Hadie srdce

I. Jefremov HAVRANIA JURTA (HIUNDUSTYJN EG)

Neskorá tuvánska jar ustupovala letu. Lôžko stálo pri západnom okne poloprázdnej nemocničnej izby. Slnce nazeralo dnu zo dňa na deň dlhšie. Novučká nemocnica sa belela čerstvým drevom, všadiaľ prenikala sladkastá vôňa živice z listnatých stromov — voňali ňou vankúše, paplón, ba aj chlieb.

Inžinier Alexandrov ležal obrátený k obloku, hľadel cez priezračnú čiernu kovovú sieť do belasých diaľav lesnatých kopcov a načúval tlmenému šumeniu vlhkého jarného vetra.

Pred štyrmi dňami bol tu slávny chirurg z Krasnojarska a zahasil posledný plamienok nádeje, čo tlel ešte v Alexandrovovi po polročnom utrpení. Mocné nohy so širokými stupajami a s uzlami spoľahlivých svalov ho nikdy viac neponesú po vrchoch a močiaroch, cez rúbane a kamenisté úšusty za vábnymi a neistými cieľmi geológa, za novými banskými bohatstvami. Tak sa vyslovil chirurg, keď preštudoval röntgenové snímky, podrobil ho bolestivým prehliadkam a poradil sa s miestnymi lekármi. Alexandrov to aj sám cítil, dôveroval lekárom z nemocnice aj odborníkovi-neuropatológovi, ktorého zavolali z Kyzylu. Lenže ľudská viera v zázraky je nevyčerpateľná a… prečo by slávny chirurg nepoznal čosi nové, čo práve len objavili a čo by mohlo vrátiť jeho meravým nohám, zoslabnutým ako handra, bývalú nevyčerpateľnú silu?…

Chirurg — nižší, vrtký, chudý, s ostrými črtami a prenikavým pohľadom — sa geológovi nepozdával. Možno preto, že mu napred toľko ohmatával chrbtovú kosť, porovnával so snímkami, ktoré dvíhal proti svetlu, a vyvracal k nim hlavu s vyzývavo vytrčenou bradou, a napokon mu predsa len položil obligátnu „lekársku“ otázku:

— Ako došlo k úrazu?

Alexandrov potlačil podráždenie a začal rozprávať, ako na jeseň kontroloval prieskum zaujímavého náleziská a v zápale práce zabudol, že oneskorené lejaky rozmočili vrstvu mazľavej hliny v starej šachte. Chcel sa ta spustiť osvedčeným baníckym spôsobom — klinovaním. Lenže hlina ho neudržala a inžinier sa zrútil na dno šachty, do hĺbky dvadsaťdva metrov, rozdrúzgal si nohy a zlomil stavec.

Geológ opakoval tento príbeh už veľa ráz a hovoril celkom sucho a ľahostajne, akoby šlo o celkom cudzieho človeka. Najťažšie mu padlo spomínať na hrôzu, čo prežil na mokrom a tmavom dne šachty, keď sa prebral a pochopil, že má ochrnuté nohy a zlomenú chrbticu. Aj teraz sa zachvel pri tejto spomienke. Chirurg mu položil na plece pevnú ruku a tým istým „lekárskym“ tónom mu radil, aby sa nerozrušoval.

— Dávno som sa prestal, — odvetil geológ mrzuto, — ale načo sa vypytujete? Vidím, že vás to nezaujíma.

— Nepýtam sa len tak zo zvedavosti, — reagoval sucho chirurg. — Nám, lekárom, nesmie ujsť ani najmenší detail, keď máme urobiť rozhodujúci záver. Uvedomujete si, aký rozsudok mám vyniesť nad vami?

Alexandrova zaplavila horúčosť.

— Niečo sa časom zregeneruje, — pokračoval chirurg po krátkej pomlke, — ale chodiť by sa nedalo… Mne však záleží na tom, aby ste chodili, a preto je dôležitá každá maličkosť, dokonca aj to, v akej nálade ste spadli, áno, nečudujte sa. Napríklad, ak sa na ulici jednoducho potknete a spadnete, ale ste pri tom bodrý, v dobrej nálade a svaly máte pevné — nič sa nestane. No ak v tej chvíli kráčate skormútený, chorý, ochabnutý — zrútite sa ako drevo, a potom je z toho veľká paseka, ako sa ľudovo hovorí. Preto, aby sme mohli posúdiť vnútorné zranenia, ktorých hojenie ťažko pozorovať, má veľký význam váš duševný stav vo chvíli pádu.

— Nuž ja som sa teda nezrútil, ale spadol, a chuti do života som mal habadej! Naraz som si spomenul, že tá štyridsiata prvá šachta zasahuje okrajom porfýrovú žilu, a ponáhľal som sa po kontrolnú vzorku… overiť si svoju domnienku!

— Mhm, mhm! A koľko máte rokov?

— Štyridsaťjeden.

— Ejha, štyridsaťjeden rokov a šachta je tiež štyridsiata prvá — poverčivý človek by…

— Lenže ja nie som poverčivý! — odsekol geológ s uštipačnou grimasou. Oči sa mu stretli s lekárovým prenikavým pohľadom a pochopil, že chirurg skúma jeho psychologický stav, pravdepodobne, aby sa presvedčil, či nie je skeptický alebo hysterický. Alexandrov prišiel do pomykova a zachmúrene sa odvrátil.

V nasledujúce dva dni ho znova röntgenovali, robili mu punkciu, do omrzenia hľadali citlivé body na drieku a otravne meravých nohách. Nadišla chvíľa, ktorú si geológ zapamätal na celý život. Chirurg prišiel aj s tromi lekármi nemocnice. Sklonil sa hlboko nad geológa, vystretého na chrbte, a chytil ho za ruku. Alexandrov cítil, že chirurgova ruka sa trošku chveje. Srdce mu stŕplo v predtuche čohosi strašného. Čo ako sa geológ pripravoval na tento úder, predsa bol príliš krutý. Dlho musel ležať obrátený k obloku a zápasiť s gundžou, čo ho dusila v hrdle, a štyria lekári mlčky sedeli a každý sa díval inde.

— A to… navždy? — vyriekol geológ skoro nečujne.

— Nebudem vás klamať, — zachmúrene povedal chirurg, — no veda sa teraz rýchlo rozvíja! Dnes zachraňujeme život pri takých chorobách, do akých sa pred dvadsiatimi rokmi nik ani nepúšťal…

— Dvadsať rokov… — zašepkal Alexandrov tichučko, ale lekár to aj tak počul.

— Prečo by to muselo byť dvadsať, možno päť? Ak chcete, pošleme vás do Moskvy, do Burdenkovho ústavu…

— Veď to pokladáte za márne, vidím.

— Vlastne áno! Prvá aj druhá operácia bola správna. Poškodenie nervového kmeňa — čo si počneš, keď jeden stavec je rozdrvený a druhý vytknutý. Ešte šťastie, že je to tak! O jeden stavec vyššie a… sotva by vás boli zachránili!

— Šťastie? — spýtal sa geológ hlasom, v ktorom znel bôľ. — Vy to nazývate šťastím?!

Lekári pozreli na seba a v tej chvíli sa za nimi vynorila sestra s injekčnou striekačkou v rukách. Alexandrov, utlmený morfiom, sa utíšil.

A teraz chirurg odletel a s ním aj všetky bývalé nádeje. Geológ mlčky ležal a pokúšal sa nájsť si miesto v živote, ktorý mal pred sebou. Akoby obrovská priepasť bola ľahla medzi neho a bývalý svet pútavej, i keď neľahkej práce, svet boja bezpečnej duševnej i telesnej sily proti nesčíselným prekážkam, svet radostí z malých aj veľkých víťazstiev, sklamaní aj útech; medzi neho a život, ktorý bol v súlade s jeho ľudskou podstatou i s prírodou drsnej tajgy, a preto teda bol plný a zdravý. Alexandrov sa nikdy nezapodieval myšlienkou na zmenu povolania — veď bolo zaujímavé aj v pustých horách Strednej Ázie, aj v bahnistých jakutských lesoch, alebo tu, v Tuve, kde sa usídlil ešte pred vojnou. Bol rodený geológ, prieskumník v teréne, a tak húževnato odmietal všetky návrhy, aby sa presťahoval do veľkého mesta a prijal tam vedúce miesto, ktoré mu prislúchalo podľa skúseností a zásluh, že vyššie orgány už prestali naňho naliehať.

A zrazu nešťastná náhoda, nesprávny odhad, okamih zúfalého zápasu — a už šiesty mesiac leží na lôžku a nedajbože si zvyknúť na svoju hroznú bezmocnosť, na necitlivé, nehybné nohy. Nohy, osvedčení priatelia… Aké sú úbohé, ako bezvládne sa vláčia — mŕtve bremeno — keď sa učí chodiť! Vlastne je výsmech nazvať chôdzou to vláčenie na barlách! A tak to bude vždy, do konca života, ak to, čo príde ďalej, vôbec možno nazvať životom. Život horší ako smrť… horší ako smrť! Ako nájsť v ňom seba?

Utešovali ho príkladom Nikolaja Ostrovského. Skutočne, tento oceľový komunista bol v omnoho ťažšom položení. Slepý, so stuhnutými meravými údmi bojoval až do konca, vytvoril nesmrteľnú knihu a svojím príkladom nehynúci obraz komsomolca-hrdinu. No Alexandrov, prostý geológ, vládal víťaziť svojou vytrvalosťou a bohatými skúsenosťami len v boji s prírodou. Na zápas s hrôzou večného lôžka, s nohami, ktoré nič necítia a sú ako cudzie, nemá dosť zmužilosti. Nemá sa čoho zachytiť, o čo oprieť, ani čo by letel do bezodnej čiernej priepasti! Napísať knihu — o čom? Keby hneď aj zistil, že má talent, jeho život je práve taký jednoduchý ako život státisícov sibírskych obyvateľov. Dobre bolo Nikolajovi Ostrovskému, ktorého celý život bol jediným nepretržitým hrdinstvom. Totiž, ako dobre? Čo za hlúposti mu to lezú do hlavy! Slepota! Čo mohlo byť strašnejšie pre toho silného človeka, ľúbiaceho život?…

Alexandrov zaťal zuby a snažil sa prerušiť klbko myšlienok, ktoré ho priam dusili, škrtili. Bez mihnutia hľadel geológ do obloka, hypnotizovaný pohľadom na hasnúci západ nad vzdialenými horami, až napokon zaspal.

Alexandrov sa prebudil za súmraku a pocítil ženinu prítomnosť. Za tohto nekonečného polroka prichádzala Ľuda skoro každý deň, len čo skončila prácu, a sedela pri jeho záhlaví, trpiaca a mlčanlivá.

Ľuda, veselá a zdravá, výborná športovkyňa, bola navyknutá hľadieť na všetko na svete so sebavedomým egoizmom krásnej mladosti. Nebola nijako pripravená na úder, ktorý zasiahol jej múdreho a silného druha — muža a jej dovtedy šťastlivý život — úspešnú geologickú prácu, záľubu v rýchlych a ľahkých zmenách. Katastrofa ju podlomila. Ľuda stratila hlavu, raz nevedela, ako najlepšie podoprieť milovaného v ťažkom nešťastí. Prelievala potoky sĺz od ľútosti k nemu aj k sebe a naďalej hľadala v ňom predošlú spoľahlivú oporu, a pritom necítila, či nechápala, že teraz on potrebuje jej bezpečnú podporu alebo že ho treba aspoň ušetriť pred utrpením a starosťami. Ľuda sa sama trápila a mučila aj muža, preplneného súcitom k žene, dobrej a vernej, ktorá mala jedinú chybu: bola slabá a nevedela si poradiť v hodine skúšok. Ale postupne si geológ navykol na to, že Ľuda prišla raz strojene veselá a mimovoľne ho popudzovala svojím kvitnúcim zdravím, raz zase smutná — keď sa jej zdalo, že predstieraná veselosť neprináša žiaduci výsledok a že je lepšie nepretvarovať sa. Aj teraz ticho sedela na bielom stolčeku a nespúšťala zarmútené belasé oči z mužovej ostarnutej tváre.

Alexandrovovi sa nechcelo rozlúčiť so snom. Snívalo sa mu, že je mladý študent v treťom ročníku a prišiel na Ural na geologický prieskum. Neúnavne liezol po skaliskách studenej Čusovej, nocoval priamo na brehu rieky, alebo sa šplhal po vratkých rebríkoch na voňavé senníky. Zaspával tuho, preplnený prirodzenou radosťou a očakávaním, koľko zaujímavých vecí sľubuje nasledujúci deň. Gazdiné ho vítali prívetivo, milé dievčatá sa usmievali, keď unavený prišiel do voľaktorej dediny a pýtal si nocľah a niečo pod zub. Dávna minulosť Uralských hôr, téma jeho budúcej diplomovej práce, rozvíjala sa pred ním strhujúco a vábivo. Ako to už vo sne býva, tento kúsok minulého života sa mu videl mimoriadne ľahkým, jasným a Alexandrov sa ho zúfalo držal, len aby neprecitol do bezútešnej prítomnosti.

Znepokojená žena mu pritisla pery na čelo, aby zistila, či nemá horúčku, a tíško zašepkala:

— Čo ti je, Kýros môj?

Ľuda prišla do jeho partie ako mladá praktikantka. A zdalo sa jej, že Alexandrov sa ponáša na starobylého vladára, aj ho podľa neho potajme volala kráľom Kýrom. Potom sa táto prezývka vžila medzi nimi ako nežné oslovenie.

Alexandrov odvetil so zažmúrenými očami:

— Sníval sa mi pekný sen, — hlas sa mu zachvel od ľútosti, — bol som mladý a liezol som po skaliskách Čusovej, vandroval som sám z dediny do dediny a… — geológ zmĺkol a ležal ďalej bez slova, nepozrel na ženu, iba počul jej zrýchlený dych.

Na vankúš vedľa ucha mu kvapla slza, potom aj na ucho. Bolesť, trpká vo svojej bezmocnosti, drásala mu hruď. Alexandrov otvoril oči a položil ruku na ženino plece.

— Neplač, bolo to pekné. Najradšej by som čím viac sníval a čím dlhšie spal, aspoň by sa mi čas rýchlejšie míňal…

Ľuda zavzlykala a Alexandrov sa rozpačito usmial.

— No vidíš, chcel som ťa potešiť, a ty? Ozaj, dnes som uvažoval o tebe a…

Žena sa vystrela, zbystrila pozornosť a poutierala si slzy.

— Nikde nepôjdem, už som ti to povedala raz navždy.

— Ak chceš, aby mi bolo ešte ťažšie, — nemilosrdne jej vyhodil na oči Alexandrov. — Nieto už v čo dúfať. Prevezieš ma domov, Feňa ma bude opatrovať, a ja… budem sa učiť žiť po novom. Čas beží, tvoja skupina je v teréne a ty strácaš vzácne dni! Čo tajiť, veď viem, že tohto roku treba obhájiť tvoje nálezisko na Čambe, o prieskum ktorého si sa usilovala šesť rokov…

Ľuda zanovito krútila hlavou a celý jej výzor prezrádzal, že nechce počúvať. Alexandrov sa nahneval.

— Pozri, napokon ťa môžem aj vyhnať!

— Nie! Odídem, ale nie teraz. Teraz ma potrebuješ. Ešte musíš ísť do sanatória pri Kyzyle…

— Vykašlem sa na to sanatórium!

— Aspoň kvôli zmene prostredia, milý môj! Uniknúť pred všetkým, čo si vytrpel, znova nájsť sám seba…

— Ja, geológ Kirill Alexandrov, nejestvujem už pol roka a nikdy viacej ani nebudem jestvovať… Nikdy viacej sa nevráti ani tvoj Kýros, vladár tajgy. Obidvaja sú mŕtvi, teraz nastúpi namiesto nich niekto iný, uzavretý medzi štyri steny…

Ľuda si prudko odhrnula vlasy z čela.

Dvere na nemocničnej izbe sa otvorili dokorán a mocné ošetrovateľky vniesli nosidlá s pacientom. Sestra ich predbehla pri vchode a pristúpila k Alexandrovovej posteli.

— Nebudete mať nič proti tomu, ak ho uložíme vedia vás? Pacient nás o to veľmi prosil, len čo sa dozvedel, že ste tu.

— Kto je to? Samozrejme, že nemám nič proti tomu. Najlepšie mu bude pri okne.

Z nosidiel sa zodvihla hlava so strapatými šedivými vlasmi.

— Nebol by som sa nazdal, Kirill Grigorievič, že sa tu stretneme!

— Fomin, Ivan Ivanovič! To je skvelé! Ale čo sa vám stalo? — zvolal natešený a zároveň aj znepokojený Alexandrov.

— Mne maličkosť, reuma ma domŕza, — odvetil starec, podopierajúc si hlavu zohnutou rukou, — ale vám, ako som počul, stala sa veľká galiba. Veľká veru… Odkedy sme sa nevideli, hádam už aj zo dvadsať rokov?

— Presne dvadsať. Ľuda, to je Ivan Ivanovič Fomin, môj starý rubač, s ktorým som podnikal prvé výpravy do tajgy. Hneď po skončení štúdií.

— Ó, veľa som o vás počula! Kirill vás veľmi rád spomína. Prvá geologická výprava je ako prvá láska!

Na sestrino znamenie sa Ľuda začala chytro zberať.

— Idem! Už je ozaj neskoro. Ale dnes odchádzam od teba spokojnejšia.

Prívetivé sivé oči starého baníka akosi upokojili Ľudu.

— Čo je to vlastne za fach — rubač? — spýtal sa skepticky mladý rádiotelegrafista zo susednej postele, ktorý si zlomil ruku pri páde zo soba. — Baník, ale čo rúbeš: uhlie či rudu?

— Voľakedy sa to rátalo tak, že rubač je majster na všetko: aj na uhlie aj na rudu, ba hoci aj na soľ a na zlato! — veselo odvetil starec, odkašlal si a pozrel na svojho spoločníka.

— Majster na všetko, dobre, ale predsa, aká kategória?

— Aká kategória? — nepochopil Fomin.

— Nuž kategória, platová myslím.

— Ach, ty teda o tom, — povedal starec ťahavo. — Kategórie bývali kadejaké, malé aj veľké, lenže, hlavná vec, záujem som mal vždy rovnako veľký.

— A čože si si vyslúžil za ten záujem — lôžko v špitáli?

— Okrem iného aj Leninovu cenu, — pokojne povedal Fomin.

— Leninovu cenu? — zdúpnel mladý rádiotelegrafista. — A za čo?

— Asi bolo za čo, — odvetil Fomin s netajeným posmechom.

— Počkajteže, Ivan Ivanovič, — zamiešal sa do rozhovoru Alexandrov, — pamätám sa, čítal som ten návrh ešte na ministerstve. Navrhli vás na cenu za objavenie významného ložiska spolu s istým inžinierom, zabudol som, ako sa volá…

— Vasiliev, Semion Petrovič. Správne, spolu sme dostali!

— Mali ste teda v tajge šťastie, — závistlivo povedal rádiotelegrafista. — Pravdaže, baník to má lepšie, nie ako našinec. Viac ako desaťpercentnú prémiu si nevyslúžiš!

— Šťastie, to nie je správny výraz, šuhaj, — mrzuto namietol baník. — Ono sa vraví, že hlúpy má šťastie. Ale neviem, ako pomenovať to, keď človek dlho-dlho hľadá, nájde nitku, potom ju stratí a znova nájde, a takto roky a roky. A okrem toho to vôbec nebolo v tajge, ale v uhoľných baniach!

Alexandrova to veľmi zaujímalo a prosil Fomina, aby rozprával. A starec ochotne pristal.

— Nože vstaň, chlapče, — obrátil sa k rádiotelegrafistovi, — a otvor oblôčik. Bude prievan, môžem si potajme zafajčiť.

Starec si bleskurýchle ušúľal cigaretu, škrtol zápalkou a vypustil hustý prúd dymu. Rádiotelegrafista nasledoval jeho príklad, vytiahol spod matraca dokrkvanú škatuľu cigariet a sadol si na Fominovu posteľ. Fomin sa zamračil a zašomral:

— Radšej keby si si sadol na svoju, chlapče…

— Vari ti zavadziam? — urazil sa rádiotelegrafista.

— Nejde o to, chlapče, lenže ty nemáš úctu k starším: nepovieš ani bú a jednoducho si sadneš na cudziu posteľ. A ja som s tebou husi nepásol a vôbec ešte ani neviem, kto si, čo si.

Mladý rádiotelegrafista sa nafúkol, odišiel k obloku a vydychoval dym cez sieťku, plašiac roje komárov, čo sa dobýjali zvonku. Po rannej vizite a procedúrach nemocnica stíchla. Na dvore sa ticho zhovárali ošetrovateľky.

— Nie je to dlhá história, — začal Fomin, — bol som už ustatý od stáleho hľadania v stepi, deti podrástli, bolo ich treba dať do poriadnej školy. Slovom, dal som sa na usadlý život a začal som to v uhoľných baniach, kde som potom nerobil rok alebo dva, ale celých deväť. Spočiatku sa mi videlo, že v tajge bolo lepšie, ale potom som privykol, nadobudol som si domček, deti som dal vyštudovať, aj sám som sa veľa naučil — darmo je, predsa som len viacej prečítal ako v tajge. Kirill Grigorievič ma pozná, vie, akú mám obyčaj — všetkému prísť na koreň, pchať nos aj do vecí, do ktorých takéhoto človeka naoko nič nie je. Dozvedel som sa teda veľa čudesných vecí: napríklad, ako voľakedy, tak dávno, že si to ani predstaviť nevieme, bolo na našej sibírskej zemi africké podnebie a všade ozrutné močariny a v nich lesy, tajgy hustejšie ako naše. Stromy rástli vtedy rýchlo, aj rýchlo vychádzali navnivoč a potom tisícročia hnili. Rašelina z nich sa ukladala vo vrstvách, premiešaných s hlinou. To sa prešovalo a tak vzniklo naše uhlie. Začal som si ja uhlie všímať a tu som našiel odtlačky nevídaných listov ani pávie perá, tam zase kmeň s kôrou ako mriežka, alebo voľajaké plody. Zavše sme naďabili na spodku žily na vysokánske pne aj s koreňmi — stáli vám rovno do radu ako podľa šnúry. A v strope sa zase hocikedy vyskytli rybky alebo aj väčšie zvieratá, kadejaké zubaté krokodíly, ibaže kosti mali rozgniavené a tiež zuhoľnateli. V bani ma už poznali. Posmeškári ma spočiatku prezývali banským bosorákom, ale potom mi začali nosiť všetko zaujímavé, čo našli, a vypytovali sa. Pravdaže, napísal som o týchto nálezoch na Akadémiu vied a odtiaľ prišiel taký mládenec. Ináč bol krátkozraký, ale všetko dokonale poznal, napredok vedel povedať, kde čo musí byť. Skamarátil som sa s tým vedcom, posielal mi knižky, a keď prišiel, robil prednášky pre celú baňu. Nedá sa ani vypovedať, o čo zaujímavejšie sa pracovalo, keď som začal pomaly vnikať do tej uhoľnej geológie…

— A za to si zhrabol aj cenu? — nedôverčivo smrkol rádiotelegrafista.

— Ty si papuľa, — nazlostil sa Fomin, — ja ti tu rozprávam všetko po poriadku, aby si ľahšie pochopil, ako to všetko vzniklo… Slovom, šiel som na západný úsek — tam bolo uhlie s vysokým plameňom, dobré na kúrenie, brali ho zväčša do mesta. Zbadal som, že uhlie sa miestami mení. Pravda, kto si ho poriadne nevšimol, tomu sa zdalo stále rovnaké. Vieš, také, čo dáva vysoký plameň, má voskový zlom a nie je natoľko čierne, lenže ani lesk nemá taký kovový ako suché koksovateľné. Pobádal som v uhlí svetlé žilky, krátke a celkom tenučké, zavše aj husté. Niektorá vrstva bola ako sieťkou zatiahnutá. Takéto uhlie bolo na celom západnom úseku, na druhom a treťom porube, v rozličných slojoch. Lenže žilkované vrstvy boli niekde tenšie a niekde zas zapĺňali celý sloj. Ani neviem, prečo ma akosi priťahovali tie svetlé žilky, zozbieral som ich zo všetkých porubov a našiel som aj také, čo neboli ako vlásky alebo ihličie, ale ako tenučké motúzy. Dozvedal som sa, čo to je, ale náš štajger a predák stále len húdli svoju starú nôtu: v uhlí vraj býva kadečo, ale čo nás po tom, len keď to nekazí uhlie.

Začal som ja to uhlie páliť doma v peci a na dvore. Uhlie ako uhlie, lenže z tohto stúpa beláskavý dym, občas až biely, aj vôňu má inakšiu ako obyčajné. A sadza, čo sa z neho usadzuje na rúrach, je tiež sivá. Zabával som sa s tými svetlými žilkami, ale nevedel som, kam z konopí. Nemal som vedomosti, aby som zistil, na čo sa to uhlie nehodí, a aby som dokázal, na čo je súce. Tak som si pomyslel, že to nechám. Tie svetlé žilky mi nedali pokoja dobrého pol druha roka. Začali sme ťažiť koksovateľné uhlie na severnom úseku, a tým by sa bolo aj všetko skončilo, keby raz z čista jasna nebol prihrmel inžinier Vasiliev.

— A to bol kto, dajaký nový činiteľ? — spýtal sa rádiotelegrafista, ktorý tak pozorne počúval, že i na cigaretu zabudol.

— Čoby! Nemal nič spoločné s baňami, bol to chemik a býval v meste vyše tristo vierst od našich baní.

— A akože teda videl pod zem?

— Pod zem som videl ja pri podzemnej robote, on naopak hľadel do neba a tam našiel druhý koniec mojich jasných žiliek.

— Teraz to začína byť napínavé, — zvolal Alexandrov, — čo bude ďalej?

— Inžinier Vasiliev, — pokračoval Fomin, povzbudený záujmom poslucháčov, — je síce mešťan, lenže práve taký bystrozraký ako hocikto z tajgy. Býva vo veľkom dome na deviatom poschodí, z jeho oblokov má človek celé mesto ako na dlani. Vasiliev sedával vo voľných chvíľach pri obloku, kochal sa pohľadom na mesto a o všeličom rozmýšľal. A tak ako som si ja všimol svetlé žilky, Vasilievovi zas padol do oka ten belavý či modravý dym, čo občas stúpal nad mestom. Vo vzduchu cítiť aj vôňu dymu, zvláštnu, nie silnú, ale predsa príznačnú. Vasilievovi pomohlo, že je chemik, vedel, že taký dym nemôže stúpať z nijakého závodu v meste. Musí to teda súvisieť s uhlím! Inžinier usúdil, že dym pripomína kysličník voľajakého kovu, a rozhodol sa, že musí zistiť, či v tom uhlí niečo nie je. Zoškrabal sadzu z voľajakej rúry a hybaj s ňou pod prístroj. A prístroj mal taký, že keby tam bola aj tá najmenšia omrvinka nejakého kovu alebo zlúčeniny, ale ozaj taká malinká, že ani na chuť ani na vôňu ju nijako nezbadáš, o chémii už ani nehovorím, ten prístroj to rozlíšil. Inžinier Vasiliev mi ho ukázal. Čo potrebujú preskúmať, pália v plameni, do plameňa hľadia voľajakým ďalekohľadom a v tom ďalekohľade sú dajaké čiary…

— Ako sa volá ten tvoj prístroj? — nezdržal sa rádiotelegrafista.

— Ty by si to mal vedieť, akiste si vychodil desať tried, ja veru nemám pamäť na učené slová. Nože počkaj, zapísal som si jeho názov, reku, ešte sa mi neraz zíde! — a baník s odŕhaním začal kutrať v nočnej skrinke pri posteli.

— Nenamáhajte sa, Ivan Ivanovič, — zasiahol Alexandrov, — ten prístroj je spektroskop a to, čo urobil Vasiliev, bola spektrálna analýza.

— Veď vravím, to je ono, — uspokojil sa starec. — Ten pechtobkop teda ukázal, že sú tam stopy kovu, a nie jedného, ale troch. Semion Petrovič Vasiliev sa začal prezvedať, z akých baní, z ktorých úsekov brali uhlie v tie dni, keď stúpal takýto dym. Ako vám to teraz rozprávam, vyzerá to veľmi jednoducho, lenže jeho to stálo dobré dva roky, kým na to prišiel: veď to bol veľmi zamestnaný človek, a zavše mu niečo ušlo, zavše zas nestihol… skrátka, prišiel na našu baňu a začal sa dozvedať o uhlí. Lenže u nás západný úsek dávno uzavreli. Ukazujú mu koksovateľné uhlie zo severného. Semion Petrovič robil analýzu za analýzou — nič. Ani nemohlo byť. Nebol by teda ani na nič prišiel, nech mu istý mladý chlapec neporadí, aby sa pozhováral so mnou. Nezhovárali sme sa ani päť minút, už som ja vedel, odkiaľ vietor fúka. Šli sme spolu na západný úsek — dovtedy som už všetky svoje vzorky spálil. Lenže tam už aj výdrevu vybrali, aj štôlňa sa zavalila. Moceme sa hore-dolu. Vidím, reku, môžem tohto človeka ešte aj zahubiť, aj času má namále. Poslal som ho do mesta a týždeň som si lámal hlavu, kým som voľačo nevyhútal. Z tretieho, nezatopeného porubu sme sa spustili — chlapci bezmála z celej bane sa mi ponúkli za pomocníkov — rebríkom na piaty, prešli sme maličkou chodbičkou a dostali sme sa k sloju so svetlými žilkami. Nabral som vzoriek a hneď v prvú nedeľu hybaj do mesta. Vasiliev nebol doma. Nechal som mu zo dvojkilový balík a popísal som, odkiaľ sme uhlie brali. Netrvalo ani týždeň, dostal som telegram, aby som súrne prišiel. Nuž som šiel. Vasiliev ma čakal a na mieste ma vyobjímal, vystískal a vybozkával na obidve líca.

„No, nebyť vás, Ivan Ivanovič, bolo by všetko stratené!“ — „A takto?“ spytujem sa. „A takto sme priniesli Sovietskemu sväzu a nášmu sibírskemu kraju preveliký dar: v tom uhlí, v tých vašich svetlých žilkách, je celé ložisko.“ Tri kovy — germánium a vanádium — to som si presne zapamätal, — doložil Fomin, akoby sa obával, že jeho spoločníci zapochybujú o jeho vedomostiach, — len ten tretí som si nedajbože zapamätať a od samej radosti som si ho ani nezapísal. Spytujem sa, reku, načo sú tie kovy? Vasiliev mi vysvetľuje, že sú to kovy veľmi dôležité. Potrebujú ich na najzložitejšie stroje.

„A veľa je toho germánia?“ spytujem sa. „Nie že by veľmi veľa, vlastne celkom málo. Lenže uhlia sú obrovské množstvá, milióny ton, a keď začneme uhlie spracúvať ako chemickú surovinu, germánium a vanádium sa budú ťažiť ako vedľajšie produkty. A tieto vedľajšie produkty sú samy osebe hodné toľko ako celá ťažba… Teraz sa bez germánia nezaobíde ani jeden televízor alebo rádio.“

— Počuli sme, — povedal dôležito rádiotelegrafista, — robia z neho polovodiče.

— Či polovodiče, či celovodiče, o to nejde, dosť na tom, že tento kov je dneska veľmi potrebný a okrem toho sa s ním spája ešte aj to vanádium. Lenže načo je to vanádium, to som si už nezachoval.

— Pripomeniem vám, — ozval sa Alexandrov, — vanádiová oceľ je nepostrádateľná pre automobily a vôbec pre stroje, kde sa vyžaduje vysoká pevnosť. Škoda, že ste zabudli ten tretí kov, ten je iste tiež užitočný.

— A ako! Lenže keď ma aj zabijete, nepamätám sa. Samé také učené názvy…

— Ale ako sa takáto vzácnosť dostala do obyčajného uhlia? — rádiotelegrafista hovoril už omnoho úctivejším tónom.

— To isté som sa spýtal aj ja inžiniera Vasilieva. On mi to vysvetlil takto: keď toto uhlie ešte voľakedy za dávnych-pradávnych časov tvorilo obrovský rašelinový močiar, presakovala cezeň voda. Voda, či to už boli potoky alebo riečky, rozmývala hory, kde sa vyskytovali kovy, ktoré pomaličky rozpúšťala a prenášala do rašeliniská. Rašelina hnila a tieto kovy sa usadzovali na nej, hromadili sa. Uplynuli celé tisícročia, voda stále pretekala a pretekala, a tak sa pomaličky nahromadilo germánium, vanádium aj to tretie.

— A potom čo?

— Potom rašelinu zaviali piesky a zaniesla hlina, stvrdla a premenila sa na uhoľ, vznikol zázračný uhoľ so svetlými žilkami.

— Za to ste dostali Leninovu cenu? Obidvaja spolu, či ako?

— Obidvaja, napoly, lebo jeden bez druhého by nič nebol objavil. Ako som už bol povedal: ja som hľadel pod zem, a on na nebo.

Traja chlapi v nemocničnej izbe dlho mlčali. Fomin si už chcel ušúľať cigaretu, ale začul hlas službukonajúceho lekára a chytro schoval svoju „výrobňu“. Po krátkej vizite doniesli obed a k rozhovoru sa vrátili až za odpoludňajšieho odpočinku, keď nemocnica opäť stíchla.

— Veru, nie je od veci nájsť také svetlé žilky, — povedal rojčivo rádiotelegrafista a vyvrátil oči do povaly, — ale ako, že ste sa toho chytili?

— Svetlé žilky musí mať každý, — odvetil Fomin, — bez nich by sa akosi otupne žilo. Nebol by si ty pánom svojho života, ale on by si osedlal teba a hnal by ťa, kde chce.

— Nevravím aj ja to isté? — chytil sa jeho slov rádiotelegrafista. — Keď človek zhrabne zo päťdesiattisíc, alebo čo ste hneď dostali len takých tridsaťsedem, hneď ti je hej!

Starec si sadol a zdĺhavo si premeral rádiotelegrafistu, ktorý spokojne ležal. Potom sa opäť prevalil na hlavnicu.

— Už si porátal, koľko som dostal, kriminálna duša! — pohoršil sa roztrpčene.

Teraz bol zase na rádiotelegrafistovi rad vyskočiť.

— Kriminálna duša, vravíte? — zaúpel, obracajúc sa hneď k Fominovi, hneď k Alexandrovovi, akoby si volal geológa za svedka. — Prečo ma urážate, strýko? Či som ja voľajaký zlodej?

Starý baník už schladol.

— Nepoznám ťa a ozaj nemám právo považovať ťa za zlodeja. Ale ty sám si ma urazil… Všetko preratuješ na peniaze a na pochybné šťastie. A ja som ti hovoril o záujme, o najvrúcnejších myšlienkach, bez ktorých by človek žil ako to nevedomé hoviadko…

— Nuž, či sa človek nemá zaujímať o úspech? Nemám ja azda právo na šťastie? Nemudrujte, strýko… Vám, pravda, neostáva už veľa rokov, aj starostí máte menej. Ale ja mám pred sebou ešte celý život a čo je na tom zlého, keď túžim po lepšom?

— Kto by netúžil, — odpovedal Fomin už pokojne. — Nejde o to. Ak sa usiluješ o to, aby si žil lepšie spoločne so všetkými, ak tam cieliš, tak si správny chlap. Ale mne sa vidí, že ty jednostaj len na seba myslíš, len na vlastné šťastie číhaš — a vtedy ťa veru všetko ťahá k starému životu, odďaľuje ťa od všetkého nového. Možno si to ani sám neuvedomuješ, no chceš vyniknúť nad ostatnými, hoci si ešte nič nevykonal. A potom rojčíš len o šťastí. Dosť takýchto som ja už stretol. Nazývam ich kriminálnymi dušami — len si dobre rozváž, v čom sa podobajú zlodejom.

— Nevidím nijakú podobnosť, číre výmysly, — odvetil zlostne rádiotelegrafista.

— Ba veru je tu, a to priama. Prečo zločinec spácha zločin? Nuž preto, že chce uchmatnúť oveľa viac, ako mu prichodí podľa práce, podľa zodpovednosti aj podľa triezveho uváženia. Mizerný človiečik, ale chcel by hory-doly. Druhý zase má aj schopností, aj silu, aj odvahu, lenže sadne mu dáka mucha na nos, a robota mu prestane voňať — toto nie je pre mňa, hento sa mi nepozdáva. Pravda, peňazí by za to chcel. A tu je práve tá kriminálna podstata. Ty si nežiadaš pre seba podľa zásluh, podľa roboty, ale snívaš o náhodnom šťastí — si teda tiež zločinec! Lenže zákona sa bojíš a chceš, aby ti to samo padlo do lona.

— Či som ja jediný, čo takto zmýšľa? — odpovedal rádiotelegrafista už tichšie.

— Žiaľbohu, nie si. Takých ako ty je ešte všade dosť aj medzi našimi robotníkmi, aj kdekoľvek chceš — či medzi inžiniermi, umelcami, či medzi vedcami… Túto chorobu treba v prvom rade liečiť, aby sme čím skôr vstúpili do komunizmu…

— Ale ako ju liečiť?

— Ako, ako… Od malička správnou výchovou, učením a potom vedomosťami. Jedine vedomosti dodávajú životu pravú cenu a otvárajú človeku široké možnosti. Inak sa so všetkým môžeš trápiť a trápiť, kým na to prídeš, ako ja so svojimi žilkami.

— To máte pravdu, — poslušne súhlasil rádiotelegrafista, — so vzdelaním je oveľa ľahšie. Diplom zvyšuje cenu človeka, povedal by som, jeho zatriedenie.

— Kto ti tak pobalamutil hlavu? — vstúpila zase zlosť do starého baníka. — Iné ti nechodí po rozume, len to zatriedenie. To máš vari z knižiek? Lebo predtým bolo veľa takých spisovateľov, čo im človek bez vysokoškolského diplomu ani nebol človekom… ani dievka sa im nevydá bez diplomu. Ale na kieho čerta jej je diplom, keď raz nemá vlohy? Nuž a teraz sú z toho takíto ľudia s pomýlenými hlavami. Všetku robotu robíte nasilu, ale povedz mi, prečo!

— Neviem vám povedať, lenže jedno je isté, že sa nájdu ľudia, čo nemajú záujem o svoju prácu.

— A to všetko preto, že nie sú na správnom mieste: Jeden sa mieša do vedy, hoci sa do nej rozumie ako hus do piva, druhá je inžinierkou, elektrotechničkou alebo chemičkou podľa diplomu, ale v podstate je rodená gazdinka a potrebovala by poriadneho muža a zo päť deťúreniec, v poľnohospodárstve by mala voľajaké ovocie pestovať a hydinu opatrovať. Potom jej je robota pravdaže nie milá, a nemilá robota je horšia ako otročina, keď ju musíš robiť až do smrti. Bláznivá mládež sa pachtí len za diplomom, ale pritom akoby sa odsudzovala na nevoľníctvo. A tí spisovatelia, nie že by dali dobrú radu, ale ešte huckajú bez rozumu, vraj, len sa žeň za diplomom, lebo inak ani hrdina nie je hrdinom, ani žena nie je ženou, ale len obyčajnou sprostaňou. Nie je to správne a ty tiež nesprávne uvažuješ o svojom diplome!

— Ako by bolo teda správne?

— Podľa mňa takto: povolanie nie je to, čo ti vtlčú do hlavy z povinnosti, ale to, čo si sám uložíš do nej s láskou, bez zhonu, čo si povyberáš ako kvety alebo pekné skalky. Potom sa začneš obzerať okolo seba so záujmom a pochopíš, aký je život nedozerný, aký pestrý a rozmanitý. A nebude to už úbohý slepačí živôtik, lež ľudský, lebo jedine v družbe a vedomostiach je sila, bez nich by už dávno bolo všetko stratené. Nedalo by sa žiť pre hlupákov, čo nevidia nič okrem vlastného brloha a svojho úbohého brucha…

Zahriaknutý rádiotelegrafista sa dlho neozýval. Starý baník sa spokojne usmieval a pokukoval na Alexandrova, akoby ho volal za svedka svojho víťazstva. Geológ mu kývol a slabo sa usmial.

— Čo poviete, Kirill Grigorievič, dobre vravím? Každý by mal hľadať svoje svetlé žilky…

— Tak je. Len či ich vždy nájde? A potom, či každý má tú možnosť?

— Viem, na čo myslíte, Kirill Grigorievič! Ako budete žiť teraz bez tajgy, bez hôr… Je to pochopiteľné! Lenže vy určite nájdete svoje žilky, aj keď iné, ale nájdete ich.

— Iné nechcem, neverím v ne! A keď neverím, ako sa môžem domnievať, že to iné je opravdivé? A kde mám hľadať, kam sa mám obrátiť… ja? — Geológ ukázal posunkom na svoje nohy, starostlivo uložené pod paplónom.

— Viem, že je to ťažké, najmä rozmyslieť si, ktorým smerom sa dať. Ale pokiaľ ide o to, zistiť, či je niečo opravdivé alebo nie, na to jesto spoľahlivé meradlo, a vy ho poznáte…

— Nie, nepoznám!

— Tým meradlom je krása. Cítim to celkom presne, len vysvetliť to neviem. Ostatne, načo vám to aj vysvetľovať… iba ak jemu… — a baník ukázal prstom na rádiotelegrafistu, ktorý na tento výpad ani nemukol.

— Krása… správne. Ale pre mňa… keď sa musím plaziť ako had!.. Mne sa teraz všetko zdá šedivé, lebo vo vnútri mi všetko ošedivelo!

— Nemáte pravdu, Kirill Grigorievič! Pamätáte sa, ako sme šli v tridsiatom deviatom o hlade od bridlicovej hory cez tajgu. Zdržali sme sa na prieskume, potraviny nám vyšli a zastihol nás sneh…

— Bodaj by som sa nepamätal! Vtedy sme našli mesačný kameň.

— Veď práve o ňom hovorím. Pamätáte sa, prešli sme cez Havraniu jurtu a dva dni sme šli úžľabinou. Mokrý sneh s dažďom neprestával, vatované kabáty nám premokli do nitky, žrať nebolo čo…

— Áno, áno, a večer… — strhol sa geológ. — Porozprávajte to, Ivan Ivanovič, ja nevládzem. A náš Aľoša nech počúva, — kývol rádiotelegrafistovi, ktorý sa nadvihol na posteli.

— Nuž teda, večer sme sa vyškriabali z úžľabiny a pustili sme sa cez vrch. Bol strmý, baganče sme mali rozmočené, šmýkali sa na rojovníku a tu ešte ako na potvoru musela nám prísť aj kosodrevina do cesty — slovom, bolo to do plaču. Na hrebeni začal fúkať mrazivý mongolský vietor. Dolu sme sa doteperili polomŕtvi. Tu sme natrafili na také miesto, žilu či žilovú stenu, popri ktorej klesal svah, zachytili sme sa o výstupok, a tak sme sa spúšťali dolu až po voľajakú jaskynku — vlastne taký prístrešok to bol. Utiahli sme sa podeň a len nás tak triaslo, oheň sme nevládali rozložiť ani ďalej ísť, a oddychovať sa nedalo — bola zima. Vari sme vtedy neboli šediví, či ako to vy vravíte? A ešte ako, skrz-naskrz! A vypálilo to naopak. Pamätáte sa, Kirill Grigorievič?

— Bodaj by nie, len rozprávajte!

— Začalo sa vyjasňovať, mráz priťahoval. Nad ďalekým západným pohorím vykuklo slniečko a zasvietilo rovno na náš svah. Oči mi začali slziť, odvrátil som sa a len som tak stŕpol! Naša skrýša pokračovala úzkou trhlinou, a v tej trhline, na výčnelku ako dajaký podstavec, vidím vám velikánsky kryštál mesačného kameňa, taký ani hlava, ba čo, ešte väčší! Zažiaril znútra, len tak ihral všetkými farbami, len sa tak trblietal… Akoby ste naozaj chytili mesačné svetlo, ušúľali z neho guľu, otesali, vyleštili a ešte primiešali doň všelijakých farbistých svetiel: belasých, fialových, tyrkysových, purpurových, zelených — ani sa to vypovedať nedá. A ten kameň nielenže svietil, ale menil sa, hneď zhasol a hneď zase znova vzplanul. A my — bolo nás šestoro, ako sme boli, hladní a mokrí, zabudli sme na všetko a hľadíme na kryštál ako na zjavenie. Naraz akoby nám bolo teplejšie, ani hlad tak netrápil, keď si pozrel na takúto vec… — Fomin bol vzrušený a chytil sa svojej plechovej škatuľky, v ktorej mal domáci tabak.

Alexandrov zavrel oči, taká živá bola spomienka na drahocenný nález — obrovský kryštál vzácneho priezračného ortoklasu, ktorý sa znenazdajky vynoril pred nimi v trhline rozštiepenej pegmatitovej žily.

— A čo ďalej? — nabádal rádiotelegrafista.

— Nuž čo. Neviem, kde sme nabrali síl, ale dosť na tom, že sme nazháňali paliva, rozložili vatru, usušili sme sa a zohriali, uvarili sme si za čajník vody. Sekerku a geologický čakan sme dolámali: dodnes nechápem, ako sa nám podarilo z tvrdej horniny vysekať zázračný kryštál neporušený! Vliekli sme ho zaradom v batohu na chrbte, a vážil do tridsať kíl. Osud sa zvrtol — vlastne, my sme ho zvrtli, len čo sme sa povzbudili. Do večera sme sa dovliekli do zimného útulku, našli sme tam dačo pod zub, a čo bolo najlepšie — akási dobrá duša položila tam paklík tabaku. Do smrti budem toho človeka s vďakou spomínať!

— A potom?

— Potom už nič! V chate sme si deň oddýchli a na ďalší sme došli na obývané miesto.

— A kameň?

— Kameň je tam, kde patrí. V moskovskom múzeu, alebo v leningradskom. Možno urobili z neho drahocennú vec, že sa jej hodnota ani odhadnúť nedá! Preto nikdy nevrav, že krása je maličkosť. Nijaká maličkosť, lež veľká sila, čo aj život usmerní do riadnych koľají!

Alexandrov sa nadvihol na lakti. Spomienky na dávno zabudnutú výpravu do tajgy, zotretá množstvom ďalších dojmov, vynorili sa pred ním živo a jasne. Opustené ložisko bridlicovej hory, čudné miesto — sedlo Havrania jurta… Havrania jurta, po tuvánsky „Hiundustyjn Eg“… Je to široká bahnistá náhorná plošina na holom horskom chrbte, ktorú používajú ako priechod pastieri, keď koncom júna a začiatkom júla, v období búrok, preháňajú stáda z mongolských stepí a späť. Sedlo je oddávna známe mimoriadne častými a prudkými búrkami. Mnoho statku tu pobili blesky. V sedle sa ustavične povaľovali mrciny zvierat, ktoré slúžili za potravu celým kŕdľom havranov, čo tu sídlili. Odtiaľ dostalo miesto aj to čudné pomenovanie. Alexandrov sa jasne rozpomenul na smutný končiar s belavými balvanmi, čo vyčnievali kde-tu medzi sýtozeleným machom ako kosti a lebky mŕtvych oblúd. V strmých výmoľoch na juhovýchodnej strane pohoria rástli hrčavé, polovyschnuté stromy, celé biele od vtáčieho trusu. A hlbšie dolu, smerom do doliny, polmesiacovite obkľučuje bahnistú kopulu tmavá tajga — storočné jedle so starodávnymi vývratmi, ktoré pokrýva svetlý a huňatý machový pokrovec. Tam pravdepodobne hniezdili havrany, ak len neprilietali zo skalnatých mongolských hôr na dobu búrok, keď im tu kynula hojná korisť.

Pred dvadsiatimi rokmi si mladý geológ dlho lámal hlavu nad tým, prečo toto miesto tak mimoriadne priťahuje blesky: veď naoko ničím nevyniká medzi tisícami podobných v záplave kopcov a pohorí tuvánskej tajgy, do ktorej sa klinovito vrezávajú mongolské lesostepi. Do poľnej knižky — denníka z tých čias — načrtol si Alexandrov plán Havranej jurty a zapísal si domnienky, ktoré sa mu cestou zrodili v hlave. A v pamäti sa mu nevynárali myšlienky alebo pocity, ale stránky denníka. Geológovia majú obyčajne dobre vycvičenú zrakovú pamäť a Alexandrov nebol výnimkou. Na pláne sedla zaznamenal Alexandrov smer letných vetrov, mohutných prúdov zohriateho vzduchu, čo duli z Mongolska. Medzi desiatkami horských reťazí, smerujúcich na sever, vybrali si práve túto, nie mimoriadne vysokú. Už pred dvadsiatimi rokmi Alexandrov pochopil, že keď koncentrácia búrok nad Havraňou jurtou nie je opodstatnená geografickými príčinami, musí to mať iné, akési vnútorné alebo geologické príčiny. V zložení hornín alebo v geologickej štruktúre tohto kraja sa tajila sila, čo nútila búrkové mračná, ženúce sa z ďalekých púští, aby svoje obrovské elektrické náboje vybíjali práve tu, na tomto plochom sedle, a nerozptýlili ich po nespočetných zoskupeniach tuvánskych hôr.

Pod rúškom rozsiahleho močiara, riedkeho krovia a machom zarastených kamenných úšustov mohli sa skrývať veľké ložiská vodivých minerálov — kovových rúd, a najskôr železa. Zloženie hornín tohto pohoria, ktoré bolo vcelku známe, nijako nevylučovalo túto možnosť. Tesne pred vojnou na Alexandrovov návrh a na žiadosť Tuvánskej ľudovej republiky — vtedy Tuva ešte nepatrila k Sovietskemu sväzu — uskutočnili magnetometrický letecký prieskum pohoria pomocou najmodernejších prístrojov. Nadriadené geologické orgány boli veľmi nespokojné, že sa tu nenašli nijaké známky železných rúd, a Alexandrov si vyslúžil veľa dobromyseľných posmeškov aj od svojich kolegov geológov. Lenže prišla vojna a vypätá práca hneď zatisla ďaleko do úzadia všetky úspechy a omyly predvojnových čias. Aj fantasta-prieskumník aj jeho druhovia zabudli na Havraniu jurtu a na nesprávne dohady.

Ale teraz, keď sa v Alexandrovovi tak jasne vynárali spomienky na šťastnú, zdravú minulosť, prišla mu na rozum aj jedna vec, pri ktorej až päste zatínal od tuhého rozmýšľania. Keby niekto, kto sa nebojí smrteľného nebezpečenstva, za prudkej búrky bezprostredne sledoval, na ktoré miesta najviac bijú blesky, a keby to prežil, možno by sa takto lacným a jednoduchým spôsobom rozlúštilo tajomstvo Havranej jurty. Veď okrem železa môžu sa tam vyskytovať nemagnetické rudy farebných kovov, najmä elektrovodivé sulfidy, ako galenit — leštenec olovnatý, argentit — leštenec strieborný, sfalerit — zinková ruda. Mohutné žily týchto rúd musia priťahovať blesky tým silnejšie, čím viacej ich je pod zemou, čím dlhšie a hlbšie sú žily. Čosi podobné sa mu uchovalo kdesi na dne pamäti zo starodávnej histórie olovnatých ložísk a z banských prieskumov v Nemecku. Geológ zavrel oči, sústreďoval sa.

„Olovo… povrchové a veľké ložisko olova… tohto kovu, ktorý je taký nepostrádateľný v dobe atómovej energie… keby to bolo olovo! Svetové povrchové ložiská olova sú už dávno vyčerpané, a potreba stále stúpa… Zinok alebo striebro by ostatne tiež neboli zlé, no najlepšie by bolo olovo!“ Alexandrov si predstavil ťažké, na hrane modravoligotavé ingoty sivého, mäkkého kovu, ktorý tak dobre pozná každý sibírsky lovec, ktorý každému poľovníkovi dodáva istotu v úspech poľovačky, v úspech zápasu s nebezpečnými zvieratami, istotu v dobrý úlovok plachej zveri. Guľometné pásy a zásobníky, pripravené na odrazenie nepriateľa… súčiastky na technické prístroje a aparáty, ktoré vyrábajú a skúmajú jadrovú energiu. Tu to bolo horšie: geológ si vedel predstaviť len hrubé platne a kusy olova, mohutný pancier proti škodlivému žiareniu.

— Kirill Grigorievič, čo ste sa zamysleli? Zmeraveli ste ako na postriežke… Prišla vám azda na rozum tá výprava? Rozrušil som vás, veľmi ľutujem. Ale cez oblok vidím, že ide vaša žena a s ňou ešte voľakto.

— Môj spolupracovník, — odvetil geológ, keď letmo pozrel von oblokom, — totiž bývalý, — opravil sa zachmúrene.

Alexandrov, naučený všetko pozorovať a okamžite si uvážiť, zbadal na prvý pohľad Ľudinu unavenú chôdzu a sklonenú hlavu. Kráčala pomaly, ako stará žena, ktorú ťaží prílišné bremeno starostí. Ľútosť znova bolestne pichla geológa do srdca. Nie sú to len starosti, je to čosi horšie — odsúdená beznádejnosť, márne úsilie pomôcť milovanému človeku. Nie, zdá sa, že pomaly nahmatáva pôdu na dne bezvýchodného močariska, v ktorom sa trýzni už mnoho mesiacov.

Starý rubač si vykladal Alexandrovovu pochmúrnu sústredenosť po svojom.

— Ono sa povie, že teraz s vami nepracujú — ale veď si iste každú chvíľu behajú po radu?

— Chodia, a čo?

— Zato vravím, lebo radami možno tiež priniesť veľký úžitok… Keď si človek pomyslí, aké máte skúsenosti!

— Ech, Ivan Ivanovič, vy ste dobrá duša, — usmial sa geológ, — lenže z rád nevyžiješ. Možno keby som bol taký starý, keď duša aj telo už máločo potrebujú, možno by mi to aj stačilo… múdro poradiť, a bol by som spokojný! Ale teraz, hoci mám polovicu tela mŕtvu, zato druhá je plná života ako predtým… Ale čo, škoda rečí! Pozrite, ako vás nivočí reumatizmus, ale pomýšľate zato na penziu? Vám samému by stačili rady?

Fomin sa zamračil, a aby previedol reč na iné, spýtal sa:

— Vaša žena je tiež geologička?

— Hej, — usmial sa Alexandrov, — a ešte aká! V tej chvíli sa otvorili dvere a vstúpila návšteva.

Ľuda si ako obyčajne sadla k Alexandrovovmu záhlaviu a kolegovi ponúkla stoličku konca postele. Geológ, ktorý prišiel, rozprestrel nákresy. Rozprúdil sa rozhovor o najhospodárnejšom prieskume nedávno objaveného náleziská „Železný klobúk“.

Keď sa mladý geológ ospravedlnil a odišiel, Alexandrov sa prevalil na vankúš, aby dal trochu odpočinúť unavenej šiji. Ľuda to využila a zadívala sa mužovi hlboko do očí.

— Kýros, ty si dnes iný, počula som, keď si sa zhováral s Petrovom.

— Neštuduješ ma príliš veľa? — usmial sa Alexandrov strojene.

Mladá žena hlboko vzdychla.

— Duša moja! Vycítila som u teba na dne očí pevný bod, to už dávno nebolo. Čo sa stalo? Či to ten skvelý starček, — prešla do šepotu a obzrela sa na Fominovu posteľ, — vedel nejako zaúčinkovať na teba? Ako sa mu to tak ľahko podarilo? Ja som nevedela…

— Fomin nemá s tým nič spoločné, hoci je ešte omnoho viac ako skvelý… Ale rozmýšľal som, rozmýšľal a prišiel som na to, že musím urobiť všetko, čo môžem, — geológ zamĺkol, hľadal slová.

— Čo môžeš, aby si sa zotavil… — ženin hlas sa zachvel.

— Keď aj nie zotaviť, ale dať si do poriadku nervy, to v prvom rade! Príliš dlho som narážal na nepriechodný múr… príliš dlho som sa oddával svojmu nešťastiu. To sa nevyhnutne muselo prejaviť, a teraz som kalika nielen fyzicky, ale aj duševne! Musím sa teda pokúsiť vyliečiť duševne, keď to už telesne nie je možné!

Ľuda hlboko sklonila hlavu a husté slzy skropili kraj geológovej hlavnice. Alexandrov pohladil ženu po rozpálenom líci.

— Nežiaľ, Ľudka! Keď ma lekári prepustia, pôjdem do sanatória. Ešte zo dva týždne… dobre bude zmeniť prostredie.

— Ja nie od žiaľu. Ja preto… — žena nahlas zavzlykala, ale s obrovským vypätím sa opanovala, — že si zase ten predošlý, nezlomený.

— No vidíš? Teraz aj ty môžeš ísť…

Ľuda podozrievavo pozrela na muža. On však pokojne zniesol jej skúmavý pohľad. Žena mlčala tak dlho, až sa Alexandrov ozval prvý.

— Ľuda! Nie je v tom nijaký podfuk, sama vidíš, všetko je jasné.

— Áno… máš pevný pohľad a túto vrásku, — Ľuda prešla malíčkom mužovi okolo perí, — trpkú, unavenú, ale už nie žalostnú…Všetko tak náhle…

— Každý obrat je náhly. Ale ty nič neriskuješ, budem v sanatóriu, nikde sa nepodejem, a keby niečo, tak prídeš.

— Ako keby si nevedel, že tam sa ťažko pošta dostane. Kým list príde ta a späť, potrvá to celý mesiac.

— A ja mám byť v sanatóriu tri mesiace!

— Dobre, potom sa o tom pozhovárame, — Alexandrov zachytil v ženinom tóne náznak súhlasu, — len sa chcem spýtať Ivana Ivanoviča, čím ťa tak ovplyvnil!

— Svetlými žilkami! Ozaj, Ľuda, aby som nezabudol: v mojom stole v spodnej zásuvke — vieš, kde sú staré materiály, — tam mám denník z tridsiateho deviateho roku, dones mi ho, buď taká láskavá!

— Dobre. Na niečo si si spomenul?

— Ivan Ivanovič mi pripomenul mesačný kameň… Musím si nájsť charakteristiku pegmatitov z tej žily…

— Teda odchádzate, Kirill Grigorievič?

— Zajtra! Vy ste sa tu akosi zdržali, Aľoša!

Otrávený rádiotelegrafista našpúlil pery ako decko, ktorému ublížili.

— Keď sa mi tá čertovská ruka nechce zrásť, a len ma tu držia a držia… Ivan Ivanovič odišiel minulú stredu, zajtra vy. Ostanem tu sám ako prst. Zvykol som si na vás, a keď odišiel Ivan Ivanovič, čosi vo mne puklo, akoby som otca vyprevádzal.

— A spočiatku ste sa škriepili!

— To len, že sme sa nerozumeli. Taký výborný starček! Celý život sa pri ňom ľahší vidí. Keby len bolo čím viac takých ľudí, chytrejšie by sme sa dočkali lepšieho života…

— Správne vravíte, Aľoša! Páči sa mi, že ste pochopili…

— Kto po vás príde, teta Vaľa?

Alexandrov si predstavil drobnú šoférku, ktorá vyzerala veľmi mlado, a usmial sa.

— Aká teta? Vari si ju nevidel?

— Videl. Kto by ju nepoznal! Začala pracovať ešte za republiky, tak ako vy. Je to teda žena v rokoch, nepatrí sa ju oslovovať Vaľou. Vy, to je niečo iné, vás má vo veľkej úcte, sama vravela. Museli ste jej veľmi pomôcť!

— Ale šeplety, ničím som jej nepomohol. A či je naozaj taká stará?

— Teta Vaľa sa s tým ani netají, narodila sa v dvadsiatom štvrtom!

— No, teraz už chápem! Keď ste vy štyridsiaty ročník, ona je pre vás teta!

— Presne štyridsiaty, ako ste uhádli?

— Z vašich rozhovorov s Ivanovom Ivanovičom!

Rádiotelegrafista sa chcel niečo spýtať, ale vošla sestra a volala ho na röntgen.

Keď Alexandrov osamel, s potešením pomyslel na zajtrajšie stretnutie s Vaľou. Geológa a šoférku spájalo pevné priateľstvo, ktoré neochablo ani rokmi ani tým, že sa zriedka stretávali. Za vojny sa stretli v ďalekej tajge — devätnásťročná dievčina, ktorá sa stala šoférkou, aby nahradila tých, čo odišli na front, a geológ, ktorý plnil vládny príkaz: objaviť suroviny potrebné pre vojnu. Od tých čias prešlo šestnásť rokov, veľmi mnoho sa zmenilo vo svete aj v republike, ktorá sa stala teraz oblasťou Sovietskeho sväzu. Vaľa je pevný a spoľahlivý človek a spomenie si, ako kedysi povedala, že by preňho urobila všetko. Nech to teraz dokáže!

Vaľa súhlasila. Všetok personál nemocnice vyprevádzal geológa, keď vychádzal cez slnkom zaplavený dvor, nešikovne narábajúc barlami a vlečúc ležaním oťažené a oslabené telo; Alexandrov rezolútne odmietol návrh, že ho do auta prenesú. Smutný rádiotelegrafista niesol v zdravej ruke Alexandrovov skromný majetok. Krátka srdečná rozlúčka a zelený GAZ-69 už uháňal po hladkej dlažbe k osade. Alexandrov musel zájsť ešte na byt, aby si vzal potrebné veci. Nik mu neprekážal: Ľuda bola už asi dva týždne v tajge. Vaľa odvezie geológa miesto do sanatória… tak blízko k Havranej jurte, pokiaľ sa len dá zájsť autom. Alexandrov sa pamätal na poľovnícku chatku, čo stála len šesť kilometrov od sedla. Pravda, to bolo v tridsiatom deviatom a chata mohla odvtedy dávno spadnúť, iste však vyrástli nové. Predtým ich ešte čaká hromada vybavovačiek. Kým sa on vychystá na byte, Vaľa sa dohovorí s vedením. A sanatórium dostane telegrafickú správu, že pacient príde s dvoj-trojtýždňovým oneskorením, pretože je veľmi slabý.

Jednoduchý plán sa vydaril, ako si ho Alexandrov vymyslel. Mestskú dlažbu vystriedala asfaltka, asfaltku štrková hradská a gazik bežal a bežal smerom na juh, k žltkastému mongolskému nebu, bral kopec za kopcom, iba zvírený pás riedkeho prachu ostával za ním. Geológ sedel v nepohodlnej póze a mlčal. Naklonený hlboko dopredu, opieral sa kŕčovite o prístrojovú dosku a hľadel na cestu. Po šesťmesačnom väzení v posteli sa mu zdalo, že auto letí, a kopce v tajge, holé vrchy a stepné doliny mu pripadali ako rodný dom, útulnejší než pohodlný byt v mestečku.

Alexandrov nezbadal, že Vaľa ho zboku pozoruje, nakoľko jej to dovoľuje cesta. V sivých a dobrotivých očiach mladej ženy sa zavše zaleskli slzy. Príliš veľký bol kontrast medzi niekdajším zmužilým geológom, ktorý prekypoval veselou energiou, a mlčanlivým bezvládnym človekom s bledou, odutou tvárou a telom ochabnutým od ležania. Kde je ten silný priateľ, u ktorého hľadala oporu v takých chvíľach života, keď každý, a najmä žena, potrebuje spoľahlivú ruku, bezpečnú pomoc a správne rady? Vaľa nikdy nezabudne na to, ako sa prvý raz stretli. Sama sa ponúkla na ďalekú túru po opustenej ceste cez tajgu — v baniach potrebovali múku, no bola vojna a na dovoz nemohli uvoľniť viacej ako jedno auto. Staručký zis svedomite naložili skoro štyrmi tonami a Vaľa sa vypravila na päťstokilometrovú cestu s optimistickým sebavedomím svojich devätnástich rokov a jednoročnej šoférskej skúsenosti. Mráz nehatene prenikal do rozdrganej kabíny. Slnko jasného zimného dňa prihrievalo a odháňalo striebristé mrazivé kvety z nerozbitných skiel, ožltnutých od staroby. Až neskoršie Vaľa pochopila, že takáto zimná výprava na starom a osamelom aute nebola hračkou ani pre skúseného šoféra. Chorý vedúci garáže mušej byť ozaj veľmi zmučený a vysilený, že ustúpil Vali a podvolil sa poslať ju samu. Vytrvalý zis statočne hltal kopec za kopcom a iba hlasné hučanie motora a hvízdanie prevodov prezrádzalo, ako veľmi sa auto namáha. Dolu kopcom bežalo auto nehlučne, ale Vaľa si uvedomovala, že nespoľahlivé brzdy zis neudržia, a preto sa bála auto poriadne rozohnať. Zase teda zavýjala len jednotka alebo dvojka, starý motor sa hrial, čadil a vyžadoval si ďalšiu dávku oleja. Vaľa prešla dvestoosemdesiat kilometrov. Zmizli posledné zimné chaty pri ceste, kde sa u poľovníkov alebo hájnikov mohla zohriať a posilniť čajom a nenáročným šoférskym prídelom. Slnko zapadlo, hlboké, belasé tiene zahalili doliny a úžľabiny, napravo nad očernetými horami sa zapálili prvé hviezdy. Mráz priťahoval, jemná clona ľadových kryštálov zaťahovala sklá kabíny a Vaľa musela otvoriť predné okienko. Vietor rezal ako nôž, oči jej slzili, tvár štípalo a ruky krehli v ošúchaných kožušinových rukaviciach. Cesta sa strácala v súmraku a Vaľa zapálila reflektory. Reflektory a brzdy boli dve slabé stránky starého, inak výborného stroja. Slabé žlté svetlo nedočahovalo až po zákruty cesty a na rovných úsekoch sa zdalo, že priekopy miznú neznámym smerom, tak splývali s povrchom snehu. Strmé útesy sa vynárali ako prekvapujúce čierne opachy, svahy dolín klesali znenazdajky do tajomných hlbín. Jedle, pokryté hrubými snehovými čiapkami, stáli, akoby boli už stáročia zakliate. Dievčaťu sa vkrádali do duše obavy. Ešte nikdy si natoľko neuvedomila, že je úplne závislá od stavu svojho auta. Zis prešiel už dobrých pár desaťtisíc kilometrov, veľa ráz bol v oprave. Kto môže predpovedať, ktorá súčiastka motora alebo podvozku práve dosluhuje, kde je kov už do krajnosti unavený. Akákoľvek porucha by mohla mať ťažké následky. Vaľa nemyslela na seba, ale na ľudí, ktorí čakajú na múku v zapadlých baniach, v krutej zime tajgy. Snažila sa predstaviť si drsných baníkov a ich ustarostené ženy, ako načúvajú, či už nejde auto — zvuk motora sa v mlčanlivej zimnej tajge šíri na desiatky kilometrov. Vaľa vedela, že transport s múkou sa oneskoruje, pri vojnových ťažkostiach to nebolo nič neobyčajné. A keď jej zis zlyhá na nemilosrdnom mraze, tu, kde sú najbližšie obydlia vzdialené stopäťdesiat kilometrov jedným i druhým smerom, čo potom? Bude mať dosť síl, aby došla až do baní pre pomoc? Dievčaťa sa zmocnil ozajstný strach — po prvý raz celkom jasne precítila zodpovednosť vodiča na ďalekej zimnej túre.

Vaľa zastavila. Nevypla motor a dlho poskakovala a pobiehala po úzkej ceste, aby sa poriadne zohriala. Potom zapla prenosnú žiarovku a starostlivo prezrela auto. Motor ticho hučal na malé obrátky, akoby sa tešil odpočinku.

Vaľa nežne pohladila ošarpanú širokú kapotu, zahalenú proti zime dvojitou plsťou. Benzínu mala už najviac pol nádrže, nuž sa rozhodla, že natankuje. Aby čím skôr naplnila vedro, odopla bočnicu a pokúšala sa nahnúť sud vzadu na aute. Sud zletel na cestu a dievča ho nevládalo vyložiť naspäť bez podpier. Neodvážila sa ísť ďaleko po hlbokom snehu pre drúčky, bála sa opustiť bežiaci motor. Chytro si však rozmyslela, že keď naplní nádrž, môže sud nechať pri ceste s tým, že si ho vezme na spiatočnej ceste. Keď doplní nádrž druhý raz, vyzdvihne už sud na auto. Dievčina, povzbudená, že našla takéto východisko, vydala sa na ďalšiu cestu. Čerstvý sneh, sypký a veľkozrnný, pokryl cestu tenkým rúškom, iskril vo svetle reflektorov a zradne zotieral hranicu medzi pevnou cestou a priekopou. Stačí kúsok odbočiť a auto sa naskutku ľahko skĺzne na mäkkom snehu, zvezie sa z cesty. Pre osamelého vodiča by to bola vážna havária. Vaľa mocne stískala drsný čierny volant a udržiavala ťažké vozidlo v hlbokých koľajach, ktoré sa slabo črtali pod mäkkou, ligotavou prikrývkou. Sypký sneh tlmil zvuky, auto akoby sa ponáralo do priepasti mlčania, ba ani hlasný klepot, charakteristický pre zis s jeho slabými tlmičmi, nerozliehal sa už po údoliach a dolinách. Svetlo reflektorov sa nízko stlalo po širokom jarku popri ceste, akoby stekalo po ňom do priepasti, čo sa černela vpredu. Nad touto svetelnou riečkou sa kontrastne klenulo nebo, čierne ako uhoľ, mrazivo sa trblietali na ňom jasné hviezdy a mráz z hodiny na hodinu silnel. Nikde ani svetielka, ani pásika dymu, nikde známky života v skrehnutej reťazi hornatých kopcov a zasnežených úžľabín!

Hodinku-dve auto vytrvale šlo. Tachometer bol dávno pokazený a Vaľa mohla len približne, podľa času odhadovať prejdenú vzdialenosť. Žiaľbohu, nemohla byť veľká — z opatrnosti musela po úzkej horskej ceste ísť najviac tridsiatkou. A pritom aj takáto rýchlosť vyžadovala veľké napätie. Sklá kabíny pokryla vrstva srieňa, ale Vali bolo horúce od vzrušenia a obáv. Nevládala premôcť clivý pocit blížiaceho sa nešťastia, ktorý sa stále stupňoval, akoby na tejto ceste neovládala vozidlo ona, ale neprajné sily horských výšin, snehov a mrazov. Lenže nie sily šírej tajgy zdolali auto, ale drobné čiastočky vody a špiny v zlom vojnovom benzíne. Kým sa dostal do starého suda na Valinom nákladnom aute, stokrát ho prelievali. Keď sud spadol dievčaťu na cestu, zmútil sa spodok a pribudla ešte aj hrdza z dna.

Pri ďalšom svahu sa lúče reflektorov skrátili, múr tmy sa prisunul bližšie. Auto prvý raz začalo vynechávať. Nepravidelné ostré kašlanie bolo čoraz častejšie, výkon motora klesal, auto sa začalo šklbať, akoby sa potkýnalo. Vaľa zaradila jednotku, vytiahla sýtič a zvýšila obrátky v nádeji, že sa prívod prečistí vlastným ťahom motora. Pár minút dievča so zaťatými zubami prehadzovalo rýchlosti a menilo obrátky, zúfalo sa usilovalo dotiahnuť aspoň na kopec. Len keby bola hore, tam by sa už nebála vypnúť motor a prečistiť prívod: dolu brehom sa auto samočinne ľahko zapáli. Rozpadávajúci sa akumulátor bol už vybitý a starý motor s obdratými kontaktmi ťažko chytal — to Vaľa dobre vedela, a vedela aj to, že na ručné natočenie zisu treba mať chlapskú silu.

Splnili sa Valine najhoršie obavy. Motor ešte hodný kus pred koncom stúpania definitívne zhasol. Vaľa vyskočila a hodila pod kolesá polená, ktoré nosila stále so sebou. Aby šetrila batériu, nezapla si ani žiarovku, odkrútila čistič, prefúkala prívod benzínu a ako bláznivá poskakovala na tmavej ceste a plieskala sa skrehnutými rukami. Potom vliezla do zľadovatenej kabíny a so zmierajúcim srdcom stisla štartér. „V-vvv… V-vvvvv…“ zatočil sa motor lenivo, akosi ospanlivo raz, druhý aj tretí raz. Vaľa nechcela vybíjať pošramotený akumulátor. Motor nenaskočil. Dievča stislo štartér dlhšie, motor naberal obrátky, duto zahučal, ale ani len nezakašlal. A ľúty mráz sa pchal pod kapotu, prikrytú Valiným kožuchom, usiloval sa zmraziť a zmeraviť motor práve tak, ako zmeravelo všetko vôkol na široko-ďaleko v tejto zimnej noci, uprostred tuvánskych hôr.

Dievča konalo so zúfalou rýchlosťou, myslelo len na to, ako vyhrať zápas s krutou zimou. Pre istotu prečistila karburátor, ešte raz skontrolovala prívod benzínu a prečistila kontakty prerušovača. Ale pokusy naštartovať motor skončili sa zase len ťahavým zahučaním neposlušného štartéra. Ešte raz… ešte… nemohla viacej riskovať a vybíjať akumulátor na mraze. Poslednou nádejou bola kľuka.

Dievčina s vypätím všetkých síl otáčala kľukou nepoddajný šesťvalcový motor, ale ten nie a nie poslúchať. Zalieval ju pot, ktorý hneď aj mrzol na okraji čiapky, vlasy mala rozstrapatené a zasrienené. Len jediný raz motor slabo zakašlal a pomaličky sa otočil, ako sa otáča človek, ktorý nebezpečne spadol a pokúša sa vstať. Vzápätí však hneď zatíchol, podrobil sa mrazivej zime.

Vaľa bola vysilená. Kdeže si ona, sebavedomá, ale slabá dievčina poradí s takým motoriskom! Kdeže ona splní dôležité poslanie — doviezť múku hladným baníkom! Aká hlúposť bola pustiť sa do takej ťažkej veci! Hľa, čo je z toho — stojí tu osamelá s vyhasnutým motorom, dochádzajú jej sily a nevie si poradiť. Musí vypustiť vodu a olej, rozložiť oheň a zohrievať jedno aj druhé, lenže má iba jedno vedro. Potom sa musí znova pokúsiť roztočiť motor kľukou, akokoľvek je to nad jej sily. A kľuka sa podáva tak pomaly! Keby mala silu, poriadne by mykla kľukou a zatočila by rýchlo-rýchlo, ako to robia kolegovia šoféri. Niet pochybností, že by sa motor podal a nalial teplom, nabil by slabý akumulátor… Prečo máme my ženy málo síl? Hoci sú aj také, čo sa nezahanbia pred hociktorým mužom… Prečo je práve ona tak hanebne slabá?! A prečo sa to muselo stať tu, kde na sto kilometrov nieto živej duše? Aký zlomyseľný je osud! Mohol by ísť tadiaľto poľovník, prechádzať iný vodič, alebo keby aspoň dajaký chlap…

Vaľa si utrela stvrdnutým rukávom slzy a pot z čela. Triasla sa na celom tele. Mráz ju premáhal, bola vysilená, no kožuch hodila na motor, aby zachránila posledné omrvinky tepla, čo v ňom ešte ostali.

Nebezpečná meravosť opantávala dievča, také drobné, bezmocné a nekonečne osamelé v hrozivej zimnej noci pri zamrznutom aute.

Vaľa sa spamätala, striasla zo seba ľahostajnosť a ledva lapajúc dych, začala tancovať pred autom, aby sa trošku zohriala. Mala len jedinú túžbu: keby sa tu teraz zjavil dajaký pútnik. Pomohol by jej a ona by splnila svoju povinnosť!

Absurdný sen, nesplniteľné želanie! Kto by to mohol byť, ten šialený pútnik — tu, ďaleko od ľudských príbytkov, ešte aj od poľovníckych chatiek, v noci a v takom mraze? Čo by ho mohlo sem dohnať, odkiaľ?

Ale dievčina, hypnotizovaná svojou túžbou, zatínala bolestne pastičky, strkala si ich pod pazuchy a opakovala: „Príď, príď, pomôž…“ Nahlas opakovala svoje volanie a zdalo sa jej, že zlovestne mlčiaca tajga odpovedá. Vaľa strpia a započúvala sa do tíšiny hviezdnatej noci. Ale mlčiaca húština holých listnáčov a zasnežených skál zhasila nepatrnú iskierku nádeje. Vaľa zmĺkla, vytrženie prešlo. Niekoľko minút dievča ešte načúvalo do noci, potom sa obrátilo a zachmúrene kráčalo k zisu, ktorý sa výhražné černel. Vybrala vedro, strhla kožuch, zababušila sa doň a začala otvárať kapotu, aby našla vypúšťacie kohútiky chladiča. Vtom ju upútal skoro nečujný zvuk. Zľava, odkiaľ zbiehala k ceste široká úžľabina, ozývalo sa slabé ťukanie. Dievča odskočilo od auta celé bez seba. Áno, áno, slabé ťukanie!..Vali sa zastavilo srdce. Zadychčaná vtiahla ústami pálčivý mrazivý vzduch a znovu nastavila uši.

Slabé vrznutie a ťukanie, vrznutie a ťukanie… tupý drevený zvuk! Vaľa pracovala v Tuve dosť dlho nato, aby rozumela týmto zvukom — blížili sa sane ťahané sobom. Miestni poľovníci málo jazdia na saniach, v zime v lete sa radšej nosia na soboch. Na saniach sa vozia obyčajne len geológovia, pracovníci z baní či pracovníci geodézie.

Dievčaťu vykĺzol z úst tlmený výkrik. Od strachu, aby neznámy niekde neodbočil, zrazu nastrašene a divo vykríkla. Celkom blízko, za tmavým múrom lesa, sa jej ohlásil silný mužský hlas. Vysoké ľahké sane vyleteli z úžľabiny a kĺzali sa po nezvyklé širokej ceste. Biely sob sa sparil pred čiernym zisom, čo stál na ceste. Takýchto sobov priahali vždy po jednom. Ťažko bolo nájsť pár týmto rozprávkovým bežcom, ktorí ľahko prekonali aj stodvadsať kilometrov denne cez tajgu, zmrznuté rieky a vodopády, cez strmé horské pirte.

Zo saní sa vyvalila mohutná postava v psej šube a ovesila sa vzadu na sane. Primitívna brzda spoľahlivo zafungovala. Ešte chvíľka — a pútnik sa priblížil k dievčaťu, držiac opraty za chrbtom a zatarasujúc cestu sobovi, ktorý sa nasilu chcel hnať ďalej a netrpezlivo džugal doňho papuľou. Bol to geológ Alexandrov, vtedy triadvadsaťročný vedúci skupiny, ktorý sa bláznivo hnal cez tajgu s dôležitými vzorkami z novej pokusnej štôlne. Z pár slov geológ pochopil, čo sa stalo. Alexandrov sa rozumel do áut a konal bleskurýchle. Bieleho behúňa menom Vysoký Les (všetky jazdecké soby mali vlastné mená, na rozdiel od bezmenných ťažných zvierat, ktoré sa od seba ničím nelíšili) odviedol nabok a mocne ho priviazal. Vychladnutý motor ešte nezamrzol a Alexandrov nestrácal čas zohrievaním. Geológ využil svoju nevšednú silu, a len čo sa presvedčil, že prívod a zapaľovanie je v poriadku, začal zúrivo krútiť kľukou. A všetko bolo tak, ako si Vaľa predstavovala v blúznivom sne. Mohutná, plecnatá postava voľne a rýchlo otáčala kľukou, čo tak vzdorovala slabým dievčenským rukám. Motor najsamprv nereagoval ani na geológovu silu, ale potom akoby bol precitol, zakašlal raz, druhý raz, nahlas kýchol a zrazu veselo zarapotal. Motor pracoval čím ďalej tým rovnomernejšie, a kým sa hrial, geológ prinútil vyčerpanú dievčinu vypiť glg pálenky a zajesť si. Alexandrov odkrútil zátku nádrže a vypustil všetok nečistý benzín s ihličkami ľadu, čo sa nahromadili na dne, aby sa porucha nemohla opakovať. Geológ si počínal tak isto, hovoril tak veselo, že Vali pripadalo všetko, čo sa tu dialo pred polhodinou, ako zlý sen. Zohriaty motor teraz prívetivo hučal na malé obrátky, pre opravený stroj nebola už cesta k baniam taká ďaleká a spoza vrchov vychádzal vyštrbený mesiac.

Vaľa celkom pookriala, ba aj únava sa kamsi stratila pod geológovým prívetivým pohľadom. Alexandrov si utrel ruky do klkov, ktoré mu dala Vaľa, a podal dievčaťu mocnú, teplú dlaň. Vaľa ju chytila a vzrušená, nevediac, ako vyjaviť cit, čo ju zaplavil, tíško povedala:

— Nieto na svete tej veci, čo by som pre vás neurobila! Ďakujem vám, dobrý človek!

— To nič nebolo, Vaľa! A vy? Vysoký Les by ma bol rozdrúzgal a teraz by som trčal na ceste s polámanými saňami… nech neprídete do toho vy s vaším autom! — geológ sa zahľadel na dievča, také drobné a krehké popri ozrutnom vozidle, a nákazlivo sa rozosmial.

— Keď sa pohnete, nezabudnite, že kĺby sú stuhnuté, aj rýchlostná skriňa…

Vaľa videla v mesačnom svetle, ako odviazal soba, ktorý naskutku vyrazil z miesta rýchlym inochodom. Geológ sa sotva stačil usalašiť na sedlisku, už boli sane na hrebeni a stratili sa v tme.

— Šťastlivú cestu! — doľahol z tmy hlas, pevne presvedčený, že Vaľa nemôže mať pred sebou nijakú inú cestu, iba šťastlivú.

A aj na dievča prešla istota z tohto osamelého geológa, čo sa hnal na svojom vysokom sobovi, pripomínajúcom biely prízrak, ako rozprávkový hrdina cez ríšu snehu a hôr, stovky kilometrov po zamrznutej tajge. Vaľa zakričala čosi na rozlúčku a nastúpila do kabíny. Chvíľu pretáčala motorom stuhnutú prevodovú skriňu, potom opatrne zaradila rýchlosť a zvýšila obrátky. Ťažký stroj sa pomaly pohol, zo dva razy ho nadhodilo a znova poslušne bral výstup za výstupom. Pochmúrny mesiac osvetľoval stále rovnako mŕtvu tajgu, lenže teraz bolo už všetko iné. Kdesi za ňou uháňal a vzďaľoval sa prívetivý silný geológ a pred ňou sa s každým kopcom blížili bane. Ešte ani nezhasli hviezdy a Vaľa, zahalená oblakom pary, bola už v osade. A hoci pred svitaním mráz ešte pritiahol, všetko bolo na nohách. Úprimná vďaka drsných baníkov a srdečné pohostinstvo bolo jej odmenou za všetko, čo prežila…

Vaľa sa vytrhla zo spomienok. Cesta odbočila do širokej stepnej doliny a za autom sa ťahal vľavo chvost hustého prachu. Úmorne sparný deň veštil dážď a Vaľa s obavami pozrela na Alexandrova. Celkom sa už ovalil dopredu, tvár, mokrú od potu, takmer pritískal na predné sklo. Vaľa si uvedomila, že geológ sa drží na sedadle iba rukami, veď celá spodná časť tela mu visí ako mŕtve vrece.

— Nezastavím sa? — navrhla Vaľa.

— Ako chcete… Ste unavená?

— Trochu, — cigánila Vaľa.

Alexandrov si s úľavou vydýchol. Auto zastalo na suchej rozľahlej čistinke, pod klenbou tmavých cédrov. Vaľa dala zohriať vodu do čajníka a geológ sa namáhavo ťahal na barlách do hustého krovia. Jeho mizerný stav ešte zhoršovalo to, že niektoré prirodzené úkony sa stávali uňho hotovou komplikovanou operáciou a vlastná bezmocnosť ho doháňala ustavične do trýznivých rozpakov.

Vaľa ukradomky pozrela za ním a srdce jej znova stisla ľútosť. Chytro začala pripravovať občerstvenie, aby zahnala obraz predošlého Alexandrova, s ktorým mimovoľne musela porovnávať toho dnešného. Geológ sa vrátil červený od námahy a doslova sa zvalil na trávu pri ohníku. Vaľa rozprestrela pod neho kabát, pod hlavu mu podložila mäkkú kapsu a geológ po chvíli začal ožívať. Po šálke tuhého čaju si Alexandrov zapálil cigaretu.

— Predtým ste tuším nefajčili? — spýtala sa Vaľa, aby dajako preklenula nezvyklé mlčanie.

— Fajčím iba mesiac… predtým som to nepotreboval, — usmial sa nasilu Alexandrov.

— Prečo idete tak ďaleko? Sú v tom nejaké výskumy?

— Uhádli ste, Vaľa!

— Vedela som, že bez toho nevydržíte… Lenže ako to teraz bude?…

— Nuž, budem sa plaziť! — usmial sa geológ a na tvári sa mu mihla niekdajšia neochvejná istota pána tajgy.

Vali radostne poskočilo srdce. Pod neznámou maskou poznávala drahé črty starého priateľa.

— Ale veď nesmiete!

— Kto môže a kto nesmie, — pokračoval geológ predošlým tónom, — teraz závisí všetko len od vás! Dovezte ma a pomôžte mi nájsť poľovníka alebo lesníka v blízkosti Havranej jurty.

— Prečo ste si vzali do hlavy práve toto sedlo, tam vraj bývajú strašné búrky, a je práve také obdobie…

— Nejde o sedlo, — vyhol sa Alexandrov vysvetleniu, — ale na to máme ešte dosť času. O vás sme sa ešte nepozhovárali. Ako nažívate vy, Vaľa?

— Všetko je po starom, Kirill Grigorievič! Pracujem, mnoho čítam, a potom aj verejné funkcie, slovom… bezo zmeny, — odvetila Vaľa na geológovu nedopovedanú otázku.

— Škoda, že vy ste taká dobrá, Vaľa, a… taká pekná, — smutne a vážne povedal Alexandrov.

— A ja neľutujem, už som vám to raz vysvetľovala. Priatelia a druhovia, čo by mi boli vekom primeraní, sú, povedzme, dvadsiaty druhý, dvadsiaty tretí, dvadsiaty štvrtý ročník. Sú to práve tie ročníky, čo za vojny odrážali prvý strašný nápor nepriateľa. Málo ich ostalo nažive, no a nás, ich vrstovníčok, príliš veľa…

— A keby niekto starší, bolo by na tom niečo zlé?

— Starší, ako napríklad vy… — Vaľa sa zrazu zapýrila, — tí poriadni sú už dávno ženatí a za takých, čo sa len tak ponevierajú, sa nehodno vydať. Ako ináč? Povedzme, že by sa mi niekto páčil, ale mal by ženu a deti — nič by z toho nebolo. Budovať si vlastné šťastie na cudzom nešťastí — to nie je pre mňa, a najmä keď sú tam aj deti, o tom už ani nehovorím. A tak teda nám, ženám v mojom veku, ostávajú len sopľaví chlapci — bŕŕŕ! Alebo ak dáki lumpi, pijani a sukničkári. Nuž vidíte, ako to vyzerá s takým výdajom. Len by si človek zle narobil…

— Ale aj tak môžete stretnúť súceho a… neženatého, alebo aj slušného vdovca.

— Mohla by som, prirodzene, ale som nestretla. Čo sa dá robiť, osud mi ho nepriviedol do cesty, — tvár mladej ženy sprísnela, — ale očakáva ma veľká radosť. Už ledva čakám!..

— A čo také? — Alexandrov sa od zvedavosti nadvihol na lakti.

— Naša vláda urobila jedno veľmi závažné rozhodnutie: aby každý mohol nadobudnúť vzdelanie podľa vlastnej chuti a vkusu — myslím na ľudové univerzity. Je to obrovská vec a medzi ľudom je priam smäd po umení, knihách a vede. Ani nie pre povolanie, ale kvôli sebe, aby život bol zaujímavejší…

— Ech, Vaľa, vy by ste sa mali stretnúť s Fominom, to je taký starý baník, ste celkom príbuzná duša… ležal som s ním v nemocnici.

— Dúfam, že sa s tým vaším baníkom raz stretnem, ale na univerzitu by som chcela ísť hneď teraz, to je moja najväčšia starosť. Prišlo vraj toľko žiadostí, že treba otvoriť ešte desať ďalších…

— Môžem napísať list do Kyzylu, aby vám pomohli. Ak vám aj nepomôžu dostať sa na školu, aspoň poradia, kde si máte za tým chodiť, a to je už tiež niečo, najdôležitejšie je vedieť správnu adresu, kam sa obrátiť!

— Oj, Kirill Grigorievič, duša moja, napíšte! Mám všelijaké odporúčania, ale od vás to bude po vedeckej linke.

— Napíšem hneď teraz! — Geológ vytiahol z poľnej kapsy papier s obálkou a začal písať.

Vaľa s planúcimi očami sledovala vyvážené pohyby jeho ruky.

Po dlhej motanici cez klzké korene, cez namáhavý močaristý, rašelinový terén auto vyviazlo konečne z húštiny. Prestali šuchotať halúzky na karosérii, zmĺkol aj motor. V tíšine, ktorá zavládla, bolo počuť len slabé sipenie prehriateho chladiča.

Alexandrov, viac mŕtvy ako živý po tej zlej ceste, s úľavou pozeral na pásik dymu, čo stúpal z plechového komína nízkeho, dobre postaveného zrubu. Od severu obklopovali hrboľatú čistinku vysoké a rovné červené smreky — hrubé stromy, ktorým z náveternej strany chýbali konáre.

Na drevenej lavičke pred vchodom chaty sedel starší Tuvánec, ktorý zrejme už dávno vyzeral auto. Len čo GAZ-69 zastal, ponáhľal sa hosťom oproti a celá vetrom ošľahaná tvár sa mu stiahla do prívetivých usmievavých vrások.

— Dobrý mašina, kam vyšiel… hm! Ženská-šofér… dobrý! A ja pripravil čaj. — Vtom zazrel Alexandrova, ktorý ťažko vyliezal o barlách, a zdúpnel od prekvapenia.

— No, Vaľa moja drahá, ďakujem vám, až po hrob som vám vďačný! — geológov dojatý hlas nebol v súlade s jeho položartovnými slovami. — Nik okrem vás to nemohol urobiť. Teraz sa mi už plán podarí: odtiaľto je k Havranej jurte najviac desať kilometrov…

Mladá žena sa začervenala od rozpakov, jemne chytila geológa za lakeť a povedala:

— Som taká rada! Len nerozumiem, čo tu budete robiť, neviem si predstaviť, čo ste si predsavzali. Tajíte predo mnou niečo vážne… predtým ste to nerobievali! To znamená, že kamaráti buďme, ale svoje si držme?

— Dobre, Vaľa, vám to poviem… Ale nikomu ani slova!

— A geológ jej vyrozprával svoj plán, ako chce hľadať rudné ložisko na Hiundustyjn Eg.

— A čo bude s vami? Ako ste sa mohli na to odhodlať! — v tóne mladej ženy znel zjavný strach.

— Čože ja? A vaši vrstovníci, čo odpočívajú v ukrajinských stepiach a pobaltských lesoch — tí mohli, keď bolo treba?

— Nemyslím to tak. Ale ak je to ozaj také nevyhnutné, prečo ste skôr…

— Viem, čo chcete povedať! Ale verte, nebolo to osobné pohodlie. Dosť som rátal a rátal, no výsledok bol veľmi pochybný, riziko nesporne veľké, a vtedy bolo aj inej, nemenej dôležitej roboty vyše hlavy.

— Teda tak, — rozhorčila sa Vaľa. — Teraz, v takomto stave, môžete ísť aj za veľmi pochybným výsledkom. S akýmkoľvek rizikom, aj keby to bolo hneď sto proti jednej — čo ak sa náhodou podarí! Takto sa teda ceníte. A na svojich blízkych — na ženu, priateľov — na tých ste nemysleli?

— Nemyslel. Žena, priatelia — to sú priatelia geológa Alexandrova, ktorého už niet, a kto z nich má akú pamäť, to je iba otázka času.

Vaľa odskočila od geológa, akoby ju bol had uštipol.

— Teda tak! Krásne, odvďačili ste sa mi! Kto som ja? Nebojte sa, ja budem vždy len tá, aká dnes!..

— Pochopte ma správne, Vaľa. Ak vyhrám túto jedinú šancu… potom!.. Veď ja som celkom obyčajný človek, človek so slabosťami, a musím sa uzdraviť… duševne. Pozrite na mňa, nevidíte, čo som prežil?

Vaľa sa znova zapýrila, až po korienky vlasov, zrazu objala Alexandrova, zavzlykala a hanbiac sa za svoju slabosť, skočila do auta.

— Prídem… keď mi dáte vedieť… Len, len… dávajte pozor na seba, ako budete môcť… Chcem povedať, aby ste sa neodvážili náročky…

— Sľubujem vám, Vaľa!.. — odvetil geológ pevne. — Ale kde sa ženiete? Vypijeme si čaj a potom si treba odpočinúť.

— Netreba! Bojím sa, že už aj tak meškám. A… ja, ja sa rozplačem! — povedala napokon mladá žena a prižmúrila oči; na volant kvapkali slzy.

Motor zahučal a geológ sa nestačil ani pohnúť, auto sa už rozbehlo a šinulo sa kľukatou cestičkou pomedzi krovie. Alexandrov dlho hľadel za ním, započúvaný do hukotu motora, ktorý sa strácal v diaľke.

Majiteľ zrubu sa odhodlal porušiť etiketu a ozval sa prvý.

— Prečo ste sa vadili? Ako to všetko zle vypálilo — auto odísť, ty ostať… Čo budeme robiť? A ja som navaril čaj!

Geológ upokojil lesníka. Vypil zo zdvorilosti čaj, potom sa zvalil na pričňu a zaspal, akoby ho do vody hodil. Keď sa zobudil, slnko už zapadalo. Dvere na zrube boli otvorené. Z otiepky rojovníka, čo tlela na uhlí v starej mise, šírila sa ostrá vôňa, chrániaca geológa v spánku pred komármi. Hostiteľ sedel na prahu s drevenou, meďou okovanou fajkou medzi zubami a díval sa na juh. Tam sa zbiehali ťažké mraky, ktoré sa sfarbili vo svetle večerných zôr do tmavofialova. V obrovských fialových oblakoch sa zrazu zableskli kľukaté blesky. Ako spod zeme doliehalo vzdialené dunenie, také zlovestne výhražné, že sa Alexandrov zachvel. Lesníkova tvár, upretá do diaľky, ľahostajná a nehybná, vyzerala v súmraku ako z dreva. Ani len fajočka sa mu nezachvela v ruke, podopretej o koleno. Alexandrov sa priplazil k dverám. Lesník zapálil vyhasnutú fajku a pripálil aj geológovi. Obidvaja mlčky fajčili, kým sa Alexandrov naveľa odhodlal spýtať, či by mu mohol zaobstarať koňa, ktorý ho dopraví k sedlu. Tuváncove nepreniknuteľné tmavé oči sa zabodli do hosťa.

— Ja nerozumieť, kto pustil?

— Ako to myslíte? — spýtal sa geológ.

— Teba kto sem pustil? Vôbec nevieš chodiť, vôbec si nanič, aj-jaj! Načo si prišiel? Len na to, aby si tu zahynúť!

Geológ mu začal vysvetľovať cieľ svojho príchodu, ale nehovoril pravdu. Má vraj pozorovať búrku nad sedlom Havrania jurta, aby zistil, odkiaľ prichádzajú oblaky a kedy veštia nečas pre pútnikov. Nevládze sa pohybovať, ale sedieť v kolibe, dívať sa a zapisovať, to môže…

Lesník mu neskákal do reči.

— Kto teba poslal, všetko pomotal, — povedal Tuvánec, keď geológ skončil svoju bájku. — Teraz cez Hiundustyjn Eg desať rokov nechodí statok. Keď naša republika vstúpila do Sväz, vtedy s tým skončiť. Taká nebezpečná vec darmo robíš. Prečo, ktorý hlupák to vymyslieť?

Alexandrov si pomyslel, že najväčší hlupák je on sám. Oklamať syna prírody s jeho vážnym vzťahom k životu a hĺbavosťou stepného obyvateľa nebolo také jednoduché, ako si to Alexandrov spočiatku predstavoval. Zahanbil sa za svoju márnu lož a so všetkým sa zdôveril lesníkovi ako staršiemu bratovi alebo otcovi, nezatajujúc už ani svoju chorobu ani cieľ.

V hustom súmraku nemohol rozoznať Tuváncovu tvár. Lesník si dlho napchával fajočku a babral sa s navlhnutou zápalkou, potom dlhými dúškami pomaly vťahoval do seba dym. Rozžeravená fajka mu osvetľovala čelo, zachmúrené od usilovného rozmýšľania, a sklopené oči s prižmúrenými viečkami.

— Budem ti pomáhať, — povedal pokojne a Alexandrov si s úľavou vydýchol. — Ja myslieť, ty správne žiješ. Sám tebe pomohol by… ale mal som len jediný syn, aj ten umrel, zanechal ženu a dve deti. Teraz si musím rozmyslieť, nemôžem ísť do hocijaká nebezpečná vec! Ešte koľko rokov im musím pomáhať.

Alexandrov vystrel ruku a položil ju lesníkovi na kostnaté zápästie so zvráskavenou, drsnou kožou. Tuvánec pochopil toto nemé gesto vďaky a náhlivo povedal:

— Teraz pijeme čaj, potom treba spíš. Zavčas ráno pôjdem po koňa. Vecí máš málo, odvezieme naraz teba aj jedlo, kôň je mocný. Ale ty si unavený, ľahni si!

Lesník chytro zaspal, no geológ ešte dlho ležal potme a vďačne myslel na nezištnú priateľskú pomoc a úctu k citom iných. Ani Vaľa ani lesník nevyriekli prekliate slová: „Potom aby som sa za teba zodpovedal“ — slová, čo sa tak často vyskytovali v knihách, že si už myslel, akoby falošný strach pred zodpovednosťou bol takmer základným pocitom mnohých ľudí. Lenže v živote to bolo práve naopak. Nikto sa nesnažil pripísať mu svoje dohady, ani ho nepodozrieval z absurdných úmyslov len preto, aby ukázal svoju pochybnú prezieravosť. Dokonca aj Tuvánec, ktorý mal na to právo, pretože sa ho geológ pokúšal oklamať, uveril hneď pravému vysvetleniu. Alexandrov pochopil, že taktnosť ľudí, ktorí mu pomáhali, vypestovala sa v drsnom živote, kde sa každý hneď musí zodpovedať za svoje osobné omyly sám pred sebou aj pred najbližšími druhmi. Títo ľudia boli zvyknutí spoliehať sa v prvom rade na seba a hlavne dôverovať si. A geológ mal zrazu pocit, že ho nepodporujú len dvaja takíto ľudia, ale tisíce, ochotných kedykoľvek mu prísť na pomoc. Istota v nevídanú silu kolektívov, ktoré zvládnu akúkoľvek fantastickú úlohu a sú oporou našej spoločnosti, akosi posmelila Alexandrova. Nervová vyčerpanosť z posledných dvoch dní, z nadľudskej námahy bezvládneho tela a z obáv, či sa mu vydarí jeho zámer, ustúpila a rozplynula sa v zdravom spánku. Namiesto nej ho ovládol pokoj.

— Héj, he-éj! — rozliehal sa po pustej náhornej plošine Havranej jurty mocný krik.

Alexandrov spoznal gazdu, vyliezol z koliby, dokmásanej vetrom, a snažil sa odpovedať. Z prechladnutého hrdla vyrážali len sipľavé, slabé zvuky, ale sluch poľovníka ich aj tak zachytil. Čoskoro sa pred Alexandrovovou kolibou ukázal Tuvánec. Pozorne si obzrel geológa, zarasteného, začadeného, vo vlhkých a prepálených šatách, zodratých od kŕčovitého plazenia po hroblinách a rojovníku.

— Zle ti je tu, inžinier. Doniesol som jesť a tu máš môj blúza. Pozri, celkom si otrhaný. Tabak je tu… Joj, kamarát! — zvraštil tvár od neľúbosti, keď geológ priliezol k výklenku, kde mal opreté barly, zachytil sa rukami o krovie a tak sa postavil.

— To je nič, — chlapil sa Alexandrov. — Všetko je v poriadku…

Za týmito prostými slovami sa tajili dva týždne života na sedle Hiundustyjn Eg, takého zvláštneho života, že by to Alexandrov sotva vedel vyrozprávať.

Za sparných dní a dusných nocí geológ bdel a striehol, kedy sa priženie ďalší voj búrkových mračien, ktorých príchod už na diaľku veštilo ťažké vibrujúce dunenie. Vo dne sa mraky plazili ako stáda vzdušných veľrýb a vrhali na zem šedivý tieň očakávania. V noci čosi beztvárne zaclonilo hviezdy, prikrádalo sa, akoby chcelo zasadiť neočakávaný krutý úder. Všetko vôkol zatíchlo, stŕplo. Vtom sa zachvelo povetrie od strašného hromu, zachveli sa aj hory a celý svet, oslepujúce blesky boli čoraz hustejšie, až prešli v súvislé vlnivé pásy ohňa, čo pretínali nebo krížom-krážom. Občas bola búrka taká silná, že od dunenia hromu a od toho, ako sa triasla zem, Alexandrovovi oťažela hlava, hluchol a nevládal rozmýšľať. Zôkol-vôkol šľahali kolmé stĺpy bleskov a ohradzovali sedlo ako hroznú pascu. Alexandrov sa plazil ta, kde blýskavica a dunenie hromu prechádzalo v jednoliaty oheň a rev. Celým telom mu prenikalo zvláštne pichanie, do nozdier vrážala ostrá, omamná vôňa ozónu a čelo, vystavené prúdom lejaku, krehlo pod nápormi vetra. Čoskoro geológ pochopil, že jeho zdanlivo jednoduchá úloha je veľmi ťažká. Pohyboval sa príliš pomaly, čo ako sa usiloval. Barly nedržali na klzkých kameňoch a hrbolcoch, zamotávali sa do hustého krovia rojovníka, trávy a koreňov. Alexandrov sa odrážal rukami, vymršťoval svoje polomŕtve telo, len aby sa čím skôr dostal k bleskom. Príroda akoby sa bola proti nemu sprisahala: alebo bol zhluk bleskov tak ďaleko, že sa nestihol ta doplaziť, alebo blízke výboje hasli príliš rýchlo. Alexandrov si pripadal ako korytnačka, čo naháňa rýchlych vtákov. Blesky si posmešne a pokojne odleteli do diaľky práve vo chvíli, keď sa mu zdalo, že sa už-už blíži k miestu ich prízračného bláznivého tanca. Do krajnosti vyčerpaný geológ často upadal do mrákot a ležal pod prúdmi studeného búrkového dažďa, kým ho ostrý vietor nevzkriesil. Alexandrov sa dotiahol ku svojej kolibe, rozložil čmudiaci oheň a ako-tak sa usušil. Vzdor mračnám komárov sa ponáral do blúznivého spánku, až kým zemou neotriaslo dunenie, veštiace príchod ďalších chmár. Elán geológa neopúšťal, ale zachraňovalo ho azda iba elektrinou nasýtené horské ovzdušie, inak by bol musel zahynúť od zimy, vlhkosti, presilenia a podvýživy. Tri-štyri razy udrel blesk tak blízko, že Alexandrov na chvíľu úplne oslepol a ohluchol. Prestal vnímať okolité burácanie hromu a oslepujúci oheň. Vtedy geológ nemohol sledovať, kde najviacej bijú blesky a poznačiť miesto kolíkmi, ktoré nosil stále zavesené na krku. Dozrievala tragédia, veštiaca neplodný koniec jeho úsilia. Blízke blesky mu nedali možnosť pozorovať, no na druhej strane boli jedinou nádejou, ako odhadnúť miesta, kde sú ložiská rudy.

Nadišli jasné, slnečné dni. Alexandrov si oddýchol od strašného napätia a premohol podivnú hypnózu horskej búrky. Mohol pouvažovať nad výsledkami svojho dvojtýždňového pobytu medzi bleskami. Geológ sa presvedčil, že pod bahnistými kopčekmi Havranej jurty sú náleziská kovových rúd. Nebolo takmer pochybností, že náhornú plošinu, tiahnucu sa ako vypuklá kupola ďaleko na západ smerom k širokej vrstve metamorfovaných bridlíc, tvoriacich chrbát, pretína v hĺbke mnoho rudných žíl. Tanec bleskov, ktoré sa metali na miestach hodne vzdialených od seba a navonok celkom nerozlíšiteľných, svedčil o veľkej rozšírenosti rudných ložísk. Možno, že hlavné ložisko spočíva práve pod bridlicami ako v kedysi slávnom najbohatšom nálezišti olova Brooken Hill v Austrálii. Alexandrov mal už zakreslené, kde bijú na priesmyku najčastejšie blesky. Postupne, zo dňa na deň, z noci na noc, nahmatával miesto, kde bývajú blesky najintenzívnejšie. Tam sa dali predpokladať rudné žily najplytšie pod zemou. Geológ si stále prenášal kolibu a s každou búrkou bol bližšie k centru bleskov. Lenže dni utekali a obdobie búrok sa mohlo znenazdajky skončiť. Alexandrov žil vo vzrastajúcom nervovom napätí. Už štvrtý deň nebola poriadna búrka a drobný dážď, čo mrholil, iba zvyšoval jeho obavy, že bude už po období búrok. V takomto stave našiel lesník Alexandrovovu novú kolibu, dva kilometre na západ od predošlej.

— Všetko je v poriadku, — opakoval geológ, vyhýbajúc sa lesníkovmu vyčítavému pohľadu, — teraz to bude už čoskoro!

— Prečo čoskoro? — ožil Tuvánec. — Našiel si niečo?

— Nie, nenašiel, vravím, že sa čoskoro skončia búrky.

— Ach tak! — sklamane zatiahol lesník. — Čoskoro, týždeň myslím.

— Nuž teda o týždeň príď po mňa. Dovtedy budem ešte pozorovať.

— Hm, hm, — krútil hlavou Tuvánec a tuho bafkal z fajky, ale nič nenamietal.

Napili sa čaju s medovými plackami, ktoré doniesol lesník z dediny do daru. Potom sa Tuvánec vyteperil na koňa a Alexandrov znova osamel so šumom vetra na pustom sedle, s neprestajnými bolesťami v drieku a s obvyklými neveselými myšlienkami.

Uplynuli ešte dva dni, slnečné, suché a veterné.

Alexandrov smutne vylihúval v kolibe, poddával sa ubíjajúcej únave, ktorá ho neopúšťala odvtedy, ako odišiel Tuvánec. Bolesti v zlomenom chrbte mu nedali spať, nespavosť ešte vybičovala strašné nervové napätie. Alexandrov mal pocit, že keby sa len na chvíľočku opustil, depresia nad ním zvíťazí. Začal by kričať, revať a váľať sa po zemi, hrýzol a driapal by zem, podľahol by temnej zúrivosti a nezmyselnému odporu voči sebe aj voči celému svetu, nevydržal by zúfalú beznádej. Geológ sa zaťal zubami do kopčeka pod hlavou, aby potlačil hroznú túžbu, čo sa mu vzmáhala v duši, a ostal nehybne ležať, nevšímajúc si komáre a mušky, čo mu zalepovali oči. Alexandrov nevedel, koľko času uplynulo, kým začul známe vzdialené dunenie. Osud sa nad ním ešte trošku zmiloval. Tak ako kôrka, hodená umierajúcemu od hladu, čo iba oddiali smrť a tým predĺži márne muky. Blížiaca sa búrka iba na chvíľu odoženie jeho clivotu. Ešte dve-tri hodiny bude žiť plne a radostne, zapálený snahami vášnivého bádateľa, v napätí hľadania, tohto mocného, hlbokého a odvekého pudu, ktorý vždy žije v ľudskej duši.

Alexandrov vyliezol z koliby. Tmavá šedivá clona zastrela východnú polovicu neba a zahasila ranné zore. Ich farby zbledli, zavýjajúci vietor preletel po náhornej plošine a zrazu stíchol. Nehybná noc bola mĺkva, dunenie hromu v diaľke prestalo. Železné nebo sa ťažko ovalilo na liatinové horské chrbty, zbiehajúce sa k sedlu. Geológ sa až zachvel, tak doľahla naňho tiesnivá tíšina. So stratenou nádejou na búrku, na to, že ešte na chvíľu sa môže odpútať od svojich múk, zazdal sa mu ďalší život márnym a neznesiteľným. Zvrtol sa a chcel sa odplaziť do svojho šedivého brloha ako umierajúce zviera, ktorému sa protiví volanie života a šíry voľný priestor. Ohromujúci záblesk a ohlušujúci rachot, čo zadunel vzápätí za ním, popchli Alexandrova ako smrteľné nebezpečenstvo úplne vysileného koňa. Alexandrov sa vrhol oproti zelenkavým oslepujúcim stĺpom, ktoré šľahali práve tam, kde ich očakával. Alebo bola búrka mimoriadne prudká, alebo sa dostal priamo do jej ohniska. Nepretržitý rachot priam tískal Alexandrova k zemi. Tuho prižmuroval oči, aby neoslepol od burácajúcich svetiel elektrického výboja, čo pred ním tancovali, hadili sa ako obrovské biče a šibali na všetky strany, až sa triasla obloha aj hory. Všetko sa vari krčilo hrôzou pred silou týchto mnohokilometrových elektrických iskier.

Geológ sa plazil, ako len vládal, aj pod prúdmi studeného dažďa ho zalieval pot. Povetrie sa otriasalo od hromového rachotu a Alexandrov ohluchol, vnímajúc burácanie hromu len podľa záchvevov tela. V očiach za pevne stisnutými viečkami sa mu marila a zvíjala svetelná clona. Potriasol hlavou, otvoril oči, ale clona sa nerozchádzala a geológ stratil orientáciu. To je koniec. Ako môže teraz dosiahnuť svoj cieľ? Cítil sa ako ukrivdené decko, srdcervúco zareptal proti nemilosrdnému, nespravodlivému osudu, ktorý ho len bije a bije. Zavzlykal, ťažká hlava mu klesla na mokrú zem a rozpálené čelo pritisol do hlinačky. Dotyk zeme ho vyliečil, mihotavá clona sa mu znenazdajky rozišla pred očami. Geológ zdvihol hlavu a zazrel celkom blízko celé priehrštie zelených bleskov, bijúcich do malého kopčeka, ktorý sa dal rozoznať podľa tenkých konárov vyschnutého červeného smreka. Tam! Alexandrov lapal ústami vzduch pomiešaný s vodou, ktorá voňala ozónom. Vymršťoval svoje do zlosti ťažké telo, stenajúc a dychčiac od únavy, zachytával sa hrbčekov, prútia a krovia do krvi rozodranými rukami. Hromový a neznesiteľný záblesk odhodil Alexandrova od vytúženého cieľa, ale nespôsobil mu citeľné poranenie. A nech, čoho sa on má báť? Pred geológom vyrastal jeden múr ohňa za druhým, zem sa v jednom kuse triasla, noc sa chvela medzi pekelnými zábleskami a občasnými chvíľkami hlbokej čierňavy. Ale Alexandrov predsa dosiahol ten nešťastný kopček, roztrhol šnúrku na kolíkoch a hlboko zapichol jeden do mokrej, zvláštne teplej zeme. Miatlo sa mu vedomie. Myseľ pracovala spomalene, ale aj tak si geológ stačil uvedomiť, akú chybu urobil. Kde má zápisník pre prípad, že neprežije túto rannú búrku? A keď si siahol stuhnutými prstami pod blúzu, vtedy sa to stalo… Celým telom až po končeky prstov mu prebehol desivý pocit. Pálčivý, trhajúci a zároveň ohlušujúci smrteľným pokojom. Nevidel a nepočul nič, len sa mu celé telo vystrelo v prudkom kŕči, keď desaťkilometrový blesk udrel do pôdy vedľa neho, alebo možno priamo do neho. Geológ ostal nehybne ležať dolu tvárou, stískajúc obidvoma rukami osudný kolík…

Ale blesk aj teraz, ako nespočetnekrát, ušetril Alexandrova. Geológ sa prebral pod teplým vysokohorským slncom. Vietor mu vysušil šaty na chrbte a dovieval sviežu vôňu mongolskej stepnej paliny. Pod belasým nebom sa rozprestierala zohriata náhorná plošina. Bolo na neuverenie, že prednedávnom, pred niekoľkými hodinami tu vystrájali a besneli planúce a rachotiace vesmírne sily. No kolík tu trčal, zapichnutý šikmo a nemotorne, geológovi celkom pod nosom. Alexandrov sa pohol, nadvihol sa a poobzeral sa vôkol. Naľavo, ani nie na kilometer, zazrel svoju kolibku. Kto by uveril tomu, čo sa stalo, kto by si vedel predstaviť, aká dlhočizná bola cesta, čo ho sem doviedla v búrkovej mrákave?

Prekvapila ho tupá bolesť v ľavom kolene. Geológ pozrel dolu a zatajil sa mu dych. Keď sa nadvihoval, urobil to isté, čo každý normálny človek, čo však nemohla urobiť ochromená kalika! Zohol nohu pod seba a oprel sa kolenom o zem. Ostrý kamienok pod kolenom ho presvedčil, že noha cíti. Alexandrovovi zrazu tak vyschlo v hrdle, že ledva vytlačil zo seba akýsi nezreteľný chrapot, a pokúsil sa znova pohýbať nohami. Ožili, hýbali sa! Náramne slabé, so svalmi ochabnutými ako handra — ale predsa žili! Alexandrov sa bál tomu uveriť. Uplynulo viac než štvrť hodiny, kým sa odvážil na ďalší pokus, znova pohýbal nohami a znova sa mu to podarilo! Zahmlená myšlienka vštepila geológovi do duše plachú istotu. Či to bol ten vražedný blesk, či časté bleskové výboje alebo strašné nervové vypätie vykonalo svoje dielo — dosť na tom, že poškodené nervy ožili. Alexandrov sa pokúsil odrazu vstať, ale nevládal a ťažko sa zvalil nabok. Na chvíľočku sa mu podarilo udržať na kolenách… udržať sa na kolenách… Tu sa mu myšlienky zasekli a prerývaný vzlykot sa rozľahol po pustej náhornej plošine. Vlastne, bola ozaj pustá?… Nie, tam v diaľke vidieť jazdca, to sa blíži lesník. Prečo o tri dni skôr? Ako sa to dozvedel?…

— Ráno bol taký búrka… pomyslel som si, treba ísť teba pozrieť. Žiješ, inžinier, chvalabohu…

— Žijem, žijem! — vykríkol Alexandrov tak, že Tuváncovi prebehol mráz po chrbte.

— Si hádam chorý? Zberaj sa, zaveziem ťa náš osada!

— Zavez, len ťa ešte najprv o jedno prosím: kop trochu tu, — geológ ukázal na kolík.

— Našiel si? — usmial sa šťastne lesník.

— Našiel! — s neohrozenou istotou odvetil geológ a Tuvánec šiel do koliby po lopatu.

Alexandrov, opierajúc sa o palicu, dokrivkal sa k stolu a vybral z plecniaka ťažký lesklý kúsok rudy.

— Zo žily nového náleziska „Havrania jurta“, — povedal slávnostne riaditeľovi správy. — Oddá sa urobiť tam dôkladný prieskum.