Na hranici Oekumeny

V zajatí lesov

Medzi hustými kríkmi sa týčili čudné stromy. Ich tenké kmene s vypuklými priečnymi hranami sa končili plochými vejármi krátkych konárov s veľkým lístím a nad nimi trčali dlhé rovné výrastky podobné zeleným mečom, z desať lakťov dlhé. Štyri takéto stromy, po dva z každej strany, stáli ako stráž pred vchodom do lesa a hrozivo dvíhali meče k bledému nebu. Oddiel prešiel pomedzi ne, predierajúc sa tŕnistým krovím. Z krov sa vyrútil veličizný diviak so zahnutými trhákmi, s hnusnou hrboľatou hlavou; nespokojne zagrúlil na ľudí a zmizol…

Keď šli prvý deň cesty cez les, Kavi stratil papek so štyridsiatimi deviatimi zárezmi, ktoré označovali, koľko dní sú na ceste, a pútnici prestali rátať čas. Mladému Helénovi do pamäti sa navždy vryl jednotvárny, nekonečný les.

Oddiel išiel mlčky. Ak niekto prehovoril, hlas sa dunivo rozliehal pod nepreniknuteľnou zelenou klenbou. V šírych priestoroch zlatej stepi nikdy sa necítili takí malí a stratení v hlbinách cudzej zeme. Obrovské šnúry popínavých rastlín, neraz hrubé ako ľudské telo, špirálovite obkrúcali hladké kmene, v korunách sa splietali do hustej siete a viseli dolu ako riasené závesy alebo jednotlivé široké stuhy. Konáre sa rozvetvovali vysoko-vysoko nad hlavami chodcov, kmene sa rozplývali v sivom súmraku. Často natrafili na mláky s hnijúcou vodou, potiahnuté plesňou, niekedy ticho tiekli lesom úzke, tmavé potoky. Na nemnohých čistinách slnko slepilo oči zvyknuté na lesné šero; museli obchádzať nepreniknuteľné húšťavy. Nevídané papradie, štvornásobne prevyšujúce človeka, rozprestieralo ako krídla ohromné bledozelené peristé listy. Sivasté lístie mimóz tvorilo najjemnejšie vzory v stĺpoch slnečného svetla. Záplava kvetov — krvavočervených, oranžových, fialových, bielych — veľmi výrazne a pestro sa odrážala od bledej zelene listov, veľkých, širokých, dlhých aj úzkych, rovných, vykrojených aj zúbkovaných. V divej spleti prepletali sa kľukaté špirály popínavých výhonkov, trčali hrozné, na prst dlhé pichliače, nemilosrdne driapajúce telo. Na čistinách sa rozliehal divý škrek a štebotanie vtákov, akoby sa tu sústredil všetok lesný život.

Pútnici si overovali smer podľa slnka a znova vošli do lesného súmraku podľa dažďových výmoľov, podľa toku potokov, podľa šikmých stĺpov slnečných lúčov, ktoré sa málokedy predrali lístím. Čistinám vyhýbali aj preto, lebo blízo nich hniezdieval na stromoch nebezpečný hmyz — strašné čierne osy a hrozné mravce. Stromy obrastal vysoký lišajník, hubovité hrče a výčnelky. Zelený mach obaľoval povrch koreňov, ktoré vybiehali z obrovských kmeňov ako široké podpery. V hlbokých jamách medzi nimi by sa spratal celý devätnásťčlenný oddiel. Korene zabiehali jeden do druhého a neobyčajne sťažovali cestu — chlapi ich museli preliezať, alebo obchádzať a predierať sa úzkymi chodbami. Nohy sa zabárali do hrubej vrstvy zbútľavených konárov, lístia a vyschnutých výhonkov. Prechádzali okolo skupín belavých húb s ťažkým mŕtvolným zápachom. Iba tam, kde stromy neboli také vysoké, nezahatávali korene cestu a nohy si oddýchli na pokrovci mäkkého machu. Zato v tých miestach rástlo husté tŕnisté krovie, ktoré bolo treba obísť alebo sa ním predierať, pričom sa strácal čas i sily.

Pútnikom na holé plecia padali akési škvrnité slimáky a pŕhlili ich jedovatým slizom. Občas sa temravou mihol a ticho zmizol tieň zvieraťa.

V noci tu vládlo také isté hlboké ticho, kedy-tedy prerušené zavytím neznámeho nočného dravca alebo škrekotom tajomného vtáka.

Cestovatelia prešli veľa nízkych horských hrebeňov, no ani raz nevyšli na nezalesnené priestranstvo. V dolinách bol les ešte hustejší. Vlhký dusný vzduch a zápach spretej zeme nedal ľuďom dýchať.

Keď prešli dolinu, cez ktorú sa rútila medzi kameňmi studená bystrina, sadli si oddýchnuť.

Pred nimi bol dlhý svah.

Už druhý deň sa štverali dovrchu. Les bol čoraz hustejší a nepreniknuteľnejší. Zmizli čistiny, na ktorých nachádzali obživu. Cestu im častejšie prehrádzali obrovské vyvrátené stromy. Oddiel vyhýbal pichľavým oponám z tenkých pružných stebiel, splývajúcim zhora, alebo nepreniknuteľným húštinám kriakov a nízkych stromov a plazil sa jarkami, ktoré na svahoch vymleli dažde. Pod rukami a kolenami sa im sypala drsná, suchá zem. Smer udržovali iba podľa výmoľov.

Postupne sa väčšmi schladzovalo, ako keby oddiel vnikol do hlbokého, vlhkého podzemia.

Už sa zotmelo, keď sa stúpanie skončilo a pútnici boli zrejme na náhornej rovine. Tam už neboli výmole a oddiel, aby nestratil smer, zostal tam nocovať. Ani hviezdička nepreblysla cez zelenú klenbu. Kdesi hore vystrájal silný vietor. Pandion dlho nezaspal a načúval hučaniu lesa, ktoré sa podobalo hučaniu mora. Buchot, šuchot a praskanie konárov v poryvoch vetra splývalo v mohutné plieskanie a pripomínalo rovnomerné nárazy príboja.

Dlho sa nerozvidnievalo — slnečné svetlo zadržovala hustá hmla.

Napokon neviditeľné slnko sa prebilo chmárami a pred cestovateľmi sa otvoril gniavivý a chmúrny výhľad.

Kmene netvorných stromov, sto päťdesiat lakťov vysokých, s hladkou čiernou a bielou kôrou sa ponárali vrcholkami do hustej mliečnej hmly, ktorá úplne skrývala ošarpané konáre. Mach a lišajníky nasiaknuté vodou sa zavesili na stromy ako dlhé tmavé vlasy a sivé brady. Voda ločkala pod nohami, vyšpľachujúc z hubovitej siete spletených koreňov, trávy a machu.

Husté kríkovité porasty s veľkými listami zatarasovali cestu. Veľké bledé kvety vajcovitých tvarov sa ticho knísali na dlhých stonkách.

Čierne a biele stĺpy sa hromadili v nedohľadných radoch, vôkol nich sa kúdolila sivá hmla, po kôre stekali úzke pramienky vody. Niektoré kmene boli obalené hrubým povlakom mokrého machu.

V tom strašnom lese nebolo vidieť ďalej ako na tridsať-štyridsať lakťov.

Nemohol si urobiť ani krok, ak si si neprerúbal cestu pri päte lesných velikánov.

Hŕby ozrutných vyvrátených kmeňov privádzali nešťastníkov do zúfalstva. Najhoršie bolo, že sa tu nemohli nijako orientovať — ničím si nemohli overiť smer.

Černosi sa triasli v studenej hmle, prestrašení ešte navyše mohutným pralesom. Líbyjcov to zgniavilo celkom. Všetkým sa zdalo, že zašli priamo do sídla lesných bohov, kam ľudská noha nesmie vkročiť a odkiaľ nieto východu.

Kavi kývol Pandionovi — obaja chytili nože a dali sa zbesilo obsekávať mokré konáre. O chvíľu sa vzchopili aj ostatní — pri práci sa navzájom striedali, preliezali cez kopce obrovských kmeňov, blúdili, hľadajúc východ medzi obludnými koreňmi a znova viazli v nepriechodnej zeleni. Čas sa míňal a hore jednostaj visela biela hmla, jednostaj zo stromov ťažko a pomaly kvapkala voda, vzduch sa neoteplil a iba podľa sivočerveného odtieňa hmly si domysleli, že nadišiel večer...

— Nikde sa nedá prejsť! — s takou zprávou si Kidogo sadol na koreň a zúfalo si stískal hlavu. Dvaja sprievodcovia sa pred chvíľou vrátili s takým istým výsledkom.

Priekom cez prerúbanú cestu sa na tisíce lakťov tiahla úzka čistina. Za nimi bol obrovský chmúrny les, cez ktorý sa s nadľudským úsilím predierali tri dni. Vpredu stál hustý bambusový porast. Lesklé stvoly sa dvíhali na dvadsať lakťov a plavne skláňali jemné riasnaté vrcholce.; Bambus rástol tak husto a bol taký tvrdý, že bronzové nože sa vyštrbili už pri prvých úderoch. Bez sekier alebo ťažkých mečov sa nedalo vniknúť do hustej mreže rovných, kolienkatých stebiel. Obísť bambusovú húštinu bolo nemožné — rástla všade, kam dovideli, v širokom páse na obidve strany do hmlistej diaľky náhornej roviny.

Ľudia zmučení chladom, nedostatkom potravy a borbou so strašným lesom, stratili zvyčajnú energiu — posledný úsek cesty bol príliš ťažký. No nijako sa nemohli zmieriť s myšlienkou, že sa musia vrátiť.

Aby prešli cez tieto strašné lesy, nestačí im iba zachovávať juhozápadný smer, nestačí zo všetkých síl sa presekávať a predierať cez húšťavy — musia ešte vedieť, kade možno prejsť. Tie miesta im ukážu obyvatelia lesov — a tých nestretli. Keby aj vyhľadali lesných ľudí, iste by všetci skončili na ražňoch ľudožrútov.

Neprešli sme, neprebili sme sa — rovnaká myšlienka sa zračila všetkým devätnástim na tvárach, v drsných vráskach, v zúfalých úškrnoch, aj v maske stuhnutej pokory.

— Dalo by sa vyliezť hore? — spýtal sa mladý Helén a pozrel na vysoké, rovné kmene.

— Musíme, hoc tým stratíme celý deň, — zachmúrene odpovedal Kidogo.

— Dozadu alebo dopredu, no voslep už nemôžeme ísť, nemáme poživne.

— Z tohto stromu bude pekný rozhľad, — Pandion ukázal na velikána s bielou kôrou.

Kidogo zavrtel hlavou.

— Nie, nehodí sa nám strom s bielom kôrou, ani s čiernou^[92]. Ich drevo je tvrdé ako železo, nemožno doň vbiť ani nôž, tobôž drevený klin. Hádam len nájdeme strom s červenou kôrou^[93] a s veľkým lístím, na ten vylezieme.

Chlapi sa dali hľadať pozdĺž čistiny taký strom. Po chvíli oznamovali, že už ho majú. Strom bol nižší ako železné giganty, ale rástol celkom blízo bambusov a čnel nad húšťavou vyše päťdesiat lakťov. Pútnici horko-ťažko zoťali dva bambusy, rozrúbali ich na lakeť dlhé štiepanice a každú na konci zaostrili. Kidogo a Mpafu ťažkou vetvou zatĺkali do stromu klin za klinom čoraz vyššie, až po špirálovitú lianu, ktorá obkrúcala peň. Potom sa Kidogo a jeho pomocník opásali tenkými lianami a zapierajúc sa zo všetkých síl nohami a odkláňajúc telo ďaleko od kmeňa, stúpali do výšavy. Čoskoro ich tmavé postavy bolo ledva vidieť na pozadí neba, zatiahnutého mračnami.

Pandion im odrazu závidel. Oni tam hore vidia svet, zatiaľ čo on zostal dole, v tôni, ako tie veľké červeno-belasé červy, ktoré vídali vo výmoľoch lesnej pôdy.

Mladý Helén sa razom rozhodol a zachytil sa bambusových klinov. Na Etruskov výstražný krik iba hodil rukou, rýchlo sa vyštveral na peň, odrezal zhora ovísajúci koniec inej rastliny a napodobnil Kidoga. Nebolo to ľahké — tvrdá liana sa mu zarezávala do chrbta. Keď ju trocha popustil, nohy sa mu šmýkali a bolestivo si odieral kolená o drsnú kôru. Horko-ťažko vyliezol do polovice kmeňa. Pórovité vrcholce bambusov sa pod ním kolísali v žltnúcich sa vlnách, ale obrovské konáre boli ešte vysoko. Zhora sa ozvalo Kidogovo volanie a pevná liana zakosílená do slučky sa dotkla Helénovho pleca. Pandion si prevliekol lianu popod pazuchy a druhovia ho opatrne ťahali nahor. S odretými nohami, ustatý, no šťastný dosiahol spodné, najhrubšie konáre. Tu sa už bol medzi dvoma rázsochami usalašil Kidogo a jeho pomocník.

Pandion sa obzeral z osemdesiatlakťovej výšky a prvý raz po toľkých dňoch sa pred ním otvoril široký horizont. Les na vysokej náhornej plošine lemoval bambusový porast. Za ním trčala hradba nevysokých čiernych skál, zvažujúcich sa na západ reťazou riedkych šikmých zubov. Ďalej sa krajina opäť mierne znižovala. Nekonečné kopce, husto zalesnené, sa kučeraveli ako dajaké zelené oblaky rozdelené úzkymi roklinami, v ktorých sa kúdolila hmla. V nich sa skrývali nekonečné dni hladového a namáhavého pochodu, práve tade bežala cesta ich oddielu. No v tej hustej zelenej mase nebolo vidieť ani čistinky, ani širšej doliny. Prekonať vzdialenosť, ktorú teraz merali očami, na to by im ťažko stačili sily. A tam za nepreniknuteľnými hmlami, na horizonte mohlo byť to isté a potom by bola záhuba neodvratná.

Kidogo odvrátil zrak od diaľky rozprestierajúcej sa pod ním a zachytil Pandionov pohľad. Mladý Helén uvidel mu v očiach smútok a nesmiernu únavu — černochova nevyčerpateľná bodrosť pohasla, tvár sa mu zmrštila v trpkej grimase.

— Treba pozrieť nazad, — povedal Kidogo skleslým hlasom, vstal a šiel po konári, ktorý navisol ďaleko nad bambusy.

Pandion potlačil výkrik strachu, no černoch stúpal akoby nič, až na koniec konára, takmer nebadane sa pohupujúc v strašnej výške. Konár sa prehol. Pandion stŕpol v hrôze, ale Kidogo už si sadol rozkročmo, spustil nohy do prázdna, oprel sa rukami o tenké vetvy a zahľadel sa do diaľky.

Pandion sa neodvážil ísť za ním, so zatajeným dychom čakali s Mpafu, čo im Kidogo povie. Všetko, čo sa odohrávalo na strome, sledovalo zdola ostatných šestnásť druhov, ktorých z výšky nebolo takmer rozoznať.

Kidogo sa dlho hojdal na pružnom konári a potom sa bez slova vrátil ku kmeňu.

— Je to zlé, keď nepoznáme cestu, — prevravel stiesnene. — Mohli sme sa sem dostať oveľa ľahšie. Tam, — ukázal na severozápad, — blízko nás je step. Mali sme ísť väčšmi doprava a nezachádzať do lesa… Treba sa nám vrátiť k stepi. Možno tam budú ľudia: okraje lesa bývajú častejšie obývané ako step alebo samotný les.

Zísť zo stromu bolo oveľa ťažšie ako vyškriabať sa hore. Nebyť priateľov a ich pomoci Pandion by nikdy nezliezol tak chytro a najskôr by bol spadol a zahlušil sa. Len čo Helén stúpil na zem, nohy sa mu podlomili a za smiechu svojich druhov odkvicol na trávu. Kidogo porozprával, čo uvidel zo stromu, a navrhol, aby sa obrátili v pravom uhle od doterajšieho smeru. Napodiv nikto nezareptal, hoci si všetci uvedomovali, že v boji s lesom boli porazení a že sa im cesta oveľa predĺži.

Pandion si spomenul, čo Kidogo vravel na začiatku pochodu, a uvedomil si, že cesta okolo lesov je ďaleká a nebezpečná. Popri riekach a na okrajoch lesa žijú divé a mocné kmene, ktorým by sa devätnásť pútnikov márne stavalo na odpor.

Step, ktorá s riedkymi nízkymi stromami vyzerala ako ovocný sad, zvažovala sa k prudkej riečke. Na náprotivnom brehu sa kopila hŕba čiernych kmeňov. Rieka k nim naplavila dlhú hať kmeňov, konárov a tŕstia, vysušených a vybielených.

Oddiel minul palmový háj, ktorý slony načisto spustošili, a utáboril sa pod hustým nevysokým stromom. Po kmeni stekala voňavá živica, z konárov aj z kmeňov visela v dlhých pásoch hodvábna kôra, ktorá v ľahkom vánku jednotvárne šelestila a uspávala ustatých pútnikov.

Odrazu sa Kidogo zľakol a aj ostatní zbystrili pozornosť. K rieke sa blížil velikánsky slon. Slon bezstarostne si vykračoval, pokyvoval chvostom a v jeho správaní čosi sa neponášalo na zvyčajnú ostražitosť týchto zvierat. Zrazu sa ozvali ľudské hlasy, no slon ani len nepodvihol sklopené ušiská. Prekvapení pútnici vyskočili, no zápäť ako na povel sa znovu pritisli k zemi. Pri slonovi uvideli niekoľko postáv. Iba teraz si všimli, že na širokej slonovej šiji— ležal človek a rukami sa opieral zvieraťu o zátylok.

Slon vošiel do vody, ktorá sa pod stĺpmi jeho nôh zmútila. Veľké ušiská sa zrazu vztýčili, pričom sa obrova hlava trojnásobne zväčšila. Malé hnedé očká sa pozorne dívali do riečnej hlbiny. Chlap na slonovi si sadol a hlasno pľasol zviera po širokej lebke. Od rieky sa niesol prenikavý krik „chejja!“.

Slon pokýval chobotom, schytil do neho veľký kmeň z riečneho nánosu, vysoko ho zodvihol nad hlavu a šmaril doprostred rieky. Ťažký kmeň hlasno čľapol na hladinu, ponoril sa a vyplával o hodný kus nižšie. Slon tak zhodil ešte niekoľko kmeňov, potom opatrne vošiel do stredu rieky a zastal s hlavou obrátenou proti prúdu.

Nato sa čierni chlapci a dievčatá, čo prišli so slonom — bolo ich osem — s krikom a smiechom hodili do studenej vody. Šantili, potápali jeden druhého — smiech a hlasné plieskanie po mokrých telách sa rozliehalo široko-ďaleko. Chlap na slonovi veselo kričal, no ustavične pozoroval rieku a kedy-tedy prinútil slona, aby hodil do rieky nové kusiská dreva.

Pútnici začudovane hľadeli, čo sa pred nimi robí.

Priateľstvo ľudí s obrovským slonom bolo pre nich neuveriteľným zázrakom. Na tristo lakťov od nich stál sivý obor a počúval človeka. Ako sa stalo, že zviera, čo nemá páru vo veľkosti a sile, neobmedzený vládca stepí a lesov, sklonil sa pred krehkým, slabým človekom. Akí sú to ľudia, ktorí si podmanili afrických velikánov?

Kavi s horiacimi očami sa dotkol Kidogovho boka.

Černoch odtrhol zrak od veselého výjavu a zašepkal Etruskovi do ucha: — V detstve som počul, že kdesi na hranici lesov a stepi žijú ľudia, ktorých volajú vládcami slonov. Teraz vidím, že to nebola rozprávka. Tu stojí slon a chráni tých, čo sa kúpu, pred krokodílmi… Povrávalo sa, že sú to ľudia z príbuzného kmeňa, ich reč sa vraj podobá našej.

— A ty chceš ísť k nim? — spýtal sa Etrusk zadumane, nespúšťajúc oči z človeka na slonovi.

— Chcem, no neviem… — Kidogo bol v rozpakoch. — Ak je moja reč ich rečou, vtedy mi porozumejú a my sa dozvieme testu. No ak ich reč je iná — bude zle: pobijú nás ako kurence.

— Jedia ľudské mäso? — spýtal sa po chvíli Kavi.

— Počul som, že nie. Je to ľud bohatý a mocný.

— Ja by som sa im skúsil prihovoriť už tu a nešiel by som do osady, — povedal Etrusk. — Tu je iba neozbrojená mládež, a keby nás chcel napadnúť mužský, čo sedí na slonovi, skryjeme sa v tráve a v kriakoch. Ale v osade všetci zahynieme, ak sa nedohovoríme s vládcami slonov.

Etruskova rada sa Kidogovi zapáčila. Černoch sa vystrel a pomaly kráčal k rieke. Varovný krik slonieho vodiča prehlušil huriavk naháčov.

Zastali meravo po pás vo vode a pozerali na breh.

Slon sa hrozivo obrátil ku Kidogovi, trúbiac zdvihol chobot ponad dlhé kly, vztýčil uši. Mužský na slonovi pozoroval Kidoga — v pravej ruke sa mu kolembal veľký nôž so zahnutým koncom.

Kidogo mlčky prišiel až k vode, kopiju položil na zem, stúpil na ňu a vystrel ruky.

— Pozdravujem ťa, priateľu, — povedal Kidogo, pomaly a pozorne vyslovujúc slová. — Som tu so svojimi druhmi. Sme osamelí beženci a vraciame sa do vlasti. Chceme požiadať tvoj kmeň o pomoc.

Sloní vodič mlčal. Pútnici pritajení pod stromom tŕpli, či porozumel Kidogovým slovám alebo nie. Veď od toho mládenca záviselo, či sa ich osud zmení k lepšiemu.

Domorodec sklonil nôž. Slon prestúpil z nohy na nohu a zvesil chobot medzi kly. Zrazu vodič prehovoril a Pandion si uľahčene vydýchol.

A Kidogo, stojac napäto, sa radostne mykol. Domorodcova reč sa odlišovala od Kidogovej spevnej vravy ostrým prízvukom a sykavkami, no aj Pandion v nej poznal známe slová.

— Skade si, prišelec? — povýšene sa ozvalo zo slonieho chrbta. — Kde sú tvoji druhovia?

Kidogo vysvetľoval, že boli v zajatí v Ta-Keme a idú domov, k moru.

Posunkom privolal priateľov — na brehu si zastalo všetkých devätnásť vycivených a zachmúrených chlapov.

— Ta-Kem? — slabikoval domorodec. — Čo je to, kde je taká krajina?

Černoch mu rozprával o mocnej ríši na severovýchode, ktorá sa rozprestiera popri veľkej rieke. Domorodec uspokojene prikyvoval.

— Počul som o nej, je strašne ďaleko. Ako ste sa odtiaľ dostali až sem? — v slovách mu zaznela nedôvera.

— To je dlhé rozprávanie, — povedal Kidogo ustato. — Pozri na nich, — černoch ukázal na Kaviho, Pandiona a na skupinu Líbyjcov. — Videl si nablízku takých ľudí?

Domorodec si zvedavo obzeral nezvyčajné tváre. Postupne mizla nedôvera v jeho pohľade, potom pľasol slona po zátylku.

— Ja som mladý a o ničom nesmiem rozhodovať bez starších. Prejdite na náš breh, kým je slon v rieke, a čakajte. Čo mám odkázať náčelníkom?

— Povedz im, že ustatí pocestní ich prosia, či by si smeli oddýchnuť v osade a prezvedieť sa na cestu k moru. Iné nepotrebujeme, — zreteľne odvetil Kidogo.

— Neslýchaná vec, nevídaní ľudia, — so záujmom skončil domorodec, obrátil sa k rodákom a vykročil: — Choďte napred, dobehnem vás!

Mládež, mlčky sa obzerajúc na cudzincov, poslušne vyliezla na breh, vodič obrátil slona bokom proti prúdu a pútnici sa prebrodili na druhý breh.

Potom domorodec pohnal slona a zmizol za stromami. Chlapi si posadali na kmene a nepokojne čakali. Najväčšmi sa báli Líbyjci, no Kidogo ich ubezpečoval, že vládcovia slonov im neublížia.

Zanedlho sa v stepi objavili štyri slony. Na chrbtoch mali široké košiny zo spletených konárov. Na každej sedeli šiesti bojovníci ozbrojení lukmi a širokými kopijami. Pod touto ochranou došli bývalí otroci do osady, ktorá bola neďaleko — štyritisíc lakťov na juhozápad pri riečnej zákrute.

V mierne zvlnenej krajine bolo zďaleka vidieť asi tristo chatrčí ponorených v zeleni.

Naľavo sa rozprestieral riedky les, napravo vysokánska ohrada z mocných končistých stĺpov podopretých zvonka podperami. Dookola bola hlboká priekopa obohnaná plotom zo zaostrených kolov. Pandion sa začudoval rozmerom ohradeného priestranstva, no Kidogo usúdil, že tam asi chovajú slony.

Znova, ako pred mnohými dňami na východe, stáli prišelci pred náčelníkmi a starešinami veľkej osady, znova rozprávali nezvyčajný príbeh o povstavších otrokoch, k čomu pribudol ďalší hrdinský čin — ďaleká cesta neznámou krajinou. Náčelníci sa dopodrobna vypytovali, obzerali si zbrane pútnikov, červené jazvy s faraónovým menom na chrbtoch a prinútili Pandiona i Kaviho, aby im rozprávali o svojich krajinách na severe ďalekého mora. Pandiona udivil široký rozhľad týchto ľudí — nielenže počuli o krajine Nub, odkiaľ cudzinci prišli, ale poznali ešte mnohé miesta vo všetkých končinách Afriky.

Kidogo jasal; teraz im domorodci ukážu cestu do vlasti. Keď pôjdu pútnici správnou cestou, onedlho budú tam.

Krátka porada starešinov rozhodla o osude prišelcov: dovolili im oddýchnuť si niekoľko dní v osade, dostanú prístrešie a poživeň, ako káže posvätný zákon pohostinstva.

Bývalých otrokov umiestili vo veľkej chatrči konča osady — ustatí pútnici mohli pokojne oddychovať. Ešte väčšmi ich tešilo, že im vládcovia slonov ukážu cestu, že sa blíži koniec putovania.

Pandion, Kidogo a Kavi sa túlali po osade a sledovali život ľudí, ktorých si vážili pre ich moc nad obrovskými zvieratami. Pandion sa nevedel vynačudovať dlhým ohradám zo sloních klov^[94], ku ktorým priväzovali lichvu. Koľko klov tu asi majú, keď mrhajú drahocennú slonovinu na také obyčajné veci? Keď sa na to spýtal jedného z domorodcov, ten mu poradil, aby požiadal náčelníkov o dovolenie prezrieť si veľké skladište v strede osady.

— Tam ich je uložených toľkoto! — domorodec ukázal na priestor medzi dvoma chatrčami, dlhý sto päťdesiat lakťov. Potom dvihol nad hlavu palicu a ukázal, do akej výšky sú kly naukladané.

— Ako môžete rozkazovať slonom? — Pandion sa nezdržal zvedavej otázky.

Domorodec sa zachmúril a podozrievavo pozrel na Heléna.

— To je pre cudzincov tajomstvo, — odvetil pomaly. — Ak chceš, spýtaj sa na to náčelníkov. Tí, čo nosia na hrdle zlatú reťaz s červeným kameňom, sú hlavnými učiteľmi slonov…

Pandion si spomenul, že im zakázali chodiť k ohrade obohnanej priekopou, a zmĺkol: hneval sa sám na seba za nenáležitú otázku. Vtom naň zavolal Kidogo — stál pod dlhou strieškou, kde pracovali niekoľkí chlapi.

Pandion tam uvidel hrnčiarsku dielňu — robili v nej hlinené nádoby na obilie a pivo.

Kidogo neodolal. Vzal kus dobre rozmiešanej vlhkej hliny, čupol si a zahútal sa. Potom istými pohybmi veľkých rúk, túžiacich po milovanej práci, začal modelovať. Pandion ho pozoroval. Hrnčiari sa smiali, no pokračovali v práci. Čierne ruky pomaly odštipovali, uhladzovali a priťapkávali hlinu, z beztvárnej hmoty sa vynárali obrysy širokého chrbta, záhybov kože — z hliny vystupovala výstižná slonia podoba. Hrnčiari zmĺkli, nechali robotu a obkolesili Kidoga. Na zemi už stáli hrubé nohy, slon zodvihol hlavu s dopredu vystretým chobotom, s nastraženými ušami.

Naokolo sa ozvali výkriky obdivu. Jeden z hrnčiarov sa potichučky vytratil.

Kidogo sa zahĺbil do práce a nezbadal, že medzi divákov prišiel náčelník — starec s dlhým chudým krkom, zohnutým nosom a malou prešedivenou briadkou. Na hrdle mu visela zlatá reťaz s červeným kameňom — bol jedným z hlavných učiteľov slonov.

Starec mlčky sledoval, ako černoch dokončuje prácu. Kidogo odstúpil, poutieral si dlane zababrané hlinou, s úsmevom si obzrel figúrku slona, za lakeť vysokú. Hrnčiari pochvalne vykríkli. Starý náčelník zodvihol ťažké obočie a hneď všetci stíchli. Potom s výrazom znalca sa dotkol mokrej hliny a kývol Kidogovi, aby k nemu podišiel.

— Vidím, že si majster, — povedal významne, — lebo ľahko si urobil to, čo nevie nik z nášho ľudu. Povedz, vedel by si urobiť sochu, no nie slona, ale človeka? — a ukázal na seba.

Kidogo zavrtel hlavou. Náčelník sa zamračil.

— Medzi nami je majster lepší ako ja, majster z ďalekej severnej krajiny, — povedal Kidogo, — ten urobí tvoju sochu, — a ukázal na Pandiona.

Starec sa obrátil k Helénovi a opakoval otázku.; Pandion zbadal, že černoch naň prosebne hľadí, a súhlasil.

— Ale vedz, náčelník, — riekol, — v mojej vlasti sa vytesávajú sochy z mäkkého kameňa alebo sa vyrezávajú z dreva. Tu nemám ani nástroje, ani kameň, tvoju podobu môžem urobiť iba z tejto hliny. No hlina zanedlho vyschne a popraská, tvoja socha bude stáť iba niekoľko dní…

Náčelník sa usmial.

— Chcem len vidieť, čo dokáže cudzí majster; a naši majstri nech sa prizerajú.

— Dobre, skúsim to, — súhlasil Pandion. — Ale kým budem pracovať, musíš sedieť predo mnou.

— Prečo? — začudoval sa náčelník. — Ty nepracuješ ako on? — a starec ukázal na Kidoga.

Pandion sa zháčil a hľadal vhodné slová.

— Ja som urobil iba slona, — zamiešal sa do rozhovoru Kidogo. — A či ty, učiteľ slonov, nevieš, že každý slon je inakší? Iba tomu, kto ich nepozná, sa zdajú všetky ako jeden.

— Pravdu vravíš, — prisviedčal náčelník. — Ja razom poznám dušu každého slona a vopred poviem, ako sa bude, správať.

— Tak vidíš, keby som chcel urobiť takého slona, musel by som ho mať pred očami— A tak aj môj priateľ. Nerobí iba človeka, ale práve teba, a preto musí pri práci na teba hľadieť.

— Rozumiem. Nech tvoj priateľ chodí ku mne v hodinu denného odpočinku a ja budem pred ním sedieť. — Po tých slovách sa náčelník vzdialil. Hrnčiari postavili hlineného slona na drevenú lavičku. Zvedavcov pribúdalo.

— No, Pandion, — povedal Kidogo priateľovi, — náš osud je v tvojich rukách.

Helén prikývol a obaja sa pobrali k domovu — za nimi sa tmolil rákoš detí, ktoré šli zvláštnym prišelcom za pätami.

— Môžeš hovoriť? — spýtal sa náčelník a oprel sa do vysokého nepohodlného sedadla, zatiaľ čo Pandion rýchlo nahadzoval hlinu na hrubý klát. — Nebude ti to vadiť pri práci?

— Môžem, lenže viem neveľa z vašej reči. Nerozumiem všetkému, čo vravíš, a odpoviem ti málo slovami.

— Zavolaj teda svojho priateľa, obyvateľa prímorských lesov; nech je tu s tebou. Otupno mi je sedieť ako opici, ktorá nevie rozprávať.

Prišiel Kidogo a so skríženými nohami sadol si k náčelníkovmu sedadlu.

S černochovou pomocou sa náčelník a Helén mohli zhovárať. Náčelník sa prezvedal na Helénovu vlasť a Pandion pod jeho prenikavým pohľadom odpovedal, plný dôvery k múdremu starcovi, ktorý doista veľa skúsil.

Rozprával o svojom živote vo vlasti, o Tesse, o ceste na Krétu, o otroctve v Ta-Keme, o svojom úmysle vrátiť sa domov. Hovoril, jeho prsty modelovali a Kidogo prekladal. Sochár pracoval nezvyčajne zápalisto. Náčelníkova socha akoby mu bola ukazovateľom do prístavu jeho vlasti. Spomienky znova rozjatrili netrpezlivosť a zastávka u vládcov slonov ho škrela.

Starec si vzdychol a pomrvil sa, zrejme už ustal.

— Povedz mi dačo vo svojej reči, — znenazdajky popýtal Heléna.

— To Hellenikon eleuteron! — riekol Pandion.

Čudne zazneli tu, hlboko v Afrike, slová, ktoré rád opakoval jeho ded, keď malému Pandionovi rozprával o sláve a hrdinoch gréckeho ľudu.

Pandion mu vysvetlil, že tieto slová vyjadrujú ideál každého obyvateľa jeho krajiny. — Helada je slobodná.

Starec sa zamyslel. Kidogo Pandionovi nebadane naznačil, že náčelník je ustatý a na ten deň je toho dosť.

— Áno, dosť! — zodvihol hlavu učiteľ slonov. — Prídi zajtra. Koľko dní budeš ešte potrebovať?

— Tri! — isto povedal Pandion, nedbajúc na Kidogove varovné posunky.

— Tri dni? Dobre, to vydržím, — súhlasil starec a vstal. Pandion a Kidogo obkrútili hlinu mokrou handrou a odniesli ju do tmavého skladu pri náčelníkovej chatrči.

Na druhý deň obaja priatelia rozprávali náčelníkovi o Ta-Keme, o jeho moci a o jeho ozrutných stavbách. Starca ohromili tieto zvesti o egyptskom ľude, chmúril sa, no počúval so záujmom. Keď Pandion spomenul jednotvárnosť uzavretého sveta Egypťanov, náčelník ožil.

— Je načase, aby ste poznali môj ľud, — riekol vážne. — Ponesiete o ňom chýr do vašich ďalekých krajín.

A náčelník rozprával priateľom, že vládcovia slonov, opierajúc sa o svoju moc, chodievajú na ďaleké cesty po krajine. Idú na slonoch a hrozí im iba jedno nebezpečenstvo: že naďabia na slonie stádo. Slon vždy môže nečakane ujsť k svojim divým príbuzným. Ale poznajú spôsoby, ako tomu predísť. Náčelník spomínal, že ďalej na východ a na juh od miest, kde ich pritúlil pohostinný ľud, za močiarmi a vrchmi ležia sladkovodné moria^[95].

Ťahajú sa v reťazi jedno za druhým južným smerom a lemujú ich hory, ktoré chrlia dym, plamene a ohnivé rieky. Za morami je opäť súš — vysoká pahorkatina bohatá na zverinu a skutočný koniec zeme — breh nekonečného mora — leží na východ od pásma močiarov.

Na pahorkatine stoja neďaleko od seba dva veľké, oslnivo biele vrchy^[96], ich krásu si nevie nik ani predstaviť, ak ich nevidel. Obkolesujú ich hlboké lesy, v nich žijú divosi a tajomné vzácne zvieratá, ktoré v iných končinách dávno vyhynuli. Vládcovia slonov videli rokliny, zavalené obrovskými kosťami pomiešanými s kosťami ľudí a úlomkami kamenných zbraní.

V húšťavách neďaleko severnej bielej hory sa neraz objavili diviaky veľké ani nosorožce a raz tam boli zazreli zviera veľké ako slon, ibaže ešte ťažšie, s dvoma rohmi na konci pysku.

Na sladkovodných moriach v plávajúcich dedinách^[97] žijú ľudia, ktorých nezraní nijaký nepriateľ a ktorí nepoznajú s nikým zľutovanie.

Pandion sa náčelníka spýtal, ako ďaleko na juh sa rozprestiera africká zem a či je pravda, že sa tam slnko opäť skláňa nižšie.

Starec sa rozohnil. Vysvitlo, že sám velil veľkej výprave na juh, keď mu ešte nebolo štyridsať liet.

Na dvadsiatich vyberaných slonoch sa pustili za zlatom a po vzácnu trávu južných stepí, ktorá vracala starým a chorým silu.

Za veľkou riekou^[98], tečúcou zo západu na východ, tam, kde hrmia obrovské vodopády a v stĺpoch vodných kvapiek stojí večná dúha, je nedozierna step belasých tráv^[99]. Na pokraji stepi, pozdĺž morských brehov na východe i západe rastú mohutné stromy; ich lístie je ani uliate z jagavého kovu a horí na slnku ako milióny zrkadiel.

Tráva a lístie tam nie sú zelené, lež sivé, belasé alebo sivomodré, a preto krajina vyzerá cudzo a chladne. A naozaj, čím ďalej na juh, tým je chladnejšie. Obdobie dažďov, ktoré tam nastáva, keď je u nás obdobie sucha, je pre ľudí zo severu neznesiteľne studené.

Náčelník rozprával Pandionovi o neobyčajnom striebornom strome, čo rastie na ďalekom juhu v horských roklinách. Je vysoký do tridsať lakťov, má jemnú, priekom zvráskavenú kôru, husté konáre obaľujú listy ligotavé ani striebro a mäkké ani páper.

Neplodné skalisté vrchy sa dvíhajú ako obrovské fialové veže s kolmými stenami. Pri ich úpätí sa túlia hrčavé stromy ovešané strapcami jasne červených kvetov.

Na neúrodných miestach v stepi a na zvetraných skalách rastú znetvorené kriaky a zakrpatené stromy. Mäsité listy naliate jedovatou šťavou trčia do neba na konci rázsocha tých konárov deliacich sa vo dvoje ako roztiahnuté prsty. Na iných stromoch sú také isté listy, ale červenkasté a sklonené nadol, a tvoria akýsi hustý šišak na konci skriveného kmeňa, vysokého štyri lakte.

Pri riekach a na okraji lesov vidieť rumoviská dávnych stavieb, ktoré vybudoval zrejme mocný a rozumný národ z obrovských otesaných kmeňov. Dnes nik nebýva v rozvalinách, len za bledého mesačného svitu zavýjajú tam strašné divé psy. Po stepi sa potulujú kočovní pastieri alebo biedni lovci. Ešte ďalej na juh žijú národy s bledou sivou kožou^[100], ktoré majú nespočetné stáda býkov. No k nim už vládcovia slonov nezašli.

Pandion a Kidogo dychtivo počúvali. Rozprávanie o belasej stepi sa im zdalo ako rozprávka vpletená do skutočnosti. Ale náčelníkov hlas znel presvedčivo; starec často uprel do diaľky oči, čo sa mu leskli od vzrušenia, a Pandionovi sa videlo, že sa pred nim vynárajú obrazy, ktoré si zachoval v pamäti.

Náčelník zrazu zmĺkol.

— Prestal si pracovať, — usmial sa. — Tak budem ešte veľa dní sedieť pred tebou!

Mladý sochár sa znova chytro pribral do roboty, ale už veľa nebolo treba; cítil, že sa mu socha podarila ako ešte nič predtým. Majstrovstvo v ňom dozrievalo nebadane a postupne, hoci aj toľko pretrpel. Skúsenosti a pozorovania z Egypta neboli daromné.

Na tretí deň Pandion niekoľko ráz porovnal náčelníkovu tvár s hlineným modelom.

— Hotovo! — povedal napokon a zhlboka si vydýchol.

— Skončil si? — starec vstal a podišiel k soche.

Kidogo nadšene pozeral na Pandionovo dielo a len horko-ťažko zadržiaval slová chvály.

Jednofarebná hlina prijala všetky charakteristické črty panovačnej, múdrej a drsnej tváre s tvrdými vysunutými čeľusťami, širokým šikmým čelom, ťažkými gambami a tučným nosom so širokými nozdrami.

Starý náčelník ticho zavolal dnu do chatrče.

Objavila sa jedna zo žien, mladá, s mnohými tenkými vrkôčikmi, zastrihnutými nad čelo do rovnej čiary. Podala starcovi okrúhle zrkadlo z lešteného striebra; bola to zrejme severská práca, ktorá sa neznámymi cestami dostala hlboko do Afriky.

Náčelník podniesol zrkadlo soche ku tvári a sústredene porovnával svoje črty s Pandionovým dielom.

Pandion a Kidogo čakali starcov úsudok. Náčelník dlho mlčal, napokon mu klesla ruka so zrkadlom a ticho povedal: — Veľká je sila ľudského umenia… Ty, cudzinec, poznáš túto silu ako nikto v našej krajine. Urobil si ma lepším, ako som — to znamená, že o mne dobre zmýšľaš. Odplatím sa ti tak isto. Akú odmenu si žiadaš?

Kidogo štuchol Pandiona, no mladý Helén odvetil múdremu starcovi slovami, ktoré akoby mu vytryskli priam zo srdca.

— Stojím pred tebou tak, ako som, nemám nič, iba kopiju, aj tú mi darovali… — Pandion sa zháčil a poryvisto dokončil: — A nepotrebujem tu, v cudzej zemi nič… Mám ešte svoju vlasť — je tak ďaleko odo mňa, ale je mojím najväčším bohatstvom. Pomôž mi vrátiť sa ta!

Starec mu otcovsky položil ruku na plece.

— Rád by som sa s tebou ešte pozhováral, príď zajtra aj so svojím priateľom. A teraz skončime dielo. Rozkážem našim majstrom, aby vysušili hlinu tak, žeby sa nepopukala. Chcem si teraz zachovať svoju sochu.

Vyberú zdnuka zbytočnú hlinu a vrch pokryjú zvláštnou smolou — vedia to urobiť. Len sa mi nepáčia slepé oči. Môžeš do nich vsadiť kamene, ktoré ti dám?

Pandion prikývol. Starec znova zavolal ženu. Prišla s truhličkou obtiahnutou leoparďou kožou.

Náčelník vybral z truhličky hodný mešec a vysypal z neho za priehrštie veľkých brúsených oválnych kameňov, čírych ako voda. Kamene iskrili, akoby boli vstrebali všetku silu slnečného jasu, no zostali pritom studené, priesvitné a čisté^[101].

— Vždy som si želal mať také oči, aby zhŕňali svetlo života a sami sa nemenili, — povedal náčelník. — Vyber najkrajšie a vsaď ich.

Mladý Helén počúvol. Náčelníkova socha nadobudla zvláštny, neopísateľný výzor. V sivej vlhkej hline svietili namiesto oči žiarivé kamene — ich lesk naplnil tvár čarovným životom. Kontrast, ktorý sa Pandionovi sprvu videl neprirodzený, ho teraz prekvapil. Čím dlhšie sa prizeral, tým väčší súlad videl v spojení priezračných očí s tmavou hlinou.

Učiteľ slonov bol veľmi spokojný.

— Vezmi si na pamiatku tie kamene, cudzí majster! — zvolal náčelník a nasypal ich Pandionovi zopár do dlane. Podaktoré boli väčšie ako slivková kôstka. — Aj tieto kamene sú z južných stepí — tam ich nachodia v riekach. Nič nie je tvrdšie a čistejšie nad tieto kamene. Ukáž vo svojej ďalekej vlasti čudá juhu, ktoré nadobudli vládcovia slonov.

Pandion sa poďakoval, odložil dar do mieška s Jachmosovým kameňom a odišiel.

— Nezabudni prísť zajtra! — zavolal za nim starý náčelník.

V chatrči bývalí otroci živo posudzovali, aký osoh im asi prinesie Pandionov úspech. Dúfali, že čoskoro sa budú môcť vybrať na ďalšiu cestu.

Videlo sa im nemožné, že by ich vládcovia slonov neprepustili a neukázali im správnu cestu.

V určený čas sa Pandion a Kidogo objavili pri náčelníkovom príbytku.

Starec im pokynul, aby vstúpili. Sadli si mu k nohám a usilovali sa utajiť vzrušenie. Starec sedel chvíľu mlčky, a potom prehovoril, obracajúc sa razom k obom.

— Radil som sa s ostatnými náčelníkmi — súhlasili so mnou. O pol mesiaca, po veľkom love, vypravíme oddiel na západ po liečivé orechy a zlato. Šesť slonov pôjde cez lesy a ďalej k hornému toku veľkej rieky, vzdialenej sedem dní cesty odtiaľto. Podaj mi palicu, — požiadal starec Pandiona.

Náčelník nakreslil na zem breh morského zálivu, ktorý sa ostro vrezával do súše, a Kidogo slabo vykríkol. Potom starec nakreslil kľukatú čiaru, ktorá mala znamenať rieku na konci rozvetvenú, a tam, kde sa čiara rozbiehala, urobil krížik.

— Slony pôjdu až sem, vy pôjdete za nimi a ľahko prejdete cez les. Ďalej musíte ísť sami, ale to bude už iba päť dní cesty…

— Otec a vládca, ty si naša záchrana! — vykríkol Kidogo. — Táto rieka tečie už za hranicami mojej krajiny a zlatonosnú vrchovinu už poznám — černoch sa od radosti roztancoval.

— Viem, — pokojne pokračoval starec, uškŕňajúc sa. — Poznám tvoj ľud a tvoju krajinu, kedysi som poznal mocného náčelníka Iorumefu.

— Iorumefu! — zajachtal Kidogo. — To je môj ujec!

— Dobre, — prerušil ho náčelník. — Pozdravuj ho odo mňa. Teraz si všetko pochopil? — a nečakajúc odpoveď, skončil: — Chcem sa pozhovárať s tvojím priateľom. — Náčelník sa obrátil k Pandionovi. — Cítim, že budeš vo svojej zemi veľkým človekom, ak sa ti pošťastí vrátiť do vlasti. Spýtaj sa ma, na čo chceš, odpoviem ti.

— Dávno som sa chcel dozvedieť, ako ovládate slony, — povedal Pandion. — Alebo je to tajomstvo? — dodal nesmelo.

— Výcvik slonov je tajomstvom iba pre hlupákov, — usmial sa starec. — Každý rozumný človek ho ľahko uhádne… No je to ťažká a nebezpečná práca, ku ktorej treba nekonečnú trpezlivosť. Nestačí iba um — treba aj pracovať. Málo je v tejto krajine kmeňov, ktoré by mali zrazu všetky tri vlastnosti ako môj ľud: um, pracovitosť a nesmiernu odvahu. Vedz, cudzinec, že dospelého slona neskrotíš. Lovíme len mláďatá. Mladý slon sa učí desať rokov. Treba vynaložiť desať rokov namáhavej práce, kým zviera pochopí príkazy človeka a vykonáva, čo treba.

— Desať rokov! — prekvapil sa Pandion.

— Veru, práve toľko, ak si správne určil povahu slona. Ak si sa pomýlil, neporadíš si s ním ani za pätnásť liet. Medzi slonmi sú aj tvrdohlavci, aj tupci. A nezabúdaj, že lov na mladých slonov je nesmierne nebezpečný.

Treba ich chytať bez pomoci cvičených slonov, lebo skrotené zvieratá odídu so stádom. Naše slony nám pomáhajú, až keď sme stádo zahnali a mladé slony pochytali. Na každom love zahynie niekoľko udatných lovcov, — v náčelníkovom hlase zaznel smútok. — Povedz, videl si, ako cvičia naši mladí bojovníci? Áno? Aj to je umenie potrebné pri love slonov.

Pandion sa neraz prizeral nezvyčajným hrám domorodcov. Bojovníci postavili na rovnej lúčine dve vysoké tyče a päť lakťov od zeme spojili ich priekom bambusovou žŕdkou. Potom sa rozbehli a akosi bokom sa prešvihli ponad žrď. Skokan sa vždy zohol, akoby sa zlomil na dve polovice.

Pandion ešte nikdy nevidel tak vysoko skákať. Niektorí skákali až šesť lakťov vysoko. Vtedy ešte nechápal, načo im treba toto umenie. No náčelníkove slová mu trocha objasnili význam cvikov.

— Teraz vidíš, aké je to ťažké, — ozval sa náčelník po chvíli. — Na slony poľujú aj iné kmene. Zabíjajú ich zo stromov ťažkými kopijami, zaháňajú ich do jám, prikrádajú sa k nim, keď spia. Ale počkaj, — náčelník sa pľasol po kolene, — prikážem, aby ťa vzali na lov. Bude to čoskoro, prv ako odíde oddiel do západných lesov. Chceš vidieť slávu aj utrpenie môjho ľudu?

— Chcem a ďakujem ti, náčelník. Môžu ísť aj moji druhovia?

— Nie, bolo by nás všetkých priveľa. Zavolaj iba jedného-dvoch, inak by ste zavadzali.

— Nech so mnou idú dvaja priatelia: tento, — Pandion ukázal na Kidoga, — a ešte jeden…

— Kto? Ten namosúrený, bradatý? — spýtal sa náčelník, mysliac na Kaviho. Helén prisvedčil.

— Aj s tým by som sa chcel pozhovárať, nech zájde ku mne, — povedal starec. — A ty by si iste rád druhom oznámil čím najskôr, že vám pomôžeme. Na kedy bude určený deň lovu, ti povedia. — A starec kývnutím ruky, prepustil obidvoch priateľov.

Lovci sa vybrali na cestu za zlovestného bubnovania. Podaktorí sa viezli na slonoch naložených povrazmi, poživňou a vodou, ostatní šli peši. K nim sa pripojil Kavi, Kidogo a Pandion, ozbrojení svojimi mocnými kopijami.

Dvesto lovcov, prekročilo riečku a zamierilo po stepi na sever, k pásmu holých brál, ktoré sa slabo črtali v belasej hmle nad horizontom. Kráčali rýchlo, takže im aj takí chodci, akými boli traja priatelia, ledva stačili.

Od úpätia horského hrebeňa na juh a na východ bola step úplne rovná s veľkými vypálenými miestami. Nad žltou rovinou vietor roznášal obláčiky prachu, ktorý sadal na matnú zeleň stromov a krovísk.

Nocovali pri južnom výbežku skalnej reťaze a na svitaní sa pustili popod východné svahy. Vpredu nad rovinou sa kúdolil červenkastý opar, v ktorom sa chveli a rozplývali obrysy stromov. Na severe sa rozprestieral veľký močiar. Od skupiny lovcov sa oddelil junák, kývol cudzincom, aby išli za ním, a začal vystupovať hore na svah.

Kavi, Pandion a Kidogo vyliezli do výšky vari dvesto lakťov. Nad hlavami sa im týčil kamenný zráz, sálajúci páľavou. Po žltých skalách sa hadili čierne trhliny. Lovec priviedol priateľov na kamenný výstupok priamo proti močiaru, prikázal im, žeby sa pritajili za chumáče tvrdej trávy a skálie, naznačil im, aby boli ticho, a zmizol.

Etrusk, černoch a Helén dlho bez slova ležali na úpeku. V doline pod nimi sa dosiaľ nič neozvalo.

Zrazu sa zľava doniesol k nim nejasný— tlieskavý šuchot, blížil sa, mocnel. Pandion opatrne vyzrel spoza kameňa cez mierne rozkolísanú trávu a zmeravel.

Močiar zaplavila tmavosivá mrákava slonov.; Obrovské zvieratá prechádzali šikmo od skalísk cez rozhranie stepi a močiarov a mierili na juhovýchod. V stádach išlo sto až päťsto slonov, skupiny, nasledovali za sebou v neveľkých medzerách. Každé stádo bolo zomknuté dokopy, zvieratá sa tisli k sebe a zhora sa zdalo, že sa pohybuje jednoliata sivá škvrna so zvlneným povrchom chrbtov,; spestrená bielymi čiarkami klov.

Na bahnitých miestach sa stádo roztiahlo do úzkeho pása. Niektoré slony uskakovali nabok, natŕčali uši a smiešne rozťahovali napäté zadné nohy. No potom sa opäť zaradili medzi ostatných.

Jedny, zväčša veľké samce, nenáhlivo prekladali nohy a sklopili hlavy a uši. Iné stúpali vážne, vysoko dvíhali prednú časť tela, a krížom kládli zadné nohy. Tretie sa často obracali bokom a vystrkovali tenké chvosty.

V tmavosivej mase sa beleli kly krátke aj dlhé, rovné aj zohnuté.

Kidogo sa naklonil k Pandionovi.

— Slony sa sťahujú k močiarom a riekam, step vyschla, — zašepkal mu do ucha.

— A kde sú lovci? — spýtal sa mladý Helén.

— Skryli sa a čakajú na stádo, v ktorom je veľa mláďat — také pôjdu na samom konci.

— Prečo majú niektoré slony, krátke kly a iné dlhé?

— Zlomili sa im.

— V bitkách medzi sebou?

— Slony sa vraj navzájom bijú málokedy. Najčastejšie si kly dokaličia, keď vyvracajú stromy, aby spásli plody, lístie a mladé konáriky. Lesné slony majú kly mocnejšie ako stepné — preto z lesov ide na trh tvrdá slonovina a zo stepi mäkká.

— A toto sú stepné či lesné slony?

— Stepné, veď vidíš. — Kidogo ukázal na starého slona, čo zostal pod skaliskom, kde sedeli.

Sivý velikán stál po kolená v tráve a obrátil sa priamo k trom priateľom, ktorí naň hľadeli. Od koreňa chobotu mu trčali doširoka sa rozbiehajúce kly, veľmi hrubé a krátke.

— Nechápem, ako si poznal, že je to stepný slon.

— Vidíš jeho kly? Nie sú polámané, ale zodraté, pretože sú mäkké.

U lesného slona také kly neuvidíš — tie bývajú úzke a dlhé…

Priatelia sa tíško zhovárali. Čas sa míňal. Predné slony zmizli za obzorom, stádo sa zmenilo na tmavý pás.

Zľava sa objavilo ďalšie veľké stádo. Na čele išli štyri ozrutné samce.

Pokyvovali hlavami a dlhé, mierne zahnuté kly sa vše dvíhali, vše sa ostrými koncami dotýkali trávy.

V stáde bolo veľa sloníc. Od samcov sa líšili preliačeným chrbtom a veľkými záhybmi kože na bokoch. Pri zadných nohách sa im neisto motkali malé sloniatka a trochu bokom si veselo vykračovali odrastenejšie mladé. Od dospelých sa odlišovali malými klami a ušami, podlhovastými hlavami, veľkými bruchami a rovnako vysokými zadnými i prednými nohami.

Priatelia pochopili, že sa blíži rozhodujúca chvíľa. Malým slonom sa ťažko išlo močiarinou a stádo zabočilo napravo medzi kriaky, kde bola pôda pevnejšia.

— Prečo také ťažké zviera neuviazne v mokradi? — znova sa spýtal Pandion.

— Má zvláštne nohy, — začal Kidogo, — má...

Znezrady sa stepou rozľahol ohlušujúci tresk kovových plechov a bubnov a zúrivé výkriky, až priateľom zatajilo dych.

Slonie stádo sa zmätene rútilo k močiaru, ale tam sa z trávy vynorila reťaz domorodcov s bubnami a trúbami. Prvé zvieratá cúvli a zastavili zadné. Preľaknuté slony prenikavo trúbili, kovové plechy hrmotali, s praskotom sa lámali konáre — a v tejto pekelnej haravare sa kedy-tedy ozval žalostný krik sloniatok. Zvieratá pobiehali sem i ta, raz sa tisli dokopy a hneď sa rozutekali. V trme-vrme medzi splašenými slonmi, v kúrňave prachu sa mihali lovci. Nepriblížili sa k stádu, len prebiehali, zoraďovali sa a znova bili do plechov. Postupne priatelia pochopili, čo lovci robili — zaháňali mladé slony od stáda a zatískali ich do širokej a suchej kotliny medzi bralami, zakrytej skupinou stromov. Siví obri sa vrhali na lovcov, snažili sa ich rozdupať a rozmliaždiť. No domorodci vysokými skokmi vo chvíli zmizli v kriakoch a za stromami. Zatiaľ čo rozzúrené zvieratá kývali chobotmi a hľadali ukrytých nepriateľov, na druhej strane sa objavili nové rady lovcov, divo vykrikujúcich a hrmotajúcich kovovými plechmi: Slony sa vrhli zase na nich a poľovníci zopakovali manéver, snažiac sa oddeliť mladé od starých.

Stádo odchádzalo stade ďalej do stepi, sivé telá zmizli za stromami a len ohlušujúci lomoz a dovysoka skúdolený prach ukazovali, kde je miesto lovu.

Kidoga, Kaviho a Pandiona ohromila odvaha a vrtkosť lovcov, ktorí vedeli umkýnať pred rozzúrenými zvieratami a pritom neústupčivo pokračovať v nebezpečnej práci. Všetci traja mlčky hľadeli na pustú step s podubasenými kriakmi a polámanými stromami. Kidogo sa chmúril, napäto počúval a konečne ticho povedal: — Čosi nie je v poriadku… Lov sa nedarí tak, ako by sa mal!

— Skade to vieš? — čudoval sa Kavi.

— Ak nás priviedli sem, iste rátali, že stádo tu odbočí na východ, no zvrtlo sa doprava. Myslím, že to nie je dobré.

— Poďme ta! Vrátime sa tade, ako sme prišli! — navrhol Pandion.

Kidogo chvíľu porozmýšľal a súhlasil. V takom zmätku ich príchod nič nepokazí.

Etrusk, Helén a černoch sa zhodli a krytí trávou a skalami vrátili sa popod hrebeň o tisíc lakťov nazad, pokým neprišli nad otvorenú rovinu.

Medzi skaliskami zbadali úžľabinu, kam sa lovcom podarilo zahnať vyše desať mladých slonov, Domorodci pobehúvali medzi stromami, šikovne hádzali na slonov slučky a priväzovali ich ku kmeňom.

Reťaz lovcov ozbrojených širokými kopijami uzatvárala vstup do doliny. Lomoz a krik sa rozliehal ďaleko vpredu a napravo — tam zrejme bola väčšia časť stáda.

Znezrady sa ozvalo vľavo prerývané, ostré trúbenie. Kidogo sa zachvel.

— Slony útočia! — zašepkal.

Ktosi ťahavo zastenal, ktosi zlostne vykríkol dáky povel.

Priatelia zbadali, že na druhom konci roviny, tam, kde dva rozložité stromy vrhali veľké škvrny tieňov, sa čosi hýbe. Vyrútil sa stade obrovský slon — uši mu naširoko odstávali, chobot vytrčil dopredu ako klát. Vedľa neho sa vynorili dvaja takí istí velikáni. — Pandion poznal obrovitých vodcov stád. Vzadu ešte s niekoľkými slonmi sa hnal štvrtý. Z kriakov vyskočili lovci, vbehli medzi zvieratá a bežiačky hodili kopije na zadného slona. Zver zúrivo zatrúbil a vrhol sa na ľudí, ktorí uháňali k močiaru. Za ním sa obrátili aj ostatné slony. Traja vodcovia nezbadali úskok domorodcov, ktorí ich oddelili od ostatných, a valili sa ďalej k úžľabine, kam ich podistým vábil krik mladých slonov.

— Zle je, zle je! Vodcovia sa vrátili z druhej strany! — vzrušene šepkal Kidogo a tuho stískal Pandionovi ruku.

Kavi sa pozabudol a vykríkol: — Pozri… pozri na odvážlivcov!

Bojovníci, čo prehradili vchod do doliny, sa neukryli pred rozľútenými obrami. V roztiahnutom šíku postupovali dopredu. Nízka spálená tráva neskryla ani jediný ich pohyb.

Prvý slon zamieril rovno do stredu šíku. Dvaja chlapi nehybne zastali a ich susedia z obidvoch strán odrazu vyskočili proti privalivšej sa ozrute.

Slon spomalil beh, vysoko zdvihol ťažký chobot a dupajúc so zlostným trúbením zaútočil. Slonovi zvyšovalo k odvážlivcom iba neveľa, keď domorodci bleskove odskočili. V tej chvíli sa zvieraťu pri zadných nohách objavili štyria lovci. Dvaja zabodli ozrute do brucha kopije, druhí dvaja sa zahnali a ťali slona po nohách.

Zo zodvihnutého chobota sa vydral vysoký svištivý zvuk. Slon spustil chobot a obrátil hlavu k najbližšiemu lovcovi. Chlap nestihol uskočiť.

Vystrekla krv a bojovníkovi sa na pleci a na boku zabeleli obnažené kosti.

Ranený mlčky klesol, ale aj obrovský slon sťažka si sadol na zadné nohy a pomaly sa prevalil na bok. Lovci nechali slona a pripojili sa k druhom bojujúcim s dvoma ďalšími vodcami. Tieto slony boli múdrejšie alebo skúsené v boji s človekom: vrhali sa zboka nabok a nedovolili, aby sa k nim bojovníci prikradli odzadu. Zadlávili už troch lovcov.

Prach zahaľujúci celé priestranstvo zružovel v lúčoch zapadajúceho slnka. Slony vyzerali ako ozrutné čierne veže, pri ktorých sa hmýrili smelí ľudia. Vyskakovali, uhýbali strašným klom, s krikom odbiehali dozadu, aby odvrátili pozornosť slonov od bojovníkov, ktorým hrozila smrť.

Zvieratá rozbesnené do šialenstva neprestajne trúbili. Keď sa slony obrátili hlavami ku skale, kde sedeli traja priatelia, boli nesmierne veľké; ich roztiahnuté uši sa kývali ponad ľudí. Slon so sklonenou hlavou sa zdal zboku nižší, kly, pripravené človeka už-už zachytiť, takmer ryli zem.

Pandion, Kidogo a Kavi si uvedomili, že vidia iba časť bitky. Bojovalo sa aj ďaleko za stromami, kde bolo celé stádo, aj vľavo v močiari, kam utiekli lovci, aby odvábili štvrtého vodcu a slony, ktoré bežali za ním. Priatelia nemali kedy rozmýšľať, čo sa tam robí — celkom ich zaujala krvavá bitka pred nimi.

Spoza stromov zarachotili bubny, bojujúcim prichádzal na pomoc oddiel o niekoľkých desiatkach lovcov. Vodcovia slonieho stáda nerozhodne zastali. Domorodci hrozivo kričali, zaháňali sa kopijami a nato ozruty ustúpili. Vrhli sa k zranenému zvieraťu, stali si vedľa neho, podstrčili podeň kly a zodvihli ho. Potom, stisnúc ho medzi seba, ťahali ho za stromy, pustili ho, opäť zodvihli a zmizli. Niekoľkí lovci sa pustili za ním, ale vrátil ich chlap, čo velil pri love.

— Neujde ... čoskoro ho pustia… znova sa rozzúria, — preložil Kidogo jeho slová.

Hluk vpravo sa vzďaľoval a zatíchal: bitka sa podistým skončila. Troch priateľov si nik nevšímal. Černoch, Etrusk a Helén opatrne zišli na step, aby si prezreli bojisko. Zamierili ta, kde bola hlavná časť stáda. Predierali sa cez krovie, keď Kidogo znezrady odskočil. Na korune zlámaného stromu ležal umierajúci slon. Ďalej rástli stromy redšie a medzi nimi bolo vidieť sivú hromadu — druhý slon ležal na bruchu, nohy pod sebou, chrbát vyklenutý. Keď zacítil ľudí, zodvihol hlavu. Okolo mútnych očú mal hlboké záhyby kože, čo mu dodávalo výraz nekonečnej únavy. Obor spustil hlavu, oprel si ju o dlhé kly, no potom s, dutým buchnutím sa zvalil nabok.

Dookola pokrikovali domorodci. Kidogo hodil rukou a obrátil sa nazad — na juhu sa znova vynorilo stádo slonov. Priatelia sa ponáhľali ku skaliskám, no podaromnici sa naplašili — prichádzali cvičené zvieratá.

Mladé slony priviazané ku stromom otŕčali chvosty a zúrivo sa vrhali na ľudí, snažiac sa ich zasiahnuť vystretými chobotmi. Vodcovia slonov, postavili k nim na obe strany cvičené zvieratá. Tie stisli zajatca medzi seba a odviedli k osade.; Pre každý prípad lovci priviazali mláďaťu na krk a zadné nohy mocné povrazy, ktoré držali pätnásti lovci vpredu a vzadu.

Domorodci malí ustaté, strhané a zachmúrené tváre. Na pletené košiny na sloních chrbtoch položili už jedenásť nehybných tiel a bojovníci ešte stále blúdili medzi kroviskami a hľadali dvoch nezvestných druhov.

Slonov so zajatými sloniatkami odviedli. Lovci sedeli a ležali na zemi, oddychovali po ťažkom boji. Priatelia podišli k hlavnému lovcovi a Kidogo sa spýtal, či im nemôžu nejako pomôcť. Lovec sa zamračil a srdito prevravel: — Pomôcť? Čím by ste nám mohli pomôcť, cudzinci? Lov bol ťažký, stratili sme veľa statočných mužov… Čakajte, kde sme vám kázali, a nezavadzajte!

Priatelia sa vrátili ku skaliskám a usadili sa bokom — báli sa, aby nenahnevali ľudí, od ktorých závisela ich budúcnosť. Čakali, kedy ich zavolajú, a ticho sa zhovárali. Slnko zapadalo, do stepi sa plazili čierne tône zubatých skalísk.

— Jednako len nechápem, ako je možné, že veličizné slony nezničia v bitke všetkých lovcov, — povedal Kavi zamyslene. — Keby slony bojovali tvrdšie, rozdrvili by ľudí na prach…

— Máš pravdu, — ohlásil sa Kidogo. — Na šťastie slon má slabé srdce…

— Akože?

— Jednoducho preto, že nebojováva. Je taký mocný a ozrutný, že naň nik nezaútočí, nehrozí mu nebezpečenstvo. Iba človek sa naň odváži. Preto nie je sivý obor vytrvalým bojovníkom, nemá pevnú vôľu a ak razom nezmetie protivníka, nevydrží dlhý zápas… To byvol je dačo iné. Keby bol rozumný a veľký ako slon, zahynuli by všetci lovci…

Kavi čosi zahundral, nevedel, či má uveriť černochovým slovám, no spomenul si, ako slony zakolísali v rozhodnej chvíli, a nepovedal nič.

— Vládcovia slonov majú iné kopije ako my — ostrie na hrotoch je osem palcov široké, — zamiešal sa Pandion. — Koľko sily treba na úder takou kopijou!

Kidogo zrazu vstal a započúval sa. Odtiaľ, kde oddychovali lovci, sa neozval ani hlások. Nebo pozlátené žiarou zapadajúceho slnka rýchlo haslo.

— Odišli a zabudli na nás, — skríkol černoch a vybehol spoza skalnatého útesu.

Naokolo nebolo nikoho. V diaľke sa ešte ozývali rôzne hlasy — lovci sa vracali do osady a zabudli na troch priateľov.

— Poďme chytro za nimi, cesta je ďaleká! — súril Pandion, no černoch ho zastavil.

— Už je neskoro, čochvíľa sa zotmie a my zablúdime. Radšej počkajme, kým vyjde mesiac — bude to onedlho.

Kavi a Pandion súhlasili a znova si ľahli.