I. Jefremov HADIE SRDCE

Cez hmlu zabudnutia, zastierajúcu vedomie, prenikla hudba… „Nespi! Ľahostajnosť je triumfom Entropie čiernej!..“ Slová známej árie prebudili obvyklé asociácie pamäti a viedli, ťahali za sebou jej nekonečnú reťaz.

Život sa vracal. Obrovský koráb sa ešte otriasal, ale automatické mechanizmy bezpečne pracovali ďalej. Okolo každého z troch ochranných zvonov prestali krúžiť neviditeľné víry energie. Zvony, podobné veľkým úľom z matného zeleného kovu, ostali ešte niekoľko sekúnd v pôvodnej polohe, potom znenazdajky a súčasne odskočili dohora a zmizli v otvoroch povaly, medzi zložitou spleťou rúr, priečok a drôtov.

Dvaja ľudia nehybne sedeli v hlbokých kreslách, obkolesených obručami — základmi zvonov, čo sa práve vzniesli do výšky. Tretí opatrne zodvihol ťažkú hlavu a zrazu ľahko potriasol hustými, tmavými vlasmi. Vystrel sa v hlbokej, mäkučkej izolácii, sadol si a naklonil sa dopredu, aby mohol prečítať údaje, ktoré ukazovali prístroje. Týmito prístrojmi bola posiata šikmá svetlá doska veľkého pultu, ktorý sa tiahol naprieč celou miestnosťou pol metra od kresiel.

— Vyšli sme z pulzácie! — rozľahol sa pevný hlas. — Vy ste sa zase zobudili prvý, Kari? Ideálne zdravie pre astronauta!

Kari Ram, elektrónový mechanik a astronavigátor hviezdnej lode Tellur, sa v okamihu zvrtol a stretol sa s ešte zahmleným pohľadom veliteľa.

Mut Ang, ktorý sa spočiatku namáhavo pohyboval, zastal pred pultom a s úľavou si vydýchol.

— Dvadsaťštyri parsekov…[1] Minuli sme hviezdu. Nové prístroje sú vždy nepresné. Lepšie rečeno, neovládame ich. Môžete vypnúť hudbu, Tey sa zobudil!

Zavládla tíšina a Kari Ram počul len nepravidelný dych druha, ktorý sa práve prebudil.

Riadiace centrum hviezdnej lode pripomínalo dosť veľkú okrúhlu sieň, spoľahlivo skrytú v útrobách gigantického korábu. Nad pultmi a prístrojmi a nad hermetickými dverami obklopoval miestnosť prstenec modravej obrazovky. Vpredu, na centrálnej osi korábu, bola premietacia plocha vykrojená a trblietal sa tam krištáľovopriezračný kotúč radaru o priemere, ktorý sa rovnal asi výške dvoch chlapov. Obrovský kotúč akoby splýval s kozmickým priestorom, odzrkadľoval sa v svetielkujúcich prístrojoch a pripomínal čierny diamant.

Mut Ang len trošku pohol prstom a traja ľudia si naskutku skoro rovnakým pohybom zastreli oči. Vľavo zažiarilo na obrazovke obrovské oranžové slnce. Jeho svetlo, oslabené mohutnými filtrami, bolo takmer neznesiteľné.

Mut Ang pokrútil hlavou.

— Ešte kúsok, a boli by sme preleteli cez korunu hviezdy. Nabudúce už nebudem držať presne priamy kurz. Omnoho bezpečnejšie je obísť okolo.

— To je práve strašné na nových pulzačných motoroch, — ozval sa z hlbokého kresla Tey Eron, zástupca veliteľa a hlavný astrofyzik. — Výpočty urobíme my, ale potom sa koráb ženie naslepo, ako výstrel do tmy. A my sme tiež mŕtvi a slepí vo vnútri ochranných vírivých polí. Nepáči sa mi tento spôsob letu do vesmíru, aj keď je najrýchlejší zo všetkých, čo ľudstvo vymyslelo.

— Dvadsaťštyri parsekov! — zvolal Mut Ang. — A pre nás akoby bola uplynula len chvíľa…

— Chvíľa spánku podobného smrti, — namietol pochmúrne Tey Eron. — A zatiaľ na Zemi…

— Na to radšej ani nemyslieť, — vystrel sa Kari Ram, — že na Zemi uplynulo vyše sedemdesiatosem rokov. Mnohí z priateľov a blízkych sú mŕtvi, všeličo sa zmenilo… Čo bude, keď…

— Tomu sa nevyhneš pri nijakom systéme diaľkového korábu, — odvetil pokojne veliteľ. — Na Tellure plynie pre nás čas mimoriadne rýchlo. A hoci ešte nik neprenikol do vesmíru tak ďaleko ako my, vrátime sa skoro nezmenení.

Tey Eron pristúpil k počítacím prístrojom.

— Všetko je v poriadku, — povedal po niekoľkých minútach. — Je to Cor Serpentis alebo, ako ho nazývali starí arabskí astronómovia, Unuk al Chaj — Hadie srdce.

— Ale kde je jeho blízky sused? — spýtal sa Kari Ram.

— Zastiera ho pred nami hlavná hviezda. Vidíte, spektrum K-nula. Z našej strany je zatmenie, — odvetil Tey.

— Vypnite všetky svetlá! — prikázal veliteľ.

Obklopila ich bezodná tma vesmíru. Zdala sa ešte o to hlbšou, že vľavo a za nimi planulo oranžovozlatým svetlom Hadie srdce, čo zatemnilo všetky hviezdy aj Mliečnu cestu.

Len dolu s ním tvrdošijne súperila žiarivá hviezda.

— Epsilon hada je celkom blízko, — povedal nahlas Kari Ram. Mladý astronavigátor očakával od veliteľa pochvalu.

Ale Mut Ang mlčky hľadel napravo, kde planula čistým bielym svetlom ďaleká a jasná hviezda.

— Ta odletela moja predošlá loď Slnce, — prehovoril pomaly veliteľ, cítiac spýtavé mlčanie za svojím chrbtom, — na nové planéty…

— To je teda Alfekka v Severnej Korune?

— Áno, Ram, alebo, ak chcete podľa európskeho názvu, Gamma… No, ale už je najvyšší čas chytiť sa do práce!

— Zobudiť ostatných? — spýtal sa ochotne Tey Eron.

— Načo? Keď zistíme, že máme voľnú cestu, urobíme jednu-dve pulzácie, — odvetil Mut Ang. — Zapojte optické prístroje a rádioteleskopy, prekontrolujte stav pamäťových prístrojov. Tey, zapnite jadrové motory. Zatiaľ pôjdeme na nich. A zvýšte rýchlosť.

— Na šesť sedmín svetelnej?

Keď veliteľ mlčky prikývol, Tey Eron rýchlo vykonal príslušné manipulácie. Loď sa ani len nezachvela, hoci na celej obrazovke vyšľahol oslepujúci dúhový plameň a úplne zaclonil slabé hviezdy poniže trblietavej Mliečnej cesty. Medzi tými hviezdami bolo aj zemské Slnko.

— Máme k dispozícii niekoľko hodín, kým prístroje dokončia pozorovania a štvornásobne ich skontrolujú, — povedal Mut Ang. — Treba sa najesť. Potom sa každý z nás môže utiahnuť a trochu si oddýchnuť. Vystriedam Kariho.

Astronauti vyšli z centrálneho oddelenia. Kari Ram si presadol do otáčavého kresla v polkruhu. Astronavigátor zatvoril kontrolné prijímače, a plameň jadrových motorov zmizol.

Ohnivé Cor Serpentis sa naďalej odzrkadľovalo na chladnom povrchu lesklých prístrojov. Kotúč predného radaru ostával naďalej ako čierna bezodná studňa, ale astronavigátora to neznepokojovalo, ba naopak, tešilo ho to: výpočty, na ktorých pracovali šesť rokov najlepšie hlavy a výskumné prístroje na Zemi, boli zrejme bezchybné.

Tellur, prvú pulzačnú hviezdnu loď Zeme. zamerali do širokého koridoru vo vesmírnom priestore, kde neboli hviezdokopy a tmavé mračná. Tento typ strojov, pohybujúcich sa v nulovom priestore, mal zaletieť omnoho hlbšie do galaktickej sústavy ako predošlé, jadrovo-raketové, anamezónové, ktoré leteli rýchlosťou päť šestín a šesť sedmín svetla. Pulzačné motory boli založené na princípe stlačenia času a boli tisícnásobne rýchlejšie. Ale ich nebezpečnou stránkou bolo to, že loď vo chvíli pulzácie nebola ovládateľná. Ľudia mohli pulzáciu zniesť len v bezvedomí, skrytí vo vnútri mohutného magnetického poľa. Tellur sa pohyboval akýmisi prudkými skokmi, pričom zakaždým starostlivo preskúmal, či je voľná cesta pre nasledujúcu pulzáciu.

Tellur mal preletieť popri Hadovi takmer bezhviezdnym priestorom v nesmiernych výškach Galaxie a prejsť do súhvezdia Herkules, k uhlíkovej hviezde.

Tellur vyslali na neuveriteľne ďalekú púť, aby jeho posádka priamo na hviezde preštudovala záhadné procesy premeny hmoty, veľmi dôležité pre pozemskú energetiku. Tušilo sa, že hviezda súvisí s tmavým oblakom v podobe otáčavého elektromagnetického kotúča, obráteného hranou k Zemi. Vedci očakávali, že znova budú svedkami toho istého procesu, akým vznikala naša slnečná sústava, a to pomerne neďaleko od Slnka. „Neďaleko“ — to znamená stodesať parsekov, čiže vyše tristopäťdesiat svetelných rokov.

Kari Ram prekontroloval ochranné prístroje. Ukazovali, že všetky spoje automatov na korábe sú v poriadku. Mladý astronaut sa zahĺbil do svojich úvah.

Ďaleko-ďaleko, vo vzdialenosti sedemdesiatich ôsmich svetelných rokov, ostala za nimi Zem, utešená zem, ktorú si ľudstvo zariadilo pre krásny život a nadšenú tvorivú prácu. V tejto beztriednej spoločnosti každý človek dobre poznal celú planétu. Nielen jej závody, bane, plantáže a moria, študijné a výskumné centrá, múzeá a rezervácie, ale aj srdcu milé kútiky odpočinku, kde sa mohol utiahnuť sám alebo s niekým, koho mal rád.

No čoraz náročnejší človek prenikal z tohto báječného sveta stále ďalej do kozmickej ľadovej priepasti v honbe za novými poznatkami, za rozriešením tajov prírody, ktorá sa nevzdávala bez tvrdošijného odporu. Vždy väčšmi sa vzďaľoval človek od Mesiaca, zaplaveného vražedným röntgenovým a ultrafialovým žiarením Slnka, od žeravej a mŕtvej Venuše s jej oceánmi nafty, lepkavou smolnatou pôdou a večnou hmlou, od studeného, pieskom zaviateho Marsu, kde tlel len slabučký podzemný život. Len čo sa začalo bádanie na Jupiteri, dosiahli nové koráby najbližšie hviezdy. Vesmírne lode zo Zeme navštívili Alfu a Proximu Centauri, Barnardovu hviezdu, Sírius, Etu Eridana, ba dokonca aj Tau Veľryby. Prirodzene, nie samotné hviezdy, ale ich planéty alebo najbližšie okolie, ak to boli ako Sírius dvojité hviezdy, ktoré nemajú planetárnu sústavu.

Ale medzihviezdne lode Zeme neboli ešte na planétach, kde život už dosiahol svoju najvyššiu formu a kde bývajú mysliace bytosti — ľudia.

Z ďalekých vesmírnych priestorov prinášali už ultrakrátke rádiové vlny zvesti z obývaných svetov; niekedy prichádzali na Zem tisíce rokov po tom, ako boli odoslané. Ľudstvo sa len učilo čítať tieto signály a pomaly nadobúdalo predstavu, aký oceán vedomostí, techniky a umenia koluje medzi osídlenými svetmi našej Galaxie. Svetmi, ktoré sú ešte nepoznané. A čo ešte iné hviezdne ostrovy, galaxie, medzi ktorými ležia vzdialenosti miliónov svetelných rokov!..Ale toto len zvyšovalo úsilie dosiahnuť planéty obývané ľuďmi, aj keď inými, ako sú pozemšťania, no predsa bytosťami, ktoré si vybudovali rozumnú, správne sa vyvíjajúcu spoločnosť, kde každý má svoj diel šťastia, maximálny pri ich úrovni, na akej ovládajú prírodu. Ostatne, vedelo sa, že jestvujú aj celkom podobní ľudia, ako sme my, a že tých je pravdepodobne najviac. Zákony vývinu planetárnych sústav a života na nich sú rovnorodé nielen v našej Galaxii, ale v celej časti vesmíru, ktorú poznáme.

Pulzačnou hviezdnou loďou, najnovším vynálezom génia Zeme, môže sa ľudstvo dostať do ďalekých svetov, odpovedať na ich volanie. Ak bude let Telluru úspešný, potom… Lenže ako všetko v živote nový vynález má tiež dve stránky.

— A práve tá druhá stránka… — zamyslený Kari Ram ani nezbadal, že posledné slová vyslovil nahlas.

Zrazu sa za ním ozval príjemný a silný spev Mut Anga.

Kari Ram sa zachvel.

— Nevedel som, že aj vy sa nadchýnate starou hudbou, — usmial sa veliteľ. — Táto romanca je najmenej päťstoročná!

— Vôbec som na to nemyslel! — zvolal astronavigátor. — Myslel som na našu loď. Na to, kedy sa vrátime…

Veliteľ zvážnel.

— Máme za sebou len prvú pulzáciu, a vy myslíte už na návrat?

— Ó, nie! Prečo by som sa bol inak usiloval dostať sa medzi tých, ktorých vybrali pre let? Len mi tak prišlo na rozum… veď kým sa my vrátime na Zem, uplynie tam sedemsto rokov, a hoci je ľudský vek už dvojnásobne predĺžený, predsa budú mŕtvi aj pravnuci našich sestier a bratov…

— Azda ste to nevedeli?

— Vedel som, samozrejme, — zanovito pokračoval Ram. — Ale prišlo mi na myseľ čosi iné.

— Už rozumiem. Zdanlivá zbytočnosť nášho letu?

— Áno! Ešte pred vynájdením a skonštruovaním Telluru odleteli obyčajné raketové lode na Fomalhaut, Capellu a Arcturus. Fomalhautská výprava sa očakávala o dva roky — a už prešlo päťdesiat. A z Arcturu a Capelly prídu koráby o ďalších štyridsať-päťdesiat rokov, veď tieto hviezdy sú vzdialené dvanásť a štrnásť parsekov. A teraz už stavajú pulzačné koráby, ktoré sa môžu dostať na Arcturus jednou pulzáciou. Kým my uskutočníme svoj let, ľudia definitívne zvíťazia nad časom alebo priestorom, ak tak chcete. A vtedy sa naše koráby zo Zeme dostanú omnoho ďalej než my, a my sa vrátime s nákladom zastaraných a neužitočných informácií.

— Odišli sme zo Zeme, ako odchádzajú zo života mŕtvi, — pomaly povedal Mut Ang, — a vrátime sa zaostalí ako prežitok minulosti.

— Práve to som mal na mysli.

— Máte pravdu, no aj sa hlboko mýlite. Rozvoj vedomostí, zhromažďovanie skúseností, výskum nekonečného vesmíru musí byť nepretržitý, inak by sa porušili zákony vývinu, ktorý je vždy nerovnomerný a protirečivý. Predstavte si, že by starobylí prírodovedci, ktorí sa nám dnes zdajú naivnými, boli čakali, no povedzme, na vynájdenie dnešných kvantových mikroskopov. Alebo keby poľnohospodári a budovatelia dávnej minulosti, čo hojne zmáčali našu planétu svojím potom, boli čakali na automatické stroje a… neboli by pritom vyliezli zo svojich vlhkých podzemných dier a živili sa len odrobinkami, čo im uštedrila príroda.

Kari Ram sa zvonivo zasmial. Mut Ang pokračoval bez úsmevu:

— Aj my sme práve tak povolaní splniť svoju povinnosť ako každý člen spoločnosti. Za to, že sa prví dotkneme ešte nevídaných hlbín vesmíru, umreli sme na sedemsto rokov. Tí, čo ostali na Zemi, aby užívali všetky radosti pozemského života, nezakúsia nikdy veľké pocity človeka, čo nazrel do tajov vývinu vesmíru. A tak je to vo všetkom. Ale návrat… Zbytočne sa obávate budúcnosti. Ľudstvo sa v každej etape svojich dejín vracalo v niečom späť, aj keď celkove stále stúpalo podľa zákona vývinu v špirále. Každé storočie malo svoje jedinečné zvláštnosti, no zároveň aj črty spoločné pre všetky storočia. Ktovie — možno tá omrvinka poznania, ktorú donesieme na našu planétu, veľmi prospeje ďalšiemu rozmachu vedy a zlepšeniu života ľudstva. A my sami sa vrátime síce z hlbín minulosti, ale prinesieme novým ľuďom naše životy a srdcia oddané budúcnosti. Nuž, či prídeme ako cudzí? Či môže byť cudzím ten, kto obetuje všetky svoje sily? Veď človek, to nie je len súhrn vedomostí, ale aj nesmierne zložitá spleť citov, a v tomto my, čo skúsime všetky ťažkosti dlhej cesty kozmom, nebudeme o nič horší ako tí budúci… — Mut Ang sa odmlčal a pokračoval celkom iným, posmešným tónom: — Neviem ako vy, ale ja by som tak chcel nazrieť do budúcnosti, že už len kvôli tomu…

— Možno dočasne umrieť pre Zem! — zvolal astronavigátor.

Veliteľ Telluru prikývol.

— Choďte sa umyť a najesť. Čoskoro sa začne ďalšia pulzácia. Tey, načo ste sa vrátili?

Zástupca veliteľa pokrčil plecami.

— Som zvedavý, akú cestu vyznačili prístroje. Môžem vás vystriedať.

A astrofyzik bez ďalších slov stisol gombík naprostred pultu. Prehnutý lesklý vrchnák sa nehlučne odsunul a znútra prístroja sa vymrštila stuha špirálovite stočeného striebristého kovu. Cez ňu prechádzala tenká čierna os, ktorá ukazovala smer korábu. Na špirále ako drahokamy horeli drobné svetielka — hviezdy rozličných spektrálnych tried, okolo ktorých viedla cesta Telluru. Rúčky nespočetných ciferníkov začali tanec, ktorý vyzeral skoro ako pohyb živých bytostí. To počítacie stroje vyvažovali priamku nasledujúcej pulzácie tak, aby viedla čo možno najďalej od hviezd, tmavých oblakov a hmlovín svetelného plynu, ktoré mohli skrývať ešte neznáme nebeské telesá.

Tey Eron sa tak zahrúžil do práce, že ani nezbadal, ako ubehlo niekoľko mlčanlivých hodín. Obrovská loď letela ďalej do čiernej prázdnoty. Astrofyzikovi priatelia ticho sedeli na polkruhovitej pohovke, poblíž masívnych trojitých dverí, čo izolovali riadiace centrum od ostatných miestností korábu.

Veselý cvengot malých zvončekov oznamoval, že výpočty sa skončili. Veliteľ vesmírnej lode pomaly pristúpil k pultom.

— Výborne! Druhá pulzácia môže byť takmer tri razy taká dlhá ako prvá.

— Nie, tu je tridsaťpercentná nepresnosť. — Tey ukázal na konček čiernej osi, ktorá skoro nebadateľné vibrovala do taktu so záchvevmi ručičiek, čo boli na ňu napojené.

— Áno, celkom presne je to päťdesiatsedem parsekov. Päť odpočítame pre prípad možných chýb, čiže ostane päťdesiatdva. Pripravte pulzáciu.

Znova prekontrolovali všetky nesčíselné mechanizmy a spoje korábu. Mut Ang sa spojil s kajutami, kde bolo ďalších päť členov posádky Telluru, pohrúžených do spánku.

Automaty na fyziologické pozorovania zaznamenali, že organizmy spiacich sú v normálnom stave. Tu veliteľ zapojil ochranné pole okolo obytných miestností korábu. Po matných paneloch ľavej steny prebehli červené pásy — prúdy plynu v rúrkach, čo boli skryté za nimi.

— Už? — spýtal sa veliteľa trochu zachmúrene Tey Eron.

Veliteľ prikývol. Traja mužovia, ktorí mali službu, usadili sa do hlbokých kresiel a upevnili sa v nich vzduchovými poduškami. Keď už zapli posledný háčik, každý vybral z debničky pod ľavým lakťom vstrekovací prístroj, už pripravený na použitie.

— Teda, na ďalších stopäťdesiat rokov pozemského života! — povedal Kari Ram a priložil si prístroj k obnaženej ruke.

Mut Ang pozorne pozrel na neho. Šuhajove oči svietili trošku ironicky, ako to býva u zdravých a celkom vyrovnaných ľudí. Veliteľ počkal, kým sa jeho druhovia usalašili v kreslách a zavreli oči, pohrúžiac sa do bezvedomia. Tu zapojil páčky na malej skrinke, čo mal pri kolene. Nehlučne a neodvratne, ako sám osud, spustili sa z povaly masívne ochranné zvony. Chvíľočku predtým zapojil Mut Ang mechanické roboty, ktoré riadili pulzáciu a ochranné pole. Pod zvonom v slabom svetle modravej nočnej lampy prečítal veliteľ údaje kontrolných prístrojov a iba potom sa uspal aj on.


Hviezdna loď mala za sebou štvrtú pulzáciu. Tajomné nebeské teleso — cieľ letu — vyrástlo na obrazovkách pravej, „severnej“ strany na veľkosť Slnka videného z Merkúru.

Teraz detailne skúmali obrovskú hviezdu zo vzácnej triedy „tmavých“, uhlíkových hviezd. Tellur letel nadsvetelnou rýchlosťou vo vzdialenosti necelých štyroch parsekov od gigantickej matnej hviezdy KNT8 008, sotva viditeľnej zo Zeme aj najsilnejšími ďalekohľadmi. Podobné hviezdy — ich priemer sa rovná stopäťdesiatim až stosedemdesiatim diametrom nášho Slnka, vyznačovali sa hojnosťou uhlíka v atmosfére. Pri teplote dva-tritisíc stupňov sa atómy uhlíka spájali do zvláštnych reťazovitých molekúl, každá z troch atómov. Atmosféra hviezdy s takýmito molekulami zachytávala vyžarovanie fialovej časti spektra a svetlo gigantu bolo oproti jeho rozmerom pomerne slabé.

Ale stred uhlíkových gigantov, rozžeravený až na sto miliónov stupňov, bol mohutným generátorom neutrónov a premieňal ľahké prvky na ťažké, prevyšujúce dokonca aj urán, až po kalifornium a rossium, ako pomenovali už pred štyristo rokmi najťažší prvok s atómovou váhou 401. Vedci predpokladali, že zdrojom ťažkých prvkov sú uhlíkové hviezdy, ktoré po periodických výbuchoch rozptyľujú tieto prvky do priestoru. Tak títo tmaví uhlíkoví obri obohacujú chemické zloženie našej Galaxie.

Pulzačná vesmírna loď konečne umožnila ľudstvu preskúmať uhlíkovú hviezdu zblízka, pochopiť podstatu procesov premeny hmoty, ktoré sa na nej odohrávajú. Na ich vysvetlenie fyzici na Zemi nenašli ešte kľúč.

Posádka sa už prebudila a každý sa zaoberal výskumami, kvôli ktorým umrel pre Zem na sedemsto rokov. Zdalo sa, že koráb sa pohybuje teraz veľmi pomaly, ale rýchlejší let nebol ani potrebný.

Tellur sa odchyľoval trošku na juh od uhlíkovej hviezdy, aby obrazovku radaru udržali mimo žiarenia. A jeho čierne zrkadlo ostávalo týždne, mesiace, ba aj roky rovnako tmavé. Tellur alebo, ako bol zaregistrovaný v zoznamoch kozmického letectva Zeme, „IF-1 (Zet-685)“, prvá loď obráteného poľa alebo šesťsto osemdesiaty piaty v zozname kozmických korábov, nebol taký veľký ako druhé svetelné diaľkové stroje. Tieto prestali konštruovať len nedávno, keď vynašli pulzačné koráby.

Obrovské nadsvetelné diaľkové lode mávali až dvestočlennú posádku, a pretože sa na nich vystriedalo mnoho pokolení, mohli preniknúť dosť hlboko do medzihviezdneho priestoru.

Pri každom návrate diaľkovej vesmírnej lode sa zjavilo na Zemi niekoľko desiatok prišelcov z inej doby — predstaviteľov ďalekej minulosti. A hoci títo ľudia boli na veľmi vysokom stupni vývinu, predsa predstavovali už vlastne prežitky minulosti. Nové časy im boli cudzie a často ich prepadávala hlboká melanchólia a akási odcudzenosť.

Teraz vynesú pulzačné lode ľudí ešte ďalej. Podľa miery astronautov uplynie krátky čas, ale v ľudskej spoločnosti sa zjavia tisícroční Metuzalemovia. Tí, ktorým pripadne vypraviť sa do iných galaxií, vrátia sa na rodnú planétu po miliónoch rokov. Taká bola druhá stránka ďalekých kozmických výprav, zákerná prekážka, čo príroda postavila do cesty svojim neúnavným synom.

Na nových kozmických lodiach boli len osemčlenné posádky. Títo cestovatelia do nesmiernych diaľav vesmíru a zároveň aj do budúcnosti, na rozdiel od predošlých, nesmeli mať deti v čase, keď sa vydajú na túto púť.

A hoci Tellur bol menší ako jeho predchodcovia, predsa to bol obrovský koráb, kde malá posádka mala dosť a dosť miesta.

Prebudenie po dlhom spánku vyvolalo ako vždy prílev životnej energie. Posádka lode — zväčša mladí ľudia — trávila voľný čas v telocvični.

Vymýšľali najťažšie cviky, fantastické tance alebo si obliekli odrazové pásy. dali si na ruky a na nohy odrazové obruče a stvárali krkolomné kúsky v bezgravitačnom kúte telocvične. Astronauti radi plávali vo veľkom bazéne s ionizovanou svetielkujúcou vodou, ktorá si uchovala utešenú modrotu kolísky národov Zeme, azúrovú modrotu Stredozemného mora.

Kari Ram zhodil pracovné šaty a poberal sa k bazénu, ale zastavil ho veselý hlas:

— Kari, pomôžte mi! Bez vás sa mi tento obrat nedarí.

Vysoká chemička Tajna Dan, v krátkej tunike zo zelenej trblietavej látky toho istého odtieňa ako jej oči, bola najveselšou a najmladšou účastníčkou expedície. Svojou prudkosťou neraz vyviedla pokojného Kariho z rovnováhy. Ale Kari práve tak rád tancoval ako Tajna, ktorá bola rodenou tanečnicou. S úsmevom pristúpil k nej.

Zľava, z vysokého mostíka nad bazénom, mu kývala biologička Afra Devi. Špeciálnym krémom si starostlivo natierala pred cvičením ruky a nohy. K Afre sa odzadu po pružnej umelej látke opatrne priblížil Tey Eron a vystrel svalnatú, silnú ruku. Afra sa rozhúpala na pohyblivej doske a oprela sa o túto spoľahlivú oporu. Na okamih obidvaja znehybneli — opálení, s pleťou podobnou ligotavému kovu, akú dáva človeku len zdravý život na vzduchu a slnci. Mladá žena sa nepostihnuteľným pohybom ešte väčšmi prehla, otočila sa okolo ramena veliteľovho zástupcu a obidvaja začali krúžiť v povetrí, prepletajúc sa v najzložitejších akrobatických figúrach.

— Všetko zabudol! — smiala sa Tajna Dan a zakrývala mechanikovi oči končekmi horúcich prstov.

— Nie je to krásne? — odvetil mechanik otázkou, a ako pritiahol k sebe dievča v prvom tanečnom pohybe, vstúpili do fonického pásma.

Kari a Tajna boli najlepšími tanečníkmi na korábe. Iba oni sa vedeli úplne oddávať melódii a rytmu, vypnúť pritom všetky ostatné myšlienky a city. A Kari sa preniesol do sveta tanca, necítil nič okrem pôžitku z harmonických ľahkých pohybov. Ruka dievčaťa, čo mu spočívala na pleci, bola silná a nežná. Zelené oči jej stemneli.

— Vy a vaše meno ste jedno, — šepkal Kari. — Zapamätal som si, že Tajna znamená v starobylom jazyku čosi neznáme, neodhalené.

— Som rada, — odvetila dievčina bez úsmevu. — Vždy som si myslela, že tajomstvá ostali len vo vesmíre a na našej Zemi ich už nieto. Ľudia ich nemajú — všetci sme prostí, úprimní a čistí.

— A vy to ľutujete?

— Niekedy. Chcela by som sa stretnúť s človekom dávnej minulosti. S človekom, ktorý musí skrývať svoje sny a city pred okolitou zlobou, zoceľovať ich a vypestovať ich na neotrasiteľné, neuveriteľne silné.

— Och, chápem. Ale ja som nemyslel na ľudí, ľutoval som len to, že nieto už nerozlúštených tajomstiev… Ako v starých románoch: všade tajomné zrúcaniny, neznáme hlbiny, nedobyté výšiny, a ešte predtým — zakliate a začarované háje, plné záhadných síl, studní, tajomných chodníčkov a domov.

— Predstavte si, Kari, ako dobre by bolo aj tu, na lodi, nájsť tajné kútiky a zakázané cestičky.

— A tie by viedli do neznámych komnát, kde sa skrýva…

— Čo sa tam skrýva?

— Neviem, — priznal sa mechanik po chvíľke a zastal. Ale Tajna sa už vžila do hry, pokrčila trochu čelo a ťahala ho za rukáv. Kari nasledoval dievča z telocvične na matne osvetlenú vedľajšiu chodbu. Ukazovatele vibrácie jednotvárne a bledo blikotali, akoby steny korábu zápasili so spánkom. Dievča rýchlo a nehlučne prešlo pár krokov, potom zastalo. Na tvári sa jej mihol akýsi smutný tieň, ale tak rýchlo, že by Kari nemohol odprisahať, či to skutočne zbadal u nej príznak duševnej slabosti. A prenikol ho bolestný neznámy cit. Mechanik znovu chytil Tajnu za ruku.

— Poďme do knižnice, máme do smeny ešte dve hodiny času.

Poslušne ho nasledovala do centra korábu.

Knižnica alebo spoločenská sála bola priamo za riadiacim centrom ako vo všetkých hviezdnych lodiach. Kari a Tajna otvorili hermetické dvere na tretej priečnej chodbe a dostali sa k elipsovitému hlavnému priechodu s dvoma stĺpmi. Len čo Kari stúpil na bronzovú platničku a ťažké krídla dvier sa nehlučne roztvorili, začuli mladí ľudia mohutný vibrujúci zvuk. Tajna radostne stisla Karimu prsty.

— Mut Ang!

Obidvaja sa šuchli do knižnice. Pod matnou povalou sa rozptyľovalo neurčité, akoby zahmlené svetlo. Vo výklenkoch, medzi hŕbami filmoték, sedeli zaborení v hlbokých kreslách dvaja ľudia. Tajna zazrela lekára Svet Sima a hranatú postavu Jas Tina, inžiniera pulzačných strojov, ktorý so zažmúrenými očami o niečom rojčil. Vľavo pod hladkými mušľami akustických zariadení skláňal sa nad striebristou skrinkou elektromagnetického husľo-klavíra sám veliteľ Telluru.

Elektromagnetický husľo-klavír už dávno vystriedal temperovaný klavír, ktorý mal tvrdý tón, no zachoval si jeho bohatú škálu a pridal k nej ešte aj bohatstvo husľových odtienkov. Zosilňovače dodávali tomuto nástroju v príslušnej chvíli otriasajúcu silu.

Mut Ang nezbadal, že niekto vošiel. Sedel trochu naklonený dopredu, tvár vyvrátená k rombickým panelom povaly. Aj keď sa zvuk nevyludzoval pomocou kladivka a struny, ale pomocou najjemnejších elektrónových impulzov, takmer takých, ako sú mozgové, hudobník hral prstami ako na starodávnom klavíri.

Harmonicky zladené témy, v ktorých sa zlieval vesmír so Zemou, začali sa rozplývať a vzďaľovať. Teraz narastali kontrastné tóny pokojného smútku i ukrutného ďalekého hrmenia, mohutneli, prerážané zunivými zvukmi, ktoré zneli ako zúfalý výkrik. Potom sa začal rozvíjať plavný a melodický motív, no zrazu sa pretrhol. Bolo to ako strašná zrážka, pri ktorej sa všetko rozsypalo v lavíne disonancií, rozletelo sa do tmavého jazera nesúrodých žalôb nad nenávratnou stratou.

A potom sa Mut Angovi znenazdajky zrodili pod prstami jasné a čisté zvuky priezračnej radosti. Splývali s tichučkou a clivou sprievodnou hudbou.

Do knižnice nehlučne vstúpila Afra Devi v bielom plášti. Svet Sim, lekár korábu, začal dávať veliteľovi akési znamenia. Mut Ang sa zodvihol a tíšina zahnala moc zvukov, ako zaháňa prudká tropická noc večerné zore.

Lekár a veliteľ vyšli, sprevádzaní znepokojenými pohľadmi poslucháčov. Druhému astronavigátorovi Čenovi, ktorý mal službu, prihodila sa zriedkavá nepríjemnosť, dostal hnisavý zápal slepého čreva. Pravdepodobne nedodržal celkom presne program lekárskej prípravy na vesmírny let. A teraz teda Svet Sim požiadal veliteľa o dovolenie, aby mohol ihneď operovať.

Mut Ang zapochyboval. Moderná medicína, ovládajúca metódy impulznej nervovej regulácie ľudského organizmu ako v elektrónových prístrojoch, vedela odstrániť mnohé onemocnenia bez operácie.

Ale lekár trval na svojom. Dokázal, že pacientovi ostane v tele zahojené ložisko a že toto pri obrovskom fyziologickom zaťažení, ktorému sú vystavení astronauti, môže znova vzbĺknuť.

Čen Gir si ľahol na široké lôžko, omotaný prenosnými impulznými drôtmi. Tridsaťšesť prístrojov sledovalo stav organizmu. V zatemnenej miestnosti pravidelne zamihal a slabo zabzučal hypnotický prístroj. Svet Sim prebehol očami po aparátoch a kývol Afre Devi, ktorá lekárovi asistovala. Každý člen posádky ovládal niekoľko povolaní.

Afra mu podala priezračnú kocku. V modravej tekutine ležal členitý kovový aparát, ktorý pripomínal veľkú stonožku. Afra vytiahla z tekutiny aparát a z druhej nádoby vybrala kónické puzdro, na ktoré boli pripojené tenučké drôty a hadice. Tíško cvakla spúšť a kovová stonožka sa začala pohybovať, vydávajúc takmer nečujné bzučanie.

Svet Sim kývol a aparát zmizol v otvorených ústach astronavigátora, ktorý stále pravidelne dýchal. Zažiarila polopriezračná obrazovka, naklonená šikmo nad pacientovým bruchom. Mut Ang pristúpil bližšie. V zelenkavom svite bolo celkom zreteľne vidieť, ako po sivých kontúrach vnútorností pomaly postupuje členitý prístroj. Mihla sa slabá iskra, keď prístroj dal impulz sfinkteru žalúdka, potom prenikol do dvanástorníka a plazil sa po komplikovaných záhyboch tenkého čreva. Ešte kúsok — a tupý koniec stonožky sa zaboril do základu červíkovitého prívesku.

Tu, v hnisavej oblasti, boli bolesti prudšie a od tlaku prístroja sa automatické pohyby čriev tak zosilnili, že bolo treba použiť utišujúce lieky. Ešte niekoľko minút, a analytický stroj zistil príčinu onemocnenia — náhodné znečistenie slepého čreva, stanovil povahu hnisania a odporúčal najvhodnejšiu zmes antibiotík a dezinfekčných prípravkov. Členitý aparát vypustil dlhé pružné fúziky, ktoré sa hlboko pohrúžili do apendixu. Odsali hnis, odstránili zrnká piesku, čo sa náhodne dostali do slepého čreva. Potom nasledovalo dôkladné prepláknutie biologickými roztokmi, ktoré rýchlo zahojili zahlienený povrch slepého čreva.

Čen Gir pokojne spal, zatiaľ čo v jeho útrobách pracoval dômyselný prístroj, riadený automatmi. Operácia sa skončila a lekár už len vybral prístroj.

Veliteľ Telluru sa upokojil. Akákoľvek mocná bola medicína, predsa sa dosť často stávalo, že nepredvídané zvláštnosti organizmu (lebo medzi miliardami jednotlivcov ich nebolo možno vopred predvídať) spôsobili neočakávané komplikácie, ktoré síce neboli strašné v obrovských liečebných ústavoch planéty, ale mohli byť nebezpečné pri malej expedícii.

Nič sa nestalo. Mut Ang sa vrátil k husľo-klavíru do prázdnej knižnice. Veliteľovi sa už nechcelo hrať, zamyslel sa.

Koľko ráz sa už veliteľ hviezdnej lode vracal k myšlienkam na šťastie, na budúcnosť!

Štvrtý let do vesmíru… Ale nikdy predtým nemyslel na to, že urobí takýto ďaleký skok cez priestor a čas. Sedemsto rokov! Pri tom prudkom rozvoji života, pri stále nových a nových vymoženostiach, objavoch, pri tej úrovni vedomostí, akú už dosiahli na Zemi! Ťažko porovnávať, ale sedemsto rokov neznamenalo veľa v dobách starých civilizácií, keď rozvoj spoločnosti nepoháňali vedomosti a nevyhnutnosť a keď smeroval len k ďalšiemu rozšíreniu ľudstva, keď sa ešte len osídľovali prázdne priestranstvá planéty. Vtedy bol čas nekonečný a všetky zmeny vo vývine ľudstva plynuli pomaly, ako voľakedy voda z ľadovca na ostrovoch Arktídy a Antarktídy.

Storočia akoby sa prepadávali v prázdnej nečinnosti. Čo bol vtedy jeden ľudský život, čo znamenalo sto, tisíc rokov?

Mut Ang si pomyslel takmer s úžasom: „Ako by sa boli cítili starovekí ľudia, keby vopred boli bývali vedeli, že súčasné spoločenské procesy plynú tak pomaly, keby boli zistili, že útlak, nespravodlivosť a dezorganizácia planéty budú sa ťahať ešte toľké roky?“ Vrátiť sa o sedemsto rokov v starom Egypte bolo by znamenalo dostať sa do tej istej otrokárskej spoločnosti, len ešte s horším útlakom; v tisícročnej Číne — do tých istých vojen a k tým istým cisárskym dynastiám, a v Európe by to bolo znamenalo od začiatku stredovekej náboženskej noci padnúť priamo na hranice inkvizície, rovno do najhoršieho tmárstva.

Ale teraz sa človeku až hlava zakrúti od dychtivosti, aké ohromujúce veci uvidí, keď sa pokúsi nazrieť do budúcnosti o sedem storočí, vyplnených zmenami a ďalším poznávaním.

Ak je pravé šťastie v pohybe, v zmene, kto môže byť potom šťastnejší ako Mut Ang a jeho druhovia? A predsa to nie je také jednoduché! Ľudská povaha má dve stránky, práve tak ako svet, čo ju obklopuje a čo ju vytvoril. Popri túžbe po večnej zmene nám je vždy ľúto za minulosťou, správnejšie za tým pekným, čo v nej bolo, čo sa uchováva v pamäti a z čoho voľakedy dávno vyrastali predstavy o pominulom zlatom veku.

Vtedy mimovoľne hľadali ľudia všetko pekné v minulosti, snívali o jej návrate, a iba silní duchovia vedeli predvídať a vycítiť, že ľudský život nevyhnutne kráča k zdokonaľovaniu a lepšiemu usporiadaniu. Od tých čias sa v duši človeka kdesi hlboko zakorenila ľútosť za minulosťou, clivota za tým, čo sa nenávratne minulo, pocit smútku, ktorý sa nás zmocňuje pred zrúcaninami a pamätníkmi histórie ľudstva. A najvýraznejšia je táto ľútosť za minulosťou u zrelého človeka, hĺbavého a citlivého.

Mut Ang vstal od hudobného nástroja a pretiahol si silné údy.

Áno, všetko je to tak pekne a zaujímavo opísané v historických románoch. Čoho sa môže ľakať mládež vesmírnej lode vo chvíli, keď uskutočňuje skok do budúcnosti? Osamelosť, strata niekdajších blízkych? Smutne preslávená osamelosť človeka, čo sa dostal do budúcnosti, bola už toľko ráz témou starých románov… Osamelosť si predstavovali vždy ako stratu blízkych príbuzných, lenže títo blízki ľudia tvorili nepatrný hlúčok osôb, spojených často len formálnymi príbuzenskými zväzkami. Ale teraz, keď ti je blízky hociktorý človek, keď nejestvujú nijaké hranice alebo konvencie, brániace styku medzi ľuďmi v hociktorom kútiku planéty?!

My, ľudia na Tellure, stratili sme všetkých svojich blízkych na Zemi. Ale v budúcnosti čakajú tam na nás nemenej blízki, rodní ľudia, ľudia, čo budú poznať a cítiť ešte viac, ešte výraznejšie ako súčasníci, ktorých sme navždy opustili — o tomto a takýmito slovami sa má zhovárať veliteľ s mladými členmi svojej posádky…

Tey Eron trávil večer v riadiacom centre svojím obľúbeným spôsobom. Matne horeli len najpotrebnejšie lampy a veľká okrúhla miestnosť vyzerala v súmraku útulnejšie. Veliteľov zástupca si mrmlal popod nos prostú pesničku a pritom usilovne kontroloval výpočty. Púť sa blížila ku koncu — dnes bolo treba usmerniť koráb smerom na súhvezdie Hadonosa, aby preleteli okolo uhlíkovej hviezdy, ktorú skúmajú. Priblížiť sa k nej väčšmi bolo by nebezpečné. Tlak žiarenia natoľko vzrastá, že pri nadsvetelnej rýchlosti korábu by mohol spôsobiť strašné a nenapraviteľné škody.

Tey Eron zrazu pocítil, že mu niekto stojí za chrbtom, a obrátil sa.

Mut Ang sa nakláňal ponad plece svojmu zástupcovi a čítal súhrnné údaje prístrojov v štvorčekoch spodného riadku. Tey Eron spýtavo pozrel na veliteľa a on prikývol. Na jediný pohyb zástupcových prstov rozozvučali sa po celom korábe signály, volajúce k pozornosti, a štandardný kovový hlas:

— Všetci pozor!

Mut Ang si pritiahol mikrofón, lebo vedel, že vo všetkých oddeleniach ľudia v tom okamihu zmĺkli a mimovoľne obrátili tváre k ampliónom, zamaskovaným v stenách: človek si ešte neodvykol dívať sa za zvukom, keď chcel mimoriadne pozorne počúvať.

— Všetci pozor! — zopakoval Mut Ang, — Koráb začne o pätnásť minút brzdiť. Všetci, okrem tých, čo majú službu, nech ležia vo svojich kajutách. Prvá fáza brzdenia sa skončí o osemnástej hodine; druhá fáza pri šiestich „Ž“ bude trvať šesť dní. Koráb sa otočí po signále NÚ — nebezpečenstvo úderu. Koniec!

O osemnástej hodine sa veliteľ zodvihol z kresla a premáhajúc bolesť v drieku a v hlave, obvyklú pri brzdení, vyhlásil, že pôjde hádam spať na celých šesť dní, kým budú spomaľovať. Celá posádka Telluru teraz visí očami na prístrojoch: prebiehajú posledné pozorovania uhlíkovej hviezdy.

Tey Eron sa zachmúrene díval za odchádzajúcim veliteľom. S každým zdokonalením vzrastala spoľahlivosť a sila kozmických lodí. Dnes ťažko aj porovnávať silu Telluru s tými škrupinkami, plávajúcimi po moriach Zeme, ktoré voľakedy nosili názov korábov. A predsa len, ani Tellur nie je nič viac ako škrupinka v bezodných hlbinách priestoru. A človek je akýsi pokojnejší, keď veliteľ v takýchto chvíľach bdie.


Kari Ram skoro vyskočil od prekvapenia, keď začul veselý smiech Mut Anga. Pred niekoľkými dňami celú posádku znepokojila správa, že veliteľ znenazdajky ochorel. Do jeho kajuty mal prístup iba lekár a všetci nevoľky stišovali hlas, keď prechádzali okolo hladkých dverí, tesne zavretých ako v prípade havárie. Tey Eron musel samostatne vykonať celý vytýčený program: otočiť koráb, znova ho rozohnať, aby unikli z oblasti silného žiarenia uhlíkovej hviezdy, a začať pulzáciu späť, k Slnku.

Zástupca kráčal popri svojom veliteľovi a zdržanlivo sa usmieval. Vysvitlo, že veliteľ sa dohovoril s lekárom a naschvál prenechal velenie Tey Eronovi, aby mohol samostatne vykonať celú operáciu a na nikoho sa nespoliehať. Tey Eron by sa ani za svet nepriznal, aké strašné pochybnosti ho trýznili pred obratom, ale vyčítal veliteľovi, že celej posádke nahnal toľko strachu.

Mut Ang sa žartovne ospravedlňoval a presviedčal Tey Erona, že koráb je v pustom vesmíre absolútne bezpečný. Prístroje sa nemohli mýliť, štvornásobná kontrola každého výpočtu vylučovala nepresnosti. Hviezda vzhľadom na silné žiarenie nemohla byť obklopená pásmom asteroidov a meteoritov.

— A skutočne už nič neočakávate? — vyzvedal sa opatrne Kari Ram.

— Nepredvídaná náhoda je, prirodzene, možná. Ale za nami stojí veľký zákon vesmíru, nazvaný zákonom strednej hodnoty. Môžeme byť istí, že tu, v týchto pustých končinách vesmíru, nenarazíme na nijaké prekvapenie. Vrátime sa trochu späť a budeme pokračovať už vyskúšaným smerom priamo k Slnku, popri Haďom srdci. Už niekoľko dní smerujeme k Hadonosovi. Už to nebude dlho trvať!

— Aké je to čudné: necítim ani radosť ani uspokojenie z dobre vykonanej práce, nič, čo by bolo zadosťučinením za to, že sme na sedemsto rokov umreli pre Zem, — zamyslene povedal Kari. — Áno, poznám desaťtisíce pozorovaní, milióny výpočtov a snímok, pamätných zápisov. Tam, na Zemi, sa rozlúštia nové tajomstvá… Ale aké je to všetko nehmatateľné a neviditeľné! Zárodok budúcnosti — nič viac!

— Ale koľko životov, boja a práce vynaložilo ľudstvo a pred ním ešte trilióny pokolení zvierat na slepej ceste historického vývinu práve pre tento zárodok budúcnosti! — namietal zápalisto Tey Eron.

— To je všetko pravda, pokiaľ ide o rozum. Ale pokiaľ ide o cit, tu je pre mňa dôležitý len človek — jediná rozumná sila vo vesmíre, ktorá môže využiť živelný vývin hmoty a ovládnuť ho. Ale my, ľudia, sme takí osamelí, nekonečne osamelí!.. Máme nesporné dôkazy o tom, že jestvuje množstvo osídlených svetov, ale pohľad nijakej inej mysliacej bytosti sa ešte neskrížil s očami pozemšťanov. Koľko snov, rozprávok, kníh, piesní, filmov vzniklo v predtuche tejto veľkej udalosti, a predsa sa nesplnila! Nesplnila sa veľká, smelá a jasná túžba ľudstva, ktorá sa zrodila už dávno-pradávno, len čo sa rozplynula náboženská zaslepenosť.

— Zaslepenosť! — skočil mu do reči Mut Ang. — A viete, ako si naši predkovia ešte v dobe prvého letu do vesmíru predstavovali splnenie tohto „veľkého sna“? Vojenský konflikt, beštiálne zničenie korábov, vzájomné vraždenie pri prvom stretnutí.

— Absurdné! — zvolal vášnivo Kari Ram a Tey Eron.

— Naši súčasní spisovatelia neradi píšu o pochmúrnom období koncom kapitalizmu, — namietal Mut Ang. — Viete zo školského dejepisu, že naše ľudstvo prekonalo svojho času veľmi kritický bod vývinu.

— Ó, áno! — pripojil sa chytro k nemu Kari. — Keď ľudia už začali ovládať hmotu a vesmír, ale formy spoločenských vzťahov zastarali a rozvoj spoločenského vedomia tiež zaostával za úspechmi vedy.

— Skoro presná formulácia. Máte dobrú pamäť, Kari! Ale povedzme to inak: kozmické poznanie a kozmická moc sa dostali do protirečenia s primitívnou ideológiou individualistického vlastníka. Zdravie a budúcnosť ľudstva kolísalo niekoľko rokov na vážkach osudu, kým nezvíťazilo nové a beztriedna spoločnosť sa nespojila v jednu rodinu. Tam, v kapitalistickej polovici sveta, nevideli nové cesty a pokladali svoju spoločnosť za neotrasiteľnú a nemennú, snívali o takej budúcnosti, v ktorej boli nevyhnutné vojny a v ktorej sa ľudstvo malo samo vyhubiť.

— Ale ako to mohli nazývať snom? — uškrnul sa Kari pohoršene.

— Oni to tak volali.

— Civilizácia prechádza kritickými bodmi. Možno všade, aj na planétach iných sĺnk, kde sa vyvíja ľudstvo, — pomaly povedal Tey Eron a pritom prebehol pohľadom po horných ciferníkoch motorových prístrojov. — Poznáme už dve neosídlené planéty s vodou, atmosférou a zvyškami kyslíka, kde vietor čerí iba mŕtvy piesok a vlny práve takých mŕtvych morí. Naše koráby odfotografovali…

— Nie, — pokrútil hlavou Kari Ram, — neverím, že by ľudia, čo už spoznali nekonečnosť vesmíru a moc, ktorú im dáva veda, mohli…

— …uvažovať ako zvery, len s tým rozdielom, že majú logiku? Ale veď stará spoločnosť sa formovala živelne, bez vopred vytýčenej cieľavedomosti, príznačnej pre vyššie spoločenské formy. A rozum človeka, spôsob jeho myslenia boli tiež ešte v prvotnom štádiu priamej alebo matematickej logiky, ktorá odrážala logiku zákonov vývinu hmoty, prírody na základe priameho pozorovania a skúsenosti. Len čo ľudstvo nazhromaždilo historické skúsenosti, len čo spoznalo historický vývin okolitého sveta, vznikla dialektická logika ako vyššie štádium rozvoja myslenia. Človek pochopil protirečivosť prírodných javov i vlastnej existencie. Uvedomil si, že on ako jedinec je na jednej strane veľmi maličký a jeho život je ako záblesk, že je podobný kvapke v mori alebo malej iskierke hasnúcej vo vetre. No uvedomil si aj to, že na druhej strane je nedozerne veľký ako vesmír, obsiahnutý jeho rozumom a citom v celej nekonečnosti času a priestoru.

Veliteľ zmĺkol a zamyslene sa začal prechádzať pred svojím zástupcom. Na mladé tváre im sadol tieň prísnej sústredenosti.

Mut Ang prvý porušil tíšinu.

— Mám vo svojej zbierke historických kníh-filmov jednu veľmi charakteristickú pre toto obdobie. Preklad do súčasného jazyka nerobil stroj, ale Sania Čen, historik, ktorý umrel v minulom storočí. Prečítajme si ju! — usmial sa nad dychtivým záujmom mladých ľudí a pobral sa do prednej časti korábu.

— Nikdy nebude zo mňa dobrý veliteľ, — vzdychol si previnilo Tey Eron. — Nemožno vedieť všetko, čo vie náš Ang.

— A on zasa predo mnou hovoril, že je zlým veliteľom, lebo má taký široký okruh záujmov, — poznamenal Kari a usadil sa do kresla navigátora.

Tey Eron prekvapene pozrel na priateľa. Mlčali, bolo počuť len tichý, jednotvárny spev prístrojov. Obrovská loď nadobudla maximálnu rýchlosť a s istotou letela od uhlíkovej hviezdy do vyznačeného štvorca, kde v hlbokej tme priestoru tonuli slabo blikotajúce ďaleké galaxie — štyri hviezdne ostrovy. Boli tak ďaleko, že svetlo, čo z nich vyžarovalo, bezvládne umieralo v oku človeka, v zázračnom prístroji, ktorému stačilo iba niekoľko kvánt.

Zrazu sa čosi stalo. Na obrazovke veľkého radaru vzplanula a zakolísala sa svietiaca bodka. Rozľahol sa prenikavý cengot, od ktorého sa astronautom zatajil dych.

Tey Eron bez rozmýšľania dal signál na všeobecný poplach — veliteľskú výzvu, ktorá prikazovala všetkým ostatným členom posádky obsadiť okamžite miesta, určené pre prípad havárie.

Mut Ang vtrhol do riadiaceho centra a jedným skokom bol pri pulte. Čierne zrkadlo radaru ožilo. Ako v bezodnom jazere plávala v ňom malá guľka svetla — okrúhla, s ostrými obrysmi. Knísala sa hore-dolu a pomaly sa kĺzala napravo. Astronautov prekvapilo, že roboty, ktoré mali vystríhať pred zrážkou korábu s meteoritmi, ostávali nečinné. Znamená to, že na obrazovke nie je ich odrazený hľadací lúč, ale cudzí?!

Loď pokračovala v ceste pôvodným smerom a svetelná bodka sa teraz mihotala v dolnom pravom štvorci. Mut Ang sa zachvel pri domnienke, čo mu prebleskla hlavou, Tey Eron si zahryzol do pery a Kari Ram tak zaťal prsty do okraja pultu, až ho zaboleli. V ústrety im letelo čosi neuveriteľné, nebývalé, čo vyžarovalo silný radarový lúč, práve taký, aký vrhal pred sebou Tellur.

A zmocnila sa ich zúfalá túžba, aby sa domnienka splnila, aby sa nádeje po šialenom rozlete nezrútili do priepasti sklamania, ako sa to už sto a sto ráz stalo astronautom Zeme. Bol to taký silný pocit, že veliteľ stál ako skamenený, bál sa vysloviť čo len slovíčko. A jeho nepokoj akoby prechádzal na tamtých, v diaľave…

Svietiaca bodka na obrazovke zhasla, zapálila sa znova a znova zamihotala v zrýchľujúcich sa intervaloch, po dva až štyri zákmity za sebou. Toto pravidelné striedanie signálov mohlo byť len výplodom jedinej vesmírnej sily — výplodom ľudského myslenia.

Nebolo viacej pochybností. Oproti nim letela kozmická loď.

Tu, v nesmiernej diaľke, ktorú prvý raz dosiahol pozemský koráb, mohla to byť len výprava z iného sveta, z planéty inej, ďalekej hviezdy…

Lúč hlavného radaru Telluru bol teraz tiež prerušovaný. Kari Ram odvysielal niekoľko signálov podľa ustáleného svetelného kľúča. No bolo priam neuveriteľné, že tieto jednoduché stláčania gombíka vyvolávajú tam, v diaľke, na obrazovke neznámeho korábu pravidelné záblesky.

Mut Angov hlas v reproduktoroch korábu prezrádzal jeho vzrušenie:

— Všetci pozor! Oproti nám letí cudzia loď! Odchýlime sa od kurzu a začneme mimoriadne brzdenie. Zastaviť všetky práce! Mimoriadne brzdenie! Všetci na svoje miesta!

Každá sekunda bola vzácna. Ak druhý koráb letel približne takou rýchlosťou ako Tellur, tak rýchlosť, ktorou sa približovali k sebe, bola blízka svetelnej rýchlosti, dosahovala dvestodeväťdesiatpäťtisíc kilometrov za sekundu. Radar dával ľuďom k dispozícii niekoľko sekúnd. Kým Mut Ang hovoril do mikrofónu, Tey Eron pošepol čosi Karimu. Mládenec, bledý od napätia, ho pochopil z pol vety a začal manipulovať na radarovom pulte.

— Skvele! — zvolal veliteľ, keď videl, ako na kontrolnej obrazovke prebehla svetelná smerovka zatočená doľava, potom sa zase vrátila späť, až sa napokon skrútila do špirály.

Neuplynulo viacej ako desať sekúnd. Na obrazovke sa zamihotala svetelná smerovka, zahla doprava k čiernemu kruhu a potom sa špirálovite stočila. Všetkým v riadiacom centre sa vyrval z úst vzdych úľavy, takmer ston. Neznáme bytosti, čo im leteli oproti z tajomných hlbín kozmického priestoru, pochopili! Je najvyšší čas!..

Zacengali poplašné zvončeky. Teraz sa na hlavnej obrazovke neodrážal už lúč cudzieho radaru, ale pevné obrysy korábu. Tey Eron bleskovým pohybom vypojil robot, ktorý riadil koráb, a sám udal Telluru maličkú odchýlku doľava. Cenganie zmĺklo, čierne jazero obrazovky zmizlo. Ľudia ledva zachytili svetelnú čiaru, čo sa mihla na radare pravej paluby. Koráby sa vzdialili od seba fantastickou rýchlosťou a odleteli do nesmiernej diaľavy.

Kým sa znova stretnú, uplynie niekoľko dní. Neprepásli chvíľu, obidve lode pribrzdia, otočia sa a rýchlosťou, vypočítanou presnými prístrojmi, priblížia sa znovu k miestu stretnutia.

— Všetci pozor! Začíname mimoriadne brzdenie! Dajte signály sekciám! — povedal do mikrofónu Mut Ang.

Rad zelených svetiel, čo vzplanuli nad zahasenými indikátormi počítačov, bol znamením, že sekcie sú pripravené. Motory zmĺkli. Celá hviezdna loď strpia v očakávaní. Veliteľ prebehol očami po riadiacom centre a mlčky ukázal hlavou na kreslá, zapojac zároveň robot, ktorý mal riadiť brzdenie. Mut Angovi spolupracovníci videli, ako sa zachmúril nad programovou škálou a otočil hlavnú páčku na cifru „8“.

Prehltnúť pilulu na zníženie srdcovej činnosti, vrhnúť sa do kresla a stlačiť spúšť robota — to bolo dielo niekoľkých sekúnd.

Hviezdna loď citeľne narazila na prázdny priestor — takto sa voľakedy v dávnoveku zarážali jazdecké kone, a jazdci leteli potom strmhlav, vydaní na milosť a nemilosť osudu. Aj gigantický koráb akoby sa bol teraz spätil. Jeho „jazdci“ leteli do hĺbky hydraulických kresiel a do ľahkého bezvedomia.


Celá posádka sa zhromaždila v knižnici Telluru. Len jeden mal službu pri prístrojoch, ktoré chránili spoje veľmi komplikovaných elektronických aparatúr. Tellur sa po brzdení obrátil, no aj tak sa vzdialil od miesta stretnutia na viac než desať miliárd kilometrov. Loď sa pohybovala pomaly, jednou dvadsatinou absolútnej rýchlosti, zatiaľ čo všetky počítacie stroje nepretržite kontrolovali a korigovali kurz. Znova bolo treba nájsť v nedozernom vesmíre neviditeľný bod a na ňom už celkom nepatrné zrnko prachu — cudziu kozmickú loď. Osem dní a nocí malo trvať skoro neznesiteľné očakávanie. Ak budú všetky výpočty správne a koráb sa neodchýli o viac, než je prípustné, ak sa práve tak nepomýlia ani tí druhí neznámi a ak aj oni majú také dokonalé prístroje a poslušnú loď, potom sa priblížia k sebe natoľko, aby sa mohli navzájom nájsť v nepriehľadnej tme neviditeľnými radarovými lúčmi.

A vtedy sa človek prvý raz v dejinách dostane do styku s bratmi v myšlienkach, sile a snahách. S tými, ktorých existenciu už dávno predpokladal, dokázal a potvrdil nekonečne prezieravý ľudský mozog. Fantastické časové a priestorové priepasti, ktoré delili obývané svety, boli však dosiaľ neprekonané. Ale teraz pozemšťania podajú ruku iným mysliacim bytostiam vesmíru a ich prostredníctvom aj ďalším… Reťaz myšlienok a práce sa preklenie cez priestor ako definitívne víťazstvo nad živelnými silami prírody. Miliardy rokov sa museli v tmavých, teplých kútikoch morských zálivov túliť drobné živé rôsolovité guľôčky a ďalšie milióny rokov sa z nich formovali zložitejšie bytosti, ktoré napokon vyšli na suchú zem. A v úplnej závislosti od okolitých síl, v chmúrnom zápase o život a udržanie rodu uplynuli ďalšie milióny stáročí, kým sa vyvinul veľký mozog, najlepší nástroj na hľadanie potravy, pre zápas o existenciu.

Život sa vyvíjal stále rýchlejším tempom, existenčný boj sa stále vyostroval a zrýchľoval sa prirodzený výber. Obete, obete a obete — bylinožravce, ktoré požierali dravce, dravce hynúce od hladu, zoslabnuté, choré a staré zvieratá, živočíchy, zabité v boji o samičku, o ochranu potomstva, alebo zahubené živelnými katastrofami…

Takáto slepá bola cesta evolúcie, kým v ťažkých životných podmienkach dlhej ľadovej doby vzdialený predok opice nenahradil pudové vyhľadávanie potravy rozumovou prácou. A potom sa vyvinul z neho človek, ktorý spoznal nesmiernu silu kolektívnej práce a racionálnej skúsenosti.

Ale aj odvtedy uplynulo ešte mnoho tisícročí, vyplnených vojnami a utrpením, hladom a útlakom, nevedomosťou a nádejami v lepšiu budúcnosť.

Potomkovia nesklamali svojich predkov: lepšia budúcnosť nadišla, ľudstvo, spojené v beztriednej spoločnosti, oslobodené od strachu a útlaku, dosiahlo nedozerné výšky poznania a umenia. A zvládlo aj najťažšiu vec — podmanilo si vesmír. Napokon sa celý ten ťažký rebríček v dejinách života a človeka, všetka sila zhromaždených vedomostí a nesmierneho úsilia a práce zavŕšila vynájdením diaľkovej kozmickej lode Tellur, ktorá prenikla hlboko do Galaxie. Vrchol rozvoja hmoty na Zemi a v slnečnej sústave sa v podobe Telluru skrížil teraz s vrcholným bodom cesty, pravdepodobne nemenej ťažkej, ktorá sa začala tiež pred miliardami rokov v iných končinách vesmíru.

Tieto myšlienky trápili svojím spôsobom každého člena posádky. Vedomie obrovskej zodpovednosti chvíle vyvolalo vážny výraz aj na tvári mladej Tajny. Veď kto sú oni? Nepatrná hŕstka predstaviteľov mnohých miliárd pozemského obyvateľstva. Sú oni najvhodnejšími reprezentantmi všetkých hrdinstiev, práce, fyzickej dokonalosti, rozumu a vytrvalosti ľudstva?

Ako sa pripraviť na nastávajúce stretnutie? Pamätať na celý ťažký a veľký boj ľudstva o slobodu tela a ducha!

Ale najzávažnejšia, najvzrušujúcejšia a najtajomnejšia bola otázka: akí sú tí, čo nám teraz letia oproti? Sú strašní alebo krásni podľa našich pozemských predstáv?

Slova sa ujala Afra Devi, biologička.

Mladá žena ešte opeknela od vzrušenia a často sa obracala k obrazu nad dverami. Veľká panoráma Mesačných hôr rovníkovej Afriky, prevedená v perspektívnych farbách, s prekvapujúcimi kontrastmi medzi pochmúrnymi horskými svahmi a svietiacim skalnatým hrebeňom, ani čo by odrážala jej myšlienky.

Afra hovorila, že ľudstvo sa dávno vzdalo kedysi rozšírených teórií, akoby mysliace bytosti mohli mať najnepredstaviteľnejší výzor a najrozličnejšiu konštrukciu. Aj vážni vedci, zaťažení náboženskými prežitkami, nepremyslene pripúšťali, že mysliaci mozog sa môže vyvinúť v akomkoľvek tele, tak, ako predtým verili v bohov, zjavujúcich sa v akejkoľvek podobe. V skutočnosti tvárnosť človeka, jedinej mysliacej bytosti na Zemi, nebola náhodná a najväčšmi zodpovedala mnohostrannej uspôsobenosti takéhoto živočícha, umožňovala mu zniesť veľké zaťaženie mozgu i mimoriadnu aktivitu nervového systému.

Naše pojmy o ľudskej kráse a kráse vôbec zrodili sa z tisícročnej skúsenosti — podvedomého ponímania konštrukčnej účelnosti a dokonalého uspôsobenia na tú alebo onú činnosť. Preto sú také krásne a mocné stroje, morské vlny, stromy i kone, aj keď sa to všetko ostro odlišuje od ľudského zovňajšku. A sám človek sa už v zvieracom stave, vďaka vývinu mozgu, vyslobodzoval z úzkej obmedzenosti, ktorá mu umožňovala len jeden spôsob života, ako je to typické u väčšiny zvierat.

Nohy človeka sa nehodia na nepretržitý beh po tvrdej a tobôž nie po bahnistej pôde, ale zato mu umožnia dlho a rýchlo chodiť, liezť po stromoch a škriabať sa po skalách. A ruka človeka je naj univerzálnejším orgánom, môže vykonávať milióny operácií. Ona urobila vlastne z prvobytného zvieraťa človeka.

Človek sa už v raných štádiách vývinu rozvíjal ako univerzálny organizmus, prispôsobený k rozmanitým podmienkam. Čím spoločenskejšie žil, tým väčšmi sa rozvíjala mnohostrannosť ľudského organizmu a stávala sa ešte rozmanitejšou. A krása človeka v porovnaní s inými, najúčelnejšie stavanými živočíchmi spočíva, okrem dokonalosti, ešte aj v univerzálnosti poslania, vo vytríbenej a vybrúsenej mozgovej činnosti, v duchovnej úrovni.

— Keď mysliaca bytosť z iného sveta dosiahla vesmír, je práve tak vysoko dokonalá a univerzálna, čiže krásna. Nemôžu jestvovať nijaké mysliace obludy, nijakí ľudia podobní hríbom alebo stonožkám! Neviem, ako to vyzerá v skutočnosti, či sa stretneme s obdobnou formou alebo krásou v nejakom inom smere, no inak to nemôže byť! — skončila Afra Devi svoju reč.

— Páči sa mi tá teória, — prisvedčil biologičke Tey Eron, — lenže…

— Chápem vás, — prerušila ho Afra. — Aj najnepatrnejšie odchýlky od obvyklého výzoru tvoria deformáciu, a tu je pravdepodobnosť odchýlok príliš veľká. Veď nepatrné odchýlky vo forme — povedzme, že by na ľudskej tvári po dajakom úraze chýbal nos, viečka alebo pery, — vnímame ako deformáciu a najstrašnejšie nám je práve to, že sú to deformácie na ľudskom zovňajšku. Hlava koňa alebo psa sa veľmi líši od ľudskej, pritom však nie je ohyzdná, naopak, je krásna. To preto, že má v sebe krásu účelnosti, kým na poranenej ľudskej tvári je harmónia porušená.

— Vy teda myslíte, že aj keď budú vyzerať celkom ináč ako my, nebudú sa nám zdať mrzkými? A čo ak sú takí istí ako my, ale majú na čele rohy a choboty? — nepoddával sa Tey.

— Mysliaca bytosť nepotrebuje rohy a nikdy ich nebude mať. Nos môže byť pretiahnutý do tvaru chobotu, hoci človek nepotrebuje ani chobot, pretože má ruky, bez ktorých nemôže jestvovať. Bol by to ojedinelý prípad, nie je nikde napísané, že by mysliace bytosti museli vyzerať inak ako my. Ale všetko, čo sa vyvinulo historicky prirodzenou voľbou, stáva sa zákonitosťou, akýmsi priemerom medzi množstvom odchýlok. Tu vystupuje do popredia v celej svojej kráse všestranná účelnosť. A ja veru v hviezdnej lodi, čo nám letí oproti, nečakám strašidlá s rohami a s chvostmi, tie tam nemôžu byť! Len nižšie formy života sú rozmanité; čím sú vyššie, tým väčšmi sa podobajú našim pozemským formám.

Paleontológia nám ukazuje, do akého prísneho rámca zahnal vývin najvyššie organizmy: len si spomeňte na stovky prípadov, kde nachádzame vonkajšiu podobnosť u vyšších stavovcov z celkom rozličných tried — u sumcovitých a placetárnych.

— Vyhrali ste! — súhlasil Tey Eron s Afrou a pyšný na svoju priateľku, poobzeral sa po prítomných.

A tu sa znenazdajky ohlásil Kari Ram, zapýrený od mladíckych rozpakov. Hovoril, že cudzie bytosti, aj keby mali úplne ľudský a pekný vonkajší obal — telo, môžu byť nekonečne vzdialené nášmu rozumu v predstavách o svete a živote. A keďže by boli natoľko rozdielne, ľahko sa môžu premeniť na hrozných a krutých nepriateľov.

Tu sa Mut Ang postavil na obranu biologičky.

— Nedávno som práve o tom rozmýšľal, — povedal veliteľ, — a pochopil som, že na najvyššom stupni vývinu nie je možné, aby sa mysliace bytosti neporozumeli. Myslenie človeka a jeho úsudok odrážajú zákony logického vývinu okolitého sveta a celého vesmíru. V tomto zmysle je človek mikrokozmom. Myslenie sa riadi zákonmi usporiadania sveta, ktoré sú všade rovnaké. Myšlienky, kdekoľvek by sa objavili, musia sa zakladať na matematickej a dialektickej logike. Nemôžu jestvovať nijaké iné, celkom odlišné myšlienky, práve tak ako nemôže jestvovať človek mimo spoločnosti a prírody.

Veliteľove slová prijali všetci s nadšenými výkrikmi.

— Nie je to príliš silné? — povedal Mut Ang pochybovačne.

— Nie, — namietla smelo Afra Devi, — vždy sa nadchýnaš myšlienkovým súladom viacerých ľudí! V tom je záruka správnosti týchto myšlienok a pocit priateľskej opory… najmä keď to posudzujeme z rozličných vedeckých aspektov.

— Máte na mysli biológiu a sociálne disciplíny? — spýtal sa Jas Tin, ktorý dosiaľ mlčal, učupený ako obyčajne v pohodlnom kúte pohovky.

— Áno! Najkrajšie na celej sociálnej histórii pozemského ľudstva bolo ustavične vzrastajúce vzájomné porozumenie, ktoré šlo ruka v ruke s rozvojom kultúry a rozširovaním vedomostí. Čím vyššia bola kultúra, tým ľahšie sa mohli navzájom pochopiť rozličné národy a rasy beztriednej spoločnosti, tým jasnejšie svietili všetkým spoločenské ciele i potreba zjednotiť najprv niekoľko krajín a potom aj celú planétu, celé ľudstvo. Pri dnešnej úrovni rozvoja, ktorú dosiahla Zem a nesporne aj tí, čo letia oproti nám… — Afra zamĺkla.

— Máte pravdu, — súhlasil Mut Ang, — dve rozličné planéty, ktoré dosiahli vesmír, dorozumejú sa ľahšie ako dva divé národy jednej planéty.

— Ale čo s nevyhnutnosťou vojny vo vesmíre, o ktorej boli presvedčení naši predkovia aj na pomerne vysokom stupni kultúrneho rozvoja? — spýtal sa Kari Ram.

— Kde je tá vaša slávna kniha, čo ste nám sľubovali, — rozpomenul sa Tey Eron, — o dvoch kozmických koráboch, ktoré sa pri prvom stretnutí chceli navzájom zničiť?

Veliteľ sa znovu odobral do svojej izby. Tentoraz mu nič neprekážalo. Mut Ang sa vrátil s malou osemlúčovou hviezdičkou mikrofilmu a založil ju do čítacieho stroja. Fantázia starého amerického autora zaujala všetkých astronautov.


Príbeh, ktorý sa menoval „Prvý kontakt“, dramatickými tónmi opisoval stretnutie zemskej hviezdnej lode s cudzou výpravou v hmlovinách Raka, vo vzdialenosti viac než tisíc parsekov od Slnka. Veliteľ pozemskej lode dal rozkaz, aby pripravili všetky hviezdne mapy, pozorovací materiál a vypočítali kurz na okamžité zničenie cudzieho korábu. Zároveň namierili naň aj všetky delá na rozstrieľanie meteoritov. Potom začali pozemšťania riešiť najzávažnejší problém: či majú právo pokúsiť sa o rokovania s cudzou hviezdnou loďou, alebo či majú na ňu okamžite zaútočiť a zničiť ju? Ľudia zo Zeme sa obávali, že cudzinci by mohli uhádnuť dráhu pozemského korábu a zaútočiť na Zem.

Posádka korábu brala veliteľove barbarské myšlienky ako svätú pravdu. Stretnutie dvoch civilizácií, ktoré vznikli nezávisle jedna od druhej, malo podľa veliteľovej mienky viesť k bezpodmienečnému víťazstvu silnejšej civilizácie nad slabšou. Stretnutie vo vesmíre znamenalo obchod alebo vojnu — na nič iné autor neprišiel.

Čoskoro vysvitlo, že cudzí sa veľmi podobajú pozemšťanom, hoci vidia len v infračervenom svetle a dorozumievajú sa rádiovými vlnami. Ľudia však naskutku rozlúštili ich reč a pochopili ich myšlienky. Veliteľ cudzej hviezdnej lode mal práve také úbohé sociálne poznatky ako ľudia zo Zeme. Lámal si hlavu nad tým, ako vybŕdnuť z osudného položenia živý bez toho, že by pritom zničil pozemský koráb.

Hrozilo nebezpečenstvo, že dávno očakávaná veľká udalosť — prvé stretnutie predstaviteľov rozličných planét — zmení sa na hroznú katastrofu. Koráby viseli asi sedemsto míľ jeden od druhého a posádky už vyše dvoch týždňov rokovali prostredníctvom robota, sférickej loďky.

Obidvaja velitelia sa ubezpečovali o svojich mierumilovných úmysloch, ale pritom stále opakovali, že nemôžu ničomu veriť. Situácia by bola beznádejná, nebyť hlavného hrdinu románu, mladého astrofyzika. Ten si schoval pod šaty bombu strašnej výbušnej sily a spolu s veliteľom zavítal na cudziu hviezdnu loď. Predložili ultimátum: vymeniť si koráby. Posádka čiernej lode mala prejsť na pozemskú, a pozemšťania zas na cudziu, pričom mali vopred zničiť všetky delá proti meteoritom, naučiť sa zaobchádzať s cudzími prístrojmi a previezť všetok majetok. A zatiaľ mali obidvaja hrdinovia s bombami ostať na cudzej hviezdnej lodi, aby v prípade nejakého podfuku mohli koráb okamžite vyhodiť do povetria. Veliteľ cudzej lode prijal ultimátum. Šťastne si vymenili koráby a odzbrojili ich. Čierna hviezdna loď s ľuďmi a pozemský koráb s cudzími bytosťami vzďaľovali sa rýchlo od miesta stretnutia, až zmizli v slabo svetielkujúcom plyne hmloviny.

V knižnici sa strhol krik. Už počas čítania prejavoval raz jeden, raz druhý mladý astronaut známky nesúhlasu, každý chcel čím skôr prejaviť svoj protest. Rozprávali jeden cez druhého, ani na zdvorilosť už tak nedbali, skákali si do reči. Všetci sa obracali k veliteľovi, akoby on bol zodpovedný za starobylý román, ktorý vytiahol zo zabudnutia.

Väčšina hovorila o tom, aký nepomer je medzi dobou, v ktorej sa dej odohráva, a medzi psychológiou hrdinov. Keby sa hviezdna loď mohla vzdialiť od Zeme na vzdialenosť štyristotisíc svetelných rokov za krátke tri mesiace, musel by sa dej odohrávať ešte neskoršie, ako je dnešok. Nikto dosial nezašiel tak hlboko do vesmíru… Ale myšlienky a skutky pozemských ľudí v románe sa ničím neodlišovali od správania ľudí za kapitalizmu, pred mnohými storočiami. V románe je aj mnoho čisto technických chýb, ako je napríklad absurdne rýchle zastavenie hviezdnych lodí alebo dorozumievanie cudzích mysliacich bytostí pomocou rádiových vĺn. Ak ich planéta — ako sa hovorilo v románe — mala takmer rovnako hustú atmosféru ako Zem, bol by sa im musel obdobne vyvinúť aj sluch! Vyžadovalo to nepomerne menšie straty energie ako produkcia rádiových vĺn alebo dorozumievanie činnostnými prúdmi. Neuveriteľné je aj to, ako ľudia mohli jazyk cudzích bytostí rozlúštiť tak rýchlo a natoľko presne, že ho použili ako šifru do prekladového stroja.

Tey Eron poznamenal, aké úbohé predstavy mali v románe o vesmíre. Je to tým prekvapujúcejšie, že veľký starý učenec Ciolkovskij niekoľko desaťročí pred napísaním románu upozorňoval ľudstvo, že vesmír je omnoho komplikovanejší, ako by sme očakávali. Napriek mysliteľom-dialektikom si niektorí vedci namýšľali, že sú už skoro na hraniciach poznania.

Uplynuli storočia, množstvo objavov nesmierne skomplikovalo naše predstavy o vzájomnej súvislosti javov, a tým akoby bolo zdanlivo oddialilo a spomalilo poznanie vesmíru. Zároveň však veda našla veľmi mnoho okľúk na vyriešenie zložitých problémov a technických úloh. Príkladom toho bolo vybudovanie pulzačných vesmírnych lodí, ktoré sa pohybovali akosi mimo obvyklých zákonov pohybu. Práve v tomto prekonaní naoko slepých uličiek matematickej logiky spočívala sila budúcnosti. Ale autor „Prvého kontaktu“ vôbec ani necítil, aké nedozerné poznania sa skrývajú za jednoduchými formuláciami veľkých dialektikov jeho doby.

— Ešte jednu okolnosť si nikto nevšimol, — prehovoril zrazu mlčanlivý Jas Tin. — Román je napísaný angličtinou. Všetky mená, priezviská a humoristické výrazy sú ponechané po anglicky. To nie je také jednoduché! Som lingvista-amatér a študoval som proces, akým sa ustaľoval prvý svetový jazyk. Angličtina bola v minulosti jedným z najrozšírenejších jazykov. Spisovateľ zobrazil vo svojom diele ako v zrkadle smiešnu vieru v neotrasiteľnosť, správnejšie povedané trvácnosť spoločenských foriem. Spomalený vývin antického otrokárskeho sveta alebo feudálnej epochy, nútená dlhá trpezlivosť porobených starých národov pokladali sa mylne za všeobecnú stabilitu všetkých foriem spoločenských vzťahov: jazykov, náboženstiev a napokon aj posledného živelného spoločenského zriadenia, kapitalizmu. Nebezpečná spoločenská nerovnováha na sklonku kapitalizmu pokladala sa za nemennú. Anglický jazyk bol už vtedy archaickým prežitkom, pretože v ňom fakticky jestvovali dva jazyky — písaný a fonetický. Ani jeden nie je vhodný pre prekladové stroje. Neviem, ako si mohol autor neuvážiť, že reč sa mení tým prudšie a rýchlejšie, čím rýchlejšie sa menia ľudské vzťahy a predstavy o svete!

Ukázalo sa, že polozabudnutý starobylý jazyk sanskrit je konštruovaný najlogickejšie, a preto sa stal základom sprostredkovacej reči pre prekladové stroje. Uplynul pomerne krátky čas a zo sprostredkovacieho jazyka sa sformoval prvý svetový jazyk našej planéty, ktorý od tých čias prekonal ešte mnoho zmien. Západné reči nemali dlhého trvania. Ešte kratší život mali ľudské mená prevzaté z náboženských tradícií a z celkom cudzích, už dávno odumretých jazykov.

— Jas Tin vypozoroval to najhlavnejšie, — zamiešal sa do reči Mut Ang. — Ešte horšia ako vedecká zaostalosť alebo nesprávna metodika je skostnatenosť a tvrdošijné obhajovanie tých foriem spoločenského zriadenia, ktoré sa celkom jasne neosvedčili ani v očiach súčasníkov. Základom tejto skostnatenosti — okrem obyčajnej nevedomosti, ktorá sa vyskytovala zriedkavejšie, — bola prirodzene osobná zainteresovanosť na zachovaní toho spoločenského zriadenia, v ktorom sa týmto obhajcom žilo lepšie ako väčšine ľudí. Len keď to bolo tak — čože oni dbali na ľudstvo, na osudy celej planéty, na jej energetické zásoby, na zdravie jej obyvateľov?

Nerozumné plytvanie uhlím, lesmi, ničenie riek a pôdy, nesmierne nebezpečné pokusy s druhmi vražedných atómových zbraní, to všetko dovedna determinovalo konanie a svetonázor tých, ktorí sa za každú cenu usilovali zachovať niečo, čo už dožilo a patrilo minulosti, čo spôsobovalo utrpenie a vyvolávalo strach u väčšiny ľudí. Práve tu sa zrodilo a vyklíčilo jedovaté semeno výnimočných privilégií a výmyslov o tom, že jedna skupina, trieda alebo rasa ľudí prevyšuje ostatné, práve tu nachádzali opodstatnenie pre násilie a vojny, pre všetko to, čo v dávnoveku nazývali fašizmom.

Privilegovaná skupina vždy nevyhnutne brzdí vývoj, pretože sa snaží, aby pre ňu ostalo všetko po starom, a ponížená časť spoločnosti vždy bojuje proti tomuto brzdeniu a za svoje práva. Čím silnejší bol tlak privilegovanej skupiny, tým silnejší bol aj odpor, tým tvrdšie boli formy boja, rozvíjala sa obojstranná krutosť a tým sa degradoval aj morálny stav ľudí. Premietnite si to z triedneho boja v jednej krajine na boj medzi privilegovanými a utláčanými krajinami. Rozpomeňte sa z dejín na boj medzi krajinami novej, socialistickej spoločnosti so starou, kapitalistickou a pochopíte, prečo sa zrodila ideológia vojny a propaganda, že vojny sú nevyhnutné, večné a rozšírené v celom vesmíre. Tu vidím srdce zla, toho hada, pred ktorým sa môžeš skrývať, koľko chceš, aj tak ťa uštipne, pretože nevie neštípať. Pamätáte sa, akým zlovestným červenožltým svetlom planula hviezda, okolo ktorej sme leteli k svojmu cieľu?

— Hadie srdce! — zvolala Tajna.

— Hadie srdce! A srdce literatúry obrancov starej spoločnosti, ktorá propagovala nevyhnutnosť vojny a kapitalizmu, je tiež srdcom jedovatého plaza.

— Naše obavy sú teda ozvenou hadieho srdca, ktoré sme zdedili ešte po dávnych predkoch, — vážne a smutne povedal Kari. — A ja som asi najhadovitejší človek z nás všetkých, či ako to mám pomenovať.

— Kari! — zvolala vyčítavo Tajna.

Ale on zanovito pokračoval:

— Veliteľ nám tu pekne rozprával o smrteľných krízach vysokých civilizácií. Všetci poznáme mŕtve planéty, kde ľudia vyhubili život preto, že nezvládli vojnové atómové nebezpečenstvo a nevedeli vytvoriť novú spoločnosť podľa vedeckých zákonov, nevedeli navždy vykoreniť ničivé pudy a vytrhnúť toto hadie srdce. Vieme, že aj naša planéta ledva ušla podobnému osudu. Keby v Rusku nebol vznikol prvý socialistický štát, ktorý znamenal začiatok veľkých zmien v živote planéty, bol by rozkvitol fašizmus a s ním aj vražedné jadrové vojny. A čo ak tamtí, — mladý astronavigátor ukázal tým smerom, odkiaľ očakávali cudziu hviezdnu loď, — ak ešte neprekonali tento nebezpečný štít?

— To je vylúčené, Kari! — pokojne odvetil Mut Ang. — Dá sa počítať s určitou analógiou v utváraní najvyšších foriem života a najvyšších foriem spoločnosti. Človek sa mohol vyvinúť v pomerne ustálených priaznivých podmienkach okolitej prírody. To neznamená, že sa pritom neodohrávali nijaké zmeny, naopak, boli dokonca dosť prudké, ale len pokiaľ ide o človeka, a nie o prírodu ako celok. V prípade katastrôf, veľkých otrasov a zmien by sa nebola mohla vyvinúť najvyššia mysliaca bytosť. A tak aj najvyššia forma spoločnosti, ktorá dokázala zvíťaziť nad vesmírom, stavať hviezdne lode a preniknúť do bezodných hlbín priestoru, mohla to všetko dosiahnuť len po všeobecnej stabilizácii životných podmienok ľudstva na celej planéte a, samozrejme, bez katastrofálnych vojen kapitalizmu. Nie — tí, čo letia oproti nám, prešli tiež kritickým bodom, tiež trpeli a hynuli, kým si nevybudovali pravú, múdru spoločnosť.

— Zdá sa mi, že existuje akási živelná múdrosť v dejinách civilizácií na rozličných planétach, — povedal Tey Eron s planúcimi očami. — Ľudstvo si nemôže podrobiť vesmír, kým nedosiahne vyšší stupeň života bez vojen, kde každý človek pociťuje zodpovednosť za všetkých svojich spolubratov.

— Tým, že ľudstvo vystúpilo na vrchol komunistickej spoločnosti, nadobudlo kozmickú silu, a to je jediná cesta, ako ju mohlo nadobudnúť, iná nejestvuje! — zvolal Kari. — A nejestvuje pre nijaké iné ľudstvo, ak máme takto nazývať najvyššie formy organizovaného, mysliaceho života.

— My, naše koráby, sme rukami zemského ľudstva, vystretými k hviezdam, — vážne povedal Mut Ang, — a tieto ruky sú čisté. Ale nemôže to byť len našou zvláštnosťou. Čoskoro sa dotkneme práve takej čistej a mohutnej ruky!

Mládež sa nezdržala a s nadšeným jasotom prijala veliteľov záver. A starší, ktorí sa už dopracovali mužnej citovej zdržanlivosti, obklopili Mut Anga so zjavným vzrušením.


Kdesi v diaľke, ešte vždy fantasticky ďaleko, letel im v ústrety koráb z planéty cudzej a ďalekej hviezdy. A pozemšťania sa prvý raz za miliardy rokov, čo sa vyvíjal život na ich planéte, mali stretnúť s inými… tiež ľuďmi. Nie div, že astronauti boli hlboko rozrušení, akokoľvek sa ovládali. Zdalo sa im nemožným utiahnuť sa na odpočinok a ostať každý osamote v napätom očakávaní. Ale Mut Ang, ktorý vypočítal čas, kedy sa majú hviezdne lode stretnúť, prikázal Svet Simovi, aby im dal utišujúce prostriedky.

— Musíme privítať našich spolubratov v najlepšom duševnom aj telesnom stave, — odpovedal rázne na protesty. — Ešte nás čaká obrovská práca: budeme ich musieť porozumieť a nájsť spôsob, ako im porozprávať o sebe. Prevziať ich poznatky a odovzdať im svoje! — stiahol obrvy Mut Ang. — Ešte nikdy som sa neobával tak svojich nedostatočných vedomostí, nikdy som sa necítil natoľko nekompetentný… — Obavy zmenili veliteľovu obvykle pokojnú tvár, stískal prsty, až mu obeleli.

Astronauti si vari len teraz uvedomili, aká zodpovednosť padá na každého z nich pri nastávajúcom nezvyklom stretnutí. Už sa nevzpierali, užili pilulky a rozišli sa.

Mut Ang si ponechal len Kariho, potom na chvíľku zaváhal, premeral pohľadom Tey Eronovu mocnú postavu a kývol aj jemu, aby šiel do riadiaceho centra. Veliteľ sa s unaveným vzdychom vystrel v kresle, sklonil hlavu a zakryl si rukami tvár.

Tey a Kari mlčali, nechceli veliteľa vyrušiť z myšlienok. Loď letela rýchlosťou v kozmických meradlách veľmi pomalou, takzvanou tangenciálnou rýchlosťou dvestotisíc kilometrov za hodinu, ktorá sa používala vtedy, keď vchádzali do Roschovej zóny nejakého nebeského telesa. Roboty, riadiace koráb, udržiavali presne vypočítaný spiatočný smer. Už sa mal pomaly zjaviť radarový lúč cudzieho korábu a Tey Eron bol každou chvíľou nekľudnejší.

Mut Ang sa vystrel s veselým a trochu smutným úsmevom, ktorý dobre poznal každý člen posádky.

„Príď, ďaleký druh môj, na náš prah…“

Tey sa zachmúrene díval do nepriehľadne čiernej prednej obrazovky. Veliteľova pesnička sa mu videla nevhodnou v takej vážnej chvíli. Ale Kari sa pripojil k ešte veselšiemu refrénu a huncútsky pokukoval na zachmúreného zástupcu.

— Skúste zamávať naším lúčom, Kari, — vytrhol sa zrazu zo zamyslenia Mut Ang. — Dva stupne na každú stranu a potom vertikálne.

Tey sa trochu zapýril: že neprišiel na takéto jednoduché opatrenie, ba v duchu robil ešte výčitky veliteľovi.

Uplynuli ďalšie dve hodiny. Kari si predstavoval, ako sa lúč ich radaru v kolosálnej vzdialenosti kĺže naľavo, napravo, hore, dolu, ako pri každom zamávaní preletí státisíce kilometrov tmavým pustým priestorom. Takéto mávanie signálovej „šatôčky“ prevyšovalo aj najbujnejšiu fantáziu starých pozemských rozprávok o obroch.

Tey Eron sa pohrúžil do akejsi meravosti. Myšlienky mu plynuli pomaly, nevyvolávali emócie. Tey sa rozpomenul, ako sa po odlete zo Zeme nemohol zbaviť pocitu divnej odcudzenosti.

Tento pocit bol akýsi príznačný pre človeka v prvobytnom živote, bol to pocit úplnej odtrhnutosti, keď prestávajú akékoľvek záväzky a starosti o budúcnosť. Podobné pocity sa prejavovali u ľudí pravdepodobne v časoch veľkých útrap, vojen a sociálnych otrasov. A pre Tey Erona minulosť a všetko, čo zanechal na Zemi, navždy a nenávratne zapadlo, neznáma budúcnosť je oddelená priepasťou storočí, za ktorou čaká všetko úplne nové. Preto nijaké plány, nijaké city a túžby v súvislosti s tým, čo majú pred sebou… Len priniesť to, čo získajú vo vesmíre, nové poznatky, vytrhnuté z jeho hlbín. A zrazu sa stalo čosi také, čo zaclonilo aj očakávanie novej Zeme aj starosti veliteľovho zástupcu.

Mut Ang sa pokúšal predstaviť si život korábu, letiaceho oproti nim. Veliteľ si predstavoval cudzí koráb a jeho obyvateľov tak ako zemský, aj ľudí ako pozemských, s pozemskými pocitmi. Presvedčil sa, že predstavovať si cudzincov celkom fantasticky, vymýšľať si najnepravdepodobnejšie formy života je omnoho ľahšie ako podriadiť svoju fantáziu prísnym medziam zákonov, o ktorých tak presvedčivo hovorila Afra Devi.

Mut Ang ešte ani nezodvihol sklonenú hlavu, ale podľa napätia, ktoré zavládlo zrazu medzi priateľmi, vycítil, že na obrazovke radaru sa zjavil signál. Ani ju nepostrehol, tú svetelnú bodku, tak rýchlo zmizla, iba sa mihla po čiernom lesklom kotúči. Signalizačný zvonček sotva zacengal. Astronauti vyskočili a naklonili sa ponad pulty, inštinktívne sa ťahali bližšie k obrazovke. Aj keď sa svetelná bodka zjavila len na okamih, znamenalo to veľmi mnoho. Cudzia loď sa obrátila a šla im oproti, nezmizla v hlbinách vesmíru. Koráb musia riadiť bytosti, ktoré majú nemenej skúseností z kozmických letov ako oni, pretože vedeli dostatočne presne a rýchlo vypočítať spiatočný smer a teraz nahmatali Tellur lúčom z nesmiernej vzdialenosti. Dve nepredstaviteľne maličké bodky, stratené v nedozernej tme, hľadajú jedna druhú… No zároveň sa to dotýkajú svetelnými vlnami dva obrovské svety, plné energie a vedomostí. Kari presunul lúč hlavného radaru z dielika „1488“ na „375“. A ešte, ešte… Svetelná bodka sa vrátila, zmizla, znova sa mihla v čiernom zrkadle, sprevádzaná zvukovým signálom, ktorý okamžite zanemel.

Mut Ang chytil páčky radaru a špirálovite krúžil od okraja k centru obrovského kruhu, ktorý opisoval lúč v oblasti približujúcej sa hviezdnej lode.

Cudzinci zrejme opakovali manéver. Po dlhých pokusoch sa svetelný bod ustálil v oblasti tretieho kruhu čierneho zrkadla. Mihotal sa len od vibrácie obidvoch korábov. Zvonček cengal teraz nepretržite a museli ho stlmiť. Nebolo pochybností, že aj cudzinci zachytili svojimi prístrojmi lúč Telluru a koráby si plávajú naproti, približujú sa k sebe za hodinu najmenej o štyristotisíc kilometrov.

Tey Eron vytiahol zo stroja výsledky výpočtov, ktoré doň vložili, a zistil, že koráby delia asi tri milióny kilometrov. Do ich stretnutia ostávalo sedem hodín. O hodinu môžu začať s integrálnym brzdením, ktoré oddiali stretnutie ešte o niekoľko hodín, ak cudzia hviezdna loď urobí to isté a ak brzdí podľa takých istých výpočtov. Možno, že cudzincom sa podarí zastať rýchlejšie alebo že sa znova minú, a to opäť oddiali stretnutie. A očakávanie je už skoro neznesiteľné…

Lenže cudzia výprava ich zbytočne netrápila. Začala, brzdiť silnejšie ako Tellur a potom, keď zistila tempo spomaľovania zemského korábu, spomalila práve tak aj ona. Koráby boli čoraz bližšie a bližšie. Posádka Telluru sa znova zhromaždila v riadiacom centre. Astronauti sledovali, ako svetelná bodka v čiernom zrkadle radaru vzrastá na jasnú škvrnu.

To sa vrátil na Tellur jeho vlastný lúč, odrazený od cudzej hviezdnej lode. Škvrna sa podobala drobnému cylindru, opásanému valčekom (forma, ktorá ani zďaleka nepripomínala Tellur). Ešte chvíľa — a na koncoch cylindra sa zjavili kupolovité vyduté časti.

Svietiace kontúry sa zväčšovali a rozplývali, kým nedosiahli okraj čierneho kruhu.

— Všetci pozor! Na miesta! Konečné brzdenie pri ôsmich „Ž“!

Hydraulické kreslá sa dlho vtláčali do podstavcov, ľuďom sa robili pred očami čierne a červené kruhy, na tvárach im vystúpil lipkavý pot… Tellur sa zastavil a odvisol v prázdnom priestore, kde nebolo nič nad nimi ani pod nimi, naľavo ani napravo, kde nebolo vrcholu ani dna — v ľadovej kozmickej tme, stodva parsekov od rodnej hviezdy, od žltého Slnka.

Len čo sa astronauti po brzdení spamätali, zapojili priame obrazovky a obrovský svetlomet, ale okrem jasnej svetelnej hmly pred sebou a naľavo od korábu nevideli nič. Svetlomet zhasol, a tu udrelo všetkým, čo sa dívali na obrazovku, do očí belasé oslepujúce svetlo.

— Polarizačnú sieťku, tridsaťpäť stupňov a filter na svetelné vlny! — prikázal Mut Ang.

— Na dĺžku vlny 620? — pýtal sa Tey Eron.

— To bude asi najlepšie.

Polarizátor pohltil belasú žiaru. Tu sa mohutný oranžový kruh svetla z Telluru vrezal do čiernej tmy, obrátil sa, zavadil o okraj čohosi a napokon osvietil celú cudziu hviezdnu loď.

Neznámy koráb bol vzdialený len na niekoľko kilometrov. Takéto priblíženie slúžilo ku cti aj zemským aj cudzím astronautom. Na takú vzdialenosť bolo ťažko presne stanoviť rozmery hviezdnej lode. Z cudzieho korábu zrazu neočakávane vyšľahol do výšky hrubý lúč oranžového svetla na zhodnej dĺžke vlny, ako vyžaroval Tellur. Lúč sa zjavil, potom zmizol, vyšľahol znova a zastavil sa, vertikálne stúpajúc k neznámym súhvezdiam na kraji Mliečnej cesty.

Mut Ang si prešiel rukou po čele, ako vždy vo chvíľach, keď napäto uvažoval.

— Pravdepodobne signál, — povedal ostražito Tey Eron.

— Bezpochyby. Ja by som si ho vysvetľoval takto: nehybný stĺp nášho svetla znamená: „Stojte na mieste, ja sa priblížim.“ Pokúsime sa odpovedať.

Zemský koráb zahasil reflektor, prepojil filter na vlnu 430 a namieril belasý lúč nabok. Stĺp oranžového svetla na cudzom korábe okamžite zhasol.

Astronauti čakali so zatajeným dychom. Cudzí koráb pripomínal najskôr cievku: dva kužele spojené vrchnákmi. Základ jedného kužeľa — zrejme predného — bol prikrytý kupolou, na zadnom bol pripevnený široký, otvorený a priestranný lievik. Prostriedok korábu vystupoval v podobe hrubej, slabo svetielkujúcej obruče neurčitých obrysov. Cez obruč presvitali kontúry cylindra, spájajúceho kužele. Zrazu však obruč otmavela, bola nepriesvitná a začala sa točiť okolo stredu ako koleso turbíny. Cudzí koráb sa zväčšoval; za tri-štyri sekundy zaplnil celú obrazovku. Ľudia Zeme pochopili, že majú pred sebou väčšiu hviezdnu loď než Tellur.

— Afra, Jas a Kari, so mnou do výstupovej komory, k východu z korábu! Tey bude mať službu. Vypnúť planetárny svetlomet. Zapálime pristávacie svetlá na ľavej palube! — vydával veliteľ krátke príkazy.

Astronauti, ktorých určil veliteľ, obliekali si v horúčkovitom chvate ľahké skafandre, určené na planetárne výskumy a na vystúpenie z korábu do kozmického priestoru, ďaleko od smrtonosného vyžarovania hviezd.

Mut Ang si všetkých kriticky prezrel, prekontroloval činnosť svojho skafandra a zapojil čerpadlá. Okamžite vyčerpali vzduch z komory do vnútra korábu. Len čo ukazovateľ zriedenia dosiahol zelenú čiaru, veliteľ otočil jednu za druhou tri páčky. Nehlučne ako všetko, čo sa dialo vo vesmíre, roztiahli sa nabok bronzové platne, izolačná vrstva a obal vzdušnej bunky. Odskočil okrúhly vrchnák, uzatvárajúci východ, a v tom okamihu hydraulické tyče vymrštili dohora podlahu pristávacej komory. Štyria astronauti sa dostali štyri metre nad prednú časť Telluru, na okrúhlu ohradenú plošinku, takzvanú nadhľadovú.

Cudzia hviezdna loď vyzerala v páse belasých svetiel celkom biela. Nemala zrkadlovohladký kovový povrch a neodrážala všetky žiarenia vesmíru ako pancier Telluru, ale bola matná a žiarila jasnejšie ako biely sneh na horách. Len z obruče naďalej vyžarovalo slabé belasé žiarenie.

Obrovský koráb sa badateľne približoval k Telluru. Vo vesmírnom priestranstve, ďaleko od akýchkoľvek polí príťažlivosti sa obidva stroje citeľne priťahovali, a to bolo zárukou, že koráb cudzieho sveta nebol vyrobený z antilátky. Tellur vysunul na ľavej strane obrovské pristávacie podpery v podobe teleskopických pružinových rúr.

Konce týchto podpier boli vybavené poduškami z pružnej umelej hmoty s ochrannou vrstvou: pre prípad, že by to, čoho sa mali dotknúť vo vesmíre, bolo z antilátky. Kupolovitý predok cudzej hviezdnej lode pretínal navrchu prerezaný čierny otvor, pripomínajúci ústa roztiahnuté vo vyzývavom úsmeve. Odtiaľ sa vysunul balkón, ohradený hustými, tenkými stĺpikmi. V čiernej papuli sa pohlo čosi biele. Afrini traja druhovia začuli v telefónoch jej ťažký vzdych. Na vysunutej plošinke sa zjavilo päť mŕtvolné bielych, neúmerne širokých postáv. Boli asi také vysoké ako zemskí ľudia, ale omnoho zavalitejšie, chrbty mali zhrbené pod hrebeňovitými výčnelkami. Namiesto okrúhlych priezračných kukiel pozemšťanov mali cudzinci na pleciach, na oporných náplecných valčekoch, čosi v podobe veľkej vápenitej mušle, obrátenej vypuklinou dozadu. Spredu sa im vejárovite rozchádzali od hlavy ochranné clony, pod ktorými sa slabučko ligotalo čierne sklo. Inak nebolo nič rozoznať.

Prvá biela postava urobila prudké gesto, z ktorého sa dalo usúdiť, že cudzí majú dve ruky a dve nohy. Biely koráb sa otočil k palube zemskej hviezdnej lode a vysunul na viac než dvadsať metrov harmoniku z červených kovových platní.

Mäkký, pružný náraz — a obidva koráby sa spojili. Ale na nárazníkoch sa nezablysol oslepujúci blesk ako pri úplnom atómovom rozpade, podnietenom silným magnetickým polom. Obidva koráby boli z tej istej hmoty.

Ľudia na nadhľadovej plošinke Telluru začuli vo svojich telefónoch veliteľov tichý, spokojný smiech a začudovane pozreli na seba.

— Chcem vás všetkých potešiť a predovšetkým Afru, — povedal Mut Ang. — Predstavte si nás z ich hľadiska! Figúry ako balón s článkovitými končatinami a obrovskými okrúhlymi hlavami… z troch štvrtín prázdnymi!

Afra sa zvonivo zasmiala.

— Všetko závisí od obsahu skafandrov, od toho, čo je pod nimi. Zvonku môže byť všeličo.

— Nôh a rúk majú toľko ako my, — povedal Kari.

Ale tu sa okolo kovového mostíka na bielom korábe vytvoril skladaný biely obal, otvorený smerom k Telluru. Predná postava na plošinke, v ktorej Mut Ang inštinktívne vytušil veliteľa, začala robiť pohyby, ktoré nemohli nikoho nechať na pochybách. Mával rukou ľuďom na Tellure. Oni tiež nedali na seba dlho čakať a vysunuli z dolnej časti korábu spojovaciu chodbu, určenú na styk medzi korábmi v kozmickom priestranstve. Chodba Telluru mala okrúhly prierez, chodba bieleho korábu zas vertikálne elipsovitý. Zemskí technici rýchlo zhotovili z mäkkého dreva spojovací rám. Na kozmickom mraze drevo v okamihu zmenilo molekulárne zloženie a bolo pevnejšie ako oceľ. Medzitým sa na výčnelku cudzieho korábu zjavila kocka z červeného kovu s čiernou prednou stenou, ktorá slúžila ako obrazovka. Dve biele postavy sa sklonili nad ňu, vystreli sa a ustúpili. Pred očami pozemšťanov zasvietila na obrazovke podoba ľudskej postavy, ktorej horná časť sa rytmicky rozširovala a sťahovala. Malé biele ručičky smerovali hneď do vnútra postavy, hneď zas vylietali von.

— Geniálne jednoduché! Dych! — zvolala Afra. — Ukážu nám, čím dýchajú, zloženie svojej atmosféry. Ale ako?

Ako v odpoveď na jej otázku dýchajúci model zmizol z obrazovky a vystriedala ho ďalšia figúra. Čierny bod v sivastom obláčku bol nesporne atómovým jadrom, obklopeným tenučkými dráhami svetelných bodov — elektrónov. Mut Ang cítil, ako sa mu sťahuje hrdlo, nevládal vypovedať ani slovo. Na obrazovke boli už štyri figúry: dve v prostriedku, jedna pod druhou, spojené hrubou bielou čiarou, a dve bočné, spojené čiernymi smerovkami.

Všetci pozemšťania s búšiacim srdcom rátali elektróny. Spodný je zrejme hlavný prvok oceánu: jeden elektrón okolo jadra je vodík. Horný, hlavný prvok atmosféry a dýchania: deväť elektrónov okolo jadra — fluór!

— Ó, ó! — zvolala ľútostivo Afra Devi. — Fluór!..

— Počítajte, — prerušil ju veliteľ, — naľavo zhora šesť elektrónov: uhlík, napravo sedem: dusík. Všetko je jasné. Povedzte, aby urobili takú istú tabuľku našej atmosféry a našej výmeny látok. Všetko bude také isté, len miesto prostredného horného fluóru máme kyslík s ôsmimi elektrónmi. Škoda, veľká škoda!..

Keď pozemšťania premietli svoju tabuľku, astronauti zbadali, ako sa predná biela postava na môstiku korábu trhla a priložila ruku na mušľu skafandra gestom pochopiteľným človeku Zeme… Veliteľ cudzej hviezdnej lode mal zrejme také isté pocity, len ešte prudšie.

Biela postava sa naklonila cez zábradlie mostíka a urobila rukou prudký pohyb, akoby roztínala niečo v tme. Šípovité výčnelky jej mušle sa výhražné naklonili k Telluru, ktorý stál niekoľko metrov pod bielym korábom. Potom veliteľ cudzincov zodvihol obe ruky a znázornil dve rovnobežné plochy.

Mut Ang opakoval jeho pohyb. Tu veliteľ bieleho korábu zamával jednou rukou na pozdrav, zvrtol sa a zmizol v čiernej papuli. Ostatní ho nasledovali.

— Poďme aj my, — povedal Mut Ang a stisol spätnú páku. Afra sa ani nestihla pokochať vo veľkolepom trblietaní hviezd nedozerného čierneho vesmíru, ktoré ju privádzalo vždy do zvláštneho zbožného vytrženia.

Dvere sa uzavreli, v komore vzplanulo svetlo a bolo počuť ľahké sipenie čerpadiel — prvá známka, že vzduch dosiahol hustotu zemskej atmosféry.

— Postavíme ochranné štíty a potom spojíme chodby? — spýtal sa Jas Tin veliteľa, len čo si zložil kuklu.

— Áno. To chcel zrejme povedať ich veliteľ. Aká škoda: na ich planéte je plynom života fluór, pre nás smrteľne jedovatý! A pre nich je práve taký smrteľný náš kyslík. Mnohé naše materiály, farby a kovy, trvácne v kyslíkovej atmosfére, môžu sa porušiť pri styku s ich dychom. Miesto vody majú tekutý fluorovodík, tú istú kyselinu fluorovodíkovú, ktorá u nás rozleptáva sklo a rozkladá skoro všetky minerály s obsahom kremíka, ľahko rozpustného vo fluorovodíku. Preto musíme vybudovať priezračnú bariéru, odolnú proti kyslíku, a oni zas postavia svoju z látky, ktorú fluór nerozkladá. Ale poďte, musíme sa ponáhľať. Kým zhotovia ochranný štít, o všetkom sa poradíme.

Matne belasá podlaha hasiacej komory, ktorá delila obytné miestnosti od strojov Telluru, premenila sa na chemickú dielňu. Zo zlúčenín, pripravených ešte na Zemi, odliali hrubú platňu krištáľovopriezračnej umelej hmoty, a teraz ju pomaly cementovali prehrievacími kobercami. Neočakávaná prekážka znemožnila priamy styk obyvateľov Zeme s cudzincami.

Biely koráb nejavil nijaké známky života, hoci pozorovatelia pri obrazovkách nespúšťali z neho oka.

V knižnici Telluru bola robota v plnom prúde. Všetci členovia posádky vyberali stereofilmy a magnetové fotozáznamy o Zemi, reprodukcie najlepších umeleckých diel. Napochytre robili diagramy a náčrty matematických funkcií, schémy kryštalickej stavby látok, najrozšírenejších v zemskej kôre, na iných planétach a na Slnku. Regulovali veľkú stereoskopickú obrazovku, ultrazvukový prístroj na presný prenos ľudského hlasu obaľovali do ochranného plášťa proti účinkom fluóru.

V krátkych prestávkach pri jedle a odpočinku debatovali astronauti o zvláštnej atmosfére planéty — vlasti kozmických pútnikov, ktorých stretli.

Kolobeh látok, využívajúci energiu slnečného žiarenia a umožňujúci existenciu života a hromadenie energie v boji proti rozptyľovaniu energie — entropii, musel sa aj u cudzincov rozhodne riadiť spoločnou schémou zemských zmien. Voľný aktívny plyn, či už kyslík, fluór alebo akýkoľvek iný, mohol sa nahromadiť v atmosfére len ako produkt životných funkcií rastlín. Živočíšny svet, včítane človeka, potreboval kyslík alebo fluór a spájal ho s uhlíkom, základným prvkom, z ktorého sa skladajú telá rastlín a živočíchov.

Na cudzej planéte musel byť fluorovodíkový oceán. Rastliny ich planéty rozkladali pomocou žiarivej energie svojho slnka fluorovodík — ako u nás na Zemi vodu — hromadili uhľovodíky a vylučovali voľný fluór, ktorý zmiešaný s dusíkom dýchali ľudia a zvieratá, získavajúc energiu zo spaľovania uhľovodíkov vo fluóre. Zvieratá a ľudia musia vydychovať fluorid uhličitý a fluorovodík.

Takáto látková výmena dáva jedenapolkrát viac energie ako zemská so svojou kyslíkovou základňou. Nie div, že teda viedla k rozvoju vyššieho rozumového života. Ale dialekticky — väčšia aktivita fluóru oproti kyslíku vyžaduje aj silnejšiu radiáciu slnka. Na to, aby žiarivá energia mohla rozštiepiť molekulu fluorovodíka v rastlinnej fotosyntéze, nie sú potrebné žltozelené lúče ako u vody, lež lúče silnejších kvánt, modré a fialové. Slnko cudzincov musí teda byť zrejme belasou hviezdou s vysokou teplotou.

— Omyl! — zamiešal sa do rozhovoru Tey Eron, ktorý sa práve vracal z dielne. — Fluorovodík sa ľahko premieňa na plyn.

— Áno, pri plus dvadsiatich stupňoch, — odvetil Kari, nazrúc do príručky.

— A mrzne?

— Pri mínus osemdesiatich.

— Ich planéta musí byť teda studená! To nejde dokopy s belasou horúcou hviezdou.

— Prečo? — namietal Jas Tin. — Môže byť od slnka vzdialená. Moria môžu byť v miernych alebo polárnych zónach planéty. Alebo…

— Pravdepodobne môže byť ešte veľa „alebo“, — povedal Mut Ang. — Akokoľvek, hviezdna loď z fluórovej planéty je pred nami a čoskoro sa dozvieme všetky podrobnosti o ich živote. Najdôležitejšie je uvedomiť si teraz čosi iné: fluór je veľmi vzácny vo vesmíre. Aj keď najnovšie bádania presunuli fluór zo štyridsiateho miesta rozšírenia na osemnáste, náš kyslík je celkovým množstvom svojich atómov na treťom mieste, po vodíku a héliu, až po ňom nasleduje dusík a uhlík. Podľa iných výpočtov je kyslíka dvestotisíc ráz viacej než fluóru. To môže znamenať len jedno: planét, bohatých na fluór, je vo vesmíre mimoriadne málo, a planéty s fluórovou atmosférou, čiže také, kde dlho jestvoval rastlinný život, ktorý obohatil atmosféru o voľný fluór, sú už skutočne len výnimkou potvrdzujúcou pravidlo.

— Teraz chápem zúfalé gesto ich veliteľa, — zamyslene povedala Afra Devi. — Hľadajú podobných, nuž museli byť veľmi sklamaní.

— Keď veľmi, znamená to, že hľadajú už dávno a okrem toho sa už stretli s rozumovým životom.

— A bol obyčajný, nášho typu, kyslíkový! — zamiešala sa do reči Afra.

— Ale môžu byť aj iné typy atmosfér, — namietol Tey Eron, — napríklad chlórová, sírová alebo sírovodíková.

— Tie nie sú vhodné pre vyšší život! — zvolala víťazoslávne Afra. — Všetky dávajú pri látkovej výmene trikrát, ba aj desaťkrát menej energie ako náš kyslík, náš mocný životodarný kyslík Zeme!

— Sírová nie, — zahundral Jas Tin, — tá má rovnakú energiu ako kyslík.

— Myslíte atmosféru z anhydridu sírnatého a oceán z tekutej síry? — spýtal sa Mut Ang a inžinier prikývol.

— Lenže v tom prípade síra nenahrádza kyslík, ale vodík našej Zeme, — zachmúrila sa Afra, — čiže najobvyklejší prvok vesmíru! Síra sa zriedka vyskytuje vo vesmíre a sotva môže vo veľkom nahrádzať vodík. Prirodzene, že takáto atmosféra je ešte vzácnejší zjav ako fluór.

— A len na veľmi teplých planétach, — povedal Tey, listujúc v príručke, — oceán zo síry môže byť tekutý len pri teplote sto až štyristo stupňov.

— Afra má vari pravdu, — ozval sa veliteľ. — Všetky tieto predpokladané atmosféry sú neobyčajnou vzácnosťou oproti našej štandardnej, zloženej z najrozšírenejších prvkov vo vesmíre. To nie je náhoda.

— Nie je to náhoda, — súhlasil Jas Tin. — Ale v nekonečnom vesmíre je nemálo náhod. Vezmime si našu „štandardnú“ Zem. Na nej a na jej susedoch — Mesiaci, Marse, Venuši — je mnoho hliníka, ktorý je vo vesmíre vcelku zriedkavý.

— A predsa, nájsť obdobu týchto náhodností v nekonečnom vesmíre je vec desiatok, ak nie stoviek tisícročí, — zachmúrene povedal Mut Ang. — Dokonca aj na pulzačných hviezdnych lodiach. Ako mi je ich ľúto, keď už tak dávno hľadajú!

— Dobre, že naša atmosféra sa skladá z najobvyklejších prvkov vesmíru a že nás čaká stretnutie s množstvom podobných planét! — povedala Afra.

— Lenže prvý raz sme sa stretli s celkom odlišnou! — poznamenal Tey.

Afra sa začervenala a práve chcela odpovedať, keď vstúpila Tajna, chemička korábu, a oznámila, že priezračný štít je hotový.

— A môžeme my vstúpiť na ich koráb proste v kozmických oblekoch? — informoval sa Jas Tin.

— Práve tak ako oni na náš. Pravdepodobne si vymeníme nejednu návštevu, ale najprv príde predstavovanie, — odvetil veliteľ.

Astronauti upevnili priezračnú stenu na koniec spojovacieho potrubia a biele postavy začali robiť to isté vo svojej chodbe. Potom sa pozemšťania a cudzinci stretli v pustom priestranstve a pomáhali si navzájom upevniť oblúky a spojovací rám. Pohladeniu po rukáve skafandra alebo po pleci — prejavu nežnosti a priateľstva — rozumeli rovnako aj jedni aj druhí.

Cudzinci so svojimi rohovitými výrastkami na mušliach usilovali sa rozoznať tváre pozemšťanov cez hmlisté kukly. No kým zemským ľuďom bolo hlavy vidieť pomerne zreteľne, slabo vypuklé predné štíty na kuklách cudzincov, skryté pod clonami mušlí, ostávali pre zemské oči nepreniknuteľnými. Len bezpečný ľudský inštinkt hovoril, že z tejto tmy napäto a dobromyseľne pozerajú bystré oči.

Na pozvanie, aby vstúpili do Telluru, biele postavy odvetili odmietavými gestami. Jeden z nich sa dotkol svojho skafandra a potom rýchlo rozhodil rukami, akoby niečo trúsil.

— Boja sa o skafander v kyslíkovej atmosfére, — dovtípil sa Tey.

— Tiež chcú začať stretnutím v spojovacej chodbe, — povedal veliteľ.


Obidve hviezdne lode — snehobiela a kovovo zrkadlová — tvorili teraz jeden celok, nehybne visiaci v nekonečnom vesmíre. Tellur zapojil silné zohrievače a jeho posádka mohla vstúpiť do spojovacej chodby v obvyklých pracovných oblekoch — v priliehavých modrých kombinézach z umelej vlny.

Na druhej strane vzplanulo belasé osvetlenie, aké býva na horských končiaroch Zeme. Priezračné steny na rozhraní dvoch rozlične osvetlených komôr vyzerali akvamarínové, ako zo stuhnutej čistej morskej vody.

Tíšinu, ktorá zavládla, prerušoval len zrýchlený dych vzrušených pozemšťanov. Tey Eron sa dotkol lakťom Afrinho pleca a cítil, že mladá žena sa celá trasie. Veliteľov zástupca pevne privinul Afru k sebe a ona mu odvetila rýchlym vďačným pohľadom.

V úzadí spojovacej chodby sa ukázala skupina ôsmich cudzincov… Ozaj cudzincov?… Ľudia neverili vlastným očiam. Na dne srdca očakával každý čosi mimoriadne, nevídané. Úplná podobnosť medzi cudzincami a ľuďmi Zeme pripadala im ako zázrak. Ale to len na prvý pohľad. Čím dlhšie sa pozemšťania prizerali, tým viacej rozdielov nachádzali v tom, čo nezakrýval oblek — krátke voľné blúzy s dlhými nohavicami, pripomínajúce starodávne šaty na Zemi.

Zhaslo belasé svetlo — zapojili zemské osvetlenie. Priezračné steny stratili zelenú farbu a boli teraz biele, skoro neviditeľné. Za touto sotva badateľnou stenou stáli ľudia. Bolo priam neuveriteľné, že dýchajú pre Zem najjedovatejší plyn a kúpu sa v moriach kyseliny fluorovodíkovej, ktorá všetko rozleptáva! Súmerné obrysy tiel, výška zodpovedajúca priemernej postave pozemšťanov. Zvláštna liatinovosivá farba pleti so striebristým nádychom a so spodným krvavočerveným leskom, ako býva na vyhladenom krveli. Sivý odtieň tohto minerálu sa nelíšil od kože obyvateľov fluórovej planéty.

Okrúhle hlavy im pokrývali husté, havranie vlasy. Ale najpozoruhodnejšie na ich obličaji boli oči. Neuveriteľne veľké a podlhovasté, šikmo vsadené, zaberali celú šírku tváre, horné kútiky im siahali až na sluchy, vyššie ako u pozemšťanov. Bielka sýtej tyrkysovej farby zdali sa neúmerne predĺžené oproti čiernej dúhovke a zreniciam.

Rovné a výrazné veľmi čierne obočie, ktoré sa klenulo v tej istej línii ako oči, splývalo vysoko na sluchách s vlasmi a takmer sa zrastalo nad úzkym nosom, tvoriac široký tupý uhol. Vlasy nad čelom rástli od prostriedku k sluchám v rovnako výrazných líniách, úplne symetricky s obrvami. Preto malo čelo obrysy horizontálne pretiahnutého kosoštvorca. Krátky a trochu vystupujúci nos mal dolu obrátené nozdry ako u pozemšťanov. Neveľké ústa s fialovými perami ukazovali pravidelný chrup práve takej čistej nebeskej farby ako očné bielka. Horná polovica tváre sa zdala veľmi rozšírenou. Poniže očí sa tvár nápadne a trochu hranato zužovala k brade. Aké majú uši, nedalo sa zistiť: všetci cudzinci mali sluchy a temeno pokryté zlatistými šnúrami.

Medzi cudzincami boli ženy aj muži. Ženy bolo rozoznať podľa vysokých štíhlych krkov, okrúhlych tvárí a veľmi bujných, nakrátko ostrihaných vlasov. Muži boli vyšší, mohutnejší, mali širšie čeľuste — vcelku sa odlišovali tými istými znakmi ako obe pohlavia pozemšťanov.

Afre sa zazdalo, že cudzinci majú na rukách len po štyri prsty. Proporcionálne boli také ako ľudské, lenže prsty ľudí z fluórovej planéty akoby nemali kĺby: zohýnali sa plavne, bez hranatých zhybov.

Nohy nebolo rozoznať: podošvy sa im zabárali do mäkkej podlahy. Vo svetle prirodzenom pre zemské oči zdali sa ich obleky tmavočervenými, skoro tehlovými.

Čím dlhšie sa dívali astronauti na prišelcov z fluórovej planéty, tým menej čudným sa im zdal ich výzor. Ba čo viac — ľudia Zeme každou chvíľou hlbšie chápali svojráznu exotickú krásu cudzincov. Ich hlavné čaro bolo vo velikánskych očiach, čo sústredene a láskavo hľadeli na ľudí a vyžarovali múdre, priateľské teplo.

— Aké oči! — nezdržala sa Afra. — S takými sa ľahšie staneš človekom ako s našimi, hoci aj naše sú výborné!

— Prečo? — šepol Tey.

— Čím väčšie sú oči, tým väčšia je sietnica, tým viacej detailov z okolitého sveta môže oko pojať.

Tey prikývol, že rozumie.

Jeden z cudzincov vystúpil dopredu a urobil gesto, akoby ich pozýval. Zemské osvetlenie na druhej strane chodby okamžite zhaslo.

— Och! — zvolal zarmútene Mut Ang. — Na to som nepamätal!

— Zariadil som to! — ohlásil sa pokojne Kari, ktorý vypol obyčajné svetlo a zapálil dve silné lampy s filtrami štyristotridsať.

— Vyzeráme ako mŕtvoly, — povedala sklamane Tajna. — Ľudstvo v takomto osvetlení nemá najvábnejší vzhľad!

— Máte zbytočné obavy, — povedal Mut Ang. — Ich spektrum najlepšej viditeľnosti ďaleko presahuje fialové, možno aj ultrafialové tóny. To znamená omnoho viacej tepla a odtienkov, ako vidíme my, len si to neviem predstaviť.

— Možno sa im budeme vidieť oveľa žltší ako v skutočnosti, — povedal Tey po chvíľke rozmýšľania.

— Aj to je lepšie ako siná, mŕtvolná farba. Len sa poobzerajte okolo seba! — nedala sa Tajna.

Pozemšťania urobili niekoľko snímkov a vysunuli cez malú príklopku ultrazvukový reproduktor na kryštály osmia. Cudzinci ho zachytili a postavili na trojnožku. Kari zameral na kruhovitú anténu úzky prúd rádiových vĺn. Vo fluórovej atmosfére cudzieho korábu zaznela reč a hudba Zeme. Tou istou cestou vysunuli prístroj na rozbor vzduchu, ktorým zistili teplotu, tlak a zloženie atmosféry neznámej planéty. Ako sa dalo očakávať, vnútorná teplota bieleho korábu bola nižšia než zemská a neprevyšovala sedem stupňov. Atmosférický tlak bol vyšší ako na Zemi a príťažlivosť skoro rovnaká.

— Oni sú asi teplejší, — povedala Afra, — ako sme aj my teplejší od našej obvyklej dvadsaťstupňovej teploty. Myslím, že teplotu tela môžu mať okolo štrnásť našich stupňov.

Prístroje, ktoré vyslali cudzinci, boli uzavreté v dvoch sieťkovitých kazetách, a ich určenie sa nedalo zistiť.

Z jednej kazety sa ozvali vysoké prerývané čisté zvuky, akoby rozplývajúce sa v diaľke. Pozemšťania pochopili, že cudzinci počujú vyššie tóny ako oni. Ak mali približne také rozpätie sluchu, ako je zemské, časť hlbokých tónov ľudskej reči a hudby obyvateľom fluórovej planéty unikala.

Cudzinci znova zapálili zemské osvetlenie, a pozemšťania vypli modré svetlo. K priezračnej stene pristúpili muž a žena. Pokojne zhodili tmavočervené šaty, chytili sa za ruky a chvíľu tak stáli, potom sa začali pomaly otáčať, aby si pozemšťania mohli dobre prezrieť ich telá, ktoré boli omnoho podobnejšie zemským ako ich tváre. Harmonické a súmerné postavy z fluórovej planéty úplne zodpovedali pojmom krásy na Zemi. Trochu ostrejšie prechody všetkých línií, prehĺbenín a oblín vyvolávali dojem určitej hranatosti, správnejšie, vyhranenejšej tvárnosti tela cudzincov. Dojem zvyšovala asi aj sivá farba pleti, ktorá bola omnoho tmavšia v záhyboch a preliačinách.

Hlavy mali pôvabne a hrdo posadené na vysokých krkoch; muž mal široké plecia človeka práce a boja, a široké boky ženy — matky mysliacej bytosti — neboli v nijakom rozpore s intelektuálnou silou, ktorá žiarila z poslov neznámej planéty.

Keď cudzinci ustúpili so známym kývnutím a zahasili žlté zemské svetlo, pozemšťania už neváhali.

Na veliteľovu žiadosť zastali pred priezračnou stenou Tey Eron a Afra Devi, držiac sa za ruky. Aj pri nezemskom osvetlení, ktoré dodávalo ľudským telám chladný odtieň belasého mramoru, všetci astronauti zhíkli nadšením — taká obdivuhodná bola nahá krása ich druhov. Pochopili to aj cudzinci. Len hmlisto viditeľní v neosvetlenej chodbe, vymieňali si medzi sebou pohľady a nezrozumiteľné krátke gestá.

Afra a Tey stáli hrdo, so vztýčenými hlavami, v nervovom vypätí, aké prežíva človek vo chvíľach, keď plní ťažké a nebezpečné úlohy. Napokon boli cudzinci hotoví s fotografovaním a zapálili svoje svetlo.

— Teraz nepochybujem, že poznajú lásku, — povedala Tajna, — pravú, nádhernú a veľkú ľudskú lásku… keď sú ich mužovia a ženy takí krásni a múdri!

— Máte celkom pravdu, Tajna, a my sme tým radšej, lebo nás vo všetkom pochopia, — ozval sa Mut Ang.

— Len sa pozrite na Kariho! Kari, nezamilujte sa do dievčaťa z fluórovej planéty, bola by to pre vás katastrofa!

Astronavigátor sa spamätal z vytrženia a odpútal oči prikovane na obyvateľoch bieleho korábu.

— Mohol by som sa! — usmial sa smutne. — Mohol by som, bez ohľadu na rozdielnosť našich tiel, na fantastickú vzdialenosť medzi našimi planétami. Teraz som pochopil celú moc a silu ľudskej lásky!

A mladý muž sa zase s obdivom zahľadel na cudziu ženu, ktorá sa prívetivo usmievala. Vtom cudzinci vystreli zelenú obrazovku. Začali sa na nej pohybovať malé figúrky. Šli v sprievode, vystupovali na strmý svah a niesli na chrbtoch akési veľké predmety. Keď vystúpili na plochý vrchol, každá figúrka zhodila svoj náklad a padala tvárou dolu. Film pripomínal naše kreslené filmy a zobrazoval únavu, túžbu po odpočinku. Zemskí ľudia tiež pocítili, nakoľko ich vyčerpali dlhé hodiny napätého očakávania a prvé dojmy zo stretnutia. Obyvatelia fluórovej planéty zrejme dúfali, že sa stretnú s inými ľuďmi, a pripravili sa na to napríklad aj týmito „konverzačnými“ filmami.

Posádka Telluru nebola prichystaná na stretnutie, ale aj tak si poradila. K priezračnej stene postavili plátno na rýchle skice a výtvarník Telluru Jas Tin rýchlo načrtol sériu obrázkov. Najprv nakreslil aj on unavených ľudí, potom jednu veľkú hlavu s takým zjavne spýtavým výrazom, že cudzinci ožili, ako keď sa zjavili Tey Eron a Afra Devi. Potom znázornil maliar Zem, obiehajúcu okolo Slnka, rozdelil jej dráhu na dvadsaťštyri častí a polovicu začiernil. Cudzinci čoskoro odpovedali podobnou schémou. Z jednej aj z druhej strany zapojili metronómy, ktoré pomohli stanoviť malé časomiery a potom vypočítať aj veľké. Astronauti sa dozvedeli, že fluórová planéta sa otočí okolo osi približne za štrnásť zemských hodín a obehne svoje belasé slnko za deväťsto dní. Prestávka na odpočinok, ktorú navrhli cudzinci, rovnala sa piatim zemským hodinám.

Ľudia sa ohúrení rozchádzali zo spojovacej chodby. Zhasli svetlá, vyhaslo aj vonkajšie osvetlenie korábov. Obidva tmavé stroje viseli nehybne vedľa seba, akoby všetko živé bolo v nich odumrelo, zamrzlo v ukrutnej zime a nepreniknuteľnej tme.

Ale vo vnútri korábov plynul svojím tokom život, napätý, skúmavý a činorodý. Nekonečne vynaliezavý ľudský mozog vyhľadával nové spôsoby, ako odovzdať bratom, narodeným na planétach ďalekých hviezd, vedomosti a nádeje, vypestované tisícročiami nesmiernej roboty, nebezpečenstiev a utrpení. Vedomosti, ktoré vyslobodili človeka najprv z moci divej prírody, potom zo svojvôle barbarského spoločenského zriadenia, z chorôb a predčasnej staroby, ktoré vyniesli človeka do nekonečných výšin vesmíru.

Druhé stretnutie v spojovacej chodbe začalo sa premietnutím hviezdnych máp. Aj obyvateľom Zeme aj obyvateľom fluórovej planéty boli celkom neznáme obrazce súhvezdí, okolo ktorých viedla cesta korábov. (Len na Zemi sa podarilo astronómom stanoviť presnú polohu modrého slnca: leží v neveľkom hviezdnom oblaku Mliečnej cesty pri Tau Hadonosa.) Cesta cudzej výpravy viedla k zhluku hviezd na severnom okraji Hadonosa a križovala sa s dráhou Telluru, keď dosiahol južné hranice súhvezdia Herkules.

V chodbe cudzincov sa objavili akési mreže z červených kovových platní asi vo výške človeka. Za ňou sa čosi pohybovalo. Zrazu sa mreže stiahli, otočili hranou a zmizli. Na ich mieste vznikol obrovský prázdny priestor a v úzadí lietali oslepujúcobelasé gule obežníc fluórovej planéty. Pomaly sa blížila aj sama planéta. Široký belasý pás nepreniknuteľnej hmloviny obklopoval jej rovník. Na póloch a v oblastiach okolo pólov planéta modravo a červene svetielkovala a cez prostriedok šli pásy, bieloskvúce ako vonkajší obal cudzieho korábu. Tu cez atmosféru, slabo nasýtenú parami, bolo nejasne tušiť kontúry morí, pevnín a vrchov, striedajúcich sa v nepravidelných vertikálnych pásoch. Planéta bola väčšia ako Zem. Rýchle otáčanie vyvolávalo okolo nej silné elektromagnetické pole. Dlhé jazyky fialkastej žiary šľahali z rovníka do čierneho okolitého priestranstva.

So zatajeným dychom sedeli ľudia hodiny pred priezračnou stenou, za ktorou neznáme zariadenie rozvíjalo ďalej ohromujúco reálne obrazy života fluórovej planéty. Zemskí ľudia videli fialové vlny oceánu z kyseliny fluorovodíkovej, omývajúce brehy čiernych piesočín, červené útesy a svahy rozoklaných hôr, žiariacich belasým mesačným svitom. Čím bližšie k pólom planéty, tým modrejší bol okolitý vzduch, tým sýtejšie a čistejšie žiarila tmavofialová hviezda, okolo ktorej rýchlo letela fluórová planéta.

Hory boli tu ako okrúhle kupoly, ako vlny, ako ploché vypukliny s jasným opálovým leskom. V hlbokých dolinách, čo zbiehali od polárnych hôr k zubatým brehom južných morí, vznášal sa belasý súmrak. Nad veľkými zálivmi sa prevaľovali ťažké belasé oblaky, ktoré podchvíľou menili farbu. Morské pobrežia lemovali obrovské stavby z červeného kovu a akýchsi zelenkavých kameňov, ktoré sa ťahali v nekonečných dlhých reťaziach po dolinách k pólom. Tieto obrovské zhluky budov, viditeľné z nesmiernej výšky, boli rozdelené širokými pásmi hustého rastlinstva so zelenkavomodrým lístím alebo plochými kupolami vrchov, svietiacimi znútra ako opály či mesačné kamene Zeme. Okrúhle čiapky ľadovcov zo zamrznutej kyseliny fluorovodíkovej na póloch vyzerali ako drahocenné zafíry.

Všade prevládali modré, azúrové a fialové farby. Aj sám vzduch akoby bol preniknutý modravým žiarením ako slabá zmes v plynovej rúrke. Svet cudzej planéty zdal sa studeným a ľahostajným ako vidina v krištáli — čistá, ďaleká a prízračná. Svet, z ktorého nedýchalo teplo a láskajúca rozmanitosť červených, oranžových a žltých farieb Zeme.

Reťaze miest bolo vidieť na obidvoch pologuliach planéty, v zónach zodpovedajúcich polárnej a miernej zóne Zeme. Čím bližšie k rovníku, tým ostrejšie a tmavšie vystupovali hory. Zubaté skaliská vyčnievali z morskej hladiny, mútnej od pár, pohoria sa ťahali do šírky, obklopujúc tropické oblasti fluórovej planéty.

Prevaľovali sa tam ťažké kúdoly pary: kyselina fluorovodíková, zohrievaná belasou hviezdou, sa ľahko vyparovala a nasycovala atmosféru, obrovské múry oblakov sa približovali až k miernym zónam, hustli a kaskádovite sa valili späť do teplej rovníkovej oblasti. Priehrady, hodné obrov, skrotili tieto strmé prúdy, uväznené v oblúkoch a rúrach a slúžiace ako zdroj energetických staníc planéty.

Oslepujúco sa ligotali polia obrovských kryštálov kremeňa: kremík hral zrejme úlohu našej soli vo vodách fluorovodíkového mora.

Mestá na obrazovke sa blížili. Ich kontúry sa ostro črtali v studenom belasom svetle. Všade, kde len oko dovidelo, všetky obývateľné plochy planéty — okrem tajomnej rovníkovej oblasti, pohrúženej do belasých mliečnych pár — boli usporiadané, zmenené, zmeliorované rukami a tvorivou mysľou človeka. Zmenené omnoho väčšmi ako naša Zem, ktorá si zachovala ešte nedotknuté obrovské rezervácie, starodávne zrúcaniny alebo opustené bane.

Práca nespočetných pokolení miliárd ľudí prerástla hory a ovíjala celý povrch fluórovej planéty. Život panoval nad živlami búrlivých vôd a hustého vzduchu, presýteného vražedne silnými lúčmi belasej hviezdy a elektrickými nábojmi neuveriteľnej kapacity.

Pozemšťania nespúšťali oči z obrazovky a ich vedomie akoby sa rozpolťovalo: v pamäti sa im zároveň vynárala vidina svojej rodnej planéty. Nie tak, ako si predstavovali vlasť starí predkovia, podľa miesta, kde sa narodili a žili: šíre polia a vlhké lesy, alebo skalnaté pošmúrne vrchy, alebo pobrežia priezračných morí, jasajúce v teplom slnci. Celá Zem so svojimi rozmanitými klimatickými zónami — so studenými, miernymi aj horúcimi krajinami — prechádzala pred duševným zrakom každého astronauta. Nádherné boli aj striebristé stepi — oblasti voľného vetra — aj mohutné lesy z tmavých jedlí a cédrov, z bielych briez, širokolistých paliem a ozrutných modravých eukalyptov. Hmlisté brehy severných krajín v machovitých skalných stenách a biele korálové útesy v belasom trblete tropických morí. Panovačne studený, oslepujúci lesk snehových pohorí a priezračný, mihotavý opar nad púšťami. Rieky — majestátne, pomalé a široké, alebo šialene sa ženúce ako stáda bielych koni po veľkých skalách hlbokých korýt. Bohatstvo farieb, rozmanité kvety, belasé zemské nebo s oblakmi ako biele vtáky, slnečná páľava i pochmúrny, daždivý čas, večné striedanie ročných období. A uprostred celej tejto bohatej prírody ešte rozmanitejší ľudia, ich krása, snahy, diela, rojčenie a rozprávky, žiale a radosti, pesničky a tance, slzy a clivosť…

A všade — v budovách, v závodoch, v strojoch, v lodiach — tá istá sila cieľavedomej práce, prekvapujúcej vynaliezavosťou, umením, fantáziou a krásou formy.

Cudzinci možno tiež vidia svojimi velikánskymi šikmými očami omnoho viacej ako pozemšťania v studených belasých farbách svojej planéty. A možno sú v premene jej jednotvárnejšej prírody ďalej ako my, deti Zeme? V obyvateľoch Telluru dozrievalo tušenie: my, výplod kyslíkovej atmosféry, stotisíckrát obyčajnejšej vo vesmíre, našli sme a nájdeme ešte obrovské množstvo podmienok vhodných pre život, nájdeme, stretneme a spojíme sa s bratmi — ľuďmi z iných planét.

Ale oni? Výplod vzácneho fluóru, so svojimi neobyčajnými fluoristými bielkovinami a kosťami, s modrými krvinkami, vstrebávajúcimi fluór ako naše červené kyslík?

Títo ľudia sú uzavretí v obmedzenom priestore svojej planéty. Akiste už dávno putujú po vesmíre a hľadajú sebe podobných ľudí alebo aspoň planéty s fluórovou atmosférou, ktorá by im vyhovovala. Ale ako nájsť v nekonečnom vesmíre také vzácne perly, ako sa prebiť k nim cez tisíce svetelných rokov? Aké blízke a pochopiteľné je ich veľké sklamanie pri stretnutí s kyslíkovými ľuďmi — iste to nebolo prvý raz!

Krajinu vystriedal pohľad na obrovské stavby cudzincov. Uťaté, do vnútra naklonené steny pripomínali stavby tibetskej architektúry. Nikde neboli priame uhly alebo horizontálne plochy — formy sa plavne vlnili, prechádzajúc od vertikály k horizontále skrutkovitými alebo špirálovitými prechodmi. V diaľke sa vynoril tmavý otvor, pripomínajúci tvarom sploštený ovál. Keď sa priblížil, bolo vidno, že spodná časť oválu tvorí širokú točitú stúpajúcu cestu, ktorá ústi do tmavého obrovitého vchodu. A za vchodom je sála, veľká ako celé mesto. Nad ním veľké belasé znaky v červenom ráme, pripomínajúce z diaľky sčerenú hladinu. Vchod sa blížil. Už vidieť slabo osvetlenú obrovskú sieň so stenami, svetielkujúcimi ako kremičitan fluoristý.

A zrazu obraz bez upozornenia zmizol. Prekvapení astronauti boli už prichystaní na dajaké neobyčajné divadlo a mali teraz pocit, akoby ich bol niekto udrel. Druhú stranu chodby osvietilo obvyklé modré svetlo. Zjavili sa cudzí astronauti. Teraz sa pohybovali veľmi rýchlo, ich gestá boli prudké.

V tej chvíli sa na obrazovke ukázala séria kresieb. Mihali sa takým tempom, že ich posádka sotva stačila sledovať. Kdesi v tmavom vesmíre sa pohybovala taká istá biela hviezdna loď, ako visela teraz po boku Telluru. Bolo vidieť, ako sa jej centrálna obruč krúti a jagá, rozsievajúc okolo seba lúče. Zrazu sa obruč prestala točiť a koráb odvisol v bezodnom vesmíre, neďaleko malej, trpasličej modrej hviezdy.

Zo vzdialenej hviezdnej lode smerovali naokolo lúče, mihotajúce sa na obrazovke, v ľavom kúte ktorej sa zjavila druhá loď. Letiace čiaročky ju dosiahli, ako nehybne visela vedľa zemského korábu, v ktorom ľudia spoznali svoj Tellur. A biely koráb zachytil volanie svojho druha a akoby sa bol vzdialil od Telluru kdesi do tmavej diaľky.

Mut Ang tak nahlas vzdychol, že sa ostatní obrátili k svojmu veliteľovi s nemou otázkou.

— Áno! Čoskoro odídu. Kdesi veľmi ďaleko letel ich druhý koráb. Nejakým spôsobom sa dorozumievali, hoci si neviem predstaviť, ako je to možné v takých nesmiernych vzdialenostiach. A teraz sa čosi stalo s druhým korábom, jeho volanie zachytili naši cudzinci, či vlastne správnejšie by bolo povedať, naši druhovia.

— Možno nie je poškodený, ale objavil niečo závažné? — spýtala sa ticho Tajna.

— Možno. Ale akokoľvek, odchádzajú. Musíme sa ponáhľať zo všetkých síl, aby sme si mohli odfilmovať a zaznamenať čím viac údajov. A hlavne mapy, ich cestu, stretnutia… Nepochybujem, že sa stretli s kyslíkovými ľuďmi, ako sme my.

Z dorozumievania s cudzincami vysvitlo, že sa môžu ešte zdržať dvadsaťštyri zemských hodín. Ľudia, povzbudení špeciálnymi drogami, pracovali priam šialene a nezaostávali za nevyčerpateľnou energiou rýchlych sivých obyvateľov fluórovej planéty.

Fotografovali sa učebnice s obrázkami a slovami a hneď sa zaznamenávalo aj znenie cudzej reči. Vymieňali si zbierky minerálov, vôd a plynov v pevných priezračných kazetách. Chemici oboch planét snažili sa pochopiť význam značiek, vyjadrujúcich zloženie živej a neživej hmoty. Afra, bledá od únavy, stála pred diagramami fyziologických procesov, pred genetickými scénami a formulami, pred schémou embryologických štádií vývinu organizmu u obyvateľov fluórovej planéty. Nekonečné reťaze molekúl fluorovzdorných bielkovín obdivuhodne pripomínali naše bielkovinové molekuly: tie isté filtre energie, tie isté rezervoáre, čo vznikajú v boji medzi živou hmotou a entropiou.

Uplynulo dvadsať hodín. V chodbe sa zjavil Tey a Kari; viac mŕtvi ako živí od únavy niesli filmy hviezdnych máp, ktoré zobrazovali celú cestu Telluru od Slnka až po miesto stretnutia. Cudzinci sa teraz ponáhľali ešte väčšmi. Fotomagnetické pásy pamäťových prístrojov pozemšťanov zaznamenávali polohu neznámych hviezd, označených neznámymi diaľkovými mierami, astrofyzikálne údaje, komplikovane kľukaté, krížiace sa cesty oboch bielych korábov. Všetko sa to malo potom rozlúštiť podľa vysvetľujúcich tabuliek, ktoré im cudzinci vopred pripravili.

A napokon — ľudia sa nezdržali natešených výkrikov — najprv pri jednej, potom pri druhej, tretej, štvrtej a piatej hviezde na obrazovke zjavili sa väčšie krúžky, v ktorých sa otáčali planéty.

Obrázok nemotornej, bachratej hviezdnej lode vystriedal celý kŕdeľ ďalších, elegantnejších korábov. Na oválnych plošinkách, vypustených spod ich trupov, stáli bytosti v skafandroch — bezpochyby ľudia. Znak atómu s ôsmimi elektrónmi — kyslíka — obklopoval obrázok planét i korábov, ale koráby na schéme spájali sa len s dvomi zobrazenými planétami: jednou v blízkosti veľkého červeného slnka, a druhou, ktorá sa otáčala okolo jasnej zlatistej hviezdy spektrálnej triedy F. Život na planétach troch ďalších hviezd, tiež kyslíkový, zrejme ešte nedosiahol taký vysoký stupeň, ktorý by umožňoval let do vesmíru, alebo sa tam mysliace bytostí ešte neobjavili.

Ľuďom Zeme sa to nepodarilo zistiť, ale mali v rukách neoceniteľné údaje o cestách vedúcich k týmto osídleným svetom, ktoré boli stá a stá parsekov vzdialené od miesta, kde sa stretli koráby.


Blížila sa chvíľa rozlúčky.

Posádky obidvoch hviezdnych lodí sa postavili oproti sebe za priezračnou stenou. Bledobronzoví pozemšťania a sivokoží ľudia fluórovej planéty, ktorej názov ostal pozemšťanom neznámy. Vymieňali si láskavé a smutné gestá, úsmevy a obojstranne pochopiteľné pohľady múdrych, vnímavých očí.

Ľuďom na Tellure bolo zrazu tak smutno ako nikdy. Ani len odlet zo Zeme, kam sa mali vrátiť o sedem storočí, nevidel sa im takou bolestnou a nenávratnou stratou. Nemohli sa zmieriť s vedomím, že ešte pár minút — a títo krásni, zvláštni a dobrí ľudia navždy zmiznú v nekonečnom vesmíre, ďalej budú beznádejne a osamele hľadať rozumový život, ktorý by im bol príbuzný svojou podstatou.

Možno astronauti len teraz dokonale, bytostne pochopili, že pri všetkom hľadaní, snažení, rojčení a boji najdôležitejší je človek. Pre hociktorú civilizáciu, pre hociktorú hviezdu celej Galaxie a celého nekonečného vesmíru je hlavný človek, jeho um, city, sila, krása, jeho život!

Šťastie, uchovanie a rozvoj človeka je hlavnou úlohou nedozernej budúcnosti po víťazstve nad Hadím srdcom, po nerozumnom, nevedomom a nezmyselnom plytvaní životnou energiou v nízkoorganizovaných ľudských spoločnostiach.

Človek je jedinou silou vo vesmíre, ktorá môže konať rozumne a cez najfantastickejšie prekážky smerovať k cieľavedomému a všestrannému pretvoreniu sveta, čiže ku kráse uvedomelého a silného života, plného štedrých a jasných citov…

Veliteľ cudzincov dal akýsi znak. Vtom mladá žena, čo demonštrovala krásu obyvateľov fluórovej planéty, odskočila nabok, kde stála Afra. Široko otvorila náruč a pritisla sa k stene, akoby chcela objať krásnu ženu Zeme. Afra, ktorá ani nezbadala, že jej po lícach stekajú slzy, vrhla sa jej oproti ako lapený vták, čo sa udiera do skla. Ale svetlo u cudzincov zhaslo a čierne sklo sa zmenilo na pochmúrnu hlbočinu, v ktorej utonuli všetky citové záchvevy pozemšťanov.

Mut Ang kázal zapojiť zemské osvetlenie, ale chodba na druhej strane prepážky bola prázdna.

— Povrchová služba, obliecť si skafandre na odpojenie chodby! — energicky vtrhol do clivého mlčania hlas Mut Anga. — Mechanici k motorom, astronavigátor do riadiaceho centra! Všetci sa pripraviť na odlet!

Ľudia sa rozišli. Odniesli prístroje. Iba Afra, osvetlená matným svetlom z palubného otvoru, stála nehybne, ako zmrazená ľadovou zimou medzihviezdnych priestorov.

— Afra, zatvárame! — zavolal na ňu Tey Eron odkiaľsi z hĺbky korábu. — Chceme sledovať ich odlet.

Mladá žena sa zrazu spamätala a s výkrikom: „Stojte! Tey, stojte!“ rozbehla sa k veliteľovi. Začudovaný Tey nechápavo stál, ale Afra sa vrátila veľmi chytro. Vedľa nej bežal Mut Ang.

— Tey, reflektor do chodby! Zavolajte technikov, dajte späť obrazovku! — vydával veliteľ príkazy v behu.

Ľudia pracovali chvatne ako pri havárii. Silný lúč prenikol hlboko do chodby a zablikal v tých istých intervaloch ako radarový lúč Telluru v prvej chvíli, keď sa koráby stretli. Cudzinci prerušili prácu a zhromaždili sa v chodbe. Pozemšťania zapálili modré svetlo „430“. Afra, chvejúc sa na celom tele, sklonila sa nad rysovacou doskou, ktorá premietala na obrazovku zbežné náčrty biologičky. Dvojité špirálové retiazky ústrojov dedičnosti museli byť vcelku rovnaké u zemských aj fluórových ľudí. Keď ich Afra znázornila, nakreslila diagram látkovej výmeny v ľudskom organizme, zakladajúcej sa na rovnakej premene žiarivej energie hviezd, získanej cez rastliny. Mladá žena sa obzrela na nehybné sivé postavy a prečiarkla atóm fluóru s deviatimi elektrónmi a zakreslila miesto neho atóm kyslíka.

Cudzinci sa strhli. Veliteľ vystúpil dopredu, priblížil tvár celkom k priezračnej stene a zadíval sa velikánskymi očami do Afriných neobratných náčrtov. A zrazu zopäl ruky nad čelom a hlboko sa sklonil pred ženou Zeme.

Porozumeli tomu, čo sa len úchytkom v poslednej chvíli rozlúčky zrodilo v Afrinom mozgu a čo sa odvážila vyjadriť, hnaná jedine smútkom rozlúčky. Afra myslela na vystriedanie, odvážnu zámenu chemických procesov, ktoré uvádzajú do činnosti celý vrcholne zložitý organizmus človeka. Ovplyvniť mechanizmus dedičnosti a nahradiť fluórovú látku kyslíkovou. Zachovať všetky zvláštnosti, celú dedičnosť fluórových ľudí, ale dať ich telám inú energetickú základňu. Možnosť uskutočniť túto obrovskú úlohu bola ešte tak ďaleko, že aj tých sedem storočí, na ktoré sa Tellur rozlúčil so Zemou, storočí nepretržitých úspechov vedy, sotva podstatne priblíži jej riešenie.

Ale ako nesmierne mnoho môže vykonať spoločné úsilie obidvoch planét! A keď sa k nim pridajú ešte aj ďalší mysliaci spolubratia… Fluórové ľudstvo nezapadne bez stopy ako tieň, stratený v hlbinách vesmíru.

Keď sa ľudia rozličných planét z nespočetných hviezd a galaxií spoja vo vesmíre, sivokoží obyvatelia fluórovej planéty možno nebudú vydedencami len preto, že ich telá sú výnimočnou náhodou tak zvláštne konštruované.

A možno bol zármutok nad nevyhnutnou rozlúčkou a stratou zveličený? Fluóroví ľudia a pozemšťania, neprístupne vzdialení zložením svojich planét a tiel, ponášajú sa v živote, a rozumom i vedomosťami sú si už celkom blízki. Afra sa dívala do obrovských šikmých očí veliteľa bieleho korábu. Zdalo sa jej, že v nich číta práve toto. Alebo to bol len odraz jej vlastných myšlienok?

Ale cudzinci zrejme tiež tak isto pevne verili v silu ľudského rozumu ako pozemšťania. A hoci len plachá iskra nádeje, ktorú vyjadrila biologička, znamenala pre nich tak veľa, že ich mávanie na rozlúčku nevyznievalo už ako známka rozlúčky, ale ako jasný prísľub budúcich stretnutí.


Obidve hviezdne lode sa rozchádzali pomaly a veľmi opatrne, aby sa navzájom nepoškodili silou pomocných motorov. Biely koráb sa o chvíľu skôr zahalil do oblaku oslepujúceho plameňa, a keď oblak zhasol, neostalo po ňom nič, iba vesmírna tma.

Tu sa aj Tellur opatrne rozohnal a vstúpil do pulzácie, ktorá bola akýmsi mostom, skracujúcim predtým nepreniknuteľnú diaľku medzihviezdnych ciest. Ľudia, spoľahlivo skrytí v ochranných obaloch, už nevideli, ako sa skracovali protismerné svetelné kvantá a ďaleké hviezdy pred nimi belaseli a boli čoraz fialovejšie. Potom sa hviezdna loď pohrúžila do nepreniknuteľnej tmy nulového priestranstva, za ktorým prekvital a čakal kypiaci a utešený život Zeme…

Загрузка...