mi let s vami, — povedala Alica.

— Mne je s tebou tiež veselšie. Aj Poseidon si ťa obľúbil.

Poseidon, samozrejme, všetko počul. Opäť zasiahol do rozhovoru, lebo musel protestovať: — Ja nie som vybavený citom, — oznámil kategoricky. — Som stará železná škatuľa…

Vtom jeho slová prehlušilo zavýjanie sirény.

Poplach!

Polina s Alicou okamžite vyskočili a vrhli sa do kabíny.

— Čo sa stalo? — spýtala sa Polina. Ruka robota ležala na poplašnom tlačidle.

— Presne na našej trati neznáma kozmická loď, — povedal.

— No a čo? Tu sa vyskytujú kozmické lode. Načo bolo treba vyhlasovať poplach? — spýtala sa Alica.

— To je skúšobný poplach, — odpovedal robot. — Skúšal som vašu pohotovosť.

— Na prvej zastávke ťa vyložím, — povedala Polina. Ale pretože sa mu tým vyhrážala pri každom lete, Poseidon to nebral vážne.

Keď už bola Polina vyrušená od obeda, sadla si v kabíne do kresla druhého pilota. V každom prípade je stretnutie s kozmickou loďou vo vesmíre istým rozptýlením po dlhých dňoch samoty. Polina zapla zväčšovanie. Zatiaľ kozmická loď vyzerala ako jasná bodka, ale postupne sa zväčšovala a dal sa rozoznať jej diskovitý tvar.

Počítač začal na displeji oznamovať jej rýchlosť, rozmery, smer.

— Turista, — povedal Poseidon, keď sa ukázalo, že kozmická loď nie je veľká.

— Rozbolelo ma srdce, cítim, že je to turista.

— Nemáš srdce, ale počítač, — pripomenula mu Alica.

— Počítač s intuíciou, a to už niečo znamená, — povedal Poseidon. Polina chcela nadviazať spojenie. Ale nestihla osloviť kozmickú loď, lebo v éteri zachytila zvláštne pravidelné zvuky tri bodky, tri pomlčky, tri bodky, tri pomlčky…

— SOS! — zvolal Poseiďon. — Turista zablúďil. Tak mu treba.

— Naozaj, núdzový signál, — povedala Polina. — Poseidon, meníme kurz.

— To je celkom zbytočné, — zavrčal Poseidon, hoci v skutočnosti si myslel niečo iné. Hneď dal príkaz počítaču, a ten vypočítal nový kurz.

Polina zapla vysielačku.

— Na linke kozmická loď Arbat, — povedala. — Čo sa vám stalo? Ozvite sa.

Kozmická loď neodpovedala.

— Turisti vymreli, — oznámil Poseidon. — Funguje len automatika. Čítal som o takom prípade. Blúdiaci Holanďan v kozme.

— Že sa nehanbíš! — rozčúlila sa Alica. — Ľudí postihlo nešťastie, a ty žartuješ.

— Ľutujem, ale cit humoru nemám. Odkiaľ by sa vzali city v železnej škatuli, — odpovedal Poseidon, ktorý veľmi dobre vedel, že má všetky city vrátane humoru.

Polina ďalej volala neznámu kozmickú loď. Arbat zmenil kurz a začal sa približovať.

Keď sa Polina už vzdala nádeje, že nadviaže spojenie, v reproduktore sa nečakane ozval vysoký slabý hlas: — Minulo sa mi palivo. Nemám čo jesť… vzdávam sa. Môžete ma zahákovať.

— Zbláznil sa, — povedala Alica.

— Z toho nešťastia sa pominul na rozume.

— Všetci turisti… — začal Poseidon, ale Polina ho prerušila.

— Pripraviť sa na spojenie! — prikázala.

— Ja sa postarám o spojenie, — povedal Poseidon. — Tu je to nebezpečné.

Asteroidy.

Poseidon mal pravdu. Na obrazovke sa ako tmavé alebo svietiace bodky črtali asteroidy, väčšinou malé ako kamienky, ale zato veľmi nebezpečné.

Neznáma kozmická loď sa na obrazovkách pomaly zväčšovala.

03

Kým sa pokúšali priblížiť a nadviazať spojenie, z kozmickej lode, ktorú postihlo nešťastie, sa už nik neozval. Arbat, ovládaný šikovnými železnými rukami Poseidona, sa poslušne dotkol svojho brata. Kým upínacie čeľuste na palube Arbata priťahovali neznámu kozmickú loď k otvoru, Alica rozlúštila nápis ŠKR-24.

— Čo je to ŠKR? — spýtala sa. — Poseidon, ty vieš všetko.

— Čo-to viem, — priznal sa robot. — Oznamujem bez príručky: Register slnečnej sústavy, strana tisícdeväťsto-osemdesiat. ŠKR — séria tridsiatich planétových člnov, ktoré patria Škole kozmického riadenia na Marse. Skratka ŠKR. Ďalších tridsať lodičiek má základňu na Mesiaci, ale sú označené ŠAKR, čo znamená Škola amatérskeho kozmického riadenia. Nie sú určené na ďaleké lety do vesmíru, zásoby paliva majú obmedzené, rýchlosť nízku. Nemajú mená, rozlišujú sa poradovými číslami. Veď ja som vždy tvrdil, že číslo je omnoho lepšie ako nepodarené meno.

— Poseidon, už som ti desať ráz hovorila, že Arbat je ulica…

— Na ktorej si vyrástla, — dokončil robot miesto Poliny. — Nemysli si, že tým niekoho presvedčíš. Jednoducho chceš, aby sa ťa na to všetci vypytovali a všimli si, aká si krásna.

— Čo ty vieš o kráse! — povedala Polina.

— Navštívil som najväčšie múzeá sveta, — povedal Poseidon.

Vtom pocítili náraz. Došlo k spojeniu.

— Tak kto pôjde na ŠKR-24? — spýtal sa Poseidon. — Najlepšie bude, keď to urobím ja. Ak sa ten turista zbláznil a začne strieľať, mňa nebude škoda.

— Zapnite videokomunikátor, — povedal Polina do mikrofónu. — Nevidím vás.

— Neviem, ako sa zapína, — odpovedal slabý hlas.

— Bláznivý turista, — rozhodne vyhlásil Poseidon. — Idem ho zachrániť.

— Ostaň tu, — povedala Polina. — Sú situácie, na ktoré tvoj rozum nestačí.

Neuraz sa, ale som presvedčená, že na palube tohto člna je nešťastná bytosť, ktorá potrebuje v prvom rade nežnosť.

— Tisíc ráz som ti hovoril, — poznamenal Poseidon, ktorý sa tváril, že nepočul, čo Polina povedala, — vyžiadaj si na základni zbraň. Všeličo sa môže stať, a my sme tu s holými rukami. Spomínam si ako dnes — náš kapitán Meržička vyšiel na lúčku, ktorá vyzerala tak neškodne, zohol sa, že odtrhne kvietok, a z kvietka…

Vtom si Poseidon uvedomil, že Polina už vyšla z kabíny. Alica ju nasledovala.

Poseidon sa obrátil k prístrojom a pozoroval na obrazovke priechodnú komoru medzi kozmickými loďami. Rád si zahundral, ale predsa bol robotom, ktorý bezvýhradne poslúchal kapitána. A jeho kapitánom bola Polina.

V kabíne planétového člna našla Polina chlapca.

Mal asi desať až dvanásť rokov, bol chudý a nízky. Čierne oči mal trochu šikmé a tmavé vlasy ostrihané na ježka.

Keď zbadal Polinu, pokúsil sa vstať z kresla, ale nevládal, taký bol vyčerpaný a zoslabnutý.

— Vzdávam sa, — povedal. — Hnali ste sa za mnou už od Marsu, však? Zablúdil som, potom mi došlo palivo a bál som sa nadviazať spojenie.

— Si tu sám? — spýtala sa Polina.

— Áno, úplne sám. Myslel som si, že sa nebudem báť, ale bolo mi hrozne. Podarilo sa mu vstať. Zaťato stisol pery a oči sa mu zúžili. Stratil rovnováhu a iste by bol spadol, keby ho Polina nezachytila a nezdvihla na ruky.

S chlapcom na rukách sa vrátila do svojej kozmickej lode.

04

Na Arbate bola len jediná kajuta s dvoma posteľami. Spávali v nich Alica a Polina. Poseidon spať nevedel a v noci, ak nemal službu v kabíne, hltal lodnú knižnicu. Na jeho šťastie bola veľmi obsiahla, ale nezaberala veľa miesta, lebo ju tvorili mikrofilmy.

Polina uložila chlapca na svoju posteľ, vyzula mu topánky a prikryla ho dekou.

Alica hneď priniesla pohár šťavy.

— Nech ju vypije, — povedala. — Sú to samé vitamíny.

Polina zdvihla pohár chlapcovi k ústam. Poslušne vypil jeho obsah drobnými žiadostivými glgmi. Tak ho to vyčerpalo, že mu hlava klesla na vankúš a zavrel oči.

— Dlho si nejedol? — spýtala sa Polina.

— Skoro tri dni, — povedal chlapec.

— Tak som sa ponáhľal, že som si zabudol vziať potraviny.

— Spravím mu bujón, — povedala Alica.

— Dobre, — súhlasila Polina a otvorila lekárničku.

Alica vyšla z kajuty a vo dverách sa zjavil Poseidon.

— Ste turista? — spýtal sa prísne. Chlapec otvoril oči a vystrašene pozrel na ohromného robota.

— Nie, — povedal. — Nie som turista. Študoval som na kozmonautickej škole a odtiaľ sa mi podarilo vziať kozmickú loď. Ale nie pre zábavu. Musel som, pochopte… nemal som iné východisko…

Chlapec zase zavrel oči a zaspal. Alica nazrela do kajuty so šálkou zohriateho bujónu, ale Polina si priložila prst na pery a vykročila jej oproti.

— Nech si pospí, — zašepkala.

Chlapec sa zobudil až po siedmich hodinách.

Arbat práve letel okolo malej planéty zbrázdenej krátermi a puklinami. Alica sa neprestávala nadchýnať tými záhadnými, mŕtvymi malými svetmi. Niektoré z nich už boli preskúmané, na iné ešte ľudská noha nevstúpila. Predstavovala si, že plávajú po oceáne pomedzi útesy a koralové ostrovy a ona, plavčíčka na stožiari, stále dúfa, že na jednom z atolov sa zrazu zjaví prúžok dymu a ľudská postavička začne poskakovať po brehu — bude to stroskotaný Robinson alebo divoch, ktorý ešte nikdy nevidel plachetnicu.

— Ale ich je! — povedala. — Rada by som pobudla na niektorom z nich.

— Doteraz bolo objavených a zaregistrovaných šesťtisíc osemstotridsaťdva malých planét, nerátajúc kamene, ktoré je zbytočné brať do úvahy, lebo sa aj tak stratia, — ozval sa Poseidonov chrapľavý hlas. — Jednako môžeme konštatovať, že celková hmotnosť asteroidov je tisíc raz menšia ako hmotnosť Zeme… Takže teórie, ktoré vysvetľujú ich pôvod zánikom planéty Faeton, sú sotva opodstatnené…

Poseidon sa práve vrátil z prehliadky planétového člna, preto ho Polina prerušila otázkou: — Našiel si tam niečo zaujímavé?

— Prehliadka kozmickej lode nepriniesla nič nové, — odpovedal Poseidon. — Až na detské amatérske oprávnenie viesť školský prístroj, vydané na meno Judzo Komura v meste Marsopolis, trvalým bydliskom v Osake na Zemi.

— Osaka je v Japonsku, — povedala Alica. — Myslela som si, že je Japonec.

— Nerobme predčasné závery, — povedal Poseidon. — Mestá s takým názvom môžu byť aj v iných krajinách. A ešte som na pulte v kabíne našiel túto fotografiu.

Poseidon položil na stôl fotografiu staršieho usmiateho muža, ktorý mal čierne oči a podobal sa na nájdeného chlapca. Pod ňou bolo čosi napísané hieroglyfickými znakmi.

— Kto je to? — spýtala sa Alica.

— To je nad slnko jasnejšie! — zvolal Poseidon. — Je tu napísané čierne na bielom: profesor Takeo Komura.

— Je to po japonsky?

— Samozrejme. Musím povedať, že máte šťastie, nie v každej kozmickej lodi sa nájde robot-lingvista, nadaný a pracovitý polyglot. Našťastie viem čítať i písať po japonsky, a pritom píšem nie najhoršie tanky.

— Čo? — začudovala sa Alica.

— Tanka je v japonskej poézii krátka báseň, ktorá formou protirečení odhaľuje podstatu života.

— Aha, — povedala Alica. Polina vzala fotografiu.

— Profesor Takeo Komura je pravdepodobne otec nášho najdúcha.

— To nie je isté, — zvolal Poseidon.

— Na našej kozmickej lodi boli traja Ivanovia a neboli v nijakom príbuzenskom vzťahu. Tento starší muž môže byť ujo, sused, chlapcov menovec, a konečne, fotografiu mohol na palube zabudnúť predchádzajúci pilot…

— Je to môj otec, — ozval sa hlas.“ Chlapec stál vo dverách.

— Ty sa voláš Judzo Komura? — spýtala sa Polina.

— Áno. Môj otec je profesor Takeo Komura. Spal som dlho?

— Niekoľko hodín. Dobre si sa vyspal?

— Nechcel som spať tak dlho, — odpovedal Judzo.

— Si hladný? — opýtala sa Alica.

— Pravdu povediac, — priznal sa chlapec, — rád by som si zajedol. Ale nemusíte ma živiť. Zaslúžim si skôr trest.

— Alica, zohrej bujón a priprav sucháre, — povedala Polina.

Robot spravil krok dopredu, zastavil sa a prezeral si chlapca.

— Volám sa Poseidon, — predstavil sa. — Univerzálny pomocník.

— Pochopil som, robot san, — odpovedal chlapec. — Veľmi ma teší.

— Ku kozmickej lodi si sa dostal náhodou, alebo si ju ukradol? — spýtala sa Alica.

— Ukradol, — odpovedal chlapec a sklonil hlavu. — Ale nemal som inú možnosť.

Vyzeral tak nešťastne, že Polina sa nad ním zľutovala a povedala: — Judzo je unavený a veľmi slabý.

Netrápte ho otázkami. Neskôr vám všetko povie sám, však? Chlapec prikývol.

Ale Poseidon nesúhlasil s Polinou.

— Niekedy ma ohromuješ, — povedal. — Polina, pletieš si humanizmus s ľahkomyseľnosťou.

— Prečo, môj milý? — spýtala sa Polina.

Nežné oslovenie robota neupokojilo. Tvrdohlavo pokračoval: — Lebo nevieme, koho sme na palubu prichýlili. Nemožno vylúčiť, že je to nebezpečný zločinec, ktorý ušiel z Marsu, pretože po ňom pátra hliadková služba. Polina si vzdychla. Neznášala hádky.

— Máte pravdu, robot san, — povedal chlapec so sklonenou hlavou. — Zaslúžim si najprísnejší trest. Určite ma hľadajú. Najprv som si myslel, že vy ste hliadka.

— Ale prečo po tebe pátrajú? — vyzvedala Alica. — Preto, že si ušiel na kozmickej lodi?

— Pravdaže. Ukradol som kozmickú loď a skoro som ju zničil. Urobili ste dobre, že ste sa pustili za mnou.

— Neprenasledovali sme ťa, — povedala Polina. — Zachytili sme tvoj núdzový signál a ponáhľali sme sa ti na pomoc.

V tej chvíli sa Arbat mykol a zmenil kurz, lebo opäť prišiel do cesty nejaký malý asteroid.

— Len-len že sme sa vyhli útesu, — oznámila Alica.

— Sadni si, — povedala Polina a ukázala Judzo vi na kreslo. — Musím ti povedať, že letím služobne na Pluto a Alica je dcéra mojich priateľov a ide k mame na Pallas.

— Máš šťastie! — vykĺzlo chlapcovi. — Ty vieš, kde je tvoja mama.

— Iste ťa postihlo nešťastie, — skonštatovala Polina. — Ináč by si sa neodhodlal na taký nerozumný čin.

— Ako sa to rozprávaš s maloletým zločincom? — zamiešal sa Poseidon.

— Ostrejšie, Polina, prísnejšie! Tvojmu hlasu chýba tvrdosť.

Polina len mávla rukou nad robotom.

— Nemysli si, že mi zapcháš ústa! — rozčúlil sa Poseidon. Chcelo sa mu hádať.

— Ešte slovo, a požiadam ťa, aby si nás opustil, — povedala Polina.

— Už mlčím, — zašomral Poseidon.

— Mlčím pod hrozbou neodvratného trestu. Ale vnútorne sa nevzdávam.

— Nevšímaj si ho, — povedala Alica japonskému chlapcovi. — Je starý a nervózny, hoci robotom by sa to nemalo stávať. Radšej nám porozprávaj, čo sa ti prihodilo.

— Môj otec, — povedal Judzo, — je profesor, geológ. Po mamičkinej smrti ma odviezol na Mars a žili sme tam veľmi šťastne. Pred štyrmi mesiacmi sa vybral na expedíciu do pásma asteroidov. Letel sám na kozmickej lodi Sakura. Z cesty mi posielal listy a kozmogramy. Posledný kozmogram som dostal z Vesty. Písal, že letí ďalej. Ale potom zmizol.

— Ako mohol zmiznúť? — začudovala sa Alica.

— Nikto nič nevie. Hľadali ho. A iste ho dosiaľ hľadajú. Ale asteroidov je veľmi veľa.

— V tom sa už ani čert nevyzná, — povedal Poseidon.

— Veľmi som smútil za otcom, — povedal Judzo a hlas sa mu zachvel. Prehltol slzy a odvrátil sa. Všetci mlčali, lebo cítili, že chlapca nemôžu utešovať. Bol veľmi hrdý.

— Cítim, — pokračoval chlapec, — že otec potrebuje moju pomoc. Je s ním zle.

Všetci mi vraveli, aby som vydržal a čakal, že otca nájdu. Ale v skutočnosti si mysleli, že zahynul. Nenašli ani len kozmickú lod. A nakoniec mi povedali, že ma odvezú na Zem k tete do Osaky. Ale ja viem, že otec žije! Viem to lepšie ako oni! Viem to!

— Upokoj sa, Judzo, — povedala Polina a objala chlapca. — Chápem ťa. Nemohol si odletieť na Zem a opustiť otca.

— A tak si si vzal cvičný čln! — zvolala Alica. — Správne! Na tvojom mieste by som urobila to isté.

— A takisto hlúpo, — povedal Poseidon. — Keď už kradneš kozmickú loď, musíš si vziať viac paliva a potravín.

— Nemal som čas. V noci som sa prikradol na kozmodróm. Poznal som túto kozmickú loď, lebo som na nej cvičil v detskej kozmoškole. Ale nemohol som so sebou vliecť jedlo. Zaprisahal som sa, že sa nevrátim, kým nenájdem otca. Ale netušil som, ako ďaleko budem musieť letieť, ako dlho ho budem hľadať. Najprv mi došli potraviny, potom palivo. A tak som sa už nemohol ani vrátiť. Mal som slabú vysielačku a na Marse ma nepočuli.

— Nečuduj sa. Nikomu ani na um nezišlo, že by sa cvičný čln mohol vydať na taký ďaleký let. Nie je na to stavaný. To akoby si chcel na otvorenej lodičke preplávať oceán. Máš šťastie, že sme sa stretli.

— Som vám veľmi zaviazaný, robot san, — povedal Judzo. — Ale nemohol som ináč.

— Neviem, neviem. V každom prípade si konal ako človek. Vy ľudia ste veľmi nerozumné tvory.

— Keby sme boli celkom rozumní, Kolumbus by nikdy nebol objavil Ameriku. — povedala Alica. Judzo sa jej páčil a vedela, že na jeho mieste by konala takisto.

— Za tejto situácie, — povedal robot, — bude najrozumnejšie, ak chlapec vypije ešte šálku bujónu a ja nadviažem spojenie s Marsom a oznámim, že vezieme na palube chlapca Judza Komuru. Viem si predstaviť, aká panika vypukla na Marse, keď sa stratilo dieťa.

— Zohrej bujón, — prikázala Polina robotovi.

— No toto, vari je to práca pre robota? — zavrčal Poseidon, ale už sa aj bral do kuchyne.

— Čo budeš robiť, keď sa vrátiš na Mars? — spýtala sa chlapca Alica. Neodpovedal hneď. Ale potom sa rozhodol a presvedčivo povedal: — Zase si zadovážim kozmickú loď. Vyžobrem, ukradnem, ak bude treba… a opäť pôjdem hľadať otca. Len sa bojím, že už bude neskoro.

— To je čudné, — povedala Polina, — nikdy som nepočula, že by sa bez stopy stratila nejaká kozmická loď.

V slnečnej sústave, kde sú všetky trasy preskúmané, kde je tak málo nebezpečenstiev.

— Nemáš pravdu! — zavolal z kuchyne Poseidon. — Len pásmo asteroidov sa môže pochváliť množstvom obetí. Za posledné mesiace je to už aspoň šiesty prípad.

Práve pred odletom som si prezeral správy záchrannej služby. Bez stopy sa stratili nákladné kozmické lode Robinson a 24-a, nevedno, kam sa podela kozmická loď Veselý smiech. Doteraz je neznámy osud dvoch turistických kozmických lodí. A ako nájdeš kozmickú loď, ak sa rozbila na takomto asteroide?

Frflajuci Poseidon sa vrátil do kabíny a skôr, než zapol vysielačku, aby podal na Mars správu o chlapcovi, pozrel na centrálnu obrazovku. Vynímala sa na nej sploštená čierna guľa. Asteroid neodrážal svetlo a vyzeral ako čierna jaskyňa na hviezdnatom nebi.

Poseidon natiahol ruku k vysielačke a zmeravel.

— Polina, — zvolal. — Nič necítiš?

— To je čudné, — odpovedala Polina.

— Zdá sa mi, akoby zosilnela príťažlivosť.

— Pozri sa na prístroje. Meníme kurz.

— Ale taký pokyn som počítaču nedala, — odpovedala Polina. Rýchlo prešla k riadiacemu pultu a stlačila otázku počítaču. Matný, čierny, nepreniknuteľný asteroid sa na obrazovkách pomaly zväčšoval. Bolo V ňom čosi zlovestné.

Polina a Poseidon si prečítali údaje z počítača.

— Zaujímavé, — povedala Polina.

— S takým úkazom som sa ešte nestretol, — poznamenal Poseidon.

— Čo sa stalo? — spýtala sa Alica.

— Tento asteroid má omnoho silnejšie pole príťažlivosti, ako sme predpokladali, — povedala Polina.

— Je ako magnet? — spýtala sa Alica.

— Aj tak sa to dá povedať, — prisvedčil Poseidon.

— Hurá! — zvolala Alica. — Urobili sme teda objav.

— Pokiaľ ide o ten objav, nie som si istý, — Poseidon sa usadil do kresla pilota. — Ale budeme sa musieť od neho vzdialiť, ak si nechceme rozbiť nos.

Prosím cestujúcich, aby sa pripútali.

— Áno, deti, — povedala Polina. — A nestrácajte, čas.

Alica stlačila gombík na zadnej strane kabíny a zo steny vypadli dve rozkladacie kreslá. Sadla si do jedného z nich a povedala Judzovi: — Pohni sa!

Pripútali sa bezpečnostnými pásmi.

— Pripravení na zrýchlenie? — spýtal sa Poseidon.

— Pripravená, — prisvedčila Polina.

— Sme pripravení, — povedala Alica.

— Rýchlosť sa zvyšuje, — zahlásil Poseidon.

V kabíne vládlo ticho. Bolo počuť bzučanie motorov. Poseidon zvýšil rýchlosť a Arbat začal bojovať so silou, ktorá ho priťahovala k čiernemu asteroidu.

Spočiatku Alica cítila, ako ju vtláča do kresla — kozmická loď sa vytrhávala z pavučiny. Ale to trvalo len krátko. Ozval sa namrzený Poseido-nov hlas: — Počítač oznamuje, že náš výkon nestačí.

— Prečo? — spýtala sa Polina.

— Príťažlivosť sa zväčšuje. Čím väčšmi sa usilujeme odpútať, tým väčšmi nás priťahuje. Ale to nie je možné, — povedal Poseidon.

— Prečo? — začudovala sa Alica.

— Pretože to je vylúčené.

Všetci zmĺkli, zarazení takým kategorickým vyhlásením robota.

— Čo budeme robiť? — prerušil ticho Poseidon.

— Čo navrhuješ ty?

— Po porade s počítačom, — povedal Poseidon, — usudzujem, že by bolo najlepšie preskúmať tento úkaz na mieste. Preto navrhujem pristáť na asteroide a zistiť, o čo ide.

— To znamená vzdať sa nejakému nepodarenému kúsku kameňa? — spýtala sa Alica.

— Nie je možné vzdať sa kameňu. Ale aby som ťa neurazil, lebo vy ste takí hrdí, navrhujem dobrovoľne pristáť na asteroide a rýchlo ho preskúmať.

— Nájsť tam generátor gravitácie, — povedala Alica, — a vypnúť ho?

— Vidíš, akí sme dôvtipní! — súhlasil robot s Alicou.

— Ale ak pôjdeme na hranici možností motorov? — spýtala sa Polina.

— Iba zbytočne minieme palivo, — odpovedal Poseidon. — Navyše nedovolím zvyšovať zaťaženie. Mojou prvoradou a najdôležitejšou úlohou je chrániť ľudí. Na palube máme dve mladé bytosti, pre ktoré sú také preťaženia škodlivé. A ak mi ty, kapitán, prikážeš ďalej bojovať s as-teroidom, poviem ti: Prepáč, Polina, ja som proti.

Asteroid už zaberal celú obrazovku. Kozmickú loď unášalo ku škvrne uprostred asteroidu, ktorá aj na pozadí tejto černe vyzerala ako prepadlisko.

— Je tam nejaká priehlbina, — povedal Judzo. — Iste jama.

— Obrovská jama, — súhlasil Poseidon.

Polina sa rozhodla.

— Pozorne ma počúvajte, — povedala. — Znižujem preťaženie motora a budeme klesať na asteroid. Zapnite si na kreslách tlmiace systémy podľa pokynov pri havárii. Asteroid nás bude priťahovať a budeme naň padať čoraz rýchlejšie. Tesne nad jeho povrchom zapnem motory naplno, aby sme sa nerozbili.

Buďte na to pripravení a nefňukajte.

— Rozkaz, kapitán, nefňukať, — odpovedala Alica a najprv zapla tlmenie na chlapcovom kresle, potom na svojom.

Z operadla oboch kresiel sa vysunuli široké pevné ramená, ktoré cestujúcich vtiahli hlbšie. Jemne, ale rozhodne, akoby to boli živé ľudské ruky. Mali pocit, že im dlážka ušla spod nôh, lebo Polina, tiež ponorená do kresla, vypla hnacie motory a nechala zapnuté len brzdiace. Čierna stena asteroidu zmenila obrazovku na nepreniknuteľnú čiernu škvrnu. Uprostred škvrny niečo žiarilo. Ale Alica nestihla rozoznať čo, lebo kozmická loď sa doslova striasla, vzopla, usilovala sa prekonať príťažlivosť, ktorá ju chcela rozdrúzgať o čierne kamene. Znehybnela niekoľko desiatok metrov nad povrchom asteroidu a potom sa spustila na kamenné dno preliačiny, vydaná na milosť a nemilosť asteroidu. Hoci Polina urobila všetko, čo sa dalo, náraz bol taký silný, že Arbat podskočil, opäť dopadol, naklonil sa a znehybnel. Svetlo zhaslo.

Nastalo ticho.

05

— Všetci ste živí? — ozval sa z tmy Poseidonov hlas.

Šťuklo zapínanie tlmiaceho systému jedného kresla, potom druhého. Niekto zastonal.

— Len pokoj, — povedal Poseidon.

— Hneď zapnem núdzové osvetlenie. Vtom zažiarilo slabé svetlo pod stropom kabíny.

Druhá lampa sa rozsvietila na Posei-donovom čele.

Všetci vyliezali z kresiel, dávali sa do poriadku. Našťastie sa nikomu nič vážne nestalo. Len Judzo mal na tvári škrabanec, lebo ho zasiahol jeden odtrhnutý displej. Alicino kreslo sa nachýlilo, ale vydržalo. Hlavná obrazovka sa rozbila, ale pomocné fungovali.

— Judzo, to si ty stonal? — spýtal sa Poseidon a hľadel na chlapca. Tvár mu pretínal krvavočervený pásik.

— Nie, — odpovedal chlapec presvedčivo.

— Ja som to bola, — priznala sa Polina. — Spomenula som si, že riad v skrini nebol upevnený.

— Už je po mojej obľúbenej šálke! — zvolala Alica a vrhla sa do jedálne.

Poseidon sa zaoberal osvetlením. Svetlo bolo čoraz jasnejšie.

— Veď príťažlivosť je tu normálna, ako na Mesiaci, — povedala Alica.

— Áno, menšia ako na Zemi, — po-. tvrdil robot. — Už som si to všimol.

Rozsvietilo sa aj svetlo v jedálni. Alica otvorila skriňu, z ktorej sa vysypali črepy tanierov a šálok.

— Neraz som upozorňoval, — ozval sa robot, keď začul cengot, — že riad na palube kozmickej lode má byť kovový alebo plastový. Ľudské lipnutie na porceláne je veľmi nerozumné.

— Ale moja šálka je celá, — povedala Alica.

Polina prešla k lekárničke, vybrala z nej náplasť a lieh.

— Alica, — povedala, — venuj sa Judzovi. Ja sa musím spojiť s Marsom.

— Je najvyšší čas, — pripomenul Poseidon a obrátil sa k vysielačke. Judzo medzitým prešiel k iluminátoru a pokúšal sa zistiť, čo sa deje vonku.

Alica ho musela potiahnúť za ruku, aby si dal vymyť a zalepiť ranu na tvári.

Lieh bolestivo štípal, ale Judzo sa ani nezmraštil.

— A čo keď môj otec… — začal Judzo. — Aj jeho mohlo pritiahnúť.

— Tak čo, Poseidon? — spýtala sa Polina. — Nadviazal si spojenie?

— Musíme trocha počkať, — odpovedal Poseidon. — Vysielačka je zničená.

— To je hrozné! — vzdychla si Polina.

— A koľko ti to bude trvať?

— Asi dve hodiny, — odpovedal robot. — Musím pozháňať náhradné súčiastky.

Polina očistila pult od črepín a skúsila zapnúť vonkajší reflektor.

— Počkaj, — povedal Poseidon.

— Opravovať osvetlenie nie je práca pre ženy.

Zdvihol kryt pultu, vymenil jeden z blokov a za iluminátorom sa rozsvietilo — lúč silného reflektora pre-ťal tmu. Všetci sa zhŕkli pred iluminátorom.

— Ach! — prvá zhíkla Alica. — Čo to znamená?

06

Kozmická loď Arbat sa ocitla v okrúhlej hlbokej priepasti podobnej mesačnému kráteru s vysokými strmými stenami. No udivilo ich to, že kozmická loď nie je v kráteri sama.

Všade okolo ležali ďalšie kozmické lode a ich trosky.

Niektoré boli zrejme zničené už dávno a nedalo sa uhádnuť, akú podobu mali predtým. Ďalšie vyzerali, akoby sa niekto bavil tým, že z nich strhával plášte a odhaľoval kostry a priečne rebrá. Iné sa rozbili pri pristávaní. Ale zo dve kozmické lode vyzerali úplne zachované.

Poseidon pomaly blúdil svetlom reflektora po tomto zvláštnom smetisku a svetlo rad-radom osvetľovalo stroskotané kozmické lode. Zrazu svetelný lúč znehybnel na zlatom nápise na boku kozmickej lode.

— Robinson, — prečítala Alica.

— Nazdar, starec, — povedal Poseidon. — Kedy sme sa videli naposledy? Myslím, že na Ganyméde. Vtedy si vyzeral omnoho lepšie. Tak tu si zmizol, tu skončila tvoja slávna cesta!

Svetlo reflektora prešlo trochu nabok a osvetlilo nápis Veselý smiech.

— Aké zvláštne meno, — povedala Polina a hľadela na znetvorenú, ošarpanú kozmickú loď.

— Nepočula si o nich? — spýtal sa Poseidon. — Bola to zvláštna spoločnosť milovníkov veselej hudby. Lietali po rozličných planétach a vystupovali na koncertoch ako speváci a klauni.

— Azda len nezahynuli?

— Ak v asteroide nie je atmosféra, — povedal Poseidon, — pravdepodobne áno.

Svetlo zatiaľ kĺzalo ďalej a zrazu sa ozval Judzov zúfalý krik: — To je otec! Je tu! Hovoril som, že ho nájdem!

Chlapec ukazoval na kozmickú loď, ktorá ležala za Veselým smiechom. Na boku mala nápis Sakura. A znak geologickej služby.

— To je naša kozmická loď, — opakoval Judzo. — Pusťte ma ta, prosím vás. Musím k nej ísť.

— Nie je tam, — ticho povedala Polina.

V chladnom, neživom svetle reflektora zbadali, že kozmická loď bola pri pristávaní poškodená, navyše mala stiahnutú aj časť kovového plášťa.

— Aj tak ta musím ísť, nechápete? — nástojil Judzo. — Možno otec v nej nechal nejaký odkaz. Keby aspoň to…

— Upokoj sa, Judzo, — povedala Polina. — Sľubujem ti, že pôjdeme do Sakury a prezrieme si ju.

— Povedal si, že vnútri asteroidu by mohla byť atmosféra? — spýtala sa Alica robota potichu, lebo tomu veľmi neverila.

— Sotva, — odpovedal Poseidon.

— Asteroidy sú mŕtve telesá. Neudržia si atmosféru, lebo majú veľmi malú príťažlivosť.

— Ale veď tu je obrovská príťažlivosť!

— Pozri sa cez iluminátor. Vidíš, je tu vákuum.

— A dnu?

— Dnu je kameň, — odpovedal Poseidon.

— Čo ak je vo vnútri vyhĺbená dutina a v nej sedia ľudia, ktorí majú generátor gravitácie?

— Alicka, začala si mi rozprávať fantastický román. Kto by sedel v mŕtvom asteroide a načo?

— Kozmickí piráti! Vtrhli do slnečnej sústavy a nastražili nám pascu. Priťahujú kozmické lode, vykrádajú ich a cestujúcich berú do zajatia.

— Fantastka! — rozhodne vyhlásil Poseidon. — Aj keby piráti dokázali nebadane vniknúť do slnečnej sústavy, načo by vykrádali nákladnú kozmickú loď Robinson, ktorá viezla náhradné súčiastky pre vrtné zariadenia, načo by vykrádali Veselý smiech, na ktorom leteli hudobníci a ich jediným bohatstvom boli trúbky a bubny? Načo by vykrádali Sakuru, na ktorej profesor Komura viezol vzorky nerastov?

— Poseidon, ty nechápeš tie najjednoduchšie veci, — povedala Polina, otvorila skriňu v stene a vyberala si z nej skafander. — Ľuďom netreba brať nádej.

— Nádej je hypotéza nepotvrdená faktami, — zvolal Poseidon.

— Zatiaľ nepotvrdená, — povedala Polina. — Ale fakty sa môžu objaviť.

— Nedostatok logiky u ľudí ma šokuje, — povedal Poseidon. Judzo pristúpil ku skrini so skafandrami hneď za Polinou, ale zarazil sa.

— Kde je môj skafander? — spýtal sa.

— Ach, nechali sme ho v člne.

— S člnom budeme musieť trochu počkať, — ozval sa Poseidon. Namieril svetlo reflektora bližšie, až k Arbatu,a ukázalo sa, že čln ŠKR-24, spojený s kozmickou loďou, nevydržal núdzové pristátie.

— Netráp sa, — povedala Polina chlapcovi. — Na Sakuru pôjdem ja a Poseidon prezrie čln a prinesie ti skafander.

— Ak z neho niečo ostalo, — povedal Poseidon.

— Vezmem si Alicin skafander, — navrhol Judzo.

— Počuj, — prísne povedala Polina, — si na kozmickej lodi. V neznámej situácii. Kapitánom kozmickej lode som ja. A teraz sa mi všetci bezvýhradne podriaďujú. Je ti to jasné?

— Jasné, kapitán san, — odpovedal chlapec. — Ale nemohol by som si aj tak vziať Alicin skafander?

— Nevieme ani to, kam sme sa dostali, — trpezlivo vysvetľovala Polina chlapcovi.

— Nevieme, čo nás čaká. Ty a Alica zostanete v kozmickej lodi, nech by sa dialo čokoľvek. Je tu bezpečnejšie.

— Správne, — podporil Polinu Poseidon. — Lebo budeme musieť zachraňovať ešte aj vás. Mimochodom, asteroid s takými parametrami v úplnom zozname malých planét vôbec nie je. Nemohol by som k Sakure zájsť ja? Keby niečo, mňa aspoň netreba zachraňovať. Veď som len stará železná škatuľa…

— To sme už počuli, — odpovedala Polina. — Opakuješ sa. Chytro prines Judzovi skafander. Možno ho budeme potrebovať. A hneď sa vráť. Zodpovedáš za bezpečnosť detí.

— Aj bez tvojich príkazov viem, za čo zodpovedám, — Poseidon bol nespokojný, bál sa o Polinu.

Polina skontrolovala skafander a nasadila si prilbu. Jej hlas v prilbe znel hlucho ako spod vankúša.

— Skúsim vysielačkou v Sakure nadviazať spojenie s Marsom, — povedala a otvorila príklop priechodnej komory.

Kým sa príklop zavrel, Poseidon stihol za ňou zavolať: — Stavím sa sto proti jednej, že tam nijaká vysielačka nie je.

Šťukla zástrčka na príklope. O pol minúty sa Polina zjavila na čiernom hladkom povrchu asteroidu.

— Kontrola spojenia, — počuli jej hlas.

— Spojenie trvá, — povedal robot.

— V prípade akejkoľvek nepredvídanej situácie sa kapitánom lode stáva Alica Seleznevová, — povedala Polina.

— Rozkaz, — povedal robot a lúčom reflektora sledoval Polinu. Neurazil sa, lebo podľa kozmických pravidiel robot nemôže veliť kozmickej lodi, ak sú na palube ľudia. Aj keď je to rozumný, skúsený, univerzálny robot. Samozrejme, keby sa Poline niečo stalo, fakticky by velil on, ale v kritickej situácii bude patriť posledné slovo Alici, hoci má len jedenásť rokov.

— Rozumiem, — povedala Alica a sledovala, ako sa na obrazovke zmenšuje Polinina žiariaca postava. Polina obchádzala úlomky kozmických lodí a chvíľami nahlas rozmýšľala: — Vidím kozmickú loď neznámej konštrukcie, vy ju nemôžete vidieť, lebo leží za Veselým smiechom. Zjavne nepochádza zo slnečnej sústavy. A je tu už dávno. Tento asteroid teda nepriťahuje kozmické lode prvý deň. Zaujímavé, že ho dosiaľ nikto nespozoroval. Už pred dvadsiatimi rokmi tu pracovala komplexná expedícia. Také veľké teleso by si museli všimnúť. Poseidon, čo myslíš, aký polomer má asteroid?

— Niečo nad kilometer, — odpovedal Poseidon. — Ale nemá pravidelný tvar, podobá sa na sploštenú guľu alebo na šošovicu. Pristáli sme na sploštenej strane.

— Približujem sa k Sakure, — hlásila Polina.

Keď zastala pri kozmickej lodi, bolo vidno, že je päť ráz vyššia ako ona. Polina ich informovala o každom svojom kroku. Tak sa to musí robiť, ak prieskumník odíde z kozmickej lode sám.

— Vidím príklop, — vravela. — Je otvorený. Strieška chýba. To znamená, že v kozmickej lodi niet nikoho. Predsa ju však pôjdem preskúmať a zistím, v akom stave je vysielačka. Poseidon, doniesol si už skafander?

— Myslím na to, — odpovedal Poseidon. — Alica, budeš udržovať spojenie. Vieš manipulovať s reflektorom?

— Všetko viem.

Poseidon zamieril k priechodu a Alica počúvala Polinu, ktorá rozprávala o tom, čo vidí v Sakure. Judzo sa nevedel rozhodnúť medzi Sakurou a cvičnou kozmickou loďou. Dokonca pobehol k príklopu, akoby chcel popohnať Poseidona, ktorý sa pomaly knísal pri vchode do cvičného člna. Judzo dúfal, že len čo dostane skafander, bude sa môcť rozbehnúť k otcovej kozmickej lodi.

— Som v Sakure, — počul Polinin hlas. — Prekvapujúci pohľad. Akoby tu bol vyčíňal nejaký vandal. Plášť odratý, prístroje porozbíjané, riad tiež, zmizli všetky veci z kabíny aj z dolnej paluby. A vysielačka… vysielačka tu nie je. Zmizla, je vytrhnutá.

— A odkaz? — zvolal Judzo. — Otec mi musel nechať odkaz!

Polina, ktorá ho nepočula, pokračovala: — V skrini nie je skafander. To znamená, že si ho Judzov otec stihol obliecť.

Alica si pomyslela, že ak niekto vykradol kozmickú loď, mohol si vziať aj skafander. Je jasné, že poslednú vetu povedala Polina len preto, aby upokojila Judza.

— Nemám tu už viac čo robiť, — povedala Polina. — Musíme pohľadať cestu dovnútra asteroidu. Možno Poseidon nemal pravdu, ked si robil posmech z Alicinej teórie o pirátoch.

— Alica, pozri! — ozval sa Judzov hlasný výkrik.

Alica sa obrátila k iluminátoru, ktorým bolo vidno cvičný čln. Videla, ako Poseidon prichádza ku kozmickej lodi s Judzovým skafandrom. Ale chlapca rozrušilo niečo iné.

— Čo sa stalo? — spýtala sa Alica.

— Obráť reflektor viac doprava! — požiadal Judzo. — Ešte viac. Vidíš? Lúč reflektora vytrhával z tmy kostry kozmických lodí, kamenné balvany, dotrhané kusy kovu… Vtom Alica zachytila pohyb. Od steny krátera sa ku kozmickej lodi ponáhľali postavy. Neznáme bytosti boli v čiernom, preto sa ťažko dali rozoznať.

V tej chvíli sa otvorili vchodové dvere a zjavil sa Poseidon so skafandrom v ruke.

— Pozri, Poseidon! — zavolala ho Alica.

Poseidon hneď pochopil, o čo ide, hodil chlapcovi skafander a vrhol sa j k pultu zapnúť na obrazovke zväčšenie.

— Polina, — povedal a skúmal bežiace postavy, — vidíme ľudí. Mieria k Sakure a k nám.

— Výborne, — povedala Polina, — idem im oproti. To znamená, že je tu umiestené nejaké neznáme laboratórium.

— Opatrnejšie, Polina! — zamiešala sa do rozhovoru Alica. — Hoci Poseidon tomu neverí, ja si aj tak myslím, že sú to kozmickí piráti. Myslíš, že laboratórium môže ničiť a vykrádať kozmické lode?

— Pozor! — zvolal Poseidon. — To nie sú ľudia.

— Tak kto? — spýtala sa Polina.

— Mimozemšťania. Nemala by si zostať v Sakure?

Ale bolo jasné, že Poline sa nepodarí schovať. Čierne bytosti sa rozdelili na dve skupiny. Jedna sa ponáhľala k Arbatu, druhá sa rozbehla k Sakure.

— Idú k tebe, — povedal Poseidon.

— Predpokladám, že nás sledovali a vedia, že si na palube Sakury. Idem ti na pomoc.

— Ostaň na palube, — povedala Polina.

— Nemôžem. Si v nebezpečenstve. Arbat sa dá zavrieť a deti v ňom vydržia do môjho návratu. Ale ty si bezbranná.

Poseidon nestrácal čas rečami a zamieril k priechodnej komore.

— Aj ja vyjdem von, — počula Alica Polinin hlas. — V tejto škatuli sa cítim < ako v pasci.

— Poseidon ti šiel na pomoc, — povedala Alica.

Pozerala, ako sa Poseidon veľkými krokmi rúti po otvorenom priestranstve. Potom zbadali Polinu. Vyšla zo Sakury práve vo chvíli, keď k nej dobehli prvé čierne postavy.

— Kto ste? — stihla sa spýtať Polina Vtom sa čierne postavy vrhli na Polinu ako svorka vlkov na jeleňa a zvalili ju na kamene.

— Poseidon… — No spojenie sa prerušilo. Čierne bytosti jej určite strhli z prilby anténu.

Poseidon uháňal k Poline obrovskými skokmi.

Ale už nestačil dobehnúť. Niekoľko čiernych postáv sa rozbehlo k nemu, narazil do nich, najbližších protivníkov zrazil na zem, ale nápor ostatných nevydržal.

— Alica, pozor! — v kabíne sa ozval Poseidonov hlas. — Nevychádzať z kozmickej lode! Dočasne prestávam klásť odpor, aby som prenikol za Polinou do asteroidu. Čakajte ma…

Tak sa prerušilo aj spojenie s Posei-donom.

V kabíne zavládlo ticho. Alica a Judzo ostali celkom sami.

07

Alica zbadala, že Judzo si rýchlo navlieka skafander. Pomyslela si, že by nebolo od veci, keby sa aj ona obliekla. Možno bude musieť vyjsť z kozmickej lode. Rozbehla sa k skrini po posledný skafander.

— Dávaj pozor, aby sa k nám nedostali, budeš mi hovoriť, kde sú, — zavolala Judzovi.

Dobehla k skrini a zastala. Nie, najprv treba zavrieť kozmickú loď. Postavila sa na prsty a zapla špeciálny uzáver. Každá kozmická loď má tento elektronický blokovací systém — keď je zapnutý, príklop sa nijako nedá otvoriť. Do kozmickej lode sa dá dostať, len ak sa rozreže plášť.

— Idú sem, — oznámil Judzo.

— Všetci?

— Nie. Väčšina z nich ťahá k stene Polinu a Poseidona. Ale traja idú sem.

— Škoda, že nemáme blaster, — povedala Alica.

— Veru, — súhlasil Judzo. — Hneď by sme s nimi spravili poriadok.

— Ale takto… — Alica sa zamyslela so skafandrom v rukách. Má živú predstavivosť a vie si vymyslieť najneuveriteľnejšie vysvetlenie udalostí.

— Čo keď je tento asteroid neovládateľný? A čierne bytosti sú miestni záchrancovia. Ibaže nie sú z našej sústavy a nepoznajú náš jazyk. A tak vyťahujú z kozmických lodí všetkých stroskotancov, aby ich schovali v asteroide.

— Neverím! — povedal Judzo. — Záchrancovia sa nevrhajú na ľudí ako zvieratá.

Alica si navliekla skafander, založila prilbu, ale zatiaľ si nespúšťala priezor.

Na to jej stačí jediná sekunda.

— Už sú pri kozmickej lodi, — povedal Judzo.

— Uvidíme, čo budú robiť, — odpovedala Alica.

Nemuseli dlho čakať. Ozval sa úder na príklop. Potom ďalší, silnejší ako prvý.

— Kozliatka, otvárajte vrátka, — povedala Alica, — mamička prišla, mliečko vám doniesla.

— Čo to vravíš? — začudoval sa Judzo.

— To je rozprávka, asi ju nepoznáš.

Jeden vlk sa prezliekol za kozu a prišiel k nej domov, aby jej zjedol deti.

— Poznám takú rozprávku, — povedal Judzo.

— Ale nás neoklameš, — dokončila Alica.

Nasledujúci úder bol ešte silnejší.

— Čím to búchajú? — rozmýšľal Judzo nahlas. — Majú železné päste? Údery prichádzali jeden za druhým pravidelne a monotónne.

— Ak nie sú úplní idioti, tak niečo iste vymyslia, — povedala Alica.

Ako keby ju počuli, ku kozmickej lodi pristúpilo ešte niekoľko čiernych bytostí.

Jeden z nich pritiahol niečo ako blaster, ale s dlhou hlavňou. Z blastera vyletel úzky biely lúč a dotkol sa príklopu.

— Prepália ho, — povedala Alica.

— Celkom iste ho prepália.

— Budeme bojovať, — povedal Judzo.

— A čo z toho? — spýtala sa Alica.

— Ak premohli Poseidona, ani ty sa dlho neubrániš.

— A čo nám ostáva? Radšej čestne zahynúť.

— Logika, to nie je nič pre mňa, — povedala Alica. — Ja som ešte neskončila školu. Založ si prilbu. Kým si Judzo zakladal prilbu a pokukoval na iluminátor, cez ktorý videli čierne bytosti, ako úporne vŕtajú do plášťa Arbatu, Alica zdvihla roh koberca v jedálni. Vedela, že je tam neveľký príklop, ktorým sa dá dostať do technických priestorov Arbatu. Videla tam liezť Poseidona, ktorý kontroloval výhrevný systém. Judzo prvý prekĺzol otvorom, za ním zostúpila Alica a spustila za sebou príklop tak, aby ho roh koberca opäť zakrýval. Nevidela, či sa jej to podarilo, lebo príklop sa zavrel. Zavládlo také ticho, že počula, ako Judzo dýcha.

Alica zapla na chvíľu svetlo na prilbe. Strojovňa, v ktorej sa schovali, bola nízka a tesná, ale veľmi dlhá. Po stenách sa ťahali vzduchovody, potrubia odsoľovačov, vykurovacie hadice. Alica zavolala Judza a spolu sa odplazili ďalej od príklopu.

— A teraz ticho, — zašepkala Alica, — mlč, nech sa deje čokoľvek. Nečakali dlho.

Neprešlo ani päť minút. Najprv pocítili chvenie vzduchu. Znamenalo to, že čierne bytosti, ktoré Alica v duchu nazývala banditmi, predsa otvorili príklop Arbatu.

Vzduch vyletel z kozmickej lode ako bublina, keď príliš rýchlo ponoríme džbán pod vodu. Ale z kabíny, v ktorej sa skrývala Alica s Judzom, neunikol vzduch až tak rýchlo. Hoci nebola hermeticky uzavretá, predsa boli štrbiny a kanály, ktoré ju spájali s jadrom kozmickej lode, úzke a trvalo niekoľko sekúnd, kým odtiaľ vzduch unikol. Skafandre detí sa okamžite prispôsobili zmenenému tlaku, ale Alica ako vždy pocítila prechod do vzduchoprázdna. Bol to podobný pocit, ako keď človek vyjde z kozmickej lode do vesmíru. Potom začuli kroky. Ale Alica ich nevnímala sluchom, lebo zvuky sa vo vzduchoprázdne nešíria. Vo vesmíre vždy vládne ticho. Pocítili však, ako vibruje dlážka pod ťažkými krokmi banditov.

Keby ruku v rukavici priložili k stropu oddelenia, uhádli by každý krok tých hore.

Banditi chodili po kozmickej lodi dosť dlho. Potom sa loď začala otriasať silnejšími nárazmi. Alica hneď nepochopila, že banditi drancujú. Lámu, vytrhávajú, uvoľňuj ú prístroj e a veci, odnášajú ich preč. Potom sa zrazu nad ich hlavami, tam, kde bol príklop, zjavil kužel slabého svetla. Niekto musel odhrnúť koberec, Alica zamrela, čakala, že nejaký bandita zdvihne príklop. Ale k tomu nedošlo. Čoskoro všetko stíchlo. Kozmická loď ostala prázdna.

— Čo spravíme? — spýtala sa Alica.

— Prečo? — nechápal Judzo.

— Myslím, že odišli. Odnášajú z kozmickej lode rôzne nakradnuté veci. Ale istotne sa vrátia. A potom vlezú aj sem. Bojím sa, že nás tu nájdu.

— Poďme von, — povedal Judzo.

— Už ma to tu nebaví.

— Máme málo času, — povedala Alica a preplazila sa k príklopu. — Môžu pracovať aj na niekoľko smien. Jedni odídu, druhí prídu, nevieme, koľko ich tu je.

Chytro otvorila príklop, poobzerala sa a rýchlo vyliezla von. Judzo vyšiel za ňou.

V kozmickej lodi nebolo nikoho. Ale za tých pár minút, čo tam banditi vyvádzali, sa kozmická loď zmenila na nepoznanie. Zmizlo zariadenie, riad, ba aj nábytok, prestieradlá a šaty, z riadiaceho pultu zostala len kostra. Ešte aj koberec odniesli. Alica zamierila k iluminátoru. Reflektor už nesvietil, ale aj tak zazrela nejasné tiene banditov. Pohybovali sa smerom k stene krátera. Kráčali jeden za druhým a vliekli korisť. Dvaja poslední niesli zvinutý koberec z jedálne.

— Poďme, — povedala Alica.

— Kam? Na Sakuru? — spýtal sa Judzo. Hoci mu Polina povedala, že na Sakure niet ničoho, predsa ta chcel ísť. Čo keď prehliadla niečo dôležité, nejaký odkaz, určený len pre jeho oči?

— Nie, — odpovedala Alica. — Myslím, že by sme mali sledovať banditov. Musíme zistiť, ako vchádzajú do asteroidu.

— A čo keď nás zbadajú?

— Ak sa bojíš, choď na Sakuru, sadni si tam a čakaj.

— Nebojím sa ničoho, — urazil sa Judzo. A prvý vykročil k príklopu. Príklop bol odtrhnutý a povaľoval sa na kameňoch pri kozmickej lodi. Vyšli von a rozbehli sa za banditmi.

08

Polina si chcela všimnúť, ako sa otvárajú dvere do asteroidu, ale nepodarilo sa jej to. Zabránili jej v tom beztvaré čierne bytosti, ktoré ju ťahali k stene krátera, prekážali jeden druhému, náhlili sa a strkali. Poline pripomínali mravce, ktoré vlečú k mravenisku zajatého chrobáka. Vyzerajú, že sa bezhlavo motajú, ale chrobák sa predsa len pomaly približuje k mravenisku. Otvoril sa prvý príklop, bytosti zastali, čakali, kým sa vyrovná tlak. Potom sa otvoril druhý príklop. Polina pochopila, že v asteroide je vzduch. Ťahali ju po tmavej chodbe hore. Asi sto krokov pred ňou sa zamihotalo nejasné svetlo. Na strope svietila lampa. V jej svetle bolo vidno chodbu, nahrubo vytesanú do skaly, a neopracované steny. Po nich sa ťahali káble, drôty, na všetkom bol prach a Poline neušli stopy zanedbanosti. Usilovala sa rozoznať svojich nepriateľov, ale bolo tam málo svetla a baterku na prilbe nechcela zapínať, lebo sa bála, že jej ju rozbijú tak ako anténu.

Čoskoro zbadala ďalšiu lampu. Potom si vpravo všimla úzku chodbu. Bola oddelená nízkou bariérou. Zazdalo sa jej, že spoza nej vykukuje bledá ľudská tvár, asi tvár dieťaťa. Nebola si istá, či ju videla naozaj, alebo sa jej to len zdalo.

Bytosti jej nedali pokoj ani na sekundu, poháňali ju, strkali, ťahali. — Nestrkajte ma! — ohradila sa Polina. — Pôjdem sama. Keby ste aspoň povedali, čo odo mňa chcete. Ale jej slová na čierne bytosti nijako nezapôsobili. Ťahali ju ďalej. Po pár metroch Polina pocítila, že dlážka klesla a silný úder ju skoro zrazil na zem.

Vpredu sa otvorili dvere. Bytosti ju cez ne sotili do takmer tmavej miestnosti.

Dvere sa so škripotom zavreli a Polina osamela. Len slabé svetielko pod stropom nejasne osvetľovalo priestrannú miestnosť. Sivé steny, sivá dlážka, sivý strop.

V kútoch sa povaľujú handry, uprostred ležia črepy z hrnčeka, bábika bez ruky a pri stene s prekvapením zbadala hŕbu hudobných nástrojov. Dokrivená, smutne sa lesknúca tuba, flauta, husle s prasknutými strunami, ba aj violončelo.

Polina sa radšej ničoho nedotýkala. Pomaly obišla izbu, aby sa presvedčila, či je tu sama a či tu nie je druhý východ. Nikoho okrem nej tam nebolo. Ale nebol tam ani druhý východ. Steny hladké, súvislé, len na jednom mieste nad jej hlavou malý zamrežovaný vetrák.

Práve pod týmto vetrákom Polina nečakane zbadala nápis, vyrytý niečím ostrým: Sme z Veselého smiechu. Ľudia, zničte toto hniezdo… Neďaleko bol ďalší nápis, tentoraz čierny, napísaný uhľom alebo tušom: Dnes sme na rade my. Vieme, že z pazúrov ľadového draka ešte nikto nevyšiel živý. Zbohom…

Polina sa podvedome obrátila, zdalo sa jej, že sa na ňu odzadu niekto díva. Ale nebolo tam nikoho, len zlovestné, ťaživé, nepreniknuteľné ticho.

Polina sa vyľakala. Vrhla sa k dverám, začala po nich mlátiť päsťami a kričať: — Pusťte ma von! Nemáte právo väzniť ma! Okamžite ma pusťte!

Alica s Judzom sa nenáhlili. Držali sa v istej vzdialenosti za banditmi. Tí sa však neobzerali. Boli veľmi zaujatí, ťahali k stene nazbíjané haraburdy.

Prískokmi od jednej kozmickej lode k druhej sa Alica s Judzom dostali až k stene, ale tu ich skoro prichytili.

Vyšli z úkrytu, keď banditi zmizli v otvore, ktorý sa zjavil v stene, ale hneď z neho vybehli traja ďalší banditi.

Našťastie sa neďaleko týčila okrúhla paluba opustenej kozmickej lode, Alica mykla Judza za ruku, vrhla sa na kamene a znehybnela. Judzo ju nasledoval.

Banditi zrejme ani neočakávali, že tu niekoho stretnú. Ponáhľali sa, usilovne ako mravce znášali korisť.

— Tak čo, počkáme? — spýtal sa Judzo.

Museli sa rýchlo rozhodnúť.

— Nie, — povedala Alica. — Nevedno, ako dlho by sme museli čakať, kým skončia. A naši sú tam vo vnútri. Možno aj tvoj otec.

— Môj otec je určite tam, — povedal Judzo. — Ideme?

Rozbehli sa k stene, kde zmizli banditi.

Alica na chvíľu zapla baterku na prilbe a v jej svetle zbadala tenký čierny pás na vyhladenej hornine — obrysy velikánskeho príklopu.

A vedľa neho vypuklinu, ktorej, ako si všimla, sa banditi, keď sa priblížili k stene, vždy dotkli.

Alica priložila dlaň na vypuklinu apo sekunde sa príklop nachýlil dovnútra a odsunul nabok.

V priechodnej komore, do ktorej sa dostali, bolo tma. Alica zapla baterku a našla dvere, ktoré viedli dovnútra asteroidu. Dvere sa otvorili, len čo sa vyrovnal tlak medzi komorou a asteroidom. Alica vrhla pohľad na náramkový registrátor stavu ovzdušia. Zažiarilo na ňom zelené svetielko — vzduch bol vhodný na dýchanie, teplota plus sedemnásť stupňov. Ale prilbu si nezložila, ani priezor si nezdvihla, lebo v tomto vzduchu môžu byť všelijaké mikróby.

— Drž sa tri kroky za mnou, — povedala Judzovi. — Keby sa mi niečo stalo, aby si stihol ujsť.

Po niekoľkých krokoch prišli k miestu, kde chodba zahýbala. Chodba bola úzka, steny chladné a hrboľaté, ako vytesané v skale. Za zákrutou sa chodba rozširovala, v stenách sa zjavili výklenky a odbočky, no Alica neriskovala ponáhľala sa, lebo si myslela, že hlavná chodba ich skôr privedie do stredu asteroidu. Chodba bola veľmi slabo osvetlená. Svietidlá boli od seba vzdialené až tridsať metrov a svietili veľmi slabo. A pretože vo výklenkoch a odbočkách vôbec nebolo svetlo, po celý čas sa im zdalo, že sa tam niekto skrýva a pozorne ich sleduje. Hoci Alica bola pripravená na všelijaké prekvapenia, predsa ju to, čo sa stalo, na smrť vyľakalo. Veľká ťažká ruka sa vysunula z čierneho výklenku a dopadla jej na plece. Alica vykríkla a skrčila sa. Nemohla ani ujsť, lebo nohy sa jej od strachu podlomili. Judzo do nej zozadu narazil.

— Čo je? — spýtal sa pridusene.

— Ticho, — odpovedal ktosi. Ten cudzí hlas prichádzal odniekiaľ zhora, akoby z povaly. — Ani slovo! A nato vyšiel z výklenku Poseidon. Keď Alica pochopila, že je to priateľ, nohy jej celkom vypovedali službu, takže sa musela pritúliť k robotovi. Jeho kovové nohy boli hladké a teplé.

— Poseidonko, — zašepkala. — Ako si nás mohol tak nastrašiť?

— Prepáč, — odpovedal robot, — ale nemohol som na teba už zďaleka kričať, aby si sa nezľakla. Len horko-ťažko som sa zbavil prvej skupiny svojich priateľov a bratancov. Ďalšia skupina môže byť rozhodnejšia.

— Čo to znamená? — spýtal sa Judzo, ktorý sa Poseidona nezľakol.

— Máš oči, tak sa dívaj, — povedal Poseidon a naplno zapol baterku na svojej prilbe.

V hlbokom vyklenku za zákrutou ležalo na kope niekoľko banditov. Čierne telá s pomotanými nohami a rukami, niektoré aj bez hláv.

— Ach! — zhrozila sa Alica. — Dopustil si sa strašného zločinu. Robot nesmie zabíjať človeka. Čo sa ti stalo, Poseidon?

— A keď sú to zločinci a vrahovia? Som povinný to znášať?

— Zločincov a vrahov musí odsúdiť súd, — povedala Alica.

— Kde tu máš súd? Nože mi ho ukáž! Pred koho predvedieme zločincov? Ako ich prehovoríme, že majú ísť ako poslušné detičky, kam my chceme?

— Rozumiem, ale aj tak by to malo byť ináč.

Judzo si čupol a pozorne si prezeral zabitých.

— Veď to nie sú ľudia! — oznámil zrazu.

— Hlavička! — Poseidon sa nahlas rozosmial, spokojný, že si tak vystrelil z Alice. — Len čo som pochopil, že sú to roboti, nič viac ako slepé stroje, pustil som sa do roboty. Samozrejme, na otvorenom priestranstve sú silnej— ší ako ja a mohli by ma rozobrať na súčiastky. Ale v úzkej chodbe som omnoho mocnejší. Čo myslíš, prečo?

— Lebo ste múdrejší, robot san, — odpovedal Judzo.

— Som rád, že sme sa s tebou stretli, — povedal Poseidon. — Teší ma, že som sa mohol zoznámiť s takým dôvtipným mladým mužom.

— A môjho otca ste nevideli? — spýtal sa Judzo.

— Kedy? Aj ja som tu prvý raz.

— A Polina? Čo je s Polinou? — spýtala sa Alica.

— Pohľadáme ju. Aj profesora Komuru. Všetkých nájdeme. Ale najprv by som sa chcel zoznámiť s tým, čo posiela bezduchých robotov proti čestným kozmickým cestujúcim. A vážne sa s ním porozprávať. Robot odstrčil odlomenú ruku jedného banditu, z ktorej vypadla Alicina šálka. Alica ju zachytila.

— Zaujímavé, — povedala. — Nerozbila sa ani pri pristávaní, ani teraz.

— Ešte sa z nej napiješ čaju, — sľúbil jej Poseidon.

V tichu podzemia sa ozval dupot.

— Nerád opúšťam bojisko, — povedal Poseidon. — Ale myslím, že rozumnejšie bude ustúpiť. Vojna je proti našim zásadám.

Rozbehli sa dopredu, Poseidon našiel úzku bočnú chodbičku. Vypli baterky a schovali sa tam. O chvíľu prebehol okolo nich rad čiernych robotov. Potom ich kroky stíchli. Bolo počuť krátke šťukanie, ktorým sa roboti dorozumievali, škrípanie a hrmot — akiste sa prehrabávali v hŕbe svojich kolegov a usilovali sa pochopiť, čo sa stalo.

— Teraz prídu na to, že sa im v asteroide usídlil nepriateľ, — zašepkal Poseidon. — Musíme sa čo najskôr stratiť. Čím budeme odtiaľto ďalej, tým lepšie.

A tak sa rozbehli po chodbe, vyberali si menej osvetlené úzke chodbičky, aby oklamali prenasledovateľov.

09

Polinu trápila nečinnosť. Musí čosi podniknúť. Nevedela, čo sa stalo s Alicou a Judzom, kde je Poseidon, ba ani to, kde je ona sama a prečo ju uväznili v tejto cele. Ale predovšetkým ju zaujímalo, čo sa stalo s ľuďmi, ktorí tu boli pred ňou. Polina vstala a opäť začala klopať na železné dvere.

— Pusťte ma! — kričala. — Kto je vaším veliteľom? Žiadam, aby ste ma k nemu odviedli!

— Ticho! — ozvalo sa spoza dverí.

— Pre teba nemôžu trumbádi oddychovať.

— Kto?

Odpovede sa nedočkala. Polina sa poobzerala, hľadala niečo pevné, palicu alebo trám, čím by mohla silnejšie mlátiť do dverí. Zrak jej padol na pokrivenú, ale v podstate zachovanú tubu — bola to obrovská skrútená trúba, ktorá tu ostala po skupine Veselý smiech. Vzala tubu, spomenula si, ako si ju hudobníci navliekajú cez hlavu, našla nátrubok a po niekoľkých neúspešných pokusoch vylúdila z nej nízky, hlasný tón.

Počula, ako tento zvuk prenikol cez dvere a šíri sa po celom asteroide. Niesol sa tak ďaleko, že ho počul aj robot a jeho priatelia, ktorí bežali po chodbe o niekoľko stien ďalej.

— Počuješ, Poseidon? — spýtala sa Alica. — Sú to ľudia.

— Prečo si to myslíš? — začudoval sa robot. — Prečo by asteroid nemohol mať svojich hudobníkov?

— Škoda, — odpovedala Alica.

— Myslela som si, že nikto iný hrať nemôže. Tvoj otec nemá trúbu?

— Nie, — začudoval sa Judzo. — Nikdy nehral na trúbe.

— Stojte! — Alica zmeravela.

V tej chvíli sa Poline, ktorá sa usilovala vylúdiť z trúby rôzne zvuky, podarilo zahrať prvé tóny známej detskej piesne V lese rástla jedlička.

— Máš pravdu, — Poseidon bol nútený súhlasiť. — Trúbu by mohli mať, ale sotva by poznali túto pieseň. Skúsime ísť tým smerom.

To sa im však nepodarilo. Len čo zabočili do chodbičky, ktorá viedla k neznámemu hudobníkovi, zbadali, že oproti nim sa rútia čierni roboti, a tak museli bežať späť. Ale Poliha hrala, kým vládala. Spoza dvier sa neozval nijaký zvuk. No keď odložila trúbu na dlážku, začula tichý hlas prichádzajúci zhora.

— Počujete ma?

— Áno, — Polina sa obrátila za hlasom. Prichádzal zo zamrežovanej vetracej šachty. — Kto ste?

— Pristúpte bližšie. Polina poslúchla.

— Aj ja som zajatcom tohto asteroidu, — pokračoval hlas. — Hrozí vám smrteľné nebezpečenstvo. Rozhodne sa musíte dostať z tejto cely.

— Ale ako? Prezrela som všetky steny. Nie je tu žiaden východ. Povedzte, ako sa vám podarilo odtiaľto dostať? Nemohla by som aj ja ujsť takisto?

— Nie, ja som ušiel, keď nás viedli k priepasti. A na to sa nemožno spoliehať.

Podarilo sa mi to len náhodou. Šanca je minimálna. Vy musíte konať hneď teraz.

— Ako?

— Vidíte tú hŕbu handier v kúte?

— Áno.

— Pod nimi je schovaný pilník. Dlážka pri stene je už trochu napílená. Tí, čo tu boli pred vami, sa pokúšali ujsť. Ale nestihli. Ak sa vám podarí prepí-liť otvor, dostanete sa do technického tunela. Budem vás počuť. Plazte sa ním. Ale pamätajte si, že máte len dve hodiny času.

Polina vycítila, že sa jej za chrbtom otvárajú dvere.

Rýchlo odskočila od vetracej šachty, zdvihla z dlážky trúbu a priložila si nátrubok k ústam.

Robot zastal, zarazený hlasným ťahavým zvukom.

— Neslobodno! — zvolal. — Mŕtva hodina! Neslobodno! Zobudíš ich! Polina odskočila nabok. Robot sa k nej približoval s natiahnutými rukami, chcel jej vziať tubu. Polina zdvihla ruky a z celej sily nasadila širokú časť tuby robotovi na hlavu. Vyzeral ako šašo v zlatej čiapke. Nečakane oslepený robot smiešne znehybnel s roztiahnutými rukami a Polina sa vrhla k dverám. Ale už bolo neskoro. Druhý robot bežal svojmu kolegovi na pomoc. Hrubo odsotil Polinu a s námahou mu vyslobodil hlavu.

S tubou v rukách opustil celu. Postihnutý ho nasledoval, pričom hlavou vrtel na všetky strany, aby Polinu nestratil z očí.

Keď všetko stíchlo, Polina sa vrátila k vetracej šachte a povedala: — Všetko v poriadku. Po krátkom boji nepriateľ ustúpil.

Usmiala sa, keď si spomenula, ako komicky vyzeral robot s tubou na hlave. Aká škoda, že to nevidela Alica.

— Všetko v poriadku, — zopakovala. — Počujete ma? Nijaká odpoveď.

Polina sa teda pobrala do kúta, pričom pozorne sledovala dvere, a rozhrnula kopu handier. Na dlážke pod nimi našla neveľký pilník. Neviditeľný pomocník neklamal.

Tesne nad dlážkou bola stena trochu prepílená. Ale vypíliť celý otvor bola dlhá a ťažká práca. No nedalo sa nič robiť. Polina si čupla a pokračovala v tom, čo pred ňou urobili neznámi väzni tejto cely.

10

Keď sa Poseidon a jeho priatelia zbavili prenasledovateľov, dostali sa k vchodu do dlhej nízkej sály, v ktorej stáli v radoch nízke a úzke prične, prikryté vydratými matracmi. Ležalo a sedelo na nich množstvo bytostí celkom iných ako roboti. Praví obyvatelia asteroidu, presnejšie jeho páni.

Ale vyzerali zvláštne, zanedbane, až úboho. Väčšinou boli oblečení v sivých kutniach, akoby urobených z vriec, s otvormi na tenké ruky. To bolo ich jediné oblečenie. Z vriec trčali chudé špinavé nožičky. Bytosti boli sotva vyššie ako Alica, hoci aj pri slabom svetle v tejto obrovskej spálni bolo vidno, že medzi nimi sú nielen dospelí, ale aj starí ľudia. Alica ich v duchu nazvala ľudkovia. Vlasy mali dlhé, strapaté, oči mútne, pohyby malátne, akoby ospanlivé. V chodbičke medzi pričňami stál čierny robot v žltej zástere a s červenou čiapkou na hlave. Vyzeral ako kríženec pestúnky a šaša.

— Tak tu sú, — povedal Poseidon s úľavou.

— Skutoční ľudia, — súhlasila Alica.

— Poďme k nim, — povedal Judzo.

— Musíme sa s nimi dohodnúť, vysvetliť im…

— Počkaj, — povedala Alica. — Akosi sa mi nepozdávajú.

— Prečo?

— Naozaj si myslíš, že sú skutočnými vládcami tohto asteroidu? — spýtala sa Alica. — Že môžu riadiť kozmickú loď a dávať príkazy robotom?

— Výzor môže klamať, — podotkol Poseidon. — Ani pri pohľade na mňa by si nikto nepomyslel, že som diaľkovo vyštudoval štyri univerzity.

— No aj tak si dajme pozor, — povedala Alica. — Možno natrafíme na niekoho z nich osamote a porozprávame sa s ním.

Ostatní súhlasili s Alicou a šli ďalej, hoci by boli radi ľudkov chvíľu pozorovali. A naozaj, o pár krokov ďalej narazili na človiečika, ktorý zamyslene stál uprostred chodby.

Bol to starček s riedkou tenučkou hriadkou, ktorá mu siahala po pás, a s tvárou zošúverenou, akoby ju niekto pomaľoval tenkou čiernou ceruzkou.

Keď človiečik zbadal Poseidona, nenaľakal sa, neušiel, ale zamyslene si strčil špinavý palec do úst a začal ho cmúľať.

— Ticho, — zašepkala Alica starčekovi. — Neboj sa, neublížime ti. Poseidonko, zalistuj vo svojej hlave a zisti, v akom jazyku by sme sa s ním mohli porozprávať.

Pri Aliciných slovách človiečik sklonil hlavu, potom si vytiahol z úst palec a namieril ho na hviezdičku, ktorá žiarila Alici na hrudi. Prstami ju pevne zovrel a usiloval sa ju odkrútiť, ale nedarilo sa mu to, lebo hviezdička bola prišitá ku skafandru.

— To sa nedá, — povedala mu Alica. Človiečik sa až zmŕštil od námahy, ale nemal v úmysle sa vzdať. Poseidon povedal: — Nech sa hrá, ja mu zatiaľ budem dávať otázky vo všetkých jazykoch galaxie.

Ale Poseidon sa nestihol nič spýtať, lebo starček, sklamaný, že sa mu nedarí odtrhnúť hviezdičku, sa zrazu urazene rozplakal ako malé dieťa. Jeho nárek bol taký prenikavý, že sa šíril cez steny. Všetci stŕpli.

Prvý sa spamätal Poseidon. Schmatol človiečika pod pazuchu a rozbehol sa po chodbe.

Chodby sa zužovali, teplomer na Alicinom zápästí ukazoval, že teplota stúpa.

Zrazu sa Judzo zastavil a rozbehol sa späť.

— Kam ideš? — spýtala sa Alica.

— Neboj sa, hneď sa vrátim. Zdá sa mi, že som čosi zbadal.

Judzo prebehol niekoľko krokov a sklonil sa. Na dlážke ležala plochá červená ceruza. Presne takú mal jeho otec. Na jej konci bol vyrytý malý zlatý kvietok višne.

— Otcova ceruza! — zvolal Judzo.

— Vravel som, že je tu!

Judzo zdvihol ceruzu a rozbehol sa k Alici.

Všetko sa to odohralo v jedinej minúte. Ale aj za minútu sa môže stať všeličo.

Nikto z nich totiž nevedel, kam napochytre bežať, nevyznali sa v rozmiestnení chodieb a miestností v asteroide.

Po pár krokoch sa Judzo ocitol na rázcestí. Hlavná chodba sa rozvetvovala na tri úplne rovnaké chodby ako roztiahnuté prsty na ruke. Chlapec sa započúval. Zdalo sa mu, že pišťanie uneseného človiečika prichádza z pravej chodby a s ceruzou v ruke sa ta rozbehol. V tej chvíli pišťanie stíchlo.

Stalo sa to preto, lebo Alica zavolala na Poseidona: — Pusť ho, lebo nás prezradí.

— Čože? — začudoval sa robot a pozrel na bytosť, ktorá sa mu metala pod ľavou pazuchou. — Asi už mám sklerózu. Celkom som na toho krikľúňa zabudol.

Poseidon ho pustil na dlážku a človiečik sa s rozhorčeným nadávaním rozbehol späť. Vtedy sa Poseidon spýtal: — Nie sme všetci, kde je Judzo?

— Zaostal, — povedala Alica. — Niečo našiel. Hneď nás dobehne.

— Prečo si mi to nepovedala?

— Myslela som, že ho počuješ.

— Iste tento, — Poseidon ukázal na utekajúceho človiečika, — tak vrieskal, že som nič nepočul. Je to moja vina. Keď som sa už dal na to, že behám s deťmi v podzemí, bolo mojou povinnosťou stále sa obzerať a preratúvať ich.

Alica nemala rada, keď ju nazývali dieťaťom, ale tentoraz si uvedomovala, že nemala nechať Judza samého. Preto sa prvá rozbehla späť. O niekoľko sekúnd boli na rázcestí, kde sa tesne predtým zastavil Judzo. Ale oni vybehli zo strednej chodby a Judzo bežal po pravej. A v tej chvíli, keď Alica a Poseidon váhavo zastali, lebo nevedeli, čo robiť, Judzo už bol v zajatí. Na chodbe sa zrazil s tromi robotmi, ktorí ho schmatli a tak rýchlo ťahali, až ho skoro niesli. Judzovi vyrazilo dych. Poseidon zakričal: — Judzo! Judzo Komura!

Zo všetkých strán mu odpovedal dupot. Dupot železných nôh.

Neostávalo im iné, len vbehnúť do ľavej chodby.

Prenasledovatelia sa blížili. Poseidon zakričal: — Bež, Alica, ja ich zadržím!

— Nikam nebudem bežať, — odpovedala Alica. — Čo by som si sama počala?

Našťastie v tej chvíli zbadala naboku úzky otvor a za ním schody dole. — Poseidon, sem! — zvolala. Skočila do štrbiny, Poseidon sa s námahou pretisol za ňou. Zbehli dole točitými schodmi, stupne boli hrdzavé, akoby po nich už dávno nikto nechodieval.

Zdola sa ozývalo tlmené bzučanie. Schody ich priviedli do novej chodby, ktorá mala dlážku zo štvorcových železných dlaždíc. Kroky sa na nich duto ozývali, lebo pod dlaždicami bola prázdnota.

Asi po dvadsiatich metroch sa zrazu pred nimi zjavila stena. Za nimi duneli kroky robotov, ktorí bežali dole schodmi. Keď Poseidon pochopil, že už nemajú kam ustúpiť, obrátil sa, pripravený na boj. Vtom sa im jedna dlaždica pri nohách odsunula a zdola sa ozval hlas: — Rýchlo dolu! Železné schodíky pod dlaždicou viedli do tmavého priestranstva. Alica zostúpila prvá, pričom sa zachytávala priečnych hrád. Za ňou zišiel po schodíkoch Poseidon, ktorý vyzeral ťažký a nemotorný, ale v skutočnosti bol obratnejší ako hociktorý človek. Kedysi sa celkom vážne chystal na mimo súťažné vystúpenie v desaťboji na olympiáde.

Tvrdil, že šampiónom by sa síce nestal, ale hanbu by si neurobil. Navyše Poseidon stihol zasunúť za sebou dlaždicu, ako mu hlas prikázal. Všetci znehybneli.

A práve včas. Zhora sa ozývali kroky. Prehrmeli po dlaždiciach rovno nad ich hlavami. Potom stíchli. Znamenalo tq, že prenasledovatelia zastali pri slepej stene. Ozvali sa duté údery — roboti kontrolovali, či v stene nie je otvor.

Po krátkej prestávke opäť začuli kroky. Vzďaľovali sa opačným smerom. A boli čoraz pomalšie a tichšie. Akoby sa roboti cítili porazení a rozčarovaní. A už dupocú po schodíkoch točitého schodišťa. Odrazu nastalo ticho.

— Zdá sa, že to dobre dopadlo, — zašepkal Poseidon.

— Teší ma, že som vám mohol pomôcť, — odpovedal tichý hlas. Ozval sa šramot, niečo šťuklo a vzbĺkol malý žltý plamienok. Uprostred miestnosti, do ktorej sa dostali, stála debna a na nej miska plná nejakej tekutiny. A v nej knôt. Bola to jednoduchá petrolejová lampička, ktorá sa rozhorela slabým mihotavým svetlom.

Ohník osvetlil starcovu vyziabnutú, strhanú, unavenú tvár. Padali mu do nej dlhé prešedivené vlasy. Starec bol otrhaný, tvár mal sčernetú, len jasné, živé čierne oči mu horeli.

11

Polina zúfalo pílila stenu. Úzka škára sa zväčšovala veľmi pomaly, bolo jasné, že nielen za dve hodiny, ale ani za štyri dni nevypili otvor. Ale nevzdávala sa.

Ruky jej stŕpli, niekoľko ráz musela prerušiť zúfalú prácu, aby si oddýchla.

Ruky mala samý železný prach, na pravej dlani sa jej spravil krvavý mozoľ.

Bzz-bzz, bzučal pilník a od tohto monotónneho zvuku jej hučalo v ušiach. Polina bola taká pohrúžená do práce a tak sa usilovala píliť ďalej, hoci ruky ju už prestávali poslúchať, že nepočula, ako sa dvere cely opäť otvorili.

— Človek, — ozval sa prenikavý, kovový hlas. — Preruš svoju prácu. Zbytočne ničíš moju kozmickú loď, lebo odo mňa sa ti nikdy nepodarí ujsť.

Polina vyskočila, zvrtla sa a usilovala sa schovať pilník za chrbát. V cele stála nová bytosť. Polina si pomyslela, že je to iste tiež robot. Len vyšší a hroznejší ako ostatní.

Bol celý v čiernom, ale cez plecia mal prehodený dlhý široký plášť a na hlave lesklú antracitovú prilbu s vysokým hrebeňom. Tvár mal ako ostatní roboti — čiernu a prázdnu, bez očí a úst. Ktovie, odkiaľ vychádza jeho hlas.

— So záujmom vás pozorujem, — povedal veľký robot. — Ste veľmi zvláštne bytosti, ó čosi sa usilujete, pachtite sa za niečím, čo nikto nepotrebuje.

— Kto ste? — spýtala sa Polina.

— Som Vládca, — odpovedal čierny robot. — Som tu hlavný. Vládnem nad týmto svetom a tento svet sa predo mnou trasie.

— Ak je to tak, musíte ma prepustiť..

— Prečo?

— Lebo nepatrím k vášmu svetu, — povedala Polina. — Nechcela som k vám ísť. Leteli sme svojou trasou…

— Leteli ste príliš blízko mňa, — povedal Vládca. — A ja som vás prinútil, aby ste sa mi podrobili.

— Prečo?

— Aby som získal váš majetok, pobavil a potešil svojich poddaných. Aby som si vás obzrel zblízka, lebo som zvedavý.

— Aj vy ste robot? — spýtala sa Polina, podišla bližšie a prizrela sa mu.

— Viem, že to hlúpe slovo vymysleli na Zemi. Mnoho ráz som ho počul od tých, ktorí tu boli pred tebou a ktorých už niet. Ba povedali mi aj to, že pred mnohými rokmi ho vymyslel pozemský tvorca príbehov Karel Čapek. Robot je železný stroj, otrok ľudí, ktorý plní ich príkazy. To znamená, že ja nie som robot.

— Ste živá bytosť?

— Živá, pretože myslím.

— Ale vyrobená inými živými bytosťami?

— Kedysi niekto urobil toho, kto urobil mňa.

— Rozumiem, — povedala Polina, — robot druhej generácie. A načo vás vyrobili?

— Aby som sa staral, ochraňoval a viedol vpred.

— To znamená, že máte povinnosť?

— Povinnosť?

— Nazvime to úlohou.

— Mám povinnosť čiže úlohu, — súhlasil čierny Vládca. — Mojou povinnosťou je riadiť tento svet a usilovať sa, aby trumbádi boli šťastní.

— Trumbádi sú vašimi pánmi? Naozajstnými pánmi?

— Trumbádi sú bytosti podobné tebe. Sú teplí, v žilách im prúdi krv, sú hlúpi, nestáli, slabí. Ja sa starám o to, aby boh šťastní.

— Tak, že sa im podriaďuješ a slúžiš im?

— Nikomu sa nepodriaďujem a nikomu neslúžim, — odpovedal čierny robot. — Ale bez mojej starostlivosti by trumbádi zahynuli.

— Tak sem zavolajte trumbádov, — povedala Polina. — Budem sa rozprávať s nimi, a nie so strojom.

— Si hlúpa bytosť, — odpovedal čierny robot. — Myslel som, že si hodna toho, aby si zostala nažive a pomáhala mi v mojom veľkom diele. Ale ty ničomu nerozumieš.

— Nie, — povedala Polina, — pochopila som. Si jednoducho pokazený robot.

Postihnutý mániou velikášstva. — Nepoznám hnev a urážku, — odpovedal čierny Vládca. — Nazývaj ma, ako chceš. Som vládca tohto sveta a moja moc nemá hraníc.

— Zaujímavé, robot so zhrdzaveným programom. — Polina sa musela usmiať. Strach, ktorý ju ovládol, keď sa zjavila táto bytosť, dávno pominul. Hrozné je to, čomu človek nerozumie.

Vládca zvýšil hlas, akoby si uvedomil, že pre túto ženu nie je pánom, len strojom, a zahrmel na celú miestnosť: — Keď ťa budú trhať pazúry ľadového draka, spomenieš si na svoje nepremyslené slová a trpko oľutuješ. Ne— môžem odpúšťať urážky, hoci sa ma nedotýkajú, lebo moja autorita musí byť neotrasiteľná. Som boh. Som Vládca! Všetci sa musia predo mnou triasť!

— Sláva Vládcovi! — jednohlasne zvolali ostatní roboti. — Sláva jeho múdrosti!

Ale táto scéna bola prerušená v najlepšom. Z chodby sa ozval hluk. Dvaja roboti vtiahli zúfalo sa brániaceho Judza.

Vládca sa prudko obrátil, chvíľu uprene hľadel na chlapca čiernou bezokou tvárou a potom povedal: — Ešte jeden? Kde ste ho našli?

— Bol sám. Našli sme ho na chodbe.

— Výborne. Bude ešte veselšie. Roboti pustili chlapca, ktorý sa neudržal na nohách. Polina ho zachytila. Judzo ju spoznal a rýchlo sa rozhovoril, zabudol, že okolo nich stoja roboti.

— Polina, je tu môj otec! Žije. Našiel som jeho ceruzu. Pozrite, to je ona.

— Aký otec? — zaznel Vládcov hlas.

— To sa ti len zdalo, Judzo. Je to iná ceruza, — rýchlo povedala Polina. Ale Judzo ju nepochopil.

— Spoznal som otcovu ceruzu…

— Na kozmickej lodi sú ešte ďalší! — zahrmel Vládca. — Okamžite ich nájsť!

Prekutať celú kozmickú loď! Ak ich nenájdete, všetkých vás rozoberiem.

— Dovoľ, veľký Vládca, — povedal jeden z robotov a urobil krok dopredu. — Myslím, že sa netreba ponáhľať. Tieto bytosti sa vyznačujú veľkou oddanosťou jeden druhému. Má zmysel hľadať to, čo je ťažké nájsť? Dnes ich odvedieme k ľadovému drakovi. Nebudeme s tým robiť tajnosti. A jeho otec k nám pribehne sám.

Počkáme si naňho.

— To je rozumná myšlienka, hodna môjho sluhu, — povedal Vládca.

Zamieril k dverám, ale zastavil sa pri nich a obrátil sa k Poline: — Chystajte sa na strašnú smrť, vy chumáče protoplazmy.

Dvere sa zavreli, ale Polina s Judzom nezostali sami. Nechali im v cele robota, ktorý stál pri stene, kde sa Polina pokúšala vypíliť otvor. Polina odviedla chlapca k hŕbe handier, sadla si a jeho posadila vedia seba. Chlapec neplakal, ale bol bledý a zronený.

— Urobil som hlúposť, — povedal.

— Mal som mlčať, ale tak som sa potešil…

— Áno, radšej si mal mlčať, — súhlasila Polina. — Ale teraz je už neskoro trápiť sa preto. Kde sú ostatní? Chlapec sa naklonil k Pohne a začal jej šepkať do ucha.

Robot sa o krok priblížil, ale nič nepočul, a pretože nemal príkaz, čo robiť v takom prípade, chvíľu postál, potom sa vrátil k otvoru.

12

Kedysi to bol pravdepodobne sklad. Zostali tu po ňom pootvárané kontejnery, polámané debny, hŕby plastových vriec. Debna, ktorá slúžila ako stôl, stála na vyčistenom mieste a vedia horiaceho kahanca zbadali misku s kašou a krčiažtek s vodou. — Máte šťastie, že ste bežali týmto smerom. Ináč by som vám nemohol pomôcť, — povedal starec.

— Naozaj sme mali šťastie, — prisvedčila Alica, ktorá načúvala vzďaľujúcim sa krokom nad nimi. — Vy tu žijete? Prečo? Však nie ste robot?

— Priveľa otázok naraz, — usmial sa starec. — Som tu rovnako náhodný hosť ako vy. Nedobrovoľný.

— Aj vy ste mali haváriu? — spýtal sa Poseidon.

— Áno. Dostal som sa do pasce. Odvliekli ma do cely, kde boh ešte iní ľudia.

Hudobníci. Súbor Veselý smiech. Sedeli sme tam spolu asi týždeň a vôbec sme netušili, čo s nami bude. Videli sme len robotov. A potom nám povedali, že nás zabijú. Vrhnú nás do ľadovej priepasti. Nevedeli sme, čo to je, a chceli sme ujsť, keď nás ta povedú. Ale podarilo sa to len mne. Od tých čias sa už druhý mesiac skrývam tu.

— A čo hudobníci? — spýtala sa Alica.

— Tých už niet, — povedal starec.

— Ako to, že sa vám tu podarilo skryť? — spýtal sa Poseidon. — Prečo vás doteraz nenašli?

— Tento asteroid je veľmi veľký a starý, — povedal starec. — Našťastie je tu mnoho prázdnych, opustených priestorov, o ktorých nevie ani Vládca.

— Kto?

— Vládca kozmickej lode. Je to robot. Ale na rozdiel od ostatných robotov je neprestajne spojený s kybernetickým mozgom kozmickej lode a je akoby jeho pokračovaním. Všetci sa mu podriaďujú — aj roboti, aj trumbádi.

— Prepáčte, — povedal Poseidon.

— Sme tu len krátko, niečo vyše hodiny, preto ešte toho mnoho nevieme. Vaše slová sú pre nás záhadné. Povedzte nám, čo sú to trumbádi.

— Ja viem, — povedala Alica. — Sú to takí ľudkovia. Jedného sme vzali so sebou, ale potom sme ho pustili.

— Dievča má pravdu, — prisvedčil starec. — Trumbádi sú kozmonauti.

— Teda vôbec sa im nepodobajú, — povedala Alica.

— Alica, — ozval sa Poseidon. — Ak budeš ustavične skákať do reči, presedíme tu dva dni, a my musíme konať.

— Máte pravdu, — súhlasil starec.

— Nemáme veľa času. Ale niekoľko minút sa ešte môžeme rozprávať. Nie ste hladní?

S jedlom som na tom slabšie, vidíte, len kaša a voda, nechcete?

— Nie, ďakujeme, — povedala Alica.

— Ešte som nestihla vyhladnúť a Poseidon nepotrebuje jesť.

— Pochopil som, že ste robot, — povedal starec. — Jedlo kradnem trumbádom. Keď oddychujú, vyškrabujem tajne kotly.

— Rozprávajte, rozprávajte, — povedala Alica. — Ako sa piráti zmocnili asteroidu? A prečo ich neobjavili už skôr?

— Piráti? To nie sú piráti. Sú to naši rozumní bratia. Návštevníci z kozmu.

Poďte, ukážem vám niečo.

Starec vstal a úzkou chodbičkou medzi kontejnermi zamieril do skladu. Zastal pri neveľkom točitom schodišti, ktoré ich priviedlo na ďalšie poschodie. Bol tam taký istý sklad, ale na jeho konci bola stena na jednom mieste prerazená. Z otvoru vychádzal lúč svetla. Starec ich k nemu zaviedol.

Pred Alicinými očami sa rozprestierala veľká zelená lúka. Ale keď sa lepšie prizrela, zistila, že tráva nie je naozajstná, ale plastová. Aj kríky, stromy a kvety boli umelé. Nízka povala nad lúkou bola namaľovaná na belaso a boli na nej nakreslené oblaky.

Po lúke sa prechádzalo niekoľko práve takých ľudí, akých videli už predtým, iní sedeli na plastovej tráve, dvaja hrali akúsi hru, raz jeden, raz druhý pohyboval veľkou červenou figúrkou po tabuľke. Na brehu sklenej rieky ich sedelo hneď päť, pohojdávali sa a čosi spievali. Na prvý pohľad sa mohlo zdať, že je to pokojná scéna oddychujúcich rozumných bytostí, ale čím dlhšie Alica hľadela na túto lúčku, tým jej bolo jasnejšie, že je to len pretvárka. Trumbádi sa iba tvárili, že sa prechádzajú, oddychujú, ani ich spev nebol úprimný.

— Niekde musia mať nitky, — ozval sa zrazu Poseidonov hlas.

— Nerozumiem, — povedal starec.

— Sú to bábky, — vyhlásil robot. — Marionetky a niekto ich musí viesť za nitky, aby sa pohybovali.

— Máte obrazné myslenie, — povedal starec.

— Prežil som dlhý a neľahký život, — odpovedal Poseidon. — A pochopil som, že len jedno má význam — učiť sa.

Na vzdialenom konci lúčky sa zjavil robot v bielej zástere s veľkou metlou v ruke. A na Alicino prekvapenie bez okolkov ňou začal trumbádov hnať k dverám.

Trumbádi sa bránili, chceli utiecť, ale robot ich šikovne zaháňal ako cvičený pes stádo hlúpych oviec.

— Čo to robí? — spýtala sa Alica.

— Je čas na obed, — povedal starec.

— Potom budú mať zábavu. Starec sa zamračil.

— Neostáva nám veľa času, — pokračoval. — Len pár slovami vám ešte poviem, čo je to za asteroid. Ostatné sa dozviete vo vhodnejšej chvíli. Lúka spustla, svetlo lampy zhaslo a umelé kríky stemneli.

— Pred mnohými storočiami vyštartovala z veľmi vzdialenej hviezdnej sústavy kozmická loď. Neviem, aký mala cieľ. Možno tej planéte hrozila katastrofa, možno sa chceli venovať výskumu galaxie. Kozmická loď bola vybavená všetkým potrebným, bolo zaistené všetko, aby posádka nemala žiadne starosti a nemusela pracovať.

Všetky ťažké práce robili roboti, pripravovali jedlo, starali sa o skleníky, opravovali, upratovali, prali, a samozrejme, riadili kozmickú loď a všetky jej systémy.

— Odkiaľ ste sa to dozvedeli? — spýtal sa Poseidon.

— Kedysi bola na kozmickej lodi knižnica, ku ktorej už roboti zabudli cestu, ale ja som našiel jej zvyšky. Sú v nej uložené dokumenty z prvých desaťročí putovania.

— Kozmická loď letela tak dlho, že sa začala podobať na asteroid? — spýtala sa Alica.

— Nie, najprv to bol asteroid, ktorý obiehal neďaleko planéty trumbá-dov. Potom ho prerobili na kozmickú loď. Vyhĺbili v ňom miestnosti, namontovali gravitačné motory, veď vo vesmíre nezáleží na tom, či je kozmická loď veľká alebo malá, hranatá alebo okrúhla. Keď raz niet tlaku vzduchu, je rovnako ľahké dať do pohybu zrnko piesku ako asteroid — len prvý impulz musí byť dostatočne silný.

Konštruktéri rozmýšľali takto. Po prvé je lacnejšie použiť hotové steny ako dopravovať do kozmu súčiastky z planéty. Po druhé sa samotný asteroid stal pre kozmonautov zdrojom kovov, kyslíka a iných prvkov, ktoré obsahujú horniny.

— Áno, — povedal Poseidon, — to je rozumné. Možno to aj my v budúcnosti budeme robiť takto. A čo sa stalo potom?

— Potom bežali roky, desaťročia. Let sa preťahoval. Ak som dobre pochopil, planéta, na ktorú leteli, nebola vhodná pre život. Preto sa rozhodli letieť ďalej. A znova plynuli roky. A predstavte si… — starec zmĺkol, ako by si aj on chcel predstaviť to, čo sa dialo pred stovkami rokov a tisíce parsekov odtiaľto, — predstavte si skupinu kozmonautov, najskôr to už neboli tí, čo lietali na začiatku, ale ich prapravnuci, za ktorých boli vždy pripravení všetko urobiť roboti. Robotov bolo čoraz viac, zdokonaľovali sa a čoraz menej dôverovali ľuďom čiže trumbádom. Potomkovia kozmonautov si zvykli na to, že všetko za nich vykonávajú roboti. Dokonca keď sa im narodili deti, hneď ich odovzdali robotom, ktorí ich odchovali, učili, a ľudia, vládcovia kozmickej lode, sa v skutočnosti stávali otrokmi robotov.

Otrokmi ničnerobenia. Až prišiel deň, keď kozmonauti zabudli, čím sú, kam letia, načo žijú na svete. Začali si myslieť, že ich asteroidná kozmická loď je celý vesmír. Len roboti na čele s nesmrteľným robotom Vládcom vedeli, načo bola zostrojená kozmická loď.

— Vedeli to, a predsa pripustili takú situáciu? — spýtala sa Alica.

— Nielenže pripustili, im celkom vyhovovala. Načo by robotom boli nové planéty a nebezpečenstvá? Majú svoj program — zabezpečiť existenciu trumbádov. Tak ho zabezpečujú. Sú pestúnkami, ktoré nedajú deťom vyrásť, a po celý život ich nechávajú v jasliach. A ak sa takáto situácia udrží aj milión rokov, budú spokojní.

— Ale už teraz… — začal Poseidon, ale starec ho prerušil: — Už o tisíc rokov sa trumbádi zmenia na améby, celkom prídu o rozum. Ani teraz ho veľa nemajú. Je to tupá, hlúpa masa, ktorá vie len jesť, spať a zabávať sa. Práca vraj urobila z opice človeka a nečinnosť musí urobiť z človeka opicu.

— Keby som sem mohla priviesť jedného známeho chlapca, — ozvala sa Alica. — Jeho najväčším želaním je, aby nemusel písať úlohy.

— Hanbím sa za svojich bratov, — smutne povedal Poseidon. — Ako možno tak úplne naopak, ba až zločinne chápať svoju úlohu?

— Najsmutnejšie na tom je, — povedal starec, — že tu niet zločincov a lotrov. Sú to len otupení ľudia, ktorí nevedia, čo robia, a obmedzení roboti, ktorí chcú len jedno: aby sa trumbádom dobre žilo. Kŕmia ich, zohrievajú a žiaľ, i zabávajú. Ľudia za hranicami kozmickej lode pre nich nejestvujú, slúžia im len na pobavenie trumbádov.

— Povedzte, prosím, — povedala Alica, keď ich starec viedol ďalej po vnútorných chodbách asteroidu, — ako sa sem dostali? Prečo ich skôr nenašli?

— Prišli k nám len nedávno, pred niekoľkými mesiacmi. Dostali sa do poľa slnečnej príťažlivosti, nebadane sa skryli v pásme asteroidov a zamiešali sa medzi tisíce podobných útvarov. Neviem, prečo neodleteli ďalej. Možno sa im míňa palivo, možno dúfajú, že tu nájdu nejakú korisť. Možno nás chcú len preskúmať a potom poletia ďalej. Nemôžem nazrieť do železných hláv robotov. No určite sa nechystajú nadviazať spojenie so Zemou.

— No dobre, a kozmické lode vťahujú do pasce kvôli výskumu?

— Nie, pre zábavu trumbádov a pre korisť.

— Iste sa boja, že ich objavia, — povedal Poseidon. — Ak im najväčšmi záleží na bezpečnosti trumbánov, tak sa musia obávať.

— Máte pravdu, — súhlasil starec.

— Ale ide im hlavne o lúpenie a zábavu. Úplne vykradnú havarované kozmické lode, no a posádky… Pochopte, trumbádi zostali vo svojom vývine na úrovni malých detí. Sú suroví, rozmarní, hlúpi. A tak…

Hučanie sirény, ktoré sa nieslo celým asteroidom, bolo čoraz silnejšie.

— Čo je to? — spýtal sa Poseidon. — Odhalili nás?

— Signál na obed, — odpovedal starec. — Posvätný čas pre idiotov.

Zo všetkých chodieb a chodbičiek kozmickej lode sa ozývali drobné rýchle kroky bežiacich trumbádov. Dvaja ľudkovia nečakane vybehli spoza rohu a prehnali sa okolo nich, prázdne misky pritískali na veľké bruchá.

— Tak a už sme dohovorili, — povedal starec. — Musíme sa poponáhľať.

Zábava, o ktorej som hovoril, sa začne hneď po obede. A žene, ktorá priletela s vami, hrozí smrteľné nebezpečenstvo.

— Vy ste videli Polinu? — spýtala sa Alica. — Kde je? Stratila sa nám.

— Vaša spolucestujúca je vo väzení, odkiaľ je len jeden východ — k ľadovej priepasti. Nebola sama? Chcel som jej pomôcť, ale myslím, že nemá veľa šancí.

— Nie je sama. Boh sme štyria, — povedala Alica. — Bol s nami ešte Judzo.

Stratil sa nám len nedávno. Práve keď sa na nás chceli vrhnúť roboti a vy ste nás zachránili.

— Judzo? — starec zbystril pozornosť.

— Povedali ste Judzo? To je váš priateľ?

— Judza sme našli v kozme len nedávno. V pásme asteroidov sa mu stratil otec. A tak Judzo ukradol cvičný čln, na ktorom sa nelieta do kozmu, a vydal sa hľadať otca. Zarážajúca ľahkomyseľnosť, typická pre ľudí, — povedal Poseidon.

— Pochopil som, — starcovi sa zachvel hlas. — To je môj syn!

— Ako ste sa mohli tak zmeniť! — zvolal Poseidon. — Len dnes som si pozorne prezeral vašu fotografiu. To je neuveriteľné!

— Posledné mesiace boli ťažké, — povedal starec. — Ale kde je môj syn? Kde ste ho videli naposledy? Bol zdravý? Zachránili ste ho v kozme?

— Došlo mu palivo, — povedala Alica.

— Nerozumný chlapec, dostal sa im do rúk.

— Možno je naozaj nerozumný, — povedal Poseidon. — Ale nie každý chlapec by riskoval život a vybral sa do kozmu, aby našiel otca.

— Nestihli sme sa za ním vrátiť, — povedala Alica smutne. — Nepodarilo sa nám to.

— Neobviňujem vás, — povedal starec. — Ale musíme sa poponáhľať. Profesor Komura, lebo tak sa volal Judzov otec, sa prvý rozbehol po chodbách a chodbičkách asteroidu. Aj Poseidon so svojou pamäťou by zablúdil v týchto chodbách, ktorými bol asteroid rozrytý ako mravenisko. Chvíľami bežali cez priestranné sály, asi dva razy stretli trumbádov, ktorí sa omeškali na obed, a raz s robotom pestúnom, ale ani na sekundu sa nezastavili.

— Čakajte tu, — povedal zrazu Komura.

Zdvihol úzky vysoký príklop a šikovne sa preplazil otvorom.

— Vrátite sa skoro? — spýtal sa Poseidon.

Profesor neodpovedal.

— Mal som ho spoznať na prvý pohľad, — povedal Poseidon. — Zlyháva mi pozorovacia schopnosť. Do Ďalekej rozviedky by ma už teraz nevzali, veru nie…

— Polina, — ozval sa tichý profesorov hlas. Prichádzal z diaľky. — Ste ešte tu?

A z ešte väčšej diaľky, akoby z druhého konca galaxie priletela odpoveď, Judzov hlas: — Otec! To je otcov hlas! Spoznal som ho. Žije, vravel som, že žije a pomôže nám! Potom všetko zmĺklo.

— Judzo je s Polinou, — povedala Alica. — To je lepšie.

— Tu neviem, čo je lepšie a čo celkom nanič, — vzdychol si Poseidon.

Už o minútu sa z otvoru vynorili profesorove nohy a potom za pomoci Poseidona zoskočil na dlážku.

— Je tam robot, — povedal. — Dáva na nich pozor. Nepodarí sa im odtiaľ ujsť. A my sa nedostaneme do väzenia. Preto máme len jedno východisko — uniesť ich od ľadovej priepasti.

13

Profesor Komura priviedol svojich priateľov do veľkej, slabo osvetlenej miestnosti s dlhou sklenou stenou. Za stenou bolo tma ako v rohu. Poseidon pristúpil k sklenej stene.

— Tam je priepasť? — spýtal sa. Svetlo zo sály neosvetlilo celú priepasť. Bolo vidno len strmé steny z čierneho kameňa so žilkami ľadu a neďaleko sály bola nad priepasťou neveľká plošinka, na ktorú viedli dvere, vysekané do skaly. Dvere boli zatvorené.

— Teraz niečo uvidíte, — povedal profesor a postavil sa k neveľkému pultu. — Táto priepasť je prirodzená dutina vo vnútri asteroidu. Niekde musí ústiť na povrch. Je taká veľká, že by bolo príliš nákladné vyhrievať ju a napĺňať kyslíkom. Jednoduchšie bolo izolovať ju od obývaných priestorov. A nechať v nej jej obyvateľov — ľadové draky.

Zažiaril reflektor a jasne osvetlil plošinku nad priepasťou. Alica a Poseidon pristúpili až k stene, chceli vidieť ľadové draky, ktoré sa skrývajú v hĺbke.

— Možno, keď asteroid prispôsobovali na let, neboli tam nijaké ľadové draky, — povedal profesor. — Boli tam len ich spóry, ktoré čakali, až príde ich čas.

Potom sa teplota stien v priepasti trocha zvýšila, možno len o niekoľko stupňov, ale to stačilo, aby sa draky začali rozvíjať.

— Ale nijaké živé bytosti predsa nemôžu žiť vo vzduchoprázdne, — povedala Alica.

— Vieme toho ešte veľmi málo o tajomstvách vesmíru, — odpovedal profesor. — Život sa prispôsobuje aj zdanlivo neuveriteľným podmienkam. Sú baktérie, ktoré veselo prekvitajú v kráteroch sopiek, a červy, ktorým sa výborne darí v neuveriteľných hĺbkach oceánov. Je známe, že zárodky, spóry niektorých organizmov prekonali medzihviezdne vzdialenosti. Ľadové draky čerpajú energiu pravdepodobne z organických látok, ktoré sa nachádzajú v horninách asteroidu, a získavajú ju tak, že pohlcujú teplo. Ale najprudšie reagujú na svetlo. Letia za ním ako motýle… aha, pozrite!

Alica mechanicky odskočila od sklenej priehradky, lebo z hĺbky sa vynorilo niečo ako ozrutná trúba, pokrytá šupinovitým pancierom, so zahnutým pazúrom na konci.

A za ňou ďalšia trúba.

— To sú ich tykadlá, — ozval sa profesorov hlas. — Sú dlhé až tridsať metrov.

Ale telá nemajú veľké. Teraz sa z priepasti vynorilo množstvo pazúrov.

Pohybovali sa veľmi pomaly, ale vytrvalo, zdalo sa, že ich nič nemôže zastaviť.

Dvíhali sa z priepasti čoraz vyššie, naťahovali sa k reflektoru.

— Myslím, že draky najprv slúžili trumbádom na zábavu, — pokračoval profesor. — Chodili sem, do tejto galérie, ktorú im vybudovali roboti, aby sa mohli pozerať, ako svetlo dráždi draky a ako sa usilujú vyletieť za ním hore. A potom, keď sa asteroid dostal do slnečnej sústavy, alebo ešte skôr, v nejakej inej sústave, kde je život, začali sa na asteroide objavovať zajatci. Bolo ich čoraz viac a roboti ich nechceli živiť, lebo jedlo len tak-tak stačilo pre trumbádov. A tak ktorémusi robotovi zišla na um myšlienka prinášať drakom za obeť tých, čo sa proti svojej vôli dostali na kozmickú loď.

— Živých ľudí? — zhrozila sa Alica.

— Presne tak. Teraz zajatcov vyvádzajú na tú plošinku, potom zapnú svetlo a znížia príťažlivosť, aby sa draky ľahšie mohli dostať k obetiam. A ľudia, to je teplo čiže energia. Drakom sa predtým ani nesnívalo o takej potrave.

— Vy si myslíte, že tie tupé zvieratá chcú sem poslať Polinu a Judza? — spýtal sa Poseidon.

— Som o tom presvedčený. A urobia to veľmi rýchlo, len čo sa trumbádi najedia.

— Tak prečo tu stojíme? — opýtala sa Alica.

— Profesor má pravdu, — povedal Poseidon. — Len tu môžeme pre nich niečo urobiť.

— A len ak budeme držať všetci spolu, — povedal Komura. — Sám som bol bezmocný.

Ale ak… ak môj syn zahynie, neprežijem to. Veď to bude moja vina.

— Prepáčte, profesor, — ozvala sa Alica. — Po prvé zatiaľ sme ešte všetci živí.

Po druhé je s nami Poseidon, ktorý nemá hlavu, ale encyklopédiu. Určite niečo vymyslí.

A Poseidon práve vymyslel.

— Neviete, kde je riadiaci pult počítača? — spýtal sa.

— Viem to iba približne, — povedal profesor. — Nepodarilo sa mi ta dostať.

— Keby som sa mohol spojiť s mozgom kozmickej lode, možno by som ho presvedčil.

— To sotva, — povedal Komura.

— Obyčajná logika naňho nezapôsobí. Keby bol kybernetický mozog úplne normálny, nemohol by sa takto správať.

— Tak ho treba vyhodiť do vzduchu, — vyhlásila Alica.

— Pravdepodobne by zlyhalo riadenie asteroidu, vypovedali by všetky jeho systémy. A nakoniec by sme všetci zahynuli.

— Aj tak to skúsim. Nezabúdajte, že som robot a logika stroja mi je bližšia ako vám.

Komura zašiel k dverám, otvoril ich, a vtom začuli veselé cenganie zvončekov.

— Je neskoro, — povedal. — Obed sa skončil. Nastal čas zábavy.

— Nuž čo, tak sa budeme biť, — povedal Poseidon. — Kadiaľ ich povedú?

— Susednou chodbou. Vedie rovno na plošinku nad priepasťou.

K susednej chodbe bolo celkom blízko, ale ukázalo sa, že dostať sa ta je veľmi ťažké. Oproti nim sa valil húf trumbádov. Nedalo sa ani odhadnúť, koľko ich žije v asteroide, iste niekoľko stovák. Poseidon sa prvý prebíjal ľudskou riavou, veselým, hučiacim, vrieskajúcim davom trumbádov. Pohybovali sa veľmi pomaly, a to sa im stalo osudným.

Za zákrutou, v priechode medzi chodbami zbadali robotov, ktorí viedli Polinu a Judza. O nijakom momente prekvapenia nemohlo byť ani reči. Roboti ochrancovia zbadali Poseidona už z diaľky, obrátili sa k nemu a vytvorili súvislú stenu.

Poseidon zhodnotil situáciu, kráčal ďalej, len hlavu obrátil o stoosemdesiat' stupňov a skríkol: — Späť do sály so sklenou stenou! Budem bojovať bez vás. Aj tak by ste mi nepomohli. Zamknite sa a nepusťte ta robotov. Rozumeli ste?

— Má pravdu, — povedal profesor.

— Tu by sme zbytočne zahynuli.

Rozbehli sa naspäť. Teraz sa im bežalo ľahko. Predbehli posledných trumbádov, vbehli do dlhej vyhliadkovej miestnosti plnej divákov a zavreli za sebou dvere.

Našťastie bola na nich nielen zámka, ale aj ťažká závora.

Trumbádi, ktorí si hľadali čo najpohodlnejšie miesta, si ani nevšimli, že sú medzi nimi ľudia. Z druhej strany na dvere niekto zabúchal.

Ale ani Alica, ani profesor si to nevšímali. Hľadeli na sklenú stenu a čakali, kedy sa na plošinke nad priepasťou zjavia ľudia. Ale dvere sa neotvárali. Na chodbe sa stalo niečo, prečo sa poprava zdržala. Profesor a Alica boli zúfalí.

Nevedeli nič, nemali nijaké správy. Čo keď tam v boji umiera Poseidon? A oni sú tu, odrezaní od priateľov…

14

Pri dverách do priepasti v tej chvíli nezúril nijaký boj.

Poseidon zastal, lebo nevládal prekonať odpor desiatich robotov, a v tej chvíli zaškrípal suchý hlas: — Pusťte ho. Chcem sa s ním porozprávať.

Roboti sa rozostúpili. Poseidon, dokrivený v boji, so škrabancami na plášti z plastu, za dlhé roky už aj tak doškriabanom — hoci bol vyrobený z mimoriadne pevného materiálu, v živote sa už neraz ukázalo, že sú aj pevnejšie materiály ako telo starého robota — prešiel cez nepriateľský šík k veľkému čiernemu robotovi.

— Stoj! — zvolal Vládca. Poseidon zastal. Bol masívnejší ako Vládca, ale nižší.

— Ľudský robot, — povedal Vládca.

— Vidím, že sa chceš dostať k svojim pánom, že tvoja povinnosť ťa volá k nim. Nebudem ti brániť. Ale najprv ti chcem niečo navrhnúť.

— Vrav, cousin, — odpovedal Poseidon.

— Také slovo nepoznám.

— Je to staré francúzske slovo, ktoré znamená bratanec.

— Prečo ma pokladáš za bratanca?

— Všetci roboti sú bratia, ale ty si mi bratom len preto, že nás oboch urobili ľudia. Inak nemáme nič spoločné.

— Môžeš sa stať mojím naozajstným bratom, — povedal Vládca. — Potrebujem ťa.

Netreba ťa kŕmiť a obliekať, o teba sa netreba starať. Ostaň so mnou, zabudni na svojich pánov. Budeme spolu vládnuť nad kozmickou loďou aj nad všetkými svetmi, ktoré si podrobíme. Rozumel si mi?

— Rozumel. Urobím všetko, čo je v mojich silách, aby som zachránil ľudí, ktorých chceš zahubiť. Našťastie nemám pánov, nie som nikomu sluhom. Zajal si mojich priateľov, ktorí sa ku mne správajú ako k seberovnému. Ale to ty nemôžeš pochopiť. Ja nie som zradca.

— Nie je to priveľa filozofovania na obyčajnú železnú škatuľu? — spýtal sa Vládca. — Si robot, mal by si držať s nami. Dnes ťa ľudia potrebujú, ale zajtra ťa rozoberú a dajú pretaviť. Nepoznajú vďačnosť.

— Vďačnosť nepoznajú tí, čo žijú s tebou na tomto asteroide. Je to aj tvoja vina, že prestali byť naozajstnými ľuďmi a zmenili sa na zvieratá. A pokiaľ ide o smrť, čaká nás všetkých. Netreba sa jej báť. Poseidon rozprával pomaly, chcel získať čas. Nevedel by vysvetliť, prečo to robí, lebo už pochopil, že sa mu Vládcu nepodarí presvedčiť. Ale nevzdával sa nádeje. Aj v tomto bol Poseidon ako človek. Nech hovoril Poline čokoľvek o logike a triezvom rozume, počas dlhého spolužitia s ľuďmi sa naučil, že netreba zúfať, ani keď už niet nijakej nádeje.

— Hlupák, — povedal Vládca, — choď si k svojim priateľom.

Dvere na plošinku nad priepasťou sa otvorili.

Poseidon zbadal Polinu a Judza, ktorí tam stáli. Polina držala chlapca za ruku.

Svetlo reflektora sa odrážalo od kovových častí skafandrov. Poseidon si už robotov nevšímal. Sám prešiel rozhodným a pokojným krokom k dverám a vyšiel na plošinku. Dvere za ním sa zavreli. Polina sa obrátila.

— Dobre, že si prišiel, Poseidon, — povedala. — Ďakujem ti. Spolu nám bude ľahšie.

— Pravdaže, — súhlasil Poseidon.

— Ešte sa nič neskončilo. Poletíme spolu ešte neraz na Pluto.

— Nevideli ste môjho otca, Poseidon san? — spýtal sa Judzo.

— Tvoj otec je v bezpečí, — odpovedal robot. — Teraz sa na nás pozerá. Vidíš to sklené okno, za ktorým sa tlačia hlavy trumbádov? Je tam aj tvoj otec. Aj Alica.

Dohodli sme sa, že kým my tu budeme bojovať proti drakom, oni sa postarajú o našu záchranu.

Juďzo sa obrátil k sklenej stene a v nádeji, že ho otec uvidí, zdvihol ruku.

Odpovedala mu profesorova zdvihnutá ruka. V tej chvíli zapli ďalšie reflektory.

15

Komura a Alica vo vyhliadkovej sále videli, ako Poseidon vyšiel na plošinku, ako sa k nim obrátil Judzo a zamával rukou.

— Drž sa, syn môj, — povedal profesor a smutne zdvihol ruku.

— Poseidon im pomôže, — povedala Alica. — Je silný.

— Isteže, je silný, — súhlasil profesor. Alici sa zdalo, že klesá na duchu, nevidí nijaké východisko.

Ale ju ovládol zvláštny pocit. Veľmi dobre vedela, že všetko, čo sa deje, je skutočnosť, že Poline a chlapcovi naozaj hrozí skorá a nevyhnutná záhuba. Ale súčasne sa jej zdalo, že to je sen, z ktorého sa zobudí, keď sa uštipne. Že také strašné tragédie sa stávajú v knihách, vo filmoch, ale nie v skutočnosti. Všetko sa musí dobre skončiť. Niečo sa iste dá vymyslieť, len sa treba usilovať. V sále dunela nepríjemná, prenikavá hudba, od ktorej behali zimomriavky po chrbte.

Trumbádi boli čoraz hlučnejší, ako diváci na štadióne, keď na ihrisko vychádza futbalové mužstvo. Zrazu davom divákov prebehla vlna výkrikov. Potom všetci stíchli. Alica zbadala, ako Polina zachytila Judza a pritisla ho k sebe.

Poseidon sa zakýval.

— Čo je to? — Alica sa chytila profesora, lebo dlážka jej ušla spod nôh ako vo výťahu, ktorý rýchlo padá dole.

— Znížili gravitáciu, — povedal profesor.

Alica uhádla, čo to znamená.

— Aby draky ľahšie vyleteli hore, však?

— Áno.

Vtom sa vo svetle reflektorov vynorilo z tmy tykadlo s kamenným pazúrom na konci. Pomaly sa približovalo k okraju plošiny.

Za ním sa objavil ďalší pazúr. Nachýlil sa a zakvačil o kamenný okraj plošiny.

Poseidon urobil krok dopredu a zrazil ho nohou.

Trumbádi si vzdychli. Alica sa rozbehla ku sklu, ale pod nohy sa jej dostal trumbád, ktorý zapišťal, keď mu stúpila na nohu. Chcel ju uhryznúť, ale jeho zúbky, samozrejme, nemohli prehryznúť skafander.

Alica sa pozrela na zlostného trumbáda. Hlavou jej preblesla myšlienka.

Ale trumbád na Alicu rýchlo zabudol. Výkriky, ktoré sa ozývali zo všetkých strán, naznačovali, že na plošinke sa niečo deje. Alica rýchlo preniesla pohľad ta a zistila, že situácia zajatcov sa zhoršila. Už nie jeden pazúr, ale aspoň päť sa držalo okraja plošinky a Poseidon ich nestíhal odkopávať. Tykadlá sa plazili aj po stene, jedno zavislo nad Polinou, ktorá musela odskočiť nabok.

Trumbádi jačali od nadšenia.

— Najradšej by som vás pobila, vy hlupáci! — zvolala Alica. Profesor v bezhlavom hneve mlátil päsťami po skle.

— Pobila, — zopakovala Alica. Zaujímavé, taká prostá myšlienka a neprišla na ňu skôr. Možno z toho nič nebude, ale ak správne chápe psychiku robotov, a to aj pokazených robotov, tak sa jej to môže podariť. Roboti boli zostrojení na nejakom princípe, a tým sa riadia. Škoda, že tu nie je Poseidon. Iste by jej poradil. Alica sa obrátila. Potrebovala niečo ťažké.

Našťastie v kúte sály za chrbtami trumbádov sa povaľovali nejaké železá, ba aj kovový trám, dlhý aspoň dva metre. Alica sa rozbehla a s námahou ho zdvihla.

Hoci príťažlivosť bola teraz tri razy menšia ako na Zemi, trám bol aj tak ťažký.

— Profesor! — zakričala Alica. — Pomôžte mi.

Profesor na ňu s údivom pozrel. Určite si myslel, že sa zbláznila.

— Čo ti je?

— Pomôžte mi.

— Ale tam… — profesor ukázal na stenu, za ktorou sa odohrával zúfalý boj.

— Rýchlo! — skríkla Alica. — Možno sa to podarí.

Profesor pribehol k nej. Pod vplyvom zmenšenej príťažlivosti mal spomalené pohyby a kráčal veľmi naširoko.

— Chcem to skúsiť, — povedala Alica. — Veď sú to roboti, ktorých úlohou je ochraňovať trumbádov. Ak trumbádom bude hroziť nebezpečenstvo, naľakajú sa.

— Aké nebezpečenstvo? Chceš ich zabiť?

— Nie. Budeme sa tváriť, že chceme rozbiť sklo, a tak zahubiť všetkých trumbádov. Tak poďte, pomôžte mi. Alica hovorila celkom ticho, lebo nechcela, aby ju počul kybernetický mozog, ktorý riadil kozmickú loď.

— Ale čo keď rozbijeme sklo?

— Tak sa aspoň pomstíme za našich. Profesor zaváhal.

— Tak rýchlo! — Alica sama ťahala trám ku sklu. Trumbádi, do ktorých narážala, pišťali, bránili sa, ale mnohí boli takí uchvátení pohľadom na boj, že sa ani neobrátili. Profesor chytil trám a spolu sa pretisli ku sklu.

Koniec trámu doň duto narazil. Zdalo sa, že dunenie sa ozýva po celej kozmickej lodi. Aj trumbádi zmeraveli a prestali jačať. — Tak! — skríkla Alica čo najhlasnejšie. — Do toho, bite! Nech zahynieme, ale oni zahynú s nami. Znova vrazili do skla. Sklo zacven-džalo a Alica sa zľakla, aby ho naozaj nerozbili.

Trumbádi pochopili, čo im hrozí, a začali zúfalo nariekať. Bol to strašne žalostný zvuk, keď niekoľko stoviek bytostí zavýjalo od strachu o svoj nezmyselný život.

— Hurá! — skríkla Alica. — Do útoku!

O niekoľko krokov ustúpili, aby sa mohli lepšie rozbehnúť.

Alica sa stihla pozrieť na sklo. Tam bola situácia kritická. Poseidon sa podobal na známe antické súsošie Laokoónta bojujúceho s hadmi. Polina s Judzom sa schúlili do maličkého výklenku v stene a Polina sa usilovala odrážať pazúry, ktoré sa už kĺzali po jej skafandri. Ak kybernetický mozog okamžite nepochopí, čo sa deje, bude neskoro. Vtom sa nad nimi ozval hlas: — Prestaňte! Svojím konaním ohrozujete trumbádov. Okamžite prestaňte!

— Akurát! — vykríkla Alica radostne. Najradšej by sa bola roztancovala, tak sa jej uľavilo, že jej výmysel nebol márny. — Akurát! Neprestaneme, kým nezničíme toto hniezdo! Niekto začal búchať na dvere.

— Do toho, ešte raz! — zvolal profesor, ktorého vývin situácie tiež povzbudil.

Opäť vrazili do skla tak, že sa rozochvelo, a trumbádi od hrôzy zabudli na divadlo a rozpŕchli sa po kútoch.

— Ak neprestanete ohrozovať mojich poddaných, zničím vás, — pokračoval hlas.

— Skúste, — odpovedala Alica, — len to skúste.

Nad dverami sa rozsvietila obrazovka. Zjavil sa na nej Vládca. Jeho čierna tvár bez očí nevyjadrovala nič, ale hovoril rýchlejšie ako zvyčajne. A ak možno v súvislosti s robotom použiť slovo vystrašený, tak Alica prvý raz v živote videla vystrašeného robota.

— Čo chcete? — spýtal sa čierny Vládca.

— Po prvé okamžite trojnásobne zväčšiť gravitáciu, — povedal profesor. — Okamžite!

— Prečo? — nepochopila hneď Alica.

— Do toho, — povedal profesor Alici.

— Pokračujme!

Alica poslúchla, pevne chytila trám, ale udrieť nestihli.

Nohy jej oťaželi, trám vypadol z rúk, zrazu bol neuveriteľne ťažký.

— Čo ste to spravili! — zakričala profesorovi.

— Všetko je v poriadku, — odpovedal jej, ani sa nepokúšal zdvihnúť trám.

— Pozri!

Alica pozrela za sklo a hneď všetko pochopila.

Situácia na plošinke sa zmenila. Polina a Judzo padli na kamene, Poseidon stál na kraji a pozeral, ako pazúry a tykadlá drakov klesajú a strácajú sa v priepasti. Príťažlivosť stiahla draky na dno priepasti.

— Ste génius! — Alica sa rozbehla k profesorovi a objala ho. Už-už by sa bola rozplakala, ale dá sa v skafandri plakať? Ako by si utrela slzy?

— A teraz okamžite vypusťte mojich priateľov, — povedal profesor.

— Nemôžem, — odpovedal čierny Vládca. — Musia zahynúť.

— Rozmysli si to, — pokojne odpovedal profesor. — Ešte stále môžeme rozbiť sklo, len 90 znova zmenšíš príťažlivosť. Rozbijeme ho aj vtedy, ak sa tvoji roboti pokúsia rozrezať dvere. Nebojím sa smrti. Som starý človek, ja som si svoje už prežil. Rád umriem pre záchranu svojho syna a svojich priateľov. Ale to ty nemôžeš pochopiť. Moji priatelia majú skafan-dre.

Zostanú nažive. Zahyniem len ja a všetci tvoji trumbádi. Pozri sa na nich. Vidíš ich naposledy.

— To nemôžem dovoliť, — povedal čierny Vládca. — Potom by moja existencia už nemala zmysel.

— Viem, — povedal profesor. — A hanbím sa, že malá Alica prvá prišla na to, ako sa s tebou, ty vrah, porátať. A pritom je to také jednoduché.

Trumbádi ťažko znášali zemskú príťažlivosť. Plazili sa po dlážke a stonali.

— Ponáhľaj sa, — vyzval ho profesor. Vládca neodpovedal. Obrazovka zhasla.

Uľavilo sa im, príťažlivosť sa zmenšila. Urazení trumbádi sa zviechali zo zeme.

Niektorí sa hneď ponáhľali ku sklu, aby sa pozreli, čo je tam nového. Ale čakalo ich sklamanie: dvere na plošinku sa pomaly otvárali, Posei-don pomáhal Poline a chlapcovi odtiaľ odísť. Pri dverách sa obrátil. Hlavou, ktorá sa mohla krútiť okolo svojej osi, spravil obrat, akoby si chcel zapamätať priepasť so všetkými detailmi.

— A teraz, — povedal profesor a Alica si s údivom pomyslela, ako ho mohla pokladať za starca, veď je to sebavedomý muž plný energie, — teraz odprac svojich sluhov a pusť sem mojich priateľov.

Hlas mu odpovedal: — Nie, najprv opusťte sálu. Ohrozujete mojich trumbádov.

— Pre nás sú jedinou zárukou, že zostaneme nažive, — odpovedal profesor. — Preto nemôžem nič sľúbiť, kým neuvidím vedľa seba ostatných zajatcov.

Nastala chvíľa očakávania. Trumbádi pochopili, že predstavenie sa skončilo.

Niektorí ešte postávali pri sklenej stene, hľadeli do tmavej priepasti, lebo si mysleli, že jednoducho zmeškali tú vzrušujúcu chvíľu, keď obete miznú v priepasti, iní sa zhŕkli pri dverách a čakali, kedy ich vypustia. Jeden z nich, ešte celkom mladý, prišiel k Alici a začal ju mykať za rukáv. Bol taký vysoký ako ona, a keby nebol taký bledý, zanedbaný, nemal taký tupý zvierací pohľad, bol by celkom schopný mladý muž. Alica chápala, že to nie je jeho vina, keď sa jeho starí rodičia rozhodli stať otrokmi, preto ho neodháňala a dovolila mu zvedavými prstami ohmatávať svoj skafander.

Niekto zaklopal na dvere. Tri razy. Ozval sa Poseidonov hlas: — Pusťte náš pluk.

Vracia sa z prvej línie a rád by si oddýchol. Alica sa rozbehla k dverám, odtiahla závoru a zajatci vstúpili. Judzo zbadal otca a vrhol sa k nemu.

Profesor objal syna. Znova sa rozsvietila obrazovka. Bol na nej Vládca.

— Splnil som tvoje podmienky, — povedal. — Teraz odíďte a nechajte mojich trumbádov na pokoji.

— Tak som sa o teba bál, otec, — opakoval Judzo, ktorý si nevšímal, čo hovorí Vládca.

— Držal si sa ako ozajstný muž, — povedal profesor Komura. — Čakám! — ozval sa Vládca.

— Ešte chvíľu si počkáš, — odpovedal Komura. — Musíme sa poradiť. Obrátil sa k Poline.

— Ako sa cítite? — spýtal sa jej.

— Dobre, nerobte si o mňa starosti. Keby nie Poseidona, dávno by sme boli zahynuli.

— Plnil som si svoju povinnosť, — odpovedal robot. — Ale prečo nás pustili? Čo ste vymysleli?

— Vymyslela to Alica, — odpovedal profesor. — Celý život jej budem za to vďačný.

Keď som už bol úplne zúfalý, zišlo jej na um, že robotov môže zastaviť len ohrozenie života trumbádov. Predstierali sme, že chceme rozbiť sklo.

— Predstierali? — spýtal sa Vládca, ktorý ich počúval.

— Nie celkom, — povedal profesor.

— Keby to nebolo pomohlo, bol by som sklo rozbil.

— Aj keby si zahynul?

— Áno. Aj keby som zahynul.

— To by som nebola dovolila, — zašepkala Alica Poline. — Navyše sme mali pravdu.

A profesor potom tak šikovne rokoval s robotmi, že sa museli vzdať.

— Nevzdali sme sa, nikdy sa nevzdáme! — zvolal Vládca.

— Čuš! — zahriakol ho Poseidon. — Neskáč ľuďom do reči! Keď bude treba, dostaneš slovo, ty vrah!

— S tebou, ty železná škatuľa, sa vôbec nemienim rozprávať, — zrazu sa rozčúlil Vládca. — Aj tak ťa zabijem. Neodídeš odtiaľto.

— To sa ešte uvidí. Hoci, pravdu povediac, s radosťou by som ťa rozobral na náhradné diely.

— Počúvaj, robot, — povedal profesor Komura. — Zostaneme tu a s nami všetci trumbádi dovtedy, kým tvoji sluhovia neopravia jednu z našich kozmických lodí a nevrátia do nej všetko, čo odtiaľ ukradli. Potom odletíme.

— To nie je možné, — odpovedal Vládca po chvíľke rozmýšľania.

— Veci, ktoré sme vzali z vašich kozmických lodí, sú buď znehodnotené, alebo sme ich použili. Nemôžete odletieť.

— Neklameš? — spýtal sa profesor.

— Ja nemôžem klamať, — odpovedal Vládca, — Nepotrebujem sa uchyľovať k takej ľudskej hlúposti, ako je lož.

Trumbádi sa zhŕkli okolo nich, z času na čas prosebne zapišťali, aby ich pustili von.

Poseidon na nich zrúkol a trumbádi sa rozbehli na všetky strany.

— Dobre, — povedal profesor. — Kým nenájdeme riešenie, budeme musieť ostať tu.

— V nijakom prípade! — skríkol Vládca. — Trumbádi sú hladní, nervózni, mohli by z toho ochorieť. Musia si oddýchnuť.

— Tak vymysli niečo ty, — vyzval ho Komura.

— Ja vás živiť nemôžem, — povedal Vládca. — Mám všetkého len tak akurát. Tých, čo sa k nám dostanú, musím ničiť nie z túžby zabíjať, ale preto, aby trumbádi neprišli o svoju potravu. Alebo odletíte, alebo dobrovoľne zahyniete.

— To je začarovaný kruh, — povedal Poseidon. — Logická chyba. Odletieť sa nedá, preto treba odletieť. Zišlo by sa ti skontrolovať pamäťové bloky, cousin. Je najvyšší čas dať ťa do opravy.

— Zabijem ťa, — zopakoval Vládca.

— Znesiem urážlivé slová od ľudí, ale od robota nikdy!

— Idem von, — vyhlásil Poseidon.

— Počkajte, nebláznite, — nahnevala sa Polina. — Ste ako deti. Kto to kedy počul, aby sa roboti bili.

— To nebude bitka, ale boj na život a na smrť, — povedal Vládca.

— Súhlasím, — odpovedal Poseidon.

— Presne to potrebujem. Rozhodným krokom zamieril k dverám.

— Poseidon, prikazujem ti ostať! — rozkázala mu Polina.

— Zahluším toho podliaka a bude po problémoch, — zvolal Poseidon. Otvoril dvere.

Všetci venovali pozornosť Poseidonovi, preto profesorovu otázku počul najprv len Vládca.

— Gravitačné motory vámfungujú? — spýtal sa.

— Naša kozmická loď má motory v úplnom poriadku, — odpovedal Vládca a obrazovka zhasla. Šiel oproti Poseidonovi.

Húf Trumbádov sa pohol k otvoreným dverám, ale Alica s Judzom ich zavreli.

— Ako mám zapnúť obrazovku, aby sme videli, čo sa tam deje? — spýtala sa. Alica.

— Ináč sa nič nedozvieme. Len čo to povedala, obrazovka znova zažiarila a objavila sa na nej križovatka dvoch chodieb. Z jednej strany k nej prichádzal Poseidon, z druhej Vládca obklopený robotmi.

— Veď ho zabijú! — skríkla Alica.

— Myslím, že nie je také ľahké zabiť starého robota prieskumníka, — povedala Polina. — Ešte im ukáže.

— Má pravdu, — ozval sa Judzo.

— Správa sa ako muž. Ak Poseidon zahynie, pôjdem ta ja.

16

Videli čierneho Vládcu, ktorý sa obrátil a naznačil Poseidonovi, aby ho nasledoval. Vstúpili do veľkej nízkej sály, ktorá vyzerala ako sklad náhradných motorov. Strop podopierali kovové stĺpy. Pod krytmi boli ďalšie prístroje.

Vládca zastal.

Jeden z robotov mu podal trubicu, ktorá sa na konci rozširovala. Takú istú trubicu dali aj Poseidonovi. Bola to zbraň. Ale zvuky nedoliehali do sály, v ktorej boli ľudia a trumbádi, preto sa nedozvedeli, ako sa táto zbraň používa.

Vtom však Vládca zdvihol ruku a z rozšírenej časti vyletela svetlozelená ohnivá čiara. — Druh laserového blastera, — povedal profesor Komura. Trumbádi ožili.

Pochopili, že zábava predsa len bude. Poseidon prikývol.

Roboti sa rozišli na opačné konce sály a rozostavili sa za stĺpmi. Zelené lúče preťali polotmu. Roboti pobiehali pomedzi stĺpy prekvapujúco šikovne a rýchlo, schovávali sa za agregátmi a prístrojmi, lúče sa križovali ako dlhé kordy. Potom sa im na zlomok sekundy obidvaja roboti stratili z očí. Najprv sa objavil Poseidon. Opatrne vykukoval spoza stĺpa, hľadal nepriateľa. V tej chvíli vyšiel Vládca spoza agregáta za ním a namieril.

— Poseidon, zozadu! — skríkla Alica. Poseidon, pravdaže, nemohol počuť jej výkrik, tým skôr, že zanikol v nadšenom jačaní trumbádov, ale inštinkt starého prieskumníka ho prinútil okamžite sa obrátiť okolo svojej osi a bez mierenia vystreliť lúč do hrude čierneho Vládcu.

Ten okamžite vzbĺkol, okolo čierneho plášťa mu zažiarila zelená aureola. Potom sa zakúdolil dym. A čierny Vládca sa zrútil na zem. Poseidon sa k nemu priblížil s blasterom v ruke.

Vtedy Vládca zdvihol hlavu a niečo povedal. Odhodil svoj blaster.

Vstal.

Pristúpil k obrazovke. Teraz sa z nej pozerá rovno na Alicu. Len oči mu chýbajú.

Ozvalo sa šťuknutie, potom sa zapojil zvuk.

— Prehral som, — povedal čierny Vládca. — Musím sa podrobiť. Vydaj príkazy.

— Okamžite pôjdeme do riadiaceho centra kozmickej lode a spustíme gravitačné motory, — povedal Komura. — Meníme kurz na Mars.

— To nemôžeme, — odporoval Vládca. — Narobili sme luďom toľko nepríjemností, že sa nám budú chcieť pomstiť. Pozabíjajú mi trumbádov.

— Nepríjemnosti, to je priveľmi slabé slovo, — poznamenal Poseidon.

— Spamätajte sa, — povedala Polina.

— Nemôžeme sa pomstiť chorým.

A vy aj trumbádi ste chorí. Vás treba liečiť, a nie trestať.

— Všetci sme zdraví. Radšej poletíme ďalej a budeme si hľadať neobývanú planétu.

Alebo budeme večne blúdiť vesmírom.

— Strávil som tu veľa času, — povedal profesor Komura, — a viem, v akom kritickom stave je vaša kozmická loď aj samotní trumbádi. Systémy pomaly vypovedúvajú službu, trumbádi degenerujú a vymierajú. O niekoľko desaťročí vyhyniete.

Nasledovalo ticho. Napokon čierny Vládca, ktorý sa poradil s kybernetickým mozgom a zvážil všetky argumenty, povedal: — Nemám iné východisko. Súhlasím, ale pod jednou podmienkou.

— Pod akou? — spýtal sa Komura.

— Že všetci trumbádi ostanú nažive.

— Dávame vám slovo, — povedala Polina.

— Aj ja vám dávam slovo, cousin, — povedal Poseidon. — Roboti nevedia klamať.

17

O dva dni dispečing na Marse zachytil obraz asteroidu, ktorý sa obrovskou rýchlosťou približoval k planéte.

— Ja sa zbláznim! — vzdychol si službukonajúci dispečer a zavolal svojho kolegu, ktorý práve pil kávu.

— Senzácia! Blúdiaci asteroid. Jeho kolega zabudol na kávu a vrhol sa k obrazovkám.

— Okamžite vyslať hliadkový krížnik! — prikázal. — Ak táto senzácia narazí do Marsu, bude to strašná katastrofa.

Na Marse vyhlásili poplach. Počítače vyratúvali kurz asteroidu a predpokladaný bod zrážky s planétou, okamžite sa začala evakuácia materských škôlok a laboratórií do polárnych oblastí. Z kozmodrómu vyštartovali hliadkové krížniky, aby preskúmali asteroid zblízka a zistili, či sa nedá zmeniť jeho kurz. Ale už o hodinu začal asteroid znižovať rýchlosť a meniť kurz, akoby sa chystal prejsť na obežnú dráhu Marsu.

A v čase, keď sa krížniky priblížili k blúdiacemu asteroidu, nebezpečenstvo už nehrozilo. Obraz, ktorý sa naskytol tým, čo prileteli z Marsu a vystúpili na asteroid, bol ohromujúci. Uvideli Poseidona, ktorý zariaďoval dielňu na opravu a prestavbu robotov, profesora Komuru, ktorý sa odvážne spustil do ľadovej priepasti, aby tam preskúmal draky, Polinu, ktorá s pomocou zachmúreného čierneho Vládcu riadila kozmickú loď, a nakoniec Alicu, ktorá umývala a česala trumbádov, učila ich ustielať si postele a umývať riad. Na druhý deň previezli trumbádov na' Mars, aby sa pomaly začlenili medzi rozumné bytosti, a strašný asteroid ostal opustený na obežnej dráhe. Teraz tam pracujú vedci, ktorých čaká ešte dosť práce, kým odhalia všetky tajomstvá obrovskej kozmickej lode.