Planeta pre Pantanov

6. kapitola NEĽUDIA A OTÁZKY

Pracovali sme celú noc. V jedálni sme skonštruovali improvizovaný diagnoster s indikátorom emócií. Ja a Vanderhose sme ho dali dokopy doslovne z ničoho. Zhotovili sme prístrojček nízkovýkonný, chatrný, s nevýraznou citlivosťou, no niektoré fyziologické parametre meral viac-menej uspokojivo, a pokiaľ ide o indikátor, zaznamenával len tri základné pozície: veľmi výrazné záporné emócie (červená žiarovka na pulte), veľmi výrazné kladné emócie (zelená žiarovka) a celá ostatná emocionálna škála (biela žiarovka). Nuž ale čo sme mali robiť? V zdravotníckom oddelení stál nádherný stabilný diagnoster, ale bolo nad slnko jasnejšie, že Malý by nesúhlasil, aby sa len tak z ničoho nič uložil do matne bieleho sarkofágu s masívnym hermetickým vekom. Do deviatej hodiny sme si so všetkým ako-tak poradili, keď tu sa v celej nástojčivosti vynoril problém, kto bude mať službu na stanovišti OAP.

Vanderhose ako kapitán lode, zodpovedajúci za bezpečnosť, nedotknuteľnosť a všeličo iné, kategoricky odmietol zrušiť túto službu. Majka, ktorá na stanovišti presedela celú druhú polovicu noci, kojila sa nádejou, že ona bude bezpochyby prítomná pri oficiálnej návšteve. No trpko sa sklamala. Vyšlo najavo, že len Vanderhose môže kvalifikovane pracovať s diagnosterom a udržiavať ho v činnosti — v hociktorej chvíli sa mu mohol pokaziť nastavovací mechanizmus — môžem iba ja. A nakoniec vyšlo najavo i to, že Komov pre akési veľmi závažné xenologické príčiny nechcel, aby sa na prvej besede s Malým zúčastnila žena. Slovom, Majka, bledá od zúrivosti, pobrala sa naspäť na stanovište, pričom ju Vanderhose nezabudol celkom chladnokrvne vyprevadiť popri pulte indikátora emócií, takže každý sa mohol presvedčiť, že indikátor funguje — červená žiarovka svietila, kým Majka nezmizla v chodbe. Napokon, na stanovišti OAP mohla počúvať, čo sa hovorí v jedálni, a to cez interkom so zosilňovačom.

O deviatej hodine pätnástich minútach palubného času vyšiel Komov na prostriedok jedálne a poobzeral sa. Všetko bolo hotové. Diagnoster bol nastavený a zapnutý, na stole sa pýšili misy s lahôdkami, osvetlenie bolo vyregulované na miestne denné svetlo. Komov stručne zopakoval inštrukcie, ako sa máme správať pri kontrole, zapol registrujúcu aparatúru a vyzval nás, aby sme zaujali svoje miesta. My s Komovom sme si sadli k stolu oproti dverám, Vanderhose sa vtisol za panel diagnostera a čakali sme.

Prišiel o deväť štyridsať palubného času.

Zastal vo dverách, ľavou rukou sa chytil verají a zohol pravú nohu. Takto stál asi minútu a zaradom si nás prezeral cez otvory svojej neživej masky. Bolo tak ticho, že som počul jeho dych — pravidelný, silný, ľahký, akoby pracoval dobre nastavený mechanizmus. Zblízka a pri jasnom svetle pôsobil ešte čudnejším dojmom. Všetko na ňom bolo čudné: i póza, na človeka neprirodzená a zároveň nenútená, i ligotavá, akoby lakom pokrytá zelenkasto belasá pokožka, i nepríjemná disproporcia v rozložení svalov a šliach, i nezvyčajne silné kolenné kĺby, i prekvapujúco úzke a dlhé chodidlá. Čudné bolo i to, že nebol až taký malý — asi ako Majka. I to, že na prstoch ľavej ruky nemal nechty. I to, že v pravej ruke zvieral hrsť čerstvých listov.

Napokon sa jeho pohľad zastavil na Vanderhosem. Pozeral naňho tak dlho a uprene, že mi prišla na um pochabá myšlienka: netuší Malý, akú funkciu má diagnoster? Ale náš odvážny kapitán si zohnutým prstom trochu nervózne našuchoril bokombrady a v rozpore s inštrukciami sa zľahka uklonil.

— Fenomenálne! — nahlas a zreteľne prehovoril Malý hlasom Vanderhoseho. Na indikátore zablikala zelená žiarovka.

Kapitán si zasa nervózne našuchoril bokombrady a podlízavo sa usmial. A vtom Malému ožila tvár a odmenil Vanderhoseho celou sériou strašných grimás, ktoré sa rýchlo striedali. Vanderhosemu vystúpil na čelo studený pot. Neviem, ako by sa to všetko skončilo, no Malý sa napokon odlepil od rámu dverí, prešmykol sa popri stene a zastal pri obrazovke videofónu.

— Čo je to? — spýtal sa.

— Videofón, — odpovedal Komov.

— Áno, — povedal Malý. — Všetko sa hýbe a pritom tam nič nie je. Obrazy.

— Tu je jedlo, — povedal Komov. — Nechceš sa najesť?

— Jedlo — osobitne? — čudne sa spýtal Malý a pristúpil k stolu. — Toto je jedlo? Nepodobá sa. Záhada.

— Na čo sa nepodobá?

— Na jedlo.

— Len ochutnaj, — poradil mu Komov a prisunul k nemu misu s pečivom.

Tu Malý odrazu klesol na kolená, vystrel ruky a otvoril ústa. Zarazene sme mlčali. Malý sa nehýbal, oči mal zatvorené. Trvalo to len niekoľko sekúnd, nato sa mäkko prevalil na chrbát, sadol si a ráznym pohybom rozhodil na dlážku pred sebou zgniavené listy. Tvárou mu znova prebehlo rytmické vlnenie. Rýchlymi a veľmi presnými dotykmi prstov začal presúvať lístky, pričom si zavše pomáhal i nohou. Ja a Komov sme sa nadvihli v kreslách a naťahujúc krk sme ho pozorovali. Listy akoby sa samy od seba ukladali do čudného vzoru, nepochybne súmerného, ktorý však nevyvolával nijaké asociácie. Malý na okamih zmeravel, a vtom jediným energickým pohybom zasa zhrnul listy do kôpky. Tvár mu znehybnela.

— Rozumiem, — prehovoril, — to je vaše jedlo. Ja tak nejem.

— Pozri, ako sa to robí, — povedal Komov. Vystrel ruku, vzal pečivo, náročky pomaly si ho zdvihol k ústam, opatrne odhryzol a začal demonštratívne žuť. Malému po mŕtvolnej tvári prebehla triaška.

— To sa nesmie! — takmer skríkol. — Nič sa nesmie brať rukami do úst. Bude zle!

— Len to skús, — povzbudzoval ho Komov, no vtom pozrel na diagnoster a zarazil sa. — Máš pravdu. Netreba. Čo budeme robiť?

Malý si kľukol na ľavú pätu a zvučným barytónom prehovoril:

— Svrček na peci. Hlúposť. Vysvetli mi ešte raz: kedy odtiaľto odídete?

— Teraz je to ťažko vysvetliť, — mäkko povedal Komov. — Veľmi, veľmi potrebujeme dozvedieť sa o tebe všetko. Ešte si predsa nič o sebe nepovedal. Keď sa o tebe všetko dozvieme, odídeme, ak budeš chcieť.

— Vieš o mne všetko, — povedal Malý Komovovým hlasom. — Ty vieš, ako som vznikol, ako som sa sem dostal. Vieš, prečo som k tebe prišiel. Vieš o mne všetko.

Očí mi vyliezli na vrch hlavy, no Komov akoby sa vôbec nezačudoval.

— Prečo si myslíš, že všetko viem? — spýtal sa pokojne.

— Rozmýšľal som. Pochopil som.

— To je fenomenálne, — pokojne povedal Komov, — ale nie je to celkom pravda. Neviem ničo tom, ako si tu žil pred mojím príchodom.

— Odídete hneď, len čo sa o mne všetko dozviete?

— Áno, ak budeš chcieť.

— Tak teda sa spytuj, — povedal Malý. — Rýchlo sa spytuj, lebo i ja sa ťa chcem opytovať.

Pozrel som na indikátor. Len čo mi pohľad padol naň, zmocnil sa ma nepríjemný pocit. Len pred chvíľkou tam bolo neutrálne biele svetlo, a teraz jasným rubínovým svetlom žiaril signál zápornej emócie. Letmo som si všimol, že i Vanderhose sa tvári znepokojene.

— Najprv mi porozprávaj, — povedal Komov, — prečo si sa tak dlho skrýval?

— Češirská mačka, — zreteľne vyslovil Malý a presadol si na pravú pätu. — Dávno som vedel, že ľudia znova prídu. Čakal som, bolo mi zle. Potom som videl: ľudia prišli. Začal som premýšľať a pochopil som — ak ľuďom poviem, odídu a zasa bude dobre. Istotne odídu, no nevedel som kedy. Štyria ľudia. Veľmi veľa. I jeden je veľmi veľa. Ale lepšie ako štyria. Prichádzal som k jednému a zhováral som sa s ním v noci. Záhada. Nato som si pomyslel: jeden človek nemôže hovoriť. Prišiel som k štyrom. Bolo veľmi veselo, hrali sme sa s obrazmi, bežali sme ako vlny. Zasa záhada. Večer som videl: jeden sedí osve. Ty. Porozmýšľal som a pochopil: čakáš na mňa. Prišiel som. Češirská mačka! Takto to bolo.

Hovoril výrazne a úryvkovite Komovovým hlasom, a len nelogické slová vyslovoval neznámym zvučným barytónom. Jeho ruky a prsty ani na sekundu neostávali na pokoji, i sám sa jednostaj pohyboval a jeho pohyby boli rýchle a plynulé, akoby sa prelieval z jednej pózy do druhej. Bol to fantastický obraz: zvyčajné steny jedálne, vanilková vôňa zákuskov, všetko také domácke, všedné, len zvláštne fialkasté svetlo a v tom svetle na dlážke pružné, plavné a pohyblivé malé monštrum. A na pulte poplašné rubínové svetielko.

— Odkiaľ si vedel, že ľudia zasa prídu? — spýtal sa Komov.

— Rozmýšľal som a pochopil.

— Možno ti to dakto povedal?

— Kto? Kamene? Slnko? Krovie? Som sám. Ja a moje obrazy. No tie mlčia. S nimi sa môžem len hrať. Nie. Ľudia prišli a odišli. — Rýchlo preložil niekoľko lístkov na dlážke. — Porozmýšľal som a pochopil: prídu znova.

— A prečo ti bolo zle?

— Lebo tu boli ľudia.

— Ľudia nikdy nikomu neškodia. Ľudia chcú, aby všetkým okolo bolo dobre.

— Viem, — povedal Malý. — Už som to predsa povedal: ľudia odídu a bude dobre.

— Od ktorých skutkov ľudí ti je zle?

— Od všetkých. Sú tu, alebo môžu prísť — je zle. Odídu navždy — je dobre.

Červené svetielko na pulte ma mučilo. Nezdržal som sa a nenápadne som Komova postrčil nohou pod stolom.

— Odkiaľ si vedel, že ak ľuďom povieš, odídu? — spýtal sa Komov, vôbec si ma nevšímajúc.

— Vedel som: ľudia chcú, aby všetkým dookola bolo dobre.

— No ako si sa to dozvedel? Veď si sa nikdy nestýkal s ľuďmi.

— Veľa som rozmýšľal. Dlho som nechápal. Potom som pochopil.

— Kedy si pochopil? Dávno?

— Nie, nedávno. Keď si odišiel od jazera, chytil som rybu. Veľmi som sa začudoval. Ktovie prečo umrela. Začal som rozmýšľať a pochopil som, že určite odídete, ak vám poviem.

Komov si zahryzol do spodnej pery.

— Zaspal som na brehu oceánu, — povedal odrazu. — Keď som sa zobudil, videl som, že na mokrom piesku pri mne sú stopy ľudských nôh. Porozmýšľal som a pochopil som: kým som spal, popri mne prešiel človek. Odkiaľ som to vedel? Predsa som nevidel človeka, videl som len stopy. Rozmýšľal som: predtým tu stopy neboli, teraz sú, to znamená, že sa zjavili, kým som spal. Sú to ľudské stopy, nie stopy vĺn, ani stopy skaly, čo sa zgúľala z hory. Teda okolo mňa prešiel človek. Kým som spal, okolo mňa prešiel človek. Takto rozmýšľame my. A ako rozmýšľaš ty? Prileteli ľudia. Nič o nich nevieš. No porozmýšľal si a vedel si, že určite navždy odletia, ak sa s nimi pozhováraš. Ako si rozmýšľal?

Malý mlčal dlho — zo tri minúty. Na jeho tvári a prsiach sa znova začal tanec svalov. Obratnými prstami posúval a premiesťoval listy. Potom nohou odtisol listy a zvučným barytónom povedal:

— To je otázka! Češirská mačka!

Vanderhose v kúte uštvane zakašlal a Malý hneď pozrel naňho.

— Fenomenálne! — zvolal zasa barytónom. — Vždy som chcel vedieť: prečo sú dlhé vlasy na lícach?

Zavládlo ticho. A vtom som videl, ako rubínové svetielko zhaslo a zapálilo sa smaragdovozelené.

— Odpovedzte mu, Jakov, — pokojne požiadal Komov.

— Hm… — začal Vanderhose a zružovel. — Ako ti to mám povedať, chlapče môj… — Mechanicky si našuchoril bokombrady a pokračoval: — Je to pekné, páči sa mi to… Podľa mňa je to dostatočné vysvetlenie, čo myslíš?

— Pekné… páči sa… — zopakoval Malý. —Zvonček! — povedal zrazu nežne. — Nie, nevysvetlil si to. No to sa stáva. Prečo len na lícach? Prečo nie na nose?

— Na nose je to nepekné, — poučne povedal Vanderhose. — A pri jedení by predsa liezli do úst…

— Správne, — prikývol Malý. — No ak sú na lícach a ideš cez krovie, musíš sa zachytávať. Mne sa vždy vlasy zakvačia, hoci ich mám navrchu.

— Hm… Vidíš, ja zriedkakedy chodievam cez krovie, — povedal Vanderhose.

— Nechoď cez krovie! — povedal Malý. — Bude ťa bolieť. Svrček na peci!

Vanderhose sa hneď nevynašiel, čo odpovedať, no bolo na ňom vidieť, že je spokojný. Na indikátore svietilo zelené svetielko, Malý zjavne zabudol na svoje starosti a náš odvážny kapitán, ktorý mal veľmi rád deti, bol akiste dojatý. Navyše mu lichotilo, že jeho bokombrady, ktoré doteraz slúžili len ako objekt viac-menej lacných duchaplností, mali takú význačnú úlohu pri nadväzovaní kontaktu. No teraz bol rad na mne. Malý mi odrazu pozrel do očí a vychrlil:

— A ty?

— Čo ja? — spýtal som sa. Prišiel som do pomykova, preto som zareagoval dosť agresívne.

Komov ma ihneď a so zjavným zadosťučinením kopol do členka.

— Chcem sa ťa dačo spýtať, — povedal Malý. —Vždy som chcel, no ty si sa bál. Raz len-len že si ma nezabil — zasyčal si, zreval, udrel si ma vzduchom. Utekal som až po sopky. To veľké, teplé, so svetielkami, robí to rovnú zem — čo je to?

— Stroje, — povedal som a odkašlal som si. — Roboty.

— Roboty, — zopakoval Malý. — Sú živé?

— Nie, — povedal som, — to sú stroje. My sme ich urobili.

— Urobili? Také veľké? A hýbe sa to? Fenomenálne. Tie sú ale veľké!

— Bývajú i väčšie, — povedal som.

— Ešte väčšie?

— Oveľa väčšie, — prisvedčil Komov. — Väčšie než ľadovec.

— Aj ony sa pohybujú?

— Nie, — povedal Komov. — No vedia rozmýšľať.

A Komov začal vykladať, čo sú kybernetické stroje. Bolo mi ťažko posúdiť, aké myšlienky Malému vírili v hlave. Ak vychádzame z predpokladu, že jeho myšlienkový pochod sa istým spôsobom prejavoval i telesnými pohybmi, dalo by sa povedať, že Malý bol celkom ohromený. Pobiehal po jedálni ani kocúr Toma Sawyera, keď si chlipol liek na utíšenie bolesti. Keď mu Komov vysvetlil, prečo mojich robotov nemožno pokladať ani za živých, ani za mŕtvych, vyškriabal sa na povalu, dlaňami a chodidlami sa prilepil k plastickej hmote a bezmocne tam ovisol. Rozprávanie o strojoch, obrovských strojoch, ktoré rozmýšľajú rýchlejšie ako ľudia, rátajú rýchlejšie ako ľudia, odpovedajú na otázky milión ráz rýchlejšie ako ľudia, skrútilo Malého do klbka, nato ho vystrelo, vyhodilo na chodbu a o sekundu zasa šmarilo k našim nohám. Hlasne dýchal, veľké oči mu stmaveli, tvár mal strašne vykrivenú. Nikdy predtým ani potom som sa nestretol s takým vďačným poslucháčom. Zelená žiarovka na pulte indikátora žiarila ani mačacie oko a Komov rozprával a rozprával, presnými, jasnými, veľmi jednoduchými vetami a pokojným, rovnomerným hlasom, a chvíľami akoby mimochodom vkladal zvedavosť vzbudzujúce: „podrobnejšie budeme o tom hovoriť neskoršie“ alebo: „v skutočnosti je to oveľa zložitejšie a zaujímavejšie, lenže nezabúdaj, že ešte nevieš, čo je hemostatika“.

Len čo Komov skončil, Malý vyskočil na kreslo, oblapil sa dlhými žilnatými rukami a spýtal sa:

— A dá sa to urobiť, aby roboty počúvali aj mňa?

— To si už urobil, — povedal som.

Nehlučne ako tieň dopadol na ruky na stôl predo mnou.

— Kedy?

— Poskakoval si pred nimi a najväčší — volá sa Tom — sa zastavoval a spytoval sa ťa, aké máš preňho príkazy?

— Prečo som nepočul otázku?

— Ty si ju videl. Pamätáš sa, ako žmurkalo červené svetielko? To bola otázka. Tom sa takto spytuje.

Malý sa prelial na dlážku.

— Fenomenálne! — potichučky povedal mojím hlasom. — To je hra. Fenomenálna hra. Luskáčik!

— Čo znamená luskáčik? — spýtal sa Komov.

— Neviem, — povedal Malý netrpezlivo. — Je to len slovo. Príjemne sa vyslovuje. Češirská mačka. Luskáčik.

— A odkiaľ vieš tie slová?

— Pamätám si ich. Dvaja veľkí prívetiví ľudia. Oveľa väčší ako vy… Češirská mačka. Luskáčik. Svrček na peci. Mar-ry… Mar-ry… Svrček chce jesť.

Aby som pravdu povedal, striaslo ma. Vanderhose zbledol, bokombrady mu ovisli. Malý vykrikoval slová zvučným barytónom. Keby človek zatvoril oči, hneď vidí pred sebou obrovského človeka, odvážneho, mocného, dobrého, samá krv a radosť zo života… Potom sa v jeho intonácii čosi zmenilo a nevýslovné nežne potichu zašomral:

— Mačička moja, lasička… — A nato láskavým ženským hlasom: — Zvonček!.. Zasa si mokručký…

Stíchol a prstom si poklepkával po nose.

— A ty si to všetko pamätáš? — spýtal sa trochu zmeneným hlasom Komov.

— Pravdaže, — povedal Malý Komovovým hlasom. — A ty si vari nepamätáš všetko?

— Nie, — povedal Komov.

— To preto, lebo rozmýšľaš inak ako ja, — s istotou povedal Malý. — Ja si pamätám všetko. Nezabudnem na nič z toho, čo bolo niekedy okolo mňa. A keď zabúdam, stačí len poriadne porozmýšľať a všetko si pripomeniem. Ak ešte chceš dačo o mne vedieť, porozprávam ti potom. Ale teraz mi vysvetli: čo je hore? Včera si mi povedal: hviezdy. Čo sú hviezdy? Zhora padá voda. Niekedy nechcem, a predsa padá. Odkiaľ je? A odkiaľ sú lode? Strašne veľa otázok, veľmi veľa som rozmýšľal. A odpovedí je tak veľa, že ničomu nerozumiem. Nie, to nie je tak. Je veľa rozmanitých odpovedí a všetky sú navzájom pomiešané ako listy… — Zhrnul listy na dlážke do nepravidelnej kôpky. — Prekrývajú sa navzájom, prekážajú si. Odpovieš mi?

Komov sa pustil do rozprávania a Malý sa začal zmietať, chvel sa od vzrušenia. V očiach sa mi zatmilo, zatvoril som ich a premýšľal som, prečo domorodci neobjasnili Malému také jednoduché veci a ako ho vedeli tak obalamutiť, že ani nešípil o ich existencii. A ako sa Malý naučil pamätať si tak presne všetko, čo počul ako dojča. A aké je to vlastne strašné, najmä keď nič nechápe z toho, čo si zapamätal.

Vtom Komov prestal hovoriť, do nosa mi udrel pach čpavku a otvoril som oči. Malý v jedálni nebol, len nad hŕstkou rozsypaných listov sa rýchlo strácal slabý, celkom priezračný prízrak. V diaľke jemne mľaskla membrána prielezu. Z interkomu zaznel Majkin hlas. Majka sa znepokojene spytovala:

— Kde tak ufujazdil? Stalo sa niečo?

Pozrel som na Komova, ktorý si tuho šúchal ruky a zamyslene sa usmieval.

— Áno, — povedal. — Zaujímavá situácia. Maja! — zavolal. — Tie fúzy sa zasa zjavili?

— Osem ich bolo, — potvrdila Majka. — Už zmizli, ale trčali pozdĺž celého horského chrbta… boli farebné — žlté, zelené… Urobila som pár snímok.

Rúče dievča, — pochválil ju Komov. — Rátajte s tým, Maja, že sa na ďalšom stretnutí bezpodmienečne zúčastníte… Jakov, vezmite registrogramy, poďme ku mne… A vy, Stas… — Komov vstal a zamieril do kúta, kde bol inštalovaný blok videofónografov. — Tu máte kazetu a oznámte to v súrnych impulzoch do Centra. Kópiu si vezmem, bude to treba analyzovať… Kde som tu videl projektor? Aha, tu je. Myslím, že máme k dispozícii tak dve-tri hodiny, potom zasa príde… Áno, Stas! Zároveň poprezerajte rádiogramy. Ak tam je čosi dôležité… Ale len z Centra, zo základne alebo od Gorbovského, prípadne od Mboga.

— Požiadali ste ma… — povedal som vstávajúc.

— Ešte sa musíte pozhovárať s Michailom Albertovičom…

— Ach, áno! — Komov sa zatváril previnilo. — Viete, Stas, nie je to celkom legálne… Buďte taký láskavý a odošlite záznam súčasne cez dva kanály: nielen do Centra, ale i na základňu, osobne a dôverne Sidorovovi. Na moju zodpovednosť.

— Môžem aj na svoju, — zavrčal som už za dverami.

Prišiel som do kabíny, vložil som kazetu do automatu, zapol som vysielanie a poprezeral rádiogramy. Tentoraz ich nebolo veľa, len tri. Centrum už akiste urobilo opatrenia. Jeden rádiogram bol z Hlavného informačného strediska a pozostával z čísiel, písmen gréckej abecedy a značiek, aké som videl, len keď som reguloval tlačiarenské zariadenie. Druhý bol z Centra: Bader znova nástojčivo žiadal oznámiť predbežné názory o iných pravdepodobných oblastiach obývaných domorodcami, o možných typoch nadchádzajúceho kontaktu podľa Bulowovej klasifikácie a pod. Tretí rádiogram bol zo základne od Sidorova: Sidorov sa oficiálne spytoval Komova, v akom poradí sa má dodávať objednané zariadenie do oblasti kontaktu. Pohol som rozumom a usúdil som, že prvý rádiogram sa Komovovi môže zísť, neodovzdať tretí by bolo nepríjemné pred Michailom Albertovičom a čo sa týka Badera — nech si trochu počká. Aké tu môžu byť predbežné názory!

Po polhodine vysielací automat signalizoval, že sa vysielanie skončilo. Vybral som kazetu, vzal som dva lístky s rádiogramami a pobral som sa za Komovom. Keď som vstúpil, Komov s Vanderhosem sedeli pred projektorom. Na obrazovke rýchlosťou blesku dopredu a dozadu poletoval Malý, bolo vidieť moju a Komovovu napätú tvár. Vanderhose sedel naklonený tesne k obrazovke, lakťami sa opieral o stôl, bokombrady zvieral v zaťatých pästiach.

— … rýchle stúpanie teploty, — hundral, — vystupuje až na štyridsaťtri stupňov… A teraz si všimnite encefalogram, Gennadij… Tuto je Petersova vlna, zasa sa zjavuje…

Na stole pred ním boli rozprestreté kotúče registrogramov nášho diagnostera, kopa kotúčov sa váľala na dlážke a na posteli.

— Aha… — zamyslene hovoril Komov, pohybujúc prstom po registrograme. — Aha… Počkať, a tu sme čo mali? — Zastavil projektor, zvrtol sa po ďalší kotúč a zbadal ma. — Áno? — ozval sa namrzene.

Položil som pred neho rádiogramy.

— Čo je to? — spýtal sa netrpezlivo. — Aha… — Pohľadom preletel rádiogram z Hlavného informačného strediska, uškrnul sa a odhodil ho nabok. — Ešte to nie je ono, — povedal. — Napokon, odkiaľ by to mohli vedieť… — Potom si prezrel Sidorovov rádiogram a uprel pohľad na mňa. — Odoslali ste mu?…

— Áno, — povedal som.

— Dobre, ďakujem. Zostavte v mojom mene rádiogram, že zariadenie nie je predbežne potrebné. Až keď im povieme.

— Dobre, — povedal som a vyšiel.

Zostavil a odoslal som rádiogram na základňu a šiel som pozrieť, ako sa má Majka. Zamračená Majka starostlivo krútila dolaďovače. Pochopil som, že trénovala zacieľovanie dela na ciele, umiestené ďaleko od seba.

— To je beznádejné, — povedala, keď ma zbadala. — Ak všetci súčasne vychrlia na nás oheň, je s nami koniec. To sa jednoducho nedá stihnúť.

— Po prvé, môžeš zväčšiť priestorový uhol zásahu, — povedal som a pristúpil som bližšie. — Pravdaže, efektívnosť sa zníži troj až štvornásobne, no dá sa zasiahnuť štvrtina obzoru a vzdialenosti nie sú veľké… A po druhé, naozaj veríš, žeby na nás mohli vystreliť?

— A ty?

— Akosi sa mi to nezdá…

— Ak sa ti to nezdá, načo tu sedím?

Sadol som si na dlážku pri jej kresle.

— Pravdu povediac, neviem, — povedal som. — I tak tu niekto musí pozorovať. Vysvitlo, že planéta je biologicky aktívna, musí sa teda konať podľa inštrukcií. Prieskumno-strážnu družicu nedovolia vypustiť…

Chvíľu sme mlčali.

— Je ti ho ľúto? — odrazu sa spýtala Majka.

— Ani neviem… — povedal som. — Prečo ľúto? Skôr sa cítim akosi stiesnene. Ale ľutovať… Prečo vlastne by som ho mal ľutovať? Je predsa bodrý, pohyblivý… nemôžem povedať, že by bol poľutovaniahodný.

— Nehovorím o tom. Neviem, ako by som sa vyjadrila… Počúvala som a bolo mi na vracanie,ako sa Komov k nemu správa. Veď on absolútne kašle na chlapčeka…

— Ako to myslíš — kašle? Komov musí nadviazať kontakt. Postupuje podľa istej stratégie… Chápeš predsa, že bez Malého nemôžeme nadviazať spojenie…

— Chápem. A akiste z toho mi je na vracanie. Veď Malý o domorodcoch nič nevie… Je len slepým nástrojom!

— No, neviem, — povedal som. — Podľa mňa, v tomto si sentimentálna. Predsa to nie je človek. Je domorodec. Nadväzujeme s ním kontakt, a preto musíme prekonať isté prekážky, rozriešiť rozličné záhady… Musíme na to pozerať triezvo, vecne. City sú tu zbytočné. Povedzme si úprimne, veď ani on k nám necíti lásku. A ani ju nemôže cítiť. Koniec koncov, čo je to kontakt? Zrážka dvoch stratégií.

— Och, — zvolala Majka. — Aký si nudný, ťarbavý. Vieš len zostavovať programy. Kybernetický technik!

Neurazil som sa. Videl som, že Majka mi v podstate nemá čím oponovať, a cítil som, že ju čosi naozaj trápi.

— Zasa máš predtuchy, — povedal som. — Nov skutočnosti i sama vieš, že Malý je jediná nitôčka, ktorá nás spája s tými neviditeľnými tvormi. Ak sa Malému nezapáčime, ak si ho aspoň trochu nezískame…

— Presne tak, — skočila mi Majka do reči. — O to práve ide. Nech Komov hovorí čokoľvek, nech robí čokoľvek, človek hneď cíti: jediné, čo ho zaujíma, je kontakt. Všetko pre veľkú myšlienku vertikálneho pokroku!

— A podľa teba ako by mal postupovať? — spýtal som sa.

Mykla plecom.

— Neviem. Hádam ako Jakov… Tak či tak, jediný z vás sa s Malým zhováral po ľudsky.

— No, vieš, — povedal som trochu urazene, — kontakt na úrovni bokombrád, to je tiež…

Obaja sme stíchli, nahnevaní na seba. Majka až priveľmi usilovne krútila dolaďovače a zameriavala čierny priesečník na zasnežené výbežky horského hrebeňa.

— Majka, — nevydržal som napokon. — Ty vari naozaj nechceš, aby sme nadviazali kontakt?

— Ale chcem, — povedala Majka bez štipky nadšenia. — Veď si videl, ako som sa tešila, keď sme konečne pochopili, čo a ako… No vypočula som si ten váš rozhovor… a neviem. Možno je to preto, že som sa nikdy nezúčastnila na nadväzovaní kontaktu… Takto som si to nepredstavovala…

— Nie, — povedal som. — O to tu nejde. Tuším, čo sa s tebou robí. Ty si myslíš, že Malý je človek…

— To si už raz povedal, — ozvala sa Majka.

— Nie, vypočuj ma do konca. Tebe ustavične bije do očí to ľudské na ňom. Ale skús na to ísť z druhej strany. Nehovoriac o fantómoch, o mimikri, čo má vlastne z človeka? Do istej miery celkový výraz, vzpriamenú chôdzu. No, hlasivky… Čo ešte? Ani svalstvo nemá ako my, a to predsa priamo súvisí s génmi… Teba jednoducho mýli jeho reč. Naozaj, výborne hovorí… Ale ani to, koniec koncov, nie je ľudské! Nijaký človek nie je schopný naučiť sa plynne hovoriť za štyri hodiny. A nejde len o slovnú zásobu, musí si osvojiť intonáciu, frazeológiu… Ak chceš vedieť, je to vlkolak, a nie človek! Majstrovská imitácia. Veď si len pomysli: pamätá si, čo s ním bolo v dojčenskom veku a možno aj — ktovie! — v matkinom lone… Vari je toto ľudské?… Videla si niekedy robotov-androidov? Prirodzene, nevidela, ale ja som videl.

— No a čo? — zamračene sa spýtala Majka.

— Nuž to, že teoreticky ideálny robot-androidsa dá skonštruovať len z človeka. Bude to super-mysliteľ, supersilák, super i po emociálnej stránke, teda super čo len chceš, vrátane superčloveka, ibaže to nebude človek…

— Chceš tým azda povedať, že ho domorodci zmenili na robota? — prehovorila Majka s krivým úsmevom.

— Ale kdeže, — povedal som nahnevane. — Iba ťa chcem presvedčiť, že všetko ľudské v ňom je náhodné, je to jednoducho vlastnosť základného materiálu… a že by si nemala byť priveľmi sentimentálna. Mysli si, že rokuješ s tými farebnými fúzmi…

Vtom ma Majka zdrapila za plece a polohlasne povedala:

— Pozri, vracia sa!

Nadvihol som sa a pozrel som na obrazovku. Od močiara rovno k lodi zo všetkých síl, prepletajúc nohami, upaľovala vykrivená postavička. Na zemi pred ňou sa kolísal krátky tmavofialový tieň, špinavá štica na temene hlavy hrala do ryšava. Malý sa vracal, Malý sa ponáhľal. Dlhými rukami objímal a pritískal si k bruchu čosi ako veľký pletený kôš, dovrchu nabitý skalami. Kôš bol akiste veľmi ťažký.

Majka zapla interkom.

— Stanovište OAP, Komovovi, — zahlásila. — Malý prichádza.

— Počujem, — hneď sa ozval Komov. — Jakov, na miesta… Popov, vymeňte Glumovovú na stanovišti OAP. Maja, do jedálne.

Majka neochotne vstala.

— Choď, choď, — povedal som. — Pozri si ho zblízka, ty súcitný anjel.

Napajedene vyprskla a vybehla po rebríku. Zaujal som jej miesto. Malý už bol celkom blízko. Teraz trochu spomalil a pozeral na loď a zasa som mal pocit, akoby mi hľadel rovno do očí.

A vtom som videl, akoby sa nad hrebeňom, na sivo-fialovom nebi z ničoho nič osvetlili ozrutné fúzy ozrutných švábov. Tak ako nedávno, pomaly sa prehýbali, zachvievali, skracovali. Narátal som ich šesť.

— Stanovište OAP! — zavolal Komov. — Koľko fúzov je na obzore?

— Šesť, — odpovedal som. — Tri biele, dva červené a jeden zelený.

— Tak vidíte, Jakov, — povedal Komov, — prísna zákonitosť. Malý k nám, fúzy von.

Ozval sa tlmený hlas Vanderhoseho:

— Vzdávam hold vašej bystrozrakosti, Gennadij, no i tak predbežne pokladám službu za nevyhnutnú.

— Máte na to právo, — povedal Komov. — Maja, sadnite si tuto…

Oznámil som:

— Malý zmizol v mŕtvom priestore. Vlečie so sebou poriadny kôš so skalami.

— Rozumiem, — povedal Komov. — Kolegovia, pripravte sa!

Zbystril som sluch a len ma tak myklo, keď sa z interkomu rozľahol rachot. Až po chvíli som sa dovtípil, že to Malý vysypal na dlážku svoje okruhliaky. Počul som, ako hlasne dýcha, a vtom sa ozval hlas celkom malého dieťaťa:

— Mam-ma!.. — A znova: — Mam-ma!

A nato zaznel mne už známy usedavý plač ročného dieťaťa. Vnútri sa mi zo zvyku čosi zovrelo a v tej istej chvíli som pochopil, čo je to: Malý videl Majku. Trvalo to azda len pol minúty. Plač doznel, znova zarachotili kamene a ozval sa Komovov vecný hlas:

— To je otázka. Prečo ma všetko zaujíma? Všetko dookola. Prečo sa mi ustavične vynárajú otázky? Veď mi je od nich zle. Len sa tak hmýria. Veľa otázok. Desať otázok za deň, dvadsať otázok za deň. Usilujem sa zachrániť pred nimi: behám, celý deň behám, alebo plávam — nepomáha. Vtedy začínam rozmýšľať. To je pôžitok. Niekedy prichádza veľa odpovedí, nemôžem si vybrať. To nieje pôžitok. Niekedy odpoveď neprichádza. To je trápenie. Veľmi sa hmýria. Záhada. Najprv som myslel, otázky idú znútra. No porozmýšľal som a pochopil: všetko, čo vychádza znútra, musí mi spôsobovať pôžitok. Teda otázky prichádzajú zvonka? Správne? Rozmýšľam ako ty. No kde teda ležia, kde visia, kde sa končia?

Prestávka. Nato sa znova ozval hlas Komova — skutočného Komova. Veľmi podobný, len skutočný Komov nehovoril tak útržkovito a jeho hlas neznel tak ostro. Vcelku sa dali rozlíšiť, ak človek vedel, o čo ide.

— Mohol by som ti na tvoju otázku odpovedať hneď, — pomaly prehovoril Komov. — No bojím sa, že by som sa mohol zmýliť. Obávam sa, že odpoviem nesprávne, alebo nepresne. Keď sa o tebe všetko dozviem, budem ti môcť odpovedať bez chyby.

Prestávka. Na dlážke zahrkotali a zarachotili popresúvané skaly.

— F-fragment, — povedal Malý. — Ešte takáto otázka. Odkiaľ sa berú odpovede? Donútil si ma rozmýšľať. Vždy som sa nazdával: je odpoveď —pôžitok, nie je odpoveď — bieda. Povedal si mi, ako rozmýšľaš ty. Spomínal som si a spomenul som si, že i ja často tak rozmýšľam, a často prichádza odpoveď. Vidím, ako prichádza. Robím priestor pre kamene. Takýto. („Kôš,“ napovedal mu Komov.) Áno, kôš. Jeden prút sa zakvačí o druhý, druhý o tretí, tretí o ďalší a vzniká kôš. Vidím, ako vzniká. No oveľa častejšie rozmýšľam, — znova zarachotili skaly, — a vzniká hotová odpoveď. Je hŕba prútov a zrazu hotový kôš. Prečo?

— I na túto otázku, — povedal Komov, — budem ti môcť odpovedať, až keď sa o tebe dozviem všetko.

— Tak teda dozvedaj sa! — žiadal Malý. — Rýchlo sa dozvedaj! Prečo sa nedozvedáš? Porozprávam ti sám. Bola loď, väčšia ako tvoja, teraz sa zmenšila, ale bola veľmi veľká. To vieš aj sám. Potom to bolo takto.

Z interkomu sa rozľahol prenikavý praskot a treskot a hneď nato sa zúfalo, v neznesiteľne vysokej tónine rozvrieskalo dieťa. A uprostred vreskotu, uprostred tíchnuceho treskotu, úderov, zvuku rozbíjaného skla zachrčal zadychčaný mužský hlas:

— Mary… Mary… Ma… ry…

Dieťa kričalo, až sa zachádzalo, takže chvíľu nebolo počuť nič iné. Potom sa ozval šuchot, tlmený ston. Ktosi sa plazil po dlážke, zasypanej úlomkami a črepinami, čosi s rinčaním spadlo. Veľmi známy ženský hlas zastenal:

— Šura… Kde si, Šura… Bolí… Čo sa stalo? Kde si? Nič nevidím, Šura… Ozvi sa predsa, Šura! Tak ma bolí! Pomôž mi, nič nevidím…

A to všetko za neprestajného kriku dojčaťa. Potom žena stíchla, po chvíli stíchlo i dieťa. Vydýchol som a zistil som, že päste mám zaťaté, nechty sa mi hlboko zaborili do dlaní a čeľuste mi zmeraveli.

— To trvalo dlho, — slávnostne povedal Malý.— Prestal som vrieskať. Zaspal som. Keď som sa prebudil, bolo tma ako prv. Bolo mi zima. Chcel som jesť. Chcel som jedlo a teplo tak mocne, že sa to aj splnilo.

Z interkomu sa začala valiť celá kaskáda zvukov — celkom neznámych zvukov. Rovnomerné zosilňujúce sa hučanie, časté klepkanie, akýsi hukot ponášajúci sa na ozvenu, ledva počuteľné basové dudranie, nato piskot, škripot, bzučanie, údery o kov, praskot… Trvalo to dlho, niekoľko minút. Potom všetko odrazu stíchlo a Malý, trošku zadychčaný, povedal:

— Nie. Takto to nemôžem rozprávať, lebo by som rozprával tak dlho, ako dlho žijem. Čo mám robiť?

— A nakŕmili ťa? Zohriali ťa? — spýtal sa pokojným hlasom Komov.

— Stalo sa, čo som chcel. A odvtedy vždy bolo tak, ako som chcel. Kým nepriletela prvá loď.

— A čo bolo toto? — spýtal sa Komov a podľa mňa veľmi úspešne napodobil spleť zvukov, ktorý sme práve počuli.

Prestávka.

— Aha, chápem, — povedal napokon Malý. — Vôbec to nevieš, ale pochopil som. No nemôžem odpovedať. Veď ani ty nemáš slovo, aby si to pomenoval. A poznáš viac slov ako ja. Daj mi slová. Dal si mi veľa dôležitých slov, ale ešte vždy to nie sú slová, aké potrebujem.

Prestávka.

— Akú farbu to malo? — spýtal sa Komov.

— Nijakú. Farba je, keď pozeráš očami. Tam sa nedá pozerať očami.

— Kde — tam?

— U mňa. Hlboko. V zemi.

— A ako je tam na ohmatanie?

— Výborne, — povedal Malý. — Pôžitok. Luskáčik! U mňa je najlepšie. Tak bolo, kým neprišli ľudia.

— Ty tam spíš? — spýtal sa Komov.

— Som tam vždy. Tam spím, jem, rozmýšľam. Tu sa len hrám, lebo rád pozerám očami. A tam je na hranie tesno. Ako vo vode, ale ešte tesnejšie.

— Ale vo vode sa predsa nedá dýchať, — namietol Komov.

— Prečo nie? Dá sa. I hrať sa dá. Len je tam tesno.

Prestávka.

— Už vieš o mne všetko? — spýtal sa Malý.

— Nie, — kategoricky povedal Komov. — Nič som sa o tebe nedozvedel. Sám vidíš, nemáme spoločné slová, ktorými by sme sa mohli dorozumieť. Azda máš svoje slová?

— Slová… — pomaly zopakoval Malý. — To je, keď sa pohybujú ústa a potom počuť ušami. Nie. To je len u ľudí. Vedel som, že sú slová, lebo si pamätám. Češirská mačka! Čo to vlastne je? Neviem. No už viem, načo sú podaktoré slová. Predtým som nevedel. Rád som hovoril, bol to pôžitok. Hra.

— Teraz vieš, čo znamená slovo oceán, — povedal Komov, — no videl si ho aj prv. Ako si ho nazýval?

Prestávka.

— Počúvam, — povedal Komov.

— Čo počúvaš? Prečo? Nazval som ho. Lenže tak sa to nedá počuť. To je vnútri.

— Hádam by si mohol ukázať? — navrhol Komov. — Máš kamene, prúty…

— Kamene a prúty nie sú na to, aby sa nimi ukazovalo, — vysvetlil Malý, zdalo sa mi, dosť nahnevane. — Kamene a prúty sú na rozmýšľanie. Ak je otázka ťažká — kamene a prúty. Ak nevieš, aká je otázka — listy. Tu je veľa všelijakých vecí. Voda, ľad — dobre sa topí, preto… — Malý sa odmlčal. — Nie sú slová, — povedal. — Je veľa všelijakých vecí. Vlasy… a veľa takého, pre čo nie sú slová. Ale iba tam, u mňa.

Bolo počuť ťahavý hlboký vzdych. Asi Vanderhose. Majka sa odrazu spýtala:

— A keď pohybuješ tvárou? Čo je to?

— Mam-ma… — povedal Malý nežným, líškavým hlasom. — Tvár, ruky, telo, — pokračoval Majkiným hlasom, — aj to sú veci na rozmýšľanie. Takých vecí je veľa. Trvalo by dlho vymenovať ich všetky.

Prestávka.

— Čo mám robiť? — spýtal sa Malý. — Vymyslel si?

— Vymyslel, — odpovedal Komov. — Vezmeš ma k sebe. Pozriem a hneď sa veľa dozviem. Azda aj všetko.

— O tom som už rozmýšľal, — povedal Malý.— Viem, že chceš ísť ku mne. I ja chcem, ale nemôžem. To je otázka! Keď chcem, všetko môžem. Ale nie pokiaľ ide o ľudí. Ja nechcem, aby boli, a sú. Chcem, aby si prišiel ku mne, no nemôžem. Ľudia — to je trápenie.

— Chápem, — povedal Komov. — Tak teda ja ťa vezmem k sebe. Chceš?

— Kde?

— K sebe. Ta, odkiaľ som prišiel. Na Zem, kde žijú všetci ľudia. I tam sa budem môcť o tebe všetko dozvedieť, a dosť rýchlo.

— Ale to je ďaleko, — prehovoril Malý. — Alebo som ťa nepochopil?

— Áno, to je veľmi ďaleko, — povedal Komov, — no moja loď…

— Nie! — povedal Malý. — Nerozumieš ma. Ja nemôžem ísť ďaleko. Nemôžem ani ďaleko, a už vôbec nie veľmi ďaleko. Raz som sa hral na ľadových kryhách. Zaspal som. Zobudil som sa od strachu. Veľký strach, obrovský. Aj som zakričal. Fragment! Kryha odplávala a videl som len končiare hôr. Myslel som, že oceán zhltol zem. Pravdaže, vrátil som sa. Veľmi som chcel a kryha hneď šla naspäť k brehu. No teraz už viem, že nesmiem ísť ďaleko. To nebol len strach. Bolo mi zle. Ako od hladu, lenže oveľa horšie. Nie, k tebe nemôžem.

— No dobre, — povedal Komov neprirodzene veselým hlasom. — Akiste sa ti už zunovalo odpovedať a rozprávať. Viem, že rád kladieš otázky. Spytuj sa, odpoviem ti.

— Nie, — povedal Malý. — Mám veľa otázok. Prečo kameň padá? Čo je horúca voda? Prečo je desať prstov, a keď chcem rátať, stačí mi len jeden. Veľa otázok. No teraz sa nebudem spytovať. Teraz je zle. Ty nemôžeš ku mne, ja nemôžem k tebe, nie sú slová. To znamená, že sa nemôžeš dozvedieť všetko o mne. Z-záhada! To znamená, že ani odísť nemôžeš. Prosím ťa, rozmýšľaj, čo mám robiť. Ak sám nemôžeš rýchlo rozmýšľať, nech rozmýšľajú tvoje milión ráz rýchlejšie stroje. Odchádzam. Keď sa zhovárame, nemôžeš rozmýšľať. Rozmýšľaj veľmi rýchlo, lebo mi je horšie ako včera. A včera mi bolo horšie ako predvčerom.

Počul som, ako zarachotil kameň a začal sa gúľať. Nato Vanderhose zasa ťahavo a hlboko vzdychol. Ani som nestačil žmurknúť a Malý sa už hnal k sopkám cez stavenisko ani víchor. Videl som, ako preskočil štartovaciu cestu a zrazu zmizol, akoby tu nikdy nebol. V tej sekunde ako na povel zmizli aj pestrofarebné fúzy nad hrebeňom.

— Tak, — vzdychol Komov. — Nič sa nedá robiť. Jakov, prosím vás, pošlite Sidorovovi rádiogram, nech sem dopraví zariadenie, vidím, že sa bez mentoskopu nezaobídem.

— Dobre, — povedal Vanderhose. — No chcel by som vás upozorniť, Gennadij… Po celý rozhovor sa na indikátore ani raz nezapálilo zelené svetlo.

— Všimol som si, — povedal Komov.

— No to nie sú len záporné emócie, Gennadij, lež veľmi výrazné záporné emócie…

Komovovu odpoveď som nerozumel.

Presedel som na stanovišti celý večer až do polnoci. Tej noci Malý už neprišiel. Ani fúzy sa nezjavili. Ani Majka.