Planeta pre Pantanov

8. kapitola POCHYBNOSTI A ROZHODNUTIA

Malý odchádzal od lode popri brehu na západ, rovno cez duny a húštinu. Sprvu ho „tretie oko“ zaujímalo. Zastavoval sa, skladal obruč, zvŕtal ju v rukách a vtedy sa nám na prijímacej obrazovke mihlo raz bledé nebo, raz beláskavo zelená tvár-maska, či inovaťou pokrytý piesok. Potom nechal obruč na pokoji. Neviem, či sa pohyboval ináč ako zvyčajne, alebo si obruč nepripevnil celkom správne, no vyzeralo to, že má objektív zacielený nie rovno v smere, ktorým ide, ale trochu doprava. Po obrazovke, zachvievajúc sa, plávali jednotvárne duny a premrznuté kríky, niekedy sa zjavovali sivé horské končiare alebo čierny oceán s ligotajúcim sa ľadovcom na obzore.

Vyzeralo to, že Malý šiel bez určitého cieľa, jednoducho kráčal, kde ho oči viedli, čoraz ďalej od nás. Niekoľko ráz vyšiel na hrebene dún a pozeral smerom k nám. Na prijímacej obrazovke sa vtedy zjavil oslepujúco biely kužeľ nášho ER-2, striebristá stuha pristávacej plochy, oranžový Tom, ako sa osamotene opiera o stenu nedostavanej meteorologickej stanice. No na výhľadovej obrazovke sa nám Malého nepodarilo objaviť.

Asi po hodine Malý odrazu strmo odbočil k horám. Slnko teraz bilo rovno do objektívu a horšie sme videli. Malý prešiel cez duny a vliekol sa cez riedky les, prekračoval zhnité konáre, kráčal pomedzi hrčovité kmene s odškerenou škvrnitou kôrou, po hnedej, vlahou presiaknutej pôde. Raz sa vyškriabal na osamotený žulový balvan, tu zastal, poobzeral sa, potom zoskočil, zdvihol zo zeme dve čierne slizké halúzky a šiel ďalej, poklepkávajúc nimi o seba. Spočiatku bol klepot neusporiadaný, potom sa v ňom dal vybadať rytmus, s ktorým sa miešalo akési bzučanie, či hučanie. Tento zvuk, nepretržitý a nepríjemný, čoraz väčšmi silnel. Najskôr takto hučal a bzučal Malý — možno to bola pieseň, alebo sa zhováral sám so sebou.

Tak si vykračoval a klepkal, bzučal a hučal a medzi stromami sa čoraz častejšie vyskytovali kamenné sutiny, machom obrastené okruhliaky, obrovské kusy skál. Potom sa na obrazovke zjavilo jazero. Malý, nezastavujúc sa, vstúpil doň, na okamih sme videli zmútenú vodu, nato obraz stmavol a zmizol — Malý sa ponoril.

Bol pod vodou veľmi dlho, už som si myslel, že sa mu stratila vysielačka a už nič neuvidíme, no asi po desiatich minútach sa obraz znova zjavil. Bol nejasný, rozmazaný a zrnitý, takže spočiatku sme nerozoznali takmer nič, no onedlho sa v pravej časti obrazovky vynorila dlaň, na ktorej poskakovala, prehadzovala sa a zvíjala ošklivá panťanská rybka.

Keď sa objektív „oka“ celkom vyčistil, Malý utekal. Kmene stromov sa rútili na nás a v poslednej chvíli bleskovo mizli raz vpravo, raz zasa vľavo. Utekal veľmi rýchlo, no nepočuli sme ani dupot ani jeho dych, len vietor šumel a za spleťou holých konárov prebleskovalo slnko. A vtom sa stalo čosi nepochopiteľné: Malý zastal ani vbitý pred sivým balvanom a ponoril doň ruky až po lakeť. Neviem, možno tam bol dobre zamaskovaný otvor, no skôr si myslím, že nebol. Keď Malý po niekoľkých sekundách vytiahol ruky, mal ich čierne a lesklé a čosi čierne a lesklé mu stekalo z končekov prstov a hlasne, so zreteľným mľaskavým klepnutím kvapkalo na zem. Potom nám ruky zmizli zo zorného uhla a Malý bežal ďalej.

Zastal pred čudnou konštrukciou, pripomínajúcou nachýlenú vežu. Nepochopil som hneď, že to je havarovaná loď Pelikán. Teraz som na vlastné oči videl, ako strašne ju doriadilo pri páde a čo s ňou porobili dlhé roky na tejto planéte. Nebol to príjemný obraz. Medzitým sa Malý pomaly priblížil, nazrel do otvoru prielezu — na okamih na obrazovke zavládla nepreniknuteľná tma — nato takisto pomaly obišiel nešťastnú loď dookola. Zasa zastal pred prielezom, zdvihol ruku a priložil čiernu dlaň s roztiahnutými prstami k boku lode rozožranému eróziou. Stál takto asi minútu a zasa sme počuli, ako si hudie a bzučí, a zdalo sa mi, že spod jeho roztiahnutých prstov stúpajú pásiky beláskavého dymu. Napokon odtiahol ruku a ustúpil o krok. Na zničenom sčernetom obložení sa jasne črtal zreteľne plastický odtlačok dlane s roztiahnutými prstami.

— Ach, ty môj svrček na peci, — ozval sa zvučný barytón.

— Zvonček!.. — hneď nato odpovedal nežný ženský hlas.

— Zika! — takmer pošepky prehovoril barytón. — Zikaňka!..

Rozplakalo sa dieťa.

Odtlačok dlane sa rýchlo pohol nabok a zmizol. Teraz sme na obrazovke videli horské úbočie — žulu zbrázdenú puklinami, staré sutiny, triešť ostrých skál s trblietajúcimi sa lomenými plôškami, porasty chatrnej drsnej trávy, hlboké čierne trhliny. Malý vystupoval po svahu, videli sme jeho ruky, ako sa chytajú za výčnelky, zrnitý kameň sa chytro vzďaľoval dolu po obrazovke, bolo počuť pravidelné hlasné dýchanie, a odrazu sa jeho pohyb stal plavným a rýchlym, v očiach sa mi zatmilo, úbočie sa vzdialilo, prepadlo sa kdesi nabok a dolu a vtom sme počuli Malého ostrý zachrípnutý smiech, ktorý odrazu akoby uťal. Bolo nám jasné — Malý letel.

Na obrazovke žiarila sivo-fialová obloha a naboku pulzovali akési nejasné polopriezračné chuchvalce ako zdrapy zaprášeného mušelínu. Naprieč obrazovkou pomaly plávalo oslepujúce fialové slnko, nato všetko zakryl zaprášený, mušelín a hneď zmizol. Ďaleko dolu sme videli náhornú rovinu, zahalenú bledofialovým oparom, strašné jazvy bezodných úžľabín, neuveriteľne ostré štíty pokryté večným snehom — bezútešný ľadový svet, vzďaľujúci sa za obzor, mŕtvy, dopukaný, zježený. A videli sme, ako Malého mocné, ligotavé koleno znehybnelo nad priepasťou a ako sa jeho čierna ruka pevne zachytila o hmatateľné nič.

Úprimne povediac, v tej chvíli som prestal veriť vlastným očiam a pozeral som, či to prístroje registrujú. Registrovali. No i Vanderhose sa tváril zarazene a Majka nedôverčivo prižmurovala oči a vrtela krkom, akoby ju golier škrtil. Iba Komov bol celkom pokojný, nehybne sedel, opieral sa lakťami o panel a bradu mal zaborenú do prepletených prstov.

A Malý už klesal. Kamenná púšť sa bleskurýchle približovala, pričom sa zľahka krútila okolo neviditeľnej osi a bolo jasné, kde sa strácala táto os — v čiernej pukline, čo rozčesla hnedé pole, zavalené úlomkami skál. Puklina rástla, rozširovala sa, jej slnkom osvetlené okraje sa zdali hladké a celkom kolmé, ale nemohlo byť ani reči, žeby sme mohli zazrieť dno — vládla tam hlboká tma. A do tejto tmy sa vrútil Malý. Obraz zmizol. Majka vystrela ruku a zapla zosilňovač, ale ani tak sme nemohli rozoznať nič, iba nejasné sivé pásy prúdiace po obrazovke. Nato Malý prenikavo vykríkol a pohyb sa zastavil. „Zrútil sa!“ pomyslel som si zdesene. Majka sa mi z celej sily zadrapila do zápästia.

Na obrazovke sme teraz videli akési nehybné tmavé škvrny, všetko bolo sivé a čierne a počuli sme zvláštne zvuky — akési bublanie, chripľavé krákanie, syčanie. Zjavila sa čierna silueta Malého ruky s roztiahnutými prstami a stratila sa. Matné škvrny začali plávať, prepletali sa navzájom, krákanie a bublanie raz silnelo, raz zasa slablo, vtom zažiarilo a zhaslo oranžové svetielko a potom ďalšie a ďalšie… Čosi krátko zarevalo a zaznela mnohonásobná ozvena.

— Dajte infra, — povedal Komov cez zuby.

Majka schytila dolaďovač infračerveného zosilňovača a zvrtla ho, pokiaľ sa dalo. Obrazovka hneď zjasnela, no veľmi to nepomohlo.

Celý priestor bol zaplnený fosforeskujúcou hmlou. Pravda, nebola to obyčajná hmla, dala sa v nej vybadať akási štruktúra — ako rez zvieracieho tkaniva pod nezaostreným mikroskopom — a v tej štruktúrnej hmle sa miestami dali tušiť svetlejšie zhustené zhluky tmavých pulzujúcich zrniek, pričom všetko akoby viselo v povetrí, chvíľami celkom mizlo a znova sa zjavovalo a Malý šiel cez to, ani čo. by tam nič nebolo, kráčal a svetielkujúce ruky s roztiahnutými prstami vystieral pred sebou. Vôkol to bublalo, chripelo, zurčalo, hlasne tikalo.

Šiel dlho a nevšimli sme si hneď, že vzorka štruktúry bledne, rozplýva sa a na obrazovke už ostalo len mliečne svetielkovanie a sotva rozoznateľné obrysy jeho roztiahnutých prstov. A tu Malý zastal. Pochopili sme to podľa toho, že zvuky sa prestali približovať a vzďaľovať. Ustavične tie isté zvuky, celá lavína, celá kaskáda zvukov: chripľavý hukot, basové dudranie, tlmený piskot… čosi zvučne prasklo a rozletelo sa v zvonivých kvapkách… bzučanie, škripot, údery na meď… A potom v rovnomernej žiare vystúpili tmavé škvrny, desiatky tmavých škvŕn, veľkých i malých; spočiatku boli hmlisté, no nadobúdali čoraz zreteľnejšie obrysy, čoraz väčšmi sa ponášali na čosi prekvapujúco známe. Odrazu som sa dovtípil, čo je to. Bolo to celkom absurdné, no už som sa nemohol zbaviť tej myšlienky. Ľudia! Desiatky, stovky ľudí, celý húf, pravidelne zoradený, ktorý sme videli akoby trošku zhora… A tu sa to stalo. Na zlomok sekundy bol obraz celkom jasný. Napokon, trvalo to prikrátko, než by sme mohli dačo rozoznať. Vtom sa rozľahol zúfalý krik, obraz sa prevrátil a všetko zmizlo. A hneď nato Komov zúrivo vykríkol:

— Prečo ste to urobili?

Obrazovka bola mŕtva. Komov stál neprirodzene vzpriamený, zaťatými päsťami sa opieral o pult a hľadel na Majku. Majka bola bledá, no pokojná. Aj ona vstala a mlčky čelila Komovovmu pohľadu.

— Čo sa stalo? — opatrne sa spýtal Vanderhose. Zrejme ani on ničomu nerozumel.

— Alebo ste chuligánka, alebo… — Komov nedokončil. — Vylučujem vás zo skupiny kontaktu! Zakazujem vám vychádzať z lode, vstupovať do kabíny a na stanovište OAP! Odíďte odtiaľto!

Majka sa bez slova zvrtla a vyšla. Bez rozmýšľania som sa pohol za ňou.

— Popov! — ostro ma oslovil Komov. Zastal som.

— Prosím, aby ste tento záznam hneď odoslali do Centra. Súrne.

Hľadel mi rovno do očí. Cítil som sa nepríjemne. Takého som ho ešte nikdy nevidel. Pri pohľade naňho som nevdojak uznával, že má nesporne právo rozkazovať, uvaľovať domáce väzenie a vôbec v zárodku potláčať akúkoľvek vzburu. Mal som pocit, že už-už sa roztrhnem napoly. „Ako Malý,“ prebleslo mi mysľou.

Vanderhose si odkašlal a povedal:

— E-e, Gennadij. Vari predsa len nie do Centra? Veď Gorbovskij je už na základni. Azda radšej na základňu, čo myslíš?

Komov zo mňa nespustil pohľad. Jeho zúžené oči pripomínali kúsky ľadu.

— Áno, pravdaže, — prehovoril, už celkom pokojne. — Kópiu na základňu, Gobrovskému! Ďakujem vám, Jakov. Popov, pusťte sa do práce!

Nič iné mi ani neostávalo, hoci v duchu som sa búril. Keby sme nosili čiapky so štítkom ako kedysi, obrátil by som teraz čiapku štítkom dozadu. No čiapku som nemal, a preto, vyťahujúc kazetu z nahrávacieho stroja, zmohol som sa len na vyzývavú otázku:

— A čo sa vlastne stalo? Čo také urobila?

Komov chvíľu mlčal. Už zasa sedel v kresle, hrýzol si peru a prstom bubnoval na bočné operadlo. I Vanderhose si našuchoril bokombrady a vyčkávajúco pozrel naňho.

— Zapla reflektor, — povedal napokon Komov. Nepochopil som.

— Aký reflektor?

Komov iba prstom ukázal na stlačenú klapku.

— Aha, — rozhorčene sa ozval Vanderhose. Nepovedal som nič. Vzal som kazetu a šiel som k rádiostanici. Ak mám byť úprimný, na toto som nemal čo povedať. I za menšie priestupky s hurhajom a hanbou vyhadzovali ľudí z vesmíru. Majka zapla núdzovú bleskovú lampu, vmontovanú do obruče. A vedel som si predstaviť, ako bolo obyvateľom jaskyne, keď vo večnej tme na okamih vzbĺklo malé slnko. Podľa záblesku tejto lampy možno z obežnej dráhy objaviť výskumníka, ktorý stratil vedomie, a to i na osvetlenej strane planéty, ba i keď ho zasypalo… Tento reflektor vyžaruje v rozsahu od ultrafialových lúčov až po UKV… Ešte sa nestalo, aby sa výskumníkovi nepodarilo takýmto zábleskom odplašiť aj najzúrivejšie, najkrvilačnejšie zviera. Ešte i tahurgy, ktoré sa neboja ničoho na svete, brzdia zadnými nohami a zastavujú svoj nezadržateľný rozbeh… „Zbláznila sa,“ pomyslel som si beznádejne. „Načisto zbesnela…“ No usádzajúc sa k rádiostanici, nahlas som povedal:

— Je tam toho! Stisla nesprávnu klapku, zmýlila sa…

— Áno, naozaj, — pridal sa Vanderhose. — Akiste to bolo tak. Zrejme chcela zapnúť infračervený reflektor… Klapky sú vedľa seba… Čo myslíte, Gennadij?

Komov mlčal a čosi robil na pulte. Vyhýbal som sa pohľadu naňho. Zapol som automat a demonštratívne som sa zahľadel inde.

— Prirodzene, je to nepríjemné, — dudral Vanderhose. — Ajajaj… Skutočne, to sa môže prejaviť… Aktívny vplyv… Nuž je to naozaj nepríjemné… Hm… V ostatnom čase máme všetci vybičované nervy, Gennadij. Nič čudné, že sa dievča pomýlilo… I ja sám som chcel dačo urobiť… nejako zlepšiť obraz… Úbohý Malý. Myslím, že to zakričal on.

— Tuto, — povedal Komov. — Môžete sa pokochať. Tri a pol záberu.

Počul som, ako Vanderhose ustarostene zafučal. Nezdržal som sa a pozrel som na nich. Spoza ich zdvihnutých hláv som nevidel nič, preto som vstal a pristúpil k nim. Na obrazovke bolo to isté, čo som zazrel v poslednej chvíli, no už som nestihol vnímať. Obraz bol výborný, no aj tak som vôbec nerozumel, čo je to. Veľa ľudí, množstvo čiernych postavičiek, absolútne rovnakých a šachovite rozostavených. Stáli na akomsi rovnom a dobre osvetlenom námestí. Predné postavičky boli veľké, zadné, v zhode so zákonmi perspektívy, čoraz menšie. Rady sa zdali nekonečné a v diaľke splývali do súvislých čiernych pásov.

— To je Malý, — prehovoril Komov. — Spoznávate ho?

Naozaj, bol to Malý, ktorý akoby sa v nesčíselných zrkadlách odrážal nesčíselne veľa ráz.

— Ponáša sa to na mnohonásobný odraz, — zašomral Vanderhose.

— Odraz… — zopakoval Komov. — A kde je potom odraz lampy? A kde má Malý tieň?

— Neviem, — úprimne sa priznal Vanderhose. — Naozaj, mal by tu byť tieň.

— A čo si myslíte vy, Stas? — spýtal sa Komov, no neobrátil sa.

— Nič, — odpovedal som stručne a vrátil som sa na svoje miesto.

Prirodzene, v skutočnosti som myslel, tak som rozmýšľal, až sa mi z kečky parilo, no nič som nemohol vymyslieť. Veľmi mi to pripomínalo formalistickú perokresbu.

— Nuž tak, veľa sme sa nedozvedeli, — povedal Komov. — Ako sa vraví, z koláča dieru…

— Ach ja-jáj! — vzdychol si Vanderhose, nemotorne vstal a vyšiel.

I ja by som rád šiel pozrieť, ako sa má Majka. No pohľad mi padol na chronometer — do konca vysielania zostávalo ešte asi desať minút. Za chrbtom sa mi tmolil a šuchotal Komov. Potom sa jeho ruka načiahla ponad moje plece a na pult predo mňa spadla belasá blanketa rádiogramu.

— To je dôvodová správa, — povedal Komov. — Odošlite ju, len čo sa skončí vysielanie záznamu.

Prečítal som si rádiogram.

ER-2, KOMOV — ZÁKLADŇA, GORBOVSKÉMU, KÓPIA: CENTRUM, BADEROVI. POSIELAM VÁM ZÁZNAM VYSIELAČKY TYPU T. G. NOSITEĽ MALÝ. ZÁZNAM BOL VEDENÝ OD 13.46 DO 17.02 PALUBNÉHO ČASU. BOL PRERUŠENÝ Z MOJEJ NEDBANLIVOSTI PRE NÁHODNÉ ZAPNUTIE BLESKOVEJ LAMPY. SITUÁCIA JE V TEJTO CHVÍLI NEJASNÁ.

Nepochopil som a prečítal som si rádiogram znova. Potom som sa obzrel na Komova. Sedel v predošlej polohe, bradu si opieral o prepletené prsty a hľadel na výhľadovú obrazovku. Nemôžem povedať, že by ma od hlavy po päty zaliala horúca vlna vďačnosti. Nie, nič také. Cítil som k tomuto človeku primálo sympatie. No nemohol som neoceniť, čo práve urobil. V takej situácii nie každý by konal tak energicky a prosto. A vlastne ani nie je dôležité, prečo takto postupoval: či preto, lebo mu prišlo ľúto Majky (čo je pochybné), alebo sa zahanbil za svoju prudkosť (čo bolo bližšie pravde), alebo azda preto, lebo patrí k vedúcim toho typu, ktorí celkom úprimne pokladajú priestupky podriadených za vlastné. Tak či tak, pre Majku sa podstatne zmenšilo nebezpečenstvo, že vyletí z vesmíru ako vtáčik, no Komovove pozície a renomé sa zjavne zhoršili. V poriadku, Gennadij Jurievič, príležitostne sa vám to zaráta k dobru. Takéto činy sa musia všemožne podporovať. Ale s Majkou sa ešte pozhovárame. Na kieho čerta to urobila? Čo je malá? Chce sa tu hrať s bábikami?

Automat cvengol a vypol sa. Pustil som sa do rádiogramu. Vošiel Vanderhose a pred sebou tlačil stolík na kolieskach. Nehlučne a neobyčajne svižne, takže by to robilo česť i naj kvalifikovanejšiemu robotu, postavil tácňu s taniermi Komovovi k pravému lakťu. Komov roztržite poďakoval. Vzal som si pohár rajčiakovej šťavy, vypil som a nalial, som si ďalší.

— A šalát? — rozhorčene sa spýtal Vanderhose. Pokrútil som hlavou a spýtal som sa Komovovho chrbta:

— Všetko je hotové. Môžem si urobiť voľno?

— Áno, — privolil Komov, neobrátiac sa. — Nevychádzať z lode.

Na chodbe mi Vanderhose povedal:

— Majka obeduje.

— Hysterička, — povedal som napajedene.

— Naopak. Povedal by som, že je pokojná a veľmi spokojná sama so sebou. Ani stopy po nejakej ľútosti.

Vošli sme do jedálne. Majka sedela pri stole, jedla polievku a čítala akúsi knihu.

— Zdravím ťa, väzenka, — povedal som a sadol som si pred ňu s pohárom v ruke.

Majka odtrhla pohľad od knihy a pozrela na mňa, pričom prižmúrila jedno oko.

— Čo vrchnosť? — spýtala sa.

— Ponorená do ťažkých úvah, — povedal som, skúmavo si ju prezerajúc. — Rozmýšľa, či ťa má hneď obesiť na sťažni, alebo ťa doviezť do Doveru, kde ťa zavesia na reťaze.

— A čo je na obzore?

— Nijaké zmeny.

— Tak, — povedala Majka, — teraz už nepríde.

V hlase jej znelo jasné zadosťučinenie. Oči mala veselé a smelé ako kedysi. Chlipol som si rajčiakovej šťavy a zaškúlil som na Vanderhoseho, ktorý so skormútenou tvárou jedol môj šalát. Zišlo mi na um, že náš kapitán je vlastne strašne rád, že nie on velí tejto spoločnosti.

— Áno, — povedal som. — Vyzerá to tak, že si nám prerušila kontakt.

— Som vinná, — stručne zareagovala Majka a znova sa zahĺbila do knihy. Jednako nečítala, čakala, čo bude ďalej.

— Dúfajme, že to nie je také zlé, — ozval sa Vanderhose. — Dúfajme, že je to len ďalšia komplikácia.

— Myslíte, že Malý sa vráti? — spýtal som sa.

— Podľa mňa áno, — povedal Vanderhose a vzdychol si. — Priveľmi rád kladie otázky. A teraz má zasa kopu ďalších. — Dojedol šalát a vstal. — Pôjdem do kabíny, — oznámil. — Aby som pravdu povedal, je to veľmi nepekná historka. Chápem ťa, Majka, no ani trochu ťa neospravedlňujem. Vieš,také dačo sa nerobí…

Majka nepovedala nič a Vanderhose odišiel, tlačiac pred sebou stolík. Len čo stíchli jeho kroky, spýtal som sa:

— Urobila si to náročky, alebo nechtiac? — Usiloval som sa hovoriť zdvorilo, no prísne.

— A čo si myslíš ty? — spýtala sa Majka a naďalej upierala pohľad do knihy.

— Komov vzal vinu na seba.

— Čo to znamená?

— Že blesková lampa bola zapnutá z jeho nedbanlivosti.

— Veľmi milé, — povedala Majka. Odložila knihu a vystrela sa. — Krásne gesto.

— A to je všetko, čo mi môžeš povedať?

— A čo vlastne chceš? Úprimné priznanie? Ľútosť? Tajné slzy?

Zasa som si odchlipol šťavy. Ovládol som sa.

— Predovšetkým by som chcel vedieť, či si to urobila nechtiac, alebo náročky?

— Náročky. A ďalej?

— Ďalej by som chcel vedieť, prečo si to urobila?

— Aby som raz-navždy skoncovala s týmto škandálom. Ďalej?

— Akým škandálom? O čom to vravíš?

— Lebo to je odporné! — povedala Majka dôrazne. — Lebo to bolo neľudské. Lebo som nemohla sedieť so založenými rukami a dívať sa, ako sa hnusná komédia mení na tragédiu. — Odhodila knihu. — A preto nemusíš na mňa zazerať. Ani sama zastávať! Ach, aký veľkodušný! Miláčik doktora Mboga! Aj tak odídem. Pôjdem do školy a budem učiť deti, aby včas prekazili výčiny všetkých týchto fanatikov abstraktných ideí i všetkých hlupákov, ktorí im prikyvujú!

Mal som dobrý úmysel udržať si do konca zdvorilý, korektný tón. No prešla ma trpezlivosť. Vôbec, s mojou trpezlivosťou je to všelijako.

— Si bezočivá! — vybuchol som, nenachádzajúc slová. — Správaš sa bezočivo! Vrcholne bezočivo!

Chcel som sa napiť šťavy, no vysvitlo, že pohár je prázdny. Mimovoľne som vypil všetko.

— A ďalej? — spýtala sa Majka, opovržlivo sa uškŕňajúc.

— To je všetko, — odvrkol som zamračene a prezeral som si prázdny pohár. Naozaj, už som nemal čo povedať. Vystrieľal som celú svoju zásobu streliva. Pravdepodobne som šiel za Majkou nie preto, aby som si všetko ujasnil, ale preto, aby som jej jednoducho vynadal.

— Ak je to všetko, — povedala Majka, — tak choď naspäť do kabíny a bozkávaj sa so svojím Komovom. Aj so svojím Tomom a s ostatnou kybernetikou. Ale aby si vedel, som jednoducho človek a nič ľudské mi nie je cudzie.

Odtisol som pohár a vstal som. Už som nemal čo povedať. Všetko bolo jasné. Mal som priateľku, a už ju nemám. Nuž čo, voľajako sa už pretlčiem.

— Dobrú chuť, — povedal som a meravým krokom som sa pobral na chodbu.

Srdce mi búchalo, pery sa mi odporne triasli.

Zatvoril som sa vo svojej kabíne, zvalil som sa na posteľ a zaboril som nos do vankúša. V hlave mi trpko a beznádejne vírili myšlienky, narážali na seba a rozpadali sa nevyslovené slová. Hlúpe. Hlúpe!.. No dobre, nepáči sa ti táto myšlienka. Kadekomu sa nepáči! Koniec koncov, nevolala ťa sem, ocitla si sa tu náhodou, nuž sa správaj, ako sa patrí! Predsa sa vôbec nevyznáš v kontaktoch, ty ubytovateľka nešťastná! Staraj sa o svoje prašivé náčrty a rob, čo ti kážu! No čo sa ty rozumieš do abstraktných myšlienok? A vôbec, aké abstraktné myšlienky? Veď dnes je abstraktná a zajtra sa bez nej dejiny nepohnú ďalej… No, dobre, tak teda sa ti nepáči. Teda ju odmietaj!.. Všetko šlo tak dobre, práve sme sa s Malým zblížili, taký výborný chlapec, múdry, s ním by sa dali hory prenášať! Ech, ty, ubytovateľka… A vraj priateľka… A teraz ani Malý, ani priateľka… A Komov je tiež dobrý: rúti sa cestou-necestou ako terénny voz, neporadí sa, ani nič poriadne nevysvetlí… Neexistuje, aby som sa ešte dakedy zúčastnil na nadväzovaní kontaktu! Figu borovú! Len čo sa skončí táto trma-vrma, hneď si podám žiadosť do projektu „Koráb-2“ s Vadikom, s Taňou a s Ninou, s tou, čo má takú veľkú hlavu. Budem pracovať ako kôň, bez rečí, ničím sa nedám rozptyľovať. Nijaké kontakty!.. Nepozorovane som zaspal a spal som, až sa hory zelenali, ako vravieval môj prastarý otec. Za posledné dva dni som nespal ani štyri hodiny. Vanderhose sa ma sotva dobudil. Bol čas ísť do služby.

— A Majka? — spýtal som sa v rozospatosti, no hneď som sa spamätal. Vanderhose sa zatváril, že nerozumie.

Osprchoval som sa, obliekol a pobral som sa do kabíny. Zasa sa ma zmocnil predošlý nepríjemný pocit. Nechcelo sa mi s nikým zhovárať, nikoho vidieť. Vanderhose odovzdal službu a odišiel spať. Oznámil mi, že okolo lode sa nedeje nič a že ma po šiestich hodinách vystrieda Komov.

Bolo presne dvadsaťdva hodín palubného času. Na obrazovke sa trblietali záblesky polárnej žiary nad horským hrebeňom, od oceánu dul silný vietor, trhal na chuchvalce čiapku hmly nad horúcim močariskom, pritískal holé kríky k zamrznutému piesku, hádzal na pláž chumáče peny, ktorá hneď zamŕzala. Na pristávacej ploche osamotene trčal Tom a zľahka sa nakláňal proti vetru. Všetky jeho signálne svetlá oznamovali, že je v prestoji, nemá nijaké úlohy a je pripravený splniť hocijaký príkaz. Veľmi smutný obraz. Zapol som vonkajšiu akustiku, chvíľu som počúval, ako buráca oceán, ako sviští a zavýja vietor, ako ľadové kvapky husto bubnujú po obložení lode, a zasa som ju vypol.

Pokúsil som sa predstaviť, čo robí Malý, pripomenul som si horúcu pórovitú hmlu, rozmazané škvrny svetla, presnejšie, nie svetla, ale tepla, a tú rovnomernú žiaru, naplnenú virvarom čudných zvukov, i záhadný rad odrazov, ktoré neboli odrazmi… Nuž čo, akiste mu je tam teplo a útulne, je v dobre známom prostredí a má, veru má o čom rozmýšľať. Možno zaliezol do nejakého kúta medzi skalami a ťažko prežíva urážku, ktorá sa mu ušla od Majky. („Mam-ma…“ „Áno, zvonček,“ spomenul som si.) To, čo sa stalo, iste pokladá za veľmi nečestné. Ja na jeho mieste by som sem už nikdy neprišiel… A ako sa Komov zaradoval, keď Majka pripla Malému svoju obruč. „Si rúče dievča, Majka,“ povedal. „To je výborná šanca, ja by som to neriskoval…“ Napokon, aj tak by z tejto myšlienky nebolo nič. Konštruktéri „tretieho oka“ kadečo nedomysleli. Napríklad objektív by mal byť stereo… hoci, pravdaže, „tretie oko“ je určené na celkom iné ciele… No i tak sa podarilo čo-to vysliediť. Videli sme napríklad, že Malý letel. Ibaže ako, prečo a na čom letel?… A tá scéna pri dodrúzganom Pelikáne… Planéta neviditeľných. Áno, pravdepodobne by sa tu dali pozorovať zaujímavé veci, keby Komov dovolil vypustiť výskumnú družicu. Možno to dovolí teraz? Napokon, zaobišli by sme sa aj bez nej. Pri prvej príležitosti jednoducho prejsť lokátorovou skúšačkou po obzore…

Ozvala sa rádiovýzva. Pristúpil som k rádiostanici. Neznámy hlas veľmi zdvorilo, ba povedal by som až bojazlivo, požiadal Komova o rozhovor.

— Kto ho volá? — spýtal som sa nie práve najprívetivejšie.

— Tu je Gorbovskij, člen Komisie pre kontakty. — Sadol som si. — Musím sa pozhovárať s Gennadijom Jurievičom. Alebo spí?

— Hneď, Leonid Andrejevič, — zašomral som. — Už aj, Leonid Andrejevič… — Rýchlo som zapol interkom. — Komov, do kabíny, — povedal som. — Súrna výzva zo základne.

— Nie až taká súrna, — zaprotestoval Gorbovskij.

— Volá Leonid Andrejevič Gorbovskij, — slávnostne som dodal do interkomu, aby sa Komov dlho nemotal.

— Mládenec… — prihovoril sa mi Gorbovskij.

— Službu má Stas Popov, kybernetik! — zahlásil som. — Za mojej služby sa nestalo nič zvláštne!

Gorbovskij chvíľu mlčal, potom neisto povedal:

— Pohov…

Počul som náhlivé kroky a do kabíny rýchlo vošiel Komov. Tvár mal prepadnutú, pohľad sklený, pod očami tmavé kruhy. Vstal som a uvoľnil som mu miesto.

— Tu Komov, počúvam, — prehovoril. — To ste vy, Leonid Andrejevič?

— Ja, dobrý deň… — ohlásil sa Gorbovskij. — Počúvajte, Gennadij, a nedá sa to urobiť tak, aby sme sa navzájom videli? Sú tu akési gombíky…

Komov pozrel na mňa a ruky sa mi samy načiahli k pultu a zapli videofón. My radisti máme zvyčajne videofón vypnutý. Pre rozličné príčiny.

— Aha, — s uspokojením povedal Gorbovskij. — Už vás začínam vidieť.

I na našej malej obrazovke sa zjavil obraz — z portrétov a opisov známa pretiahnutá a akoby trošku dovnútra vtlačená tvár Leonida Andrejeviča. Pravda, na portrétoch zvyčajne vyzeral ani dáky antický filozof, no teraz sa tváril trochu smutne, sklamane a na širokom čľapatom nose mal, na moje prekvapenie, škrabanec, ktorý vyzeral celkom čerstvý. Keď sa obraz ustálil, ustúpil som a tichučko som si sadol na služobné miesto. Čakal som, že ma už-už vyženú, preto som sa pustil sústredene skúmať uragánom sužované okolie.

— Po prvé, veľmi vám ďakujem, Gennadij. Prezrel som si všetky vaše materiály a musím vám povedať, že je to čosi celkom zvláštne. Úžasne zaujímavé, dômyselné, krásne… bleskurýchle… — hovoril Gorbovskij.

— Som polichotený, — ozval sa Komov. — Ale?

— Prečo ale? — začudoval sa Gorbovskij. — Chceli ste povedať a. A väčšina členov Komisie je toho istého názoru. Ťažko uveriť, že takú kolosálnu a výnimočnú prácu ste vykonali za dva dni a dve noci.

— Ja s tým nič nemám, — sucho povedal Komov. — Zhoda priaznivých okolností, nič viac.

— Nie, to nehovorte, — živo namietol Gorbovskij. — Priznajte sa, vopred ste vedeli, s kým máte do činenia. To veru nie je jednoduché — vedieť vopred. A potom — vaša rozhodnosť, intuícia…energia…

— Lichotíte mi, Leonid Andrejevič, — zapakoval Komov malinko zvýšeným tónom.

Gorbovskij chvíľu mlčal a potom sa veľmi ticho spýtal:

— Gennadij, a ako si predstavujete ďalší osud Malého?

Pocit, že ma hneď, bez meškania, vo chvíli, čo najrýchlejšie a najkratšou cestou, vykážu z kabíny, vrcholil. Schúlil som sa a zadržal som dych.

Komov prehovoril:

— Malý bude sprostredkovateľ medzi Zemou a domorodcami.

— Chápem, — povedal Gorbovskij. — To by bolo výborné. A ak sa kontakt neuskutoční?

— Leonid Andrejevič, — spustil Komov ostro. — Hovorme priamo. Vyslovme nahlas, na čo práve myslíme, i to, čoho sa najväčšmi obávame. Chcem zmeniť Malého na nástroj Zeme. Preto všetkými dostupnými prostriedkami a ak sa tak dá povedať, celkom neľútostne sa usilujem rekonštruovať v ňom človeka. Celá ťažkosť spočíva v tom, že ako vidieť, ľudská psychika, pozemský vzťah k svetu sú domorodcom, ktorí vychovali Malého, celkom cudzie. Odstrkujú nás od seba, nechcú nás. A týmto vzťahom k nám je skrz-naskrz presiaknuté i celé Malého podvedomie. Našťastie, alebo nanešťastie, domorodci ponechali v Malom dosť ľudského, aby sme sa mohli zmocniť jeho vedomia. Terajšia situácia je kritická. Malého vedomie patrí nám, avšak podvedomie im. Je to veľmi ťažký a riskantný konflikt, dobre si to uvedomujem, no dá sa vyriešiť. Potrebujem ešte doslovne pár dní na prípravu Malého. Odhalím mu skutočný stav vecí, oslobodím jeho podvedomie a Malý sa stane naším spolupracovníkom. Iste chápete, Leonid Andrejevič, akú cenu má pre nás taká spolupráca… Počítam s množstvom ťažkostí. Napríklad podvedomý odpor môže sa u Malého zmeniť — až mu odhalíme skutočný stav vecí — vo vedomé úsilie chrániť pred nami svoj „domov“, svojich záchrancov a vychovávateľov. Možno vzniknú nové nebezpečné a veľmi napäté situácie. No v jednom som si istý: určite budeme vedieť presvedčiť Malého, že naše civilizácie sú rovnoprávnymi partnermi so svojimi prednosťami i nedostatkami a on, ako sprostredkovateľ medzi nami, bude môcť po celý život čerpať z oboch strán, pričom sa nebude musieť obávať ani o jedných, ani o druhých. Bude pyšný na svoje výnimočné postavenie, jeho život bude radostný a plný… — Tu sa Komov odmlčal. — Musíme, sme povinní riskovať. Takáto príležitosť sa už nikdy nenaskytne. To je môj názor, Leonid Andrejevič.

— Rozumiem, — povedal Gorbovskij. — Poznám vaše myšlienky a cením si ich. Viem, v mene čoho navrhujete riskovať. No nepochybne súhlasíte, že riziko nesmie presahovať istú hranicu. Chápte, od samého začiatku som bol na vašej strane. Vedel som, že riskujeme, mal som strach, no zároveň som si myslel: a čo ak si privykne? Aké perspektívy, aké možnosti!.. A okrem toho som mysleli na to, že vždy máme čas ustúpiť. Ani na um mi nezišlo, že chlapec bude tak vynikajúco komunikovať, že sa dostanete tak ďaleko už po štyridsiatich ôsmich hodinách. — Gorbovskij urobil prestávku. — Gennadij, kontakt sa neuskutoční. Je čas dať sa na ústup.

— Kontakt bude! — trval na svojom Komov.

— Nebude, — mäkko, no dôrazne namietol Gorbovskij. — Veď veľmi dobre viete, Gennadij, že máme do činenia s izolovanou civilizáciou. S rozumom, sústredeným na seba.

— To nie je izolácia, — povedal Komov. — To je len zdanlivá izolácia. Planétu sterilizovali a zjavne ju udržiavajú v takom stave. Ktovieprečo zachránili a vychovali Malého. A konečne, sú dobre informovaní o ľudstve. To je len zdanlivá izolácia, Leonid Andrejevič.

— Nuž, Gennadij, absolútna izolácia je teoretická idealizácia. Prirodzene, vždy zostáva nejaká funkčná činnosť, zameraná navonok, napríklad zdravotnícko-hygienická. Pokiaľ ide o Malého… Pravdaže, to všetko sú len dohady, no ak je civilizácia dosť stará, jej humanizmus sa mohol zmeniť na nepodmienený sociálny reflex, na sociálny inštinkt. Zachránili dieťa jednoducho preto, lebo pociťovali potrebu takejto akcie…

— To všetko je možné, — povedal Komov. — Teraz nejde o dohady. Dôležité je, že je to zdanlivá izolácia, že existujú možnosti nadviazať kontakt. Prirodzene, proces zbližovania bude veľmi dlhý. Možno bude treba poldruha, ba i dvakrát viac času ako na zblíženie s obyčajnou otvorenou civilizáciou… Nie, Leonid Andrejevič. O všetkom tom som uvažoval a sám dobre viete, že ste mi nepovedali nič nové. Váš názor stojí proti môjmu, to je všetko. Vy navrhujete cúvnuť, ja zasa chcem využiť túto jedinečnú šancu až do konca.

— Gennadij, to nie je len môj názor, že kontakt sa nenadviaže, — potichučky povedal Garbovskij.

— A kto ešte si to myslí okrem vás? — spýtal sa Komov s jemnou iróniou. — August Johann Maria Bader?

— Nie, nielen Bader. Priznám sa, Gennadij, zatajil som pred vami jeden tromf… Nikdy vám neprišlo na um, že Šura Semionov zotrel palubný denník nie na planéte, ale už v kozme; nie preto, lebo uvidel rozumné monštrá, ale preto, lebo už vo vesmíre bol vystavený útoku a usúdil, že na planéte existuje vysoko vyvinutá agresívna civilizácia? Nám to prišlo na um. Prirodzene, nie hneď. Najprv sme takisto ako aj vy urobili správne závery z nesprávneho predpokladu. No len čo v nás skrsla táto myšlienka, pustili sme sa prekutávať priestor okolo planéty. No a pred dvoma hodinami došla správa, že ho napokon objavili. — Gorbovskij sa odmlčal.

Vynaložil som obrovské úsilie, aby som nezakričal: „Koho? Koho objavili?“ Gorbovskij akiste čakal na taký výkrik, no nedočkal sa. Komov čušal a Gorbovskij musel pokračovať.

— Je výborne zamaskovaný. Pohlcuje takmer všetky lúče. Nikdy by sme ho nenašli, keby sme ho špeciálne nehľadali, aj tu bolo treba použiť čosi celkom nové. Vysvetľovali mi čo, no nepochopil som, akýsi vákuový koncentrát. Slovom, našli sme ho a vzali na loď. Je to automatická družica, čosi ako ozbrojený strážnik. Niektoré konštrukčné detaily svedčia, že ju tu inštalovali Pútnici, a to veľmi dávno, pred stotisíc rokmi. Našťastie pre účastníkov projektu „Koráb“ mala na sebe len dve nálože. Prvá nálož bola vystrelená v pradávnych časoch, akiste sa už ani nedozvieme, na koho. Druhá nálož sa ušla Semionovovcom. Vysvetľujem si to tak, že Pútnici pokladali túto planétu za zakázanú. Otázka je prečo? Na základe toho, čo už vieme, je len jedna odpoveď: na vlastnej skúsenosti spoznali, že miestna civilizácia je nekomunikatívna, izolovaná, ba čo viac — kontakt by znamenal vážne otrasy pre túto civilizáciu. Keby na mojej strane stál len August Johann Maria Bader… No nakoľko sa pamätám, vždy ste sa s veľkou úctou vyjadrovali o Pútnikoch… — Gorbovskij sa zasa odmlčal. — Lenže nejde len o to. Pri ostatných rovnakých podmienkach, bez ohľadu na názor Pútnikov, mohli by sme si dovoliť veľmi opatrné, veľmi pozvoľné pokusy odstrániť izoláciu pôvodných obyvateľov planéty. V najhoršom prípade by sa naše skúsenosti obohatili o ďalší záporný výsledok. Označili by sme planétu nejakou značkou a pobrali by sme sa domov. Týkalo by sa to len našich dvoch civilizácií… No ide o to, že medzi našimi dvoma civilizáciami, ako medzi kladivom a nákovou, sa teraz ocitla tretia civilizácia a za ňu, Gennadij, za jej jediného predstaviteľa Malého, už pár dní nesieme plnú zodpovednosť.

Počul som, ako si Komov hlboko vzdychol a nastalo dlhé ticho. Keď Komov znova prehovoril, mal akýsi nezvyčajný, nalomený hlas. Začal hovoriť o Pútnikoch; čudoval sa, že sa Pútnici umiestením strážnej družice dopustili rizika, hraničiaceho so zločinom, no potom sám pripomenul nepriame údaje, podľa ktorých Pútnici vždy cestovali v celých eskadrách a akákoľvek družica podľa nich nemôže byť ničím iným, iba automatickou sondou. Ďalej hovoril o tom, že i na Zemi sa končí polstoročná barbarská epocha individuálnych letov na voľný výskum — znamená to priveľa obetí, priveľa hlúpych chýb a primálo úžitku.

— Áno, — prisvedčil Gorbovskij, — i ja som nato myslel.

Potom Komov spomenul prípady, keď záhadne zmizli automatické výskumné družice vypustené k niektorým planétam.

— Nijako sme nestačili analyzovať, prečo sa vlastne stratili, no teraz sa nám tieto prípady ukazujú v novom svetle.

— Správne! — nadšene sa pridal Gorbovskij. — O tomto som ešte nepremýšľal, je to veľmi zaujímavá myšlienka.

Potom hovorili o strážnej družici, čudovali sa, že niesla len dve nálože, pokúsili sa odhadnúť, aké asi teda museli byť predstavy Pútnikov o obývanosti vesmíru, prišli na to, že v konečnom dôsledku sa neveľmi odlišovali od našich predstáv, mimovoľne vzniká myšlienka, že Pútnici sa zrejme chystali vrátiť sem, no ktovieprečo sa nevrátili. Možno má pravdu Borovik, ktorý sa nazdáva, že Pútnici opustili galaxiu. Komov položartovne vyslovil predpoklad, že práve títo domorodci sú Pútnikmi, ktorí keď sa upokojili a dostatočne zásobili vonkajšími informáciami, izolovali sa. Gorbovskij zasa urobil narážku na Komovove idey a žartom sa ho začal vypytovať, ako hodnotiť takúto evolúciu Pútnikov z hľadiska teórie vertikálneho pokroku.

Potom sa pozhovárali o zdraví doktora Mboga, odrazu preskočili na pacifikovanie akejsi Ostrovnej ríše a na nejakého Karola Ludwiga, ktorý mal v tejto pacifikácii istú úlohu a ktorého ktovieprečo tiež nazývali Pútnikom, hladko a nebadane prešli od Karola Ludwiga k otázke hraníc kompetencie Rady galaktickej bezpečnosti, zhodli sa v tom, že do jej kompetencie patria len humanoidné civilizácie… Čoskoro som už nerozumel, o čom hovoria, a najmä prečo hovoria práve o tom.

Potom Gorbovskij povedal:

— Celkom som vás utrápil, Gennadij, prepáčte. Choďte si odpočinúť. Veľmi dobre mi padlo pozhovárať sa s vami. Veď sme sa tak dávno nevideli.

— No onedlho sa zasa uvidíme, — trpko povedal Komov.

— Áno, tak o dva dni. Bader je už na ceste, aj Borovik. Nazdávam sa, že pozajtra bude celá Komisia pre kontakty na základni.

— Teda do videnia do pozajtra, — povedal Komov.

— Odovzdajte odo mňa pozdrav vášmu strážnemu… tuším, Stasovi. Je veľmi taký… povedal by som… vojenský. A Jakova, Jakova určite pozdravte! No a prirodzene, i všetkých ostatných.

Rozlúčili sa.

Sedel som ticho ako myš a ďalej som bezmyšlienkovite vyvaľoval oči na výhľadovú obrazovku, pričom som nič nevidel, nič nechápal. Za chrbtom som nepočul ani hlások. Minúty sa vliekli neznesiteľne pomaly. Tak rád by som sa obrátil, až mi krk zmeravel a pichalo ma pod lopatkou. Bolo mi celkom jasné, že Komovom to otriaslo. Tak či tak, mňa to ohromilo… Hľadal som odpoveď namiesto Komova, no hlavou mi nezmyselne vírilo len jedno: „A čo ma je po Pútnikoch? Nevídali, Pútnici! I ja sám som v istom zmysle Pútnik…“

Vtom Komov povedal:

— No a váš názor, Stas?

Len-len že som nevytresol: „A čo nás je po Pútnikoch?“, no ovládol som sa. Aby som sa zatváril čo najdôležitejšie, ešte sekundu som sedel v predošlej polohe, potom som sa obrátil i s kreslom. Komov, s bradou položenou na prepletené prsty, pozeral na zhasnutú obrazovku videofónu. Oči mal privreté, ústa akési smutné.

— Podľa všetkého musíme vyčkať… — povedal som. — Čo sa dá robiť… No a Malý azda už ani nepríde… V každom prípade, tak skoro nepríde…

Komov sa uškrnul kútikom úst.

— Lenže Malý príde, — povedal. — Priveľmi rád kladie otázky. A viete si predstaviť, koľko nových otázok má teraz?

Bolo to takmer doslovne to isté, čo povedal v jedálni i Vanderhose.

— Nuž potom… — zahundral som nerozhodne, — nuž potom je azda aj lepšie…

No čo som mu ja mohol povedať? Čo mohol po Gorbovskom a po Komovovi povedať dvadsaťročný radový kybernetický technik s praxou šesť a pol dňa — mládenec azda nie zlý, usilovný, zaujímajúci sa o svoju prácu a kadečo podobné, no, musím sa rovno priznať, nie ktovieaký múdry, dosť naivný a nerozhľadený…

— Azda, — chabo utrúsil Komov. Vstal a šúchajúc podošvami pobral sa k dverám, no na prahu zastal. S tvárou odrazu znetvorenou takmer vykríkol: — Naozaj nikto z vás nechápe, že Malý… to je jedinečná príležitosť, v podstate absurdná, a preto jedinečná a posledná! Také dačo sa predsa už nikdy nestane. Rozumiete? Nikdy!

Odišiel. Ostal som sedieť tvárou obrátený k rádiostanici a chrbtom k obrazovke a usiloval som sa vyznať sa ani nie tak vo svojich myšlienkach, ako v citoch. Nikdy!.. Pravdaže, nikdy. Ako sme sa tu všetci zamotali! Úbohý Komov, úbohá Majka, úbohý Malý… Ale kto je najúbohejší? Teraz, prirodzene, odídeme odtiaľto. Malému sa uľaví, Majka pôjde študovať za učiteľku, takže azda najúbohejší je Komov. Veď to je akoby naschvál: naďabiť — osobne naďabiť! — na unikátnu situáciu, na unikátnu možnosť postaviť svoje myšlienky na experimentálny základ, a odrazu je po všetkom! Malý, ktorý sa mal stať verným pomocníkom, neoceniteľným sprostredkovateľom, hlavnou údernou silou, ktorá by rozdrvila všetky zábrany, mení sa z ničoho nič na hlavnú prekážku… Otázka sa predsa nedá stavať takto: Malého budúcnosť alebo vertikálny pokrok ľudstva. Iste je tu akási logická finta… Alebo nie? Alebo sa naozaj má otázka stavať takto? Ľudstvo predsa… V zadumaní som sa otočil v kresle tvárou k obrazovke, roztržite som sa rozhliadol po okolí a zhíkol som. Všetky veľké otázky mi vo chvíli vybŕkli z hlavy.

Po uragáne ani stopy, akoby nikdy nebol. Všetko vôkol bolo biele od inovate a snehu a Tom stál tesne pri lodi, na samej hranici mŕtveho pásma pred vstupným prielezom. Hneď som pochopil, že Malý tam sedí na snehu a netrúfa si vstúpiť — osamotený, mučený dvoma civilizáciami.

Vyskočil som a cvalom som sa hnal po chodbe. V kesóne som mechanicky chcel schmatnúť svoj kožuch, no hneď som ho aj odhodil, celým telom som vrazil do membrány prielezu a vyrútil som sa von. Malý nikde! Hlúpy Tom zapálil svetielko — žiadal príkazy. Všetko bolo biele a iskrilo sa vo svetle zábleskov polárnej žiary. Iba pred prielezom, pri mojich nohách sa černela akási okrúhla vec. V prvej chvíli mi veru kadečo zišlo na um. Horko-ťažko som sa prinútil a zdvihol tú vec.

Bola to naša lopta. A na loptu bola navlečená obruč s „tretím okom“. Objektív bol dodrúzganý a celá obruč vyzerala, ani čo by ju práve vytiahli spod lavíny.

A na snehovej prikrývke nikde ani stopa.