Griada

6 Útek z Trozy

Len čo sa elipsoid dotkol vyleštenej trozskej plošiny, už ma zdrapili služobníci Kruhov mnohotvárnosti, ktorí tu na mňa čakali, a posadili ma do vajcovitého prístroja. O polhodinu prístroj vletel do lievikovitého tunelu. S pôžitkom si obzerám nezabudnuteľnú panorámu Trozy.

… Zavreli ma do trojuholníkovej miestnosti bez okien. Cez jednu stenu matne presvitá polarizované svetlo. Kde asi je Piotr Michajlovič? 2e by už nežil? Od týchto rozumárskych barbarov aby človek čakal to najhoršie.

Silný buchot prerušil moje myšlienky. Do miestnosti vletel snop ostrého svetla. Zažmúril som oči, a keď som ich otvoril, stáli predo mnou traja služobníci.

— Poď, — prehovoril ktorýsi studeným hlasom. Mlčky kráčame cez tunely.,2e by do Zelsy?…” Výťah sa zastavil pred okrúhlymi dverami. „Iste operačná sála” pomyslel som si zmätene. „Co teraz? Nečakaným úderom omráčiť sprievodcov a pokúsiť sa ujsť? Hej, ale ako ujsť z Trozy?” Služobník otvoril dvere a moje obavy sa rozplynuli: spoznal som známu biopsychologickú sálu. Pravdepodobne na mňa čakali, lebo hlavy biopsychológov v oranžovomodrých odevoch sa rýchlo otočili ku mne. Na vyvýšenom mieste sedel Jugd, Liug a ďalší traja neznámi Griáďania. Uprostred oranžovomodrých som zazrel… akademika Samojlova. Odstrčil som služobníkov, zamieril som k nemu a sadol som si vedia neho.

— Piotr Michajlovič, som rád, že vás vidím. Už som ani nedúfal, že vás nájdem živého. Co chcú s nami robiť?

Samo j lov sa tváril ustarostené. Zvraštil čelo, nepozorovane mi kývol a náhlivo mi zašepkal: — Hrozí nám vážne nebezpečie. Teraz budú rozhodovať, čo s nami.

Teba prikázali Kruhy poslať do želských baní. Už si o nich počul?

— A čo čaká vás? Samo j lov sa uškrnul: — Mňa? Za vzorné správanie ma asi použijú pre ďalšie štúdium mozgových procesov…

Biopsychológovia pozorne načúvali, o čom sa zhovárame, ale ľahostajne sa odvrátili, pretože nič nerozumeli; predmety skúmania ich zatiaľ nezaujímali.

— Ja mám toho tiež dosť, — povedal zrazu Piotr Michajlovič. — Griádsku teóriu priestoru a času v hlavných rysoch poznám. Všetok potrebný materiál mám na mikrofilmoch. — Spokojne sa pohladil po napcha tých vreckách. — Podrobnému štúdiu mikrofilmov venujem zvyšok života. Musíme rozmýšľať o návrate na Zem.

— Už je asi neskoro, Piotr Michajlovič. Teraz sa odtiaľto nedostaneme.

— Dostaneme, — povedal Samojlov pevným hlasom. — Dobre, poro zprávame sa medzi štyrmi očami. Pozri, už sa to začína…

Jugd panovačne udrel po stĺpe tenkou tyčkou. Ozval sa melodický zvuk a zavládlo úplné ticho.

— Kruhy mnohotvárnosti žiadajú prerokovať otázku prišelcov zo Zeme. Neposedný divoch menom Vektor (tak vyslovil moje meno), ako nevhodný objekt výskumu mozgovej činnosti a rušiteľ Harmonického poriadku Griády, bude neodkladne dopravený do Zelsy. Tebe, Liug, — obrátil sa k červenookému biopsychológovi, — nariaďujem vykonať na pozemšťanovi op eráciu mozgu.

Červenooký sa pokojne zaškeril a prikývol.

Ale tu prišiel neočakávaný obrat. Biospychológovia v podstate súhlasili s Jugdovým návrhom. Uzniesli sa, že mňa dopravia do Zelsy a Samojlova prevezme Mozgové oddelenie. Budú hlbšie skúmať jeho myslenie. No zrazu sa Liug obrátil na Jugda.

— Biopsychologické oddelenie žiada, aby si ešte na týždeň mohlo ponechať oboch pozemšťanov kvôli zaujímavým a sľubným pokusom, skrížiť ich s Griádoidmi a Erobsami. Súdime, že pokusy prinesú veľký osoh Poznávateľom. Bytosti, ktoré vzniknú v dôsledku pokusov, budú pôvodcami novej pracujúcej rasy. Zdedia od pozemšťanov niektoré cenné vlastnosti: chápavosť, rozhodnosť, práceschopnosť. — Pri týchto slovách spokojne pozrel na akademika. — Naši operatéri majú detský rozum a Griádoidi sú hlúpi a vzdorovití. (Usmial som sa, keď som si spomenul, ako usilovne sa deti oceánu učia v tajných školách podmorských miest.) Už nie sú schopní obsluhovať najnovšie stroje.

Biopsychológovia súhlasne zahučali, zacvakali čudnými prístrojmi a postavili sa za Liugov návrh. Jugd sa porozprával cez televízny kanál s Elcom a oznámil, že Kruhy mnohotvárnosti pokus povoľujú. Služobníci Kruhov mnohotvárnosti nás odviedli vedľa do polotmavej miestnosti. Keď sme zostali sami, Samojlov sa hlasno rozosmial: — Počul si, čo vymysleli?

Potom sa horúčkovité začal prechádzať po miestnosti.

— Co čušíš? — osopil sa zrazu na mňa. — Treba čosi podniknúť!

Musím sa priznať, že až v tejto chvíli som si uvedomil zmysel neslýchaného návrhu. Celé hodiny sme presedeli v ťažkých myšlienkach. A odrazu mi svitlo v hlave.

— Počkajte!

A vyložil som mu svoj plán na záchranu, ktorý využíval pokus Poznávateľov a využíval ho proti nim. Samojlov sa zamyslel a po chvíli ožil.

To si zle nevymyslel! To bude asi jediné východisko. Ale na čom odletíme? Neviem, kde zoberieme vajcovitý prístroj.

A načo by nám bol? — povedal som a vytiahol som spod pazuchy antigravitačný disk. Starostlivo som ho schovával pred Poznávateľmi, rovnako i rádioteleprístroj, ktorý som dostal od Džirga.

Samojlov ma tuho objal.

— To nám prišlo veľmi vhod, — vzrušene prehovoril akademik. — Ale či nás oboch unesie? Poznám technické údaje disku. Má nosnosť stošesťdesiat kilogramov. A ja vážim osemdesiatpäť a ty?

Deväťdesiat! — odvetil som skrúšene. — Keby som to bol vedel prv!

Neboj sa, — upokojoval ma Samojlov a v duchu čosi usilovne počítal.

— Spravidla každý prístroj má nejakú rezervu — teda aj disk bude mať asi väčšiu skutočnú nosnosť. Ale čo budeme rozprávať, môžeme si to overiť.

Rýchlo som pripravil disk, objal som Samojlova a stlačil som páčku prístroja. Dosť pomaly sme sa vznášali k povale.

— Tak vidíš, — poznamenal Samojlov. — Hoci ťažko, ale predsa nás unesie. A kade vlastne poletíme?

— To už nechajte na mňa.

So sprisahaneckým výzorom som vytiahol druhý predmet — rádiot eleprístroj. Samojlov ešte nevedel, o čo ide, a spýtavo na mňa pozrel.

— Načo je ti ten prístroj? — usmial sa. Neprestal som napínať akademikovu zvedavosť, zapol som aparát a vytočil som dohovorenú volaciu šifru. Na miniatúrnej obrazovke sa zjavili zelenkasté pásy. Prešla minúta, dve, tri. Odpoveď neprichádzala. Co sa prihodilo? Prečo Džirg mlčí? Už som sa začínal cítiť trápne a chystal som sa všetko obrátiť na žart, keď vtom zelenkasté pásy vybledli a na obrazovke sa objavili nejasné črty Džirgovej tváre. Stál na palube neznámeho plavidla a ustarane hľadel do takého istého rádioteleprístroj a ako ja.

Jeho tvár vyjadrovala vzrušenie a obavy: zrejme si všimol nezvyčajné prostredie, v ktorom sme boli.

— Počúvam ťa, brat, — začul som Džirgov hlas, oslabený vzdialenosťou, a uľahčené som si vydýchol.

Čo sa s tebou robí? Vyzeráš utrápený, — pokračoval.

Kde si? Čo môžem pre teba urobiť?

Niekoľkými slovami som mu rozpovedal, čo sa s nami stalo, a poprosil som ho, aby nás schoval na svojom člne. Džirg sa nezačudoval, iba povedal: Kedy a kde?

Čakaj nás v tých miestach, kde sme sa pred šiestimi dňami rozišli: na severozápad od Drazy. Pamätáš sa na ten rádiomaják? Presný príchod ti oznámim dodatočne.

Dobre, — povedal Džirg. Budem vás čakať.

Obrazovka zhasla. Samojlov s rastúcim údŕvom počúval náš rozhovor. Až teraz som si uvedomil, že som sa mu ani slovom nezmienil o svojej ceste. Rozišli sme sa celkom nečakane, v deň, keď som ho nenápadne opustil v griádskej škole. Začal som rozprávať o svojich príhodách.

— Ja to už všetko viem, — prerušil ma netrpezlivo. — Sledoval som tvoje dobrodružstvá pomocou elektrónkových hľadačov. Viara mi ukázala, do ktorej oblasti Fialového oceánu si sa vybral s Džirgom. Radšej mi povedz, aký plán úteku si vymyslel.

Akademik si vypočul môj návrh a pochybovačné pokrútil hlavou. Ale napokon uznal, že v takejto situácii by sme nič lepšieho nevyhútali.

Za pokus to stojí, — povedal, — Ale za budol si na jednu dôležitú maličkosť: podarí sa nám vkĺznuť do výstupného trozského tunela?

Do lievika? Predpokladám, že Griáďania ho otvárajú s pravidelnou presnosťou, možno každú hodinu. Musíme nájsť jeden kanál a vyčkať pri ňom, kým tunel otvoria.

Nie, nie je to tak, — namietal Samojlov. — Počuj, «čo ti poviem: v ýstupný tunel sa otvára šesťkrát denne, aj to iba špeciálnym kódom, ktorý je v Elektrónkovej centrále Trozy. Náhodou som sa ho dozvedel. Hoci Poznávatelia dosiahli vysoký stupeň vývoja, sú dosť naivní a domnievajú sa, že sme vo vývoji nevelmi predstihli operatérov z Trozy. Preto som sa v Informatóriu tešil úplnej slobode a mal som prístup ku všetkým jeho pokladom. Tento kód je v päťsto štvrtej vrstve stredného pásu Informatória. Viem to.

Ale ako ho treba použiť?

Celkom jednoducho: vysielačku máš. Do generátora založíme šifru a naladíme sa na prechodný automat, ktorý je umiestený na streche Kruhov mnohotvárnosti. Vtedy sa tunel otvorí, ale nie nadlho, dohromady len na päť minút, lebo v Elektrónkovej centrále to zistia a tunel hneď zavrú. Za týchto päť minút sa musíme dostať z Trozy von.

Jasné, — povedal som a v duchu som ešte raz ďakoval osudu, že ma opäť zviedol s Piotrom Michajlovičom.

… Prudké trhnutie prerušilo môj nepokojný spánok.

— Vstávaj, prišli po nás, — šepkal akademik. Nadvihol som hlavu: do miestnosti vstupoval Liug a dvaja neznámi služobníci Kruhov mnohotvárnosti.

— Pôjdete so mnou do Zdokonälovacieho oddelenia, — prehlásil biopsychológ bez dlhých rečí.

V Zdokonaľovacom oddelení prebehol dosť nezvyčajný rozhovor:

— Môžete sa podrobiť pokusu? — spýtal sa nás Jugd. Akademik užuž chcel vysloviť svoje rozhorčenie, ale ja som smelo odvetil: — Áno!

Samojlov na mňa začudovane pozrel, ale upokojil som ho pohľadom.

Umiestili nás v dvoch laboratórnych miestnostiach vedľa seba a kázali nám čakať. Šťastie nám žičilo: v povale laboratória bol oválny otvor, pravdepodobne kvôli vetraniu. „Koľko času nám zostáva?” premýšľal som horúčkovité, keď som si pripevňoval disk k hrudi.

— Piotr Michajlovič, poďte rýchlo sem! Je najvyšší čas!

Akademik sa kdesi zdržal.

— Co tam robíte? — zvolal som nespokojne. — Chytro!

Konečne sa Samojlov objavil vo dverách.

— Daj sem vysielačku! — povedal.

Kým ladil aparát, starostlivo som zamkol vonkajšie dvere laboratória.

— Teraz sa ma poriadne chyťte, — zašepkal som Samojlovovi.

Vzrušenie mi zovrelo hrdlo. Pevne sme sa objali a zapol som disk.

Prístroj nás lahodne a zdalo sa mi, že aj lahšie ako prvý raz, vyniesol k otvoru. Museli sme odtrhnúť niekoľko priezračných priečok, ktoré sa otáčali v otvore, aby sme mohli cezeň preliezť. Podarilo sa nám to len po veľkej námahe. Ocitli sme sa v širokom temnom komíne. Kam nás asi zavedie? Vystupovali sme stále vyššie a neraz sme sa pošmykli na jeho hladkých stenách.

Zrazu som dosť bolestivo vrazil hlavou do niečoho tvrdého. Stúpanie sa skončilo. Ukázalo sa, že tu sa kanál ohýba o štyridsaťpäť stupňov. Hneď bolo vidnejšie. Ďaleko vpredu zamihotalo svetlo.

Neočakávaná prekážka, — zahundral akademik. — Tu nám disk n epomôže.

Chytro, chytro, — poháňal som akademika, hoci som vedel, že je to zbytočné. — Štvornožky!

Vypol som disk a začal som sa plaziť ako za dávnych čias naši predkovia na bojiskách.

Chvíľu bolo v komíne počuť len akademikove nadávky; nebol zvyknutý pohybovať sa takým spôsobom. „Za koľko sa asi vrátia biopsychológovia?” bzučalo mi v hlave. „Za hodinu alebo za päť minút? Kedy sa už skončí tento prekliaty komín?” Svetlý kruh vpredu sa mi ešte stále zdal nekonečne ďaleko. Pozbieral som posledné sily a plazil som sa ešte rýchlejšie. Akademik zaostával.

— Nevzdávajte sa, Piotr Michajlovič! — povzbudzoval som ho. — P otom si oddýchneme.

Mlčal a fučal ako rušeň.

— Uf! Konečne! — vydýchol som si s velikánskym uľahčením a opatrne som vystrčil hlavu z otvoru. Srdce sa mi radostne rozbúchalo: otvor ústil práve pri úpätí budovy Kruhov mnohotvárnosti.

— Chytro, Piotr Michajlovič! — šepkal som hlasno. Akademik sa ešte plazil kdesi v tme, zo desať metrov odo mňa. Vystrel sem ruku, nahmatal som Samojlova a jedným ťahom som ho vytiahol von. Fučal od námahy a nemohol zo seba vydať ani slovo.

— Kde je automat, ktorý otvára lievik? — súril som.

— Tam… počkaj. Hneď, — a kľakol si na stupienok. Videl som, ako Samojlov zbledol, a uvedomil som si, že mu bude ťažko, keď sa ma bude musieť držať počas letu. Strhol som si disk z hrude a pripevnil som ho akademikovi. Potom som sa pre istotu priviazal k učencovi remeňom a pevne som ho objal okolo pliec. Disk nás znovu vyniesol do vzduchu.

O chvíľu sme sa vznášali vo výške najvrchnejšieho stupňa budovy.

Zrazu som si všimol, že okolo sa začalo stmievať. Vôkol blikali nespočetné svetlá. Pozrel som hore, ale cez priezračnú strechu Trozy som nevidel ani fialovú oblohu, ani jadro Galaxie. Po oblohe leteli ťažké chmúrne mračná!

— Začína sa cyklus hmiel a búrok, — poznamenal odpočinutý akademik.

,Je to dobre, či zle?” pomyslel som si.

— Tu je prechodný tunelový automat, — ukázal Samojlov na stvorhrannú skrinku z umelej hmoty.

— Pozri hore.

Stlačil gombíky prístroja a vyslal signál. V automate čosi zaštrkotalo, zabzučalo.

— Lievik! — zakričal som natešene.

Polaroidná strecha sa pomaly otvárala práve nad budovou Kruhov a postupne sa vydúvala hore do tvaru širokého kužeľa. Disk som zapol na plné obrátky. Prístroj zabzučal tenkým hlasom, ani čo by sa sťažoval na neprimerané zaťaženie, a začali sme sa špirálovite dvíhať k hrdlu lievika. S obavami som pozeral na hodinky. Od chvíle úteku prešlo 45 minút. Ktovie, či nás už začali hľadať? A keby? No aj tak sme stúpali pomaly.

— Štyri minúty! — zachrčal Samojlov. — O minútu sa tunel zavrie. Chytro! Lebo je všetkému koniec…

— Zatvára sa! — zvolal som, keď som spozoroval, že kužeľ sa pomaly začal skracovať.

Ešte kúsok! Už len chvíľku! Len čo sme prešli cez hrdlo tunela, zmenšilo sa na veľkosť svetlíka a s tichým šramotom sa zavrelo.

Nad hladkou plošinou nás privítal prudký vietor. Na šťastie nám vial do chrbta. Nepredstaviteľná horúčava, ktorej som sa tak bál, poľavila, ale bolo dusno a sparno. To boli prvé príznaky obdobia hmiel a búrok!

Znezrady som sa inštinktívne obrátil, ako keby ma čosi nutkalo, a srdce sa mi zovrelo: za nami znovu vyrástol kužeľ otvárajúceho sa tunela a na jeho okraji sa zjavila čierna bodka. Zakrátko sa premenila na malú postavu: ktosi nás prenasledoval.

— Piotr Michajlovič, naháňajú nás! — povedal som akademikovi.

Samojlov sa strhol a bez slova posunul páčku horizontálnej rýchlosti do najkrajnejšej polohy, čo badateľne zrýchlilo náš let. Niekoľko minút sa postava nezväčšovala, ale potom nás začala pomaly doháňať. Leteli sme v hustnúcom súmraku nad čiernymi lesmi 2 3 3 Griády; lenlen že sme sa nedotýkali korún stromov. Prístroj vynechával; preťaženie zrejme spôsobilo, že nejaké jemné mechanizmy prestávali pracovať. Zakrátko sa k nám prenasledovateľ natoľko priblížil, že som rozoznal jeho tvár. Bol to červenooký Liug! Ako nás len našiel? A prečo je sám? Akiste sa prvý dovtípil, kade sme ušli, a kým organizovali prenasledovanie, pustil sa za nami na vlastnú päsť. Nech, tým lepšie pre nás.

Liug čosi kričal a zúrivo mával rukami; prikazoval nám, aby sme zostali stáť. Vzdialenosť medzi nami a ním sa zmenšila na dvadsať metrov.

— Vidím rádiový maják! — skríkol odrazu Piotr Michajlovič. — Ten, o ktorom si hovoril Džirgovi.

Pozrel som sa na mapu a na kompas.

Liug prestal gestikulovať, vytiahol z vrecka akúsi dlhú paličku a namieril ňou do nás. Oslepujúco sa zablysol krátky belasý, skoro priezračný plameň a s hrôzou som videl, ako akademikovi bezvládne klesla hlava.

Zmocnila sa ma divá zúrivosť. Prudko som zabrzdil prístroj, takže Liug, ktorý náhlivo nabíjal zbraň, bezmála vrazil do nás. Vtedy som ho voľnou pravou rukou zdrapil za hrdlo a súčasne som ho kolenom kopol do brucha. Liugovi zacvakali čeľuste a počul som, ako zachrčal. Stále mocnejšie som zvieral hrdlo nepriateľa.

O minútu bol všetkému koniec. Odopäl som z hrude mŕtveho Liuga antigravitačný disk, ktorý mi lenlen že nevyletel z rúk, a Griáďanovo telo zletelo dolu ako kameň. Horkoťažko som si pripevnil Liugov aparát, uvoľnil som remeň, ktorý ma pripútaval k akademikovi, vyrovnal som rýchlosti oboch diskov a chytil som Piotra Michajlovíča za ruku. Bola studená ako ľad. Pochytilo ma zúfalstvo. Zahynul človek, s ktorým som vykonal najväčšiu cestu v dejinách Zeme, s ktorým sme objavili tento svet. Zomrel geniálny vedec, ktorý podaroval ludstvu gravitónovú raketu! A kolko ešte mohol urobiť…! Podo mnou už hučal oceán. Veža rádiového majáka zostala vpravo.

Mechanicky som hladal očami Džirgovo plavidlo, ohromený žiáTom. Súmrak už natoľko zhustol, že nebolo takmer nič vidieť. Zrazu asi polkilometra na juh vzplanuli tri oranžové svetlá. To je Džirg.

A konečne sme pri člne. Ticho som zosadol na palubu, pričom som reguloval dva prístroje naraz a opatrne som podopieral Samojlova. Džirg už utekal ku mne.

— Co sa stalo? — spýtal sa a preľaknuto si obzeral akademika.

— Liug… — vydralo sa mi z úst.

Starostlivo prezrel akademika a ukázal mi tmavú škvrnu, ktorá sa zjavila na sluche.

— Gravitačný zásah, — povedal Džirg ticho. — Nastalo okamžité ochrnutie a smrť. Zostáva už len jedna možnosť — Veľký juhozápadný ostrov.

Netušil som ešte, na čo sa Džirg spoliehal. Mlčky som mu pomohol obliecť Samojlova do chladiaceho skafandra. Iba toľko som chápal, že Džirg chce akademikovo telo uchrániť od rozkladu. Pravdepodobne nám môže pomôcť ktosi, kto býva na ostrove. Ale ako a čím? Vari možno vzkriesiť mŕtveho?

Tej noci hviezdy svietili tak matne a slabo, že by som sa podľa nich nebol vedel orientovať. Začínalo sa obdobie hmiel a búrok. Jadro Galaxie sa zatiahlo nepreniknuteľnou hmlou. Ráno bolo horúce a sparné bezvetrie, iba občas sa prihnal silný vietor. Slnko ledva presvietilo cez hmlu. Džirgova tvár bola rovnako zachmúrená ako obloha.

— Blíži sa uragán, — poznamenal. — Päť ráz som videl na Fialovom oceáne veľkú búrku; každá sa začínala takto.

Hoci bolo bezvetrie, po oceáne sa preháňali nezvyčajne vysoké vlny.

O nejakých desať minút sa Džirg šiel pozrieť na prístroje. Vrátil sa ustarostený.

— Už sa to začína. Cítiš tú pálavu?

Utrel som si spotené čelo. Za hodinu bolo dusno ešte neznesitelnejšie, bezvetrie trvalo. Obloha dostala medenočervenú farbu s fialovým odtieňom. Po strašidelnom oceáne sa valili dlhokánske ťažké vlny. Zlovestný medenofialový svit zrazu zmizol. Zotmelo sa. Džirg čosi kutil nad infrazvukovým barometrom — určoval stred uragánu, ktorý sa nezadržateľne hnal na nás odkiaľsi z temnoty.

Uragán sa prihnal o druhej hodine. More sčernelo. Hladinu čerili biele spenené vlny. Spočiatku povieval obyčajný čerstvý vetrík. Stožiar elektromagnetického prijímača bzučal. Cln zvýšil rýchlosť pod náporom vetra, ktorý sa zrazu strhol. Vietor tíchol iba na chvíľku a potom dul ešte besnejšie. Čelo lode bolo takmer neprestajne pod vodou. Spenené vlny začali zalievať palubu: gravitačné utišovače vody už nestačili na rozbesnené vlnobitie. Nespúšťal som oči z rádiového barometra, ktorý ešte vždy vytrvalo klesal.

— Stred uragánu je kdesi na východ od nás, — oznámil mi Džirg. — Ideme mu presne v ústrety. Musíme zmeniť smer. Škoda, že čln nie je upravený na podmorské plavby. Po tej príhode — mal na mysli „výbuch” hydr omobila a môj „zázračný” únik — mi dali obyčajný elektromagnetický čln. P onorili by sme sa pod hladinu, a nemuseli by sme sa báť nijakého uragánu.

Čln sa otočil a rýchlo zamieril na severozápad cez temnotu a búrku.

Po čase ma Džirg znovu oslovil: — Uragán opisuje obrovský oblúk. Ešte som ho nestihol vypočítať, ale zdá sa, že ohnisko víchrice nás doháňa. Všetko závisí od rozmerov oblúka.

Potom by bolo s nami zlenedobre! Už ani teraz sa nedá plávať: vlnobitie je prisilné. Taký uragán som ešte v živote nevidel! Pri nárazoch dosahuje rýchlosť vetra až dvesto drún za pätinu kruhu (sedemsto kilometrov za hodinu). A tie vlny! Štvrť storočia som na mori, ale čosi také vidím po prvý raz!

Po mori sa preháňali ozrutánske vlny. Medzi nimi sa otvárali fialové doliny, široké až dva kilometre. Na ich miernych svahoch, sčasti chránených od vetra, sa hmýrili celé reťaze menších vlniek s bielymi penovými čiapočkami. Ale hrebene obrovských valov nemali biele lemovanie: vietor z nich okamžite strhával penu, roznášal ju nad morom a vyhadzoval do štvťkilometrovej výšky.

Čln sa zmietal vo vlnách ako trieska. Jeho trup, vyrobený z neznámej zliatiny, začal podozrivo pukať. Horkoťažko sme sa udržali na nohách.

Pevne sme sa držali podpier pultu. Spomenul som si na akademika, ale keď som nazrel od kajuty, upokojil som sa: Džirg ma predbehol a postaral sa oňho. Akademik ležal v akejsi hojdacej sieti.

Ozrutná vlna s hukotom vrazila do boku lode. Ozval sa praskot.

Džirg zapol kormovú obrazovku. Ukázalo sa, že rezervný prijímač energie na zadnej palube sa zrútil. Čo ak sa zrúti aj hlavný?

Katastrofa sa blížila.

Zrazu som počul Džirgov začudovaný výkrik. Môj priateľ ukazoval na hlavnú obrazovku, ktorá žiarila strašidelným modrastým svetlom, úplne odlišným od obvyklého zeleného svetla. Ale veď som si dobre pamätal, že Džirg hlavnú obrazovku nezapínal! A zrazu sa na obrazovke ukázala nezabudnuteľná tvár, ktorú som nikdy predtým nevidel. Akosi nejasne pripomínala tvár sochy nad priečelím Energocentra. Krásne podlhovasté oči si nás starostlivo prezerali. Potom tvár zmizla. Bolo to ako sen. Džirg, nemý od úžasu, hľadel na mňa a ja na neho.

— Co to bolo? — zašepkal som neisto.

Džirg mlčky mykol plecami. A potom sa začali diať zázraky: vodné hory, ktoré sa s revom hrnuli na palubu, značne znížili svoj nápor. Ručička prístroja na meranie gravitačného poľa skočila na koniec stupnice a oprela sa o okraj. Silné polia neznámej energie sa zhusťovali vo veľkom okruhu okolo plavidla, ako o tom svedčil energetický oscilograf. Na obrazovke počasia sa spleť kľukatých kriviek, označujúcich ohnisko uragánu, pokryla zrazu závojom hmlistých trasľavých škvŕn. Uragán náhle stíchol. Neveril som vlastným očiam, keď som videl, ako na horizonte lenivo opadávajú posledné vlny rozohnanej búrky. Besné zavýjanie vetra prestalo. Nič sme nechápali.

Hoci na obzore bolo vidno fantastické vlny, približne v okruhu štyroch kilometrov okolo člna zavládlo úplné bezvetrie. Oceán bol hladký ako sklo. Bezveterný kruh sa premiestňoval s nami tou istou rýchlosťou ako náš elektromagnetický čln — asi tristo kilometrov za hodinu!.

— To je zázračné a nepochopiteľné! — povedal som ohromený. — Tento zvláštny prírodný úkaz sa’ iste vyskytuje iba na vašej planéte.

Ale Džirg odmietavo pokrútil hlavou.

— Za dvadsaťpäť rokov som nevidel na oceáne nič podobného. Ze by to robili termojaderné slnká južnej Griády?

A začal mi vysvetľovať teóriu atmosferických procesov na Griáde.

— Nie je vylúčené, — skočil som mu do reči, — že tento úkaz súvisí s neznámou bytosťou, ktorá sa zjavila na našej obrazovke.

Džirg mlčal a celým svojím výzorom dával najavo, že si neželá meditovať o tom, čo nepozná.

— Pozri sa na ukazovateľa kurzu! — zvolal. Zaumienil som si, že sa nebudem ničomu čudovať.

Ale nešlo to tak ľahko. Cln z akéhosi dôvodu plával na juhozápad, hoci Džirg ho naposledy nariadil na severozápad. Okrem toho pohyboval sa stále rýchlejšie. Obrovská záhadná sila ťahala plavidlo na juhozápad! Robilo to dojem, ako keby sme sa dostali do akéhosi silového koridoru. Urobil som pokus, aby som o tom presvedčil i Džirga: elektrónkovému „kormidelníkovi” som dal príkaz zmeniť kurz na východ. Čln začal prudko zahýbať na sever, ale o sekundu hľadač smeru poplašné zazvonil, zažmurkal fialovooranžovým okom a plavidlo sa automaticky obrátilo na juhozápad. Tak sme sa unavili, že sme mávli rukou na záhadnú silu, ktorá nás hnala na juhozápad, a zvyšok dňa i celú noc sme spali ako zabití. Aj tak sme boli proti nej bezmocní.

Prebudil ma jasný slnečný lúč, ktorý sa mi opieral rovno do tváre.

Náhlivo som vyšiel na palubu a žasol som. Oceán, pokorný a tichý, vyzeral ako stuhnuté safírové jazero. Bolo neobyčajne teplé ráno griádskych trópov.

Bol to zrejme jeden z posledných tichých dní pred nepretržitým súmrakom obdobia hmiel a búrok. Lahodný vánok sa nežne dotýkol mojej tváre. Dve míle na juh sa z vody vynárali ozrutné palmovité stromy rozľahlého ostrova.

A za palmami, na pozadí oblohy, sa týčil striebristomodrý vrch, ktorý nás ohromoval ideálnym geometrickým tvarom. Bola to guľa, ktorá rozmermi prevyšovala možno Elbrus.

— Džirg, — ozval som sa. — Poď sem! Pozri sa na túto guľu!

— Čo sa stalo? — vyšiel z kajuty s uterákom v ruke a prižmuroval oči od ostrého slnka.

Džirg chvilu sústredene pozeral na modrú gulu. Potom ticho prehovoril:

— Hej. Je taká, ako mi ju opisovala Viara. Videla ju raz, keď ju Jugd vzal na výpravu k ostrovu. Ja som sa nikdy nezatúlal do tejto časti oceánu.

Ak máme veriť prístrojom, preplávali sme od Drazy vyše desaťtisíc kilometrov!

Sila, ktorá ťahala čln, sa značne znížila. Naša rýchlosť klesla takmer na nulu. Tíško sme sa približovali k záhadnému ostrovu, ktorý často zamestnával moju predstavivosť.