Planeta pre Pantanov

4. kapitola PRÍZRAKY A ĽUDIA

Zobudil som sa neskoro a s ťažkou hlavou, pevne rozhodnutý hneď po raňajkách utiahnuť sa niekde s Vanderhosem a všetko mu vyrozprávať. Myslím, že ešte nikdy v živote som nebol taký nešťastný. Pre mňa sa všetko skončilo, preto som sa ani nenamáhal s rannou rozcvičkou, dal som si iba veľmi silnú iónovú sprchu a pomaly som kráčal do jedálne. Už na prahu som si uvedomil, že včera večer som pre všetky svoje nepríjemnosti celkom zabudol vydať kuchárovi príkazy k raňajkám, a to ma definitívne dorazilo. Zašomral som na pozdrav čosi nezrozumiteľné a cítiac, že sa od žiaľu a hanby červenám ako varený rak, sadol som si na svoje miesto a skormútene som si obzrel stôl, pričom som sa usiloval nedotknúť sa pohľadom nikoho. Jedlo bolo, pravdu povediac, kláštorné, ani pre dákych novicov. Všetci sa kŕmili čiernym chlebom a mliekom. Vanderhose si krajec posýpal soľou, Majka si ho natrela maslom, Komov žul suchý chlieb, mlieka sa ani nedotkol.

Vôbec som nemal chuť na jedlo. Bolo mi strašne, už len keď som si pomyslel, že by som mal dačo hrýzť. Vzal som si pohár mlieka a odchlipol som si. Všimol som si, že ma Majka pozoruje a že by sa ma veľmi chcela spýtať, čo je so mnou a vôbec. Jednako nespytovala sa na nič a Vanderhose začal rozvláčne vykladať, aký užitočný zo zdravotného hľadiska je hladovkový deň a ako dobre, že dnes máme práve takéto raňajky a nie iné. Podrobne nám vysvetlil, čo je pôst a čo je veľký pôst a s úctou spomenul prvých kresťanov, ktorí sa vo veci dobre vyznali. Začal nám rozprávať, čo sú hody, no čoskoro si uvedomil, že sa priveľmi dal uniesť opisom palaciniek s kaviárom, s jeseterom, lososom a s inými lahôdkami, prerušil svoj výklad a v rozpakoch sa pustil uhládzať si bokombrady. Rozhovor nie a nie sa rozprúdiť. Ja som sa znepokojoval o seba, Majka sa zasa znepokojovala o mňa. A pokiaľ ide o Komova, tak ako včera, ani dnes nebol vo svojej koži. Oči mal červené, zväčša hľadel na stôl, len chvíľami dvíhal hlavu a obzeral sa, ani čo by ho niekto oslovoval: Namrvil okolo seba strašne veľa chleba a omrviniek jednostaj pribúdalo, takže najradšej by som mu dal po rukách ako decku. Slovom, naša malá spoločnosť sedela veľmi skľúčene a úbohý Vanderhose už celkom ustal, čo sa nás márne usiloval rozptýliť.

Práve sa mordoval s akýmsi dlhánskym otupným príbehom, ktorý si práve vymyslel a nijako ho nemohol doviesť do konca, keď vtom Komov vydal čudný tlmený zvuk, akoby mu v krku uviazol kúsok suchého chleba. Pozrel som naňho ponad stôl a preľakol som sa. Komov sedel vzpriamene, oboma rukami zakvačený do okraja stolovej dosky, červené oči mu vyliezali z jamôk, hľadel kdesi popri mne a rýchlo strácal farbu v tvári. Obrátil som sa a zmeravel som. Pri stene, medzi filmotékou a šachovým stolíkom stál môj nedávny prízrak.

Teraz som ho videl celkom jasne. Bol to človek, v každom prípade humanoid, malý, vycivený, celkom nahý. Pokožku mal tmavú, takmer čiernu a ligotala sa mu, ani čo by ju mal pokrytú olejom. Tvár som mu nerozoznal, alebo som si ju nezapamätal, no tak ako v mojom nočnom príšernom sne, hneď mi udrelo do očí, že človiečik bol celý akýsi pokrivený a akoby rozmazaný. A ešte oči — veľké, tmavé, celkom nehybné, slepé ani oči sochy.

— Ale veď je tu! Tu je! — zvrieskol Komov. Ukazoval prstom celkom inde, kde pred mojimi očami, rovno z povetria vznikla nová postava. Bol to ten istý nehybný, lesknúci sa prízrak, no teraz zmeravel v rýchlom skoku, v behu, ako fotografia šprintéra na štarte. V tej chvíli sa mu Majka vrhla na nohy. Kreslo s hrmotom odletelo nabok, Majka s bojovným výkrikom preskočila cez prízrak a vrazila do obrazovky videofónu. Ešte som stačil spozorovať, ako sa prízrak zakolísal a začal sa tratiť, keď Komov už kričal:

— Dvere! Dvere!

Vtom som videl, ako ktosi maličký, biely a matný ako stena jedálne, zohnutý v nečujnom behu vkĺzol do dverí a zmizol v chodbe. Vyrútil som sa za ním.

Dnes si na to spomínam s hanbou, no vtedy mi bolo celkom ľahostajné, čo je to za tvor, odkiaľ je, prečo je tu a načo. Cítil som len nesmiernu úľavu, lebo som vedel, že od tejto chvíle sa nenávratne končia všetky moje desivé sny a strachy a ovládala ma len vášnivá túžba dohoniť človiečika, schmatnúť ho, sputnať a dovliecť sem.

Vo dverách som sa zrazil s Komovom, zhodil som ho z nôh, potkol som sa oňho, štvornožky som prebehol po chodbe, no chodba bola už pustá, iba čo tuho rozvoniavalo známym čpavkovým pachom. Vzadu Komov čosi kričal a rýchlo dupotali podpätky. Vyskočil som, prehnal som sa cez kesón, vkĺzol som do prielezu, ktorý sa ešte nestačil uzavrieť membránou, a vybehol som von, do fialového slnečného jasu.

Hneď som ho zbadal. Utekal k stavenisku, bežal ľahko, bosými nohami sa sotva dotýkal zamrznutého piesku, ešte vždy taký pokrivený a v behu akosi čudne pohyboval roztiahnutými lakťami, no teraz nebol tmavý ani matne biely, ale svetlo-fialový a na jeho chudých pleciach a bokoch sa lesklo slnko. Utekal rovno k mojim robotom. Spomalil som. Čakal som, že sa ich zľakne a zabočí vpravo alebo vľavo, no nezľakol sa, prebehol na desať krokov od Toma a vlastným očiam som neveril, keď mu tento vznešený hlupák zdvorilo zasignalizoval zvyčajné „čakám na príkazy“.

— K močiaru! — udychčane kričala vzadu Majka. — Zatlač ho k močiaru!

Malý domorodec i tak bežal k močiaru. Musím povedať, že vedel bežať, a vzdialenosť medzi nami sa skracovala veľmi pomaly. Vietor mi svišťal v ušiach, v diaľke čosi kričal Komov, no Majka ho energicky prehlušovala.

— Väčšmi doľava, doľava! — vášnivo vrieskala. Bežal som teda väčšmi doľava, vybehol som na pristávaciu cestu, na dokončenú časť, rovnú, s veľmi pohodlným vrúbkovaným povrchom a tu sa mi začalo lepšie dariť — začal som ho doháňať. „Neujdeš,“ opakoval som si, „nie, braček, teraz mi už neujdeš. Za všetko sa mi zodpovieš…“ Uprene som hľadel na jeho rýchlo sa pohybujúce lopatky, na mihajúce sa holé nohy, na chumáče pary, čo sa mu dvíhali spoza pleca. Triumfálne som ho doháňal. Pristávacia plocha sa končila, no po sivú clonu nad močiarom ostávalo už len asi sto krokov. Rýchlo som ho doháňal.

Dobehol na okraj močariská k pochmúrnej húštine zakrpateného tŕstia a zastal. Pár sekúnd stál akoby nerozhodne, potom sa ponad plece obzrel na mňa, takže som znova videl jeho veľké tmavé oči, už vôbec nie nehybné, ale veľmi bystré a akoby rozosmiate, nato si odrazu čupol, rukami si objal kolená a začal sa kotúľať. Nepochopil som hneď, čo sa stalo. Iba teraz tu stál človek, čudný, možno ani nie človek, no podľa výzoru predsa človek, a vtom tento človek zmizol a po močiari, cez nepriechodné bezodné trasovisko sa kotúľa akýsi absurdný sivý bochník a rozstrekuje blato a kalnú vodu. A ešte ako sa kotúľa! Nestačil som dobehnúť k brehu a už zmizol za chuchvalcami hmly a spoza sivastého závoja doliehal len zatíchajúci šelest, plieskanie a akýsi tenučký prenikavý piskot.

S dupotaním dobehla Majka. Zastala pri mne a ťažko dýchala.

— Ušiel — konštatovala zlostne.

— Ušiel, — prisvedčil som.

Chvíľu sme stáli a upierali sme pohľad na husté kotúče hmly. Potom si Majka utrela pot z čela a zarecitovala:

— Pred babkou som ušiel, pred dedkom som ušiel…

— A pred tebou, ubytovateľka, tobôž ujdem, — dodal som a obzrel som sa dozadu.

Nuž tak. Hlupáci utekali, no a múdri, ako iste viete, stáli a hľadeli. Boli sme tu s Majkou sami. Malé postavičky Komova a Vanderhoseho sa černeli ďaleko vzadu vedľa lode.

— Ale sme sa poriadne prebehli, — utrúsila Majka, ktorá tiež pozerala k lodi. — Aspoň tri kilometre, čo vy na to, kapitán?

— Súhlasím s vami, kapitán, — ozval som sa.

— Počúvaj, — zamyslene povedala Majka. — A čo ak sa nám to všetko len zamarilo?

Schmatol som ju za plecia. Pocit voľnosti, zdravia, vytrženia, obrovských žiarivých perspektív vybuchol vo mne s novou silou.

— Čo ty o tom vieš, ty žabec, — reval som a triasol som ju zo všetkých síl, pričom som sa len-len že nerozplakal od šťastia. — Čo ty vieš o halucináciách! A radšej keby si o tom ani nikdy nič nevedela! Ži si šťastlivo a nezamýšľaj sa nad ničím takým!

Majka iba prekvapene klipkala očami a pokúšala sa mi vytrhnúť, až som ju nakoniec poriadne mykol, objal okolo pliec a vliekol k lodi.

— Počkaj, — slabo sa bránila ohromená Majka. — Ozaj, čo to vystrájaš… Ale veď ma pusť, čo sú toto za nežnosti!

— Poďme, poďme, — opakoval som. — Poďme! Ale nám teraz miláčik doktora Mboga dá, cítim, že sme tieto preteky zbytočne usporiadali, veruže zbytočne…

Majka sa mi vytrhla, chvíľočku postala, potom si čupla, zohla hlavu, rukami si objala kolená a naklonila sa dopredu.

— Nie, — povedala a vystrela sa. — Toto nechápem.

— Ani nemusíš, — povedal som. — Komov nám všetko vysvetlí. Najprv nás vyhreší, veď sme mu zmarili kontakt, no a potom vysvetlí…

— Počúvaj, ale je zima! — povedala Majka a podskočila na mieste. — Bežíme?

Utekali sme. Prvé vytrženie oslablo a začal som premýšľať, čo sa vlastne stalo. Vysvitlo, že planéta je obývaná! A ešte ako obývaná — veľkými antropoidnými bytosťami, azda rozumnými, ba azda i civilizovanými…

— Stas, — zakričala Majka v behu, — žeby to bol Panťan?

— Odkiaľ by sa tu vzal? — začudoval som sa.

— No… odkiaľ… My predsa nepoznáme všetky podrobnosti projektu. Možno sa presídľovanie už začalo.

— Ale nie, — namietol som. — Na Panťana sa neponáša. Panťania sú vysokí, s červenou pokožkou… No a chodia oblečení, doparoma, a tento je celkom nahý!

Zastali sme pred prielezom a pustil som Majku prvú.

— Bŕ-ŕ-ŕ! — striasla sa a šúchala si plecia. — Tak čo, ideme si po hubovú polievku?

— Za plný tanier, — povedal som.

— Poriadne omastenú, — doplnila Majka.

— Okorenenú a opaprikovanú, — dokončil som. Ukradomky sme vošli do kabíny, no nepodarilo sa nám pritajiť sa. Už nás čakali. Komov chodil hore-dolu po kabíne, ruky mal založené za chrbtom, a Vanderhose, zahľadený do prázdna a s vystrčenou čeľusťou, namotával si bokombrady: pravú na prst pravej ruky a ľavú na prst ľavej. Keď nás Komov videl, zastal, no Majka ho nepustila k slovu.

— Ušiel, — oznámila vecne. — Ušiel rovno cez močiar, a to veľmi nezvyčajným spôsobom…

— Počkajte, — prerušil ju Komov.

„A teraz sa to začne,“ pomyslel som si a pripravil som sa na nadávky a hrešenie. No mýlil som sa. Komov prikázal, aby sme si sadli, nato si i sám sadol a oslovil ma:

— Počúvam vás, Popov. Porozprávajte všetko a do najmenších podrobností.

Zaujímavé, ale ani som sa nezačudoval. Takýto zvrat sa mi zdal celkom prirodzený. A porozprával som všetko — o šuchote, o pachu, o detskom plači, o ženských výkrikoch, o čudnom dialógu včera večer i o čiernom prízraku dnes v noci. Majka ma počúvala s otvorenými ústami, Vanderhose sa mračil a vyčítavo pokyvoval hlavou a Komov mi uprene hľadel do tváre. Prižmúrené oči mal zasa prenikavé a chladné, tvár mu stvrdla, chvíľami si hrýzol spodnú peru, napäto prepletal prsty a lúskal článkami. Keď som skončil, zavládlo mlčanie. Potom sa Komov spýtal:

— Ste si istý, že to plakalo dieťa?

— Nuž… áno. Aspoň to veľmi pripomínalo detský plač.

Vanderhose hlasno vydýchol a dlaňou pobúchal po bočnom operadle kresla.

— A ty si to všetko vydržal! — zdesene zvolala Majka. — Úbohý Stasik!

— Musím ti povedať, Stas… — dôrazne prehovoril Vanderhose, no Komov mu skočil do reči.

— A skaly? — spýtal sa.

— Aké skaly? — nepochopil som.

Odkiaľ sa vzali skaly?

— Tie na stavenisku? Akiste ich roboty navláčili. Ako to súvisí?

— Odkiaľ roboty mohli vziať skaly?

— Nuž… — začal som a hneď som aj stíchol. Naozaj, odkiaľ?

— Všade okolo je piesočná pláž, — pokračoval Komov. — Nikde ani kamienok. Roboty stavenisko neopúšťali. Teda odkiaľ sú na pristávacej ploché okruhliaky a konáre? — Prebehol po nás pohľadom a uškrnul sa. — Sú to, prirodzene, len rečnícke otázky. Môžem vám povedať, že za kormou, rovno pod majákom, máme celú kopu okruhliakov. Veľmi zaujímavú kopu. Mohol by som tiež dodať… Prepáčte, Stas, skončili ste? Ďakujem. A teraz počúvajte, ako to bolo so mnou.

Vysvitlo, že ani Komovovi nebolo ľahko. Pravda, jeho útrapy boli trochu odlišného druhu. Boli to útrapy intelektu. Druhý deň po príchode, keď púšťal do jazera panťanské ryby, dvadsať krokov od seba spozoroval čudnú jasnočervenú škvrnu, ktorá sa rozplynula a zmizla, skôr ako si trúfol priblížiť sa k nej. Nasledujúci deň našiel na samom vrcholci kóty 12 zdochnutú rybu, zrejme jednu z tých, čo včera vypustil do jazera. Štvrtý deň nad ránom sa prebudil a jasne cítil, že v kabíne je niekto cudzí. Nenašiel nikoho, no zdalo sa mu, akoby počul cvaknúť membránu prielezu. Keď vyšiel z lode, našiel, po prvé, hŕbu skál pri korme a po druhé, skaly a kôpky konárov na stavenisku. Po rozhovore so mnou si už bol istý, že v okolí lode čosi nie je v poriadku. Prieskumné skupiny si akiste nevšimli nejaký nesmierne dôležitý faktor, pôsobiaci na planéte. Nepodnikol veľmi rázne kroky len preto, lebo bol hlboko presvedčený, že prieskumníci by si nemohli nevšimnúť rozumný život. Urobil však všetky opatrenia, aby sa oblasť, kde pracuje naša skupina, nestala objektom invázie „zvedavých zaháľačov“. Preto sa zo všetkých síl usiloval sformulovať znalecký záver tak, aby nevzbudil ani najmenšie pochybnosti. Moje vzrušenie, striedajúce sa so stavmi depresie, mu skvele potvrdzovalo predbežný záver, že neznáme bytosti môžu prenikať do lode. Vyčkával na tú chvíľu a dočkal sa jej dnes ráno.

— Zhrňujem, — pokračoval ani na prednáške. — Napriek údajom predbežných výskumov prinajmenšom túto oblasť planéty obývajú veľké stavovce, pričom sa dá s určitosťou predpokladať, že sú to rozumné bytosti. Zrejme sú to troglodyty, ktoré sa prispôsobili životu v podzemných priestoroch. Vychádzajúc z toho, čoho sme boli svedkami, priemerný domorodec anatomicky pripomína človeka, má veľmi výraznú schopnosť mimikry a akiste v súvislosti s tým i schopnosť vyvolávať fantómy, ktoré ho majú chrániť a lákať pozornosť od neho. Musím povedať, že z veľkých stavovcov sa táto schopnosť doteraz prejavila len u niektorých hlodavcov na Pandore, na Zemi u niektorých druhov hlavonožcov mäkkýšov. A teraz by som chcel osobitne zdôrazniť, že i pri týchto neľudských a vcelku nehumanoidných vlastnostiach tunajší domorodec nielen v anatomickom, ale i vo fyziologickom a hlavne v neurologickom zmysle je neobyčajne, neslýchane blízky pozemšťanovi. Skončil som.

— Ako to — skončil? — vykríkol som preľaknuto. — A moje hlasy? Teda to boli halucinácie?

Komov sa usmial.

— Upokojte sa, Stas, — povedal. — S vami je všetko v poriadku. Vaše „hlasy“ sa dajú ľahko vysvetliť, ak predpokladáme, že hlasový orgán domorodcov je identický s naším. Zhoda hlasového orgánu plus vyvinutá schopnosť imitovať plus hypertrofická fonetická pamäť…

— Počkajte, — ozvala sa Majka. — Chápem, že mohli vypočuť naše rozhovory, ale čo ten ženský hlas?

Komov prikývol.

— Áno, musíme predpokladať, že boli pri agónii.

Majka zahvízdala.

— Priveľmi zložité, — zašomrala zamyslene a pochybovačne.

— Navrhnite iné vysvetlenie, — chladne povedal Komov. — Napokon akiste sa čoskoro dozvieme mená mŕtvych. Ak sa pilot volal Alexander…

— No dobre, — povedal som. — A detský plač?…

— Ste si istý, že plakalo dieťa?

— S čím by som si to mohol pomýliť?

Komov sa na mňa zahľadel, prstom si mocne pritlačil hornú peru a odrazu tlmene zabrechal. Presne tak — zabrechal, iné slovo na to neviem nájsť.

— Čo to bolo? — spýtal sa. — Pes?

— Vyzerá to tak, — povedal som s rešpektom.

— Nuž aby ste vedeli, práve som povedal vetu v jednom nárečí Leonidy.

Ohromilo ma to. Majku tiež. Chvíľu všetci mlčali. Bolo to nepochybne tak, ako povedal Komov. Všetko sa vysvetlilo, všetko vyšlo nádherne, ale… Prirodzene, bolo veľmi príjemné uvedomovať si, že všetky hrôzy sú za nami a že práve našej skupine sa pošťastilo objaviť ďalšiu humanoidnú rasu. Zároveň to však znamenalo rozhodujúcu zmenu v našich osudoch. A nielen v našich. Po prvé, i laikovi bolo jasné, že to znamená koniec projektu „Koráb“. Táto planéta je obývaná, pre Panťanov sa bude musieť pohľadať iná. Po druhé, ak sa definitívne zistí, že domorodci sú rozumné bytosti, určite nás odtiaľto hneď poženú a namiesto nás sem príde Komisia pre kontakty. Všetky tieto dôsledky boli jasné nielen mne, ale, prirodzene, aj ostatným. Vanderhose sa rozladene mykol za bokombrady a povedal:

— Ale prečo práve rozumné bytosti? Podľa mňa, predbežne vôbec nič nedokazuje, že sú rozumné, čo poviete, Gennadij?

— Netvrdím, že sú rozumné — ozval sa Komov.

— Povedal som len, že sú všetky dôvody predpokladať to.

— Ale aké sú to tie všetky dôvody? — pokračoval namrzene Vanderhose. Vôbec sa mu nechcelo opustiť vysedené miestečko. Táto jeho slabosť — láska k vysedeným miestam — bola známa. — Čo sú to vlastne za dôvody? Nebodaj vonkajší výzor…

— Nejde len o anatómiu, — povedal Komov.

— Skaly pod majákom sú poukladané v istom poriadku, sú to akési znaky. Skaly a konáre na pristávacej ceste… Nechcem nič kategoricky tvrdiť, no všetko nasvedčuje, že sa s nami pokúšajú nadviazať kontakt humanoidy s prvobytnou kultúrou. Tajný prieskum a zároveň dary, alebo azda varovanie…

— Áno, to by mohlo byť, — zahundral Vanderhose a upadol do depresie.

Chvíľu sme všetci mlčali, potom sa Majka potichu spýtala:

— A z čoho vyplýva, že sú nám svojím fyziologickým a nervovým založením takí veľmi blízki?

Komov spokojne prikývol.

— Aj pre tento predpoklad máme len nepriame dôvody, — povedal. — No sú to dostatočne závažné dôvody. Po prvé, domorodci vedia vniknúť do lode. Loď ich vpúšťa. Pre porovnanie pripomeniem, že ani Tagorec, ba ani Panťan, hoci sa tak veľmi ponášajú na človeka, nevedia prekonať membránu prielezu. Jednoducho prielez sa pred nimi neotvorí.

Tu som sa plesol po čele.

— Doparoma! To teda znamená, že moje roboty boli úplne v poriadku. Podľa všetkého domorodci jednoducho pobehúvali pred Tomom a ten sa zastavil, lebo sa bál, že vrazí do človeka… Domorodci pravdepodobne pokladali Toma za živú bytosť, rozhadzovali rukami a celkom náhodou mu zasignalizovali: „Nebezpečenstvo! Hneď do lode!“ To je predsa veľmi jednoduchý signál… — Ukázal som im ho. — No a moji chlapci sa opreteky hnali do podpalubia… Pravdaže, takto to všetko bolo… Veď som to práve videl na vlastné oči: Tom reagoval na domorodca ako na človeka.

— A to ako? — rýchlo sa spýtal Komov.

— Nuž tak, že keď sa domorodec ocitol v poli jeho hľadáčikov, Tom zasignalizoval: „Čakám na príkazy.“

— To je veľmi cenné zistenie, — povedal Komov. Vanderhose si ťažko vzdychol.

— Nuž tak, — ozvala sa Majka, — a je po projekte „Koráb“. Škoda.

— Čo bude teraz? — spýtal som sa len tak do prázdna.

Nik mi neodpovedal. Komov zdvihol lístočky so svojimi poznámkami, pod nimi ležal diktafón.

— Prosím o prepáčenie, — ospravedlňoval sa s očarujúcim úsmevom. — Nahral som našu diskusiu, aby sme podaromnici nestrácali čas. Ďakujem vám za výstižne nastoľované otázky. Stas, prosím vás, zakódujte to všetko a odošlite v súrnom impulze rovno do Centra, kópiu na základňu.

— Chudák Sidorov, — potichu poznamenal Vanderhose.

Komov pozrel naňho a znova sa zahľadel do papierov.

Majka odtisla kreslo.

— Tak či tak, moja ubytovateľská práca sa skončila, — povedala. — Idem sa baliť.

— Počkajte chvíľku, — zastavil ju Komov. — Padla tu otázka, čo ďalej. Odpovedám: ako splnomocnený člen Komisie pre kontakty preberám velenie. Celú našu oblasť vyhlasujem za pásmo predpokladaného kontaktu. Jakov, prosím vás, zostavte patričný rádiogram. Všetky práce, súvisiace s projektom „Koráb“, sa prerušujú. Roboty sa demobilizujú a premiestia do podpalubia. Vychádzať z lode sa smie len s mojím dovolením. Dnešná poľovačka so psami pravdepodobne sťaží kontakt. Ďalšie nedorozumenia by boli vrcholne nežiadúce. Tak teda, Maja, prosím vás, aby ste klzák voviedli do hangáru. Vy, Stas, sa venujte svojmu kybernetickému systému… — Zdvihol prst. — Lenže najprv odošlite záznam diskusie. — Usmial sa a chcel ešte čosi dodať, no v tej chvíli zadrnčal dešifrátor rádiostanice.

Vanderhose vystrel dlhú ruku, z prijímacieho otvoru vytiahol lístok rádiogramu, preletel ho pohľadom a zdvihol obočie.

— Hm, — ozval sa. — Akoby nám čítali myšlienky. Gennadij, nie ste vy náhodou induktor?

Podal lístok Komovovi. Komov ho zbežne prečítal a aj on zdvihol obočie.

— Nuž toto naozaj nechápem, — zašomral, hodil lístok na stôl a s rukami založenými za chrbát sa prešiel po kabíne.

Vzal som lístok. Majka mi vzrušene fučala nad uchom. Bol to naozaj prekvapujúci rádiogram.

SÚRNY. NULOVÉ SPOJENIE. CENTRUM, KOMISIA PRE KONTAKTY, GORBOVSKIJ — VELITEĽOVI ZÁKLADNE „KORÁB“ SIDOROVOVI. IHNEĎ PRERUŠIŤ VŠETKY PRÁCE NA PROJEKTE. PRIPRAVIŤ PRIPADNÚ EVAKUÁCIU PERSONÁLU A VYBAVENIA. DODATOK — SPLNOMOCNENÉMU PREDSTAVITEĽOVI KOMISIE PRE KONTAKTY KOMOVOVI. VYHLASUJEM SEKTOR ER-2 ZA PÁSMO PREDPOKLADANÉHO KONTAKTU. URČUJEM VÁS ZA ZODPOVEDNÉHO. GORBOVSKIJ

— To už hej! — nadšene zvolala Majka. — Tento Gorbovskij!

Komov zastal a pozrel spod obočia na nás.

— Prosím, aby ste začali plniť moje príkazy. Jakov, nájdite mi, prosím vás, kópiu nášho znaleckého záveru.

Komov s Vanderhosem sa pohrúžili do štúdia kópie, Majka šla zaviezť klzák do hangáru, ja som si sadol k rádiostanici a začal som kódovať našu diskusiu. No neprešli ani dve minúty a znova zadrnčal dešifrátor. Komov odtisol Vanderhoseho a rozbehol sa k rádiostanici. Nahol sa mi ponad plecia a dychtivo čítal riadky, čo sa zjavovali na lístku.

SÚRNY. NULOVÉ SPOJENIE. CENTRUM, KOMISIA PRE KONTAKTY, BADER — KAPITÁNOVI ER-2 VANDERHOSEMU. IHNEĎ POTVRĎTE NÁLEZ POZOSTATKOV DVOCH, OPAKUJEM DVOCH TIEL NA PALUBE LODE A STAV PALUBNÉHO DENNÍKA, KTORÝ STE OPÍSALI VO VAŠOM YNALECKOM ZÁVERE.

BADER

Komov hodil lístok Vanderhosemu a začal si hrýzť necht na palci.

— Aha, teda o toto ide, — prehovoril. — Tak, tak… — Obrátil sa ku mne. — Stas, čo teraz robíte?

— Kódujem, — odpovedal som zamračene. Nič som nechápal.

— Nože mi dajte diktafón, — povedal. — Predbežne počkáme. — Schoval diktafón do náprsného vrecka a pedantne zapol pätku. — Teda takto. Jakov, potvrďte, o čo vás žiadajú. Stas, odvysielajte potvrdenie. A potom, Jakov, prosím vás… Vyznáte sa v tom lepšie ako ja. Urobte mi láskavosť, poprehrabávajte sa v našej filmotéke a prezrite si celú oficiálnu dokumentáciu, týkajúcu sa palubných denníkov.

— I bez toho viem o palubných denníkoch všetko, — nespokojne namietol Vanderhose. — Radšej mi jednoducho povedzte, čo vás zaujíma.

— Ani sám poriadne neviem, čo ma zaujíma. Chcel by som vedieť, či bol palubný denník zotretý náhodou, alebo zámerne. Ak zámerne, prečo. Vidíte predsa, i Badera to zaujíma… Nebuďte lenivý, Jakov. Existujú predsa nejaké pravidlá, ktoré rátajú s tým, že palubný denník bude zničený.

— Také pravidlá neexistujú, — zadudral si pod nos Vanderhose, no predsa sa pobral urobiť Komovovi požadovanú láskavosť.

Komov si sadol, aby napísal potvrdenie, a ja som zúfalo premýšľal, čo sa vlastne robí, prečo vznikla taká panika a ako mohli v Centre zapochybovať o absolútne presných formuláciách záveru. Predsa si nemohli myslieť, že sme si zmýlili pozostatky pozemšťanov s pozostatkami nejakého domorodca a pridali mŕtvolu navyše… A ako sa, doparoma, Gorbovskij mohol dovtípiť, čo sa tu u nás robí? No moje úvahy neviedli k ničomu. Smutne som hľadel na prevádzkové obrazovky, kde bolo všetko také jasné a pochopiteľné, a trpko som si pomyslel, že ťažko chápavý človek žalostne pripomína robota. Tak napríklad ja: sedím tu a tupo plním príkazy. Kázali mi kódovať, kódoval som, kázali prestať, prestal som, ale čo sa robí, prečo to všetko, ako sa to všetko skončí — ani zbla nechápem. Celkom ako môj Tom: pracuje teraz, chudáčisko, v pote tváre, usiluje sa čo najlepšie splniť moje príkazy a pritom vôbec nevie, že o desať minút prídem, zaženiem ho i s celou partou do podpalubia a všetka jeho práca vyjde nazmar a i on sám bude nepotrebný…

Komov mi odovzdal potvrdenie, zakódoval som text, odoslal som ho a už som si chcel presadnúť k pultu, keď zaznela výzva zo základne.

— ER-2? — spýtal sa pokojný hlas. — Tu Sidorov.

— ER-2 počúva! — prihlásil som sa ihneď. —Tu kybernetický technik Popov. S kým chcete hovoriť, Michail Albertovič?

— S Komovom, prosím.

Komov už sedel v susednom kresle.

— Počúvam ťa, Atos, — povedal.

— Čo sa to tam u vás porobilo? — spýtal sa Sidorov.

— Domorodci, — po krátkej prestávke odpovedal Komov.

— Ak môžeš, podrobnejšie, — požiadal Sidorov.

— Ponajprv, aby si vedel, Atos, — začal Komov, — neviem a nechápem, odkiaľ sa Gorbovskij dozvedel o domorodcoch. My sami sme sa v tom začali trochu orientovať len pred dvoma hodinami. Pripravil som pre teba správu, už som ju i začal kódovať, no vtom sa všetko tak zamotalo, že ťa jednoducho musím poprosiť, aby si ešte trochu počkal. Starý Bader ma tu priviedol na takú myšlienku… Slovom, vydrž, prosím ťa.

— Jasné, — povedal Sidorov. — No sám fakt, že tam sú domorodci, je spoľahlivý?

— Absolútne, — potvrdil Komov. Bolo počuť, ako si Sidorov vzdychol.

— Nuž čo, — povedal, — nič sa nedá robiť. Začneme všetko odznova.

— Je mi veľmi ľúto, že to takto dopadlo, — povedal Komov. — Čestné slovo, naozaj mi je ľúto.

— To nič, — povedal Sidorov. — Dáko to prežijeme. — Odmlčal sa. — Čo chceš robiť ďalej? Budeš čakať na komisiu?

— Nie. Začnem ešte dnes. A veľmi ťa prosím, daj mi k dispozícii ER-2 i s posádkou.

— Prirodzene, — súhlasil Sidorov. — No, nebudem ťa zdržiavať. Ak by si niečo potreboval…

— Ďakujem, Atos. A nebuď smutný, všetko sa ešte urovná.

— Dúfam.

Rozlúčili sa. Komov si chvíľu hrýzol necht na palci, neviem, prečo nazlostene pozrel na mňa a zasa začal premeriavať kabínu. Tušil som, o čo tu ide. Komov a Sidorov boli starí priatelia, spolu študovali, spolu kdesi pracovali, no Komovovi sa vždy a vo všetkom darilo, a Sidorova za chrbtom volali smoliar Atos. Neviem, prečo to zakaždým dopadlo takto. Komovovi muselo byť teraz veľmi trápne. A k tomu ešte i Gorbovského rádiogram. Vyzeralo to, akoby Komov vynechal Sidorova a informoval rovno Centrum.

Potichu som prešiel k svojmu pultu a zastavil som roboty. Komov už sedel pri stole, hrýzol si necht a bezmyšlienkovite hľadel na rozhádzané lístky. Požiadal som o dovolenie vyjsť von.

— Načo? — Už-už sa chcel na mňa osopiť, no vzápätí na to prišiel i sám. — Ach, kybernetický systém… Prosím, prosím. No len čo skončíte, hneď sa vráťte.

Zahnal som chlapcov do podpalubia, demobilizoval som ich, nato som ich pripevnil pre prípad náhleho štartu a chvíľku som postál pri prieleze. Hľadel som na pusté stavenisko, na biele múry nedokončenej meteorologickej stanice, na ľadovec, jednostaj taký ideálny a ľahostajný… Planéta sa mi teraz zdala inakšia. Čosi sa na nej zmenilo. Tá hmla, zakrpatené krovie i skalnaté výbežky, pokryté fialkastými škvrnami snehu, akoby nadobudli akýsi zmysel. Pravdaže, naďalej tu bolo ticho, no už nie pusto, a to bolo dobre.

Vrátil som sa do lode a nazrel som do jedálne, kde sa napajedený Vanderhose prehrabával vo filmotéke. Bol som rozrušený, preto som sa šiel upokojiť k Majke. Majka si rozložila v kabíne obrovskú plachtu papiera a ležala na nej s lupou na oku. Ani sa neobrátila, keď som vstúpil.

— Ničomu nerozumiem, — vybuchla zlostne. — Tu predsa nemajú kde žiť. Preskúmali sme všetky miesta čo len trochu vhodné na bývanie. Azda sa len nečvachcú v močiari!..

— Napokon, prečo nie v močiari? — spýtal som sa a sadol som si.

Majka si tiež sadla, skrížila nohy a zahľadela sa na mňa cez lupu.

— Humanoid nemôže žiť v močiari, — vyhlásila.

Prečo nie? — namietol som. — U nás na Zemi boli plemená, ktoré žili dokonca na jazerách, v kolových stavbách…

— Keby na týchto močiaroch bola aspoň jedna stavba… — povedala Majka.

— Možno žijú pod vodou ako vodné pavúky, v nejakých vzdušných zvonoch?

Majka porozmýšľala.

— Nie, — povedala ľútostivo, — bol by špinavý, navláčil by do lode blata…

— A čo ak majú na koži dajakú vrstvu, ktorá odpudzuje vodu? Vodu i blato… Videla si, ako sa leskol? A kde ušiel pred nami? A prečo sa pohyboval tak čudne?

Rozprúdila sa živá diskusia. Vychádzal som s ďalšími a ďalšími hypotézami a Majka pod ich tlakom musela súhlasiť, že teoreticky domorodcom nič neprekáža žiť vo vzdušných zvonoch, aj keď predpokladala, že skôr má pravdu Komov, ktorý pokladá domorodcov za jaskynných ľudí. „Keby si videl, aké rokliny sú tam,“ povedala. „Tuto keby sme sa teraz mohli spustiť…“ Začala mi ukazovať na mape. I na mape vyzerali tie miesta neprívetivo: najprv pásmo sopiek, zarastených zakrpatenými stromčekmi, za ním skalnaté predhoria, rozbrázdené bezodnými priepasťami, a nakoniec horský hrebeň divý a drsný, pokrytý večným snehom, a za ním nekonečná kamenistá rovina, ponurá, celkom mŕtva, krížom-krážom popretínaná hlbokými kaňonmi. Bol to skrz-naskrz zmrznutý, studený svet, svet rozčesnutých nerastov, a už pri myšlienke, že by som tu mal žiť a bosými nohami stúpať po tej kamennej triešti, začali mi na chrbte naskakovať zimomriavky.

— Nie je to nič strašné, — utešovala ma Majka, — môžem ti ukázať infrasnímky tejto oblasti. Pod touto planinou sú rozsiahle plochy podzemného tepla, takže ak žijú v jaskyniach, zimou netrpia.

Nato som sa hneď zadrapil do nej: a čo teda jedia?

— Ak existujú jaskynní ľudia, — vysvetľovala Majka, — môžu existovať i jaskynné zvieratá. No a ešte aj lišajníky a huby, a vieme si predstaviť i rastliny, u ktorých sa uskutočňuje fotosyntéza v infračervenom svetle.

Predstavil som si ten život, úbohú paródiu toho, ako žijeme my: úporný, no beznádejný boj o existenciu, strašne jednotvárne dojmy, a začal som domorodcov veľmi ľutovať. Vyhlásil som, že už aj starostlivosť o túto rasu je dostatočne šľachetná a vďačná úloha. Majka však namietala, že ide o čosi celkom iné. Panťania sú odsúdení na zánik, a keby nebolo nás, jednoducho by vymreli, ich dejiny by sa uzavreli. No pokiaľ ide o tunajší ľud, je ešte vo hviezdach, či nás potrebuje. Možno prekvitá i bez nás.

Toto je náš starý spor. Podľa môjho názoru ľudstvo vie dosť, aby mohlo posúdiť, aký vývin je historicky perspektívny a aký nie. No Majka o tom pochybuje. Tvrdí, že vieme strašne málo. Doteraz sme prišli do styku s dvanástimi rozumnými rasami, pričom tri z nich sú nehumanoidné. Akiste ani sám Gorbovskij nemôže povedať, aké sú vlastne naše vzťahy s nehumanoidmi: či sme s nimi nadviazali kontakt, alebo nie, a ak sme nadviazali, či to bolo po obojstrannom súhlase, alebo sme sa im jednoducho vnútili. Možno nás vôbec nevnímajú ako rozumných bratov, lež ako zriedkavý prírodný jav, čosi ako nezvyčajné meteority. S humanoidmi je všetko jasné: z deviatich humanoidných rás len tri pristali mať s nami dačo spoločné, ale aj to napríklad Leoniďania sa ochotne delia s nami o svoje informácie, no naše veľmi zdvorilo, lež kategoricky odmietajú. Zdalo by sa nad slnko jasnejšie, že kváziorganické mechanizmy sú oveľa racionálnejšie a úspornejšie ako skrotené zvieratá, no Leoniďania mechanizmy odmietajú. Prečo? Chvíľu sme sa o tom škriepili, potom sme sa zamotali, nebadane sme si vymenili hľadiská (toto sa nám s Majkou zakaždým stáva), až Majka napokon vyhlásila, že to všetko je hlúposť.

— Nejde o to. Chápeš vôbec, aký je hlavný cieľ každého kontaktu? — spýtala sa. — Vieš, prečo sa ľudstvo už dvesto rokov usiluje nadväzovať kontakty, raduje sa, keď sa to podarí, smúti, keď z toho nič nie je?

Prirodzene, to som vedel.

— Výskum rozumu, — povedal som. — Štúdium najvyššieho produktu vývinu prírody.

— Vcelku je to pravda, — povedala Majka, — no to sú len slová, v skutočnosti nás nezaujíma problém rozumu vôbec, ale problém nášho, ľudského rozumu, inak povedané, náš záujem sa sústreďuje najmä na nás samých. Už päťdesiattisíc rokov sa pokúšame pochopiť, kto sme, no keď sato usilujeme zistiť znútra, táto úloha sa nedá vyriešiť, tak ako sa nemôžem sama zdvihnúť za vlasy. Musíme na seba pozrieť zvonka, cudzími očami, celkom cudzími…

— A načo je to vlastne potrebné? — spýtal som sa útočne.

— Nuž nato, — dôrazne povedala Majka, — že ľudstvo sa stáva galaktickým. Ako si predstavuješ ľudstvo o sto rokov?

— Ako? — mykol som plecami. — Tak isto ako aj ty… Koniec biologickej revolúcie, prekonanie galaktickej bariéry, prienik do nulového sveta… No a veľké rozšírenie kontaktného videnia, realizácia P-abstrakcií…

— Nespytujem sa ťa, ako si predstavuješ úspechy ľudstva o sto rokov. Chcem vedieť, ako si predstavuješ samo ľudstvo o sto rokov?

Rozpačito som zažmurkal. Nevidel som v tom rozdiel. Majka na mňa triumfálne pozrela.

— Počul si o Komovových myšlienkach? — spýtala sa. — Vertikálny pokrok a kadečo podobné…

— Vertikálny pokrok? — Čosi sa mi marilo. — Počkaj… To má byť Borovik, Mikava… áno?

Siahla do stola a začala tam kutrať.

— Kým Komov zhromažďoval chlapcov v knižnici, ty si sa zabával v bare so svojou Taničkou…Tu máš! — podala mi kryštalofón. — Počúvaj.

Neochotne som si pripevnil kryštalofón a započúval som sa. Vyzeralo to ako prednáška. Prednášal Komov a záznam sa začínal od polslova. Komov hovoril pomaly, jednoducho, veľmi prístupne, zrejme sa prispôsoboval úrovni poslucháčov. Uvádzal veľa príkladov, vtipkoval. Z jeho slov vyplývalo asi toto:

Pozemšťan splnil všetky úlohy, ktoré si vytýčil, a stáva sa človekom galaktickým. Stotisíc rokov sa ľudstvo predieralo úzkou jaskyňou, cez haraburdie a húštinu, hynulo pod závalmi, dostávalo sa do slepých uličiek, no pred sebou vždy malo blankyt, svetlo, cieľ, až napokon sme z rokle vyšli pod belasú oblohu a rozliali sme sa po rovine. Áno, rovina je šíra, máme sa kde rozťahovať. No teraz vidíme, že je to rovina a nad ňou nebo. Nový rozmer. Áno, na rovine je dobre a môžeme sa dosýta zapodievať realizáciou P-abstrakcií. A zdalo by sa, že nijaká sila nás nepoháňa hore, do nového rozmeru… No galaktický človek nie je jednoducho pozemský človek, ktorý žije v galaktických priestoroch podľa zákonov Zeme. Je čímsi viac. Je to človek s inými zákonmi a s inými cieľmi existencie. Lenže my nepoznáme ani tieto zákony ani tieto ciele. Takže v podstate ide o formuláciu ideálu galaktického človeka. Ideál pozemského človeka vznikal v priebehu tisícročí na základe skúseností predkov, na základe skúseností najrozmanitejších foriem života na našej planéte. Ideál galaktického človeka zrejme treba budovať na skúsenosti galaktických foriem života, na skúsenosti dejín rozličných umov Galaxie. Nateraz ešte nevieme, ako pristupovať k tejto úlohe, no musíme ju vyriešiť, a to tak, aby sme možné obete a chyby znížili na minimum. Ľudstvo si nikdy nekladie úlohy, ktoré nie je pripravené vyriešiť. Je to veľmi správne, ale i mučivé…

Záznam sa končil tiež v polslove.

Aby som pravdu povedal, veľmi to na mňa nezapôsobilo. Čo s tým má spoločné galaktický ideál? Podľa môjho názoru ľudia vo vesmíre sa vôbec nestávajú nejakými galaktickými ľuďmi. Ba povedal by som, že je to práve opačne: ľudia prinášajú do vesmíru Zem — pozemský komfort, pozemské normy, pozemskú morálku. Ak už ide o to, pre mňa, ale i pre všetkých mojich známych ideálom budúcnosti je naša malá planétka, rozšírená do najvzdialenejších kútov Galaxie, a potom azda i za jej hranice. Približne v takomto zmysle som vysvetľoval Majke svoje názory, no odrazu sme si všimli, že v kabíne je i Vanderhose a počúva nás azda už i dlhší čas. Stál opretý o stenu, šuchoril si rysie bokombrady a hľadel na nás so zamyslene roztržitým výrazom ťavy. Vstal som a ponúkol som mu stoličku.

— Ďakujem, — povedal Vanderhose, — no radšej si postojím.

— A čo si o tom myslíte vy? — bojovne sa opýtala Majka.

— O čom?

— O vertikálnom pokroku.

Vanderhose chvíľu mlčal, nato vzdychol a vyhlásil:

— Nevieme, kto prvý objavil vodu, no istotne to neboli ryby.

Zamysleli sme sa. Napokon sa Majkina tvár rozžiarila, zdvihla prst a zvolala:

— Ó!

— Na to som neprišiel ja, — melancholicky povedal Vanderhose. — Je to veľmi starý aforizmus. Dávno sa mi páči, ibaže nebola príležitosť použiť ho. — Chvíľu mlčal a potom povedal: — Pokiaľ ide o palubný denník… Predstavte si, naozaj bolo také pravidlo.

— Aký palubný denník? — začudovala sa Majka. — Ako s tým súvisí palubný denník?

— Komov ma požiadal, aby som pohľadal pravidlá, ktoré nariaďujú zničiť palubný denník, — smutne vysvetlil Vanderhose.

— No a? — spýtali sme sa zároveň. Vanderhose neodpovedal hneď, potom hodil rukou.

— Hanba, — povedal. — Vysvitlo, že existuje jedno také pravidlo. Správnejšie, že existovalo. V starej „Zbierke inštrukcií“. V novej nie je. Odkiaľ som to mal vedieť? Nie som historik…

Stíchol a dlho sa neozýval. Majka sa netrpezlivo pohniezdila.

— Áno, — pokračoval Vanderhose. — Nuž takto je to: ak astronaut stroskotal na neznámej planéte, obývanej rozumnými bytosťami, nehumanoidmi, alebo humanoidmi, no žijúcimi v štádiu veľmi výraznej strojovej civilizácie, bol povinný zničiť všetky kozmografické mapy a palubné denníky.

Vymenili sme si s Majkou pohľad.

— Ten nešťastník veliteľ Pelikána, — hovoril ďalej Vanderhose, — akiste výborne poznal staré zákony. Toto pravidlo má aspoň dvesto rokov, vymysleli ho ešte v začiatkoch astronautiky, a to len tak z hlavy, rátali so všetkými možnosťami. Lenže či sa dá všetko predvídať? — Vzdychol si. — Pravdaže, mohol som sa dovtípiť, prečo bol palubný denník zotretý. Komov sa dovtípil… A viete, ako reagoval, keď som mu to povedal?

— Ako? — zaujímal som sa.

— Prikývol a prešiel k ďalším veciam, — povedala Majka.

Vanderhose s obdivom pozrel na ňu.

— Správne! — povedal. — Presne tak: prikývol a šiel ďalej. Ja na jeho mieste by som sa celý deň radoval, že som taký dôvtipný…

— Čo z toho vlastne vyplýva? — povedala Majka. — Nehumanoidi, alebo humanoidi, no v štádiu strojovej civilizácie… Ničomu nerozumiem. Ty áno? — spýtala sa ma.

Ohromne ma zabáva Majkin spôsob hrdo vyhlasovať, že ničomu nerozumie. I ja to zavše robievam.

— No predsa prišli k Pelikánovi na bicykloch, — doberal som si ju.

Majka netrpezlivo hodila rukou.

— Strojová civilizácia tu nie je, — zahundrala. — Ani nehumanoidi…

Vtom sa z interkomu ozval Komov hlas:

— Vanderhose, Glumovová, Popov! Prosím, aby ste prišli do kabíny.

— Už je to tu! — povedala Majka a rezko vyskočila.

Húfne sme sa vovalili do kabíny. Komov stál pri stole a vkladal do plastikového puzdra prenosný translátor. Podľa polohy prepínačov bol translátor zapnutý na palubný počítací stroj. Komov sa tváril nezvyčajne ustarostene, vyzeral akosi veľmi ľudsky, bez tej preňho typickej chladnej sústredenosti, čo sa už všetkým zunovala.

— Odchádzam, — oznámil nám. — Prvá rekognoskácia. Jakov, vy tu ostávate ako môj zástupca. Najdôležitejšie je zabezpečiť nepretržitú kontrolu a nerušenú prácu palubného počítacieho stroja. Ak by sa zjavili domorodci, hneď mi to oznámte. Odporúčam určiť k rozhľadovým obrazovkám trojsmennú službu. Maja, hneď choďte k obrazovkám. Stas, tam sú moje rádiogramy. Odošlite ich čo najskôr. Nazdávam sa, že vám nemusím vysvetľovať, prečo nikto nesmie opustiť loď. To je všetko. Dajte sa do práce.

Sadol som si k rádiostanici a pustil sa do roboty. Za mojím chrbtom sa Komov s Vanderhosem o čomsi potichu zhovárali. Majka na druhom konci kabíny nastavovala obrazovky kruhového výhľadu. Roztriedil som rádiogramy. Áno, kým sme riešili filozofické problémy, Komov urobil riadny kus práce. Takmer všetky jeho rádiogramy boli odpoveďami. Keďže som nedostal špeciálne príkazy, poradie súrnosti som zostavil sám.

ER-2, KOMOV–CENTRUM, GORBOVSKÉMU. ĎAKUJEM ZA LÁSKAVÝ NÁVRH, NEPOKLADÁM SA ZA OPRÁVNENÉHO VYTŔHAŤ VÁS Z DÔLEŽITEJŠEJ PRÁCE, BUDEM VÁS INFORMOVAŤ O VŠETKÝCH NOVINKÁCH.

ER-2, KOMOV–CENTRUM, BADEROVI. MUSÍM SA ZRIECŤ FUNKCIE HLAVNÉHO XENOLÓGA PROJEKTU „KORÁB-2“. ODPORÚČAM AMIREDŽlBIHO.

ER-2, KOMOV — ZÁKLADNÁ, SIDOROVOVI. VEĽMI ŤA PROSÍM, YACHRÁŇ MA PRED DOBROVOĽNÍKMI.

ER-2, KOMOV — EURÓPSKE TLAČOVÉ STREDISKO. DOMBINIMU. PRÍCHOD VÁŠHO VEDECKÉHO KOMENTÁTORA POKLADÁM ZA PREDČASNÝ. PROSÍM, ABY STE INFORMÁCIE ŽIADALI OD CENTRA, KOMISIA PRE KONTAKTY.

A tak ďalej, v podobnom duchu. Päť rádiogramov bolo adresovaných do Hlavného informačného strediska. Tým som nerozumel.

Práve som najintenzívnejšie pracoval, keď znova zadrnčal dešifrátor.

— Odkiaľ? — spýtal sa ma Komov z druhého konca kabíny. Stál vedľa Majky a prezeral si okolie.

— „CENTRUM, HISTORICKÉ ODDELENIE…“ — prečítal som.

— No, konečne! — zvolal Komov a pristúpil ku mne.

— „… PROJEKT „KORÁB“, — čítal som. — ER-2, VANDERHOSEMU, KOMOVOVI. INFORMÁCIA. VAMI OBJAVENÁ LOĎ REGISTRAČNÉ ČÍSLO TAKÉ A TAKÉ JE EXPEDIČNÁ RAKETA „PÚTNIK“ ZAREGISTROVANÁ V PRÍSTAVE DEJMOS, ODIŠLA DRUHÉHO JANUÁRA ROKU DVESTOTRIDSAŤJEDEN NA SLOBODNÝ VÝSKUM DO ZÓNY „C“. POSLEDNÝ RAZ SA OHLÁSILA ŠIESTEHO MÁJA DVESTOTRIDSAŤŠTYRI Z OBLASTI „TIEŇ“. POSÁDKA: MARIA-LUJZA SEMIONOVOVA A ALEXANDER PAVLOVIČ SEMIONOV. OD DVADSIATEHOPRVÉHO APRÍLA DVESTOTRIDSAŤTRI CESTUJÚCI: PIERRE ALEXANDROVIČ SEMIONOV. ARCHÍV „PÚTNIKA“…

Ešte tam čosi bolo, no v tej chvíli som počul Komova, ako sa mi za chrbtom zasmial, takže som sa začudovane zvrtol k nemu. Komov sa smial, Komov žiaril.

— Presne to som si myslel! — povedal triumfálne a všetci sme pozerali naňho s otvorenými ústami. — To som si myslel! Je to človek! Chápete, deti? To je človek!