Popoluškine biele šaty

4

Ľudia pristupovali k stolu a preberali listy a zásielky svoje i tých, čo nemohli prísť. Zástup obkolesujúci Vana sa postupne rozchádzal, niektorí sa pohodlnejšie usadili, aby si prečítali list, iní sa ponáhľali preč, chceli si osamote vypočuť pás. Kôpky mizli. Marina Kimová nebola medzi adresátmi, ktorých mená čítal Van. Napokon vzal predposledný zväzok listov a podal ho Sandre.

— To je pre morskú stanicu, — povedal. — Je tam zásielka aj pre teba.

Potom položil ruku na posledný, tenký zväzoček listov, na belasú obálku Maríny Kimovej.

— Z Vrchola tu nie je nikto? — spýtal sa Van a vzápätí dodal: — Sám to odnesiem.

„No pravdaže,“ pomyslel si Pavlyš, „s akou radosťou!“ Uvedomil si, že vďaka Marine sa on, odvážny diaľkový letec, celkom bezdôvodne mení na obyčajného žiarlivca.

— Pavlyš, počujete ma?

Stál pri ňom Dimov.

— Musím odísť, ale keď sa vrátim, venujem vám pol hodiny a zodpoviem vaše otázky. Predpokladám, že zatiaľ nijaké nemáte. Radím vám, aby ste odprevadili Sandru. Ide dolu, na morskú stanicu.

— Idem s vami, — pridal sa Jerichovský. Potom sa obrátil ku kolegom a dodal: — Podaktorí namiesto toho, aby sa vrátili na svoje pracoviská, sa chystajú obťažovať hosťa. Odpoviem namiesto neho. Neprichádza zo Zeme. O tom, čo sa robí doma, vie ešte menej ako my. Šport ho nebaví, nezbiera známky. Slovom, je to človek nezaujímavý a neinformovaný. Všetko ostatné sa dozviete od neho pri večeri.

Keď skončil svoj monológ, pošepkal Pavlyšovi:

— Robím to pre vaše dobro, kolega. Ďaleko od domova sa ľudia stávajú priveľmi zhovorčiví.

Keď šli dlhým zvažujúcim sa tunelom, kde-tu osvetleným lampami pod plafónom, Jerichovský ďalej rozvíjal svoju myšlienku.

— Keby sme museli intenzívne pracovať, keby na nás na každom kroku striehlo nebezpečenstvo, ani by sme nezbadali, ako plynie čas. Lenže naša práca je monotónna, v laboratóriách je málo rozptýlenia… A tak nás nové tváre priťahujú.

— Nemáš celkom pravdu, Erik, — ozvala sa Sandra. — To u vás hore vládne taký pokoj. Inde to tak nie je.

Točité schody, po ktorých schádzali, sa krútili okolo vertikálneho stĺpa. Bol v ňom výťah, ale oni šli peši.

— Som samorastlý filozof, — pokračoval Jerichovský idúcky. — A musím vám povedať, kolega, že podmienky, v akých vykonávam svoju prácu, ma nabádajú abstraktne uvažovať. Za vonkajšou všednosťou nášho doterajšieho života sa tají tlak budúcich kataklyziem a vírov. Opakujem však, vnímame to ako pozadie, ale na každé, aj na to najexotickejšie pozadie si človek rýchlo privykne. Sandra práve povedala, že iní tu nemajú taký pokojný život. Je to možné… Kedy vás čaká Dimov?

— O pol hodiny.

— Tak vám ukážeme akvárium a hneď pôjdeme nazad. Dimov veľmi zaujímavo hovorí, no neznáša, keď sa ľudia oneskoria.

– Čudné, — poznamenal Pavlyš. — O Dimovovi sa tu vyjadrujú ako o samovládcovi, a pritom robí dojem veľmi jemného, delikátneho človeka.

— S nami aj musí zaobchádzať ako samovládca, hoci v tých najjemnejších rukavičkách. Na jeho mieste by som už dávno ufujazdil od tohto húfu intelektuálov. Treba mať s nimi nesmiernu trpezlivosť.

— Erik zasa nemá pravdu, — prehovorila Sandra, ktorá akoby sa vyžívala v tom, že ustavične polemizovala s Jerichovským. — Dimov je skutočne ten najmilší a najjemnejší človek, no dobre vieme, že jemu vždy patrí posledné slovo. Nemá právo sa pomýliť, lebo by sa to mohlo skončiť katastrofou. Vôbec tu nie je pokojný život, to si Jerichovský iba vymýšľa.

Šachta sa končila. Pavlyš sa na chvíľku oprel o stenu, čakal, kým sa mu prestane krútiť hlava. Jerichovský si to všimol a povedal:

— Usilujeme sa čo najviac chodiť. V práci nemáme veľa pohybu…

Pavlyš čakal, čo zase namietne Sandra.

— Kto ako. Ja, ale aj iní sa musíme veľa pohybovať, — opravila Sandra Jerichovského.

— Nehovorím o vašej skupine, — povedal Jerichovský. — Vaša skupina je dačo iné.

— A čo Marina Kimová? — pripomenula Sandra.

Pavlyšovi sa zovrelo srdce. Prvý raz tu vyslovili to meno tak jednoducho, bežne ako meno Dimov či Van. Už vedel aspoň toľko, že Marina je tu, že sa musí veľa pohybovať a že nepatrí do tej istej skupiny ako Sandra. Je však tu na stanici, blízko, možno jej práve teraz Van odovzdáva poštu zo Zeme.

– Čo s tým má Marina? — začudoval sa Jerichovský a obrátil sa k Pavlyšovi, akoby očakával pomoc od neho; zrejme ho pokladal za oveľa informovanejšieho, ako to bolo v skutočnosti. — Hádam sa to dá porovnávať?

Pavlyš mykol plecom. Nevedel, či sa Jerichovský dá porovnať s Marinou Kimovou. Hoci aj toto potvrdzovalo jeho tušenie, že Jerichovský žije pokojným životom, ale Marina nie. Jerichovský behá po schodoch, aby nestratil formu, no Marine také niečo nehrozí.

— On predsa nepozná Marinu, — povedala Sandra.

— Ach áno, celkom som zabudol.

— Raz som sa s ňou stretol, — povedal Pavlyš. — Už dávno, pred pol rokom na Mesiaci.

— Vylúčené! — zvolal Jerichovský. — Zmýlili ste sa.

— Myslíš? Už si zabudol, čo sa vtedy robilo v ústave? — pripomenula Sandra. — Máš deravú hlavu.

Vstúpili do priestrannej miestnosti, akoby pritlačenej nízkym plafónom, kde-tu podopretým stĺpmi. Vzdialená stena bola priezračná. Za ňou sa zelenela hrubá vrstva vody.

— Tak toto je naše akvárium, — oznámil Jerichovský.

— Opustím vás, — povedala Sandra. — Musím odovzdať listy a vrátiť sa do práce.

— Veľa šťastia! — zaželal jej Jerichovský a hlas sa mu zachvel. — A šetri sa trochu.

Pavlyš pristúpil k priezračnej stene. Húf drobných rybičiek sa mihol celkom blízko, cez vodu sa predierali slnečné lúče. Navrchu sa rozplývali, čím vznikal dojem velikánskej, hmlou zaplnenej siene, kde pod plafónom svietia neviditeľné lustre, chaluhy sa pohojdávali ako dlhé ruky. Dno oceánu sa šikmo vzďaľovalo do hlbín, kde sa nejasne črtali ostré vysoké čierne skaly. Z temnej hlbočiny sa vynoril obrovský žralok a pomaly, dôstojne sa blížil k sklenej stene. Za ním plával druhý, trochu menší.

Odkiaľsi zboku, z otvoru, ktorý Pavlyš nevidel, vyplávala Sandra. Mala na sebe tenkú gumenú kombinézu, plutvy a veľké okuliare. Pavlyš sa zľakol. Sandra plávala rovno k žralokom, iste ich nezbadala.

— Sandra! — zakričal Pavlyš a priskočil k sklenej stene.

Menší žralok sa pôvabne obrátil k Sandre. V tom ladnom pohybe sa dala tušiť obrovská prvobytná sila.

— Sandra!!!

— Len pokojne, — ozval sa Jerichovský, na ktorého Pavlyš celkom zabudol. — Aj ja mám z toho niekedy strach.

Žralok a Sandra plávali bok po boku. Sandra žralokovi čosi hovorila. Pavlyš by mohol odprisahať, že videl, ako sa jej otvárajú ústa. Potom Sandra vyplávala trochu vyššie, ľahla si žralokovi na chrbát a chytila sa ostrej plutvy. Žralok vzápätí odplával do hlbín a druhý ho nasledoval.

Pavlyš si uvedomil, že stojí nepohodlne vykrivený, s čelom pritisnutým na sklo. Prešiel si dlaňou po sluche, mal pocit, že sa mu postrapatili vlasy. Účes mal v poriadku. Koniec koncov dalo sa to vysvetliť tak, že tu dre-zírovali morské živočíchy.

Pavlyš nevedel, ako dlho tam stál. Zvrtol sa, chcel sa spýtať Jerichovského, čo znamená ten výjav, ale on tu už nebol.

Pavlyšovi zišlo na um, že sa s Dimovom nedohodol, kde sa stretnú.

Vyviezol sa výťahom, bez problémov našiel veľkú sieň s portrétmi, ale miestnosť bola prázdna. Vrátil sa do svojej izby, tam ho Dimov ľahko nájde.

Van nebol v izbe. Pavlyš pristúpil k Maríninmu portrétu. Marina hľadela popri Pavlyšovi, akoby mu za chrbtom videla čosi veľmi zaujímavé. Kútiky plných perí mala zdvihnuté, ale nebol to úsmev, iba náznak úsmevu. Prešlo vyše štyridsať minút, a Dimov nechodil. Pavlyš podišiel k obloku. Vonku sa preháňal vietor a na oblohe sa až po obzor ťahali kučeravé obláčiky. V izbe bolo celkom ticho — sklo neprepúšťalo zvuk. Ticho panovalo i na chodbe. Vtom sa ozvalo jemné cvrlikanie, akoby sa kdesi nablízku zobudil pracovitý svrček. Pavlyš sa poobzeral. Na vzdialenom konci Vanovho dlhého pracovného stola stál písací stroj. Stroj pracoval. Nad vozíkom sa zjavil okraj papiera, vysunul sa o niekoľko centimetrov a bolo vidieť napísaný riadok. Písací stroj cvakol a odstrihnutý lístok vypadol do zberača. Pavlyš si pomyslel, že lístok môže byt: určený jemu. Dimov ho hľadá a takýmto spôsobom mu oznamuje, kde sa zídu. A tak pristúpil k písaciemu stroju, vzal lístok a čítal:

Van, ako sa volá človek, ktorý práve priletel? Ak sa volá Pavlyš, nehovor mu o mne. Marina.

Pavlyš zarazene držal lístok v ruke. Tak Marina ho nechce vidieť! Hnevá sa naňho? Ale začo? A čo má urobiť on? Teraz keď určite vie, že Marina je tu…

— Ach, tu ste! — povedal Dimov. — Dobre ste urobili, že ste sa vrátili sem, aspoň som vás hneď našiel. Tak čo, boli ste dolu?

— Bol, — odpovedal Pavlyš a pristúpil k písaciemu stroju, chcel položiť lístok nazad.

— Stalo sa niečo? — spýtal sa Dimov. — Prečo máte zlú náladu?

Pavlyš už vystrel ruku s lístkom k stroju, ale rozmyslel si to. Aký význam má robiť z toho tajnosti? Podal lístok Dimovovi.

— Uhm, to je ich súkromná korešpondencia, — povedal Dimov, ukazujúc na stroj. — Vzali ste lístok, lebo ste si mysleli, že to je môj odkaz pre vás, všakže?

Pavlyš prikývol.

— A keď ste si ho prečítali, prirodzene, rozladilo vás to. Nikomu nepadne dobre, keď ho ktosi nechce vidieť, aj keď má na to dostatočné dôvody.

Dimov si všimol, že Pavlyš pozrel na fotografiu v nefritovom rámiku.

— Poznáte ju?

– Áno.

— Kedy ste sa zoznámili? Uverte, nespytujem sa iba zo zvedavosti. Ak to nie je tajnosť, chcel by som vedieť, ako a kedy sa to stalo. Marina je moja podriadená…

— Nie je to nijaké tajomstvo, — povedal Pavlyš. — Pred pol rokom som sa ocitol na Mesiaci, v Mesačnom prístave. Práve tam bol karneval. A celkom náhodou som sa na karnevale zoznámil s Marinou.

— Už je to jasné.

— Bola to krátka a čudná známosť. Marina z ničoho nič zmizla…

— Nemusíte pokračovať, viem všetko. Všetko.

Pavlyša prekvapilo, že o tom Dimovovi rozpráva takým tónom, akoby sa mu chcel ospravedlniť.

— Vedeli ste, že ju nájdete tu?

— Požiadala ma, aby som ju nehľadal.

Pavlyšovi sa zamarilo, že sa Dimovovi mihol v očiach úsmev.

— A ako ste zistili, že je na Projekte?

— Aj tak by som sem priletel. Spiro ma požiadal, aby som letel s nákladnou raketou. Mal som čas. Keď sa so mnou zhováral, z poštového vreca vypadlo niekoľko listov. Na jednej obálke som si všimol meno Marina Kimová. Upútalo ma to… Mal som sa vás hneď spýtať na ňu, ale nazdával som sa, že si príde po poštu a uvidím ju… Navyše ani som na to nemal právo, veď ju takmer nepoznám.

— Videl som ju dnes, — povedal Dimov a vložil lístok do zberača. — Aj som sa s ňou zhováral, ale neupozornila ma.

— Má právo nebrať ma na vedomie.

— Isteže. Okrem toho aj tak by ste ju dnes neboli mohli vidieť, odletela domov.

— Je to ďaleko?

— Nie veľmi… Tak ona vás nechce vidieť… Nuž áno, musí mať na to závažné dôvody a my nemáme právo nerešpektovať jej vôľu, nech by to bolo zapríčinené čímkoľvek. Aj keby šlo iba o vrtoch, všakže?

— Súhlasím s vami.

— Výborne… A teraz si pohovorme o stanici. Pre vás ako biológa bude zaujímavé oboznámiť sa s ňou. Iste už máte pripravenú prvú otázku.

Dimov zjavne nechcel pokračovať v rozhovore o Marine.

— Nuž čo, ak je Marina zakázaná téma…

— Ste veľmi kategorický, kolega.

— Nenalieham. Rád by som sa vás spýtal na Sandru. Nepochopil som, o čo tam šlo. Sandra odplávala so žralokmi a Jerichovský zatiaľ zmizol.

— Na tom nie je nič čudné. Jerichovský sa o Sandru veľmi bojí.

— Drezírujete tunajšie živočíchy?

– Čo tým konkrétne myslíte?

— Boli tam žraloky. Sandra odplávala na jednom z nich.

— Sadnite si, — vyzval Dimov Pavlyša a sadol si do kresla.

Aj Pavlyš si sadol. Prečo sa Marina naňho nahnevala? Čím si vyslúžil takú nemilosť?

— Začnime od začiatku, tak je to najlepšie, — povedal Dimov. — Zapáľte si. Nefajčím, ale neprekáža mi, keď sa fajčí v mojej prítomnosti. Poznáte Gevorkjanove práce?

Pavlyš si v duchu predstavil portrét vo veľkej sieni. Huňaté obočie nad tmavými hlbokými očnými jamkami…

— Iba vo všeobecných črtách. Som ustavične na lodiach…

— Isteže. Ani ja nestačím sledovať, čo sa deje v príbuzných vedách. O bioformovaní ste počuli?

— Prirodzene, — rýchlo prisvedčil Pavlyš.

— Isteže, v najvšeobecnejších črtách, — povedal Dimov. — A nemusíte sa ospravedlňovať. Na čo sa špecializujete? Spytujem sa vás, lebo takmer s istotou viem, že sa zameriavate na istý odbor. Inakšie by ste boli iba povaľač, večný cestujúci, ktorý sem-tam ošetrí nejaký škrabanec a vie zapnúť diagnostické zariadenie.

— Vlani som bol na stáži u Singha, zdokonaľoval som sa v reanimácii, — povedal Pavlyš. — A tohoročnú dovolenku som strávil na Korune. Zaujímavo pracujú, má to veľkú budúcnosť.

— Singh je tuším v Bombaji?

— V Kalkate.

— No vidíte, svet nie je až taký veľký. Kedysi uňho pracovala Sandra.

— Iste až po mne.

— O Korune mám iba nejasnú predstavu. Nie preto, že by ma to nezaujímalo, ale nemám kedy. Takže mi nezazlievajte, keď vám o našej práci porozprávam trochu podrobnejšie, ako to budete pokladať za potrebné. Ak vám čo-to už bude známe, vydržte. Neznášam, keď mi skáču do reči.

Dimov sa rozpačité usmial, akoby prosil o prepáčenie, že má takú neznesiteľnú povahu.

— Keď sa budoval náš ústav, — začal, — akýsi vtipkár navrhol pomenovať našu vedu ichtyandria. A možno to ani nebol vtipkár. Veď kedysi existovala taká literárna postava — Ichtyander, človek-ryba, vybavený žiabrami. Čítali ste o tom?

– Čítal.

— Pravdaže, ichtyandria bola iba žart. Vedci potrebujú vedeckejšie slová, to je naša slabá stránka. Náš ústav dostal názov ústav bioformovania… Nové vedy zvyčajne vznikajú akoby na hrebeni vlny. Spočiatku sa hromadia fakty, skúsenosti, myšlienky, a keď ich množstvo prevýši prípustnú mieru, vzniká nová veda. Tají sa v príbuzných, ba i vzdialených vedách, jej myšlienky sa vznášajú vo vzduchu, novinári o nej píšu, no nemá ešte pomenovanie. Je údelom iba jednotlivých nadšencov a čudákov. Tak to bolo i s bioformovaním. Prvými bioformami boli vlkolaky. Rozprávkové vlkolaky, zrodené prvobytnou fantáziou, ktorá vo zvieratách videla svojich blízkych príbuzných. Človek sa ešte nevyčleňoval z prírody. Videl silu v tigrovi, prefíkanosť v líške, ľstivosť či múdrosť v hadovi. Vo svojej obrazotvornosti obdarúval zvieratá ľudskými vlastnosťami. Vrcholom tohto druhu fantázie boli čarodejníci, bosoráci, zlé vlkolaky. Počúvate ma?

Pavlyš prikývol.

– Ľudia túžia lietať, a tak lietame v spánku. Ľudia túžia plávať ako ryby… Ľudstvo pobádané závisťou začalo preberať od zvierat ich dômyselné vlastnosti. Vyrobilo lietadlo, ktoré pripomína vtáka, vyrobilo ponorku, ponášajúcu sa na žraloka…

— Nazdávam sa, že závisť v týchto vynálezoch nehrala úlohu.

— Neprerušujte ma, Pavlyš, sľúbili ste mi to. Chcem vám len ukázať, že ľudstvo sa pustilo nesprávnou cestou. Našich predkov možno ospravedlniť tým, že nemali dosť vedomostí a možností, aby si zvolili správnu cestu. Človek napodobňoval jednotlivé druhy činnosti zvierat, napodobňoval ich tvar, ale seba sa v tejto súvislosti nikdy nedotkol. S rozvojom vedy sa človek stal až priveľmi racionálny. V porovnaní so svojimi prvobytnými predkami bol o krok pozadu. Rozumiete mi?

– Áno, — prisvedčil Pavlyš a pomyslel si: Ktovie či sú tieto prednášky určené len pre cudzincov alebo tieto útrapy musia prežívať i pracovníci stanice. Aj Marina? Aké má vlastne oči? Vraj už niekoľko rokov po smrti Márie Stuartovej si nikto nepamätal, akej farby mala oči.

— Ale takáto situácia nemohla trvať donekonečna!

Dimov vyzeral celkom premenený. Tá jeho vycivenosť je iste zapríčinená fanatizmom. Je to jemný, delikátny fanatik, pomyslel si Pavlyš.

— Medicína dosiahla isté úspechy, — pokračoval Dimov. — Začali sa transplantovať orgány, vytvárať umelé orgány. Čoraz väčšiu úlohu v našom živote hrala genetika, géniove konštruovanie, cieľavedomé mutácie. Naučili sa človeka opravovať, reštaurovať, ba i dotvorovať…

Nie, to nie je fanatik, spresnil v duchu Pavlyš. Je to rodený pedagóg, ktorý sa zhodou okolností ocitol medzi ľuďmi, čo aj bez neho všetko vedia a napriek úcte k nemu ako k vedúcemu stanice odmietajú počúvať jeho prednášky. Marina v nebezpečnej chvíli jednoducho vykĺzne z miestnosti a ujde na svoj Vrchol. Budem sa musieť poprechádzať po stanici a zistiť, či existuje schodište alebo výťah vedúci hore. Čo keby som len tak náhodou vyšiel hore, náhodou zašiel za ňou do laboratória…? Počkať, a čo keď aj ona pracuje so zvieratami? Sandra pracuje so žralokmi a Marina… Marina s vtákmi!

Pavlyš sa tak pohrúžil do myšlienok, že prepásol niekoľko Dimovových viet.

… Gevorkjanovi osud určil úlohu zberateľa. Zhrnul všetky príklady, o ktorých som vám práve rozprával. Sformuloval úlohy, zameranie, ciele bioformovania. Prirodzene, nebrali ho vážne. Jedna vec sú neveľké čiastočné zmeny ľudského tela, iné je prerobiť ho od základu. No zatiaľ čo vedci v minulom storočí museli dokazovať svoju pravdu celé desaťročia a génius, ktorý predstihol svoju dobu, získal uznanie až niekedy v osem desiatom roku svojho života, Gevorkjan mal k dispozícii oceánsku základňu Nairi, kde už pracovalo dvanásť potápačov vybavených žiabrami.

— Sandra je teda potápačka, — domyslel sa Pavlyš.

— Pravdaže, — prisvedčil Dimov, ktorého prekvapila Pavlyšova neinformovanosť. — Nezbadali ste, aký má zvláštny hlas?

— Zbadal, ale neprikladal som tomu význam.

— Sandra prišla k nám nedávno. Kedysi pracovala na Nairi. Ale zase ste ma prerušili! Hovoril som vám o Gevorkjanovi. Vznikol paradox. Potrebujeme ľudí-ryby. Potápačov vybavujeme žiabrami, v oceáne na nich čaká kopa práce. Novinári už ľahkomyseľne píšu o rasách morských ľudí, no my vedci vieme, že je privčas hovoriť o tom, pretože dvojitý dýchací systém veľmi komplikuje organizmus, sťažuje sa tým jeho vyvažovanie. Gevorkjan už od začiatku bol proti tomu, aby sa žiabre stali trvalou súčasťou organizmu potápačov. Chcel, aby ľudské telo bolo iba obalom, takým, aký rozum pokladá za najvhodnejší. Obalom, ktorý v prípade potreby možno zhodiť a vrátiť sa k normálnemu životu. Cítite už rozdiel medzi potápačmi a bioformami?

Pavlyš neodpovedal a Dimov ani nečakal na odpoveď.

— Bioform, — vysvetľoval, — je človek, ktorého telesná štruktúra je zmenená tak, aby mohol čo najlepšie vykonávať prácu v podmienkach, v akých normálny človek nemôže pracovať.

Pavlyš prvý raz počul o Gevorkjanovi asi pred pätnástimi rokmi, ešte za študentských čias. Potom sa polemiky a vášne upokojili. A možno Pavlyš venoval pozornosť iným veciam…

— Polemiky sa sústreďovali okolo problému číslo jeden, — pokračoval Dimov. — Načo meniť štruktúru ľudského tela, čo je drahé a nebezpečné, keď sa dá skonštruovať stroj, ktorý bude vykonávať všetky potrebné funkcie? Naši oponenti sa nás spytovali: Chcete vytvoriť Ikara? Ikara s ozajstnými krídlami? Nuž my ho predbehneme na našom flyeri — rýchlolete. Chcete vytvoriť človeka-kraba, ktorý by mohol zostúpiť do Tuscarory? My ta spustíme batyskaf. Lenže… — Tu Dimov urobil pauzu, no Pavlyš pokazil celý efekt, lebo vetu dokončil:

— Lenže vesmír nie je pokračovaním zemského oceánu.

Dimov si odkašlal a urazene sa odmlčal. Bol ako herec, ktorému akýsi bezočivec z hľadiska napovedal: „Byť alebo nebyť.“ A on si tú vetu pripravoval, nacvičoval niekoľko mesiacov.

— Prepáčte, zišli mi na um útržky diskusií z tých čias, — ospravedlňoval sa Pavlyš, keď si uvedomil, ako trestuhodne sa previnil svojou replikou.

— Tým lepšie, — ovládol sa Dimov. — Slovom, ako ste povedali, vesmír nie je zemský oceán. A nie je pre vás ťažko sa dovtípiť, odkiaľ Gevorkjan dostal pomoc.

— Od Vesmírnej správy.

— Od Diaľkového prieskumu. Neviete si predstaviť, koľko prihlášok sme dostali, keď Gevorkjan uverejnil svoju hlavnú správu. Ponáhľali sa k nemu chirurgovia a biológovia z rozličných, často celkom nečakaných strán. Aj tak to boli ťažké roky. Všetci túžili po okamžitých výsledkoch, ale dobrovoľníkov sme zatiaľ nebrali. Vznikol však hlbokovodný pes. Presnejšie, krabopes. Nasledovali ešte tri roky pokusov, kým sme sa mohli úplne zaručiť, že budeme môcť bioformu-človeku vrátiť jeho predošlý výzor. A pred ôsmimi rokmi sa začali pokusy s ľuďmi.

— A kto bol prvý bioform?

— Boli dvaja — Seris a Sapejev. Boli to hlbokovodné bioformy. Pracovali v desaťkilometrovej hĺbke. Neboli by presvedčili skeptikov, keby im nebola poslúžila náhoda. Pamätáte sa, ako zachraňovali batyskaf vo Filipínskej preliačine? Nie?

— Kedy to bolo?

— Teda sa nepamätáte. Ale pre bioformiu to je celá epocha. Batyskaf stratil riadenie, uviazol v trhline a zasypala ho podvodná lavína. Spojenie sa prerušilo. Slovom, nastala tá situácia, keď sa každá technika dáva na ústup. Ale naši mládenci sa ta dostali. Kdesi mám odložené fotografie a novinové výstrižky z tých rokov. Ak vás to zaujíma, neskôr vám ich ukážem…

Všetko vozí so sebou, pomyslel si Pavlyš. A hovorí o tých udalostiach ako o dávnych dejinách, hoci odvtedy prešlo iba šesť-sedem rokov.

— V tom čase sa v ústave už pripravovalo niekoľko dobrovoľníkov.

Chápete, i pri dnešných možnostiach je proces bioformovania mimoriadne zložitý. Tak napríklad pracoval u nás Grunin. Dobrovoľník, navigátor diaľkovej floty. Mal pracovať na planéte, kde je desaťnásobne vyšší tlak v porovnaní s naším, radiácia stonásobne prevyšuje prípustnú normu a teplota na povrchu je plus tristo. Okrem toho tu vyčíňajú prachové víchrice a ustavičné sopečné výbuchy. Isteže, na takú planétu možno poslať robota, ktorý si poradí s podobnými podmienkami, alebo terénne vozidlo, také zložité, že človek v ňom bude ako mucha v kybernetickom mozgu. A predsa možnosti robota i človeka v terénnom vozidle budú obmedzené. Grunin plánoval, že sa na tú planétu dostane sám. Vlastnými rukami všetko ohmatá, na vlastné oči uvidí. Je bádateľ, vedec. Slovom, zisťujeme, akým podmienkam musí zodpovedať nové Gruninovo telo, aké zaťaženie musí vydržať. Vypočítavame program takého tela, hľadáme analógie v biologických modeloch, vyratúvame extrémne tolerancie. A na základe týchto výpočtov začíname konštruovať Grunina. Všetko sme urobili… Dimov sa odmlčal.

— Grunin zahynul? — spýtal sa Pavlyš.

— Všetko sa nedá predvídať. A vôbec z toho nemožno obviňovať Ge-vorkjana. Keď tvoríme bioform na základe konkrétneho človeka, musíme pamätať, že v novom tele ostáva mozog tohto človeka. Každý bioform je človek, nič menej, ale ani nič viac… Potom nasledoval Drač, lenže aj on zahynul.

Pavlyš si vybavil portrét Drača v sieni stanice. Na Grunina si nevedel spomenúť, ale Drača si jasne predstavil, iste preto, lebo vyzeral taký mladý a dôverčivý.

— Vrátil sa, — pokračoval Dimov. — Čakala ho retransformácia, návrat do ľudského zovňajška. Vyzeralo to, že sa všetko skončí úspešne. Ale na Kamčatke sa ako naprotiveň začínal výbuch sopky a bolo treba vyhodiť do vzduchu zátku v kráteri, teda spustiť sa dnu, vniknúť do ústia a vyhodiť zátarás, rozumiete? Poprosili náš ústav o pomoc. Gevorkjan kategoricky odmietol. No Drač si náhodou vypočul rozhovor. Šiel, urobil, čo bolo treba, ale nestačil sa už vrátiť.

— Nechcel by som byť bioformom, — povedal Pavlyš. — Podľa mňa je to nehumánne.

— Prečo?

-Ťažko povedať. Je v tom čosi nesprávne. Napríklad taký človek-korytnačka…

— A kde sa končí vaša tolerancia, kolega? Čo myslíte, vychádzať v skafandri do vesmíru je humánne?

— To je odev, ktorý sa dá vyzliecť.

— Principiálne sa korytnačia koža neodlišuje od skafandra. Len korytnačí pancier treba dlhšie dávať dolu. Dnes vás rozčuľujú bioformy, zajtra vystúpite proti transplantáciám srdca alebo pečene, pozajtra budete žiadať zakázal potraty a plombovanie zubov? To všetko je predsa zásah do vecí vysokej predvídavosti.

Vo dverách sa zjavil Jerichovský a Pavlyšovi to prišlo celkom vhod.

Dimov ho nepresvedčil, nevedel však nájsť protiargumenty a nechcel vyzerať ako spiatočník.

— Tak tu ste sa zašili! — zvolal Jerichovský. — Hľadám Pavlyša. Chystáme sa ísť člnom k Šikmému vrchu. Sandra a Stasik nám ukážu Belasú jaskyňu. Už odplávali, zajtra ráno tam budú. Pustíte s nami Pavlyša?

— Ja mu predsa nerozkazujem. Nech sa zoznámi so Stasom Ferém. Práve sme besedovali o bioformii. Takmer mierumilovne.

— Viem si predstaviť, koľko ste mu toho nahovorili, — povedal Jerichovský. — Pavlyš Stasa už pozná.

— Naozaj? — začudoval sa Pavlyš.

— Videli ste ho dolu, keď sme boli so Sandrou v akváriu.

— Nie, Stasa Ferého som tam nevidel…

— Sandra s ním odplávala, — povedal Jerichovský. — S ním a s Poznan-ským.

— Myslíte tie žraloky…? — spýtal sa Pavlyš.

– Áno, podobajú sa žralokom.

— Tak to sú bioformy?

— Feré už pracoval niekoľko mesiacov v sienskych močiaroch. Zhotovili ho špeciálne na prácu v tamojších barinách, je to odporné prostredie, — vysvetlil Dimov.

— Stas mi vravel, — povedal Jerichovský, — že tu sa cíti ako na rekreácii. Nijaké nebezpečenstvo, nijakí konkurenti. V tomto oceáne je najmocnejší a najrýchlejší.

— Ale to je predsa úplná prestavba celého organizmu! — zvolal Pavlyš.

— Na svete teraz existujú dvaja Feréovia. Jeden tu, v oceáne a druhý na Zemi, bunka po bunke, molekula po molekule zakódovaný v pamäti Ústredia.

— No dobre, — Dimov vstal z kresla, — dosť bolo rečí. Lebo sa sem poschádza celá stanica. Každá zámienka je nám dobrá, aby sme sa odpútali od práce! Dúfam, že teraz aspoň v najvšeobecnejších črtách máte predstavu o tom, čím sa zaoberáme. A keď pominie prvá reakcia, azda pochopíte aj viac…