Planéta búrok

Smrtonosný zvuk

Veliteľ výpravy Bogatyriov dostal od Mary Stremovej z raketoplánu Prosperity už niekoľko stručných a naliehavých správ, že Američania sú nezvestní.

Zlomený obrovskými stratami, aké mala vesmírna výprava, chodil bez záujmu okolo hviezdoletu.

Bola to čudná krajina: slnko tu nikdy nevyzrelo spoza mračien… Ako veľa museli zaplatiť, aby sa o tom presvedčili na vlastné oči…

Palubný inžinier Dobrov pripravoval hviezdolet na štart. Bogatyriov nemal námietky. Úlohu, ktorú dostali na Zemi, splnili: odhalili záhadu večnej oblačnosti Venuše, zistili stupeň jej vývoja, preskúmali rádioaktivitu pôdy, výskyt vzácnych nerastov a existenciu rastlín pravekých pozemských foriem… Najdôležitejšie však bolo, že sa presvedčili, že na tejto planéte večných búrok možno pristáť. Ďalším prieskumom sa budú zaoberať iné, väčšie výpravy, prvý prieskum sa skončil.

Bola to pravda, ale Aľoša Popov sa s tým nechcel zmieriť. Stále ho čosi lákalo do záhadných porastov.

— Bohatierska príroda, Iľja Jurievič len sa pozrite na tie velikány, — jasal mladý vedec a podchvíľou stlačil spúšť fotoaparátu. — Necháme lesy bez povšimnutia nenazrieme do nich a nepozrieme sa, či v nich nežijú rozumné bytosti?

Bogatyriov už Aľošu ani nepočúval, ale robil všetko, aby sa od neho nevzdialil. Zrazu však upútal jeho pozornosť neznámy nerast, a keď sa potom obzrel, divže neomdlel: Aľoša stál pred ním bez kukly a dýchal vzduch cudzej planéty…! Bogatyriov zaťal päste, Aľoša odskočil a zasmial sa:

— Už sa stalo, Iľja Jurievič! Lekári na Zemi si očkovali mor, kým ja skúšam na sebe iba vzduch. Hlásim: je to mizerné, ale dýchať sa tu dá!

Bogatyriov chcel na Aľošu naliehať, aby si opäť nasadil kuklu, ale v slúchadlách sa ozval Dobrovov hlas:

— Rádiolokátor vypátral robota, — oznamoval pokojne. — Práve to oznámila Mary z raketoplánu Prosperity.

— To znamená, že žijú! — zvolal Aľoša.

Veliteľ zľahka odsunul od seba vzrušeného kolegu.

— Rozprávaj, vrav, čo ešte vieš! — naliehal na Dobrova.

— Sú od nás asi sedemdesiat kilometrov vzdušnou čiarou, — oznamoval inžinier, — smerom k morskej zátoke a k úpätiu sopky. Robot nestojí, ale ide k nám…

— Nedostanú sa k nám, — zamiešal sa do rozhovoru Aľoša Petrovič. — V ceste majú zátoku… bránia im stále búrky… neprejdú tadiaľ…

— Má pravdu, — súhlasil Bogatyriov. — Bez cudzej pomoci sa sem nedostanú. Žiaľ, pohonných látok máme málo, nemôžeme im ísť naproti hviezdoletom. Budeme musieť použiť obojživelný čln.

Dobrov mal čln už pripravený, lebo ho chcel nechať na Venuši, aby mal hviezdolet čím nižšiu hmotnosť. Bol to zaujímavý dopravný prostriedok: letel nad zemou alebo nad vodou na vzduchom naplnenej poduške, ktorú dopĺňali mocné čerpadlá. Bolo celkom jedno, či sa pohybuje po pevnej pôde, alebo po vode, po hladkom, alebo drsnom povrchu.

Dobrov zaujal miesto vodiča, ktoré bolo vzadu. Aľoša Popov a Bogatyriov sa posadili dopredu, vyzbrojili sa reaktívnymi puškami a pílami, ktorými si chceli kliesniť cestu cez popínavé rastliny.

Pod zrastenými korunami stromov vládlo prítmie. Dobrov musel rozsvietiť svetlá.

— To je čudné, — poznamenal Dobrov, — pred chvíľou sme predsa počuli akýsi výkrik…

— Myslím, že sa to dá vysvetliť, — povedal Aľoša Petrovič. — Živočíchy sa prispôsobili tunajším podmienkam, najmä vždy búrlivej atmosfére. Preto je možné, že tu lietajú aj najväčšie živočíchy. Musíme ich však hľadať na vrcholcoch stromov, kde je potrava i svetlo.

Pospletané rastliny im sťažovali cestu. Keď sa les skončil a zbadali pred sebou veľký močiar, všetci si vydýchli.

Na obzore sa črtali kužeľovité kopce, pokryté bielymi čiapkami večného snehu. Ponášali sa na sopky, štíty mali v mračnách.

Odrazu sa ozval vzadu v kroví, ktorým prešli, taký prenikavý zvuk, že im naskočila husia koža. Čln sa naklonil nabok a zastal akoby zlyhala vzduchová poduška.

Bogatyriov pozrel na Dobrova, ktorý práve padol s hlavou sklonenou nabok. Aľoša pustil z rúk pušku a zvalil sa na dno člna. Ani jeden z nich nemal nasadenú kuklu.

Zvuk silnel, ohrozoval nervy. Bogatyriov cítil, ako mu ochrnujú ruky, a len s nadľudským sústredením vôle prekonal nával slabosti a pozrel na oblohu.

Nie, to nemohol byť prelud… Vo vzduchu letel naozaj drak, práve taký, ako kreslia čínski maliari: mal telo hada a krídla s blanami…

Bogatyriov uchopil pušku. Nestihol však vystreliť. Drak padol ako kameň do močiara.

Od lesa sa k drakovi blížil strašný netvor, podobný obrovskému jašterovi s rohovinovým hrebeňom a s výstražné otvorenou papuľou. Netvor zrejme nevedel lietať, no mal schopnosť zrážať lietajúcich tvorov smrtiacim zvukom.

Netvor urobil posledný skok a vrhol sa na draka, ktorý bol oveľa väčší. Bogatyriov vpálil doň štyri rany, ale ani reaktívna zbraň mu zrejme neublížila. Vari mal kožu pevnejšiu, ako je oceľový pancier?

Len čo zbadal netvor čln, zamieril k nemu. Nad močiarom sa znovu rozľahol prenikavý zvuk. Aľoša Popov a Dobrov, ktorí sa medzitým prebrali, klesli opäť omráčení. Bogatyriov, ktorého i napriek tomu, že mal kuklu, ohlušil hrozný zvuk, sa pokúsil ešte raz vystreliť, ale podaromnici.

Treba mu streliť do oka, spomenul si Bogatyriov na rozprávky o drakoch a myšlienka sa čoskoro zmenila na čin.

Jašter mal dve úzke, žlté štrbiny oči. Bogatyriov vyčkal, kým sa pripraví na posledný skok a vtedy vystrelil.

Rozľahol sa zúfalý rev: jašter klesol do blata. Bogatyriov stačil vziať kameru a urobiť zopár snímok.

V diaľke nad lesom poletovali s roztiahnutými krídlami neznáme tvory.

Víchrica silnela. Zranený jašter precitol, pohol krídlami a odplazil sa od mŕtveho nepriateľa. Potom nastavil krídlo prudkému vetru, nadskočil a vzniesol sa.

Aľoša sa už preberal z omráčenia.

— Čo je to?

— Teraz už nič, — povedal zamyslene Bogatyriov, — ale zvuk, čo sme počuli, usmrcuje. Teraz si natiahnite kukly… Opatrnosti nie je nikdy dosť…