Na hranici Oekumeny

Zlatá step

Pri päte schodišťa, ktoré sa spúšťalo z kopca k južnému výbežku ostrova Neb, stála skupina otrokov, prikovaných k veľkým bronzovým kruhom na stĺpoch z červenej žuly. Bolo tu všetkých sto štrnásť utečencov, čo zostali nažive, a ešte štyridsať černochov a Nubijcov, chlapov drsných tvárí, s telom zjazveným od utŕžených úderov. Dlho sa trápili na horúcom slnku a čakali na svoj osud.

Napokon sa hore na schodišti objavil vysoký mužský v bielom rúchu; na čele, na hrudi a na čiernej barle sa mu jagalo zlato. Zostupoval pomaly v tôni dvoch vejárov, ktoré niesli nubijskí vojaci. Vladára obkolesovali niekoľkí — súdiac podľa odevu — vysokí hodnostári. Bol to Kabuefta — veliteľ Brány Juhu.

Vojaci sa rýchlo zoradili okolo otrokov. Väzenský pisár, ktorý otrokov sprevádzal, vystúpil dopredu a poklonil sa po zem.

Kabuefta pokojne, s meravou tvárou zišiel dolu a podišiel až k otrokom.

Premeral si zástup opovržlivým pohľadom a nedbanlivo čosi utrúsil úradníkovi. Z hlasu mu znela tichá spokojnosť. Veliteľ Brány Juhu klopol barlou — jej medený koniec zarinčal o kamennú dosku.

— Hľaďte všetci na mňa a počúvajte! Tých, čo nerozumejú kemtskému jazyku, nech odvedú naľavo — vysvetlí sa im neskoršie.

Vojaci chytro vyplnili rozkaz a odviedli nabok pätnásť černochov.

Kabuefta začal hovoriť hlasno a pomaly ľudovou rečou, vyhľadávajúc vhodné slová. Bolo vidieť, že vládca Juhu sa často stretal s cudzincami.

Veľmož vysvetlil otrokom, čo ich čaká, a netajil, že mnohí zahynú. No všetkým, ktorí sa zachránia, sľúbil slobodu. Väčšina vzbúrencov prejavila súhlas spokojným pokrikom, menšia časť zaťato mlčala — ale nikto neodmietol.

— Chet! — pokračoval Kabuefta a pohľadom znova preletel vychudnuté a špinavé telá. — Rozkážem, aby vás dobre chovali a aby ste sa mohli umývať. Cesta cez päť prahov Chapi je namáhavá, je rýchlejšie plaviť sa na ľahkých člnoch. Rozkážem, aby vám sňali putá, ak sa zaprisaháte, že neujdete. — Radostné výkriky prerušili jeho reč. Počkal, kým stíchli, a pokračoval: — No okrem prísahy čujte môj rozkaz: za každého utečenca jeho desať najlepších priateľov poviažu, zoderú z nich kožu, posypú soľou a pohodia na piesočnaté roviny, krajiny Nub. Kto sa pri lapaní zvera zľakne a utečie, bude vystavený ukrutným mukám, lebo obyvateľov krajiny Nub som varoval a pohrozil im prísnymi trestami, ak utečencov nevypátrajú a nevydajú.

Koniec reči vypočuli otroci v ponurom mlčaní. Kabuefta si to nevšímal a znova si začal chlapov obzerať. Skúsené oko mu pomohlo dobre vybrať.

— Vystúp! — ukázal na Kaviho. — Ty budeš veliteľom lovcov, prostredníkom medzi mojimi poľovníkmi a svojimi druhmi.

Kavi sa nenáhlivo poklonil — tvárou mu mykol trpký úsmev.

— Draho nám predávaš slobodu, vznešený pane, no my ju kúpime, — povedal Etrusk a obrátil sa k svojim druhom. — Strašný zver nie je horší ako zlaté bane i viac sa tu možno úfať…

Kabuefta sa vzdialil, zajatcov zase zavreli do temníc. Veliteľ Juhu dodržal sľub — vzbúrencov lepšie živili, sňali im putá a dva razy denne ich vodili k Nílu, aby sa mohli vykúpať v zátoke ohradenej proti krokodílom.

O dva dni sa sto päťdesiatštyri otrokov pripojilo k oddielu vojakov a poľovníkov a vybrali sa proti prúdu na tridsiatich ľahkých člnoch spletených z trstiny.

Cesta bola ďaleká. Obyvatelia Čiernej zeme rátali od Brány Juhu po šiesty prah Nílu štyri milióny lakťov. Rieka, ktorá cez krajiny Vavat a Iertet tiekla takmer rovno, tvorila v krajine Kuš^[72] dve obrovské slučky — jednu na západ, druhú na východ.

Hlavný lovec sa veľmi náhlil. Cesta mala trvať dva mesiace a o deväť týždňov nastanú dažde. Boj s prudším prúdom by ich zdržal. Splaviť loď s lapeným zvieraťom cez prahy možno iba za veľkej vody. Tak im nezostane veľa času na spiatočnú cestu.

Otrokov celou cestou dobre chovali. Hoci chlapi každý deň tvrdo robili, cítili sa zdravší a mocnejší. Ťahali naložené člny, proti prúdu, prudkému najmä na prahoch. Rozdiel medzi divými priestormi neznámej krajiny a čiernou jamou, kde čakali na krutý ortieľ, bol nesmierny. Ale pracovali zo všetkých síl, bodrí, posilnení na duchu i na tele. Hlavný lovec bol spokojný a nešetril s poživňou — dodávali ju dediny a mestá, kadiaľ prechádzali.

Hneď ako vyplávali z mesta Neb, Pandion a jeho druhovia uvideli prvý nílsky prah. Rýchly tok zovretý skaliskami sa trieštil na niekoľko prúdov besniacej spenenej vody, ktorá sa s hukotom valila zráznym korytom medzi labyrintmi čiernych skalnatých ostrovčekov. Pre člny loveckej výpravy nebol ani prvý ani ďalšie nílske prahy vážnou prekážkou. Otroci sa zoradili do reťaze a po pás vo vode postrkovali člny od jedného ostrovčeka k druhému. Zavše museli prenášať člny na pleciach po skalnatom vymletom brehu. Deň po dni sa lovci predierali ďalej na juh.

Prešli už popri jaskynnom chráme^[73] na ľavom brehu rieky. Pandionovu pozornosť zaujali štyri, obrovské tridsaťlakťové postavy, ktoré stáli v skalnatom výklenku. Obrovské sochy faraóna — dobyvateľa Sotepenry — akoby strážili vchod do chrámu.

Výprava prekonala druhý nílsky prah, ktorý sa tiahol na deň cesty.

Vyššie ležal ostrov Uronartu s perejami Semne. Na jeho dopukaných brehoch stála veličizná pevnosť — „Zahnanie divochov“. Vystavali ju pred deväťsto rokmi, za vlády faraóna — podmaniteľa krajiny Nub^[74].

Hrubé múry z nepálených tehál vysoké dvadsať lakťov boli neporušené; opravovali ich každých tridsať rokov. Na skaliskách bolo vidieť staré kamenné platne s nápismi, ktoré zakazovali černochom vstup do krajiny Kemt.

Chmúrna popolavá pevnosť so štvorhrannými vežami v rohoch, s úzkym schodišťom v skale, sa týčila ako zosobnenie pyšnej moci kemtskej ríše. No nik z otrokov ani len netušil, že časy neobmedzenej sily Kemtu sa už pominuli, že ríšou postavenou na práci miliónov porobených otriasajú časté povstania a ohrozuje ju narastajúca sila nových národov.

Cestou prešli ešte okolo štyroch pevností. Člny preplávali ostrú zákrutu, uprostred ktorej sa rozkladalo mestečko Gem-Aton. Vystaval ho onen zavrhnutý faraón, v ktorého rozrumenom sídelnom meste Pandion objavil sochu záhadnej devy. V Gem-Atone žili Egypťania, ktorí v dávnych časoch boli vyhnaní, alebo sami zutekali z Čiernej zeme. Na konci zákruty sa rieka obracala v pravom uhle a narážala na strmé útesy tmavého pieskovca. Tu sa začínali tretie vodopády, dlhé vari stotisíc lakťov. Tadiaľto sa lovci predierali plné štyri dni.

Štvrtý prah, povyše veľkého mesta Napata — kráľovského sídla krajiny Nub — bol ešte dlhší a zdržal cestovateľov päť dni. Napokon tu stratili ešte dva dni, pokým sa hlavný lovec dohováral s vladármi Kuše. Na štvrtom prahu výpravu predišli tri člny s Nubijcami, ktorých poslali napred, aby zvera vysliedili.

V údolí rieky, boli osady oveľa zriedkavejšie ako v Ta-Keme. Samotná dolina sa tu úžila a skaliská pustej vrchoviny, pomedzi ktoré sa rieka predierala, bolo vidieť cez ľahký opar horúceho vzduchu. Stovky krokodílov, neraz obrovských rozmerov, sa skrývali v šášorí alebo nehybne hliveli na piesočnatých plytčinách a natŕčali čiernozelené chrbty žeravému slnku. Niekoľko neopatrných otrokov a vojakov skončilo v zubiskách nemých jašterov priam pred očami svojich priateľov.

Bolo tam aj veľa hrochov. Pandion, Etruskovia a ostatní otroci zo severných krajín sa už dávnejšie zoznámili s týmto ohyzdným obyvateľom rieky, ktorého Egypťania volali „chte“. Hrochy sa ľudí nebáli a bez príčiny na nich neútočili. V diaľke pred zelenou stenou tŕstia bolo vidieť množstvo veľkých zelených škvŕn, ktoré prezrádzali hrochy odpočívajúce v širokých úsekoch doliny, kde sa rieka rozlievala ako hladké, jagavé zrkadlo. Mokrá koža zvierat bola sivobelasá. Ťarbavé tučné netvory pokorovali člny s hlavami vystrčenými nad hladinu. Neraz pohrúžili do vody aj štvorhranné papule a vtedy sa im nad sčerenou, kalné žltou hladinou tmaveli iba čelá s malými okrúhlymi ušami, trčiacimi dopredu. Ich oči, posadené v hrbolkoch lebky, tupo hľadeli na ľudí.

Tam, kde sa zo dna dvíhali žulové skaliská a tvorili prahy a víry, boli medzi útesmi hlboké jamy s pokojnou priezračnou vodou. Raz, keď otroci ťahali čln popri žulovom balvane, zbadali na dne tmavej jamy obrovského hrocha pomaly kráčať na krátkych nohách. Pod vodou malo zviera celkom tmavú farbu. Skúsení černosi vysvetlili priateľom, že chte sa často prechádza po riečnom dne a hľadá korene vodných rastlín.

Údolie sa naposled prudko skrútilo. Od veľkého úrodného ostrova, husto obývaného, viedlo takmer rovno na juh. K cieľu už nebolo ďaleko.

Skalnatý okraj doliny sa znížil, pretínali ho široké suché rokliny, kde-tu porastené hájmi s pichľavými stromami.

Keď prechádzali cez piaty prah, prevrátili sa dva člny. Utopilo sa jedenásť chlapov, ktorí nevedeli dobre plávať.

Nad piatym prahom sa sprava vlieval do Nílu prvý prítok. Široké ústie prítoku, ktorý sa volal Riekou vôní^[75], splývalo s hlavným tokom v rozsiahlej húštine šašiny a papyrusu. Nepreniknuteľná zelená stena, až dvanásť lakťov vysoká, zbrázdená kľukatými zálivmi a ramenami, zahatávala vchod do ústia rieky. A na brehoch, roztrieštených na jednotlivé pásma kopcov, čoraz častejšie videli húštiny stromov. Ich pichľavé pne boli vždy vyššie a húštiny ako dlhé tmavé stuhy sa vzďaľovali od rieky do hlbín neznámej, neobývanej zeme. Na svahoch sa ježili chumáče tvrdej trávy, ktorá vo vetre ticho šelestila. Blížil sa okamžik, keď bude treba zaplatiť za slobodné cestovanie bez reťazí a temnice. Otrokom v srdciach mocnel tajný nepokoj.

„Čoskoro nadíde strašná skúška: jedni sa zachránia za cenu krvi a múk svojich druhov, druhí padnú ako vykupiteľská obeť a naveky zostanú v neznámej krajine,“ rozhutoval Kavi a nevdojak si obzeral priateľov, snažiac sa predstaviť si ich budúcnosť.

Krajina vyššie proti rieke bola čoraz rovinatejšia. Močaristé brehy lemovali ligotavú riečnu hladinu tmavozelenou čiarou vysokej trávy a ťahali sa ďaleko, kam oči dovideli. Nad riekou sa nakláňali hviezdicové metlice papyrusu a spestrovali rovné, jednotvárne brehy. Trávnaté ostrovy drobili tok na bludiská úzkych ramien. Voda medzi vysokými múrmi zelene bola tmavá, tajomná. Tam, kde bol breh tvrdší, cestovatelia videli veľké plochy suchej a dopukanej hliny, rozrytej stopami zvierat. Vtáky, ponášajúce sa na bociany, ale vysoké ako človek, udivovali vzbúrencov obludnými zobákmi, ktoré vyzerali ako ťažké kostené truhlice s dravo zahnutým okrajom na vrchnáku. Vtákom spod previsnutých viečok hľadeli žlté oči.

Za ústím Rieky vôní, na sklone druhého dňa cesty, dolina rovná ani kopija obrátila sa na východ a cestovatelia na pobrežnom výbežku uvideli riedky dym z dvoch vatier. Bolo to znamenie. Lovci a nubijskí sprievodcovia, ktorí išli vopred, tu čakali so zvesťou, že zvera vysliedili.

V noci sa vybralo sto štyridsať otrokov pod dozorom vojakov pešo na západ od rieky. Na rozpálenú zem sa spustil teplý a výdatný dážď. Vlhké výpary omamovali chlapov, ktorí pod večne jasným nebom Ta-Kemu dávno zabudli na dážď.

Lovci kráčali tvrdou trávou, čo im siahala vyše pása. Zavše sa pred nimi objavili čierne obrysy osamelých stromov. Kol-dokola vyli a brechali šakaly a hyeny, prenikavo mraučali divé mačky, akési nočné vtáky sa ohlášali zlovestnými kovovými hlasmi. Nový kraj sa neurčito a tajomne rozplýval v temrave a pred obyvateľmi Ázie a severných brehov sa odhaľovala krajina, pulzujúca životom, nezávislá na človeku, nepokorená.

Vpredu sa vynoril obrovský strom a zaclonil polovicu neba. Okolo pňa, hrubšieho ako najväčšie obelisky v Čiernej zemi, sa výprava uložila na nocľah, ktorý pre mnohých bol azda posledný. Pandion nezaspal. Vzrušený nadchádzajúcou bitkou započúval sa do hlasov africkej stepi.

Kavi sa zhováral pri vatre s lovcami o tom, ako a čo zajtra urobia.

Napokon si aj on ľahol a s ťažkým vzdychom sa poobzeral po druhoch, ktorí nepokojne driemali alebo ležali s otvorenými očami, iba Kidogo spal bezstarostne. Ležal medzi Pandionom a Remdom — štyria priatelia sa cestou ani na chvíľu neodlúčili. Černochova bezstarostnosť sa Etruskovi zdala najvyššou mierou chrabrosti, nedostupnou ani jemu, skúsenému vojakovi, čo neraz stál smrti zoči-voči.

Nadišlo ráno. Otrokov rozdelili do troch skupín, každú z nich viedli piati lovci a dvaja domorodí sprievodcovia. Každý otrok dostal dlhý povraz alebo remeň so slučkami. V každej skupine štyria niesli veľkú sieť z mimoriadne mocných povrazov, s okami na lakeť širokými. Netvora treba obtočiť povrazmi, zamotať do sietí, zraziť z nôh a poviazať.

Skupiny išli po stepi úplne ticho, v neveľkej vzdialenosti od seba.

Vojaci rozvinuli sa do reťaze a nedôverujúc otrokom, šli za nimi s lukmi nahotove. Pred Pandionom a jeho druhmi sa otvorila step s trávou siahajúcou im po pás. Tu i tam stáli stromy so slnečníkovitými korunami^[76].

Sivé kmene sa už pri zemi rozvetvovali na hrubé konáre a tie sa lievikovite ťahali nahor, takže stromy pripomínali obrátené homole, nad ktorými akoby sa vznášala priezračná bledá zeleň.

Stromy sa striedali s tmavými škvrnami vysokých drobnolistých krovísk, ktoré sa alebo kľukatili korytom vyschnutého potoka, alebo sa objavili v diaľke ako tmavé kopy. Zavše naďabili na stromy neuveriteľnej hrúbky; ich pokrivené hrčovité konáre obaľovali strapce nedávno rozvitých bielych kvetov^[77]. Vláknitá kôra na koreňoch sa olovene leskla, konáre vyzerali ako ukuté z medi a kvety vydávali jemnú mandľovú vôňu.

Slnko zlátilo ľahko rozvlnenú trávu, nad ktorou sa ako zelené čipky vznášali vrchovce stromov.

Z trávy sa vynoril rad tenkých čiernych kopijí — niekoľko oribi^[78] vystrčilo dlhé rohy a skrylo sa za hradbou kriakov. Tráva bola ešte riedka; pomedzi chumáče bolo vidieť holú, dopukanú zem — obdobie dažďov sa len začínalo. Naľavo sa ukázala húštinka stromov ponášajúcich sa na palmy s vejárovitým lístím, no ich pne sa hore rozdvojovali ako dva roztiahnuté prsty, ktoré sa vyššie ešte niekoľko ráz rozvetvovali.

Tu boli lovci deň predtým vystriehli nosorožce. Teraz dali otrokom znak, aby zastali, pomaly sa zakrádali k húštine a nazerali do tmavého porastu. Zvieratá tam neboli. Lovci viedli otrokov k vyschnutému korytu potoka, porastenému hustými kroviskami. Bol tam prameň, ktorý nosorožce rozdupali na blatistú jamu a za horúčavy sa v nej váľali. Lovci vyšli na otvorené priestranstvo, ohradené na východe troma osamotenými akáciami.

K suchému korytu zvyšovalo ešte zo dvetisíc lakťov, keď Nubijec, čo kráčal vpredu, zrazu zostal a rozpriamenými rukami naznačoval ostatným, aby zastali. Nastalo také ticho, že bolo jasne počuť bzučať hmyz. Kidogo sa dotkol Pandionovho pleca a ukázal bokom od cesty. Mladý Grék zbadal popri nízkych pichľavých stromoch čosi, čo vyzeralo ako dva otesané balvany. Boli to strašné zvery južných stepí. Nosorožce spočiatku ľudí nezbadali a ďalej si pokojne ležali chrbtom k lovcom. Jeden nosorožec bol očividne menší ako druhý. Nik z otrokov netušil, že lovci v nádeji na bohatú odmenu náročky vyhliadli neobyčajne veľkého samca. Druhý, menší nosorožec bola mladá samica. Lovci sa rozhodli zaútočiť tak, aby im lov neprekazila samica.

Hlavný lovec a veliteľ vojakov sa chytro vyškriabali na strom, pričom pošepky preklínali dlhé ostne. Vojaci sa odpratali za kríky. Otroci sa zoskupili do niekoľkých radov a vedno s lovcami sa s ohlušujúcim krikom rozbehli po nekrytej rovinke, zaháňali sa povrazmi a posmeľovali sa bojovými pokrikmi. Oba zvery neuveriteľne vrtko skočili na nohy.

Ozrutánsky samec na okamih zastal a upreto sa zadíval na blížiaci sa zástup.

Samica, väčšmi prestrašená, odbehla. S tým lovci rátali. Rýchlo sa obrátili napravo, aby samicu od samca odrezali.

Hlavný lovec uvidel zo stromu nosorožcovo nesmierne telo, čierne záhyby otrčených uší, rozdelených širokým temenom. Za ušami sa mu dvíhal masívny hrb a vpredu poblyskoval ostrý koniec rohu. Malinké oči, ako sa Egypťanovi videlo, hľadeli dolu tupo, ba akosi namrzene.

Po chvíli sa nosorožec obrátil a Egypťan zazrel dlhú hlavu, v strede neforemne preliačenú, vysoký oblúk hrbu, hrebeň kostí na zadku vyčnievajúcich, nohy ako kláty, malý, bojovne vztýčený chvost. Obrovský roh na nose, dlhý najmenej tri lakte, bol na spodku veľmi hrubý, hore ostro zakončený. Za ním bol druhý roh, nižší, ostrejší, so širokým okrúhlym koreňom.

Pribiehajúcim ľuďom sa zúfalo rozbúšili srdcia. Obluda bola z osem lakťov dlhá, ostrý hrb sa dvíhal na štyri lakte nad zemou. Nosorožec hlasno zafučal a bleskovo sa vyrútil na ľudí. S vrtkosťou až neuveriteľnou u takej ozruty sa v mihu ocitol uprostred zástupu. Nikto sa nestačil ani len zahnať povrazom. Zviera sa privalilo ako povíchrica. Pandion zazrel iba rozšírené nozdry zvieraťa s prstencovitými záhybmi kože, natrhnuté pravé ucho a kožu na boku, pokrytú hrbolkami, — akoby bola obrastená machom.

Potom sa mu v hlave všetko pomotalo. Stepou sa rozľahol prenikavý nárek a strašne skrútená ľudská postava vyletela do výšky. Nosorožec si prebil zástupom otrokov širokú cestu a hnal sa do stepi, zanechávajúc za sebou niekoľko vystretých tiel. No zápäť sa obrátil a znova: sa hodil na nešťastníkov. Tentoraz sa naň zo všetkých strán prilepili ľudské telá. Ale obluda bola samý tuhý sval a mala mocné kosti, chránené ako pancier tvrdou kožou. Ľudia odfŕkli na všetky strany a nosorožec znovu gniavil, drvil a klal otrokov, ktorých zrazil. Pandion sa hodil s ostatnými dopredu, no omráčil ho strašný tupý úder. Rovinkou sa rozliehalo stenanie a výkriky bolesti, vo vzduchu sa kúdolil prach. Hlavný lovec, ktorý zo stromu zúrivo vykrikoval, aby posmelil otrokov, teraz zatíchol a zmätene pozeral na bitku.

Obra nezachytila ešte ani jedna slučka a najmenej tridsať ľudí už bolo dokaličených a zabitých. Bledí a roztrasení vojaci sa pritískali ku stromom a prosili kemtských bohov o spásu. Netvor sa obrátil tretí raz a hoci sa ľudia pred jeho rýchlym telom mimovoľne rozostúpili, predsa len preklal mladšieho Etruska — Remda. Ľúty zver sa s hlasným fŕkaním metal medzi ľuďmi, deptal a klal. Z nozdier mu striekala pena, malé očká horeli zlobou.

Kavi sa vrhol na netvora so zúrivým krikom, no povraz sa mu zošmykol z rohu. Etrusk odletel bokom, zaliaty krvou. Drsná nosorožcova koža mu zodrala plecia a hruď. Horko-ťažko sa pozbieral, zadúšajúc sa bezmocnosťou.

Chlapi, zgniavení nosorožcovou silou, cúvali; Menej smelí sa kryli svojim druhom za chrbát. Zdalo sa, že čo nevidieť sa všetci v strachu rozpŕchnu kade-ľahšie a rozlúčia sa s myšlienkou na slobodu.

Nosorožec sa opäť vyrútil, opäť sa rozľahli výkriky. Vtom vystúpil Kidogo. V tvári mu horel bojový zápal, aký sa rodí iba v smrteľnom nebezpečenstve, keď si človek uvedomuje iba to, že sa musí biť v mene života. Odskočil pred smrtiacim rohom, hodil sa za netvorom a ovesil sa mu na chvost. Pandion sa už spamätal z ťažkého úderu a zodvihol zo zeme sieť. V tej chvíli si uvedomil, že teraz si on musí stať pred druhov, ktorí ho chránili vlastnými telami, keď zamdlel. Hlavou mu preletela spomienka na čistinku na Kréte, na nebezpečnú hru s býkom. Nosorožec sa na býka neveľmi ponášal, no Pandion sa rozhodol použiť krétsky spôsob. Zvinutú sieť si prehodil cez plece a rozbehol sa k nosorožcovi. Zviera zastalo, vyhodilo zadnými nohami, zvírilo oblak prachu a ďaleko odšmarilo Kidoga. Dvaja Líbyjci pochopili Pandionov zámer a upútali nosorožcovu pozornosť. Mladý Helén skokom dostihol zviera a pritisol sa mu k boku.

Nosorožec sa bleskove zvrtol a drapľavým bokom zodral Pandionovi kožu.

Mladý Helén zacítil úžasnú bolesť, no nedbal, zakvačil sa prstami netvorovi do ucha a vyskočil mu na široký chrbát, tak ako bol videl na Kréte. Zviera sa metalo, ale Pandion sa kŕčovito držal. „Len sa udržať, len sa udržať!“ vírilo mu hlavou.

Ale sa udržal len tak dlho, kým stačil hodiť sieť netvorovi na chriapu.

Ešte videl, ako nohy prešli cez oká v sieti. Vtom čosi zaprašťalo, navalila sa naň nesmierna ťarcha, v očiach sa mu zahmlilo.

Pandion v bojovom zápale nezbadal, že sa Kidogo s krikom znova sa zavesil nosorožcovi na chvost, že desať Líbyjcov a šesť Amuov schytilo sieť, čo omotala zvieraťu hlavu. Nosorožec sa usiloval ľudí striasť, prevalil sa na bok a Pandionovi, ktorý spadol na zem, zlámal ruku a kľúčnu kosť.

Netvorov pád otroci v mihu využili, hodili sa naň s krikom, druhá sieť mu obkrútila hlavu, dve slučky zachytili zadnú nohu, jedna prednú.

Nosorožcovo fŕkanie sa zmenilo na hlboký rev. Zver sa prevalil na ľavý bok, potom na chrbát a drúzgal chlapom kosti. Zdalo sa, že netvorova sila je nekonečná. Šesť ráz vyskočil, ale zamotávajúc sa do povrazov znovu sa prevalil na chrbát, pričom rozmliaždil vyše päťdesiatich.

No povrazy a remence ho obkrúcali čoraz hustejšie, chlapi uťahovali mocné slučky. Tri siete omotali nosorožca zhora i zdola. Zanedlho hŕstka skrvavených ľudí v pote a špine ležala na nosorožcovi, čo zúrivo kopal nohami, a pritískala ho k zemi. Jeho koža, zaliata ľudskou krvou, bola klzká, zaťaté prsty sa po nej šmýkali, no slučky sa zaťahovali čoraz mocnejšie. Ešte aj tí, na ktorých sa ťažké zviera naostatok navalilo, pevne držali povrazy v smrteľných kŕčoch.

K premoženému nosorožcovi sa priblížili lovci a priniesli nové zväzky remeňov. Krížom-krážom sputnali všetky štyri stĺpovité nožiská a hlavu priviazali za roh k predným nohám.

Strašná bitka sa skončila.

Vydesení otroci sa pomaly spamätúvali, svaly na doráňaných telách sa chveli ako v horúčke, v oslepených očiach plávali čierne škvrny.

Konečne sa upokojovali zbesilo búšiace srdcia, kde-tu sa ozval povzdych uľahčenia — všetci si pomaly uvedomovali, že smrť ich minula.

Tackavo vstával Kavi, pokrytý krvavou špinou. Prichodil Kidogo, celý roztrasený, no s večným úsmevom. Avšak úsmev mu razom zmizol z osinetej tváre, keď medzi živými nevidel svojho priateľa Pandiona.

Nažive zostalo sedemdesiattri otrokov. Ostatní buď zahynuli, alebo boli smrteľne dokaličení. Etrusk a Kidogo vyhľadali Pandiona medzi nehybnými telami v zdlávenej tráve a odniesli ho do tieňa. Kavi ho prezrel, no nenašiel na ňom smrteľné rany. Remd bol mŕtvy. Zahynul aj zápalistý vodca Amuov a statočný Líbyjec Achmi ťažko stenal, umierajúc s rozmliaždenou hruďou.

Kým otroci rátali svoje straty a prenášali umierajúcich pod stromy, vojaci dovliekli obrovské drevené dno z klietky, prevalili naň zviazaného nosorožca a ťahali ho po valcoch k rieke.

Kavi podišiel k hlavnému lovcovi.

— Rozkáž im, — ukázal na vojakov, — aby nám pomohli odniesť ranených.

— Čo chceš s nimi robiť? — spýtal sa veliteľ a nevoľky si s úctou obzeral mocného Etruska.

— Odvezieme ich dolu. Možno daktorí vydržia do Ta-Kemu a dočkajú sa umných lekárov, — odvetil Kavi ponuro.

— Kto ti povedal, že sa vrátite do Ta-Kemu? — prerušil ho veliteľ.

Etrusk sa mykol a zaspätkoval.

— Akože, vari slová vládcu Juhu boli klamstvom? Vari nie sme slobodní? — skríkol Kavi.

— Nie. Veľký teba, nehodného, neoklamal — ste slobodní! — Pri týchto slovách hlavný lovec podal Etruskovi malý papyrusový svitok. — Tu je jeho rozkaz.

Kavi opatrne prevzal vzácnu listinu, ktorá z otrokov urobila slobodných ľudí.

— Keď je tak, prečo teda… — začal.

— Mlč! — pyšne ho zavrátil hlavný lovec, — a počúvaj! Ste slobodní tu, — veliteľ zdôraznil posledné slovo, — a môžete ísť, kam sa vám zachce: ta, ta, alebo ta, — veliteľova ruka ukázala na západ, na juh a na východ, — ale nie do Ta-Kemu a do poddanej nám krajiny Nub. Ak nepočúvnete, znova sa stanete otrokmi. Nazdám sa, — zakončil tvrdo, — že si na slobode rozmyslíte a všetci sa vrátite k nohám nášho pána, aby ste slúžili vyvolenému národu Čiernej zeme, ako vám bol osud predurčil.

Kavi podišiel dva kroky dopredu a v očiach sa mu zablyslo. Vystrel ruku k jednému z vojakov, ktorý zmätene pozrel na hlavného lovca, a vytrhol mu spoza pása krátky meč. Potom obrátil ligotavú zbraň ostrím nahor, pobozkal ju a rýchlo povedal v svojej materčine, ktorej nikto nerozumel: — Prisahám na najvyššieho boha blesku, boha smrti, ktorého meno nosím, že napriek všetkým nástrahám prekliateho národa vrátim sa živý do vlasti. Prisahám, že do tej chvíle nebudem mať pokoja, kým s mocným oddielom neprídem na brehy Kemtu a za všetko sa neodplatím.

Kavi zakrúžil mečom nad poľanou s roztrúsenými telami a z celej sily si ho šmaril k nohám. Zbraň sa hlboko zabodla do zeme. Potom sa zvrtol a zamieril k druhom, no odrazu sa znova obrátil.

— O nič ťa už nežiadam, — pristavil hlavného lovca, ktorý sa vzďaľoval s poslednou skupinou vojakov, — len rozkáž, aby nám nechali niekoľko kopijí, nožov a lukov. Musíme chrániť svojich ranených.

Hlavný lovec mlčky prikývol a vykročil k rieke po širokej stope zdlávenej trávy, ktorú zanechala klietka s nosorožcom.

Kavi pretlmočil druhom celý rozhovor. Výkriky hnevu, tlmené kliatby a bezmocné hrozby sa miešali s tichým žalostným stenaním umierajúcich.

— O tom, čo budeme robiť, porozmýšľame neskoršie! — zvolal Kavi. — Najsamprv musíme vyriešiť, čo s ranenými. K rieke je ďaleko, ustali sme, neuvládzeme ta doniesť ranených. Trochu si oddýchneme, potom päťdesiati nech sa vyberú k rieke, dvadsiati zostanú strážiť — naokolo je veľa dravcov, — Kavi ukázal na zohnuté škvrnité chrbty hyen, ktoré priťahoval pach preliatej krvi. Nad poľanou krúžili obrovské vtáky s holými krkmi; spúšťali sa a znova vzlietali.

Suchá zem rozpálená slnkom sálala páľavou. Sieť slnečných škvŕn pod stromami sa ledva chvela, smutne znelo v žeravom tichu hrkútanie divého holuba. Bojový zápal z otrokov vyprchol, rany boleli, zodratá koža pálila a svrbela.

Remdova smrť naplnila Kaviho zádumčivosťou — šuhaj bol jedinou nitkou, čo spájala Etruska s ďalekou vlasťou. Teraz sa aj táto tenká nitka pretrhla.

Kidogo nedbal na vlastné rany a sedel u Pandiona. Mladý Helén doista utrpel ešte nejaké vnútorné zranenie a nepreberal sa. Cez zoschnuté pery sa mu dral sipľavý dych. Černoch sa zopár razy poobzeral po priateľoch, mlčky ležiacich v tieni. Napokon vyskočil a požiadal ich, aby išli k rieke raneným po vodu.

Chlapi stenajúc sa začali dvíhať. Odrazu pocítili neznesiteľný smäd, čo im spaľoval a rozožieral telo.

Ak sa tak žiadalo piť zdravým, ako asi trpeli ranení, nemí od vyčerpania! A k rieke bolo najmenej dve hodiny rýchlej chôdze!

Znezrady sa za kriakmi ozvali hlasy — na poľane sa objavilo pol stotiny vojakov s vodou a poživňou. Egypťania v oddieli neboli — prišli iba Nubijci a černosi, vedení dvoma sprievodcami.

Len čo uvideli miesto boja, razom zmĺkli. Zamierili ku stromu, pod ktorým stál Kavi, a mlčky mu položili k nohám hlinené a drevené nádoby, zo desať kopijí, šesť lukov s kušami plnými šípov, štyri ťažké nože a šesť štítov z hrošej kože vybíjaných meďou.

Chlapi sa dychtivo hodili ku krčahom. Kidogo chytil nôž a zlostne gániac prehlásil, že zabije každého, kto sa dotkne vody.

Z dvoch nádob najprv napojili ranených, potom sa napili ostatní.

Vojaci sa bez slova vzdialili.

Medzi otrokmi sa našli dvaja, čo sa rozumeli do liečenia. Tí sa spolu s Kavim dali obväzovať druhom rany. Pandionove zlámané kosti stiahli do doštičiek z tvrdej kôry a omotali ich pruhmi plátna z jeho pása. Pritom Kidogo zbadal ligotavý modrozelený kameň, pevne zabalený do plátna.

Starostlivo ho schoval, nazdával sa, že je to Pandionov čarovný talizman.

Doštičky museli priložiť ešte dvom raneným: Jeden z Líbyjcov mal zlomenú ruku a chudý, svalnatý černoch nevládne ležal s nohou zlomenou poniže kolena. Ostatní boli zrejme beznádejne dokaličení — strašný netvorov roh vnikol hlboko a poranil vnútornosti. Niektorých rozmliaždil nosorožec obrovským telom a stĺpovitými nohami.

Kavi ešte ani neošetril všetkých ranených, keď sa medzi žltou trávou objavili tmavé obrysy náhliaceho sa človeka. Bol to jeden z domorodcov; priviedol vojakov s vodou a teraz sa vracal.

Nubijec, dychčiac od rýchlej chôdze, podišiel ku Kavimu a vystrel k nemu ruky dlaňami nahor. Etrusk pochopil, že je to prejav priateľstva, a odpovedal tak isto. Nato si sprievodca kvokol do tieňa a opretý o dlhú kopiju rýchlo im čosi hovoril, ukazujúc k rieke na juh. Nastalo mlčanie.

Nubijec poznal najviac desať slov v kemtskom jazyku a Kavi mu vôbec nerozumel. Na šťastie sa našli medzi otrokmi tlmočníci.

Vysvitlo, že sprievodca zaostal za vojenským oddielom a náhlivo sa vrátil, aby pomohol otrokom nájsť cestu. Nubijec vysvetľoval oslobodeným otrokom, že ich vyhnali z oblasti podrobených Ta-Kemu, a preto je nebezpečné vrátiť sa k rieke — mohli by poznove upadnúť do otroctva.

Sprievodca im radil ísť na západ, tam zanedlho naďabia na ohromnú suchú dolinu, ktorá ich povedie na juh. Po štyroch dňoch cesty stretnú pokojamilovných kočovných pastierov.

— Dáš im toto, — Nubijec vytiahol spod látky prehodenej cez plece akýsi znak, poskladaný z červených vetvičiek zvláštnym spôsobom spletených a nalomených. — Vtedy vás prijmú dobre a dajú vám somáre, na nich preveziete ranených. Ešte ďalej na juh sa rozprestiera územie bohatého rodu, ktorý nenávidí Kemt. Tam sa ranení môžu vyliečiť. Čím ďalej na juh, tým bude vody viacej, tým častejšie bude pršať. V suchom koryte, ktorým pôjdete, spočiatku vždy nájdete vodu, ak vykopete jamu zo dva lakte hlbokú…

Nubijec vstal a náhlivo sa zberal na odchod.

Kavi sa mu chcel ešte poďakovať, keď zrazu priskočil jeden z ázijských otrokov s dlhou schlpenou bradou a strapatými vlasmi.

— Prečo nám radíš na západ a na juh? Náš domov je tam, — ukázal na východ k rieke.

Nubijec sa naň pozorne zadíval a pomaly odpovedal, oddeľujúc slovo za slovom: — Ak sa dostaneš cez rieku, bude na východe kamenistá púšť bez vody.

Ak ju prejdeš a prekročíš vysoké vrchy, prídeš na morský breh, kde vládne Ta-Kem. Ak dokážeš preplávať more, je za ním, ako vravia, ešte strašnejšia púšť. A vo vrchoch a pri Rieke vôní žijú kmene, ktoré vymieňajú Ta-Kemu otrokov za zbrane. Porozmýšľaj!

— A na sever nieto cesty? — zaliečavo sa spýtal jeden z Líbyjcov.

— Na severe, dva dni cesty odtiaľto, sa rozprestiera nesmierna púšť.

Najprv holé kamene a hlina, potom piesok. Akože pôjdeš tade a prečo?

Možno sú tam voľajaké cesty a pramene, ale ja o nich neviem. Hovorím o ceste, ktorá je najľahšia a ktorú dobre poznám… — posunkom naznačil, že dohovoril, a vykročil spod stromu.

Kavi šiel za ním, objal ho okolo pliec a ďakoval mu, miešajúc kemtské a etruské slová. Potom privolal tlmočníka.

— Nemám ti čo dať, sám nemám nič iba toto… — Etrusk sa dotkol špinavého pása. — No v srdci si ťa zachovám naveky.

— Ani ja som to nerobil pre odmenu, ale počúvol som, čo mi vravela srdce, — odvetil Nubijec s úsmevom. — Kto z nás, čo sme zakúsili jarmo Čiernej zeme, by odoprel pomoc vám, statočným, ktorí ste sa vykúpili za takú strašnú cenu? Len dbaj na moju radu a nestrať znak, čo som ti dal… A ešte čosi ti poviem: prameň je odtiaľto na dvetisíc lakťov — tamto, kde sa kúpali nosorožce, no najlepšie by bolo odtiaľto odísť, ešte kým nadíde noc. Veľa šťastia, smelý cudzinec, pozdrav tvojim statočným druhom. Ponáhľam sa.

Sprievodca zmizol a Kavi hľadel za ním zadumane. Nie, dnes ešte nebudú môcť odtiaľto odísť a nechať umierajúcich napospas hyenám. Ak je neďaleko voda, tým skôr tu musia zostať.

Vrátil sa k priateľom, ktorí sa radili, čo robiť. Keď chlapi zahnali smäd a hlad, začali triezvejšie uvažovať o ďalšom.

Všetkým bolo jasné, že na sever sa pustiť nemôžu — treba im odísť čím prv a čím najďalej od rieky. No v otázke, či sa vybrať na juh alebo na východ, sa ich mienky nezhodovali.

Ázijčania, ktorých bolo takmer polovica, nechceli ísť hlbšie do vnútrozemia k čiernym a nástojili na ceste na východ. Nubijci tvrdili, že za tri týždne dôjdu na breh úzkeho mora, ktoré delí Nubiu a Áziu, a boli odhodlaní znova sa pustiť cez púšť, len aby boli čím prv doma.

Kaviho odvliekli do otroctva na vojenskej výprave. Doma mal rodinu a tiež váhal: lákala ho možnosť skoro sa vrátiť. Najjednoduchšie by mu bolo pustiť sa na člne dolu po rieke až do mora. No ako skúsený vojak vedel, že hŕstka ľudí stratená v nepriateľskej krajine a najmä v púšti, kde sú všetky studne porátané, môže sa zachrániť iba zázrakom. A so zázrakmi sa ešte v živote nestretol, neveľmi na ne veril.

Do reči sa zamiešal Kidogo. Prvý raz vravel o sebe. Dozvedeli sa, že je synom hrnčiara a pochádza z početného, bohatého národa, ktorý žije na brehu mora pri západných končinách Čiernej zeme. Tam hlboko do pevniny zabieha zátoka, zvaná Južný Roh[79]. Kidogo nepoznal cestu odtiaľto do rodnej krajiny, lebo ho zajali na pokraji veľkej púšte, keď putoval do Kemtu v túžbe uvidieť umelecké zázraky tohto národa. No nazdal sa, že jeho rodisko neleží ďaleko na juhozápad od miesta boja.

Prehlásil, že sa bude môcť prezvedieť na cestu od kmeňa, ku ktorému ich posiela nubijský sprievodca. Sľuboval všetkým priateľom pohostinstvo, len čo dôjdu v tie končiny, kde sídli jeho ľud. Etruskovi vyhlásil, že podľa rozprávania, ktoré počul v detstve, zo severných morí priplávali k nim zavše koráby s ľuďmi podobnými Kavimu a Pandionovi.

Kavi pouvažoval o všetkom a radil priateľom, aby počúvli sprievodcu a vybrali sa na juh. Po Kidogových slovách sa mu neznáma Čierna zem už nezdala nepriateľská. Slobodné more, nepodrobené nenávidenému Ta-Kemu, skýtalo možnosť vrátiť sa do vlasti. Etrusk veril viacej moru ako púšti.

Ázijčania nesúhlasili, Líbyjci podporovali Etruska a černosi boli všetci hotoví ísť na juh a na západ — to bola cesta k ich domovom.

Ázijčania namietali, že nie je isté, ako ich prijmú kočovníci a najmä početný a bohatý národ, ktorý bol spomínal nubijský sprievodca, že znak, čo dal Etruskovi, môže byť pascou, a že potom znova padnú do zajatia.

V tej chvíli černoch s dolámanou nohou, krikom a posunkami privolal ich pozornosť. Náhlivo čosi hovoril, prehĺtajúc slová, až mu z úst fŕkali sliny, nasilu sa usmieval a bil sa v prsia. Napokon z prívalu jeho slov Kavi vyrozumel, že černoch náleží ku kmeňom, ku ktorým ich poslal sprievodca, a že sa zaprisahával na mierumilovnosť svojich rodákov. Vtedy sa Etrusk rozhodol a pridal sa k černochom a Líbyjcom proti Ázijčanom, ktorí nástojili na svojom pláne. No slnko sa už skláňalo k západu, bolo treba porozmýšľať o vode a o nocľahu. Etrusk navrhol, aby, všetci počkali do rána. Hoci sa všetkým žiadalo odísť čím ďalej od strašného bojiska posiateho mŕtvolami, nezvyšovalo im iné ako zostať na poľane, aby ranených zbytočne nemučili prenášaním.

Desiati chlapi sa vybrali k prameňu a priniesli plné džbány s mútnou teplou vodou, páchnucou zemou. Na radu černochov uplietli pomedzi stromy ohradu z tŕnistých konárov na ochranu pred hyenami. Na strane obrátenej k poľane vzbĺkli tri vatry. Traja chlapi zostali bdieť pri ranených, desiati s kopijami si posadali okolo ohňa. V týchto končinách sa veľmi rýchla zanocilo. Na západe sa ešte ružoveli oblaky, ale od severu a východu sa už valila tma, zaplavovala vrchovce stromov a rozžíhala nad nimi nespočetné ohníky hviezd.

Kavi, ktorý poznal južné kraje, čoskoro pochopil, prečo im sprievodca radil čím prv odtiaľ odísť. Zavýjanie šakalov sa sborove vznieslo k nebu a prerývaný, šialený chechot hyen sa ozýval dookola. Zdalo sa, že zo všetkých strán sa zbehli stovky zvierat, aby zožrali nielen mŕtvych, ale aj tých, čo zostali nažive. Z poľany sa ozýval šramot, vrčanie, chrumkanie a hlasný mľaskot. Zovšadiaľ sa šíril sladkastý zápach mŕtvol, ktoré sa na slnku chytro rozkladali.

Chlapi kričali, hádzali hrudy hliny a skaly, vybiehali s horiacimi konármi, no nadarmo — dravcov jednostaj pribúdalo.

Zrazu sa spoza pichľavej ohrady ozvalo hluché vrčanie a zápäť okolím zaburácal rev, až sa zem zachvela. Zvieratá, čo sa hrýzli na poľane, stíchli, ľudia sa zobudili a povyskakovali. V tichu ranení hlasnejšie zastonali. Rev sa blížil — nízky zvuk neuveriteľnej sily akoby vychádzal z akejsi rúry, Pri krajnom strome sa mihli nejasné obrysy tela s veľkou hlavou — k zdeseným ľuďom sa blížil veľký lev s hustou hrivou a za ním sa nečujne plazila pružná, štíhla levica. Kopije sa obrátili proti zverom, ich ostré medené hroty sa slabo leskli vo svetle nejasných vatier. Chlapi s krikom hádzali na levy horiace konáre a nedbali, že môžu zapáliť trávu. Prekvapené dravce zastali, potom cúvli na poľanu. Chlapi dlho stáli s kopijami nahotove a kŕčovite ich zvierali v rukách. No levy nezaútočili.

Sotva nešťastníci zadriemli, vzduchom poznove otriasol hromový rev, za ním druhý, tretí. Dookola sa ponevierali štyri levy. Všetci si uvedomili, akí boli ľahkomyseľní, keď postavili takú nedbanlivú nízku ohradu. Štyria chlapi stáli s pripravenými kopijami, aby odrazili prípadný útok zozadu, šiesti zostali pri vatrách. Nik nespal. Všetci sa ozbrojili, kto čím mohol, a prenikavo hľadeli do tmy. Nový rev otriasol vzduchom a pri krajnej vatre sa objavil obrovský lev so svetlou hrivou. V mihotavom svetle plameňov sa zdal ešte väčší. Jeho oči upreté na ľudí zeleno svetielkovali. Na nešťastie najbližšie stál s lukom jeden z Ázijčanov, málo skúsený v poľovačkách na dravce. Naľakal sa revu a vystrelil šíp levovi rovno do papule. Rev prerušilo ťahavé zaskučanie, potom zver chripľavo zachrčal a zmĺkol.

— Pozor! — skríkol zúfalo jeden z Nubijcov.

Lev sa vzopäl, skokom preletel ponad vatry; a skočil medzi otrokov. No víťazi nad nosorožcom sa tak ľahko nedali: kopije zastavili leva, zabodli sa mu do boku a hrude, štyri strely prerazili pružné telo. Dve kopije sa so suchým sprašťaním zlomili pod úderom ťažkej laby. V tej chvíli traja mocní černosi, kryjúc sa štítmi, vrazili dravcovi do hrude dlhé nože… Lev ťahavo ryčal, černosi pofŕkaní krvou odskočili a razom všetko stíchlo.

Stepou sa rozľahol ohlušujúci víťazný krik. Zabitého leva vyhodili pred ohne a poobväzovali dvoch nových ranených, ktorí sa ešte chveli bojovou horúčkou.

Dravce sa potulovali dookola až do brieždenia a občas príšerne zarevali.

Ale neodvážili sa nanovo zaútočiť.

Na úsvite nového dňa, ktorý sa rodil v oslnivej žiare, zomreli piati ťažko ranení. Medzi ranenými našli ešte sedem mŕtvych — v noci, v trme-vrme s levom nik nezbadal, ako sa to stalo. Achmi ešte dýchal a kedy-tedy zašemotil sivými perami.

Pandion ležal s otvorenými očami a hruď sa mu dvíhala v rovnomernom dychu. Keď sa nad ním Kidogo sklonil, s hrôzou pochopil, že ho priateľ nevidí— Ale vodu, ktorú mu priniesli, vypil a pomaly sklopil viečka.

Keď na raňajky zjedli, čo im zvýšilo zo včerajška, Kavi navrhol, aby sa vybrali na cestu. Ázijčania sa boli v noci dohovorili a teraz sa vzopreli.

Vykrikovali, že v krajine, kde je toľko strašnej zveri, určite zahynú, že sa musia zachrániť z osudnej stepi, že v púšti budú bezpečnejší. Márne ich Kavi s černochmi prehovárali, boli neoblomní.

— Dobre, robte, čo chcete, — rozhodol Etrusk, — ja pôjdem s Kidogom na juh. Kto je s nami, nech ide ku mne. Kto chce na východ, nech vystúpi naľavo.

Etruska zakrátko obstal hlúčok čiernych a bronzových tiel — černosi, Nubijci, Líbyjci. Ku Kavimu sa pripojili tridsiati siedmi, nerátajúc Pandiona a černocha so zlomenou nohou. Ten sa opieral o lakeť a napäto pozoroval, čo sa robí.

Dvaatridsiati prešli naľavo a stáli so zanovito sklonenými hlavami.

Zbrane a nádoby na vodu si rozdelili rovnakým dielom, aby Ázijčania, ak sa im nepošťastí, neobviňovali druhov, že ich oklamali.

Len čo bolo všetko rozdelené, bradatý vodca Ázijčanov viedol svojich na východ, k rieke, akoby sa bál, že príchylnosť k priateľom otrasie ich rozhodnutím. Z Kaviho skupiny hľadeli za statočnými druhmi, ktorí sa od nich oddelili na prahu slobody. Potom sa s ťažkými vzdychmi vrátili ku svojej práci.

Etrusk a Kidogo prezreli Pandiona a raneného černocha a preniesli ich pod iný strom s tenkými vetvami. Keď sa pokúsili podvihnúť Achmiho, z hrdla sa mu vydral chripot a odvážny bojovník za slobodu skonal.

Kavi poradil Líbyjcom, aby nebohého vyložili na strom a pevne ho priviazali. Urobili, ako im kázal, hoci vedeli, že pozostatky roztrhajú dravé vtáky. No videlo sa im to menej odporné, ako nechať mŕtvolu napospas hyenám.

Mlčky, bez toho, že by sa boli dohovorili, Kavi a Kidogo odťali niekoľko konárov.

— Čo to robíš? — spýtal sa Etruska jeden z černochov.

— Nosidlá. Kidogo a ja ponesieme tohto, — Kavi ukázal na Pandiona, — a vy ponesiete tamtoho, — kývol na černocha so zlámanou nohou. — Líbyjec s dokaličenou rukou pôjde sám.

— Všetci ponesieme toho, čo prvý vyskočil na nosorožca, — odvetil černoch a obrátil sa k druhom. — Odvážne nás všetkých zachránil. Či to môžeme zabudnúť? Počkaj, my vieme urobiť lepšie nosidlá.

Štyria černosi sa šikovne chytili do roboty. Nosidlá z dlhých palíc prepletených povrazmi boli zakrátko hotové — na bojisku zostalo veľa povrazov. Palice spojili dvojitými priečkami a medzi ne pripevnili okrúhle podušky z tvrdej kôry, ktoré omotali leviou kožou. Černoch s polámanou nohou sa prizeral ich práci a natešene sa usmieval. Jeho tmavé oči odovzdane hľadeli priateľom do ustatých tvárí.

Ranených uložili na nosidlá. Všetko bolo pripravené. Černosi si po dvoch stali k nosidlám a keď si upravili na hlave vankúšiky, razom ich vydvihli na vystretých rukách na hlavu. Potom sa pohli rovnomerným, ľahkým krokom.

Pandion sa v bezvedomí pobral do neznáma. Dvaja Nubijcia černoch, ozbrojení kopijami a lukom, kráčali na čele. Ostatní tridsiati šli v zástupe za nosidlami. Sprievod uzatvárali dvaja chlapi s kopijami a jeden s lukom.

Pustili sa po okraji poľany na západ, usilujúc sa nepozrieť na mŕtvych druhov, s pocitom viny, že nevedeli ochrániť telá padlých pred nočnými žráčmi mrcín.

Zanedlho po krátkom poludňajšom oddychu prišli k širokému vyschnutému korytu. Videli ho už zďaleka — v žltej stepi sa zeleneli dva pásy krov, lemujúcich brehy.

Korytom sa obrátili rovno na juh a pochodovali bez zastávky až do mrku. V ten deň nemuseli kopať jamu na vodu — zo štrbiny medzi dvoma hrubozrnnými, drobiacimi sa kameňmi presakoval malý prameň. Zato s nocľažiskom sa natrápili — celé obohnali ohradou z pichľavých konárov.

Spali pokojne, nevystrašil ich ani vzdialený rev leva, ani hyeny, čo snorili v tme.

Druhý aj tretí deň prešiel pokojne. Iba raz zazreli v diaľke čiernu hrobľu nosorožca, ako sa so sklonenou hlavou prediera trávou. Všetci zmätene zastali — v pamäti im ožilo všetko to strašlivé a nezabudnuteľné, čo boli prestáli. Pritajili sa do trávy. Nosorožec zodvihol hlavu. Znova ako v tých osudných chvíľach uvideli široko posadené končisté ušká a medzi nimi hrotivý roh. Hrubá koža v záhyboch visela mu z pliec nad predné nohy, zaborené v tráve. Ozruta nehybne postála, s no po chvíli sa zvrtla a šla svojou cestou.

Často stretli neveľké skupiny antilop. Zvieratá zastrelené šípmi boli vítanou pochúťkou.

Na štvrtý deň sa koryto šírilo a zmizlo. Žltú hlinistú pôdu vystriedala čudná sýtočervená zem^[80], ktorá v tenkej vrstve pokrývala drobiacu sa žulu.

Okrúhle žulové kopčeky sa dvíhali ako tmavé škvrny na červenej smutnej rovine. Tráva zmizla, miesto nej trčali zo zeme tvrdé listy, podobné zväzkom ostrých úzkych mečov zabodnutých do sypkej pôdy. Chlapi ostražito obchádzali porasty týchto zvláštnych rastlín s okrajmi ostrými ako britva.

Pred nimi sa rozprestierala červená dolina. Kolmé kúdoly prachu sa dvíhali ako stĺpy, vírili sa a rozptyľovali jas slnečných lúčov. Pocestných morila páľava, no oni ustavične šli, lebo sa báli, že táto dolina bez vody bude veľmi dlhá: Koryto s podzemným potokom zostalo ďaleko vzadu.

Ktovie, kedy sa im podarí nájsť vodu, bez ktorej sa človek v tejto rozpálenej krajine dlho nezaobíde.

Z vrcholu jedného zo žulových vŕškov zbadali v diaľke zlatistý pruh — tam sa zrejme končila červená pôda a znova sa začínala trávnatá step.

A naozaj, tiene sa od poludnia predĺžili len o polovicu a chlapi už stúpali po šelestiacej tráve, nižšej ako prv, ale hustejšej. Bokom, akoby nad vlastnou modročiernou tôňou vznášal sa široký zelený oblak. To rozložitý strom pozýval pod svoj krov. Ustatí pútnici pridali do kroku a zanedlho nosidlá s ranenými stáli v chládku.

Peň rozdeľovali hlboké kolmé žľaby na okrúhle rebrá. Niekoľkí černosi utvorili živý rebrík a vyškriabali sa na hrubé konáre. Zhora sa ozval radostný výkrik — neprerátali sa. V bútľavine, najmenej pätnásť lakťov širokej, bola voda z nedávnych dažďov. Nádoby naplnili tmavou studenou vodou. Černosi nazráňali niekoľko podlhovastých, končistých plodov, veľkých ani ľudská hlava. Pod ich tvrdou škrupinou bola žltkastá múčnatá dužina, sladkokyslá a veľmi osviežujúca. Kidogo rozbil dva plody, vybral drobné jadierka, dužinu rozmiešal s vodou a nakŕmil Pandiona.

Na černochovu veľkú radosť mladý Helén jedol s chuťou a prvý raz nadvihol hlavu, aby sa poobzeral. Na ceste Pandionovi zakrývali tvár veľkými listami, ktoré natrhali pri prameňoch). S námahou vystrel ruky ku Kidogovi a zoslabnutými prstami mu stisol zápästie. V široko otvorených očiach mu ležalo čosi mútne, žalostné.

Vzrušený Kidogo sa ho pýtal, ako sa mu vodí, no odpovede sa nedočkal.

Ranený znova zatvoril oči, akoby ho slabé vzplanutie vracajúceho sa života nesmierne vysililo. Kidogo nechal priateľa na pokoji a ponáhľal sa oznámiť radostnú novinu Etruskovi. Kavi, ktorý bol od strašnej bitky ešte chmúrnejší, pristúpil k nosidlám a dlho pozeral priateľovi do tváre. Potom položil ruku Pandionovi na hruď, aby nahmatal, ako mu bije srdce.

V tej chvíli sa ozval Nubijec, ktorý sa bol vydriapal na vrchovec stromu, aby obzrel ďalšiu cestu. Kričal, že ďaleko na obzore vidno tmavé obdĺžniky ohrád, aké robia kočovní pastieri na ochranu stád pred dravcami.

Chlapi sa dohodli, že prenocujú pod stromom a na úsvite sa pohnú, aby čím prv prišli ku kočovníkom.

Pred západom slnka zatiahli nebo ťažké mraky, bezhviezdna noc bola nezvyčajne tichá a tmavá, v samatovo čiernej tme si nevidel ani ruku podvihnutú pred oči. Zanedlho celé nebo opásali kľukaté blesky a v diaľke ustavične rachotili hromy. Blesky šľahali čoraz častejšie. Po oblohe sa hadili stovky oslnivých ohňov, sťa obrovské suché konáre. V hrmavici sa všetko chvelo, modrasté blesky oslepovali. Z diaľky sa niesol šum, mocnel a prechádzal v hukot. To sa blížila stena desnej lejavice. Strom sa zaknísal — z neba sa vyvalilo celé more vody. Vodopády studeného dažďa sa trieštili so strašným lomozom o zem. Okolo stromu sa v mihu utvorilo hlboké jazero a zalialo vyčnievajúce korene. V tme, ktorá sa rýchlo striedala s oslnivým svetlom, sa zdalo, že záľaha vody zatopí celú step.

Jednako hrmavica čoskoro ustala, dážď stíchol a nad premočenou stepou sa odhalilo hviezdnaté nebo. Slabý vetrík prinášal vôňu tráv a kvetov. Líbyjci a Etrusk stŕpali pri pohľade na búrku — zdala sa im strašnou pohromou, no černosi sa smiali a vysvetľovali im, že to bol obyčajný lejak v daždivom období a ani nie veľmi prudký. Kavi iba vrtel hlavou: ak vraj toto bol obyčajný dážď, potom ich v Čiernej zemi čakajú iste neobyčajné príhody. A veru sa nemýlil.

Na druhý deň na ceste znezrady začuli psie havkanie. Z hmlistého oparu, ktorý zakrýval diaľky, sa vynorili dlhé ohrady a pričupené koliby kočovníkov.

Pocestných obkolesil zástup ľudí v kožených zásterách. Tváre s ostrými lícnymi kosťami boli nevyspytateľné, úzke tmavé oči nevraživo hľadeli na egyptskú zbroj v rukách bývalých rabov. No znak, ktorý im dal Nubijec, zapôsobil priaznivo. Zo zástupu vystúpili piati, ozdobení čiernymi a bielymi perami vo vysokých účesoch.

Nubijci rozumeli reči kočovníkov — príchodzí zakrátko sedeli v úzkom kruhu poslucháčov a popíjali kyslé mlieko. Nubijci rozprávali, čo oddiel zažil. Hovorili jeden cez druhého, zápalisto vyskakovali, sprevádzaní zborovými výkrikmi údivu. Náčelníci ozdobení perami sa iba plieskali po bedrách.

Kočovníci vystrojili päť chlapov s desiatimi somármi, aby uľahčili cudzincom cestu. Mali ich odprevadiť do veľkej osady kmeňa, ktorý sídlil asi sedem dní cesty na juhozápad, na brehu nevysychajúcej rieky. Nosidlá prerobili a pripevnili na štyroch somárov. Ostatné zvieratá niesli kožené mechy s vodou, kyslým mliekom a tvrdým syrom. Pretože oslobodení otroci nič neniesli, mohli teraz robiť dlhšie pochody a prejsť denne najmenej stodvadsaťtisíc lakťov.

Míňal sa deň za dňom. Pod horúcim oslepujúcim slnkom ležala nekonečná step, raz nehybné v únavnej páľave, inokedy sčerená vetrom do širokých vĺn trávy. Bývalí otroci prenikali stále hlbšia do divých južných priestorov hmýriacich sa zvieratami. Sprvoti sa neprivyknutý zrak nevyznal v húfoch zveri, čo sa prehnala naokolo vo vysokej tráve — bolo im vidieť iba chrbty a rohy, raz krátke, zohnuté, raz rovné a dlhé ani kopije. Ale neskoršie sa naučili rozoznávať jednotlivé druhy — dlhorohé oribi, veľké a krotké červené jelene, huňaté gnu s ohyzdným hrbatým pyskom, antilopy a čudné zvieratá s veľkými ušami, čo poskakovali pod stromami na zadných nohách^[81]. Žltá tráva s tvrdými steblami zvýše človeka šelestila dookola ako nedozierne obilné pole. Slnkom pozlátené trávnaté priestory boli posiata škvrnami sviežej zelene pozdĺž korýt a močiarov, teraz plných vody.

V diaľke sa do stepi zarezávali modré a fialkasté výbežky vrchov, dvíhajúcich sa na obzore.

Stromy tu rástli častejšie, raz tvorili celé ostrovy temnejúce sa nad stepou, raz sa rozbiehali na všetky strany ako kŕdle vyplašených vtákov.

Kavi si všimol, že černosi a Nubijci, ktorí sa zdali v Ta-Keme alebo na Veľkej rieke neobratní a nedôvtipní, tu boli čoraz silnejší, rozhodnejší a istejší. Nevravný Etrusk cítil, i keď jeho vážnosť ako vodcu zostala neotrasená, že v tejto cudzej krajine s neznámymi zákonmi života stráca istotu.

Líbyjci, ktorí sa v púšti dobre osvedčili, tu boli bezmocní. Báli sa stepi obývanej tisícami zvierat videlo sa im, že v tráve na každom kroku striehne nejaké nebezpečenstvo.

Cesta bola naozaj neľahká. Predierali sa húštinami tráv, z nich sa sypali milióny drobučkých ostňov, ktoré sa zapichovali do kože, neznesiteľne svrbeli a hnisali. V horúcich poludňajších hodinách sa pod stromy uchyľovali mnohé dravce. Niekedy z tône, čo vyzerala medzi jasne ožiarenými chumáčmi trávy ako čierna jaskyňa, vynoril sa pružný škvrnitý leopard.

Černosi sa vedeli obratne prikradnúť k červeným antilopám, takže všetci mali vždy dosť šťavnatého, chutného mäsa a sýtou potravou mocneli. Ak sa v diaľke objavili sivočierne byvoly so širokými, dopredu obrátenými rohami, muríni dávali varovné znamenie a oddiel rýchlo ustupoval k najbližším stromom, aby sa skryl pred strašnými obyvateľmi afrických stepí.

Sprievodcovia doista nesprávne odhadli vzdialenosť: šli už deväť dní a nikde sa neobjavili ani stopy po ľudských príbytkoch. Líbyjcovi sa ruka zahojila, černoch so zlámanou nohou už sedel na nosidlách a pri večernom oddychu veselo skackal a smiešne krivkal okolo vatry. Iba Pandion ležal nemý a nevšímavý, a Kidogo a Kavi ho nútili, aby viacej jedol.

A bujný život v stepi rozkvital od dažďov čoraz väčšmi.

Milióny, hmyzu zvučali, cvrlikali a bzučali nad trávou, v spletených sivých, hrčavých konárov sa mihali farbisté vtáky ako belasé, žlté, smaragdovozelené a zamatovočierne vidiny. Horúcim povetrím sa častejšie a častejšie niesol zvučný krik malých dropov: mak-char!, mak-char!

Kavi uvidel zblízka aj afrických obrov.

Tiché a pokojné sivé chrbty slonov sa často niesli nad trávou, natŕčali veliké ušiská, ligotavé biele kly sa odrážali od tmavých chobotov. Mohutné zvieratá sa páčili Etruskovi — pokojné slony sa tak líšili od nepokojných antilop, zlostných nosorožcov a striehnúcich pružných dravcov. Niekedy sa pútnikom pošťastilo uvidieť vznešených obrov pri oddychu: stádo ukryté v tôni pod stromami stálo nehybne, jeden slon popri druhom. Ozrutné staré samce so širokými čelami nízko skláňali hlavy obťažkané zahnutými klami.

Samice dvíhali v spánku hlavy vyššie. Raz predný rad oddielu naďabil na starého slona-samotára. Obor spal, stojac priamo na slnku. Zaspal asi v tieni, no slnko sa posunulo a slon v spánku necítil páľavu. Kavi dlho obdivoval mocného velikána. Slon stál ako vytesaný, s mierne rozkročenými zadanými nohami. Spustený chobot mal zvinutý do prstenca, malé oči zavreté, tenký chvost mu visel zo zrázneho zadku. Hrubé zahnuté kly hrozivo trčali dopredu, ich konce sa rozchodili naširoko.

Tam, kde bolo stromov pomenej, často stretali čudné zvieratá. Ich dlhé nohy niesli malé telo s chrbtom prudko sa zvažujúcim dozadu, predné nohy boli oveľa dlhšie ako zadné. Chrbát od mocných lopatiek a širokej hrude prechádzal do dlhého krku, nachýleného dopredu, na ňom sedela malá hlava s krátkymi rožkami a veľkými rúrkovitými ušami. Boli to žirafy.

Vídali ich v skupinách od piatich do sto kusov. Na veľké stádo žiráf na voľnom priestranstve bol nezabudnuteľný pohľad: akoby sa v žiarivom svetle sťahoval celý les, zohnutý vetrom, a vrhal škvrny fantastických tieňov. Žirafy bežali hneď cvalom, hneď čudnými poskokmi, pričom zohýnali predné nohy a zadné ďaleko naťahovali. Strakatá koža s bledožltou mriežkou úzkych pruhov, prerušených veľkými nepravidelnými čiernymi škvrnami, sa obdivuhodne ponášala na tieň stromov, pod ktorými zvieratá nebolo takmer rozoznať. Žirafy pozorne a pomaly obhrýzali lístie na vysokých konároch. Ich veľké citlivé uši vetrili na všetky strany. Zdržanlivé pohyby žiráf boli pôvabné a pútnici sa vždy potešili, keď stretli tieto neškodné zvieratá.

Cestovatelia neraz začuli za stenou trávy zlostne fŕkať nosorožca, ale už sa naučili vyhýbať zúrivým obludám, ktoré zle videli, a stretnutie s nimi už chlapov nedesilo.

Pútnici išli jeden za druhým úzkou chodbou z vysokej trávy — iba kopije a hlavy omotané lístím a handrami sa kolísali ponad steblá. Po bokoch sa ťahala jednotvárna, vlniaca sa stena bez konca. Tráva a blčiace nebo prenasledovali pocestných vo dne, trávnaté múry vídali vo sne, zdalo sa im, že sa naveky stratili v dusnej šelestiacej nekonečnosti.

Iba na desiaty deň sa pred oddielom objavil nízky val útesov, zahalený belasým oparom. Vystúpili na ne a ocitli sa na kamenistej náhornej plošine, porastenej kriakmi a bezlistými stromami, ktorých konáre sa chmúrne dvíhali k nebu ako vystreté ruky^[82]. Nízke kmene i konáre boli rovnako jedovate zelené. Stromy pripomínali guľaté štetky, hore dorovna pristrihnuté a nasadené na krátke rukoviatky. V ich húštinách bola trpká, ostrá vôňa. Krehké vetvy ľahko polámal vietor a vytekala z nich hustá šťava. Bola ako husté mlieko a tuhla v dlhých sivých kvapkách.

Sprievodcovia sa ponáhľali z tohto neobyčajného lesa a tvrdili, že ak vietor zmocnie, krehké stromy sa začnú váľať a mohli by pridláviť ľudí.

Za stromami sa opäť rozprestierala step, kopcovitá, so sviežou zelenou trávou. Z vŕšku sa pred pútnikmi znenazdajky objavili obrobené polia, ktoré sa primkýnali až k hustému, vysokému lesu. Hlboko medzi stromami bola čistina a na nej na vyvýšenine stáli kužeľovité chatrče. Kopec bol obkolesený masívnou kolovou ohradou. Ťažké vráta z nerovných brván venčili hore levie lebky vybielené na slnku.

Ozbrojení chlapi, vysokí a drsní, vyšli z vrát v ústrety oddielu, ktorý pomaly vystupoval na kopec. Miestni obyvatelia sa ponášali na Nubijcov, len kožu mali svetlejšiu, bronzového odtieňa. Bojovníci zvierali v rukách veľké kopije s ohromnými hrotmi ako úzke šable. Ich veľké štíty boli čierno-bielo pomaľované. Pri pásoch zo žirafej kože sa im hompáľali ťažké kyjaky z tvrdého čierneho dreva.

Z úbočia bol výhľad na malebnú krajinu. Od zlatej trávy v stepi sa výrazne odrážali smaragdovozelené brehy, ktoré lemovali úzku modrastú stuhu ligotavej rieky. Kríky obalené ružovými našušorenými chumáčikmi sa jemne chveli. Zo stromov viseli strapce žltých a bielych kvetov.

Černoch so zlomenou nohou tvrdil, že pochádza z tohto kmeňa, a vystúpil ako tlmočník. Pokynul svojim druhom, aby zastali, a opierajúc sa o palicu doskackal k bojovníkom na jednej nohe. Vyjednávania trvali dlho.

Napokon vpustili cez vráta Kaviho, černocha so zlomenou nohou, Kidoga, jedného Nubijca a jedného z kočovníkov a zaviedli ich k náčelníkovi do chatrče.

Ostatní netrpezlivo čakali pred vrátami, kým sa vrátia ich druhovia a zožierala ich neistota. Iba Pandion ležal na nosidlách nehybný a nevšímavý. Zdalo sa, že uplynulo veľa času. Konečne sa vo vrátach objavil Etrusk s celým zástupom chlapov, žien a detí. Domorodci sa prívetivo usmievali, mávali širokými listami a nezrozumiteľne, no priateľsky sa im prihovárali.

Vráta sa otvorili dokorán a bývalí otroci kráčali pomedzi veľké chatrče, ktoré mali okrúhle múry zlepené z hliny a boli pokryté kužeľovitými strechami z dlhej tvrdej trávy.

Na lúčine pod dvoma stromami stála najväčšia chatrč so strieškou nad vchodom. Tu sa zhromaždili náčelníci, aby si obzreli prišelcov. Dookola sa tisli vari všetci obyvatelia osady, vzrušení neobyčajnou udalosťou. Na prosbu hlavného náčelníka černoch so zlomenou nohou znova porozprával o strašnej poľovačke na nosorožca, pričom často ukazoval na nehybného Pandiona.

Nadšenými, udivenými a zdesenými výkrikmi vyjadrovali domorodci svoje dojmy o neslýchanej udalosti, ktorá sa prihodila na rozkaz hrozného faraóna Ta-Kemu.

Hlavný náčelník vstal a obrátil sa ku svojmu ľudu s krátkou rečou, ktorej prišelci nerozumeli. Odpovedali mu súhlasné výkriky. Nato náčelník podišiel k vyčkávajúcim pútnikom, ukázal rukou na celú dedinu a sklonil hlavu.

Kavi za pomoci černocha-tlmočníka poďakoval sa náčelníkovi a jeho ľudu za pohostinstvo. Cudzincov pozvali večer na hostinu vystrojenú na počesť ich príchodu.

Pandionove nosidlá obkolesil zástup domorodcov. Mužskí hľadeli na raneného s úctou, ženy so súcitom. Zo zástupu smelo vystúpila dievčina v belasom plášti a sklonila sa nad mladým Helénom. Pandion, ktorý pod slnkom Čiernej zeme a Nubie ohorel do tmava, líšil sa od obyvateľov južných stepí iba bledším, zlatistým odtieňom kože. No strapaté zlepené kučery neostrihaných vlasov a pravidelné črty vychudnutej tváre prezrádzali cudzí pôvod.

Dievčinu zašla ľútosť k peknému, bezmocne ležiacemu hrdinovi, vystrela ruku a nežne odhrnula šuhajovi z čela pradeno vlasov.

Pandion pomaly dvihol ťažké viečka a široko otvoril oči nevídanej zlatej farby. Dievčina sa zachvela. Ale cudzincove oči ju nevideli, jeho mútny pohľad sa tupo upieral na konáre kníšúce sa nad ním.

— Iruma! — okríkli dievčinu priateľky.

K nosidlám pristúpili Kidogo a Kavi a odniesli raneného priateľa.

Dievčina sklopila oči a zrazu práve tak znehybnela a zľahostajnela ako mladý Helén, ktorý upútal jej pozornosť.