Planéta búrok

Posledný článok

Morské pobrežie sa zmenilo na nepoznanie. Pás piesku, na ktorom astronauti odpočívali, keď vybŕdli z mora, zmizol.

Miesta, ktoré zalievalo predtým more, neboli teraz zaliate.

Obojživelný čln sa opatrne plavil po okraji zaplaveného lesa. Odrazu sa stromy skončili a zjavila sa zátoka. Dobrov chcel zamieriť na šíre more, a vtedy Iľja Jurievič vykríkol:

— Pozrite! Čo je to?

— Stáť! — zaburácal hromový hlas Bogatyriova.

Dobrov vypol motory, čln prešiel ešte zopár metrov a zastal pri akejsi stene. Ostré svetlo reflektora prenikalo cez stenu na druhú stranu. Medzi dvoma pásmami čadiča, v tmavšej vrstve zľahnutého sopečného popola, sa zreteľne črtali obrysy akejsi veže, ponášajúcej sa na žeriav.

Vonkajšia podobnosť tejto hračky prírody so železnou konštrukciou žeriava bola natoľko ohromujúca, že ľudia zdúpneli so zatajeným dychom.

Dobrov vystúpil z člna do vody. Bogatyriov sa oprel rukou o stenu a dostal sa s člnom až k jej základu. Dobrov mu podal geologické kladivo.

Iľja Jurievič udrel o stenu, a tá zazvonila.

— Kov! Tu je ten hľadaný posledný článok, — povedal a sadol si do člna.

— Zaujímavé, ale je to naozaj kov, — potvrdil Allan Kern.

— Kovový nosník žeriava, — tvrdil Iľja Jurievič.

— Čo si myslíte, z ktorej doby asi pochádza? — spýtal sa Kern.

— Nazdávam sa, že stál na pevnine asi pred sto miliónmi rokov.

— To je fantastické!

V stene trhliny bolo vidieť vrchol konštrukcie, vysokej ako desaťposchodový dom.

— Vyzerá to, akoby tu boli stavali mrakodrapy, alebo dajaký chrám, — povedal Kern.

— Kdeže, — povedal Bogatyriov, — zrejme tu montovali kozmickú loď…

— Žartujete, profesor? Pred sto miliónmi rokov?

— Aľoša, ukáž, čo si našiel…

Ohromení Američania si prezerali záhadní sošku a súčasne sa podchvíľou pozerali úkosom na stenu so železnými vežami.

— Zdá sa, že viete ešte o niečom, — povedal Kern, — čo má priamy vzťah k Zemi…

— Máte pravdu, Allan.

— Dovoľ, Iľja, aby som odlúpol kúsok kovu zo steny.

Dobrov a Wood vylomili kus kovovej konštrukcie. Kov bol dlhé stáročia dobre konzervovaný pred škodlivými vplyvmi v skamenenom sopečnom popole.

— Akiste poznáte, priatelia, názor sovietskeho astronóma Sklovského o umelom pôvode obežníc Marsu, — začal slávnostným hlasom Bogatyriov.

— Áno, — prisvedčil Kern, — hovorí o zaniknutej civilizácii Marťanov, ktorí vybudovali kozmické mestá.

— Myslíte, že celkom zaniknutej? — spýtal sa Iľja Jurievič. — Lepšie by bolo vari povedať „zanikajúcej“. Mars, ktorý je menší ako Zem alebo Venuša, nemohol zadržať dostatok vodných pár. Marťania museli vyriešiť otázku života potomkov. Mali dve možnosti: alebo preniknúť do vnútra planéty, vybudovať jaskyne s umelým ovzduším a „podzemným poľnohospodárstvom“ a zariadiť si život s perspektívou, že nikdy neuvidia slnko a hviezdy. Alebo sa presťahovať na susedné, nescivilizované planéty, teda na Venušu a na Zem. Myslím, že vyspelá civilizácia Marťanov nemusela zaniknúť. Ti z nich, čo sa dostali pod povrch planéty, žijú možno dosiaľ. Pravda, za milióny rokov sa museli vplyvom prostredia zmeniť.

— A druhá časť si vybudovala kozmické mestá, umelé obežnice a medziplanetárne stanice, ktoré slúžili na prestupovanie pri hromadnom sťahovaní na susedné planéty, — doložil Aľoša Petrovič Popov.

— Máš pravdu, Aľoša, je veľmi pravdepodobné, že to bolo tak. Bolo to veľké sťahovanie vo vesmíre. Preň bolo potrebné vybudovať prestupné stanice: umelé mesiace Phobos a Deimos.

— To nie je pravdepodobné! — zvolal Harry. — Kde sú potom Marťania, čo sa presťahovali na Venušu? Vari všetci zahynuli?

— Možno… Nevedeli presťahovať priemysel, na ktorom bola založená ich civilizácia na Marse. Spočiatku ešte udržiavali styky, ale za tisícročia… Možno, že presídlenci v nových podmienkach zdiveli a začínali od začiatku, od ranej doby kamennej…

— Aké stopy zanechali však Marťania na Venuši? — spýtal sa nedočkavo Aľoša Petrovič Popov. — Akiste tu takisto boli, lebo sme videli vodou zatopené osady a napokon aj kozmickú loď…

— Neviem, Aľoša, či sa tu usadili na dlhšie, ale určite tu boli…