Hadie srdce

V. Saparin POSLEDNÝ PILOT

Vŕšky, výrazné záhyby na tele planéty, pokrývali všetko, pokiaľ len oko dovidelo, hrčili sa v chaotickom neporiadku, zacláňali obzor. Zľava, presne po poludníku, viedla Veľká Polárna cesta, ktorá sa neodchyľovala ani o krôčik nabok. Igor z výšky jasne videl, ako cesta preskakuje cez rokliny, ponára sa do tunelov a znova sa vynára v diaľke.

Ostrý štít sa ako obyčajne ukázal až o hodnú chvíľu, a keď ho Igor zazrel, inštinktívne sa trochu nadvihol v kresle. Zmocnilo sa ho netrpezlivé očakávanie, ktoré tak dobre poznajú poľovníci, rybári, milovníci prírody. Vibroplán, akoby bol uhádol prianie svojho cestujúceho, vzniesol sa dohora a potom maximálnou rýchlosťou letel k Ostrému štítu. Priezračné krídla neúnavne a rytmicky vibrovali. Let bol nádherný a Igorovi znova preblesklo hlavou, aká skvelá vec je riadenie pomocou činnostných prúdov, ktoré vznikajú v organizme už pri čírej myšlienke na pohyb: stačí si len zaželať — a letíš. Večná škoda, že sa to nehodí pre transkontinentálne lietadlá.

Len čo sa vibroplán dostal nad končiar, odvislo kreslo s cestujúcim v povetrí a potom, podriaďujúc sa Igorovým želaniam, začalo opisovať kruhy a špirály.

Akosi nikde nevidel, čo hľadal.

Napokon sa na čistinke pri úpätí vrchu mihla žltá škvrna. A v pätách krásnej tigrice vyvalili sa z tŕstia dve veľké pruhované tigríčatá a začali sa krbáľať v tráve.

Kreslo sa spustilo a zastalo asi desať metrov nad pruhovanou rodinou. Zvieratá boli zrejme zvyknuté na takéto veci — aspoň sa nedali vyrušiť z hry. Teraz sa mohol Igor do vôle kochať v tigroch.

Myšlienka zriadiť rezerváciu, kde by nevkročila ľudská noha, skrsla v Igorovej hlave — biológia bola predsa len jeho druhým povolaním. A to prvé… Igor vzdychol.

Keď sa Igor už dosť vynadíval, vytiahol z náprsného vrecka univerzálny blok, namieril objektív na tigre a díval sa na obrazovku. Ak sa mu záber pozdával, stisol gombík „sfilmované“. Už niekoľko mesiacov viedol filmový denník tigrej rodiny a počítal s tým, že asi o pol druha roka bude dokumentárny film hotový.

Už chcel zastrčiť univerzálny blok späť do vrecka, keď mu za signalizoval: „Volajú vás.“

— Počúvam, — povedal Igor.

Podľa najnovšej módy si vkladal blok do náprsného vrecka tak, že mikrofón trčal von. Takto sa mohol zhovárať bez toho, že by musel blok vytiahnuť.

— Čo robíš a kde si? — spýtal sa veselý hlas.

Igor vybral blok z pružnej umelej látky a obrátil ho obrazovkou k sebe. Ryšavé vlasy, pehavý nos, posmešné oči… Portrét, ktorý držal v rukách, otvoril ústa a povedal:

— Konečne, že si ma vytiahol z vrecka. Nože sa ukáž, ako vyzeráš. Dávno sme sa nevideli.

Igor obrátil oko objektívu na seba. Ryšavý Ľoška odul gamby.

— Hotový „potápkár“, ako vravievali za starých časov. Ešte musí mať aj gombíky „orbis“ s vysielačkou vo vnútri! Akoby nestačil univerzálny blok! Hračičky… Vážni ľudia sa nebudú hrať s takýmito čačkami. Tuším si voľakde vo vzduchu. A čo je pod tebou? Ukáž. Ach, to sú Belasé kopce! Zaujímavý nápad, len čo je pravda. A kde je slávna tigria rodina? Vidím, naozaj sú to krásavce! Slovom, si vo svojom živle — vo vzduchu a v prírode…

Alexej si zrejme uťahoval z priateľa. Znamenalo to azda, že má preňho prichystané nejaké prekvapenie?

— Mimochodom, — povedal, — kedy letíš? O hodinu? Kde? Do Austrálie? Príď ma ta pozrieť… Som práve v Austrálii… V Platoburgu. Nuž, servus, ako sa vravievalo za starých časov. Čo sa smeješ? Čítal som to v jednej knižke. Nevieš vari, že dejiny literatúry sú mojím tretím odborom? Koníček ešte zo školskej lavice… Do skorého videnia!

Alexej zmizol a Igor zočil na obrazovke sám seba ako v zrkadle. Dlhá, akoby pretiahnutá tvár, dosť smutný výraz — a či sa to len tak zdá v porovnaní s Ľoškom? Kto by popri ňom nevyzeral smutný!

— Už je čas na letište, — povedal Igor na obrazovke Igorovi, čo si obzeral svoju podobu.

Ach, preto teda ten clivý výraz na obrazovke! Veď myslel už na nastávajúcu cestu.

Ostatne, práve dnes bude let zaujímavý, hoci už len preto, že na konci sa stretne s Alexejom.

Igor energicky zastrčil blok do vrecka. Vibroplán sa podriadil jeho želaniu a uháňal na letisko.

Na kockovanom letisku z umelej látky stálo transkontinentálne lietadlo pre päťsto osôb s dlhým trupom a dozadu zahnutými ostrými krídlami. Po trojitých pohyblivých schodíkoch vystupovali cestujúci.

Vibroplán opatrne zosadol pri štvrtých, služobných schodoch. Igor vstal z kresla, stisol gombík „voľný“, a kreslo so zloženými krídlami, poslušne ako pes, rozbehlo sa na svojich kolieskach na stanovište. Dobrý model, najnovšia výroba!

Igor si zastal na spodný stupeň schodíkov, ktoré ho ihneď úslužne vyniesli do riadiacej kabíny. Igor sa mimovoľne usmial. Mladí piloti volali tieto schody „cárskymi“. Predtým, kým sa posádka skladala z niekoľkých ľudí, malo pravdepodobne význam stavať zvláštne schody. Ale teraz? Pravda, vtedy aj riadiaca kabína zodpovedala svojmu názvu.

Koľko konvencií je v živote a ako dlho sa udržia v reči slová, ktoré stratili pôvodný zmysel! Igor si vyberie za tretie povolanie vari jazykovedu. V poslednom čase pozoruje u seba čoraz väčší záujem o slová. Nemal by sa o tom pozhovárať s Alexejom?

Ľoška? Človek so šiestimi špecializáciami a ochotný osvojiť si ešte šesť. U iného by to bol prejav ľahkomyseľnosti. Alexej však všetko robí talentovane a úspešne. Igor je po tejto stránke slabší ako jeho priateľ. On má iba dve povolania — aj to druhé len preto, že človek popri veľkej vášni potrebuje i keď malý, no celkom odlišný záujem. Veď ľudia to vždy robili tak: niekto sa venoval, povedzme, chémii, vkladal do práce celú dušu, pracoval obetavo, ale doma, pre seba, hral na husliach alebo maľoval akvarely, pestoval kaktusy, zbieral vzácne knihy, zaoberal sa umeleckým fotografovaním, „odtrhával si čas“ alebo „kradol si vzácne chvíle“ — ako sa píše v starých románoch, ktoré Alexej rád cituje. Prirodzene, keď človek nespával denne tri hodiny, ale celých osem — teraz, v XXI. storočí, až smiešne na to pomyslieť! — a prvej hlavnej vášni venoval okrem toho ešte osem hodín, hoci za ten čas urobil menej ako dnes za štyri alebo päť, musel to byť problém. Dnes amatérske záľuby ľudí prestali byť čisto súkromnou vecou, stali sa z nich druhé a tretie povolania, ba niektorí, ako Alexej, majú takýchto obľúbených povolaní aj šesť. A majú čas na všetko, nemusia si ho „odtrhávať“ ani „kradnúť“.

Ale nefilozofuje hneď takto zrána príliš veľa? Napokon, má na to času v takzvanej riadiacej kabíne. Igor otvoril dvierka.

V kabíne sa motal muž v modrej kombinéze, umiesťoval plastikovú debničku z plastickej látky so zaoblenými rohmi.

— Dobré ráno! — povedal. — Upevnil som nový prístroj. Na žiadosť Bezpečnostnej kontroly, či Plánovacieho byra. Majú tam voľajaký spor.

— A čo mám s tým robiť?

— Nič, vôbec si ho nevšímajte. Ani sám neviem, čo to je. Je zaplombovaný. Zapojil som drôty podľa schémy — a hotovo. No, šťastlivú cestu! — Montér veselo zakýval rukou.

Igor zaujal svoje miesto. Inštrukcie prikazovali, aby pri štarte a pristavaní bol pilot vždy v riadiacej kabíne. Načo? To vedela len Bezpečnostná kontrola.

Skoro mechanicky sledoval, ako dali príkaz na štart a ako stroj reagoval — na pulte sa zamihali svetielka, ručičky prístrojov sa ustaľovali na ciferníkoch. Len zaplombovaný prístroj, zakrytý nepriedušným puzdrom, nejavil znaky života.

Motory začali pracovať. Budova letišťa, ktorú bolo vidieť v okne naľavo, pohla sa z miesta. Stromy na kraji letiska splynuli v súvislý pás. Krátky, veľmi krátky rozbeh, mocné trhnutie — a už sa dolu rýchlo stráca bielo-ružové mesto medzi vŕškami, kus cesty, rovnej ako poludník, a zase mesto, ale už omnoho ďalej, už ledva tušiť jeho kontúry. Otáčka — a letún sa vznáša vozvýš, k slncu, k hviezdam, prerážajúc vrstvu ľahkých oblakov, ktoré sa len pred chvíľou zdali zo zeme také vzdialené.

Pravidelne a tíško hučia motory.

Cestujúci si vytiahli univerzálne bloky a čítali knihy, prezerali časopisy, dívali sa na filmy. Mnoho sa zmenilo na svete odvtedy, čo Ústredná knižnica, Hlavná expedícia časopisov a Generálny film zorganizovali individuálne vysielanie pre majiteľov univerzálnych blokov. Ešte pred piatimi rokmi stáli na policiach lietadla skutočné knihy a časopisy, neveľká knižnica o sto-dvesto zväzkoch. Teraz nosí každý vo vrecku knižnicu s desaťmiliónmi zväzkov, s oddelením unikátov a vzácnych rukopisov — keď zadáte objednávku, netrvá to ani tri minúty, a môžete si prezrieť hocijakú knihu. Náklady časopisov, ktoré nedávno dosahovali astronomické čísla, v poslednom čase veľmi poklesli a už sa celkom vážne uvažuje o tom, či ich vôbec treba tlačiť a rozosielať. Stačilo by vlastne niekoľko exemplárov na automatické zobrazovanie podľa želania majiteľov univerzálov. Len jednotlivci, čo majú záľubu v starých zvyklostiach, radšej držia časopis v rukách a prstami preberajú stránky.

O kine a divadle škoda aj hovoriť. Premiéru vidí spravidla niekoľko miliónov ľudí, nech by boli kdekoľvek. Môžete povedať svoj názor všetkým, ktorých to zaujíma, a naopak, vypočuť si akúkoľvek mienku bez toho, že by ste sa pohli z kresla v lietadle. A suseda pritom nevyrušujete: stačí len stisnúť gombík „nemý rozhovor“ a hlas speváka, ktorého sledujete na obrazovke univerzálneho bloku, budete počuť len vy (a ani to nebolo tak dávno, čo sa zakladali nemotorné slúchadlá!).

Áno, technika sa vyvíja neuveriteľne rýchlo. Čo bude o desať, dvadsať rokov?

…Igor mal dosť času rozmýšľať o bársčom a bárskoľko. Mohol si sadnúť do voľného kresla, vytiahnuť svoj univerzálny blok ako všetci cestujúci a dívať sa na Labutie jazero alebo na novú hru. Treba len zistiť, v ktorom divadle na zemeguli ju dávajú. Najlepšie inscenácie sú vraj newyorské, cambridgeské a tambovské.

Keď sa mu náhodou zachcelo, mohol stisnúť gombík „repetícia“ v univerzálnom bloku a vypočuť si ranné pozorovania, zaznamenané na tenulinkom vlásku, alebo nadiktovať svoje myšlienky — automat potom všetko presne prepíše. Mohol si vypočuť hocijakú prednášku, aj takú, čo odznela pred týždňom alebo rokom, mohol robiť ešte tisíce vecí.

Len gombíkov na riadiacom pulte sa nemohol dotýkať.

Ó, tieto gombíky, z ktorých sa toľko vysmievajú humoristické časopisy, gombíky, obklopujúce človeka od útleho detstva do hlbokej staroby. „Preč s gombíkmi!“ je správne, pokrokové hnutie, ktoré určite má budúcnosť. Igor sa dnes mohol presvedčiť, ako dobre a príjemne je lietať, keď nemusí myslieť na nijaké gombíky. Ale zrazu náramne zatúžil položiť prsty na riadiace klávesy a cítiť, že stačí len zľahka stisnúť, a obrovský letún ho poslúcha. Žiaľbohu, gombíkov sa smie dotknúť len počas tréningových letov, ktoré sa robia na to, aby piloti nezabudli zaobchádzať s lietadlom. A Igor tak rád riadil stroje, preto si vlastne aj vybral povolanie pilota. Ale ak sa má poctivo priznať, toto zamestnanie sa stalo nudným, neprináša mu už to potešenie ako predtým.

Igor sa prechádzal hore-dolu a zastal pri vchode do jedného salónu. V kúte sedel vysoký človek, ktorý zamyslene hľadel do univerzálneho bloku a takmer nebadane ševelil perami. Zhováral sa s niekým, alebo možno pracoval. Poblíž dverí besedovalo niekoľko cestujúcich o najnovších vymoženostiach: o vykurovaní Kamčatky zemským teplom, o jakutskej automatickej bani.

Jeden zo spoločníkov, ružový šuhaj, vyhlásil, že ťažba prírodných rúd už zastarala. Dávno je načase vytvárať nálezištia umelé.

— Nestačia vám zmeny na povrchu planéty, — usmial sa starší cestujúci, — chcete premeniť aj útroby Zeme?

— A prečo nie? — čudoval sa chlapec. Jeho spoločník neodvetil hneď.

— Predvčerom som sa zhováral s istým… hm, tiež dosť mladým mužom, — cestujúci sa akomak usmial, — a ten mi vysvetľoval, že človek môže z hocičoho získať, čo len chce. Napríklad z obyčajného kameňa železo, zlato alebo salámu. Treba na to iba — povedal to presne tak, „iba“ — rozštiepiť atómy na častice a zložiť z týchto častíc nové atómy.

— Báječná vec! — usmial sa nadšene šuhaj.

— Koľko ich je, týchto báječných vecí, — usmial sa znovu starší cestujúci. — Teraz je len otázka, ktorú z nich uskutočniť?

— Tú, ktorá je najúčelnejšia, — zamiešal sa zrazu do reči cestujúci, čo sedel v kúte.

— Ale čo pokladať za najúčelnejšie? — zaskočil ho hneď šuhaj. — Aké kritérium uplatňovať?

— Nuž, napríklad vynaloženú ľudskú prácu. To je, prirodzene, prvoradé. Potom vynaloženú energiu. A samozrejme, nie všeobecne, ale podľa výskytu v určitom čase, podľa zásob danej suroviny. Ďalej je rozhodujúca obťažnosť a vzdialenosť dopravy. A ešte všeličo iné…

— Ó… — vyletelo mládencovi z úst trochu sklamane. — Ako vidím, vy ste z tých ľudí, čo všetko na svete rátajú.

— Pracovník Plánovacieho byra, — uklonil sa s figliarskym úsmevom cestujúci a po chvíľočke dodal:

— Viete predsa, že nie sme skúpi na nijaké experimenty — čo aké smelé a čo v akom veľkom meradle. Ale… — prebehol pohľadom po všetkých, čo sa zúčastnili na rozhovore, akoby sa chcel presvedčiť, či ich táto téma zaujíma, a pokračoval: — Keď ide o normálne využitie, tu sa ujíma slova matematika. Vezmite si napríklad hrádzu cez Behringovu úžinu s čerpadlami, čo prečerpávajú vody Tichého oceánu do Arktídy. Z dnešného hľadiska toto zariadenie ani nie je také dokonalé. Len sa nad tým dobre zamyslite: na to, aby sme mohli udržiavať teplé podnebie na severnej pologuli, treba vyťažiť uránovú rudu, získať z nej štiepne materiály, dopraviť ich k priehrade a nabiť reaktory. Pravda, skoro všetko toto sa robí automaticky, ale len skoro, a nie všetko. Po tejto stránke stojí jakutský banský automat na vyššom stupni. Keď ho raz spustia, bude pracovať päťdesiatjeden rokov bez zásahu človeka. Aj naše lietadlo, — povedal znenazdajky, — v mnohom zastaralo.

Dievčina s plavými vrkočmi, v ľahkých šatách, ktorá pozorne načúvala, prebehla očami po vnútrajšku salónu.

— Nemyslím na pohodlie pre cestujúcich alebo na technické kvality lietadla, — pousmial sa pracovník Plánovacieho byra. — Ale všimli ste si dakedy pilota?

Igor sa mimovoľne zachvel. Utiahol sa do úzadia chodby.

— Pilota? — opakovalo dievča. Jeho hlas znel prekvapene. — Veď ten sedí voľakde vo svojej kabíne. Je neviditeľný.

— Nielenže neviditeľný, ale ani nič nerobí. A viete, to je jeden z najzaujímavejších problémov nášho dneška. Pokiaľ sa v povetrí odohrávajú veci, ktoré sa už dakedy dakde stali, môžete sa spokojne spoľahnúť na stroj. Ale ak sa stane čosi nepredvídané, prípad, ktorý nemá v „pamäti“ stroja analógiu, je stroj bezmocný. A práve preto letí kvalifikovaný pilot. Stovky pilotov takto nečinne lieta v povetrí, vykonávajú obyčajný dozor, miesto toho, aby sa zapodievali tvorivou prácou, dôstojnou človeka. Pritom každý zásah do činnosti stroja pokladá sa za mimoriadnu udalosť. A vo všetkých strojoch urobia hneď príslušné zmeny, aby sa podobný prípad už nemohol opakovať. Takto sa teda po každej závade zmenšuje pravdepodobnosť nepredvídaných udalostí. A pilot má čoraz menej práce. Tak je to aj s naším pilotom. On síce čestne slúži spoločnosti, ale my ho olupujeme o prirodzenú radosť z práce. A to je predsa kruté.

— Ale veď ten pilot niečo robí, — namietla dievčina.

— Áno, číta, diktuje, možno skladá poému. Prirodzene. Lenže to nie je riešenie.

— A často mu prichodí pracovať?

— Ja viem len jedno, — položartom, polovážne povedal starší cestujúci, — piloti budú na lietadlách večne. Pretože kým ostane pravdepodobnosť čo len jediného nešťastného prípadu za desať rokov na všetkých leteckých linkách, Bezpečnostná kontrola aj tak bude trvať na tom, aby na všetkých lietadlách lietali piloti. Mal som do činenia s touto organizáciou. Poznám ju.

— Starajú sa o cestujúcich, — odvetil pracovník Plánovacieho byra. — A v zásade majú pravdu. No úloha…

V tej chvíli pocítil Igor tri ľahké klopnutia do pŕs: riadiaci stroj ho volá. Prvý raz za posledné dva roky.

Signál neznamenal haváriu. Keď vošiel do kabíny, zelená lampička ukazovala: „Všetko je v poriadku“. Igor si sadol do kresla a pozorne si obzrel signalizačnú dosku. Stroj nemou rečou signálov oznamoval, čo sa stalo a aké opatrenia sa urobili. „Chladiace zariadenie“ — čítal na signalizačnej doske. „Neprúdila chladiaca zmes“ — vysunul sa svetelný nápis. „Čerpadlo v poriadku“ — veselo oznamoval jeho sused. „Porucha v potrubí“ — urobil stroj záver. A hneď aj hlásil: „Zariadenie prefúknuté“, „Zmes znova prúdi“. Čože, s takou šepletou si poradí aj decko.

Igor sedel v kresle hlboko zamyslený. Tri ľahké klopnutia do pŕs ho vrátili do skutočnosti. Lampička svietila oranžovým svetlom. „Neprúdi chladiaca zmes“ — prečítal. Upchatie bolo teda odstránené len prechodne! Rýchlo, rýchlejšie, ako by to urobil človek, stroj preskúmal každý článok prívodového systému a znenazdajky došiel k záveru: „Všetko v poriadku“. Ale signál „Neprúdi chladiaca zmes“ jasne svietil ďalej. Teraz podali správu motory. „Steny spaľovacej komory sú prehriate“ — zažiaril signál na signalizačnej doske.

Igora svrbeli ruky, aby siahol na klávesy riadiaceho pultu. Ale nemal na to právo — lampička svietila oranžovo. Stroj skôr, ako by to bol mohol urobiť Igor, zistil, čo sa v takomto prípade dá robiť. Zamihali kontrolné lampičky. Stroj sa rozhodol skontrolovať, či sú v poriadku signalizačné prístroje. Múdry stroj! Správne rozhodnutie! Kým si to Igor uvedomil, stroj už aj preskúmal celý signalizačný systém. Vysvitlo, že všetko je v poriadku, len na ukazovateli čerpadla čosi nefungovalo.

„Nech ho čerti vezmú aj s prístrojom, zapojiť rezervné čerpadlo!“ pomyslel si v zápale Igor. „Veď motory sa hrejú…“ Až ho tak nadvihlo v kresle. „Zapojiť rezervné čerpadlo“ — prečítal si s úľavou.

Teraz došiel stroj k rozhodnutiu vari len desatinu sekundy po Igorovi. Metodicky a chladnokrvne prebral všetky varianty, potom porovnávacou metódou vylúčil všetky okrem jedinej správnej. A u Igora to bola prvá myšlienka, čo mu prišla na um skoro impulzívne. Predsa však pocítil hlboké uspokojenie: v podstate porazil stroj. Hla, čo znamená ľudská skúsenosť, aj keď nie celkom uvedomelá, skúsenosť zhromaždená v mozgových bunkách a v svaloch jeho rúk, ktoré sa samy vystierali za gombíkom „druhé čerpadlo“. Doparoma, aj piloti sú na niečo dobrí!

Lampička spokojne svietila zeleným svetlom a on len stále sedel v kresle. Motory dávno signalizovali, že teplota je normálna. Signalizačná doska zrejme upozorňovala, že pilot je v kabíne celkom zbytočný.

Ale Igor sa neponáhľal preč. Prežíval zvláštne pocity: nedotkol sa ani jedného gombíka, a predsa akoby riadil stroj. Hra? A nech! Ale veď je to hra na prácu, na prácu pilota, ktorá je v rozpore s jeho funkciou.

A tu žiarovka tretí raz zasvietila oranžovým svetlom. Čosi také sa nestalo v celých dejinách transkontinentálnych liniek. Už len to samo osebe bola mimoriadna udalosť.

No ešte len vtedy, keď pilot pozrel na signalizačnú dosku, zmocnilo sa ho ozajstné prekvapenie. „Na druhom čerpadle je porucha“ — konštatoval prístroj profesorsky pokojne. Čo, druhé čerpadlo je vyradené z prevádzky? To je zle — veď tretieho nieto.

Zasvietila obrazovka manipulátora. Stroj sa pustil do opravy. Igor videl na obrazovke, ako mechanické ruky rýchlo a šikovne ohmatávali čerpadlo, tesne uzavreté, kam sa nedostane ľudská ruka. Ký čert to môže byť! Všetko je na mieste.

„Zložiť vrchnák!“ takmer vykríkol Igor, ale mechanické ruky ho už odkrúcali. Prenikli do vnútra a urobili všetko, čo si len Igor mohol vymyslieť, no poruchu aj tak neodstránili.

„Spodný nátrubok!“ preblesklo Igorovi hlavou. Omeškal sa. Prsty zaskrutkovali vrchnák tak rýchlo, že ani nestačil sledovať ich pohyby, a vrhli sa na spodný nátrubok. Železným prstom nestačilo ani to, rozobrali, prečistili a zmontovali všetko, čo sa len dalo odkrútiť. Stroj robil tisíce zaisťovacích, možno aj celkom zbytočných úkonov, a čas sa míňal…

Igor cítil, že sa mu začínajú pliesť myšlienky. Čo robiť? Zrazu mu svitlo: „Zapchala sa spojovacia hadica!“ Krátka hadica, čo spája obidve čerpadlá: hlavné a rezervné. Prišlo mu to na rozum jedine preto, lebo raz, keď sa hrali s kamarátom na „logickú predstavivosť“ a používali schému leteckých motorov, on sám vymyslel túto poruchu a partner ju musel hľadať podľa vedľajších príznakov. Pravdaže, týmto partnerom bol Alexej! Igor vtedy vyhral jeden bod. Ľoška, ktorý vedel tak bystro usudzovať, nevedel sa dovtípiť! Veď aj vtedy prefúkal celé chladiace zariadenie a potom zapojil rezervné čerpadlo. Ale spojovacia hadica, kratučký, len niekoľkocentimetrový výbežok, ostala neprefúkaná.

Stroj takýto prípad, prirodzene, nepoznal! Robil všetko okrem jedinej jednoduchej a teraz nevyhnutnej veci. Napokon, keď stroj vyskúšal všetko, čo bolo v jeho moci, vzdal sa. Žiarovka zasvietila červeným poplašným svetlom.

Teraz! Igor sa naklonil dopredu… Motory už-už mohli vybuchnúť! A tu mu zadunel v ušiach hromový príkaz.

„Nič nerobiť!“

Skoro naľakane sa poobzeral okolo.

„Nezasahujte,“ ozval sa znova hlas.

Vzápätí začul jemné, celkom slabé ťukanie v debničke z plastickej látky, ktorú zavesili v kabíne pred odletom.

Gombíky na riadiacom pulte sa začali samy od seba vtláčať, akoby sa ich dotýkal rukami neviditeľný človek. Znova zasvietila obrazovka. Ktosi pomaly, po ľudsky hľadal poruchu.

Ale ten niekto nevie predsa o spojovacej hadici! To vie len Alexej. Igor sa zodvihol z kresla, ale znova sa zháčil na príkaz:

„Ani hnúť!“

Neznámy vedel o spojovacej hadici. Prefúkol ju a ako Igor predpokladal, chladiace zariadenie hneď začalo fungovať.

Najvyšší čas! Igor si utrel spotené čelo. Ešte pár sekúnd a bolo by po motoroch.

Nuž, dnes toho prežil veru ozaj dosť!..

Ešte chvíľu sedel, aby sa upokojil. Všetko fungovalo normálne. Potom vyšiel z kabíny. Cestujúci boli zaujatí každý svojím spôsobom a nemali ani tušenia o tom, čo sa pred chvíľou odohrávalo v kabíne lietadla. Trvalo to dovedna len sedem minút!

— Nuž, robíme teraz taký experiment, — vravel pracovník Plánovacieho byra, blýskajúc živými očami a pokukujúc na svojho spoločníka. — Prirodzene, s úplným súhlasom Bezpečnostnej kontroly. Ale už vari pristávame.

Lietadlo sa spúšťalo. Igor prešiel znova do kabíny a sedel tam v kráľovskej nečinnosti, až kým kolesá nezastali na čiare, nakreslenej na letisku, a všetky dvere sa automaticky neotvorili.

Igor vystúpil posledný.

Vibroplán bol starej konštrukcie a Igor mohol stískať riadiace gombíky, mohol sa baviť, koľko chcel. Ale čudná vec! — teraz ho to akosi netešilo. Ba nielen to: ťažilo sa mu držať prsty na klávesoch. Dnes ráno sa mu lietalo lepšie. Ruky mal voľné, myseľ tiež, krídla sa podrobovali skoro neuvedomelým želaniam. Bolo to ako let vo sne. Let? Áno, vtedy ráno mal pocit, že letí. Ale teraz sa jednoducho len pohyboval v priestore z miesta na miesto. Obyčajná dopravná operácia, bežná skoro u všetkých ľudí Zeme asi práve tak ako predtým — ak máme veriť starým filmom — keď ľudia chodili do práce na bicykloch.

Alexej sedel v neveľkej miestnosti pri riadiacom pulte, presnej kópii toho, za ktorým prežíval Igor pred hodinou také vzrušujúce chvíle. Vedľa bolo ešte jedno kreslo a ešte jeden pult.

— Takto ja lietam, — povedal Ľoška a ukázal na svoju ríšu. — Ani sa neodpútam od Zeme.

Pozrel na Igora a zasmial sa.

— Ale zato pracujem, — dodal. — Vediem naraz sto lietadiel. Mám teraz stokrát viac príležitostí zasiahnuť do činnosti strojov ako ty. Dnes som si vypýtal ešte desať liniek — ledva som ich prehovoril. Dali mi rezervný pult — ak by sa naraz vyskytli dva prípady. Podľa teórie pravdepodobnosti…

— Ach, tá teória! — hodil Igor rukou. — Dnes som sa s ňou zoznámil v praxi.

— Aj tvoje lietadlo bolo medzi tými desiatimi. Viem si predstaviť, aký si bol sklamaný, keď vysvitlo, že stroj nepotrebuje tvoju pomoc! Také isté pocity prežíval asi posledný fiakrista alebo posledný šofér. Dospieval si svoju pesničku, Igorko!

— Keď ja tak rád lietam.

— Ktože dnes nelieta! Ale v čom sa líšia pocity pilota od pocitov cestujúcich? Ak chceš zažiť ozajstné pocity, daj sa ku mne. Pravda, lietať už nebudeš. Pri mojom povolaní je to celkom zbytočný prepych. Ale zato zaujímavá robota. Uváž si, že od budúceho roka aj tak odvolajú z lietadiel všetkých pilotov. Ešte aj skúšky sa budú robiť automaticky, pomocou programového zariadenia.

Ľoškova ryšavá tvár sa smiala, pehy tancovali, nos žiaril. Ľoška nepokladal za potrebné dať si odstrániť pehy alebo zmeniť tvar uší, odstávajúcich ako dlane priložené k hlave — to nie. Ľoška bol tej mienky, že človek celkom spokojne môže žiť aj taký, ako ho stvorila príroda.

— Veď máš aj iné povolania, bratku! Môžeš si vybrať. Napokon, môžeš byť lietajúcim biológom. Pre tvoju rezerváciu je aj tak určený dozor zo vzduchu. Ubezpečujem ťa, nie je to také tragické, ako sa ti zdá.

…Skutočne! Čo sa zmenilo na svete? Pocity, ktoré máš, keď riadiš stroj? Keď Igor bude pracovať na zemi, týchto pocitov mu azda aj pribudne. Let? Svet nevidel ešte nič nádhernejšie ako let na vibropláne bez riadiaceho pultu.

Romantika? Áno, romantika musí byť. Lenže ona je v hociktorej práci. A v tom, čo robí Ľoška, je tiež veľmi mnoho romantiky, i keď sa k tomu neprizná.

Igor vyšiel na ulicu a zavolal si vibroplán. Pribehol starý, naivný, romantický vibroplán s gombíkmi na miniatúrnom pulte. Igorovi sa zažiadalo poískať mu za ušami, ako to robieval so somárikom Vaskom, keď bol malý chlapec. Somárik Vaska a barina, kde sa hemžili pulce, mali veľký podiel na tom, že Igora tak zaujala biológia.

Igor si sadol do kresla a položil prsty na klávesy.

— Leť! — rozkázal.

Kreslo sa nepohlo.

Tu Igor ľahko stisol mäkký a rozkývaný gombík, za chrbtom sa mu roztvorili krídla, a vibroplán vzlietol.