Griada

1 Ruže a tŕne

Graviplán vytvoril hnaciu silu, ktorá tisíc ráz oslabila zemskú príťažlivosť, a pomaly klesal z osemnástej družice do horných vrstiev atmosféry.

Co ma čaká? Dnes ma súrne zavolala na Zem Spoločnosť pre ovládnutie Vesmíru a za navigátora v medziplanetárnej výprave k alfe Eridanu určili iného astronauta. Skoda, že som sa musel rozlúčiť so súdruhmi. S mnohými „Eridančanmi” som neraz prežíval ťažkosti medziplanetárnych letov.

Sto kilometrov od Zeme príjemne sa rozžaruje obrazovka miniatúrneho astrotelevízora. Ukazuje sa na nej tvár službukonajúceho dispečera Kozmecentra, ktorý určí miesto pristátia.

Vrhám pohľad na obrazovku. Dívajú sa na mňa dve velké usmievavé zelenkasté oči. Pekné dievča v uniforme dispečera.

— Piata oblasť, sedemdesiata deviata dráha, — hovorí. — Zapnite druhý stupeň antipríťažlivosti.

Rád by som vedel, ako sa volá. Vtom sa však graviplán zatriasol. V okrúhlom okienku vzplanul oslepujúci belasobiely plamienok. Prístroj ukázal maximálne napätie motorového kondenzátora — päťdesiat miliónov voltov.

Krátke spojenie! Po trupe graviplánu sklzol blesk. Čosi zatrešťalo, zasvišťalo. Silne zapáchala spálenina. Začínam si uvedomovať, že zhorela aparatúra, vytvárajúca antipríťažlivosť. Ale prečo? Aha, už rozumiem. Neomylne presný a citlivý prístroj mi vraví jazykom čísiel, že do motora sa dostal meteor o váhe 50 gramov.

Vždy som mal úctu pred teóriou pravdepodobnosti. Ako tvrdia vedci, na meteorit takej váhy možno naraziť pri zemskom povrchu raz za tisíc rokov. A teda ja som naň narazil…. mal som to „šťastie”!

Graviplán sa naklonil dopredu. Sila zemskej príťažlivosti, doteraz brzdená nesmiernou koncentráciou elektromagnetickej sily, pevne zdrapila graviplán a nezadržateľne ho ťahala nadol. Medzi anténami zlovestne zakvílil vietor.

— Koniec? — spýtal som sa sám seba. — Áno, koniec mojim hviezdnym cestám.

Príjemný pocit, príznačný pre bezváhový stav, sa zmocňuje celého môjho tela. Tvár dievčaťa, na ktorú ďalej vytrvalo pozerám, sa zahmlila a zmizla.

— Letec Andrejev! Haló! — prenikavo sa ozýva v ušiach jej zvonivý hlas. — Čo je s vami? Držte sa! Hneď vám… moment!

Ručička rádiovýškomeru rýchlo klesá dolu. K povrchu Zeme chýba 90… 80 60 kilometrov.

So zúfalým úsilím dvíham oťaženú hlavu a dívam sa na televíznu obrazovku. V operatérskej pracovni Kozmocentra, na rozkaz rýchlych prstov dispečerky, zablikala signálna žiarovka na pulte havarijného elektrónkového stroja. Ten v okamihu zostavil mužstvo pre diaľkovú záchrannú raketu. O sekundu sa raketa vzniesla k oblohe. Elektrónkový letec ju opatrne priviedol k padajúcemu graviplánu. Ešte chvíľa… Naše rýchlosti sa vyrovnávajú a ohromný elektromagnet záchrannej rakety pritiahol môj stroj. Ale od Zeme je už iba dvadsať kilometrov!

Burácajú kyslíkovovodíkové brzdiace motory a zachádzajú sa od preťaženia. Nemohol som vtedy vidieť, že prístroj na dispečerovom stole ukazoval dvanásť „ži”. To znamenalo, že preťaženie, spôsobené silným brzdením, bolo dvanásťkrát väčšie ako skutočná váha graviplánu a všetkých predmetov v ňom. Zohol som sa pod váhou tisícov kilogramov, ktoré mi zaľahli na plecia.

No zmenšiť rýchlosť brzdenia nemožno, lebo raketa aj s graviplánom by sa zaryla do kozmodrómu.

— Len aby to vydržalo! — opakoval som si vtedy. — Vydržať niekdľko minút!

Líham si na chrbát, aby som zo seba striasol neznesiteľný tlak brzdenia.

Napokon záchranná raketa vyvažuje reaktívnou tiažou zemskú príťažlivosť a pár metrov nad Zemou zostáva visieť vo vzduchu. Ale spálila všetky pohonné látky, zásoba ktorých nebola vypočítaná pre taký mimoriadny prípad: veď raketa „schytila” graviplán skoro pri samej Zemi. Jej motory s treskotom vychrlili ohnivé fontány a stíchli. Záchranná raketa spolu s graviplánom sa ťažko spúšťa na plochu kozmodrómu a láme pritom ľahšie časti konštrukcie.

Od silného nárazu strácam vedomie…

V Kozmocentre ma pokladali za skúseného astronauta, i keď som nebol hviezdou prvej veľkosti. Kolegovia si ma vážili a cenili. Ale po nešťastnej príhode a graviplánom, keď som lenlen neprišiel o život, mi šťastie prestalo žičiť. Ledva som sa trochu zotavil — opäť týžd ňov po pristátí s havarijnou raketou — predvolal ma Andrej Češenko, riaditeľ Kozmocentra.

— Máš smolu, — povedal zamračene a smiešne pohýbal hustými fúzmi, ktoré boli predmetom vtipov všetkých astronautov východnej pologule. Potom vyčítavo na mňa pozrel láskavými modrými očami. — Veď som ťa vtedy náročky odvolal z výpravy na Eridanus. Chcel som ťa urobiť veliteľom kvantovej rakety, ktorá pred troma dňami odletela k supertrpasličej hviezde Coipera. Veľmi zaujímavá výprava! Premeškal si… Zatiaľ si oddýchni na medziplanetárnych dráhach alebo Pracuj na orbitálnych raketách.

Chystal som sa čosi namietnuť, ale Cešenko sa už rozprával s kýmsi cez videofón.

Vyšiel som so zvesenou hlavou, v takej mizernej nálade ako nikdy predtým. Veď na ďalšiu hviezdnu výpravu budem musieť čakať možno aj trištyri roky. Nejaký čas som lietal na dráhe Zem— Mars, dva razy som bol na Venuši, zúčastnil som sa na výskumnej výprave asteroidov. Lenže po medzihviezdnych letoch to bolo ľahké a pritom i nudné zamestnanie. Žiadal som sa na Zem, lebo som nevedel, čo si počať, a vymenovali ma za veliteľa havarijnej rakety na dvadsiatej tretej družici Zeme. Tu som prežil ešte pol roka — a zbytočne. Havárií nebolo, a ja som sa celé hodiny potĺkal po miestnostiach a laboratóriách družice a hľadal som partnerov na šachy. Pri každej vhodnej príležitosti som sa vypýtal na Zem a v prvom rade som sa náhlil do Kozmocentra navštíviť záchrankyňu, na ktorú som ani chvíľu nezabúdal.

Len čo som smel po nehode opustiť sanatórium Kozmocentra, vybral som sa hľadať dispečerku. Najprv som sa však vyzvedel, ako sa volá.

Keď som sa blížil k operatérskej sieni, nahováral som si, že idem splniť iba spoločenskú povinnosť. „Poďakujem sa a hneď odídem.” Lidu som našiel v hale, kde bolo plno elektrónkových prístrojov. Stála napoly obrátená ku mne. Jej jemné prsty isto behali po klávesoch riadiaceho panelu.

— Ďakujem vám, — zamrmlal som. — Zachránili ste mi život.

Lida sa udivene obrátila.

— Maličkosť, — zmiatla sa trochu. — Urobila som len svoju povinnosť.

— Aj tak na to nikdy nezabudnem..!

— Nezveličujte, — posmešne poznamenala Lida a pozorne si prezerala prsty.

Teraz som sa dostal do pomykova ja. Chvílu som prešľapoval na mieste a chcel som už odísť, keď sa ma odrazu rýchlo opýtala: — Veľmi ste sa vtedy zľakli, vy tiežletec? Napokon som jej pozrel do očú: zdalo sa mi, že sa z nich leje celé more svetla.

— Tiežletec sa viac zľakol vašich prísnych očí než zemskej príťažlivosti.

Lida sa blahosklonne usmiala. Tak sa začala naša známosť.

Postupne som Lidu čoraz lepšie poznávaL Pred troma rokmi skončila Inštitút diaľkového rádiového riadenia. Diplomovú prácu robila na dvanástej družici. Tam navrhla Lida dvojité rádiové sprevádzanie nákladných rakiet na Mars. Za to dostala čestné uznanie Najvyššej rady pre ovládanie Vesmíru. Posledný rok, kým ju preložili do Kozmocentra, pracovala ako rádionavigátorka na dopravnom stratopláne, ktorý premával okolo sveta na trati Moskva — New York— Moskva.

… Neraz sme spolu odleteli za mesto, do bohatých zavolžských stepí, ktoré sa na nepoznanie zmenilo od tých čias, čo toky sibírskych riek obrátili na juh do Strednej Ázie a Zakaspicka.

Tam som jej rozprával o ďalekých svetoch: o planétach Šíria, zaplavených nedozerným oceánom bujného rastlinstva; o modrom bezoblačnom nebi, na ktorom planú dve slnká: jedno veľké, oslepujúco jasné a horúce — to je sám Sírius; druhé malé, belasobiele svetielko, jeho trpasličí blíženec.

Náprstok jeho hmoty váži šesťdesiat kilogramov. Spomenul som tragickú smrť astronautov, ktorí sa z neopatrnosti dostali do silných gravitačných polí; rozprával som o dlhých rokoch blúdenia pri poruchách elektrónkových počítacích prístrojoch, keď astronauti celé desaťročia museli vypočítavať cestu k Slnku; rozprával som o úžasnej, vyčerpávajúcej práci, ktorú by prístroj vykonal za deň; o stretnutiach so skupinami zvláštnych tvorov na planétach šeťdesiatej prvej hviezdy Labute — tvorov, ktorí sa po miliónoch rokov vývoja možno stanú nositeľmi rozumu v ďalšej časti Vesmíru…

— Aké by to bolo zaujímavé, dostať sa tam, kde si bol ty! — zvolala n evdojak Lida.

— Možno sa tvoja túžba raz vyplní, — sľuboval som jej.

— Nie, ja sa od Zeme neodlepím, — odvetila smut ne, — nie som astronautom…

Vari sme mohli vtedy predpokladať, že sa jej želanie naozaj vyplní… o milión rokov?! Veď sme sa spolu dostali do čudesnej Uovej krajiny…

Nebadane leteli mesiace. Nenachádzam slová, ktorými by som vyjadril šťastie, akým naplnila môj život Lida. Zaľúbil som sa tuho a mocne. A Lida moje city opätovala. Zakaždým po návrate z pravidelného vesmírneho letu ma čakala pri sedemdesiatej deviatej pristávacej ploche, zádrapčivo sa vypytovala na podrobnosti cesty, láskavo mi hľadela do očí, akoby sa chcela uistiť, či som taký ako predtým, či som vo vesmírnych priestoroch nezabudol na pozemské dievča. Potom sme sa vybrali k brehom Stredozemného mora a vracali sme sa odtiaľ plní síl a zdravia, túžiaci po milovanej práci. Áno, prácu, nebezpečnú, ale zaujímavú prácu vo Vesmíre, som ľúbil nemenej ako Lidu.

A rovnako ako predtým som sníval o medzihviezdnych letoch a vytrvalo som obtlkal prahy Medzihviezdneho oddelenia Kozmocentra. Odháňali ma ako dotieravú muchu. Aj Cešenko sa odo mňa odvracal a robil sa, že ma nevidí. Keď sme sa nečakane stretli na chodbe, rýchlo zmizol za najbližšími dverami alebo sa začal ospravedlňovať: — Nedá sa nič robiť, milý Viktor. Roboty máme teraz vyše hlavy: rozšírený program ovládnutia Vesmíru. Čože? Kedy pôjdeš ku hviezdam? Ani potuchy nemám, — previnilo rozkl adal rukami. — Kam by som ťa mohol p oslať? Ako na zlosť všetky medzihviezdne výpravy sa plánujú až na budúce desaťročie. Vieš čo, nenáhli sa, pracuj zatiaľ na medziplanetárnych dráhach!

Keď sa naskytne niečo zaujímavé — hneď ti dám vedieť.

Roztrpčený neúspechom som odchádzal, dlho som chodil po uliciach Kozmocentra a preklínal nudnú prácu havarijnej služby. Som predsa medzihviezdny letec! To je moje povolanie, sníval som o ňom ešte v detstve.

A dávno som poznal pocit nekonečného priestranstva, ktorý kedysi sčasti okúsili letci. Nazývali ho „pocitom vzduchu”. Hovorím „sčasti”, pretože letci neboli celkom voľní. Neviditeľné reťaze príťažlivosti ich neprekonateľnou silou pripútavali k Zemi; nebolo im súdené uvidieť hviezdne svety.

Až raz som začul na správe Kozmocentra udivujúcu novinku. Akademik Samojlov z Akadémie príťažlivosti vypracoval projekt nového astroplánu — gravitónovú raketu.

— Vraj je to druhý Einstein, — povedal mi riaditeľ Kozmocentra, keď som pribehol za ním. — Objavil nové zákony prírody. Akade mik Samojlov tvrdí, že jeho raketa môže doletieť do druhých galaxií, lebo má skoro nevyčerpateľné zdroje energie.

Andrej Michajlovič sa rozosmial: Kedy poletí? — spýtal som sa nedočkavo.

Nie tak skoro, ako by si ty chcel. Neviem nič určitého. Viem len toľko, že zostrojenie gravitónovej rakety riadi Všesvetová vedeckotechnická rada. Už desať rokov ju stavajú, bez zbytočného, kriku, lebo je to nová, nevyskúšaná vec.

Začal som modlikať Andreja Michajloviča, aby ma odporúčal akademikovi Samojlovovi. Riadite! sa dlho zdráhal, no napokon sa vzdal.

— Dobre, zatelefonujem mu. Ale nič ti nesľubujem. Samojlovovi sa núkajú stovky dobrovoľníkov a je neobyčajne prieberčivý.