Griada

2 Akademik Samojlov

O týždeň som uháňal po autostráde Kozmocentrum — Moskva a n eprestajne som myslel na gravitónovú raketu. Jej podstata mi bola úplne nejasná. O gravitónoch, nositeľoch príťažlivosti, som mal len celkom všeobecné predstavy, ktoré som získal ešte v Akadémii astronautiky. Moje zamestnanie, praktická astronavigácia — to je niečo iné. Každý astronaut vám povie, že príťažlivosť je celkom reálna vec. Aj pre mňa bola príťažlivosť[1] takou istou prirodzenou vlastnosťou hmoty ako zotrvačnosť, fyzickú podstatu ktorej tiež nepoznáme. Avšak do podstaty príťažlivosti som sa nikdy nepokúšal vniknúť, pretože som vedel, že by mi na to nestačil ani celý život.

Elektromagnetická autostráda, rovná ako dráha strely, elektrónkové riadenie auta a úplná nehlučnosť premávky tvorili ideálne podmienky pre cestovanie. Chvíľu som driemal, ukolísaný myšlienkami, chvíľu som pozeral na ubiehajúcu krajinu. Cesta viedla cez rozľahlé priemyselné oblasti, ktoré sa rozprestierali po celej ceste od Volgy k Moskve a ktoré sa veľmi líšili od priemyselných stredísk minulých storočí. Dávno zmizol dym, sadze, hukot a hrmot. Nové závody a továrne, vybudované z umelej hmoty a skla, pracovali celkom ticho. Ba ani nad hutami sa nezjavil čo len jediný obláčik dymu. Vysoké pece jestvovali už len v povestiach. Energiu na tavenie kovov dodávali atómové a termojadrové elektrárne. Technologický postup výroby kovov prebiehal v indukčných vákuových peciach.

Auto prechádzalo okolo kombinátu na výrobu titanu. Na začiatku 21. storočia titan úplne nahradil železo, ktoré tak verne slúžilo ľuďom celé tisícročia. V porovnaní so železom je titan nezvyčajne odolný voči kyslíku a vlhkosti vzduchu, znamenite odoláva kyselinám, zásadám, soliam; prevyšuje aj drahé kovy: zlato, striebro, platinu. Stroje a konštrukcie z titanu vydržia storočia, kým železné a oceľové výrobky ledva štyridsať rokov. Pomocou neutrónového žiarenia možno dať titanu rozličné cenné vlastnosti.

Zliatiny titanu sa stali základným kovom pre medzihviezdne rakety.

Majú prekvapujúce a obdivuhodné vlastnosti: neprepúšťajú kozmické lúče, odolávajú nárazom menších meteorov, sú veľmi tvrdé a žiaruvzdorné a pritom nie sú ťažšie ako hliník.

Na obzore sa objavili hranaté budovy radiačného hutného závodu.

Radiačné hutníctvo je novým rozvíjajúcim sa odvetvím priemyslu 23. storočia. Rádioaktívne prístroje, ktoré pracujú podľa neobyčajne presných programov, sú riadené kybernetickými strojmi a menia štruktúru atómových jadier obyčajných chemických prvkov. Výsledkom celého radu umelých premien sú zriedkavé a vzácne prvky — germánium, gálium, skandium, ytrium a mnohé iné, ktorých výroba obyčajnými hutníckymi metódami je neobyčajne zložitá a drahá.

Priemyselné oblasti vystriedali poľnohospodárske. Až Po obzor sa rozprestierali dobre obrobené polia. Umelé vykurovanie, ožarovanie a podzemné zavlažovanie umožňuje zobrať za rok dve až tri úrody. Vznikli podmienky pre pestovanie ryže, bavlny a citrónov v severných šírkach.

O šesť hodín som sa blížil k hlavnému mestu Východnej pologule, ktoré si zachovalo názov Moskva.

V Moskve si vždy človek spomenie na hrdinské 20. storočie, ktoré smelo vykročilo do svetlej budúcnosti, do prekrásneho sveta, v ktorom teraz žijem ja a moji bratia vo všetkých kútoch Zeme. Ľudia 20. storočia priniesli nesmierne obete, preliali potoky krvi, ale rozohnali strašné čierne mračno fašizmu, ktoré v tých časoch viselo nad svetom.

Kedykoľvek sa približujem k hlavnému mestu Východnej pologule, vždy sa ma zmocňujú pocity syna, ktorého víta láskavý pohľad matky, jej jasný úsmev a dotyk starostlivých rúk. Hukot kypiaceho života v hlavnom meste sa mi ako vlny vlieva do srdca.

Stred mesta nebolo ťažko nájsť. Vypínala sa tam mohutná budova Všesvetovej vedeckotechnickej rady. Horná časť budovy sa končila sochami Marxa, Engelsa, Lenina a Pracovníka oslobodeného sveta. V noci boli sochy osvetlené znútra a bolo ich vidieť na stovky kilometrov. Veľakrát, keď som sa vracal z medzihviezdnych výprav, už z diaľky som pozdravoval veľkých tribúnov nového sveta. Dráha orbitálnej rakety, ktorá ma dopravovala z osemnástej družice na kozmodróm, vždy prechádzala severne od Moskvy v stokilometrovej výške. A prvé, čo sa objavilo na obrazovke môjho astrotelevízora, bola socha Vladimíra Lenina, ktorá sa jasne črtala na pozadí Zeme zahalenej nocou. A srdce sa mi po každý raz naplnilo nekonečnou hrdosťou: Lenin, ktorého dianie patrí všetkým budúcim pokoleniam, bol mojím krajanom…. Pohyblivé poschodové chodníky ma rýchlo a nečuj ne niesli do vedeckej štvrte mesta. Bolo jarné poludnie; z oblohy, od rána zatiahnutej hustými mračnami, padalo hrejivé, rozptýlené svetlo; slnko len zriedka vrhalo spoza oblačných hôr na Zem plachý lúč, jasný a radostný ako úsmev dieťaťa. Na strechách budov nehlučne pracovali elektrické zariadenia, ktoré usmerňovali nadol ionizovaný vánok — neobyčajne svieži a zdravý vánok.

Pohodlne som sa usadil v ľahkom kresle na siedmom poschodí chodníka a obzrel som sa: dolu nehlučný prúd áut; vo vzduchu kŕdle vrtuľníkov lietajúcich všetkými smermi ako vtáci; ohromné skupiny budov z umelých hmôt a skla; tichý hovor ľudí, ktorí išli nado mnou a podo mnou; melodický hukot dopravných stratoplánov, ktoré leteli vysoko nad oblakmi…

A tu je konečne Akadémia príťažlivosti. Prešiel som na pohyblivé schody, ktoré prevážali cestujúcich dolu na ulicu, a ocitol som sa pred budovou. Trochu rozpačito som vošiel do priestranného vestibulu Akadémie, kde ma odmerane privítali busty Newtona a Einsteina, stojace po stranách širokého mramorového schodišťa. Informačná obrazovka mi ukázala, kde nájdem Samo jlova. Dvere do jeho miestnosti boli pootvorené.

— Slobodno? — spýtal som sa, keď som v neveľkej, jednoducho zariadenej miestnosti zbadal staršieho územčistého človeka, zahrabaného v hŕbe projektov.

— Kto tam? — mrzutým hlasom odvetil vedec a ani sa neotočil. — Ak študent, prijímam od dvoch do piatej.

Nie, nie som študent, — prehovoril som a vošiel do izby.

Čo si teda prajete?

Samojlov mal sivé, pichľavé oči a na nich okuliare.

Neveľmi srdečné privítanie. Trochu som sa zmiatol, ale nedal som to najavo., — Hovoril vám Češenko o mne? Som z Kozmocentra. Vedec zvraštil čelo, zrejme sa usiloval rozpamätať. Potom sa mu vrásky stratili a prívetivejšie pozrel na mňa.

— Spomínam si, — povedal priateľskejším tónom.

— Vy ste Andrej ev?

— Áno.

— Tak si sadnite. — Širokým gestom mi ukázal kreslo, zahádzané stočenými nákresmi. — Môžem vás potešiť. Budete päťsto šesťdesiatym druhým uchádzačom o miesto navigátora.

Sadol som si na kraj kresla.

— Tak ty si sa zúčastnil výpravy, ktorá skúmala sústavu Šíria? — živo sa spýtal fyzik. Akiste si spomenul na podrobnosti rozhovoru s riaditeľom Kozmocentra.

— A na vlastné oči si videl znamenitú bielu trpasličiu hviezdu Sírius B?

Chcel som, polichotený záujmom, podrobne rozpovedať všetko, ale Samojlov už na otázku zabudol. Hľadal čosi v hŕbe papierov. — Koľko máš rokov? — spýtal sa neočakávane.

— Tridsaťosem, — odvetil som a zaumienil som si, že sa nebudem ničomu čudovať.

— Dávno už lietaš na fotónových raketách? Miesto odpovede som odhrnul klopú kabáta a ukázal som mu medailu, na ktorej bolo vyryté: „Sto svetelných rokov”.

Mhm… — uspokojené zatiahol vedec, chvíľu mlčal a začal rozprávať o veciach, ktoré zdanlivo vôbec nesúviseli s predchádzajúcim rozhovorom.

— Tu hľa musí byť tá planéta, — energicky ohra ničil červenou elipsou juhovýchodnú časť súhvezdia Hadonosa. Pred ním ležala podrobná mapa stredu Galaxie, spestrená početnými značkami.

— O akej planéte hovoríte? — spýtal som sa opatrne a ponad jeho pl ece som si prezeral mapu.

— O tej, na ktorú treba letieť.

Pozrel som pozornejšie na Samojlova a zdalo sa mi, že žartuje.

Svetlá bodka na kraji Galaxie, ktorá označovala polohu Slnka, a červená elipsa v strede Galaxie, boli na piaď od seba vzdialené. No vedel som, že v skutočnosti je to tridsaťtisíc svetelných rokov. Nerátal som, že budem tak dlho žiť, a nevedel som si predstaviť, ako možno vážne vravieť o hľadaní planéty v strede Galaxie.

— Centrálne jadro našej Galaxie pozostáva z desiatok miliárd hviezd.

— Zdalo sa, že Samojlov sa rozpráva sám so sebou. — Keby len jedno zo stomiliónov týchto sine malo obývanú obežnicu, aj tak by muselo byť v strede Galaxie tisíc obývaných planét. Desať rokov som robil pomocou unikátnych teleskopov dvadsiatej druhej družice tie najpresnejšie pozorovania pohybu hviezd v strede Galaxie, na tri roky som zavalil kombinát elektrónkových počítačov výpočtami a tu je výsledok.

Samojlov nežne pohladil kôpku hrubých kníh.

— To sú výpočty pohybov planéty X (zatial ju nazveme tak) a jej centrálnej hviezdy, — vysvetlil mi. — Ja tvrdím, že planéta X je svojimi podmienkami veľmi blízka našej Zemi. Okrem toho som presvedčený, že tam žijú rozumné bytosti.

— No a čo z toho? — spýtal som sa, lebo som nechápal, kam mieri.

— Akože, čo z toho?! — rozhorčil sa Samojlov. — Keby sa nám podarilo nájsť spoločnosť blízku svojím rozvojom našej, nadviazať s ňou styky a výmenu vedeckých, technických a kultúrnych výdobytkov — to by prinieslo pozemšťanom nevídaný osoh.

„Dobre, ale tridsaťtisíc svetelných rokov?!…” Nechcel som prerušovať nadšeného akademika. Ako keby uhádol moje myšlienky, spýtal sa ma: — Zaiste poznáš základy teórie relativity? — Áno, ešte z Akadémie, — poved al som. — Tak mi teda povedz, čo vieš o časovom paradoxe? Lorentzovo spomalenie času? — spýtal som sa. — Veď to pozná každý astronaut.

— No a za kolko rokov možno doletieť do stredu Galaxie na dnešnom astropláne?

Trochu som porozmýšľal a povedal:

— Najlepší astroplán — vysokofrekvenčná kvantová raketa — vyvinie rýchlosť 299 a pol tisíca kilometrov za sekundu. Cas sa v nej spomaľuje oproti pozemskému dvadsať ráz. Let v nej by trval tisíc päťsto rokov.

Nedožil by som sa konca tohto letu… Ani ty by si sa nevrátil na Zem.

Nemohol som pochopiť, či hovorí vážne, alebo žartuje.

— A čo by si povedal, — tu Samojlov sprisahanecky stíšil hlas, — na rýchlosť väčšiu ako je svetelná?

— To, že taká v prírode neexistuje. To vedeli už naši predkovia, obzvlášť starý Eistein. — Nazdával som sa, že som úspešne odpovedal.

Samojlov sa záhadne uškrnul.

— Pozri sem. — Sťukol vypínačom a na protiľahlej stene zasvietila velikánska obrazovka supertelevízora. Zelenkasté svetlo padlo na predmety. — Toto je maketa novej medzihviezdnej rakety, v porovnaní s ktorou je kvantová raketa iba korytnačka.

O novej rakete mi akademik povedal toľkoto: Je to gra vi tónová raketa. Jej plán sa stal uskutočniteľným len pred pätnástimi rokmi, keď sa fyzikom podarilo uvolniť energiu, skrytú v gravitónoch. Fyzikálna podstata príťažlivosti je teraz už skoro rozlúštená, ľudia ju vedia usmerňovať. Gravitácia, čiže príťažlivosť je veľmi zložitý elektromagnetický vzájomný vzťah medzi dvoma telesami. Gravitóny sú akýmisi „atómami” príťažlivosti, jej nositeľmi.

Každé hmotné teleso vyžaruje do priestoru určité dávky gravitačnej energie a vytvára okolo seba pole príťažlivosti. Gravitóny sú nepredstaviteľne malé.

Elektrón a gravitón je to isté ako Slnko a zrnko piesku! Je jasné, že v nepatrnejších čiastočkách priestoru, ako je vnútrogravitónový obsah, bude energia nepomerne viac skoncentrovaná ako v atómovom jadre. Na Merkúre zostrojili veľkolepý urýchľovač mezónov — jadrových častíc. Zrýchlené mezóny sú nevyhnutné pre bombardovanie atómového jadra. Prstencový magnet urýchľovača obopínal planétu okolo rovníka. Pri bombardovaní hmoty zrýchlené mezóny prenikali do nekonečnej hĺbky látky, až k mikrokozmu, a spôsobovali rozpad gravitónov.

Energia z gravitonov sa uvoľňovala vo forme elektromagnetických častíc.

Ale veď na raketu sa nedá namontovať obrovský urýchľovač!

Pred dvoma rokmi objavili katalyzátor, ktorý urýchľuje rozpad gravitónov za obyčajných podmienok; nevyhnutnosť stavať veľké urýchľovacie prístroje odpadla. Tento katalyzátor sa nazýva kapačastica. Jej objavenie umožnilo využiť energiu gravitónov v astronautike. Takto vznikla gravitónová raketa! Keďže gravitónová energia je neobyčajne silno skoncentrovaná v nepatrnom objeme — je to ako sopka ukrytá v špendlíkovej hlavičke — desaťtisíc ton gravitónov nahradí milióny ton obyčajných jadrových pohonných hmôt. Preto je gravitónová raketa desať ráz menšia ako fotónová a kvantová. Jej rýchlosť je 299 795 kilometrov za sekundu, čiže len o pár kilometrov za sekundu menšia ako rýchlosť svetla.

Fotónové a kvantové rakety nikdy nedosiahnu takú rýchlosť! Jadrová hmota, ktorou sú poháňané, nedá toľko energie, koľko treba na zvyšovanie rýchlosti z 299 500 kilometrov za sekundu ešte o 295 kilometrov. Na čo znamenajú tieto zvyšné kilometre na prahu svetla! Cím bližšie k nej, tým väčšie množstvá energie treba vynaložiť na každý kilometer za sekundu.

Veď na zvýšenie rýchlosti zo stotisíc na dvestotisíc kilometrov za sekundu treba milión ráz menej energie ako na jeden — len jeden! — kilometer pri prahu rýchlosti svetla! A čím bližšie k rýchlosti svetla, tým rýchlejšie sa spomaľuj e čas. V gravitónovej rakete plynie čas tisícdvestokrát pomalšie ako na Zemi. Do centra Galaxie doletí za dvadsaťtridsať rokov.

— Ale to nie je všetko, — pokračoval akademik.

— Gravitónová raketa môže vyvinúť rýchlosť ešte väčšiu, ako je svetelná!

— To je nemožné! — odporoval som smelo. — Rýchlosť svetla je hranica, ktorú hmotné telesá nemôžu dosiahnuť.

Samojlov víťazoslávne zdvihol ukazovák: Einsteinova poučka o tom, že rýchlosť svetla je najvyššou rýchlosťou v prírode, nie je celkom správna. Je objavený oveľa hlbší zákon prírody, ktorý vraví: rýchlosť svetla je len dolnou hranicou rýchlosti vzájomného pôsobenia v mezónovom poli. Hornou hranicou je rýchlosť pohybu gravitónov.

— Aká je ich rýchlosť? — zašepkal som od vzrušenia.

— Tisíc ráz väčšia ako rýchlosť svetla!

Zakrútila sa mi hlava. Teória relativity, na ktorej pol druha storočia stála fyzika, sa ukázala len jednou časťou omnoho všeobecnejšej teórie priestoručasupríťažlivosti…

Akademikov posmešný hlas ma vytrhol zo zamyslenia.

— Tak ty si sa prišiel prihlásiť do gravitónovej rakety?

— Áno, — odvetil som zmätene. — Ste ochotný ma vziať?

Vedec chvíľu mlčal a priateľsky si ma prezeral.

— Páčiš sa mi. Beriem si ťa za navigátora, — povedal proste.

— A koľko ľudí tvorí posádku rakety?

— Dvaja.

— Čože?! Iba dvaja ludia?

— Nečuduj sa. Gravitónová raketa je nová, ešte nevyskúšaná na prekonanie času a priestoru. Preto Všesvetová vedeckotechnická rada chcela najprv poslať raketu celkom bez ľudí, len s robotmi. No po vášnivých sporoch Rada splnila moje želanie, aby som sám letel gravitónovou raketou… a rozhodol som sa, že vezmem jedného dobrovoľníka — navigátora. M usím si osobne overiť rad teoretických poznatkov. Veľmi zaujímavé bude overiť si v praxi, aké vlastnosti nadobudnú čas, priestor a hmota telies za prahom rýchlosti svetla.

— Pri rýchlosti, ktorá sa rovná rýchlosti svetla, čas v astropláne sa musí zastaviť, — ozval som sa nesmelo, spomenúc si na Lorentzove formulky.

— Presne tak, — prisvedčil mi Samojlov. — No predsa len nemôžem teraz predpovedať, čo sa stane s časom pri rýchlosti väčšej, ako je svetelná.

— Človek môže zomrieť, len keď všetko spozná, — usmial sa aka demik akosi smutno. — Chcel by som žiť večne… A hneď dodal suchým, úradným tónom: — Tak teda rozhodnuté, letíme. O polroka bude na Mesačnom kozmodróme z Mora dažďov štartovať gravitónová raketa „Uránia”.