Planeta pre Pantanov

2. kapitola PUSTOTA A HLASY

Nasledujúce dve hodiny som bol veľmi zaneprázdnený, mal som toľko práce, že som nevnímal ani ticho ani pustotu. Najprv som sa poradil s Hansom a Vadikom. Hansa som zobudil, no ten rozospatý len čosi dudral a táral akési nezmysly o daždi a nízkom tlaku. Rozhovor s ním mi nepriniesol nijaký úžitok. Vadika som musel dlho presviedčať, že nežartujem a nehrám komédiu. Šlo to tým ťažšie, že po celý čas som sa dusil od nervózneho smiechu. Nakoniec som ho presvedčil, že mi vôbec nie je do žartu a že sa smejem z celkom iných príčin. Nato i on zvážnel a povedal mi, že i jemu sa najstarší robot z času na čas zastavuje, lenže nevidí na tom nič čudné: páľava, pracuje sa na hranici technických noriem a systém sa ešte nestačil prispôsobiť. Možno je u mňa pre ne zasa priveľmi zima? Možno to naozaj bolo preto, ešte som nevedel. Vlastne som dúfal, že sa to dozviem od Vadika. Nato Vadik zavolal Ninon s veľkou hlavou, ktorá pracovala na ER-8, predebatovali sme túto možnosť, no nič sme nevymysleli. Ninon s veľkou hlavou mi napokon poradila, aby som sa spojil s hlavným kybernetickým inžinierom základne, ktorý má stavebné systémy v malíčku, veď je takmer ich tvorcom. Nuž to som vedel i sám, no nijako sa mi nežiadalo liezť na konzultáciu k hlavnému inžinierovi, a to už na tretí deň samostatnej práce, pričom nemám naporúdzi nijaký, doslovne nijaký rozumný názor na celú vec.

A tak som si sadol k svojmu pultu, otvoril som program a pustil som sa doňho. Prehrýzal som sa rad-radom všetkými príkazmi, študoval som jednu skupinu po druhej, jedno pole po druhom. Musím povedať, že som nezistil nijaké chyby. Za časť programu, ktorú som zostavoval sám, som i prv bol pripravený ručiť hlavou, a teraz by som bez rozmýšľania ručil i svojím dobrým menom. Horšie to bolo so štandardnými poľami. Veľa z nich som slabo poznal a keby som sa pustil znova kontrolovať každé štandardné pole, istotne by sa narušil grafikon prác. Preto som sa rozhodol pre kompromis. Načas som vyradil z programu všetky polia, ktoré nateraz neboli potrebné, zjednodušil som program čo najviac, zaviedol som ho do riadiaceho systému a už-už som položil prst na spúšťaciu klapku, keď som si uvedomil, že už dlhší čas znova čosi počujem — čosi načisto strašné, vrcholne nevhodné, nepochopiteľné a neuveriteľne známe.

Plakalo dieťa. Kdesi ďaleko, na druhom konci lode, za mnohými dverami zúfalo vyrevúvalo, až sa zachádzalo od plaču akési decko. Malé, celkom maličké. Azda ročné. Pomaly som zdvihol ruky a pritisol som si dlane na uši. Plač prestal. Vstal som, no naďalej som si zapchával uši. Presnejšie povedané, zistil som, že už chvíľu stojím, zapchávam si uši, že mi košeľa prilipla na chrbát a spodná čeľusť ovisla. Zatvoril som ústa a opatrne som si odtiahol dlane od uší. Nepočul som nijaký plač. Zasa vládlo zvyčajné prekliate ticho, iba vo vzdialenom kúte bzučala mucha, čo sa zamotala do pavučiny. Vytiahol som vreckovku, nenáhlivo som ju rozložil a starostlivo som si vyutieral čelo, líca a krk. Nato som vreckovku pomaly poskladal a prešiel som sa popred pult. Hlavu som mal prázdnu, nemyslel som na nič. Hánkami prstov som poklepkal po kryte počítacieho stroja a zakašlal som. Všetko bolo v poriadku, sluch mi slúžil. Vykročil som späť ku kreslu a vtom znova zaplakalo dieťa.

Neviem, ako dlho som tam stál ani stĺp a počúval. Najhroznejšie bolo, že som ho celkom jasne počul. Ba uvedomoval som si i to, že nepočujem nezmyselné mraučanie novorodeňaťa, ani urazené jačanie štyri-päťročného sopliaka, ale že vrieska a zachádza sa od plaču dieťa, ktoré ešte nevie chodiť ani hovoriť, no pritom to už nie je dojča. Mám takého synovca, dačo vyše ročného…

Kabínou sa rozľahol ohlušujúci cengot rádiovýzvy, dobre že mi od prekvapenia nevyskočilo srdce. Pridŕžajúc sa pultu, prešiel som k rádiostanici a zapol som príjem. Dieťa ustavične plakalo.

— No, čo máš nové? — spýtal sa Vadik.

— Nič, — povedal som.

— Nič si nezistil?

— Nie, — odpovedal som. Všimol som si, že rukou prikrývam mikrofón.

— Akosi ťa zle počujem, — povedal Vadik. — A čo zamýšľaš podniknúť?

— Tak dáko… — zahundral som, ani si neuvedomujúc, čo vravím. Dieťa neprestávalo plakať. Plakalo teraz tichšie, ale počul som ho rovnako zreteľne.

— Čo je s tebou, Stas? — ustarostene sa spýtal Vadik. — Nebodaj som ťa zobudil?

Najradšej by som mu povedal: „Počúvaj, Vaďka, ustavične tu plače akési dieťa. Čo mám robiť?“ Ale ešte som si stihol uvedomiť, čo by si Vadik o mne pomyslel, preto som si odkašlal a povedal som:

— O hodinku sa s tebou spojím, dobre? Čosi sa mi už črtá, ale ešte nie som si celkom istý…

— Do-o-obre, — zarazene zatiahol Vadik a odpojil sa.

Chvíľku som ešte stál pri rádiostanici, nato som sa vrátil k pultu. Dieťa niekoľko ráz vzlyklo a stíchlo. A Tom zasa stál. Tá pokazená truhlica sa opäť zastavila. I Jack s Rexom stáli. Zo všetkých síl som stisol klapku kontrolnej výzvy. Nič! Bolo mi do plaču, no vtom som si uvedomil, že systém je vypnutý. Sám som ho vypol pred dvoma hodinami, keď som sa pustil do programu. Som to ja za pracovníka! Nemal by som to oznámiť na základňu a požiadať, aby pripravili výmenu? Doparoma, to je nepríjemné… Prichytil som sa, že strašne napäto vyčkávam, kedy sa všetko začne odznova. Pochopil som, že ak ostanem v kabíne, jednostaj budem napínať sluch, nebudem robiť nič iné len načúvať, no a, prirodzene, aj počujem, kadečo tu počujem!..

Energicky som zapol preventívnu údržbu, vybral som z police puzdro s nástrojmi a vyrútil som sa z kabíny. Usiloval som sa opanovať a s kožuchom som si tentoraz poradil dosť rýchlo. Ľadové povetrie mi šľahalo do tváre, a to ma ešte väčšmi obodrilo. Vykročil som k stavenisku, rovno k Tomovi. Pod nohami mi škrípal piesok, šiel som a vôbec som sa neobzeral. Ľadovec, hmly, oceány — nič z toho ma odteraz nezaujímalo. Šetril som si nervy na svoje bezprostredné povinnosti. Nemal som ich bohvieaké, a pritom ma čakalo toľko neodkladných povinností ako predtým, ba možno i viac.

Najprv som Tomovi prekontroloval reflexy. Mal ich vo vynikajúcom stave. „Výborne!“ povedal som nahlas, vybral som z puzdra skalpel a jedným pohybom, ako na skúške, otvoril som Tomovi zadnú lebkovú dutinu. Pracoval som s elánom, ba až s akousi zúrivosťou, rýchlo, presne, úsporne ani stroj. Môžem povedať jedno: nikdy v živote som tak nepracoval. Mrzli mi prsty, tvár, musel som opatrne dýchať, aby sa netvorila námraza na operačnom poli, no ani som len nepomyslel, aby som roboty zahnal do lodnej dielne. Bolo mi čoraz ľahšie, nepočul som nič nenáležité, ba už som i zabudol, že by som mohol dačo počuť a dva razy som odbehol do lode po výmenné uzly do Tomovho koordinačného systému. „Budeš ako nový,“ prihováral som sa mu. „Už mi neutečieš od práce. Ja ťa, starký môj, vyliečim, znova ťa postavím na nohy, zasa bude z teba človek. Hádam len chceš byť človekom? Akoby aj nie! Bude ti dobre, budú ťa mať radi, budú ťa opatrovať, pestovať. Lenže čo ti to vlastne hovorím? Kdeže z teba môže byť človek s takým blokom axiomatiky? Veď takto ťa nielenže ľudia neprijmú medzi seba, ani do cirkusu. by ťa nevzali. S takým blokom axiomatiky budeš o všetkom pochybovať, začneš sa zamýšľať, naučíš sa hlbokomyseľne špárať si v nose. Reku, stojí to za to? A na čo je to všetko? Načo sú všetky tie pristávacie cesty, základne? No ja ťa teraz, holúbok môj…“

— Šura, — zastenal tesne pri mne zachrípnutý ženský hlas. — Kde si, Šura… Bolí…

Zmeravel som. Ležal som v Tomovom bruchu, zo všetkých strán zovretý obrovskými hrbolcami jeho pracovných svalov, iba nohy mi trčali von. Odrazu sa ma zmocnila taká hrôza ako v tom najneuveriteľnejšom sne. Sám neviem, ako som sa ovládol, že som sa nerozvrešťal a nezačal sa zmietať v hysterických kŕčoch. Azda som na chvíľu stratil vedomie, lebo dlho som nepočul a nevnímal nič, len som vypliešťal oči na obnaženú kopu nervov pred sebou, ožiarenú zelenkastým svetlom.

— Čo sa stalo? Kde si? Šura, nič nevidím… — chrčala žena, zvíjajúca sa od neznesiteľnej bolesti. — Ktosi tu je… Šura, veď sa ohlás! To bolí! Pomôž mi, nevidím nič…

Chrčala a plakala a dookola opakovala jedno a to isté, až sa mi marilo, že na vlastné oči vidím jej vykrivenú tvár, zaliatu smrteľným potom a v chripľavom hlase už neznela len prosba a bolesť, bola v ňom i zúrivosť, žiadosť, rozkaz. Takmer fyzicky som cítil, ako sa mocné ľadové prsty načahujú k môjmu mozgu, chcú sa doň zadrapiť, zovrieť ho a skoncovať s ním. Už napoly v bezvedomí, kŕčovite zatínajúc zuby, nahmatal som ľavou rukou pneumatický ventil a pritlačil som naň, ako som vládal. Stlačený argón sa s divým zavýjaním vyvalil von, no ja som ďalej tlačil na ventil, aby som zmietol, rozdrvil na prach, navždy zničil chripľavý hlas v mojom mozgu, až som cítil, že hluchnem, a to mi prinieslo obrovskú úľavu.

Spamätal som sa, až keď som stál vedľa Toma, drvila ma zima, dýchal som si na zmeravené prsty a s blaženým úsmevom som opakoval: „Zvuková clona, jasné? Zvuková clona…“ Tom stál silne nachýlený na pravý bok a svet vôkol mňa bol zahalený obrovským nehybným oblakom inovate a zamrznutých zrniek piesku. Obišiel som Toma, pričom som si ruky zimomrivo schovával pod pazuchami, a videl som, že prúd argónu vyhĺbil na okraji staveniska obrovskú jamu. Chvíľu som nad ňou postál, pričom som si jednostaj opakoval „zvuková clona, zvuková clona“, no cítil som, že by som s tým už mal prestať. Uvedomil som si, že stojím na mraze bez kožucha, a pripomenul som si, že som ho zhodil práve tu, kde sa teraz roztvára jama. Porozmýšľal som, či som vo vreckách nemal dačo dôležité, na nič som neprišiel, ľahkomyseľne som hodil rukou a neistým klusom som zamieril k lodi.

Najprv som si v kesóne vzal nový kožuch, potom som šiel do svojej kabíny, pri dverách som zakašlal, akoby som chcel dakoho upozorniť, že vchádzam, vstúpil som, ľahol som si na lôžko tvárou k stene a kožuch som si pretiahol až cez hlavu. Pritom som výborne chápal, že všetko, čo robím, nemá nijaký zmysel. Do kabíny som sa pobral s celkom jasným cieľom, no už som zabudol s akým. A tak som si ľahol a poprikrýval sa, akoby som chcel komusi ukázať, že práve pre toto som sem šiel.

V mojom konaní bolo čosi hysterické, a keď som sa trochu spamätal, celkom som sa potešil, že hystéria sa u mňa prejavila takouto vcelku neškodnou formou. Bolo mi jasné, že moja práca tu sa skončila. A vôbec, akiste už nikdy nebudem môcť pracovať vo vesmíre. Pravdaže, strašne ma to škrelo a — škoda reči! — aj som sa hanbil, že som nevydržal, zlyhal som v prvej praktickej práci, hoci ma poslali — aspoň to tak vyzerá — na najbezpečnejšie a najpokojnejšie miesto. Mrzelo ma i to, že som takáto nervová ruina a že som kedysi tak samoľúbo ľutoval Kaspara Manukiana, keď neobstál v konkurze na projekt „Koráb“ vraj pre zvýšenú nervovú vzrušivosť. Svoju budúcnosť som videl v najčernejšom svetle — tiché sanatória, lekárske prehliadky, procedúry, opatrné otázky psychológov a celé more súcitu a ľútosti, ničivé prívaly súcitu a ľútosti, valiace sa na mňa zo všetkých strán…

Šmahom som odhodil kožuch a vstal som. Dobre, povedal som tichu a pustote, zvíťazili ste. Gorbovskij zo mňa nie je. Dajako to prežijem… V poriadku. Ešte dnes o všetkom porozprávam Vanderhosemu a zajtra ma už iste niekto príde vystriedať. Doparoma, a ako to vyzerá u mňa na stavenisku! Tom je demobilizovaný, grafikon narušený a vedľa dráhy to sprosté jamisko… Vtom sa mi rozjasnilo, po čo som sem prišiel, vytiahol som zásuvku stola, našiel som kryštalofón so zápisom irukánskych vojenských pochodov a pedantne som si ho zavesil k lalôčiku pravého ucha. Zvuková clona, povedal som si posledný raz. Vzal som kožuch pod pazuchu, vyšiel som do kesónu, pár ráz som hlboko vdýchol a vydýchol, aby som sa celkom upokojil, nato som zapol kryštalofón a vykročil som z lode.

Teraz mi bolo dobre. Okolo mňa i vo mne revali barbarské trúby, cvendžali spieže, rachotili bubny. Telemské légie, pokryté oranžovým prachom, ťažkým, ráznym krokom pochodovali cez starodávne mesto Setem, blčali veže, krovy sa rúcali, baranidlá desivo rachotili a načisto gniavili rozvahu nepriateľa. Znova som sa pustil do Tomovho vnútra a teraz už, obklopený a ohradený týmito zvukmi tisícročnej minulosti, nerušene som dokončil údržbu.

Jack a Rex už zarovnávali jamu a Tomove vnútornosti sa nahusťovali poslednými litrami argónu, keď som nad plážou zbadal rýchlo narastajúcu čiernu škvrnu. Vracal sa raketový klzák. Pozrel som na hodiny — o dve minúty osemnásť hodín miestneho času. Vydržal som. Teraz som už mohol vypnúť tympany a bubny a znova uvážiť, či sa oplatí znepokojovať Vanderhoseho a otravovať základňu. Nebude také jednoduché nájsť za mňa náhradu, sú to predsa mimoriadne udalosti a pre toto sa môže zdržať práca na celej planéte, prihrnú sa sem všelijaké komisie, začnú sa kontrolné previerky a ďalšie kontroly, práca sa zastaví. Vadik bude behať zlostný ani čert, no a keď si predstavím, ako na mňa pozrie doktor xenopsychológie Gennadij Komov, člen Komisie pre kontakty, špeciálny splnomocnenec pre projekt „Koráb“, nádejný vedec, obľúbený žiak doktora Mboga, nový konkurent a spolubojovník samého Gorbovského… Nie, musím si to všetko dôkladne premyslieť. Hľadel som, ako sa blíži klzák, a utvrdzoval som sa: naozaj si to musím čo najdôkladnejšie premyslieť. Po prvé, mám pred sebou ešte celý večer, a po druhé, azda by nebolo zle na čas to odsunúť. Koniec koncov, moje zážitky sa týkajú len mňa, ale môj odchod do výslužby sa už netýka len mňa, lež dá sa povedať, zasiahne všetkých. A navyše zvuková kulisa sa výborne osvedčila. Takže hádam to predsa necháme na neskôr. Áno, to bude najlepšie…

Všetky tieto myšlienky mi hneď vyfúklo z hlavy, len čo som videl, ako sa tvári Majka a Vanderhose. Komov vyzeral ako vždy, to znamená, že hľadel tak, akoby všetko navôkol už oddávna patrilo len jemu a celkom ho zunovalo. Lenže Majka bola v tvári bledá, až sinavá, akoby jej bolo zle. Komov už zoskočil na piesok a stručne sa ma spýtal, prečo som neodpovedal na rádiovýzvy. Vtom mu pohľad skĺzol na kryštalofón na mojom uchu, opovržlivo sa uškrnul a pobral sa do lode. Ani nepočkal, čo mu odpoviem. Aj Vanderhose nenáhlivo vyliezol z klzáka a blížil sa ku mne. Smutne pokyvoval hlavou a väčšmi než inokedy mi pripomínal postaršiu chorú ťavu. No Majka ďalej nehybne sedela na svojom mieste, nadurdená, s bradou zaborenou do kožušinového goliera, oči mala akési sklené a ryšavé pehy akoby jej očerneli.

— Čo sa stalo? — spýtal som sa naľakane.

Vanderhose zastal predo mnou, zaklonil hlavu a vystrčil spodnú čeľusť. Nato ma chytil za plece a zľahka potriasol. Srdce mi zovrelo od strachu, nevedel som, čo si mám myslieť. Vanderhose ma znova zadrmal za plece a povedal:

— Veľmi smutný objav, Stas. Našli sme rozbitú loď.

Kŕčovite som prehltol a spýtal som sa:

— Našu?

— Hej, našu.

Majka vyliezla z klzáka, malátne mi kývla rukou a zamierila k lodi.

— Veľa mŕtvych? — spýtal som sa.

— Dvaja, — odpovedal Vanderhose.

— Kto?

— Predbežne nevieme. Je to stará loď. K havárii došlo pred mnohými rokmi.

Chytil ma pod pazuchu a vykročili sme za Majkou. Trochu mi odľahlo na srdci. V prvej chvíli som, pravdaže, usúdil, že stroskotal niekto z našej expedície. Ale aj tak…

— Nikdy sa mi táto planéta nepáčila, — vykĺzlo mi.

Vošli sme do kesónu, vyzliekli sme sa a Vanderhose začal dôkladne čistiť svoj kožuch od bodľačia a pichliačov. Nečakal som naňho a šiel som za Majkou. Ležala na posteli, nohy mala skrčené pod seba, tvár obrátenú k stene. Jej póza mi hneď čosi pripomenula. Povedal som si: len pokojne, bez akéhokoľvek fňukania a súcitu. Sadol som si k stolu, poklepkal som prstami a veľmi vecne som sa spýtal:

— Počúvaj, naozaj je to stará loď? Vander vraví, že havarovala pred niekoľkými rokmi. Je to pravda?

— Hej, — odpovedala Majka po chvíli, no neobrátila sa.

Úkosom som pozrel na ňu. Dušu akoby mi rozbrázdili ostré mačacie pazúry, no takisto vecne som pokračoval:

— Pred koľkými rokmi? Desiatimi? Dvadsiatimi? Veď je to hlúposť. Planétu predsa objavili len pred dvoma rokmi…

Majka neodpovedala. Znova som zabubnoval prstami a hlbším hlasom, no ešte vždy vecne som povedal:

— I keď, pravdaže, mohli to byť nejakí priekopníci vesmírneho prieskumu… voľní bádatelia… Sú tam dvaja, však?

Nato sa Majka na lôžku vymrštila, oprela sa oboma dlaňami o prikrývku a sadla si tvárou ku mne.

— Dvaja! — zakričala. — Áno, dvaja, ty bezcitné poleno! Chumaj!

— No počkaj, — povedal som ohromene. — Čo to má znamenať?

— Načo si sem prišiel? — Teraz takmer šepkala.

— Choď si k svojim robotom a s nimi uvažuj, pred koľkými rokmi sa to stalo, aká je to hlúposť a prečo sú tam dvaja a nie traja, nie siedmi…

— Ale veď počkaj, Majka! — zvolal som zúfalo.

— To som predsa vôbec nechcel…

Zakryla si tvár rukami a nezrozumiteľne prehovorila:

— Všetky kosti majú polámané… no ešte žili…pokúšali sa dačo urobiť… Počúvaj, — požiadala ma a zložila si ruky z tváre, — prosím ťa, odíď. O chvíľu vyjdem. Onedlho.

Opatrne som vstal a vyšiel som. Rád by som ju objal, povedal jej niečo prívetivé a povzbudzujúce, no nevedel som utešovať. Na chodbe sa ma odrazu zmocnila triaška. Zastal som a počkal, kým to prejde. To je ale deň! Teraz predsa nemôžem nikomu nič povedať. A azda to ani nie je potrebné. Otvoril som oči a vidím, že v dverách kabíny stojí Vanderhose a pozerá na mňa.

— Ako sa má Majka? — spýtal sa potichu.

Akiste mi odpoveď prečítal z tváre, lebo len smutne kývol a vošiel do kabíny. Odvliekol som sa do kuchyne. Len tak zo zvyku, lebo sa zaužívalo, že len čo sa klzák vrátil, všetci sme si posadali k obedu. Lenže dnes iste bude všetko ináč. Aký tu môže byť obed… Nakričal som na kuchára, lebo sa mi zdalo, že poplietol jedálny lístok. Vlastne ani nič nepoplietol, obed bol pripravený, ako vždy dobrý obed, no dnes nestačí len taký obed ako vždy. Majka akiste vôbec nič nebude jesť, a potrebovala by sa najesť. Objednal som pre ňu u kuchára ovocné želé so šľahačkou — jej jedinú obľúbenú maškrtu, akú som poznal. Rozhodol som sa, že pre Komova neobjednám nič ďalšie. Po krátkej úvahe som nič neobjednal ani pre Vanderhoseho, no pre každý prípad som všeobecnú časť jedálneho lístka rozšíril o pár pohárov vína — čo keby si odrazu niekto chcel upevniť duševné sily… Potom som odišiel do kabíny a sadol som si k pultu.

Moji chlapci pracovali ani hodinky. Majka tu nebola. Vanderhose s Komovom zostavovali súrny rádiogram na základňu a škriepili sa.

— To nie je informácia, Jakov, — hovoril Komov. — Viete to predsa lepšie ako ja, že existuje istá forma — stav lode, stav telesných pozostatkov, pravdepodobné príčiny stroskotania, objavy mimoriadneho významu… no a tak ďalej.

— Áno, pravdaže, — prisvedčil Vanderhose. — No dáte mi za pravdu, Gennadij, že táto formalita má zmysel len pre biologicky aktívne planéty. V danej konkrétnej situácii…

— Tak potom radšej neposielajme vôbec nič. Sadnime si do klzáka, zaletíme ta hneď teraz a ešte dnes spíšeme kompletnú zápisnicu…

Vanderhose pokýval hlavou.

— Nie, Gennadij, som kategoricky proti. Komisie tohto druhu musia pozostávať minimálne z troch ľudí. Navyše sa už zotmelo, nebudeme môcť urobiť podrobnú prehliadku okolia… A vôbec, také veci sa musia robiť so sviežou mysľou, a nie po celom pracovnom dni. Čo si myslíte vy, Gennadij?

Komov stisol tenké pery a päsťou ľahko poklepal po stole.

— Ach, prišlo to tak nevhod, — poznamenal mrzuto.

— Nuž také veci sú vždy nevhod, — potešil ho Vanderhose. — Nič to, zajtra ráno ta pôjdeme všetci traja…

— Nebolo by lepšie vôbec nič dnes neoznamovať? — prerušil ho Komov.

— Na to nemám právo, — ľútostivo povedal Vanderhose. — A vlastne čo by sme mali z toho, keby sme to neoznámili?

Komov vstal, založil si ruky za chrbát a premeral Vanderhoseho od hlavy po päty.

— Ako to nemôžete pochopiť, Jakov? — povedal, už vôbec neskrývajúc podráždenie. — Loď staréhotypu, neznáma, palubný denník ktovieprečo zotretý… Ak pošleme hlásenie v tejto forme, — Komov schmatol zo stola lístok a zamával ním Vanderhosemu pred tvárou, — Sidorov usúdi, že nechceme alebo nie sme schopní samostatne urobiť expertízu. Preňho je to ďalšia starosť — utvoriť komisiu, hľadať ľudí, oháňať sa pred zvedavými povaľačmi… Ocitneme sa v smiešnom a hlúpom položení. A potom, ako bude vyzerať naša práca, Jakov, ak sa sem dovalí húf zvedavých zaháľačov?

— Hm, — povedal Vanderhose. — Ináč povedané, nechcete, aby sa na našom úseku potĺkali cudzí ľudia, však?

— Presne tak, — prisvedčil rázne Komov. Vanderhose hodil plecom.

— Nuž čo… — Chvíľu porozmýšľal, vzal Komovovi lístok z ruky a pripísal k textu pár slov.

— A v tejto forme by vám to vyhovovalo? „Základni ER-2,“ rýchlo čítal. „Súrne. V kvadráte stodva objavená stroskotaná pozemská loď typu „Pelikán“, také a také registračné číslo, v lodi sú pozostatky dvoch ľudí, pravdepodobne muža a ženy, palubný denník zotretý, podrobnú expertízu… — tu Vanderhose zvýšil hlas a významne zdvihol prst, — začíname zajtra.“ Čo poviete na to, Gennadij?

Komov sa pár sekúnd pohojdával z päty na prsty.

— Nuž hoci aj takto, — prehovoril napokon. — Hocičo, len nech nám tu neprekážajú. Dobre teda, nech je tak.

Odrazu vyskočil z miesta a vyšiel z kabíny. Vanderhose sa obrátil ku mne.

— Oznám to, Stas, prosím ťa. A už je čas na obed, čo myslíš? — Vstal a zadumane vyslovil jednu zo svojich tajomných viet: — Len aby bolo alibi, mŕtvoly sa už nájdu.

Zašifroval som rádiogram a odoslal som ho v súrnom impulze. Čosi ma znepokojovalo. Len pred chvíľočkou, doslovne pred minútou sa mi čosi vrylo do podvedomia a prekážalo mi ani trieska. Sedel som pred rádiostanicou a načúval som. Áno, to je dačo celkom iné — načúvať, ak vieš, že v lodi je plno ľudí. Po okružnej chodbe rýchle prešiel Komov. Vždy takto chodieva, akoby sa niekde ponáhľal, no zároveň si uvedomuje, že by sa ani nemusel ponáhľať, veď bez neho sa aj tak nič nezačne. A teraz počuť, ako Vanderhose čosi nezrozumiteľne dudre. Majka mu odpovedá a hlas má ako zvyčajne — vysoký a sebavedomý, akiste sa už upokojila, alebo sa aspoň ovláda. A už tu nie je ani ticho ani pusto, nijaké muchy v pavučine… A vtom som pochopil, aká trieska ma to znepokojuje: hlas umierajúcej ženy v mojom fantazírovaní a mŕtva žena v stroskotanej rakete. Pravdaže, náhoda… Keď sme už pri tom, desivá náhoda!