5. kapitola ĽUDIA, ČO NIE SÚ ĽUDIA


— Nehýbať sa zo svojich miest! — veselo zavelil Komov, schytil puzdrá s aparatúrou a odišiel.

Pozrel som na Majku. Stála ani stĺp uprostred kabíny, pohľad mala zastretý, pery sa jej pohybovali — rozmýšľala.

Nato som pozrel na Vanderhoseho. Obrvy mal vysoko zdvihnuté, bokombrady mu trčali na obe strany, čo sa pamätám, prvý raz sa ponášal nie na cicavca, ale na rybu vytiahnutú z vody. Na výhľadovej obrazovke som videl, ako Komov, ovešaný aparatúrou, rezko kráčal popri stavenisku rovno k močiaru.

— Tak, tak! — prehovorila Majka. — Teda preto tie hračky…

— Prečo? — živo sa spýtal Vanderhose.

— Zrejme preto, že sa on s nimi hral, — vysvetlila Majka.

— Kto? — nechápal Vanderhose. — Komov?

— Nie. Semionov.

— Semionov? — prekvapene sa spýtal Vanderhose. — Hm… No a čo?

— Semionov mladší, — objasnil som netrpezlivo.

— Cestujúci. Dieťa.

— Aké dieťa?

— Semionovovcov! — povedala Majka. — Už chápete, načo mali ten šijací prístroj? Všelijaké čepčeky, košieľočky, plienky…

— Plienky! — ohromene zopakoval Vanderhose.

— Tak im sa narodilo dieťa! Áno, áno, áno! Čudoval som sa, kde nabrali cestujúceho a k tomu menovca! Ani na rozum mi… No, pravdaže!

Ozvala sa rádiovýzva. Mechanicky som sa ohlásil. Bol to Vadik. Hovoril náhlivo a polohlasne, akiste sa obával, že ho prichytia…

— Čo sa to tam u vás robí, Stas? Ale rýchlo, už aj sa presúvame ďalej.

— Také dačo sa nedá rýchlo vyrozprávať, — povedal som nespokojne.

— Len dvoma slovami. Našli ste loď Pútnikov.

— Akých Pútnikov? Čo za Pútnikov? — začudoval som sa. — Kde?

— No, tých… čo ich hľadá Gorbovskij…

— Kto ich našiel?

— No vy! Predsa ste ich našli? — Odrazu sa mu hlas zmenil. — Kontrolujem nastavenie, — povedal odmerane. — Vypínam.

— Čo našli? — spýtal sa Vanderhose. — Akú loď?

Hodil som rukou.

— Ále, akísi zvedavci… Teda, narodil sa v apríli v tridsiatom treťom a posledný raz sa ohlásili v máji v tridsiatom štvrtom… Jakov, ako často sa museli hlásiť?

— Raz mesačne, — povedal Vanderhose. — Ak je loď na voľnom výskume…

— Moment, — prerušil som ho. — Máj, jún…

— Trinásť mesiacov, — pomohla mi Majka. Neveril som a spočítal som si to sám.

— Áno, — povedal som.

— Neuveriteľné, však?

— Čo je neuveriteľné? — obozretne sa spýtal Vanderhose.

— V deň havárie, — vysvetlila Majka, — malo dieťa rok a jeden mesiac. Ako mohlo ostať nažive?

— Domorodci, — povedal som. — Semionov zotrel palubný denník, to znamená, že niekoho videl… A Komov ma zbytočne hrešil! Bol to naozaj detský plač! Vari som nikdy nepočul ročné decká?… Všetko to nahrali, a keď vyrástol, dali mu to vypočuť…

— Na nahrávanie potrebovali techniku, — poznamenala Majka.

— No, ak nenahrali, tak si zapamätali, — povedal som. — To nie je dôležité.

— Aha, — ozval sa Vanderhose. — Videl nehumanoidov, alebo humanoidov, no v štádiu strojovej civilizácie. A preto podľa predpisu zotrel palubný denník.

— Na strojovú civilizáciu to tu nevyzerá, — povedala Majka.

— Teda sú to nehumanoidi… — svitlo mi odrazu. — Kamaráti, ak tu žijú nehumanoidi, nuž je to taký prípad, že jednoducho neviem… Človek ako sprostredkovateľ, chápete? A pritom je to i človek i nie človek, humanoid i nehumanoid! To tu ešte nikdy nebolo! O takom dačom by si nik netrúfol ani len snívať!

Bol som vo vytržení, Majka tiež. Perspektívy nás oslňovali. Hmlisté, nejasné, no oslepujúco optimistické. Nešlo len o to, že prvý raz v dejinách by sa mohol nadviazať kontakt s nehumanoidmi. Navyše ľudstvo dostávalo jedinečné zrkadlo, otvárali sa pred ním dvere do predtým celkom nedostupného, nepochopiteľného sveta principiálne inej psychológie a neurčité Komovove myšlienky vertikálneho pokroku napokon získavali experimentálny základ…

— Lenže prečo by sa nehumanoidi babrali s ľudským dieťaťom? — zamyslene prehovoril Vanderhose. — Načo by im bolo a… vyznajú sa v tom vôbec?

Perspektívy trochu pohasli, no Majka hneď vyzývavo namietla: — Na Zemi sú známe prípady, keď nehumanoidi vychovali ľudské deti.

— Lenže to je na Zemi! — smutne povedal Vanderhose.

A mal pravdu. Všetky známe rozumné nehumanoidy zaostali za človekom oveľa väčšmi než vlci alebo i osmonohy. Veď taký seriózny odborník ako Krüger tvrdil, že rozumné Harrotove slizniaky hľadia na človeka so všetkou jeho technikou nie ako na jav reálneho sveta, ale iba ako na plod svojej nepredstaviteľnej fantázie…

— A pri tom všetkom ostal nažive a vyrástol! — povedala Majka.

Aj ona mala pravdu.

Som skeptickej povahy. Nerád zveličujem alebo priveľmi fantazírujem. Nie ako Majka. No tu sa jednoducho nič iné nedalo predpokladať. Ročné dieťa. Ľadová pustatina. Samo. Je predsa jasné, že samo by nemohlo vyžiť. A na druhej strane — zotretý palubný denník. Čo iné sa tu ešte dá vymyslieť? Prišli nejakí humanoidi, náhodou sa ocitli v blízkosti dieťaťa, vychovali ho a potom odleteli… Veď je to hlúposť…

— A možno neostal nažive? — nahlas uvažovala Majka. — Možno po ňom ostal len jeho plač a hlasy jeho rodičov?

Chvíľku sa mi zdalo, že všetko stroskotalo. Táto Majka vždy čosi vymyslí! No hneď som si pripomenul ďalší argument:

— Ale ako vchádza do lode? Ako rozkazuje mojim robotom? Nie, kamaráti moji, alebo sme vo vesmíre stretli presnú — rozumiete? — presnú, ideálnu imitáciu človeka, alebo je to kozmický Maugli. Nemám poňatia, čo z toho je pravdepodobnejšie.

— Ani ja neviem, — povedala Majka.

— Ani ja, — ozval sa i Vanderhose.

Z reproduktora sa rozľahol Komovov hlas:

— Na palube, pozor! Vyšiel som na pozíciu. Poriadne pozerajte okolo. Ja odtiaľto veľa nevidím. Boli rádiogramy?

Pozrel som do prijímacieho otvoru.

— Celý zväzok, — povedal som.

— Celý zväzok, — oznámil Vanderhose do mikrofónu.

— Stas, moje rádiogramy ste poslali?

— Á… ešte nie všetky, — povedal som a rýchlo som si sadol k rádiostanici.

— Ešte nie všetky, — oznámil Vanderhose.

— Čo je to za neporiadok! — vyhrešil nás Komov. — Prestaňte filozofovať a pusťte sa do roboty. Maja, dávajte pozor na obrazovku. Zabudnite na všetko a sledujte obrazovku. Popov, nech je môj posledný rádiogram o desať minút v éteri. Jakov, prečítajte, čo prišlo na moje meno…

Keď som dovysielal a obzrel som sa, všetci boli pohrúžení do práce. Majka sedela pri pulte, na panoramatickej obrazovke bolo vidieť Komovovu drobnú postavičku celkom pri brehu. Nad močiarom sa prevaľovala hmla a na všetkých tristošesťdesiatich stupňoch v polomere siedmich kilometrov od lode nebol nijaký pohyb. Komov sedel k nám chrbtom: akiste čakal, že náš Maugli príde z močiara. Majka pomaly otáčala hlavu z boka na bok, skúmala okolie a chvíľami maximálne zväčšovala niektorý podozrivý úsek — vtedy sa na obrazovkách malých monitorov zjavoval raz zvädnutý krík, inokedy fialový tieň duny na lesknúcom sa piesku, alebo nejasná škvrna v riedkej štetine zakrpatených stromov.

Vanderhose monotónne húdol do mikrofónu: „… varianty psychotypu dvojbodka šestnásť en zlomok tridsaťdva zet alebo šestnásť em… mama… zlomok tridsaťjeden epsilon…“ — „Stačí,“ prerušil ho Komov. „Ďalší.“ — „Zem Londýn Cartright, vážený Gennadij, znova vám pripomínam váš sľub, že sa ohlásite…“ — „Stačí. Ďalší.“ — „Tlačové stredisko…“ — „Stačí. Ďalej, Jakov, čítajte len to, čo je z Centra alebo zo základne.“ Pauza. Vanderhose triedi lístky. „Centrum Bader, vami požadovaná aparatúra nula sa odosiela na základňu, oznámte vaše predbežné názory v týchto bodoch, po prvé, pravdepodobné oblasti obývané domorodcami…“ — „Stačí. Ďalej…“

Vtom ma zavolali zo základne. Sidorov sa spytoval na Komova.

— Komov je na kontakte, Michail Albertovič, — povedal som previnilo.

— Kontakt sa začal?

— Ešte nie. Čakáme.

Sidorov zakašlal.

— No dobre, spojím sa s ním neskoršie. To nesúri. — Odmlčal sa. — Ste vzrušení?

Na chvíľu som sa zamyslel: naozaj, čo vlastne cítim?

— Nie žeby sme sa vzrušovali… Skôr je nám akosi čudne. Ako vo sne. Ako v rozprávke.

Sidorov vzdychol.

— Nebudem vás zdržiavať, — povedal. — Želám vám veľa šťastia.

Poďakoval som. Nato som sa oprel lakťom o pult, zaboril som bradu do dlane a znova som sa pohrúžil do svojich pocitov. Áno, všetko je to akési čudné, človek — nečlovek. Vyzerá, že ho naozaj nemožno nazývať človekom. Ľudské mláďa vychované vlkmi vyrastie ako vlk. Ak ho vychovajú medvede, nuž ako medveď. A čo keby sa osmonoh podujal vychovať ľudské mláďa? Nezjedol by ho, ale začal by ho vychovávať… Lež o to tu nejde. I medveď, i vlk, i osmonoh sú tvory pozbavené rozumu… Teda aspoň toho, čo xenológovia nazývajú rozumom. A čo ak nášho Maugliho odchovali rozumné tvory, no pritom v istom zmysle osmonohy?… Ba človeku ešte cudzejšie ako osmonohy…? Veď práve ony ho naučili vypúšťať ochranné fantómy, naučili ho mimikry. V ľudskom organizme nič nie je uspôsobené na takéto fígle, teda je to umelá adaptácia… Počkať, a načo mu je vlastne mimikry? Pred kým sa chráni? Planéta je predsa pustá! Z toho vyplýva, že nie je pustá.

Predstavil som si obrovské jaskyne, zaliate prízračným fialovým svetlom, pošmúrne zákutia, kde sa skrýva smrteľné nebezpečenstvo, a maličkého chlapca, ako sa zakráda popri slizkej stene, pripravený vo chvíli zmiznúť, rozplynúť sa v mihotavom svite a zanechať napokon nepriateľovi len svoj menlivý, strácajúci sa tieň. Chudák chlapček! Musíme ho hneď odtiaľto odviezť… Stop, stop, stop! Všetko to je hlúposť. Také dačo sa nestáva. Nestáva sa, aby existoval zložitý, rozumný život s bohatými skúsenosťami, pričom by sa vôkol neho nehmýril jednoduchší, menej rozumný život. Koľko druhov živých tvorov tu našli? Jedenásť, či dvanásť — a to v celom rozsahu od vírusu až po ľudské mláďa. Nie, to sa nestáva. Čosi tu nie je v poriadku. Len pokoj, čoskoro sa všetko dozvieme. Chlapča nám všetko porozpráva. A ak neporozpráva? Vari ľudské vĺčatá ľuďom veľa rozprávali o vlkoch? S čím ráta Komov? Zatúžil som hneď, v tejto sekunde spýtať sa Komova, s čím vlastne ráta.

Vanderhose dočítal posledný rádiogram, vystrel sa v kresle, založil ruky za hlavu a zadumane povedal:

— A veď som ja Semionovovcov poznal. Musím vám povedať, že to boli veľmi sympatickí a zároveň veľmi zvláštni ľudia. Romantici minulosti. Pravdaže, Šura poznal všetky staré zákony, ustavične ich citoval. Nám sa zdali smiešne a hlúpe, ale on v nich nachádzal akýsi pôvab… Katastrofa, agónia, do lode lezú strašné obludy… Zničiť palubný denník, zahladiť svoju stopu v priestore — veď na druhom konci stopy je Zem! Áno, to sa naňho veľmi ponáša. — Vanderhose sa na chvíľu odmlčal. — Mimochodom, takých, čo hľadajú samotu, je oveľa viac, ako si myslíme. Samota predsa nie je zlá vec, čo poviete?

— Ja o ňu nestojím, — stručne povedala Majka, pričom nespúšťala zrak z obrazovky.

— Lebo si mladá, — povedal Vanderhose. — V tvojom veku sa i Šura Semionov rád priatelil a bol šťastný, keď mal okolo seba kopu priateľov. Rád pracoval spoločne, vo veľkej hlučnej kompánii, usporadúval súťaže ostrovtipu a ustavične bol vo veselom napätí, rád zápolil, nezáleží v čom — či v skokoch s krídlami, v množstve duchaplností za časovú jednotku, alebo v ovládaní kadejakých tabuliek… vo všetkom. A pomedzi to na celé hrdlo vyspevoval v sprievode nekofónu vlastnoručne napísané kuplety… — Vanderhose vzdychol. — To všetko zvyčajne prejde, keď prichádza ozajstná láska… Napokon, o tom nič neviem. Viem len toľko, že ako dvadsaťroční odišli Šurika Mary do skupiny voľného výskumu. Odvtedy som ich vlastne už ani nevidel. Raz som sa s nimi zhováral cez video… Bol som vtedy dispečerom a Šura žiadal odo mňa povolenie na odlet z Pandory. — Vanderhose znova vzdychol. — Mimochodom, Šurov otec Pavel Alexandrovič ešte žije. Keď sa vrátime, budeme musieť zájsť za ním… — Urobil prestávku. — Ak chcete vedieť, vždy som bol proti voľnému výskumu. Archaizmus. Ľudia sa túlajú sami po vesmíre, je to nebezpečné, vedecké výsledky nepatrné, a niekedy jednoducho i prekážajú… Pamätáte sa na príbeh s Kammererom? Všetci sa tvária, akoby sme už dobyli vesmír, akoby sme vo vesmíre už boli doma. To nie je pravda. A nikdy to nebude pravda. Vesmír vždy bude vesmírom a človek len človekom. Bude síce čoraz skúsenejší, ale nijaká skúsenosť nestačí, aby sa mohol cítiť vo vesmíre ako doma… Podľa mňa Šurik a Mary aj tak nenašli vo vesmíre nič, aspoň nič také, čo by stálo za to porozprávať aspoň pri stole v jedálni.

— No zato boli šťastní, — namietla Majka, no neobrátila sa.

— Prečo si to myslíš?

— Ináč by sa predsa vrátili! Načo by čosi hľadali, keď i tak boli šťastní? — Majka nazlostene pozrela na Vanderhoseho. — Čo vôbec sa oplatí hľadať okrem šťastia?

— Mohol by som ti odpovedať, že ten, kto je šťastný, ani nič nehľadá, — povedal Vanderhose, — no nie som pripravený na takú náročnú polemiku, a napokon ani ty, čo myslíš? Skôr-neskôr začneme zovšeobecňovať pojem šťastia na nehumanoidov…

— Na palube! — znezrady sa ozval Komovovhlas. — Poriadne pozerajte!

— Práve som to chcel povedať, — poznamenal Vanderhose a Majka sa zasa obrátila k obrazovke.

Teraz sme pozerali na obrazovku všetci traja. Slnko kleslo celkom nízko, viselo už tesne nad hrebeňmi a na sopkách ležali tiene. Pristávacia cesta sa jagala, čiapka pary nad močiarom vyzerala ťažká a nehybná a jej horné vrstvy, cez ktoré sa predieralo slnečné svetlo, boli prenikavo fialové. Všetko vôkol bolo celkom nehybné, ešte i Komov.

— Päť hodín, — potichu povedal Vanderhose.

— Nemali by sme sa naobedovať? Gennadij, ako budete jesť?

— Nič nepotrebujem, — povedal Komov. — Vzal som si so sebou. Ale vy sa najedzte, neskôr na to už nemusí byť čas.

Vstal som.

— Idem dačo pripraviť. Čo si želáte na obed?

Vtom Vanderhose povedal:

— Vidím!

— Kde? — hneď sa spýtal Komov.

— Ide k nám po brehu, od ľadovca. Asi šesťdesiat stupňov vľavo od vášho smeru na loď.

— Aha, — prisvedčila Majka. — I ja ho vidím. Naozaj ide.

— Nevidím! — netrpezlivo povedal Komov. — Dajte mi koordináty podľa diaľkomeru.

Vanderhose pristrčil tvár k diaľkomeru a nadiktoval koordináty. Teraz som videl i ja: popri samom okraji čiernej vody, pomaly, akoby neochotne sa k lodi vliekla zelenkastá, čudne pokrivená postavička.

— Nie, nevidím, — povedal Komov nadurdene. — Opíšte mi ho.

— No, teda takto… — začal Vanderhose a odkašlal si. — Ide pomaly, pozerá na nás… v ruke drží za priehrštie akýchsi prútov… Zastal, nohou porýpal v piesku… Bŕŕŕ, v takom zimisku a nahý… Ide ďalej… Pozerá smerom k vám, Gennadij… Zaujímavé, anatómiu nemá ľudskú, presnejšie, nie celkom ľudskú… Zasa zastal a jednostaj pozerá k vám. Naozaj ho nevidíte, Gennadij? Máte ho predsa priamo na traverze, k vám je teraz bližšie ako k nám…

Pierre Alexandrovič Semionov, kozmický Maugli, sa blíži. Teraz bol od nás asi na dvesto metrov, a keď Majka zväčšila na monitore jeho obraz, mohli sme mu rozoznať i mihalnice na tvári. Zapadajúce slnko práve preblesklo pomedzi dva horské štíty, zasa bolo celkom vidno a po pláži sa rozprestreli dlhé tiene.

Bolo to dieťa, asi dvanásťročný chlapec, hranatý, kostnatý, dlhonohý výrastok s ostrými plecami a lakťami, no tým sa podoba s obyčajným chlapcom končila. Tvár nemal chlapčenskú, s ľudskými črtami, ale celkom nehybnú, zmeravenú, ustrnutú ako maska. Len veľké, tmavé oči mal živé a šibal nimi vľavo i vpravo ako cez otvory v maske. Uši mal veľké, odstávajúce, pravé ucho badateľne väčšie a spod ľavého ucha sa mu po krku až ku kľúčnej kosti ťahala tmavá krivá jazva — hrubá a nepravidelne zahojená. Ryšavkasté strapaté vlasy mu v nepravidelných chuchvalcoch padali na čelo a na plecia, trčali mu na všetky strany, na temene sa mu dvíhal odvážny chochol. Bola to hrozná, nepríjemná tvár mŕtvolného, sinavo-zeleného odtieňa, ligotavá, akoby namastená nejakou masťou. I celé telo sa mu lesklo. Bol celkom nahý, a keď došiel blízko k lodi a hodil na piesok kôpku vetiev, videli sme, aký je celý šľachovitý, nikde ani stopy po dojímavej detskej bezbrannosti. Bol kostnatý, no nie vycivený, a prekvapujúco šľachovitý, celkom ako dospelý, teda nie svalnatý, nie atlét, ale vyslovene šľachovitý, a zblízka mu bolo vidieť strašné kľukaté jazvy — naľavo hlbokú jazvu cez rebrá až po bok, od ktorej bol taký vykrivený, ďalšiu jazvu na pravej nohe a naprostriedku pŕs hlbokú vpadlinu. Áno, ako vidieť, nemal tu ľahký život. Planéta dôkladne poprežúvala a dohrýzla ľudské mláďa, kým si ho prispôsobila na vlastný obraz.

Bol teraz na dákych dvadsať krokov od lode, tesne pri okraji mŕtveho priestoru. Pri nohách mu ležala kôpka prútov. Stál so spustenými rukami a pozeral na loď; prirodzene, nemohol vidieť objektívy, no akoby nám hľadel rovno do očí. Ani jeho póza nebola ľudská. Neviem, ako by som to vysvetlil. Jednoducho ľudia nezaujímajú takúto pózu. Nikdy takto nestoja. Ani keď odpočívajú, ani keď na dačo čakajú, ani vo chvíli napätia. Ľavú nohu mal vysunutú trochu dozadu a máličko zohnutú v kolene, pričom sa celou váhou opieral práve o ňu, a ľavé plece vystrčil dopredu. Na okamih sa podobná póza dá zachytiť u človeka, ktorý sa chystá vrhnúť disk. No dlho sa takto nedá stáť, je to nepohodlné, aj nepekné, no chlapec takto stál pár minút, potom si odrazu čupol a začal sa prehŕňať vo svojich prútoch. Povedal som — čupol si, ale nie je to presné: spustil sa na ľavú nohu, pravú vystretú vysunul dopredu — ani pozerať naňho nebolo pohodlné, najmä keď sa začal babrať s prútmi a pomáhal si pritom pravou nohou. Potom k nám zdvihol tvár, vystrel ruku — v každej pästi držal po prútiku — a tu sa začalo čosi také, čo si vôbec netrúfnem opísať. Môžem povedať len toľko: tvár mu ožila, nie jednoducho ožila, priam explodovala pohybmi. Neviem, koľko svalov má človek na tvári, no jemu sa rozhýbali všetky odrazu, každý samostatne, každý nepretržite a každý neobyčajne zložito. Neviem, s čím by som to porovnal. Vyzeralo to, ako keď sa čerí voda v slnečnom svetle, ibaže čerenie vody je jednotvárne a chaotické, jednotvárne vo svojej chaotickosti, ale v tomto ohňostroji pohybov sa dal vytušiť akýsi rytmus, akýsi uvedomelý systém. To nebola chorobná kŕčovitá triaška, agónia, panika, lež tanec svalov, ak sa to tak dá povedať. Začalo sa to na tvári, nato sa roztancovali plecia, hruď, rozospievali sa ruky a v zovretých pästiach sa zatrepotali suché prúty, začali sa krížiť, prepletať, zápasiť, pričom vydávali šramot, zvuky pripomínajúce rachot bubnov, cvrlikanie, akoby sa pod loďou usalašil celý roj kobyliek. Netrvalo to dlhšie ako minútu, no pred očami sa mi zatmilo a zaľahlo mi v ušiach. A nato všetko začalo ochabovať. Tanec a spev prešli z paličiek do rúk, z rúk do pliec, do tváre a potom sa všetko skončilo. Znova na nás hľadela nehybná maska. Chlapec zľahka vstal, prekročil hŕbku prútov a odišiel do mŕtveho priestoru.

— Prečo mlčíte? — reval Komov. — Jakov! Jakov! Počujete ma? Prečo mlčíte?

Spamätal som sa a zrakom som pohľadal Komova. Xenopsychológ stál v napätej póze, tvárou k lodi, po piesku sa ťahal jeho dlhý tieň. Vanderhose si odkašlal a povedal:

— Počujem.

— Čo sa stalo?

Vanderhose chvíľu otáľal.

— Ani neviem, ako by som to opísal, — povedal napokon. — Azda vy, deti, sa o to pokúsite?

— Zhováral sa s nami! — povedala Majka priškrteným hlasom. — On hovoril!..

— Počúvajte! — zvolal som. — A nešiel k prielezu?

— To je možné, — povedal Vanderhose. — Gennadij, on odišiel do mŕtveho priestoru. Možno šiel k prielezu…

— Dávajte pozor na prielez, — rýchle prikázal Komov. — Ak vstúpi, hneď mi to oznámte a zatvorte sa v kabíne… — Na chvíľu sa odmlčal. — Čakám vás o hodinu, — ozval sa s akousi novou intonáciou, zvyčajným pokojným a vecným tónom a akoby hovoril odvrátený od mikrofónu. — Za hodinu si poradíte?

— Nerozumel som, — povedal Vanderhose.

— Zatvorte sa! — rozčúlene zakričal Komov rovno do mikrofónu. — Chápete? Ak vojde do lode, zatvorte sa!

— To som rozumel, — povedal Vanderhose. — Kde nás čakáte o hodinu?

Nastalo ticho.

— Čakám vás o hodinu, — zasa vecne zopakoval Komov, odvrátený od mikrofónu. — Za hodinu si poradíte?

— Kde? — spýtal sa Vanderhose. — Kde nás čakáte?

— Jakov, počujete ma? — hlasne a znepokojene sa spýtal Komov.

— Počujem vás výborne, — povedal Vanderhose a zmätene pozrel na nás. — Povedali ste, že nás o hodinu čakáte. Kde?

— Nehovoril som… — začal Komov, no vtom ho prerušil Vanderhoseho hlas, zastrený, akoby znel ďaleko od mikrofónu:

— A nemali by sme sa naobedovať? Stasovi sa tam už akiste cnie, čo myslíš, Majka?

Majka sa nervózne zachichotala.

— To je predsa on… — vyhŕkla, pichajúc prstom do obrazovky. — To je on… tam…

— Čo sa robí, Jakov? — zvrieskol Komov. Čudný hlas — ani som ho hneď nespoznal — prehovoril:

— Ja ťa, starký môj, vyliečim, postavím ťa na nohy, urobím z teba človeka…

Majka si zaborila tvár do dlaní a pritláčajúc si kolená k brade, čkala od nervózneho chichotu.

— Nič zvláštne, Gennadij, — povedal Vanderhose a utieral si vreckovkou čelo. — Nedorozumenie. Klient hovorí našimi hlasmi. Počujeme ho cez vonkajšiu akustiku. Malé nedorozumenie, Gennadij.

— Vidíte ho?

— Nie… Napokon, práve sa zjavil.

Chlapec zasa stál pri svojich prútoch, už v inej, no zasa v tej nepohodlnej póze a hľadel nám rovno do očí. Potom trochu otvoril ústa, pery sa mu čudne vykrivili, pričom obnažili ďasná a zuby v ľavom kúte úst a počuli sme Majkin hlas:

— Koniec koncov, keby som mala vaše bokombrady, azda by som mala iný vzťah k životu…

— Teraz hovorí Majkiným hlasom, — pokojne oznámil Vanderhose. — A teraz pozrel smerom k vám. Ešte vždy ho nevidíte?

Komov mlčal. Chlapec mal hlavu obrátenú k nemu a stál celkom nehybne, akoby skamenel — čudná postava v hustnúcom súmraku. A vtom som pochopil, že to nie je on. Postava sa rozplývala, presvital cez ňu tmavý okraj vody.

— Aha, vidím ho! — s uspokojením povedal Komov. — Stojí asi dvadsať krokov od lode, áno?

— Áno, — prisvedčil Vanderhose.

— Nie, — poprel som. Vanderhose sa prizrel lepšie.

— Veru, asi to nebude on, — prikývol napokon. — Žeby to bol… Ako to nazývate vy, Gennadij? Fantóm?

— Počkajte, — povedal Komov. — Teraz ho naozaj vidím. Ide ku mne.

— Ty ho vidíš? — spýtala sa ma Majka.

— Nie, — odpovedal som. — Už je tma.

— To nesúvisí s tmou, — namietla Majka.

Podľa všetkého mala pravdu. Slnko síce už zašlo, i súmrak zhustol, i tak som však na obrazovke rozoznával Komova a videl som rozplývajúci sa prízrak, i štartovaciu plochu, i ľadovec v diaľke, no chlapca som už nevidel.

Potom som zbadal, že si Komov sadol.

— Prichádza, — povedal polohlasne. — Teraz budem zaneprázdnený. Nevyrušujte ma. Naďalej sústredene pozorujte okolie, ale nijaké lokátory a vôbec — nijaké aktívne prostriedky. Skúste sa uspokojiť s infraoptikou. Končím.

— Úspešný lov, — zaželal mu Vanderhose a vstal. Tváril sa slávnostne. Prísne na nás pozrel ponad konček nosa, zvyčajným plavným pohybom si našuchoril bokombrady a povedal:

— Stáda sú v maštaliach, do rannej zore máme voľno.

Majka kŕčovite zívla a poznamenala:

— Nebodaj sa mi chce spať? Alebo je to od nervozity?

Mimochodom, teraz nebudeme mať veľa času na spánok, — oznámil Vanderhose. — Urobíme to takto. Nech si Majka ide odpočinúť, ja ostanem pri obrazovke a Stas nech si pospí pri rádiostanici. Po štyroch hodinách ho zobudím. Čo ty na to, Stas?

Nenamietal som nič, hoci som pochyboval, že Komov tak dlho obsedí v mraze. Ani Majka nebola proti a zívala ďalej. Keď odišla, ponúkol som Vanderhosemu, že uvarím kávu, no odmietol pod akousi smiešnou zámienkou — akiste chcel, aby som si pospal. Nato som sa uvelebil k rádiostanici, prezrel som nové rádiogramy, nenašiel som nič súrne a odovzdal som ich Vanderhosemu.

Chvíľu mlčal. Vôbec sa mi nechcelo spať. Predstavoval som si, akí by mohli byť vychovávatelia Pierra Semionova. Ľudské mláďa, odchované vlkmi, behá po štyroch a vrčí. Človek odchovaný medveďmi takisto. Vo všeobecnosti výchova celkom určuje modus vivendi ktoréhokoľvek tvora. Vlastne nie celkom, ale do veľkej miery určite. Prečo vlastne náš Maugli ostal vzpriameným človekom? To privádza k istým myšlienkam. Chodí na nohách, aktívne používa ruky, čo samo osebe nie je čosi vrodené, lež dosahuje sa výchovou. Vie hovoriť. Pravda, nerozumie, čo vraví, no vidieť, že časť mozgu, ktorá má na starosti reč, výborne mu funguje… A zapamätúva si všetko na prvý raz!

Čudné, veľmi čudné. Nehumanoidi, o ktorých viem, vôbec by nevedeli takto vychovať ľudské mláďa. Mohli by ho živiť, skrotiť. Mohli by ho skúmať vo svojich čudných laboratóriách, pripomínajúcich gigantický model črevného traktu v činnosti. No vidieť v ňom človeka, indentifikovať v ňom človeka a uchovať ho v ňom — to by sotva vedeli. Žeby to boli predsa humanoidi? Ničomu nerozumiem.

— V každom prípade, — ozval sa vtom Vanderhose, — sú humánni v najširšom zmysle slova, akýsi len vieme predstaviť, lebo zachránili život nášmu dieťaťu, a sú geniálni, lebo ho vychovali tak, že sa ponáša na človeka, pričom azda nevedia nič o rukách a nohách. Čo myslíš, Stas?

Neurčito som zahmkal a Vanderhose zasa zmĺkol.

V kabíne bolo ticho. Základňa nás neznepokojovala, ani Komov sa nehlásil. Na tmavej obrazovke vzbĺkli dúhovo sa meniace záblesky polárnej žiary, v ich prízračnom svetle som ledva rozoznával Komova, ktorý sedel celkom nehybne. Chlapca som však nevidel ani raz. No Komovovi sa zrejme darilo, lebo veľký palubný počítací stroj chvíľami tichučko mliaskal a vrčal, ako spracúval a organizoval informácie, prijímané z translátora. Potom som zadriemal a snívalo sa mi o akýchsi zamračených neoholených osmonohoch v belasých športových úboroch a s dáždnikmi, učili ma chodiť a mne bolo tak smiešne, že som jednostaj padal, čím som u nich vyvolával veľkú nespokojnosť. Zobudil som sa na jemný, no nepríjemný úder do srdca. Čosi sa stalo. Vanderhose sedel napäto schýlený nad obrazovkou a rukami zvieral bočné operadlá.

— Stas! — zavolal potichu.

— Áno?

— Pozri na obrazovku!

Aj tak som už pozeral, no predbežne som nevidel nič zvláštne. Naďalej blčali a menili sa nebeské svetlá, Komov sedel v predošlej polohe, vzdialený ľadovec hral ružovou a zelenou farbou. Vtom som to videl.

— Nad horami? — spýtal som sa šeptom.

— Áno. Presne nad horami.

— Čo je to?

— Neviem.

— Dávno?

— Neviem. Všimol som si to pred dvoma minútami. Myslel som si, že je to smršť…

I ja som sa sprvu nazdával, že je to smršť. Nad bledou vyštrbenou líniou horského hrebeňa, na pozadí dúhových pásov vystupovalo čosi ako dlhý tenký korbáč — čierna krivka, pripomínajúca škrabanec na obrazovke. Korbáč takmer nebadateľne vibroval, prehýnal sa, chvíľami akoby klesal a zasa sa vzpriamoval a bolo vidieť, že nie je hladký, ale akoby článkovaný, podobný bambusovému kmeňu. Vyčnieval nad hrebeňom, vzdialeným od nás zo desať kilometrov, akoby ktosi vysunul spoza končiara obrovskú udicu. Známej krajine na obrazovke pridával nereálny výzor dekorácií bábkového divadla. Pohľad na to bol akýsi neprirodzený, strašný a zároveň smiešny, ani čo by sa nad končiarmi zjavila neuveriteľne obrovská tvár. Vôbec, bolo to čosi mimo akýchkoľvek rozmerov, čosi nemožné, vymykajúce sa všetkým predstavám o proporciách.

— Oni? — spýtal som sa pošepky.

— Vylúčené, aby to bolo prirodzené… — prehovoril Vanderhose. — A vylúčené, aby to bolo umelé.

I ja som cítil presne to isté.

— Musíme to oznámiť Komovovi, — povedal som.

— Komov vypol spojenie, — odpovedal Vanderhose a nastavil diaľkomer. — Vzdialenosť sa nemení. Štrnásť kilometrov. Tá vec strašne vibruje, celá sa trasie. Amplitúda najmenej sto metrov… Dačo absurdné.

— Aké je to vysoké? — zašomral som.

— Okolo šesťsto metrov.

— Dočerta!

Vtom Vanderhose vyskočil a stlačil dve klapky súčasne: klapku vonkajšej núdzovej rádiovýzvy „všetci nech sa hneď vrátia na palubu“ a klapku vnútorného signálu „všetci nech sa zhromaždia v kabíne“. Nato sa obrátil ku mne a prerývaným hlasom mi prikázal:

— Stas! Behom na stanovište OAP! Uveď do pohotovosti stredisko lekárskej pomoci! Seď a čakaj. Bez rozkazu sa ani nepohni!

Vybehol som na chodbu. Spoza dverí kabín tlmene doliehal prerývaný zhromažďovací signál. Oproti sa hnala Majka, papuče mala obuté len tak naboso a v behu si naťahovala kabátik.

— Čo sa stalo? — spýtala sa už z diaľky hlasom zachrípnutým od spánku.

Hodil som rukou a rútil som sa po rebríku dolu, na stanovište ovládania aktívnych prostriedkov. Trochu ma drvila triaška, no vcelku som bol pokojný, ba v istom zmysle aj hrdý: vznikala zriedkavá situácia. Bol som presvedčený, že od chvíle, čo táto loď štartovala prvý raz, ešte nikto nešiel na stanovište OAP — iba ak pracovníci kozmodrómov na preventívnu prehliadku automatiky.

Hodil som sa do kresla, zapol som kruhovú obrazovku, vypol automatiku strediska lekárskej pomoci a hneď som zablokoval kormové delo, aby som v zmätku nevypálil do podnožníka. Nato som uchopil dolaďovače ručného zamierenia a cez čierny priesečník pred mojimi očami sa začal plaziť obraz na obrazovke: preplazil sa cezeň rozoklaný ľadovec i hustá hmla nad močiarom, nato sa preplazil i Komov — ožiarený zábleskmi polárnej žiary, stál teraz chrbtom k nám a hľadel k horám… Ešte trochu vyššie. Tu je. Čierny, chvejúci sa, nezmyselný, celkom absurdný. A vedľa je druhý, kratší, no pred očami rastie, vyťahuje sa, prehýba… Doparoma, ako to len môžu robiť? Aké sily na to potrebujú a čo je to za materiál? To je ale obraz!.. Teraz to vyzeralo, ako keby sa za horami schovával obrovský šváb a odtiaľ vystrkoval fúzy. Odhadol som priestorový uhol zásahu a nastavil som priesečník tak, aby som jedným úderom zasiahol obidva ciele. Už ostávalo len nohou stlačiť pedál…

— Stanovište OAP, — zreval Vanderhose.

— Tu stanovište OAP! — ohlásil som sa.

Pripraviť sa!

— Pripravený!

Podľa mňa sme si počínali veľmi obratne.

— Vidíš obidva ciele? — zvyčajným hlasom sa spýtal Vanderhose.

— Áno. Obidva zasahujem jediným impulzom.

— Všimni si: štyridsať stupňov východne je tretí cieľ.

Pozrel som a naozaj: v mihotavom svetle zábleskov polárnej žiary sa prehýbal a trepotal ďalší gigantický fúz. To sa mi nepáčilo. Podarí sa mi, alebo nie? Ale čo, musím to stihnúť… V duchu som si predstavil, ako vypúšťam impulz a nato dvoma pohybmi zameriavam delo na tretí cieľ. Nič to, stihnem.

— Vidím tretí cieľ, — oznámil som.

— V poriadku, — povedal Vanderhose. — Len sa neplaš. Strieľaj len na môj rozkaz!

— Rozumiem, — zašomral som. Ešte strelí na loď dákym tým… no… krividlom priestoru, a potom môžem čakať na tvoj rozkaz. Už som sa vyslovene triasol. Zaťal som päste, aby som sa ovládol. Potom som pozrel, čo je s Komovom. Všetko v poriadku. Komov sedel v predošlej polohe, obrátený bokom ku gigantickému švábovi. Hneď som sa upokojil, tým skôr, že som vedľa neho konečne objavil i drobnú čiernu postavičku. Odrazu mi bolo trápne.

Čo som sa tak vyplašil? Aké sú tu vlastne dôvody k panike? Je tam toho, vystrčil fúzy… Riadne fúzy, to je fakt, ba povedal by som — fúziská ohromujúcej veľkosti. No, koniec koncov, iste to nie sú nijaké fúzy, ale čosi ako antény. Možno nás jednoducho pozorujú. My pozorujeme ich a ony zasa nás. Vlastne ani nie nás, ale svojho chovanca, Pierra Alexandroviča Semionova — zaujíma ich, ako sa mu tu vodí, či mu náhodou neubližujú…

Ak sa to uváži, protimeteoritné delo je strašné, nechcel by som ho tu použiť. Jedna vec je zrovnať so zemou dajaký balvan a vyčistiť tak pristávaciu plochu, alebo povedzme zasypať úžľabinu, keď potrebujeme rezervoár sladkej vody, a iná vec je strieľať takto, do živého… A vôbec, používali sa niekedy PMD ako obranný prostriedok? Asi áno. Stalo sa, už sa nepamätám kde, že u nákladného automatu zlyhal riadiaci mechanizmus a automat sa valil rovno na tábor. Museli ho zničiť. A rozoberali sme i takýto incident: na ktorejsi biologicky aktívnej planéte sa prieskumná loď dostala pod „cieľavedomý neprekonateľný vplyv biosféry“… Či sa naozaj dostala alebo nie, to sa doteraz nevie, no kapitán usúdil, že sa dostala, a vystrelil z kormového dela. Spálil okolo seba všetko až po obzor, takže pri vyšetrovaní experti len bezradne rozhadzovali rukami. Pamätám sa, kapitánovi dlho nedovolili lietať… No, škoda reči, PMD je strašný prostriedok. Krajný prostriedok.

Chcel som sa odpútať od podobných myšlienok, preto som odmeriaval vzdialenosti po ciele a vypočítal výšku a hrúbku cieľov. Zistil som vzdialenosti: štrnásť, štrnásť a pol a šestnásť kilometrov. Výška cieľov — od päťsto do sedemsto metrov a hrúbku mali približne rovnakú: naspodku okolo päťdesiat metrov a celkom na konci fúza necelý meter. A všetky boli naozaj článkované ako bambusové tyče alebo cievkové antény. Zdalo sa mi, že na ich povrchu rozoznávam akýsi pohyb, smerujúci zdola nahor, akúsi peristaltiku, no možno to bola len hra svetla. Pokúsil som sa odhadnúť vlastnosti materiálu, z ktorého môžu pozostávať takéto útvary, ale vychádzal mi akýsi nezmysel. Áno, keby som ich mohol ohmatať analyzačným lokátorom, lenže to, prirodzene, nesmiem. Ktovie, ako by zareagovali. A ani to nie je dôležité. Najdôležitejšie je, že pravdepodobne je tu technologická civilizácia. Vysoko vyvinutá civilizácia, to je fakt. Je len nepochopiteľné, prečo sa zahrabali pod zem, prečo svoju rodnú planétu uvrhli do pustoty a ticha. Napokon, keď si to človek rozváži, každá civilizácia má svoje predstavy o komforte. Tak napríklad na Tagore…

— Stanovište OAP! — zreval mi Vanderhose pri samom uchu, až som sa strhol. — Ako vidíš ciele?

— Vidím… — odpovedal som bezmyšlienkovite, no vtom som sa zarazil: fúzy nad horami netrčali. — Vlastne ich už nevidím… — dokončil som slabým hlasom.

— Spíš na stanovišti!

— Vôbec nespím… Pred chvíľočkou tu ešte boli, na vlastné oči som ich videl…

— A čo si videl na vlastné oči? — spýtal sa Vanderhose.

— Ciele. Tri ciele.

— A teraz?

— A teraz už nie sú.

— Hm… — povedal Vanderhose. — Je to akési čudné, čo povieš?

— Áno, — povedal som s účasťou. — Veľmi čudné. Boli a odrazu nie sú.

— Komov sa vracia, — oznámil Vanderhose. — Azda on bude múdrejší?…

Naozaj, k lodi sa vracal Komov obvešaný puzdrami. Kráčal nemotorne, zrejme mu opuchli nohy, a chvíľami sa obracal dozadu — možno sa lúčil s Pierrom Alexandrovičom, no chlapca nebolo vidieť.

— Koniec, — povedal Vanderhose. — Nechaj všetko tak a bež do kuchyne, priprav niečo horúce a dáke víno. Gennadij iste premrzol do kosti. Ale podľa hlasu vyzerá, že je spokojný, čo myslíš, Majka?

V momente som bol v kuchyni a začal som náhlivo pripravovať varené víno, kávu a ľahké občerstvenie. Strašne som sa bál, že prepasiem čo len slovo z toho, čo bude Komov rozprávať. No keď som behom dotisol stolík do kabíny, Komov ešte nič nerozprával. Stál pred stolom, šúchal si zamrznuté líce, na stole bola rozprestretá najväčšia a najpodrobnejšia mapa nášho sektoru a Majka mu prstom ukazovala miesta, odkiaľ sa nedávno vystrkovali fúzy antény.

— Tu nie je nič, — vzrušene vykladala Majka, — iba zamrznuté skaly, sto metrov hlboké kaňony, sopečné priepasti, ale nič živé. Letela som tadiaľ nesčíselne ráz. Tam človek nevidí ani len krík.

Komov mi roztržito poďakoval kývnutím hlavy, vzal do rúk pohár s vareným vínom, nachýlil tvár a začal hlasno chlípať. Postenkával, lebo nápoj ho popálil, no odfukoval s pôžitkom.

— A pôda je tu drobivá, — pokračovala Majka, — neuniesla by také konštrukcie. Veď to sú desiatky a možno i stovky tisíc ton!

— Áno, — prisvedčil Komov a s klepnutím postavil pohár na stôl. — Škoda reči, je to naozaj čudné. — Mocne si pošúchal dlane. — Premrzol som ako pes, — prehodil. Bol ani vymenený — rumenný, s červeným nosom, žičlivý, oči sa mu veselo ligotali. — Je to čudné, kamaráti. Ale toto ešte nie je najčudnejšie — napokon, vari je málo čudného na cudzích planétach? — Zvalil sa do kresla a vystrel nohy. — Viete, dnes ma ťažko dačo prekvapí. Za tie štyri hodiny som sa napočúval také veci… Niektoré, pravdaže, bude treba prekontrolovať. No sú tu dva základné fakty, ktoré sú už teraz takrečeno nad slnko jasnejšie. Po prvé: Malý… volá sa Malý… naučil sa už plynne hovoriť a rozumie prakticky všetko, čo mu vravia. Pritom je to chlapec, ktorý sa za celý svoj uvedomelý život vôbec nestýkal s ľuďmi!

— Čo znamená plynne? — neveriacky sa spýtala Majka. — Po štyroch hodinách učenia — a plynne?

— Áno, po štyroch hodinách učenia celkom plynne! — triumfálne povedal Komov. — Ale to je ešte len po prvé. Po druhé, Malý žije v hlbokom presvedčení, že je jediným obyvateľom tejto planéty.

Nepochopili sme.

— Prečo jediný? — spýtal som sa. — Aký jediný?

— Malý je hlboko presvedčený, — s dôrazom zopakoval Komov, — že na tejto planéte okrem neho nie je ani jeden rozumný domorodec.

Zavládlo mlčanie. Komov vstal.

— Máme veľa práce, — povedal. — Zajtra ráno chce k nám Malý prísť na oficiálnu návštevu.


Загрузка...