Hadie srdce

V. Savčenko PREBUDENIE PROFESORA BERNA

Roku 1952, keď na svet doliehal najabsurdnejší výmysel XX. storočia, nazývaný „studenou vojnou“, profesor Bern pred širokým poslucháčstvom povedal nie práve najveselší vtip veľkého Einsteina: „Ak si v svetovej vojne číslo tri zmyslia ľudia bojovať atómovými bombami, v svetovej vojne číslo štyri budú bojovať kyjakmi…“

Z úst profesora Berna, ktorého nazývali „najuniverzálnejším vedcom XX. storočia“, znelo to trochu silnejšie ako obyčajný vtip. Zahrnuli ho listami, ale Bern nemohol odpovedať. Na jeseň v ten istý rok 1952 vedec zahynul na svojej druhej geofyzikálnej výprave do Strednej Ázie.

Druhý účastník tejto malej výpravy, inžinier Niemayer, ktorý ostal nažive, potom rozprával:

— Vrtuľníkom sme premiesťovali základňu hlboko do púšte Gobi. Prvý vzlietol profesor s nákladom prístrojov a výbušnín pre seizmografické výskumy. Ja som ostal strážiť ostatný výstroj. Keď sa vrtuľník odpútal od zeme, v motore sa čosi pokazilo a začal vynechávať. Potom načisto zhasol. Vrtuľník nenabral ešte výšku, a preto začal rýchlo vertikálne klesať zo stometrovej výšky. Keď sa stroj dotkol zeme, zaduneli dva ohlušujúce výbuchy. Stroj klesal asi tak rýchlo, že od prudkého nárazu detonoval dynamit. Vrtuľník s celým obsahom, aj s profesorom Bernom, roznieslo doslova na prach…

Profesor Niemayer reprodukoval tento prípad od slova do slova všetkým korešpondentom, čo ho obliehali, nepovedal o nič viac ani o nič menej. Odborníci to pokladali za presvedčivé. Skutočne, v zohriatom a zriedenom vzduchu vysokohorskej púšte musel naložený vrtuľník klesnúť nenormálne rýchle. Náraz pri pristátí mohol mať také tragické následky. Komisia, ktorá priletela na miesto katastrofy, potvrdila tieto dohady.

Nik okrem Niemayera nevedel, že v skutočnosti bolo všetko celkom ináč. Lenže ani pred smrťou neprezradil tajomstvo profesora Berna.

Miesto v púšti Gobi, kam došla Bernova výprava, nelíšilo sa ničím od okolia. Také isté stuhnuté duny, svedčiace o smere posledného vetra; taký istý sivožltý piesok, sucho škrípajúci pod nohami a medzi zubami, také isté vo dne oslepujúcobiele a navečer purpurové slnce, ktoré opísalo za deň skoro vertikálny oblúk. Nikde ani stromčeka, ani vtáčika, ani obláčka, ba ani len kamienka v piesku.

Lístok z bloku, na ktorom boli zaznačené koordináty tohto miesta, profesor Bern spálil, len čo sa ta dostali a našli šachtu, ktorú vykopali počas minulej expedície. A tak sa toto miesto odlišovalo teraz od ostatnej púšte iba tým, že tu boli dvaja ľudia — profesor Bern a Niemayer. Sedeli pred stanom na rozkladacích plátenných stoličkách. Neďaleko sa ligotal striebristý trup a vrtule helikoptéry, pripomínajúcej obrovskú vážku, čo zosadla oddýchnuť si na piesok púšte. Slnce zosielalo posledné lúče skoro horizontálne a stan s vrtuľníkom vrhali na duny dlhé, fantastické tiene.

Bern hovoril Niemayerovi:

— Voľakedy istý stredoveký medikus navrhol jednoduchý spôsob na nekonečné predĺženie života. Treba sa zmraziť a v takomto stave sa uchovať niekde v pivnici povedzme deväťdesiat rokov. Potom sa zohriať a oživiť sa. Zo desať rokov by ste si mohli požiť ešte v tom istom storočí a potom sa znovu zmraziť na lepšie časy… Pravda, sám lekár z akejsi príčiny nezatúžil prežiť tisíc rokov a umrel prirodzenou smrťou okolo šesťdesiatky. — Bern veselo prižmúril oči, vyčistil si špičku a vložil do nej novú cigaretu. — Hej, stredovek… Naše fantastické dvadsiate storočie realizuje najbláznivejšie nápady stredoveku. Rádium sa stalo tým kameňom mudrcov, čo môže ortuť alebo olovo premeniť na zlato. Nevynašli sme perpetuum mobile — odporuje to zákonom prírody, ale objavili sme večné a samo sebou sa obnovujúce zdroje jadrovej energie. A ešte jedna idea: roku 1666 skoro celá Európa očakávala koniec sveta. Ale kým vtedy bol tomu na príčine len kabalistický zmysel čísla „666“ a slepá viera v apokalypsu, teraz má idea o „konci sveta“ solídny podklad v podobe atómových a vodíkových bômb… Vlastne, chcel som hovoriť o tom zmrazovaní… Tento naivný nápad stredovekého medikusa nadobudol teraz aj vedecký význam. Viete o anabióze, Niemayer? Objavil ju Levenhook roku 1701. Je to brzdenie životných procesov ochladením alebo aj vysušovaním. Veď zima a nedostatok vlahy veľmi spomaľujú všetky chemické a biologické reakcie. Vedci už dávno robili anabiózu u rýb a netopierov: zima ich nezabíja, lež udržiava. Prirodzene, regulovaná zima… Existuje aj iný stav — klinická smrť. Zviera alebo človek totiž ani zďaleka neumiera hneď po tom, ako sa mu zastaví srdce. Minulá vojna umožnila lekárom hlboko preskúmať klinickú smrť. Niektorých ťažko ranených sa podarilo oživiť aj niekoľko minút po tom, ako im prestalo biť srdce, pričom upozorňujem, že to boli smrteľne ranení! Vy ste fyzik a možno neviete…

— Počul som o tom, — sklonil hlavu Niemayer.

— Však slovo „smrť“ stráca odstrašujúci odtieň, keď sa k nemu pridá ten lekársky prívlastok „klinická“? A jestvuje predsa nemálo prechodných stavov medzi životom a smrťou: spánok, letargia, anabióza. V týchto stavoch ľudský organizmus žije spomalene. A práve tým som sa zapodieval v posledných rokoch. Aby sa činnosť organizmu maximálne spomalila, bolo treba anabiózu vystupňovať do krajnosti — až po klinickú smrť. Podarilo sa mi to. Najprv na to doplácali životom žaby, králiky, morčatá. Potom, keď sa ujasnili zákonitosti a režim ochladzovania, riskoval som „umŕtviť“ na čas svoju opičku — šimpanzku Mimi.

— Ale veď som ju videl! — zvolal Niemayer. — Je veselá, skáče po stoličkách a chrúma cukor…

— Správne! — prerušil ho víťazoslávne Bern. — Ale Mimi odpočívala štyri mesiace v špeciálnej rakvičke, obklopená kontrolnými prístrojmi a ochladená skoro na nulu.

Bern si nervózne vzal novú cigaretu a pokračoval.

— Napokon som urobil najzávažnejší a najdôležitejší pokus: vyskúšal som krajnú anabiózu na sebe. Bolo to vlani — pamätáte sa, v tom čase sa hovorilo, že profesor Bern je ťažko chorý. Bol som viac než chorý, bol som „mŕtvy“ celých šesť mesiacov. A viete, Niemayer, to vám je zvláštny pocit — ak vôbec možno takto nazvať stav, v ktorom nejestvujú nijaké pocity. V obyčajnom spánku vnímame rytmus času, aj keď spomalene — no tu nič takého nebolo. Pocítil som akési slabé mdloby od narkózy. Potom tíšina a tma. Potom návrat k životu. Na onom svete nebolo nič…

Bern sedel s voľne natiahnutými nohami, chudé ohorené ruky založené za hlavou. Oči spoza okuliarov hľadeli zádumčivo.

— Slnko… Svietiaca guľka, slabo osvetľujúca kútik nekonečne tmavého priestoru. Vôkol neho ešte menšie a studenšie guľky. Všetok život na nich závisí len od Slnka… A tu sa na jednej takejto guľke zjaví ľudstvo — kmene mysliacich živočíchov. Ako vzniklo? Ľudia povymýšľali o tom mnoho legiend a hypotéz.

Isté je jedno: zrodu ľudstva musela predchádzať obrovská kataklizma — geologický otras na našej planéte, ktorý zmenil životné podmienky najvyšších zvierat — opíc. Všetci sa zhodujú v tom, že takouto kataklizmou bola doba ľadová. Rýchle ochladenie severnej pologule, ochudobnenie rastlinnej potravy prinútilo opice chytiť do ruky kameň a kyj, aby si zadovážili mäso, prinútilo ich prispôsobiť sa práci a obľúbiť si oheň.

— To je pravda, — prisvedčil Niemayer.

— Prečo boli ľadovce? Prečo kedysi táto púšť, ba ani Sahara neboli púšťami, ale bujnel na nich život rastlín aj zvierat? Jestvuje iba jedna logická hypotéza — tá dáva ľadové obdobia do súvislosti s precesiou zemskej osi. Ako u každého nedokonalého „vĺčka“, zemská os precesuje — opisuje pomalé, veľmi pomalé kruhy: jedna otáčka za dvadsaťšesťtisíc rokov. Dívajte sa, — profesor zápalkou načrtol na piesku elipsu, v jej ohnisku maličké Slnko a guľku s naklonenou osou, Zem. — Sklon zemskej osi k osi ekliptiky je, ako viete, dvadsaťtri a pol stupňa. Zemská os teda opisuje vo vesmíre kužeľ s takým centrálnym uhlom… Prepáčte, Niemayer, že vám tu opakujem dávno známe veci, ale pre mňa je to veľmi dôležité. Nejde ani tak o os, ktorú Zem fakticky nemá. Ale za tisícročia sa zmení poloha Zeme pod Slnkom — a to je najdôležitejšie!

Pred štyridsaťtisíc rokmi bolo Slnko obrátené k južnej pologuli, a na našom severe plávali ľadovce. Na rozličných miestach — najpravdepodobnejšie v Strednej Ázii — vznikli kmene ľudoopov, ktorých stmelila v kolektív nemilosrdná geofyzická nutnosť. V tomto cykle precesie zjavili sa nové kultúry. Potom, keď si o trinásťtisíc rokov severná a južná pologuľa vymenili miesto pod Slnkom, zjavili sa niektoré kmene aj na južnej pologuli.

Budúca ľadová doba na severnej pologuli začne sa o dvanásť-trinásť tisícročí. Teraz je ľudstvo neporovnateľne silnejšie a môže zdolať toto nebezpečenstvo, ak… ak dovtedy bude ešte jestvovať. Hoci ja som presvedčený, že vtedy ho už nebude. Spejeme k vlastnej záhube tak rýchlo, ako to len dovoľuje vývin modernej vedy… Prežil som dve svetové vojny: prvú ako vojak a druhú v Majdanku. Videl som pokusy s atómovými a vodíkovými bombami, a predsa si neviem predstaviť, ako bude vyzerať tretia vojna. Je to hrozné!.. Ale ešte hroznejší sú ľudia, čo s vedeckou presnosťou vyhlasujú: vojna sa začne o toľko a toľko mesiacov. Sústredený atómový útok na veľké priemyselné centrá nepriateľa. Obrovské rádioaktívne pustatiny. To hovoria vedci! Ba nielen to — počítajú, ako najúčinnejšie zamoriť rádioaktívnym žiarením pôdu, vodu, vzduch. Nedávno som čítal istú vedeckú prácu Američanov — dokazovali v nej, že na to, aby atómová nálož vyhodila maximum rádioaktívnej pôdy, musí preniknúť do zeme najmenej na päťdesiat stôp. Hrôza!.. — Bern sa chytil za hlavu a vyskočil.

Slnce už zapadlo a na zem sadla dusná noc. Riedke a matné hviezdy meravo viseli v tmavomodrom, rýchlo černejúcom priestranstve. Púšť bola tiež čierna a od neba ju bolo rozoznať len podľa toho, že na nej neboli hviezdy.

Profesor sa už upokojil a hovoril vyrovnane, skoro bezvýrazne. Ale pri jeho jednotvárnej reči behali Niemayerovi zimomriavky po chrbte, hoci bolo horúco.

— …Jadrové bomby azda nespopolnia planétu. Ale to sa ani nemusí stať: stačí, keď nasýtia ovzdušie Zeme nedovolenou rádioaktivitou. A viete predsa, ako vplýva žiarenie na plodnosť. Zvyšky ľudstva, čo sa zachovajú, v priebehu niekoľkých pokolení zdegenerujú a títo ľudia nebudú schopní zvládnuť neuveriteľne skomplikovaný život. Možno ľudia vynájdu dokonalejšie a presnejšie zbrane na masovú samovraždu. A čím neskoršie sa začne tretia a všeobecná vojna, tým bude hroznejšia. Ešte som jakživ nevidel, žeby ľudia prepásli príležitosť pobiť sa. A potom na našej malej zemeguli do skončenia ďalšieho cyklu neostanú mysliace bytosti.

Profesor vystrel obidve ruky nad mŕtvymi pieskami.

— Dlho sa bude planéta otáčať pod Slnkom a bude na nej pusto a ticho ako na tejto púšti. Hrdza rozožerie železo, stavby sa rozsypú. Potom sa začne nová ľadová doba, hrubý ľad zotrie ako hubka z tváre planéty mŕtve pozostatky našej nešťastnej civilizácie… A hotovo! Zem sa očistila a je pripravená prijať nové ľudstvo… My, ľudia, dnes veľmi brzdíme rozvoj všetkých zvierat: utiskujeme ich, vyhladzujeme, ničíme vzácne druhy. Keď ľudstvo zmizne, oslobodený svet zvierat sa začne kvantitatívne aj kvalitatívne búrlivo rozvíjať. Do najbližšej ľadovej doby budú najvyspelejšie opice dostatočne pripravené na to, aby začali myslieť. Musí sa zjaviť nové ľudstvo — možno bude šťastnejšie ako naše.

— Prepáčte, profesor! — zvolal Niemayer. — Ale na zemi nie sú len samí blázni a samovrahovia!

— Máte pravdu, — usmial sa trpko Bern. — Lenže jeden blázon môže toľko nastvárať, že nepomôžu ani tisíce mudrcov. A ja som sa rozhodol, že si musím overiť, či príde nové ľudstvo. Časové relé, ktoré mám tam dolu, — Bern ukázal na šachtu, — obsahuje rádioaktívny izotop uhlíka s dobou polorozpadu okolo osemtisíc rokov. Relé má podľa výpočtov fungovať stoosemdesiat storočí: dovtedy vyžarovanie izotopu poklesne natoľko, že sa lístky elektroskopu stretnú a uzavrú reťaz. Táto mŕtva púšť sa dovtedy už znova premení na kvitnúce subtrópy a tu budú najpriaznivejšie podmienky pre život nových ľudoopov.

Niemayer vyskočil a začal sa rozčuľovať.

— Vojnoví podpaľači sú blázni — prosím. A vy? Vaše rozhodnutie? Chcete sa zamraziť na osemnásťtisíc rokov!

— Ale prečo tak vulgárne: „zamraziť“, — pokojne sa ohradil Bern. — Tu je predsa celý komplex prostriedkov, čo spôsobia zdanlivú smrť: schladenie, uspanie, antibiotiká…

— Ale to je samovražda! — vykríkol Niemayaer. — Nepresvedčíte ma. Ešte nie je neskoro…

— Nie. Riziko nie je väčšie ako pri hocijakom zložitom experimente. Iste viete, že pred štyridsiatimi rokmi v sibírskej tundre vytiahli z večne zmrznutej pôdy mamuta. Jeho mäso sa natoľko zachovalo, že ho psi žrali s veľkou chuťou. Ak sa mŕtvola mamuta v prirodzených podmienkach udržala čerstvá desaťtisíce rokov, prečo by som sa vo vedecky vypočítaných a overených podmienkach nemohol uchovať ja? A vaše polovodičové termočlánky najnovšieho typu umožnia spoľahlivo pretvárať teplo na elektrický prúd a zároveň ešte aj schladzujú. Dúfam, že mi za tých osemnásťtisíc rokov nezlyhajú, hm? Niemayer pokrčil plecami.

— Termočlánky nezlyhajú, to sa rozumie. Sú to nanajvýš jednoduché zariadenia a okrem toho majú v šachte aj veľmi priaznivé podmienky: malé tepelné výkyvy, sucho… Možno sa zaručiť, že vydržia túto dobu aspoň tak dobre ako mamut. No čo ostatné prístroje? Ak sa za osemnásťtisíc rokov pokazí čo len jeden…

Bern vstal a povystieral si údy.

— Ostatné prístroje nebudú zaťažené celý ten strašne dlhý čas. Budú fungovať len dva razy: zajtra ráno a o stoosemdesiat storočí, na začiatku nasledujúceho cyklu života našej planéty. Inak budú zakonzervované spolu so mnou v komore.

— Povedzte, profesor, vy… ešte stále pevne veríte v koniec nášho ľudstva?

— Chytá ma pritom hrôza, — zamyslene povedal Bern. — Ale okrem toho, že som vedec, som aj človek. Preto to chcem vidieť na vlastné oči… No poďme spať. Zajtra nás čaká ešte poriadny kus roboty.

Niemayer tej noci zle spal, hoci bol unavený. Či od horúčosti, či pod dojmom profesorových slov bol jeho mozog vzrušený a spánok neprichádzal. Len čo prvé lúče slnka padli na stan, s úľavou vstal. Bern, ktorý ležal pri ňom, naskutku otvoril oči:

— Začneme?

Z chladnej a hlbokej šachty bolo vidieť kúsok neobyčajne belasého neba. Dolu sa úzka chodba šírila. Tu, vo výklenku, stálo zariadenie, ktoré Niemayer spolu s Bernom montovali posledné dni. Z piesočnatých stien šachty viedli k nemu hrubé kabely od termočlánkov.

Bern naposledy prekontroloval činnosť všetkých zariadení v komore. Niemayer podľa jeho inštrukcií vydlabal navrchu v šachte malú priehlbeň, uložil do nej náboj a zaviedol drôty do komory. Všetky prípravy boli hotové a obidvaja vyšli von. Profesor si zapálil cigaretu a poobzeral sa.

— Aká krásna je dnes púšť, však? Nuž tak, môj milý pomocník, myslím, že by sme mali všetko. O pár hodín sa zastaví môj život — stane sa to, čo ste nie práve najvtipnejšie nazvali samovraždou. Dívajte sa na veci jednoducho. Život — tento záhadný fígeľ, po zmysle ktorého ustavične pátrame — je len krátka čiara na nekonečnej stuhe času. Nech sa teda môj život skladá z dvoch „čiar“… Nože povedzte niečo naposledy — veď my sme sa zriedka zhovárali „len tak“.

Niemayer si zahryzol do pery, mlčal.

— Ozaj neviem… Ešte vždy mi nejde do hlavy, že sa na to dávate. Bojím sa uveriť.

— Hm! Ale ste ma uspokojili, — usmial sa Bern. — Keď sa niekto o teba trápi, nie ti je tak strašne. Nebudeme sa mučiť dlhým lúčením. Keď sa vrátite, inscenujte katastrofu vrtuľníka, ako sme sa dohovorili. Viete dobre, že tajomstvo je nevyhnutnou podmienkou tohto experimentu. O pol mesiaca sa strhnú jesenné fujavice… Zbohom… A nedívajte sa tak na mňa: všetkých vás prežijem! — profesor podal Niemayerovi ruku.

— Komora je vyrátaná na jedného? — spýtal sa zrazu Niemayer.

— Áno, na jedného… — na Bernovej tvári sa zračilo dojatie. — Začínam už ľutovať, že som vás nepresvedčil skôr. — Profesor stál jednou nohou na schodíku. — O päť minút odíďte od šachty! — Jeho šedivá hlava zmizla v hlbokej chodbe.

Bern zatiahol za sebou skrutky na dverách, preobliekol sa do špeciálneho skafandra s množstvom rúrok a ľahol si na plastikové lôžko v dlážke komory, vylisované presne do formy jeho tela… Pohýbal sa — nikde ho neomínalo. Pred ním na pulte pokojne svietili signalizačné žiarovky, svedčiace o tom, že prístroje sú pripravené.

Profesor nahmatal gombík rozbušky, chvíľočku otáľal a potom ho stisol. Slabý otras — zvuk do komory neprenikol. Šachta je zasypaná. Posledným pohybom zapojil Bern chladiace a narkotizačné čerpadlá, uložil ruku do príslušnej vyhĺbeniny v lôžku, zahľadel sa na lesklú guľku na povale komory a začal rátať sekundy…

Niemayer videl, ako zároveň so silným výbuchom vyletel zo šachty neveľký stĺp piesku a prachu. Bernova komora bola teraz pochovaná pod pätnásťmetrovou vrstvou zeme… Niemayer sa poobzeral a zrazu naňho ťažko doľahla náhla cudzia tíšina púšte. Chvíľku postál, potom sa chytro pobral k vrtuľníku.

Po piatich dňoch, keď statočne vyhodil vrtuľník do povetria, dostal sa do malého mongolského mestečka.

A o ďalší týždeň sa strhli jesenné fujaky. Preháňali piesočnaté duny z miesta na miesto, zahladili všetky stopy a jamky. Piesok, nespočetný ako čas, zarovnal miesto, kde naposledy táborila Bernova expedícia…

Z tmy sa pomaly blížil mihotavý a rozmazaný zelený plamienok. Keď sa prestal mihotať, Bern pochopil, že je to signalizačná žiarovka rádioaktívneho relé. Zafungovalo.

Pomaly sa mu vyjasňovalo vedomie. Naľavo zazrel Bern spadnuté lístky elektroskopu na hodinách storočí — stáli medzi číslami „19“ a „20“. „Polovica dvadsiateho tisícročia“, myslenie bolo v najlepšom poriadku a Bern už ledva potláčal vzrušenie.

„Preskúmať telo.“ Opatrne pohýbal rukami, nohami, krkom, zavrel a otvoril ústa. Telo poslúchalo, len pravá noha mu ešte tŕpla. Asi ju mal priľahnutú alebo teplota sa príliš rýchlo zvyšovala… Bern urobil ešte niekoľko energických pohybov, aby sa prebral, potom vstal. Prezrel prístroje. Ručičky voltmetrov poklesli: akumulátory sa zrejme pri rozmrazovaní trochu vybili. Bern prepojil všetky tepelné batérie na nabíjanie — ručičky sa hneď zachveli a vyskočili vyššie. A vtom mu prišiel na um Niemayer: termočlánky nesklamali. Táto spomienka vyvolala v ňom zvláštnu, bolestnú rozpoltenosť: „Niemayer už dávno nežije, nikto nežije…“

Pohľad mu padol na kovovú guľku na povale; bola tmavá a vôbec sa neleskla. Pomaly sa Berna zmocňovala netrpezlivosť. Znova si prezrel voltmetre: akumulátory sa nabili slabo, ale keby ich zapojil naraz s tepelnými batériami, energia by mala stačiť na to, aby sa dostal na povrch. Bern sa preobliekol a cez dvere v povale vystúpil do zvona, ktorý sa samočinne odkrúcal.

Zapol nožový spínač — elektromotory krátko zahučali, nadobúdajúc obrátky. Skrutka zvona sa začala zarývať do pôdy. Dlážka v kabíne sa zľahka zachvela; Bernovi sa uľavilo, keď cítil, že zvon pomaly preniká na povrch…

Napokon stíchlo suché vŕzganie kamienkov o kov: zvon bol na povrchu. Bern začal kľúčom odkrúcať matice na dverách, ťažko sa poddávali, poškriabal si prsty. A tu sa v škáre ukázal modravý súmrak. Ešte trochu námahy — a profesor vystúpil zo zvona.

V sviežom večernom súmraku stál vôkol tmavý, mlčanlivý les. Kužeľovitý zvon prevŕtal pôdu práve neďaleko koreňov jedného stromu; na mohutnom kmeni sa vypínala vysoko k večernému nebu hustá listnatá koruna. Bern sa striasol pri myšlienke: „Čo keby si ten strom bol zmyslel vyrásť o pol metra vľavo!“ Pristúpil k stromu a ohmatal ho — prsty mu zvlhli na pórovitej kôre. „Aký je to druh? Treba dočkať do rána.“

Profesor sa vrátil do zvona a skontroloval zásoby: konzervy s potravou a vodou, kompas, pištoľ. Zapálil si cigaretu. „Dosiaľ mám teda pravdu,“ triumfoval v duchu. „Púšť pokryli lesy. Treba si overiť, či rádioaktívne hodiny neklamú. Lenže ako?“

Stromy stáli riedko, pomedzi ne presvitali hviezdy, čo sa zapaľovali na nebi. Bern pozrel na nebo a zrazu mu preblesklo mysľou: „Veď teraz musí byť,polárkou‘ Véga!“

Vzal si kompas, vyhľadal v tme strom s nízkymi konármi a nešikovne sa naň vyškriabal. Haluze ho škriabali po tvári. Ich šum vyplašil akéhosi vtáka; prenikavo zaškriekal a tak prudko vzlietol z konára, že Berna bolestne zasiahol po líci. Jeho čudný škrek sa dlho rozliehal po lese. Zadychčaný profesor sa usídlil na hornej vetve a pozeral sa hore.

Už sa celkom zmrklo. Nad ním sa klenula hviezdna obloha, jasná, ale celkom neznáma. Profesor hľadal očami známe súhvezdia: Kdeže je Veľký voz, Kasiopeia? Nevidel ich, ani ich nemohol vidieť; za tisícročia sa hviezdy premiestili a pomiešali všetky hviezdne mapy. Iba Mliečna cesta naďalej pretínala nebo ako rozmazaný pás ligotavých zrniek prachu. Bern zodvihol kompas pred oči a pozrel na slabo svetielkujúcu ručičku, ktorá ukazovala sever. Nízko nad obzorom, tam, kde sa končilo hviezdne nebo, skvela sa Véga! Okolo nej svietili menšie hviezdičky — zdeformované súhvezdie Lýry.

Nebolo pochybností: on, Bern, nachádzal sa na začiatku nového cyklu precesie — v XX. tisícročí…

Noc strávil v rozmýšľaní. Nijako nemohol zaspať a ledva čakal, kedy svitne. Konečne hviezdy zbledli a stratili sa, medzi stromami vystupovala sivá priezračná hmla. Profesor si všimol hustú a vysokú trávu pod nohami — veď je to mach, ale aký obrovský! To znamená, že tak, ako predpokladal, po ľadovej dobe začali sa vyvíjať papradinové rastliny — najprimitívnejšie a najodolnejšie.

Bern zamyslený kráčal lesom. Nohy sa mu zapletali do dlhých a hybkých stebiel machu, topánky chytro premokli od rosy. Zrejme bola už jeseň. Listy na stromoch hrali všetkými farbami: zelené sa miešali s červenými, oranžové so žltými. Bernovu pozornosť upútali štíhle stromy s medenočervenou kôrou. Ich lístie vynikalo spomedzi ostatných sýtym tmavozeleným sfarbením. Bern pristúpil bližšie: stromy pripomínali borovicu, len namiesto ihličia trčali na nich tvrdé lístky ako ostrica, voňajúce čečinou.

Les pomaly ožíval. Zašelestil vetrík a rozohnal zvyšky hmly. Nad stromami vystúpilo slnce; obvyklé slnce, ktoré nič neostarlo vo svojom oslepujúcom jase. Ani za mak sa nezmenilo za stoosemdesiat storočí.

Profesor sa potkýnal o korene a každú chvíľu si naprával okuliare, čo mu skĺzali z nosa. Zrazu zaprašťali konáre a ozvali sa zvuky pripomínajúce krochkanie. Spoza stromu sa vytrčilo hnedé zvieracie telo s kužeľovitou hlavou. „Diviak,“ konštatoval Bern. „Ale nie taký ako predtým, nad papuľou má ostrý roh.“ Diviak zbadal Berna, na chvíľu zdúpnel a potom sa s kvičaním vrhol za stromy. „Ohó! Naľakal sa človeka,“ hľadel za ním začudovane profesor. A zrazu sa mu rozbúšilo srdce; po machu, striebristom od rosy, viedli krížom cez čistinu zreteľné, vlhké, tmavé stopy. Boli to stupaje bosej ľudskej nohy!

Profesor si kľukol nad stopu. Stopa bola plochá, odtlačok palca oddelený od ostatných prstov. Či naozaj natoľko presne predvídal? Tadiaľto nedávno prešiel človek! Bern zabudol na všetko a zohnutý, aby lepšie videl, pustil sa po tejto stope. „Žijú tu ľudia a súdiac podľa toho, ako sa ich boja diviaky, sú to mocní a obratní ľudia.“

…Stretnutie bolo neočakávané. Stopy viedli na čistinu, z ktorej Bern najprv počul hrdelné, ostré hlasy a potom zazrel niekoľko bytostí, zarastených sivožltou srsťou. Tvorovia stáli zhrbení pri stromoch a držali sa rukami o konáre. Hľadeli na profesora, ktorý sa k nim blížil. Bern zastal a zabudnúc na ostražitosť, začal si dychtivo obzerať týchto dvojnohých tvorov. Nesporne to boli opoľudia: päťprsté ruky, nízke, šikmé čelá nad lomenými očnými oblúkmi, čeľuste vyčnievajúce pod malým nosom. Dvom zbadal na pleciach akési pláštenky z koží.

„Teda som sa nemýlil,“ pomyslel si Bern. Pocítil zrazu pálčivú, smutnú osamelosť. „Cyklus sa uzavrel: to, čo bolo pred desaťtisícročiami, vrátilo sa opäť…“

Vtom sa jeden opočlovek pohol k Bernovi a čosi vykríkol: výkrik znel rozkazovačne. Profesor zbadal, že má v rukách ťažkú sukovicu. Zrejme to bol náčelník — všetci ostatní sa hrnuli za ním. Len teraz si profesor Bern uvedomil nebezpečenstvo. Ľuďom podobné bytosti sa blížili, nemotorne, ale dosť rýchlo sa zahadzovali na podkľuknutých nohách. Profesor vypálil z pištole do vzduchu celý zásobník a rozbehol sa do lesa.

A v tom bol jeho omyl. Keby sa bol rozbehol po nezarastenom mieste, opoľudia by ho sotva boli mohli dohoniť na nohách ešte zle prispôsobených k priamej chôdzi. Ale v lese boli vo výhode oni. S víťazoslávnym škrekom behali od stromu k stromu, zachytávali sa rukami o vetvy a odrážali sa od nich. Niektorí sa rozhojdali na konári a robili obrovské skoky. Na samom predku bežal „náčelník“ s palicou.

Profesor počul za chrbtom jasavé a zúrivé výkriky — ľudoopi ho doháňali. „To pripomína lynčovanie,“ preblesklo mu znenazdajky hlavou. „Nemal som bežať: kto beží, toho vždy bijú…“ Srdce mu búšilo, po tvári stekal pot, nohy mal ako z olova. Zrazu strach zmizol, vytisla ho neúprosná jasná myšlienka: „Načo utekáš? Pred čím sa chceš zachrániť? Experiment sa skončil…“ Zastal, objal rukami kmeň stromu a obrátil sa tvárou k tým, čo ho prenasledovali.

Prvý čaptal „náčelník“. Rozháňal sa nad hlavou kyjakom. Profesor videl jeho drobné dravé zuby. Na ľavom pleci mal popálenú kožu. „Oheň teda už poznajú,“ uvedomil si bleskove Bern. „Náčelník“ dobehol, vydal zo seba škrek, rozohnal sa a prásk! profesora po hlave. Strašný úder zrazil vedca na zem a krv mu zaliala tvár. Vedomie sa mu na chvíľu zahmlilo, potom zazrel Bern zbiehajúcich sa ľudoopov, „náčelníka“, ako znova dvíha palicu na posledný úder, a ešte čosi, čo sa striebristo blyslo na belasom nebi.

„A predsa sa ľudstvo obnovuje,“ bola jeho posledná myšlienka okamih predtým, ako mu úder po hlave znemožnil ďalej rozmýšľať…

O niekoľko dní sa v „Informáciách Sväzu krajín slobodnej práce“ zjavila správa:

„Pred niekoľkými dňami, 12. septembra, v ázijskej rezervácii na území bývalej púšte Gobi vytrhli z rúk veľkému stádu ľudoopov telo človeka. Na rýchlostnej iónovej rakete dopravili človeka do Domu zdravia v najbližšej obývanej oblasti. Podľa lebky, ako aj podľa zvyškov odevu, čo sa zachovali, treba tohto človeka zaradiť do prvých storočí éry Víťazstva práce.

Dnes je život záhadného človeka mimo nebezpečia. Keď precitol, otvoril oči a začal radostne vykrikovať čosi nezrozumiteľné. Pomocou univerzálneho lingvistického stroja sa podarilo rozlúštiť jeho slová. Zvolal staronemeckou rečou:,Mýlil som sa! Ako dobre, že som sa mýlil!..‘ A znova stratil vedomie.

Ako sa mohol človek takých pradávnych dôb zachovať nažive počas viac než osemnástich storočí? Pravdepodobne to bola jedna z metód, ktoré sú našej vede už známe. Špeciálne výpravy Akadémie vied venujú sa teraz usilovným výskumom a bádaniam.

Odporúča sa paleontologickej sekcii, aby v budúcnosti venovala zvýšenú pozornosť rezerváciám. Treba dbať najmä na to, aby ľudoopi nepoužívali svoje pracovné nástroje ako vražedné. Mohlo by sa to škodlivo odraziť na formovaní myslenia v období vývinu.

Predsedníctvo svetovej akadémie.“