Na hranici Oekumeny

Prológ

Nad sčerenou Nevou dul svieži jesenný vietor. Ostrá vežička Petropavlovskej pevnosti, dvíhajúc sa do belasých výšav, ligotala sa v slnečnom dni ako zlatý lúč. Pod ňou Palácový most strojne klenul široký mocný chrbát. Vlnky, rozhojdané, jagavé, pravidelne špľachotali o žulové schodíky na nábreží.

Na lavičke sedel mladý námorník. Zrazu pozrel na hodinky, vyskočil a ponáhľal sa dolu nábrežím okolo Admirality. V priezračnom jesennom vzduchu žlté múry ladne dvíhali biely veniec stĺpov. Po hladkom asfalte mäkko uháňali autá a na ich vyleštených sklách a rôznofarebných karosériách ihrali trasľavé záblesky slnka.

Mladík sa náhlil po nábreží, potom sa pustil krížom cez park, hýriaci jesennými farbami, a na chvíľu zastal pred bránou, kde dvaja žuloví obri podopierali masívny balkón. Vstúpil. Vo vestibule si odložil čierny plášť a vybehol po mramorovom schodišti na chodbu, lemovanú radom mramorových sôch.

S radostným úsmevom mu vyšla v ústrety štíhla dievčina hĺbavých sivých očí. Námorník pozrel na ňu neisto. Dievčina idúcky odkladala do kabelky lístok zo šatne — teda sa neoneskoril. Mládenec sa uspokojil a navrhol dievčine, aby začali prehliadku múzea dole, v oddelení staroveku.

A keď si pozerali úlomky z váz a doštičiek s neznámym písmom, ponuré, čierne staroegyptské sochy, sarkofágy^[1], múmie, zatúžili po svetlých farbách. Prešli dvoma sálami k bočnému schodišťu, ktoré viedlo k horným sálam z malej miestnosti s úzkymi oknami. Medzi bielymi stĺpmi stáli osemhranné vitríny so starovekými umeleckými drobnôstkami. Odrazu v tretej vitríne zaligotala sa čudná farebná škvrna čarovnej modrozelenej farby, taká žiarivá, že sa zdalo, akoby sama svetielkovala. Dievča priviedlo k vitríne aj svojho spoločníka. Na striebristom zamate ležal plochý okrúhly kameň, neobyčajne čistý a priesvitný. Jeho trblietavý, zelenkastomodrý svit bol prekvapivo radostný, svetlý a hlboký, s teplým odtienkom číreho vlna.

Na hladkej, jemne opracovanej ploche boli vyryté ľudské postavičky nie väčšie ako malíček.

V sivej pochmúrnej sále sa svetielkujúci kameň ostro vynímal. Mladý námorník hlasno vzdychol a dievča v jeho pohľade uvidelo zasnívanú spomienku.

— Také býva južné more za pekného počasia na poludnie, — prehovoril námorník pomaly. V hlase mu znela istota očitého svedka.

— Nevidela som to, — šeplo dievča, — ale cítim v kameni akúsi hĺbku alebo radosť — sám neviem čo… Kde len nachádzajú takéto kamene?

Ani tabuľka s nápisom „Antické pohrebištia zo VII. storočia, kraj stredného Dnepra, rieka Ros“, ani ceduľka vo vitríne „Grebenecká mohyla — stará rodová svätyňa“ mladej dvojici nič neprezrádzali. Nič im nepovedali ani predmety vo vitríne: úlomky nožov a kopijí zdeformované hrdzou, ploché čaše a lichobežníkové prívesky z očernetého striebra a bronzu.

— Toto sú vykopávky z okolia Kijeva, — pokúsil sa vysvetliť mladík. — No nepočul som, že by sa tam alebo inde na Ukrajine nachádzali takéto kamene… Koho sa opýtať? — obzrel sa po sále.

Ako nárokom nebol nablízku ani jeden sprievodca. Iba v kúte pri schodoch sedela dozorkyňa.

Zhora sa ozvali kroky: po schodoch zostupoval vysoký mužský v starostlivo vyhladených čiernych šatách. Podľa toho, ako dozorkyňa vstala a úctive pozdravila, dievčina sa dovtípila, že mužský je tu akiste dajakým predstaveným. Jemne drgla svojho spoločníka, no námorník už kráčal príchodziemu v ústrety, pozdravil sa po vojensky a začal: — Prepáčte, môžem sa vás na niečo spýtať?

— Prosím. Čo by ste radi? — odvetil vedec a krátkozrako prižmúril pokojné oči, obzerajúc si mladých ľudí. Usmial sa, keď sa mu námorník zdôveril, čo ich zaujíma.

— Máte dobrý postreh! — zvolal pochvalne. — Všimli ste si jeden z najzaujímavejších exponátov v našom múzeu. Obrázok na kameni ste si dôkladne prezreli? Nie? Je malý? A načo je tu tento prístroj? Pozrite.

Vedec sklopil drevený rámček pripevnený na hornom okraji vitríny.

Rovno pred kameň sa posunulo veľké zväčšovacie sklo. Šťukol vypínač a ostré svetlo zalialo povrch kameňa. Mladí ľudia sa ešte s väčším záujmom zahľadeli na vyryté postavičky, ktoré akoby ožili. Pri jednom okraji kameňa bola jemne načrtnutá postava obnaženej dievčiny s pravou rukou priloženou k lícu. Prstence hustých vlasov jej splývali na plecia.

Ostatný povrch kameňa zaberali traja objímajúci sa chlapi, vypracovaní ešte majstrovskejšie ako dievčina.

Urastené, svalnaté telá zamreli v pohybe. Stredný, mocný chlap, vyšší ako ostatní dvaja, zoširoka rozhodil im ruky na plecia — a oni, ozbrojení kopijami, v strehu nakláňali hlavy dopredu. V ich pohybe sa zračila napätá bdelosť udatných bojovníkov, hotových odraziť každého nepriateľa.

S neobyčajnou silou vyjadrovali myšlienku: bratstvo, vernosť a spoločný boj.

Hĺbka priesvitného, žiarivého kameňa, ktorý bol súčasne pozadím aj materiálom, zvyšovala krásu diela. Teplý, vlhký lesk, vychádzajúci odkiaľsi z hĺbky kameňa, dodával telám zlatistú veselosť slnečného jasu…

Na dolnom okraji kameňa boli nedbanlivé, narýchlo vryté nezrozumiteľné znaky.

— Vynadívali ste sa? Ako vidím, zaujalo vás to. — Na vedcove slová sa obaja mladí strhli.

— No dobre. Mám vám povedať čo-to o kameni? Kameň je jednou z hádaniek, aké sa zavše vyskytnú v historických dokladoch zo staroveku.

Tento beryl^[2] — nie zriedkavý nerast — je výnimočný nielen svojou priezračnosťou a belasozelenkastým zafarbením. Nachádza sa iba v južnej Afrike. Na kameni je vyrytá gema — také práce robili za rozkvetu starogréckeho umenia v Helade. No beryl je kameň veľmi tvrdý. Vyryť doň niečo tak dôkladne sa dá iba diamantom a ten helénski majstri nepoznali.

Z troch mužských postáv stredná bezpochyby znázorňuje černocha, pravá Heléna a ľavá príslušníka niektorého národa od Stredozemného mora — Kréťana alebo Etruska. A napokon, podľa techniky vyobrazenia ľudského tela gema by mala pochádzať z epochy rozkvetu Helady. Celý rad zvláštností poukazuje na dobu omnoho dávnejšiu. A už ani nehovorím, že zobrazené kopije sú iné, ako používali v Helade alebo Egypte. Je tu teda celý rad protirečení, ale gema, hľa, jestvuje.

Vedec sa odmlčal. Potom pokračoval práve tak úryvkovito: — Je ešte veľa historických záhad. Všetky zdôrazňujú len jedno: vieme málo, veľmi málo. Nedostatočne si predstavujeme život v staroveku.

Napríklad aj tu, u nás, v klenotnici máme medzi skýtskymi pamiatkami dvetisícšesťstoročnú zlatú sponu, a je na nej do podrobnosti vyobrazený šabľovitý^[3] tiger, o ktorom nám paleontológovia tvrdia, že vymrel už pred tristotisíc rokmi… Vidíte!… V egyptských hrobkách sú fresky, na ktorých sú s prekvapujúcou vernosťou nakreslené všetky druhy zvierat, čo žili v Egypte. A medzi nimi je ozrutánske zviera podobné hyene — také nie je známe ani z Egypta, ani z celej Afriky.

V káhirskom múzeu je socha dievčaťa, nájdená v zrúcaninách egyptského mesta Achetaton, vybudovaného v štrnástom storočí pred naším letopočtom. Dievčina nie je Egypťanka, ani práca nie je egyptského pôvodu — akoby bola z iného sveta. Moji kolegovia vám to vysvetlia jednoducho, vraj „šty-li-zá-cia“, — slabikoval učenec žartovne.

— Ale ja si pritom vždy spomeniem na jednu historku. Na tých istých nástenných maľbách sa často vyskytovala istá rybka. Neveľká, celkom obyčajná. Lenže vždy nakreslená hore bruchom. Akože: Egypťania, takí presní umelci — a naraz takáto rybka? Vysvetľovalo sa to, pravda, aj štylizáciou, aj náboženstvom, aj vplyvom kultu boha Ammona. Bolo to presvedčivé, a tak sa s tým uspokojili. Ale asi pred pätnástimi rokmi vyšlo najavo, že v Níle i dnes žije rybka, ktorá pláva hore bruchom. Poučné, nie?

No, zahovoril som sa. Do videnia, priatelia, zaujímajte sa aj ďalej o záhady dejín…

— Ešte chvíľku, profesor! — zvolalo dievča. — Nemohli by ste nám povedať… vysvetliť obraz na kameni?

Vedec sa usmial.

— Čo s vami robiť? To, čo vám poviem, bude len a len dohad. Jedno je isté; v pravom umení sa odráža život. Umenie žije a rastie iba v boji proti starému. V tých dávnych časoch, keď vznikla táto gema, vládlo bezprávie a otroctvo. Mnoho ľudí sa vlieklo beznádejným životom. Ale porobení dvíhali zbrane proti nemilosrdnému otroctvu. A tak, keď hľadím na gemu s obrazom troch bojovníkov, sa nazdávam, že ich priateľstvo vzniklo v boji za slobodu… Možno spolu ušli zo zajatia… možno sám neznámy umelec sa zúčastnil bojov... Inakšie to ani nemôže byť. Preto je jeho dielo také dokonalé! Je, povedal by som, víťazstvom nového nad starým už v dávno zašlých vekoch. Tieto doklady, ktoré nachádzame, upútajú najmä sovietskych ľudí, ktorí bojujú proti všetkému, čo hatí náš rozvoj v živote, vede, umení. Veď vidíte, aj vás to zaujalo. Dievča a námorník sa znova sklonili k vitríne, ohromení všetkým, čo počuli. Kameň sa im videl tajomný, záhadný.

Hlboká, jasná a čistá farba mora… Na ňom v bratskom objatí traja mužskí… a dievčina, plná života a ženského čara, akoby stála na brehu mora.

Mladý námorník sa s povzdychom vystrel. Dievča sa ešte prizeralo.

Ticho v sále prerušil dupot a šum prichádzajúcich návštevníkov. Vtedy aj dievča zdvihlo hlavu.

— Ešte sa sem vrátime, pravda? — spýtal sa námorník.

— Prirodzene, a nie raz! — prikývlo dievča.

Šuhaj ju nežne viedol k bielemu schodišťu.