Popoluškine biele šaty

2

O pol roka, keď sa Pavlyš vracal na Zem, ostal trčať na planetoide Ascor. Mala sem priletieť loď Praha so zariadením pre výpravy, ktoré pracovali v sústave. Odtiaľto loď robila veľký skok na Zem.

Pavlyš sa potĺkal na planetoide tretí deň. Všetkých tam už poznal a všetci poznali jeho. Chodil na návštevy, popíjal čaj, mal besedu o úspechoch reanimácie a zahral si simultánku, v ktorej na hanbu diaľkovej floty polovicu partií prehral. Loď Praha nechodila.

Pavlyš si všimol u seba istú zvláštnosť. Keď prišiel niekam, kde mal stráviť mesiac, prvých dvadsaťosem dní mu preletelo ako nič, no posledné dva trvali celú večnosť. A keď prišiel niekde na rok, žil normálnym životom jedenásť a pol mesiaca. Tak to bolo aj teraz. Takmer pol roka nemyslel na domov, nemal kedy. Ale posledný týždeň bol preňho hotovým utrpením. Už sa mu zunovalo hľadieť na nevídané zázraky, otrávilo ho počúvať piesne ďalekých svetov… Ťahalo ho domov, domov!

Pavlyš si krátil čas v bufete, čítal Machiavelliho nesmrteľné Dejiny Florencie. Bola to najhrubšia kniha, akú našiel v knižnici. Za pultom stála geologička Ninka a lenivo umývala poháre. V bufete mali službu striedavo.

Planetoid sa zahojdal. Lampy pod plafónom zamihali.

— Kto priletel? — s nádejou i obavami sa spýtal Pavlyš.

— To je tunajší, — odpovedala Ninka. — Nákladná raketa štvrtej triedy.

— Nevedia pristávať, — poznamenal mechanik Ahmed, ktorý pri druhom stolíku jedol párky.

Pavlyš vzdychol. Ninka naňho súcitne pozrela.

— Sláva, — povedala, — ste ako záhadný pútnik, ktorého hviezdny vietor unáša od jednej planéty k druhej. Kdesi som o tom čítala. Ste zajatec zlého osudu.

— Nádherne povedané. Som zajatec, tulák a mučeník.

— Tak sa už netrápte. Osud všetko vyrieši za vás.

Osud sa zjavil vo dverách bufetu v podobe nízkeho zavalitého chlapíka s prenikavými čiernymi očkami, ktorý sa volal Spiro. Pavlyš sa naňho pamätal.

— Tak čo mi môžete ponúknuť? — zavolal Spiro hlasom hrdinu, ktorý sa práve vrátil zo susednej galaxie. — Čím privíta váš saloon osamelého lovca?

Ninka postavila na pult pohár s limonádou. Spiro kolísavo pristúpil k pultu a spýtal sa:

— Nemáte dačo poriadnejšie? Radšej mám kyselinu dusičnú.

— Už sa minula, — oznámila Ninka.

— Pred chvíľou tu boli vesmírni piráti z Čiernej hviezdy, — zasiahol do rozhovoru Pavlyš. — Vychľastali tri súdky rumu a destilačný prístroj vyhodili do vzduchu. Odteraz prechádzame na suchú stravu.

– Čože? — preľakol sa Spiro. — Piráti?!

Zmeravel s pohárom limonády v ruke, no vtom spoznal Pavlyša.

— Počuj! Veď ja ťa poznám, — povedal.

V tej chvíli v reproduktore zachrčalo a ozval sa dispečerov hlas:

— Pavlyš, poď hore ku mne. Doktor Pavlyš, počuješ ma?

Pavlyš už idúcky počul za chrbtom Spirove slová:

— Počkám ťa tu. Nie aby si zmizol. Veľmi ťa potrebujem. Nevieš si predstaviť ako veľmi.

Smutný drobný Tamil, ktorý tu bol druhý rok dispečerom, Pavlyšovi oznámil, že Praha naďalej mešká. A bude meškať ešte minimálne päť dní.

Pavlyš sa zatváril, že to prežije, ale v duchu sa zľakol, že tak dlho nevydrží. Klopkajúc podkovičkami, zišiel do bufetu.

Spiro stál uprostred miestnosti s prázdnym pohárom. Čierne očká mu zúrivo blčali, akoby chcel pohľadom prepáliť plastikový pult.

— No patrí sa to?! — vykladal Ninke. -Všetkým im poodtŕham hlavy. Takto zmariť významnú akciu, sklamať spolupracovníkov! To je čosi neslýchané! V dejinách floty sa to ešte nestalo. Jednoducho zabudli, rozumieš, zabudli dva kontajnery na Zemi-14. Uvedom si, nie jeden, ale dva! V dokladoch ich uviedli, ale v lodi nie sú. No je toto možné?!

— Ide o dôležitý náklad? — spýtal sa Pavlyš.

— Dôležitý? — Spirovi sa zachvel hlas, Pavlyš sa zľakol, že sa rozplače.

Ale Spiro sa nerozplakal, namiesto toho sa uprene zahľadel naňho, až mal Pavlyš pocit, že je myš, ktorú pozoruje hladný kocúr. — Galagan! — zvolal Spiro. — Ty nás zachrániš.

— Nie som Galagan, ale Pavlyš.

— Správne, Pavlyš. Spoločne sme zlikvidovali výbuch v Šachte na Mesiaci. Stovky mŕtvych, zúri vulkanický plameň… Vyniesol som ťa z ohňa, všakže?

— No… povedzme.

— To značí, že si mi zaviazaný. Na Centipere v druhom skladišti ležia rezervné kontajnery. Nevedel som, že sa ešte zídu, ale aj tak som ich nikomu nedal. Tušil som, ako sa to skončí. Poletíš na Centiperu, stratíš deň, kým ich vydrankáš od Helenky. Najprv ti povie…

– Čo ho balamutíš, — skočila mu do reči Ninka. — Každý predsa vie, že to nie sú tvoje kontajnery.

— Sú moje!

— Ba cudzie, — zamiešal sa do rozhovoru mechanik Ahmed.

— Sú viac ako moje! — rozhorčil sa Spiro. — Bez tých kontajnerov všetko skrachuje. Bez nich sa zastaví práca celého laboratória. Na celej planéte sa skončí vedecký život.

— Tak si po ne leť sám, — poradila Ninka.

— A kto odvezie náklad na Projekt? Ty?

— Vieš, že každý tu má svoju prácu.

— Veď práve o tom hovorím aj ja.

Spiro pristúpil k stolíku, pri ktorom sedel Pavlyš, hodil pred neho veľké napchaté vrece a povedal:

— Tu máš.

Vrece sa otvorilo, vypadlo z neho niekoľko listov a balíčkov. Obálky, mikrofilmy, videokazety sa kĺzali po leštenej stolovej doske a už-už by boli popadali na dlážku. Pavlyš s bufetárkou ich náhlivo zbierali a pchali nazad do vreca.

— Vždy takto robí s poštou, — šomrala Ninka. — Toľko rečí, a potom všetko nechá tak a zmizne.

Pavlyš ukladal listy. Spirov návrh ho zaujal. Aj tak nevydrží týždeň čakať na planetoide. Že by riskoval a odletel na Centiperu?

— Tuto spadol ešte jeden, — povedala Ninka a podala Pavlyšovi úzku obálku s videolistom. Na obálke bolo napísané: Marina Kimová, Ústredné laboratórium, Projekt-18.

Pavlyš tri razy pomaly prečítal adresu, potom pedantne vložil obálku do vreca.

— Slovom, odchádzam na Centiperu, — oznámil Spiro. — Bez kontajnera sa radšej ani nevrátim. Nepoznáš Dimova. A lepšie pre teba, ak ho ani nikdy nespoznáš. Mám dvadsať minút času. Hneď ti dám nákladný list, ukážem, kde kotví môj nákladiak, potom prevezmeš zeleninu u záhradníka, všetko naložíš a odvezieš na Projekt. Neboj sa, nákladiak má automatické riadenie, dovezie ťa presne do cieľa. Jasné? Nevzpieraj sa, aj tak je už všetko rozhodnuté. Nemáš právo sklamať starého priateľa.

Spiro sa vyhrážal, modlikal, presviedčal, rozhadzoval rukami, pobiehal po bufete, chrlil na Pavlyša prúd viet a výkričníkov.

— Tak ma už konečne vypočujte! — z celej sily zareval Pavlyš svojím mimoriadne mocným hlasom. — Chcem letieť na Projekt! Aj bez vášho prehovárania som sa rozhodol letieť na Projekt! Koniec koncov možno som už dávno túžil letieť na Projekt!

Spiro zmeravel. Čierne očká mu zvlhli. Skoro mu zabehlo, no hneď sa ovládol a rýchlo povedal:

— Tak poďme! Raz-dva. Každá minúta je nám drahá.

— Múdro urobíte, že poletíte, — usúdila Ninka. — Aj ja by som šla, ale nemám kedy. Vraj je tam taký oceán…