Na hranici Oekumeny

Boj za slobodu

Skaly rozžeravené slnkom spaľovali ľuďom plecia a ruky. Vetrík neochladzoval, iba víril z hladkých kamenných kvádrov jemný vápencový prach, ktorý rozožieral oči.

Tridsiati otroci z posledných síl ťahali lano, ktorým dvíhali na múr ťažkú platňu so zložitým basreliéfom. Mali ju uložiť do pripravenej medzery vo výške ôsmich lakťov. Štyria skúsení a šikovní otroci usmerňovali platňu zdola. Aj Pandion stál medzi nimi, vedľa otroka, čo bol jediným Egypťanom medzi cudzími zajatcami. Bol odsúdený na večné otroctvo za nevedno aký strašný zločin. Býval v krajnej kutici, v privilegovanom kúte šene. Hruď aj chrbát mu pretínali dva skrížené lilavé pásy, na líci mal znamenie červeného hada. Vždy bol zamračený, s nikým sa nespriatelil, a hoci bolo jeho postavenie veľmi ťažké, opovrhoval cudzími otrokmi práve tak ako jeho slobodní krajania.

Ani teraz si nikoho nevšímal. Sklonil oholenú hlavu a pridŕžal hrubú dosku, aby sa nerozhojdala.

Kidogova čierna koža sa leskla potom a ostro sa odrážala od bieleho lešteného vápenca.

Zrazu Pandion zbadal, že na lane sa trhajú vlákna, a výstražne skríkol.

Dvaja otroci odskočili, iba Egypťan si nevšímal Pandiona a zostal pod doskou. Mladý Helén sa zahnal pravou nohou a bleskove Egypťana odsotil.

V tej chvíli sa kameň zrútil, zavadil o Pandiona a zodral mu z ruky kožu.

Kus basreliéfu sa odrazil. Egypťan zbledol.

K Helénovi sa s krikom prirútil dozorca a šľahol ho bičom. Štvorhranný remeň z hrošej kože, hrubý dva palce, mu hlboko preťal kožu v páse.

Pandionovi sa od bolesti zotmilo v očiach.

— Papľuh, načo si chránil tú zdochlinu? — vrieskal dozorca a znovu sa zahnal. — Keby platňa spadla na mäkké telo, nebola by sa rozbila! Ten basreliéf je drahší ako sto takých naničhodníkov, ako ste vy! — pokračoval pri druhom údere.

Pandion sa už-už chcel hodiť na dozorcu, no vojaci ho chytili a surovo zbičovali.

V noci ležal Pandion na bruchu v svojej komôrke. Drvila ho triaška, hlboké rany po biči na chrbte, pleciach a nohách sa mu zapálili. Kidogo, čo sa bol k nemu prikradol, dával mu piť a ovlažoval mu hlavu vodou.

Pri vchode zrazu voľačo zašuchotalo a zápäť ozvalo zašepkanie: — Ekueša, si tu?

Pandion sa ohlásil a zacítil dotyk čejsi ruky.

Bol to Egypťan. Vytiahol spoza opasku malú fľašu a dlho čosi roztieral na dlani. Potom opatrne ponatieral Pandionove rany prenikavo zapáchajúcou masťou. Helén sa mykal od bolesti, no skúsená ruka pokračovala v práci. Kaď sa Egypťan pribral natierať nohy, bolesť na chrbte už prestala, Pandion po chvíli pokojne usnul.

— Čo si mu to urobil? — zašepkal Kidogo, ktorého v tmavom kúte nebolo ani vidieť.

Egypťan po krátkom váhaní odvetil: — Je to kifi, najlepší liek, tajomstvo našich kňazov. Priniesla mi ho mať — podplatila vojaka.

— Veď si ty dobrák. Prepáč mi, nazdal som sa, že si ničomník, — vykríkol černoch.

Egypťan čosi precedil pomedzi zuby a nečujne sa odplazil do tmy.

Od toho dňa sa Egypťan spriatelil s Pandionom, no jeho druhov si naďalej nevšímal. Pandion v noci často slýchal šuchotať pri svojej kutici.

Ak bol sám, chytro sa k nemu prešmykla Egypťanova vycivená postava.

Osamotený, odvrhnutý syn Ta-Kemu bol úprimný a zhovorčivý iba s citlivým mladým Helénom. Čoskoro sa Pandionovi zdôveril so svojím príbehom.

Jachmos — „syn mesiaca“ — pochádzal zo starého rodu Nedšesov, ktorí boli vernými sluhami predošlých faraónov. Po zmene dynastie sa utiahli do ústrania a schudobneli. Jachmos sa vyučil vedám a stal sa pisárom u veliteľa Zajačej sepy^[51]. No zaľúbil sa do dcéry staviteľa, ktorý pre ňu žiadal veľké zabezpečenie. Jachmosovi láska poplietla hlavu a aby chytro zbohatol, začal vykrádať kráľovské hrobky. Zanedlho si zadovážil veľa zlata, lež nevesta sa zatiaľ vydala za úradníka z ďalekého juhu.

Jachmos chcel prehlušiť žiaľ veselými hostinami, kupoval si súložnice — a peniaze sa chytro rozkotúľali. Potreboval nové. Chodníček ku zlatu už poznal. Znova sa pustil do strašnej práce, ale napokon ho lapili a ukrutne mučili. Jeho spoločníci boli popravení alebo zomreli už pri mučení.

Jachmosa mali poslať do zlatých baní. Novú skupinu ta odvážali raz do roka, v čase povodní, Jachmosa zatiaľ dali do šene, lebo im chýbali robotníci pri stavbe nového múru na chráme Ptaha^[52].

Pandion so záujmom počúval Jachmosa a obdivoval jeho odvahu, lebo sa mu predtým videl nevýbojným.

Jachmos rozprával o výpravách do hrozného podzemia, kde na každom kroku striehla na odvážlivca strašná smrť v nástrahách dômyselných staviteľov.

V najstarších hrobkách, hlboko pod obrovskými pyramídami, chránili poklady a sarkofágy, hrubé kamenné platne, uzavierajúce úzke a šikmé chodby. Neskoršie sa budovali celé labyrinty falošných chodieb, prerušovaných hlbokými jamami s hladkými stenami. Keď sa zlodeji pokúšali odvaliť kamene, čo uzatvárali vchod, padali zhora ťažké balvany a hŕby piesku zo zvláštnych jám nad chodbou zasypali vchod. Ak sa odvážlivci pokúšali preniknúť ďalej, zosypala sa na nich záľaha zeminy a uväznila rušiteľov posmrtného pokoja kráľov v úzkom priestore medzi haldami piesku.

V mladších hrobkách sa v nízkych tmavých štôlňach nehlučne zatvárali kamenné čeľuste a zo stĺpov padali s hrmotom mreže, len čo noha stúpila na osudnú dlaždicu. Jachmos vedel, koľko hrôz sa ukrývalo po tisícročia v mĺkvej čierňave a čakalo na obeť. Za skúsenosti platil životom mnohých svojich druhov v remesle. Neraz sa potkol o spráchnivené pozostatky neznámych ľudí, čo sa nevedno kde chytili do pasce.

Veľa nocí strávil so svojimi spoločníkmi na okraji západnej púšte, kde sa doďaleka rozprestierali mestá mŕtvych. Ukrytí v tme nesmeli prehovoriť ani zapáliť svetlo, za žalostného nariekania šakalov, vytia hyen a revu levov habkali rukami v dusných chodbách a prebíjali sa celými skaliskami, snažiac sa uhádnuť, kade vedie cesta k hlboko ukrytej hrobke.

Strašné remeslo hodné národa, ktorý sa stará viacej o smrť ako o život a ktorý sa usiluje zachovať pre večnosť nie živé dielo, ale slávu mŕtvych.

Vzrušený Pandion s hrôzou počúval rozprávanie tohto vyciveného, nepekného chlapa, ktorý pre chvíľkové zábavy neraz riskoval život. Ale nechápal ho.

— Prečo si v tom pokračoval? — spýtal sa raz. — Nemohol si nikam odísť?

Egypťan sa nezvučne, neveselo zasmial.

— Krajina Kemt je zvláštna krajina. Ty, cudzinec, jej nerozumieš. Tu sme všetci v zajatí, nielen otroci, ale aj my slobodní synovia Čiernej zeme.

Kedysi veľmi dávno nás chránili púšte. Teraz Ta-Kem — zavretý medzi púšte — je väznicou pre každého, čo sa nemôže vybrať na veľký pochod s početným vojskom.

Na západe je púšť, kráľovstvo smrti. Na východe je púšť schodná iba pre veľké karavány so zásobami vody. Na juhu — nepriateľské divé plemená. Susedné národy horia hnevom k našej krajine, že vybudovala svoje blaho na nešťastí slabých plemien.

Ty nie si synom Ta-Kemu a nechápeš, ako je nám strašne umrieť v cudzine. V tejto jednotvárnej doline Chapi, kde žili naši predkovia už pred tisícročiami, všetku zem skyprili, zbrázdili kanálmi a zúrodnili, tu musíme umrieť aj my. Ta-Kem je zamknutý, to je jeho kliatba. Kde je veľa ľudí, ich život nemá cenu. A vysťahovať sa nieto kam. Národ vyvolený bohmi nemajú cudzie krajiny v láske.

— Či teraz by ti nebolo lepšie utiecť? — spytoval sa Pandion.

— Utekať sám a označený? — čudoval sa Egypťan. — Som na tom horšie ako cudzinec… Zapamätaj si, Ekueša, stadeto neutečieš! Iba násilím prevrátiť celú Čiernu zem. No kto by to dokázal? Hoci sa to v dávnych časoch stalo, — vzdychol si smutne Jachmos.

Pandion zbystril pozornosť a začal sa vypytovať. Dozvedel sa od Jachmosa o veľkých vzburách otrokov, ktoré niekedy otriasli krajinou.

Dozvedel sa, že k otrokom sa pripojili aj biedne vrstvy obyvateľstva, ktorých život sa len málo líšil od života otrokov. Dozvedel sa, že prostý ľud sa nesmie stýkať s otrokmi, pretože „chudobný človek sa dá podnietiť davom z robotární“ — tak písali faraóni v odkazoch svojim synom.

Svet kemtských bedárov bol úzky. Roľník či remeselník poznal iba ulicu vo svojej dedine. Snažil sa mať čo najmenej známych, skláňal sa pred strážami „poslami“, ktorí mu prinášali rozkazy úradníkov. Faraón žiadal pokoru a ťažkú prácu, za najmenší priestupok vinníka ukrutne zbili.

Obrovský počet úradníkov bol pre krajinu bremenom, slobodne cestovať mohli len kňazi a šľachtici. Na Pandionovu prosbu nakreslil Jachmos na dlážku v sliepňavom mesačnom svetle mapu Kemtu a mladý Helén sa zhrozil. Bol v strede mnoho tisíc stádií dlhej doliny pri rieke. Na severe a na juhu bola voda, bol život. Ale dostať sa na hranice štátu krajinou husto obývanou, s mnohými vojenskými pevnosťami je nemožné. A po bokoch tohto územia sa ťahali mŕtve púšte; tam neboli ľudia, ale ani nebolo možno žiť. Nemnohé cesty so studňami pre karavány boli prísne strážené.

Keď Egypťan odišiel, Pandion vyhutoval plány. Inštinktívne cítil, že nádeje na útek budú tým menšie, čím väčšmi ho vyčerpá otrocká drina. Iba na húževnatých a silných sa môže usmiať šťastie.

Na druhú noc sa Pandion prešmykol k Etruskovi Kavimu. Spomenul mu, čo sa dozvedel od Egypťana, a nahováral ho, aby sa pokúsili zbuntošiť otrokov. Kavi mlčal a v zamyslení si pošklbkával bradu. Pandion vedel, že povstanie sa pripravuje už dávno a že skupiny rôznych plemien už majú aj svojich vodcov.

— Nevládzem ďalej trpieť! Načo? — vášnivo vybúšilo z Heléna. Kavi mu rýchlo pritisol ruku na ústa. — Radšej smrť, — šepkal šuhaj, keď sa upokojil.

— Načo čakať? Čo sa zmení? Ak sa aj o desať rokov voľačo zmení, nebudeme už vládať ani bojovať, ani utekať. Vari sa bojíš smrti?

— Nebojím sa, veď vieš, — prerušil ho Etrusk. — No za nami je päťsto životov. Azda ich chceš obetovať? To by bola vysoká cena za tvoju smrť!

Pandion prudko vstal a narazil hlavou o nízku povalu.

— Porozmýšľam, pohovorím si o tom, — náhlivo ho upokojoval Kavi. — Škoda, že sú blízko nás iba dve šene. Zlé je, že nemáme svojich ľudí aj v iných šene. Zajtra v noci sa pozhovárame, upozorni Kidoga…

Pandion vykĺzol z Etruskovej kutice a zakrádal sa popri múre k Jachmosovi. Egypťan nespal.

— Bol som u teba, no nebolo ťa, — šepkal Egypťan vzrušene. — Chcem ti povedať… — na chvíľu sa zháčil, — povedali mi, že ma zajtra stadeto odvedú — vypravujú tristo ľudí do zlatých baní v púšti. Odtiaľ sa nikto nevráti.

— Prečo?

— Otroci, ktorých ta poslali, málokedy žijú vyše roka. Nič nie je strašnejšie ako robota tam — v rozpálenom srdci hory, bez vzduchu. Vody ti dajú málo, nieto jej nadostač. A treba roztĺkať tvrdý kameň, vynášať rudu v košoch na chrbte. Aj tí najmocnejší podvečer padajú ako podťatí, krvácajú z ušú a hrdla… Ty, Ekueša, ty si dobrý človek, obľúbil som si ťa, i keď si ma nadarmo zachránil. Cením si ani nie tak, že si ma zachránil, ako že si so mnou cítil… Náš trpký život inšpiroval dávneho pevca, aby zložil oslavnú pieseň na smrť. A ja si ju teraz opakujem.

„Smrť stojí predo mnou ako vyzdravenie pred chorým, ako prechádzka po chorobe, ako plavba pod vzdutou plachtou, ako vôňa lotosu, ako cesta omytá dažďom, ako návrat domov z pochodu…“ — A Jachmos so zastenaním zamĺkol.

Rozľútostený Helén ho objal.

— Ale veď sa pokús — — nedohovoril, lebo Egypťan prudko cúvol.

— Čo to vravíš, cudzinec! Či môžem dopustiť, aby moje Ka^[53] na veky trýznila Ba^[54] v nekonečných mukách?…

Pandion nechápal. Pevne veril, že smrťou sa končí aj utrpenie. No mlčal, nechcel sa dotknúť Egypťanovej viery.

Jachmos zatiaľ v kúte kobky spod slamy horúčkovite odhrabával hlinu a vytiahol stade dýku.

— Vezmi si ju, ak sa niekedy odvážiš… A toto je pamiatka na mňa, ak sa stane zázrak a budeš slobodný, — a vložil Pandionovi do ruky hladký, studený predmet.

— Čo je to? Na čo mi to bude? — čudoval sa Helén.

— To je kameň, ktorý som našiel v podzemí v starom chráme, ukrytom medzi skaliskami.

A Jachmos rád, že môže v spomienkach zabudnúť na prítomnosť, rozprával o tajomnom starom chráme. Naďabil naň, keď hľadal bohaté hrobky pri zátočine veľkej rieky, tisíc lakťov na juh od Nasetu. Zbadal stopy po starom chodníku, ktorý viedol od zálivu zarasteného šašinou k strmým bralám. Miesto bolo ďaleko od dediny a neplodné skaly neprilákali ani roľníka, ani pastiera. Chodník zaviedol Jachmosa do úzkej rokliny, zavalenej balvanmi. Dlho sa štveral cez skaly, výmole a tŕnie.

V rokline sa hmýrili pavúky, všade sa rozprestierali ich siete a lepili sa vykrádačovi kráľovských hrobiek na spotenú tvár.

Napokon sa steny rokliny rozšírili a odhalili dolinu zovretú vysokými kopcami. Stred doliny sa dvíhal vŕšok. Obkrúcali ho dva rady zavlažovacích kanálov — podistým kedysi tu bol prameň. V dusnej zavretej doline vládlo ticha.

Jachmos vystúpil na vŕšok a objavil zavalený vchod. Poriadne sa natrápil, kým sa mu podarilo vniknúť dovnútra. Ocitol sa v chladnom šere.

Trocha si oddýchol a zapálil lampáš, ktorý vždy nosieval so sebou.

Vykročil vysokou chodbou a pozorne si obzeral sochy po oboch stranách.

Bál sa záludných nástrah. No jeho obavy boli daromné: dávni stavitelia alebo nenastražili pasce, veriac, že na také skryté miesto nik nezablúdi, alebo sa pasce cez tisícročia pokazili. Bez prekážok sa dostal do veľkej okrúhlej siene, kde uprostred stála socha boha Tota skláňajúceho z vysokého piedestálu dlhý zobák. V stenách zbadal Jachmos desať úzkych vchodov. Viedli do komnát, zaprataných všakovými spráchnivenými haraburdami — svitkami, papyrusom, drevenými doštičkami s kresbami a nápismi. Jedna miestnosť bola plná otiepok suchých bylín, čo sa pri najmenšom dotyku rozpadali na prach, v ďalšej ležali iba hŕby skália. Tak prešiel osem miestností, no nenašiel nič zaujímavého. Deviaty vchod zaviedol Jachmosa do podlhovastej siene olemovanej žulovými stĺpmi.

Medzi nimi boli platne z čierneho diabazu s nápismi v starom jazyku Ta-Kemu. V strede stála ďalšia socha nosatého boha Tota, na jej podstavci v plochej medenej miske sa zaligotal vo svetle lampáša drahocenný kameň.

Jachmos po ňom chtivo chmatol, podniesol ho k svetlu a sklamane vykríkol. Jeho skúsené oko hneď odhadlo, že je to nie kameň, čo by mal v Ta-Keme dáku cenu. No čudné — čím dlhšie sa naň díval, tým väčšmi sa mu páčil. Bol to modrozelený úlomok krištáľu, veľký ako hrot kopije, plochý, brúsený, neobyčajne číry. Jachmos sa rozhodol, že si prečíta nástenné nápisy, dúfajúc, že nájde dáku zmienku o kameni. Ešte nezabudol starý jazyk, ktorému sa učil v škole pre vyšších pisárov, a dal sa lúštiť hieroglyfy na kamenných platniach.

V podzemí bolo málo vzduchu — vetracie otvory už dávno zasypalo.

Olej v lampáši doháral, no Jachmos dychtivo čítal. Postupne sa pred ním rozvíjala povesť o hrdinskom čine, ktorý sa stal v dávnych časoch, zakrátko potom, ako vystavali veľkú pyramídu Chufu.

Faraón Džedefra poslal svojho pokladníka Baurdžeda ďaleko na juh do Ta-Nuter, do Krajiny Duchov^[55], preskúmal hranice zeme a Veľkú Dúhu — oceán. Baurdžed vyplával z prístavu Suu v Azúrových vodách na siedmich najlepších koráboch. Sedem rokov boli synovia Čiernej zeme na cestách.

Prišli až k Veľkej Dúhe a dlho sa plavili na juh, pozdĺž neznámych brehov.

Polovica ľudí a štyri koráby stroskotali za strašnej búrky. Ostatní priplávali k rozprávkovému Puntu. No faraónov rozkaz ich hnal ďalej — mali sa dozvedieť, kde je koniec sveta. Synovia Čiernej zeme opustili koráby a pustili sa na juh po súši.

Vyše dvoch rokov putovali cez čierne hory, cez ohromné stepi, cez hrozné vrchy — obydlie bleskov — a napokon, vysilení, prišli k veľkej rieke, pri ktorej žil mocný národ, čo vedel stavať kamenne chrámy. Vysvitlo, že koniec sveta je ešte nesmierne ďaleko — až kdesi na juhu za modrastými stepami a horami so strieborným lístím. Aj tam, na konci sveta tečie Veľká Dúha — oceán — a žiaden zo smrteľníkov nepozná jeho hranice. Cestovatelia pochopili, že nie je v ich moci splniť faraónov rozkaz, a vrátili sa do Puntu.

Miesto starých lodí, prevŕtaných črvotočom a rozbitých v bojoch s vlnami Veľkej Dúhy, zadovážili si nové. No ľudí zostalo tak málo, že ledva stačili na jeden koráb. Na loď naložili dary z Puntu a odvážlivci sa rozhodli opakovať neuveriteľne ťažkú cestu. Túžba vrátiť sa do vlasti ich posilňovala — zvíťazili nad vetrami, vlnami, nad pieskovými búrkami, i zákernými podmorskými úskaliami, nad hladom a smädom, a po siedmich rokoch sa vrátili do Azúrových vôd do prístavu Suu.

Zatiaľ sa v Čiernej zemi veľa zmenilo. Nový faraón — ukrutný Chafra — prinútil krajinu zabudnúť na všetko okrem stavby druhej ohromnej pyramídy, ktorá mala na tisícročia presláviť jeho meno. Návrat cestovateľov bol pre všetkých prekvapením. Faraón bol sklamaný, keď sa dozvedel, že zem a oceán sú nekonečné a že ďaleko na juhu žijú početné národy. Jemu, čo sa považoval za vládcu celého sveta, Baurdžed dokazoval, že Kemt je len malým kútikom obrovskej zeme, ktorá je bohatá na lesy a rieky, na všakové plody a zverinu a ktorú obývajú rôzne plemená, skúsené v práci i v love.

Faraónov hnev sa obrátil proti cestovateľom. Baurdžedových spoločníkov poslali do ďalekých končín krajiny. Pod trestom smrti im zakázali rozprávať o ceste a v zápisoch faraóna Džedefra vytreli miesta, kde sa zmieňoval o výprave na juh do Krajiny Duchov. Baurdžeda by nebola minula smrť, keby sa ho nebol ujal starý múdry kňaz — boha vied, umenia a písma, Tota. On bol nahováral nebohého faraóna, aby dal preskúmať koniec sveta a aby hľadal nové zdroje bohatstva pre Kemt, vyčerpaný stavbou gigantickej pyramídy. Medzitým kňazi boha Ra^[56] vyštvali starého kňaza zo dvora nového faraóna. Učený starec prišiel cestovateľovi na pomoc a ukryl ho do tajného chrámu boha Tota, kde boli zhromaždené tajné knihy, plány, ukážky rastlín a nerastov z ďalekých krajín. Príhody z Baurdžedovej cesty na kňazov rozkaz zapísali na kamenné platne, aby sa v neprístupnom podzemí zachovali do tých čias, keď krajina bude tieto svedectvá potrebovať.

Z najvzdialenejšej krajiny za veľkou južnou riekou doviezol Baurdžed modrozelený priesvitný kameň, aký obyvatelia Ta-Kemu nepoznali, Také kamene dobývali v krajine modrých stepi, tri mesiace cesty na juh od Veľkej rieky. Baurdžed daroval kameň bohovi Totovi a Jachmos ho vzal z podstavca sochy.

Jachmos nestihol prečítať celú povesť. Práve keď prišiel k popisu akýchsi čarovných podmorských záhrad, na ktoré cestovatelia natrafili v Azúrových vodách, lampáš zhasol. Zlodej sa horko-ťažko vymotal z podzemia a odniesol si iba nezvyčajný kameň.

Pri dennom svetle bol krištáľ ešte krajší. Jachmos sa s ním nevedel rozlúčiť, ale nepriniesol mu šťastie. Pred Pandionom bola ďaleká cesta do vlasti a Jachmos dúfal, že kameň, s ktorým sa Baurdžed vrátil z neslýchaných diaľok, pomôže aj Helénovi.

— Predtým si nepočul o tejto ceste? — dozvedal sa Pandion.

— Nie, zatajili ju pred synmi Kemtu. Už dávnejšie plávajú kemtské lode do Puntu, ale krajiny na ďalekom juhu sú pre nás stále neznámou Krajinou Duchov.

— A či už nikto nepokúsil sa ta vybrať? Nikto si nemohol ako ty prečítať staré nápisy a povedať o nich ostatným?

Jachmos sa zahútal, nevedel, čo by cudzincovi odpovedal.

— Velitelia južných kemtských provincií sa neraz vypravili do južných krajín. No v zápisoch spomínajú iba korisť — slonovinu, zlato, ryby — čo dali faraónovi. Cesty zostali neznáme. A po mori sa nikto nepustil ďalej ako do Puntu. Je to veľmi nebezpečné — a dnes už niet takých udatných ľudí ako za dávna.

— Ale prečo si nikto neprečítal tie nápisy? — neuspokojil sa Pandion.

— Na to ti neviem odpovedať, — priznal sa Egypťan.

Jachmos skutočne nemohol vedieť, že kňazi, na ktorých ľud hľadel ako na ochrancov starých tajomstiev a na veľkých učencov, už dávno nimi neboli. Veda sa zvrhla na náboženské obrady a magické formule, papyrusy, v ktorých sa tajila múdrosť zašlých vekov, práchniveli v hrobkách. Chrámy stáli zanedbané a v rozvalinách. Nikto sa nezaujímal o históriu krajiny, zaznamenanú v nesčíselných zápisoch na tvrdom kameni.

Pomaly sa brieždilo. Pandion sa s ťažkým srdcom rozlúčil s nešťastným Egypťanom, ktorému nezostala nijaká nádej na záchranu. Vzal do zubov dýku, do dlane zovrel kameň a obozretne sa preplazil do svojej komôrky.

Do svitu nezažmúril oka. Pomkol sa k otvoru, ktorým sa predieral raňajší svit, a pozeral si dýku. Široká čepeľ z čierneho bronzu^[57] bola ostro nabrúsená. Masívna rukoväť mala podobu vzopnutej levice — ukrutnej bohyne Sechmet. Pandion vyhĺbil v kúte jamku a dýku do nej zahrabal.

Odrazu si spomenul na kameň. Nahmatal ho na slame a znovu sa priplazil ku vchodu, aby si ho lepšie obzrel. Vtom vysvitlo slnko. Kameň sa celkom premenil — ležal na šuhajovej dlani plný jasu a jeho modrozelená farba bola prekvapivo veselá a hlboká, s teplým odtieňom číreho zlatistého vína.

Zrkadlový povrch kameňa zrejme vybrúsila ľudská ruka. Farba kameňa pripomínala Pandionovi čosi blízke, hrejivé. More — také býva more ďaleko od brehu, keď slnko stojí vysoko na blankytnom bezoblačnom nebi. Nutur ae — božský kameň — tak ho nazval nešťastný Jachmos.

Čarovné vzbĺknutie drahokamu v neradostnom ráne sa Pandionovi videlo dobrým znamením…

Nad kobkami šene rozľahol sa hrozivý rachot veľkého bubna — znamenie vstávať. Pandion sa rýchle rozhodol: kameň bude mať vždy pri sebe! Ukryl ho do záhybov plátna, ovinutého okolo bedier, a náhlil sa za ostatnými.

Cestou a pri robote pozoroval Kaviho. Etrusk nenápadne prehovoril vše s jedným, vše s druhým z vodcov skupín v šene. Tí sa náhlivo porozchodili medzi svojich druhov a s každým utrúsili zopár slov. Pandion využil vhodnú chvíľu a priplichtil sa ku Kavimu. Etrusk, zohnutý nad balvanom, čo otesá val, mu rýchlo pošepol: — V noci pred východom mesiaca v krajnej chodbe pri severnom múre…

Pandion sa vrátil k práci. Na spiatočnej ceste do šene odovzdal Etruskov odkaz Kidogovi.

Celý večer prežil v očakávaní — už dávno nebol v takej povznesenej nálade a taký odhodlaný do boja.

Len čo šene utíchlo a vojaci na múroch zadriemali, v temnej Pandiovej kutici sa objavil Kidogo. Obaja priatelia sa chytro pustili plaziačky k priechodu medzi kobkami. Dostali sa až k severnému múru, kde v úzkej medzierke bola mimoriadne hlboká tma. Po tomto boku vojaci málokedy chodili — pohodlnejšie im bolo strážiť chodby medzi kobkami z východnej a západnej strany. V chodbe ležalo vo dvoch radoch zo šesťdesiat otrokov, Kavi a Remd v strede. Starší Etrusk potichu zavolal Pandiona a Kidoga.

Mladý Helén nahmatal Etruskovi ruku a vtisol mu do nej dýku, ktorú bol priniesol so sebou. Kavi dychtivo vzal zbraň, šepkajúc slová vďaky.

Skúsený vojak pochopil, že mladý Helén si ho týmto darom mlčky zvolil za vodcu.

Kavi sa Pandiona nespytoval, odkiaľ má zbraň, a začal rozprávať, medzí rečou sa vždy odmlčiac, aby tí, čo ležali vedľa neho, mohli povedať aj vzdialenejším, ktorí ho nepočuli. Porada vodcov riešila otázku o živote a slobode päťsto väzňov v šene.

Kavi hovoril o tom, že vzburu nemožno odkladať, pretože niet nádeje na lepšie, ich položenie sa môže iba zhoršiť, ak ich znova rozdelia a pošlú na rôzne miesta.

— Sily, ktoré sú jedinou zárukou úspechu v boji, strácame v úmornej lopote. Smrť v boji je čestná a radostná, padnúť v bitke je tisíckrát ľahšie ako zhynúť pod surovými údermi korbáča.

V radoch neviditeľných poslucháčov preletel súhlasný šepot.

— Áno, vzburu nemožno odkladať, — pokračoval Kavi, — no za jednej podmienky: že nájdeme cestu z tejto prekliatej krajiny. Aj keď otvoríme ešte dve-tri šene, aj keď získame zbrane, naše sily sú malé, dlho nevydržíme. Nemáme spojenia s inými šene, nepodarí sa nám naraz zbuntošiť veľa ľudí. My sme priam v hlavnom meste, kde je veľa vojska.

Egyptskí lukostrelci sú strašní; my nebudeme mať takmer nijaké luky, a ani nevieme nimi všetci narábať. Posúďte, či sa môžeme pustiť cez púšť na východ alebo západ. V púšti môžeme byť veľmi skoro po úteku zo šene.

Ak nemožno cez púšť prejsť, treba sa, myslím vzbury vzdať — bola by to zbytočná strata síl a mučivá smrť. Vtedy nech ujdú iba tí, čo sa chcú pokúsiť prejsť cez takmer istú smrť s mizivou nádejou na slobodu. Ja sa o to tak či tak pokúsim.

Etruskove slová, ktoré prechádzali z jedného konca na druhý a spočiatku vzbudili bojovú náladu, teraz vyvolali pochybnosti medzi odvážnymi vodcami.

Do stredu, kde ležali štyria priatelia, sa priplazil bradatý Amu — Semita z krajiny za Azúrovými vodami. Jeho krajania tvorili značnú časť obyvateľov v šene.

— Ja som za vzburu. Čo aj zahyniem, ale pomstíme sa prekliatym obyvateľom prekliatej krajiny, A za nami pôjdu ďalší. Kemt už dlho žije v mieri, katovské majstrovstvo ujarmovať odobralo tisícom otrokom vôľu do boja. A my ju opäť podnietime.

— Dobre, že tak rozmýšľaš, si statočný, — prerušil ho Kavi. — No čo povieš tým, ktorých povedieš?

— To isté!

— A si presvedčený, že pôjdu za tebou? Pravda je veľmi ťažká a lož sa v takom prípade nevypláca.

Semita neodvetil. V tej chvíli sa k nim pritisol pružný Líbyjec Achmi.

Pandion vedel, že tohto mladého otroka zajali v bitke pri Rohoch zeme a že je zo vznešeného rodu.

Líbyjec tvrdil, že neďaleko hrobiek starých kemtských kráľov, popri mestách Tenis a Abidos, vedie cesta na juhozápad do Uachet-Ueru — veľkej oázy v púšti. Na ceste nechránenej vojskom, sú studne bohaté na vodu.

Treba vniknúť do púšte hneď za bielym chrámom Zešer-Zešeru, ísť na severozápad a po stodvadsaťtisíc lakťoch odbočiť z cesty. V oáze je málo vojakov, s tými si vzbúrenci ľahko poradia. Dvadsaťpäťtisíc lakťov odtiaľ je ďalšia oáza — Pašt, za ňou oáza Mut a stade vedie cesta so studňami k svahom Mŕtveho Hada a ďalej na juh, do krajiny čiernych, ktorú už nepozná.

— Poznám tú cestu, — zamiešal sa Kidogo.

— Po nej ma sem privliekli.

— V oázach sú veľké zásoby datlí, odpočinieme si tam. Opevnení tam niet a môžeme si vziať mulice. S nimi poľahky dôjdeme k Mŕtvemu Hadu.

A tam za Slaným jazerom je už viacej vody.

Líbyjcov plán všetci schvaľovali, zapáčil sa im. No obozretný Kavi sa spýtal: — Vieš iste, že od rieky ku studniam je stodvadsaťtisíc lakťov? To je veľká diaľka!

— Možno aj, trocha viac. — pokojne odvetil Líbyjec. — No silný chlap to dokáže prejsť bez vody, lež iba vtedy, ak sa nevyberie na cestu neskôr ako o polnoci a ide bez oddychu. Dlhšie ako deň a noc v púšti bez vody nevyžiješ a ísť popoludní už tiež nemožno.

Jeden z Aziatov — Cheriuša — radil prepadnúť pevnosť na ceste do prístavu Suu a hoci veľmi lákalo prebiť sa rovno na východ — väčšina otrokov boli Ázijčania a Amuovia — návrh zavrhli ako neuskutočniteľný.

Líbyjcov plán dával viac nádejí, no jednako vznikli medzi černochmi a Ázijčanmi nezhody; cesta na juhozápad by zaviedla Ázijčanov ešte ďalej od vlasti, pre černochov a Líbyjcov však bola výhodná. Obyvatelia Líbye chceli odbočiť pri oáze Mut a prejsť do tej časti svojej krajiny, ktorú si nepodrobili kemtské vojská. Pandion s Etruskami zamýšľal pripojiť sa k Líbyjcom.

Všetkých pomeril starý Nubijec. Prehlásil, že pozná cestu na juh, ktorá obchádza pevnosti Čiernej zeme a vedie cez stepi krajiny Nub k Azúrovým vodám.

Úzky kosák mesiaca sa už vyhupol nad skalnaté kopce, ale otroci ešte rozvíjali plán na útek. Riešili podrobnosti vzbury, určovali každej skupine úlohy.

Povstanie určili na druhú noc, hneď, ako sa celkom zotmie.

Šesťdesiat ľudí sa nečujne odplichtilo do rôznych kútov šene. Hore, na pozadí mesačného neba sa ostro črtali postavy stráží, ktoré ani len nepodozrievali tých, čo spali v hlbokej jame pod nimi. Celý druhý deň a noc a ešte jeden deň sa otroci ostražito a nebadateľne pripravovali. Zo strachu pred zradcami dohovárali sa vodcovia iba s tými, ktorých dobre poznali. Usudzovali, že ostatní sa k nim tak či tak pripoja, keď budú pobité stráže.

Nadišla noc povstania. Pri severnom, západnom a južnom múre sa nečujne zišli skupinky otrokov. Na východnej strane, pri vnútornom múre v očakávaní stŕpali dve skupiny.

Keď Kavi udrel kameňom na krčah — na znamenie do útoku — otroci bleskovo utvorili päť živých pyramíd a po nich sa štverali ľudia opojení nadchádzajúcim bojom.

Kavi, Pandion, Remd a Kidogo sa vyšvihli na vnútorné múry medzi prvými. Mladý Helén nezaváhal ani sekundu, skočil do tmy a za ním bežali a skákali desiatky ďalších.

Pandion zrazil na zem vojaka, čo bol vybehol zo strážnice, skočil mu na chrbát a vylomil mu väzy. V hustej čierňave otroci s tichým reptaním účtovali s nenávidenými nepriateľmi. S holými rukami sa hádzali na ozbrojených vojakov. Získať zbraň, získať ju stoj čo stoj — to bola jediná myšlienka útočníkov. Tí, ktorým sa podarilo vyrvať kopiju alebo nôž, zacítili v rukách smrtonosnú silu a ešte zúrivejšie sa vrhali na nepriateľov.

Pandion ťal napravo-naľavo ukoristeným mečom. Kidogo sa zaháňal veľkou žrďou, na ktorej nosili vodu.

Keď sa Kavi vyštveral po živom rebríku, skočil rovno na štyroch vojakov. Egypťania len slabo odporovali a doslova ich zadusila masa ľudí, čo sa na nich hádzala zhora.

Kavi s víťazným krikom odtisol ťažkú závoru. Zástup oslobodených otrokov zaplavil priestor medzi múrmi a vrútil sa do domu veliteľa šene, ničiac cestou vojakov, čo odpočívali po výmene stráží.

A hore na múroch sa bojovalo ešte zúrivejšie. Deviati vojaci, ktorí stáli hore na stráži, zavčasu zbadali útočníkov. Zasvišťali strely a v nočnom tichu sa ozvali ľudské stony a tupý buchot tiel, padajúcich z výšky na zem.

No deväť Egypťanov nemohlo dlho čeliť stovkám rozohnených otrokov, ktorí sa vrhali priam proti kopijám, hádzali sa na stráže a spolu s nimi sa krbáľali z múrov.

Medzitým na dvore sa už porátali so strážami a dozorcami. U mŕtveho veliteľa našli kľúče od hlavnej brány. Škripot hrdzavých pántov sa ozval nocou ako víťazné zvolanie.

Mŕtvym pobrali kopije, štíty, nože, luky — všetko do poslednej strely.

Ozbrojení otroci si stali na čelo zástupu a všetci sa mlčanlivo náhlili k rieke. Cestou vyplienili všetky domy, pobili desiatky obyvateľov.

Povstalci hľadali zbrane a poživeň. Iba prísny zákaz vodcov im zabránil, aby nepodpálili všetky domy. Kavi sa veľmi obával, aby ich priskoro nezbadalo vojsko z hlavného mesta.

Cez rieku sa preplavili na všetkých člnoch, lodiach a pltiach, čo sa im dostali do rúk. Niekoľkí zahynuli v čeľustiach veličizných krokodílov — strážcov rieky Ta-Kem.

Neminuli sa ani dve hodiny a predný šík sa už blížil k šene na druhom brehu rieky, na ceste k chrámu Zešer-Zešeru.

Kavi, Pandion a dvaja Líbyjci rovno zabúchali na bránu, zatiaľ čo ostatní sa pritisli k múru povedľa vchodu.

Z múru sa ohlásil vojak a pýtal sa, čo chcú. Líbyjec, ktorý dobre rozprával po kemtsky, si žiadal veliteľa, vraj mu nesie posolstvo od vedúceho kráľovských prác. Za vrátami sa ozvala vrava, vzplanula fakľa, vráta sa otvorili. Zo skupiny vojakov vystúpil veliteľ a pýtal si list. No Kavi k nemu skočil a preklal ho Jachmosovou dýkou, Pandion s Líbyjcami sa hodili na vojakov. A za nimi, využívajúc zmätok, vtrhli dnu s náramným krikom ozbrojení otroci. Fakle zhasli, nocou sa nieslo stenanie, povely, vojenské pokriky, Pandionovi sa podarilo otvoriť vnútorný vchod.

Zobúdzajúcou sa robotárňou rozľahla sa bojová výzva povstalcov. Otroci rôznych plemien pobehúvali hore-dolu a zvolávali ohromených krajanov.

Huriavk jednostaj mocnel. Vojaci na múroch behali sem i ta, vyhrážali sa, no netrúfali si zísť, len kedy-tedy voslep vystrelili. No zo dvora presne lietali strely a kopije do vojakov, čo sa jasne črtali na múroch. Zanedlho bola druhé robotáreň oslobodená.

Z vrát sa valil slobodou rozjarený dav a rozutekal sa na všetky strany, nedbajúc na volanie osloboditeľov. Zakrátko vyšľahli z neďalekej osady plamene. Kavi radil vodcom z oslobodeného šene, aby čím prv zhromaždili disciplinovaných druhov. Zamyslene si pošklbkával bradu. V jeho očiach, upretých dopredu, na západ, so mihali červené ohníky — odblesk požiarov.

Etrusk rozmýšľal o tom, že oslobodiť otrokov z druhého šene bez prípravy bolo zrejmou chybou. K bojovníkom, čo vedeli, že musia bojovať zomknuto, cieľavedome, sa pripojili otroci nepripravení na boj, spití možnosťou sa pomstiť, z ktorých každý konal na vlastnú päsť — a to im neprospeje.

A naozaj. Aj mnohí otroci z prvého tábora sa dali strhnúť, začali ničiť.

Okrem toho stratili veľa času, hoc každý okamih bol drahý. Preriedená skupina sa pohla k tretiemu šene…

Meniť plán teraz nemohli a Kavi predvídal vážne ťažkosti.

Keď sa blížili k šene, Kavi zbadal siluety vojakov, čo sa vynorili na múroch, začul krik „aatu, aatu“^[58] a svišťanie striel, ktorými Egypťania už zďaleka vítali blížiacu sa skupinu.

Vzbúrenci zastali, aby si určili plán na útok. Šene, pripravené na obranu, bolo mocnou pevnosťou a treba času, aby ho dobyli.

Povstalci spustili strašný rev, aby, sa otroci zobudili a napadli stráže zdnu. Ale otroci váhali. Kavi prehováral vodcov, aby sa vzdali útoku na robotáreň. Tí nechceli, ľahko získané víťazstvo ich rozohnilo a namýšľali si, že oslobodia všetkých otrokov a ovládnu Kemt.

Zrazu Líbyjec Achmi začal zdesene kričať. Kýval rukami a ukazoval k rieke. Z vyvýšeného brehu bolo vidieť ďaleko po prúde. A všade sa mihali nespočetné ohníky fakieľ, zlievajúce sa v jeden mihotavý pruh.

Bodky svietili aj uprostred rieky, hromadili sa na dvoch miestach na brehu, kde pristáli vzbúrenci. Nebolo pochýb — vojenské oddiely sa prepravovali cez rieku a obkľučovali priestor, kde horeli požiare a vzbúrili sa rabi.

A tu povstalci ešte pobehúvali hore-dolu a hľadali spôsob; ako zaútočiť.

Pojedni navrhovali prikradnúť sa k nepriateľovi cez zavlažovací kanál, iní mrhali drahocenné strelivo.

Kavi prebehol pohľadom tmavý dav. Podľa jeho odhadu súcich do boja nebolo viacej ako tristo, a z nich ani polovica nemala nože a kopije a lukov ukoristili do tridsať. Zakrátko stovky strašných kemtských lukostrelcov zasypú ich mračnami dlhých striel a tisíce cvičených vojakov obkolesia húfy rabov, čo len pred chvíľou okúsili slobodu.

Achmi zlostne blýskajúc očami kričal, že je už polnoc — ak sa hneď nevyberú na cestu, bude neskoro.

Líbyjec, Kavi a Pandion stratili nemálo drahocenných chvíľ, kým presvedčili vzbúrených chlapov, bažiacich po boji, že je beznádejné postaviť sa proti vojsku z hlavného mesta. Nástojili, aby sa bez meškania uchýlili do púšte. Časť otrokov sa odtrhla od ostatných a hrnula sa dolu po rieke k akémusi šľachtickému sídlu, odkiaľ sa ozýval krik a mihali sa ohne.

Ostatní — bolo ich čosi vyše dvesto — sa podrobili vodcom.

Čoskoro sa tmavý zástup, vinúci sa ako dlhý had, vtiahol do úzkej rokliny medzi skaly, ešte rozpálené dennou horúčavou. Keď utečenci vyšli z rokliny, rozprestrela sa pred nimi nekonečná rovina, vystlaná pleskom a štrkom. Pandion sa posledný raz obzrel na rieku. Koľko žiaľu, zúfalstva, nádejí aj hnevu prežil pri jej pokojnom toku. Srdce mu prekypovalo radosťou a vďakou k verným druhom.

Oddiel vzbúrencov bol už hodný kus od konca doliny, keď Líbyjec zastavil. Vzadu, na východe, začínalo nebo blednúť. V sivom olovenom šere sa nejasne črtali okrúhle pieskové pahorky, až päťdesiat lakťov vysoké, a ťahali sa až ku zachmúrenému obzoru. Na brieždení púšť mlčala.

Vzduch bol nehybný, šakaly a hyeny stíchli.

— Čo otáľaš ty, ktorý si nás večne duril? — ozvalo sa netrpezlivo zo zadných radov.

Líbyjec im vysvetlil, že sa začína najťažší úsek cesty — nekonečné rady pieskových pahorkov, ktoré budú čím ďalej tým vyššie. Treba ísť v dvojstupe, nepristavovať sa, nedbať na únavu. Kto zaostane, nedôjde.

Líbyjec pôjde vpredu, aby hľadal cestu medzi piesočnatými kopcami.

Vyšlo najavo, že takmer nik sa nestačil napiť a teraz mnohých trápil smäd. Podaktorí nemali ani kúska látky, aby si chránili hlavu a plecia pred slnkom. No už sa nedalo nič robiť.

V reťazi dlhej dvesto lakťov sa pohli ďalej. Predné rady zabočili raz vpravo, raz vľavo, obchádzali sypké svahy — cesta viedla ostrými zákrutami.

Na východe zahorel široký purpurový pruh. Vrcholce piesočnatých kopcov sa sfarbili do zlatista. Ožiarená púšť vyzerala ako more nehybných vĺn, oranžovo-žlto svetielkujúcich. Nočné vzrušenie pomaly utíchalo, otroci sa upokojovali. Blahodarne na nich pôsobila sloboda, šírava púšte a zlatisté diaľky. Namiesto zloby a strachu, clivoty a zúfalstva, v srdciach sa im chvela radosť.

Okolitý svet zjasnel, nebeský blankyt bol ako bez dna. Slnko stúpalo vyššie, jeho lúče, sprvu láskavé, hrejivé, teraz pálili, pripekali.

V labyrintoch dusných úžľabín medzi kopcami piesku sa kráčalo ťažko, pomaly. Tiene vŕškov sa krátili, piesok bol žeravý. No beženci sa nezastavovali, neobzerali. A vpredu pred nimi jednostaj sa vynárali pieskové kopce.

Čas sa míňal, vzduch, slnko a piesok splývali v more plameňov, oslňujúcich, dusiacich, spaľujúcich ako roztavený kov.

Chlapci zo severných prímorských končín trpeli najväčšmi. Aj Pandionovi akoby hlavu zvierali obruče, krv mu divo búšila. Oslepené oči temer nevideli — vírili mu pred nimi oslnivo farebné škvrny a pruhy.

Strašlivá moc slnka premenila piesok na záplavu zlatého prachu, presýteného svetlom.

Pandion blúznil: v rozpálenom mozgu sa mu mihali vidiny.

V purpurových plameňoch sa pohybovali ozrutánske egyptské sochy a tonuli vo fialovom mori. Potom sa more rozostúpilo a kŕdle polozvierat- polovtákov, rútiac sa z kolmých bralísk, kamsi uháňali. A znova sa zoradili do bojového šíku a tiahli proti Padionovi žuloví faraóni z Čiernej zeme.

Mladý Helén, tackajúc sa, trel si oči, udieral sa po lícach, silil sa, aby, videl, čo je skutočné — rozpálené piesočnaté závoje, popriliepané na seba v oslepivom, zlatistosivom svetle. A znovu pred ním zavírila farebná ohnivá meteľ a Pandion začal ťažko blúzniť. Len vášnivá túžba po slobode ho nútila stúpať za čiernymi nohami Kidogovými a tisíce pieskových kopcov ubiehalo dozadu, k Egyptu. Pred bežencami sa vynárali nová reťaze piesočnatých hôr, oddelených hladkými lievikmi, v ktorých na dne sa černela zem.

Zástupom otrokov sa čoraz častejšie niesli chripľavé stony. Tu i tam padali vysilení utečenci na kolená, alebo rovno tvárou na žeravý piesok a prosili druhov, aby ich dorazili.

No ostatní zachmúrene sa odvracajúc šli ďalej. Stenanie zatíchalo vzadu, za mäkkými obrysmi pieskových hôr. Piesok, piesok, obludne rozpálené priestranstvo, nedozierne, tiché, zlovestné, akoby zaplavovalo celý svet morom dusivých, sypkých plameňov.

Vpredu, v zlatistom ohni slnka sa mihol strieborný záblesk. Líbyjec slabo povzbudivo vykríkol. V diaľke na hnedom pozadí sa čoraz jasnejšie črtali jagavé belasé škvrny. Boli to pruhy zeme, pokryté kryštalickou soľou.

Piesočnaté kopce sa znižovali a zakrátko ich vystriedali hŕby uľahnutého piesku. Nohy vykročili ľahšie, oslobodené od dolípavého objatia sypkej zeminy. Tvrdá žltá pôda mriežkovaná tmavými trhlinami sa podobala dláždeniu v palácových alejach. Slnko bolo ešte na celú dlaň od poludňajšieho vrcholu a zbuntovaní rabi už dorazili k nevysokému výbežku hnedého, žilkovaného skaliska a zamierili v pravom uhle naľavo, na juhozápad. V krátkej preliačine, ktorá rozčesla skalnú stenu, bola stará studňa — prameň s čistou studenou vodou.

Aby sa ta nevrhli chlapi šialení smädom, Kavi postavil najmocnejších ku vchodu do úžľabiny a najprv sa dal napiť najnevládnejším.

Slnko už dávno prešlo cez poludnie a utečenci len pili a pili. Odplazili sa do tieňa s odutými bruchami a po chvíli sa zase vrátili k vode. Beženci okriali, ozvala sa rýchla reč húževnatých černochov, prerývaný smiech, mierne škriepky… Aj keď sa osviežili, radosť ich neopanovala — v pieskovom bludisku zomieralo veľa verných priateľov, ktorí práve vykročili na cestu slobody, smelo sa bili, opovrhovali smrťou a obetavo spojili svoje nadšenie s úsilím tých, čo sa zachránili.

Pandion žasol, ako sa zmenili otroci, s ktorými prežil v šene toľký čas.

Zmizla ich tupá ľahostajnosť, čo ani rovnaká pečať spočívala na vysilených, zmorených tvárach. Oči, predtým mútne, ľahostajné, živo a vnímavo hľadeli naokolo, črty drsných tvárí akoby sa boli vyhranili. To už boli ľudia, nie otroci. Pandion si spomenul, že mal Kavi pravdu, keď mu vyčítal, že podceňuje svojich druhov. Neskúsený Helén vtedy ešte nechápal ľudí. Zbedačenie z dlhého otroctva považoval za vrodenú vlastnosť.

Chlapi si políhali pod skaliská a zakrátko tvrdo spali. V ten deň sa ešte nemuseli báť, že ich budú prenasledovať. Kto — okrem ľudí odhodlaných zomrieť za slobodu — by dokázal cez deň prejsť blčiacim peklom piesočnatého mora?

Beženci odpočívali do západu slnka a rozboľavené nohy vládali zase kráčať. Tú trochu poživne, ktorú najmocnejší dokázali preniesť cez púšť, si rovnako podelili.

Čakal ich dlhý pochod k ďalšiemu prameňu. Líbyjec pripomínal, že treba napredovať celú noc, zato na svitaní budú znova pri vode. Za týmito studňami ležia opäť piesočnaté kopce, posledné pred veľkou oázou. Ak sa vyberú na cestu podvečer, keď sa slnko skloní na juhozápad, už v noci dorazia do oázy, kde dostanú sa najesť. To značí, že im prichodí vydržať deň a noc bez jedla.

Tým, čo už toľko prežili, sa to nezdalo strašné. Hlavne, že sú slobodní a čoraz väčšmi sa vzďaľujú od prekliatej krajiny, že je stále menej pravde podobné, že ich chytia.

Západ uhasínal, na horiace uhlíky sa sypal sivý popol. Utečenci sa naostatok do vôle napili a pustili sa ďalej.

Umárajúca páľava zmizla, tma rozviata čiernymi krídlami noci nežne pohládzala kožu spálenú ohnivou púšťou.

Kráčali po rovnej náhornej planine, pokrytej ostrým štrkom, ktorý sa im zarezával do nôh.

Okolo polnoci sa spustili do širokej doliny, posiatej sivými kamennými guľami. Čudné gule o priemere jeden až tri lakte ležali všade naokolo, akoby tu boli neznámi bohovia rozhádzali lopty.

Chlapi už nekráčali v zástupe, ale v neusporiadanom húfe zamierili šikmo cez dolinu k vyvýšenine, čo sa črtala ďaleko pred nimi.

Po úmornom dni, keď sa tak kruto prejavovala ľudská slabosť, tichý pokoj noci bol hlboký a zádumčivý. Pandionovi sa zdalo, že nekonečná púšť sa dvíha až k nebeskej klenbe, hviezdy akoby sa dali dočiahnuť v priezračnom vzduchu, preniknutom akýmsi tmavým svitom. Vyšiel mesiac a na tmavú zem sa rozprestrel strieborný koberec svetla.

Oddiel otrokov dorazil k vyvýšenine. Úbočie temer celé pokrýval tvrdý vápenec. Vápencové platne, ktoré do jagava vyleštil jemný piesok hnaný vetrom, ako zrkadlo odrážali mesačný svit a vyzerali ako belasé sklené schodište.

Pandion stúpal po ich šmykľavom chladivom povrchu a zdalo sa mu, že čo nevidieť dosiahne tmavomodrú nebeskú klenbu.

No schody sa skončili a začal sa dlhý zostup na čiernu rovinu, zanesenú hrubým pieskom, ktorá sa rozprestierala na všetky strany. Uzatvárala ju reťaz zubatých skalísk, trčiacich z piesku ako kýpte obrovských brván.

Oddiel došiel ku skaliskám už na svitaní a dlho sa motal v spleti úzkych rozsadlín, kým Líbyjec nenašiel prameň. Z útesov bolo vidieť hradbu nových piesočnatých kopcov, čo ako nepriateľské šíky obkolesovali skaliská, do ktorých sa beženci uchýlili. Hlboké fialkasté tiene ležali medzi ružovými pieskovými svahmi. Stadeto, od vody, sa piesočnatá šírava nezdala taká strašná.

Kidogo našiel miesto chránené pred slnkom, kde sa ozrutánsky balvan skláňal nad stenami pieskovcových vrstiev, odrezaných na severe hlbokou preliačinou. Medzi útesmi bolo pre všetkých dosť tône, ktorá ich mala chrániť až do západu slnka.

Ustatí chlapi v mihu pospali. Teraz im prichodilo len čakať, kým sa prudké slnko nezačne skláňať a mierniť. Nebo, v noci také blízke, sa opäť vznieslo do nedosiahnuteľnej výšavy a odtiaľ oslepovalo a pálilo, akoby sa mstilo za nočnú prestávku. Čas plynul pokojne, spiacich obkolesoval horúci oceán slnečnej páľavy, ktorý ich delil od rodných miest, kde slnko neničí všetko živé.

Kaviho zrazu zobudili tiché žalostné stony. Etrusk nechápavo zodvihol hlavu a načúval. Kedy-tedy čosi hlasno zapukotalo a zápäť sa ozvalo ťahavé stenanie, plné smútku. Zvuky mocneli, mnohí utečenci sa zobudili a prestrašne sa obzerali. Medzi skalami sa nič ani len nepohlo, všetci boli na svojich miestach, spali, alebo načúvali. Kavi vyduril nerušene spiaceho Achmiho. Líbyjec si sadol, hlasno zívol a potom sa znepokojenému Etruskovi vysmial rovno do tváre.

— Kričia kamene rozpálené slnkom, — vysvetľoval. — To je znak, že páľava ustupuje.

Pukanie kameňov, plné akejsi beznádeje, bežencov skľučovalo. Líbyjec sa vyštveral na útes, priclonil si oči dlaňami, poobzeral sa dookola a vyhlásil, že zakrátko sa pohnú na posledný pochod do oázy; treba sa na cestu napiť.

Hoci sa slnko skláňalo k západu, z pieskových kopcov ešte sálala páľava. Zdalo sa nemožné opustiť tieň a ponoriť sa do toho mora ohňa a žiary. No chlapi sa bez slovka zoradili po dvoch a vykročili za Líbyjcom — také mocné bolo volanie slobody.

Pandion šiel s Kidogom v treťom páre s Líbyjcom Achmim.

Kidogova nevyčerpateľná odolnosť a dobromyseľná veselosť často posmeľovala mladého Heléna, keď ho pochytila bázeň pred strašnou mocou púšte.

Vražedný dych opäť prinútil ľudí nízko skloniť hlavy. Prešli už najmenej pätnásťtisíc lakťov, keď si Pandion všimol, že Líbyjec dáko znepokojnel. Achmi dva razy zastavil kolónu, po kolená v piesku sa štveral na kopce, skúmal obzor. Na otázky neodpovedal.

Kopce klesali a Pandion sa natešene spýtal Achmiho, či sa piesky už nekončia.

— Ešte veľa piesku je pred nami! — chmúrne odsekol sprievodca a obrátil hlavu na severozápad.

Pandion s Kidogom sledovali jeho pohľad a uvideli, že horiace nebo zakrýva olovené mračno.

Odrazu sa ozvali jasné príjemné zvuky — vysoké, spevné, čistého kovového tónu. Akoby za kopcami piesku spustili strieborné píšťaly čarovnú melódiu.

Zvuky sa opakovali, mocneli. Utečencom sa rozbúšili srdcia strachom, čo šírili strieborné tóny akoby nie z tohto sveta.

Líbyjec zastal a so žalostným nárekom klesol na kolená. Vystrel ruky k nebu, prosil bohov o ochranu pred strašnou pohromou. Preľaknutí utečenci sa nahrčili na malý priestor medzi troma piesočnatými vŕškami.

Pandion spýtavo pozrel na Kidoga a prekvapil sa — černochovi celkom spopolavela koža. Mladý Grék prvý raz videl svojho priateľa oblednúť od strachu. Kavi chytil líbyjského sprievodcu za plece, poľahky ho postavil a zlostne sa pýtal, čo sa stalo.

Achmi obrátil k nemu tvár zohyzdenú strachom a pokrytú kropajami potu.

— Piesok v púšti spieva, vábi vietor a s tým priletí aj smrť, — odvetil chripľavo. — Blíži sa piesočná búrka…

Nad oddielom zavialo gniavivé ticho, prerušované iba spievajúcim pieskom.

Kavi stál v rozpakoch — nevedel, čo robiť, a tí, ktorí vedeli, ohúrení strachom mlčali.

Konečne sa Achmi spamätal.

— Vpred, rýchlo vpred! Videl som skalnatú plošinu nezaviatu pieskom: musíme ja dostihnúť! Tu nás smrť neminie — všetkých zasype, a tam... možno sa daktorí zachránia.

Zdesení ľudia utekali za Líbyjcom.

Olovené mračno sa zmenilo na purpurovú hmlu, ktorá zatiahla celé nebo. Z vrcholcov piesočnatých kopcov sa zlovestne kúdolilo, vietor fúkal do rozpálených tvárí roje najjemnejšieho piesku. Nedalo sa dýchať, vzduch akoby bol nasiaknutý žeravým jedom.

No piesočnaté kopce sa už rozostúpili a beženci sa ocitli na kúsku kamenistej pôdy, sčernetej a uhladenej. Hučanie a lomozenie vetra mocnelo, červený oblak zdola rýchlo stemnel, akoby celú oblohu zatiahla čierna opona, iba hore zostal tmavočervený. Bledá slnečná guľa zmizla v hrozivej mrákave. Chlapi sa správali podľa skúsenejších druhov, náhlivo si strhávali zdrapy, čo im kryli boky, plecia a hlavu, zakutrali si do nich tváre a hádzali sa na kameň, pritískajúc sa jeden k druhému.

Pandion sa o voľačo oneskoril. Posledné, čo videl, ho naplnilo hrôzou.

Všetko navôkol sa rozhýbalo. Kamene, veľké ako päsť, hnalo po čiernej pôde sťa suché lístie, keď ho ženie jesenný vietor. Kopce vymrštili proti utečencom hrubé, ovíjajúce sa chápadlá, piesok sa zodvihol a zaplavoval všetko ako povodeň hnaná búrkou. Zvírená masa schmatla Pandiona — šuhaj spadol a nič už nevidel. Srdce mu búšilo a každý jeho úder sa ma ozýval až v hlave. Zrýchlený dych sa namáhavo dral z hrdla a pery sa pokryli tvrdou kôrou.

Vietor svišťal a ujúkal, prehlušovaný hučaním rútiaceho sa piesku. Púšť burácala a revala. Pandion zúfalo zápasil s bezvedomím, do ktorého ho strhávala dusivá, vysušujúca búrka. Bolestne kašlal, aby si očistil hrdlo od piesočného prachu, a opäť zrýchlene dychčal. No darmo sa bránil — napokon predsa len stratil vedomie.

Hrmelo čím ďalej tým hrozivejšie. Rachot búrky sa prevaľoval po púšti ako obrovské, medené kolesá. Kamenistá pôda dunela ako kovový plech, Piesočné zrnká nabité elektrinou vzbĺkali belasými iskierkami a celé kopy letiaceho piesku sa valili plné beláskavej žiary. Zdalo sa, že sa už-už rozprší a osviežujúca voda zachráni utečencov zmučených žeravým vzduchom a ležiacich v bezvedomí. No dážď neprichádzal a búrka vyčíňala ďalej. Tmavú hŕbu ľudských tiel prikrývala čoraz hrubšia vrstva piesku a tlmila nevládne pohyby, zahlúšala tiché stony…

Pandion otvoril oči a na pozadí hviezdnatého neba uvidel Kidogovu čiernu hlavu. Ako neskoršie vysvitlo, černoch sa dlho lopotil, kým vzkriesil svojich priateľov — Heléna a Etruskov.

V tme sa hmýrili ľudia — vyhrabávali zasypaných druhov a načúvali, či sa bezvedomým v hrudiach ozýva slabý záchvev života. Mŕtvych odťahovali nabok.

Líbyjec Achmi s krajanmi, čo sa vyznali v púšti, a niekoľkí černosi sa vrátili ku prameňu. Kidogo zostal u Pandiona. Nevedel sa odtrhnúť od priateľa, ktorý ledva dýchal.

Napokon päťdesiatpäť spola živých ľudí, navzájom sa podopierajúcich, sa vybralo po stopách svojich druhov. Nik nespomenul, že sa azda vracajú v ústrety stíhaniu — každý myslel iba na vodu. Voda potlačila vôľu boriť sa, uhasila všetky úsilia — voda bola majákom v blúznivej horúčke rozpáleného mozgu.

Pandion stratil predstavu o čase. Zabudol, že sa vzdialili od prameňa sotva dvadsaťtisíc lakťov. Zabudol všetko, len to nie, že treba držať druha pred sebou za plece. Vari v polceste začuli pred sebou vravu, ktorá sa zdala nezvyčajne hlasná: Achmi a jeho druhovia náhlili sa im v ústrety a obozretne niesli handry namočené vo vode a dve staré vydlabané dyne, ktoré našli pri prameni.

Chlapi pozbierali v sebe toľko sily, že sa zriekli vody a navrhli Achmimu, aby ju doniesol tým, čo zostali na mieste pohromy.

Bolo treba nadľudskej námahy, aby sa dotackali k studni, lebo síl im ubúdalo každým krokom. Ale všetci mlčky prepustili tých s vodou.

Trasľavá čierna hmla zastierala bežencom zraky, niektorí padali, no keď ich mocnejší povzbudili a podopreli, vliekli sa ďalej. A tak predsa došli.

Voda im vrátila úsudok, osviežila ich.

A len čo sa opäť spamätali, spomenuli si na druhov. Obrátili sa a niesli im v handrách životodarnú vodu. Ich pomoc prišla práve včas. Slnko už vychádzalo. Poslednú skupinu, ktorá ostala na žive, prebrala voda, čo doniesli Líbyjci.

Beženci zastali uprostred pieskov — nevládali pokračovať v chôdzi a nedbali ani na prosby, ani na hrozby. Mokré handry im dodali aspoň toľko sily, že sa dovliekli ku studni.

Tak sa vrátili k vode ešte jedenatridsiati utečenci — dokopy sa ich zachránilo len sto štrnásť — menej ako polovica z tých, čo pred dvoma dňami vstúpili do púšte. Najslabší zahynuli už za prvého pochodu púšťou, teraz strašná katastrofa zahubila veľa mocných bojovníkov. A budúcnosť bola oveľa neistejšia. Nútená nečinnosť skľučovala, ale pokračovať v ceste nevládali. Zbrane odhodili tam, kde ich prepadla piesočná búrka. Keby mali poživeň, sily by sa im vrátili rýchlejšie, no zvyšky jedla si rozdelili ešte začiatkom minulej noci.

Na čistej, bezoblačnej oblohe žeravelo slnko. A tí, ktorí zostali v púšti a v ktorých azda ešte tlela iskrička života, museli bez pomoci zahynúť.

Zachránení sa uchýlili do rokliny medzi skalami, kde ešte včera ležali s tými; ktorí už nežijú. Tak ako včera, aj dnes čakali, no nie kým sa zmierni páľava, ale na noc, dúfajúc, že v nočnom chlade budú môcť aj najslabší pokračovať v borbe s púšťou, čo im zahatáva návrat do vlasti.

Len čo sa zanocilo a hotovili sa na cestu, odrazu sa k nim donieslo oslie híkanie a psí brechot. Najprv sa nazdávali, že je to kupecká karavána alebo oddiel výberčích daní. No čochvíľa sa na tmistej rovine objavili jazdci.

Púšťou sa ohlášali známe výkriky — „aatu!“ Nebolo kam bežať — nebolo čím sa biť, skrývať sa bolo zbytočné — psy by ich vyňuchali. Niekoľkí vzbúrenci padli na zem — opustili ich posledné sily, iní pobehávali pomedzi skalami a v zúfalstve si trhali vlasy. Mladučký Líbyjec žalostne zastenal a z vydesených očú sa mu kotúľali veľké slzy. Amu a Cheriuša stáli so sklonenými hlavami a škrípali zubami. Niektorí sa dali šialene na útek, no psy ich zakrátko zastavili.

Chladnokrvnejší zostali na mieste ako skamenetí a rozmýšľali, kde nájsť záchranu. Vojakom Čiernej zeme sa naozaj pošťastilo: dolapili utečencov vo chvíli, keď boli úplne vyčerpaní. Keby v nich bolo čo len polovica bývalej energie, väčšina vzbúrencov by radšej volila smrť v nerovnom boji ako nové zajatie. No teraz neodporovali vojakom, ktorí sa blížili s napnutými lukmi. Boj za slobodu sa skončil. Teraz boli tisíckrát šťastnejší tí, čo spali večný spánok medzi pohodenými zbraňami.

Zmučení rabi stratili nádej na slobodu a boli pokorení a nevšímaví.

Zakrátko sa všetci sto štrnásti pod údermi korbáčov vliekli nazad s rukami sputnanými vzadu, skovaní po desiatich reťazami na krku.

Niekoľkí vojaci sa šli na miesto— katastrofy presvedčiť, či ostatní naozaj zahynuli.

Prenasledovatelia dúfali, že za každého lapeného otroka dostanú odmenu, a len to zachránilo utečencov od nemilosrdnej smrti. Ani jeden z nich nezahynul na spiatočnom pochode, hoc išli nahí, poviazaní, hladní a bičovaní. Karavána postupovala pomaly, obchádzala piesočnaté kopce.

Pandion sa vliekol ľahostajný ku všetkým vonkajším dojmom a neodvážil sa pozrieť na svojich súdruhov. Ani údery korbáčom ho nevytrhli z meravosti. Jediná spomienka, čo mu zostala zo spiatočnej cesty v pamäti, bol okamih, keď prišli do údolia Nílu neďaleko mesta Abidu.

Veliteľ oddielu zastavil karavánu a vyzeral prístav, kde mala na chytených otrokov čakať bárka. Zajatci sa zhŕkli na okraji úbočia, niektorí klesli na zem. Raňajší vetrík donášal k nim vôňu čerstvej vody.

Pandion, ktorý stál, zbadal znenazdajky na kraji púšte nežné belasé kvietočky. Pohojdávali sa na tenkých stopkách a šírili jemnú vôňu.

Pandionovi preletelo mysľou, že stratená sloboda mu posiela posledný pozdrav.

Mladý Helén zašemotil dopukanými krvácajúcimi perami, z hrdla sa mu vydrali neisté, slabé zvuky. Kidogo, ktorý sa na zastávkach znepokojene obzeral za— priateľom — prikuli ho k inej reťazi — pozorne načúval.

— Belasé… — doletelo k nemu posledné slovo a Pandiona poznove zašla meravosť.

Utečencom sňali putá a nahnali ich na bárku, ktorá ich zaviezla do predmestia hlavného mesta. Tam ich ako veľmi nebezpečných a zaťatých buričov uvrhli do temnice, kde mali vyčkať, kým ich nepošlú do zlatých baní.

Temnicou bola hlbočizná jama, vykopaná v suchej, tvrdej pôde, obložená tehlami, preklenutá vysokými klenbovými oblúkmi. Namiesto okien boli úzke štrbiny, namiesto dverí šikmý otvor v povaline, kade im spúšťali vodu a hádzali potravu.

Večné pološero v jame bolo pre otrokov dobrodením: mnohým sa od oslnivého svetla na púšti zapálili oči. Keby museli zajatci zostať na slnku, doista by boli oslepli.

Akým utrpením bol pobyt v smradľavej jame po niekoľkých dňoch slobody!

Väzni boli úplne odrezaní od sveta, nik sa nestaral o to, čo cítia a prežívajú.

A predsa, len čo sa trocha prebrali, znova sa čomusi úfali, hoci ich položenie bolo beznádejné.

Kavi opäť svojím drsným spôsobom vyjadroval myšlienky, ktorým všetci rozumeli. Opäť sa ozval Kidogov smiech a výkriky Líbyjca Achmiho. Len Pandion sa ťažšie spamätával zo zmarených nádejí. Zavše nahmatal v opasku Jachmosov dar, no; videlo sa mu porúhaním vytiahnuť nádherný kameň tu, v hnusnej tmavej jame. A potom — oklamal ho, nemá čarovnú moc, nepomohol mu ku slobode.

Raz Pandion jednako len ukradomky vytiahol modrozelený kryštál a podvihol ho k sliepňavému lúču, čo sa predieral štrbinou. Keď pozrel na radostnú prievidnosť kameňa, nanovo sa v ňom rozhorela vôľa žiť a bojovať. Stratil všetko — na Tessu nesmie ani pomyslieť, nesmie si obnoviť obrazy vlasti, zostal mu iba tento kameň ako sen o mori, o bývalom naozajstnom živote. A odvtedy sa často kochal pohľadom na kameň. V jeho priezračnej hĺbke nachádzal útechu, bez ktorej by; nebol mohol žiť.

Desať dní prežil Pandion s priateľmi v podzemí. O ich osude rozhodli ľudia, vládnuci tam hore, bez vyšetrovania, bez súdu. Znenazdajky sa otvoril vchod a do diery spadol drevený rebrík. Otrokov vyviedli von a oslepených denným svetlom ich zviazali a po šiestich skuli reťazou.

Potom ich odviedli k Nílu a nalodili na veľkú loď, ktorá hneď vyplávala hore prúdom. Vzbúrencov posielali na južnú hranicu čiernej zeme, k Bráne Juhu^[59], kde ich čakala posledná a nenávratná cesta do strašných zlatých baní v krajine Nub^[60].

Dva týždne nato, ako utečenci vymenili podzemný žalár za plávajúci, päťstotisíc lakťov proti prúdu na juh od hlavného mesta Ta-Kemu, v honosnom paláci veliteľa Brány Juhu na ostrove Neb sa stalo toto: Veliteľ Brány Juhu a súčasne správca provincie Nub, ukrutný a panovačný Kabuefta, ktorý sa sám považoval za druhého človeka po faraónovi, pozval si veliteľa svojich vojsk, hlavného lovca a hlavného sprievodcu južných karaván.

Kabuefta vystrojil pozvaným bohatú hostinu na balkóne paláca.

Zúčastnil sa na nej aj hlavný pisár. Mocný a svalnatý Kabuefta pyšne ako faraón sedel za vrchstolom vo vysokom kresle z ebenu a slonoviny.

Niekoľkokrát zachytil spýtavé pohľady, ktoré si vymieňali pozvaní hodnostári, a v duchu sa uškŕňal.

Z balkónu paláca, stojaceho na ostrove na vyvýšenom mieste, dovideli až na široké riečne ramená, ktoré omývali skupinu chrámov z bieleho vápenca a červenej žuly. Na brehoch husto rástli vysoké palmy, ich lístie sa tiahlo popod úpätie strmého skalnatého brehu ako tmavý pernatý pás. Na juhu sa týčila kolmá stena žulovej vysočiny — na jej východnej strane bol prvý nílsky prah. Tam sa údolie rieky odrazu zúžilo, obrábaná, pokojná rovina sa skončila pri nesmiernych pustých priestoroch krajiny zlata Nub.

Zo skalistých úbočí hľadeli na palác hroby slávnych predkov — vládcov Brány Juhu, odvážnych dobyvateľov krajiny Čiernych, počnúc veľkým Chirchufom^[61].

Diaľky zahaľovala sivastá clona páľavy, no na ostrove bol chládok — severný vietor sa tu stretol s horúčavou útočiacou z juhu a zaháňal ju nazad do pustých, vyprahnutých stepí.

Veliteľ Juhu dlho hľadel na hrobky predkov, potom pokynul otrokovi, aby nalial poslednú čašu vína. Hostina sa končila. Hostia vstali a nasledovali hostiteľa do vnútorných siení. Ocitli sa v štvorcovej nevysokej komnate, zariadenej s pôvabom a vkusom veľkých čias Mencheperrových^[62]. Hladké biele steny nad dlážkou zdobila široká svetlobelasá obruba so zložitým ornamentom z bielych čiar. Pod povalinou sa tiahol úzky pás lotosových kvetov a symbolických postáv, maľovaných na matnom zlatom podklade belasou, zelenou, čiernou a bielou farbou.

Povalinu lemovanú prúžkom čiernych a zlatých štvorčekov pretínali štyri rovnobežné hrady z dreva tmavovišňovej farby. Medzery medzi hradami vypĺňali zlaté špirály a biele ružice maľované na červených a belasých štvorčekoch, šachovite sa striedajúcich.

Široké veraje z leštených cédrových dosák vrúbili úzke čierne prúžky prerušované mnohými dvojitými pozdĺžnymi belasými čiarkami.

Koberec, niekoľko stolíc zo slonoviny pokrytých leoparďou kožou, dve ebenové kreslá zlatom vykladané a niekoľko truhlíc na nôžkach, ktoré slúžili aj ako stoly — to bolo zariadenie priestornej, jasnej a dobre vetranej komnaty.

Kabuefta si nenáhlivo sadol do kresla. Jeho ostrý profil sa výrazne črtal proti snehobielej stene. Hodnostári si prisunuli bližšie stolice, hlavný pisár si stal k vysokému ebenovému stolcu vykladanému zlatom a slonovinou.

Na lesklej stolovej doske ležal papyrusový svitok s červeno-bielou pečaťou. Na pokyn správcu Juhu pisár rozvinul svitok a znehybnel v úctivom mlčaní.

Veliteľ vojsk, vycivený plešivý chlap bez paruky, žmurkol na malého tučného sprievodcu karaván, naznačujúc mu, že teraz sa dozvedia, načo ich sem povolali.

A naozaj Kabuefta sklonil hlavu a prehovoril, obracajúc sa ku všetkým: — Jeho Veličenstvo, vládca obidvoch krajín Čiernej zeme, náš život, zdravie, sila, mi poslal rýchly list. V ňom mi Jeho Veličenstvo rozkazuje vykonať čosi neslýchané — dopraviť do Mesta živého nosorožca, jedného z tých, čo žijú za krajinou Vavat^[63] a sú známe nesmiernou silou a dravosťou. Do Veľkého domu sa v minulosti dopravovalo veľa živých zvierat z ďalekých južných zemi. Obyvatelia Mesta a ľudia To-meri-cheb videli veľké opice, žirafy, zvieratá setcha^[64], stepné svine^[65], a krvilačné levy a leopardy v húfoch sprevádzali veľkého Usermar-Sotepenru^[66], ba bojovali aj proti nepriateľom Ta-Kemu^[67]. No ešte nikdy sa nepodarilo chytiť čo len jedného nosorožca.

Od nepamäti vládcovia z Juhu dodávali z Čiernej zeme všetko, čo Kemt potreboval — nič im nebolo nemožné. Chcem v tejto slávnej obyčaji pokračovať: Ta-Kem uvidí živého nosorožca! Pozval som vás, aby sme sa poradili, ako najľahšie pošleme do Kemtu aspoň jedného z tých strašných zverov. Čo na to povieš ty, Nezi, ktorý si videl toľko slávnych poľovačiek?

— obrátil sa na hlavného lovca, zamračeného tučného muža, ktorého brčkavé vlasy, tmavá pleť a zahnutý nos prezrádzali, že je pôvodom Hyksos.

— Zviera južných stepí je neopísateľne strašné, kožu mu neprekole nijaká kopija, a silné je takmer ako slon, — vážne začal Nezi. — Útočí vždy prvé, dlávi a láme všetko, čo sa mu postaví do cesty. Do jamy ho nemožno chytiť — ohromné zviera by sa dokaličilo. No keby, sa usporiadal veľký lov a vyhľadala sa matka s mláďaťom — možno by sa podarilo samicu zabiť a mláďa dopraviť do Kemtu.

Kabuefta zlostne buchol na operadlo kresla.

— Sedem a sedemkrát padám k nohám Veľkého domu, svojho vládcu.

Hanba tebe, — vládca Juhu prstom ukázal na preľaknutého hlavného lovca, — čo hrešíš proti Jeho Veličenstvu! Musíme im poslať zviera nefer-neferu^[68], v plnom kvete síl, vzbudzujúce patričnú hrôzu, a nie polomŕtve mláďa.

A nemôžeme čakať, kým malé v zajatí dorastie. Príkaz treba splniť rýchlo, pohotovo, tým skôr, že zver žije ďaleko od Brány Juhu.

Sprievodca karaván Pecheni radil vyslať tri stotiny najudatnejších vojakov s povrazmi a sieťami, ktorí by ozrutu chytili.

Veliteľ vojsk Senofri sa nespokojne chmúril, zachmúril sa aj Kabuefta.

Vtedy veliteľ karaván náhlivo doložil, že netreba posielať vojakov, ale mohli by prinútiť Nubijcov, aby oni lapili zviera.

Kabuefta zavrtel hlavou a skrivil gamby v pohrdlivom úškrne.

— Časy Mencheperrove a Sotenperove sa dávno pominuli — nehodní obyvatelia krajiny Nub sa už neskláňajú v pokore. Senofri vie, s akými ťažkosťami a úskokmi udržujeme chúťky ich hladných úst… Nie, to nejde, rozkaz musíme vykonať sami…

— A keby, sa miesto vojakov obetovali otroci? — obozretne nadhodil Senofri.

Zamyslený Kabuefta ožil: — Pri bohyni Maat^[69], máš pravdu, múdry veliteľ vojsk! Vezmem z väzníc vzbúrencov a utečencov, najodvážnejších otrokov. Tí netvora chytia!

Hlavný lovec sa pochybovačne usmial: — Si múdry, vládca Juhu, ale smiem sa spýtať, ako prinútiš otrokov, aby išli proti strašnému netvorovi na istú smrť? Hrozby nepomôžu — proti smrti im môžeš postaviť zase len smrť. Aký bude v tom pre nich rozdiel?

— Poznáš lepšie zvieratá ako ľudí, Nezi, preto ľudí nechaj na starosť mne. Sľúbim im slobodu. Tí, čo už raz išli za slobodu na smrť, pôjdu aj druhý raz. A práve preto si vyberiem povstalcov.

— A splníš sľub? — poznove sa spýtal Nezi.

Kabuefta naduto otrčil spodnú gambu: — Veľkosť vládcov Juhu mi nedovolí ponížiť sa pred otrokmi lžou, lež tí sa nevrátia. Nechajme to! Radšej mi povedz, koľko chlapov treba, aby chytili zviera a ako ďaleko sú miesta, kde ono žije.

— Treba najmenej dvesto chlapov. Polovicu z nich zver rozdupe, ostatní sa naň hodia a zviažu ho. O dva splny začne sa doba povodní, v krajine Nub bude pršať, tráva v stepi sa zazelenie. Vtedy sever pôjde na sever za pašou a bude ho možno nájsť pri samej rieke dakde pri šiestom prahu.

Najdôležitejšie bude chytiť ho blízko rieky, lebo inakšie vojaci neprivlečú ozrutu, čo váži za sedem býkov, živú. A po rieke ho dopravíme vo veľkej klietke až do Mesta…

Správca Juhu rozhutoval, čosi počítal, šemotil gambami.

— Chet^[70]!, — povedal naostatok. Sto päťdesiat otrokov stačí, ak sa budú statočne biť. Sto vojakov a dvadsať lovcov a sprievodcov. Ty, Nezi, budeš im všetkým veliť. A hneď sa prichyť do roboty! Senofri vyberie spoľahlivých vojakov a pokojných černochov^[71].

Hlavný lovec sa poklonil.

Hodnostári opustili komnatu a uškrnuli sa nad novým príkazom pre Neziho.

Kabuefta začal diktovať pisárovi list veliteľovi väzníc v oboch mestách, ležiacich pri Bráne — Neb i Sevene.