Planéta búrok

Záhadná soška

Búrka sa utíšila. Vlny síce ešte narážali o pobrežie, ale traja astronauti s obojživelným člnom mohli vystúpiť bez rizika z vody na piesočnatý breh.

Namiesto močarísk, porastených prasličkami, sa rozprestieral pred nimi žltý piesok a neďaleko za nim koberec červených kvetov. V úzadí fajčila sopka a na jej úpätí bolo vidieť potoky vychladnutej lávy.

— Predbežne nemá význam pokračovať na ceste, — rozhodol Bogatyriov. — Najprv musíme zistiť, kde sú Američania.

— Nemôžeme s nimi nadviazať rádiové spojenie, — povedal Dobrov, — lebo magnetická búrka ešte trvá…

— V tom prípade bude správne, ak si rozložíme oheň, — navrhol Aľoša.

Bogatyriov súhlasil. Naznášali korene, ktoré vyvrhlo na breh more a rozložili oheň.

— Prvý oheň na tejto planéte, — poznamenal Iľja Jurievič.

Aľoša Petrovič Popov sa zamyslel. Naozaj prvý? Sadol si neďaleko ohňa na piesok a vytiahol nôž a kameň, ktorý našiel v otvore skaly. Zaujatý myšlienkami, začal odstraňovať z neho nalepené blato. Kameň bol mäkký a nôž doň vnikal ako do mydla. Aľoša sa s ním pohrával. Bol natoľko zamyslený, že ani nespozoroval, ako sa kameň mení. Keď si to všimol, stŕpol.

Už nedržal v rukách neforemný kameň, ale záhadnú sošku s dievčenskou tvárou.

Aľoša neveril vlastným očiam a od prekvapenia vykríkol. Bogatyriov a Dobrov pribehli k nemu.

— Pozrite! — zvolal Aľoša a podával im sošku. — Nehovorí to presvedčivo o tom, že na Venuši sú rozumná bytosti? Viete, kde som to našiel?

Dobrov vzal sošku a začal si starostlivo prezerať jej povrch, na ktorom boli stopy Aľošovho noža.

— Že sa nehanbíte, súdruh Popov, — podával figúrku Aľošovi. — A chcete, aby sme vás pokladali za vedca? Vyrezali ste nožom z mäkkého kameňa primitívnu sošku a chcete nám nahovoriť že ste ju našli?!

Aľoša položil sošku na zem, Bogatyriov ju vzal a pozrel skúmavo na mladého vedca.

— Čo vám dovoľuje hovoriť takým tónom, Roman Vasilievič, — bránil sa Aľoša. — Veď nie som sochár…

Takmer násilím vytrhol Bogatyriovovi z rúk kamennú figúrku a odbehol s ňou na lúku posiatu červenými kvetmi. Znovu a znovu pozeral do záhadnej tváre malej sošky…