Planéta búrok

Vidina

Traja astronauti s obojživelným člnom sa potopili na dno mora, obleky z poddajnej plastickej látky a dýchacie prístroje im výborne poslúžili ako potápačské skafandre.

Znezrady sa stratili jeden druhému z dohľadu. Aľošovi Petrovičovi prišlo akosi úzko. Keď sa napokon dostal na mäkký íl, poobzeral sa naokolo.

Z pravej strany preťal čiernu vodu jasný, strieborný prúd svetla. Vtom sa rozpŕchli na všetky strany ryby nevšedného tvaru s pílovitými chrbtami… Miesto nich sa zjavil pokojný a usmiaty Iľja Jurievič.

Aľoša Petrovič sa vrhol k Bogatyriovovi a mocne ho objal. Iľja Jurievič chytil Aľošu za ruku a viedol ho k reflektoru. Rozsvietil ho na obojživelnom člne Dobrov, ktorý stihol v ostatnej chvíli čln ponoriť pod vodu a zísť s celou posádkou na dno.

Iľja Jurievič sa dotkol anténou na kukle kovového okraja člna a ostatným naznačil, aby ho nasledovali. Tak sa mohli znovu dohovoriť.

— No, priatelia, — začal Iľja Jurievič, — pod vodou sa nám ťažko pôjde, ale predsa pokročíme… Len aby ste nezablúdili…

— Kompas funguje, — povedal Dobrov, keď zapínal čerpadlá, ktoré napĺňali vzdušné podušky. Nabrali do seba vzduch a zdvihli čln z dna. Nato sa vydala celá výprava na cestu. Reflektor osvetľoval čudné dno. Modré, žlté a pozlátené kamene menili vo svetle rýchle farbu, spočiatku boli jasnočervené, potom hnedé ako íl… Ukázalo sa, že to nie sú kamene, ale ulity mäkkýšov a panciere krabov. Ryby sa svetlu vyhýbali.

Dobrov našiel medzi skalami, ktoré sa tiahli po oboch stranách a mizli v tme, priechod. Aľošovi začalo prudko búšiť srdce.

Pred rokmi bol Aľoša Petrovič Popov v Taliansku a navštívil Pompeje. Ako očarený prezeral trosky dávneho mesta, ktoré bolo vyše tisíc rokov pod vrstvou popola, vychrleného zo sopky Vezuv.

Och, keby tak teraz zbadal aspoň jeden stĺp… Nijaký stĺp síce nezbadal, ale živo si predstavoval, že to, čo sa ponáša na skaly, by mohli byť podmorské stavby, vybudované rozumnými bytosťami. Bobry si predsa takisto budujú priehrady a včely nezaostávajú usilovnosťou za človekom…

Aľoša Petrovič Popov sa dotkol Bogatyriovovho pleca. Ten sa prudko obrátil. Aľoša ukázal na skaly, nato na seba a urobil rukami prosebný posunok.

Bogatyriov pozrel na vodotesné náramkové hodinky a odmietavo kývol hlavou. Aľoša zdvihol prst. Vraj len na minútu, chce sa pozrieť za jednu zo skál… Veď je to skvelá príležitosť.

Iľja Jurievič sa zamračil. Čím naznačil, že teda počká, ale len chvíľku.

Aľoša sa priblížil ku skalám. Po pozornej prehliadke zistil, že sa nepodobajú na budovy v Pompejách. Keby sa mu podarilo nájsť aspoň jeden vchod do niektorej z nich …

Myslel na vchod do skaly, lebo sa neodvážil myslieť na vchod do domu, ba ani slovo „vchod“ vysloviť.

Niektoré skaly boli vyššie, iné nižšie. Pravidelnosť ich tvarov ho však ohromovala.

Chcel si dôkladnejšie prezrieť aspoň jednu z nich.

Aľoša si vybral najbližšiu, Obišiel jej dolnú časť, ale vchod nenašiel. Spomenul si na svoju vlastnú teóriu, že život na Venuši je prispôsobený podmienkam jej búrlivého ovzdušia. V duchu si navrával, že to, čo ich obklopuje, nebudú sídla podmorských netvorov. Nie! Je to staré, dávno zatopené mesto. Ak môžu na Venuši lietať jaštery, mohli lietať aj mysliaci budovatelia mesta. Vchod do stavieb treba hľadať hore, a nie dole…

Aľoša Petrovič Popov vyhodil z plecniaka kameň, ktorý mal ako závažie, a vyplával hore na skalu. Reflektor výstražné zažmurkal, Dobrov ho zrejme varoval…

Aľoša Petrovič postupne ohmatával povrch skaly a napokon našiel, čo hľadal. Možno, že to bola len priehlbina, ale jeho fantázia z nej stvorila vchod do budov mysliacich a lietajúcich bytostí…

Bogatyriov a Dobrov videli, ako Aľoša Petrovič zmizol v útrobách skaly. Mlčky čakali minútu, dve, päť…

Bogatyriov sa dotkol antény člna. Dobrov ho nasledoval.

— Iľja, privediem ho. Zaslúžil by si zopár poza uši! — počul Bogatyriov nasrdený Dobrovov hlas.

— Choď! Rýchle sa vráťte, — rozkázal rázne Bogatyriov, — posvietim vám.

Dobrov vyplával na skalu a nazrel do otvoru, v ktorom zmizol Aľoša Petrovič Popov. Bola v ňom tma. Zasvietil si ručným svietidlom a zbadal čudnú studňu. V hĺbke spozoroval akýsi pohyb. So svietidlom v jednej a s nožom v druhej ruke sa spustil dolu. Zastal na čomsi mäkkom vedľa Aľošu a zdrapil ho za ruku. Aloša Petrovič Popov si však nevšímal, čo robí Dobrov, ale ťahal ho k otvoru, ktorý práve dolu odhalil. Vzal do rúk prvý blatom obalený kameň, čo sa mu naďabil, vsunul si ho do plecniaka a štvornožky vyliezol von. Uľahčene si vydýchol, keď zbadal zelený prúd svetla z reflektora a dotkol sa anténou člna, čím naznačil, aby ho Bogatyriov vypočul. Ten sa však len podráždene pozrel a obrátil sa Aľošovi chrbtom…