Na hranici Oekumeny

Synovia vetra

V nepreniknuteľnej tme zavýjali hyeny, žalostne skuvíňali šakaly.

Kidogo bol nepokojný, často pozeral na východ, kde popolavý pruh oblohy veštil východ mesiaca.

— Neviem, či sú tu divé psy, či nie, — šomral si. — Ak prídu, je nám beda!

Psy útočia vo svorkách a premôžu aj byvoly…

Nebo bolo čoraz jasnejšie, chmúrne bralá napokon zostriebreli, stromy na stepi sa vynárali ako čierne tiene. Vyšiel mesiac.

Etrusk, černoch a Helén zamierili na juh pozdĺž reťaze skalísk a tuho stískajúc kopije, obzerali sa a striehli. Ponáhľali sa z neprívetivého miesta bitky, kde sa medzi kríkmi a stromami váľali zabité slony a kde hodovali žrúti mrcín. Zavýjanie za nimi tíchlo, step mlčala, akoby všetko navôkol bolo vymrelo. Iba kroky pútnikov rušili nočnú tíš.

Kidogo starostlivo obchádzal husté háje a kroviny, ktoré sa kde-tu vynárali ako tajomné čierne vŕšky. Volili cestu cez otvorené poľany, ktoré sa beleli medzi porastom ako jazerá v labyrinte čiernych ostrovov.

Skalnatá reťaz sa skrúcala na západ, úzky háj pritisol pútnikov k bralám.

Kidogo zabočil doprava a šiel po dlhom kamenistom svahu, skláňajúcom sa na juh. Zrazu zastal, obrátil sa a načúval. Aj Pandion a Kavi zbystrili pozornosť, no všade bolo hlboké ticho.

Kidogo sa nerozhodne pohol ďalej, zrýchľoval kroky a neodpovedal priateľom na tiché otázky. Prešli hodný kus a černoch znova zastal.

V mesačnom svetle sa mu rozčúlene leskli oči.

— Niekto nám ide v stopách, — zašepkal a pritisol ucho na zem.

Pandion sa sklonil k zemi, Etrusk zostal stáť a s prižmúrenými očami sa snažil preniknúť cez striebristý závoj mesačného svetla.

Pandion pritískal ucho na horúcu kamenistú pôdu. Sprvu počul iba vlastný dych. Mlčanlivá, hrozivá neistota ho znepokojovala. Zrazu zachytil na tvrdej pôde tichý šramot. Jednostaj sa zrýchľovalo a pravidelne sa opakovalo zreteľné klopkanie — klop, klop. Pandion vstal. Kidogo ešte chvíľu pritískal k zemi raz jedno, raz druhé ucho, napokon vyskočil, akoby ho vystrelil.

— Za nami ide veľké zviera, ale neviem aké. Pazúry má vystrčené ako pes alebo hyena — teda nie je to lev ani leopard…

— Byvol alebo nosorožec, — usudzoval Kavi.

— Nie, je to dravec, — tvrdil černoch. — Musíme sa dáko zachrániť.

Škoda, že nablízku niet ani stromu. — šepkal a nepokojne sa obzeral.

Pred nimi sa rozkladala takmer rovná kamenistá planina. Trčala z nej iba riedka tráva a nízke kríky.

— Dopredu, chytro! — súril Kidogo. Priatelia sa rozbehli.

Za nimi sa už jasne ozývalo klopkanie ťažkých pazúrov a zrýchľovalo sa. Aj zviera sa zrejme rozbehlo a doháňalo ich. Klop, klop, klop — znelo čoraz bližšie.

Pandion sa obzrel a uvidel vysoký knísavý tieň, ktorý ich sledoval ako sivý prízrak.

Kidogo obracal hlavu na všetky strany; usiloval sa rozoznať stromy pred nimi, odhadnúť vzdialenosť a rýchlosť neznámeho zvera. Keď videl, že stromy sú priďaleko a že nedobehnú, zastal.

— Zviera nás doháňa, nesmieme mu už byť obrátení chrbtom, lebo biedne zahynieme! — vykríkol rozčúlene.

— Treba sa biť! — zahundral Kavi chmúrne.

Priatelia sa postavili vedľa seba a obrátili sa k strašidelnému sivému prízraku, ktorý sa blížil mlčiacou nocou. Kým ich zviera prenasledovalo, ani nehleslo. A táto nezvyčajná vlastnosť stepného dravca ich najväčšmi desila.

Sivý hmlistý tieň jednostaj tmavel, jeho obrysy boli čoraz zreteľnejšie.

Zver bol už sotva tristo lakťov od priateľov, keď spomalil a blížil sa krokom, presvedčený, že mu vyhliadnutá obeť neujde. Priatelia ešte nikdy nevideli podobné zviera. Jeho silné predné laby boli dlhšie ako zadné, predná časť trupu sa mu nad krížmi dvíhala, chrbát sa strmo zvažoval. Na tučnom krku sedela ťažká hlava s mocnými čeľusťami a vypuklým čelom.

Na krátkej svetlej srsti sa jarabeli tmavé fľaky. Na zátylku a na šiji mu trčali dlhé tvrdé škutiny. Zviera sa naoko ponášalo na škvrnitú hyenu, no nevídane ozrutnú: jeho hlava bola na päť lakťov od zeme. Široká hruď, plecia a zátylok desili mohutnosťou, veličizné zahnuté pazúry zlovestne klopkali a naháňali strach.

Zviera sa čudne knísavo pohybovalo, vrtelo nízkym zadkom a pokyvovalo ťažkou hlavou. Chriapu malo zvesenú, takže spodná čeľusť sa takmer dotýkala krku.

— Čo je to? — pýtal sa Pandion priškrteným hlasom a oblizol si suché pery.

— Neviem, — rozpačito odvetil Kidogo. — Nikdy som nepočul o takých zveroch.

Zviera sa odrazu zvrtlo. Veľké oči upreté na pútnikov zahoreli blikavým plameňom. Zviera opísalo polkruh vpravo od ľudí, opäť sa k nim obrátilo chriapou a zastalo. Okrúhle uši mu trčali šikmo hore.

— Zviera je múdre — stalo si tak, aby mesiac svietil proti nám, — šepol Kidogo, rýchlo dýchajúc.

Pandion sa triasol od vzrušenia — stávalo sa mu to vždy pred nebezpečným bojom.

Zviera vtiahlo do seba vzduch a pomaly sa blížilo. V jeho pohyboch, v zlovestnom mlčaní; v jeho upretom pohľade bolo niečo, čím sa líšilo od všetkých zvierat, aké priatelia poznali. Všetci traja tušili, že dravec je zvyškom z iného, dávneho sveta, s inými životnými zákonmi. Plece pri pleci, s otrčenými kopijami, pohli sa proti nočnej príšere. Zviera sa na mih zarazilo, ale vzápätí sa s chrčaním vyrútilo na troch priateľov. Veličizná papuľa sa rozďavila, v mesačných lúčoch sa zablysli veľké zuby a tri dlhé hroty mocných kopijí sa zaborili príšere do širokej hrude a krku. No nevládali zvera zadržať — mal nesmiernu silu. Kopije narazili na mocné kosti, vyšmykli sa z rúk a chlapi odleteli nazad. Kidogo a Pandion ešte stačili uskočiť, ale Kaviho prigniavilo zviera. Priatelia mu priskočili na pomoc. Netvor si sadol na zadné laby a bleskove vyhodil prednými.

Otupené pazúry udreli Pandiona do boka tak silno, že spadol a len-len nestratil vedomie. Ozrutná laba mu prikvačila nohu, zhyby, prašťali a pazúry zvieraťa vytrhli mu kus mäsa i kože.

Pandion nepúšťajúc kopiju sa usiloval vstať, keď začul praskať Kidogovu kopiju. Horko-ťažko si kľakol a uvidel, ako zver pritíska černocha k zemi a skláňa k nemu rozďavenú papuľu. Kidogo s vytreštenými očami sa zapieral nočnej mátohe do spodnej čeľuste a snažil sa oddialiť strašné zubiská. Verný priateľ hynul Pandionovi pred očami.

Helén, nedbajúc na bolesti, šialene vyskočil a vrazil zvieraťu kopiju do boku. Dravec hlasno sklapol zuby, zvrtol sa k Pandionovi a zrazil ho na zem. Helén však nepustil kopiju, oprel ju o zem a zadržal netvora, kým Kidogo stačil vytiahnuť nôž. Ani černoch, ani Helén nevideli, že za zverom vstal Kavi. Etrusk vyceril zuby, chladnokrvne namieril kopiju netvorovi do boka a oboma rukami ju vrazil rovno pod lopatku. Dlhý hrot prenikol na celý lakeť dravcovi do tela, z rozchľapenej papule sa vydral rev, zviera sa myklo a obrátilo sa proti Etruskovi. Kavi prikrčil hlavu medzi plecia, zatackal sa, no nespadol. Zatiaľ Kidogo s prenikavým krikom pichol zvera nožom do krku a v tej chvíli Etruskova kopija vnikla dravcovi do srdca.

Ťažkým telom kŕčovito zašklbalo a dookola sa rozšíril neznesiteľný zápach.

Pandion vytrhol kopiju a znova ju zaboril zvieraťu do tyla. No už nebolo treba. Zver natiahol krk, papuľou sotil Etruska do nôh a zadnými labami hodil nabok. Pazúry ryli zem, svaly pod kožou sa chveli, no natrčené škutiny na tyle už klesli.

Len čo sa priatelia spamätali, začali si prezerať rany. Etrusk mal z pleca vydrapený kus mäsa, na chrbte jarčeky od dlhých pazúrov. Pandionovi sa nezlomila noha — ale mal hlbokú ranu pod kolenom a na chodidle sa mu doista potrhali šľachy. Tam, kde ho zasiahla obrovská laba, bok mu spuchol a osinel. Najviac utŕžil Kidogo, mal niekoľko veľkých rán a pomliaždenín.

Priatelia, sa navzájom poobväzovali zdrapmi odedze a tešili sa z víťazstva nad strašným netvorom, ktorý ležal nehybne vystretý v jasnom mesačnom svetle. Pandion sa nevedel zo všetkého spamätať, no Kidogo ich uspokojoval, že teraz im už nič nehrozí. Zdochlina ich ochráni pred inými dravcami a vládcovia slonov ich určite na svitaní budú hľadať.

Priatelia trpezlivo znášali bolesť, ľahli si na tvrdé skálie, ale od rozčúlenia nezaspali.

Nečakane rýchlo sa rozvidnelo, slnko zahnalo tajomné a hrozivé tiene noci. Pandion, zmučený bolesťou v nohe, otvoril ustato oči, keď začul Kidogov krik. Černoch si prezeral premoženého nočného prenasledovateľa a vysvetľoval Etruskovi, že také zviera videl vyobrazené v Ta-Keme, v hrobke pri meste Bielych múrov. Kavi nedôverčivo otŕčal spodnú gambu.

Kidogo sa prisahal a presviedčal ho, že obyvatelia Ta-Kemu kedysi dávno iste poznali takéto zviera.

Slnko stúpalo po oblohe. Priateľov moril smäd a drvila zimnica od utŕžených rán. Kidogo a Kavi sa rozhodli, že pôjdu hľadať vodu, keď vtom začuli hlasy. Tri slony s bojovníkmi na chrbtoch išli cez step popod kamenistý svah, kde priatelia stretli nočnú príšeru. Keď vládcovia slonov začuli Kidogovo volanie, posúrili zvieratá. Slony sa blížili k cudzincom, no zrazu výstražne zatrúbili a cúvali, dvíhajúc choboty a natŕčajúc uši.

Bojovníci z nich zoskočili a bežali k zdochline s výkrikmi: „Gišu, gišu!“ Náčelník včerajšieho lovu pochvalne pozrel na priateľov a povedal priškrteným hlasom: — Ste slávni bojovníci, keď ste si sami traja poradili s príšerou noci, so žrútom hrubokožcov. Vládcovia slonov rozprávali cudzincom o gišu — veľmi vzácnom a nebezpečnom zvierati. Nikto nevie, kde sa cez deň skrýva a v noci sa ticho potuluje a napadá mladé slony, nosorožce a mláďatá iných veľkých zvierat. Je neobyčajne mocný a vytrvalý v boji. Jeho strašné zubiská naraz prehryznú slonovi nohu a mohutné predné laby dlávia obeť a lámu jej kosti.

Kavi posunkami poprosil lovcov, aby mu pomohli zviera odrať. Štyria bojovníci sa ochotne prichytili do roboty, nevšímajúc si, že zo zvieraťa sa šíril neznesiteľný pach.

Kožu a odrezanú hlavu naložili lovci na slona a naňho vysadili aj ranených cudzincov. Slony, počúvne ľahkým úderom zakrivených nožov, bežali klusom. Na poludnie už boli v osade. Obyvatelia ich srdečne vítali.

Bojovníci na sloních chrbtoch hlasno vychvaľovali hrdinstvo cudzincov.

Rozžiarený Kidogo trónil vedľa Pandiona na hojdajúcom sa širokom sedisku päť lakťov nad zemou. Černoch začal niekoľkokrát spievať, ale vládcovia slonov ho vždy, zahriakli, lebo slony nemajú rady krik a sú naučené na ticho.

Už štyri dni cesty delili cudzincov od sídla vládcov slonov. Náčelníkov sľub sa splnil. Oddiel bývalých otrokov sa smel pripojiť k výprave, čo šla na západ. Kavimu, Kidogovi a Pandionovi ešte nezaceleli rany, preto sa viezli na jednom zo šiestich slonov. Ostatní šestnásti druhovia išli pešo v stopách výpravy. Zvieratá boli na ceste len necelého pol dňa, ostatný čas sa pásli a oddychovali. Peší oddiel dohonil slonov zvyčajne až na mrkaní.

Domorodci viedli zvieratá celkom inou cestou, akú by si boli zvolili pocestní. Obchádzali vysoké lesy, šli cez čistiny a krovité porasty, kade by si ľudia museli cestu prekliesniť. Kedy-tedy sa predný slon zamenil so zadným a kráčal na konci skupiny. Za slonmi zostával v húštinách udupaný, chodník a Pandionovi druhovia pohodlne napredovali. Ešte lepšie bolo tým trom, čo sa niesli na slonovi vysoko nad zemou s jej tŕňmi, hmyzom, hadmi, barinami, ostrým skálím a tvrdou trávou. Iba teraz si Pandion uvedomil, koľko ostražitosti treba pri peších pochodoch cez hlboké africké lesy a stepi. Iba teraz mohol lačne a nerušene vnímať farby, tvary a vôňu cudzej zeme v celej mohutnosti jej živočíšneho a rastlinného života.

V oslnivom svetle slnečných lúčov boli čisté odtiene farieb také jasné, že severana priam nejasne znepokojovali. No len čo sa zaoblačilo, alebo sa oddiel posunul do lesnej tône, farby pohasli. Ich jednotvárne odtiene zdali sa ponuré pri porovnaní s mäkkými a súladnými farbami Pandionovej vlasti.

Oddiel preťal výbežok lesa a znovu sa ocitol vo zvlnenej stepi s červenou pôdou, s bezlistými stromami, z ktorých vytekala mliečna šťava.

Ich sivozelené konáre sa neprívetivo dvíhali k oslnivému nebu. V týchto nehybných húšťavách neboli ani vtáky, ani zver — nad červenými kopčekmi panoval znojný mŕtvy pokoj. Veľké červené kvety sa červeneli na konci konárov ako fakle horiace na chmúrnom pohrebišti.

Ďalej ležala pôda zbrázdená hlbokými výmoľmi — pod ohnivočerveným povrchom ležali vrstvy bieleho piesku. Oddiel sa dostal do spleti úzkych roklín. Po oboch stranách sa dvíhali sypké purpurové steny. Slony sa opatrne predierali labyrintom vymletých úšustov, pyramíd, veží a úzkych stĺpov. Občas sa zrútila niektorá stena a naplašila slony, ktoré uskakovali nabok. Farba vymletej sypkej pôdy sa ustavične menila: za stenou teplého červeného odtieňa sa dvíhal bledohnedý múr, za ním sa týčili jasné žlté pyramídy, žilkované oslepivo bielymi pruhmi. Pandionovi sa marilo, že prišiel do zakliateho kráľovstva. V hlbokých suchých a mŕtvych kotlinách sa skrýval celý svet živých farieb neživej prírody.

Potom sa znova tiahla zalesnená vrchovina, oddiel znova obklopili zelené steny a košina na sloňom chrbte bola ako ostrov, ktorý pomaly plával po mori lístia a konárov.

Pandion si všimol, ako starostlivo dbali domorodci o svoje mohutné zvieratá. Na zastávkach im pozorne poprezerali kožu. Helén sa spýtal, prečo to robia. Černoch položil ruku na nádobu z akéhosi plodu, ktorá mu visela na opasku.

— Je zle, ak si slon poškriabe kožu alebo sa poraní, — riekol domorodec.

— Začne mu hniť krv a zviera zakrátko zahynie. Ranu treba včas natrieť hojivou živicou, preto ju máme vždy poruke.

Helén nechcel veriť, že takmer nezraniteľní obri sú takí chúlostiví.

Teraz chápal opatrnosť múdrych zvierat. Domorodci mali s nimi hŕbu starostí. Iba po dlhom hľadaní a poradách sa utáborili na noc. Priviazané slony obkolesila reťaz pozorných stráží, ktoré nespali celú noc. Ďaleko dopredu vysielali zvláštnych prieskumníkov, aby sa presvedčili, či nie sú nablízku divé slony. Ak naďabili na voľné stádo, zaháňali ho hlasným krikom.

Pri oddychu priatelia besedovali so svojimi sprievodcami. Drsní vládcovia slonov vďačne uspokojovali zvedavosť cudzincov.

Raz sa Pandion spýtal staršieho územčistého domorodca, ktorý viedol výpravu, prečo tak radi lovia slony, keď je to také nebezpečné.

Domorodcovi sa prehĺbili vrásky okolo úst. Neochotne odvetil: — Rozprávaš ako zbabelec, hoc naň nevyzeráš. Slony sú mocou nášho kmeňa. S nimi sa nám žije dobre, v dostatku. Platíme za to životmi. Keby sme sa báli, živorili by sme priam tak ako kmene, ktoré sa živia jaštericami a korienkami. Ten, kto sa bojí smrti, žije o hlade a v strachu. Ak vieš, že v tvojej smrti je život tvojich blízkych, nebojíš sa nijakého nebezpečenstva!

Aj môj odvážny syn v rozkvete síl zahynul pri love slonov… — Domorodec uprel na Pandiona mračný pohľad. — A či vy, cudzinci, inakšie rozmýšľate?

Prečo si prešiel toľko krajín, bojoval si s ľuďmi aj so zverou a neostal si v otroctve?

Zahanbený Pandion sa prestal vypytovať. Zrazu Kidogo, ktorý sedel pri vatre, vstal a krivkal k neďalekému hájiku. Zapadajúce slnko zlátilo veľké oválne listy, tenké konáre sa mierne chveli. Kidogo si prezeral hrboľatú kôru na tenkých kmeňoch, natešene skríkol a vytiahol nôž. O chvíľu sa vrátil s dvoma veľkými zväzkami sivočervenej kôry. Jeden zväzok podal domorodcovi, čo viedol oddiel.

— Odovzdaj to vášmu náčelníkovi ako Kidogov darček na rozlúčku, — povedal černoch. — Je to práve taký dobrý liek ako čarovná tráva z belasej stepi. V chorobe, pri únave alebo pri útrapách sa kôra rozmrví a vypije sa trocha odvaru. Ale len trocha. Ak by sa ho vypilo viacej, už nie je liekom, lež otravou. Táto kôra starým vracia silu, zarmútených rozveselí, zoslabnutých posilní. Zapamätaj si ten strom — budeš mi vďačný^[102].

Vodca sa darčeku potešil a hneď rozkázal, aby nalúpali ešte viacej kôry.

Druhý zväzok Kitigo odložil do kože gišu, ktorú si vzal Kavi so sebou.

Na druhý deň slony vstúpili na kamenistú rovinu. Vysoké husté kríky sa vo vetre skláňali až k zemi a vyzerali ako vysoké zelené hrby, rozhodené po suchej sivej tráve.

Vietor, ktorý dul proti nim, prinášal príjemnú vlhkú vôňu. Pandiona prehradilo. V tej vôni bolo čosi známe, nekonečne drahé a zabudnuté, i keď sa to ešte tratilo vo výparoch lesa, čo sa rozkladal pri úpätí. Ďaleko sa ťahali široké a strmé svahy, ich belasý povrch pretínali tmavé pásy a škvrny lesných húštin. Na obzore sa belasela reťaz vysokých hôr.

— To je Tengrela, moja vlasť! — bláznivo skríkol Kidogo a všetci sa k nemu obrátili.

Černoch rozhadzoval rukami, vzlykal a mrštil tvár, mocné plecia sa mu triasli vzrušením. Pandion chápal priateľove pocity, no kvárila ho akási závisť; Kidogo je už doma a jemu treba ešte toľko prekonať, kým nadíde veľký okamih, keď aj on bude môcť zvolať ako Kidogo: „To je moja vlasť!“ Pandion sklonil hlavu a odvrátil sa. V tej chvíli sa nevedel radovať so svojím priateľom.

Slony zostupovali po čiernej sopečnej pôde. Na stuhnutej láve nerástli nijaké stromy. Cestu im preťal hladký výbežok posiaty malými jazerami.

Ligotavé škvrny čírej, belasej a hlbokej vody sa ostro odrážali od čiernych brehov. Pandion sa zachvel. Zrazu si neobyčajne živo spomenul na Tessine belasé hlboké oči, na jej husté čierne vlasy. Aj tu belasé jazierka akoby naň hľadeli s nemou výčitkou, tak, ako by naň hľadela Tessa, keby vedela o jeho slabosti. Pandion zablúdil v myšlienkach do Aeneady a nesmierna nedočkavosť mu zovrela hruď. Pomkol sa k priateľovi a tuho ho objal. Na čiernu ruku Kidogovu sa položila šľachovitá ruka Kaviho a traja priatelia spojili svoje dlane v pevnom a radostnom stisku.

A slony sa spúšťali čoraz nižšie — z obidvoch strán sa vynorili úbočia širokej doliny. Po chvíli sprava ústila druhá taká dolina. Pretekajúce bystriny sa zliali do dravej riečky, čím ďalej tým mohutnejšej. Slony kráčali začas po ľavom brehu popod zvetrané bralá. Potom sa skaliská rozostúpili a čistá voda v riečke sa s veselým žblnkotom náhlila do tône popod velikánske stromy, ktoré sa klenuli ako vysoké zelené oblúky na brehoch koryta. Slony nedošli k stromom a zastali.

— Ďalej už nejdeme, — povedal vodca.

Traja priatelia zišli zo slonov a rozlúčili sa so svojimi sprievodcami.

Oddiel sa prebrodil cez rieku. Priatelia dlho hľadeli za sivými velikánmi, ktorí vystupovali na plochú vrchovinu severne od rieky. A všetci traja si nevdojak ľútostivo vzdychli, keď mocné zvieratá zmizli v diaľke. Potom rozložili vatru — znamenie pre druhov, ktorí zaostali.

— Poďme hľadať tŕstie a stromy na plte, — navrhol Kidogo Etruskovi. — Zvyšok cesty chytro zídeme po rieke. A ty, krivý, čakaj pri vatre, šetri si nohu! — obrátil sa s drsnou nehou k Helénovi.

Pandion a Kavi nechali Kidoga pri rieke medzi jeho pokrvnými.

Vôňa blízkeho mora opájala priateľov, čo vyrástli na jeho brehu.

Odrazili plť a plávali do ľavého ramena rozvetvenej delty. Ďaleko sa nedostali — prieliv bol zanesený pieskom. Priatelia sa vyštverali na strmý breh, zamotávajúc sa do vysokej trávy. Preliezli cez kopcovitý hrebeň a vzrušení vystúpili na pobrežný val, kde zastali so zatajeným dychom.

Opájala ich nekonečná šírava oceánu a špľachot vĺn. Kavi a Pandion stáli po prsia v pichľavej tráve. Vysoko nad ich hlavami sa knísali vrchovce paliem. Zelené úpätie kopcov sa temne odrážalo od pobrežného piesku, ligotajúceho sa v slnečných lúčoch. Zlatý pás piesku lemovala zvlnená stuha striebornej peny, za ktorou sa pohojdávali priezračné zelené vlny.

Ešte ďalej oslnivo biela rovná čiara vyznačovala hranicu pobrežných skalísk. Po oblohe pomaly plávali páperové chumáče obláčikov. Nad pieskom na pobreží sa skláňalo päť paliem. Ich dlhé listy sa hneď rozprestierali vo vzduchu, hneď zas skláňali v poryvoch vetra ako krídla našušorených vtákov s hnedým a zlatistým perím, vznášajúcich sa nad pobrežím. Palmové lístie, akoby odliate z bronzu, zacláňali ligotavý oceán.

Vlhký vánok prinášal vôňu morskej soli. Teplé pramienky vetra sa roztekali Pandionovi po tvári a obnaženej hrudi, akoby sa ponáhľali do jeho náruče po dlhom rozlúčení. Etrusk a Helén pomaly klesli na piesok, chladný, pevný, rovný ako dlážka v rodnom dome.

Keď si oddýchli, hodili sa do rozhojdaných vĺn. More ich privítalo ľahkými nárazmi. Pandion a Kavi s pôžitkom vdychovali vôňu slaných kropají, rozrážali rukami jagavé hrebene, pokým ich zaceľujúce sa rany nezačali páliť od morskej vody. Potom sa obaja vrátili na piesočinu a kochali sa pohľadom na morskú diaľavu. Klenula sa pred nimi ako modrý most, ktorý sa kdesi ďaleko spájal s vodami ich rodného mora; také isté vlny narážali na biele skalnaté brehy Helady, na žlté svahy Kaviho vlasti.

Mladý Helén cítil, ako sa mu oči zalievajú slzami radosti. Teraz nemyslel na strašnú diaľavu, ktorá ho ešte vždy delí od domova. Tu bolo more a za morom ho čakala Tessa, čakalo ho všetko blízke a drahé, čo opustil a čo zaclonili roky drsných skúšok a nekonečne ťažká cesta.

Etrusk a Helén stáli na úzkom pobrežnom páse, obrátení tvárou k moru.

Za nimi sa týčili mohutné vrchy pod pokrovcom hrozných lesov — okraj cudzej zeme, ktorá ich tak dlho držala v zajatí rozpálených pustatín, stepí, suchých vysočín, vlhkých a tmavých húštin, zeme, ktorá im vzala roky, života, všetko, čo mohli dať blízkym. Ich oslobodenie si vyžiadalo roky, hrdinskej borby a neslýchaného úsilia. A keby toto všetko vynaložili pre vlasť, prinieslo by im to úctu a slávu.

Kavi položil Pandionovi na plecia ťažké ruky.

— Náš osud je teraz v našich rukách! — zvolal. Jeho tmavé, zvyčajne smutné oči vášnivo horeli. — Sme dvaja. Či by sme nedokázali doplávať do Zeleného mora, keď sme sa prebili až ku brehom Veľkej Dúhy? Nie, my sa vrátime, budeme oporou aj našim líbyjským druhom, ktorí nepoznajú more…

Pandion mlčky prikývol.

Nad brehom sa zrazu rozľahol Kidogov hlas. Znepokojený černoch so zástupom vzrušených rodákov a všetkými druhmi z výpravy hľadal dvoch priateľov. Pandiona a Kaviho odviedli nazad k rieke, preplavili sa na druhý breh a tam už čakalo niekoľko býkov, aby prepravili chorých, náklad a zbrane.

Pútnikom zostával už len malý kus cesty. Kidogo splnil, čo bol sľúbil pod stromami na brehu Nílu pred druhmi umierajúcimi po strašnej bitke s nosorožcom. Všetci devätnásti bývalí otroci našli prívetivý útulok a oddych vo veľkej osade neďaleko mora, na brehu veľkej rieky, tečúcej rovnobežne s tou, po ktorej priplávali, keď sa rozlúčili s vládcami slonov.

Pre Kaviho a Pandiona bola najradostnejšia zvesť, že lanského roku, po dvanásťročnej prestávke, sem znova priplávali Synovia vetra. Synmi vetra volali Kidogovi rodáci mornárov, ktorí oddávna prichádzali zo severu k brehom Južného Rohu po slonovinu, zlato, liečivé rastliny a zvieracie kožky. Domorodci tvrdili, že Synovia vetra sa ponášajú na Etruska a Heléna, ibaže majú tmavšiu pleť a brčkavejšie vlasy. Minulého roku prišli štyri čierne koráby, ktoré sa plavili po cestách otcov, Synovia vetra sľúbili, že prídu zas, len čo sa skončí obdobie búrok na Mori Hmiel. Podľa výpočtov skúsených ľudí do príchodu korábov zvyšovali asi tri mesiace.

Stavať vlastnú loď by si vyžiadalo viac času, nehovoriac už o tom, že nik nepoznal cestu, ktorá ich čakala. Pandiona a Kaviho znepokojovala myšlienka, či ich a ostatných desiatich vezmú mornári na lode, no Kidogo sa záhadne usmieval, požmurkával a tvrdil, že všetko zariadi.

Neprichodilo im iné ako čakať a zhrýzať sa neistotou. Mohlo sa stať, že Synovia vetra sa celých dvadsať rokov neukážu. Etrusk a Helén sa uspokojovali tým, že ak koráby nepriplávajú načas, prichytia sa stavať vlastnú loď.

Kidogov návrat bol udalosťou, ktorá sa hlučne oslavovala. Pandion bol už ustatý z ustavičných hostín. Nudilo ho nekonečné vychvaľovanie jeho statočnosti, omrzelo ho naveky, rozprávať o rodnom kraji a o dobrodružstvách, ktoré prežil.

Bolo celkom prirodzené, že Kidogo, večne obkolesený príbuznými a rodákmi a zaujatý obdivom žien, akosi sa odcudzil Pandionovi a Kavimu.

Priatelia sa vídali menej ako v šene a na ďalekej púti cez Afriku. Kidogo už išiel životom vlastnou cestou, ktorá sa rozchádzala s cestami priateľov.

Všetci Kidogovi druhovia z príbuzných kmeňov, ktorí s nimi prišli až sem, sa chytro roztratili rôznymi smermi. Zostal iba Etrusk, Helén a desať Líbyjcov, ktorí vedeli, že ich návrat do vlasti závisí od Pandiona a Kaviho.

Všetkých dvanástich cudzincov ubytovali v priestrannom dome z tvrdej sivozelenej hliny, vysušenej na slnku. No Kidogo nástojil, aby Kavi a Pandion bývali v peknej, kupolovitej chatrči neďaleko jeho domu. Po dlhoročnom putovaní Pandion zasa odpočíval na vlastnom lôžku.

Príslušníci Kidogovho kmeňa nespávali na dlážke, na kožušinách alebo otepiach trávy. Robili si drevené rámy na nôžkach vypletené sieťou z pružných stebiel, na ktorých sa prijemne hovelo; pre Pandionovu boľavú nohu to bola veľká úľava.

Helén mal teraz veľa voľného času. Zapĺňal ho vychádzkami k moru, kde dlho sedával sám alebo s Kavim a počúval rovnomerný hukot vĺn.

Zhrýzal ho jednostaj nepokoj. Jeho nezlomným zdravím otriasli útrapy na ceste a horúce podnebie.

Pandion sa veľmi zmenil a uvedomoval si to. Kedysi, na krídlach mladosti a lásky, opustil milú, domov aj vlasť, túžiac poznať staré umenie, uvidieť iné kraje, poznať život.

Teraz vedel, čo je horká clivota, poznal bezútešné zajatie, ťarchu zúfalstva, otupujúcu ťažkú prácu otroka. A Pandion sa s obavami spytoval sám seba, či ho neopustila sila tvorivého nadšenia, či sa ešte môže stať veľkým umelcom. No zároveň cítil, že všetko to, čo zakúsil a videl, obohatilo jeho životnú skúsenosť o mnohé a mnohé nezabudnuteľné dojmy.

Pandion si rád obzeral svoju kopiju — dar od otca navždy stratenej Irumy, ktorý preniesol cez lesy a stepi, ktorým sa neraz zachránil zo smrteľného nebezpečenstva. Bol preň symbolom statočnosti, zárukou ľudskej odvahy v boji s prírodou, zvrchovane vládnucou v horúcich afrických priestoroch. Kým na kopiju navliekol puzdro, ušité Iruminými rukami, opatrne pohládzal dlhú čepeľ. Ten kúsok kože s pestrou ozdobou z vlny — to bolo všetko, čo mu zvýšilo ako pamiatka na milú, nežnú dievčinu, ktorú stretol na ťažkej ceste do vlasti. S takými myšlienkami sa Pandion obracal k tmavým horám, čo oddeľovali sťa hradba oceán od zeme, ktorú prešiel…

A nad tým všetkým sa vznášal obraz Irumy, živý a vábivý… Takej, akú ju videl naposledy pri kmeni zakvitnutého stromu… Pandionovi sa rozbúšilo srdce. Jasne si predstavil lesk jej tmavej pokožky, oči, plné huncútskych iskričiek… Okrúhla dievčinina tvár sa k nemu s úsmevom blížila, počul jej milý hlas…

Pandion sa postupne zoznamoval so životom veselého a dobrodušného Kidogovho ľudu. Urastení domorodci s bronzovým odtieňom tmavej kože sa zaoberali zväčša poľnohospodárstvom. Pestovali nízke stromy s olejnatými plodmi^[103] a veľké tmavé rastliny s obrovskými listami, roztvárajúcimi sa vejárovite z mäkkých lodýh. Na takýchto rastlinách sa rodili ťažké strapce žltých, srpovito zahnutých plodov s jemnou voňavou dužinou^[104]. Boli hlavnou potravou domorodcov. Pandionovi veľmi chutili.

Jedli ich surové, varené aj vyprážané na oleji. Domorodci sa zaoberali aj lovom, aby si zadovážili slonovinu a kože, zbierali čarovné orechy, podobné gaštanom, ktoré kedysi vyliečili Pandiona zo záhadnej choroby, a chovali rožný statok a hydinu.

Medzi domorodcami boli zruční majstri — stavitelia, kováči i hrnčiari.

Pandion si rád obzeral diela mnohých umelcov, ktorí nezaostávali za Kidogom.

Veľké domy postavené z pieskovcových kameňov a nepálených tehál, alebo celé ulepené z tvrdej hliny, zdobili zložité a krásne plastické ornamenty, vyryté na vonkajšie múry. Niektoré domce krášlili farbisté fresky, ktoré Pandionovi pripomínali nástenné maľby zo starovekých krétskych zrúcanín.

Na hlinených nádobách ladných foriem videl jemné kresby, vytvorené s vyberaným vkusom. V príbytkoch náčelníkov a vo veľkých staviskách, kde sa konali zhromaždenia, stáli drevené pomaľované sochy. Podoby ľudí a zvierat udivovali Pandiona vernosťou výrazu, umne zachyteného v charakteristických črtách. No podľa jeho mienky čiernym majstrom chýbalo hlbšie chápanie formy, tak ako ho nechápali egyptskí umelci.

Sochári Kidogovho ľudu síce vedeli vyvolať neobyčajný dojem životnosti, ale len v jednotlivých, náročky zdôraznených ťahoch. A mladý Helén, rozmýšľajúc nad tvorbou miestnych obyvateľov, nejasne cítil, že cesta k dokonalému dielu musí byť čímsi úplne novým — nie slepým odkresľovaním prírody, ani úsilím vyjadriť iba jednotlivé dojmy.

Kidogov ľud mal rád hudbu, brávali na zložité nástroje z dlhých drevených doštičiek, spájaných vydlabanými podlhovastými tekvicami.

Podaktoré piesne, clivé, ťahavé, Pandiona vzrušovali, pripomínali mu spevy jeho vlasti.

Etrusk sedel pri vyhasnutom ohni pri chatrči, žul osviežujúce lístie a zádumčivo prehrabával papekom horúci popol, v ktorom sa piekli žlté plody, Kavi sa z nich naučil pripravovať múku na osúchy.

Pandion vyšiel z chatrče, prisadol si k priateľovi a blúdiac očami po vysokých staviskách, obzeral si okoloidúcich. Mäkké večerné svetlo sa ukladalo na prašné chodníky a mizlo v nehybných korunách rozložitých stromov.

Odrazu Pandionovu pozornosť upútala prechádzajúca žena. Všimol si ju už v prvé dni po príchode do Kidogovho mesta, ale odvtedy ju nevidel.

Bola ženou jedného z Kidogových príbuzných a volala sa Niora. Teraz kráčala pomaly, s dôstojnosťou žien, vedomých si svojej krásy. Pandion za ňou pozeral nadšený a túžba tvoriť v ňom odrazu vzkypela novou silou.

Niorinu postavu tuho obopínal pruh zelenomodrej tkaniny. Ozdobou jej bola šnúra belasých perál, ťažké náušnice a úzky zlatý krúžok na ľavom zápästí. Spod hustých mihalníc pokojne hľadeli veľké oči. Krátke vlasy vyčesané na temä a dômyselne zapletené jej predlžovali hlavu. Pod očami jej vystupovali zaoblené lícne kosti.

Hladká čierna koža, taká napätá, že telo vyzeralo ako uliate z kovu, sa zlatisto ligotala na slnku. Hrdú hlavu niesla štíhla šija, mierne sklonená dopredu. Pandion sa kochal pohľadom na jej vysokú, pružnú postavu, na ľahké vláčne pohyby. Zamarilo sa mu, že v Niore sa pred ním objavila jedna z troch Charitiek^[105], bohýň, ktoré — ako veril — vdychovali kráse život a obdarúvali ju neodolateľnou príťažlivosťou.

Etrusk zľahka udrel Pandiona papekom po hlave.

— Prečo si sa za ňou nerozbehol! — zapáral žartom. — Vás Helénov očarí každá žena…

Pandion sa nenahneval, no pozrel naň tak, akoby ho prvý raz videl, a prudko ho objal okolo pliec.

— Počúvaj, Kavi, nerád rozprávaš o sebe… Či teba ženy vôbec nezaujímajú? Necítiš, aké sú krásne? Pre teba nie sú časťou tohto naokolo, — Pandion opísal rukou široký kruh, — mora, slnka, krásneho sveta?

— Nie, keď ja vidím čosi pekné, chcel by som to zjesť, — zasmial sa Etrusk. — Pravda, žartujem, — pokračoval vážne. — Nezabúdaj, že som dva razy starší ako ty, a za svetlou stránkou sveta vidím aj tú druhú — tmavú, nepeknú. Ty si už zabudol na Ta-Kem, — Kavi prešiel prstom Pandionovi po červenom znaku na chrbte, — ja nezabúdam na nič. Ale závidím ti.

Budeš tvoriť krásno, ja môžem len ničiť v boji s temnými silami. — Kavi sa odmlčal a po chvíli rozochvene doložil. — Málo myslíš na svojich blízkych tam, vo vlasti… Koľko rokov som si nevidel deti, ani neviem, či žijú, či jestvuje ešte celý môj rod. Ktovie, čo sa robí tam, medzi nepriateľskými kmeňmi…

Smútok, ktorý zaznel v hlase vždy zdržanlivého Etruska, naplnil Pandiona súcitom. Ako by mohol priateľa potešiť? No Etruskove slová — málo myslíš na svojich blízkych — ho zaboleli. Mohol mu Kavi také čosi povedať? Nie, vari preňho málo znamenala Tessa, ded, Agenor? Ale potom by bol taký zachmúrený ako Kavi, potom by nevnímal mnohotvárnosť života — a ako by porozumel kráse? Pandion sa zaplietol do protikladov a nevyznal sa sám v sebe. Vyskočil a navrhol Etruskovi, aby sa išli kúpať.

Kavi súhlasil a obaja sa pustili cez vŕšky, za ktorými čľapotal oceán.

Niekoľko dní predtým zhromaždil Kidogo mladých mužov a mládencov kmeňa. Povedal im, že jeho druhovia, ktorí tu čakajú na koráby, nemajú nič, iba kopije a kúsky látky okolo bedier, a že ich Synovia vetra bez odmeny nevezmú na lode.

— Keby každý z vás, — riekol Kidogo, — pristal pomôcť im hoci tým najmenším, naši priatelia sa budú môcť vrátiť do vlasti. Pomohli mi dostať sa zo zajatia a prísť domov, medzi vás.

Všeobecný súhlas ho potešil. Navrhol, aby išli s ním na zlatonosnú vysočinu a tí, čo nemôžu, aby darovali slonovinu, orechy, kožušiny alebo vzácne drevo.

Na druhý deň Kidogo oznámil priateľom, že sa chystá na poľovačku.

Ale odmietol ich vziať so sebou a dohováral im, aby si šetrili sily na ďalšiu cestu.

Kidogovi priatelia nevedeli o pravom cieli výpravy. Hoci ich neraz znepokojovalo, čím zaplatia za cestu, dúfali, že tajomní Synovia vetra ich prijmú za veslárov. Pandion tajne zamýšľal zaplatiť kameňmi juhu, ktoré mu bol dal starý náčelník.

Ani Kavi Kidogovi nič nespomenul, no dva dni po jeho odchode zvolal Líbyjcov a vybral sa s nimi hore po rieke v nádeji, že neďaleko nájde čierne drevo^[106] a splaví ho na pltiach, lebo ťažké kmene by sa na vode neudržali.

Pandion dosiaľ kríval a Kavi ho nechal v osade. Heléna to mrzelo. Už druhý raz ho priatelia nechali samého, ako vtedy, keď išli loviť žirafy.

Kavi, zanovito vytrčiac bradu, poznamenal, že ani vtedy, nemámil čas nadarmo, nech to teraz vraj zopakuje. Pandion od zlosti onemel a utekal od nich. Etrusk ho dohonil, potľapkal po chrbte a ospravedlňoval sa, ale zo svojho nepopustil a presviedčal priateľa, že musí najprv celkom vyzdravieť.

Napokon Pandion s horkým pocitom, že je úbohá kalika, súhlasil a chytro sa skryl v chatrči, aby nevidel, ako budú odchádzať jeho zdraví druhovia. Keď Pandion osamel, ešte mocnejšie pocítil, ako veľmi treba vyskúšať sily po vydarenom pokuse so sochou učiteľa slonov. Za posledné roky videl toľko umierania a skazy, že sa mu nechcelo pracovať s málo trvanlivou hlinou a túžil vytvoriť niečo z pevného materiálu. Lež taký nemal. A keby sa mu aj také čosi dostalo do rúk, nebolo nástrojov, ktorými by ho spracoval.

Často sa prizeral Jachmosovmu kameňu, ktorý ho predsa len priviedol k moru, ako naivne veril Kidogo, náchylný pripisovať veciam čarovnú moc. Číry, priehľadný kameň vnukol Pandionovi myšlienku vyryť gemu.

Pravda, kameň bol oveľa tvrdší ako tie, čo užívali v Helade a opracovali smirkom z ostrova Naxos^[107]. Vtom si spomenul, že má — ak môže veriť starému náčelníkovi — kamene, ktoré tvrdosťou prevýšia všetko na svete.

Pandion vybral najmenší kamienčok a obozretne prešiel ostrou hranou po okraji belasozeleného kryštálu. Na nepoddajnom hladkom povrchu sa belela čiara. Mladý Helén pritisol silnejšie. Kameň vyryl hlbokú ryhu, tak ako rydlom z čierneho bronzu v mäkkom mramore. Neobyčajná tvrdosť južných kameňov naozaj prevyšovala všetko, čo Pandion doteraz poznal.

V rukách mal nástroje, ktoré mu uľahčia úlohu. Pandion rozbil kamienčok, starostlivo pozbieral všetky črepiny a tvrdou živicou ich prilepil na drevené rukoviatky. Mal teraz desať rydiel rozličnej hrúbky. Čo zobraziť na prekrásnom belasozelenom kameni? Jachmos ho vyniesol zo zrúcanín tisícročného chrámu a Helén ho neporušený priniesol k moru, ktorého symbolom bol v dlhom dusnom zajatí zeme. Nejasné vidiny leteli Pandionovi hlavou.

Mladý Helén odišiel z osady a túlal sa sám, pokým sa nedostal k moru.

Dlho sedel na kameni a vše sa zahľadel do diaľav, vše pozoroval drobné priezračné vlnky, čo mu pribiehali k nohám. Zvečerievalo sa, krátky súmrak zastrel ligot mora, vlny sa neviditeľne pohybovali. Zamatová čierňava bola čoraz hustejšia, ale na nebi sa zažínali nové a nové hviezdy.

Nebeské ohníky, ktoré sa hojdali na vlnách, znova oživili more. Mladý Helén zodvihol hlavu k nebu a hľadal nové, neznáme súhvezdia. Mliečna cesta sa klenula cez celú oblohu takým istým strieborným mostom ako vo vlasti. Trochu nižšie beláskavo svietili dva hmlisté hviezdne oblaky. Vedľa nich sa černela nepriehľadná škvrna, akoby tam kusisko uhlia zatôňovalo všetky hviezdy. Na rodnom severnom nebi Pandion nevidel nikdy nič podobného. Kontrast medzi čiernou škvrnou a bielou hmlovinou bol preň neočakávaným prekvapením. Helén v ňom zrazu uvidel samotnú podstatu južných krajín. Čierne a biele v bezprostrednej a zreteľnej tvrdosti tohto spojenia — to bola duša Afriky, jej tvár; ako ju Pandion pocítil. Čierne a biele pásy na čudných koňoch, čierna koža domorodcov, pomaľované bielou farbou, beľ zubov a očné bielka, výrobky z čierneho a ako perly bieleho dreva, čierne a biele stĺporadie stromov v lesoch, jas stepí a tma lesných húšťav, čierne skaly so žilkami bielych vrstiev kremeňových a ešte mnohé sa mihalo Pandionovi pred očami.

Doma, na kamenistých brehoch Zeleného mora, bolo celkom inakšie.

Rieka života tam neprúdila tak strmo, jej čierne a biele stránky sa nezrážali tak nezakryto.

Pandion vstal. Nedozierny oceán, za ktorým bola jeho Aeneada, oddelil mladého Heléna od Afriky. Zem, ktorú v duchu už dávno opustil, zostala za ním, nevľúdne zahalená nočnými tieňmi hôr. Pred ním na vlnách drobčili odrazy hviezdnych ohníkov a tam, na severe, more splývalo s rodnou Heladou a na jeho brehu bola Tessa. A za návrat do vlasti a za Tessu sa boril s ľuďmi i zvermi, šiel cez krv, piesky, horúčavy a tmy.

Tessa, vzdialená, milovaná a nedostupná, vznášala sa ako hviezdne hmloviny v diaľke, nad morom, kde okraj severného Džbánu sa ponáral za obzor. A tu sa rozhodol. Do kameňa, ktorý je tvrdým symbolom mora, vyryje Tessu stojacu na morskom brehu.

Pandion zlostne zovrel rydlo a rúčka sa mu v mocných prstoch zlomila.

Už niekoľko dní sa skláňal nad Jachmosovým kameňom s búšiacim srdcom, vôľou premáhajúc tvorivé nadšenie. Hneď pevnými ťahmi rysoval dlhé línie, hneď opatrne vyhladzoval drobné hrbolky. Obraz bol čoraz jasnejší. Tessina hlava sa mu vydarila — jej hrdé držanie videl aj teraz tak zreteľne ako vo chvíli, keď sa lúčili na brehu Achelojovho mysu. Vyryl ju do priezračnej hĺbky kameňa a teraz plasticky vystupovala z matne belasého povrchu hladkého ako zrkadlo. Kučery vlasov jej zľahka a voľne splývali na okrúhle plecia. Potom mladý umelec istými ťahmi načrtol jemné línie devinho tela. Kameň okolo kresby vybrúsil, aby postava lepšie vynikla, keď zrazu pochopil, že to vôbec nie je Tessa. V obryse bokov, kolien a hrudi vystúpilo a ožilo telo Irumino a na niektoré črty nepochybne vplývala Niorina krása. Tessin obraz nebol helénskou devou — Pandion vytvoril akúsi abstraktnú podobu. A toľko sa snažil o niečo iné — usiloval sa zobraziť Tessu, živú, milovanú. Napínal pamäť, pokúšal sa zotrieť vrstvu vnemov z posledných liet, kým sa nepresvedčil, že nové zážitky vystupujú tým jasnejšie.

Ešte väčšmi sa zhrozil, keď si uvedomil, že sa mu opäť nepodarilo vdýchnuť dielu život. Keď si postavu iba načrtol, ľahké obrysy žili. Len čo sa pokúsil dať plochej kresbe plastické tvary, živé telo skamenelo, stalo sa studeným a zmeravelo. Nie, nevnikol do tajomstiev umenia. Ani toto dielo nebude živé, nepodarí sa mu vytvoriť, čo zamýšľal.

Vzrušený zlomil rydlo, vzal kameň a obzeral si ho. Nedokáže zobraziť Tessu a prekrásna gema zostane nedokončená. Cez priezračný kameň sa predierali slnečné lúče a napĺňali ho zlatistým odtieňom rodného mora.

Pandion vyryl postavu vpravo pri okraji a ostatnú plochu nechal voľnú. Na kameni, ako na morskom brehu, stála deva s tvárou Tessy, ale nebola to ona. Zápal, s akým pracoval od svitu do mrku, zmizol. Pandion odložil kameň, pozbieral rydlá a vystrel stŕpnutý chrbát. Trpkú porážku miernilo vedomie, že predsa len dokáže vyjadriť krásu — ale aká bola úbohá v porovnaní so živou!

Z neveselých myšlienok ho vytrhol šuhajko, ktorý pribehol s odkazom od Kaviho.: — Bradatý prišiel, máš ísť k rieke, — volal; hrdý na svoje poslanie.

To, že Etrusk zostal pri rieke a volá ho, Pandiona znepokojilo. Ponáhľal sa na breh chodníkom pomedzi kaktusy. Už zďaleka videl na piesočnatom svahu druhov v hlúčku okolo otiepky; tŕstia. Na nej bol ktosi vystretý.

Pandion pomaly pobehol, usilujúc sa nestúpiť na chorú nohu, a vošiel do mlčanlivého kruhu priateľov. V ležiacom poznal mladého Líbyjca Takela, bol s nimi pri nevydarenom úteku cez púšť. Helén si k nemu kľakol. Pred očami sa mu objavila dusná úžľabina, ktorou sa vliekol polomŕtvy od smädu. Takel bol medzi tými, ktorí na čele s Achmim mu priniesli vodu zo vzdialeného prameňa. Iba pred mŕtvym Takelom si Pandion uvedomil, aký blízky a drahý mu je každý druh, s ktorým prežil vzburu a dlhú púť. Zrástol s nimi a nevedel si ani predstaviť život bez nich. Keď vedel, že sú nablízku a v bezpečí, nemusel sa s nimi stretnúť celé týždne, ale teraz ho strata zdrvila. Nevstávajúc uprel na Etruska spýtavý pohľad.

— Takela uštipol had v húštinách, kde sme hľadali čierne stromy, — vysvetľoval smutne Kavi.

— Nepoznám liek, — Etrusk si ťažko vzdychol.

— Nechali sme všetko a prišli sme sem. Keď sme ho vyniesli na breh, už zomieral. Zavolal som ťa, aby si sa s ním rozlúčil… Neskoro… — Kavi nedopovedal, zaťal päste a sklonil hlavu.

Pandion vstal. Takelova smrť sa mu videla nespravodlivá, nezmyselná: nezahynul v slávnej bitke ani v boji so zverou, ale tu, v pokojnej osade, pri mori, ktoré mu sľubovalo zaslúžený návrat po toľkých hrdinstvách a statočnosti na dlhej ceste. To Heléna bolelo najväčšmi. Do očú sa mu nahrnuli slzy. Aby premohol žiaľ, zadíval sa za rieku.

Po oboch stranách piesočnatej plytčiny rástli husté kroviská. Pod horou rástli biele stromy, krivé, hrčovité, s malými listami. Ich konáre obaľovali stuhy jasne červených kvetov. Červené kvety horeli a biele stromy svietili ako pohrebné fakle pri bráne do podsvetia, kam sa už uberala duša nebohého Takela. V rieke sa pomaly valila mútna, olovená voda. Na plytčinách ležali stovky krokodílov. Niekoľko jašterov rozďavilo v spánku široké papule, lemované klinmi strašných zubísk.

Druhovia zodvihli nebohého a mlčky ho niesli do osady. Domorodci sa zbiehali a sprevádzali ich vzrušenými pohľadmi. Pandion išiel vzadu, bez Kaviho. Etrusk sa obviňoval za Líbyjcovu smrť, lebo on si zmyslel hľadať čierne drevo. Kráčal bokom od smutného sprievodu, hrýzol si pery a šklbal bradu.

Aj Pandiona trápilo svedomie, aj on sa cítil vinný. Nadchýnal sa obrazom milovanej dievčiny, keď mal vytvoriť dielo na pamäť bojovej družby ľudí, ktorí prešli cez všetky skúšky, zostali si verní zoči-voči smrti, hladu a smädu za ťažkého pochodu. „Prečo mi to prv nezišlo na um?“ spytoval sa sám seba. Prečo zabudol na priateľstvo, ktoré sa zrodilo v boji za slobodu? Nadarmo ho nepostihol neúspech — bohovia ho potrestali za nevďak… Nech mu je žiaľ ponaučením…

Po oblohe sa rozliezli lilavosivé mračná. V diaľke duto zahrmelo. Blížil sa lejak.

Len čo sa Kavi a Pandion stihli ukryť vo svojom obydlí, z neba sa prevrátila ohromná čaša a hukot padajúcej vody prehlušil hrmavicu. Lejak, ako vždy, čoskoro prestal, rastliny sa trpkasto rozvoňali vo sviežom, vlhkom vzduchu, k rieke a k moru s bublaním stekali nespočetné potôčiky.

Mokré stromy hlucho šumeli vo vetre. Šelestili ťažko a smutne, ničím nepripomínali šelestenie listov za slnečných dní. Kavi sa započúval do hlasu stromov a znenazdajky povedal: — Neodpustím si Takelovu smrť. Som vinný — vybrali sme sa bez skúseného sprievodcu, my cudzinci v tejto krajine, kde nedbajstvo prináša záhubu. Čierne drevo sme nezískali a jeden z našich najlepších leží na brehu pod kopou kamenia… Draho sme zaplatili za moju hlúposť…

Neodvážim sa ísť ešte raz. Nemáme čím zaplatiť Synom vetra.

Pandion mlčky vybral zo svojho vrecúška za hrsť jagavých kameňov a pokládol ich pred Etruska. Kavi prikývol, no zrazu sa mu na tvári objavila pochybnosť.

— A ak Synovia vetra nepoznajú cenu kameňov, môžu ich neprijať.

Ktože počul o takých kameňoch v našich krajinách? I keď… — Etrusk sa zamyslel.

Pandion sa zľakol. Kaviho pochybnosť mu prv ani na um neprišla.

Zabudol, že kupci ich môžu považovať za bezcenné. Ruka vystretá ku kameňom sa mu zachvela. Keď mu Etrusk uvidel na tvári strach, rýchlo doložil: — i keď som kedysi počul, že priezračné kamene, neobyčajne tvrdé, zavše privážali z Ďalekého východu na Cyprus a do Karie a draho ich predávali. Hádam ich Synovia vetra poznajú.

Ráno po rozhovore s Kavim sa Pandion vybral k úpätiu hôr, kde rástli trávovité rastliny so žitými plodmi. Blížil sa čas Kidogovho návratu.

Priatelia ho netrpezlivo čakali. Etrusk a Helén sa s ním chceli poradiť, ako by si zadovážili niečo cenného pre Synov vetra. Etruskove pochybnosti otriasli aj Pandionovým presvedčením o cene južných kameňov a mladý Helén nemal nikde pokoja. Nevdojak zamieril k horám dúfajúc, že stretne oddiel čierneho priateľa. A okrem toho, chcel byť sám, aby mohol porozmýšľať o novom diele, ktoré sa mu črtalo v mysli čoraz jasnejšie.

Nečuje kráčal po tvrdo vyšľapanom chodníku. Už nekríval, vrátila sa mu prvšia ľahká chôdza. Domorodci, ktorých stretával, niesli strapce žltých plodov a priateľsky v úsmeve ukazovali biele zuby alebo mu kývali odtrhnutými listami. Chodník sa skrútol naľavo, Pandion šiel medzi dvoma stenami sýtej zelene, zaliatej zlatým slnečným svitom. V jeho horúcom lesku strojne kráčala akási žena. Pandion poznal Nioru. Zbierala z ťažkých strapcov najzrelšie plody a kládla ich do vysokého pleteného koša. Pandion cúvol do tône pod veľkými listami, cit umelca v ňom utlmil všetky ostatné myšlienky. Mladá žena prechádzala od jedného strapca k druhému, vrtko sa skláňala ku košu a opäť si stávala na prsty, vypäla celé telo a načahovala sa za vysokými plodmi. Po hladkej čiernej koži jej tancovali odblesky slnečného svetla. Niora zľahka nadskočila a celá sa prehnúc, vystrela ruky k hustému zamatovému lístiu. Očarený Pandion sa zachytil o suché steblo — a v hlbokej tíšine hlasno zapraskalo. Žena sa v mihu obrátila a znehybnela.

Poznala Pandiona. Jej telo, napäté ako struna, sa uvoľnilo: Niora si vydýchla a usmiala sa na mladého Heléna. Ale Pandion nič nezbadal. Z pŕs sa mu vydral nadšený výkrik, naširoko otvorenými zlatistými očami hľadel na Nioru, no nevidel ju.

Pery sa mu odchýlili v ľahkom úsmeve. Zmätená žena zaspätkovala.

Cudzinec sa zvrtol a uháňal stade, vykrikujúc neznáme slová.

Pandion znenazdajky čosi objavil. V podvedomí vlastne vždy k tomu smeroval, smerovali k tomu všetky nástojčivé myšlienky a nekonečné úvahy. A nebol by to našiel, keby nebol toľko videl, keby si nebol kliesnil novú svojskú cestu. V tom, čo žije, nemôže byť nič meravé. V živom a krásnom tele nikdy nie je mŕtva nehybnosť, iba pokoj, čiže okamih, keď sa pohyb zastaví, aby ho vystriedal ďalší. Ak ten okamih postihne a prenesie ho na nehybný kameň, potom mŕtve ožije.

Toto teda Pandion uvidel v Niore, keď preľaknutá zmeravela ako čierna socha. Utiahol sa pod strom na opustenej čistine. Keby ho bol niekto zazrel, iste by sa nazdal, že Helén zblaznel: robil prudké pohyby, zohýnal a vystieral raz ruky, potom nohy a sústredene ich pozoroval. Domov sa vrátil iba navečer, vzrušený, so zimnične lesklými očami. Prinútil Kaviho — na jeho veľký údiv — aby sa pred neho postavil a na povel chodil a zastavoval sa. Etrusk spočiatku trpezlivo znášal priateľove rozmary, no napokon ho to zunovalo — poklopal si na čelo a rozhodne si sadol na zem.

Ale Pandion mu ani teraz nedal pokoja, obzeral si ho, obchádzal ho sprava, zľava, kým Etrusk nezačal hromžiť. Prehlásil, že Pandion má doista horúčku a pohrozil mu, že ho chytí a priviaže na lôžko, ak hneď neprestane.

— Hybaj voľakde! — veselo zakričal Pandion. — Nebojím sa ťa, skrútim ťa, že budeš ako zatočený roh bielej antilopy.

Kavi ešte nikdy nevidel priateľa takto vyčíňať. Potešil sa, lebo už dávno si všimol, aký je Pandion skľúčený… Hundral čosi o chlapčiskovi, ktorý si uťahuje z otca, pľasol Pandiona po chrbte. Ten sa odrazu upokojil a vyhlásil, že je strašne hladný. Obaja si sadli k večeri a Pandion sa pokúsil vysvetliť Etruskovi, čo veľkého objavil. Kavi sa o to napodiv zaujímal, dlho sa vypytoval a snažil sa vniknúť do ťažkostí, ktoré sa vynárajú pri pokuse zobraziť živú prírodu.

Odrazu čosi zakrylo záblesk večernej oblohy vo dverách a radostne ich vyrušil Kidogov hlas. Černoch sa neočakávane vrátil a hneď sa rozbehol za priateľmi. Na otázku, či sa im lov vydaril, odpovedal neurčito, vyhovárajúc sa na únavu, a sľúbil, že zajtra im ukáže korisť. Kavi a Pandion mu rozprávali o Takelovej smrti a o Kaviho výprave na čierne drevo. Černoch sa náramne nazlostil, zasypával priateľov nadávkami, kričal, že urazili jeho pohostinstvo; ba Etruska nazval starou hyenou. Napokon utíchol: bolesť nad strateným priateľom premohla hnev. Vtedy sa mu Etrusk a Helén zdôverili, že ich trápi, ako zaplatia. Synom vetra, a prosili ho o radu.

Kidogo vypočul veľmi ľahostajne, neodvetil im na otázky a odišiel.

Zarazení priatelia usúdili že zvláštne černochovo správanie spôsobil bôľ nad Takelovou smrťou. Obaja sa dlho prevracali na lôžku a mlčky rozmýšľali.

Ráno Kidogo prišiel znova. Na dobromyseľnej tvári sa mu zračila figliarska prefíkanosť. Priviedol všetkých Líbyjcov a niekoľkých mladých mužských. Kidogovi rodáci žmurkali na začudovaných cudzincov, hlasno sa chichúňali, šepkali si a nezrozumiteľne na seba pokrikovali.

Nadhadzovali čosi o čarách, ktoré pozná ich kmeň, a tvrdili, že Kidogo vie premeniť obyčajné palice na čierne drevo a slonovinu a riečny piesok na zlato. Všetky tieto nezmysly si cudzinci vypočuli na ceste k domu ich čierneho priateľa. Kidogo ich zaviedol k neveľkému skladišťu. Pomohli mu odvaliť kameň od dverí. Kidogo sa zohol, vošiel dnu a volal priateľov za sebou. Kavi, Pandion a Líbyjci ešte nič nechápali. Stáli mlčky, kým si im oči neprivykli na šero. Potom uvideli niekoľko hrubých čiernych brván, hŕbu sloních klov a päť veľkých košov kopcom naplnených liečivými orechami. Kidogo uprene pozoroval svojich druhov a slávnostne povedal: — To všetko je vaše. Nazbieral to pre Vás môj ľud, aby ste mali ľahkú a šťastnú cestu! Za toto musia Synovia vetra vziať na palubu nie jednu, ale dve desiatky ľudí.

— Tvoj ľud nám toľko daruje ... za čo? — zvolal dojatý Kavi.

— Za to, že ste dobrí, statoční, za to, že ste moji priatelia a pomohli ste mi vrátiť sa, — vyratúval Kidogo a silil sa premôcť vzrušenie. — Ale počkajte — to ešte nie je všetko! — černoch pristúpil ku košom a vytiahol spomedzi nich mešec zo silnej kože, veľký ako ľudská hlava.

— Vezmi! — podával ho Kavimu.

Etrusk vystrel ruku, zohol sa od nečakanej ťarchy a len-len nepustil vrecúško. Kidogo sa rozosmial.

— Čo je to? — spýtal sa Kavi, pritískajúc k sebe ťažký mešec.

— Ty, starý vojak, sa spytuješ? — smial sa Kidogo. — Akoby si nevedel, že len jedno na svete je také ťažké.

— Zlato! — vykríkol Kavi po etrusky, no Kidogo mu porozumel.

— Veru zlato, — prisvedčil.

— Kde si ho toľko nabral? — zamiešal sa Pandion a ohmatával napchatý mešec.

— Namiesto na poľovačku šli sme na zlatonosnú vysočinu. Osem dní sme tam prekopávali a premývali piesok… Synovia vetra vás nedovezú až do vlasti. Tam, na vašom mori sa vám rozídu cesty a každý pôjde domov sám. Rozdeľte si zlato a dobre ho ukryte, aby ho Synovia vetra po ceste neuvideli.

— Kto bol s tebou na tejto „poľovačke“? — vyzvedal sa Kavi.

— Títo všetci. — Černoch ukázal na mládencov, ktorí sa zhŕkli pri vchode.

Natešení, k slzám dojatí priatelia sa hodili k černochom so slovami vďaky. Domorodci v pomykove prestupovali z nohy na nohu a pomaly sa vytrácali.

Priatelia vyšli zo sypárne, dvere privalili kameňom. Kidogo akoby bol zrazu onemel, všetka veselosť z neho vypŕchla. Pandion pritiahol k sebe čierneho priateľa, ale ten sa mu vyslobodil z objatia, položil mu ruku na plece a dlho hľadel do jeho zlatistých očú.

— Ako sa len s tebou rozlúčim, Kidogo? — vzdychol si Pandion nevoľky.

Černochove prsty sa mu zaryli do pleca.

— Boh bleskov vidí, — riekol Kidogo priškrtene, — že by som dal všetko zlato z vysočiny, všetko, čo mám, do poslednej kopije, keby si privolil a zostal so mnou navždy… — Kidogo zmrštil tvár, zakryl si oči rukami. — Ale ani ťa neprosím, — prerývaný hlas sa mu chvel, — v zajatí som pochopil, čo je to vlasť. Viem, nemôžeš ostať — veď vidíš, sám ti pomáham, aby si odišiel… — Tu černoch pustil Pandiona a rozbehol sa k domu.

Mladý Helén hľadel za priateľom a slzy mu zakalili zrak. Za jeho chrbtom si ťažko vzdychol Kavi.

— Príde čas, a aj my, dvaja sa rozídeme, — ticho a smutne riekol Etrusk.

— Naše domovy nie sú od seba tak ďaleko a často tam priplávajú lode, — obrátil sa k nemu Pandion. — Ale Kidogo zostane tu, na hranici Oekumeny.

Etrusk neodpovedal.

Pandion, zbavený starosti o budúcnosť, zahĺbil sa do práce. Náhlil sa — veľkosť priateľstva, zrodeného v boji za slobodu, ho oduševňovala a povzbudzovala. Už vopred videl všetky podrobnosti gemy.

Traja chlapi budú stáť v objatí na pozadí mora, ku ktorému sa prebíjali a ktoré ich zavedie do vlasti.

Pandion sa rozhodol zobraziť na veľkej ploche kameňa troch priateľov — Kidoga, Kaviho a seba v trblietavom, priezračnom svite morskej diaľavy, ktorú modrozelený krištáľ veľmi dobre znázorňoval.

Mladý sochár si urobil niekoľko náčrtov na tenkých doštičkách zo slonoviny, ktoré tunajšie ženy používali pri rozotieraní akýchsi mastí.

Nedávny nový poznatok ho nútil pozerať pri práci na živé telá, ale to nebolo ťažké. Etrusk bol jednostaj pri ňom a Kidogo, tušiac, že onedlho prídu Synovia vetra, nechal všetko a nepohol sa od priateľov.

Pandion ich často žiadal, aby stáli pred ním v objatí a obaja mu so smiechom vyhoveli.

Priatelia viedli dlhé besedy, zdôverovali sa navzájom s najtajnejšími myšlienkami a plánmi, ale hlboko v duši každému trčala ako osteň myšlienka na nevyhnutný rozchod.

Pandion nestrácal ani pri rozhovoroch čas a húževnato ryl do tvrdého kameňa. Niekedy, sa odmlčal a snažil sa zachytiť v črtách priateľov nejakú dôležitú podrobnosť.

Tri mužské postavy boli čoraz živšie. V strede stál vysoký Kidogo, vpravo Pandion, vľavo Etrusk, obaja s kopijami. Kavi a Kidogo boli spokojní so svojou podobou, no presviedčali Pandiona, že seba nezobrazil dobre. Sochár sa len usmieval, to vraj nie je dôležité.

Postavy priateľov, i keď malé, boli veľmi živé, v každej podrobnosti sa zračilo naozajstné majstrovstvo. V Kidogových rukách, zoširoka položených na pleciach Etruskových a Helénových, sa podarilo sochárovi vyjadriť ochranu a bratskú nežnosť. Kavi a Pandion stáli s pozorne, takmer hrozivo sklonenými hlavami, plní napätej ostražitosti mocných bojovníkov, pripravených odraziť nepriateľa. Celá skupina vyvolávala dojem sily a neohrozenosti. Pandion sa usiloval zdôrazniť to najlepšie, čo bolo v ľuďoch, ktorí sa mu na ceste z otroctva stali drahými. Pochopil, že sa mu napokon podarilo naozaj umelecké dielo. Kidogo a Kavi si ho prestali doberať. So zatajeným dychom pozorovali pohyby čarovného rydla. Ich mladý priateľ, odvážny, veselý a chlapčenský, ba aj smiešny pre svoj obdiv k ženám, bol veľkým umelcom! Kidoga a Kaviho to aj tešilo, aj udivovalo.

Pandion vkladal všetku lásku k priateľom do mocného tvorivého poryvu. Už ho nelákal prvotný zámer — zobraziť na kameni Tessu. Tessa, Iruma a Niora, každá z iného plemena, boli sestrami v kráse, ktorá očarúvala u všetkých troch rovnako. No nevedel, či by vedeli byť sestrami aj v ostatnom. Priatelila by sa Tessa s Niorou tak, ako on s Kidogom?

A v priateľstve Pandiona, Kidoga a Kaviho, v družbe so všetkými bývalými otrokmi bolo bratstvo rovnakých myšlienok a snáh, spečatené vernosťou a odvahou. Áno, sú naozajstnými bratmi, hoci jedného nosila čierna mať tu pod čudnými južnými stromami, druhý ležal v kolíske v domci, ktorým lomcovali zimné povíchrice, a tretí vtedy už bojoval na brehu temného mora s krutými kočovníkmi z ďalekých stepí…

Dni chytro plynuli. Mladý Helén odrazu znepokojnel. Prešlo asi pol druha mesiaca a lehota, keď mali prísť Synovia vetra, sa už minula.

V Pandionovej duši sa striedal nepokoj s úľavou — nepokoj preto, že mornári azda ani neprídu, úľava pri myšlienke, že rozlúčka s Kidogom sa oddialila. Neraz nechal robotu — veď už ju takmer dokončil. Zase často chodieval k moru, no rýchlo sa vracal, aby nebol dlho ďaleko od priateľov.

Jedného dňa však v diaľke zahučali hlasy a vzrušené výkriky, akými vznetliví domorodci sprevádzali každú udalosť. Kidogo vyskočil, tvár mu pokryla popolavá bledosť, ba aj hruď mu obledla. Zatackal sa a rozbehol sa ku svojmu domu. Ponad plece zakričal na priateľov.

— Iste prišli Synovia vetra!

Krv zabúšila Etruskovi a Helénovi v sluchách, obaja sa pustili k moru po krátkej cestičke, ktorú Pandion dobre poznal. Na vŕšku zastali.

— Naozaj, sú to Synovia vetra! — zakričal Kavi.

Na brehu ležala tmavofialová tôňa veľkej hory, pretiahla sa do diaľky a zastierala lesk mora. Na sivý piesok už boli vytiahnuté čierne koráby, podobné helénskym lodiam s čeleňami vyklenutými ako labutia hruď. Bolo ich päť, so sklonenými stožiarmi vyzerali ako veľké čierne kačice, čo zaspali na piesku.

Pred korábmi chodili sem i ta bradatí chlapi v hrubých sivých plášťoch, na okrúhlych štítoch sa im poblyskávalo medené vybíjanie, v rukách sa im mihali sekery na dlhých poriskách. Velitelia, kupci a všetci, čo neboli v službe, už odišli do osady. Etrusk a Helén sa zvrtli nazad.

Pri chatrči ich už netrpezlivo vyzeral Kidogo.

— Synovia vetra sú u náčelníkov, — oznámil im. — Prosil som ujca, povie nášmu hlavnému náčelníkovi a ten sám sa dohovorí o vás. Tak to bude istejšie. Pre Synov vetra je nebezpečné pohnevať sa s ním, preto sa o vás postarajú, — černoch sa usmial trpko a neveselo.

Na brehu sa zišli zástupy domorodcov, aby vyprevadili lode. Synovia vetra sa ponáhľali — slnko sa skláňalo k západu a mornári — nevedno prečo — chceli stoj čo stoj vyplávať ešte v ten deň. Koráby boli už naložené a sťažka sa kolísali pri kamenistom brehu. Medzi nákladom ležal aj dar Kidogovho ľudu. Ku korábom bolo treba ísť cez pobrežnú plytčinu po prsia vo vode. Velitelia Synov vetra sa zdržali, pripomínajúc pri rozlúčke domorodým náčelníkom, aby im za rok prichystali čím najviac tovaru, a zaprisahali sa, že si poň prídu v stanovenom čase.

Kavi stál vedľa Kidoga, v jednej ruke držal balík s kožou a lebkou strašného gišu. Na rozlúčku daroval čierny priateľ Kavimu a Pandionovi dva veľké vrhacie nože. Tento vojenský vynález ľudu Tengrely vyzeral ako široká bronzová doštička hlboko rozštiepená na päť hrotov — štyri boli srpovito zahnuté a nabrúsené, na piaty, ponášajúci sa na prst, bola pripevnená krátka rukoväť z rohoviny. Keď zbraň vymrštila obratná ruka, nôž sa so svišťaním zakrútil vo vzduchu a zabíjal obeť z dvadsiatich lakťov.

Pandion sa so stiesneným srdcom obzeral, pozoroval nových sprievodcov a veliteľov. Ich prísne, vetrom ošľahané tváre mali tehlovú farbu, nestrihané brady sa im kučeravili okolo tvárí, v ťažkej knísavej chôdzi a v tvrdých vráskach okolo úst a na čele nebolo ani byľku srdečnosti, akou oplývali Kidogovi rodáci. No aj tak Pandion pre čosi im veril. Možno preto, že Synovia vetra boli tak ako Pandion verní moru, žili s ním v zhode a rozumeli mu. Alebo preto, že Pandion i Kavi stretávali sa v ich reči so známymi slovami.

Synovia vetra ochotne pristali vziať na lode bývalých otrokov za odmenu, ktorú im ponúkol náčelník. Kidogovmu ujcovi Iorumefovi sa dokonca podarilo zjednať o šesť klov a o dva koše liečivých orechov menej. Tento zvyšok naložili na lode ako majetok Kaviho, Líbyjcov a Pandionov. Synovia vetra rozdelili cestujúcich i proti ich želaniu. Na jednom korábe išlo šesť Líbyjcov, na druhom Kavi, Pandion a traja Líbyjci.

Prístav Synov vetra bol neďaleko Brány Hmiel ďaleko od Kidogovej vlasti — najmenej dva mesiace plavby za najlepšej pohody. Kavi a Pandion boli zmätení — nepredstavovali si, že je to tak ďaleko, a len teraz pochopili, že Synovia vetra sú práve takí vynikajúci v boji s morom, ako vládcovia slonov v boji s africkými stepami.

Z prístavu Synov vetra Pandion musí preplávať ešte takmer celé Veľké zelené more, ale to už bolo dva a pol razy menej ako cesta od Kidogových rodných brehov do prístavu. Synovia vetra upokojovali Pandiona a Kaviho, že k nim často prichodia lode Feničanov z Tyru, z Kréty, Cypru a z Veľkého Líbyjského zálivu^[108].

Ale Pandion na to teraz nemyslel. Zmätene pozeral na more, akoby chcel zmerať obrovskú cestu, ktorá ho čaká, a obracal sa ku Kidogovi.

Veliteľ celej výpravy, so zlatou obručou v kučeravých vlasoch, hlasno zakričal a prikázal nastúpiť na palubu.

Kidogo chytil Kaviho a Pandiona za ruky, neskrývajúc slzy.

— Lúčim sa s vami navždy, priatelia moji, — zašepkal. — Tam, v ďalekej vlasti, spomeňte si na Kidoga, ktorý vám bol verný a mal vás oboch rád.

Spomeňte si na naše dni v kemtskom otroctve, keď nám bolo oporou len priateľstvo, na dni vzbury, úteku, na veľký pochod k moru… Budem v myšlienkach s vami. Odchádzate navždy, vy, čo ste sa mi stali drahší ako život. — Černochov hlas spevnel. — Verím, že raz sa ľudia naučia nebáť diaľok. More ich spoji… Ale vás už neuvidím… Môj zármutok je veľký…

— Kidogovo mocné telo sa otriasalo vzlykmi.

Posledný raz sa spojili ruky priateľov — Synovia vetra súrili…

Pandionove ruky sa roztvorili, Kavi sa odvrátil. Etrusk a Helén vstúpili do teplej vody a šmýkajúc sa na kameňoch, ponáhľali sa ku korábu.

Prvý raz po rokoch vystúpil Pandion na palubu. Oviala ho spomienka na dávne dni šťastných plavieb. Ale minulosť sa mu len mihla pamäťou.

Všetky jeho myšlienky sa sústredili na vysokú čiernu postavu, ktorá stála pred zástupom celkom pri vode. Veslá zaplieskali v pravidelnom rytme, koráb vyplával za útesy, Mornári napäli veľkú plachtu a do korábu sa oprel vietor.

Ľudia na brehu boli menší a menší, zakrátko iba malá čierna bodka označovala Kidoga, ktorého priatelia stratili navždy. Padajúci súmrak zahalil breh, iba za kormou sa vľúdne týčil tmavý horský hrebeň. Kavi si stieral nie prvú veľkú slzu.

O Pandionovu tvár zavadil krídlom veľký netopier, ktorý sem zaletel z brehu. Hodvábny dotyk sa zdal Helénovi posledným pozdravom zeme, ktorú opustili.

Pandiona hlboko dojala rozlúčka s čiernym priateľom, s krajinou, kde toľko prežil, kde nechal kus srdca. Nejasne cítil, že tam, doma, v hodinách únavy a smútku, vynorí sa pred ním Afrika, márnivá a krásna najmä preto, že ju stratil navždy… ako Irumu. Opustil všetko, čo sa mu stalo blízke a na čo si zvykol, a tvárou i v duši sa obrátil k Helade, no premohol ho strach.

Čo ho tam čaká po toľkom čase? Ako sa mu bude žiť medzi svojimi — veď sa vráti iný, nový? Koho nájde? A Tessa — ľúbi ho ako prv? Alebo…

Koráby sa kĺzali po vlnách, obrátené čeleňami na západ. Iba keď budú mesiac na ceste, otočia sa na sever — tak vraveli Synovia vetra. Mocný dych oceána strapatil Pandionovi vlasy. Okolo neho nenáhlivo prechádzali námorníci. Synovia vetra, potomkovia dávnych krétskych moreplavcov, sa Pandionovi videli cudzejší ako čierni obyvatelia Afriky. Helén stisol na hrdle zavesené vrecúško s kameňom, na ktorom bola Kidogova podoba, a zamieril k druhom, ktorí sa smutne tisli na cudzom korábe v kúte…

Spoza hôr sa vyhupol pomarančový okrúhly mesiac. V jeho svite bol oceán — Veľká Dúha, ktorá obopína všetky zeme na svete — ako rozrytý čiernymi hlbinami a nad nimi sa vznášali svetlé hrebene vĺn. Malé koráby smelo plávali vpred; vše dvíhali čelá k hviezdnemu nebu a rozprskávali naokolo strieborné kvapky, vše sa prepadávali dolu, do hučiacej tmy.

Pandionovi to pripomínalo vlastnú životnú púť. Vpredu, v diaľke, splývali ligotavé hrebene vodných valov v jedinú svietiacu cestu, hviezdy sa spúšťali nadol a hojdali sa na vlnách, tak ako kedysi pri brehoch vlasti.

Oceán prijal odvážlivcov, niesol ich do nesmiernej diaľavy, domov…

— Videl si, Eupalin, gemu na kameni morskej farby — najdokonalejšie dielo v celej Aeneade, ba po pravde v celej Helade?

Eupalin hneď neodpovedal. Počúval, ako zaerdžal jeho obľúbený kôň, ktorého držal urastený otrok, a pevnejšie si pritiahol plášť z jemnej vlny.

Jarný vetrík v tieni pred domom bol ešte chladný, hoci na sivých úbočiach kamenistých vrchov už zakvitli stromy. Dole ako nežné ružové obláčiky sa rozprestierali háje mandľovníkov, vyššie tmavoružové, takmer lilavé škvrny označovali krovité porasty. Studený vietor z hôr prinášal mandľovú vôňu a letel nad dolinami Aeneady ako posol novej jari. Eupalin zhlboka vdýchol, poklopkal prstom na drevený stĺp a pomaly riekol: — Počul som, vyryl ju Agenorov osvojený syn, ten, čo sa tak dlho kdesi túlal. Nazdávali sa, že zahynul, no nedávno sa vrátil z ďalekých krajín.

— A Agenorova dcéra, krásavica Tessa… Iste si počul aj o nej? Počul som, že sa nechcela vydať šesť rokov a verila, že sa jej milý vráti. A jej otec — umelec — jej dovolil…

— Ja viem, že jej nielen dovolil, ale sám vyčkával po celý čas nevlastného syna.

— Vzácny prípad, keď nečakali nadarmo. Neumrel, oženil sa s Tessou a je vynikajúcim umelcom. Škoda, že si gemu nevidel — si dobrý znalec a ocenil by si ju!

— Počúvnem ťa a zájdem k Agenorovi. Býva pri Achelojovom myse…

— Ó nie, Eupalin, je neskoro! Pomysli si — majster, ktorý gemu vytvoril, daroval ju priateľovi, potulnému Etruskovi. Priviedol ho chorého do Agenorovho domu, vyliečil ho a keď sa svetobežník bral domov, dal mu to, čo mohlo presláviť celú Aeneadu. Etrusk sa mu odvďačil kožou zo strašného škvrnitého zvera, o akom dosiaľ nik nepočul…

— Ako bedár odišiel a tak sa aj vrátil. Či sa vo svete nič nenaučil, keď hocikomu rozdáva drahocenné dary?

— My dvaja ťažko pochopíme človeka, čo bol toľký čas v cudzine. Ja len ľutujem, že gema je pre nás stratená!

Z ruského originálu Na kraju Ojkumeny (sborník Velikaja duga, Molodaja gvardija, Moskva 1956) preložila a upravila J. Jaďuďová.