Popoluškine biele šaty

1

Husár Pavlyš v belasom lepenkovom čákove s krátkym chocholom z mosadzného drôtu a v bielej mentieke s ligotavými kašírovanými náplecníkmi, ktoré nepatrili k husárskej uniforme, vyzeral hlúpo a smutne si to uvedomoval, ale čo mal robiť. Kto príde medzi vrany…

Prešiel cez pustý hlavný tunel k sále. Na pódiu členovia orchestra pod vedením hlučného nervózneho tučniaka s čiernymi myšacími očkami umiesťovali klavír. Pri dverách sa tisli tí, ktorí sa nedostali do sály. Pavlyš pozeral dnu ponad ich hlavy.

Na javisku, pod bielym panelom s nápisom 50. VÝROČIE MESAČNÉHO PRÍSTAVU ovitým vencom zo syntetických smrekových konárov stál slávny profesor zo Sorbonny. Nevedel, čo má robiť s rukami, plietol si slávnostný prejav a početné výtvory karnevalovej fantázie, zapĺňajúce sálu, len ťažko zachovávali aké-také ticho. Hlboko zakorenený zmysel pre povinnosť profesora nútil podrobne informovať zhromaždených o úspechoch selenológie a príbuzných vied a o hlavnom prínose mesačných základní pre dobytie vesmíru.

Pavlyš si prezeral sálu. Najviac tam bolo mušketierov, aspoň sto. Nepriateľsky zazerali na seba, ako keď sa na ulici náhodou stretnú dve ženy v rovnakých šatách. Až do poslednej chvíle sa každý z nich nazdával, že skvelá myšlienka obliecť sa za mušketiera zišla na um iba jemu. Medzi nimi sa kymácali vysoké čiapky alchymistov a bránili vo výhľade na javisko, kde-tu sa zjavili turbany tureckých sultánov i anténami vybavené krychle Marťanov. Pravda, človek si nemohol byť celkom istý, že to sú iba karnevaloví Marťania, a nie pracovníci mesačných laboratórií z Koruny alebo z P-9.

Pavlyš sa pretlačil cez húf harlekýnov a škriatkov, ktorým sa už neušlo miesto v sále. Z bielej povaly tunelu viseli korále lampášikov a girlandy papierových kvetov. Orchester na pódiu začal skúšať nástroje. Po pustej chodbe sa rozľahlí škrípavé tóny. Kvety nad hlavou sa zatriasli do taktu bubnov. Okolo prešli dve cigánky zahalené do šálov.

— Nevzala si do úvahy anihilizačný faktor, — prísne povedala cigánka v čiernom šále s červenými kvetmi.

— Ako sa ma opovažuješ obviňovať z takého niečoho! — rozhorčila sa cigánka v červenom šále so zelenými uhorkami.

Tučniak, ktorý usmerňoval ľudí pri ukladaní klavíra, dohonil Pavlyša a povedal:

— Galagan, si za to plne zodpovedný!

— Za čo? — čudoval sa Pavlyš.

— Spiro! — zavolal z pódia saxofonista. — Prečo nie je zapojený mikrofón? Gelij nemôže spievať bez mikrofónu.

Pavlyš dostal chuť na cigaretu. Pobral sa k schodišťu vedúcemu na dolné podlažie. Zišiel do polovice. Tu na odpočívadle stála pohovka a nad ňou vo výklenku bol odsávač pre fajčiarov. Na pohovke sedela Popoluška v krištáľových črievičkách a horko plakala. Ublížili jej, nevzali ju na bál.

Keď niekto plače, to ešte neznamená, že ho hneď musíte utešovať. Plač je súkromná vec.

— Dobrý deň! — pozdravil sa Pavlyš. — Som z paláca. Princ ledva stojí na nohách, toľko vás hľadal.

Na odpočívadle panovalo prítmie, lampa vedľa pohovky, podobná starodávnej pouličnej lampe, nesvietila. Dievča prestalo plakať, akoby chcelo vyčkať, kým Pavlyš odíde.

— Ak vám ublížili zlé sestry a macocha, — táral Pavlyš a nevedel prestať, — stačí jediné vaše slovo, či prikývnutie, a hneď ich pošleme na Zem. Na Mesiaci nemajú čo hľadať takí, čo iným ubližujú a osočujú ich.

— Nikto mi neublížil, — povedalo dievča a ani sa k nemu neobrátilo.

— Tak sa vráťte do paláca a povedzte princovi všetko.

– Čo všetko? — spýtalo sa dievča.

– Že ste už zasnúbená s chudobným, ale statočným pastierom a nestojíte o briliantové komnaty a hodvábne spálne…

— Nie je vám zle? — spýtalo sa dievča.

Jej otázka Pavlyša prekvapila. Čakal, že ho požiada, aby odišiel, aby jej dal pokoj.

— Kdeže! Je mi veselo a život ma baví, — odpovedal Pavlyš.

— Tak prečo ste sa mi prihovorili?

— Je mi vás ľúto. Sedíte tu sama ako prst, a zo sály doliehajú slávnostné prejavy, orchester ladí trúby. Môžem si zapáliť?

— Len si zapáľte, — odpovedalo dievča. Hlas malo monotónny a pokojný, akoby pred chvíľou vôbec nebolo plakalo.

Pavlyš si prisadol na pohovku a vybral zapaľovač. Rád by pozrel dievčaťu do tváre. Malo zvláštny pridusený, monotónny hlas a zároveň akoby v ňom čosi zunelo; Pavlyš mal dojem, že by mohol znieť zvučnejšie, ale dievča ho náročky tlmí. Šťukol zapaľovačom tak, že svetlo zažiarilo medzi ním a dievčaťom a na chvíľku jej osvetlilo profil, líce, oko, ušný lalôčik vyčnievajúci spod bielej parochne.

Dievča rozsvietilo lampu.

— Keď tak túžite obzrieť si ma, — poznamenalo, — načo také ceremónie. Navyše zapaľovač má veľmi slabé svetlo.

Obrátila sa k Pavlyšovi a hľadela naňho bez úsmevu, ako dieťa, keď pózuje fotografovi a čaká, že z objektívu už-už vyletí vtáčik. Mala široké lícne kosti a veľké, trochu šikmé oči jasnosivej farby, hoci Pavlyš čakal, že ich bude mať čierne. Veľmi plné, takmer černošské pery mala v kútikoch trochu zdvihnuté, akoby pripravené na úsmev. Biela parochňa s diadémom sa jej trochu posunula a vykĺzol spod nej prameň rovných čiernych vlasov.

— Tak ešte raz dobrý deň, — povedal Pavlyš. — Som veľmi rád, že vás poznávam. Pavlyš.

— Marina Kimová.

— Ak vám naozaj môžem nejako pomôcť…

— Zafajčite si, — pripomenula mu Marina. — Zabudli ste si vybrať cigaretu.

— Zabudol.

— Z ktorej lode ste?

— Podľa čoho ste usúdili, že nie som tunajší?

— Vy ste z diaľkovej floty.

Pavlyš vyčkával.

— A na podrážkach máte magnetické podkovičky.

— Každý kozmonaut predsa…

— Ale členovia diaľkovej floty ich vždy majú začiernené. Nechali ste si nohavice od pracovného obleku, neobliekli ste si husárske jelenicové nohavice. A navyše prsteň — daň kurzistickej mladosti. Také smaragdy brúsi kuchár na Zemi-14. Neviem si spomenúť, ako sa volá…

— Hans.

— Tak vidíte!

Marina sa konečne usmiala, ale iba perami.

— Koniec koncov nie je na tom nič čudné, — povedal Pavlyš. — Veď tu je každý desiaty z diaľkovej floty.

— Iba tí, čo ostali na karneval.

— Je ich veľa.

— Ale vy k nim nepatríte.

— Ako to viete, Sherlock Holmes?

— Tuším to. Keď má človek problémy, vie vytušiť aj cudzie nešťastie.

— Nijaké nešťastie, — povedal Pavlyš, — iba malá nepríjemnosť. Letel som na Korunu, a na Zemi mi povedali, že moja loď štartuje z Mesiaca až po karnevale, tak ako všetky ostatné. Ale loď predsa odletela. A teraz neviem, ako sa ta dostanem.

— Mali ste letieť na lodi Aristoteles?

— Aj to viete?!

— Je to jediná loď, ktorá odštartovala v deň karnevalu, — povedala Marina. — Aj ja som sa ponáhľala k nej. Aj ja som prišla neskoro…

— Niekto vás tam… čakal? — Pavlyš veru nemyslel, že mu výjav, ktorý si predstavil, tak pokazí náladu: Marina uteká k schodíkom, pri ktorých ju s otvoreným náručím čaká urastený kapitán… alebo navigátor.

— Mohol ostať, — povedala Marina. — Nikto by ho za to neodsudzoval. Ale nechcel ma vidieť. Odštartoval presne podľa letového poriadku. Posádka iste bola namrzená. Takže vlastne ja som na vine, že ste sa nedostali na Korunu.

— Obávam sa, že preháňate, — povedal Pavlyš a usiloval sa potlačiť v sebe atavistické pocity, nedôstojné civilizovaného človeka.

— Nerobím na vás dojem osudovej ženy?

— Vôbec nie.

— A predsa som sa previnila.

Pavlyš zahasil cigaretu a položil Marine najhlúpejšiu zo všetkých možných otázok:

– Ľúbite ho?

— Dúfam, že aj on ma ľúbi, — odpovedala Marina, — hoci už som o tom začala pochybovať.

— Stáva sa, — poznamenal Pavlyš zničene.

– Čo vás tak skľúčilo? — spýtala sa Marina. — Pred desiatimi minútami ste ma videli prvý raz v živote, a už by ste mi s pôžitkom urobili scénu žiarlivosti. Absurdné, však? Ste smiešny. Hneď si zložím parochňu a skončí sa mámenie.

— Práve som vás chcel o to poprosiť.

Ale Popoluška si nestihla zložiť parochňu.

– Čo tu robíš? — teatrálne zvolal rímsky patricij v bielej tragickej maske. — To je jednoducho zázrak, že som šiel práve po schodoch.

— Zoznámte sa, — povedal Pavlyš vstávajúc. — Môj starý priateľ Salias. Prichýlil ma tu, ba postaral sa mi aj o karnevalový odev.

— Nie ja, ale moje dobré zdravotné sestry, — opravil ho Salias, podávajúc Marine ruku. — Som eskulap.

— Marina, — povedalo dievča.

— Ste mi akási povedomá…

Marina pomaly zdvihla ruku a zložila si z hlavy bielu kučeravú parochňu. Rovné krátke čierne vlasy jej zrazu zmenili tvár, vniesli do nej harmóniu. Marina potriasla hlavou.

— Už sme sa videli, doktor Salias, — povedala. — Všetko viete.

— Parochňa vám svedčí, — zalichotil jej dobrácky, tučný Salias.

— Chcete povedať, že je ma v nej ťažšie spoznať?

— Bolo by odo mňa taktné miešať sa do cudzích vecí?

— Výborne! — zasmiala sa Marina. — Upokojím vás. Moje dobrodružstvo sa chýli ku koncu. Mimochodom, už dosť dlho sa zhováram s vaším priateľom, no takmer nič o ňom neviem. Iba toľko, že je smiešny.

— Smiešny? Skôr by som povedal, že nevychovaný. — Salias sa zjavne zaradoval, že sa zmenila téma rozhovoru.

— Dobre vychovaný husár sa predsa nebude vydávať za krásneho princa.

— Ba ani len husár nie je, — povedal Salias. — Obyčajný doktor Slava Pavlyš z diaľkovej floty, lodný lekár, skrachovaný biologický génius. Banálne indivíduum…

— Teda som mala pravdu, — konštatovala Marina.

— Neškriepil som sa, — pripomenul Pavlyš a otvorene obdivoval Marinu. Salias si odkašlal.

— Musíte ísť? — povedala Marina.

— A vy?

— Aj ja. Odbíja dvanásta.

— Spytujem sa vážne, — povedal Pavlyš. — Aj keď chápem…

— Absolútne nič nechápete, — zavrátila ho Marina. — Pousilujem sa prísť k pódiu, kde je orchester, ale najprv si zájdem do izby po masku.

Marina si rukou nadvihla spodok dlhých bielych šiat a už bežala dolu schodmi. V druhej ruke jej ako živé huňaté zvieratko poskakovala biela parochňa.

— Budem čakať, — zavolal za ňou Pavlyš. — Nájdem vás aj v inej maske, hoci pri sporáku v chudobnej chalúpke.

Neodpovedala.

Salias potiahol Pavlyša za rukáv.

— Počúvaj, naozaj ju poznáš? — spýtal sa Pavlyš, keď šli hore schodišťom.

— Nie, nepoznám. Radšej na ňu zabudni.

— Ešteže čo! Je vydatá?

— Nie.

— S akou istotou hovoríš o človeku, ktorého, ako tvrdíš, nepoznáš.

— Som starý múdry havran.

— A prečo mám na ňu zabudnúť?

— Bude to lepšie. Stáva sa, že stretneš niekoho, chcel by si ho uvidieť znova, ale situácia sa vyvinie tak, že ho už nikdy neuvidíš.

— Podceňuješ ma.

— Možno.

Vyšli na chodbu. Valil sa tadiaľ zástup zo sály. Orchester pozdravoval karneval nepravidelným rytmom módnej pesničky.

— Príde k pódiu, — zavolal Pavlyš.

— Možno, — zopakoval Salias.

Prúd ľudí sa rozchádzal po širokom tuneli. Lúče reflektorov s pestrofarebnými sklami sa presúvali nad húfom, čím vznikala ilúzia letného večera a šíreho priestranstva. Človek by takmer neveril, že je na Mesiaci, tridsať metrov pod jeho mŕtvym povrchom.

Asi po desiatich minútach sa Pavlyš vytratil od štebotajúcich zdravotných sestier a zašiel k pódiu. Nad hlavou videl okrúhle nohy klavíra i klaviristovu nohu v topánke, ako rovnomerne stláča pedál, ani čo by klavirista viedol nejaké starodávne auto.

Marina Kimova neprichádzala. To nie je možné, že by mu sľúbila schôdzku len preto, aby sa ho zbavila.

Čierny mních s kapucňou stiahnutou nízko do tváre pristúpil k Pavly-šovi a prihovoril sa mu:

— Sláva, ty si ma nespoznal?

— Bauer! — zvolal Pavlyš. — No pravdaže, Gleb Bauer. Čo tu robíš, starigáň? Dávno si sa utiahol do kláštora?

— Nerúhaj sa, syn môj, — pokarhal ho Gleb. — Aj keď boh neexistuje, som jeho predstaviteľom na Mesiaci.

— Tancujete, mních? — spýtala sa panovačne žena v šupinatom odeve rusalky. — Nepočuli ste, že vyhlásili dámsku volenku?

— S radosťou prijímam vaše pozvanie, — povedal Bauer. — Len prosím, aby ste ma zbytočne neuvádzali do pokušenia.

— To sa ešte uvidí, — povedala rusalka.

— Sláva, neodíď! — zvolal Bauer a už ho rusalka ťahala preč.

Mušketieri prigúľali sud s jablčným vínom a pozývali záujemcov k stolom. Bauerovi vyčnievala hlava ponad tanečníkov. Alchymista v plášti s nalepenými fóliovými hviezdami vyskočil na pódium a začal spievať. Vedľa ktosi zapálil bengálsky oheň.

Marina ešte vždy neprichádzala.

Pavlyš sa rozhodol čakať až do konca. Niekedy vedel byť veľmi tvrdohlavý. Marina priletela sem, aby sa stretla s kapitánom Aristotela. Ale on ju nechcel vidieť a nedovolil ani posádke, aby zostala na karnevale. Krutý človek, alebo veľmi urazený. Musí sa Bauera spýtať, ako sa volá. Bauer všetkých pozná. Aj Salias čosi vie, ale nechce o tom hovoriť. Nič to, prinútim ho povedať pravdu, až budeme sami v izbe.

Pavlyš sa rozhodol vrátiť k schodišťu a tam počkať na Marinu. Po niekoľkých krokoch sa obzrel a zbadal, že Bauer sa vrátil k pódiu a vrtí hlavou na všetky strany, iste ho hľadá. Pretisol sa k nemu nízky tučniak s čiernymi myšacími očkami, stúpol si na prsty a naliehavo, vážne mu čosi húdol. Bauer napokon zbadal Pavlyša a zdvihol ruku, volal ho k sebe. Pavlyš znova preletel pohľadom po tanečníkoch. Popolušku nevidel.

— On je lekár? — spýtal sa tučniak Spiro, keď sa Pavlyš priblížil k nim.

— A ja som sa nazdával, že to je Galagan, ešte som mu aj kázal čosi urobiť. No dobre, bežím ďalej. Poinformujte ho. Ja musím pohľadať Sidorova.

— Poďme, Sláva, — vyzval ho Bauer, — cestou ti rozpoviem, o čo ide.

Nad hlavou im burácal orchester, nohy klavíra sa trochu chveli. Naokolo sa tancovalo. A predsa Pavlyš v tej všeobecnej veselosti vycítil akýsi cudzí tón. Medzi maskami sa zjavilo niekoľko vážnych, všedne oblečených ľudí. Náhlivo hľadali medzi tanečníkmi tých, ktorých potrebovali, čosi im zašepkali a tanečníci hneď opustili parket.

— V Šachte nastal výbuch, — ticho vysvetľoval Bauer. — Vraj to nie je nič strašné, ale niekoľkých popálilo. Nechcú to oznamovať, nech slávnosť pokračuje.

— Je to ďaleko?

— Nevidel si Šachtu?

— Som tu prvý deň.

Pri výťahu sa nazbieralo zo päť-šesť ľudí. Pavlyš videl, že už o všetkom vedia. Zložili si masky a bezstarostné, sviatočné ovzdušie sa vzápätí stratilo. Mušketieri, alchymista, neandertálec v syntetickej kožušine, krásna dvorná dáma — všetci zabudli, že sú na karnevale i na to, ako sú oblečení. Znova to boli lekári, vákuológovia, mechanici, záchrancovia… Karneval už patril minulosti. A hudba i rovnomerný hluk, čo doliehali zo sály, tvorili iba pozadie triezvej skutočnosti…

Bolo už nad ránom, keď Pavlyš stál pri nosidlách, ktoré vyniesli z oše-trovne Šachty, a čakal, kým sa lunobus obráti tak, aby ranených mohli čo najpohodlnejšie vniesť doň. cez priezračnú stenu kopuly žiarila pásikavá Zem a Pavlyš rozoznal, že nad Tichým oceánom sa vytvára cyklón. Vodič vyšiel z kabíny a odsunul zadnú stenu lunobusu. Tvár mal od únavy prepadnutú.

— To ale bola noc! — poznamenal. — Troch odvážame?

– Áno.

Nosidlá boli zakryté nafúknutými plastickými krytmi. Pracovníci, ktorí mali službu v spodnom podlaží Šachty a utrpeli ťažké popáleniny, spali. Ešte dnes ich evakuujú na Zem.

Salias, ktorému za noc zarástli líca ryšavým strniskom, pomohol Pavly-šovi a vodičovi naložiť nosidlá do lunobusu. Ostal v Šachte a Pavlyš šiel do Mesačného prístavu odprevadiť ranených.

Až o hodinu bol Pavlyš celkom voľný a mohol sa vrátiť do veľkého tunela. Reflektory už boli vypnuté a balóny i girlandy kvetov a zhasnutých lampášikov, visiace z povaly, vyzerali teraz cudzo, nevhodne. Dlážka bola posiata konfetami a zdrapmi papierovej špirály. Kde-tu sa povaľovali papierové čelenky, škrabošky, zhúžvaný mušketiersky klobúk. V kúte osamelý robot upratovač bezradne pohyboval vysávacou trubicou. Ešte nikdy nevidel taký neporiadok.

Pavlyš pristúpil k pódiu. Pred niekoľkými hodinami tu čakal na Marinu Kimovú. Vtedy sa naokolo hemžili ľudia, Bauer v čiernej sutane tancoval so zelenou rusalkou…

Na nohe klavíra zbadal lepiacou páskou pripevnený lístok a na ňom veľkými hranatými písmenami bolo napísané HUSÁR PAVLYŠ.

Pavlyš potiahol lístok za rožtek. Srdce sa mu zovrelo od hrôzy, keď si pomyslel, že sem mohol aj neprísť. Na lístku krížom ležali náhlivé riadky: Prepáčte, že som nemohla včas prísť. Odhalili ma. Za všetko som vinná ja. Zbohom, nehľadajte ma. Ak nezabudnem, pokúsim sa Vás nájsť o dva roky. Marina.

Pavlyš si znova prečítal lístok, ktorý akoby bol z iného, neznámeho života. Popoluška plače na schodišti. Popoluška necháva lístok, v ktorom oznamuje, že ju dolapili, a žiada, aby ju nehľadal. Hodilo sa to skôr do nejakého starodávneho, tajomstvami preplneného gotického románu. Popoluška síce odmietla schôdzku s ním, no za tým sa mohla skrývať nemá prosba o pomoc, lebo únoscovia krásnej neznámej ju sledovali na každom kroku a nešťastné dievča, obávajúc sa o osud svojho vyvoleného, prelievalo slzy a písalo na zdrap papiera, čo jej diktoval jednooký oplan. A vyvolený zatiaľ…

Pavlyš sa uškrnul. Na živnej pôde karnevalu sa dobre darí romantickým tajomstvám. Nezmysel, to je nezmysel!

Pavlyš sa vrátil k Saliasovi do izby, osprchoval sa a ľahol si na diván.

Zobudilo ho vyzváňanie videofónu. Pavlyš vyskočil, pozrel na hodiny. Osem dvadsať. Salias sa ešte nevrátil. Pavlyš zapol videofón. Z obrazovky sa naňho usmieval Bauer. Mal oblečenú vyhladenú uniformu navigátora diaľkovej floty, bol svieži, vyholený, energický.

— Pospal si si, Sláva? Nezobudil som ťa?

— Spal som asi tri hodiny.

— Počuj, Pavlyš, zhováral som sa s kapitánom. Letíme s nákladom na Epištolu. Máme voľné miesto lekára. Môžeš letieť s nami. Tak ako?

— Kedy štartujete?

— Raketa odchádza na štartovacie stanovisko o desiatej. Stihneš to?

– Áno.

— Výborne. Mimochodom, už som oznámil dispečerovi, že poletíš s nami ako lekár.

— Takže celý tento rozhovor je iba formalita?

— Prirodzene.

– Ďakujem, Gleb.

Pavlyš vypol videofón a sadol si napísať lístok Saliasovi.