Planeta pre Pantanov

— Mam-ma, — zopakoval Malý, nepohnúc sa.

— Áno, zvonček, — povedala Majka ticho. Malý si sadol — správnejšie prelial sa z ležiacej polohy do sedu.

— Povedz to ešte raz! — požiadal.

— Áno, zvonček, — povedala Majka. Tvár jej obelela a ostro jej vystúpili pehy.

— Fenomenálne! — prehovoril Malý a hľadel na ňu zdola nahor. — Luskáčik!

Zakašlal som.

— Čakali sme ťa, Malý, — ozval som sa.

Zahľadel sa na mňa. Horko-ťažko som sa ovládol, aby som neuhol pohľadu. Predsa len mal strašnú tvár.

— Prečo si ma čakal?

— No, prečo… — Trochu som prišiel do rozpakov, no hneď mi svitlo. — Nudíme sa bez teba. Je nám zle bez teba. Nemáme pôžitok, chápeš?

Malý vyskočil a hneď si zasa sadol. Sadol si veľmi nepohodlne — nevedel by som tak obsedieť ani dve sekundy.

— Je ti zle bezo mňa?

— Áno, — prisvedčil som rázne.

— Fenomenálne, — povedal. — Tebe je zle bezo mňa a mne zasa je zle bez teba. Z-záhada!

— Ale akáže je to záhada? — rozhorčil som sa. — Keby sme nemohli byť spolu, to by bola záhada. Ale teraz sme sa stretli, môžeme sa hrať…Veď ty sa rád hráš, no vždy si sa hrával sám…

— Nie, — namietol Malý. — Len spočiatku som sa hrával sám. Potom som sa hral na jazere a vo vode som zazrel svoj obraz. Chcel som sa s ním hrať, no rozpadol sa. Vtedy som veľmi zatúžil mať obrazy, veľa obrazov, aby som sa s nimi mohol hrať. A stalo sa.

Vyskočil a svižne sa rozbehol dookola, pričom zanechával za sebou svoje zvláštne prízraky — čierne, biele, žlté, červené. Nato si sadol uprostred a pyšne sa poobzeral. A musím vám povedať, že to bol pohľad: nahé chlapča na piesku a vôkol neho tucet pestrofarebných sôch v rozličných pózach.

— Fenomenálne, — povedal som a pozrel som na Majku. Pohľadom som ju pobádal, aby sa zúčastnila na rozhovore. Bolo mi trápne, že jednostaj hovorím a ona mlčí. Nepovedala však nič, iba zachmúrene pozerala, ako sa prízraky kolísali a pomaly mizli, šíriac pach čpavku.

— Vždy som sa chcel opýtať, — povedal Malý, — prečo sa zakrúcate? Čo je to? — Pribehol ku mne a zadrmal ma za polu kožucha.

— Odev, — vysvetlil som.

— Odev, — zopakoval. — Načo?

Porozprával som mu o odeve. Nie som Komov, jakživ som neprednášal, a najmä nie o odeve. No bez falošnej skromnosti môžem povedať, že prednáška mala úspech.

— Všetci ľudia majú šaty? — ohromene sa spýtal Malý.

— Všetci, — povedal som, aby sme skončili s touto témou.. Nechápal som, čo ho vlastne tak prekvapuje.

— No ľudí je veľa. Koľko?

— Pätnásť miliárd.

— Pätnásť miliárd, — zopakoval. Vystrčil prst bez nechta a začal ho zohýnať a vystierať. — Pätnásť miliárd! — zopakoval znova a obzrel sa na strácajúce sa prízraky. Oči mu stmaveli. — A všetci v šatách… A ešte čo?

— Nerozumiem.

— Čo ešte robia?

Poriadne som sa nadýchol a začal som rozprávať, čo robia ľudia. Je to, pravdaže, čudné, no doteraz som sa akosi nezamýšľal nad touto otázkou. Obávam sa, že u Majky vznikol dojem, akoby sa ľudstvo zväčša zaoberalo kybernetickou technikou. Napokon, usúdil som, pre začiatok ani to nie je zle. Pravda, Malý nepobiehal ako pri Komovových prednáškach, a neskrúcal sa do klbka, no aj tak očarene počúval. A keď som celý popletený končil, stratiac všetku nádej, že by som mu mohol poskytnúť aspoň predstavu o umení, hneď mi dal ďalšiu otázku.

— Toľko práce! — povedal. — Načo ste prišli sem?

— Majka, porozprávaj mu, — poprosil som ju zachrípnutým hlasom. — Nos mi odmrzol…

Majka chladne pozrela na mňa a malátne a podľa môjho názoru celkom nezaujímavo začala rozprávať o projekte „Koráb“ blahej pamäti. Nezdržal som sa, skákal som jej do reči, len aby som prednášku oživil malebnými podrobnosťami, opravoval som ju, až odrazu vysvitlo, že zasa hovorím sám. Pokladal som za potrebné skončiť svoje rozprávanie mravným poučením. Formuloval som ho takto:

— Sám vidíš, — povedal som. — Pustili sme sa do veľkej veci, no len čo sme pochopili, že tvoja planéta je obsadená, hneď sme sa zriekli nášho zámeru.

— Ľudia teda vedia zistiť, čo bude? — spýtal sa Malý. — Ale to nie je presné. Keby to ľudia vedeli, už dávno by odtiaľto odišli.

Nezišlo mi napochytro na um, čo mu na to povedať. Bola to háklivá téma.

— Vieš čo, Malý, — povedal som bodro, — poďme sa pohrať. Uvidíš, aké zaujímavé je hrať sa s ľuďmi.

Malý mlčal. Zúrivo som pozrel na Majku: čo je s ňou, predsa sa nemôžem sám mordovať s celým kontaktom!

— Poďme sa zahrať, Malý, — bez štipky nadšenia ma podporila Majka. — Alebo ak chceš, povozím ťa na lietajúcom stroji.

— Budeš lietať v povetrí, — nadviazal som, — a všetko bude dole — hory, močiare, ľadovec…

— Nie, — odmietol Malý. — Lietať je obyčajný pôžitok. To môžem aj sám.

Nadskočil som.

— A to už ako — sám?

Tvárou mu prebehlo rýchle vlnenie, plecia sa mu zdvihli a klesli.

— Nemám slová, — povedal. — Keď chcem, lietam…

— Tak teda leť! — vykĺzlo mi.

— Teraz nechcem, — povedal netrpezlivo. — Teraz mi je dobre s vami. — Vyskočil. — Chcem sa hrať, — vyhlásil. — Kde?

— Utekajme k lodi, — navrhol som.

Vydal prenikavý výkrik a v dunách ešte nestačila doznieť ozvena, už sme sa opreteky hnali cez krovie. Pokiaľ ide o Majku, definitívne som sa vzdal: nech si robí, čo chce.

Malý sa mihal pomedzi kríky ani slnečný lúč. Videlo sa mi, že sa ani nedotýkal zeme a ani raz sa nezachytil o konárik. Ja vo svojom elektricky ohrievanom kožuchu som sa valil bezohľadne ako piesočný tank, len to tak praskalo vôkol. Usiloval som sa dohoniť ho, no ustavične ma mýlili jeho prízraky, ktoré každú chvíľu nechával za sebou. Na okraji húštiny Malý zastal, počkal na mňa a povedal:

— Aj tebe sa to stáva? Zobudíš sa a pripomenieš si, že si práve niečo videl. Zavše je to niečo, čo dobre poznám. Napríklad ako lietam. Niekedy niečo celkom nové, také, čo som ešte nevidel.

— Pravdaže sa mi to stáva, — povedal som, lapajúc dych. — To sa volá sen. Spíš a vidíš sny.

Šli sme teraz krokom. Kdesi vzadu prašťalo krovie, ako tadiaľ prechádzala Majka.

— Odkiaľ sa to berie? — spýtal sa Malý. — Čo vlastne je sen?

— Nebývalé kombinácie bývalých dojmov, — odrapotal som.

Prirodzene, Malý nepochopil, a preto som musel povedať ďalšiu veľkú prednášku o tom, čo sú sny, ako vznikajú, načo sú a ako by bolo človeku zle, keby sa mu nesnívalo.

— Češirská mačka! Ale aj tak som nepochopil, prečo vidím vo sne to, čo som ešte nikdy predtým nevidel.

Majka nás dohonila a mlčky šla vedľa.

— Napríklad? — spýtal som sa.

— Niekedy sa mi sníva, že som strašne velikánsky, že rozmýšľam, že otázky prichádzajú ku mne jedna po druhej, veľmi jasné a prekvapujúce otázky, a ja nachádzam odpovede, prekvapujúce odpovede, a veľmi dobre viem, ako z otázky vzniká odpoveď. To je najväčší pôžitok, keď vieš, ako z otázky vzniká odpoveď. Ale keď sa prebudím, nepamätám si ani otázky, ani odpovede. Pamätám si len pôžitok.

— Nuž hej… — utrúsil som vyhýbavo. — Zaujímavý sen. No neviem ti ho vysvetliť. Spýtaj sa Komova, azda ti ho on objasní.

— Komova… Čo je to Komov?

Musel som mu vyložiť náš systém mien. Už sme obchádzali močiar a pred nami sa vynorila loď a pristávacia plocha. Keď som skončil, Malý z ničoho nič povedal:

— Čudné. To so mnou ešte nikdy nebolo.

— Čo?

— Aby som dačo pre seba chcel, a nemohol.

— A čo chceš?

— Chcem sa rozdeliť napoly. Teraz som jeden, a chcem, aby sme boli dvaja.

— Nuž, braček, — povedal som, — to nemôžeš chcieť. To sa predsa nedá.

— A keby sa to dalo? Je to zle, alebo dobre?

— Prirodzene, zle, — povedal som. — Nie je mi celkom jasné, čo vlastne chceš povedať… Človek sa môže roztrhnúť napoly. To je veľmi zle. Môže ochorieť, volá sa to rozpoltenie osobnosti. Aj to je zle, ale dá sa to napraviť.

— Bolí to? — spýtal sa Malý.

Vkročili sme na pristávaciu plochu. Tom sa nám už náhlil v ústrety, pred sebou hnal loptu a radostne blikal signálnymi svetielkami.

— Prestaň s tým, — povedal som. — Aj takýto si pekný.

— Nie, nie som pekný, — namietol Malý, no vtom už dobehol Tom a začala sa zábava.

Malý sypal otázky, že som ani nestačil odpovedať, Tom zasa nestačil vykonávať povely, lopta sa nestačila dotýkať zeme. Iba Malý na všetko stačil.

Vyzeralo to veľmi veselo. Aj v skutočnosti nám bolo veselo, ešte i Majka sa napokon dostala do varu. Iste sme sa ponášali na šantiacich výrastkov, ktorí ušli z vyučovania na breh oceánu. Spočiatku bolo ešte cítiť akési rozpaky, ešte sme si uvedomovali, že sa nezabávame, ale pracujeme, že každý náš pohyb sledujú, že medzi nami a Malým ostalo čosi ťažké, nedopovedané, ale potom sme na to všetko pozabudli. Ostala len lopta, čo ti letela rovno do tváre, nadšenie z vydareného úderu, zlosť na ťarbavého Toma, zvonenie v ušiach od bujarého revu, ostrý prerývaný chichot Malého — prvý raz sme počuli jeho smiech, oduševnený, celkom detský…

Bola to čudná hra. Malý úchytkom vymýšľal jej pravidlá. Vysvitlo, že je neuveriteľne vytrvalý a zápalistý, nevymeškal ani jednu príležitosť, aby nám predviedol svoje fyzické prednosti, nanútil nám preteky a akosi celkom prirodzene začal hrať sám proti nám trom a ustavične vyhrával. Sprvu preto, lebo sme mu dali vyhrať, potom vyhrával preto, lebo sme nerozumeli jeho pravidlám. A keď sme konečne pochopili pravidlá, mne s Majkou zavadzali kožuchy. Nato sme usúdili, že Tom je strašne ťarbavý, a odohnali sme ho. Majka sa dala strhnúť a začala hrať naplno, ja som robil všetko, čo bolo v mojich silách, no i tak sme prehrávali bod po bode. Nijako sme si nevedeli poradiť s tým bleskurýchlym čertíkom, ktorý chytal každú loptu, sám bil veľmi mocne a presne, rozhorčene kričal, ak sme loptu podržali v rukách dlhšie ako sekundu a celkom nás poplietol svojimi prízrakmi a — čo bolo ešte horšie — chvíľami nám bleskove zmizol spred očí a takisto bleskove sa zjavil na celkom inom mieste. Prirodzene, nevzdávali sme sa, stúpal z nás stĺp pary, ako sme sa potili, dychčali, revali jeden na druhého, no bojovali sme do posledných síl. A odrazu sa hra skončila.

Malý zastal, pohľadom odprevadil loptu a sadol si na piesok.

— To bolo dobre, — povedal. — Nikdy som nevedel, že môže byť tak dobre.

— Čo? — zakričal som zadychčane. — Ustal si, Malý?

— Nie. Len som si zasa spomenul. Nemôžem zabudnúť. Nepomáha. Nijaká zábava nepomáha. Už ma nevolaj hrať sa. Je mi zle a teraz mi je ešte horšie. Povedz mu, nech skôr rozmýšľa. Roztrhnem sa napoly, ak dačo rýchlo nevymyslí. Vnútri ma všetko bolí. Chcem sa roztrhnúť, no bojím sa. Preto nemôžem. Ak ma bude veľmi bolieť, prestanem sa báť. Nech rýchlo rozmýšľa.

— Ale čo je vlastne s tebou, Malý! — povedal som rozladene. Neveľmi som chápal, čo sa s ním robí, no videl som, že mu je naozaj zle. — Vyhoď si to všetko z hlavy! Jednoducho nie si navyknutý na ľudí. Musíme sa častejšie stretávať, viac sa hrať…

— Nie, — povedal Malý a vyskočil. — Už neprídem.

— Ale prečo? — zvolal som. — Veď nám bolo tak dobre! A bude nám ešte lepšie. Sú aj iné hry, nielen s loptou… s obručou, s krídlami!

Pomaly sa pobral preč.

— Môžeme hrať šachy, — náhlivo som volal za ním. — Vieš, čo sú šachy? To je vynikajúca hra, má tisíc rokov!..

Zastal. Náhlivo a oduševnene som mu vysvetľoval, čo sú šachy — jednoduché, trojrozmerné, n-rozmerné… Stál a počúval, no nedíval sa na mňa. Skončil som o šachoch a začal som o pokri. Horúčkovite som si pripomínal všetky hry, aké som poznal.

— Áno, — prehovoril Malý. — Prídem.

Vykročil a z nohy na nohu sa vliekol k močiaru.

Už nezastal. Chvíľu sme mlčky hľadeli za ním, potom Majka zakričala: „Malý!“, pustila sa do behu, dohonila ho a šla vedľa neho. Zdvihol som kožuch, obliekol som sa, pohľadal som Majkin kožuch a s otáľaním som sa pohol za nimi. Zmocnil sa ma akýsi nepríjemný pocit, nechápal som, o čo ide. Vyzeralo to, že všetko je v poriadku: Malý prisľúbil, že sa vráti, teda predsa sa k nám pripútal, bez nás mu je teraz oveľa horšie než s nami. „Zvykne si,“ opakoval som si v duchu. „Nič to, zvykne si…“ Videl som, že Majka zastala, no Malý sa vliekol ďalej. Majka sa zvrtla, rukami si oblapila plecia a rozbehla sa mi oproti. Podal som jej kožuch a spýtal som sa:

— Tak čo?

— Všetko v poriadku, — povedala. Oči mala priezračné a tajilo sa v nich akési zúfalstvo.

— Myslím, že koniec koncov… — začal som a zarazil som sa. — Majka, — zvolal som, — veď ty si stratila „tretie oko“!

— Nestratila som ho, — povedala.