Hadie srdce

V. Žuravľovová BELASÁ PLANÉTA

Pokladali nás za mŕtvych. Pred rokom, keď ešte fungoval prijímací blok našej vysielačky, počul som to na vlastné uši. Zo Zeme vysielali, že medziplanetárna loď Strela narazila na silný prúd meteorov a podľa všetkého stroskotala. Povedali o nás mnoho pekných slov, no sotva sme si ich zaslúžili, pretože, ako správne poznamenal inžinier Šatov, správy o našej záhube boli hodne zveličené.

Ostatne, sám Šatov vynaložil všetko úsilie, aby tieto správy zveličené neboli. A nemohol za to, že Strela — doráňaná, stratiac spojenie so Zemou a takmer aj smer — predsa len vyviazla.

Téma Šatovovej vedeckej práce znela na prvý pohľad celkom nevinne, ba až akademicky: „Voľba niektorých koeficientov pri projektovaní medziplanetárnych letúnov“. Prakticky to však znamenalo toto: Strela odletela na dva roky, aby takrečeno na vlastnej koži vyskúšala, čo vydrží medziplanetárny letún. Bol to, prirodzene, skúšobný let. Ale aký! Šatov vyhľadával nebezpečenstvá, a musím povedať, že v tom smere mal neobyčajné šťastie.

Čoskoro po odlete sme sa dostali do dažďa mikrometeorov. Za dvadsať minút stratila Strela plynové kormidlá, skleník, anténu pozorovacej obrazovky a obidve rozhlasové antény. Týždeň sme plátali diery. Ale Šatov bol spokojný. Víťazoslávne vyhlásil, že koeficient pevnosti vonkajšieho obalu možno pokojne znížiť o dvadsaťpäť stotín.

O pol druha mesiaca sa Strela priblížila k obežnej dráhe Merkúru a preletela mimoriadne silným prúdom gama lúčov. Na Slnku práve vypukol obrovský výbuch a intenzita gama lúčov desať ráz prevyšovala dávku prípustnú pre človeka. Vyčerpaní zrýchleným letom čupeli sme dva dni a dve noci v riadiacom centre, ktoré bolo chránené olovenými stenami. Šatov si zapisoval do denníka údaje radiačného meracieho prístroja a vyhlásil, že pri navrhovaní stien neprípustne predimenzovali koeficient bezpečnosti a že ho treba znížiť približne o tri desatiny.

Potom (prechádzali sme v blízkosti pásma asteroidov) zasypal Strelu hotový dážď meteorov. Na šťastie rýchlosť meteorov nebola veľká. Ale zo pol tucta týchto milých darov nebies (veľkých ako žabice) pokrivilo dýzy posunovacích motorov, rozdrvilo na márne kúsky jeden z palivových blokov a zničilo zásobáreň potravín. Keď si Šatov poprezeral diery, povedal, že koeficient pevnosti u vnútorného obalu možno znížiť prinajmenšom o pätnásť stotín.

O dva dni sa Strela zrazila s prachovým útvarom — so sypkým mračnom kozmického prachu, ktoré sa hnalo rýchlosťou šesťdesiat kilometrov za sekundu. Vonkajší ochranný obal letúna sa premenil na najjemnejšie sito a vnútorný obal bol taký rozžeravený, že sme sa už neodvážili otvoriť dvere: sotva by sa nám bolo podarilo pevne ich zavrieť. Chladiace zariadenie pracovalo naplno, ale vnútorná teplota aj tak vystúpila na šesťdesiat stupňov. Šatov, spotený a zadychčaný od horúčosti, vyhlásil, že koeficient pevnosti u vnútorného obalu možno znížiť vari nie o pätnásť, ale o dvadsaťpäť stotín.

Musím povedať, že u Šatova príroda teda ozaj nebola skúpa na nijaké koeficienty. Zásoby jeho životnej energie boli nevyčerpateľné. Vysoký, zavalitý, zapratal skoro celú malú spoločenskú miestnosť letúna. Hlas mu burácal, ani čo by sa na Strelu oborili všetky meteory vesmíru. Kovom pretkávaná kombinéza, ktorá vytvárala v magnetickom poli umelú príťažlivosť, nebola vyrátaná na Šatovove prudké pohyby. Preto som okrem bežných povinností navigátora mal aj slušnú lekársku prax: Šatov chodil ustavične s odreninami a podliatinami.

Za pol druha roka sme sa spriatelili. Napokon, nemali sme na výber: my dvaja sme tvorili celú posádku malej medziplanetárnej lode, stratenej vo vesmíre. Celkom objektívne môžem povedať, že Šatov mal len jediný nedostatok — veľmi rád citoval Omara Chajjáma. Samozrejme, nemám nič proti poézii. Ale pol druha roka počúvať len Omara Chajjáma — no uznajte, to nie je žart. Tým skôr, že Šatov necitoval tadžického básnika práve najpríhodnejšie. Pamätám sa, keď sa Strela dostala do dažďa mikrometeorov, Šatov hromovým hlasom prekričal hvižďanie stroja, vibrujúceho pod nárazmi meteorov, a deklamoval:

Nie veľmi potešujúce slová. Okrem toho so Šatovovým sluchom to bolo kadejaké, a preto Chajjámove melancholické verše spieval na nápev športového pochodu… Vôbec, zdalo sa, že nieto tej sily, čo by vedela Šatovovi pokaziť náladu. A len keď sme prišli o zásobáreň s potravinami, Šatov na pár dní trochu osmutnel. Od tých čias sme sa živili chlorellou. Táto búrlivo rastúca vodná riasa nám dávala kyslík a nadbytok slúžil ako potrava. Štyrikrát denne sme jedávali tú prekliatu chlorellu: vyprážanú, varenú, pečenú, marínovanú, s cukrom, so soľou…

Chlorella bola hotová otrava. Ale Šatov si na ňu veľmi chytro zvykol. A medzitým čo zapíjal fašírku (vyprážanú chlorellu s prídavkom chlorelly marínovanej) vitamínovým nápojom (trojpercentný lieh s vymáčanou chlorellou), veselo recitoval Omara Chajjáma:

Osemnásť mesiacov dvaja! Bol to môj prvý dlhý let. A veľmi chytro som prišiel na to, prečo za najzávažnejšiu vlastnosť v charaktere astronauta pokladajú vyrovnanosť.

Stačí len oči zažmúriť — a už vidím spoločenskú miestnosť Strely, vidím všetko do najmenších podrobností: oválny stolík z umelej látky s fantastickými žltými škvrnami, ktoré vystúpili od účinkov gama lúčov; na klenutých stienkach s mäkkými tapetami reprodukcie Levitana a Polenova. Vstavaná skrinka s tridsiatimi dvoma zväzkami kníh; televízna obrazovka, zastretá fialovou záclonkou; dve skladacie sieťované kreslá (na zadných operadlách po dvadsaťštyri štvorcov); tri matné tienidlá, z ktorých prostredné Šatov náhodou rozbil…

Rolety na oblokoch sme vyťahovali zriedka. Pohľad na nekonečné čierne nebo s nespočetnými meravými hviezdami vyvoláva prvý mesiac nadšenie, na druhý zádumčivosť a záhadný smútok a potom trudné, ubíjajúce pocity. Raz (bolo to tuším na šiesty mesiac letu) zahľadel sa Šatov do bezodnej priepasti za oknom a zarecitoval azda najchmúrnejšie Chajjámovo štvorveršie:

Od tých čias sme odtiahli rolety, len keď to bolo najnutnejšie.

Za pol druha roka sme čertovsky ustali. Nehovorím o fyzickej únave. Poruchy a horúčkovité opravovanie poškodeného letúna boli napokon len epizódy v slede veľmi napätých všedných dní. Stiesnený priestor, prudké zmeny teploty, dvanásťhodinové služby bez prestávky, chlorella — to všetko, samozrejme, nebola rekreácia. No najstrašnejší, najstrašnejší v pravom slova zmysle, bol stály pocit valiaceho sa nebezpečenstva. Tento pocit poznajú všetci astronauti. Ale my sme ho prežívali o to citeľnejšie, že gama lúče načisto pokazili vysielačku a televízor. Skoro rok sme nemali spojenie so Zemou. Možno tu hrala úlohu aj okolnosť, že na Zemi nás pokladali za mŕtvych. No či už tak alebo onak, stále sme čakali čosi neznáme, neodvratné. Pracovali sme, zhovárali sme sa, hrali šach, no len čo ostal každý sám, už aj tu bol pocit blížiaceho sa nebezpečenstva. Najčastejšie hmlistý, neurčitý, ale zavše vyšľahol tak prenikavo, že sa zdalo, akoby sa už-už, každú chvíľu malo stať čosi nenapraviteľné…

Poznám hypotézy astromedicíny vysvetľujúce tento zjav. Ale verte, teoretické úvahy v praxi málo pomôžu. Keď dieťa samo vstúpi do tmavej izby, vie, že sa nemá čoho báť, a predsa sa bojí. Keď sami riadite medziplanetárnu loď a cez úzke pozorovacie otvory riadiaceho centra vidíte nad tmavou priepasťou neba záplavu nehybných, bledých, nemíňajúcich, a preto akýchsi mŕtvych hviezd, veľmi dobre viete, že sa nemáte čoho báť, a predsa pociťujete — nie, nie je to ani strach, ale akýsi nejasný pocit veľmi blízkeho, nevyhnutného nebezpečenstva.

Jednotvárne svieti zelenkavá obrazovka meteorového zameriavača, mlčia prístroje, ticho bzučí prívod kyvadlového kompasu, rytmicky cvaká chronometer… Všetko je zvyčajne pokojné. Ale tiesnivý pocit hroziaceho nebezpečenstva vás núti znova a znova kontrolovať prístroje a čumieť cez úzke čierne pozorovacie otvory, až vás oči bolia.

A potom sa skončí služba a kdesi za chrbtom sa ozve Šatovovo pokašlávanie a veselý hlas:

— Tak čo, kolega, nenadišiel ešte súdny deň?

Posledné dva mesiace nás prenasledovala smola. Zatúlaný meteor rozbil slnečnú batériu — od tých čias sme žili v pološere. Navigačné prístroje do zúfania hnevali. Niekoľko ráz denne poplašne zavýjala siréna barografu, že niekde uniká vzduch. Nečudo. Strela vydržala aj tak omnoho viac, ako predpokladali jej konštruktéri.

Boli by sme sa udržali ešte niekoľko mesiacov. Ale stala sa nenapraviteľná vec. V troch vykurovacích blokoch začala stúpať teplota. Zriedený atomárny vodík sa rýchlo zohrieval. To znamenalo, že atómy vodíka sa spájajú do molekúl a vyvíjajú tepelnú energiu. Reakcia sa zrýchľovala, menila sa na reťazovú. Šatov skúmal škálu vykurovacieho teplomera a deklamoval:

A pochmúrne doložil:

— Ba veru sú. S veľmi prozaickým názvom: exotermická rekombinácia atomárneho vodíka.

Vyskúšali sme všetko: intenzívne ochladzovanie, posilnenie stabilizátorov, ožarovanie ultrazvukom. Ale teplota paliva sa zvyšovala. Hrozil výbuch. Tu sa Šatov rozhodol pre jedinú možnosť. Zapojili sme palivové čerpadlá a vyprázdnili tri bloky z piatich, ktoré ešte ostávali. Bol najvyšší čas. Za Strelou vzbĺkol obrovský pás plynu, v ktorom fantasticky svetielkovali smaragdovo-oranžové nitky.

Na návrat na Zem nebolo ani pomyslenia. Po dlhých hodinách diskusie, keď sme načisto uštvali počítacie prístroje, našli sme najvýhodnejšiu dráhu vedúcu k Marsu, ktorý bol najbližšou planétou.

— Mars, to sú ľudia, to je normálna príťažlivosť, to je hudba, to je ozajstná zemská fašírka a ozajstné zemské pivo, — vravel Šatov a zodvihol fľašku s chlorellovým nápojom. „Na počesť Marsu pohárik, červený náš tulipán…“ Tak, či aspoň približne tak to povedal starý Omar…

Raz v noci ma Šatov zobudil (zachovávali sme tradíciu a rátali sme podľa moskovského času).

— Navigátor, chytro si oblečte kombinézu. Voľačo vám ukážem.

Šatov hovoril ticho, skoro šepkal. Okamžite sa ma zmocnil znepokojujúci pocit blízkeho nebezpečenstva.

Prešli sme do riadiaceho centra. Šatov zapol pneumatickú spúšť a kovové rolety na spodnom obloku sa pomaly začali rozťahovať.

Tento oblok bol zastretý skoro od samého štartu. Pohľad na hviezdnu priepasť pod nohami nie je najpríjemnejší. Človek si naň nemôže zvyknúť.

Roleta sa pomaly roztiahla. V obloku sa zjavilo čierne nebo a veľký kosák Marsu. Ale na tomto kosáku nebolo nič: ani obvyklá sieť kanálov, ani tmavomodré „moria“ — nížiny, porastené marťanským krovím-aresitou, ani žltočervené púšte. Ozrutný Mars, zaberajúci skoro štvrtinu výhľadu, bol zahalený hustou belasou hmlou.

— No, navigátor, čo poviete? — spýtal sa tlmene Šatov. — Nezdá sa vám, že sme objavili novú planétu?

Snažil som sa nájsť reálne vysvetlenie. Závada v optickom systéme oblôčika? Ale hviezdy bolo vidieť veľmi jasne. Pieskové víchrice na Marse? Ale tie nikdy nezachvátia celú planétu, od jedného pólu po druhý. Nejaký elektrický zjav v atmosfére Marsu, napríklad polárna žiara? Ale tá zasa nemôže byť taká intenzívna.

Ani jeden z mojich dohadov neobstál. Šatov ironicky deklamoval Omara Chajjáma:

Neskôr som si často spomenul na toto štvorveršie. Bolo prorocké. Ale kto mohol vedieť, že najťažšiu skúšku máme ešte len pred sebou?

Naklonení k obloku dlho sme hľadeli na záhadný modravý kosák.

Strela sa blížila k Marsu zo zatemnenej strany. Ďalšie tri dni sme Mars už nemohli pozorovať. Ale od chvíle, ako sme zazreli úzky modravý kosák, neopustil nás už zvieravý pocit blízkeho a neodvratného nebezpečenstva. Zrejme sa prejavovalo obrovské nervové vypätie osemnásťmesačného letu. Boli sme podráždení, nezhovorčiví. Keď som mal službu v riadiacom centre, pozatváral som pozorovacie otvory: pohľad na čierne nebo s nemihajúcimi, akoby nakreslenými hviezdami vyvolával vo mne trýznivú clivotu.

Posledné dni pred pristátím sme skoro nespali. Podráždenosť zrazu vystriedala najvyššia ohľaduplnosť. Živo sme debatovali, pomáhali sme si pri balení osobných vecí, spolu sme pripravovali rozlúčkovú hostinu (dusená chlorella so šalátom z čerstvej chlorelly).

Dve hodiny pred pristátím vydal Šatov rozkaz: „K pultu!“ Prešli sme do riadiaceho centra. Ťažká záklopka na vchode sa hlučne zaplesla. Strela sa zatriasla od bláznivej pulzácie brzdiacich motorov.

Kto z astronautov by nepoznal tento šialený rev bŕzd! Veľmi blízky a stále mohutnejúci zúrivo preniká celou palubou, prediera sa cez ťažké steny riadiaceho centra, až sa horúčkovité roztancujú ručičky prístrojov a kormidlo začne vibrovať. Ale tento hrubý rev znie ako najkrajšia hudba. Je to, akoby letún ožil a nadšene pozdravoval zem. „Koniec cesty! Koniec cesty!“ revú motory o pretrhnutie. „Koniec cesty!..“

Šatov majstrovsky viedol Strelu. Videl som, že mu je ťažko, plynové kormidlá nechceli poslúchať; dýzy, pokrivené meteormi, otáčali Strelu okolo pozdĺžnej osi; radar nefungoval. A Šatov predsa prinútil stroj plachtiť.

Strávil som so Šatovom pol druha roka, poznal som ho už (aspoň tak sa mi zdalo) do kosti. Ale priznám sa, prvý raz som videl svojho priateľa takéhoto. Akcelerometer ukazoval dvojnásobné preťaženie, tlak ma hlboko vtisol do kresla, ale Šatov sedel voľne a nenútene. Na tvári mu žiaril šibalský úsmev, oči svietili. V pohyboch rúk, vypočítaných a presných, bola zároveň aj akási inšpirácia. Áno, inšpirácia — to je ten správny výraz. Šatov akýmsi šiestym zmyslom vždy vytušil, čo treba robiť, bez toho, že by pozrel na prístroje.

Strelu kolísalo. Nevedel som pochopiť, prečo. Zdalo sa, že letún narazil na silný prúd stúpajúceho vzduchu.

Zrazu zadrnčal dozimeter. Obzriem sa — rúčka prístroja prekročila červenú čiaru. Zvonku, za olovenými stenami riadiaceho centra, dosahovalo žiarenie hranicu nebezpečnú pre človeka. Ale kde sa toto žiarenie vzalo?

— Kolega! — prekričal Šatovov hlas hromové dunenie motorov. — Kolega, zapnite pristávací radar.

Zažiaril žltkastý štvorec vypuklej obrazovky. Presne naprostred obrazovky jasne planul červený ovál.

Šatov pozrel na mňa. V očiach som mu vyčítal prekvapenie. Na povrchu Marsu, šesťdesiat kilometrov pod nami, búrilo obrovské ohnivé jazero. Výbuch? Požiar?

Skoro mechanicky som zapol ionizačný zameriavač. Na obrazovke vznikla čierna niť. Zachvela sa a zmizla, pretnúc napoly červený ovál. Ohnivé jazero vyžarovalo obrovskú radiáciu!

Strela sa zatriasla. Červená škvrna sa rýchlo ťahala ku kraju obrazovky. Šatov viedol medziplanetárnu loď na východ. Napísal som na lístok: „Jadrový výbuch? Jadrová katastrofa?“ a podal som ho Šatovovi. Pozrel na mňa a mlčky pokrčil plecami. Potom ukázal očami na škálu vonkajšieho termografu. Teplota za stenami našej lode vystúpila na sedemdesiat stupňov!

Vedel som, že ľudia starostlivo prebádali Mars. Vedel som, že nesčíselné expedície za tri desaťročia preskúmali každý kúsok tejto planéty. A predsa prvá domnienka, čo vo mne skrsla, bola celkom fantastická. Pomyslel som si (môžete sa smiať, ale je to tak), že pod nami zúri vojna medzi pozemšťanmi a Marťanmi. Opakujem, vedel som, že nijakí Marťania nejestvujú. Ale predsa to bola moja prvá myšlienka.

A Strela sa spúšťala. Šatov urobil zázrak: dokaličený letún prekonal nevyspytateľné vzdušné víry a takmer sa pritom neodchýlil od určeného smeru. Na obrazovke pristávacieho radaru sa mihli čierne škvrny. „Kde sme?“ spýtal sa Šatov pohľadom. „Nad Morom času,“ zakričal som. Uspokojene prikývol.

Lepšie miesto na pristátie bolo ťažko nájsť. More času — šíra, hrboľatá nížina, zarastená aresitovým krovím — bolo v blízkosti raketovej základne.

Čierne škvrny na obrazovke radaru sa hnali závratnou rýchlosťou. Strela letela tesne nad povrchom Marsu. Vypol som radar.

Nepamätám sa, koľko času uplynulo. Zrejme nie veľa, zo päť minút. Rev motorov bol neznesiteľný (Šatov zapojil pristávacie rakety). Strela sa mäkko spustila na plynový vankúš. Náraz bol sotva citeľný. A naskutku zavládla tíšina. Ohlušujúca tíšina, od ktorej cvendží v ušiach a každý šramot znie ako rachot.

A potom som pocítil príťažlivosť. Nie umelú, vytvorenú kovom pretkávaným oblekom v magnetickom poli, nie tlak od zrýchlenia, ale celkom riadnu príťažlivosť — ako by povedal Šatov, skutočnú zemskú príťažlivosť.

— Nebolo to najhoršie, čo? — spýtal sa Šatov.

— Príma! — odvetil som.

A zasmiali sme sa.

Šatov otočil rukoviatku pneumatického potrubia. Ozvalo sa sipenie, dvere do spoločenskej miestnosti sa otvorili. Ale sipenie neprestávalo. Pravda, dajako sa zmenilo, teraz bolo nárazové, hvízdavé.

— To je zvonku, — začudovane povedal Šatov. — Zdá sa, že Mars nás víta veterným počasím.

Prešli sme do spoločenskej miestnosti. Tu bolo celkom zreteľne počuť hvízdanie vetra. Ba dokonca som si všimol, že letún sa občas zachveje a zatrasie.

— No, kapitán, — spýtal som sa Šatova, — čo by pri tejto príležitosti povedal starý Omar?

Šatov odvetil bez úsmevu:

— Starý Omar v analogickom prípade povedal: „V ženách a v živote niet stálosti.“ Pokiaľ ide o ženy…

Šatova prerušil hromový rachot.

— Piesková víchrica?

Šatov pokrútil hlavou.

— Čoby, navigátor. Celkom riadny ľadovec.

Myslel som si, že žartuje.

— Samozrejme, dopravený zo Zeme?

— A teraz prší, — konštatoval Šatov pokojne.

Po kovovom obale Strely bubnoval dážď, mýlka bola vylúčená.

— Navigátor, budem sa na vás sťažovať, — Šatov hovoril skoro vážne. — Doviedli ste Strelu na nejakú inú planétu. Podľa sily príťažlivosti je to Mars. Pripúšťam. Ale vietor, ľadovec, dážď…

Dážď skoro v okamihu prestal. Zato vietor zavyl teraz s novou silou — prenikavo, dotieravo.

— Čo môžete povedať na svoje ospravedlnenie?

Nič som nemohol povedať. Nič som nechápal.

— Pripusťme, že niekde nablízku nastal výbuch, — uvažoval nahlas Šatov, načúvajúc zavýjaniu vetra. — Ale odkiaľ ten ľadovec? A odkiaľ taký silný vietor?… Aha, zase prší, počujete, navigátor? Povedzme, že je to obyčajný uragán. Ale dážď, dážď! Prečo je na Marse taký lejak?… Je to smutné, navigátor, ale nedá sa nič robiť, musíme obliecť skafandre a vyjsť von. Skafandrové vysielačky sú dobré, pokúsime sa nadviazať spojenie a…

Prudký náraz nás skoro zrazil z nôh.

— Ach, doparoma! — Šatov prešiel do riadiaceho centra, pridŕžajúc sa rukami stien. Zo dverí sa ozval tlmený hlas. — Podľa ortuťového barometra je tlak štyristo milimetrov. Táto milá planéta má solídnu atmosféru. Tak… Ďalšia záhada. Sila prírodného žiarenia je štyri razy nižšia ako marťanská… Navigátor, vy ste pristáli so Strelou na nejakej náhornej plošine Zeme. Alebo ste objavili novú planétu. To sa nepatrí.

Šatov zo zvyku žartoval. Ale obidvaja sme mali neveselú náladu. Keď sme si obliekali skafandre, Šatov spomenul starého Omara a zháčil sa v pol slove.

— Ech, keby sme len čím skôr zistili, čo je vo veci! — povedal proste. Prvý raz za pol druha roka mu v hlase znela únava.

Otočil rukoviatku pneumatického prívodu na maximum. Tlak vzduchu doslova vytrhol rozžeravený otvor. Do výstupovej kabíny vtrhol vietor.

Zapli sme reflektory. Tmu preťali dva úzke snopy svetla. Vonku sa dialo čosi nepredstaviteľné. Ostrý, prudký vietor preháňal tesne ponad zem zdrapy strapatých oblakov. Každú chvíľu sa spustil dažďa okamžite prestal. Kdesi v tmavej diaľke sa blýskalo.

— Viete, kormidelník, čo povedal v obdobnom prípade starý Omar? — začul som v rádiotelefóne Šatovov nezvyklé tichý hlas. — „Pozor, pútnik. Nespoľahlivá je diaľka, z mrakov šľahá ohnivá oceľ.“

Mohutný Šatov sa prepchal cez otvor. Ponáhľal som sa za kapitánom. Ale nápor vetra ma naskutku hodil o zem. Ako som padal, stačil som sa ešte zachytiť o vetvy aresity. Predsa sme teda boli na Marse!

— Dobre sa držte, kolega! — kričal Šatov. — Priplazte sa sem.

Šatov ležal za nevysokým kopčekom, husto zarasteným aresitou. Začal som sa plaziť, premáhajúc odpor zúriaceho vetra.

— Zapnite rádio, — povedal Šatov.

Prevrátil som sa na chrbát a snažil som sa vyladiť prijímač. Do kukly zaraz vtrhol praskot atmosférických výbojov. A zrazu odkiaľsi zďaleka doľahol slabý hlas: „Strela, Strela, Strela… Strela, Strela…“

— Počujete, navigátor? — kričal Šatov. — Zamerajme sa.

Zameriavač na moje prekvapenie ukazoval dohora, na nebo. Medzi roztrhanými mrakmi nad nami sa mihal neveľký žltý kotúč ako polovica mesiaca.

— Phoebos! — Šatov ukázal rukou hore. — Phoebos, obežnica Marsu. Hovoria odtiaľ.

Odpovedať sme nemohli. Slabé vysielače skafandrov mali dosah asi tristo kilometrov, a Phoebos bol vzdialený deväťtisíc. „Strela, Strela, Strela…“ volali z Phoebu.

— Stále tá istá nôta! — povedal Šatov. — Potom nasleduje koncert tanečnej hudby — a vysielanie sme skončili. Dobrú noc, milí poslucháči!..

Vstal, zachytávajúc sa o konáre aresity. Videl som, ako sa jeho mohutná postava knísala pod nápormi vetra.

— Pozrite, navigátor!

V Šatovovom hlase znelo čosi také, že som sa bez rozmýšľania nadvihol.

— Pozrite!

Ukazoval do tmy. Nič som nevidel. Lúč reflektora sa rozplýval v bezodnej tme.

Potom pred nami nízko nad zemou vyšľahol fialový blesk. A vtom som zazrel ako na nehybnom filmovom plátne, že sa na nás valí vodný múr. Chladné fialové svetlo vzbĺklo iba na chvíľočku. Obrovitá vlna vyzerala ako skamenená — naklonená, spenená, strašná.

— Späť! — zachrípnuto vykríkol Šatov.

A skokmi sa rozbehol k Strele, ustavične sa obzerajúc. Vietor ma šmaril nabok. Padol som na kolená. Lúč svetla predo mnou zhasol, znova sa zamihal a zasvietil mi do očí. Šatov mi pomohol vstať. V rádiotelefóne som jasne počul jeho chripľavý dych.

— Rýchlejšie, navigátor, rýchlejšie…

Vsotil ma dnu. S vrzgotom sa zaplesla strieška.

A tu som začul hukot blížiacej sa vlny. Mohutný a sýty, nezadržateľne sa valil a pohlcoval všetky ostatné zvuky — šum krovia, bubnovanie dažďových kvapiek, hvízdanie vetra. Hukot rástol, prechádzal v zúrivé, vibrujúce zavýjanie.

— Držte sa! — skríkol Šatov a jeho hlas utonul v rachote valiacej sa vlny.

Vystrel som ruky — ale do prázdna. Podlaha mi unikla spod nôh. Spadol som na Šatova. A vtom zavládlo ticho.

— Opatrnejšie, kolega… — povedal Šatov dvíhajúc sa. — Nuž tak. Dovtípil som sa, čo sa stalo s Marsom. Z Marsu urobili rezerváciu pre milovníkov prudkých zážitkov. Predpokladám, že teraz sa strhne menšie, dobre organizované zemetrasenie…

Zvonku ešte vždy doliehal hvizd vetra. Opakoval sa jednotvárne a donekonečna, pôsobil skľučujúco. Povedal som to vari nahlas, lebo v telefóne sa ozval Šatovov hlas:

— Nedá sa nič robiť… Musíme vyjsť. O polhodinu zapadne Phoebos za obzor a potom nič nezachytíme.

Strieška sa pomaly otvorila. Šatov sa zohol a ponoril sa do tmy. Ja za ním, a hneď som pocítil, ako vietor zosilnel. Neboli to už závany, ale mohutná, takmer hmatateľná stena, čo na nás doliehala. Cítil som ten tlak aj cez hrubý obal skafandra.

Šatov sa plazil do aresitového porastu, pritískajúc sa k popukanej, hrboľatej zemi. Voda sa odliala, zanechajúc za sebou len dodrúzgané krovie. Pustil som sa zábradlia.

A tu vietor, ani čo by bol striehol na túto chvíľu — oprel sa do mňa s desaťnásobnou silou. Ba keby len s desaťnásobnou! S nepredstaviteľnou, neuveriteľnou silou. Neviem dosť dobre, čo sa stalo. Odohralo sa to akosi nadprirodzene rýchle. Pád do prázdna, strašný úder (zachránil ma skafander), jasný záblesk svetla — lúč reflektora osvietil hnedú, popukanú zem, ktorá bola tak blízučko — a potom tma. Reflektor sa rozbil na márne kúsky, anténa vysielačky sa dolámala. Šatovov hlas (nepamätám sa, čo kričal) zasekol sa v pol slove.

Vietor ma zrážal kdesi do prázdna, do čiernej ničoty. Zúfalo som sa chytal kríkov aresity — ale boli vyvrátené z koreňov, zadrapoval som sa do zeme — ale mi unikala. A vietor, vlastne nie vietor, lež bláznivý uragán ma zúrivo vliekol preč od medziplanetárnej lode. Vo svetle blesku som dvakrát zazrel Strelu. Ale hneď sa privalili zdrapy oblakov a zakryli ju. Plazili sa priam po zemi ako ozrutné kopce, bez prestania svetielkujúc elektrickými výbojmi. Uragán bol nabitý elektrinou; keď som padal na zem, zo skafandra sršali snopy belasých iskier.

Zúfalo som sa namáhal, chcel som sa zastaviť, zachytiť o niečo, ale nedajbože. Uragán ma vyhadzoval do vzduchu, hádzal o zem, prevracal a hnal, hnal, hnal…

Trvalo to dlho, nevýslovné dlho a skončilo sa práve tak znenazdajky, ako sa začalo. Šľahli ma hybké konáre aresity, prepadol som sa do dajakej jamy — a všetko stíchlo.

Neuvedomil som si hneď, čo sa stalo. Bolelo ma poranené plece, nemal som dosť vzduchu, pred očami sa mi robili červené kruhy… Odkiaľsi z podvedomia sa vynorila myšlienka. Spočiatku bola hmlistá. Potom potlačila chaotické útržky iných myšlienok a zazvučala nemilosrdne jasne: „Stalo sa to, čo si dávno očakával. Presne to. Neodvratné.“

Nad Morom času zúril uragán. Kdesi (vôbec som nevedel, ktorým smerom) bol medziplanetárny letún. Kdesi veľmi ďaleko. Vzdialenosť medzi nami bola nemerateľná. Bola nekonečná. A ručička kyslíkového indikátora prešla už polovicu škály. Kyslíka zvyšovalo na hodinu, možno pol druha.

So sklopenými očami, tak dlho, až ma v sluchách rozbolelo, hľadel som na drobný svietiaci indikátor, zamontovaný do kukly skafandra. Ručička sa pohybovala! Zdalo sa mi, že jasne vidím, ako sa pohybuje ku krátkej červenej čiare, za ktorou je smrť. Mrazivá hrôza mi zaplavovala vedomie. Stúpala odkiaľsi zdola ako voda a postupne mi ochromovala telo. A zradná myšlienka neodbytne húdla: „Stalo sa to, čo si dávno očakával. Presne to. Neodvratné.“

Zachytávajúc sa o hrčavé korene aresity, postavil som sa na nohy a rozhrnul som vetvy. Vietor burácal tak ako predtým. Ale nebo bolo bezoblačné. A celkom nad obzorom som zazrel dvojitú zelenkavú, veľmi jasnú hviezdu.

Áno, bola to Zem. Zem a Mesiac. V tomto cudzom svete, kde všetko bolo nepriateľské — aj šľahajúci vietor, aj tvrdá kamenistá pôda, aj nepreniknuteľná tma — vynorilo sa zrazu čosi blízke, rodné. Zem! Rodná Zem! Opakoval som si tieto slová, vravel som si ich vždy znova a znova…

Pokojná, vľúdna žiara dvojitej hviezdy mala v sebe čosi neobyčajné. Len som nemohol pochopiť, čo. Dívam sa, dívam, a nedajbože na to prísť. No čím ďalej som sa prizeral, tým trýznivejšie som si lámal hlavu, v čom je tá zvláštnosť. Zabudol som na uragán, nepočul som vietor, nevidel som kotúč kyslíkového indikátora…

V dvojitej zelenkavej hviezde, čo visela nad čiernou krivkou obzoru, bolo čosi mimoriadne. A zrazu mi svitlo. Hviezda sa mihotala! Skoro neznateľne, veľmi slabo, ale sa mihotala. No v zriedenej atmosfére Marsu nemohla sa mihotať. Zem, ďaleká, rodná Zem pomohla mi pochopiť, že Mars má teraz hustú atmosféru. Nevedel som, kde sa tá atmosféra vzala. Ani som na to nemyslel. Cez priepasť vesmíru mi vlasť ukázala cestu k záchrane. A ja som sa chytil tejto cesty zaraz, bez váhania a pochybností.

Otvoril som ventil na kukle.

Do tváre mi zavial teplý vietor. Zhlboka, z plných pľúc som vdychoval povetrie Marsu. Bolo veľmi teplé, vlhké, nasýtené pižmovou vôňou aresity. Krútila sa mi hlava od tohto vzduchu, od tej vône, od šťastia…

Nepamätám sa, koľko času uplynulo. Zem vystupovala nad obzor a tam, kde vychádzala, nebo bledlo. Pre Mars bola naša Zem zorničkou. Zvestovala ráno, svitanie.

To svitanie vyzeralo pochmúrne. Sivé tiene sa ťahali po hrboľatej rovine, nad obzorom sa prevaľovali tmavé, riedke mračná. Ale vietor prestával. Cítil som to.

A tu vstúpila do mňa zlosť. Zadrapil som sa do nízkeho, popínavého krovia, vyliezol som z jamy a pobral som sa preč. Kráčal som a vykrikoval na vietor voľajaké slová, voľajaké urážlivé slová. Vietor sa pajedil, púšťal sa do mňa, odstrkoval ma, ale už bol bezmocný.

Šiel som.

Nevedel som, kadiaľ ísť. Nuž kráčal som naverímboha, ta, kde svietila dvojitá ranná zornička. Nevládal som sa k nej obrátiť chrbtom.

Prešiel som sto-stopäťdesiat metrov. Spoza kopca napravo predo mnou vzlietla k nebu raketa, sršiaca červenými iskrami. Potom ešte jedna. A ešte a ešte…

Tu som sa rozbehol. Vietor sa utíšil, prestal. Preskakoval som aresitové kry — na Marse váhu skafandra skoro necítiť.

Z kopca som zočil Strelu. Bola celkom blízko, asi na päťdesiat metrov. Jej tmavá pretiahnutá silueta sa výrazne črtala na pozadí blednúceho neba. Naša Strela sa mi pozdala mimoriadne krásnou: plavné, ušľachtilé a prísne línie, hrdo zodvihnuté krátke krídla, aerodynamický trup.

Šatov vystreľoval raketu za raketou. Bol bez skafandra, v rozopnutej kombinéze. Vedľa Strely stála zmontovaná helikoptéra — malá, nízka. Nik okrem Šatova by ju nebol zmontoval — osamote, potme.

Ako ma zazrel, odhodil raketovú pištoľ, strhol koženú čiapku, zamával ňou vysoko nad hlavou a čosi zakričal.

Letel som k nemu a idúcky som si rozopínal skafander.

— Nože, no, navigátor, upokojte sa, — povedal Šatov dutým hlasom. — Ak sa nemýlim, starý Omar… Ach, čo…

A odvrátil sa.

Len teraz som zbadal desiatky raketových nábojníc, čo sa povaľovali na zemi. To ma vrátilo k myšlienkam na Mars.

— Mars? — opakoval Šatov ešte vždy dutým hlasom a zaodŕhal. — Mars? To je krása, navigátor. Za ten rok sa veľa zmenilo. Ľudia vytvárajú na Marse atmosféru. Červená škvrna, čo sme videli na radarovej obrazovke, je termojadrový kráter. Takéto krátery sú na Marse dva. Štvrtý mesiac prebieha v nich riadená reťazová reakcia. Ťažké atómy sa štiepia na ľahké čriepky — kyslík, dusík, hélium, vodík. A čo je hlavné — v týchto kráteroch sa od fantastickej teploty rozkladajú minerály, ktoré obsahujú kyslík, vodu, kysličník uhličitý… Ľudia teraz opustili Mars, len na Phoebe ostala hliadka. Vlastne sme mali šťastie, navigátor, boli tu ešte aj tuhšie víchrice ako včerajšia. Aj rádioaktivita bola vysoká, teraz to už nie je nebezpečné. Okrem toho atmosféra neprepúšťa kozmické žiarenie. Slovom, mali sme šťastie… Ale už dosť, navigátor! Nič viacej neviem. Z Phoebu ma obšťastnili celou lekciou — cifry, vzorce, ba aj citáty — lenže ja som sa mordoval s týmto vtáčkom… Prepáčte!

— A udrží sa táto atmosféra? — spýtal som sa.

Šatov sa pustil do smiechu.

— Aha! Zapáčil sa vám vetrík… Nebojte sa, navigátor. Mars v žeravom stave stratil atmosféru — príťažlivosť je slabá. Ale teraz si ju môže udržať prakticky večne. Môžem vás potešiť: taký istý osud očakáva aj Mesiac. Starček dostane elegantnú atmosféru. A vôbec, dosť už otázok! Dosť! Ak máte chuť, vezmite si môj skafander, vylaďte rádio a počúvajte… Ale ja… Navigátor, navigátor! Dívajte sa, slnce!

Nad Marsom vychádzalo slnce. Purpurové nebo zružovelo a na obzore sa zaleskol zlatý pás, čo oddelil jasne zem od neba. Farby sa trblietali, menili, žiarili. Zo slnečného pásu vyžarovalo svetlo. A to prehlbovalo farby neba, dodávalo im sýtosti.

Pol druha roka vo vesmíre, uragán, nočná mora — to všetko zapadlo, všetko nebolo nič oproti prvému svitaniu na Marse. Prekonal by som aj desať ráz viacej ťažkostí, len aby som videl tento prvý úsvit nad starou planétou. Úsvit, ktorý vytvorili ľudia.

Slnce vystrekovalo po oblohe hybké, jagavé lúče, čo zaháňali tmu. Hviezdy hasli, zmazané slnečným svetlom. A iba jediná hviezda — dvojitá a jasná — víťazoslávne svietila na priezračnom rannom nebi. Teraz bola belasá.

— Zem, — povedal ticho Šatov za mojím chrbtom. — Belasá planéta.

Obrátil som sa. Na Šatovovom zarastenom líci sa vlhko leskla belasá perlička.