V. Saparin NEBESKÁ KULU

Loo sa od strachu hodil na zem.

Dobre vedel, že trestom za to bolo vyhnanie z kmeňa. Ale keď z neba vyšľahol oslepujúco jasný lúč, predral sa cez oblaky a utkvel na vysokom kopci, Loo zabudol na všetky zákazy, kolená sa mu podlomili a padol na ruky.

Všetko vôkol len tak zadunelo od rachotu, silnejšieho než akýkoľvek hrom, čo Loo vôbec kedy počul. Keď Loo premohol zúfalý strach a nadvihol hlavu, videl, že z oblakov priamo na suchý vrch zosadlo čosi veľké, čo sa ligotalo a metalo plamene.

Nič viacej Loo nevidel. Plazil sa späť, až kým krovie nezakrylo strašný obraz. Liezol štvornožky, zabudnúc, že vie chodiť a že na dvoch nohách sa pohybuje ľahšie a rýchlejšie.

Spamätal sa, až keď sa pošmykol na svahu, mokrom od dažďa, a skotúľal sa do vody.

Fŕkajúc plával k vzdialenému mysu. Všetci príslušníci Loovho kmeňa boli vo vode práve tak doma ako na súši. Ináč by sa ťažko pohybovali v rodnom kraji, kde voda, lejúca sa zhora a čvachtajúca pod nohami, bola vlastne hlavným živlom. Neschodné, nekonečné húštiny boli takou ťažko zdolateľnou prekážkou, že keď mali ísť ďaleko a chceli tam byť rýchlo, Loo, ako aj všetci ostatní, vybrali si vodnú cestu. Loo preplával jazero, vyliezol na breh a tak sa otriasol, že mu z hustej srsti fŕkali kvapky na všetky strany. Do Veľkých Jaskýň bolo ďaleko, a kým sa Loo predieral cez húštinu, trochu sa upokojil. Ťažko povedať, čo ho najväčšmi ohromilo na úkaze, ktorý nedávno videl. Najdesivejšia na tomto divadle bola jeho záhadnosť. Hrom je síce tiež strašný, aj blesky sú strašné, ale to všetko sa dá vysvetliť. To sa zlostia nebeskí kou a hašteria sa o korisť. Hlavná vec je len nedostať sa pod ruku rozhnevaným kou. Najstarší kou obyčajne zasiahne, porobí poriadok, a ostatní si ešte trochu pomrmlú a utíšia sa. Lenže nebeskí kou sú neviditeľní, vraví starý Chc. Žijú vysoko nad oblakmi a nikdy nezostúpia na suchú zem.

Len občas hodia dolu pozostatky svojej potravy. Loo a jeho národ zbierajú tieto pozostatky a starostlivo ich opatrujú v Svätej Jaskyni. Sú to ťažké, tvrdé kúsky. To, čo nepohrýzli zuby nebeských kou, je tvrdšie ako skala. Len jediný kameň — talachu — môže tvrdosťou súperiť s ohlodkami nebeských kou. Z talachu robia najlepší poľovníci hroty do „lietajúcich žihadiel“.

Ale nebeskí kou ešte nikdy neopustili svoje sídla v oblakoch a nezostúpili k dvojnohým.

Starý Chc hovoril, že sa to nikdy nestalo.

No keby sa to rozhodli urobiť, vyzeralo by to asi tak ako to, čo videl teraz Loo.

Loo až podskočil na mieste, tak ho ohúrila táto myšlienka. Ó, nie nadarmo pokladajú Loa za jedného z najmúdrejších v kmeni.

A Loo sa rozbehol, aby čím skôr mohol zvestovať, čo objavil.


Ngarroba v belasom skafandri bežal, kladúc nohy naširoko, aby nespadol do riedkeho blata, no vzdialenosť medzi ním a tautolonom sa zmenšovala.

Keby to bolo v inej situácii, neohrabané zviera, ťapkajúce na zadných nohách ako kačka, vyzeralo by smiešne.

Rozmermi a obrysmi pripomínalo trochu žeriav na montovanie dvoj-trojposchodovej budovy, keby si zrazu zmyslel skákať. Zavalitý trup sa opieral o mocné laby a chvost, hrubý ako poriadne stromisko. Smerom hore sa trup stále zužoval a skoro bez pliec prechádzal v dlhý tenký krk. Krk sa končil smiešnou malou hlávkou, podobnou hadej. Z hornej časti trupu odvísali slabé predné laby, ktoré sa bezvládne hompáľali do taktu so skokmi.

Karbyšev prudko odtiahol pneumatickú klapku vrecka. Bola to naozaj neodpustiteľná ľahkomyseľnosť zobrať len jednu pištoľ pre štyroch. Ale ako je známe, predchádzajúca výprava na Venušu sa predsa zaobišla celkom bez zbrane. A Karbyšev sa teraz preľakol, či sa mu podarí vytiahnuť pištoľ skôr, než tautolon dohoní viceprezidenta Africkej akadémie vied, a čo sa stane, ak sa oneskorí.

Ngarroba spadol práve vo chvíli, keď Karbyšev spustil kohútik. Preskočil belasý blesk a dotkol sa ryšavého trupu s kožou hladkou ako guma. Tautolon padol: zadok aj s opornými nohami a chvostom ostal ako ochromený na mieste, a časť trupu s krkom a hlavou zrútila sa na zem.

Teraz zasiahli Gargi a Sun Lin. Gargi, štíhly a elegantný aj vo svojom žltom skafandri, chytro pribehol k Ngarrobovi. S pomocou Sun Lina zodvihli Afričanovi hlavu. Cez priezračnú kuklu bolo vidieť Ngarrobovu zblednutú tvár. Ševelil perami, ale nedalo sa rozumieť, čo hovorí. Napokon sa ktosi dovtípil vyrovnať pokrivenú anténu na Ngarrobovej kukle.

Prchkému Afričanovi sa vrátil dar jazyka.

— Čo sa stalo s tou obludou? — zvolal, obzerajúc sa okolo. — Spochabila sa, či čo sa jej porobilo?

— A čo to vlastne bolo? — spýtal sa Sun Lin. — Vy ste sa tak znenazdajky vynorili z húštiny! A zrazu vyskočil tento zázrak a vnohy za vami. Podráždili ste ho niečím?

— By sa mi chcelo dráždiť také sprosté stvorenie, — zahundral Ngarroba. Rukou v rukavici otočil kohútik na spodku kukly, zachytil perami rúrku, čo sa vysunula, a glgol si koňaku.

— Veď viete, že toto monštrum má mozog ako omrvinka. A na druhej strane, celý svet vie — a stojí to v prácach všetkých siedmich predchádzajúcich expedícií na Venušu — že tautolony nikdy nenapádajú človeka.

— Možno tento tautolon nečítal vedecké práce zemských expedícií, — poznamenal Gargi. — Proste mu neprišli pod ruku.

— Ako to teda bolo? — mierne, ale naliehavo pripomenul Sun Lin.

Ngarroba vstal a urobil mechanický pohyb rukou, ani čo by si chcel utrieť pot z čela. Zaškúlil na nehybné telo ležiacej ozruty.

— Prídem k jazeru, — začal. — Celkom obyčajné jazero. A vidím krajinu typickú pre túto planétu — rozhodne aspoň pre jej prebádanú časť. Pri brehu, aj ďalej, trčia z vody puky slávnych obrovských ľalii Venuše a medzi nimi dve-tri hlavy týchto kreatúr (Afričanovi zrejme nešiel cez ústa biologický názov tautolona). Viete predsa, že tieto kráčajúce rýpadlá sa spokojne premávajú po močiaroch a ich obrúbenou zábavou je sedieť na dne jazera, so sprostou kotrbou vystrčenou nad hladinu. Takíto, povedal by som, obri, a živia sa kadejakými šepletami — mušličkami, červíkmi a iným svinstvom.

— Buďte radi, že nejedia cestovateľov, — poznamenal Karbyšev. — A vôbec, celkom dobre, že sa tu nevyskytujú ani obrovské krokodíly, ani tigre so šabľovitými zubami, ani iné veľké dravce.

— To je pravda. Lenže, ako vysvitá, aj mušľožrúti môžu byť nebezpeční. Tak isto ako napríklad zošalený traktor.

— Ďalej, — trpezlivo poznamenal Sun Lin.

— Spokojne sa teda dívam na tento obraz. A naraz len vidím, ako sa nado mnou vynára hlava tohto milého drobizgu a krovie sa rozhŕňa pod váhou jeho trupu. Čítal som práce všetkých siedmich expedícií na Venušu a veľmi dobre som vedel, že tautolony, — vedec prvý raz vyslovil toto slovo, — sú najneškodnejšie bytosti na svete. Preto som bez rozmýšľania odstúpil o dákych dvadsať krokov — bola tam práve čistinka — a pozoroval som ďalej. Ale vtom krásavica, — Ngarroba sa už celkom upokojil, — ráčila vzhliadnuť dolu zo svojej trojposchodovej výšky a vrhla sa na mňa, akoby som bol červík alebo slimák.

— Táto papuľa, — pokrútil hlavou Karbyšev, — nemôže zhltnúť chlapa ako vy, ani keby vás tautolon bol hneď pokladal za najvábnejšiu lahôdku.

— Ktovie, čo mu vhuplo do hlavy. Mohol ma celkom jednoducho zagniaviť, ani by to nebol zbadal. Kto to kedy slýchal, aby tautolony tak chytro behali? Viete, že som slušný bežec na stredné trate. A dnes som dosiahol rekord — pravda, tu je príťažlivosť trochu menšia ako zemská, takže by mi ho nezapočítali. Ale tento leňochod, — drgol tautolona do boka, — ten vám behá vari ešte rýchlejšie.

— Čo sa s ním porobilo, to vie jedine on sám, — povedal zamyslene Gargi. — Kedy sa preberie?

Karbyšev pozrel na hodinky, zamontované do rukáva oranžového skafandra.

— Vpálil som doň celú dávku. Stačilo by to aj na tri takéto beštie. Ale myslím, že o takých desať minút šok prejde a môžete s nim robiť interview.

— Nebolo by azda lepšie vzdať sa toho a pobrať sa ďalej? — navrhol Gargi. — Jedno dobrodružstvo na dnešok stačí. Veď naša expedícia sa len začína… Ale bol to zato smiešny obraz, — zasmial sa zrazu. — Obrovský zver sa ženie ozlomkrky, napína krk a prevaľuje sa, ani čo by prášil pred palicou. A náš priateľ Ngarroba pred ním.

— Prášil? — zopakoval pomaly Sun Lin. — A viete, že je to nápad? Možno mu vlastne ani na um neprišlo niekoho napádať.

— Ale vrhol sa v tú stranu, kde som bol ja! — rozhorčoval sa Afričan. — Hoci som mu nestál v ceste.

— Povedali ste, že ste odstúpili na čistinu? A ta sa vrhol aj tautolon. Utekal pred niečím, čo sa skrývalo v húštine. Aha, preberá sa.

Zvieraťu, roztiahnutému v bahne, prebehla celým telom triaška. Potom sa malá hlávka zodvihla a trocha pokrútila zboka nabok. Krk sa dva-tri razy kŕčovite šklbol a zrazu sa napäl, akoby doň boli napumpovali vzduch. Telo, pripomínajúce spľasnutý balón, ožívalo a nadobúdalo stratenú pružnosť. Štyria muži v skafandroch pozorne sledovali zviera.

— Kto ho nastrašil? — zadumane sa ozval Karbyšev. — Veď, ako tvrdia predchádzajúce expedície, dravce na Venuši nie sú. Čo mohlo teda nahnať strach takej opache?

Gargi pokrčil plecami.

— Sme na celkom neprebádanej pevnine. Ale čo to stvára? Ngarroba!

— Kde sa ženiete? Počkajte! — vykríkol aj Karbyšev. Lenže Afričan už ako bez duše letel k tautolonovi. Zviera sa hojdalo na zadných labách, mocných a pružných ako perá stotonového vagóna. Už-už skočí!

— No, toľký elán je vari už zbytočný! — Gargi zbledol. Karbyšev rýchlo strčil ruku do vrecka a hľadal rezervný náboj. Zahovoril sa a zabudol, že pištoľ je celkom vybitá.

Ale nikto nestačil nič urobiť.

Postava v modrom skafandri skočila oživenej opache rovno na chvost, celkom pri koreni, kde bol hrubý ako sud. Ngarrobova ruka sa vymrštila dohora, akoby chcel potľapkať alebo udrieť zviera po chrbte. V nasledujúcej chvíli tautolon tak vyhodil zadkom, že Ngarroba odletel na dobrých pätnásť krokov a čľapol horeznačky do hlbokej kaluže.

A obor sa knísal zboka nabok k vode, čo sa matne zrkadlila obďaleč pod hustou klenbou oblakov.

— Teraz chápem, prečo sa tautolon hnal za vami, — povedal Ind, ktorý stúpil po koleno do mláky a podával Afričanovi ruku. — Vy ste ho prvý napadli, chudáčiska! Veďže sa oprite o tú palicu, kde ste ju vzali? Tak! Ja vás nevládzem vytiahnuť.

— Utrite mu kuklu, — povedal Karbyšev.

Keď poutieral zablatenú priezračnú guľu, ktorou sa končil skafander, najprv sa zablysli pod ňou biele zuby a potom sa vynorila celá tvár viceprezidenta Africkej akadémie vied. Žiaril na nej taký široký a triumfálny úsmev, aký jeho priatelia ešte ani raz nevideli.

Zamazaný od hlavy po päty, nevypustil z rúk „palicu“ — tenký, meter alebo pol druha metra dlhý prút, ktorý vyzeral ako šašina alebo trstina.

— Keby som v poslednej chvíli nebol vytiahol túto vec mojej priateľke z chrbta, bola by ju odvliekla so sebou. To ju teda dohnalo k úteku z húštiny!

— Vyzerá to ako ihla, — povedal Gargi. — Videli ste voľakedy také veľké šípy?

— Nie, — odvetil Sun Lin, — nič podobné nenájdete ani v jednom opise flóry na Venuši.

— Slovom, ďalší objav?

— A ešte aký! — zvolal zrazu Karbyšev. Vyzeral strašne rozrušený. — Len sa lepšie prizrite!

— Nerozumiem, — pokrčil plecami Gargi.

— Chyťte to do ruky!

Gargi vzal „palicu“, ktorú mu podal Ngarroba, a prešiel dvoma prstami po celej jej dĺžke. Na konci narazili prsty na malý výčnelok. Potom sa „palica“ zužovala a končila sa veľmi tvrdým hrotom.

— To je… to je… — bľabotal rozčúlene.

— Oštep, — povedal Sun Lin. Oči sa mu horúčkovité ligotali pod priezračným zvonom kukly.

— To je už objav! — zvolal Ngarroba a len-len že sa neroztancoval na mieste. — Nie nadarmo som dva razy capol do blata… Aké šťastie, že som prišiel tej oblude do cesty!

— Áno, priatelia, — povedal slávnostne Karbyšev, — naša expedícia pravdepodobne našla prvý dôkaz o existencii mysliacich obyvateľov Venuše.

— Ktorí sú na takom vývojovom stupni, že si vedia už zhotoviť najjednoduchšiu zbraň, — doplnil Gargi.

— Dúfame, že na poľovačku. — Sun Lin vzal Gargimu z rúk oštep a pozorne si prezeral hrot.

Cestovatelia pozerali na seba.

— Nabite už konečne tú pištoľ! — povedal Gargi.

— Elektrická pištoľ, ako viete, — poznamenal Karbyšev, — je prostriedok na sebaobranu, a preto pôsobí len na krátku vzdialenosť.

Zato však vybral malý šúľok a vložil ho do pištole, Ngarroba vystrel ruku za oštepom.

— Nože ho dajte sem!

Vyvažoval oštep v ruke, akoby ho chcel hodiť.

— Myslím, priatelia, že touto hračkou by sa nikomu z nás nepodarilo preraziť taký pancier, ako je koža tautolona.

— Ale náš skafander prebodne hravo, — dosvedčil Sun Lin.

— Toto ľahké tkanivo chráni síce pred uštipnutím každej chamrade najmenej tak dobre ako tautolona jeho hrubá koža. Výborne sme krytí pred hlavným nepriateľom — baktériami. Ale pred oštepom…

Ngarroba mykol plecami, akoby ho medzi lopatkami niečo bodlo.

Karbyševa čosi nutkalo, aby sa obzrel. Za chrbtom nebolo nikoho. Len asi na päťdesiat krokov v húštine zaševelili dva-tri tenké stromčeky.

Gargi pristúpil k stromu, ktorý pripomínal obrovitú slnečnicu. Nebolo na ňom lístia, kmeň pokrývalo husté krátke ihličie.

— Nedajbože privyknúť na tunajšiu flóru, — povedal Ind, — aj keď chápem, že rastlinstvo sa rozvíja tak prudko pre nadbytok kysličníka uhličitého v atmosfére. Rád by som vedieť, z čoho si robia tie oštepy? Z tohto stromu sotva. Hoci, keby sa z vrchovca odrezali prúty…

— Z čoho je drevo, na to prídem, — namietol Sun Lin. — Dôležitejšie je zistiť, aký kameň používajú na hroty. Hornina mi je neznáma.

— Tu vôbec nevidieť vrchy alebo skaly, vyčnievajúce na povrch. Pozrite!

Vôkol sa rozprestierala šíra rovina s jazerami, ktorých hladina splývala s ploskými brehmi. Od západu rámoval krajinu hustý les, z diaľky podobný spletenému ostnatému drôtu. Nad hustou belasou húštinou vypínali sa ojedinelí obrí s konármi, rozkrídlenými ako roztiahnuté prsty. Každý „prst“ sa končil ďalšími výhonkami.

Na východe presvitalo niekoľko nevysokých vrchov s oblými, rozmazanými kontúrami.

Cestovatelia si všetko odfotografovali a pobrali sa k rakete.

Rozhovor sa krútil okolo oštepu a okolo možného stretnutia s Venušanmi. Ako to dopadne?

— Keď sa to tak vezme, — povedal Ngarroba, — my tiež máme zbraň, — stisol v ruke oštep, — takú istú ako oni.

— Po prvé, len v jednotnom čísle, — ohlásil sa Gargi.

— A po druhé, nepoužijete ju, — poznamenal Sun Lin.

— Máte pravdu, — súhlasil viceprezident Africkej akadémie vied. — Hádam iba v najkrajnejšom prípade.

Karbyšev vytiahol nabitú pištoľ a presúval páčku.

— Zmierňujete náboj?

— Nechcem ich predsa zabiť, — pokrčil plecami Karbyšev. — Čo myslíte, stačí dvadsatina dávky, ktorú dostal tautolon?

— To je porcia pre vola.

— Nedá sa vedieť, Venušan je možno silnejší.

— Túto časť planéty treba čím skôr prebádať. Veď dosiaľ expedície zosadali hlavne v rovníkovej oblasti a pri póloch. A stredné šírky navštívili len dva razy. Aj to šiesta expedícia bola neúspešná. Thompson ochorel — a všetci sa museli vrátiť.

— Oddýchneme si na základni, a na cestu!

— Jeden z nás, — vyhlásil Karbyšev, — musí byť ustavične v rakete.

— Len nie ja, — ozval sa chytro Ngarroba.

— Kto bude mať šťastie. Môžeme aj losovať.

— Veru naozaj, kto bude mať šťastie? — zasmial sa Sun Lin. — Ten, kto pôjde na hliadku, a či ten, kto možno ponesie na Zem správu, že hliadka zahynula?

— Raketu treba pripraviť na štart. Tak, aby s ňou mohol odletieť jeden človek, — poznamenal Karbyšev.

— Doparoma, táto ôsma expedícia predsa len stojí za to, — Ngarrobovi žiarila tvár. — Viete, bezmála som sa dostal do siedmej. Ale zdržal som sa na Marse, nuž mi nechali miesto v ôsmej. A aký som bol vtedy nazlostený! Mali sme poruchu na rakete. Kým prišla rezervná, výprava na Venušu už odišla. Predsa sme ešte len veľmi závislí od astronómov s ich výpočtami.

— Hej, pravidelné spojenie s planétami zatiaľ nejestvuje.

— No, napríklad na Mesiac existuje raketový most.

— Čože Mesiac…

Zahovorení kráčali po klzkej pôde, podávajúcej sa pod nohami, obchádzali jazerá, jazierka a nespočetné jazyky zálivov. V malých kalužiach sa len tak hemžilo tvormi, čo pripomínali raz živé špendlíky, raz plávajúce broky, raz zase zelené vločky.

Asi o šesť hodín došli na úpätie vrchu, kde stála kolmo raketa, opretá o vysunuté nohy.

— Oddych, — vydal povel Karbyšev.

V rakete bolo sucho a útulne. Cestovatelia si s rozkošou vyzliekli skafandre a uvelebili sa v mäkkých kreslách, ktoré sa poľahky premenili na postele.

„Ráno“ — podľa zemských hodín, ktoré merali čas v rakete — po raňajkách bolo treba rozhodnúť, kto má ísť na hliadku.

Ngarroba bol taký rozčúlený, že bolo žiaľ naňho pozrieť.

— Váš temperament, — povedal Gargi, — je akýsi prežitok minulosti.

— Ja si zas myslím, — vynašiel sa chytro africký vedec, — že aj o tisíc rokov sa budú ľudia vzrušovať. Inak nehodno žiť. Neverím v ľahostajných ľudí.

— Vy ste tiež nervózny, Gargi, — poznamenal Karbyšev.

— No a kľud Sun Lina je obyčajná rutina, — bránil sa Ind. — Kto nie je rozrušený? Vy?

— Prvý raz sa stretávam s mysliacimi bytosťami na inej planéte, — nedal sa vykoľajiť Karbyšev. — Možno teda vari uznať aj trochu rozčúlenia. Slovom, kto hodí najmenej, ostane v rakete. Ja začnem.

Vytiahol ožltnutú kocku, hraciu kocku z čias starého Ríma — muzeálny kúsok, čo mu dala na pamiatku dcéra.

— Štyri, — hlásil Sun Lin, nespúšťajúc oči z kocky, ktorá sa dokotúľala k nemu.

Ngarroba dlho triasol kocku v hrsti, kým ju napokon hodil na hladký stôl.

— Päť! — vykríkol. — Päť!

Potom hodil Číňan. Vyšla trojka.

— Nuž čo, — vystrel ruku Gargi, — predsa len mám dve šance z troch. Tak aspoň hovorí teória pravdepodobnosti. Ech!..

— Dvojka! — konštatoval pokojne Sun Lin. — Teória pravdepodobnosti platí len pri veľkom počte hodov.

— Inštrukcie? — pokorne sa spýtal Gargi.

— Neodchádzajte od rakety ďalej ako na desať krokov.

— Hádam ju len neukradnú!

— Ju nie. Ale vás môžu. Pri najmenšom podozrení sa skryjete v rakete a budete pozorovať. Radar je vyradený, takže musíte používať svetlomet. Ak máme byť úprimní, nepristali sme veľmi bravúrne. Hliadka bude pracovať dvadsaťštyri hodín. Ak sa nevrátime, neopusťte raketu. Čakajte ešte dvanásť hodín. Pritom buďte mimoriadne ostražitý. O ďalších dvanásť hodín odštartujete na Zem.

Niekoľko hodín pripravovali účastníci výpravy raketu na štart. Ngarroba zapájal a vypínal zdviháky „nôh“, kým raketa nestála v naklonenej polohe. Gargi pracoval s výpočtovým strojom, Sun Lin určoval program riadiacemu zariadeniu.

— Gombík stisnite podľa týchto hodín, — povedal. — Zapnite päť minút pred odštartovaním. Štart bude automatický. To je spoľahlivejšie. Ničoho sa nedotknite, kým nezachytíte signály zo Zeme. To bude len na tretí deň. Potom začnite vysielať údaje na Zem. Skôr aj tak nenadviažete rádiové spojenie: prekáža Slnko a…

— Viem…

— Musím vás inštruovať. Keď stisnete tento gombík, všetko, čo som povedal, zopakuje sa, koľkokrát chcete.

— Aj to viem.

— Výborne! Prajem vám teda pokojnú službu!

— Hliadka vyrazí o pol hodiny, — upozornil Karbyšev a pozrel na hodiny v stene. — Obliecť skafandre!

Účastníci expedície vstupovali po jednom do prípravne, obliekli si skafandre a cez okrúhly otvor sa vyškriabali po visutých schodíkoch von.

— Porovnajme si čas, — navrhol Karbyšev, — podľa štartových hodín.

— Ideme!

Krátky stisk ruky a tri postavy v skafandroch už čliapkali po blate. Štvrtá ostala pri rakete, vztýčenej dohora.


— Nebeskí kou, nebeskí kou, — kričal Loo, keď dobiehal k Veľkým Jaskyniam. — Pri Veľkej vode zostúpili nebeskí kou.

No vtom zbadal, že všetci mlčia a so strachom hľadia na starého Chc. Celý kmeň bol zhromaždený. Len dvaja-traja obrátili hlavy ku kričiacemu Loovi, ale hneď zase počúvali náčelníka. Chc rozhadzoval rukami a hovoril:

— Boli to dvojnohí! S okrúhlymi hlavami a kožou hladkou ako má kulu. Nízky, slabý národ, len jeden bol takej postavy, ako sa patrí, ale aj tak bol menší ako mnohí z nášho kmeňa.

Chc ukázal, akí veľkí boli guľatohlaví. Zodvihol zo zeme okrúhly zelený plod tágu a vysvetľoval, že čudné bytosti mali také hlavy. Sotva môžu dobre plávať. Nohy majú s malými, celkom malými stupajami, rovné a tenké ako papek.

Chc dal na vedomie zhromaždeným, že bytosti, ktoré videl, stoja na veľmi nízkom vývinovom stupni, omnoho nižšie ako dvojnohí z kmeňa Cho, ktorí nevedia robiť „lietajúce žihadlá“, nemôžu preto poľovať na kulu a živia sa len tým, čo nazbierajú v lese.

— Zle chodia, — povedal Chc.

Videl, ako padali na rovnej zemi. Ba dokonca (v hlase starého Chc znelo najhlbšie pohŕdanie) lezú aj štvornožky, akoby ani neboli dvojnohí. Videl to na vlastné oči. No predsa to vari budú dvojnohí, lenže veľmi divokí. Odniesli si „lietajúce žihadlo“, vytrhli ho z chrbta kulu. A tak krútili hlavami (Chc napodobnil čudné bytosti), že aj keď Chc nevedel, o čom sa zhovárajú, pochopil, že sú hrozne prekvapení. To znamená, že oni nevedia robiť „lietajúce žihadlá“.

— Cha! — ozval sa zo zástupu pohrdlivý výkrik.

— Viete, že náš ľud je najmocnejší, — pokračoval posmelený Chc, — najudatnejší a najšikovnejší.

Gestikuloval, bil sa v prsia a staval sa do všelijakých póz, aby ukázal silu, udatnosť a šikovnosť svojho ľudu.

— Nikto nevie, kde sa tu vzali títo guľatohlaví divosi.

Tu Loa ani čo by bola vymrštila akási sila, tak vybehol dopredu. Kým starý Chc rozprával o čudných cudzincoch, Loo prestupoval z nohy na nohu. Toľko udalostí odrazu! Keď náčelník pobúrene povedal, že guľatohlaví sa plazia štvornožky, Loo sa stiahol za chrbty svojich súkmeňovcov: spomenul si, že porušil zákaz. Ale chytro na to pozabudol. Keď náčelník povedal, že nevie, kde sa tu vzali cudzinci, Loo vybehol dopredu.

— Nebeskí kou, — mrmlal. — Nebeskí kou.

On, Loo, videl, ako sa čosi spúšťalo z oblakov.

Loo slabo hovoril — nie ako starý Chc, ktorý poznal mnoho slov, a čo nevedel vypovedať slovami, vedel vyjadriť posunkom.

Loovi šla hlava prasknúť od myšlienok. Ešte nikdy toľko nerozmýšľal. Chcel povedať… Čo chcel povedať? Sám nevie, čo chcel povedať.

Rozhadzoval rukami a hundral:

— Nebeskí kou.

Prešľapoval na mieste, blúdiac po svojich bratoch horúčkovitými a prosebnými očami.

Najprv všetci mlčky čakali, čo povie. Ale potom náčelník zodvihol ruku a začal sa biť do pŕs.

— Chc vie, čo treba robiť! — kričal. — Chc vie! Počúvajte Chc!


V naklonenej rakete sa nepohodlne pohybovalo, aj keď nábytok a časť dlážky automaticky prešli do horizontálnej polohy. Bolo treba preliezať prekážky, čo vznikli v miestnosti.

Na obzore — slabo zvlnenej krivke s neveľkými hrbolcami kopcov — Gargi nikoho nezbadal. Najmrzutejšie bolo, že hliadku, ktorá odišla, nemohol upozorniť rádiom. Steny rakety neprepúšťali rádiové vlny a anténa, vytiahnutá von, bola už pripravená na prijímanie signálov zo Zeme. Inštrukcie zakazovali siahnuť na tieto prístroje a čokoľvek preladiť na rakete, pripravenej na štart. Prirodzene, inštrukcie predpokladali, že posádka je o tomto čase už v rakete a neopúšťa ju. Ale zrejme už niečo zastaralo v inštrukciách alebo v konštrukcii rakety.

Gargi sa díval asi desať minút na známy, už zunovaný obzor a potom sa vrátil na svoju hlavnú pozorovateľňu. Sadol si do kresla a cez okrúhly oblok videl tmavý svah, posiaty dvadsiatimi alebo tridsiatimi oštepmi. Keby si Gargi mohol dovoliť vyjsť von, zozbieral by slušnú kolekciu pre múzeum. Obliehanie trvalo už dobré dve hodiny.

Bytosti, skryté v húštine okolo čistinky, na ktorej pristála výprava, pokladali raketu akiste za dajakého tautolona nevídanej odrody. Venušanov rozmermi veľmi nenastrašíš — sú navyknutí mať do činenia s obrami rastlinného aj živočíšneho sveta. A s tautolonmi si vedeli poradiť tak, že ich zahádzali mračnami oštepov.

Raketu, prirodzene, neprebodneš kamenným hrotom. Oštepy od nej odskakujú a poľovníci si to iste nevedia vysvetliť. Lenže… Gargi pozrel na hodiny. Hliadka sa mala vrátiť už pred hodinou. Gargi znova prešiel k obloku na náprotivnej stene. Akékoľvek dôležité boli pre vedu pozorovania z jeho pracovného kresla, nemohol zabúdať na hlavné — na svoje strážne postavenie.

Svah bol z tejto strany celkom holý a práve taký otvorený bol celý kraj až po obzor. Tadeto sa veru k rakete nebadane nepriblížiš!

— Alebo Venušania možno už naďabili na hliadku a prišli sem po zrážke s ňou? — uvažoval Gargi.

Povedal to nahlas. Posledné hodiny hovoril všetko nahlas, komentoval každý svoj krok, vyslovil každú myšlienku — všetko sa prenášalo zo zvukozáznamu do denníka.

Gargi sa zachvel. Na obzore sa zjavila tmavá postava. Gargi zaostril šošovku na obloku, ale postavu aj tak nemohol rozoznať. Mihala sa v diaľke zo desať minút a potom zrazu zmizla. Čo sa stalo s tým človekom? Prepadol sa do nejakej trhliny? Alebo sa skotúľal po klzkom svahu do priepasti? Čakal, ale človek sa neukázal.

Zato na obzore sa vynorila ďalšia silueta. Belasý skafander! Ngarroba? Prvý bol teda Sun Lin? Ten bol v čiernom. Ale kde je Karbyšev?

Ngarroba osamelo blúdil po nízkej pahorkatine. Gargi videl, ako obchádza malé jazierka. Rozoznal dokonca aj oštep, čo si Afričan vzal so sebou. A zrazu Ngarroba zmizol.

Kde sa podievajú? Gargi napínal zrak, čo to môže byť na ceste, po ktorej sa vracia hliadka. Ale tu mu do zorného poľa znova padol prvý človek. Zjavil sa na tom istom mieste, kde nedávno zmizol, a teraz ďalej smeroval k rakete.

Indický vedec sa ešte väčšmi znepokojil, keď čierny skafander Sun Lina znova zmizol a kraj za oblokom ostal zas celkom pustý.

Uplynula minúta, druhá, tretia… Ľudská postava sa znova zjavila, lenže nebol to Sun Lin, lež Ngarroba — na tom istom mieste, kde zmizol. Teraz kráčal k rakete sám Ngarroba.

Gargiho už neprekvapilo, keď Ngarroba asi po pol kilometri zmizol. Čakal, že sa teraz vynorí Sun Lin. Aj sa vynoril.

Ind všetko pochopil. Hliadka sa vracala roztrúsene, po jednom, aby náhodou nenatrafili na skrytú nástrahu.

Ale kde je tretí? Kde sa podel veliteľ výpravy?

A čo treba podniknúť? Hliadka pred Gargiho očami kráčala rovno do pazúrov nebezpečenstva, ktorému sa chcela vyhnúť!

A tu Gargi pochopil, že netreba podnikať nič. Venušania sú na druhej strane kopca, na ktorom stojí raketa, a nevidia to, čo vidí cez oblôčik on. Treba len, aby sa prieskumníci zhromaždili pri úpätí vrchu alebo ešte bližšie, tesne pri rakete, a potom chytro skočili dnu cez vonkajší otvor za krátky okamih, na ktorý ho bez nebezpečenstva možno otvoriť. Dobre by bolo na ten čas dáko odviesť pozornosť útočníkov.

Ale v prvom rade treba ihneď o všetkom upovedomiť hliadku, ktorá sa vracia. Musí otvoriť vonkajšie dvere, nedá sa nič robiť.

Gargi šiel k východu, zložil ochranný obal a stisol gombíky. Zámky sa nehlučne pohli, ťažké dvere sa odtrhli od hermetických závor a pomaličky otvárali papuľu.

Dverové mechanizmy neboli vyrátané na veľkú rýchlosť. Gargi ledva vyčkal, kým sa dvere otvorili natoľko, že sa mohol pretisnúť do prípravne. Teraz treba čakať, kým sa dvere zavrú. Len potom môže vybrať skafander z hermetickej skrine.

Kým si Gargi obliekal skafander, obzeral si prípravňu. Bola vypočítaná na jedného človeka, prinajlepšom sa mohli v nej zmestiť dvaja. Ale traja? Predstavil si Ngarrobovu mohutnú postavu a pokrútil hlavou. Len či budú traja? Zatiaľ videl iba dvoch!

Skafander je oblečený. Teraz posledné — vonkajšie dvere. Tie sa otvárajú naraz.

Záklopka sa ešte chvela na masívnom pánte, a Gargi už vystrčil hlavu. Otvor je v spodnej časti rakety, vidieť ho z obidvoch svahov.

Gargi rýchlo vychrlil vopred pripravené vety, hľadiac pritom viac v tú stranu, odkiaľ prilietajú oštepy, ako na holý svah. No aj tak zbadal, že Sun Lin došiel už skoro k úpätiu vrchu.

Sun Lin sa pri slove „pozor“ hodil na zem a načúval poležiačky. Ngarroba, prirodzene, tiež počúval. Možno aj Karbyšev, ak len…

Záklopka, o ktorú sa držal Gargi, sa zatriasla a vedľa padol na tmavú zem oštep so zlomeným hrotom.

Gargi mimovoľne zrýchľuje reč, no dbá o to, aby predsa len hovoril zreteľne. Teraz sa mu veľmi zíde, že na všetkých školách Zeme učia dikciu.

Druhý oštep zasiahol Gargimu plece. Trhlina v látke sa ihneď samočinne scelí, ale Gargi by bol zvedavý, či kamenné bodlo prerazilo obidva obaly skafandra alebo len vrchný. Gargi celkom zjavne cíti, ako sa cez trhlinu za kratučký okamih nahrnuli celé voje mikróbov, nebezpečnejších pre obyvateľov Zeme než ľudia hádžuci oštepy. Vtiahol hlavu medzi plecia a nechal vonku len anténu.

Tretí oštep mu prefrkol tesne popod nos; pritom nevedel, či tí, čo ho hodili, vyšli z húštiny, alebo sa naďalej držia v úkryte.

Hotovo! Gargi odskočil späť. Odpoveď dostal len od Sun Lina. Stisnutie páčky — a záklopka sa zaplesla. Tridsaťdva automatických skrutiek vykonáva svoje dielo. Keď sa otvor automaticky uzavrel, Gargi zapojil rozprašovacie zariadenia. Teraz sa bude celých desať minúť sprchovať a ovievať sústavou striedavých prúdov a rozličných spŕch. Čas netreba sledovať: všetko sa vypne samo, keď sa procedúra skončí. Urýchliť operáciu, žiaľbohu, tiež nemožno. Kým kontrolné prístroje nezistia, že je všetko v poriadku, dvere z prípravne do vnútra rakety sa neotvoria.

Napokon všetko stíchlo. Gargi si vyzliekol skafander a odložil ho do skrine. Dvere z prípravne sa pomaly otvárajú a konečne je v salóne.

Do roboty! Treba rozsvietiť červené signalizačné svetlo na hornom konci rakety. Ale najprv musí rozložiť kreslo, ľahnúť si doň, pripnúť sa hrubými remeňmi s nafukovacími poduškami — len vtedy začne fungovať gombík, ktorý zapája svetlo. Je to štartovací signál: znamená, že posádka je pripravená vzlietnuť. Na jednej strane je, prirodzene, dobre, že pre výpravu na Venušu vybrali vyskúšaný, zalietaný model, ale inak je tento staromódny signalizačný a bezpečnostný systém dosť smiešny. Gargi leží v kresle ako pokladník, ktorého prepadli banditi — ak máme veriť starým filmom, ktoré vysiela občas televízia. Pod pravým ukazováčikom má gombík.

Gargi ho stisne. Raz, dva, tri! Nech rubínové svetielko navrchu rakety, jasné a viditeľné aj v rozptýlenom svetle dlhého dňa Venuše, mihoce. Takto skôr upúta pozornosť Venušanov. Veď z úkrytu v húštine vidia celú raketu. Nech zodvihnú pohľad od „zeme“ vyššie, k nebu.

Gargi vypol zámky na záklopke. Teraz stačí stisnúť na nej gombík, aby sa otvorila. To je riskantné: veď ku gombíku sa môžu dostať aj Venušania.

Z lôžka, na ktorom leží, nevidí obloky. Má pred sebou len veľké hodiny. Na štvorcovom ciferníku svietia číslice: červené ukazujú hodiny, zelené minúty a žlté sekundy. Ak všetko ide po poriadku, Ngarroba a Sun Lin dobiehajú práve k vchodu.

Gargi klepká po gombíku. Snaží sa nemyslieť na to, ako sa traja (dobre by bolo, keby traja!) ľudia vtisnú do prípravne. Prvý vlezie ľahko. Vtiahne druhého za ruku. Tretí… Kto bude tretí? Na chvíľku si Gargi jasne predstavil, ako sa tretiemu hompáľajú z otvoru nohy v „čižmách“, najhrubšej a najpevnejšej časti skafandra. K mykajúcim sa čižmám pribehnú holé, zarastené stvorenia, zdrapia ich ručiskami, mocnými ako kliešte, a ťahajú, pchajú sa do otvoru…

Čísla na veľkom ciferníku jasne a ľahostajne svietia. Gombík už vlastne ani netreba stískať, ale Gargi ďalej leží a signalizuje. Ktovie, možno mihotavé svetielko bude mať magický vplyv na obyvateľov Venuše.

Čas plynul. Zelené cifry sa nemilosrdne a nebadane striedajú. Ďalšia minúta. Ďalšia, ďalšia a ďalšia…

Gargi cítil, že mu na čelo vystupuje studený pot.

Dvere sa pohli. Ind si ohromujúco jasne predstavoval, ako sa teraz cez škáru vsunie srstnatá ruka.

Horúčkovite začal odopínať remeň, čo ho držal v kresle.

Spoza dverí sa vystrčila tmavá holá ruka.

— Uf! — odfúkol si ktosi.

Gargi vyskočil.

Cez oblôčik zazrel hlavu, zväčšenú šošovkou, strapatú, s výraznými nadočnými oblúkmi a nízkym čelom. Rovno na neho hľadeli bystro malé očká takmer bez viečok, aké mávajú zvieratá.

— Kamera! — vykríkol Ind skoro mechanicky.

Filmovací aparát, namontovaný oproti oblôčiku, hneď začal natáčať. Bežal úplne nehlučne, ako všetky moderné stroje, a len krúženie kotúča so smerovkou prezrádzalo, že filmuje.

Dvere sa otvorili už na tretinu, ale nič sa neukazovalo. Z prípravne sa ozývalo len zúfalé fuňanie.

Gargi urobil dva kroky ku dverám a slová, ktoré začul, zneli mu v ušiach ako hudba:

— Doparoma, aký stisk!

Samozrejme, bol to Ngarroba!

Gargi priskočil ku dverám. Pred očami mal spleť lietajúcich rúk a nôh. Nebolo hneď jasné, či sú tu všetci prieskumníci. Prvý sa vymotal zo spleti Ngarroba a vrútil sa do salónu. Padol Gargimu rovno do náručia.

— Uf! — uľavil si Ngarroba. — Ešte chvíľku, a bolo by po mne. Ako sa nám len podarilo vyzliecť skafandre! Teraz si viem predstaviť, ako sa cítia figy zlisované v balíčku.

— A to vraví človek, ktorý zaberal tri štvrtiny prípravne, — povedal Sun Lin, ktorý sa zjavil druhý. — Viete, — obrátil sa ku Gargimu, — Karbyšev musel predsa len použiť svoju pištoľ. Kryl nás pri nastupovaní. Strieľal síce do vzduchu… Preboha, čo je to s ním?

Teraz, keď Ngarroba a Sun Lin uvoľnili prípravňu, cez otvorené dvere bolo vidieť postavu roztiahnutú na dlážke. Jedna Karbyševova ruka sa vystierala do salónu a zaťaté prsty stískali gundžu ryšavých vlasov, druhú mal položenú pod driekom. Bledá, až sinavá tvár vyzerala ako bez života.

— Skorej! — vykríkol Sun Lin.

Čínsky vedec prvý raz stratil chladnokrvnosť.

Ngarroba schytil Karbyševa na ruky a uložil ho do rozloženého kresla, odkiaľ vysielal Gargi signály. Gargi roztrasenými rukami vyberal striekačku.

Sun Lin chytro vyzliekol Karbyševa.

Veliteľovo telo bolo pokryté obrovskými sinkami a podliatinami. Najviac červených škvŕn mal na rukách a nohách. Na ľavej ruke, vo svale, odtlačila sa fialová stopa štyroch obrovských prstov. Pod hrdlom mal tmavú škvrnu.

— To je najnebezpečnejšie, — vytisol Sun Lin cez zaťaté zuby. — Injekciu!

Gargi už stláčal piest striekačky.

— Elektrický kúpeľ!

Ngarroba pritiahol z nástennej skrinky ligotavý reflektor aj s káblom. Založil Karbyševovi helmu na hlavu a zapol prúd.

— Elektrické dýchanie!.. Elektrické srdce!.. — ozývalo sa v úplnom tichu.

Karbyšev, omotaný drôtmi a prístrojmi, ležal ako mŕtvy.

— No, toto im teda neodpustím! — zašomral Ngarroba zúfalo aj zlostne a priložil rezervný kyslíkový balón k aparátu na umelé dýchanie.

Až o šestnásť minút sa Karbyševovi akomak zachveli viečka.

— Je zachránený, — povedal s uľahčením Sun Lin. — Len keď je v ňom kvapka života… Teraz veľmi opatrne!

Vypol elektrický kúpeľ. Gargi prepojil dýchanie a srdce na pomalšie tempo.

Ešte štvrťhodinu ležal Karbyšev nehybne. Potom otvoril oči.

— Všetci v poriadku? — spýtal sa a prebehol očami po tvárach priateľov.

Viečka mu zružoveli. Zodvihol hlavu.

— Ale vás doriadili, — povedal šťastný Gargi.

— To Ngarroba, — žartoval Karbyšev, namáhavo pohybujúc bledými perami. — Tak ma sprešoval, že som teraz o polovicu menší ako normálne. Ale zato som sa zmestil do prípravne. Ďakujem, Ngarroba!

— Nie, to nie je moja robota, — namietol Ngarroba, natierajúc podliatiny na Karbyševovom tele bielou voňavou masou, ktorú vytláčal z veľkej tuby.

Modré a červené škvrny hneď začali blednúť. Karbyšev si povystieral všetky údy. Skúsil si sadnúť.

— Kosti mám celé — ešte šťastie! No, takú silu som jakživ nevidel…

— A kde máte pištoľ?

— Hm…

Pištoľ nebola ani v prípravni ani v skafandri.

— Nepamätám sa… Bolo to ako vo sne! Obstúpili ma strašné bytosti, voľajaké zvieracie papule s previsnutými nozdrami, ruky štvorprsté, s blanou pri koreni prstov, prsty dlhé… Načahujú sa zo všetkých strán, šklbú ma. A tu ma Ngarroba vytiahol po schodíkoch! Odtrhli tuším rebrík… Na nič sa viac nepamätám.

— To je krása, — krútil hlavou Gargi. — Zdá sa, že sme vyzbrojili našich nepriateľov.

— Nerád by som ich pokladať za nepriateľov, — unavene vyriekol Karbyšev. Zvalil sa znova na posteľ.

— Skúste im to vysvetliť, — Ngarroba kývol na oblôčik. Tam bolo ešte stále vidieť strapatú hlavu s okrúhlymi očami.

Obďaleč sa ponevieralo niekoľko ďalších Venušanov. Lovci tautolonov zrejme pochopili, že raketa nemôže vyskočiť ani sa vôbec pohnúť z miesta, hoci stojí na množstve nôh. A možno ich priviedlo na nejaké myšlienky to, že trojčlenná hliadka, ktorú prenasledovali až k vchodu, zmizla v útrobách rakety. Slovom, osmelili sa.

— Nenalákajte ho, — vystríhal Sun Lin.

Ale zvedavec pred čímsi odskočil.

Filmovací aparát krátko zabzučal.

Gargi bleskove vymenil kazetu.

— Škoda prepásť taký objekt!

Venušan stál teraz desať krokov od oblôčika a bolo ho vidieť v celej výške. Vysoký, s nápadne vyklenutým hrudným košom, s velikánskymi stupajami a dlhými rukami, zarastený ryšavou srsťou, pôsobil dojmom primitívnej sily.

— Nie je práve najkrajší, — poznamenal Gargi. — Aspoň podľa našich predstáv… Ale zrejme je poriadne mocný.

— Všimnite si lebku, — povedal Sun Lin. — Akási zmes neandertálca a… na môj dušu, zdá sa mi, že takúto alebo skoro takúto lebku som videl v múzeách na Zemi. Mozog má pravdepodobne rozvinutejší, ako by sa zdalo podľa celkového výzoru. A mohutný hrudný kôš je tu proste nevyhnutný. Veď on nemá skafander a musí prečerpať cez pľúca mnoho vzduchu, chudobného na kyslík. Pozrite, zaberá mu skoro polovicu trupu.

— Rozhodne dávno zabudli na časy, keď chodili štvornožky, — zamiešal sa do rozhovoru Ngarroba. — Chôdzu majú síce nemotornú, ale to vyplýva z telesnej konštrukcie. No zato ako isto stúpajú!

Zrazu sa zasmial.

— Čo vám je smiešne? — spýtal sa Gargi.

— Ozaj je to komické. Celých štyriadvadsať hodín sme sliedili po týchto bytostiach a ani jedného z nich sme nevideli na vlastné oči. A vy, nešťastník, ktorému pripadlo strážiť raketu, boli ste prvý, čo sa s nimi stretol.

— Nikoho ste teda nenašli?

— Videli sme tautolona dobodaného oštepmi ako vankúšik na špendlíky. Potom nám odpadla chuť zhovárať sa s majiteľmi týchto oštepov bez tlmočníka.

— Zrejme náhle prerušili poľovačku, — doložil Sun Lin.

— Prišli sme na to, že objavili raketu. Čo iné by ich bolo mohlo natoľko prekvapiť alebo nastrašiť? Nuž sme sa rozhodli, že sa vrátime. A aby sme im nepadli do rúk, urobili sme určité bezpečnostné opatrenia. Preto sme sa vlastne aj oneskorili.

— A kde máte svoj oštep? — spýtal sa Gargi.

— Zahodil som ho, — vyhlásil Ngarroba. — Pri nasadaní som mal iné starosti… Okolo rakety sa ich povaľovalo hrúza, nuž som si pomyslel, že ste už urobili dostatočnú zásobu.

— Nestihol som, — ľutoval Gargi. — Zjavili sa neočakávane. Chytro som vybehol po schodíkoch do rakety. A potom sa už sypali oštepy. Mňa možno ani nezbadali. Útočili na raketu.

— Mám dojem, že nás chceli dostať živých, — vyhlásil Ngarroba. — Veď my sme pre nich ešte záhadnejšie bytosti ako oni pre nás. Možno si zaumienili preskúmať nás zblízka?

— Vidí sa mi, že sa zberajú preč, — poznamenal Gargi, ktorý sa díval cez oblôčik.

— Skôr sa skrývajú znova do húštiny, — odporoval Sun Lin. — Myslím, že nás neprestanú obliehať.

Venušania jeden za druhým opúšťali čistinku okolo rakety. Poniektorí zbierali oštepy, čo sa povaľovali na zemi.

— Odnášajú posledné vecné dôkazy! — zvolal Gargi. — Nemáme v rukách nič okrem filmu. Nezistili sme ani len to, z akej horniny robia hroty.

— Pár kusov sa tam ešte váľa.

— Ale ten bohatier ich stráži.

Naozaj, Venušan, ktorý nazízal do rakety, nezberal sa zrejme preč. Stále sa ponevieral po čistinke.

— A nech si stráži! — vyhlásil zrazu rezolútne Ngarroba. — Nám to nevadí!

— Chcete sa vybrať von? Po oštepy?

— Po oštepy? — Ngarroba vstal. Vystrel atletické ruky a napäl svaly. — Hja… Tento šuhaj, — Ngarroba kývol hlavou na oblôčik, — je, prirodzene, mocnejší ako ja. Ale sotva ovláda všetky hmaty zápasenia vo voľnom štýle, ktorému som holdoval v jeho veku.

— Myslíte, že je to mladík?

— Pravdaže. Medzi tými, čo nás napadli, bol jeden celkom zvráskavený, zrejme vodca. Stál bokom a len rozhadzoval dlhými ručiskami. Oproti nemu je tento mládenec hotové mláďa.

— Prosím vás, čo vám to prišlo na um? Chcete ho…

— A vy nie?

— Hej, doviezť takú vedeckú trofej… — zasnene povedal Gargi.

Karbyšev zodvihol ruku, akoby chcel niečo povedať, ale výraz Sun Linovej tváre ho zadržal.

— Neporadíte si s ním, — poznamenal pokojne čínsky učenec.

— Spoľahnite sa na mňa. — Ngarroba sa vystrel v celej výške.

— Je prinajmenšom trikrát silnejší ako vy, — odhováral Sun Lin. — Všimnite si jeho svalstvo. Má svaly, ktoré vy jednoducho nemáte.

Chlpatý človek chodil so sklonenou hlavou po brehu, posiatom stopami, a kedy-tedy zagánil na raketu spod vlasov, padajúcich do očí. Na širokom, zohnutom chrbte mu ihrali gundže svalov, ktoré pri každom pohybe výrazne vystupovali.

— Neodhovárajte ma, — povedal Afričan. — Napokon, sme štyria. Máme dovedna osem rúk, a to tiež niečo znamená. Keby sme nerešpektovali športové pravidlá — a tie sú tu zbytočné — a vrhli sa naňho štyria, premôžeme ho.

Sun Lin pozrel na Ngarrobu s úsmevom ako na decko.

— Príležitosť viac ako lákavá, — pristával už aj Gargi. — Čo tam robí?

— Má v rukách našu pištoľ!

— Nepamätáte sa, ostal v nej ešte náboj?

Karbyšev nestačil odpovedať.

Z hlavne pištole vyrazil krátky belasý blesk. Zarastený človek sa zrútil na zem. Obrovská, klenutá hruď sa skoro nehýbala.

— Dobrá príležitosť overiť si odolnosť organizmu Venušana, — pokojne povedal Sun Lin. — Som zvedavý, o koľko minút sa preberie.

— Von sa! — zvolal Ngarroba a hrnul sa k dverám.

— Stojte! — okríkol ho ostro Karbyšev a namáhavo si sadol. Zbledol od vzrušenia.

— Treba ho vniesť sem, kým sa nepreberie, — netrpezlivo pokrčil plecami Afričan.

— A čo bude, keď precitne? — veľavýznamne sa spýtal Karbyšev.

— Všetko tu rozmláti, — povedal Gargi.

— Bude ho treba… uspať!

Ngarroba zrazu skrotol, sadol si do kresla a nervózne začal bubnovať prstami po bočnom operadle. Potom prebehol pohľadom po vnútrajšku rakety. Cestovateľov obklopovali najcitlivejšie prístroje, výplod najvyššej techniky. Nepokojné ručičky, ciferníky, svietiace žiarovky, automatické perá, ťahajúce po papierových pásoch nekonečnú niť, analyzátory vzduchu v nepretržitej prevádzke, riadiace prístroje… Raketa tvorila zložitý umelý organizmus, ktorý žil akýmsi vlastným životom.

Ngarroba hlboko vzdychol a pristúpil k oblôčiku. Mladík z Venuše — divá bytosť, čo nepoznala ani rúcho — ležal na tmavej mäkkej pôde rodnej planéty.

— Veď je to človek, — vyslovil Sun Lin to, na čo všetci mysleli.

— Bodaj že vás, Ngarroba! — vzdychol rozpačito Gargi. — So svojím temperamentom ste schopný hocikoho strhnúť.

— Zmužilý, chrabrý človek, — doložil čínsky učenec. — Celé jeho správanie o tom svedčí.

— Tento človek, ešte taký podobný zvieraťu, nepoznal v živote okovy, — povedal po chvíli Karbyšev. — V tunajšom teplom podnebí, kde sa takmer nestriedajú ročné obdobia, možno už tisícročia chodí nahý, zarastený srsťou, ktorá mu akiste slúži aj za matrac. Ale vynašiel oštep, priatelia moji, má rozum. Je pánom, áno, áno, on je pánom Venuše. Aj keď si to azda neuvedomuje a nepozná poriadne svet, v ktorom žije.

— A tu priletia ľudia z inej planéty, — zakončil s dojatým úsmevom Sun Lin, — ľudia stojaci na omnoho vyššom stupni vývinu, a prvé, čo urobia, je, že chytia slobodného, svojím spôsobom slobodného človeka Venuše a ako zajatca ho odvlečú na Zem.

— Čo teda navrhujete? — spýtal sa Ngarroba. Bolo mu teraz náramne trápne pre ten športový elán.

Filmovacia kamera krátko zabzučala.

— Kazetu! — zvolal Ngarroba. — Hneď sa preberie.

Jeho hlas bol ešte podfarbený ľútosťou.

Gargi vymenil kazetu.

Všetci sa zhŕkli pri oblôčiku.

Venušanovi sa začala dvíhať hruď.

— Čo navrhujete? — zopakoval Ngarroba.

— My, pozemšťania, — povedal Karbyšev, — sme v postavení bohov, od rozumu a vôle ktorých závisí odteraz osud obyvateľov Venuše. Neviem, či majú mytológiu. Ale my sme viac ako ich bohovia. Sme všemohúcejší. Záleží na nás, aby sme správne ovplyvnili vývin Venušanov a urýchlili ho, nakoľko sa len dá. A na určitom stupni, keď bude už jestvovať dlhodobý kontakt a podarí sa nám vnuknúť Venušanom nejaké predstavy o Zemi, pozveme ich, aby navštívili našu planétu.

— My — to ako ľudstvo?

— Áno.

— Musíme dať tento plán na posúdenie obyvateľstvu Zeme, — povedal Sun Lin.

— A to bez meškania, — doložil Karbyšev.

— Raketa je vlastne už pripravená a môže presne podľa výpočtov vzlietnuť, — pripomenul Gargi. — Stačí počkať ešte chvíľku a stisnúť gombík.

— Ale vravte si, čo chcete, — povedal Ngarroba, — predsa je len škoda rozlúčiť sa s planétou tak hneď. Veď ja som na Venuši prvý raz… Tak som sa tešil na túto výpravu! Pozrite, vstáva…

Ryšavému mládencovi prebehla po tele triaška. Otvoril okrúhle, bystré oči a chvíľočku napäto pozeral do oblôčika. Videl ľudí? Zrazu vyskočil a hybaj vnohy! Ale potom sa zháčil a kráčal ďalej nenáhlivo, kníšuc sa celým telom, pričom sa každú chvíľu obzeral. Ešte okamih — a zmizol v húštine…

— Sympatický mládenec! — zasmial sa Ngarroba. — A okrem toho má, zdá sa, aj charakter.


Loo pribehol k zvláštnej kulu, čo sedela na množstve nôh, sám nevediac, prečo to robí. Čosi ho ťahalo k tej ozrute na kopci. Strach, čo ho zachvátil, keď zazrel lúč z oblakov, voľakde zmizol. Loo nemohol s istotou povedať, že predmet, ktorý sa zjavil z oblakov a nastrašil ho, a tento útvar, nachýlený ako ku skoku, je jedno a to isté. Ale zmocnilo sa ho vzrušenie ako vtedy, keď chcel pred očami celého kmeňa porozprávať o nebeských kou.

Loo nemal vyjsť z húštiny. Podľa náčelníkovho plánu mal spolu s dvadsiatimi inými ľuďmi čušať v úkryte.

Ale on vybehol, akoby ho bol niekto do chrbta sotil. Zazrel na šikmo stojacej kulu velikánske oko a v tom oku sa čosi mihlo. Všetky tvory, ktoré Loo v živote stretol, mali oči vypuklé a celkom bezvýrazné, nikdy sa v nich nemihol ani len náznak tieňa. Iba dvojnohí mali oči, ktoré vedeli hľadieť všelijako.

Loo pribehol bližšie a zahľadel sa do oka kulu, takého obrovského ako vchod do Jaskyne ohňa.

A to, čo uvidel, ho ohromilo. Vo vnútri oka boli dvojnohí! Áno, áno, dvojnohí! Chc vždy vravel, že bytosti, čo nechodia štvornožky a neskáču ako nazlostené kulu — to sú kou, dvojnohí. Iba kou chodia vzpriamení. Kou, ktorých zočil Loo, neponášali sa na dvojnohých z jeho kmeňa ani na dvojnohých z kmeňa Cho. Ale — Loo si mal oči vyočiť — chodili na dvoch nohách a rukami rozhadzovali skoro tak, ako to robia kou z Loovho kmeňa, keď hovoria! Kožu mali so záhybmi, bez srsti, nohy príliš dlhé a vôbec boli špatní. Ale Loo cítil: tieto bytosti sú kou.

Chc ho napajedene volal. Po neúspešnom prepade guľatohlavých sa už všetci stiahli do húštiny. Jedine Loo ostal pri veľkej kulu. Raz mu nedalo odísť. Kde sa podeli guľatohlaví? Kulu ich prehltla papuľou, ktorú má na bruchu. No kou v oku kulu sa neponášali na guľatohlavých.

Vtom Loo zazrel pod nohami ligotavú kosť, len-len že na ňu nestupil. Zodvihol ju a začal ohmatávať. Úder do hlavy ho zrazil z nôh.

Keď otvoril oči, veľká kulu tancovala pred ním na nohách. Prizrel sa lepšie — a kulu sa utíšila. Loa zrazu zachvátil strach. Taký strach ako vtedy. Vyskočil a dal sa do behu. Ale strach hneď prešiel. A Loo pokojne vykročil, len sa obzeral — kulu hľadela naňho svojím okom, v ktorom sa opäť čosi mihalo.

Chc rozkázal všetkým, aby sa skryli v húštine a nevystrčili ani nos. Náčelník si myslel, že guľatohlaví znova vyjdú von. Vtedy ich poľovníci chytia. Vodca nevedel, čo sú to za stvorenia — takých nebolo nikde na okolí.

Prastarý nejasný inštinkt mu šepkal, že sa treba mať na pozore. Keby vedel vyjadriť svoje pocity slovami, povedal by, že neznámo takmer vždy prináša so sebou nejaké nebezpečenstvo. Chc roztiahol previsnuté nozdry a dychtivo vťahoval vzduch.

Loo z úkrytu sledoval veľkú kulu. Ťažko bolo zistiť, či stojí alebo sedí. Len oko jej občas ožilo a zasvietilo ako v noci niektorým zvieratám.

Takto prešlo veľa času. Nič sa nestalo.

Zrazu znútra kulu vyrazil jasný lúč a skĺzol sa dolu po brehu.

Loovi sa podlomili nohy.

Kulu tak nahlas zarevala, že Loo už nepochyboval — je to nebeská kulu. Jedine nebeské bytosti hrmia na celý svet, keď sa spolu zhovárajú. Kulu niečo kričala komusi do neba.

Potom začala dvíhať hlavu dohora a nohy jej zmizli — skrčila ich alebo vtiahla pod seba ako plazy v barinách.

Kulu revala a stála teraz už rovno, ako kmeň stromu, kopca sa už ani nedotýkala. Dvíhala sa. No pravdaže, už-už sa vznesie na nebo, veď je to nebeská kulu. A kou, ktorých videl v oku kulu, to sú nebeskí kou. Kulu sa pomaly, celkom pomaličky dvíhala k nebesám. Vôkol sa rozliehal taký rachot, že nič nebolo počuť. Kulu zrazu prudko vzlietla a zmizla v hustých oblakoch. Iba lúč, ako priezračný chvost, ostal ešte chvíľu, ale aj ten slabol a slabol, až sa stratil.

Loo stál s vyvrátenou hlavou a díval sa do neba.

Nevedel, že tam, na nebi Venuše, kam odleteli nebeskí kou, na ďalekej planéte, skrytej za hustou vrstvou oblakov, rozhodne sa o jeho osude a osude všetkých jeho druhov. Loo, ani pokolenia, čo prídu po ňom, nikdy nespoznajú nevôľu, vojnu a útlak v nijakej podobe. Nebeský kou podá ruku svojmu divému bratovi a povedie ho do sveta rozumu a slobody, obíduc všetky prekážky, cez ktoré prešiel on sám.

Loo o tom nič nevedel. Díval sa na oblohu, až kým nezhasol posledný lúč nebeskej kulu.

Загрузка...