Popoluškine biele šaty

7

Vrcholom sa na stanici nazývala veľká sála vysekaná nad hlavnými miestnosťami a zariadená výlučne pre vtáky bioformy. Bolo tu oddelenie na vyšetrenie bioformov, zásoby potravy pre ne, stáli tu ich diktafóny a prístroje, ktoré používali.

Pavlyš a Marina sedeli v sále Vrcholu. Pavlyš na stoličke, Marina v hniezde z jemnej hustej siete, ktoré pre bioformy urobil Van.

Pavlyš si nevedel navyknúť na Marinin mechanický hlas. Uvedomoval si, že je to iba doplňujúci prístroj, lebo Marinin zobák nebol prispôsobený na artikuláciu. Keď ju počúval, usiloval sa vybaviť si skutočný hlas Popolušky, ktorú stretol na Mesiaci.

Biely vták nadvihol krídla a rozprestrel ich.

— Vznikajú vo mne čudné reflexy. Niekedy sa mi zdá, že vždy som bola vtákom. Nevieš si predstaviť, aký je to nádherný pocit vznášať sa nad oceánom, stúpať k oblakom…

— V detstve som o tom sníval.

— Chcela by som letieť ponad Zem. Tu je pusto.

— Neostaň navždy vtákom.

— Ak budem chcieť, ostanem.

— Nesmieš, — povedal Pavlyš. — Budem ťa čakať. Dovolila si mi vyhľadať ťa, až prejdú dva roky tvojho pustovníctva.

— Tak ty si našiel ten naivný lístok.

— Nie je naivný.

— Cítila som sa vtedy taká osamelá a veľmi som túžila, aby na mňa niekto čakal.

— Pozri! — Pavlyš vybral z vrecka lístok, ošúchaný na miestach, kde bol zložený. — Každý večer si ho čítam.

— Smiešne… A našiel si ma tu.

— Nič sa nezmenilo. I ako vták si krásna.

— Slovom, keby som bola korytnačkou, všetko by bolo inak?

— Pravdepodobne. Od detstva nemám rád korytnačky, sú také pomalé.

— Aj tak som hlupaňa. Bola som presvedčená, že každý, kto ma uvidí takúto, bude… sklamaný. Chcela som sa pred tebou skryť.

— Teda nebolo ti ľahostajné, čo si o tebe pomyslím?

— Nebolo… A nemôžem ani hanblivo skloniť hlavu.

— Tak sa zakry krídlom.

Marina roztiahla biele krídlo, zdvihla ho a zakryla si hlavu.

— Skvele, — pochválil ju Pavlyš. — Chcela si po mne poslať list svojmu otcovi, však?

– Áno. Už ho mám pripravený. Nahrala som ho, len škoda, že nespozná môj hlas.

— To nie je nič strašné. Všetko mu vysvetlím osobne. Odovzdám mu list a zároveň ho oficiálne požiadam o tvoju ruku.

— Ty si sa zbláznil! Ja predsa nemám ruky.

— To je len taká vojenská lesť. Potom otec uverí, že sa k nemu vrátiš živá a celá. Inakšie prečo by som ho ja, vynikajúci kozmonaut diaľkovej floty, žiadal o ruku dcéry, keby som nebol presvedčený, že tú ruku napokon i dostanem.

— Ste namyslený, kozmonaut.

— Kdeže, to iba zakrývam svoju plachosť. Môj sok ma predčí po každej stránke.

— Van?

— Len čo som prišiel na Projekt, hneď sa dovtípil, čo ma sem priviedlo. Mala si ho počuť, ako sa na mňa oboril, že som letel na stanicu s ručným riadením!

— Nič nevieš. Urobil to kvôli nám. Spíme na oblakoch. Mohol si ma zabiť.

— Tým skôr ma prevyšuje šľachetnosťou í vernosťou.

— Je to môj priateľ. Môj najlepší priateľ. Ty si niečo celkom iné. Dovidenia, husár Pavlyš.

Vták hľadel Pavlyšovi ponad plece na dvere.

Vo dverách bol Van. Iste tam stál už dlho a všetko počul.

— Nákladná raketa je pripravená, — oznámil. — Odchádzame.

Obrátil sa a jeho podrážky dlho klopkali po kamenných schodoch, až napokon stíchli v diaľke.

— Rýchlo sa uzdrav! — zaželal Pavlyš a dotkol sa mäkkého krídla…

Keď nákladná raketa pristála na planetoide, Van povedal:

— Choď, loď ťa už čaká. Ja ostanem, musím dozrieť na vykladanie.

— Do videnia, Van. Určite sa ešte stretneme.

— Určite. Galaxia je už tesná.

Pavlyš mu podal ruku.

— Ach, takmer som zabudol, — zašomral Van.

Zohol sa, vybral zo zásuvky pod pultom plochý štvorcový balíček v plastickom obale.

— Tu máš. Na pamiatku.

– Čo je to?

— Pozrieš si v lodi.

Keď Pavlyš rozbalil v lodi balíček, uvidel Marinin portrét v jemne vyrezávanom nefritovom rámiku.