Planéta búrok

Zápas v močiari

Mary Stremová skúmala rádiolokátorom povrch planéty. Na obrazovke sa preháňali nejasné obrazy — známy tvar hydroplánu nevidela.

Rusi oznámili, že hydroplán mieril k morskej zátoke…

Medzitým mladý americký vedec a jeho nadriadený, vyčerpaní napätím z letu a pristavania, zaspali tvrdým spánkom na ostrove uprostred močarísk.

Prvý sa prebudil Allan Kern. Harry Wood sa prebral až po ňom.

— Neprišiel som na cudziu planétu len preto, aby som si zblízka pozrel obrovské prasličky, o ktorých sme vedeli už na Zemi, — povedal Harry a začal si skladať kuklu.

— Vari ste zošaleli? — zrúkol Kern, no vzápätí hodil rukou. — Konečne, aj tak na tom nezáleží…

Harry si zložil kuklu a… nezadusil sa.

V ušiach mu síce hučí, ale dýchať sa tu dá…

— Môžeme pozerať, ako vyzerá tento svet… Na Zem donesú o tom správu Rusi.

— Ako mám chápať vaše slová? — čudoval sa Harry.

— Rusi čoskoro odštartujú z Venuše na svojom hviezdolete, od našej Mary prevezmú pohonné hmoty a vrátia sa so senzačným materiálom na našu milú rodnú Zem.

— A čo bude s nami?

— Sme od nich vzdialení najmenej päťdesiat míľ. Rádiové spojenie nemôžeme s nimi nadviazať. Rusi nás nemôžu počuť…

— Nepôjdu nás azda hľadať?

— Možno by nás hľadali, keby boli v ich hviezdolete roboti, a nie živí ľudia. Myslíte, že ľudia riskujú vlastný život, aby nás zachránili?

— Čo budeme teda robiť?

— Vyberieme sa k ich hviezdoletu sami. Ak sú Rusi naši ozajstní priatelia, môžu urobiť iba toľko, že budú na nás čakať. Ostaňte s Johnom tu, kým preskúmam okolie…

V tomto nezvyčajnom svete nerástla vôbec nijaká tráva. Všetky rastliny boli vysoké ako strom. Bolo tu neuveriteľne veľa koreňov, navzájom sa prepletali, mizli v močiari a opäť z neho vytŕčali. Po nich sa dostal Kern bližšie k pevnine.

Slnko nebolo vidieť. Všetko sa strácalo v červenkastom opare. Harrymu tiekol po tvári pot. Bolo horúco a dusno. Nasadil si znovu kuklu. Dýchalo sa mu lepšie.

Rastliny majú červenú farbu, uvažoval Harry. Inak by tu nemohli rásť. Je tu veľmi teplo. Husté mračná udržiavajú vnútornú teplotu dosiaľ horúcej planéty. Je prirodzené, že rastliny sa pokúšajú vylučovať prebytočné teplo a odrážať infračervené a červené lúče. To je vlastne dôvod, prečo sú červené…

Allan Kern sa dostal na pevninu. Breh akoby znezrady ožil. Zovšadiaľ sem mierili húfy akýchsi živočíchov.

— Opatrne! Valí sa na vás akási háveď. Bojím sa o vás, — povedal Harry do vysielačky.

— Vari si len nemyslíte, že ujdem pred tunajšími všami? — zahundral Allan a vzápätí spresnil svoj postreh: — To nie sú vši, lež jašterice.

O chvíľu sa jašterice zahryzli Kernovi do topánok. Ďalšie mu liezli po nohách a chrbte. Američan ich prudkým pohybom striasol, ustúpil niekoľko krokov a ocitol sa v kaluži.

Zvieratká sa vody navidomoči báli. Sústredili sa na brehu a čakali.

— Musím počkať, možno ich to omrzí, — povedal Kern.

— Sotva, — zapochyboval Harry a sadol si pohodlne k robotovým nohám. — Spomínam si na čosi podobné na Zemi. Akési vojsko sa utáborilo kdesi v púšti. Stráže si prineskoro všimli, že sa na nich valí mračno myší… Jednu myš možno zašliapnuť topánkou, ale také množstvo…? Ľudia sa chránili štítmi, zabíjali myši šabľami, ale podaromnici — nové a nové hlodavce liezli po mŕtvych telách iných myší… Vojaci padali od únavy: z celej armády neostal napokon nikto živý.

— Mlčte! — zvolal Kern. — Prosím vás, John, prejdite sem na breh a zoznámte sa s týmito odpornými hlodavcami Venuše!

Robot zapadol zo dva razy po kolená do blata, ale čoskoro našiel správnu cestu a mal pod nohami pevnú pôdu.

Jašterice sa naňho hneď vrhli.

— Žiaľ, zbraň je proti nim bezmocná a s plameňometmi sme nerátali. Najvhodnejší by bol valec, čo sa používa pri výstavbe ciest, — povedal robot.

— Výborný nápad! Čo keby sme vnukli robotovi niečo také? — povedal Harry Kernovi.

A bol to naozaj dobrý nápad. Harry, ktorý bol na vedľajšom ostrovčeku, zdvihol nohu. Robot bol napojený naňho, a tak nečudo, že pohyb opakoval. Potom Harry celou silou dupol. Robot ho nasledoval.

Rozľahlo sa zúfalé pišťanie. Jašterice sa rozbehli na všetky strany a zanechali za sebou hromadu mŕtvych. Vzápätí však znovu zaútočili na Železného Johna, lebo si asi všimli jeho malú pohyblivosť. Robot zle šliapol a zvalil sa na zem. V okamihu sa naňho vrhla svorka pažravých víťazov — ich zuby sa zahrýzali do kovu.

Robot pohyboval bezmocne rukami. Pod jeho údermi síce jašterice hynuli, ale na ich miesto prichádzali ďalšie.

Napokon sa robot zviechal. Kern a Wood prebehli bez dychu nebezpečným pásmom a zastali až vo vzdialenom lese, aby si oddýchli. Robot sa náhlil za nimi a hlásil:

— Zničil som 9341 kusov…

— Veď ste hotový zázrak techniky! — zvolal od radosti Kern.

— Ech, to sú rastliny! — netajil radosť Harry a obzeral sa naokolo. — Len sa pozrite, tu všade poruke sa dá získať titul profesora i Nobelova cena…

— Škoda, že hviezdolet, ktorý potrebujeme na spiatočnú cestu, nie je takisto poruke, — zahundral sklamane Kern.