Planeta pre Pantanov

1. kapitola PUSTO A TICHO

— Vieš, — povedala Majka, — mám akúsi hlúpu predtuchu…

Stáli sme pri raketovom klzáku, Majka si hľadela pod nohy a opätkom ryla do zamrznutého piesku.

Nevedel som, čo jej na to povedať. Netrápili ma síce nijaké predtuchy, no pravdu povediac, ani mne sa tu nepáčilo. Prižmúril som oči a zahľadel som sa na ľadovec. Vyčnieval nad obzorom ako obrovská homoľa cukru, ako oslepujúco biely vyštrbený kel, veľmi studený, nehybný a nedotknutý, nijaký malebný jagot a hra farieb. Kedysi dávno, pred stotisíc rokmi prenikol na tento pozvoľna sa zvažujúci nechránený breh a vyzeralo, že takto tu chce trčať ďalších stotisíc rokov naprotiveň všetkým svojim bratom, čo nepokojne blúdia po otvorenom oceáne. Tiahla sa k nemu hladká, sivožltá pláž, trblietajúca sa miriádami šupiniek inovate, a napravo od neho sa rozprestieral oceán, pochmúrny, rozčerený zimomravými vlnkami, na obzore atramentovočierny, neprirodzene mŕtvy, vanulo z neho studeným kovom. Vľavo nad horúcimi žriedlami, nad močariskom ležala sivá vrstevnatá hmla, za ňou sa nejasne črtali končité sopky a ďalej sa kopili kolmé tmavé skaliská pokryté škvrnami snehu. Tiahli sa pozdĺž celého pobrežia, až pokiaľ oko dovidelo, a nad nimi na bezoblačnú, no takú istú smutnú, mrazivú sivofialovú oblohu vychádzalo drobné fialkasté studené slnko. Z klzáka vyšiel Vanderhose, hneď si natiahol na hlavu kožušinovú kapucňu a rýchlymi krokmi pristúpil k nám.

— Som pripravený, — povedal. — Kde je Komov?

Majka len hodila plecom a dúchla si na premrznuté prsty.

— Zaiste hneď príde, — poznamenala roztržité.

— Kde sa dnes zberáte? — spýtal som sa Vanderhoseho. — Na jazero?

Vanderhose zľahka zaklonil hlavu, otrčil spodnú peru a ospanlivo pozrel na mňa ponad konček nosa. V tej chvíli sa veľmi ponášal na obstarnú ťavu s bokombradami ani rys.

— Je ti tu samému otupno, — povedal súcitne. — No budeš musieť vydržať, čo povieš?

— Nuž hej, budem musieť.

Vanderhose ešte väčšmi zaklonil hlavu a pozrel k ľadovcu. Jeho výzor mi zasa silne pripomenul povýšeneckú ťavu.

— Veru, — poznamenal s porozumením. — Veľmi sa to tu podobá na Zem, ale Zem to nie je. V tom je celá bieda so svetmi, čo sa ponášajú na Zem. Človek sa zakaždým cíti oklamaný, ani čoby ho okradli. Lenže i na to sa dá privyknúť, čo myslíš, Majka?

Majka neodpovedala. Dnes bola akási veľmi smutná. Alebo naopak — veľmi nazlostená. No Majka často máva podobnú náladu, priam sa v nej vyžíva.

Za chrbtom im s ľahkým mľasknutím pukla membrána prielezu a na piesok zoskočil Komov. Zamieril k nim a idúcky si náhlivo zapínal kožuch. Úsečne sa spýtal:

— Pripravení?

— Áno, — odpovedal Vanderhose. — Kde dnes ideme, Gennadij? Zasa na jazero?

Áno, — prisvedčil Komov, pričom sa trápil so zapínaním na krku. — Ako som pochopil, Maja, dnes máte kvadrát šesťdesiatštyri. Moje body sú: západný breh jazera, výška sedem, výška dvanásť. Program spresníme cestou. Popov, prosím vás, odošlite rádiogramy, nechal som ich v kabíne. Spojenie so mnou bude cez klzák. Návrat o osemnásť nula nula miestneho času. Ak by sme sa zdržali, upovedomíme vás.

— Jasné, — povedal som skleslo. Nepáčila sa mi jeho poznámka, že by sa mohli zdržať.

Majka mlčky pristúpila ku klzáku. Komov si napokon poradil s prackou, prešiel si dlaňou po prsiach a pobral sa za Majkou. Vanderhose mi stisol plece.

— Čo najmenej vypliešťaj okále na túto krajinu, — poradil mi. — Podľa možnosti seď doma a čítaj. Šetri si nervy.

Rozvážne vošiel do klzáka, usalašil sa v kresle pre vodiča a zakýval mi rukou. Konečne sa i Majka ráčila usmiať, aj ona mi zakývala. I Komov mi kývol, no nepozrel pritom na mňa. Kryt kabíny sa zatiahol a už som ich nevidel. Raketový klzák sa nečujne pohol z miesta, prudko skĺzol dopredu a hore, vo chvíli sa zmenšil, až bol z neho len čierny bod, a nato zmizol, akoby ani nebol. Ostal som sám.

Chvíľu som tam stál s rukami zastrčenými hlboko do vreciek kožucha a hľadel som, ako pracujú moji chlapci. Cez noc urobili kus práce, unavili sa, vyhladli a teraz dokorán otvorili prívody energie a dychtivo hltali bledú polievočku, ktorou ich kŕmilo pošmúrne fialové nebeské teleso. V tejto chvíli ich nič iné netrápilo, nič iné nepotrebovali, ba ani mňa — teda aspoň dovtedy, kým sa nevyčerpá ich program. Pravda, nemotornému tučniakovi Tomovi, zakaždým, keď som sa dostal do poľa jeho hľadáčikov, zapaľoval sa rubínový signál na čele, čo by sa dalo pokladať za pozdrav, za zdvorilo roztržitú poklonu, lenže vedel som, že to jednoducho značí: „U mňa aj u ostatných je všetko v poriadku. Spĺňame úlohu. Nemáte ďalšie príkazy?“ Nemal som pre nich ďalšie príkazy, iba veľa samoty a veľa, veľmi veľa hlbokého mŕtveho ticha.

Nebolo to umelé ticho akustického laboratória, od akého zalieha v ušiach, ani nádherné ticho vidieckeho, večera na Zemi, lahodne osviežujúce mozog, ticho, ktoré upokojuje a spája človeka so všetkým najlepším, čo je na svete. Bolo to zvláštne ticho — prenikavé, priezračné ako vákuum, napínajúce všetky nervy — ticho obrovského, celkom pustého sveta.

Uštvane som sa poobzeral. Vlastne takto by som nemal hovoriť, zaiste by sa patrilo jednoducho povedať: „Poobzeral som sa.“ V skutočnosti som sa však poobzeral nie jednoducho, lež presne ako som povedal — uštvane. Ticho pracovali roboty. Ticho oslepovalo fialové slnko. Musel som čosi podniknúť.

Mohol som sa napríklad vybrať k ľadovcu. Bolo to zo päť kilometrov a normalizované inštrukcie službukonajúcemu kategoricky zakazujú vzdialiť sa od kozmickej lode viac ako na sto metrov. Za iných okolností by ma iste veľmi pokúšalo riskovať a porušiť predpis. Lenže tu nie. Tu som sa mohol vzdialiť na päť kilometrov alebo i na stodvadsať a nič by sa nestalo ani mne, ani mojej lodi, ani desiatkam iných lodí, umiestených na všetkých klimatických pásmach planéty na juh odo mňa. Z tohto zakrpateného porastu nevyskočí krvilačná obluda a nevrhne sa na mňa — tu nie sú nijaké obludy. Z oceánu sa nedoženie zúrivý tajfún, nenadvihne loď a nehodí ju na pošmúrne bralá — tu nezaznamenali ani tajfúny, ani iné zemetrasenia. Tu veru nedôjde zo základne súrna výzva, v ktorej sa vyhlasuje biologický poplach: tu nemôže byť biologický poplach, lebo tu nie sú ani vírusy, ani baktérie, nebezpečné pre mnohobunkové tvory. Na tejto planéte nie je nič okrem oceána, skál a zakrpatených stromov. Tu nie je zaujímavé porušovať predpisy.

No nie je zaujímavé ani dodržiavať ich. Na hociktorej poriadnej biologicky aktívnej planéte by som figu borovú postával takto s rukami vo vreckách, a to na tretí deň po pristátí. Lietal by som teraz ako blázon. Nastaviť a uviesť do činnosti strážcu-prieskumníka a každých dvadsaťštyri hodín kontrolovať jeho nastavenie. Zorganizovať okolo kozmickej lode i okolo staveniska Pásmo absolútnej biologickej bezpečnosti. Zabezpečiť Pásmo pred útokom spod povrchu planéty. Každé dve hodiny prekontrolovať a vymeniť filtre — vonkajšie palubné, vnútorné palubné a osobné. Zriadiť pohrebište na zahrabanie všetkých odpadkov, okrem iného i na použité filtre. Každé štyri hodiny sterilizovať, asanovať a dezaktivovať riadiace systémy kybernetických mechanizmov. Kontrolovať informácie robotov zdravotníckej služby, vypustených za hranice PABB. No a rozličné ďalšie drobnosti, ako sú meteorologické sondy, seizmický prieskum, speleologické nebezpečenstvo, tajfúny, lavíny, sutinové povodne, krasové poklesy, lesné požiare, výbuchy sopiek…

Predstavil som si, ako v skafandri, spotený, nevyspatý, podráždený a už trochu i otupený vymývam nervové uzly tučnému Tomovi, prieskumno-strážna družica sa moce okolo mňa a s idiotskou vytrvalosťou mi už dvadsiaty raz oznamuje, že tam, pod tým kmeňom potopeným vo vode sa zjavila strašná bodkovaná žaba neznámeho výzoru, zároveň mi v slúchadlách škriekajú poplašné signály vzrušených robotov zdravotníckej služby, ktoré zistili, že akýsi miestny vírus neštandardne reaguje na Baltermanzovu skúšku, a teda teoreticky by mohol prelomiť biologickú blokádu. Vanderhose, ktorý, ako sa patrí na lekára a kapitána, sedí v lodi, mi ustarostene oznamuje, že nám hrozí, že sa prepadneme do trasoviska, a Komov s ľadovým pokojom podáva rádiovú správu, že motor raketového klzáka zožral drobný hmyz podobný mravcom, ktorý sa práve pokúša ochutnať i jeho skafander… Juj! Napokon, na takú planétu by ma pravdaže ani nevzali. Náročky ma vzali na takú, pre ktorú nie sú napísané nijaké smernice, lebo ani nie sú potrebné.

Pred prielezom do lode som zastal, striasol som z podošiev nalepené zrnká piesku a chvíľku som otáľal, pričom som sa dlaňou dotýkal teplého, dýchajúceho boku lode. Napokon som prstom strčil do membrány. I v lodi panovalo ticho, no bolo to domácke ticho, aké vládne v pustom a útulnom byte. Zhodil som kožuch a prešiel som rovno do kabíny. Pri svojom pulte som sa nezdržal, i tak som videl, že všetko je v poriadku, a hneď som si sadol k rádiostanici. Rádiogramy ležali na stolíku. Zapol som kódovač a pustil som sa do práce. V prvom rádiograme Komov oznamoval na základňu koordináty plánovaných stanovíšť, podával správu o rybkách, ktoré boli včera vypustené do jazera, a radil Kitamuremu, aby sa neponáhľal s plazmi. Všetkému som viac-menej rozumel, no z druhého rádiogramu, adresovaného do Hlavného informačného strediska, pochopil som len toľko, že Komov súrne potrebuje údaje o faktore „y“ pre dvojnormálneho humanoida so štvorstupňovým indexom, pozostávajúcim dovedna z deviatich čísiel a štrnástich gréckych písmen. To bola vysoká xenopsychológia, v akej som sa ja, tak ako každý normálny humanoid indexu 0, absolútne nevyznal. A ani mi to nechýbalo.

Vysádzal som text, zapol som služobný kanál a odvysielal som všetky správy v jednom impulze. Nato som rádiogramy zaregistroval a odrazu mi zišlo na um, že i ja by som mal poslať prvú správu. Vlastne, aká správa… „Skupina sektoru ER-2, stavebné práce typu 15 splnené na toľko a toľko percent, dátum, podpis.“ To je všetko. Musel som vstať a zájsť k svojmu pultu, kde som mal grafikon plnenia. Vtom som pochopil, prečo mi tak z ničoho nič prišla na um správa. Vôbec nešlo o ňu, jednoducho som si už ako dosť skúsený kybernetický technik uvedomil, že čosi nie je v poriadku, hoci som nič nevidel ani nepočul: Tom sa zastavil, celkom ako včera, a zasa bez príčiny. Tak ako včera nazlostene som stisol klapku kontrolného signálu: „Čo je?“ A presne tak ako včera hneď zhasol signál prekážky a rozsvietilo sa rubínové svetielko: „U nás je všetko v poriadku, plníme úlohu. Nemáte ďalšie príkazy?“ Prikázal som mu, aby pokračoval v práci, a zapol som obrazovku. Jack a Rex usilovne pracovali, i Tom sa pohol, no spočiatku akosi čudne, takmerbokom, ale hneď sa narovnal.

— Ech, braček, — povedal som nahlas, — vyzerá to tak, že si sa mi unavil a budem ťa musieť vyčistiť. — Pozrel som do Tomovho pracovného denníka. Dnes večer by som mu mal urobiť preventívnu údržbu. — V poriadku, do večera to už dáko vydržíme, čo myslíš?

Tom nenamietal. Chvíľu som pozeral, ako pracujú, potom som vypol obrazovku: ľadovec, hmla nad močariskom, čierne bralá… Radšej sa zaobídem bez toho.

Poslal som správu a hneď nato som sa spojil so sektorom ER-6. Vadik sa v tej chvíli ozval, akoby len na to čakal.

— No, tak čo máte nové tam u vás? — opýtali sme sa zároveň.

— My nič, — odpovedal som.

— Nám pozdochýnali jašterice, — oznámil Vadik.

— Ech, vy… — povedal som. — Komov, obľúbený žiak doktora Mboga, vás predsa vystríhal: neponáhľajte sa s plazmi.

— A kto sa s nimi ponáhľa? — namietol Vadik. — Ak chceš vedieť môj názor, plazy tu jednoducho nemôžu vyžiť. Je tu pekelná horúčava!

— Kúpete sa? — spýtal som sa závistlivo. Vadik neodpovedal hneď.

— Sem-tam sa namočíme, — povedal neochotne.

— A to už prečo?

— Pusto, — vysvetľoval Vadik. — Pripomína to tu velikánsku vaňu… To ty nepochopíš. Normálny človek si ani nevie predstaviť takú obrovskú vaňu. Plával som zo päť kilometrov, spočiatku bolo fajn, lenže potom som si zrazu uvedomil, že toto predsa nie je bazén, ale oceán! A okrem mňa nie je v ňom jediný živý tvor… Veru nie, kamarát, ty to nemôžeš pochopiť. Len-len že som sa neutopil.

— Hm, — ozval som sa. — To znamená, že aj u vás…

Tárali sme ešte pár minút, potom Vadika zavolala základňa a chytro sme sa rozlúčili. Zavolal som si ER-9. Hans sa neohlásil. Pravdaže, mohol by som zavolať ešte ER-1, ER-3, ER-4 a tak ďalej až po ER-12, pozhovárať sa o tom, že je pusto, mŕtvo, no čo by sme z toho mali? Ak si človek uváži, tak nič. Preto som vypol rádiostanicu a presťahoval sa k svojmu pultu. Chvíľu som sedel len tak, pozeral som na obrazovku a rozmýšľal o tom, že práca, ktorú robíme, je dvojnásobne užitočná: nielenže zachraňujeme Panťanov od nevyhnutnej a úplnej záhuby, ale zachraňujeme i túto planétu — od pustoty, od mŕtveho ticha, od nezmyselnosti. Nato mi hlavou prebehla ďalšia myšlienka, že totiž Panťania sú akiste dosť čudná rasa, ak naši xenopsychológovia predpokladajú, že práve táto planéta im bude najlepšie vyhovovať. U nich na Pante je asi čudný spôsob života. Dopravia ich sem — pravdaže, spočiatku nie všetkých, ale len po dvoch-troch predstaviteľoch každého plemena, tí uvidia túto zamrznutú pláž, ľadovec, pustý ľadový oceán, pustú fialovú oblohu, a keď si to všetko obzrú, povedia: „Nádhera! Celkom ako doma!“ Akosi sa mi to nechce veriť. Pravda, kým prídu, už tu nebude tak pusto. V jazerách budú ryby, v húštinách zver, na plytčinách jedlé mušle. Možno sa tu udomácnia i jašterice… Koniec koncov treba povedať, že Panťania nie sú v situácii, aby si mohli dáko zvlášť vyberať. Keby som napríklad vedel, že naše Slnko už-už ide vybuchnúť a zničí všetko živé na Zemi, veru ani ja by som nebol prieberčivý. Zaiste by som si povedal: to nič, dáko to vydržíme. Napokon, Panťanov sa ani nikto nespytuje na ich názor. Aj tak nič nechápu, kozmografiu, ani najprimitívnejšiu, ešte nemajú. Takže ani nebudú vedieť, že sa presťahovali na druhú planétu…

A vtom som si uvedomil, že čosi počujem. Akýsi šuchot, akoby prebehla jašterička. Na jaštericu som si spomenul akiste preto, lebo sme sa o jaštericiach nedávno zhovárali s Vadikom, v skutočnosti som ten zvuk sotva počul a vôbec by som ho nevedel určiť. V tej chvíli vo vzdialenom kúte kabíny čosi kleplo a hneď nato akoby sa prúdom liala voda. Napäl som sluch a počul som, ako sa zmieta a bzučí mucha, čo uviazla v pavučine. Zlostné hlasy čosi rýchlo dudrali a po chodbe zasa prebehla jašterica. Pocítil som, ako sa mi od napätia kŕčovite stiahla šija, a vstal som. Šuchol som pritom o príručku ležiacu na okraji pultu. So strašným lomozom spadla na dlážku. Zdvihol som ju a takisto so strašným lomozom som ju hodil späť na pult. Začal som si pískať bodrý pochod a ráznym krokom som vyšiel na chodbu.

To všetko je z toho ticha. Z ticha a pustoty. Vanderhose nám to večer čo večer veľmi jasne vysvetľuje. Človek nie je príroda, neznáša pustotu. Len čo sa ocitne v pustote, usiluje sa ju zaplniť. Ak ju nemôže zaplniť niečím reálnym, zapĺňa ju preludmi a zdanlivými zvukmi. Za tie tri dni som sa takých zvukov napočúval celú kopu. Zdá sa, že čoskoro príde rad na preludy…

Pochodoval som po chodbe popri pustých kabínkach, popri knižnici, skladišti, a keď som prechádzal popri zdravotníckej kabíne, zacítil som slabý pach — svieži a zároveň nepríjemný, pripomínajúci čpavok. Zastal som a zhlboka som vdýchol povetrie. Známy pach, hoci neviem, čo je to. Nazrel som do operačnej sály. Kybernetický chirurg, ustavične zapojený a pripravený pustiť sa. do práce — obrovská biela chobotnica, zavesená na povalu — chladne pozrel na mňa zelenkastými okáľmi a pohotovo zdvihol manipulátory. Tu bol pach silnejší. Zapol som havarijnú ventiláciu a vykročil som ďalej. Len to mi chýbalo! Ako sa mi zbystrili všetky zmysly. Už ako čo, ale ňuch som vždy mal nanič…

Obchôdzku som skončil v kuchyni. I tu bolo plno pachov, no proti takýmto pachom som nemal námietky. Nech si vraví kto chce čo chce, ale kuchyňa musí rozvoniavať. Na iných lodiach je to všetko jedno, či ste v kuchyni alebo v kabíne. Lež u mňa to tak nie je, ani nebude. Mám svoj poriadok. Čistota je čistota, ale v kuchyni to má pekne rozvoniavať. Chutne a dráždivo. Mojou povinnosťou tu je štyri razy denne zostavovať jedálny lístok, a to, všimnite si, pri úplnom nedostatku apetítu, lebo apetít, pustota a ticho sú veci, ktoré, ako vidieť, nijako nejdú dokopy.

Na zostavenie jedálneho lístka som potreboval najmenej pol hodiny. Bola to ťažká polhodina, no urobil som všetko, čo som mohol. Potom som zapol kuchára, vtĺkol som mu do hlavy menu a šiel som pozrieť, ako pracujú moji chlapci.

Už na prahu kabíny som videl, že sa prihodilo čosi mimoriadne. Všetky tri prevádzkové obrazovky na mojom pulte ukazovali, že sa práca celkom zastavila. Pribehol som k pultu a zapol som obrazovku. Až mi srdce stislo: stavenisko bolo pusté. Také dačo sa mi ešte nestalo. Ba ani som nikdy nepočul, že by sa to vôbec mohlo stať. Pokrútil som hlavou a rozbehol som sa k východu. Roboty niekto odviedol… Zablúdený meteorit… Buchol Toma do krížov… Program sa vzbúril… To nie je možné, to nie je možné! Vbehol som do kesónu a schmatol som kožuch. Nie a nie trafiť do rukávov, pracky sa kdesi prepadli, a kým som zápasil s neposlušným kožuchom ako kedysi barón Münchhausen, videl som v duchu strašný obraz: ktosi neznámy a absurdný vedie môjho Toma ani psíčka a roboty pokorne lezú za ním rovno do hmly, do pariaceho sa močiara, ponárajú sa do hnedej čvachtanice a miznú navždy… Z rozbehu som drgol nohou do membrány a priam som vyletel von.

Všetko sa mi začalo mihať pred očami. Všetky tri roboty boli pri lodi. Zhrčili sa pri otvore pre náklad, pričom sa navzájom odtískali, akoby sa každý chcel prvý dostať do podpalubia. Bolo to niečo absurdné, bolo to strašné. Akoby sa usilovali čo najskôr skryť v podpalubí, schovať sa pred niečím, zachrániť sa… Vedel som, že v druhej prírode môže dôjsť k tomu, že robot odoprie poslušnosť, no stáva sa to veľmi zriedka, ale žeby odoprel poslušnosť stavebný robot, o tom som v živote nepočul. V tejto chvíli som však mal také vybičované nervy, že som bol pripravený na všetko. Ale nestalo sa nič. Len čo ma Tom zbadal, prestal sa vrtieť a zapol signál „čakám na príkazy“. Ráznym gestom som mu prikázal vrátiť sa na miesto a ďalej plniť program. Tom poslušne zapol spiatočku, obrátil sa a pustil sa späť na stavenisko. Samozrejme, Jack a Rex ho hneď nasledovali. Stál som pri prieleze, v krku mi vyschlo, kolená mi oslabli a strašne sa mi chcelo na chvíľu si sadnúť.

No nesadol som si a namiesto toho som sa začal dávať do poriadku. Kožuch som mal pozapínaný nakrivo, na uši mi bolo zima, na čele a lícach mi rýchlo zamŕzal pot. Pomaly, kontrolujúc všetky svoje pohyby, utrel som si tvár, poriadne som sa pozapínal, stiahol som si kapucňu na čelo a natiahol si rukavice. Hanbím sa priznať, no bál som sa. Vlastne to už nebol strach, iba zvyšky prežitého strachu, zmiešané s hanbou. Kybernetický technik, ktorý sa naľakal vlastných robotov… Bolo mi celkom jasné, že o tomto prípade nikdy nikomu ani nemuknem. Dočerta, veď sa mi triasli kolená, ešte vždy ich mám akési mľandravé a najväčšmi na svete túžim vrátiť sa na loď a pokojne, vecne porozmýšľať o príhode, ujasniť si, čo sa vlastne stalo. Pozrieť do nejakých príručiek. Vyzerá to tak, že v skutočnosti sa vlastne jednoducho bojím priblížiť k svojim chlapcom…

Strčil som ruky do vreciek a energicky som vykročil k stavenisku. Chlapci pracovali, akoby sa nič nestalo. Tom ma ako vždy úslužne požiadal o ďalšie príkazy. Jack pracoval na základoch dispečerskej miestnosti, ako mu to prikazoval program. Rex chodil hore-dolu po hotovom páse pristávacej cesty a čistil ju. Áno, ibaže s ich programom čosi nie je v poriadku. Veď nahádzali na pristávaciu cestu akési kamene… Predtým tu neboli, a ani ich nepotrebujeme, máme dosť stavebného materiálu i bez kameňov. Áno, odvtedy, ako sa Tom zastavil, celú hodinu tu robili všetko akosi naopak. Na ceste sa váľajú akési vetvičky… Zohol som sa, zdvihol som vetvičku a prešiel som sa hore-dolu, pričom som si vetvičkou poklepkával po sáre. Nemal by som ich zastaviť hneď teraz, kým je ešte čas, a nečakať na termín preventívnej údržby? Doparoma, žeby som dačo pobabral v programe? Nijako to nechápem… Hodil som vetvičku na kopu skál, čo nazbieral Rex, zvrtol som sa a šiel som do lode.