Popoluškine biele šaty

5

Čln odrazil od múrika podzemnej jaskyne, mihli sa lúče lámp, odzrkadlili sa vo vypuklých oblôčikoch. Čln hneď zamieril do hĺbky a za oblôčikmi zavládla tma. Van sedel pri kormidle, na tvári mu zlovestne pohrával odblesk prístrojov. Čln podplával popod skalu zakrývajúcu vchod do jaskyne, chvíľu sa plavil v hĺbke, potom začal stúpať a voda za okienkami nadobudla belasú, neskôr fľaškovozelenkastú farbu.

Čln sa vynoril na hladinu, voda z neho stiekla a vyrútil sa dopredu, zrezávajúc hrebene vín. Do dna hlasito, prenikavo udierali vlny, akoby doň kladivom mlátil zručný kováč.

Mladý, tučný zoológ Pflug prepočítaval plechovky v prenosnom kufri.

— Neviete si predstaviť, — povedal Pavlyšovi, — koľko je tam živočíchov. Keby mi Dimov dovolil, usadil by som sa pri Šikmom vrchu.

— A živil by si sa mäkkýšmi, — doberal si ho Jerichovský.

– Život na tom ostrove je nebezpečný, — prehovoril Van. — Je to seizmická oblasť. Hotový raj pre geológov, lebo tam vzniká kontinent.

— Aj pre mňa je to raj, — povedal Pflug. — Ocitli sme sa tu v skvelom čase, keď vznikajú veľké plochy pevniny a svet zvierat sa tu len začína udomácňovať.

Vpravo sa nad obzorom vynoril čierny stĺp.

— Podvodná sopka, — vysvetlil Van. — Aj tam bude ostrov.

— Prečo vlastne vybrali práve túto planétu? — spýtal sa Pavlyš.

— Je lepšia ako mnohé iné, — povedal Jerichovský. — Podmienky tu nie sú extrémne, ale nie je ľahké skúmať ju. Atmosféra je riedka, teploty sú nízke, povrch je zväčša pokrytý prvobytným oceánom. Všetko je tu ešte mladé, neustálené. Vo všeobecnosti je to vhodný priestor, kde skúšame nové metódy, hľadáme nové formy, podľa možnosti univerzálne. Tu trénujú bioformy, ktoré majú pracovať v sťažených podmienkach. Keď tu budete dlhšie, pochopíte, prečo sme takí spokojní, že nám dali k dispozícii túto mláku…

„Mláka“ im hnala v ústrety nízke zelené vlny a jej nekonečnosť pôsobila skľučujúco. Môžeš plávať koľko chceš, nevidíš tu nič okrem ostrovčekov a brál trčiacich z vody, nie sú tu pevniny, ba ani veľké ostrovy. To všetko dodávalo oceánu zavŕšenosť. Na Zemi sú oceány. Tu je Oceán.

Slnko sa skláňalo k obzoru, ktorý na západe bol pokojný, zjemnený vrstvami páperových oblakov, čo ako mušelín zahaľovali slnko. Len ďaleko naboku, celkom nízko nad obzorom sa kopili čierne mračná. Iste tam bolo peklo, lebo tam vyčíňali sopky.

Ostrov Šikmý vrch sa vynoril po troch hodinách. Od stanice sem bolo asi päťsto kilometrov. Bola to šikmá hora, ktorá akoby dlho a namáhavo vyliezala z oceánu. Napokon sa jej podarilo zdvihnúť nad vodu jedno plece, druhé ostalo pod hladinou. Preto hlava, vrchol hory, bola nachýlená nabok, ňou sa začínal polkilometrový zráz do hĺbky. Druhý okraj ostrova sa mierne zvažoval a bol lemovaný širokou plážou posiatou balvanmi i menšími skalami.

Van pridal rýchlosť, a čln sa vzniesol nad hladinu, preskočil ponad široký pás pobrežných vín víriacich okolo útesov a čľupol na plytčinu.

Tam, kde sa končila pláž, stála neveľká striebristá kupola.

— To je naša chalúpka, — povedal Jerichovský.

Natiahli si masky. Dul silný vietor, šľahal drobné pichľavé snehové vločky. Voda pri brehu bola pokrytá tenkou ľadovou kôrou.

— Ráno bude ľad hrubý ako ruka, — povedal Van. — Pravda, slanosť je tu nízka.

— Tak, a teraz sa navečeriame a ide sa spať! — vyhlásil Pflug. Prvý zoskočil na piesok z ostrého nosa člnu, vyčnievajúceho ďaleko nad breh, vystrel ruky a Van mu podal debničku s plechovkami. Všetci okrem Pavlyša si spustili vizíry na kuklách; studený vietor mal silu a sviežosť mladého sveta, poriadne štípal tvár.

— Nie ste navyknutý, omrznú vám líca, — vystríhal Jerichovský. Jeho hlas znel v kuklofóne zastrene, akoby zďaleka.

Van otvoril dvere útulne. Znútra kupolu podopierali masívne železné rebrá. Domec bol pripravený na každé prekvapenie.

— V najhoršom prípade, — povedal Van, — ho zhodí z brehu a šmarí na more. A tam ho nájdeme.

Jerichovský zapol kúrenie, pustil vzduch, a v domci hneď bolo teplo.

Útulňa bola priehradkou rozdelená na dve časti. V prednej, spoločnej, stáli pracovné stoly, stroje, kontrolné prístroje. Za priehradkou bol sklad a spálňa.

— Hneď si pripravíme večeru, — povedal Pflug, — Musím sa priznať, zbožňujem konzervy. Celý život by som žil na suchej strave, ale žena mi to nedovolí.

— Kto jedol mojou lyžičkou, kto spal v mojej postieľke? — prísne sa spýtal Jerichovský, pristupujúc k stolu. — Kto tu bol na návšteve?

— Načo sa spytuješ, keď to vieš, — povedal Van.

— Prosil som, aby sa nikto nedotýkal mojej mašinky!

Jerichovský ukázal do kúta na prenosný diagnostický prístroj, z ktorého sa vinul pás. I na dlážke sa váľala celá kopa pásov.

— Och, títo milovníci samoliečby! — vzdychol Jerichovský.

— Môžem sa prejsť po okolí? — spýtal sa Pavlyš. — Viem všetko: nesmiem sa vzďaľovať od domu, nesmiem sa kúpať v mori ani bojovať s drakmi. Pozriem, ako zapadá slnko, a hneď sa vrátim.

— Choďte, — povedal Van. — Ale nepúšťajte sa do samostatných výskumov, aj keď doteraz sme tu draky nevideli.

Pavlyš vykročil do chodbičky.

Slnko sa klonilo k úbočiu vrchu, zakrývajúceho polovicu oblohy. Sneh padal hustejšie a Pavlyš si musel spustiť vizír. Vločky prudko plieskali na kuklu, svet vyzeral ako v hmle. Pavlyš mal pocit, že sa prediera cez mračno bielych mušiek. Obrátil sa plecom proti vetru a schádzal k vode. Lagúna, chránená pásom útesov, bola pokojná, vlny sa pomaly plazili na breh, zaštrkotali úlomky ladu a vlny sa lenivo vracali nazad, zanechávajúc chaluhy, drobné mušle a chuchvalce peny. Za štrkovou plážou sa vypínali čierne špicaté skaly, aj kamenistá sutina vyzerala čierna, lebo slnko svietilo rovno do očí. Vyššie po úbočí stúpali z čierňavy svetlé pásiky pary, parazitná bahenná sopka pravidelne dunela a vypľúvala hrče blata, z ktorého sa dymilo. Blato stekalo na breh v potôčikoch vlniacich sa ako tabakový dym a tuhlo pri vode. Ak sú na tomto ostrove nejaké živé tvory, musia byť zakuté do panciera a prispôsobené na to, aby sa mohli živiť minerálnymi soľami z horúcich prameňov. Alebo schádzajú k vode a zbierajú na brehu skromné odpadky mora.

Pavlyš vykročil po brehu. Vietor sa mu zapieral do chrbta, potískal ho. Kupola domca sa rýchlo zmenšovala, už ju takmer nerozoznal medzi skalami a útesmi. Pavlyš šiel takou rýchlosťou, akou slnko klesalo k úbočiu vrchu. Chcel dôjsť až na kosu a pozorovať, ako slnko zapadne za obzor.

Vrch čnel vzadu ako veľké ospanlivé zviera. Oblaky zmizli, ani čo by sa ponáhľali za slnkom ta, kde je teplo a svetlo. Ľad pri brehu už nepovoľoval pod slabnúcim nárazom vín, netrieštil sa a nehromadil do dlhého pásu úlomkov, ale ako olej pokryl lagúnu. V matnom povrchu iba kde-tu presvitala cez otvory voda sfarbená ako obloha na západe. Pavlyš usúdil, že je čas vrátiť sa.

Z vrchu sa odtrhol kameň a nadskakujúc preletel vedľa. Dopadol do mora, zdvihol stĺp vody a ľadové úlomky. Pavlyš pozrel na úbočie, či sa odtiaľ nerúti lavína. Kameň sa uvoľnil, lebo zhora pomaly schádzal domáci pán. Zrejme sa rozhodol pochutnať si na mušličkách na brehu. Vyzeral dosť hrozivo, ale Pavlyša si nevšímal. Schádzal po tienistom úbočí, preto si ho Pavlyš nemohol poriadne obzrieť. Z diaľky pripomínal asi meter vysokú korytnačku. Nohy jej nebolo vidieť.

Vtom si Pavlyš uvedomil, že korytnačka nejde k brehu, ale k útulni, a tým mu odrezala spiatočnú cestu. Nerozhodne zastal. Možno to bola iba náhoda a korytnačka ho nevidela alebo sa tvárila, že ho nevidí.

Korytnačka došla k dvojmetrovému briežku, spod panciera ako hady rýchlo vykĺzli lesklé hmatadlá, chytili sa vyčnievajúcich skál a korytnačka ľahko vyskočila, zahojdala sa na hmatadlách a mäkko sa spustila na plošinu pri kráteri. Pavlyš videl, že má viacero hrubých, pevných a pružných nôh.

Vysvitlo, že je prešibaná, že vôbec nie je nemotorná a pomalá, len sa tak tvári. Pavlyš opatrne, aby na seba neupozornil, vykročil popri vode. Dúfal, že mu korytnačka nestihne prehradiť cestu. Ale ona akoby uhádla, čo má v úmysle, náhlila sa dolu úbočím a pomáhala si pritom hmatadlami. Pavlyša zachvátila akási iracionálna hrôza pred prvobytnou krutou silou vyžarujúcou z netvora a pustil sa do behu. Nohy sa mu šmýkali po štrku, sneh šľahal do vizíra.

Utekal popri vode, pod nohami mu chrupšťal ľad. Zdalo sa mu, že v tmavom okienku útulne sa mihla tvár… Ak ho zbadali, ešte mu stačia otvoriť dvere.

Vchod bol otvorený. Pavlyš ho pribuchol za sebou a oprel sa oň chrbtom, kým popadne dych. Už stačilo len stisnúť tlačidlo, vpustiť do chodbičky vzduch, potom otvoriť vnútorné dvere a všetko porozprávať ostatným. V duchu už počul Vanov nevýrazný hlas: „Upozorňoval som, že musíte byť opatrný.“

Pavlyš ešte nestačil vystrieť ruku k tlačidlu dúchadla, keď vtom pocítil, že dvere za jeho chrbtom sa pomaly otvárajú.

Najrozumnejšie v tej chvíli by bolo znova zavrieť dvere. Potiahnuť za páku a zavrieť. Ale Pavlyš stratil hlavu, keď uvidel, že okraj dverí drží čierne ligotavé hmatadlo. Skočil dopredu, chcel otvoriť vnútorné dvere a skryť sa v útulni. Vedel, že vnútorné dvere sa neotvoria, kým sa chodbička nenaplní vzduchom, no spoliehal sa na to, že dnu už vedia, čo sa robí, a vypnú automatiku.

Vnútorné dvere nepovolili. V chodbičke sa zošerilo — korytnačka zaclonila celé vonkajšie dvere. Pavlyš sa obrátil, chrbtom sa pritisol k vnútorným dverám a zdvihol dlane pred seba, hoci si uvedomoval, že korytnačie hmatadlá sú oveľa silnejšie ako jeho ruky. Rozhodovali sekundy. Pochopili už konečne tí vnútri, čo sa tu robí?

V chodbičke sa rozsvietilo svetlo. Pavlyš videl, ako korytnačka chytila hmatadlom páku vonkajších dverí a zatvára ich. Druhé hmatadlo ležalo na vypínači. Teda svetlo zapálila korytnačka.

– Ženiem sa za vami už od gejzíra, — prehovorila korytnačka. — Nevideli ste ma? Alebo ste sa ma nebodaj zľakli?

Ozvalo sa šušťanie — to sa chodbička zapĺňala vzduchom. Hlas korytnačky vychádzal spod pologule na jej pancieri.

— Vonku nemôžem kričať, — vysvetľovala korytnačka, — môj hovoriaci prístroj má slabú kapacitu. Vy ste tu nový?

Vnútorné dvere sa odsunuli. Pavlyš neudržal rovnováhu, no korytnačka ho zachytila hmatadlom.

— Ale ste utekali! — povedal Van škodoradostne. — Upaľovali ste ako víchor. Miestne formy života naháňajú strach odvážnej diaľkovej flote.

— On neutekal, ale plánovite ustupoval, — opravil ho Pflug. Mal opásanú zásteru. Nad panvicami stúpala chutná para. Na stole boli rozložené taniere. — Navečeriaš sa s nami, Nils?

Bioform korytnačka odpovedal dutým mechanickým hlasom:

— Nerob si zo mňa posmech, Hans. Alebo sa hádam nevieš domyslieť, ako sa mi niekedy chce napchať si brucho? Či aspoň si sadnúť k stolu ako človek. Je to čudné, organizmus to nepotrebuje, ale mozog si pamätá všetko, ešte aj chuť čerešní či brezovej šťavy.

— Vari v Nórsku sú brezy? — čudoval sa Jerichovský.

— V Nórsku je kadečo, aj brezy, — odpovedal bioform. Vystrel k Pavlyšovi dlhé hmatadlo, dotkol sa mu ruky a povedal: — Berte to tak, že sme sa zoznámili. Som Nils Christiansen. Naozaj som vás nechcel nastrašiť.

— Trasú sa mi kolená, — priznal sa Pavlyš.

— Aj mne by sa triasli. Ja som na vine, mal som vás upozorniť na Nilsa, — povedal Jerichovský. — Keď tu človek žije celé mesiace, navykne si na bioformy i vôbec na všetko, čo nás obklopuje, a pokladá to za bežné… Tým skôr, že som na teba nasrdený, Nils. Prečo si preháňal môj diagnost? Bojíš sa o zdravie? Čo by sa stalo, keby si ma bol zavolal? Hneď by som sem priletel. Mimochodom, aj Dimov je s tebou nespokojný. Už tri dni si nenadviazal spojenie.

— Bol som v kráteri sopky, — vysvetľoval Nils, — iba pred hodinou som sa vrátil. Používal som diagnost preto, lebo som sa musel skúmať pri vysokých teplotách. Neskôr ti všetko porozprávam. Teraz mi povedzte vy, čo je nové. Prišla pošta zo Zeme?

— Mám tu list pre teba, — povedal Pflug. — Len čo sa najem, dám ti ho.

— Dobre. Zatiaľ použijem vysielačku, — povedal bioform a rýchlo prešiel k vysielacej stanici v kúte. — Musím sa pozhovárať s Dimovom a seizmológmi. Ktorý seizmológ je teraz na stanici?

— Sú tam všetci, — povedal Van. — A čo? Bude zemetrasenie?

— Katastrofálne. Celý tento ostrov môže vyletieť do vzduchu. Nie, nie dnes, napätie v kôre je ešte znesiteľné. Musím si skontrolovať nejaké čísla u seizmológov.

Nils zapol vysielačku. Zavolal Dimova, potom seizmológov. Sypal čísla a vzorce, akoby ich mal uložené v mozgu do vrstiev a pedantne previazané špagátom.

Pavlyš si uvedomil, ako rýchlo ho prešiel strach. Už aj on si v duchu povedal: „Nils zapol vysielačku.“ No ešte pred štvrťhodinou pred ním utekal zo všetkých síl, akoby ho Nils chcel zjesť.

— Drač sa naňho ponášal. Aj Grunin. Pamätáte sa, Dimov vám to rozprával, — ticho pripomenul Jerichovský.

— Na úsvite príde flyer so seizmológom, — povedal Nils, keď vypol vysielaciu stanicu. — Dimov požiadal, aby sme upozornili potápačov.

— Vieš zistiť, kde sa nachádzajú? — spýtal sa Van Jerichovského.

— Nie, Sandra nikdy neberie so sebou vysielačku. Predstavte si, zavadzia jej. — Jerichovský bol znepokojený.

— Vy kde bývate, Nils? — spýtal sa Pavlyš bioforma.

— Nemusím nikde bývať, — odpovedal. — Nespím, takmer nejem. Chodím, pracujem. Keď mi je otupno, prídem sem. Zajtra pravdepodobne zájdem s vami na stanicu.

Rýchlo sa navečerali a uvelebili sa na rohožiach v zadnej časti útulne. Aj Nils tu ostal, čítal v prednej časti domca. Keď Pavlyš šiel spať, pozrel naňho. Metrová pologuľa, doškriabaná, vyžratá páľavou a kyselinami, doráňaná skalami, sa uchýlila k stene, hmatadlami oprela o ňu otvorenú knihu a podchvíľou obrátila stránku ďalším hmatadlom, ktoré vyletúvalo spod panciera ako blesk a vzápätí v ňom mizlo.

V spálni panovalo prítmie. Pflug odfukoval, Jerichovský spal ticho, ruky mal zložené na bruchu. Van sa nadvihol, uvoľnil miesto Pavlyšovi.

— Je najvyšší čas spať, — ozval sa Nils spoza priehradky.

– Čo je, začal si sa starať o náš denný režim? — spýtal sa Van.

— Nie, — povedal Nils, — iba mi dobre padne, že môžem s niekým stratiť slovo. A nemusím hovoriť vzorce ani výsledky pozorovania, ale čosi všedné, napríklad: Maša, podaj mi kompót. Alebo: Van, spi, zajtra musíš zavčasu vstávať.

Pavlyš sa chvíľu odhodlával, kým sa Vana spýtal:

— A Marina Kimová je ďaleko odtiaľto?

Van neodpovedal. Asi už zaspal.

Pavlyš sa zobudil na podzemný náraz. Ostatní už vstali. Pflug hrkotal plechovkami, chystal sa na lov.

— Pavlyš, nespíš? — spýtal sa Jerichovský.

— Už idem.

Spoza priehradky sa šírila vôňa kávy.

— Umy sa v umývadle, — povedal Jerichovský.