Popoluškine biele šaty

3

Nákladná raketa sa blížila k planéte Projekt-18 z neosvetlenej strany a trvalo niekoľko minút, kým slnko, v ústrety ktorému raketa letela, osvetlilo nekonečný rovný oceán. Pavlyš stlačil páku preťaženia a prešiel na stabilnú obežnú dráhu. Potom šťukol spínačom, nadviazal spojenie so stanicou.

Vedel, že raketu povedie stanica, a čakal, kým sa ozve známy šum — znak, že má pristávaciu plochu voľnú.

Na hladine oceánu sa zjavili čierne body. Z prijímača doľahol praskavý zvuk.

— Stanica, — ohlásil sa Pavlyš. — Stanica, pristávam.

– Čo máš s hlasom, Spiro? — spýtali sa zdola.

— Tu nie je Spiro, — odpovedal Pavlyš. — Spiro odišiel na Centiperu.

— Rozumiem.

— Prechádzam na ručné riadenie, — oznámil Pavlyš. — Stroj je preťažený. Aby som nepreletel pomimo.

Vpravo nad riadiacim pultom sa na obrazovke pomaly otáčal glóbus planéty a čierny bod nad glóbusom — nákladná raketa — sa pomaly približoval k zelenému svetielku — stanici.

— To v nijakom prípade, — odpovedali zo stanice.

— Neobávajte sa, — upokojil ich Pavlyš. — Pracujem v diaľkovej flote. Na takýchto raketách som nalietal viac ako Spiro.

Dolu sa mihla skupina ostrovov roztrúsených na plochom povrchu oceánu. Na obzore zahalenom oparom ležala stanica. Raketa veľmi pomaly klesala dolu, preto Pavlyš na chvíľku vypol automatiku a pribrzdil. Hneď ho vtislo do kresla.

Pavlyš znova šťukol spínačom na spojovacom pulte.

– Čo si mám obliecť? — spýtal sa. — Aké je u vás počasie?

Zapol videofón. Na obrazovke sa zjavila úplne vyholená hlava so širokou plochou tvárou. Chlapík mal úzke oči prižmúrené, tenké obočie tuho zmrštené a vôbec vyzeral ako Džingischán, ktorý sa práve dozvedel o porážke svojich milovaných vojov pri hradbách Samarkandu.

— Kto posiela takýchto ľudí? — hundral Džingischán; bolo jasné, že tým myslel Pavlyša.

— Usporil som pol tony pohonnej látky, — skromne sa ohradil Pavlyš.

— Priviedol som raketu hodinu pred termínom. Podľa mňa si vašu výčitku nezaslúžim. Tak teda čo si obliekate, keď idete na čerstvý vzduch?

— Spiro si tu všetko nechal, — povedal Džingischán.

— Pochybujem, že sa vmestím do jeho šiat.

— O tri minúty som pri vás, — oznámil Džingischán.

Pavlyš sa odopol, vstal z kresla, z bočného výklenku vybral vrece s poštou, upravil si oblek. Pohyboval sa ľahko, gravitácia na planéte nebola väčšia ako 0,5. Vchod do riadiacej kabíny sa odsunul a vstúpil Džingischán v kombinéze s tepelnou vložkou, polovicu tváre mu zakrývala kyslíková maska. Za ním sa do kabíny vtisol vysoký chudý chlap s vyblednutými očami pod hustým čiernym obočím.

— Dobrý deň! — pozdravil sa Pavlyš. — Spiro musel odísť na Centiperu. Náhodou som bol na planetoide, nuž ma poprosil, aby som ho zastúpil. Som doktor Pavlyš.

— Volám sa Dimov, — predstavil sa vycivený chlap. — Dimitr Dimov. Vediem tunajšie oddelenie nášho ústavu. Ak dovolíte, zrejme sme kolegovia, však? — Tenkým dlhým prstom klaviristu ukázal na hada a čašu na Pavlyšových prsiach, presne nad štítkami s menami lodí, na ktorých Pavlyš slúžil.

— Vančidorž, — predstavil Dimov Džingischána a hneď pokračoval: — Obliekajte sa, obliekajte. Sme vám veľmi povďační. So Spirom ustavične máme nejaké trampoty. Ináč je to skvelý človek, veľký dobrák, vynikajúci pracovník. Z Mesiaca ho len horko-ťažko pustili k nám…

Džingischán, vlastne Vančidorž zahmkal, iste celkom nesúhlasil so slovami svojho predstaveného.

Dimov pomohol Pavlyšovi pripevniť kyslíkovú masku.

— Dúfam, že sa u nás zdržíte niekoľko dní?

– Ďakujem, — povedal Pavlyš.

Zapol si vyhrievanie v kombinéze, napravil teplú kuklu. Kyslík prúdil normálne. Dimovova kombinéza mu bola trochu úzka, no vcelku pohodlná.

Rád by sa bol spýtal na Marinu Kimovú, ale ovládol sa. Teraz sa už Popoluška pred ním neschová.

Vyšli na hladký, akoby obrúsený povrch ostrova. Sto metrov za dolinkou sa týčili strmé bralá. Z druhej strany sa rozprestieral oceán, vlny sa trieštili o čierny breh, až vyšľahovali stĺpy bielej peny. Pavlyš si napravil kuklofón tak, aby počul vlnobitie. Hukot mohutných viň však doliehal tlmene, pretože zvuky zanikali v zriedenom povetrí. Na chvíľku zakryl slnko sivý riedky obláčik a ostré, hlboké tiene boli hneď jemnejšie.

Dimov sa zdržal, zatváral vchod do lode. Vančidorž kráčal vpredu, vrece s poštou mal prehodené cez plece. Vošiel do tieňa, ktorý vrhalo bralo, a zmizol v ňom. Pavlyš šiel za ním a ocitol sa pred kovovými dvermi, ktoré zakrývali vchod do jaskyne. Dvere sa pomaly odsúvali nabok.

— Vstúpte, — vyzval ho Vančidorž, — lebo nám vychladne miestnosť.

Pavlyš sa obzrel a videl, ako sa k Dimovovi pomaly spúšťal veľký biely vták. Už-už chcel naňho zavolať: Pozor! Aj Dimov videl vtáka, ale nechystal sa skryť pred ním. Vták mu zakrúžil nad hlavou. Dimov zdvihol ruku, vyzeralo to, akoby ho zdravil.

Vták mal velikánske krídla a drobné telo porastené jemným páperím.

— Prikrmujete ich? — spýtal sa Pavlyš.

— Pravdaže.

Vančidorž mal nepríjemný zvyk sarkasticky hmkať. Pavlyš nevedel, či sa smeje alebo zlostí.

Ďalší vták sa zjavil trochu vyššie. Zložil krídla a mäkko pristával. Sadol si na skalu vedľa Dimova. On vystrel ruku a potľapkal ho po šiji.

— Poďme! — zopakoval Vančidorž.

Vnútrajšok stanice bol pohodlne zariadený. Siene priestrannej jaskyne boli prebudované na obytné a pracovné miestnosti. Pavlyšovi to pripomenulo starodávne ilustrácie v románe Julesa Verna Tajomný ostrov, ktorého hrdinovia mali radi komfortné pracovné prostredie. V jeho izbe iste bude do skaly vysekaný oblok a cezeň bude prúdiť oceánsky vietor.

Dimov povedal:

— S bývaním tu máme problémy. Minulý mesiac pricestovala skupina šiestich fyziológov, obsadili všetky voľné miestnosti. Budete musieť bývať spoločne s Vanom. Nemáte námietky?

Pavlyš pozrel na svojho budúceho spolubývajúceho. Vančidorž sa odvrátil k stene.

— Pravdaže nie, — povedal Pavlyš. — Ale nebudem prekážať…?

— Zriedka sa zdržiavam v izbe, — rýchlo ho prerušil Van.

Vančidoržova izba bola priestranná, celkom iná ako kamrlíky na ostatných staniciach. Do hrubiznej skaly bolo vysekané úzke vysoké okno, prúdilo tadiaľ slnečné svetlo.

— Toto je vaša posteľ. — Van ukázal na celkom bežnú, dosť širokú, pohodlnú posteľ, jej záhlavie tvorila zelenkastá kamenná doska ozdobená zložitou vyrezávanou doskou.

— A vy? — spýtal sa Pavlyš, lebo druhú posteľ v izbe nevidel.

— Prinesiem si. Ešte som nestačil. Nečakali sme vás.

— Budem spať na posteli, ktorú prinesiete, — vyhlásil Pavlyš. — Pohostinnosť nemá byť spojená s obeťami.

Odstúpil od okna a rozhliadol sa. Pri stene stál dlhý pracovný stôl. Ležali na ňom platne ružového a svetlozeleného polopriezračného kameňa. Nefrit, dovtípil sa Pavlyš. Na jednej platni bola načrtnutá kresba vtáka so širokými krídlami. V odrazenom slnečnom svetle sa nefrit matne leskol.

Mušľa, pripomínajúca polovicu velikánskeho vlašského orecha, vrhala na plafón pestrofarebné perleťové odblesky. Druhý stôl bol prisunutý k bočnej stene oproti posteli. Nad stolom bolo niekoľko políc. Na druhej poličke bola o štôsik mikrofilmov opretá fotografia Maríny Kimovej v nefritovom rámiku. Rámik bol prekrásne vyrezávaný, až zrak prechádzal od zložitého vzoru. Pavlyš hneď spoznal Marinu, hoci v pamäti sa mu zachovala s bielou kučeravou parochňou, v ktorej jej tvár vyzerala akosi nelogicky; medzi tvarom očí, líniou lícnych kostí a bohatými bielymi kučerami bol nápadný nesúlad. Marina mala vlasy rovné, čierne a krátke.

Pavlyš sa zvrtol k Vanovi, ktorý triedil poštu. Videl, že Van znehybnel a pozoruje ho.

Dvere sa otvorili, vstúpil muž v belasom plášti a belasej chirurgickej čiapke.

— Van, nebodaj priviezli poštu? — spýtal sa.

– Čo je nové? — spýtal sa Van. — Už mu je lepšie?

— Plutvy sú plutvy, za jeden deň sa nedajú vyliečiť, — odpovedal muž v belasom plášti. — Tak čo je s poštou?

— Hneď idem, — povedal Van. — Už mi ostalo málo.

— Mám niečo?

— Vydrž chvíľku.

— Výborne, — povedal chirurg. — Inú odpoveď som od teba ani nečakal. — Prihladil si krátke fúziky, prešiel dlaňou po úzkej briadke. — Vy ste prileteli nákladnou raketou? — spýtal sa Pavlyša.

– Áno. Namiesto Spira.

— Veľmi ma teší, kolega. Prišli ste nadlho? Lebo vám nájdeme robotu.

— Je to príjemné vedomie, — povedal Pavlyš, — že nech prídem hocikam, hneď mi ponúknu prácu a ani sa nespýtajú, či som dobrý pracovník.

— Pravdaže dobrý, — presvedčivo vyhlásil chirurg. — Intuícia nás nikdy nesklame. Som Jerichovský. Môj prapraded bol kňazom.

— A načo mi to hovoríte?

— Vždy keď sa predstavujem, pripomeniem to, aby som si ušetril zbytočné vtipy. Je to také biblické meno.

Pavlyš znova pozrel na fotografiu Mariny Kimovej, ako keby sa chcel presvedčiť, či sa zatiaľ nerozplynula. Čoskoro ju uvidí, možno už o niekoľko minút. Bude prekvapená? Spozná husára Pavlyša? Prirodzene, mohol by sa na ňu spýtať Vana, ale nechce.

— Hotovo, — povedal Van. — Idete s nami, Pavlyš?

Vošli do priestrannej siene osvetlenej radom okien vysekaných do skaly. Polovica siene bola pokrytá belasou plastickou látkou. Vo vzdialenom konci stál dlhý stôl a dva rady stoličiek, bližšie k dverám stolnotenisový stôl s ovisnutou sieťkou. Van postavil naň tašku a začal vyberať kôpky pošty a ukladať ich do radu. Robil to systematicky, akoby vykonával nejaký obrad.

— Zavolám ostatných, — ponúkol sa Jerichovský.

— Prídu aj sami, — povedal Van. — Neponáhľaj sa.

No Jerichovský ho nepočúvol. Pristúpil k stene, odsunul kryt malého výklenku a zapol zvonec. Po chodbách a sieňach stanice sa rozľahol prerušovaný cengot.

Nad stolnotenisovým stolom viseli v rade portréty ako obrazy predkov v rodinnom zámku. Bolo to čudné. Pavlyš si ich prezeral. Zamračený, asi štyridsaťročný muž so širokými lícnymi kosťami a energickým jasným pohľadom — Ivan Grunin. Za ním starec, oči mu zacláňa husté huňaté obočie — Armén Gevorkjan. Ďalší portrét zobrazoval veľmi mladého chlapca so začudovanými belasými očami a špicatou bradou. Tých ľudí čosi spájalo a ľuďom na tejto stanici boli blízki, dôverne známi. Iste vykonali niečo dôležité v oblasti, ktorej sa venujú ostatní. A možno sa priatelili s Dimovom či Jerichovským…

Čochvíľa sa zídu ľudia, ktorých zvolal zvonec. Vstúpi i Marina. Pavlyš trochu odstúpil od stola, ale nespúšťal oči z podlhovastej belasej obálky adresovanej Marine. Ležala na samom vrchu štósu.

Prví vošli do siene dvaja lekári v belasých plášťoch, aký mal aj Jerichovský. Pavlyš sa usiloval nepozerať na dvere a myslieť na niečo iné, napríklad či sa dobre hrá stolný tenis pri takej malej tiaži. Buď treba loptičku zaťažiť, alebo si navyknúť na spomalené skoky. Ľudia tu na Projekte sa pohybovali oveľa plavnejšie, gestá mali širšie ako na Zemi.

Lekári sa hneď rozbehli k stolu, ale Van ich zastavil:

— Počkajte, kým sa zídu všetci. Veď viete…

Van bol formalista a vyžíval sa v rituále.

Pavlyšovi sa zazdalo, že dievča, ktoré práve vošlo, je Marina. Bola čiernovlasá, driečna, počernej pleti, ale tým sa jej podobnosť s Marinou končila. Mala mokré vlasy a biele sárí sa jej lepilo na vlhkú pokožku.

— Určite prechladneš, Sandra, — vyčítavo povedal Jerichovský.

— Veď je tu teplo, — odpovedala Sandra.

Hovorila pomaly, akoby hľadala potrebné slová. Hlboko vzdychla, odkašlala si a zvučnejším hlasom zopakovala:

— Je tu teplo.

Sieň sa naplnila ľuďmi. Boli v pracovnom odeve, zrejme sa odtrhli od práce a hneď sa vrátia k nej. Pavlyš sa obzeral na všetky strany, mal pocit, že Marinu prepásol, iste je už v miestnosti.

Van vykonával svoj obrad. Kôpku úradnej pošty potisol Dimovovi, potom zaradom bral listy a balíčky z najvyššieho štósu a nahlas čítal mená adresátov. Táto procedúra zrejme bola posvätená tradíciou, lebo nikto nereptal, jedine Jerichovský, ale o ňom vysvitlo, že je povestný rebel.