Na hranici Oekumeny

Faraónov otrok

Tak ako pred rokom rozkvitli kríky a po úbočiach sa rozprestierali žeravé pokrovce kvetov. Do Aeneady znova prišla jar. Trblietavé súhvezdie Strelca zavčasu zapadalo^[39] a priamy západný vietor ohlasoval začiatok plavieb. Do kalidonského prístavu sa vrátilo päť korábov, ktoré boli skoro na jar vyplávali na Krétu, a pristáli tam dve krétske lode. Ale Pandion sa ešte stále nevracal.

Osamelý pútnik sa na Kréte stratil, zmizol kdesi v horách obrovského ostrova, medzi rozmanitými plemenami a množstvom veľkých osád.

Agenor často upadal do zadumaného mlčania a snažil sa utajiť pred domácimi svoje obavy. Napokon sa rozhodol ísť do kalidonského prístavu a — ak sa mu naskytne príležitosť — aj na Krétu, aby sa aspoň čo-to dozvedel o Pandionovom osude.

Tessa teraz často vyhľadávala samotu. Ba aj nemá sústrasť rodičov ju ťažila. S hlbokým žiaľom postávala pred pokojnou a večne pohyblivou tvárou mora v nádeji, že Pandion pristane na tom mieste, kde sa rozlúčili.

Ale tieto nádeje sa už dávno pominuli. Vedela, že tam a čiarou, čo rozdeľuje nebo a more, ho postihlo nešťastie. Iba zajatie alebo smrť mohli Pandionovi zabrániť, aby sa vrátil k nej. Prosila vlny, ktoré možno pribehli stade, kde je jej milovaný, aby, jej prezradili, čo sa stalo. No more vrhalo k — jej nohám vlnu za vlnou a ich šumenie sa ničím neprivrávalo.

Ako sa prezvedieť, čo sa stalo s milým? Ako má prekonať diaľku, čo ich delí, ona, žena, ktorej jediným údelom je byť manželovi gazdinou, ochrankyňou kozubu, družkou na cestách, tešiteľkou pri neúspechoch.

Lebo tú, čo prestane počúvať muža — či už je to otec, manžel alebo brat — čaká iba jedna cesta — stať sa hetérou v meste alebo v prístave. Tessa je žena a nemôže sa vybrať do iných krajín, nemôže sa ani pokúsiť hľadať svojho milého. Môže iba bezmocne behať po brehu nekonečného mora. Ak Pandion zahynul, nikdy, nikdy sa nedozvie, kde.

Striebristobelasé mesačné svetlo zaplavilo celú dolinu. No v hlbokej štvorcovej studni robotárne neďaleko hlavného mesta Nut-Amon^[40] bola čierňava. Iba na drapľavých múroch sa matne odrážal slabý odblesk.

Pandion ležal v tesnej kutici na otepi tvrdej trávy. Nespal. Po chvíli vystrčil hlavu z diery, čo mala byť vchodom. Kľakol si, nedbajúc, že môže upútať pozornosť stráží, a s úľubou hľadel na mesačný kotúč, čo plával po oblohe vysoko nad okrajom ponurej steny. Priam ho zabolelo, keď si pomyslel, že ten istý mesiac svieti aj v ďalekej Aeneade. Tessa, jeho Tessa sa možno teraz spytuje Hekaté, kde sa podel, netušiac, že jeho oči sa upierajú z odpornej jamy na strieborný kotúč. Pandion sa vtiahol nazad a obrátil sa ku stene.

Už dávno sa minulo strašné zúfalstvo z prvých dní, záchvaty neznesiteľného smútku. Zmenil sa. Husté výrazné obrvy mal neprestajne stiahnuté, zlatisté oči Hyperionovho potomka potemneli hnevom, pery mal vždy tvrdo zovreté.

No mocné telo bolo ešte stále plné nevyčerpateľnej energie, um neotupel. Šuhaj neklesal na mysli — sníval o slobode ako predtým.

Mladý sochár sa postupne menil na bojovníka, strašného nielen odvahou, silou a húževnatosťou, ale aj túžbou zachrániť si dušu pred okolitým peklom, preniesť cez všetky skúšky svoje sny, snaženie a lásku.

Čo bolo celkom nemožné, keď bol sám, keď nepoznal tunajšiu reč a krajinu — teraz sa stalo uskutočniteľným — mal priateľov! Len ten pochopí pravý význam tohto slova, kto samučičký-sám stál pred strašnou presilou, kto bol osamotený ďaleko v cudzine. Priateľ! To znamená aj družná pomoc, aj pochopenie, spoločné myšlienky a túžby, rada, útecha. Za sedem mesiacov, ktoré strávil na robotách, sa Pandion zoznámil s čudnou rečou Egypta, naučil sa rozumieť svojich druhov z najrôznejších plemien.

Medzi päťsto otrokmi, zatvorenými v šene, začal rozlišovať ľudí. Otroci si postupne začali dôverovať a zblížili sa aj s Pandionom. Spoločné strádania a spoločná túžba po slobode zjednocovali. Vydobyť si slobodu, vrhnúť sa na gniaviacu silu Čiernej zeme a vrátiť sa do vlasti. Vlasť — tomu rozumeli všetci, hoci vlasť jedných bola za tajomnými slatinami na juhu, iných za pieskami na východe či západe, tretích — ako Pandion — za morom na severe.

No len nemnohí zo šene našli v sebe silu na prípravy do boja. Iní, zväčša starší chlapi, zmorení vyčerpávajúcou lopotou a nedostatkom potravy, bez reptania pomaly hynuli. Okolie ich nezaujímalo. V mútnych očiach im nesvietila odvaha, netúžili tajne sa schádzať s ostatnými, pomaly prežúvali, spali ťažkým snom. Keď ich ráno dozorca hlasným krikom vyduril, tupo a ľahostajne sa pripojili do radu.

Pandion pochopil, prečo je v robotárni toľko oddelených kutíc — rozdeľovali ľudí. Po večeri sa už otroci nesmeli zhovárať. Stráže z múrov sliedili, či sa zákaz presne dodržuje — a tých, čo sa prehrešili, trestal ráno šíp alebo palica. Neveľa bolo takých, čo sa odvážili v tme nečujne prekĺznuť do druhej kutice. Takí boli iba niekoľkí Pandionovi priatelia.

Najbližšími priateľmi Pandionovými boli traja: Kidogo, takmer štyri lakte vysoký murín z ďalekých končín juhozápadnej Afriky. Dobrácky, veselý Kidogo bol aj nadaným maliarom a sochárom. Jeho výrazná tvár so širokým nosom a hrubými gambami prezrádzala um a energiu. Černosi bývajú urastení, ale toto bol priam obor — svaly ako zo železa, no pružný a vrtký. Najprv sa Pandion s Kidogom dorozumievali tak, že zaostrenou paličkou kreslili na zem či na stenu. Neskoršie sa mladý Helén dohovoril s černochom miešaninou jazyka Kemt a ľahkej Kidogovej materčiny.

Za bezmesačných nocí, v hustej tme, Pandion a Kidogo sa prešmykli jeden k druhému a pošepky snovali plány na útek.

O mesiac prihnali do šene niekoľko nových otrokov. Nováčikovia sedeli a ležali pri vchode a bezradne sa obzerali. Zo zmučených tvárí im hľadelo zúfalstvo. Keď sa Pandion vrátil z roboty a išiel si nabrať vody, div mu hlinená nádoba nevypadla z ruky. — Dvaja z nových sa zhovárali známou rečou Etruskov. Etruskovia — ten tajomný a drsný starý národ — často prichádzali na brehy Aeneady a povrávalo sa o nich, že sú kúzelníkmi, čo poznajú tajomstvá prírody.

Pandion sa im prihovoril. Na jeho otázku, ako sa sem dostali, neodpovedali, ba zdalo sa, že ich stretnutie nepotešilo.

Obaja Etruskovia boli strednej postavy, plecnatí, svalnatí. Tmavé vlasy sa im zlepili od špiny a viseli v pradenách popri, tvári. Starší bol asi štyridsaťročný, mladší azda Pandionov rovesník. Do očú bila ich podoba — obaja mali široké lícne kosti, z prísnych hnedých očí vyžarovala tvrdá nepoddajnosť.

Pandiona sa dotkla ľahostajnosť Etruskov. Niekoľko dní si nových zajatcov nárokom nevšímal, hoci zbadal, že ho pozorujú.

Vari desať dní po príchode Etruskov sedel Pandion s Kidogom pri večeri z papyrusových stebiel. Obaja sa rýchlo najedli a ako vždy, zvýšilo im neveľa času, aby sa pozhovárali, kým sa ostatní nasýtia. Zrazu Pandionovi niekto položil na plece ťažkú ruku a keď sa šuhaj obrátil, do očú mu posmešne hľadel starší Etrusk.

— Zlý priateľ sa nedočká oslobodenia, — riekol pomaly Etrusk a bez strachu, že by mu stráže rozumeli: aj tak nepoznali reč svojich zajatcov a cudzincami pohŕdali.

Pandion sa namrzene mykol, nepochopil, čo Etrusk mysli. Ale ten mu stisol plece a ukázal na ostatných otrokov, hltajúcich večeru.

— Neprávom nimi pohŕdaš. Nie sú horší od teba, a aj oni snívajú o slobode…

— Vraj nie horší! — prerušil ho Pandion vzdorne. — Sú tu už dávno, na útek ani len nespomenú.

Etrusk pohŕdavo stisol pery.

— Ak mladosť nemá dosť rozumu, treba sa jej učiť od starších. Ty si mocný a zdravý ako mladý kôň. Aj po celodennej ťažkej robote ti v tele zostane sila, nedostatočná strava ťa ešte nepodkosila. Ale im už sily nestačia — iba v tom sa od nich líšiš. No zapamätaj si — sám odtiaľto neutečieš. Musíme sa prezvedieť na cestu, prebiť sa silou — a silu máme spoločnú. A keď sa staneš priateľom všetkým, potom sa túžby priblížia skutočnosti.

Pandion, prekvapený Etruskovou bystrosťou, mlčky zvesil hlavu.

— Čo hovorí? — dozvedal sa Kidogo.

Pandion už otváral ústa, no dozorca zabúchal na stôl. Otroci vstali, aby uvoľnili miesta ďalším, a rozišli sa do svojich kutíc.

V noci Pandion a Kidogo dlho uvažovali o Etruskových slovách. Museli uznať, že mal pravdu. Skutočne, aby mohli utiecť, musia oni, poznačení faraónovým znakom, poznať cestu z tejto krajiny, prebiť sa územím s nepriateľským obyvateľstvom, ktoré je presvedčené, že údelom „divochov“ je pracovať na bohmi vyvolený národ.

Priatelia zosmutneli, lež umnému Etruskovi začali dôverovať.

Prešlo zopár dní a vo faraónovom šene štyria chlapi uzavreli pevné priateľstvo. Postupne si získavali úctu aj u ostatných otrokov.

Na staršieho Etruska s hrozným menom Kavi — boh smrti — začali mnohí pozerať ako na vodcu. Ostatní traja, mladší Etrusk Remd, Kidogo a Pandion — otužilí, odvážni mladíci — sa stali jeho vernými pomocníkmi.

Medzi päťsto otrokmi pomaly, pomaličky pribúdalo tých, čo boli odhodlaní položiť život za mizivú možnosť návratu do vlasti. V ostatných, zastrašených, zgniavených, otupených, práve tak pomaly sa prebúdzala dôvera vo vlastné sily, rástla nádej, že zjednotení sa budú vládať postaviť proti organizovanej moci obrovskej ríše.

A dni sa míňali — pusté, bezúčelné, horké dni zajatia, vyplnené úmornou robotou, nenávidenou už preto, že z nej pochádzal blahobyt krutých pánov nad životom tisícov otrokov.

Obyvatelia Egypta pohŕdali cudzími národmi a nenamáhali sa, aby sa naučili rečiam svojich zajatcov. Preto nových otrokov sprvoti posielali len na jednoduché práce. Neskoršie, keď sa už otroci naučili po kemtsky a porozumeli zložitejším rozkazom, učili ich remeslám. Mená zajatcov dozorcov nezaujímali. Volali ich podľa ich národností, Pandion bol Ekueša^[41], Etruskovia Turuša, Kidogo a ostatní černosi sa museli ohlásiť na meno Nechsi — neger.

Prvé dva mesiace Pandion a štyridsať nových otrokov opravovali zavlažovacie kanály v záhradách Ammonových^[42]. Zasypávali hrádze, vymyté minuloročnou povodňou, okopávali zem okolo ovocných stromov, nosili vodu na kvetinové záhony.

Po čase dozorcovia povyberali najmocnejších a najšikovnejších a poslali ich na stavebné práce. Tak sa stalo, že všetci štyria priatelia a ďalších tridsať silných otrokov — vodcov všetkých otrokov v šene — zadelili do jednej skupiny. Na noc ich zatvárali do iného šene a tým sa pretrhlo ich spojenie s ostatnými otrokmi.

Po práci vo faraónových záhradách Pandion a jeho druhovia rúcali hrobku na západnom brehu rieky. Chodieval s nimi dozorca a piati vojaci.

Na bárke sa preplavili a zamierili popri rieke na sever k strmým skaliskám.

Chodník, čo viedol pomedzi polia, vyústil na dláždenú hradskú.

Pripochodovali na široké priestranstvo zvažujúce sa k rieke. Dozorca kamsi odišiel a prikázal, aby ho tu čakali. Pandion sa prvý raz mohol dôkladne poobzerať po okolí. Pred ním čnelo do výšky tristo lakťov kolmé bralisko, červené ani meď, posiate sivočiernymi škvrnami. Pri úpätí na troch terasách sa belelo chrámové stĺporadie. Z pobrežnej roviny sa dvíhal pruh hladkých sivých kameňov. Z oboch strán ho lemoval rad čudných sôch — obludy v podobe pokojne ležiacich levov s ľudskou hlavou. Široké biele schodište s kolmými bočnými stenami, na ktorých z každej strany bol vysekaný zvíjajúci sa žltý had, viedlo k druhej terase, ktorú podopieralo nízke stĺporadie z oslnivo bieleho vápenca. V strednej časti chrámu bol druhý rad takých stĺpov. Na každom z nich bola nakreslená ľudská postava s panovníckou korunou, s rukami skríženými na prsiach. Stĺporadie lemovalo druhú terasu v podobe veľkého námestia s alejou ležiacich netvorov. A povyše sa rozprestierala tretia terasa so stĺpmi dookola, ktorá ústila do prirodzeného výklenku v skalách.

Spodná terasa sa rozširovala na pol druha stádie. Na okrajoch sa dvíhali obyčajné okrúhle piliere, v strede — štvorhranné, vyššie — šesť a šestnásťhranné. Stredné stĺpy, hlavice bočných stĺpov, priečelia aj ľudské postavy boli zdobené sýtou červeňou a belasou maľbou. V kontraste s týmito farbami snehobiely kameň priam oslňoval.

Tento chrám zaliaty slnkom bol celkom inakší ako tie ponuré, gniaviace chrámové budovy, aké Pandion doteraz videl. Bol presvedčený, že nič krajšieho si nemožno ani len predstaviť — taký utešený bol pohľad na biele kamenné stĺpy s pestrou kresbou.

Na rozložitých terasách rástli nevídané stromy — nízke, s hustými vetvami a s drobným zlatozeleným lístím, z ktorého vychádzala tuhá vôňa.

Kidogo vo vytržení štuchal Pandiona do boka a vydával neartikulované zvuky nadšenia. Nikto z otrokov ani netušil, že chrám pred nimi vystaval pred päťsto rokmi staviteľ pre milovanú kráľovnú Hačepsut^[43] a volal sa Zešer-Zešeru^[44] — „najvznešenejší zo vznešených“. Nezvyčajné stromy, ktoré rástli okolo chrámu, boli privezené z ďalekého Puntu, kam kráľovná vyslala veľkú námornú výpravu. Od tých čias sa stalo zvykom z každého pochodu do Puntu doviezť stromy pre chrám a obnovovať staré, aby vyzerali, akoby, sa ich neboli dotkli veky.

V diaľke zaznelo dozorcovo volanie. Otroci chytro vykročili z chrámu, obišli nádvorie a uzreli ďalší chrám, vystavaný na skalnatom svahu v podobe malej pyramídy podopretej piliermi^[45]. Vyššie pri rieke sa črtali ešte dve neveľké stavby zo sivej leštenej žuly.

Dozorca doviedol oddiel k najbližšej z nich. Zo dvesto otrokov už chrám rúcalo^[46]. Biela omietka na vnútorných stenách bola pomaľovaná majstrovskými farebnými kresbami. No egyptskí stavitelia a majstri sa starali len o to, aby sa zachovali celé leštené kvádre z vonkajšieho obloženia. Vnútorné steny zvalili nemilosrdne.

Pandion bol znechutený nivočením umeleckých pamiatok. Šikovne sa pripojil ku skupine otrokov, ktorí ukladali kamenné kvádre na drevené vlačuhy, ťahali ich povrazmi ku brehu a nakladali na ťažkú nízku bárku.

Nevedel, že nádherné staré chrámy sa už dávno rúcajú. Egyptskí faraóni si necenili pamätníky minulosti a bolo im napochytre presláviť svoje meno v dejinách stavbou chrámov a hrobiek z hotového materiálu.

Ani diví kočovníci Hyksovia, ktorí obsadili pred stáročiami Ta-Kem, ani vzbúrení otroci, ktorí si krajinu pred dvesto rokmi načas podmanili, nedotkli sa nádherných stavieb. A teraz na tajné rozkazy nových egyptských faraónov rúcali sa hrobky starých kráľov a z krýpt ukrytých pod pyramídami Starej ríše^[47] zasypanými pieskom, z malých prekrásnych hrobiek Strednej ríše a z obrovských podzemných siení veľkých kráľov z prvých dynastií Novej ríše^[48] putovalo ulúpené zlato do pokladníc egyptských vladárov.

Pandion pracoval na rúcaní chrámu tri mesiace. On a Kidogo sa usilovali uľahčiť priateľom ťažkú prácu. To bolo dozorcom po vôli — práce v Ta-Keme boli tak zorganizované, že slabí museli doháňať silných.

Černochova i Helénova neobyčajná sila a dôvtip neušli pozornosti a priateľov poslali na učenie do kamenárskej dielne. Stade si ich odviedol jeden z faraónových sochárov. Teraz sa už vôbec nestretli s druhmi v šene.

Pandion s Kidogom spávali v neútulnej dlhej chatrči s ostatnými otrokmi, ktorí sa už vyučili jednoduchému umeniu. Slobodní egyptskí remeselníci obývali niekoľko domcov v kúte priestranného dvora, zahádzaného neotesanými kameňmi. No Egypťania od otrokov bočili, akoby im za styk s otrokmi hrozil trest. Ako sa Pandion neskoršie dozvedel, naozaj to bolo tak.

Vedúci dielne — kráľovský sochár — netušil, že Pandion a Kidogo sú sochári a priam sa čudoval ich úspechom. Mladíci túžili po tvorivej činností a dychtivo sa chytili do obľúbenej práce. Načas zabudli, že pracujú pre nenávideného faraóna a pre prekliatu krajinu otroctva.

Kidogo nadšene zliepal zvieratá — hrochy, krokodíle, antilopy a iné, ktoré Helén nepoznal. Podľa jeho modelov ostatní zhotovovali kameninové sošky. Egypťan si všimol, že Pandion rád zobrazuje ľudské postavy, a sám sa podujal učiť nadaného Ekuešu. Od Pandiona vyžadoval osobitnú starostlivosť pri plnení objednávok. „Malé nedbajstvo ničí dokonalosť,“ do nekonečna opakoval prikázanie majstrov z Čiernej zeme. Pandion sa usilovne učil a chvíľami sa jeho clivota zmenšovala. Robil pokroky v jemnom opracovávaní sôch a basreliéfov z tvrdého kameňa a vo vyrezávaní malých zlatých ozdôb.

V sprievode kráľovského sochára sa Pandion dostal aj do faraónovho paláca a do prepychových dvorán. Na farebných dlážkach v panovníkových komnatách boli nenapodobniteľne živo zobrazené húštiny pri Veľkej rieke s ich rastlinami a zvieratami, olemované vlnovkami alebo pestrofarebnými špirálami. Steny boli vykladané fajansovými dlaždicami — s prievidnou belasou glazúrou; cez ňu presvitali a jagali sa zložité obrazy zo zlatých lístkov — čarovné umelecké dielo.

A uprostred tejto nádhery mladý Helén s nenávisťou pozoroval namyslených nehybných dvoranov. Obzeral si ich biele odevy, vyhladené do drobných záhybov, ťažké náhrdelníky, prstene a znaky z liateho zlata na pleciach, parochne so zapletenými tenkými kaderami až po plecia a vyšívané črievice s dohora vyhnutými špicami.

Pandion sledoval svojho majstra ako nemý tieň. Prezeral si drahocenné nádoby s tenuškými stenami, vybrúsenými z horského krištáľu a z tvrdých kameňov, sklené vázy, sivé kameninové hrnčeky, s bledobelasou kresbou.

Vedel si predstaviť, koľko námahy bolo treba vynaložiť na tieto jedinečné diela.

Najmocnejší dojem v ňom zanechal obrovský chrám neďaleko Ammonových záhrad. Tento chrám, zasvätený viacerým bohom, stavali vyše tisíc rokov. Každý z panovníkov Kemtu rozšíril novými prístavbami už aj tak obrovské chrámové nádvorie.

Na pravom brehu rieky v obvode hlavného mesta Nut-Amon, alebo proste „Mesta“ — ako ho nazývali obyvatelia Egypta — sa zelenal nádherný sad s rovnými radmi vysokých paliem. Na oboch koncoch sadu sa kopilo viacero chrámov. Dlhé aleje lemované sochami podivných zvierat ich spájali s riečnymi brehmi a s posvätným jazerom Pandionovi neznámej bohyne Mut.

Zvieratá zvýše troch ľudských postáv s levským telom a baraňou či ľudskou hlavou vytesané zo žuly, pôsobili tiesnivo. Ležali na podstavcoch nehybné, záhadné, s hlavami naklonenými nad chodníkom zaliatym oslnivým slnkom.

Obrovské ihly obeliskov obité jasnožltým azemom — zliatinou zlata a striebra — horeli ako žeravé a pozlácali tmavé lístie paliem. Kamenné platne, ktorými boli vydláždené aleje, pokrývalo striebro. Cez deň oslepovali užasnuté oči a v noci, vo svite hviezda mesiaca, vyzerali ako tok nezemskej svetelnej rieky. Ozrutné pylóny a veľké plochy ťažkých múrov, ktoré sa pri základoch mierne rozširovali, stáli pred vchodom do chrámu, Na pylónoch boli reliéfy, bohov a faraónov a tajomné nápisy. Obrovské vráta, obité bronzovými platňami s ligotavými azemovými obrazmi uzatvárali vysokánske priechody medzi pylónmi. Závory uliate z bronzu, ťažšie ako niekoľko býkov, udivovali masívnosťou.

V chráme stáli hrubé stĺpy, až päťdesiat lakťov vysoké a ťažkými basreliéfmi zapĺňali horné priestory. Kamenné kvádre v múroch, klenbách a stĺpoch boli zabrúsené tak, že presne zapadali.

Jasné farebné maľby a basreliéfy spestrovali múry, stĺpy a rímsy — a opakovali sa v niekoľkých radoch nad sebou. Kamenné slnká, supy a bohovia so zvieracími hlavami chmúrne hľadeli z tajomného prítmia v chráme.

Vonku žiarili tie isté jasné farby, zlato, striebro, vypínali sa ťažké stavby a sochy. Bol to ohromujúci gniaviaci pohľad.

Pandion videl všade sochy z ružovej a čiernej žuly, z červeného pieskovca a žltého vápenca — na bohov povýšených panovníkov Ta-Kemu, sediacich v neľudsky pokojných, pyšných pózach. Niekde to boli kolosy zo štyridsať lakťov vysoké, ťarbavo a hrubo vytesané z celého skaliska, inde starostlivo opracované sochy, strašné chmúrnym výzorom, pomaľované a niekoľkokrát vyššie ako ľudia.

Mladý Helén, ktorý vyrástol v prostej osade, v stálom styku s prírodou, bol sprvu priam ohúrený a zničený. Obrovské stavby postavené neznámym, a ako sa mu videlo, obyčajným smrteľníkom nedostupným spôsobom, strašliví bohovia v temrave chrámov, nepochopiteľné náboženstvo so zložitými obradmi, pečať pradávna na stavbách zasypaných pieskom spočiatku Pandiona tiesnili. Nazdával sa, že uzavretí, zdržanliví Egypťania poznajú najtajnejšie pravdy a rozumejú zvláštnym mocným vedám, ukrytým v znakoch, cudzincom celkom nepochopiteľným.

A celá krajina, zovretá medzi mŕtve púšte do úzkeho pásu doliny pozdĺž obrovskej rieky, v ktorej sa valili vody z neznámych južných diaľok, bola mu akýmsi osobitným svetom, ktorý nemal nijaký vzťah k ostatnej Oekumene.

No triezvy rozum mladého Heléna, dychtiaci po prostých a prirodzených pravdách, sa postupne vyrovnával s hŕbou dojmov. Teraz mal kedy rozmýšľať. A v duši mladého sochára, s jeho ustavičnou túžbou po kráse, sa zrodil najprv nejasný, neskoršie vedomý protest proti životu a umeniu Egypta.

V úrodnej krajine, ktorá nepozná drsné nepohody, v krajine s jasným, takmer vždy bezoblačným nebom, s nevídane priezračným a osviežujúcim vzduchom akoby boli všetky, podmienky pre zdravý a šťastný život. No mladý Helén, čo ako málo poznal krajinu, nemohol nevidieť strašnú biedu nemchu — najúbohejších a najpočetnejších obyvateľov Egypta. Ozrutánske chrámy a sochy, prekrásne záhrady nezakrývali nekonečné rady biednych chatrčí desaťtisícov remeselníkov, ktorí obsluhovali paláce a chrámy v hlavnom meste. A o otrokoch v stovkách šene videl Pandion viac ako kto iný.

Pandion si čoraz jasnejšie uvedomoval, že egyptské umenie slúžiace iba vládcom krajiny — faraónom a kňazom — je cudzie jeho snahám a hľadaniu zákonov ako zobrazovať život.

Jedinký raz pocítil čosi blízke a radostné — vtedy, keď uvidel chrám Zešer-Zešeru, otvorený, splývajúci s okolím.

Všetky ostatné chrámy a hrobky nepriedušne uzatvárali vysoké múry.

A tam za múrmi egyptskí majstri na príkaz žrecov využívali všetko, aby človeka odpútali od života, zdeptali, zgniavili, aby pocítil svoju ničotu pred vznešenosťou bohov a faraónov.

Egyptskí majstri sa usilovali vyjadriť silu svojich bohov a vládcov v obrovských sochách faraónov, v symetrickej nehybnosti masívnych tiel.

Na nástenných maľbách sa pri nohách obrovských faraónov ako trpaslíci hmýrili ostatní obyvatelia Čiernej zeme. Tak panovníci v Egypte využili všetko, aby zdôraznili svoju vznešenosť. Nazdávali sa, že čím väčšmi ponižujú ľud, tým väčšmi sa povznášajú a tým väčšmi rastie ich vplyv.

Pandion ešte neveľmi vedel o samobytnom, naozajstnom ľudovom umení čiernozemského ľudu tam, kde ho nesputnali požiadavky, veľmožov a kňazov. Cítil, že pravé umenie je iba v radostnom a prostom splynutí so životom. Musí sa odlišovať od všetkého, čo vytvorili v Egypte. Pandionovi sa videlo, že egyptské umenie vďačí za svoju veľkosť najmä prirodzenému nadaniu otrokov z rozličných plemien. Z miliónov nevoľníkov vybrali najnadanejších, ktorí nevdojak tvorčou silou oslavovali krajinu, čo ich utláčala. Mladý sochár sa zbavil akéhokoľvek obdivu pred egyptskou veľkosťou a rozhodol sa čím najskôr ujsť a presvedčiť priateľa Kidoga, že ujsť treba…

S takýmito myšlienkami vybral sa Pandion so svojím pánom, Kidogom a desiatkami iných otrokov na ďalekú cestu k rozvalinám Achetatonu^[49], Mladý sochár rozrážal veslami hladinu a tešil sa z rýchlej plavby veslice.

Museli preplávať temer tritisíc stádií — skoro takú vzdialenosť, aká delila jeho vlasť od Kréty.

Dobrá vôľa Pandionova sa čoskoro pominula: po prvý raz si uvedomil, ako hlboko je vo vnútrozemí „penovej krajiny“ — Afriky, aké priestranstvo ho delí od mora, kde by sa mohol úfať na návrat k Tesse. Zachmúrene sa sklonil nad veslá.

Na korme pod pestrým baldachýnom ležal kráľovský sochár, ovievaný vejárom úslužného otroka. A po brehu sa ťahali rady úbohých chatrč — úrodná zem živila početný národ — tisíce ľudí sa hemžili na poliach, v záhradách a v papyrusových húštinách a dobývali si chudobnú obživu.

Pandionovi odrazu prebehlo mysľou, že nielen on a jeho druhovia sú rabmi, ale že aj obyvatelia týchto úbohých domcov žijúci v zajatí neradostnej lopoty sú otrokmi mocných vládcov a veľmožov.

V zamyslení hlasno udrel veslom na veslo druhého veslára.

— Ej, Ekueša, čo spíš?! Dávaj pozor! — okríkol ho kormidelník.

Na noc zatvárali otrokov do väznice, ktorá stála pri každej väčšej dedine alebo chráme.

Miestni hodnostári vítali všade s poctami faraónovho sochára a umelec v sprievode spoľahlivých sluhov sa pobral na odpočinok.

Na piaty deň loďka oboplávala výbežok tmavých skalísk, podmytých riekou. Za nimi sa rozprestierala rovina, zakrytá na brehu radmi vysokých paliem a figovníkov. Loďka prirazila k vydláždenému brehu s dvoma schodišťami, siahajúcimi až k vode. Na brehu čnela nad zubatým múrom masívna veža. Cez odchýlenú bránu bolo vidieť záhradu s jazierkami a kvitnúcimi záhonmi, a vzadu stálo biele stavisko zdobené pestrými kresbami. Bol to dom veľkňaza tunajších chrámov.

Faraónov sochár, sprevádzaný poníženými poklonami stráže, prešiel ťažkou bránou. Otroci zostali vonku pod dozorom dvoch vojakov. Nečakali dlho — sochár sa zaraz vrátil v sprievode mužského so svitkom popísaného papyrusu v rukách a viedol otrokov okolo chrámov a domcov, na veľké priestranstvo s rozrumenými stenami a lesom stĺpov s prevalenými strechami. V tomto mŕtvom meste bolo kde-tu aj niekoľko zachovaných stavísk. Pne vzácnych stromov prezrádzali, kde boli kdesi záhrady.

Vyschnuté bazény, jazierka a kanály zasypal piesok. Hrubá vrstva piesku prikryla aj kamennú dlážku na ceste. Navôkol nebolo vidieť ani živej duše.

Mŕtve ticho panovalo vo vyrušujúcej páľave.

Sochár krátko vysvetlil Pandionovi, že tieto zrúcaniny boli kedysi nádherným sídlom faraóna — odpadlíka^[50], ktorého bohovia prekliali. Jeho meno nesmie vysloviť ani jeden pravý syn Čiernej zeme.

Čo urobil faraón, ktorý panoval pred štyrmi storočiami, prečo vystaval nové hlavné mesto, o tom sa Pandion nedozvedel. Neznámy rozvinul s vi tok a obaja Egypťania podľa plánu vyhľadali zvyšky dlhého staviska s rozváľanými stĺpmi pred vchodom. Vnútorné steny boli obložené platňami z jasného belasého kameňa so zlatistými žilkami.

Pandion a ostatní otroci zo sochárskej dielne museli pozorne sňať jemné brúsené doštičky, pevne priľahnuté ku stene. Práca im trvala niekoľko dní.

Nocovali priamo v rozvalinách, jedlo a vodu im nosili z neďalekej osady.

Keď uloženú prácu skončili, Pandionovi, Kidogovi a ďalším otrokom rozkázali poprezerať iné budovy, či sa tam nenájdu vzácnosti, ktoré by sa dali odviezť do faraónovho paláca. Černoch a Helén po prvý raz išli bez stráže a bez dozorcov. Vyštverali sa na vežu pri vchode do akejsi rozložitej budovy, aby sa rozhliadli po okolí. Z východu sa rumovísk dotýkala púšť, a kam len oko dovidelo, ťahali sa pásy nízkych pieskových kopčekov a kopy drobného skália.

Pandion sa poobzeral po mĺkvych rozvalinách, vzrušene stisol Kidogovi ruku a zašepkal: — Ujdime, nezbadajú tak skoro…

Černochova dobrodušná tvár sa roztiahla v úsmeve.

— Nevieš, čo je púšť? — začudoval sa Kidogo. — Zajtra o takomto čase nájdu mŕtvoly vysušené slnkom. Tí, — myslel Egypťanov, — vedia, čo robia!

Cesta na východ je iba jedna — tade, kde sú studne — ale tú strážia. A tu nás drží púšť mocnejšie ako reťaze.

Pandion ponuro prikývol. Jeho chvíľkové vzplanutie uhaslo. Mlčky zliezli z veže a rozišli sa každý inou stranou. Nazerali do trhlín medzi múrmi alebo pretisli sa cez zavalené vchody.

V menšom jednoposchodovom paláci so zvyškami drevených mreží v oknách sa Kidogovi pošťastilo nájsť malú sošku egyptskej dievčiny za žltkastého vápenca. Zavolal Pandiona a obaja si so záľubou obzerali prácu neznámeho majstra. Krásna tvár bola typicky egyptská — nízke čelo, úzke šikmé oči, vyčnievajúce lícne kosti, široké pery s jamôčkami v kútikoch.

Kidogo odniesol nález vedúcemu dielne a Pandion sa pustil ďalej do rozvalín. Prekračoval trosky, postupoval cez hŕby kamenia, až vošiel do tieňa akéhosi stĺporadia, čo sa tu zachovalo. Pred sebou videl pevne zavreté dvere. Oprel sa o medené kovanie. Spráchnivené dosky povolili a vstúpil do tmistej siene.

Steny boli obložené kamením. Dve kreslá z čierneho dreva vykladané slonovinou pokrývala hrubá vrstva prachu. V kúte zbadal truhlicu. Pri stene oproti na kúsku ružovej žuly stála socha zo sivého kameňa — postava ženy v životnej veľkosti. Iba horná časť sochárskeho diela bola presne vypracovaná. Po stranách sochy, akoby na stráži, krčili sa dva leopardy z čierneho kameňa.

Pandion opatrne zotrel zo sochy prach a cúvol v nemom úžase. Umelec vytesal do kameňa priezračnú tkaninu obopínajúcu mladé telo. Ľavá ruka dievčinina pritískala k hrudi lotosový kvet. Husté vlasy zapletené do dlhých drobných kaderí lemovali tvár, tvoriac ťažký účes, rozdelený pútcom a splývajúci až na plecia. Čarovná dievčina sa neponášala na Egypťanku.

Mala okrúhlu tvár, malý rovný noštek, široké čelo a velikánske, ďaleko od seba položené oči.

Pandion pozrel na sochu zboku. Užasol nad záhadným figliarskym úsmeškom, ktorý sochár vtisol dievčine do tváre. Taký živý výraz ešte na nijakej soche nevidel: egyptskí majstri nadovšetko obľubovali vznešenú a ľahostajnú nehybnosť.

Dievčina sa ponášala na ženy Aeneady alebo skôr na krásne ostrovanky v jeho rodnom mori. Jasná, bystrá tvár bola taká vzdialená ponurej kráse egyptských diel, že Pandiona opäť pochytila clivota. Snažil sa predstaviť si sochárov model, dievčinu, čímsi mu blízku, ktorá sa sem ktovie ako dostala pred štyrmi storočiami. Bok azda aj ona zajatkyňou, a či prišla do neznámej krajiny z vlastnej vôle?

Puklinou v povaline sa predral slnečný lúč a padol na sochu. Pandionovi sa videlo, že dievčinina tvár sa zmenila, oči sa zaleskli, pery zachveli, akoby sa kameňa dotkol život.

Áno, tak treba robiť sochy…, tu by sa mal učiť stvárňovať živú krásu…

od tohto majstra, ktorý až dávno nežije!…

So zbožnou nehou položil šuhaj soche na tvár prsty, aby zacítil najjemnejšie detaily.

Dlho stál pred krásnou dievčinou, čo sa naň priateľsky a figliarsky usmievala. Zdalo sa mu, že si našiel nového priateľa, ktorý mu láskavým úsmevom skrášlil dlhý rad neradostných dní, A mimovoľne jeho myšlienky zablúdili k Tesse.

Šuhajove zraky zadumane blúdili po kresbách na povaline a stenách, kde sa splietali hviezdy, kytice lotosov, zlámané ľalie, býčie hlavy. Zrazu sa mykol: Tessin zjav zmizol a na tmavej stene sa objavil obraz sputnaných zajatcov, zviazaných chrbtom k sebe, ako ich vlečú k faraónovým nohám.

Uvedomil si, že je už neskoro. Musí sa poponáhľať ohlásiť vzácny nález.

A vtedy mu blyslo hlavou, že sochu nevydá svojmu pánovi do rúk. Bolo by to ako zrada, ako nové zajatie v krutom Egypte. Podišiel k truhlici, na ktorú bol pozabudol, otvoril ju a vybral z nej štyri fajansové poháre v podobe lotosového kvetu. Ešte naostatok pozrel na sochu, aby si zapamätal črty jej tváre, a s ťažkým vzdychom vyšiel von. Potom sa poobzeral, rýchlo pozahŕňal vchod skálím — a ponáhľal sa nazad. Už sa po ňom zháňali.

Z diaľky sa niesli hlasy otrokov, najmä jasný, mocný hlas Kidogov.

Sochár privítal Pandiona hrozbami, no keď uvidel vzácny nález, stíchol.

Spiatočná plavba trvala o tri dni dlhšie, pretože sa im prichodilo boriť s prúdom. Pandion porozprával Kidogovi o soche. Černoch schválil jeho počin, súdil, že dievča azda pochodilo z národa Masuašov, ktorí žili na severnom okraji veľkej západnej púšte.

Helén nahováral Kidoga na útek, no černoch len odmietavo vrtel hlavou.

Pandionovi sa videlo, že už nevydrží. Cnelo sa mu za priateľmi, čo zostali v šene. V nich cítil silu, ktorá dávala nádej sa oslobodiť. Ale tu nebolo nádeje oslobodiť sa — a to Heléna zhrýzalo.

O dva dni po návrate zaviedol faraónov sochár Pandiona do paláca hlavného staviteľa. Tam sa chystala slávnosť. Pandion mal urobiť z hliny sošky a urobiť podľa nich formy na cukrovinky.

Keď mladý Helén skončil prácu, zostal na pánov príkaz v paláci do konca hostiny, aby potom s ostatnými otrokmi odniesol kráľovského sochára domov. Pandion si nevšímal ani otrokov, ani otrokyne, čo sa hmýrili po paláci, a utiahol sa do záhrady.

Zotmelo sa, na tmavom nebi sa zažali hviezdy, no v paláci ešte hodovali. Zo širokých okien prenikali snopy žltého svetla a zrkadlili sa na hladine bazénov. Hostia sa zišli na prízemí do veľkej sály so stĺporadím z leštených cédrových kmeňov. Zaznela hudba. Pandion, ktorý už dávno nepočul Iné, len clivé, neznáme piesne, prikradol sa pod okno a ukrytý v kroví nazízal do sály.

Z okien sa šírila ťažká príjemná vôňa. Steny, stĺpy a obloky zdobili girlandy čerstvých kvetov, najmä lotosových. Pestré krčahy s vínom, košíky a misy s ovocím stáli na nízkych podstavcoch vedľa sedadiel.

Hostia, rozpálení vínom, natretí voňavým olejom, sa nakopili pozdĺž stien.

V strede medzi stĺpmi pomaly tancovali dievčatá v dlhých hávoch.

Čierne vlasy zapletené do tenkých vrkôčikov im povievali po pleciach, zápästia im obopínali náramnice z rôznofarebných korálčekov. Spod tenkej tkaniny presvitali opasky zo sklených perličiek. Pandion si všimol, že ich postavy boli akési hranaté oproti štíhlym, pružným Helénkam. V kúte hrali hudobníčky — dve dievčence na flauty, jedna na harfu a ostatné dve vyludzovali prenikavé zvuky z dlhých dvojstrunových nástrojov.

Tanečnice držali v rukách tenké jagavé platničky z bronzu a kedy-tedy prerušili hudbu krátkymi zvonivými údermi. V nezvyčajnej melódii sa striedali kvíliace vysoké a nízke tóny raz v pomalom, raz v rýchlom tempe.

Tance sa skončili, ustaté tanečnice ustúpili spevákom. Pandion sa snažil porozumieť slovám piesne. Ako-tak sa mu to darilo, keď melódia plynula pomaly, alebo zvučala v nízkych tónoch. Prvá pieseň ospevovala cestu do južnej časti Kemtu. „Stretneš tam krásnu dievčinu, daruje ti kvet svojej hrudi“ — počúval Pandion.

V druhej piesni sa vojnovými výkrikmi oslavovala chrabrosť synov Kemtu. „Meno chrabrého po celej zemi nikdy nezahynie“ — niesli sa k Pandionovi posledné slová a spev utíchol. Zaznel smiech, v sále zašumelo. Helén znova nazrel do obloka.

Otroci priviedli dievčinu bielej pleti s krátko ostrihanými vlnistými vlasmi a vsotili ju do stredu sály. Zastala zmätená medzi pošliapanými kvetmi a bojazlivo sa obzerala. Spomedzi hostí vystúpil jeden a srdito jej čosi povedal. Deva pokorne vzala podávanú lutnu zo slonoviny a drobušké prsty sa rozbehli po strunách. Hlboký čistý hlas sa rozľahol sálou, hostia zatíchli. To nebola trhavá, klesajúca, a opäť stúpajúca egyptská melódia — zvuky plynuli voľne a smutne. Spočiatku padali ako zvonivé kvapky, potom sa zliali v miernom kolísaní, zašumeli ako vlny. Vyznieval z nich toľký smútok, že Pandion stŕpol. Zdalo sa mu, že sa v piesni v nepochopiteľných zvukoch čarovného hlasu kolíše voľné more. Rodné, drahé more, ktoré tu v Egypte neľúbia a nepoznajú. To, čo Pandion ukrýval na dne duše, sa zrazu vydralo na povrch. Clivá túžba po slobode volala, plakala, kvílila v piesni. Pandion si zapchal uši, stisol pery, aby nevykríkol, a odbehol do záhrady. Tam pod stromami sa hodil na zem a horko sa rozplakal.

— Hej, Ekueša, ku mne! Ekueša! — rozľahol sa krik Helénovho pána.

Šuhaj nezbadal, že sa hostina skončila.

Faraónov sochár bol zrejme opitý. Pridŕžal sa Pandiona za ruku a z druhej strany sa opieral o otroka, čo sa bol narodil v neslobode; Odmietol si ľahnúť do nosidiel a želal si ísť domov pešo.

Na pol ceste odrazu začal Pandiona vychvaľovať a predpovedal mu veľkú budúcnosť. No Pandion bol ešte pod dojmom clivej piesne a pána ani nepočúval. Tak sa dovliekli pred maľovaný vchod do Egypťanovho domu.

Vo dverách sa objavila jeho žena a dve otrokyne so svietnikmi. Sochár sa tackavo vyštveral na schodíky a potľapkal Pandiona po pleci. Šuhaj zostúpil — otroci z dielne nesmeli vstúpiť do domu.

— Postoj, Ekueša! — povedal sochár veselo a pokúšal sa vyčariť na tvári chytrácky úsmev.

— Daj sem! — takmer vytrhol otrokyni z rúk svietnik a čosi jej pošepol.

Otrokyňa zmizla v tme.

Egypťan zaviedol Pandiona do prijímacej siene. Naľavo pri stene medzi oblokmi stála krásna veľká váza s jemnou tmavočervenou kresbou. Také Pandion videl na Kréte — a znova mu zovrelo srdce.

— Jeho veličenstvo, život, zdravie, sila, — začal sochár slávnostne, — rozkázalo, aby som podľa tejto vázy z krajín tvojho mora urobil sedem váz.

Iba tie barbarské farby nahradíme našou obľúbenou — belasou… Ak sa vyznamenáš pri tejto práci, porozprávam o tebe vo Veľkom dome…

A teraz… — Egypťan zvýšil hlas a obrátil sa k dvom blížiacim sa postavám.

Bola to otrokyňa s dievčinou zahalenou do dlhého pestrého plášťa.

— Podíď bližšie! — netrpezlivo rozkázal sochár a zodvihol svietnik neznámej ku tvári.

Veľké čierne oči placho pozreli na šuhaja, plné detské pery sa otvorili v bojazlivom vzdychu. Pandion uvidel čierne kučery, čo jej vykĺzli spod plášťa, jemný nos s chvejúcimi sa nozdrami — otrokyňa bola zrejme z východnej Ázie.

— Pozri, Ekueša, — povedal Egypťan a ráznym pohybom strhol z dievčiny plášť. Dievčina vykríkla a schovala si tvár do dlaní, stojac pred nimi nahá.

— Vezmi si ju za ženu, — posotil sochár dievčinu k Pandionovi. Otrokyňa sa zachvela a pritisla sa Helénovi k hrudi. Pandion trochu cúvol a odpoly nežne, odpoly ľútostivo pohladkal mladú zajatkyňu po čiernych kučerách.

Kráľovský sochár spokojne pukol prstami.

— Bude tvojou ženou, Ekueša, bude mať pekné deti, a tie zanechám svojim deťom ako dedičstvo…

V Pandionovi akoby sa v tej chvíli napäla oceľová pružina. Potláčané city prebudené dnešnou piesňou vzkypeli. Zrak mu zastrela červená hmla.

Odstúpil od dievčiny, obzrel sa a zodvihol ruku. Egypťan razom vytriezvel, rozbehol sa do domu a volal sluhov na pomoc. Pandion ani nepozrel za zbabelcom a s opovržlivým smiechom kopol do vázy, že sa rozsypala na márne kúsky.

Dom sa naplnil krikom a dupotom nôh. Zanedlho ležal Pandion svojmu pánovi pri nohách, ten naň pľul a zahŕňal ho nadávkami a kliatbami.

— Naničhodník, zaslúži si smrť. Rozbitá váza je oveľa cennejšia ako jeho biedny život. No on ešte môže urobiť veľa pekných vecí… a ja by som nerád stratil dobrého robotníka, — vravel Egypťan o krátky čas svojej žene.

— Zachovám mu život, nepošlem ho do väznice — stade ho odvedú do baní na zlato a tam zahynie. Vrátim ho do šene, tam príde k rozumu. A na budúcu sejbu si ho vezmem nazad…

Tak doráňaný, no nepokorený Pandion sa opäť stretol s etruskými priateľmi. Celý stavebný oddiel teraz pracoval na zavodňovaní Ammonových záhrad.

Druhý deň navečer sa vnútorné dvere na šene so zvyčajným škripotom otvorili a otroci udivenými výkrikmi privítali usmiateho Kidoga.

Černochovi opuchol chrbát, pásikavý od úderov biča, no zuby mu svietili v úsmeve a oči sa mu veselo blyšťali.

— Dozvedel som sa, že ťa poslali nazad, — vysvetľoval prekvapenému Pandionovi. Vrútil som sa teda s krikom do dielne a rozbíjal som všetko, čo mi prišlo pod ruku. Zbili ma a poslali sem. A to som chcel.

— Ale veď si sa chcel stať majstrom? — spýtal sa posmešne Pandion, Černoch bezstarostne hodil rukou, hrozivo vygúlil oči a odpľul si v tú stranu, kde ležalo hlavné mesto Egypta.