Zajatci asteroidu

01 SMUTNÝ TULÁK

Kornelij Ivanovič Udalov sa chystal stráviť dovolenku s rodinou u ženiných príbuzných na Done. Až do poslednej chvíle im všetko vychádzalo.

Ale dva dni pred odchodom, keď už bolo všetko zariadené, dostal syn Maxim mumps.

Úplne rozladený Udalov vyšiel v ten večer z domu, aby sa trochu rozptýlil.

Vybral sa na breh rieky Gus. Okolo neho chodili veselí a po dovolenkách opálení ľudia a svojím spokojným výzorom Kornelij a Ivanoviča priam dráždili.

V skrytom zákutí mestského parku si Udalov sadol na lavičku. Za ním ševelilo lístie, blížila sa búrka. V diaľke sentimentálne vyhrávala dychovka.

Nižší, mladistvo vyzerajúci brunet podišiel k lavičke a požiadal o dovolenie prisadnúť si. Udalov nemal námietky. Brunet hľadel na rieku a bol taký smutný, že sa okolo neho priam šírili vlny smútku, ryby prestali šantiť v teplej vode, vážky sa schovali do trávy a vtáky zmĺkli uprostred svojich večerných piesní.

Udalov ledva zdržiaval slzy, lebo cudzia bolesť splynula s jeho vlastným smútkom. Ale ešte silnejší bol súcit s neznámym a túžba pomôcť mu.

— Ako tak na vás pozerám, — povedal Udalov, — zdá sa mi, že máte trápenie.

— Veru mám, — vzdychol si neznámy.

Bol oblečený neprimerane ročnému obdobiu, mal balónový plášť a zimné čižmy.

Aj neznámy si prezeral Udalova. Videl stredne vysokého muža so sklonom k tučnote. Presne uprostred okrúhlej tváre mal vyhrnutý nos a okrúhlu lysinu ovenčenú vlasmi ako slama. Jeho výzor vzbudzoval dôveru a nabádal k úprimnému rozhovoru.

— Ale aj vy máte starosti, — povedal smutný neznámy, keď si pozorne prezrel Udalova.

— Niečo by sa našlo, — odpovedal Udalov. A zrazu sa mimovoľne usmial. Pochopil, že jeho starosti sú maličkosť, závan vánku v porovnaní s hlbokým žiaľom neznámeho.

Zmĺkli. Slnko medzitým zapadlo. Bzučali komáre. Orchester hral populárny tanec terrikon, ktorým vedenie mestského parku čelilo vplyvom západných rytmov.

Nakoniec Udalov prerušil ticho, ktoré trvalo už pridlho.

— Západy slnka sú u nás krásne, — povedal.

— Všade sú západy slnka svojím spôsobom krásne, — odpovedal neznámy.

Nos a oči mu sčerveneli, akoby bol prechladnutý.

— Prichádzate zďaleka? — spýtal sa Udalov.

— Zďaleka, — odpovedal neznámy.

— Máte problémy s hotelom? Nemáte kde prenocovať? To by sa dalo zariadiť.

— Nepotrebujem hotel, — odpovedal neznámy. Hlas sa mu zachvel. — V lese na druhom brehu mám komfortnú kozmickú loď. Dovoľte, aby som vám niečo vysvetlil.

Som kozmický tulák.

— To je ťažká práca, — povedal Udalov. — Nezávidím vám. A prečo sa túlate?

Dobrovoľne, alebo z prinú-tenia?

— Z povinnosti, — vysvetlil neznámy.

— Tak mi porozprávajte, čo vás trápi, skúsim vám pomôcť. Pokiaľ budem môcť.

Volám sa Kornelij Ivanovič Udalov.

— Veľmi ma teší. Ja sa volám Gnec 18. Aby ma odlíšili od ostatných Gnecov v našom meste. Ale tu som len sám, preto ma volajte jednoducho Gnec.

— A mňa môžete volať Kornelij, — povedal Udalov. — Poďme k veci. Môžete preniesť časť svojich starostí na moje silné plecia.

Gnec preletel pohľadom Udalovove chatrné plecia, ale iste veľmi potreboval pomoc a podporu, lebo povedal: — Kornelij, hľadám voľnú planétu. Lietam a hľadám. Kdesi mi povedali, že u vás na Zemi je dosť voľného miesta. Ale vidím, že je to nesprávny údaj. Oklamali ma.

— Možno pred tisícročím bolo dosť voľného miesta, — súhlasil Udalov, — no v posledných rokoch je už aj nám trochu tesno. Ale neklesajte na duchu.

Pokiaľ viem, vo vesmíre je mnoho voľných planét.

Okolo nich sa prechádzali zaľúbené páriky, poškuľovali na lavičku, nepáčilo sa im, že dvaja muži v stredných rokoch obsadili zákutie, priam stvorené na romantické vzdychy. Veru, nie je na Zemi až tak veľa miesta, keď človek niekedy nemôže nájsť tichý kútik, kde by si mohol priateľsky pohovoriť.

— Planét je dosť, — povedal Gnec 18, — ale my potrebujeme takú, ktorá by mala rastlinstvo, vzduch na dýchanie a prírodné zdroje. Preskúmali sme celý náš sektor galaxie, ale okrem Zeme sme nič vhodné nenašli. Budem sa musieť vrátiť domov, nastúpiť na inú kozmickú loď a hľadať voľnú planétu v ďalekých krajoch. Ale viete, aké nespoľahlivé sú hviezdne mapy.

Udalov prikývol, hoci nikdy nevidel nijakú hviezdnu mapu.

— Neviem si predstaviť, ako to ja sám za mesiac zvládnem, — povedal mimozemšťan.

— Toľko práce, toľko starostí…

— Nájdite si nej akého pomocníka, — poradil mu Udalov, — vo dvojici vám bude ľahšie.

— Ach, Kornelij, — trpko si vzdychol Gnec 18. — Neviete si predstaviť, koľko práce majú všetci na našej planéte. Už niekoľko rokov pracujú bez dovolenky.

Klesajú od únavy. Sotva by sa mi podarilo nájsť si spolucestujúceho. A keby som aj našiel, nebol by z neho nijaký osoh.

— Prečo?

— Moji rodáci veľmi ťažko znášajú bezváhový stav, — povedal Gnec 18.

— A preťaženie ešte horšie. Mňa od detstva špeciálne pripravovali na kozmické lety. A aj tak po každom štarte dve hodiny bezvládne ležím. Nie, budem musieť letieť sám. Mimozemšťan bol hlboko a úprimne nešťastný. Udalovovi sa zrazu za— chvelo srdce a na svoje prekvapenie začul vlastný hlas: — Mne sa práve začína dovolenka a môj syn Maxim dostal mumps. A tak mám do osemnásteho júla kopu času.

— To nie je možné! — zvolal Gnec. — Ste príliš láskavý k našej civilizácii. Nie, nie! Neviem, ako sa vám odvďačíme.

— To je maličkosť, — povedal Udalov. — Keby som sa nebol s vami stretol, možno by som musel čakať niekoľko rokov alebo desaťročí, kým by som sa dostal do kozmu. A tu sa mi zrazu naskytne príležitosť nazrieť do niektorých málo známych končín našej galaxie. Ja sa musím poďakovať vám.

— Vidím, že si neviete predstaviť všetky ťažkosti a nebezpečenstvá spojené s kozmickým letom, — trval na svojom Gnec 18. — Hrozí vám, že zahyniete, dematerializujete sa, prepadnete sa do minulosti, dostanete sa do šiesteho rozmeru, zmeníte sa na ženu. Napokon sa môžete stať obeťou kozmických drakov, alebo dostanete galaktické suchoty.

— Ale veď vy lietate, aj iní lietajú, — nevzdával sa Udalov. — To znamená, že v skutočnosti nie je galaxia až taká nebezpečná. A koniec koncov je lepšie zahynúť v zuboch kozmického draka ako sa dočkať penzie a nezažiť nijaké dobrodružstvo.

— Nesúhlasím s vami, — zvolal mimozemšťan. — Mojím snom je dožiť sa penzie.

— Ako myslíte, — povedal Udalov. — Mňa láka romantika ďalekých ciest. To napokon Gneca 18 presvedčilo, po tvári sa mu rozlial dobrosrdečný úsmev, prehltol slzy a povedal: — Si šľachetný človek, Kornelij.

— Ale kdeže! — ohradil sa Udalov. — Na mojom mieste by tak konal každý.

Na druhý deň ráno nahovoril žene Xénii, že ide na ryby, vzal si udice, teplý odev, gumové čižmy a vyšiel z domu, preplavil sa kompou na druhý breh, podľa pokynov Gneca 18 vošiel do lesa a našiel tam jeho neveľkú kozmickú loď. Gnec 18 mu navrhol, aby udice zakopal a čižmy nechal na Zemi, ale Udalov, nesúhlasil, lebo ani on, ani Gnec 18 nevedel, čo ich čaká na ďalekých cestách.

02 PRVÁ PLANÉTA

Najprv sa museli vrátiť na Gnecovu planétu vymeniť kozmickú loď za inú, väčšiu, a zásobiť sa všetkým nevyhnutným na dlhú cestu. Prelet trval len niekoľko hodín, lebo kozmická loď Gneca 18 bola gravitolet a gravitačné vlny, ako je známe, sa šíria takmer okamžite. Gnec 18 znášal let tak mizerne, že Udalov musel sám zvládnuť riadenie aj pripravovať jedlo. Kornelij mal toľko práce, že nestihol z Gneca vytiahnuť, načo mu je voľná planéta. No keď svojmu novému priateľovi predkladal tanier s kuracím bujónom, spýtal sa ho: — Chcete založiť novú kolóniu?

— To nie je také jednoduché, — odpovedal Gnec. Ale vtom mu opäť prišlo tak zle, že ani bujón nedojedol.

Na kozmodróme privítali Gneca 18 znepokojení členovia vlády. Gnec ani nestihol predstaviť Udalova, lebo ho hneď zasypali otázkami v domácom jazyku, ktorému Udalov rozumel tak dobre ako svojmu rodnému, lebo Gnec 18 ho vybavil univerzálnym translátorom.

— Tak čo? — vzrušene sa spýtal prezident. — Zem je voľná?

— Môžeme začať? Už sa to nedá odkladať, — povedal ministerský predseda.

Udalov by mohol vláde všetko vysvetliť, ale ako taktný človek čakal, čo povie Gnec 18. Stál bokom, vdychoval čerstvý vzduch a prezeral si zvláštne oblečenie vládnej delegácie a budovy neobyčajných tvarov, ktoré stáli okolo kozmodrómu.

Napokon Gnec 18 rozhodným gestom umlčal ministrov a povedal: — Žiaľ, ďalší neúspech. Na Zemi žije mnoho ľudí, ktorí dosiahli vysoký stupeň civilizácie, pravda, nie taký ako my, ale dosť vysoký.

Členovia vlády sa namrzeli a zasypali Gneca 18 nezaslúženými výčitkami. Gnec 18 si ich vypočul a namiesto ospravedlnenia povedal — Ešte nič nie je stratené.

Predstaviteľ Zeme menom Kornelij bol taký láskavý a ponúkol sa, že nám pomôže pri ďalšom hľadaní. Má bohaté skúsenosti v oblasti kozmických stykov a výborne znáša medziplanetárne lety.

Členovia vlády vyjadrili Udalovovi hlboký obdiv, zdvorilo ho privítali a hneď ho pozvali do mesta, aby mohol stráviť noc v normálnych podmienkach. Oni zatiaľ pripravia kozmickú loď na let.

Izba v hoteli bola neveľká, bez ozdôb, boli v nej len najnevyhnutnejšie veci: posteľ, stolička a umývadlo. Udalov si stihol všimnúť, že v celom meste nie sú nijaké ozdoby ani zbytočnosti. Akoby jeho obyvatelia boli veľmi suchopárni a vecní ľudia. Spomenul si, ako mu Gnec 18 povedal, že pre množstvo práce ľudia už niekoľko rokov nechodievajú ani na dovolenky.

Prišla noc. Udalov nemohol spať. Rozhodol sa, že sa trochu prejde. Ulica bola jasne osvetlená, ale prázdna. Prešiel cez námestie so zvláštnym pamätníkom a zabočil do širokej ulice s obchodmi. V neosvetlených výkladných skriniach stáli v radoch veci, ktoré sa predávali vo vnútri. Nikto sa ani nepokúsil pekne ich upraviť.

Zrazu Udalov začul šuchot pneumatík. Spoza rohu sa vynoril zvláštny sprievod.

Tvorilo ho dvadsať dodávok, ktoré Udalovovi pripomínali katafalky, lebo na každom bola priesvitná rakva. Na niektorom aj dve a v každej ležal človek. Bol to veľmi zvláštny pohreb. Zúčastňovali sa na ňom len vodiči áut. Nijaký príbuzný, nijaký priateľ nevyprevádzal svojich blízkych na poslednej ceste.

Kornelijovo citlivé srdce sa zachvelo. Musel niečo urobiť. Odtrhol zo záhonu pri pamätníku niekoľko kvetov, dobehol sprievod, prešiel okolo katafalkov a na každú rakvu položil kvet. Vodiči naňho poškuľovali, ale nebránili mu prejaviť účasť.

Keď vyzdobil rakvy kvetmi, prešiel na koniec sprievodu a kráčal za ním so sklonenou hlavou, akoby zastupoval smútiacich príbuzných. Sprievod sa pohyboval pomaly. Udalov sa pripojil na koniec a rozmýšľal o zvláštnych zvykoch, s ktorými sa stretol tak ďaleko od vlasti. Potom si pomyslel, že možno na planéte zúri epidémia, preto nestačia pochovať mŕtvych, ako sa patrí. Ale prečo mu to nikto nepovedal? Možno preto nikto nechce lietať do kozmu. A možno privilegované vrstvy miestneho obyvateľstva hľadajú voľnú planétu, aby sa vyhli nákaze. Prvý katafalk sa zastavil pred obrovskou sivou budovou. V suteréne bolo otvorené okno, z ktorého sa lialo teplé žlté svetlo. Katafalk sa obrátil, plošina sa zdvihla ako na vyklápačke. Rakva skĺzla dovnútra a zmizla v pivnici.

Udalov si len vzdychol. Po prvom katafalku nasledoval druhý, tretí. Tváre vodičov boli nezúčastnené, akoby vozili zemiaky. Udalov sa už-už chcel ozvať, ale ovládol sa. Musí sa prispôsobiť a správať sa slušne, ako sa na cudzinca patrí. Radšej sa zajtra porozpráva s Gne-com, a on mu to vysvetlí. Ale napokon ho premohla zvedavosť. Povedal si, že sa nedopustí ničoho zlého, ak nazrie do sivej budovy a zistí, či je to krematórium, alebo nie.

Počkal, kým posledný katafalk zhodil do pivnice svoj náklad. Keď sa presvedčil, že ho nikto nevidí, opatrne obišiel budovu, hľadal vchod. Našiel dvere. Boli otvorené a nikto ich nestrážil. Vošiel dnu a vydal sa po širokej, matne osvetlenej chodbe. Natrafil na muža v bielom plášti, ktorý kráčal oproti nemu, už si aj pripravil odpoveď na otázku, ako sa sem dostal, ale muž mu vôbec nevenoval pozornosť. Preto keď stretol za zákrutou ďalšieho muža, cítil sa už smelšie. Ale tento si ho všimol.

— Čo je to za neporiadok? — spýtal sa ho. — Prečo nemáte plášť? To je hrubé zanedbanie sterility.

— Prepáčte, — povedal Udalov. — Dostal som sa sem náhodou. Viete, šiel som, a tu zbadám dvere…

— Tu nenechávame nič na náhodu, — odsekol muž a roztvoril skriňu. Vytiahol z nej biely plášť a podal ho Udalovovi. Poslušne si ho obliekol, ale bol mu veľký, preto si musel vykasať rukávy. Muž netrpezlivo prestupoval z nohy na nohu.

— No prosím, prezliekol som sa. A ďalej čo? — povedal Udalov.

— Ďalej? Ďalej sa bude pracovať. A vy ste si čo mysleli? — Schmatol Udalova za ruku a vliekol ho za sebou. Udalov sa nevzpieral, cupkal za ním, úplne zmätený.

Prešli asi sto krokov a ocitli sa v obrovskej sále. Bola tam mrazivá zima, v oslepujúcom ľadovom svetle lámp pod stropom sa im naskytol hrozný obraz. Pozdĺž stien stáli v niekoľkých radoch rakvy, jedna ako druhá.

— Och! — užasol Udalov. — Necháte ich takto?

— A čo by sme s nimi mali robiť? — prísne sa spýtal jeho sprievodca.

— Viete o inom spôsobe odkladania? Po transportnom páse, ktorý prechádzal cez celú sálu, sa pomaly pohybovala rakva.

— Tak berte ju! — okríkol ho muž.

— Bojím sa, — povedal Udalov.

— Už len to nám chýbalo!

Udalov musel odniesť studenú a strašne ťažkú rakvu na policu. Celú noc pracoval bez oddychu. Väčšinou robil pri transportnom páse vo veľkej sále, nosil, ukladal, premiestňoval rakvy, až nad ránom sa odtiaľ konečne vymotal, ale tak sa bál, že sa ani nespýtal na zvláštne zvyky tejto planéty.

Vydržal do konca smeny rozhodnutý, že sa podrobne po vypytuje Gneca 18.

Na úsvite siréna oznámila koniec smeny. Udalov, ktorý sa už trocha prispôsobil tamojším zvykom, zavesil biely plášť do skrine a ponáhľal sa do hotela. Vyšlo slnko, vonku bolo teplo a trúsili sa prví chodci. Keď Udalov dobiehal k hotelu, stretol ďalší dlhý pohrebný sprievod. Okrem neho mu však nikto nevenoval ani najmenšiu pozornosť.

Len čo si Udalov oblečený ľahol do postele, vtrhol do izby Gnec 18.

— Všetko je hotové! — zvolal. — Za jednu noc sme pripravili kozmickú loď.

— Ja nikam neletím, — odsekol Udalov.

— Ako to? Prečo? Čo sa stalo? Ako môžeš porušiť slovo?

— Veľmi rád by som ho dodržal. Ale vieš, kde som strávil noc?

— Nemám ani tušenia. Udalov mu stručne porozprával o svojom nočnom dobrodružstve.

— Je to moja vina, — zosmutnel Gnec 18. — Zasial som do tvojho srdca nedôveru, lebo som ti hneď všetko nechcel povedať. Predpokladal som, že počas letu bude na to dosť času. Ale prisahám ti, nie je v tom nijaké tajomstvo a už vôbec nie rakvy.

— No ja som ich videl na vlastné oči, — zvolal Udalov.

— Je to názorný príklad toho, že na cudzej planéte človek nemôže veriť vlastným očiam. V skutočnosti je všetko naopak. Naša planéta prakticky zvíťazila nad smrťou. Sme planétou, kde vládne život.

Ale po tomto optimistickom vyhlásení si Gnec 18 smutne vzdychol. Potom pokračoval: — My sme skôr ako vy na Zemi nastúpili cestu vedeckého pokroku a stále ňou kráčame. Zvíťazili sme nad chorobami a na minimum obmedzili nehody. Odhalili sme tajomstvo starnutia a dlhého života. Naši ľudia teraz žijú tak dlho, ako uznajú za vhodné. Najmenej dvesto rokov.

— To je naozaj veľký úspech, — súhlasil Udalov.

— Len jediné sme neobjavili, lety do vesmíru. Ako si sa už mohol presvedčiť, sme typickí domasedi a náš vzťah k vesmíru je bojazlivý a nedôverčivý. Vy pozemšťania ste skôr začali s výskumom vesmíru. My sme sa spamätali len teraz, keď sme si uvedomili, že naša planéta je strašne preľudnená. Bez ohľadu na všetky naše objavy musíme z roka na rok zmenšovať plochu bytov, ba aj znižovať stropy, čo je pre civilizovaného človeka neznesiteľné.

— Naozaj neznesiteľné, — súhlasil Udalov a pozrel na nízky strop hotelovej izby.

— Obrovské rady vystávajú pred knižnicami aj pred štadiónmi, hoci sme už boli nútení zvýšiť aj počet mužstiev v prvej ťukbalovej lige na tisíc osemstodvadsať.

— Aká je to hra? — začudoval sa Udalov. — Nepoznám ju.

— Ťažko vám to vysvetlím, lebo každá planéta má svoje hry. V ťukbale sa stretnú dve skupiny hráčov, ktoré dostanú jeden okrúhly predmet. Cieľom hry je dokotúľať predmet do protivníkovej siete.

— Rukami alebo nohami? — zaujímal sa Udalov.

— Ale choď, len nohami. Ak sa niekto dotkne okrúhleho predmetu rukou, dostane trest.

— Podobá sa to na náš futbal, — rozmýšľal Udalov nahlas. — Aké je ihrisko? A hráčov je koľko?

— Vidíš, v tom je ďalšia tragédia. Ešte nedávno hrali ťukbalisti na ihrisku dlhom sto metrov. Ale za súčasného preľudnenia sme museli desať ráz zmenšiť ihrisko a počet hráčov znížiť z desiatich na troch. Iste chápeš, že naši ťukbaloví fanúšikovia sú najnešťastnejší ľudia vo vesmíre.

— Áno, na desiatich metroch sa niet ani kde rozbehnúť.

— A tak naši vedci urobili ďalší objav: naučili sa bezbolestne uspávať ľudí, uviesť ich do stavu anabiózy. Tí, ktorých už omrzelo žiť v stiesnených pomeroch, sa rozhodli, že si pospia, kým sa nevyrieši otázka presídlenia. Najprv ich bolo len zopár, ale potom sa k nim pridalo niekoľko tisíc nie práve najkrajších dievčat, ktoré sa rozhodli pospať si do tých čias, kým veda nenájde spôsob, ako urobiť všetkých ľudí krásnymi. O ďalší rok sa pre anabiózu rozhodli dva milióny ťukbalových fanúšikov, čo sa nevládali pozerať na miniatúrne športové ihriská.

Keď sa vrátia staré dobré časy, prebudíme sa, vyhlásili. Mnohí sa nechávajú uspať s celými rodinami. Gnec 18 skľúčene zmĺkol.

— A koľko spiacich už máte? — spýtal sa Udalov.

— Do dnešného dňa vyše dvoch miliárd ľudí.

— Hrozné!

— No vidíte! Väčšina odborníkov, takých potrebných celej planéte, sa venuje výrobe anabióznych nádob a priestorov na ich uloženie, polovica nášho priemyslu vyrába chladiace roztoky a kontrolné zariadenia, staré priestory nestačia, ustavične musíme stavať nové budovy. A ty, Udalov, si sa zúčastnil na osídľovaní ďalšieho domu spánku. Rozvoj vedy sa musel nevyhnutne spomaliť a počet obyvateľstva rastie, takže keby sme hneď chceli zobudiť všetkých našich spiacich, nemali by sa kam podieť.

— To je bieda, — povedal Udalov.

— Boh' sme nútení zrieknuť sa mnohých umení, ba aj hudby. Pracujeme bez dovolenky a voľných dní, strážime našich spiacich a zúfalo hľadáme východisko.

— A voľnú planétu, — dokončil za Gneca Udalov. Všetko pochopil.

— Áno. Vhodnú planétu s miernym podnebím a bohatou vegetáciou. Odviezli by sme ta dve miliardy schránok, vybudovali by sme domy a kozmetické ambulancie, zriadili parky a ťukbalové ihriská. Ale taká planéta nie je.

— Mohli by ste sa venovať aj rozvoju umenia a literatúry, — navrhol Udalov.

— Ale taká planéta nie je, — smutne zopakoval Gnec 18. — Hľadáme ju už niekoľko rokov, ale márne.

— Musíme ju nájsť, — povedal Udalov. — Máme pred sebou celú dovolenku.

03 DRUHÁ PLANÉTA

Pred odletom si Udalov s Gnecom preštudovali hviezdne mapy a rozhodli sa letieť do sektoru 5689-a. Bolo to dosť ďaleko, tristo svetelných rokov, skôr ako za tri dni sa ta nedostanú, zato však bolo v tejto oblasti niekoľko veľmi nádejných súhvezdí.

Prieskumníkov prišiel odprevadiť ministerský predseda. Na rozlúčku srdečne stisol Udalovovi ruku a s nádejou v hlase povedal: — Iste chápete, Kornelij Ivanovič…

— Chápem, — odpovedal Udalov. — Budem sa usilovať, aby som nesklamal vašu dôveru.

Gneca 18 hneď rozbolel žalúdok, cítil sa mizerne a skoro celý čas ležal a rozmýšľal. Udalov pripravoval jedlo, upratoval kozmickú loď, a keď mal chvíľu voľného času, obdivoval hviezdy, planéty, kométy a meteory, ktoré sa mihali za okienkom. Obraz hviezdneho sveta ho nevýslovne nadchýnal. Dovolenka sa začala výborne. Škoda, že Maxim dostal mumps, rád by ho bol vzal so sebou. Mal by zážitky na celý život, mohol by ich rozprávať spolužiakom.

Na tretí deň podvečer Gnec 18 povedal: — Pristávaj, Kornelij.

Udalov prešiel k riadiacemu pultu a začal znižovať rýchlosť. Už sa naučil riadiť a pristál majstrovsky hladko. Už pri podlietaní bolo vidno, že natrafili na mierumilovnú zelenú planétu, väčšinou porastenú kríkmi a úplne obrobenú. Zhora nespozorovali ani mestá, ani dediny, ani ľudí. Pristáli na brehu rieky. Za riekou sa začínal nízky les, v ktorom štebotali večerné vtáky a ručali zvieratá.

— Hurá! — zvolal Gnec 18, keď si po pristátí vydýchol. — Presne to, čo potrebujeme. Podnebie, rastlinstvo a nijaká civilizácia.

— Počkaj, — schladil ho opatrný Udalov. — Ráno sadneme do člna a obzrieme si ju.

Keby si na Zemi pristál na hornom toku Amazonky, tiež by si si myslel, že Zem je neobývaná. Minulý rok som sa raz vybral ešte za tmy na podpňovky. Prídem ta, les prázdny a huby vyzbierané. Predbehli ma tí, čo prišli ešte v noci.

— Máš pravdu, — súhlasil Gnec 18.

— Keď som pristál v lese pri Veľkom Gusliari, tiež som si myslel, že Zem nie je obývaná. A potom som začul elektrickú pílu a bol som sklamaný. A kozmonauti sa uložili na noc. Zobudili sa do sviežeho jasného rána. Na nebi už žiarilo slnko, keď sa Udalov s Gnecom vybrali na prieskum. Preleteli ponad rieku. Potom sa dlho vznášali nad vyľudneným lesom, a keď prileteli nad pole, porastené riedkymi kríkmi, Gnec povedal: — Už sa mi akosi nechce lietať. Poďme ďalej pešo.

Vzali si blastery, keby ich napadli divé zvieratá, a zapli v člne autopilota.

Šli pešo a čln letel nad nimi, čo bolo veľmi pohodlné, lebo začalo byť tak horúco, že im hrozil úpal, ale pod člnom bol vždy príjemný chládok. Udalov nazbieral kyticu voňavých kvetov a chcel tie najkrajšie z nich vylisovať, lebo syn dostal na leto od učiteľky za úlohu urobiť si herbár. Kráčali asi dve hodiny. Potom Gnec povedal: — Tak teraz si sa už presvedčil, že tu niet ľudí?

— Nie, — povedal Udalov. — Musíme byť opatrní. Ide o osud dvoch miliárd ľudí.

Ukázalo sa, že mal pravdu. Neprešli ani desať krokov, keď zbadali, že z trávy trčí hrdzavý železný kolík.

— Dôkaz civilizovaného života, — povedal Udalov presvedčivo.

— To ešte nič neznamená. Možno sem priletel niekto z inej planéty a zabudol to tu. Alebo medziplanetárni turisti. Vieš, akí sú neporiadni.

Za jeden deň urobia taký neporiadok, akoby tu žili tri roky.

— S turistami sú problémy, — súhlasil Udalov, — ale takéto veci po sebe nenechávajú.

Rozhrnul kríky a ukázal Gnecovi 18 delo s ohnutou hlavňou, porastené machom.

— Áno, — súhlasil Gnec 18. — To turisti so sebou nenosia.

— Vrátime sa? — spýtal sa Udalov. Gnec sa zamyslel a povedal: — Najprv ju preskúmajme. Čo keď všetci zahynuli?

— Ako to?

— Bojovali dovtedy, kým jeden druhého nepozabíjali.

Nasadli do člna a leteli ďalej. Čím dlhšie leteli, tým viac stôp ľudskej činnosti nachádzali. Raz obrovský kráter po bombe, potom továreň, ktorá vyletela do vzduchu, ďalej mesto zničené do základov. Ale všetko bolo také zarastené kríkmi a machom, že keby Gnec s Udalovom zámerne nehľadali tieto stopy, mohli by ich pokladať za prírodné útvary. Gnec 18 bol čoraz väčšmi presvedčený, že sa tu ľudia navzájom vykynožili, ale Udalov trval na tom, aby planétu dôkladne preskúmali. Možno všetkých niekam evakuovali.

— Evakuovali! — rozhorčoval sa Gnec 18. — A potom tam zostali sto alebo dvesto rokov a neprišlo im na um vrátiť sa! Myslíš, že sú takí hlupáci?

— Všetko je možné, — odpovedal opatrný a rozumný Udalov. Doleteli až na pól, pozreli na rovník, preleteli ponad oceány. Všade to isté. Stopy vojny a ničenia, nikde jediného živého človeka.

Udalov už bol naklonený súhlasiť s Gnecom. Naozaj sa všetci pozabíjali. Je to veľmi smutné, ale čo sa dá robiť.

— Ešte si to pre istotu preveríme, — povedal zrazu Gnec 18. — Na palube mám signalizátor rozumu, určený na takéto prípady. Zistí, či je v okolí do tisíc kilometrov rozumne mysliaci živý tvor.

Gnec vybral bielu škatuľku s anténou a nastavil ju. Hneď sa ozvalo bzuča-nie a tikanie.

— No vidíš, — povedal Udalov.

— Teraz signalizuje tvoju prítomnosť, — vyhlásil vážne Gnec 18.

— Aj moju. Musíme si vziať priľby, aby ho naše rozumy nemiatli. Založili si špeciálne prilby a pozreli na prístroj, ktorý ďalej tikal, hoci nie tak nahlas ako predtým. Sotva počuteľne. Niekde na planéte, ďaleko od nich, blikal plamienok ľudského rozumu. Gnec zosmutnel a Udalov povedal: — Najprv sa naobedujeme a potom vyhľadáme toho samotára. Ak je naozaj sám, možno nás sám poprosí: Pošlite mi sem presídlencov, nemám sa s kým porozprávať cez dlhé zimné večery.

Po obede sa vydali na cestu. Signalizátor rozumu im ukazoval smer. Nastavená anténa ich viedla k cieľu. Zostúpili na šíru, mierne zvlnenú rovinu. Niekde tu sa skrýval rozum. Bolo to zvláštne. Nikde ani stromčeka, ani kríčka, len vôňa paliny a húfy hlodavcov pri norách.

— Neklame ten tvoj prístroj? — spýtal sa Udalov.

— Keď ukazoval na teba a bzučal, vtedy neklamal, — sarkasticky poznamenal Gnec 18. — A keď ukazuje na iných, tak klame?

— Tak si teda hľadaj sám, — urazil sa Udalov. Táto planéta ho už omrzela, rád by bol pokračoval v ceste. Gnec sa dlho motal po rovine, počúval prístroj a zatúlal sa dosť ďaleko. Udalov sa opäť venoval svojmu her-báru. Zrazu sa Gnec obrátil a zakričal: — Kornelij,poď sem!

Keď k nemu Udalov prišiel, Gnec 18 stál pred kopou kameňov a kovu. Prístroj div nepukol od množstva rozumu.

— Tu bol vchod do podzemia, — povedal.

Teraz tam už nebol. Bol zasypaný, a to dosť dávno.

— To je hrozné! — zvolal citlivý Udalov. — Sú tam zamurovaní a nemôžu vyjsť von.

Chcel holými rukami rozhrnúť kamene a železá, ale na to mu sily nestačili.

— Odstúp, — povedal Gnec 18. Vybral svoj blaster a začal spaľovať prekážku smrtonosným lúčom. Čoskoro vznikla jamka a o niekoľko minút sa aj posledný kameň zmenil na rozžeravený prach a pred nimi sa vytvoril čierny otvor.

— Ideme, — povedal s úplnou samozrejmosťou Gnec 18, ktorý nerád zbytočne strácal čas. Vybral z vrecka povrazový rebrík, tenký ako pavučina a jeden koniec pripevnil k ešte žeravým kameňom.

— Vpred!

Dlho kráčali tunelom, ktorý sa zvažoval nadol. Bolo tam tma a vlhko. Zo stropu viseli neveľké stalaktity a kvapkala z nich ako z cencúľov voda. Hrdzavé čmuhy na stenách sa leskli v lúčoch svetiel. Potom zišli po šmykľavých schodoch na ďalšie poschodie, dlho krivkali po podvaloch zničenej úzkokoľajky, až sa dostali do hlbokej šachty. Museli sa do nej spustiť po skobách, zabitých do steny, a Udalov sa bál, aby nepovolili. Maličký vodopád padal cez okraj šachty, tenký prúd sa kĺzal popri nich a Udalovovi občas prskla za golier studená voda.

Zostupovali pol druha hodiny a Udalov s hrôzou myslel na to, ako sa dostanú späť. Potom zas nasledovali priechody a tunely a až po štyridsiatej štvrtej zákrute sa pred nimi zamihotalo matné svetlo.

— Už som si myslel, že ich nikdy nezachránime, — povedal Udalov.

— A si si istý, že ich treba zachraňovať? — spýtal sa Gnec 18.

Teraz kráčali po chodbe, kde bolo badať stopy života. Po stenách sa ťahali káble a drôty, izolácia, poškodená vodou, bola na niektorých miestach opravená, omotaná handrami. V kope hliny, ktorá sa zosypala z veľkej pukliny v strope, bol vyšlapaný chodníček. Keď zostúpili ešte o jedno poschodie nižšie, začuli kroky.

Oproti nim prichádzal muž v obnosenom saku a v krátkych nohaviciach urobených z dlhých. Bol bledý a ťažko dýchal. V ruke niesol ošúchaný kufrík, podobný tým, čo na Zemi nosia inštalatéri. Keď ich zbadal, nevýslovne ho to prekvapilo.

— Ako ste sa sem dostali? — spýtal sa.

— Hľadáme tunajších obyvateľov, — odpovedal Gnec 18.

— Tak musíte ísť nižšie, — povedal inštalatér. — Tu som len ja. Opravujem vedenie. Potrubie tečie, izolácia je už celkom nanič, ventily zhrdzaveli.

Povedzte tam dole, aby mi poslali tmel, izoláciu a nové potrubia.

— Spoľahni sa, — sľúbil Udalov. — Už dávno tu žijete?

— Odjakživa, — odpovedal inštalatér. — A kde by sme mali žiť?

— Hore, — povedal Udalov — Kde? — inštalatér pozeral na Udalova ako na blázna.

— Hore, — Udalov ukázal prstom.

— Tam sa nesmie ísť, — povedal inštalatér. — Je tam tma a vlhko. Nedá sa tam žiť.

— Lenže ja som nemyslel tunely, ale povrch vašej planéty, — vysvetlil Udalov. — Svieti tam slnko, rastú lesy, tečú rieky a potoky.

— Aký les? Aké slnko? Odkiaľ ste spadli?

— Práve odtiaľ, — povedal Udalov.

— To sú nebezpečné slová. Takí ako vy nemajú čo robiť na slobode.

— Poďme preč, — zamiešal sa Gnec 18, — rýchlo poďme preč.

— Správne, — súhlasil inštalatér. — Len nezabudnite na potrubie a tmel.

Zostúpili ešte o niekoľko poschodí, až sa napokon dostali do obývaných priestorov. Občas stretávali ľudí. Pohyboval sa pomaly, tváre mali bledé a smutné. V stenách chodieb boli vyhĺbené jaskyne, v ktorých títo ľudia bývali. Na križovatke dvoch tunelov zbadali muža v ligotavej, hoci už trochu obnosenej uniforme.

— Pozri, vyzerá ako policajt, — povedal Udalov. — Práve jeho potrebujeme.

— Nie ste náhodou strážnik? — spýtal sa ho Gnec 18. — Prosím vás, ako by sme sa dostali k…

— Moment, — povedal muž v uniforme, vytiahol spoza chrbta palicu a udrel po hlave starčeka, ktorý šiel okolo. — Kade to prechádzaš? — okríkol ho.

Starec poslušne vybral z vrecka mincu a odovzdal mu ju.

— Čo by ste chceli? — spýtal sa policajt.

— Potrebovali by sme sa dostať na vaše veliteľstvo, — povedal Gnec 18.

— Načo? — ešte prísnejšie sa spýtal policajt a rozháňal sa palicou ako kyvadlom.

— Chceme zistiť, či je vaša planéta volná, alebo obsadená.

— Čo? — začudoval sa policajt. — Tvoje slová sa mi akosi nepozdávajú. Hneď by som s tebou urobil poriadok, ale si príliš dobre oblečený. Počuj, nie si ty zlodej?

— Prepáčte, — ozval sa Udalov. — Hore je inštalatér a prosí, aby ste mu poslali potrubia, lebo tam tečie voda.

— Stále čosi potrebuje. Nech si poradí, ako vie, — odpovedal policajt. — A vy ste ta načo šli?

Udalov potiahol Gneca 18 za rukáv.

— No my pôjdeme ďalej, — povedal.

— Tak to teda nie, holúbkovia! — zvolal policajt. — Pôjdete so mnou. Alebo zaplatíte šesť mincí za to, že prechádzate cez ulicu na zakázanom mieste.

— A kade sa smie prechádzať? — spýtal sa Udalov.

— To viem len ja, — uškrnul sa policajt. — Nato som tu.

Policajt zdvihol palicu a odviedol ich po chodbách a schodištiach do veľkej jaskyne, kde bol policajný okrsok. Na okrsku sa dlho nezdržali. Vypočuli ich, pre istotu zmlátili palicami a škrípajúcim výťahom ich poslali nižšie, skoro do stredu planéty, do jaskyne, kde bola pracovňa Veliteľa číslo 1.

— Tak teda, — povedal Veliteľ číslo 1, keď mu vysvetlili, o čo ide, — vy nám tu bezočivo tvrdíte, že ste prišli zhora.

To je hlúposť, lebo hore niet ničoho. Nikto tam nežije. Človek nie je mucha, aby sa plazil po strope. Teraz musíme zistiť, prečo klamete.

— Neklameme! — rozhorčil na Udalov. — Počkajte, ukážem vám svoj pas. Je vystavený na inej planéte.

— Neviem, čo je to pas, — povedal Veliteľ číslo 1, — ale tu je rozhodne neplatný, lebo iných planét niet. Budeme vás musieť zavrieť do väzenia, kým sa nepriznáte, načo ste prišli, kto vás poslal zničiť naše šťastie.

— Nepotrebujeme vaše šťastie, — nevzdával sa Udalov. — Hľadali sme voľnú planétu. Zdalo sa nám, že tá vaša je neobývaná. A ukázalo sa, že ste zalezení pod zemou, ani nos nevystrčíte hore.

— Pre nás je to nevysvetliteľná záhada, — poznamenal Gnec 18.

Vtedy Veliteľ číslo 1 prikázal všetkým ostatným, aby vyšli von, zavrel dvere, nazrel pod stôl, či sa tam niekto neschoval, kývol na nich prstom a zašepkal: — Ja viem, že sa hore dá žiť. Ale ostatní to nesmú vedieť. Pred tristo rokmi zúrila na našej planéte vojna. Zachvátila celú planétu, takže všetko bolo úplne zničené. Zachránili sa len ľudia v hlbokých protileteckých krytoch. Po vojne sa na povrchu nedalo žiť. Ani chvíľu. Všetko bolo také zničené a zamorené, že aj komár po troch minútach zahynul. Tak sme sa presťahovali pod zem. Má to svoje nevýhody, ale obyvateľstvo sa dá veľmi ľahko ovládať. Tak sme všetkých presvedčili, že iný svet nie je.

A vy ste pre nás nebezpeční blázni a narušitelia pokoja. Preto musíte zvyšok svojho života stráviť vo väzení.

Keď Veliteľ číslo 1 dohovoril, zavolal stráž. Uvrhli ich do tmavej kamennej kobky a zabuchli za nimi železné dvere.

— Ale sme dopadli, — povedal nazlostený Udalov. — Čoskoro sa mi skončí dovolenka. Takto to nepôjde! Už chcel zabúchať na dvere a dovolávať sa spravodlivosti, ale Gnec 18 mu vysvetlil, že by to bolo zbytočné. Márna sláva, vnikli sem bez dovolenia, a keď si raz miestni obyvatelia myslia, že okrem ich sveta nijaký iný nejestvuje, a ak aj áno, nie je vhodný pre život, potom je jasné, že Udalov s Gnecom odnikiaľ neprišli, ale že sú miestni obyvatelia nakazení škodlivými myšlienkami.

— To nič, — odvrkol Udalov, — ja to tak nenechám.

— A čo môžeme robiť? — začudoval sa Gnec 18. — Naša cesta sa končí. Nemáme nič — ani svetlá, ani blaste-ry, nič. Všetko nám vzali. Len ma mrzí, že sme nesplnili úlohu a doma nás budú márne čakať. Odpusť mi, priateľ Kornelij.

Odpusť, že som ťa do toho zatiahol.

— Vylúčené! — odpovedal Udalov a zahľadel sa do nepreniknuteľnej tmy. — Mám doma prácu. Aj ty máš prácu. A bol by si schopný presedieť tu celý život. Hej! — zvolal a blížil sa k dverám. — Je tu niekto?

— Ja tu strážim, — odpovedal spoza dverí hlas.

— Kedy nás pustia?

— Z týchto kamenných kobiek ešte nikto živý nevyšiel, — odpovedal strážca pridusene.

— Myslel som si to, — zašepkal Gnec 18.

— Možno odtiaľto naozaj nikto nevyšiel, — povedal Udalov, — ale aj tak ti musím otvoriť oči, strážca. Počuješ ma?

— Počujem, — odpovedal strážca.

— Prišli sme zhora, — začal Udalov, — tam navrchu svieti slnko, rastie tráva a spievajú vtáky. Je tam svetlo a sucho. Planéta už zabudla na to, že kedysi na nej zúrila strašná vojna. Čaká, kedy sa na ňu ľudia vrátia. A vy sedíte pod zemou ako krtkovia.

— Hore nie je nič, — povedal strážca.

— Od detstva ti vtĺkali do hlavy, že tam nič nie je. Vaši velitelia sa boja, že len čo sa dostanete na slobodu, rozbehnete sa na všetky strany.

— Hore nič nie je, — opakoval stráž— ca. — Len prázdno a smrť. Život sa končí na dvadsiatom treťom podlaží. Nechápem, čo sledujete týmito rečami. Nie ste blázni?

— Tak prečo nás zavreli do kobky? Blázni sa dávajú do nemocnice.

— Nemáme nemocnice. Žijeme a umierame, keď príde náš čas.

— Poďte s nami hore, — povedal Udalov. — Je tam teplo, svetlo a sucho.

— Nepokúšaj sa ma obalamutiť, — odsekol strážca.

— Spievajú tam vtáky a zurčia priezračné rieky.

Strážca si smutne vzdychol.

— Znie to ako rozprávka, — povedal.

— Nič neriskuješ, — povedal Udalov. — Ak sa ti tam nebude páčiť, môžeš sa vrátiť.

— Nevymýšľaj, — povedal strážca.

— Vravíš teplo, svetlo, sucho?

— A fúka vietor, šelestia listy na stromoch. A bzučia včely, ktoré letia k úľom, a cvrlikajú kobylky.

— Neviem, čo sú to stromy, a nepoznám bzukot včiel, — povedal strážca.

— A čo keď klameš, cudzinec?

— Tak nás privedieš späť a nikdy nás odtiaľto nepustíš.

— Dobre, — povedal strážca, — ale zviažem vám ruky, aby ste ma nezabili. Nie je vylúčené, že ste blázni alebo prefíkaní zločinci.

— Pristaň, — zašepkal Gnec 18. — Pristaň na všetko.

Pookrial na duchu. Strážca im zviazal ruky a chodbami ich viedol k škrípajúcemu nákladnému výťahu.

— Tento výťah nás vyvezie na predposledné podlažie, — povedal, keď ich priviedol k hrdzavej klietke, — a tam uvidíme.

Výťah šiel nekonečne dlho. Gnec sa bál, že ich budú prenasledovať, preto domŕzal, či nemôžu ísť rýchlejšie.

— Iný výťah nemáme, — pochmúrne odpovedal strážca. Ukázalo sa, že je to zhrbený muž s bledou mľandravou tvárou.

— Teraz kade ďalej? — spýtal sa, keď sa výťah po polhodine zastavil. Očividne ľutoval, že sa dal prehovoriť, a najradšej by sa bol vrátil späť.

— Už to nie je ďaleko, — povedal Gnec 18, ktorý nepotreboval kompas, lebo mal dokonalý orientačný zmysel.

Kráčali tak rýchlo, že im strážca ledva stačil. Petrolejový lampáš sa mu pohojdával v ruke ako kyvadlo, takže sa zdalo, že tunel je plný mihotavých tieňov. Prešli šachtou, vyšli po schodoch, dostali sa do slepej uličky a museli sa vrátiť, prebehli úzkou chodbičkou, v ktorej hrdzaveli autá a motocykle, a vo chvíli, keď zadychčaný strážca povedal, že už neurobí ani krok, zbadali pred sebou malinké svetielko.

Udalov prvý dobehol k východu z podzemia a vydriapal sa hore bez pomoci rúk, ktoré mal zviazané za chrbtom.

— Sloboda! — zvolal ako džin, vypustený z fľaše. Za ním sa vyštveral Gnec 18.

— Vylez, — povedal strážcovi, ktorý stál so zatvorenými očami na dne jamy.

— Nemôžem, je tu priveľa svetla, — odpovedal strážca.

Udalov a Gnec 18 sa obrátili k sebe chrbtami a rozviazali si putá. Potom si Udalov ľahol na kraj krátera, vystrel dole ruku a pomohol strážcovi vyliezť hore.

— Pomaly otváraj oči, — povedal Udalov. — Slnko zašlo za oblaky, nie je až také ostré svetlo.

Strážca stál na kraji krátera s roztrasenými kolenami. Napokon sa osmelil, otvoril oči, žmurkal nimi a obzeral sa. Vôkol sa rozprestierala zvlnená rovina porastená trávou a palinou. V diaľke nad obzorom videl les a belasé pahorky. Nebolo to práve najkrajšie miesto na planéte, ale aj tak tu bolo milión ráz lepšie ako pod zemou. No strážca to nepochopil. Chytil sa Udalova a zastonal: — Nemôžem. Radšej umriem.

— Čo ti je? — spýtal sa Udalov.

— Priveľa miesta a priveľa svetla. Ja sa radšej vrátim. Teraz vám už verím, ale pod zemou je lepšie. A istejšie, vždy máš okolo seba steny.

A nech ho Udalov akokoľvek prehováral, aby sa rozhliadol, aby počkal, sľuboval mu, že poletia ponad lesy, strážca stále opakoval: — Nie, nie, ja som radšej pod zemou. Narodil som sa tam a chcem aj umrieť medzi štyrmi stenami.

— Nechaj ho, — povedal Gnec 18. — Každý má právo vybrať si život, aký sa mu páči.

— Človek nemá žiť pod zemou. Tam patria krtkovia a červy, — hneval sa Udalov.

Ale strážca bol neoblomný.

— Zbohom! — zvolal a skočil dole. Odtiaľ zavolal: — Iste to bol iba sen!

Pousilujem sa na všetko čo najskôr zabudnúť. Len aby som sa náhodou nepreriekol, lebo zhnijem namiesto vás vo väzení.

A strážca sa rozbehol dole do tmy, stiesnenosti a vlhkosti, na ktorú bol zvyknutý.

Keď sa Udalov a Gnec vrátili na kozmickú loď, Kornelij povedal: — Dúfam, že raz sami vyjdú von.

— To je možné, — odpovedal Gnec 18, — ale my sa nesmieme do toho miešať. Ďakujem ti, Kornelij, že si mi pomohol dostať sa z väzenia. Ideme hľadať inú planétu.

Takú, ktorá by bola naozaj úplne voľná.

04 TRETIA PLANÉTA

Na druhý deň navštívili jednu husto osídlenú a civilizovanú planétu, kde si doplnili zásoby gravitónov, kúpili suveníry a zašli do informačnej kancelárie, aby zistili, či niekde v susedstve nie je voľná planéta, akú potrebujú.

— To presne nevieme, — odpovedali im. — Aj nám by sa zišla, postavili by sme na nej chaty a turistické strediská, lebo si už nevieme poradiť s vlastnými turistami. Rozkladajú vatry, lámu stromy… Ale skúste sa pozrieť k hviezde Enperon, okolo ktorej obieha niekoľko planét. My ta nechodíme, lebo sa bojíme kozmických drakov.

— V galaxii sú aj väčšie nebezpečenstvá ako draky, — povedal Gnec. — Je tu nejaký obchod?

V obchode kúpili sud octu a rozprašovač, lebo každý kozmický cestovateľ vie, že kozmické draky neznášajú vôňu octu, a leteli na Enperon. Dá sa povedať, že mali šťastie. Jediný drak, ktorého cestou stretli, bol dosť malý. Gnecova kozmická loď sa mu nezmestila ani do jednej papule, nech sa akokoľvek usiloval, a keď Udalov rozprášil ocot, drak sa dal zbabelo na útek a stratil sa v najbližšej hmlovine.

— Aha, pozri! — zvolal Gnec, keď zazrel prvú planétu. — Aké zvláštne rastlinstvo! Zelené a svieže. Aké pestrofarebné jazerá a rieky! A nad ňou plávajú tmavosivé a zelené oblaky. Zdá sa, že tu niet ľudí.

— Nepozdáva sa mi, je príliš pestrofarebná, — povedal Udalov. — Rieky majú byť bezfarebné alebo belasé, prinajhoršom zelenkasté, ale rozhodne nie červené a žlté. Ani zelené mraky nie sú normálne. Ale čo sa dá robiť, keď sme už tu, preskúmame ju. Pristáli na brehu oranžového jazera a vyšli von. Od západu sa blížil čierny mrak. Vo vzduchu sa vznášal zápach kyslej kapusty. Z jazera vystupovali výpary.

Udalov si vzal udice a šiel k vode, chcel si trochu zarybárčiť, kým sa Gnec po pristátí spamätá. Z vysokého brehu hodil udicu. Jazero páchlo hnilobou, preto si nerobil nádeje na dobrú rybačku. Háčik sa hneď o niečo zachytil a Udalov horko- ťažko vytiahol na breh chuchvalec zhnitých vodných rastlín. Odmotal ich z háčika, nasadil naň červíka doneseného ešte zo Zeme a opäť zahodil. Tentoraz čosi zabralo. Udalov zasekol udicu a opatrne ju ťahal k sebe. Zjavila sa čierna plutva, no nebola to ryba, ale klzký červ s plutvou. Kým zhnusený Udalov ťahal červa na breh, z oranžovej vody vyskočil ďalší červ, dva razy väčší ako prvý, a zahryzol sa do Udalovovej koristi. A keď to už všetko bolo na brehu, voda sa zvlnila, vyskočil z nej tri razy väčší červ a prehltol oboch predchádzajúcich.

Udalov odhodil udicu a rozbehol sa hore brehom. Nemôžem vedieť, či ďalší červ nezožerie aj mňa, pomyslel si. Gnec 18 mu prichádzal oproti.

— Tak čo je nového? — spýtal sa a mädlil si ruky.

— V jazere sú len červy, — povedal Udalov. — Bojím sa, že zožrali všetky ryby.

— Hlúposť, — mávol rukou Gnec 18. — Vypestujeme ich. Veľmi si želal, aby bola planéta voľná.

— Radšej vyber svoj signalizátor rozumu, — povedal Udalov. Bol zachmúrený, lebo prišiel o najlepšiu udicu s japonským vlasom.

Gnec chcel práve poslúchnuť radu svojho priateľa, keď sa nad nich prihnal čierny mrak. Zotmelo sa. Spustil sa lejak smradľavý ako pomyje. Kým dobehli do kozmickej lode, boli premoknutí do nitky a pokrytí modrinami. V daždi boli skrutky, matice, konáre, ohnuté klince a všelijaké haraburdie.

— Tvoj signalizátor už ani nepotrebujeme, — povedal Udalov, keď zatváral príklop a vyťahoval si z ucha hrdzavú skrutku. — Aj bez neho je všetko úplne jasné.

— Nie som o tom presvedčený, — povedal Gnec 18, zapol ohrievač, aby uschli, a pofŕkal Udalova kolínskou vodou. — Možno sa im nechcelo žiť v takom svinstve, tak odleteli. Ale my by sme planétu dali do poriadku. Aspoň lesy sú tu zelené.

Keď prestalo pršať, vybrali sa do lesa, ale ukázalo sa, že na stromoch niet ani stopy po listoch, zato tisíce zelených vošiek ohlodávajú kôru, chrobáky a húsenice rozožierajú kmene. Stromy boli také práchnivé, že keď Udalov náhodou do jedného z nich vrazil plecom, strom spadol a rozsypal sa na prach.

— Všimni si, — povedal Udalov a striasal zo seba práchnivinu a hmyz, — že tu niet ani vtákov. O väčších zvieratách ani nehovorím. Vtom zbadali miestneho obyvateľa. Bol to neduživý trpaslík v roztrhanom plášti prehodenom cez úzke pliecka, so špinavým vrecom v ruke. A v plynovej maske. Keď ich trpaslík zbadal, chcel sa skryť v húštine, ale nohy sa mu podlomili a sadol si na zem.

— Dobrý deň, — povedal Udalov a vystrel pred seba ruky, aby ukázal, že nemá zbraň. — Vy tu žijete?

— Tomu hovoríte život? — začudoval sa trpaslík. — To je živorenie. A vy sa nebojíte?

— Čoho by sme sa mali báť? — spýtal sa Udalov.

— Ako to čoho? Chladného vzduchu, zápachu, nákazy a beznádeje. Ste cudzinci, však?

— Máš pravdu, — povedal Gnec 18. — Hľadáme voľnú planétu. Vaša planéta sa nám zhora zapáčila. Vyzerá taká pestrofarebná a opustená.

— To je pravda, — prisvedčil trpaslík.

— Pestrofarebná, to áno. Aj opustená. Poďte radšej ku mne domov, tam sa porozprávame, lebo zas budú padať krúpy. Ešte utrpíme úraz.

Kráčali za trpaslíkom, ktorý ich viedol po cestičke, posiatej hrdzavými železami, cez čierne kaluže, v ktorých sa hmýrili pijavice, okolo pustatín, zavalených smradľavými odpadkami. Udalovovi nešlo do hlavy, že to všetko nezbadal zo vzduchu. Ale potom pochopil: všetko pokrývala vrstva pestrofarebnej plesne a len zblízka bolo možné vidieť, aká pochmúrna a neradostná je táto krajina.

— Nijaké mestá sa nezachovali, — povedal trpaslík. — Každý žije sám. Pozval ich do pivnice kedysi velikánskeho hradu, ktorý bol teraz obrastený lišajníkmi a plesňou. Vo vnútri bolo mnoho komnát s klenbovými stropmi, ale smrad, ktorý sa všade šíril, bol neznesiteľný. Udalov sa veľmi začudoval, keď si trpaslík zložil plynovú masku a zhlboka sa nadýchol.

— Môžem si ju požičať? — spýtal sa Udalov a siahol po plynovej maske.

— Nech sa páči, vezmite si ju, nech vám padne na úžitok. A tu je ďalšia pre vášho priateľa, — odpovedal trpaslík a bezfarebnými perami naznačil úsmev. — Ste čudní ľudia. V lese, kde sa ťažko dýcha, lebo je tam veľa jedovatého kyslíka, ste sa zaobišli bez masiek, a tu nemôžete dýchať.

Mne býva od kyslíka zle. Zo susednej pivnice sa vyvalilo mračno sivého prachu, pohybovala sa v ňom nejasná postava a niečo hovorila.

— Manželka upratuje, — povedal trpaslík. — Je veľmi čistotná.

— Prepáčte, že sa vypytujem, — povedal Gnec 18, — ale prečo je vaša planéta taká zanedbaná? Stalo sa tu niečo?

— Planéta ako planéta, — odpovedal trpaslík. — Dá sa tu žiť. Sú aj horšie.

Napríklad tá vaša.

— Prečo si to myslíte?

— Keby bola dobrá, prečo by ste hľadali inú?

— Mýlite sa, — ozval sa Gnec 18, — naša planéta je čistá a usporiadaná. Má len jednu nevýhodu, je preľudnená.

— Cha-cha! — sarkasticky sa zasmial trpaslík a vytiahol si nohavice, ktoré sa mu vo švíkoch párali. — Klamete a pretvarujete sa.

— Radi by sme vám pomohli, — povedal Udalov. — Ale nevieme ako.

— Prečo by ste nám pomáhali? My sme spokojní.

Pomaly, slovo za slovom sa im podarilo vytiahnuť z nevľúdneho trpaslíka históriu jeho planéty. Kedysi nebola horšia ako iné. Pokrývali ju lesy, v jazerách plávali ryby, lietali vtáky a tak ďalej. Ale trpaslíci, ktorí obývali planétu, boli neuveriteľní individualisti. Nezaujímali sa o svoje okolie, a už vôbec nie o planétu. Vylovili ryby z jazier a nerozmýšľali o tom, čo bude ďalej, rúbali lesy a nestarali sa o to, či vyrastú nové. A ak jeden z nich vyhodil do rieky vrece hrdzavého železa, susedia sa ho usilovali predbehnúť a hneď ta každý vyvliekol po dve, po tri vrecia. Keď vyhynuli vtáky a zvieratá, rozmnožil sa škodlivý hmyz, ktorý beztrestne požieral ovocie a zeleninu. Namiesto toho, aby sa trpaslíci spojili, radšej pošliapali susedom posledné siatiny, nech je všetkým rovnako zle. Na poliach vyrástli džungle mohutnej buriny, ktorá sa nedala ani vytrhať, ani chemicky vykynožiť. Napokon prišiel deň, keď na celej planéte zostali len trpaslíci, krysy a poľnohospodárski škodcovia. Zo stromov opadli posledné listy, rieky zamorili dravé červy, ktoré požierali nečistoty a náhodných kúpajúcich sa. Ale ani to nikoho netrápilo. Každý trpaslík si pomaly privykal na nedostatok vzduchu, ba ešte sa aj tešil, že sused sa má horšie ako on.

— A zostalo vás na planéte ešte veľa? — spýtal sa Udalov, ktorého trpaslíkovo rozprávanie hlboko dojalo.

— To ma nezaujíma, — odpovedal trpaslík. — Čím menej, tým lepšie.

— Čo keby sme ich odtiaľto evakuovali? — rozmýšľal nahlas Gnec 18.

— Nie, je už neskoro. Už nemôžu ani dýchať normálny vzduch. A ako oživiť rastlinný a živočíšny svet, z ktorého nezostalo nič okrem vypchatých zvierat a spomienok?

— Vypchatých zvierat už niet, — povedal trpaslík. — Zjedli ich chrobáky. Dobre im tak.

Bolo vidno, že ho už hostia omrzeli a ledva čaká, kedy odídu. Ale zrazu ho osvietila myšlienka.

— Povedzte, nekúpili by ste našu planétu? Dám vám ju lacno. Za stravu. Budete ženu a mňa živiť, kým neumrieme.

— Nie, vašu planétu nikto nekúpi, — povedal Gnec 18. — Treba ju najprv dezinfikovať a začať evolúciu od začiatku, od jednobunkových živočíchov.

— Myslel som si to, — povedal trpaslík. — Niet dobrých ľudí na svete. Ak sa neponáhľate, môžete si sadnúť tam do kúta a oddýchnuť si. Ja sa naobedujem. Ale vás nenúkam, iste ste najedení.

Z oblaku prachu sa vynorila trpaslíčka. Niesla šálku s teplou vodou a tanier plesňovej kaše.

— Prečo ste sa nezložili? — spýtala sa a ukázala na plynové masky.

— Neotravuj cudzincov, — odpovedal trpaslík za hostí.

— Nenajete sa predsa len s nami? — spýtala sa trpaslíčka.

— Nechcú! — poponáhľal sa trpaslík s odpoveďou.

— Ďakujeme, — odpovedali hostia jednohlasne. — Nie sme hladní.

— Hnusí sa im, — povedal trpaslík. — To nič, aspoň nám zostane viac. Trpaslíčka si sadla k stolu a obaja rýchlo hltali kašu, zajedali ju hlinou a zapíjali vodou.

— Ako múčnik, — povedala trpaslíčka, vyhýbajúc sa pohľadom hostí, — budú palacinky z lišajníkov. Vydarili sa mi.

— Výborne, — potešil sa manžel. Udalov a Gnec potichu vyšli von, zložili si plynové masky, rozkašlali sa od štipľavého dymu, ktorý sa ako hmla vznášal nad nížinou, a rozbehli sa lesom, v ktorom sa všetko hmýrilo, ku kozmickej lodi.

— Hoci je táto planéta takmer neobývaná, — povedal Gnec, — neodporúčal by som ju ani najhoršiemu nepriateľovi.

— Ako to, že sa nespamätali skôr? — nariekal citlivý Udalov.

— Ako sa mohli spamätať, keď každý sedel sám vo svojej nore? Hoci je na tých egoistov smutný pohľad, predsa je to poučné.

— Dúfam, — povedal Udalov precítene, — že je to jediný poľutovaniahodný prípad tohto druhu v celej galaxii. Budem musieť o tom porozprávať doma. Vieš, náš riaditeľ garbiarne vo Veľkom Gusliari sa usiluje takýmto spôsobom zničiť Zem.

Utešuje ma jedine to, že naša spoločnosť proti tomu ostro protestuje, a môžeš si byť istý, že nenecháme zničiť rieku Gus.

— Áno, porozprávaj im to, — súhlasil s ním Gnec 18. — Mrzí ma, že si si kvôli mne tak pobabral dovolenku.

— Kdeže! — zvolal Udalov. — Ja som veľmi spokojný. Mohla by trvať aj dlhšie.

Toľko nových ľudí, toľko stretnutí, a všetko také poučné. Som ti veľmi vďačný, že si ma pozval.

05 ŠTVRTÁ PLANÉTA

Asi po polhodine sa priblížili k ďalšej planéte, ktorá tiež obiehala okolo hviezdy Enperon.

Udalov sa pritlačil k teleskopu a obzeral si jej kontinenty a oceány.

— Nevidím nič podozrivé, — povedal napokon a pustil Gneca k teleskopu. — Ale teraz už nedôverujem vlastným očiam.

— Ani ja, — povedal Gnec 18. — Ale možno je predsa len volná.

— Pozrel na Udalova s takou nádejou, akoby mu mohol pomôcť.

— Ťažko povedať, — ozval sa Udalov.

— Mestá tu nie sú. Ani továrne nevidno. Sem-tam sa v zeleni černejú prázdne miesta. Pôvod neznámy. Počas letu si Udalov zvykol na úspornejšie vyjadrovanie.

Pristáli a vyšli von. Všade ticho. Trochu bolo cítiť spáleninu. Široko— ďaleko sa ozývalo ťukanie. Akoby ťukal ďateľ.

— Pozrime sa ta, — navrhol Udalov. Keď prešli asi kilometer po zelenej lúke pozdĺž nízkeho lesa, vychutnávajúc večernú pohodu, Udalov sa spýtal: — Gnec, kde máš signalizátor rozumu?

— Zas som ho zabudol, — odpovedal Gnec. — Vieš, Kornelij, tak veľmi by som chcel, aby sme nijaké rozumné bytosti nenašli, že si vždy zabudnem signalizátor.

Nevieš si predstaviť, ako sa trápim pre svojich rodákov. Kým sa tu my prechádzame, oni musia bez oddychu pracovať.

— Neprechádzame sa, — namietol Udalov. — Venujeme sa prieskumu.

— Aj tak sa hanbím. Čo je to za prieskum? Keby som sa nebál pravdy, hneď by som zabehol na kozmickú loď, vzal signalizátor…

— Tak bež, — dobrácky mu povedal Udalov a usadil sa na pník.

To je krása, pomyslel si, keby u nás v Gusliari nebolo lepšie, hneď by som sa s rodinou presťahoval sem. Ale vtom si spomenul, že čoskoro môžu pokoj tohto miesta narušiť dve miliardy úplne neznámych a možno aj nespokojných ľudí.

Napriek tichu a pokoju teplého večera Udalova niečo znepokojovalo. Intuícia mu našepkávala, že tu čosi nie je v poriadku. Cítil, že ho niekto pozoruje. Zašiel ku kríkom, rozhrnul ich, ale nič tam nenašiel. Vrátil sa na pník. Čo je tu také zvláštne? Pravdaže, tichý, akoby zakliaty les. Ako keby niekto striehol na chvíľu, keď bude môcť zaútočiť. A na čom sedí? Na pníku. A prečo je v pustom lese pník, a ešte k tomu tak rovno spílený? Jeho myšlienky prerušil Gnec 18.

— Tak som sa ponáhľal, že som ho nestihol ani zapnúť, — povedal, keď prišiel celý zadychčaný. — Možno sa nám konečne pošťastilo.

Podal Udalovovi ochrannú prilbu.

— Je takmer isté, že sa nám nepošťastilo, — povedal Udalov. — Pozri! Gnec sa díval na pník, akoby neveril vlastným očiam, a povedal: — Vieš, mozu tu byt zvieratá, ktoré vedia tak rovno odhryznúť strom.

— Bobry?

— U nás sa volajú ináč.

Všetko je možné, — súhlasil Udalov, ale v duchu sa zasmial: Poznáme takých bobrov s cirkulárkou! Zapli signalizátor rozumu. Okamžite začal tikať, akoby bol v tom najväčšom obchodnom dome.

Asi signalizuje našu prítomnosť, — povedal Gnec s nádejou. — Možno sa nám pokazili prilby.

— Nie. Poďme sa pozrieť.

Ale nech sa pohybovali v akomkoľvek smere, tikanie, bzučanie a blikanie prístroja bolo neznesiteľné. Všade okolo sa to len tak hemžilo rozumom.

— Ničomu nerozumiem, — povedal Gnec 18.

— A ja si myslím, že sú tu rozumné komáre, — odpovedal Udalov a plesol sa dlaňou po krku.

— Také malé telo nemôže v sebe skrývať rozum, — poznamenal vážne Gnec 18.

— Alebo sú neviditeľní.

— Veríš v duchov?

— Nie veľmi.

— Ani ja. Neviditeľnosť je proti prírodným zákonom. Kornelij, všetko, čo sme za posledné dni spolu videli a počuli, sa dá vedecky vysvetliť. Ale neviditeľnosť — to je smiešny výmysel fantastov.

Udalov musel súhlasiť.

Vtom sa ozval prísny hlas: — Neviditeľnosť nie je výmysel. Povinnosťou každého dobrého vojaka je byť pre protivníka neviditeľným. Ruky hore! Ste zajatí.

— No prosím, — povedal Udalov. — Už druhý raz tento týždeň.

Pník sa vyvrátil a vyliezol spod neho vojak s puškou. Kríky sa zdvihli zo zeme a medzi koreňmi sa zjavili vojaci s guľometom. Kmene stromov sa otvorili ako dvere na skrini a vystúpili z nich dôstojníci a generáli. Udalov a Gnec sa museli vzdať. Priviedli ich na štáb, šikovne schovaný pod veľkým mraveniskom. Jeho jedinou nevýhodou bolo to, že zhora na nich často padali mravce a bolestivo štípali.

— Určite ste špióni, hoci na špiónov ste sa správali veľmi neobozretne, — povedal plukovník, ktorý viedol výsluch.

Hodnosti mali, samozrejme, iné, ale aby to bolo pohodlnejšie, Udalov si ich rozdelil podľa počtu a veľkosti krížikov na náplecníkoch.

— Nie sme špióni, — ohradil sa Udalov. — Sme úplne civilné osoby.

— To nie je argument, — povedal mladý poručík v maskovacej uniforme. — Nijaký špión sa hneď neprizná k svojim zločinom.

— Ticho! — zreval plukovník. — Kto vedie výsluch?

— Rozkaz, vaša excelencia! — poručík si čupol a zmenil sa na kopček hliny.

— A teraz vy! Čomu dávate prednosť: obeseniu, zastreleniu alebo doživotnému žaláru?

— Pravdu povediac, — odpovedal Udalov, — doživotný žalár sme už skúsili. Je to veľmi nepríjemné. Najlepšie bude zastrelenie.

— Prečo? — začudoval sa plukovník. — Vy nechcete žiť?

— Chceme, — odpovedal Udalov zamyslene. — Rozmyslel som si to. Vyberieme si šibenicu.

— Špión, vysvetlite to, — nariadil plukovník.

— Dúfam, že máte nekvalitné povrazy, — povedal Udalov. — A že sa roztrhnú.

— Pripraviť trojitý povraz! — rozkázal plukovník. — Osobne ho skontrolujem.

Najprv na ňom obesíme toho seržanta, čo minulý týždeň kýchol na stráži.

— Vieš, — povedal Udalov Gnecovi 18, — celá táto planéta je obsadená vojakmi.

— Čože? — spýtal sa plukovník.

— Povedal som, že táto planéta je obsadená vojakmi.

— Tak ty nie si len špión, ale aj ohovárač! Naša planéta je úplne voľná.

— Ak je naozaj voľná, — povedal Gnec 18, — to je pre nás veľký objav.

— Prečo?

— Preto, lebo veľmi súrne potrebujeme voľnú planétu. Hľadáme ju už druhý týždeň.

Nemáme kde umiestniť dve miliardy ľudí.

— A kde žijú teraz? — spýtal sa plukovník.

— Teraz sú zmrazení. Gnec 18 úprimne vyrozprával plukovníkovi o svojich ťažkostiach. Udalovovi sa táto spoveď nepozdávala. Nedôveroval plukovníkovi. Od začiatku mu bolo jasné, že pod slovom voľná si každý z nich predstavuje niečo celkom iné. Ale neprerušoval priateľa, hoci sa už rozhodol, že nedovolí previezť na planétu zmrazených obyvateľov. Nepáčilo sa mu to. — Tak, — povedal plukovník, keď si vypočul Gnecovo rozprávanie. — Zaujímavé. Porozmýšľame o tom. Teraz vás odvedú do cely a ja zvolám poradu. Podzemnou chodbou ich odviedli do zamaskovaného väzenia. Po celý čas boli v dokonale zamaskovanom meste, ktoré zhora vôbec nemohli zbadať.

Po zamaskovaných uliciach chodili v šíkoch deti vo vojenských uniformách, starenky vo vojenských uniformách a dievčatá v polovojenských uniformách. Všetci sa pritom starostlivo maskovali na kríky, stromy, kamene a iné neživé predmety.

V cele, zamaskovanej v dutine starého stromu, Gnec a Udalov dlho nepobudli.

Čoskoro ich opäť odviedli na štáb, kde ich už okrem plukovníka čakali ôsmi generáli, ktorí sa až hrbili pod ťarchou zlatých šnúr a strapcov. — Predložte doklady, — prikázal poľný maršal. Udalov ukázal svoj občiansky a Gnec výskumnícky preukaz, ale generáli nevedeli čítať ani v jednom jazyku.

obracali doklady v rukách, porovnávali fotografie s ich majitelmi a tvárili sa, že sú spokojní.

— Ak neklamete, — povedal poľný maršal, — potrebujete planétu, na ktorej by vaši zmrazení krajania mohli naozaj slobodne žiť. Tak dobre, my ich prichýlime.

Celkom ste ma nepochopili, — povedal Gnec 18. V dutine stromu ho Udalov upozornil, aby bol nanajvýš opatrný. — Potrebujeme planétu, na ktorej by neboli ľudia.

— Správne, — povedal generálporučík. — Ľudí máme málo. Pre všetkých vašich krajanov sa nájde práca. Všetkých využijeme.

— Ako ich využijete?

— Na obranu slobody. Teraz máme prímerie, dôkladne sme sa zamaskovali aj my, aj naši protivníci, tí úbohí naf úkanci a podlí zradcovia. Aj im, aj nám totiž zostalo málo vojakov a materské škôlky nám ešte nestihli vychovať dôstojnú náhradu. Rátame s každým človekom. Máme viac kanónov ako delostrelcov, viac lietadiel ako letcov, chýbajú nám robotníci v továrňach na náboje a pušný prach.

Ak nám predáte svojich krajanov, za každého vám dobre zaplatíme. Za starcov a stareny jeden náboj, za ženy celú nábojnicu a za zdravých mužov a chlapcov nám nebude ľúto dať ani pušky.

— Ale my nepotrebujeme náboje a pušky, — povedal Gnec 18.

— Hlúposť, — odsekol poľný maršal. — Chcete vyhnať cenu. Pušky a náboje potrebujú všetci. Teraz ich máme nazvyš, preto sa o ne veľkodušne podelíme s našimi spojencami.

— Nie, v nijakom prípade, — povedal Gnec 18. — Ako ste si mohli myslieť, že vám poskytneme našich ľudí ako potravu pre kanóny! Pusťte nás!

— Nie, nie, holúbkovia, — povedal poľný maršal. — Od nás nikam neodí-dete.

Budete sedieť vo väzení o chlebe a vode dovtedy, kým nepristanete na naše spravodlivé a oprávnené požiadavky.

— Nemyslite si, že sa vám to prepečie, — nahneval sa Gnec 18. — Nájdu nás a vás kruto potrestajú.

— Nenájdu, — odsekol generál. — V kamufláži sme najväčší majstri na svete.

Strávili ste u nás pol dňa a nevšimli ste si ani obyčajných brancov, ktorí sa skrývali hneď vedľa vás.

Predstavte si, akí hrdí budete o pol roka na svojich krajanov, ktorí sa stanú rovnakými majstrami“ v kamufláži.

— Nie, neprehovárajte nás, odchádzame.

— Nie sme takí naivní, — zachechtal sa generál. — Prepustíme vás, a vy hneď prebehnete k našim nepriateľom. Nemyslite si, že vám dajú viac.

— Nikam neprebehneme.

Ale generál ich už nepočúval. Obrátil sa k plukovníkovi a povedal: — Zamaskujte ich tak, aby ich ani vlastná mater nespoznala. A pripravte sa na výsluch ôsmeho stupňa. Opäť ich priviedli do bútľavého stromu. Ale tentoraz postavili do predizby kotol, v ktorom vrela smola, a na kopu nahádzali železné mučidlá. — Keby sme vydržali do tmy, potom by sme ušli, — povedal Gnec 18, ktorý si myslel, že sa od generálov dá utiecť. Ale Udalov sa na to pozeral triezvejšie.

— To sa nám nepodarí. Zostáva nám len vojnová lesť.

— Nie, to je bezcharakterné, — namietol Gnec 18. — To nedovolím. Udalov mávol rukou a rozhodol sa, že si trochu pospí. Nieje nič horšie, než sedieť a pozerať sa, ako pripravujú pre teba mučidlá.

Zobudil ho Gnec.

— Kornelij, som zhrozený, — zašepkal. — Súhlasím so všetkým, len ma zachráň.

— Čo sa stalo? — spýtal sa ospanlivo Udalov, ktorému sa snívalo, že sa už vrátil z dovolenky a rozpráva o rôznych planétach svojim susedom, ktorí mu neveria ani slovo. Nakoniec sa ukázalo, že to bol prorocký sen.

— Pozri sa von, — povedal mu Gnec. Udalov vykukol z bútľavého stromu a jeho očiam sa naskytol hrozný pohľad. Na námestí dokonale zamaskovanom sieťami a listami stromov už postavili šibenicu a škripec, porozkladali štipce, ihlice, koly a ďalšie hrozné veci. V kotle vrela smola a kat v červenej rovnošate, zamaskovaný na rozkvitnutý ružový krík, miešal smolu medenou naberačkou.

— Dobre, — povedal Udalov a pretrel si oči. — Pomôžem. Ale ty ani nemukni. Nech by si počul čokoľvek, neprotireč mi a nepochybuj o mojich priateľských úmysloch.

— Ďakujem ti, priateľ, — povedal Gnec 18.

— Neďakuj, — odpovedal Udalov. — Možno z toho nič nebude. Vykukol z bútľavého stromu a proti všetkým pravidlám maskovania zakričal: — Okamžite ma odveďte na výsluch ku generálovi!

— Tichšie! — rozčúlil sa kat, ktorý sa až roztriasol pri takom porušení kamufláže. — Nerev, lebo nás prezradíš. Dostal som príkaz podrobiť vás prvej fáze mučenia, a keď sa trochu obmäkčíte, vrátiť vás na výsluch.

— Hej! — skríkol Udalov ešte hlasnejšie. — Mám mimoriadne dôležité informácie.

Nato sa niekoľko susedných kríkov a pňov zdvihlo a zmenili sa na nižších dôstojníkov. Odviedli zajatcov na štáb bez ohľadu na hundranie a vyhrážky kata, ktorý prišiel o svoju obľúbenú prácu. Generáli sedeli za stolom, spomínali na minulé vojny a popíjali domáci alkoholický nápoj, ktorý prenikavo rozvoniaval.

— Už? — zvolal poľný maršal. — Nevidím nijaké stopy po mučení.

— Nestihli sme ani začať, a už sa vzdali, — odpovedali nižší dôstojníci.

— Skvelé. Výborná práca, — povedal poľný maršal. Mal zhovievavú náladu. — Pridáte sa k nám? — spýtal sa zajatcov a ukázal na stôl s nápojmi. Udalov rozhodne odmietol. Gnec 18 nasledoval jeho príklad.

— Som ochotný, — povedal Kornelij, — dohodnúť sa s vami na podmienkach, ale bez tohto, — ukázal na Gneca l8.

— Aha, rozkol! — potešil sa poľný maršal. Bol nadšený. — V poriadku. Môžeme tvojho kolegu hneď zlikvidovať?

Udalov dlho rozmýšľal. Gnec sa triasol a zhrozený naňho pozeral.

— Kornelij! — začal Gnec prosiť. — Vždy som ti bol priateľom.

— Keď ide o dodávky zbraní, — odpovedal chladnokrvne Udalov, — treba zabudnúť na priateľstvo a ostatné zbytočné city.

— Výborne! Mám rád otvorenosť, — povedal poľný maršal. — Odveďte toho druhého a bezpečne ho izolujte.

— Neverte mu! — kričal Gnec 18, keď ho mocní poručíci vliekli von. — Zradil ma, to znamená, že zradí aj vás! Nikdy vám nedáme našich zmrazených krajanov!

— Ale dáme, — poznamenal Udalov cynicky, len čo za dverami stíchli Gnecove výkriky. — Uznajte, kto potrebuje dve miliardy prastarých občanov? S radosťou vám ich prepustím. Pravdaže, nie za tú úbohú cenu, ktorú ste navrhli.

— Dohodneme sa, — povedal generál, zamaskovaný na záhon nezábudiek, ktorý doteraz mlčal.

— Po prvé, — povedal Udalov a prisadol si ku generálom, — nijaké náboje, ani pušky. U nás na Zemi máme zbrane, proti ktorým sú vaše pušky a náboje len smiešne detské hračky, ani porovnať sa nedajú.

— Aké zbrane? — zrúkli generáli.

— Vyložil som vám svoje karty, — uškrnul sa Udalov. — Len čo uzavrieme dohodu, dozviete sa.

— Vaše podmienky, — naliehali generáli a blýskali očami.

A tu sa ukázalo, že Udalov si ešte nestihol vymyslieť podmienky. Mraštil čelo, trápil sa, rozmýšľal, ale nič mu neprišlo na um. Generáli si mysleli, že mlčí z vypočítavosti. Zdalo sa im, že Udalov špekuluje, ako zdvihnúť cenu. Nervózne sa pozerali jeden na druhého.

— Vie to, — pošepol poľný maršal nezábudkovému generálovi. Udalov zachytil jeho šepot. To znamená, že generáli niečo skrývajú. Čo sa dá robiť, riskuje to.

— Áno, viem, — povedal rozhodne. — Nepokúšajte sa ma oklamať.

— Ale to nevie nikto. Aj my sme na to skoro zabudli.

— Dosť slabé, — odsekol Udalov. — Myslíte si, že človek, odhodlaný predať vám dve miliardy nič netušiacich živých duší a na dôvažok ešte aj tajné zbrane, je taký naivný, aby sem priletel bez predbežného prieskumu? Radšej som mal ísť k vašim nepriateľom.

Generáli poslušne prikývli. Uverili mu.

— Kde to je? — spýtal sa Udalov.

— Zakopané, — poponáhľal sa s odpoveďou poľný maršal, — a zamaskované mraveniskom.

— Výborne. Odveďte ma ta.

— A kde sú ľudia? A zbrane?

— Počujte, už vás mám dosť, — Udalov nasadil bezočivý tón. — Pre mňa je to aj tak nevýhodný obchod. Ale mám rád…

Čo mám rád? horúčkovito rozmýšľal Udalov.

— Máte rád umenie, — pomohol mu generál.

— Neskáčte mi do reči, — zahriakol ho Udalov. — Keby som nemal rád umenie, nebol by som tu.

— Ako nám môžete dokázať, že nás nechcete oklamať?

— Nijako.

— Ale my nie sme zvyknutí jednať bez záruky.

— Tak nezískate zbrane.

— Našiel som riešenie, — povedal nezábudkový generál. — Pošleme s vami pozorovateľa. Neodíde od vás ani na krok. A ak sa budete vykrúcať, guľka do chrbta, a hotovo. Udalov vôbec netúžil po guľke do chrbta, ale iné východisko nemal.

— O hodinu letím, — povedal. — Môjho kolegu so slabými nervami prosím dopraviť zviazaného na kozmickú loď.

— Vykonáme! — zvolali generáli.

— Umelecké dielo dopraviť až k rakete! A nijaké úskoky!

— Ako by sme mohli! — naľakali sa generáli. — Veď by ste nám nepriniesli tovar.

— Uhádli ste, — súhlasil Udalov a prišlo mu ľúto, že nie je taký rozhodný na Zemi. Keby vo svojej práci vedel nájsť východisko z každej situácie, jeho stavebná kancelária by bola najlepšia v okrese.

S Udalovom mal letieť nezábudkový generál. Udalov došiel do kozmickej lode zamaskovanými cestičkami a skontroloval Gneca zviazaného ako balík, ktorý ho spaľoval opovržlivým pohľadom.

Osemnásť zamaskovaných vojakov vlieklo ťažký balík neznámeho obsahu. Nezábudkový generál prešiel zo štábu do kozmickej lode tak, že sa skrýval v tráve a zavše sa aj zaryl do zeme, takže Udalov, ktorý kráčal vedľa neho, ho podchvíľou strácal z očí.

Ostatní generáli vyliezli z podzemnej chodby, aby sa rozlúčili s Udalovom, a nakoniec sa ho poľný maršal úctivo spýtal: — Prepáčte, že som taký dotieravý, ale akú máte hodnosť?

Udalov už chcel povedať pravdu, že je podporučík v zálohe, ale hneď si uvedomil, že tým by mohol všetko pokaziť, a tak odpovedal jednoducho: — Maršal tankových vojsk.

— Myslel som si to, — odpovedal poľný maršal a stisol mu ruku ako seberovnému.

Ostatní generáli mu vzdali česť.

Udalov im zamával z otvoreného vchodu. Za jeho chrbtom stál generál zamaskovaný na záhon nezábudiek a pritláčal mu pištoľ k lopatke. Planéta vyzerala tichá, pokojná a celkom neobývaná. Generáli a vojaci sa stratili v tráve a skryli do kmeňov stromov. Udalov si sadol do kapitánskeho kresla a zdvihol sa s kozmickou loďou do vzduchu.

Uplynula polhodina. Planéta sa zmenila na zelenú guľôčku. Udalov sa pobral na dolnú palubu a rozviazal Gneca 18.

— Pohŕdam vami, — povedal Gnec, ale vtom mu prišlo zle, a Udalov musel bežať po vodu, aby priviedol priateľa k vedomiu. Nezábudkový generál stál v chodbičke s namierenou pištoľou. Z uší mu trčali kvietky a na pleci rástla muchotrávka.

— Budete takto stáť ešte dlho? — spý tal sa Udalov, keď šiel okolo s pohárom vody.

— A čo mám robiť? — spýtal sa generál.

— Predovšetkým si zložte tie konáre a trávu. Nemám chuť po vás upratovať.

— Chcete povedať, že sa môžem odmaskovať? — začudoval sa generál. Ale Udalov ho nepočul. Napájal vodou Gneca 18.

— Prepáčte, maršal, — naliehal generál a zišiel za Udalovom na dolnú palubu. — Ale ako sa môžem odmaskovať, keď sa každú chvíľu môžu zjaviť nepriatelia?

— Nemôžu, — odpovedal Udalov, — nedobehnú nás.

— Naozaj?

— Naozaj. Schovajte tú pištoľ. Ešte náhodou vystrelí. Tie haraburdy si zložte v kuchyni. A trochu sa umyte. Život v lese vám na kráse nepridal. Gnec sa prebral.

— Kornelij, — povedal trpko. — Ako si ma mohol zradiť?

— Počuj, — odpovedal Udalov, — už mám toho dosť! Raz vravíš, že súhlasíš so všetkým, len aby ťa nemučili, a potom na mňa vyskakuješ.

— Ale nie za takú cenu, Kornelij, nie za takú cenu!

— Za akú? — začudoval sa Udalov.

— Zradil si mojich rodákov. Dve miliardy ľudí!

— Hej, vymenil som ich za akési umelecké dielo, ale to bola vojenská lesť.

— A prečo je na palube toto indivíduum?

— Aby držal pištoľ a vystrelil pri prvom mojom alebo tvojom podozrivom pohybe.

Gnec opäť stratil vedomie.

— Pán maršal, — ozval sa z kuchyne nezábudkový generál. — Ktorým uterákom sa môžem utrieť?

— No prosím, — zahundral Udalov, — ani len uterák si so sebou nevzal. Vezmite si belasý, — zakričal generálovi. — Ten je môj. A zajtra to nejako vyriešime. Ak potrebujete bielizeň, moja vám bude dobrá. Je v ľavej skrinke.

Skôr než Udalov stihol prebrať Gne-ca, zjavil sa vo dverách vyumývaný generál.

— Môžem vám nejako pomôcť? — spýtal sa.

— Tak je to lepšie, — povedal Udalov, keď si ho prezrel.

Pred Udalovom stál dobrácky vyzerajúci muž stredných rokov v jeho bielom tričku a čiernych trenírkach.

— Teraz budeš kriesiť Gneca 18.

Uvedom si, že je to môj priateľ, a nie zajatec. A ja nie som maršal, hovor mi Kornelij Ivanovič. Nemáme v úmysle nikoho predávať vašim mili-taristom. U nás na Zemi to nie je dovolené. Vojna už viac nebude. Ani maskovanie. Pištoľ môžeš odhodiť do šachty na odpadky. Zatiaľ ťa začlením do posádky vo funkcii palubného plavčíka.

— Ďakujem, — povedal generál a do očí sa mu nahrnuli slzy. — Neodvážil som sa ani pomyslieť, že spoznám mier a priateľstvo.

— Mier a priateľstvo, — prikývol Udalov a Gnec, ktorý sa už prebral, všetko počul a pochopil, dodal: — Kornelij, ty si naozajstný priateľ mojej planéty.

Potom šli spolu k riadiacemu pultu hľadať novú voľnú planétu. Na polceste Kornelij zastal a udrel sa po čele: — Skoro som zabudol. Čo sme to dostali od tých tvojich generálov?

— Nerobte si starosti, Kornelij Ivanovič, — povedal bývalý generál, ktorého Udalov začal volať Artur.

— Naozaj to vôbec nepotrebujú. Na našej planéte žil kedysi, keď tam ešte nezúrila všeobecná permanentná vojna, jeden veľký sochár. Vytesal zo smaragdu sochu ženy. Všetci vedia, aká je krásna a vzácna, ale posledných päťdesiat rokov bola zamaskovaná a nedávno sa radili, ako ju rozbiť na kúsky a predať nejakému klenotníkovi.

Vrátili sa do batožinového oddelenia a rozbalili sochu. Zobrazovala očarujúco krásnu ženu v životnej veľkosti, s rozpustenými vlasmi. Socha bola zelená a polopriezračná.

— Nie, — povedal Udalov, — jej miesto nie je medzi batožinou. Postavíme ju do klubovne a v ťažkých chvíľach sa budeme tešiť pohľadom na ňu. A potom ju odovzdáme múzeu alebo materskej škôlke, aby sa aj deti od malička učili poznávať krásu.

06 PIATA PLANÉTA

Piatu planétu našli až na štvrtý deň. Cestou síce stretávali všelijaké planéty, ale niektoré boli pre život nevhodné, iné boli obývané. Artur si medzitým získal všeobecnú obľubu, lebo mal dobrú povahu a výborne varil. — Kornelij Ivanovič, po celý život som chcel byť kuchárom, — priznal sa. — Ale my nepotrebujeme naozajstných kuchárov, len gebrošov do poľných kuchýň. Nerád ubližujem iným, ale od detstva ma učili, aby som bol krutý. Tak som sa s tým zmieril. Ale už to viac nemusím znášať. Na ďalšej planéte najprv nechceli pristáť, lebo zo vzduchu videli stavby. Ale už ich omrzelo lietanie, a tak napokon pristáli.

Neďaleko bolo malé mestečko, obkolesené záhradami a poľami. Na lúke sa páslo stádo kráv. Ale nikto ich neprivítal, nikto nepracoval na poli, nikto nepásol kravy. Poľným chodníčkom sa vybrali k mestu. Na poli rástla burina a nevä-dzí bolo viac ako raže. Kravy začali bučať, keď videli ľudí, akoby ich týždeň nedojili. V mestečku bolo na uliciach veľa odpadkov, z vývesných tabúľ sa odlupovala farba a autá, ktoré stáli pri chodníku, boli pokryté prachom.

Na uliciach nestretli ani jedného človeka.

— Ďalšia záhada, — povedal Udalov.

— Už som z tých záhad unavený. Obrátil sa ku Gnecovi 18: — Vzal si so sebou signalizátor rozumu?

— Vzal.

— Tak chytro zisti, kde sa skrývajú. Gnec zapol signalizátor, ale ten mlčal.

Obracali anténu na všetky strany, ale svetielko sa nezažalo. Vo vzdialenosti tisíc kilometrov sa rozum nevyskytoval.

— To je naozaj neuveriteľné, — povedal Artur, ktorý vyšiel z prázdneho obchodu.

— Musia byť neďaleko.

— Prečo si to myslíš? — spýtal sa Udalov bývalého generála.

— Preto, lebo v obchode je čerstvé maslo a uhorky. Majiteľ tam musel byť najneskôr dnes ráno. Prehľadali celé mesto, nazreli do pivníc a na povaly, ale nenašli nikoho. Keď sa začalo zmrákať, rozhodli sa, že sa vrátia na kozmickú loď a obletia celú planétu. Možno nejaké tajomné sily preniesli ľudí na druhú pologuľu. Gnec každú chvíľu zapínal signalizátor rozumu a Udalov si pomyslel, že jeho priateľ by bol celkom rád, keby všetci obyvatelia zmizli bez stopy. Planéta bola ako stvorená pre jeho krajanov.

Práve chceli vyjsť z mesta, keď sa nečakane ozvala vrava a na uliciach, v domoch, všade boli zrazu ľudia. Každý z nich si schoval do vrecka malý prístroj a začal sa venovať svojej práci. Všetci boli rozjarení, zápalisto sa jeden druhému zverovali so svojimi dojmami.

— Neopakovateľné, — bolo počuť hlasy.

— Druhej takej niet.

— Len aby sme dožili dozajtra.

— Keby som nemusela upratovať a variť večeru.

Udalov pristúpil k jednému z obyvateľov mesta, ktorí sa práve zjavili, k dôstojnému starčekovi s okuliarmi a schmatol ho za gombík: — Kde ste boli? — spýtal sa ho prísne.

— Čudák, — odpovedal starec, ani sa neprotivil. — Ak dovolíte, a vy ste boli kde?

— Ja? — začudoval sa Udalov. — Posledné dve hodiny chodím po vašom meste a čudujem sa, kde ste sa všetci prepadli.

— Posledné dve hodiny? — Starec bol zhrozený. — Chcete povedať… Obrátil sa na okoloidúcich: — Ľudia! Spoluobčania! Viete, čo títo ľudia u nás robili posledné dve hodiny?

Okolo nich sa zhŕkol dav.

— Boli tu v meste a hľadali nás.

— To nie je možné! — ozývali sa výkriky.

— Neuveriteľné!

— Asi spadli z neba!

Udalov zdvihol ruky, aby umlčal výkriky.

— Áno, — povedal, — spadli sme z neba. Presnejšie, prileteli sme z inej planéty. A vôbec ničomu tu nerozumieme.

Musím vás upozorniť, že sa nesprávate k hosťom ani trochu úctivo a namiesto toho, aby ste nám vysvetlili, kam zmizlo obyvateľstvo celej planéty, sa nám posmievate.

— Nikto sa vám neposmieva, — ozval sa tučný chlapec. — Ľutujeme vás.

— Vyjadrujeme vám úprimnú sústrasť.

— Ale prečo?

— Lebo ste neboli s nami.

— A kde ste boli?

— Budem vám to musieť vysvetliť, — povedal starec.

— Vysvetlite im to, starosta, — súhlasne zamrmlal dav.

— Neboli sme tu. Nikto tu nebol. Ani v tomto meste, ani v susednom. Ani na iných svetadieloch. Nikde. Boli sme v minulom roku.

— Áno, — prisvedčili z davu hlasy, — všetci sme boli v minulom roku.

— Viete cestovať v čase? — spýtal sa Gnec 18.

— Áno, vieme. Ale nejde o to. Pozerali sme dalekozor.

— Prečo? — Udalov si predstavil niečo ako obrovský ďalekohľad.

— Presne pred rokom v Hlavnej koncertnej sieni na našej planéte vystupovala speváčka Kavalija Čuch.

— Čuch! — precítene zopakovali všetci poslucháči.

— Veď oni nepoznajú Kavaliju Čuch, — poznamenal tučný chlapec. — Nezachveli sa pri počutí jej mena.

— Úbožiaci! — zhrozil sa starec.

— Nikdy ste nepočuli, ako spieva Kavalija Čuch?

— Nie, — povedal Udalov.

— Tak ste najnešťastnejší, ale aj najšťastnejší ľudia na svete. Zajtra môžete ísť s nami na jej koncert.

— Vystupuje každý deň? — nechápal Udalov.

— Nerozumiete? Spievala len raz, pred rokom. Potom odletela, ale jej čarovné umenie na nás zapôsobilo takým hlbokým dojmom, že na to nemôžeme zabudnúť. Na šťastie máme možnosť cestovať v čase. A tak sa už rok každý večer vraciame do toho dňa, ked spievala, a opäť ju počúvame. A najväčší šťastlivci prichádzajú každý večer do Hlavnej koncertnej siene a počúvajú ju naživo.

— Už mi je to jasné, — povedal Udalov. — Otrava umením.

— Takže vaša planéta nie je volná? — spýtal sa Gnec 18.

— Je voľná každý deň od siedmej do desiatej, — odpovedal starec.

— V tom čase tu nenájdete ani jedného človeka. Aj nemocnice a pôrodnice odchádzajú do minulosti. Keď sa vrátili na kozmickú loď, vznikol spor. Gnec 18 chcel okamžite odletieť, lebo na tejto planéte viac nemali čo robiť. Ale Udalov mu protirečil: — Koniec koncov mám dovolenku. A nezažil som nijakú zábavu. Na Zemi by som si bol aspoň zo dva razy zašiel do kina. Namiesto toho tu musím bojovať proti čiernym vojvodcom, utekať z väzení a pozerať sa na mučidlá. Je to spravodlivé?

— Ale moji krajania čakajú.

— Jeden deň ešte počkajú.

Vtom Artur nečakane chytil stranu Udalovovi: — Aj ja by som sa chcel vrátiť o rok späť a vypočuť si Kavaliju Čuch. Posledné roky som strávil v lese zamaskovaný za kvetinový záhon. Veľmi by som si chcel užiť trochu umenia.

Gnec pochopil, že je v menšine, a ustúpil. Začal čítať príručku o chladničkách, aby nezaostal vo svojom odbore.

Na druhý deň podvečer sa Udalov a Artur prezliekli, učesali a vybrali k starostovi, ktorý ich už čakal. Rozdal im vreckové stroje času a ponúkol ich, aby si sadli do pripravených kresiel. Po uliciach sa náhlili ľudia, každý chcel urýchlene ukončiť svoju prácu, aby stihol dôjsť k ďalekozoru, ktorý nebol nič iné ako najobyčajnejší farebný televízor.

— Vaše nadšenie spevom má aj svoje záporné stránky, — povedal Udalov starostovi. — Ako pracovník mestskej správy musím konštatovať, že mesto je v dosť zanedbanom stave. Láska k umeniu je, prirodzene, veľmi ušľachtilá.

Napríklad my vozíme na kozmickej lodi smaragdovú sochu v životnej veľkosti. Ale ak prekročí rozumnú mieru, tak…

— Ticho, — povedal starosta. — Už sa to začína.

Stlačili gombíky na strojčekoch času a preniesli sa o rok späť, do omnoho upravenejšieho a čistejšieho mesta. Vtom sa Udalov tak začudoval, ako už dávno nie. V izbe sedeli na stoličkách ešte jeden starosta a ešte jedna starostova žena. Starosta sa zvítal so svojím dvojníkom a pobozkal ruku svojej druhej žene.

A druhý starosta pobozkal ženu prvého starostu.

— Ja sa zbláznim, — zašepkal Artur.

— Som zocelený vojnou, videl som už všeličo, ale toto ešte nie.

— Nevšímajte si to, — povedal prvý starosta. — Ani ja som si na to najprv nemohol zvyknúť. Ale teraz si to už takmer nevšímam. Aj to som ja. Druhý starosta prikývol.

— Veď už pred rokom som sedel v tejto izbe a pozeral ďalekozor. Tak tu sedím. A o rok som si zas sadol k ďalekozoru. Preto tu sedím dva razy. Je to také nepochopiteľné?

— Aha, — povedal Udalov a už sa viac nevypytoval.

A tak tam sedeli Artur, Udalov, dvaja starostovia a ich dve ženy. Vtom sa rozsvietila veľká televízna obrazovka a o desať minút si už Udalov ani nespomenul na zvláštnosti toho večera.

Kavalija Čuch sa nevyznačovala ani pozoruhodnou krásou, ani driečnosťou. Bola to skromná žena zo súhvezdia Aldebarana. Ale ukázalo sa, že je to veľká speváčka a herečka. Jej umenie bolo také uchvacujúce, strhujúce a povznášajúce, že keď sa Udalov cez prestávku spamätal, úprimne ľutoval, že Kavaliju nepočuli jeho susedia z Veľkého Gusliara a zaťatý, racionálny Gnec 18, ktorý si v kozmickej lodi čítal príručku o chladiarenských zariadeniach, lebo obyvatelia jeho planéty pod ťarchou obrovskej zodpovednosti pred predkami pokladajú umenie za neprípustnú rozkoš.

Po koncerte Udalov tlieskal spolu s ostatnými divákmi a kričal: Opakovať! Cítil, akoby sa vznášal na mohutných vlnách hudby. A keď sa koncert skončil, zažalo sa svetlo a rozlúčili sa so starostom, ktorý ostával v minulom roku, všetci videli, že Artur má v očiach slzy.

Pred starostovým domom sa už zhŕkol dav. Všetci boli zvedaví, či sa hosťom koncert páčil. Udalov pred nich predstúpil ako prvý. Zdvihol zopäté ruky nad hlavu a povedal: — Ďakujem vám, priatelia, poskytli ste mi nezabudnuteľný zážitok.

— Len to? — obyvatelia mesta boli pobúrení. — Neostanete tu s nami, aby ste každý deň odchádzali do minulosti a opäť prežívali sladké okamihy?

— Rád by som, — povedal Udalov.

— Ale mám povinnosti. Musím nájsť voľnú planétu. Dve miliardy ľudí čakajú na moju pomoc. Okrem toho sa mi čoskoro skončí dovolenka.

— Ale ja zostanem! — zvolal Artur. — Bol som generálom na ukrutnej planéte a bol som zamaskovaný za kvetinový záhon. Ale teraz som pochopil, v čom je zmysel života. Zostanem. Všetci skríkli bravó a zatlieskali. Len Udalov zostal pokojný.

Neschvaľoval prílišné nadšenie Kavalijou Čuch. Áno, je to vynikajúca speváčka, ale život ide ďalej. Nehádal sa s Arturom, len mu povedal: — Dobre, zostaň. Ale odprevaď ma na kozmickú loď. Kým sa rozlúčime, musíme sa ešte o niečom porozprávať.

Artur ochotne súhlasil. Bol Udalovovi zaviazaný. Rýchlo prišli ku kozmickej lodi. Udalov mlčal a Artur sa vyjadroval citoslovcami: — Je… Ach… No… Veru tak… Áno-o-o!

Gnec 18 ešte vždy čítal príručku a nechtom si v nej podčiarkoval dôležité miesta.

— Tak ako? — spýtal sa. — Môžeme letieť?

— Ja ostávam, — povedal Artur. — Bolo to neopísateľné.

Gnec sa naňho udivene pozrel. Udalov sa rozohnal a z celej sily udrel Artura do brady. Artur padol ako podťatý.

— Zavri príklop! — zvolal Udalov Gnecovi. — Okamžite štartujeme. Gnec poslúchol, ale zakričal za Udalovom, ktorý sa ponáhľal k riadiacemu pultu: — Bolo to od teba veľmi necivilizované. V kultúrnej galaxii sa to nerobí.

— Ešte mi bude ďakovať, — odpovedal Udalov a dal pokyn na štart. Potom priviazal Artura ku kreslu, aby veľmi nerebeloval, keď sa preberie. Urobil s ním to, čo starovekí moreplavci s Odyseom, keď chcel skočiť do mora, zvábený spevom sirén.

— Ľudia, ktorí nerobia nič iné, len počúvajú hudbu, — poučil Gneca 18, — pomaly degenerujú. Mám obavy o osud tejto planéty. A Artur sa musí ešte veľa učiť, aby sa stal plnoprávnym členom galaxie.

Okrem toho mal Udalov s Arturom svoje plány.

07 ŠIESTA, POSLEDNÁ PLANÉTA

Keď sa Artur prebral, bolo to hrozné. Aspoň dve hodiny v kresle vyčíňal.

Nakoniec sa Udalovovi podarilo presvedčiť ho, že ak bude trvať na svojom rozhodnutí každý večer počúvať ten istý koncert, na spiatočnej ceste ho prepustí. Nato sa Artur trochu upokojil, hoci bol stále namosúrený a hovoril o znásilňovaní osobnosti, čo svedčilo o pokroku v jeho myslení. Dni vo vesmíre sa pomaly vliekli. Cestou stretávali planéty metánové, bezvzdušné, pokryté ladom aj žeravé, planéty obývané vyspelými civilizáciami aj mladými civilizáciami. Ale keď už Udalovovi zostávalo len šesť dní dovolenky a s hrôzou si uvedomil, že sa bude musieť vrátiť domov, hoci nesplnil, čo si zaumienil, zbadali ešte jednu planétu.

Vznášali sa nad ňou jasné oblaky, vrhali ľahké tiene na jazerá, rieky a borovicové háje. Nikde ani jediného mesta, ani jedinej dediny. Ako neobývaný ostrov.

— Zdá sa, že teraz je všetko, ako má byť, — povedal Udalov, keď vyšiel z kozmickej lode a usadil sa na tráve.

— Poznač si súradnice a daj sa do práce.

— Ja už tvojej intuícii neverím, — povedal Gnec 18. — Koľko planét sme navštívili, a ani jedna nebola voľná! Vybral z vrecka signalizátor rozumu a opatrne ho zapol.

Signalizátor začal tikať, svetielko zablikalo.

— Čo som vravel, — vzdychol si Gnec. — Letíme ďalej.

— Ale moja intuícia mi aj tak vraví, že ešte nie je všetko stratené, — trval na svojom Udalov.

— Pozrite, — zvolal Artur a ukázal hore. — Niekto letí. Hneď ho zostrelím.

— Takéto nápady si vyhoď z hlavy! — prísne ho napomenul Udalov. — Po— zrime ho, vyznavača čistého umenia! Hneď by strieľal.

Obrovský biely vták priletel až k nim a povedal: — Vitajte u nás.

— Dobrý deň, — odpovedal Udalov.

— Vy tu vládnete?

— Áno, — povedal vták. — Vládneme na oblohe.

— Škoda, mysleli sme si, že je to voľná planéta, — vzdychol si Udalov.

— Môj priateľ hľadá miesto, kam by mohol presťahovať svojich krajanov. Keby sme to boli vedeli, neboli by sme vás vyrušovali.

— Netrápte sa, — povedal vták. — Nemáme nič proti tomu.

— Proti čomu? — spýtal sa Gnec 18.

— Proti vašim krajanom. Načo je nám zem, keď naším živlom je obloha? Ak vaši krajania prisľúbia, že nezničia ovzdušie továrňami a príliš hlučnými lietadlami, tak súhlasíme.

— Samozrejme, že sľubujeme, — potešil sa Gnec 18. — Môže sa za nás zaručiť celá galaxia. Okrem toho máme na vysokej úrovni medicínu a chladiarenský priemysel. Ak sa živíte napríklad rybami, môžeme ich pre vás konzervovať. A keby ste potrebovali lekársku starostlivosť, omladzovanie, korektúry fyzických nedostatkov, vždy vám ochotne pomôžeme.

— Myslím, že sme mali šťastie, — povedal vták a odletel oznámiť svojim druhom dobrú novinu.

Na druhý deň ráno bola oficiálne a slávnostne uzavretá dohoda medzi vtákmi, vládcami oblohy, a budúcimi obyvateľmi zeme. Udalov si konečne vydýchol. To najdôležitejšie mali za sebou.

— Letíš rovno domov? — spýtal sa ho Gnec, keď po rozlúčke s vtákmi opúšťali atmosféru.

— Nie, — povedal Udalov. — Ostalo mi ešte zopár dní. Chcem ešte niečo dať do poriadku.

— Ale nezabudni na nezasahovanie, hlavný zákon galaxie.

— Aký si zrazu bystrý, — poznamenal Udalov.

— A ešte si myslím, — doložil Gnec, — že radšej stratím dva-tri dni a budem ti robiť spoločnosť. Koniec koncov naša planéta ti má byť za čo vďačná. Aj ja osobne. Kam vlastne chceš ísť?

— Najprv ma zavez na planétu, kde minulý rok spievala Kavalija Čuch, — pripomenul Artur.

— Aj na to dôjde, — povedal Udalov. Potom sa obrátil ku Gnecovi, objal ho a povedal: — Ďakujem ti, priateľ môj. Ďakujem, že ma neopúšťaš. Budem sa usilovať, aby som príliš nezasahoval, ale vieš, aké ťažké je zdržať sa. No keby som sa nepokúsil niečo urobiť, po celý život by ma trápilo svedomie.

— Dobre, som ti k dispozícii aj s kozmickou loďou. Rob, čo uznáš za vhodné, — povedal Gnec.

— Predovšetkým sa musím vrátiť na planétu ku generálom.

— Ty si sa zbláznil! — zvolal zhrozený Gnec. — Nemáme právo riskovať naše životy. Ak zahynieme, ako sa moji krajania dozvedia, že náš problém je vyriešený?

— Ty ta nemusíš ísť, — povedal Udalov. — Artur a ja to berieme na seba.

— Ani za svet, — vyhlásil Artur. — Ja som dezertér, obesia ma, a to nechcem, lebo teraz už mám prečo žiť.

— Hlúposť, — odsekol Kornelij Udalov. — Počúvať hudbu je zábava, možno aj pôžitok, ale naozajstnému mužovi nemôže byť pôžitok zmyslom života. Človek žije preto, aby pomáhal iným. Gnec pomáha iným, aj ja pomáham iným. A ty nechceš pomôcť nikomu. Netrápi ťa, že všetci obyvatelia tvojej planéty sedia zamaskovaní a bojujú jeden proti druhému?

— Trápi, — priznal sa Artur.

— A nechceš im pomôcť?

— Chcem, ale je to zbytočné.

— A ja ti vravím, že to nie je zbytočné.

— Tak idem s vami, Kornelij Ivanovič.

A kozmická loď zmenila kurz na zamaskovanú planétu.

08 OPÄŤ ŠTVRTÁ PLANÉTA

— Povedz, Artur, — spýtal sa Kornelij, — je medzi vami mnoho takých ako ty?

— Akých?

— Ktorých už omrzelo bojovať a maskovať sa.

— Takých je väčšina, — odpovedal Artur.

— A medzi vašimi nepriateľmi?

— Tiež.

— Výborne, myslel som si to. Dobre sa vyznáš v maskovaní?

— Skvele. Som najlepším odborníkom na maskovanie.

Nato sa Udalov obrátil ku Gnecovi: — Koľko ľudí sa zmestí na palubu našej kozmickej lode?

— Ak na krátku vzdialenosť, tak asi tridsať.

Potom Udalov oboznámil priateľov so svojím plánom. Kým prileteli k bojujúcej planéte, vyrobili niekoľko bômb s omamným plynom. Potom im Artur ukázal, kde sú hlavné štáby oboch armád. V noci sa kozmická loď spustila nad starostlivo zamaskovaný štáb, v ktorom musel Udalov stráviť niekoľko nepríjemných hodín, a hodili bombu rovno do spálne poľného maršala. Operácia sa uskutočnila v úplnej tichosti, lebo na tejto planéte nebolo lietadiel, a v noci nikto nečakal nebezpečenstvo zo vzduchu. Potom kozmická loď pristála na lúke pri štábe, druhou bombou Udalov zneškodnil stráž. Spiacich generálov a vojakov, ktorých bolo dokopy asi dvadsať, naložili na kozmickú loď do batožinového priestoru. Pred úsvitom urobili to isté aj so štábom nepriateľských vojsk. Na palube sa im zhromaždilo asi štyridsať sladko spiacich bojovníkov. Preplnená kozmická loď znova vzlietla do vesmíru a zamierila k planéte, kde zvyšky obyvateľstva živorili v podzemí.

Artur a Udalov dávali pozor, aby sa zajatci predčasne nezobudili, a v batožinovom priestore sa vznášal oblak omamného plynu.

Keď kozmická loď pristála na zvlnenej rovine porastenej palinou pred vchodom do podzemného mesta, zajatcov poprenášali jedného po druhom k vchodu tunela a pofŕkali čpavkom.

Generáli a vojaci sa nestačili čudovať. Predstavte si, že ste zaspali v bezpečnom a dobre zamaskovanom štábe a prebudíte sa bez zbraní uprostred šírej roviny vedľa nebezpečných nepriateľov. Niektorí generáli a vojaci sa pokúšali hneď zakopať do zeme, druhí sa chceli zmeniť na palinu, ale to sa im nepodarilo. Udalov a Artur, pre každý prípad vyzbrojení blastermi, im prikázali vstať.

— Zradca! — zvolal poľný maršal, keď spoznal Udalova.

— Dezertér! — skríkol generálporučík, keď s námahou spoznal v opále— nom mužovi v tričku nezábudkového generála, šéfa kamuflážneho oddelenia.

— Ani sa nepohnite! — povedal im Artur. — Prehovorí k vám sám Kor-nelij Ivanovič.

— Maršal tankových vojsk, — pripomenul poľný maršal, lebo pre generála je vždy príjemnejšie, ak nad ním zvíťazí dôstojný protivník.

— Páni generáli, priatelia vojaci, — povedal Udalov, — nepriviezli sme vás sem náhoďou. Chceme vám ukázať neradostnú budúcnosť, ktorá vás čaká. Na tejto planéte zúrila dlhé roky vojna.

— To nie je možné, — prerušil ho poľný maršal. — Tu sa niet kde maskovať.

— Predtým bolo kde. No bojovali, až kým nezničili všetko živé na celej planéte. A tak sa tí chudáci museli schovať pod zem, do protileteckého krytu. Odvtedy prešlo mnoho rokov, ale ľudia tam žijú, lebo časom zabudli, že je aj iný svet okrem podzemného. Biedne živoria ako krty a červy. Nedokážu vyliezť na jasné svetlo.Tá-to diera je jediné miesto, ktorým sa dá dostať dnu. O niekoľko rokov všetci vymrú. Taký osud čaká aj vás.

Je vám to jasné?

Generáli a vojaci boli ohromení, ale neverili mu.

— Tak to urobíme ináč, — povedal Udalov. — Tí, čo chcú, môžu ísť s Arturom a Gnecom 18 dnu. Ale buďte opatrní, aby vás nezajali. A my ostatní vás tu počkáme.

Tak aj urobili. Kým sa časť návštevníkov pod Arturovou ochranou predierala tmavými chodbami, ostatní sa bavili s Udalovom o živote na iných planétach a o aktuálnych otázkach. Udalov mal radosť, že medzi jeho poslucháčmi boli väčšinou vojaci, ktorí sa tešili, že sa nemusia maskovať a môžu sa spokojne vyhrievať na slniečku.

Kým sa výletníci vrátili z exkurzie, Udalov stihol skoro úplne zagitovať vojakov ako baltickí námorníci počas revolúcie kozákov. Vojaci sa skamarátili a už diskutovali o mierových plánoch.

Výletníci sa vrátili z podzemia zachmúrení a otrasení tým, čo videli.

— To je neuveriteľné, — povedal generálporučík, ktorý nadával Arturovi do dezertérov. — S tým treba skoncovať. Hanbíme sa za našich rozumných bratov.

— Preč s maskovaním! Nech žije mier! — zvolal jeden z vojakov, ktorí zostali s Udalovom.

— Asi máte pravdu, — odpovedal vojakovi generálporučík, ktorý by sa s ním ešte včera nebol dal ani do reči. Artur podišiel k Udalovovi a vzrušene mu zašepkal do ucha, že im zmizol poľný maršal. Skryl sa v tme a ušiel k veliteľom podzemného mesta.

— To je zle, — poznamenal Udalov, ale ovládol sa.

Generáli nasledovali príklad vojakov a zhadzovali zo seba maskovacie plášte.

Vtom si aj ostatní všimli, že chýba poľný maršal.

— Zablúdil? — spýtal sa generálporučík.

— Nie, — čestne odpovedal Udalov.

— Myslím, že ušiel. Preňho okrem vojny nič iné nemá zmysel. Preto sa chce spojiť s podzemnými militaristami.

— To nemôžeme dovoliť, — povedal jeden vojak.

— Počkajte, nejde o to, — zastavil ho Udalov. — Myslím, že som mnohých z vás presvedčil. Ale nesmieme myslieť len na seba. Podzemní obyvatelia vymrú, ak im nepomôžeme. Presvedčiť ich, aby vyšli von, nedokážeme ani podobrotky, ani pozlotky. Boja sa denného svetla a odvykli si od čerstvého vzduchu. Ale ani tamdole ich nemôžeme nechať.

— Musíme ich prinútiť vyjsť von. Násilím, — povedal generálporučík.

— Ale nás je len hŕstka, a oni majú aj políciu.

Všetci sa odmlčali.

— Napokon, — poznamenal Artur, — poľný maršal ich už iste upozornil a teraz sa pripravujú na obranu.

— Potrebujem dobrovoľníkov, — vyhlásil Udalov.

Vystúpilo desať vojakov a päť generálov.

— Výborne. Ostatní tu budú čakať na evakuantov.

— Ale čo chcete robiť? — spýtal sa generálporučík.

— Prenikneme na najnižšie podlažie a zamoríme ho veľmi smradľavým, odporným omamným plynom. Náhodou som našiel na kozmickej lodi bomby. Boli určené na odpudzovanie dravej zveri. Plyn sa bude šíriť podzemím a jeho obyvatelia budú nútení ustupovať, až kým sa nedostanú von. My pôjdeme za nimi, a ak starci alebo chorí nebudú vládať ísť sami, pomôžeme im.

Udalov otvoril kufrík a vybral z neho pripravené bomby, plynové masky pre výsadkárov a veľký balík obložených chlebíkov.

Všetci sa najedli, lebo mali pred sebou dlhú operáciu, a generálporučík povedal tak, aby ho všetci počuli: — Kornelij Ivanovič je vynikajúci stratég.

Udalov sa začervenal, ale nepovedal nič.

Operácia prebehla podľa plánu. Osem hodín museli dobrovoľníci postupovať za plynovou vlnou po tuneloch a chodbách, vystupovať z poschodia na poschodie a tlačiť pred sebou zaostávajúcich. Polícia bola dezorganizovaná a nedokázala sa postaviť na odpor. Po piatich hodinách vyšli z podzemia prví obyvatelia s očami prižmúrenými pred slabým podvečerným svetlom a omámení čerstvým vzduchom. Vojaci ich vítali a upokojovali.

Udalov vyliezol z podzemia posledný. Hnal pred sebou poľného maršala a Veliteľa číslo 1. Kládli odpor, nechceli sa vzdať, preto ich museli na noc zviazať.

A ráno na prvom zhromaždení obyvateľov oboch planét sa uzniesli, že niet cesty späť, že vojna na jednej planéte a podzemné zajatie na druhej sa zásluhou neúnavného človeka zo Zeme skončili. Len poľný maršal a Veliteľ číslo 1 sa vyjadrili, že sa nemôžu prispôsobiť novým podmienkam. Nato ich poddaní vyhlásili, že nechcú s nimi žiť.

— Dobre, — povedal Udalov. — Už viem, ako ich zamestnáme. Budeme ich prevychovávať prácou.

— Povedzte ako, Kornelij Ivanovič, — prosili ho.

— Viem o jednej planéte, — povedal Udalov. — Už dlhšie ma trápi jej osud. Jej obyvatelia sa správali veľmi nerozumne a načisto ju spustošili. Bude tam treba urobiť kus práce, kým sa ju podarí očistiť a ako-tak upraviť pre normálny život.

Na spiatočnej ceste sa chcem zastaviť v kozmickom truste čistiacich zariadení. Samozrejme, dajú nám techniku a poskytnú nejaké pracovné sily. Ale nikdy nemajú dosť ľudí. Všetci chcú byť alebo kozmonautmi, alebo lekármi, alebo spevákmi. Myslím, že pre prevýchovu generála a veliteľa bude užitočné, ak si trochu popracujú v asanačnom parku celogalaktického významu. A pritom získajú užitočnú špecializáciu.

Všetci schválili Udalovov návrh, len budúci asanační pracovníci si nechali svoj názor pre seba. V tú poslednú noc pred návratom domov Udalov nespal. Mal mnoho práce. Deti plakali, starci a starenky, nezvyknutí na svieži vzduch, stonali.

Pred úsvitom, keď vojaci a generáli balili veci a nastupovali na kozmickú loď — ponáhľali sa domov vyhlásiť mier a upratať maskovacie siete — Udalov sa náhodou zrazil s Arturom. — Tak čo? — spýtal sa. — Teba vyhodíme niekde blízko televízora?

Iste sa už nemôžeš dočkať tej sladkej chvíle.

— Kde? — nepochopil hneď Artur. — Nie, musím sa vrátiť domov. Čaká ma práca.

— Dobre, — povedal Udalov. — Zato ti sľúbim, že ak stretnem Kavaliju Čuch, pozvem ju koncertovať na tvoju planétu.

— Ďakujem ti, Kornelij Ivanovič, — povedal Artur precítene.

— A ešte niečo, — spomenul si Udalov. — Na kozmickej lodi máme vzácnu sochu.

Musíme ju vrátiť.

— V nijakom prípade! — odporoval Artur. — Je to skromný dar vzácnemu človeku a vynikajúcemu organizátorovi od obyvateľov našej planéty. Neodmietajte, Kornelij Ivanovič. Kornelij úprimne ľutoval, že to nepočujú kolegovia z mestského výboru, ktorí mu často vyčítali nedostatok organizačných schopností. A čo, pomyslel si, možno sú pre mňa pomery na Zemi príliš malé. A tieto úlohy boli akurát. V duchu sa usmial.

09 ZÁVER

Keď odviezli domov vojakov a generálov, rozlúčili sa s Arturom, Gnec 18 vysadil Udalova na medzihviezdnom kozmodróme v Silarii. Odtiaľ mala na druhý deň letieť smerom na slnečnú sústavu dopravná kozmická loď. Poletí niekoľko parsekov od Zeme a kapitán sľúbil, že Udalovovi poskytne pristávací čln. Gnec 18 sa ponáhľal s dobrými správami domov. Na rozlúčku dlho stískal Udalovovi ruku, sľuboval, že priletí, len čo bude môcť, a veľmi ľutoval, že mu nemá čo darovať na pamiatku.

Potom si odrazu spomenul.

— Vezmi si, — povedal, — iste sa ti v budúcnosti zíde. Podal Udalovovi signalizátor rozumu.

Udalov sa najprv zdráhal, nechcel si vziať takú vzácnu vec, ale napokon pristal.

Možno sa mi naozaj zíde, pomyslel si.

Objali sa. Gnec pozval Udalova, aby ho prišiel na budúcu dovolenku navštíviť a s potmehúdskym úsmevom vyjadril nádej, že Udalovovi možno niekde postavia pamätník. Potom Gnec 18 odletel a Udalov zostal sám. Do odletu mal ešte hodinu času, a tak si mohol vypiť šálku kávy a kúpiť synovi Maximovi suvenír. Maxim sa už iste vyliečil z mumpsu a Xénia sa oňho trápi, veď ktorá rybačka trvá celý mesiac? Určite žiarli a možno to už ohlásila aj na bezpečnosti.

Ale darček nestihol kúpiť. Keď kráčal okolo radu kresiel, v ktorých sedeli tranzitní cestujúci, zazdalo sa mu, že vidí známu tvár. Kde ju len videl? V zotavovni alebo v práci? Vtom si uvedomil, aké nezmyselné sú jeho úvahy. Ako sa mohol človek zo zotavovne dostať na druhý koniec galaxie?

— Chcete autogram? — spýtala sa ho jednoducho oblečená žena, keď si všimla jeho uprený pohľad.

— Už to mám! — zvolal Udalov. — Vy ste Kavalija Čuch. Len pred pár dňami som vás videl v televízii.

— Nemohli ste ma vidieť, — povedala vynikajúca speváčka. — Už tri mesiace nevystupujem.

— A čo sa vám stalo?

— Nech sa páči, prisadnite si, — povedala Kavalija a usmiala sa čarovným, ale unaveným úsmevom. — Odkiaľ pochádzate?

— Zo Zeme.

— Žiaľ, tam som nebola. Ani som o takej planéte nepočula. Viete, mám tvorivú krízu. Prestala som spievať. Áno, viem, že som výborná, že mi tlieskajú, posielajú mi kvety. Ale naozajstnú lásku k svojmu umeniu necítim.

— Chápem, — povedal Udalov. — To sa umelcom stáva. Aj u nás sa to volá tvorivá kríza. Ale nemáte pravdu, všetci vás spomínajú a vážia si vás. Kavalija Čuch smutne pokrútila hlavou.

— Neutešujte ma, milý neznámy, — povedala. — Nepresvedčíte ma, lebo vaše slová pochádzajú z dobroty vášho srdca, a nie zo skutočného stavu vecí.

— Presvedčím vás! — zvolal Udalov.

— Veľmi dobre viem, ako vás vyliečiť z melanchólie. Počúvajte, nedávno som sa dostal na jednu planétu v sektore 5689- a. Všetci obyvatelia tejto planéty vrátane starcov a detí odchádzajú každý večer do minulého roku. A viete prečo? Lebo nemôžu žiť bez vášho umenia.

Udalov neľutoval čas a podrobne jej vysvetlil, čo sa dialo na planéte omámenej jej umením. Kavalija Čuch počúvala so zatajeným dychom. Jeho rozprávanie ju tak hlboko dojalo, že sa rozplakala a trvalo hodnú chvíľu, kým sa spamätala a vyhlásila: — Okamžite, ešte dnes odložím všetko bokom a letím na tú planétu. Otvorili ste mi oči, Kornelij Ivanovič. Ako som sa mohla tak mýliť v ľuďoch? Z vďaky za váš vrúcny vzťah som ochotná spievať im dva dni a dve noci bez prestania.

— Len to nie! — zhrozil sa Udalov. — To vám nesmie zísť ani na um. Veď by sa už navždy presťahovali do minulosti. Pochopte, že tá planéta je na pokraji záhuby.

— Tak čo mám robiť?

— Musíte postupovať ináč. Navrhujem vám, aby ste postupne obišli všetky väčšie mestá a v každom z nich zaspievali na štadióne. Ale nech vám sľúbia, že prestanú chodiť do minulosti, začnú sa zaoberať každodennou prácou a budú trpezlivo čakať, kým k nim prídete osobne.

— Dobre, máte pravdu, — súhlasila Veľká speváčka.

V tej chvíli vyhlásili, že cestujúci môžu nastupovať na kozmický liner, ktorý mal odviezť Udalova domov, preto sa priateľsky rozlúčil so speváčkou, ktorá sa hneď rozbehla k pokladni, aby si vymenila letenku.

— Moment!

Udalov vytrhol lístok zo zápisníka a napísal naň Arturovu adresu. Dobehol speváčku, podal jej lístok s adresou a povedal: — Drahá Kavalija, prosím vás, ak vám zostane chvíľka času, zastavte sa na tejto planéte. Aj tam máte verných obdivovateľov. Okrem toho táto planéta práve prekonala ťažkú a dlhú vojnu a jej obyvatelia veľmi túžia po naozajstnom umení.

Speváčka pobozkala Kornelija na líce a na rozlúčku mu darovala svoju fotografiu obrovských rozmerov s dojímavým venovaním. A už o dva dni sa pristávací čln nebadane spustil v lese pri Veľkom Gusliari.

Bolo skoré daždivé ráno. Z jedlí padali studené kvapky. Z trávy vykukovali oranžové klobúčiky osikov-cov. Hneď za Udalovom spustili na trávu smaragdovú sochu a čln odletel. Udalov kráčal namáhavo. Ledva vliekol za sebou po zemi sochu. Podarilo sa mu ju dotiahnuť len do mestského parku. To nič, povedal si, to znamená, že patrí sem. Zastal pri detskom ihrisku s hojdačkami, preliezačkami a hra— dom, rozbalil vzácnu relikviu a vyteperil ju na prázdny podstavec, kde predtým stála gypsová dievčina s veslom. Socha sa ligotala v belasom úsvite ako utkaná z tropickej noci. Všetko sa skončilo. Prežil peknú, poučnú a zaujímavú dovolenku.

— Urobil som, povedal som, upozornil som, — povedal nahlas Udalov, keď si spomenul na svoje povinnosti ku galaxii. Teraz musel už len odpratať čo naj ďalej fotografiu veľkej speváčky Kavalije Čuch, aby si žena Xénia nezačala niečo namýšľať, a upozorniť syna Maxima, aby nepožičiaval deťom na dvore signalizátor rozumu na všelijaké detské lapajstvá.

Udalov sa naposledy pozrel na sochu. Usmievala sa záhadným, nadpozemským úsmevom.

— Idem domov, — povedal jej Udalov. — Do videnia.