Na hranici Oekumeny

Afros

Vietor smutno húdol v kríkoch a dvíhal hrubý piesok. Horský chrbát smeroval na východ, ako cesta, ktorú navŕšili dajakí obri. Pod ním sa zelenala široká dolina. Vrchy sa strmo zvažovali k moru. Svahy pokrýval koberec jasne žltých kvetov — akoby sa z belasej hladiny dvíhali obrovské hrudy zlata.

Pandion vykročil rýchlejšie. Dnes ho viac ako inokedy umárala túžba po rodnej Aeneade. Spomínal si, ako ho vystríhali, aby sa nepúšťal ďaleko do hornatých končín Kréty, kde potomkovia starého prímorského národa nevítajú prívetivo prišelcov.

Mladý sochár sa ponáhľal. Za päť mesiacov ponavštevoval rôzne končiny tohto obrovského ostrova. Videl nádherné a podivné diela, ktoré staré národy zanechali v opustených chrámoch a temer prázdnych mestách.

Veľa dní strávil v rumoviskách ohromného Paláca Sekery v meste Knosse. Túlal sa po nespočetných schodištiach, obdivoval obrovské sály s purpurovými stĺpmi, ktoré sa dolu zužovali, rímsy, ozdobené čiernymi a bielymi obdĺžnikmi aj čiernymi a belasými závitnicami, čo pripomínali rad bežiacich vĺn.

Steny boli pomaľované freskami. Pandion s pritajeným dychom hľadel na výjavy z posvätných hier s býkmi, na sprievody žien s nádobami v rukách, na dievčiny tancujúce v ohrade, za ktorou sa zhŕkli mužskí, na neznáme vrtké zvieratá v horách a medzi čudnými rastlinami. Obrysy postáv sa Pandionovi videli neprirodzené, rastliny sa dvíhali na dlhočizných bezlistých steblách. Pochopil, že starí umelci náročky skresľovali prirodzené rozmery v snahe vyjadriť určitú myšlienku, ale šuhajovi, vychovanému na slobode uprostred krásnej, hoc drsnej prírody, bola nezrozumiteľná.

V Knosse, Tilisse, Elire a v tajomných zrúcaninách prastarého prístavu^[26] domy neboli vystavané z otesaných skál, ale z rovných hladkých platní sivého vrstevnatého kameňa. Pandion videl veľa ženských sôch zo slonoviny, bronzu a fajansy, jemné nádoby, misy a čaše zo zliatiny zlata a striebra.

Ale umenie, ktoré mladý sochár obdivoval, zostávalo mu nezrozumiteľné práve tak ako tajomné nápisy zložené z neznámych znakov v mŕtvom jazyku. Veľké majstrovstvo, ktoré vyžarovalo aj z najmenšieho detailu na každom diele, Pandiona neuspokojovalo: chcel viac — vyjadriť krásu ľudského tela.

Nečakane realisticky zachytené podoby ľudí a zvierat našiel v dielach dovezených z ďalekého Egypta. Ukázali mu ich obyvatelia Eliry a tvrdili, že veľa takýchto vecí sa zachovalo na Kréte v okolí Festu, kde žijú potomkovia prímorského národa. A Pandion, napriek výstrahám, sa ta vybral.

Ešte niekoľko dní — popozerá si všetko, čo sa len dá — a vráti sa domov k Tesse. Hoci túžil podučiť sa od egyptských majstrov, láska k domovu a Tesse bola mocnejšia.

Aké to bude krásne, keď príde, na niektorej z posledných jesenných lodí, opäť sa zadíva milej dievčine do žiarivých očí, uvidí zdržanlivú radosť učiteľa Agenora, čo mu nahrádzal otca aj deda.

Pandion sa zahľadel na nekonečnú morskú šíravu. Tam v diaľke ležia cudzie krajiny, Egypt. Ale jeho vlasť je tam, za hradbou vrchov. Zatiaľ sa od nej vzďaľuje. Ešte si tu vo Feste pozrie staré chrámy, o ktorých toľko počul. Vzdychol si a pridal do kroku. Horský výbežok sa skláňal nadol širokým svahom, pokrytým balvanmi a zelenými kríkmi. Pri úpätí sa črtali rozvaliny obrovského staviska, zrúcané múry, zvyšky klenutia a zachované vráta lemované čierno-bielymi stĺpmi. A všade povrch múrov brázdili čerstvé široké trhliny — stopy po nedávnom zemetrasení.

Mladý sochár chodil obozretne, aby nenarušil ticho medzi rumami.

Odrazu sa ocitol vo veľkej štvorcovej sále so stenami pomaľovanými pestrými freskami, zahľadel sa na hnedé a čierne postavy chlapov s mečmi, lukmi a štítmi, medzi čudnými zvieratami a korábmi. Pandion si spomenul na dedovo rozprávanie a dovtípil sa, že fresky zobrazujú vojenskú výpravu do krajiny čiernych, ktorá vraj leží priam pri hranici Oekumeny.

Dlho hľadel na nástenné maľby, prekvapený svedectvom o ďalekých cestách starovekého národa. Keď sa obrátil naľavo, zbadal mramorovú krychľu, ozdobenú modrými ružicami a sklenými závitmi a pri nej kytice sviežich, nedávno odtrhnutých kvetov.

Ktosi tu bol! V rozvalinách teda žijú ľudia. Zatajil dych a ponáhľal sa k východu, chodbou zarastenou vysokou trávou.

Mohutné červené stĺpy, dva hranaté a dva okrúhle, čneli nad miernym svahom s hustým stromovím. Po úbočí sa hadil chodník.

Šuhaj sa pustil do doliny a natrafil na vydláždenú cestu. Zamieril na východ. Široké platanové listy, takmer nehybné v rozpálenom vzduchu, hádzali na cestu tieň. Šuhaja už dávno smädilo, no z domoviny, chudobnej na vodu, si privykol na smäd. Keď prešiel asi dve stádie, zbadal pod kopcom dlhé nízke stavisko. Miestnosti, ako rad rovnakých debien, boli od cesty otvorené a prázdne. Pandion spoznal, že je to starý dom, kde si mohli pocestní oddýchnuť. Ponáhľal k pestro pomaľovanému hlavnému vchodu s jediným stĺpom. Ustatého a smädného upútal slabý žblnkot. Vošiel do kúpeľa, kde z prameňa, vyloženého veľkými kamennými platňami, vytekala voda veľkou rúrou do širokého lieviku v stene a prelievala sa cez okraje troch bazénov.

Pandion zhodil háby a sandále, poumýval sa v čistej chladnej vode a do vôle sa napil. Potom si ľahol na širokú kamennú lavicu. Žblnkot vody; a šum lístia ho ukolísal.

Nespal dlho. Tieň stĺpa, ktorý pretínal slnkom zaliatu dlážku, bol takmer na tom istom mieste, Pandion vyskočil oddýchnutý a svieži a rýchlo si natiahol jednoduchú odedzu. Zajedol si suchého syra a ešte raz sa napil.

Zamieril k východu, no zápäť zdúpnel: z diaľky sa ozvali hlasy. Vyšiel na cestu a striehol. Spoza hustého porastu donášalo smiech, útržky neznámych slov a úryvkovité zvučanie strún.

Pandion sa potešil, ale aj znepokojil. Svaly sa mu napäli a nevdojak stisol rukoväť otcovského meča. Zašepkal zopár slov modlitby k svojmu patrónovi Hyperionovi a predieral sa húštinou za hlasmi.

V húšťave bolo dusno a prenikavá vôňa sťažovala dýchanie.

Opatrne obchádzal vysoké krovie s dlhými pichliačmi a zakrádal sa pomedzi svetlosivé, hladučké pne figovníkov. Po chvíli mu zastali cestu myrtové stromy. Medzi hustým lístím viseli strapce snehobielych kvetov.

Na okamih sa pred šuhajom vynorila Tessina tvár — v jeho domovine boli myrtové kvety zasvätené dievčenskej mladosti.

Hlasy, teraz zneli celkom blízko, no ľudia pre čosi rozprávali tlmene.

Pandion si ľahol pod nízke konáre a obozretne ich rozhrnul. Naskytol sa mu neobyčajný pohľad. Uprostred čistinky ležal ozrutánsky biely býk s dlhými rohmi. Na lesklej srsti sa mu na bokoch a na papuli černeli malé škvrny. Opodiaľ v tieni sedeli mládenci, devy aj starší. Pred skupinou si zastal urastený chlap s brčkavou bradou a so zlatou obručou na hlave. Na sebe mal krátku halenu, opásanú bronzovým opaskom. Na jeho pokyn oddelila sa od ostatných dievčina, zahalená do ťažkého plášťa. Zodvihla ruky a plášť z nej spadol. Zostala iba v rúške prichytenej bielym opaskom, zdobeným čiernou šnúrou. Ako žúžoľ čierne vlasy mala rozpustené, povyše lakťov sa jej blyšťali úzke náramnice.

Rýchlym, akoby tanečným krokom sa priblížila k býkovi, odrazu znehybnela a z hrdla sa jej vydral výkrik. Zviera otvorilo ospanlivé oči, zablyslo sa mu v nich, býk zohol predné nohy a pomaly dvíhal ťažkú hlavu.

Dievčina sa ako strela hodila vpred a vyskočila na ozrutu. Na mih dievča aj býk zmeraveli. Pandionovi prebehli po chrbte zimomriavky.

Býk sa vzoprel na predné nohy. Na bielej koži zvieraťa sa jasne črtalo počerné dievčenské telo. Jednou rukou sa ho chytila za rohy a druhou objala mocnú šiju. Pandiona ohromil kontrast medzi ohromnými zvieracími tvarmi a strojným ľudským telom.

Býk duto zaryčal a vyskočil. Dievčina sa oň vzoprela rukami, vyšvihla sa a preletela pomedzi dlhé rožiská. Skočila na nohy tri metre od zvieracej papule, zatlieskala a znova prenikavo vykríkla. Býk sklonil hlavu a zúrivo sa vyrútil dopredu. Pandion zdúpnel: zdalo sa, že krásne a odvážne dievča neminie smrť. Pozabudol na opatrnosť, vytasil meč a chcel vybehnúť na čistinku. No dievčina znova bleskove vyskočila na býka, mihla sa medzi smrtivými rohmi a už mu sedela na chrbte. Zviera sa rozbehlo po lúčke a rozrývalo kopytami pôdu. Mladá odvážnica pevne sedela na besniacom býkovi a kolenami mu zvierala boky. Zviera sa hnalo ku skupine ľudí, ktorí ho pozdravovali veselým krikom. Zvučný úder do dlaní — a dievčina sa prekotúľala dozadu a zoskočila za zviera. Vzrušene dýchajúc pridružila sa k divákom.

Býk dobehol na kraj čistiny, zvrtol sa a rútil sa na ľudí. Do cesty sa mu hneď postavili piati — traja chlapi a dve dievčatá a hra pokračovala. Býk s chrčaním sa vrhal na mladých ľudí, ktorí ho vábili krikom a tlieskaním, preskakovali ho, vyskakovali mu na chrbát, pritískali sa mu k boku, šikovne uhýbajúc strašným rohom. Jednej dievčine sa podarilo sadnúť mu rovno na šiju. Býk vypučil oči, sklonil spenenú papuľu až k zemi a usiloval sa striasť nebojácnu jazdkyňu. No dievčina včas zoskočila.

Chlapci a dievčatá si stali do radu a keď zviera letelo proti nim, jeden po druhom ho preskakovali, Hra trvala dlho. Býk bol veľmi nebezpečný, no postavy sa odvážne mihali ponadeň. Napokon rev zvieraťa prešiel do chripotu a po chvíli — býk zastal. Diváci vykríkli. No na pokyn mužského so zlatou obručou už nechali zviera na pokoji. Kým sa Pandion spamätal, všetci zmizli v poraste. Na lúke zostal zmordovaný býk a len jeho chripľavý dych a udupaná tráva svedčili o tom, čo sa tu odohrávalo.

Vzrušený Pandion iba teraz pochopil, že sa mu pošťastilo uvidieť prastarú hru s býkom. Pred stáročiami bola rozšírená na Kréte, v Mykénach a v iných starých gréckych mestách.

Vrtký a bystrý človek premohol v nekrvavom boji býka — posvätné zviera, zosobnenie vojenskej moci a veľkej hrozivej sily. Proti bleskovej rýchlosti zvieraťa sa postavila ešte väčšia rýchlosť. Človeka zachraňovali presné pohyby. Pandion si od mala pestoval silu a vrtkosť, a preto si vedel predstaviť fyzickú zdatnosť, akú treba na takú nebezpečnú zábavu.

Pandion nesledoval účastníkov hry, ale vrátil sa na cestu. Usúdil, že je lepšie hľadať pohostinnosť u ľudí vtedy, keď sú doma.

Po niekoľkých stádiách sa cesta prudko obracala na juh, k moru. Keď šuhaj prišiel na zákrutu, jeho tieň sa už poriadne predĺžil. V kriakoch pri hradskej čosi zaprašťalo. Pandion načúval. Akýsi vták hlučne vzlietol a skryl sa medzi krovím. Uspokojený Pandion sa pohol ďalej. V diaľke nežne, vábivo hrkútal divý holub a druhé dva mu odpovedali. Vo chvíli, keď Helén vychádzal na zákrutu, hrkútanie zaznelo celkom blízko. Šuhaj zastal, aby si vtáka obzrel. Zrazu za nim zašumeli krídla — nad hlavou mu vzlietli dve krakle. Pandion sa obrátil a zočil troch chlapov s hrubými palicami v rukách.

Neznámi sa s ohlušujúcim krikom vrhli naň, Pandion v mihu vytasil meč, no ovalili ho po hlava, takže sa mu zatmelo v očiach a zatackal sa.

Z kríkov vyskočili ešte štyria a vyrazili mu meč, ale on sa nevzdával. Padol na kolená, prehodil cez seba toho, čo mu skočil na chrbát, druhého zrazil päsťou, tretí, ktorého kopol, so zastenaním odletel.

Útočníci podľa všetkého nemienili prišelca zabiť. Odhodili palice a posmeľujúc sa vojenskými pokrikmi, hodili sa naň znova. Pandion pod ťarchou piatich tiel padol dolu tvárou. Prach sa mu natisol do nosa a do úst a zaslepil mu oči. Pandion dychčiac námahou sa dvíhal a snažil sa striasť nepriateľov. Útočníci sa prekvapili nad jeho silou a húževnatosťou a už nekričali — na pustej ceste bolo počuť iba hluk bitky, stenanie a dychčanie zápasiacich.

Niekoľkokrát Pandion striasol zo seba protivníkov, no chlapi naň skočili znova. Zrazu im prišla posila — ďalší štyria. Sputnali šuhajovi ruky a nohy pevnými remencami. Polomŕtvy od únavy a zúfalstva zavrel oči.

Premožitelia sa hlasno rozprávali neznámou rečou. Posunkami mu rozkázali, aby šiel s nimi. Vedel, že by, darmo odporoval a rozhodol sa šetriť sily na príhodnú chvíľu. Keď mu rozviazali nohy, obkolesený nepriateľmi tackavo vykročil. Zanedlho uvidel niekoľko stavísk z neotesaného kameňa.

Zaviedli ho k malému domcu. Dvere sa so škripotom otvorili — dnu bola vyhňa, nákova, okolo nej nástroje a kôpka uhlia. Územčistý starec s neprívetivou tvárou a dlhými rukami prikázal jednomu z chlapov rozdúchať oheň, sňal z klinca obruč a pristúpil k zajatcovi. Hrubo mu strčil obruč pod bradu a zmeral mu hrdlo. Čosi si hundrúc vošiel dnu, s rinčaním vytiahol kovovú reťaz, posledný článok vopchal do ohňa a začal na nákove ohýbať obruč.

Len teraz šuhaj pochopil celú ťarchu nešťastia. Pred očami sa mu mihli drahé tváre. Tam, na rodných brehoch ho čaká Tessa a verí, že sa vráti. Ale tu mu teraz navlečú bronzový obojok otroka a prikujú ho k pevnej reťazi.

A nikde nieto nádeje, že by sa skoro vyslobodil.

— Ó, Hyperion, môj pradedo, Afrodita, zošlite na mňa smrť, alebo ma vysloboďte! — zašepkal šuhaj.

Kováč pokojne pokračoval v práci. Ešte raz vyskúšal obojok, rozklepal konce, prerazil dierky. Zvyšovalo už len prikuť reťaz. Starec čosi zašomral, ‚Pandiona schytili a posunkami mu prikázali ľahnúť si k nákove na zem. Šuhaj pozbieral všetky sily a naposledy sa pokúsil oslobodiť. Spod remencov nad lakťami vytryskla mu krv, ale on zabudol na bolesť, keď pocítil, že remence povolili, Hlavou buchol najbližšiemu do čeľuste, ovalil ďalších dvoch a vyrútil sa na cestu. Nepriatelia sa pustili za ním so zlostným krikom. Na huriavk vybehli chlapi ozbrojení kopijami, mečmi, nožmi; prenasledovateľov neustále pribúdalo.

Pandion zbehol z cesty a preskakujúc kríky trielil k moru.

Prenasledovatelia s revom za ním.

Zrazu šuhaj zastal — hlboko pod múrom strmých skalísk sa ligotalo more. Zo desať stádií od brehu pomaly plával červený koráb. A Pandion pobehúval po okraji úšustu a hľadal cestu nadol. Ale všade sa zvažovali len strmé skaly. Nebolo východiska — z troch strán sa už blížili nepriatelia.

Pandion stál na skalnatom výbežku, ktorý visel zo strminy. O voľačo nižšie vyčnieval druhý výstupok a na ňom rástla nízka borovica. Šuhaj sa obzrel na prenasledovateľov a podíval sa dolu. „Tu smrť, tam otroctvo,“ blyslo mu hlavou. „Tessa, odpusť!“ Preletel borovicou, lámajúc konáre a rozdierajúc si telo, a spadol na mäkkú sutinu. Stade sa zošuchol ešte o dvadsať lakťov nižšie a zachytil sa na skalnatom výčnelku, vlhkom od morskej peny. Dokaličený dvihol sa na kolená. Zhora sa ho nepriatelia usilovali zasiahnuť skalami a kopijami, pod nohami mu čľapotalo more.

Koráb sa priblížil, akoby mornárov zaujímalo, čo sa robí na brehu.

Pandionovi hučalo v hlave, celé telo ho bolelo, zrak mu zastreli slzy.

Nejasne si uvedomoval, že zahynie, ak si prenasledovatelia donesú luky.

More ho vábilo, neďaleký koráb sa mu zdal bohmi zoslanou spásou. Ani mu na um nezišlo, že to môže byť cudzia alebo nepriateľská loď — veril, že rodné more ho nesklame. Zviechal sa a keď sa presvedčil, že vládze hýbať rukami, skočil do mora a plával ku korábu. Vlny, sa mu prevaľovali cez hlavu, doráňané telo nepočúvalo vôľu.

Loď sa blížila, zaznieval z nej posmeľujúci krik. Už bolo počuť škrípať veslá, koráb sa vynoril Pandionovi nad hlavou. Chopili sa ho mocné ruky a vytiahli ho na palubu. Helén sa vystrel na teplé dosky. Keď mu dali vody — dlho a dychtivo pil. Uvedomil si ešte, že ho poprikrývali, a potom hlboko zaspal.

Krétske vrchy sa strácali na horizonte. Pandion sa zamrvil, zastenal a zobudil sa. Bol na korábe, čo sa vôbec neponášal na lode jeho vlasti — nízke plavidlá s bokmi chránenými prúteným pletivom a s veslami trčiacimi z podpalubia. Veslári sedeli pod palubnými doskami po oboch stranách priezorov, rozširujúcich sa do podpalubia. Plachta na hlavnom stožiari bola vyššia a užšia ako na helénskych lodiach.

Hŕby koží na palube vydávali ťažký zápach. Pandion ležal na úzkom trojhrannom priestore pri ostrej čeleni. Podišiel k nemu bradatý chlap so zahnutým nosom, v hrubom vlnenom odeve, podal mu čašu teplej vody pomiešanej s vínom a prihovoril sa mu neznámou rečou s ostrým kovovým prízvukom. Mladý Helén pokrútil hlavou. Mornár sa mu dotkol pleca a veliteľsky ukázal na kormu. Pandion si opásal okolo bedier krvou nasiaknuté handry a vykročil.

Na korme sedel vychudnutý mužský. V úsmeve roztiahol ústa olemované tvrdou, dopredu trčiacou bradou. Jeho suchá tvár ošľahaná vetrami prezrádzala krutosť.

Pandion sa dovtípil, že sa dostal na fenickú kupeckú loď a že pred ním sedí veliteľ či majiteľ korábu.

Prvým dvom otázkam, ktoré mu veliteľ položil, Pandion nerozumel.

Vtedy kupec prehovoril lámaným ionským nárečím, pomiešanými s karijskými a etruskými slovami. Vypytoval sa Pandiona, čo sa mu prihodilo a skade pochádza. Priblížil k nemu tvár, upreto sa naň zahľadel jastrabími očami a riekol: — Videl som ťa, ako si utiekol, bol to odvážny výkon hoden hrdinu. A ja potrebujem smelých, mocných chlapov — v týchto vodách je veľa morských lúpežníkov, čo prepadávajú našich kupcov. Ak mi budeš verne slúžiť, bude sa ti ľahko žiť a ja sa ti odmením.

Pandion zavrtel hlavou a poryvisto vysvetľoval, že sa musí čím prv vrátiť domov. Prosil, aby ho vysadili na najbližšom ostrove.

Veliteľovi sa zlovestne zaleskli oči.

— Moja loď mieri rovno do Tyru^[27], pred nami je iba more. Som pánom na svojej lodi a ty si v mojej moci. Ak sa mi zachce, môžem rozkázať, aby ťa hneď zmárnili. Vyber si! Alebo tam budeš otročiť prikovaný k veslu, — a ukázal dolu do podpalubia, skade sa niesol ťahavý spev veslárov, — alebo dostaneš zbraň a pripojíš sa k tamtým, — a ukázal za seba. Pod ostreším sa lenivo rozvaľovalo päť polonahých chlapov s tupými zvieracími tvárami. — Čakám, chytro sa rozhodni.

Pandion sa bezradne poobzeral. Koráb sa rýchlo vzďaľoval od Kréty.

Vzdialenosť medzi ním a jeho vlasťou sa čoraz zväčšovala. A nebolo odkiaľ čakať pomoc.

Mladý Helén usúdil, že ako ozbrojenec ľahšie ujde. No Feničan dobre poznal helénske obyčaje a prinútil ho tri razy zložiť strašnú prísahu vernosti. Potom mu potrel rany hojivou masťou, zaviedol ho ku skupine vojakov a prikázal, aby sa mu dali najesť.

— Ale dobre naň dozerajte! — pripomínal im, keď odchádzal. — Nezabúdajte, že navzájom za seba zodpovedáte!

Najstarší z vojakov sa na súhlas uškrnul, potľapkal Pandiona po pleci, ohmatal mu svaly a čosi utrúsil k ostatným. Tí sa hlasno rozrehotali.

Pandion na nich nechápavo pozrel; od všetkého ho delil hlboký žiaľ.

Za štyri dni, ktoré prežil na lodi, Pandion si ako-tak zvykol na svoje položenie. Sinky a rany sa mu zahojili. Pán korábu si všimol, že šuhaj všeličo vie, bol s ním spokojný a zopár razy sa s ním pozhováral. Prezradil Pandionovi, že sa plavia starou morskou cestou, ktorou chodievali Kréťania do južných krajín. Cesta sa vyhýbala nepriateľskému a mocnému Egyptu, viedla popri okraji obrovských pustatín k Bráne Hmiel^[28].

Za Bránou Hmiel, kde sa zbližovali skaliská z juhu a zo severu, bol koniec pevniny — obrovské Hmlisté more^[29]. Tu sa koráby obracali na juh a zanedlho dorazili k brehom horúcej krajiny čiernych, bohatej na slonovinu, zlato, olej a kože, Práve touto cestou chodievali dávne výpravy Kréťanov — Pandion videl zobrazenú takú výpravu v osudný deň. Národ mornárov prenikal do ďalekých južných krajín, kam už nechodili egyptskí poslovia.

Teraz sa plavia fenické koráby popri južných i severných brehoch, získavajú lacný tovar a mocných otrokov, no za Bránu Hmiel sa len málokto odváži.

Keď si Féničan povšimol Pandionove nevšedné schopnosti, chcel si ho ponechať v službách. Opisoval mu pôvaby ďalekých ciest, kreslil mu budúcnosť v ružových farbách, predpovedal mu, že o desať-pätnásť rokov môže byť aj on kupcom alebo veliteľom korábu.

Helén ho so záujmom počúval, no vedel, že kupecký život nie je pre neho, že nikdy nezamení vlasť, Tessu a slobodný život umelca za bohatstvo v cudzine.

Každým dňom v ňom rástla túžba čo len na chvíľu uvidieť Tessu, načúvať šumeniu v posvätnom borovicovom háji, kde prežil toľko šťastných chvíľ. Líhaval s otvorenými očami pri chrápajúcich spoločníkoch a potlačoval vzlyky.

Veliteľ lode mu prikázal, aby sa učil ovládať kormidlo. Pandionovi sa pomaly, vliekol čas, keď stál pri kormidle a vyrovnával smer lode podľa slnka alebo hviezd.

Tak bolo aj tejto noci. Pandion zvieral kormidlo a namáhal sa, aby prekonal odpor mocnejúceho vetra. Kormidelník stál na druhej strane lode a zhováral sa s jedným z vojakov^[30]. Nebo bolo čierne, iba kedy-tedy sa pomedzi potrhané mračno zatrblietala hviezda. A smutný hlas vetra postupne klesal a menil sa na hrozivé hučanie. Koráb nadhadzovalo, veslá škrípali. Zavše sa ozval drsný pokrik vojaka, čo poháňal otrokov nadávkami a údermi korbáča.

Veliteľ, ktorý driemal pod strieškou, vyšiel na palubu. Pozorne sa zahľadel na more a znepokojene pristúpil ku kormidelníkovi. Dlho sa s ním dohováral. Potom zobudil vojakov a poslal ich ku kormidlovým veslám.

Sám si stal ku Pandionovi.

Vietor sa prudko obrátil a zúrivo sa zaprel do lode. Vlny sa dvíhali čoraz vyššie a zalievali palubu. Stožiar museli zložiť — ležal na kope koží, vyčnieval nad čeleňou a duto udieral na vysoký vlnolam.

Boj s vlnami a vetrom bol čoraz zúfalejší. Veliteľ, šomrúc akési kliatby a či modlitby, prikázal obrátiť na juh. Vietor schytil koráb a hnal ho do neznámej čierňavy. V ťažkej práci pri kormidle noc sa chytro minula.

V raňajšej sĺňave bolo jasnejšie vidieť ozrutánske vlny. Búrka neutíchala.

Vietor sa zapieral do lode a zrážal ju.

Na palube sa rozľahol poplašný krik. Všetci ukazovali napravo za koráb.

Tam pretínal more obrovský spenený pás. Vlny spomaľovali šialený beh, keď sa blížili k tomuto modrozelenému pásu.

Posádka obstúpila veliteľa, aj kormidelník dal veslo vojakovi. Zdesené výkriky vystriedal rýchly, zápalistý rozhovor. Pandion zbadal, že naň ukazovali, jemu sa vyhrážali päsťami. Nechápal, čo sa robí, a pozoroval, ako veliteľ čosi odmieta so zlostnými posunkami. Starý kormidelník ho chytil za ruky a dlho ho presviedčal. Veliteľ krútil hlavou, vykrikoval, no napokon ustúpil. V tej chvíli sa chlapi vrhli na prekvapeného Pandiona a vykrútili mu ruky dozadu.

— Vravia, že si nám priniesol nešťastie, — povedal veliteľ a pohŕdavo ukázal na okolostojacich.

— Si vraj poslom záhuby, pre teba stihlo koráb nešťastie: odnieslo nás k brehom Ta-Kemu, podľa vášho — k Egyptu. Aby sa bohovia uzmierili, treba ťa zabiť a hodiť cez palubu. Tak si žiadajú všetci a ja ťa nemôžem ochrániť.

Pandion ešte vždy nechápal a spýtavo sa zahľadel na Feničana.

— Hádam nevieš, že dostať sa ku brehom Ta-Kemu znamená pre všetkých otroctvo alebo smrť, — zahundral veliteľ. — Za dávnych čias Kemt bojoval proti prímorským národom. Odvtedy každého, kto pristane inde ako v troch prístavoch určených pre cudzincov, čaká zajatie alebo smrť a jeho majetok pripadne do pokladnice kráľa Ta-Kemu. No, už rozumieš? — veliteľ sa odvrátil od Pandiona a zahľadel sa na blížiaci sa spenený pás.

Pandion pochopil — znova mu hrozí smrť. Bol pripravený biť sa do poslednej kvapky krvi o život, ktorý tak ľúbil. Bezmocne, no nenávistne si premeral rozsrdenú skupinu na palube. Beznádejné položenie ho prinútilo rozhodnúť sa.

— Veliteľ! — skríkol. — Rozkáž im, nech ma pustia. Sám sa hodím do mora.

— To som si myslel, — obrátil sa k nemu Féničan. — Nech sa od teba učia tí zbabelci.

Na veliteľov rozkaz vojaci pustili Pandiona. Helén na nikoho nepozrel a pristúpil k boku lode. Všetci sa mu úctivo ustúpili ako človekovi, čo ide na smrť.

Pandion sa sústredene zahľadel na spenený pás zakrývajúci plochý breh.

Nevdojak porovnával svoje sily, s rýchlosťou zlostných vĺn. Hlavou sa mu mihali útržkovité myšlienky: „Krajina za pásom peny^[31] — Afros… Afrika.“ To je teda ten strašný Egypt!… A Tesse sa zaprisahal na svoju lásku, že ani nepomyslí na cestu ta. Ako len si s ním osud zahral! Doista zahynie, a to bude vari najlepšie…

Skočil dolu hlavou do hučiacej krútňavy a mocnými tempami odplával od korábu. Vlny ho schytili a akoby sa tešili novej obeti, vyhadzovali ho hore, zrážali do hlbín, gniavili, zadúšali, topili, do nosa a do úst mu fŕkali penu. Pandion už nemyslel na nič — zúfalo bojoval o život, o každý dúšok vzduchu.

Čas bežal a vlny niesli Heléna bližšie a bližšie k brehu. Za korábom sa ani len neobzrel, zoči-voči smrti naň celkom zabudol. Zavše ho šmarilo dolu do tmavej hlbočiny a vtedy sa naň navalila úžasná ťarcha vody a plavcovi išlo srdce puknúť od námahy.

Pandion dlho zápasil s vlnami. Napokon cítil, že sa už nevládze brániť pred objatím vodných velikánov. Ako mu ubúdalo síl, ubúdalo mu aj vôle žiť. Keď ho vynieslo na hrebeň vlny, obrátil tvár k ďalekej vlasti a volal: — Tessa, Tessa!...

Meno milovanej prehlušili rozbúrené vlny. Na nehybného Pandiona sa navalil nový príval vody a s hukotom sa nad ním roztrieštil. Šuhaj ponárajúc sa narazil vo zvírenom piesku na dno.

Dvaja hliadkujúci vojaci, v krátkych zelených sukniciach pobrežnej stráže Veľkého zeleného mora^[32], sa opierali o tenké kopije a pozorovali obzor.

— Veliteľ Seneb nás sem poslal zbytočne, — lenivo prehovoril starší vojak.

— Ale fenický koráb bol takmer pri brehu, — namietal druhý. — Keby nebola búrka utíchla, mohli sme ľahko dôjsť ku koristi pri samej pevnosti…

— Pozri — tamto, — prerušil ho starší a ukazoval ďalej na breh. — Nech ma nepochovajú, ak to nie je dakto z korábu.

Obaja vojaci dlho hľadeli na tmavú škvrnu na piesku.

— Vráťme sa! — navrhol napokon mladší. — Dosť sme sa už nachodili po piesku! Načo by nám bola mŕtvola, keď nám ušla bohatá korisť— tovar, otroci…

— Hovoríš a nerozmyslel si si čo, — znova ho prerušil starší. — Títo kupci bývajú niekedy bohato zaodetí. Zlatý prsteň by sa tiež zišiel a Seneb nemusí vedieť o každom utopencovi.

Vojaci vykročili po morskom piesku.

— Kdeže sú tie tvoje klenoty?

— vysmieval mladší staršieho. — Veď je holý!

Prekvapený vojak zahromžil.

Naozaj, chlap, čo ležal pred nimi, bol celkom holý. Ruky mal nevládne zložené pod telom, v brčkavých vlasoch piesok.

— To predsa nie je Féničan, — vykríkol starší.

— Aké mocné a krásne telo! Škoda, že je mŕtvy — bol by dobrým otrokom a Seneb by nás odmenil.

— Odkiaľ asi je?

— Neviem. Možno je Turuša^[33] alebo Kefti^[34] alebo niekto z horných morských plemien Chanebu^[35]. Málokedy sa zatárajú do našej požehnanej vlasti a cení sa ich vytrvalosť, um a sila. Pred troma rokmi… Počkaj, veď žije! Ó, chvála Ammonovi!

Telo na zemi sa slabo zachvelo.

Vojaci odhodili kopije, bezvedomého obrátili, treli mu brucho, zohýnali nohy.

Ich námaha nebola márna. Utopenec — bol to Pandion — otvoril oči a bolestne sa rozkašlal. Jeho mocný organizmus vydržal ťažkú skúšku.

Neminula ani hodina a vojaci ho viedli do pevnosti.

Často oddychovali, no ešte pred poludňajšou páľavou doviedli mladého sochára do malej pevnosti pri jednom z ramien nílskej delty. Tam mu dali vody a zopár posúchov namočených v pive a uložili ho na dlážku v akejsi hlinenej chatrči.

Strašná námaha zanechala v šuhajovi stopy — v prsiach ho klalo, srdce mu zoslablo. Pred otvorenými očami sa mu mihali nekonečné vlny.

V mrákotách počul, ako sa otvorili dvere. Nad Pandionom sa sklonil veliteľ pevnosti — mladý chlap nevľúdnej chorľavej tváre. Zodvihol plášť prehodený šuhajovi cez nohy a dlho si ho obzeral. Pandion ani netušil, že veliteľovo rozhodnutie mu prinesie ešte väčšie muky.

Veliteľ znova prikryl zajatca a spokojný odišiel.

— Každému dva kruhy medi a krčah piva! — rozkázal stručne.

Vojaci pobrežnej stráže sa ponížene sklonili, no zápäť za chrbtom naň zlostne zagánili.

— Mocná Sechmet, a toto nám dali za takého otroka! — zašepkal mladší, len čo sa veliteľ vzdialil. — Uvidíš, že ho pošle do mesta a dostane zaň najmenej desať kruhov zlata…

Veliteľ sa zrazu obrátil.

— Hej, Senni! — skríkol.

Starší vojak poslušne priskočil.

— Dávaj naň dobrý pozor. Povedz môjmu kuchárovi, aby ho dobre nakŕmil. Ale buď opatrný. Chlap — ako sa zdá — je mocný. Zajtra prichystáš ľahký čln — pošlem zajatca do daru Veľkému domu^[36]. Napojíme ho pivom a uspávacím korením, aby nám nevystrájal.

… Pandion pomaly zodvihol ťažké viečka. Spal tak dlho, že stratil predstavu o čase aj o tom, kde je. Nejasne si uvedomoval, že po urputnom zápase s rozzúreným morom ho kamsi odviedli, že ležal v tichu a tme.

Pomrvil sa a cítil, že je celý sputnaný. S námahou otočil hlavu. Nad sebou mal jasné nebo a blízko, takmer pri uchu mu špľachotala voda. Postupne pochopil, že leží s poviazanými rukami a nohami v úzkom člne. Keď nadvihol hlavu, uvidel tým, čo potískali čln žrďami, holé nohý. Boli to urastení chlapi bronzovej pleti.

— Kto ste? Kam ma veziete? — zakričal a snažil sa rozoznať ľudí na korme.

Jeden z nich s hladko vyholenou tvárou sa sklonil k Pandionovi a čosi zarapotal.

Čudnú reč s melodickým mľaskaním a s výraznými samohláskami Helén vôbec nepoznal. Pandion sa usiloval popretŕhať putá a neprestajne opakoval svoju otázku; no čoskoro pochopil, že mu nerozumejú. Metal sa, až rozkolísal čin. No jeden zo sprievodcov mu otrčil pred oči ostrú dýku. Pandion stíchol a pokým ho viezli labyrintom močaristého porastu, nepokúšal sa už vyslobodiť. Keď čln priplával k širokému kamennému prístavišťu, slnko už dávno zapadlo a na oblohu sa vyhupol mesiac.

Pandionovi sňali putá z nôh a šikovne mu ich treli, aby mu v nich rozprúdili krv. Vojaci zapálili fakle a pobrali sa k vysokému hlinenému múru s ťažkou bránou, okovanou medenými pásmi.

Chlapi, čo priviedli Pandiona, dohadovali sa chvíľu so strážou, kým sa pri bráne neobjavil rozospatý bradáč. Tomu odovzdali malý svitok a zaň dostali kúsok čiernej kože.

Ťažká brána zaškrípala v pántoch. Helénovi rozviazali ruky a sotili no do temnice. Šuhaj sa ocitol v malej štvorcovej miestnosti, bitkom nabitej.

Ľudia ležali jeden cez druhého, ťažko dýchali a stenali v nepokojnom spánku. Pandion, zadúšajúc sa od zápachu, ktorý akoby vychádzal priam zo stien, našiel si miestečko na zemi a obozretne si sadol. Spať mu nedalo.

Rozmýšľal o udalostiach z posledných dní a bolo mu ťažko. Hodiny osamelého rozhutovania sa vliekli pomaly.

Mladý sochár myslel iba na slobodu, ale nenachádzal cestu, ako sa vyslobodiť zo zajatia. Je v neznámej krajine, opustený, neozbrojený, nepozná tunajšiu reč. Nemôže nič robiť. Vedel, že ho nemienia zabiť, a rozhodol sa čakať. Neskôr, keď trocha spozná krajinu… lež čoho sa úfať od toho „neskôr“? Tak ako ešte nikdy zatúžil po priateľovi, ktorý by mu pomohol prekonať strašnú osamotenosť. Veď pre človeka niet nič horšieho ako zostať sám medzi cudzími, nepriateľskými ľuďmi v neznámej krajine, ako otrok, ktorého delí od sveta nepreniknuteľný múr jeho stavu. Samota uprostred prírody sa znáša oveľa ľahšie — zoceľuje ducha, ale neponižuje.

Helén sa zmieril s osudom, akosi zľahostajnel. Keď sa rozvidnelo, neúčastne si obzeral svojich spolutrpiteľov: zajatcov z rôznych ázijských plemien. Boli šťastlivejší, mohli sa spolu zhovárať, deliť sa o žiaľ, spomínať na minulosť a besedovať o budúcnosti. Na mĺkveho Pandiona sa upierali zvedavé pohľady.

Stráže hodili Pandionovi kus hrubého plátna, aby si ho ovinul okolo bedier. Potom štyria černosi priniesli veľkú hlinenú nádobu s vodou, jačmenné posúchy a steblá akejsi zeliny.

Pandiona prekvapili celkom čierne tváre, z ktorých vynikali iba zuby, očné bielka a hnedočervené gamby. Dovtípil sa, že sú to otroci, len sa čudoval, že sú takí veselí a dobrodušní. Černosi sa smiali odhaľujúc snehobiele zuby, posmievali sa zajatcom aj jeden druhému. Či po čase aj on sa dokáže niečomu tešiť, zabudnúť na biedny údel človeka, čo stratil slobodu? Či raz sa pominie zhrýzajúci smútok? A Tessa? Bohovia, keby Tessa vedela, kde teraz je!… Lepšie, že nevie. Alebo sa k nej vráti, alebo zomrie — iného východiska niet.

Pandionove myšlienky pretrhol ťahavý krik. Dvere sa rozleteli.

Zaligotala sa v nich hladina širokej rieky. Väznica stála blízko brehu.

Zajatcov obkolesil oddiel vojakov s kopijami a zahnal ich na veľkú loď do podpalubia. Bola tam horúčava a smrad na nevydržanie.

Večer sa ochladilo a zmorení zajatci pookriali — znovu sa ozval rozhovor. Loď sa plavila aj v noci. Ráno na chvíľu zastali, zajatcom sa dali najesť a únavná púť pokračovala. Tak sa minulo niekoľko dní. Otupený, ľahostajný Pandion ich nerátal.

Napokon hlasy veslárov a vojakov zazneli živšie, na palube nastala trma-vrma. Boli pri cieli. Zajatcov nechali v podpalubí celú noc a skoro ráno ich po jednom vyhnali na zaprášené, vyprahnuté priestranstvo. Tam ich hneď zdrapili dvaja mocní vojaci, pri ktorých na zemi ležala kopa povrazov. Egypťania vykrútili zajatcom ruky za chrbát, až sa nešťastníkom lakte dotýkali. Nedbali na stony a krik — tešili sa zo svojej sily a z bezmocnosti obetí.

Prišiel rad na Pandiona. Len čo Helén, oslepený denným svetlom, stúpil na zem, jeden z vojakov ho bolestne zdrapil za ruku. Šuhaj sa vytrhol a udrel vojaka riadne cez ucho. Obor sa zvalil tvárou do prachu, druhý vojak prekvapený odskočil. No zápäť obkolesili Pandiona zo tridsiati a mierili naň kopijami.

Rozsrdený šuhaj skočil dopredu, želajúc si zahynúť v boji — smrť sa mu videla vykúpením. Ale nepoznal Egypťanov, ktorí si nahromadili tisícročné skúsenosti, ako krotiť otrokov. Ozbrojenci sa v mihu rozostúpili a hodili sa odzadu na Pandiona. Mladého odvážlivca zrazili na zem. Do rebier v dolnej časti hrudi ho udrel tupý koniec kopije. Pred očami sa mu rozliala červená hmla, vyrazilo mu dych. V tej chvíli mu jeden z Egypťanov spojil ruky nad hlavou a na zápästiach mu ich zovrel drevenou kladkou, čo sa ponášala na maličký čln. Potom ho už nechali na pokoji.

Zajatcov chytro sputnali a hnali úzkou cestou medzi brehom rieky a poľami. Mladý sochár trpel strašnú bolesť. Hrany mučidla mu gniavili ruky, zodvihnuté nad hlavou. Nemohol ich v lakťoch zohnúť a spustiť na hlavu.

Z bočnej cesty sa k nim pripojila druhá skupina zajatcov, po chvíli tretia — už ich bolo do dvesto. A všetkých nemilosrdne zviazali. Podaktorí mali ruky v takých istých kladách ako Pandion. Tváre zajatcov boli skrivené bolesťou, bledé, pokryté potom. Šuhaj šiel ako v hmle, sotva vnímal okolie.

Dookola sa rozprestierala bohatá krajina. Vzduch bol svieži, čistý. Na úzkych cestách vládla tíšina. Obrovská rieka sa pomaly valila do Veľkého zeleného mora. V ľahkom vánku sa pohojdávali vrchovce paliem. Polia so zrejúcou pšenicou sa striedali s vinohradmi a ovocnými sadmi. Celá krajina vyzerala ako obrovská, tisícročná pestovaná záhrada.

Pandion sa nedíval ani napravo, ani naľavo. So zaťatými zubami sa vliekol popri vysokých múroch, obkolesujúcich bydliská boháčov. Boli to jednoposchodové staviská, ľahké, vzdušné, s úzkymi vysokými oblokmi.

Výklenky predo dvermi podopierali drevené stĺpy. Biele múry, pomaľované zložitou vzorkou v jasných, čistých farbách sa ostro odrážali v oslepivom slnečnom svetlé.

Znenazdajky sa pred zajatcami vynorilo obrovské kamenné stavisko s rovnými, nevídane hrubými múrmi z veľkých kamenných kvádrov, pravidelne otesaných. Tmavá tajomná budova akoby dlávila zem svojou úžasnou ťarchou. Pandion kráčal pozdĺž hrubých pilierov, ktoré sa ponuro siveli na jasnozelenom pozadí sadu, na rovine. Palmy, figovníky a iné ovocné stromy sa striedali, vysadené do pravidelných, nekonečných radov.

V záhrade pri rieke stála vysoká vzdušná stavba tak isto bohato ozdobená ako ostatné domy v meste. Pred priečelím obráteným k rieke sa dvíhali stĺpy ovešané pestrými stuhami. Snehobiely balkón s plochou strechou nad širokým vchodom sa opieral o dva piliere. Po rímse sa vinula zlatomodrá ozdoba. Belasé a zlaté kľukaté čiary zdobili aj hornú časť bielych pilierov.

Na balkóne zatienenom kobercami a závesmi sa pohybovali ľudia v snehobielych hávoch. Ponad zábradlie sa naklonil mužský s vysokou červenobielou korunou na hlave^[37].

Stráže sprevádzajúce zajatcov a veliteľ, čo si vážne vykračoval vpredu, padli tvárou na zem. Na pokyn faraóna — živého boha, najvyššieho vládcu krajiny Kemt — zajatcov zoradili do zástupu a pomaly ich viedli popod balkón. Dvorania si polohlasne vymieňali poznámky a veselo sa smiali.

Krása paláca, nádhera faraónovho rúcha a jeho družiny, ich slobodné a pyšné pózy sa ostro odlišovali od strhaných tvárí ukatovaných zajatcov.

Pandion sa išiel pominúť od bolesti v rukách, telo sa mu chvelo ako v zimnici, vyschnuté pery sa mu dopukali. No mladý Helén sa vypäl, hlboko si vzdychol a obrátil k balkónu hnevlivú tvár.

Faraón čosi povedal svojim dvoranom — a všetci mu prikývli. Dlhý rad zajatcov sa pomaly pohyboval. Pandion už bol za domom v tôni vysokého múru. Postupne sa tu zhromaždili všetci zajatci, obkolesení mlčanlivými vojakmi. Spoza rohu sa vynoril vypasený chlap s dlhou barlou z čierneho dreva vykladaného zlatom. Sprevádzal ho pisár s doštičkou a svitkom papyrusu v rukách.

Brucháč sa naduto obrátil k veliteľovi stráže, ten sa hlboko poklonil a dal rozkaz vojakom. Vojaci odvádzali nabok zajatcov, na ktorých hodnostár ukázal prstom. Pandion bol označený hneď medzi prvými.

Povyberali okolo tridsiatich silnejších a najodvážnejších zajatcov. Odviedli ich na koniec záhrady a hnali ich popri nízkom múre. Chodník bol čoraz strmší a viedol k veľkému štvorcu holých stien v úžľabine medzi pšeničnými poľami. Po hrubých tehlových múroch zo desať lakťov vysokých sa prechádzali vojaci ozbrojení lukmi. Na rohoch sa dvíhali striešky z rohoží.

V múre obrátenom k rieke bol vchod. Inde nebolo vidieť ani dvere, ani okná — len holé sivozelené steny sálali horúčavou.

Zajatcov zaviedli do ohrady. Zbrojnoši, čo ich sprevádzali, sa chytro vzdialili. Druhý, vnútorný múr bol nižší, s jedinými dverami na pravom boku. Na voľnom priestranstve stáli hrubé lavice. Časť dvora zaberalo nízke stavisko s čiernym otvorom vchodu. Skupinu zajatcov obstali teraz vojaci so svetlejšou kožou, ako mali tí, čo ich priviedli. Všetci boli veľkí, mnohí modrookí a ryšaví. Pandion ešte takých ľudí nevidel — nevedel, že sú to Líbyjci.

Z prístavku vyšli dvaja chlapi. Jeden niesol akýsi predmet z lešteného dreva, druhý sivú kameninovú nádobu. Líbyjci zdrapili Pandiona a obrátili ho chrbtom k príchodzím. Nato Helén zacítil slabé pichnutie — k ľavej lopatke mu priložili leštenú doštičku s krátkymi ostňami. Potom jeden z nich na doštičku prudko udrel. Vytryskla krv a Pandion nevdojak vykríkol. Líbyjec zotrel krv a utrel ranu handrou namočenou do tekutiny v nádobe. Krv sa zastavila, ale vojak ešte niekoľko ráz namočil handru a pretrel ňou ranu. Len teraz si Pandion všimol, že všetci Líbyjci majú na lopatkách krvavočervený znak — akési figúrky, v oválnom ráme^[38]. Pochopil, že mu vypichli znamenie.

Pandionovi sňali z rúk kladku, ale nevládal zadržať ston od strašnej bolesti v zdrevenených kĺboch. S námahou sa mu podarilo roztiahnuť ruky.

Potom prešiel zohnutý cez nízke dvere na zaprášený dvor a nevládne klesol na zem.

Napil sa mútnej vody z obrovskej hlinenej nádrže a obzeral si miesto, ktoré z vôle ľudí, čo tu panujú, má mu byť navždy domovom. Veľký štvorec — zo dve stádie na každej strane — uzavierali vysoké holé múry.

Celú pravú polovicu ohradenej plochy a ľavý kút zaberali hlinené komôrky.

Tak vyzeralo „šene“ — robotáreň, akých bolo v krajine Ta-Kem na stá. Sem zhromažďovali otrokov z rôznych plemien — pracovnú silu, základ bohatstva a krásy Egypta. Šene bolo prázdne a tiché — otroci odišli na robotu. Iba niekoľko chorých ležalo ľahostajne v tôni pri múre. Robotáreň bola určená pre zajatcov, ktorí sa len nedávno dostali do krajiny otroctva a ešte si nezaložili rodiny, aby znásobili počet pracovných rúk v Čiernej zemi.

Pandion sa stal „mere“ — dedičným faraónovým otrokom — zadelili ho medzi tisíc ľudí, ktorí sa starali o palácové záhrady, kanály, a palácové hospodárstvo.

Ostatných zajatcov, ktorí po prehliadke zostali pri múroch paláca, rozdelili medzi hodnostárov ako šachu, doživotný majetok svojho pána.

Keď pán zomrel, prešli do šene faraónovho.

V dusnom vzduchu zaľahlo tiesnivé ticho, prerušované iba vzdychmi nových otrokov. Znamenie na chrbte pálilo Pandiona ako žeravé uhlie.

Nemohol si nájsť miesta. Namiesto morskej šíravy, tônistých hájov na brehoch vlasti omývaných vlnami len škvarka zaprášenej zeme, stisnutá medzi múry. Namiesto slobodného života s milovanou dievčinou — otroctvo v cudzej krajine.

Iba nádej, že sa vyslobodí, bránila šuhajovi rozbiť si hlavu o múr, ktorý ho delil od šíreho, krásneho sveta.