Griada

7 Výbuch supernovy

Už tretí rok sme sa túlali po centrálnej oblasti Galaxie a hľadali tajomnú sústavu obežníc. Samojlov takmer ani nespával, schudol a pobledol.

So zmraštenými chlpatými, tvrdými obrvami do nekonečna vypočítaval nové a nové variácie dráh. Nedoprial elektrónkovému počítaciemu stroju ani chvíľu oddychu. No všetko bolo márne: na obrazovkách žiarili neznáme hviezdy, ktoré akoby sa nám smiali, a združovali sa do nevídaných súhvezdí.

— Minuli sme osemdesiat percent pohonných látok, — oznámil som akademikovi skleslým hlasom, keď som skontroloval integrálne krivky spotreby energie.

Piotr Michajlovič neodpovedal, iba mu hlava väčšmi ovisla a už po neviem koľký raz sa trápil hľadaním dráhy letu, ktorá by nás zaviedla do sústavy žltej hviezdy podobnej Slnku v juhovýchodnej časti Hadonosa. Samozrejme, i to platí iba v prípade, že je správna jeho hypotéza, ktorú rozpracoval ešte na Zemi…

Tri roky nás už obklopuje trblietavý kaleidoskop farebných sine, husto rozsypaných po okolitom nebi. Ako rád by som už videl láskavú zemskú oblohu! Oblohu, a nie túto dutú gulu, čiernu ako sadze, v strede ktorej ako by sme sa usídlili. Vnútorný povrch gule je posypaný blýskavými klobúčikmi hviezd, počet ktorých je nekonečne väčší ako počet hviezd, ktorý vidno zo Zeme. Aké mŕtve sa vidí byť galaktické nebo, ktorého ligotavé hviezdy sú úplne nehybné ako zlaté klince v chrámových kupolách! Neblikajú a vidieť ich nanajvýš jasne. Na niektorých miestach je temrava pozlátená alebo postriebrená — to sú hmloviny a Mliečna dráha, ktorá sa ako široký pás ťahá v obrovskom kruhu vnútri čiernej nebeskej gule. Z bočného obloka vidno žiariaci zlatý oblak — stred Galaxie.

Bolo to na zlosť, že sme nemohli vyvinúť väčšiu rýchlosť letu; no nedovolili to nezvyčajné silné polia príťažlivosti, ktoré nás obkolesovali zo všetkých strán.

Aj „dnes” ma zobudilo poplašné zosilujúce sa zavýjanie gravimetra.

Bolo isté, že astroplán vletel do neznámeho gravitačného poľa. No prečo sa to stalo tak nečakane? Prečo mlčal prístroj predtým celé hodiny, hoci mal dať signál ešte včera, súdiac podľa sily poľa, do ktorého sme vleteli? Ze by sme boli prekročili prah niečoho nedovoleného?

No nestalo sa nič takého. Ručička akcelerografu ukazovala spomalenie, rýchlosť bola stále deväťdesiattisíc kilometrov za sekundu. Prístroj ďalej zavýjal.

— Nechápem, — mykol plecami Piotr Michajlovič. — Vyzerá to, ako keby toto pole príťažlivosti ohradzoval akýsi múr, ktorý sme nečakane prerazili.

Zapol som obrazovky. Tá istá čierna dutá guľa. Ale v ľavom rohu bočného projektora sme zbadali neobvykle veľké slnko — hviezdu, ktorá k nám bola očividne bližšie než ostatné.

— Pol svetelného roka, — povedal som Samojlovovi, keď som zistil polohu tejto hviezdy. — To bude akiste vyhasnutá.

Zrazu všetky obrazovky astrotelevízora vzblkli belasofialovým svetlom podivných odtieňov. Sila lúčovej energie bola taká, že tri obrazovky razom zhasli: akiste sa v nich pokazili meniče žiarenia. Nechápavo som hľadel na strašidelné fialové chlpaté teleso. Ako keby na nás pozrel zlovestným okom dajaký tajomný obor! Hviezda bola velká ako kupola kijevského chrámu. Jej viditeľný disk bol desať ráz; väčší než Slnko, pozorované zo Zeme.

K tomu všetkému teleso sa zväčšovalo, navidomoči puchlo. Na všetky strany od neho ťahali sa mohutné plynové pásy.

— Výbuch supernovy, — konštatoval Samojlov napätým hlasom. Videl som, že je mimoriadne veľmi vzrušený.

O supernovách som vedel iba z učebníc astronavigácie, kde sa zbežne spomínali, a akademikovmu vzrušeniu som nepripisoval nijaký význam.

Časom niektorá časť hviezdy zmútnela, zaclonila sa visiacimi plynovými závojmi a zdalo sa, že hviezda na nás žmurká.

Hoci som sa neveľmi dobre vyznal v nezvyčajnej konštelácii súhvezdí, zistil som, že astroplán je na ceste k súhvezdiu Hadonosa. To bolo potešujúce: dráha sa teda neodklonila veľmi od tej, ktorú nedávno načrtol Samojlov. Znamená to azda, že je všetko v poriadku? Spýtavo som sa obrátil k vedcovi.

Prekliata hviezda! — povedal zlostne. — Zasa nám zatarasuje cestu k žltej hviezde. Musíme prejsť na veľmi nahnutú dráhu. A to zníži našu rýchlosť na slimačí krok, stratíme kopu času a energetických zdrojov, pretože okolo supernov sa v dôsledku výbuchu vytvárajú obrovské hmloviny z rozžeravenej hmoty. Merajú päť až šesť svetelných rokov.

To viem, — poznamenal som.

No to ešte nie je všetko a ani to nie je to naj hlavnejšie, — pokračoval. — Tieto rozžeravené plynové masy sa pohybujú priamo krížom cez našu dráhu rýchlosťou šesťtisíc kilometrov za sekundu.

V porovnaní s našou je to nepatrná rýchlosť.

Aleže čo? — namietol akademik ironicky. — Lenže nevieme, ako dlho sú už na ceste… A potom, zabúdaš na pole príťažlivosti (nevdojak som sa započúval do zlovestného hučania gravimetra). Ak pretnú priamočiaru trať astroplánu, nezachránia nás nijaké antigravitačné obleky. Smrť živých bytostí nastane nevyhnutne.

To znamená, že treba vyvinúť maximálnu rýchlosť tým najšialenejším tempom, až po samú hranicu dovoleného zrýchlenia. Z dráhy sa „Uránia” nemôže vychýliť: pri rýchlosti deväťdesiattisíc kilometrov za sekundu sa možno pohybovať len po línii svetelného lúča. Treba preskočiť oblasť výbuchu supernovy skôr, než nám rozžeravená hmota pretne cestu. Pomocou elektronického analyzátora som rýchlo odhadol situáciu: plynové krútňavy prejdú vzdialenosť, ktorá ich delí od nás, za dve a pol hodiny. Nesmeli sme váhať. Chytro som zapol hlavný motor.

Prešlo pol hodiny. Obrazovky sa zatiahli hmlovitým dymom, v ktorom besneli jasnomodré a bielobelasé plynové víry. Ustavične som zrýchľoval.

Gravitónový motor reval a otriasal trup „Uránie”. Nepretržite som pozoroval ručičku akcelerografu. Automat monotónne mrmlal: „Dvesto metrov za sekundu o sekundu… päťsto… deväťsto…” — Vieš si predstaviť, aké mohutné pochody prebiehajú teraz v hlbinách supernovy? — začal Piotr Mi chajlovič reč s nadšením, ktoré som už dobre poznal. Ako vidno, nič ho neznepokojovalo, ani naša prípadná smrť, ktorú iba pred chvíľou predpovedal. — Superno vy sú zvláštny druh nestálych hviezd, ktoré vybuchujú samy od seba. Vznikli v dávnej minulosti a postupne sa menia z hviezd, zložených z atómových jadier, na hviezdy neutrónové.

Ako sa to deje? Na konci svojho života hviezda „spáli” v termojadrových reakciách všetok vodík, ktorý obsahovala. V tom okamihu sa v jej vnútri vytvára teplota niekoľko miliárd stupňov a príšerný tlak niekoľko sto miliárd atmosfér! Pôsobením tlaku sa elektróny „vtláčajú” do atómových jadier a neutralizujú elektrický náboj protónov. Jadro atómu sa mení na zhluk neutrónov. Sila elektrického odporu v atómoch mizne a začína sa okamžité rozťahovanie teraz už neutrálnych atómových jadier. Hviezda sa s obrovsky rýchlou intenzitou scvrkáva a zároveň sa i búrlivo uvoľňuje príťažlivá sila.

Supernova vybuchuje s obrovskou a strašnou silou, mení sa na superjasnú, preveľkú hviezdu takých rozmerov, ako je celá naša slnečná sústava! Teplota jej povrchu dosahuje päťstotisíc stupňov — takmer stokrát viac ako je p ovrchová teplota Slnka! Nadbytok svetelného žiarenia strháva z hviezdy jej „odedzu”, to jest vonkajšie vrstvy, ktoré s obrovskou rýchlosťou odletujú preč, do vesmírneho priestoru. Zvyšky hviezdy sa rútia k jej stredu ako domček z karát a zbíjajú sa na hustotu neutrónov. Priemer hviezdy sa zmenší na desať — veru áno — iba na desať kilometrov! Zbitím matéria natoľko zhustne, že náprstok tejto hviezdnej hmoty váži sto miliónov ton!

— Nerozptyľujte sa, — upozornil som vedca. — Je načase, aby sme sa vystreli v kreslách, lebo zrýchlenie sa jednostaj zvyšuje.

„Deväťsto deväťdesiatpäť…” potvrdil hovoriaci automat.

Akademik zmĺkol a sťažka dýchal. O chvíľu sme už nemohli pohnúť ani rukami, ani nohami… Tisíc „ži”, čiže desať kilometrov za sekundu o sekundu. Tisícnásobné preťaženie! Toto bola najvyššia ochranná hranica odolnosti antigravitačného skafandra. Aj tak sme až do krajnosti zapojili gravitónová vyžarovače. Nech sa náhodou teraz pokazí antigravitačná ochrana — je s nami koniec, pretože pri takom zrýchlení váži každý z nás sedemdesiat až osemdesiat ton! Okamžite by nás rozpučila naša vlastná váha.

Bežala druhá hodina. Dlhšie nebolo možno vydržať preťaženie.

„Uránia” zvýšila za týchto stodvadsať minút rýchlosť z deväťstotisíc na stošesťdesiattisíc kilometrov za sekundu.

— Zdá sa, že sme preskočili, — povedal som si pre seba s uľahčením, keď plynové víry, cez ktoré sťa prízrak presvitalo chlpaté teleso, začali poľahky miznúť z obrazovky.

Len čo sme si vydýchli po tejto šialenej naháňačke, Samojlov znovu začal rozprávať o super nove: — Vysvetlil som ti iba jednu z teórií o procesoch, ktoré vyvolávajú ohromnú kozmickú katastrofu, to jest výbuch supernovy. Oveľa pravdepodobnejšou sa zdá rádioaktívna teória výbuchov. Zistilo sa, že sto dní po výbuchu dosahuje supernova maximálnu jasnosť, ale za päťdesiat dní stratí vyžarovaním polovicu energie. Táto zákonitosť svedčí o rádioaktívnom rozpade vo hviezdnom jadre, ktoré sa skladá z berýlia, stroncia a kalifornia, najťažšieho prvku Mendelejevovej tabuľky. Nesmierna energia, ktorá sa uvoľňuje pri výbuchu supernovy, vzniká premenou železa na kalifornium.

To ma zaujalo.

Premenou železa? Ale ako? Veď na zlúčenie ťažkých kovov sa vyžaduje neuveriteľne vysoká teplota a tlak?

Všetko to jestvuje v hlbinách supernovy. Do výbuchu je to stará hviezda, ktorá si svoje „odžila” a stratila takmer všetok vodík. Všetky ľahké prvky sa v nej už vytvorili. No hviezda — zapamätaj si túto dôležitú vec! — si zachováva pôvodné množstvo železa, ktoré sa vytvorilo ešte pri jej vzniku.

Berýlium a stroncium vyžaruje pri rádioaktívnom rozpade silný prúd neutrónov. Jadrá atómov železa dychtivo zachycujú tieto neutróny, „pohlcujú” ich a rýchlo rastú dovtedy, kým sa neutvorí kalifornium, ktorého atómové jadro obsahuje už dvesto päťdesiatštyri protónov a neutrónov. Kalifornium začína vznikať postupne, v najhlbších vrstvách supernovy. Izotop neónu sa mení na izotop sodíka, ale izotop sodíka hneď vyžaruje celý dážď rádioaktívnych častíc a mení sa na druhý izotop neónu. Ako výsledok týchto procesov sa vytvorí okolo dvesto neutrónov na jedno atómové jadro železa, čo je potrebné k „zrodeniu” kalifornia. Pri vzniku kalifornia sa vrchný obal hviezdnych hlbín zohreje na sto miliónov stupňov! Pri takejto teplote začínajú lahké atómové jadrá pohlcovať neutróny a uvoľňujú pritom nepredstaviteľné množstvá energie. Casť energie sa spotrebuje na svetelný výbuch, ktorý pozorujeme, a druhá časť sa mení na energiu rozpínavosti a dáva plynovým vírom, pred ktorými sme práve ušli, rýchlosť šesťtisíc kilometrov za sekundu…

Piotr Michajlovič, — zabedákal som, — Zľutujte sa… Veď to všetko dobre poznám!

Pred výbuchom má obal supernovy priemer stotisíc kilometrov, — pokračoval Samojlov, akoby nič nepočul. — No po výbuchu — desať kilometrov! Výbuch sa uskutoční za osemdesiat sekúnd! Vieš si predstaviť, aký účinok má uvoľnenie energie za taký krátky časový úsek?

— Viem, viem… Vedec sa uškrnul a blahosklonne povedal: — No dobre. Besedu o supernovách dokončíme inokedy.

„Uránia” opisovala zložitú krivku a malou rýchlosťou obchádzala oceán rozbúrenej žeravej hmoty, potomka supernovy. Trápilo ma pomyslenie, že obchádzaním supernovy strácame roky a roky, pretože nemôžeme vyvinúť väčšiu rýchlosť než päťtisíc kilometrov za sekundu. Ktovie, koľko času prešlo na Zemi? Univerzálnym hodinám som celkom prestal veriť po ich vyčíňaní pri nadsvetelnej rýchlosti.

Pri nasledujúcom jedle mi akademik povedal: Ale táto supernova je vedcom dobre známa; jej prvý výbuch pozorovali na Zemi ešte roku tisícšesťstoštyri.

— Povedzte, — prerušil som Samojlova, — koľko rokov sme už na ceste podľa pozemského času?

— Neviem, — znela jeho odpoveď. — A pravdu povediac, ani ma to neznepokojuje. Zem sa bezpochyby ďalej krúti a ľudstvo už iste dosiahlo veľmi vysoký stupeň civilizácie. A my sami sme mladí ako predtým.

— Dajme tomu, že nie sme už najmladší, — poznamenal som.

— Ako sa to vezme, — bodro odvrkol akademik. Jednako sa na chvíľu zamračil.

— Prežiť ešte tak tisíc rokov, — zamyslene povedal Piotr Michajlovič. — Všetky by som ich využil na výskum vlastností hmoty.

A túlali by ste sa Vesmírom bez vlasti, bez blízkeho človeka, posadnutý mániou poznávania?

Nie. Postaral by som sa, aby som si našiel blízkeho človeka. A pri dlhom odlúčení, ako je dajme tomu teraz naše, nechal by som ho večne mladého v anabióznej vani…

Pred očami sa mi zjavila Lida ako živá!

— … ale ty si zabudol na túto nádhernú možnosť novej vedy! Druhí sa museli podujať na ťažkú úlohu, aby dostali Lidu do Panteónu nesmrteľnosti. Ak sa vrátiš, na Zem o milión rokov, aj tak sa jej vek nebude veľmi líšiť od tvojho… No, no, len ma od veľkej vďačnosti nezadus!

No ja som akademika neposlúchol a začal som tancovať po salóne.

Samojlov pozeral na mňa s veselou zvedavosťou.

— Drahý Piotr Michajlovič! Prinavrátili ste ma novému životu.

Zamračil sa: — Vyhýbaj sa kvetnatým rečiam. Už Turgenev pred tým vystríhal našich predkov.

Zastal som, aby som niečo namietol, ale potom som iba kývol rukou a znovu začal nadskakovať.

— Zaľúbený človek je zvláštny tvor… — zadumano povedal akademik a pozeral na mňa.

Potom som niekoľko hodín presedel pred Lidiným portrétom. Milý Piotr Michajlovič! Ako sa mu zavďačiť za túto láskavosť? Ešte jasnejšie sa predo mnou zjavila veľkorysosť akademikovej duše, hoci on sám sa zdal na pohľad taký suchý.

Anabiózne vane, postavené v Panteóne nesmrteľnosti, dovoľovali vyvolencom uskutočňovať neuveriteľné cesty do budúcnosti. Ak si napríklad veľký vedec alebo hrdina Zeme želal uzrieť dôsledky svojich objavov, alebo činnosti, mohol si ľahnúť do vane ešte živý, čiže mohol prechodne „umrieť”. Pred začiatkom tohto spánku pracovníci Panteónu nastavili časové relé vane na to storočie, v ktorom sa chcel prebudiť.

Lida teda sladko spí a čaká na náš návrat. Nik ju nevyruší zo sna; šifru jej prebudenia pozná iba počítač času a my. „Dvadsaťosem lomeno stodvanástimi,” opakoval som si v duchu tajné čísla.

— Viktor! — skríkol akademik a vrátil ma do skutočnosti. — Zrejme sa chceš vrátiť na Zem neveľmi starý? Povedzme, v mojom veku?

— Mladší, — dožadoval som sa.

Tak si skráťme čas v anabióze. Nech roky plynú a nás nepoznačia!

Nechajte kvetnaté reči, — pripomenul som Samojlovovi.

Previnilo sa usmial.

No aj tak sme museli vykonať hŕbu roboty, kým sme sa mohli ponoriť do anabiózy: vari po stý raz usilovne sme preverovali a spresňovali program pre automatického pilota, určovali sme pomocou elektrónkového počítača novú dráhu letu a režim zrýchľovania. Počas nášho spánku musí rýchlosť dva razy automaticky klesnúť na štyridsať kilometrov za sekundu, aby astroplán mohol bezpečne opísať rad kriviek v dostatočnej vzdialenosti od supernovy a aby zamieril priamo k stredu Galaxie.

Napokon sme boli skoro pri cieli. Ako ukazovala mapa, od žltej Samojlovovej hviezdy nás neoddeľovali desaťtisíce parsekov, lež iba stovky miliárd kilometrov.

Pred posledným ponorením do vane sa ma akademik spýtal: — Nezabudol si sa umyť, vyčistiť si zuby a vziať preparát MC?

Chcel som túto otázku prijať ako žart, no vtom som si spomenul, že to vôbec nie je vtip — baktérie a ví rusy môžu pokračovať v ničivej činnosti i v čase, keď ležíme v anabióze a nevieme o sebe. Mikrocidný preparát ochraňoval organizmus pred baktériami a vírusmi.

Musel som urobiť únavnú a zložitú procedúru.

Keď som už bol vo vani a zapol automatický prívod roztokov a biožiarenia, aby som zaspal, začal som ako zvyčajne rátať: „Raz, dva, tri…” Pod zavretými viečkami zasvietili fialové kruhy, preplávala čiasi známa tvár.

…Potom nastalo nebytie.