Popoluškine biele šaty

6

Voda v umývadle bola studená. Umývadlo stálo pri okne obrátenom na more. Breh sa za noc zmenil. Bol pokrytý snehom, záliv zamrzol až po útesy, do ktorých včera narážali vlny. Po snehu pokrývajúcom ľadový pancier zálivu sa ako tmavé nitky ťahali pukliny. Po brehu šiel Nils, v nedotknutom snehu nechával čudnú stopu, akoby tadiaľ prešiel voz.

Pavlyš sa naraňajkoval, obliekol a vyšiel von. Spoza mračien sa vynorilo slnko a sneh sa začal topiť. Nad čiernym, bahnom pokrytým úbočím stúpala jemná para. Pod podošvami vržďal sneh.

Pflug čupel a nožom čosi vyšparchával zo zeme.

— Dnes nás čakajú aspoň tri dôležité objavy, — povedal Pavlyšovi. Jeho hlas v kuklofóne znel nadšene.

— Prečo iba tri? — spýtal sa Pavlyš.

— Som tu ôsmy raz a zakaždým nájdem tri čeľade, ktoré veda ešte nepozná. Nie je to skvelé?

Na oblohe sa ako čierny bod zjavil flyer. Slnko pripekalo a Pavlyš znížil teplotu vyhrievacej vložky. Biely oblak sa pomaly šinul po oblohe. Flyer ho podplával a klesal k útulni.

Priletel Dimov so seizmológom Gogijom.

— Kde je Nils? — spýtal sa Pavlyša, len čo sa zvítali.

— Iste šiel do kráteru.

— Zlé správy, — povedal Gogija. Bol mladý, chudý a ustavične sa červenal. — Nils mal pravdu. Napätie v kôre rastie rýchlejšie, ako sme čakali. Epicentrum je asi sto kilometrov odtiaľto. Stanicu to nezasiahne.

Gogija ukázal k slnku. Oceán bol pokojný, ľad na zálive pukal, nad otvormi sa dvíhala para.

— Skúsim sa spojiť s Nilsom, — povedal Gogija a šiel do útulne.

Dimov s Pavlyšom vykročili za ním.

— Kto mohol tušiť, — povedal Jerichovský, keď uvidel Dimova, — že uskutočníte zemetrasenie práve dnes?

Držal v ruke šálku kávy, z ktorej stúpala para ako z gejzíra.

— Podajte mi, prosím, šálku, — požiadal Dimov. — Uvarili ste kávu aj pre hostí, všakže?

Dimov vypil kávu na dúšok, popálil si ústa a na niekoľko sekúnd mu vyrazilo dych. Keď sa nadýchol, povedal:

— Mohol som teraz umrieť, a všetkým by sa uľavilo.

— To by sme vám nedovolili, — namietol Pavlyš. — Som predsa reanimátor. V krajnom prípade by sme vás zmrazili, kým by ste sa nedostali na Zem.

Gogija sa vybral na vrch s tým, že sa o hodinu vráti. Dimov sa spojil so stanicou a vydal bežné príkazy na deň. Nestačil to urobiť, pretože odleteli veľmi zavčasu. Jerichovský znova sústredil pozornosť na pásy diagnostického prístroja. Van rozoberal akýsi aparát. Ľudia v útulni sa venovali bežnej práci, no s každou minútou rástlo pod kupolou napätie; nikto to nedal najavo, ale Pavlyš cítil stiesnené ovzdušie. Potápači mali priplávať už pred hodinou, a ešte vždy tu neboli…

Druhý podzemný náraz nastal asi o hodinu po Dimovovom prílete. Van, ktorý mal službu pri vysielacej stanici, oznámil:

— Nils odkazuje, že sa zvýšilo uvoľňovanie plynov. Eskalácia je vyššia ako bol prepočet.

— Nemali by sme útulňu evakuovať? — navrhol Jerichovský. — Ostal by som tu iba ja s Nilsom.

— Nezmysel! — povedal Dimov. — Van, spýtaj sa seizmológov, aké perspektívy z toho plynú pre ostrov.

Zem pod nohami sa rýchlo zachvievala, ako keby sa ktosi dobíjal zo zavretej pivnice.

— Ak tu nastane výbuch, prúd lávy by mal smerovať inde. Pravdaže, nič sa nedá zaručiť.

Vrátil sa Gogija a priniesol pásy, ktoré vybral z registrátorov.

— Na zbláznenie! — zvolal, neskrývajúc nadšenie. — Sme svedkami naozaj jedinečnej kataklizmy. Aký pokles geologických vrstiev! Neviete si predstaviť, čo sa robí v oceáne!

Dimov sa nesúhlasne zamračil a obrátil sa k Pavlyšovi:

— Prepáčte, viem, mali by sme vám umožniť návrat na stanicu. Tu to môže byť nebezpečné. Ale máme obmedzené dopravné prostriedky.

Pavlyš sa ani nestihol uraziť, lebo Dimov už pokračoval takým istým všedným hlasom:

— Van, už aj zavolajte Vrchol, nech priletia sem.

— Načo? — nechápavo sa spýtal Van.

— Ideme hľadať potápačov. Tu nie sú veľké hĺbky.

— Neznášam nečinnosť, — ozval sa Jerichovský. — Pôjdem im s člnom oproti.

– Čln povedie Van, — rozhodol Dimov. — Jerichovský pôjde s ním a vy, Pavlyš, ostaňte pri vysielačke, a ak to bude potrebné, poletíte na flyeri.

Pavlyš pristúpil k vysielacej stanici a zastal Vanovi za chrbtom. Van vstal.

— Všetky signály sú tu, — povedal. — Vysielačka je typizovaná. Poznáte ju?

— Učili sme sa to.

Van stíšeným hlasom povedal Pavlyšovi:

— Nepolemizujte s Dimovom. Je teraz vynervovaný, má na krku kataklizmu, Jerichovského sa zmocnila hystéria, potápači hľadajú perly v Belasej jaskyni a vôbec netušia, čo ich čaká ani kedy sa sem dostanú.

— Ste si istý, že je to falošný poplach?

— Iné varianty by boli priveľmi nebezpečné, — lakonicky odpovedal Van. Vzal si kombinézu a masku.

Za oknom sa mihlo čosi biele, akoby ktosi mávol plachtou. — Kto má šťastie, má šťastie! — povedal Van a pozrel von oknom. — Veď to je Alan.

— Kde? — spýtal sa Dimov.

— Priletel sám. Tak a teraz dokážte, že neexistuje telepatia.

Pavlyš mal okno rovno pred sebou. Videl, ako po čiernom brehu, mokrom od roztopeného snehu, pomaly šiel velikánsky biely vták. Pripomínal mu toho, čo videl v deň príletu.

Jerichovský už bol oblečený, otváral dvere. Aj Dimov si založil masku.

— Pavlyš, vy ostaňte tu! Nevzďaľujte sa od vysielačky. Keby bolo dačo súrne, zavolajte ma. Idem sa pozhovárať s Alanom.

Zo stanice oznámili, že flyer už odletel hľadať potápačov, a spytovali sa, čo je nové v útulni. Pavlyš odpovedal, že zatiaľ nič.

Vonku sa Dimov zhováral s vtákom. Vták mu siahal sotva po pás, ale krídla, hoci ich mal zložené, sa ťahali aspoň tri metre a koncami sa opierali o široký chvost. Hlavu mal vták malú s krátkym zobákom, oči belasé a nehybné.

Ďalší náraz, až nádoby zacvendžali…

Na vysielačku sa napojil Nils.

— Počuj, Van, — spýtal sa svojím tichým mechanickým hlasom, — kde sa nachádza Belasá jaskyňa?

— Van odišiel na člne, zrejme do Belasej jaskyne. Ja neviem, kde je tá jaskyňa.

— Ach, to si ty, Pavlyš? Poznač si presné parametre epicentra.

Dimov sa babušil do bundy, bolo mu veľmi zima. Vták kolísavo, nemotorne vybehol na dlhú dosku vyčnievajúcu nad záliv, roztvoril krídla a v tej chvíli sa premenil na šesťmetrovú lodnú plachtu. Ani nestihol dobehnúť na koniec dosky, už ho protivietor zdvihol do povetria. Prudko zamával krídlami, aby nestratil rovnováhu, a začal stúpať do výšky.

Dimov sa motal v chodbičke, napokon otvoril dvere a do miestnosti sa vovalil kúdol pary.

— Už som myslel, že umriem od zimy, — povedal a usiloval sa potlačiť triašku. — Ten Alan je veľmi bystrý.

— A to už prečo? — spýtal sa Pavlyš.

— Vraj sa mu nepáčia vlny v tom úseku. Má vlastnú, grafickú teóriu. Ráz a miesto blížiaceho sa zemetrasenia vypočítava podľa obrysov vĺn. Jemu je dobre, zhora všetko vidí. Strašne sa preto vadí so seizmológmi. Myslí si, že jeho teória je univerzálny liek na všetky problémy, lenže seizmológovia tvrdia, že je to ako veštiť z karát. A pravdepodobne majú pravdu, sú predsa odborníci… Volal ma niekto?

— Nils. Mám vám oznámiť údaje pre prognózu.

— Sem s nimi… Ale ten Alan je fakt báječný! Priletel rovno sem. Priznám sa, Pavlyš, väčšmi verím vtákom ako nášmu člnu. Keby Alan nebol priletel, musel by som vás poslať s flyerom.

Ozvala sa vysielacia stanica:

— Tu Vrchol. Vrchol volá útulňu. Kto je na príjme?

— Tu útulňa, — odpovedal Pavlyš.

Dimov pristúpil bližšie.

— Tu je Saint Venan. Odlietame.

— V poriadku, — povedal Dimov. — A nezabudnite si vziať vysielačku.

Dimov sa obrátil k Pavlyšovi a vysvetlil:

— Naše vysielačky sa hodia geológom a iným pracovníkom na pevnine. Pripevnia si ich na prsia a hotovo. Lenže pre bioformy sú nepohodlné. Pri každej vhodnej príležitosti sa ich usilujú zbaviť. A fakt, načo je lietajúcemu bioformu tridsať dekagramov záťaže navyše? Preň je každý dekagram navyše zbytočný.

Vrátil sa Pflug. Dlho sa tmolil v chodbičke, fučal, hrkotal plechovkami. Napokon sa horko-ťažko vtrepal cez dvere.

— Fantastický deň! — nadchýnal sa a rozkladal po stole svoj inventár. — Tri normy, prinajmenšom tri normy! Najvzácnejšie exempláre samy vyliezajú na breh…

Všimol si, že Pavlyš sedí pri vysielacej stanici, a povedal:

— Videl som odchádzať čln, ale nestačil som sa na nič spýtať. Potápači ešte nepriplávali?

— Na každý prípad pripravte ošetrovňu, — kázal Dimov.

— Azda to lepšie urobím ja, — ponúkol sa Pavlyš. — A vy, Pflug, zatiaľ prevezmite službu pri vysielačke.

— Po prvé, Pflug je nanič radista, — namietol Dimov. — A po druhé, vy, Pavlyš, ste pravdepodobne nanič veterinár. Zabúdate, že naši priatelia a kolegovia biologicky nepatria k antropoidom.

— Presne tak, — povedal Pflug, — aj keď to je smutné. Som však istý, že sa neprihodí nič zlé.

Otvoril debnu v kúte pri priehradke a hrabal sa v ligotavých nástrojoch a liekoch, no zavše pritom pozrel na plechovky so svojou korisťou.

Ohlásil sa flyer. Prešli už päťdesiat kilometrov, no v oceáne zatiaľ nič nezbadali.

Pavlyš cez oblok uvidel, ako dolu úbočím uteká Gogija a za ním Nils, ovešaný kontrolnými prístrojmi.

— Spýtajte sa, čo je nové na člne, — prikázal Dimov.

Pavlyš zavolal čln.

— Ustavične vysielame signály, — oznámil Van. — Ale zatiaľ sme nedostali odpoveď. A ako to vyzerá u vás?

— Všetko v poriadku.

– Útulňa! — zaznel v tej chvíli monotónny vysoký hlas jedného z vtákov. Pavlyš sa ešte nenaučil rozoznávať bioformy podľa hlasu. Zrejme všetky mali rovnako posadený hlas. — Útulňa. Vidím Sandru.

— Kde? — spýtal sa Pavlyš.

— Tridsať míľ juho-juhozápadne od Šikmého vrchu. Počujete ma?

— A ona? Čo je s ňou? — zavolal Jerichovský.

— Leží na hladine, ale nevidí ma.

— Oznámte váš kvadrát, — požiadal Dimov.

— 13-778, severozápadne od ostrova, — povedal Van.

Dimov zapol obrazovku s mapou.

— Sedemdesiatpäť míľ, — povedal. — Aj keď pôjdete rovno do kvadrátu,

potrebujete pol hodiny.

— Do počutia! — Van sa odpojil.

— Pol hodiny, — ticho zopakoval Dimov a hneď sa spojil s vtákmi: — Môžete jej pomôcť?

— Nie, znela odpoveď. — Som tu sám. Nebudem ju môcť zdvihnúť. Podľa mňa je v bezvedomí.

Pavlyš si rýchlo obliekal kombinézu.

— Kde je maska?

— Vezmi si moju, — ponúkol mu Pflug, — hentam leží.

Dimov videl, že Pavlyš je už takmer vychystaný.

— Poznáš tento druh flyera?

— Pravdaže.

— Idem s ním, — povedal seizmológ Gogija. — Dobre, že som sa nestihol vyzliecť.

Dimov zopakoval:

— Tridsať míľ juho-juhozápadne. — Potom povedal do mikrofónu: — O dve minúty odštartuje flyer, bude u vás asi o desať minút. Ale čln to stihne najskôr o pol hodiny.

Keď Pavlyš zavrel za sebou vonkajšie dvere, prekvapilo ho, ako sa zmenilo osvetlenie. Slnko bolo zatiahnuté červenkastým oparom a tmavý vrch osvetlený zozadu, akoby tam bol skrytý divadelný reflektor.

Seizmológ prvý pružne naskočil do flyera. Pavlyš sa ho už chystal nasledovať, no vtom sa dvere útulne otvorili a vybehol Pflug. Nestačil sa obliecť ani si natiahnuť masku. Otvoril ústa, nadýchol sa a hodil im malý lekársky kontajner.

— Tak, a teraz sa držte! — povedal Pavlyš, sadajúc si k pultu. Cez bočné sklo videl, ako Dimov pomáha Pflugovi nazad do útulne. — Keď budete vnukom rozprávať o dnešnom dni, nezabudnite pripomenúť, že stroj viedol bývalý majster Moskvy vo vrcholovej pilotáži flyera.

— Nezabudnem, — prisľúbil seizmológ a poriadne sa zaboril do kresla.

Pavlyš vyviedol stroj zo zákruty a maximálnou rýchlosťou letel tak, aby zľava obišiel stĺp ružového a hnedého dymu, ktorý sa týčil nad vzdialeným koncom ostrova.

O sedem minút uvideli bieleho vtáka, ako osamelo krúži asi dvesto metrov nad vlnami.

Keď vták zbadal flyer, vyletel vyššie a znehybnel v povetrí, iste im ukazoval miesto, kde sa nachádzala Sandra. Pavlyš klesol so strojom dolu a zavisol asi desať metrov nad hrebeňmi vín. Ale hoci boli tak nízko, nerozoznal Sandru hneď, lebo jej telo sa strácalo medzi kvapkami, ktoré vietor stŕhal z hrebeňov vín.

— Vidíte ju? — spýtal sa seizmológ a uprene pozeral dolu.

Vietor unášal flyer a Pavlyš musel zapnúť motor a manévrovať, aby Sandru nestratili z očí. Zhodil dolu rebrík. Mäkko sa rozvinul a jeho koniec dopadol do vody meter od Sandry.

– Čo je, Pavlyš, prečo sa nehlásiš? — ozvalo sa z vysielačky.

— Nemám kedy. Našli sme Sandru a ideme ju vytiahnuť.

Vták preletel tesne vedľa kabíny, na prsiach mu bolo vidieť čiernu oválnu škatuľku vysielačky. Vyletel trochu vyššie, jeho tieň Pavlyšovi zavše zakryl slnko.

Seizmológ vzal kotúč lana a schádzal k vode. Pavlyš všetku pozornosť sústredil na to, aby vietor neodniesol flyer nabok. Sandra s rozhodenými rukami sa hojdala na vlnách ako v kolíske; vyzeralo to, akoby sa náročky kolembala.

Gogija sa jednou rukou pevne držal rebríka a druhou sa pokúšal podsunúť slučku lana pod Sandru, no nedarilo sa mu to. Pavlyš ľutoval, že nemôže opustiť riadiaci pult. Urobil by to jednoduchšie a rýchlejšie. Gogija sa iste nikdy nevenoval horolezectvu. Lano sa znova vyšmyklo, seizmológ ho nemohol chytiť a založiť Sandre okolo pliec. Pavlyš mal pocit, akoby vlny seizmológovho zúfalstva stúpali až ku kabíne flyera.

V tej chvíli sa vták bioform rozhodol riskovať. Plavne, rýchlo sa spustil dolu proti vetru, vystihol chvíľu, keď Sandru vynieslo po vonkajšej strane vlny a telo sa jej vysunulo von, schmatol slučku lana do zobáka a vrtko ju vopchal Sandre pod plecia.

– Ťahaj! — zavolal Pavlyš seizmológovi.

Seizmológ, horko-ťažko udržiavajúc rovnováhu na rebríku, prudko potiahol, slučka sa zošmykla nižšie a zovrela Sandru okolo lakťov. Vták sa v poslednej chvíľke uhol pred ďalšou vlnou. Keď letel popred flyer, Pavlyš si všimol, že zhodil vysielačku. Zdvihol palec dohora a vták rýchlo stúpal k oblohe.

Spoločne s Gogijom vtiahli Sandru do kabíny. Od odletu z ostrova uplynulo dvadsať minút.

Z reproduktora sa ozýval vresk, Dimov žiadal správy, vypytoval sa, čo sa robí.

Pavlyš zapol vysielačku:

— Tu Pavlyš. Vytiahli sme Sandru do flyera. Je v bezvedomí.

— Nedotýkajte sa jej, — prikázal Dimov. — Dajte jej kyslíkovú masku a teplo ju pozakrývajte.

Seizmológ vybral rezervnú masku a kyslíkovú fľašu. Sandra mala oči zavreté, tvár sinavú. Seizmológ jej odhrnul mokré vlasy z tváre a priložil kyslíkovú masku. Ruky sa mu trochu triasli. Pavlyš sa vracal do útulne prízemným letom. Vpredu sa ako maják týčil stĺp dymu. Vták letel nad flyerom takmer rovnakou rýchlosťou. Vysielacia stanica bola zapnutá a Pavlyš počul, ako Dimov prikazuje člnu nevrátiť sa k ostrovu, ale ostať v tej oblasti.

Na brehu zálivu ich už čakal Pflug. Sandru dobre zabalili, opatrne vyniesli z flyera a behom preniesli do útulne. Dvere boli otvorené a o chvíľu Sandra už ležala na stole. Dimov na nich čakal v chirurgickom plášti a rukaviciach. Diagnostický prístroj bol zapnutý, jeho sondy sa pohojdávali nad stolom a jemne sa chveli.

— Budete mi asistovať, — povedal Dimov Pavlyšovi.

Pri vysielacej stanici mal službu Nils.

— Všetko je v poriadku, Erik, — hovoril, — netráp sa. Veď vieš, ak Dimov povedal…

Sandra spala. Dýchala už pravidelnejšie. Tvár jej sčervenela, na sluchách sa ligotali kvapky potu.

– Čo sa jej stalo? — spýtal sa Pavlyš.

— Zapojil sa ochranný systém. Keď organizmus pracuje s najvyšším vypätím a život je vážne ohrozený, človek sa očitá v stave pripomínajúcom letargický spánok. Zatiaľ môžeme len predpokladať, že potápačov zastihlo zemetrasenie v hĺbke. Sandra sa z toho dostala, hoci bola zranená. Má zlomené tri rebrá a rozsiahle vnútorné krvácanie. Plávala k základni, ale celkom sa vyčerpala, takže jej neostávalo nič iné len vyplávať na hladinu.

Utopiť sa nemohla; keď dýcha žiabrami, pľúca slúžia ako vzdušná bublina. Metabolizmus sa viacnásobne spomalil. Len čo stratila vedomie, vynieslo ju na hladinu oceánu.

Sandra precitla naraz. Bolesť necítila.

— Dimov, — prehovorila s námahou, — chlapcov zasypalo…

— Len pokojne, dievčatko, nevzrušuj sa, — chlácholil ju Dimov.

— Boli sme v Belasej jaskyni… vypuklo zemetrasenie… Bola som naboku… Stas povedal, že je zranený… Prepáč, Dimov. Erik už o tom vie?

Pavlyš podal Dimovovi guľatú ampulku. Dimov ju priložil Sandre k ruke a tekutina sa jej vliala do tela.

— Vieš uviesť koordináty?

– Áno, lenže som sa ponáhľala… iste ma zanieslo bokom… Je to asi dvadsať míľ juhozápadne od ostrova, skupina útesov, dva z nich vyčnievajú nad hladinou…

— Poznám, — povedal Pflug, — pred mesiacom sme tam boli s Vanom.

Sandra zaspala.

— Nils, zavolaj Vana. Musí sa na tie skaly pamätať.

Najprv sa však v reproduktore ozval Jerichovského hlas:

– Čo je so Sandrou?

— Spí, — odpovedal Nils. — Prečo sa znepokojuješ? Dimov predsa povedal, že je všetko v poriadku, a ty sa trápiš…

Kupola sa zatriasla, na chvíľu im zem ušla spod nôh. Diagnostický prístroj sa odsunul od stola, drôty a sondy sa napli. Sandra zastenala. Dimov priskočil k stolu, rýchlo potisol prístroj na miesto a telom chránil Sandru, akoby čakal, že zhora začnú padať kamene.

– Čo je to? Čo sa tam u vás robí? — piskľavým hlasom zavolal Jerichovský.

— Nič zvláštne, zemetrasenie trvá, — povedal Nils. — Kde je Van?

Jerichovský, odovzdávajúc mikrofón Vanovi, sa ponosoval:

— Nevedia si predstaviť, ako mi je, keď nemôžem nič podniknúť!

A jeho hlas sa stratil, rozplynul v tichu kupoly…

— Van, — povedal Nils, — poznáš dve skaly dvadsať míľ juhozápadne od útulne?

— Neviem sa na ne rozpamätať. Sme približne v tom kvadráte. Ale nespomínam si. Na mape nie sú?

— Veď sme ta pred mesiacom spoločne leteli, — pripomenul Pflug.

— Prepáč, Hans, — pokojne povedal Van. — Pred mesiacom sme spoločne leteli na sever od stanice. Zbieral si tie svoje mušličky.

— Nevieš si aspoň približne predstaviť to miesto? — spýtal sa Nils.

— Dvadsať míľ…? To je v rozmedzí desiatich míľ od nás. Pôjdem s člnom trochu vyššie, tie skaly musia byť na lokátore… A možno to pozná niektorý vták?

— Zavolaj vtáky, — povedal Dimov a zároveň odopínal Sandre prístroje.

— Načo by sme ich volali, — povedal Nils, — sú tu.

— Naozaj, — potvrdil Pavlyš. — Jeden bioform priletel so mnou, ten, čo našiel Sandru. Ale vysielačku odhodil.

— Pavlyš, ste volný? Choďte von a spýtajte sa ich na tie skaly.

Pavlyš si natiahol masku.

Všetky tri vtáky sedeli na veľkej plochej skale neďaleko kupoly a ticho sa zhovárali, pohybujúc pôvabnými hlavami. Nad nimi sa vypínal čierny nachýlený vrch zahalený dymom a lemovaný oranžovou žiarou. Pavlyšovi sa dávno nenaskytol taký fantastický výjav. Pripomínalo to škandinávsku ságu: velikánske biele vtáky, sopka a holý studený breh.

Keď vtáky zbadali Pavlyša, ponáhľali sa mu v ústrety.

– Čo je so Sandrou? — spýtal sa jeden z nich.

— Už sa prebrala z bezvedomia a povedala Dimovovi, že potápačov zavalilo v akejsi jaskyni dvadsať míľ juhozápadne odtiaľto. Majú tam byť skaly. Dve z nich sa týčia nad vodou. Ale Van tie skaly nepozná.

— Tam nie sú skaly, — povedal ďalší vták. — Celú tú oblasť sme prelietali. Videl si tam skaly, Saint Venan?

— Nie, Alan, — odpovedal druhý vták. — Nikdy som tam nevidel nijaké skaly.

Alan sa obrátil k ďalšiemu vtákovi:

— A ty?

— Tuším som tam videl dva útesy, — odpovedal tretí vták. — Vynárajú sa len za odlivu. Vtedy medzi vlnami vyčnievajú ich vrcholy.

– Ďakujem, Marina, — povedal Alan.

— Marina? — zopakoval Pavlyš. — Marina?!

Ale vták prudko zamával krídlami a vyletel hore do dymového mračna.

— Marina Kimová? — spýtal sa Pavlyš Alana.

– Áno. Tak čo ešte strácate čas?

Tri biele vtáky leteli pred flyerom, trochu nad ním. V povetrí sa vznášalo toľko sopečného popola, že bolo červenkasté, zlovestné a krídla vtákov žiarili ako oheň.

Tak jedným z vtákov bola Popoluška! Zmenila výzor a nechcela, aby sa to Pavlyš dozvedel…

— Kto pôjde s akvalungom? — spýtal sa Nils. Uvelebil sa v strede kabíny a ostatní sedeli okolo neho ako okolo velikánskeho sviatočného koláča. Dimov sa obával, že sa Nilsovi bude ťažko pracovať pod vodou, ale on vyvrátil všetky námietky.

— Bezo mňa sotva rozoberiete zával a prederiete sa dnu. Budete vyhadzovať skaly do vzduchu? Alebo ich rozoberiete holými rukami? Či počkáte, kým vám z dispečingu planetoidu presunú podvodný robot.

— Máme predsa vlastný. V prípade potreby ho môžeme zmontovať za niekoľko hodín.

— Veď práve — za niekoľko hodín! Potom ho ta treba odviezť na člne. A keď sa konečne pustí do roboty, bude už neskoro.

— Máš pravdu, Nils, — prisvedčil Dimov.

— Marina je už dlho na stanici? — spýtal sa Pavlyš.

— Je tu nová, — povedal Dimov. — Mesiac lieta.

Dolu zbadali čln. Krájal vlny, z nich mu ako hlava vyčnievala kabína. Pavlyš vysielačkou povedal Vanovi:

— Zdvihni čln nad hladinu a leť nad vodou najnižšou rýchlosťou.

— Načo?

— Pristaneme s flyerom na palube.

— Myslím, že to nepôjde…

— Nemáme iné východisko.

Vtáky leteli vysoko, pod purpurovou klenbou oblakov vyzerali ako biele bodky. Neskôr sa znesli nižšie a nabok.

— Pavlyš, — oznámil Alan, — vidím dve skaly nízko nad vodnou hladinou pol druha kilometra od teba. Letíme dolu. Dávaj pozor.

Pavlyš pozoroval, ako sa z vody vynára čln a špliecha penu na všetky strany. Začal s flyerom klesať a prispôsoboval rýchlosť rýchlosti člnu.

— Choď rovnejšie, — požiadal Vana.

— Ako podľa priamnika, — odpovedal Van.

— Držte sa!

Flyer pristál na palube člna za kabínou. Paluba bola mokrá a po bokoch šikmá. Pavlyš vysunul rezervné podpery a vrúbkované prísavky zovreli boky člna.

— Chvíľu sa tu udržím, — povedal Pavlyš. — Otvorte spodný otvor.

Nils zoskočil na palubu člna prvý a pedantne prekladajúc nohy, zamieril ku kabíne. Po bokoch panciera mu pre istotu viseli hmatadlá. Nevedel plávať a šiel by na dno ako kameň. A tu bola poriadna hĺbka.

Čln s flyerom, ktorý sedel na ňom ako jazdec, nenáhlivo napredoval ponad vlny. Pavlyš zaklonil hlavu, hľadal vtáky. Ale nevidel ich.

Gogija nehybne sedel pri okienku, nevedel, čo má teraz robiť. Ostatní postupne mizli v kabíne. Pavlyš sa spýtal Vana:

— Všetko v poriadku?

– Áno.

— Daj mi Dimova.

— Počúvam ťa, Slava.

— Chcel by som zostúpiť dolu s Nilsom. Som dobrý potápač, silnejší ako iní. Môžem sa zísť.

— Nie, — povedal Dimov, — ostaň, kde si. Môže sa stať, že budeš potrebnejší ako pilot než ako potápač.

Pavlyš naštartoval. Flyer od napätia klesol trochu nižšie, odtrhol prí-savkové podpery od šikmého chrbta člna a prudko sa vzniesol dohora. Čln čľapol na vlny, chvíľku nadskakoval, ako keď z brehu hádžete žabky, a potom zmizol pod hladinou.

Pavlyš vystúpil o sto metrov a pozorne prezeral biele pobrežné vlny, uprostred ktorých sa černeli končité vrcholce skál.

Pavlyš zavolal Alana. Iba on mal vysielačku.

— Poďakuj sa Marine. Zaviedla nás presne na miesto.

Marina! Chcelo sa mu znova a znova opakovať to meno. Uvedomil si, že neprežíva nijaký šok, necíti hrôzu, odpor či bolesť, vôbec nie. Možno už bol za posledný deň a noc pripravený na takýto zvrat udalostí alebo má Dimov pravdu. Bioform ostáva človekom, ibaže v exotickom šate. Ľutoval Marinu. Pred pol rokom… pred pol rokom u nej začali s bioformáciou. Ktovie prečo stoj čo stoj chcela vidieť toho kapitána na Mesiaci, ale on sa s ňou nechcel stretnúť. Zrejme sa Popolušky v chalúpke radšej zriekol. Pavlyš až teraz pochopil, prečo sa cítila vinovatá. Veď ušla z ústavu… Mohli ju zato odvolať z pokusu.

Pavlyš počul Dimovov hlas:

— Tu sú, pod sutinou.

— Tak vidíš, — povedal Gogija, — nepochyboval som o tom.

— Počuj, Pavlyš, — povedal Dimov. — Sme v štyridsaťdvametrovej hĺbke. Van ostáva v člne, ja a Nils vychádzame k zosuvu. Jerichovský nás bude istiť zvonka. Na každý prípad zapni registrátor, zachyť každý náš pohyb.

— Jasné, — povedal Pavlyš, — zapínam registrátor.

— Vychádzame.

— Musia ísť ďaleko k závalu? — spýtal sa Pavlyš Vana.

— Nie, výborne ich vidím.

Pavlyš si predstavil tú scénu. Čln znehybnel tesne pri dne nad skalami, uprostred úlomkov korálov a posplietaných chalúh. Jerichovský je niekoľko krokov od člna. Lúč lampy na jeho prilbe osvetľuje prihrbeného Dimova v priliehavom oranžovom skafandri a sebaisto vykračujúcu korytnačku.

— Došli sme k sutine, — oznamoval Dimov. — Nils hľadá vchod. Musí tu byť puklina, cez ktorú sa dostala von Sandra.

Nastala dlhá prestávka.

Pavlyš sa spojil s ostrovom. Pflug hlásil, že sa nič nezmenilo. Sandra spí a situácia v kráteri sa stabilizovala. Tečie bahnitá láva. Ak bude vytekať takou rýchlosťou, do rána sa plocha ostrova značne zväčší. A o niekoľko rokov sa tu budú môcť sadiť citrónovníky.

Gogija sa odpútal od svojich prístrojov a sadol si vedľa Pavlyša.

— Naozaj nezávidím Jerichovskému, — poznamenal. — Ľúbiť ženu, ktorá je v podstate napoly ryba…

— Ale hocikedy sa predsa môže vrátiť do pôvodného stavu.

– Ťažko. Sandra nie je pravý bioform, lebo potápačov robili už pred Gevorkjanom. Okrem toho ani po tom netúži, páči sa jej taký život. Je zbláznená do oceánu. Raz vám iste porozprávajú svoj príbeh. Je to veľmi romantické. Zoznámili sa, keď Sandra už pracovala na Nairi. Priletela k nám do Tbilisi na konferenciu, stretla sa s Jerichovským… No a viete si to predstaviť… Keď sa Jerichovský všetko dozvedel, usiloval sa ju odhovoriť, ale márne. Predstavte si, že napokon aj on prešiel pracovať na Projekt, len aby bol s ňou.

Gogija vzdychol.

— Vy by ste sa mohli zaľúbiť do potápačky? — spýtal sa Pavlyš.

— Ako to mám vedieť, keď na mňa v Kutaisi čaká mladá žena. Celkom obyčajná a veľmi pekná. Ukážem vám v laboratóriu jej fotografiu. Poslala mi list, trojkilový.

— A čo tamtí…? — Pavlyš ukázal na vtáky vznášajúce sa na oblohe.

— To je dačo celkom iné, — povedal Gogija. — Aj Alanova dcérka pracuje v našom ústave. To je iba dočasné, čosi ako maska. Prídeš domov, zložíš masku, a žiješ ako predtým.

— Aha! — ozval sa Dimovov hlas. — Tu je škára.

Pavlyš mal zapnutý príjem, vysielanie vypol, aby jeho rozhovor s Gogi-jom ostatných nerušil.

— Napokon, škoda reči, — pokračoval Gogija. — Boli ste u Vana?

— Ubytovali ma uňho.

— Správne, je to veľká, svetlá izba. Na stene tam visí portrét Mariny Kimovej, nevšimli ste si?

Gogija nehľadel na Pavlyša, preto nezbadal, ako sa začervenal.

— Odvalili sme s Nilsom skalu, — oznamoval Dimov. — Je tu vchod, veľmi úzky. V hĺbke je ďalší zával.

— A čo ďalej? — spýtal sa Pavlyš Gogiju. — Povedali ste, že u Vana visí portrét Mariny Kimovej…

– Áno. Nesmierne ju ľúbi. Spoznal ju ešte na Zemi, keď bola na praxi v ústave. Ja som tam vtedy nebol, až tu som sa k nim pripojil. No a tam sa Marina dostala do nepríjemností…

— Pozor! — zvolal Dimov. — Padá kameň. Opatrne!

Pavlyš zmeravel.

„Raz, dva, tri, štyri, päť…“ počítal v duchu.

Dimov nahlas vzdychol.

— Ale máš silu, Nils! Nepochopím, ako mohol zadržať také balvanisko!

Ohlásila sa stanica. Spytovali sa, či nemajú poslať druhý flyer.

Pavlyš kázal vyčkať, kým zmontujú podvodný robot. Možno ho bude treba dopraviť sem.

— Správne, — povedal Gogija. A pokračoval v príbehu: — Podrobnosti nepoznám, ale šlo o Marininho otca. Je to strašný pedant. Zakázal Marine prísť k nám do ústavu. Inakšie ju vraj nikdy viac nechce vidieť… Bál sa o ňu, chcel ju prehovoriť, ale na Marinu je veľmi ťažko zapôsobiť. Keď napriek tomu nepočúvla, jej otec, ako človek, ktorý si stojí za slovom, vyhlásil, že ju viac nechce vidieť. A správne. Otec je otec. Treba si ho ctiť a vážiť.

— Puklina je odkrytá, — povedal Dimov, — ostávam zatiaľ tu. Nils sa pokúša dostať k nim.

— Pokračujte, — požiadal Pavlyš Gogiju.

— Možno vás to ani nezaujíma…

— Aj tak nemáme čo robiť.

— Van pomohol Marine ujsť z ústavu na jeden deň.

— Ušla na Mesiac? — vykĺzlo Pavlyšovi.

— Ako ste na to prišli?

— Stalo sa to pred pol rokom?

– Áno, presne pred pol rokom. Už absolvovala prípravný kurz, urobili z nej biokópie a začali ju spracúvať terapeutickými prostriedkami, aby znížili odolnosť organizmu. Nesmela ujsť, nemala na to právo. Keby som bol na Gevorkjanovom mieste, rozhodne by som ju prepustil. Sandra odletela na Mesiac. Odtiaľ mal štartovať jej otec, je kapitán na lodi Aristoteles.

— Nils? Si to ty, Nils? — ozval sa Vanov hlas.

— Hovorí, že ich našiel, — povedal Dimov, — našiel ich.

— V akom stave sú?

— Neviem, — odpovedal Dimov, — vyčkajte.

— No a ako sa to všetko skončilo? — spýtal sa Pavlyš Gogiju.

— Čože? To s Marinou? Nijako. Prepáčili jej. Van vzal všetku vinu na seba, Marina vzala všetku vinu na seba, Dimov vzal všetku vinu na seba… Gevorkjan pozeral na nich, pozeral. Je to už starý človek, obmäkčili ho a on im odpustil. Romantický príbeh. Ale otec neodpustil. Odletel, chápete? No raz jej odpustí, čo iné mu ostáva…

Pavlyš zapol vysielačku a spýtal sa Vana:

— V akej hĺbke sú?

— Dvadsať metrov podo mnou, — odpovedal Van.

V člne naplnili nákladné oddelenie vodou, umiestili ta bioformy žraloky a hnali sa na stanicu.

Pavlyš sa vrátil k ostrovu, aby odtiaľ odviezol Sandru a Pfluga i zariadenie. Prúd lávy zmenil smer a ohrozoval záliv i útulňu. Sandra ešte vždy spala.

Kým Pflug s Gogijom ukladali Sandru v kabíne, Pavlyš vyniesol z útulne prístroje, odpojil zdroj energie pre vysielaciu stanicu, uzavrel vchod. Útulňa bude prázdna, až kým sa príroda neupokojí. Gogija vyskočil z flyera, vzal jednu z debničiek a utekal nazad. Ostal už len posledný kontajner, taký ťažký, že jeden by ho neodniesol. Pavlyš sa oprel o debnu a čakal, kým mu prídu pomôcť.

Všetko naokolo sa zmenilo. Pred dvadsiatimi štyrmi hodinami bol záliv pokojným, tichým zákutím, kde sa vlny ani nedostali k brehu. Teraz nízko nad ostrovom viseli mračná popola, podchvíľou sa sypal hustý mútny dážď. Malá sopka na úbočí vrchu vypľúvala blato, prúd dymiacej sa lávy siahal až do zálivu a vytvoril jazyk polostrova. Z puklín na úbočí sa valili prúdy pary. Cez paru sa predierala zlovestná žiara oranžových zábleskov nad končiarom vrchu.

Jeden z vtákov nasledoval flyer až k ostrovu a teraz krúžil Pavlyšovi nad hlavou.

Pavlyš mu zakýval rukou. Nemohol sa spýtať, kto je, lebo vták nemal na sebe vysielačku.

Vtom sopka vyšmarila vysoko k oblohe prúd riedkeho blata, akoby chcela zraziť letiaceho vtáka. Vták zložil krídla a uhol sa nabok.

Prišiel Gogija a vyzval Pavlyša:

— Odnesme kontajner!

Pavlyš uchopil kontajner a niesli ho k flyeru. Zem pod nohami sa jemne chvela.

— Mám pocit, — povedal Gogija, — že ostrov už-už vyletí do povetria.

— Neboj sa, stihneme to, — upokojoval ho Pavlyš.

— Alan nás na každý prípad stráži, — poznamenal Gogija, — aj on sa obáva.

— To je Alan? Ako ho rozpoznáš?

— Podľa mňa to je Alan. Pravý chlap!

Pravdaže, nie je to Marina, pomyslel si Pavlyš. Nechce sa stretnúť so mnou. Kukla tlmila rachot sopky. No v tej chvíli zvnútra vrchu doľahol taký prenikavý a zlovestný hukot, že prenikol i cez kuklu.

Keď sa človek stane svedkom nečakanej a rýchlej katastrofy, koná inštinktívne. A predstavy o tom, ako udalosti nasledovali za sebou, vznikajú až potom, keď už je po všetkom a vlastné dojmy sa prekrývajú s rozprávaním očitých svedkov. A tak zatiaľ čo Pavlyš mal dojem, akoby do úbočia vrchu zaťala neviditeľná sekera a vrch ako drevený klát sa pod úderom rozpadával, Pflug, ktorý to všetko pozoroval cez otvorené okno flyeru, prirovnal výbuch k divadelnej opone rozhŕňajúcej sa vo chvíli, keď orchester dohrá posledný burácavý akord predohry a cez rozširujúcu sa štrbinu preniká z javiska jasné svetlo.

Pavlyš stál nehybne hádam vyše sekundy. Nespadol ani nestratil rovnováhu a jeho mozog stihol zaznamenať, že vrch sa rozpadáva veľmi pomaly. Vtom ho strhla vzduchová vlna a šmarila k flyeru.

Seizmológ sa držal vchodu a čosi mu kričal, ale Pavlyš nepočúval. Hľadel na padajúcu dekoráciu a videl, ako mocný víchor schytil vtáka ani bicie pierko, vyhodil ho dohora, zakrúžil ním a unášal k vode.

— Rýchlo! — kričal Gogija. — Poď dnu!

Vnútri vrchu sa odhalila rozžeravená žltá hmota, mäkká a poddajná. Pomaly sa vyvalila ponad zubaté okraje skál.

Pavlyš nemohol odtrhnúť pohľad od chumáča bieleho peria, čo ako pá-perko padal do vody.

— Kam ideš? — reval Gogija. — Ty si sa zbláznil!

Pavlyš utekal k vode. Vták unášaný vzduchovou vlnou padal ako list zo stromu, bezmocne sa krútil v povetrí. Pavlyš odhadoval, že vták dopadne asi sto metrov od brehu, ale náraz protivetra ho hodil bližšie k pevnine. Pavlyš utekal a vôbec nepomyslel na to, ako je tam hlboko. Bežal, zabáral sa do blata, šmýkal sa a horko-ťažko udržiaval rovnováhu, lebo zem sa triasla a unikala mu spod nôh.

Sprvu sa dno mierne zvažovalo a špinavá voda mu stúpala po kolená až po takých dvadsiatich metroch.

Vták spadol do vody. Jedno krídlo mal pritisnuté k telu, druhé sa ako biela plachta rozprestrelo na hladinu. Vták vyzeral ako neživá vec, ako z vaty. Breh stupňovite klesal dolu a Pavlyš odrazu zapadol do vody až po pás. Na každý krok musel vynaložiť veľa sily, lebo voda v zálive klokotala, vírila, hoci hustá vrstva popola na hladine zmierňovala vlnobitie ako pena na polievke kypiacej v hrnci.

Vtáka pomaly unášalo preč do stredu zálivu a Pavlyš sa ponáhľal; uvedomoval si, že v kombinéze nebude môcť plávať, a prosil osud, aby dno už neklesalo a aby mal dosť síl i času dostať sa až k bielej plachte — vtákovi.

Dočiahol na okraj krídla a v tej chvíli sa mu dno pod nohami stratilo. Ťahal vtáka za krídlo k sebe a čoraz hlbšie vchádzal do vody; veľmi sa bál, že pierka povolia. Ktovie, ako by sa skončil tento akrobatický cvik, keby Pavlyš odrazu nebol pocítil, že ho ktosi ťahá nazad. Niekoľko sekúnd udržiaval vratkú rovnováhu, potom prekonal zotrvačnosť a vták sa ľahko kĺzal po vode k brehu.

Pavlyš, držiac vtáka za krídlo, sa obrátil dozadu. Gogija stál po pás vo vode a mocne ho držal za kombinézu. V očiach sa mu zračila zúrivosť a hrôza. Niekoľko ráz otvoril ústa, kým sa mu podarilo vyjachtať:

— Ja… veď ste to… nemuseli stihnúť…

Zdvihli ľahké telo vtáka, vyšmykujúce sa im z rúk, a niesli ho k brehu. Vták mal oči potiahnuté polopriezračnou blankou, hlava mu bezvládne visela a Pavlyš mu ju voľnou rukou podopieral.

— Je omráčený, — povedal Pavlyš.

Gogija sa neobzrel, hľadel rovno pred seba, na breh.

Aj Pavlyš pozrel k brehu. Láva valiaca sa cez trhlinu vo vrchu ako mazľavý jazyk sa im už-už chystala odrezať spiatočnú cestu.

— Choď väčšmi doľava! — zavolal Pavlyš.

Flyer stál na druhej strane lávového jazyka, v zapadajúcom slnku vyzeral ako mydlová bublina.

Museli sa znova brodiť takmer až po pás, aby sa nedostali do vriacej vody, museli obísť stenu pary stúpajúcej na rozhraní medzi lávou a vodou.

Neskoršie si Pavlyš len ťažko vedel vybaviť, ako sa dostali k flyeru a vniesli vtáka dnu. Nijako sa im nedarilo zložiť mu krídlo, ustavične ostávalo trčať vo vchode…

Pavlyš vyletel so strojom nad ostrov a zamieril k moru.

— Tak, a je to! — povedal. — Z najhoršieho sme vonku, teraz sa ešte nejako doterigať domov.

Gogija uzavrel vchod. Pflug prezeral vtáka. Pavlyš zapol vysielačku.

— Ako to môžete!!! — rozčuľoval sa akýsi známy hlas. — Ako môžete tak dlho mlčať? Už pol hodiny vás voláme!

— Nemali sme kedy, — povedal Pavlyš. — Museli sme sa zdržať na ostrove. Dimov sa vrátil?

— Už sú blízko, — odpovedal ten istý hlas. — Ale najprv mi odpovedzte, kto vám dal právo porušiť pravidlá pre udržiavanie rádiového spojenia? Čo je to za nerozum? Kto vedie flyer? To si ty, Gogija? Zbavujem ťa práva lietať, už ťa ani Dimov nezachráni. Stačí, keď na dva dni opustím stanicu, a všetko je hore nohami.

— To ste vy, Spiro? — spýtal sa Pavlyš.

– Áno. A spytujem sa, kto pilotuje?

— Pavlyš.

— Tak to si ty? V diaľkovej flote vás neučia, že treba udržiavať spojenie s ústredím?

— Vydržte, Spiro, — ustato povedal Pavlyš. — Ideme pomaly. Čakajte nás o pol hodiny. Pripravte operačnú sálu.

— Počkaj! — volal Spiro. — Mám ti poslať na pomoc druhý flyer?

— A načo? Aby letel vedľa?

— Kto je ranený?

Pavlyš sa obrátil k Pflugovi.

— Čo je s Alanom? Iste to budú chcieť vedieť.

— To nie je Alan, — odpovedal Pflug, — ale Marina. Má zlomené krídlo. Podaj mi mikrofón…