Planeta pre Pantanov

7. kapitola OTÁZKY A POCHYBNOSTI

Pri raňajkách bol Komov veľmi zhovorčivý. Vyzeral, akoby v noci vôbec nespal, oči mal červené, líca vpadnuté, no bol veselý a podnietený. Nalieval sa tuhým čajom a vykladal nám svoje predbežné názory a závery.

Podľa jeho slov teraz už neboli nijaké pochybnosti, že domorodci podrobili chlapcov organizmus veľmi radikálnym zmenám. Prejavili sa ako prekvapujúco smelí a skúsení experimentátori: zmenili jeho fyziológiu a sčasti aj anatómiu, nesmierne rozšírili aktívnu oblasť jeho mozgu a vybavili ho novými fyziologickými mechanizmami. Rozvinúť tieto mechanizmy na základe obyčajného ľudského organizmu sa z hľadiska súčasnej pozemskej vedy zdá nateraz nemožné. Cieľ týchto anatomicko-fyziologických zmien je možno zrejmý na prvý pohľad: domorodci sa jednoducho usilovali prispôsobiť bezmocné ľudské mláďa celkom neľudským existenčným podmienkam na tejto planéte. Nie je celkom jasné, prečo tak vážne zasiahli do činnosti centrálnej nervovej sústavy. Dá sa, pravda, pripustiť, že sa im to podarilo náhodou ako vedľajší dôsledok anatomicko-fyziologických zmien. No možno využili rezervy ľudského mozgu cieľavedome. V tom prípade môžeme postaviť niekoľko hypotéz. Napríklad, že sa usilovali zachovať u Malého všetky jeho spomienky a dojmy z dojčenského veku, aby mu uľahčili spätnú adaptáciu, ak by sa znova dostal do ľudskej spoločnosti. Naozaj, Malý sa s nami prekvapujúco ľahko zblížil a nevidí v nás ani obludy ani netvorov. No nie je vylúčené, že ohromná pamäť Malého a fenomenálny rozvoj jeho zvukoreprodukčných centier je zasa len vedľajším produktom práce domorodcov na jeho mozgu. Možno sa domorodci predovšetkým usilovali vytvoriť medzi sebou a Malého centrálnou nervovou sústavou pevné psychické spojenie. Je veľmi pravdepodobné, že takéto spojenie existuje. V každom prípade ťažko sa dajú ináč vysvetliť také fakty, ako je spontánny — nelogický — vznik odpovedí na otázky u Malého; ďalej okamžité splnenie všetkých uvedomelých, ale i neuvedomelých želaní Malého; alebo napríklad pripútanosť Malého k tejto oblasti planéty. S tým pravdepodobne súvisí aj silné psychické napätie, v akom sa Malý nachádza v súvislosti s príchodom ľudí na túto planétu. Sám Malý nie je schopný vysvetliť, prečo mu vlastne ľudia prekážajú. Zrejme neprekážame jemu, ale domorodcom. A tu sa dostávame k otázke podstaty domorodcov.

Jednoduchá logika nás núti predpokladať, že domorodci sú bytosťami alebo mikroskopickými alebo gigantickými — tak či onak, celkom odlišnými od fyzických rozmerov Malého. Práve preto ich a ich prejavy vníma Malý ako živel, ako časť prírody, obklopujúcej ho od detstva. („Keď som sa ho spýtal na fúzy, Malý dosť ľahostajne povedal, že fúzy vidí prvý raz, no dennodenne vidí niečo po prvý raz. Slová na pomenovanie podobných javov sme nevedeli nájsť.“) On, Komov, skôr predpokladá, že domorodci sú nejaké gigantické superorganizmy, nesmierne vzdialené ako od humanoidov, tak i od nehumanoidných štruktúr, s akými sa človek stretával doteraz. Predbežne vieme o nich smiešne málo. Videli sme fantastické konštrukcie (alebo tvary?) nad obzorom, ktoré sa zjavujú a miznú nepochybne v súvislosti s návštevami Malého. Počuli sme zvuky, ktoré vydával Malý pri opise svojho „domova“ a ktoré sa nedajú s ničím asociovať. Pochopili sme, že domorodci sú na nesmierne vysokom stupni teoretických a praktických vedomostí, ak máme usudzovať podľa toho, na čo vedeli zmeniť obyčajné ľudské mláďa. A to je všetko. Predbežne máme málo otázok, aj keď tieto otázky sú, pravdaže, základné. Prečo domorodci zachránili Malého a starajú sa oňho, prečo vôbec prejavili o neho záujem, čo ich po ňom? Odkiaľ poznajú ľudí, a pritom nie zle, vyznajú sa v základoch ich psychológie a sociológie? Prečo pri tom všetkom tak dôsledne odmietajú stýkať sa s ľuďmi? Ako zlúčiť ich navidomoči vysokú úroveň vedomostí s tým, že tu vôbec nie sú stopy po aspoň nejakej rozumnej činnosti? Alebo je terajší žalostný stav planéty práve výsledkom tejto činnosti? Alebo je tento stav žalostný len z nášho hľadiska? A to sú vlastne všetky základné otázky. On, Komov, má o tom aké-také názory, no nazdáva sa, že hovoriť o nich je ešte predčasné.

Tak či tak, je jasné, že náš objav je objavom prvoradej dôležitosti a treba ho nevyhnutne realizovať, no realizácia je možná len prostredníctvom Malého. Čoskoro má dôjsť mentoskopická a iná špeciálna technika. Budeme ju môcť stopercentne využiť len v tom prípade, ak nám Malý bude celkom dôverovať, ba čo viac, ak nás bude dostatočne silne potrebovať.

— Rozhodol som sa, že ja dnes už s ním nenadviažem styk, — povedal Komov a odtisol prázdny pohár. — Dnes je rad na vás. Stas, vy mu ukážete svojho Toma. Maja, vy sa s ním zahráte s loptou a povozíte ho na raketovom klzáku. Neokúňajte sa s ním, deti, správajte sa veselšie, prostejšie! Predstavte si, že je to váš mladší braček — zázračné dieťa… Jakov, vy budete musieť mať službu. Napokon, sami ste ju zaviedli… No a keby sa Malý dostal i k vám, pozbierajte všetky sily a dovoľte mu, aby vás zaťahal za bokombrady — ohromne ho zaujímajú. A ja sa pritajím ako pavúk a budem to všetko pozorovať a registrovať. Preto, mládež, ráčte sa vyzbrojiť „tretím okom“. Keby sa Malý spytoval na mňa, povedzte, že rozmýšľam. Spievajte mu piesne, ukážte mu kino… Predveďte mu počítací stroj, Stas, porozprávajte mu, ako pracuje, skúste počítať s ním opreteky. Myslím, že vás tu čaká isté prekvapenie… A nech sa čo najviac vypytuje, čo najviac. Čím viac, tým lepšie… Na miesta, deti, rozumeli ste, na miesta!

Vyskočil a zmizol. Pozreli sme jeden na druhého.

— Máte nejaké otázky, kybernetický technik? — spýtala sa Majka. Znelo to chladne, takmer nepriateľsky. Boli to jej prvé slová za celé ráno. Ba dnes sa so mnou ani nezvítala.

— Nie, ubytovateľka, — povedal som. — Nemám otázky, ubytovateľka. Vidím vás, no nepočujem.

— Prirodzene, všetko je v poriadku, — zadumane prehovoril Vanderhose. — Bokombrád mi nie je ľúto. Ale!

— Veď práve, — povedala Majka a vstala. — Ale!

— Chcem povedať, — pokračoval Vanderhose, — že včera večer prišiel rádiogram od Gorbovského. Veľmi delikátne, no celkom jednoznačne žiadal Komova, aby netrval na kontakte. A znova naznačil, že by sa rád pripojil k nám.

— A čo Komov? — spýtal som sa. Vanderhose zaklonil hlavu a hladkajúc si ľavú bokombradu, pozrel na mňa ponad špičku nosa. — Vyjadril sa o tom neúctivo, — povedal. — Pravdaže, len ústne. A odpovedal v tom zmysle, že ďakuje za radu.

— No a? — spýtal som sa. Veľmi rád by som si obzrel Gorbovského. Nikdy som ho poriadne nevidel.

— A to je všetko, — uzavrel Vanderhose a vstal. S Majkou sme sa pobrali do skladišťa. Tam sme vyhľadali a pripevnili si na čelá široké listové obruče s „tretím okom“ — veď viete, to sú tie prenosné televízne vysielačky pre samostatných prieskumníkov. Dá sa nimi vysielať vizuálna a akustická informácia, všetko, čo vidí a počuje sám prieskumník. Jednoduchá, no dômyselná vecička, celkom nedávno ju začali zaraďovať do výstroja ER. Museli sme sa trochu potrápiť, kým sme si prispôsobili obruče, aby nás netlačili na sluchách a nepadali nám na koreň nosa a aby kapucňa netienila objektív. Strúhal som pritom zúfalé vtipy, všelijako som provokoval Majku, aby si zažartovala na moju adresu a vôbec, priam som sa šiel pretrhnúť, len aby som ju trochu rozkýval. Všetko márne, Majka sa mračila ďalej, vôbec nereagovala, alebo odpovedala úsečne. U Majky to býva, tieto záchvaty svetabôľu, a v takých prípadoch je najlepšie nechať ju na pokoji. No teraz sa mi zdalo, že Majka nemá len svetobôľ, ale sa hnevá, a to práve na mňa; ktovieprečo som sa cítil vinný pred ňou a nijako som nevedel, čo robiť.

Majka sa pobrala do svojej kabíny pohľadať loptu a ja som šiel vypustiť Toma na slobodu a vyhnať ho na pristávaciu plochu. Slnko už vyšlo, nočný mráz sa zmiernil, no aj tak bolo ešte veľmi zima. Nos mi hneď skrehol. Navyše od oceána vial ľahký, no veľmi štipľavý vetrík. Malého nebolo nikde vidieť.

Trochu som Toma popreháňal po pristávacej ploche, aby sa rozhýbal. Lichotila mu taká pozornosť a úslužne sa vypytoval na príkazy. Potom došla Majka s loptou a aby sme nezamrzli, zo päť minút sme sa pohrali — úprimne povediac, nie bez pôžitku. Už som dúfal, že Majka sa ako vždy dá strhnúť hrou, no márne. Nakoniec sa mi to už zunovalo a spýtal som sa jej dorovna, čo sa stalo. Položila loptu na zem, sadla si na ňu, tesnejšie si pritiahla kožuch a zadumala sa.

— O čo vlastne ide? — zopakoval som. Majka pozrela na mňa a odvrátila sa.

— Hádam mi to len povieš? — spýtal som sa zvýšeným tónom.

— Vetrík fúka, — prehovorila Majka a roztržite pozrela na oblohu.

— Čože? — spýtal som sa. — Aký vetrík? Poklepkala si prstom po čele vedľa objektívu „tretieho oka“ a povedala:

— Chmu-pu-ľo-po. Po-po-ču-pu-ju-pú na-pás!

— Ty-pi si-pi chmu-pu-ľo-po, — odpovedal som. — Ta-pam je-pe pre-ped-sa-pa tra-pans-lo-po-ká-páto-por.

— Aj to je pravda, — súhlasila Majka. — Vravím, že je vetrík.

— Hej, — prisvedčil som. — Keď vetrík, tak vetrík.

Stál som tam, cítil som sa strašne stiesnene a pokúšal som sa vymyslieť nejakú neutrálnu tému rozhovoru, no nezmohol som sa už na nič. Tu mi zišlo na um, že by nebolo zle prejsť sa. Ešte som sa ani raz netúlal po okolí. Som tu už takmer týždeň a ešte som na tejto zemi ani poriadne nestál, videl som ju len na obrazovke. Pritom tu bola šanca, že niekde v húštine naďabím na Malého, najmä ak to aj jemu príde vhod, a to by už bolo nielen príjemné, ale i užitočné pre vec: nadpriasť s ním rozhovor v prostredí, na aké je zvyknutý. Vyložil som svoju myšlienku Majke. Bez slova vstala a zamierila k močiaru. Vliekol som sa za ňou, s nosom zaboreným do kožušinového goliera a s rukami strčenými hlboko do vreciek. Tom, celý chorý od úslužnosti, už sa chcel prilepiť na mňa, no rozkázal som mu zostať na mieste a čakať na ďalšie pokyny.

Prirodzene, do močiara sme neliezli, lež začali sme ho obchádzať, pričom sme sa museli predierať cez husté krovie. Vegetácia tu bola chatrná, bledá a slabá: zvädnuté sinavé lístočky kovového odtieňa, krehké hrčovité konáriky, škvrnitá oranžová kôra. Len miestami boli kríky také vysoké ako ja, takže Vanderhose by tu sotva riskoval svoje bokombrady. Pod nohami sa nám pružne poddávala hrubá vrstva opadaného lístia, zmiešaného s pieskom. V tieni sa trblietala inovať. No aj tak vzbudzovala táto vegetácia istú úctu. Akiste sa jej tu veľmi ťažko živorilo: v noci teplota klesala na mínus dvadsať, cez deň zriedka vystupovala nad nulu, a pod koreňmi bol samý slaný piesok. Nemyslím, že by sa nejaká pozemská rastlina mohla prispôsobiť takýmto bezútešným podmienkam. A bola to čudná predstava, že kdesi pomedzi tieto zamrznuté kríky sa túla nahý človiečik a bosými chodidlami stúpa po piesku pokrytom inovaťou.

Zamarilo sa mi, že v hustom kroví napravo odo mňa sa čosi pohlo. Zastal som a zavolal: „Malý!“ no nik sa neozval. Obklopovalo nás zamrznuté ľadové ticho. Ani šuchot lístia, ani bzučanie hmyzu, len ticho. Vyvolávalo to prekvapujúci pocit, že blúdime pomedzi divadelné dekorácie. Obišli sme dlhý jazyk hmly, čo sa vysunula z horúceho močiara, a pustili sme sa vystupovať po úbočí kopca. Vlastne to bola piesočná duna, ktorú zadržali kríky. Čím vyššie sme vystupovali, tým tvrdší bol piesočný povrch pod našimi nohami. Došli sme na vrchol a rozhliadli sme sa. Loď bola zahalená oblakmi hmly, no pristávaciu plochu sme dobre videli. V slnku sa veselo a zreteľne blyšťalo vrúbkovanie, uprostred sa osirelo černela pohodená lopta a okolo nej sa neisto motal nemotorný Tom. Zrejme riešil preňho strašne ťažkú úlohu: či má tento cudzí predmet odstrániť z pristávacej plochy, alebo v prípade potreby položiť život za vec, ktorú tu zabudol človek.

Vtom som na zamrznutom piesku spozoroval stopy — tmavé, vlhké škvrny v striebristej inovati. Tadiaľto prechádzal Malý, a to celkom nedávno. Sedel na vrchole kopca a potom vstal a šiel dole po úbočí, vzďaľujúc sa od lode. Reťaz stôp viedla do húštiny, ktorou bolo zaplnené dno priehlbne medzi dunami. „Malý!“ zavolal som, no zasa nijaká odpoveď. Nato som začal zostupovať do dolinky.

Hneď som ho našiel. Chlapec ležal dolu tvárou vytiahnutý v celej dĺžke, líco si pritískal o zem, hlavu si objímal rukami. Vyzeral veľmi čudne a absurdne, nijako nezapadal do tejto ľadovej krajiny, bol v rozpore s ňou. V prvej chvíli som sa až preľakol, či sa mu dačo nestalo. Bolo tu až priveľmi zima a neútulne. Kľukol som si k nemu a oslovil som ho, a keď neodpovedal, zľahka som ho tľapol po holom šťúplom chrbte. Dotkol som sa ho prvý raz a takmer som zreval od prekvapenia: zdal sa mi horúci ani hladidlo.

— Vymyslel niečo? — spýtal sa Malý, nezdvihnúc hlavu.

— Rozmýšľa, — odpovedal som. — Ťažká otázka.

— A ako sa dozviem, čo vymyslel?

— Prídeš a povie ti to.

— Mam-ma, — vtom povedal Malý. Pozrel som hore. Stála pri nás Majka.