Na hranici Oekumeny

Majstrov žiak

Ploché skalisko zabiehalo ďaleko do mora. More, neviditeľné v nočnej tme, ohlášalo sa iba špľachotom. Z kameňa ešte sálalo teplo slnečného dňa; studený vietor, čo sa naháňal pomedzi skaliská, šuhaja neodrádzal.

Zadumane hľadel do diaľav, ta, kde striebristý pás Mliečnej cesty splýval s tmou. Pozoroval lietavice. Odrazu preťali nebo ani žeravé ihly a zmizli za horizontom, pohasnúc ako rozpálené strely. A znovu sa po oblohe rozsypali ohnivé strely a odleteli do neznáma, do rozprávkových krajín za morom, pri hraniciach Oekumeny^[4].

„Spýtam sa deda, kam padajú,“ rozhodol sa šuhaj a zápäť mu zišlo na um, ako by bolo krásne letieť nebom k neznámemu cieľu.

Už nie je chlapec — ešte niekoľko dní a dosiahne vojenský vek. No vojakom nebude, lež veľkým umelcom, slávnym sochárom. Líšil sa od mnohých vrodenou schopnosťou vidieť tvary prírody, vnímať a zapamätať si ich… To mu povedal učiteľ — majster Agenor. Tam, kde iní ľahostajne prechádzali, on, Pandion, zastal a rozochvele pozoroval to, čo si ešte nevedel ujasniť a vysvetliť. Mnohotvárnosť prírody ho priťahovala neprestajnými premenami. Neskoršie mu zbystrel zrak. Šuhaj našiel a zapamätal si črty, ktoré sa mu videli krásne. A krásu objavoval všade — v ohybe hrebeňa pribiehajúcej vlny, aj vo vetrom rozviatych kučeravých vlasoch Tessy — učiteľovej dcéry, v strojnom stromoradí borovíc, v ponurých bralách vypínajúcich sa nad morom. Od tých čias jeho úsilie smerovalo k tomu, aby zachytil krásu foriem a ukázal ju tým, ktorí ju sami nepostihnú. A čo môže byť krajšie od ľudského tela! No vyjadriť jeho krásu je najťažšie…

Preto sa živé črty zachytené v pamäti tak málo podobajú sochám bohov a hrdinov, ktoré kol seba vídal a ktoré sa sám učil majstrovať. Veď ani diela najchýrnejších majstrov Aeneady^[5] nevedeli presvedčivo zobraziť živé ľudské telo. Šuhaj nejasne cítil, že sú v nich umelo nadnesené a hrubo umocnené iba jednotlivé ťahy, vyjadrujúce radosť, vôľu, hnev alebo nežnosť, no nič viac. Aby bol dojem čím väčší, sochár obetoval všetko ostatné. No on, Pandion, musí vyjadriť krásu! Potom sa stane najväčším sochárom v krajine a ľudia ho budú oslavovať, budú sa nadchýnať jeho dielami. Po prvý raz do bronzu alebo kameňa na veky zachytí živú krásu!

Ďaleko zašiel v odvážnych snoch, keď zrazu pod ním mocne plesla veľká vlna. Niekoľko kvapiek fŕklo i na kameň i šuhajovi do tváre.

Spamätal sa a zmätene sa usmial do tmy. Bohovia! Ten čas je doista ešte veľmi ďaleko… Zatiaľ ho majster Agenor často karhá za nešikovnú robotu, a právom… A dedo? Ten sa málo zaujíma o jeho umelecké úspechy. Stará sa iba o to, aby z vnuka vychoval vynikajúceho atléta. Ako by umelec potreboval silu. No predsa je len dobre, že ho ded takto vychoval! Šuhaj si uvedomoval, že je nezvyčajne mocný a otužilý. A je príjemné popýšiť sa silou a vrtkosťou na večerných hrách pred Tessou a tešiť sa z iskierky obdivu v jej očiach!

Šuhaj vyskočil. Líca mu horeli, všetky svaly sa napäli. Vzdorne nastavil vetru hruď, zodvihol tvár ku hviezdam a ticho sa rozosmial. Pomaly podišiel ku kraju skaliska, zaujúkal a skočil dolu. Tichá, mlčanlivá noc odrazu ožila. Hučiace more mu láskavo ochládzalo rozpálenú kožu. Vlny vynášali šuhaja nahor a snažili sa ho odhodiť nazad. Plával, odhadujúc v tme pohyb vody, a s istotou sa vyhupoval na ozrutánske vlny, ktoré pred ním narastali. Pandionovi sa pozdávalo, že more nemá konca, že splýva s temnotou. Vtom ho vyniesla vysokánska vlna a v diaľke na brehu zbadal červený Ohník. Ľahký pohyb — a vlny ho poslušne unášali na breh, k sivastej plytčine.

Šuhaj znovu vyliezol na skalisko a chvejúc sa chladom, zodvihol plášť z hrubej vlny, zvinul ho a rozbehol sa k ohňu.

Široko-ďaleko rozvoniaval dym z horiaceho raždia. Vo svetle ohníka sa črtali múry malého domca z neotesaných kameňov, so šachorinovou strechou. Rozložité konáre osamelého platanu chránili obydlie pred nepohodou. Pri ohníku sedel zadumaný starec v sivom plášti. Keď počul kroky, s úsmevom obrátil k príchodziemu zvráskavenú tvár. S tmavou, ohorenou tvárou ostro kontrastovala biela kučeravá brada.

— Kde si bol tak dlho, Pandion, — spýtal sa starec vyčítavo. — Ja som sa už dávno vrátil a chcel som sa s tebou pozhovárať.

— Nenazdal som sa, že prídeš tak skoro, — ospravedlňoval sa šuhaj. — Bol som sa okúpať. No teraz ťa budem počúvať celú noc.

Starec pokrútil hlavou.

— Nie, bude to dlhý rozhovor a ty musíš včas ráno vstávať. Zajtra ťa chcem vyskúšať, treba ti byť pri sile. Tu máš čerstvé osúchy a med. Je to sviatočná večera, no jedz, ako sa na vojaka patrí — striedmo.

Šuhaj s pôžitkom rozlomil biely osúch a ponoril ho do hlinenej nádoby s medom. Jedol a nespúšťal oči z deda, ktorý mlčky a nežne hľadel na vnuka. Obidvaja — šuhaj i starec — mali podivne rovnaké oči: žiarivé, zlatisté ako zhustený svit slnečných lúčov. Ľudové porekadlo vraví, že ľudia s takýmito očami pochádzajú z pozemských obľúbencov samého „syna výšok“ Hyperiona^[6], boha slnka.

— Dnes, keď si odišiel, rozmýšľal som o tebe, — prevravel šuhaj. — Prečo iní aidovia^[7] bývajú v pekných domoch, najedia sa dosýta a nestarajú sa o nič iné, iba o svoje piesne? A ty, deduško, tak veľa vieš, tak umne skladáš piesne a musíš pracovať na mori. Čln ti je už ťažký, otrokov nemáme, ja som ti jediným pomocníkom.

Starec sa usmial a položil žilnatú ruku Pandionovi na kučeravú hlavu.

— Aj o tom sa zajtra pozhovárame. Teraz ti poviem iba toľko, že o bohoch a ľuďoch možno skladať všakové piesne. A ak si čestný sám pred sebou a máš otvorené oči, tvoje piesne nebudú lahodiť mocným pánom a vojenským hodnostárom. A nebudú ťa zahŕňať darmi, nebudeš mať otrokov, ani slávu, nebudú ťa pozývať do veľkých domov a tvoje piesne ti neprinesú blahobyt… No — je čas spať, — skončil starký. — Veľký voz sa už skláňa na druhú polovicu neba. Jeho čierne kone rýchlo cválajú a človek si potrebuje oddýchnuť, aby bol mocný. Poďme! — A starec vykročil k úzkemu vchodu do chudobnej chatrče.

Starec zobudil Pandiona skoro ráno.

Blížilo sa studené jesenné obdobie: nebo zatiahli mraky, bodavý vietor šelestil suchou šachorinou, platan uzimene ševelil vykrojenými listami.

Pod prísnym a náročným dohľadom dedovým, začal šuhaj cvičiť.

A cvičieval od detských rokov, deň čo deň pri východe a pri západe slnka.

No dnes dedo vyberal tie najťažšie cvičenia a pridával čoraz novšie a novšie.

Pandion vrhal ťažký oštep, hádzal kamene, skákal cez prekážky s vrecom piesku na pleciach. Naostatok mu dedo priviazal k ľavej ruke ťažké kusisko orechového dreva, do pravej ruky mu dal hrčovitú palicu a na hlavu mu položil črepinu z kamennej nádoby. Pandion zadŕžajúc smiech, aby nestratil dych, sa na dedov pokyn rozbehol na sever, ta, kde sa chodník dvíhal na strmý skalnatý zráz. Šuhaj prefrčal po chodníku ako vietor, vyštveral sa na strminu, zostúpil a ešte rýchlejšie uháňal nazad.

Starec čakal vnuka pri dome, zložil mu bremä a priblížil sa lícom k jeho tvári, aby podľa jeho dychu poznal, aký je vyčerpaný.

— To by som ešte veľa ráz bez oddychu prebehol, — povedal šuhaj po chvíľke.

— Tak ako vravíš, — odvetil starec a hrdo sa vypäl. — Môžeš byť vojakom, ktorý vie neúnavne bojovať a nosiť ťažkú medenú zbroj. Môj syn, tvoj otec, ti dal zdravie a silu, ja som ich v tebe upevnil a naučil ťa vytrvalosti a odvahe. — Starec prebehol očami šuhajovu postavu, pochvalne pozrel na široký, klenutý hrudník, na mocné svaly pod hladkou pokožkou bez jedinej škvrnky a pokračoval: — Nemáš príbuzných iba mňa, nevládneho starca, nemáš imanie ani sluhov a celá naša fratria^[8] — to sú tri malé osady na skalnatom brehu… Svet je veľký a na osamelého človeka striehne veľa nebezpečenstva. Ale najhoršie je stratiť slobodu, padnúť do otroctva. Preto som vynaložil toľké úsilie, aby som z teba vychoval vojaka, odvážneho a hotového do akéhokoľvek boja. Teraz si slobodný a môžeš slúžiť svojmu ľudu. Poď, prinesieme obeť Hyperionovi, nášmu ochrancovi, na počesť tvojej dospelosti.

Dedo a vnuk zamierili pozdĺž bujného porastu ostrice a šašiny ta, kde do mora zabiehala dlhá, úzka kosa.

Na konci mysu rástli dva veľké, naširoko rozkonárené duby. Medzi nimi bolo obetište z hrubých vápencových dosák a za ním sa týčil očernetý drevený stĺp, otesaný do ľudskej podoby. Bol to starý chrám zasvätený tunajšiemu bohu — rieke Ahelu, ktorá sa tu vlievala do mora.

Ústie rieky sa strácalo v zelenom poraste, hmýriacom sa vtákmi, ktoré sem prilietali zo severu.

Zo zahmleného mora sa hnali vlny, a s pleskotom Odierali na ostrý koniec mysu. Hukot vĺn, prenikavý krik vtákov, hvižďanie vetra v šašine, šum v korunách dubov — všetko splývalo v burácajúcu melódiu.

Starec nakládol oheň na hrubom obetišti a do plameňov hodil kúsok mäsa a osúcha. Keď obrad skončil, zaviedol Pandiona k veľkej skale. Kázal mu, aby ju odvalil a vopchal ruku do hlbokej štrbiny. Zacvendžal kov — Pandion vytiahol medený meč, pokrytý zelenou patinou, prilbu a široký pás z medených doštičiek, ktorý slúžil ako brnenie pre spodnú časť tela.

— To je zbroj tvojho nebohého otca, — ticho povedal ded. — Štít a luk si musíš zadovážiť sám.

Vzrušený šuhaj sa sklonil a opatrne stieral z kovu zelené škvrny.

Starec si sadol na kameň, oprel sa chrbtom o skalisko a mlčky pozoroval vnuka, snažiac sa utajiť dojatie. Pandion položil zbroj, hodil sa k dedovi a prudko ho objal. Starec oblapil šuhaja a pod rukou zacítil jeho mohutné svaly. Zamarilo sa mu, že v tomto mladom tele, stvorenom zdolávať prekážky, akoby sa znovu narodil aj on, aj jeho dávno mŕtvy syn.

Obrátil k sebe vnukovu tvár a dlho mu pozeral do zlatistých očí.

— Treba sa ti rozhodnúť, Pandion: alebo sa vyberieš k veliteľovi našej fratrie a staneš sa vojakom, alebo zostaneš Agenorovým pomocníkom.

— Zostanem u Agenora, — odvetil Pandion bez rozmýšľania. — Keby som išiel do osady k veliteľovi, musel by som tam aj bývať a ty by si osamel.

A ja nechcem odísť od teba, chcem ti pomáhať.

— Teraz, sa už tak či tak rozlúčime, — namáhavo, no rozhodne riekol starec.

Šuhaj prekvapene zaspätkoval, no starcova ruka ho zadržala.

— Splnil som, čo som sľúbil svojmu synovi, tvojmu otcovi, Pandion, — pokračoval starec. — Teraz vstupuješ do života. Vykroč na cestu slobodný, nezaťažený starosťou o bezvládneho starca. Odídem z našej Aeneady do úrodnej Elidy^[9], kde žijú moje dcéry so svojimi mužmi. Keď sa staneš slávnym majstrom, vyhľadáš ma.

Na šuhajove zápalisté protesty starec iba vrtel hlavou. Pandion mu dohováral, modlikal, hneval sa, kým nepochopil, že dedovo rozhodnutie je nezlomné, že zrelo v ňom po mnohé roky a upevnila ho životná skúsenosť.

Žiaľ ťažil Pandiona ako kameň. Celý deň sa od deda ani nepohol, pomáhal mu vychystať sa na cestu.

Navečer usadili sa pri prevrátenom člne, ktorý boli poupchávali kúdeľou, a dedo vytiahol lýru. Po brehu sa rozľahol ako za mladi mocný hlas starého deda a zanikol v diaľke. Na Pandionovu prosbu starec spieval o tom, ako vznikol ich národ, o susedných zemiach a krajinách. Šuhaj si uvedomil, že počúva deda posledný raz, dychtivo vnímal každé slovo a usiloval si zapamätať piesne, od detstva nerozlučne späté s dedovou tvárou.

Starý ded spieval o drsnej kráse svojej vlasti, kde sama príroda je pozemským vtelením bohov, o veľkosti ľudí, ktorí ľúbia život a víťazia nad prírodou, neukrývajú sa pred ňou do chrámov, neodvracajú sa od skutočnosti.

A šuhajovi vzrušene bilo srdce pred cestou do neznámych diaľok, kde za každou zákrutou čaká niečo nové, neočakávané.

Ráno akoby sa bolo vrátilo horúce leto. Čistý blankyt oblohy dýchal páľavou, nehybný vzduch znel cvrlikaním cikád a slnko sa oslepivo odrážalo od bielych skalísk. More spriezračnelo a lenivo sa kolísalo pri brehoch.

Keď sa dedov čln stratil v diaľke, Pandiona opantal smútok. Hodil sa na zem a oprel si čelo o skrížené ruky. Bolo mu ako malému opustenému chlapčekovi. Slzy mu padali na ruky, no neboli to chlapčenské slzy — kotúľali sa v ťažkých kvapkách a nezmierňovali žiaľ. Sny o veľkých činoch uplynuli doďaleka. Šuhaj túžil len po tom, aby bol dedovi nablízku.

Pomaly si uvedomil, že plačom deda neprivolá. Zahanbil sa za svoju slabosť, stisol pery, zodvihol hlavu a dlho sa díval do morských šírav, kým sa v ňom neutíšil zmätok. Napokon vstal, prebehol očami slnkom zaliaty breh, domček pod platanom a znovu ho premohol neznesiteľný smútok.

Uvedomil si, že chlapčenské dni sa pominuli, že sa už nikdy nevráti bezstarostný život s polodetskými snami.

Pomaly sa vliekol k domčeku. Tam si opásal meč a pobalil do plášťa svoje imanie. Pevne zaprel dvere, aby sa dnu nevodrala búrka, a vykročil po skalnatom chodníku, čisto vyzametanom vetrami. Chodník viedol na vŕšok, kde sa zelenalo husté krovie. Tam sa chodník rozdeľoval: napravo — k rybárskym chatrčiam na morskom brehu, naľavo popri rieke — do osady.

Pandion zabočil doľava. Za vŕškom sa mu nohy zaborili do horúceho bieleho prachu a cvrlikanie cikád vystriedalo šum mora. Úpätie vrchov pri rieke tonulo v zeleni stromov. Štíhle listy oleandrov a ťažká zeleň figovníkov sa prepletali s pyšnými korunami orechov a splývali v hustú spleť, ktorá sa zdala popri bielych vápencových skaliskách priam čierna.

Chodník sa pohrúžil do chladivej tône a po niekoľkých zákrutách vyústil na rozložitú poľanu, kde stáli malé domce, učupené pod strmými svahmi.

Šuhaj zrýchlil krok, zamieril k nízkemu bielemu stavisku a vošiel na podstienok. V ústrety mu vstal nevysoký čiernobradý starší mužský — majster Agenor.

— Už som chcel po teba poslať! — vítal ho natešene sochár. Zrazu zbadal šuhajovu zbroj. — Teda to bolo ono! Poďže sem, nech ťa vyobjímam. Tessa, Tessa! — zavolal. — Pozri, aký vojak k nám zavítal!

Pandion sa prudko obrátil. Z vnútorných dverí vyzrela dievčina oblečená v tmavočervenom chimatione^[10] prehodenom cez jemný belasý chiton^[11].

V radostnom úsmeve sa jej zaperlili zuby, no zapäť sa zachmúrila a chladne si Pandiona premerala.

— Vidíš, hnevá sa na teba. Za celé dva dni si nepribehol a nepovedal si, že nebudeš pracovať, — vyčitoval sochár šuhajovi.

Pandion stál mlčky, so sklopenou hlavou.

— Čo je s tebou, chlapče? Vlastne — vojak? Dnes si dáky zronený.

A akýže uzlík si si priniesol?

Pandion prerývaným hlasom, nesúvislo porozprával o dedovom odchode, opäť prežívajúc svoj žiaľ.

Sochár položil šuhajovi ruky na plecia.

— Dávno sme si ťa už obľúbili, Pandion. Som šťastný, že si si vyvolil cestu umelca pred životom vojaka. Tá ťa tak či tak neskôr neminie.

Vtom prišla sochárova žena — Tessina matka.

Pandion sa podľa obyčaje sklonil pred Agenorovou ženou, ona mu prikryla hlavu okrajom plášťa a láskavo si ho privinula.

Dievčina radostne vykríkla, no vzápätí sa zmiatla a bežala do domu, sprevádzaná otcovým úsmevom.

Agenor si sadol ku vchodu do dielne, aby si oddýchol. Pri dome rástli staré olivy. Ich obrovské hrčavé kmene sa čudesne prepletali a zádumčivý zrak umelcov v nich nachádzal ľudské i zvieracie podoby.

Na druhej strane domu sa mihla ženská postava v sviatočnom jasnemodrom chimatione so zlatými ozdôbkami. Vo chvíli, keď zmizla za vŕškom, sochár spoznal svoju dcéru. K Agenorovi podišla jeho žena, nečujne stúpajúc bosými nohami, a sadla si vedľa neho.

— Tessa zase išla za Pandionom do boriny, — poznamenal umelec a doložil: — Deti sa nazdávajú, že o ich tajomstve nevieme.

Žena sa veselo zasmiala, no odrazu zvážnela a spýtala sa: — Čo si myslíš o Pandionovi teraz, keď je u nás už vyše roka?

— Ešte väčšmi som si ho obľúbil, — odvetil Agenor a žena mu prikývla. — No… — majster sa odmlčal, hľadajúc slová.

— Chce veľmi veľa, — doplnila ho žena.

— Áno, chce veľmi veľa a bohovia mu už veľa dali. Nemá sa u koho učiť a ja mu neviem dať, čo hľadá, — povedal umelec a z hlasu mu zaznel smútok.

— A mne sa vidí, že sa nevyzná sám v sebe. Vôbec sa neponáša na iných mladíkov, — ticho riekla žena. — Nechápem, po čom vlastne túži, a zavše ho aj ľutujem.

— Máš pravdu, moja milá. Snaha dosiahnuť to, čo ešte nik nedokázal, mu neprinesie šťastie. A ty… ty sa bojíš o Tessu?

— Nie, nebojím sa. Moja dcéra je hrdá a smelá. Ale cítim, že láska k Pandionovi jej môže priniesť veľa žiaľu. Nie je dobre, keď človek ako Pandion sa zmieta v hľadaní — potom ho ani láska nevylieči z večných túžob…

— Ako vyliečila mňa, — majster sa láskavo usmial na ženu. — A aj ja som sa kedysi ponášal na Pandiona.

— Nie, ty si bol vždy pokojnejší a istejší, — namietala žena a pohladkala mu prešedivené vlasy.

Agenor pozrel do diaľky, za stromy, kde zmizla Tessa.

Dievčina sa náhlila k moru. Často sa obzerala, hoci vedela, že vo sviatok nikto nepôjde tak zavčasu do posvätného hája.

Z bielych svahov neplodných skalnatých vrchov už sálala páľava.

Chodník viedol najprv po rovine porastenej bodľačím. Tessa kráčala opatrne, aby si neroztrhla lem na svojom najkrajšom chitóne z jemnej, polopriesvitnej látky, dovezenej spoza mora. Chodník sa ďalej dvíhal do kopca posiateho krvavočervenými kvetmi. Tu už nebolo bodľačia; dievčina si podvihla záhyby odedze a rozbehla sa do hája. Vôňa zohriatej smoly a ihličia sa miešala so sviežim dychom mora. Dievčina spomalila kroky, nevedomky sa prispôsobujúc slávnostnému pokoju v háji. Vyšla na lúčinku pozlátenú slnkom. Ta doliehal hukot mora jasnejšie — more nebolo vidno, no neprestajne sa ohlášalo nízkymi, rytmickými akordmi. Napravo sa dvíhalo sivé skalisko. Spoza skaly vybehol Tesse v ústrety, Pandion, pritiahol ju k sebe, no zápäť ju zľahka odtisol a pozorne sa na ňu zadíval, akoby si chcel vryť do pamäti jej podobu.

Tessa sa jemne vyvinula šuhajovi z rúk.

— Poponáhľaj sa, čoskoro sem prídu! — povedala a nežne pozrela na mládenca.

— Som pripravený, — a s tými slovami podišiel Pandion ku skalisku, ktoré pretínala úzka kolmá jaskyňa. Na vápencovom balvane stála nedokončená socha — ženská postavička. Povedľa ležali sochárove drevené nástroje.

Dievčina zhodila belasý chimation a pomaly dvíhala ruky k sponám, ktoré spínali záhyby ľahkej tkaniny, rozrezanej pozdĺž pliec. Pandion ju s úsmevom pozoroval. Keď sa však obrátil k soche, nadšenie mu z tváre pomaly zmizlo. Vzdialená bola táto hrubá podoba prelestnej živej Tesse.

Jednako z hliny už vystupovali obrysy jej tela. Dnes sa všetko rozhodne a on prenesie na neživú hlinu čaro živých línií.

Šuhaj sa chmúrne a rozhodne obrátil k Tesse. Dievčina sa oprela o borovicu, ruku si založila za hlavu. Mladý sochár sa mlčky, zahrúžil do práce. Vnímavým pohľadom prebehúval z priateľkinho tela na hlinu, premeriaval, porovnával.

Už niekoľko dní trvala borba jeho tvorivých rúk s poddajnou hlinou, ktorú chcel prinútiť, aby nadobudla krásny tvar živého modelu.

Čas bežal. Šuhajove citlivé ucho už niekoľko ráz zachytilo potlačený vzdych ustatej Tessy. Pandion prerušil prácu a poodstúpil. Z úst sa mu vydral bolestný výkrik sklamania. To, čo v hrubo naznačených črtách žilo, teraz uhladené a dokončené zaniklo. Socha bola iba ťarbavou napodobeninou Tessinho štíhleho tela.

Sochár so zovretými perami porovnával Tessu so sochou a zúfalo sa snažil nájsť chybu. Chyby tu nebolo — nedalo sa to nazvať chybou; jednoducho nevedel zvýrazniť život, zachytiť menlivý pohyb telesných tvarov. Nazdával sa, že sila jeho ľúbosti, jeho nadšenie nad Tessinou krásou ho povznesú, že mu pomôžu zavŕšiť veľké umelecké víťazstvo — nevídanú sochu… To si myslel včera, i pred polhodinou. A zatiaľ?…

Nevládze… nevie… Ani pre Tessu, ktorú tak ľúbi. Čo robiť? Celý svet mu stemnel, nástroje mu padali na zem, krv mu udrela do tváre. V zúfalstve sa hodil k Tesse a padol pred ňou na kolená. Dievčina, zmätená, nechápajúca, položila dlaň Pandionovi na rozpálenú tvár. Zrazu ženským inštinktom pochopila, čo sa deje v umelcovej duši. S materinskou nehou sa sklonila k nemu, pritískala si jeho hlavu, tešila ho láskavými slovami a štíhlymi prstami mu hladkala krátke kučeravé vlasy. Šuhajovo zúfalstvo sa utíšilo.

V diaľke sa ozvali hlasy. Pandion sa poobzeral. Jeho vzrušenie sa rozplynulo a s ním aj veľké nádeje. Zdalo sa mu, že sa mu mladícky sen nikdy neuskutoční. Podišiel ku soche a v zadumaní zastal. Malá Tessina rúčka sa dotkla jeho lakťa.

— Neopováž sa, nerozumné chlapčisko! — zašepkala dievčina.

— Nemôžem, neviem, Tessa, — prisvedčil Pandion, neodtŕhajúc pohľad zo sochy. — Keby táto… — šuhaj sa zháčil, — keby som ju nebol robil podľa teba, hneď by som ju zničil. Je nepekná, hrubá, nikdy nesmie pripomínať tvoj zjav, — a jemne potisol sochu do jaskyne a starostlivo zakryl štrbinu úlomkami skál a čečinou…

Potom sa mladí ľudia vybrali za hlasom morského príboja. Dlho kráčali mlčky. Pandion sa ozval prvý — chcel sa zdôveriť milej so svojím žiaľom a sklamaním. Tessa ho ubezpečovala, že verí v neho, v jeho schopnosti, lež šuhaj sa nedal presvedčiť. Iba dnes pochopil, že má ďaleko k naozajstnému majstrovstvu, že cesta k pravému umeniu vedie cez dlhé roky tvrdej práce.

— Nie, Tessa, neviem zachytiť tvoju podobu! — namietal vášnivo. — Som chudobný tu i tu, — dotkol sa rukou očí a hrude, — nedokážem vyjadriť tvoju krásu.

— A či nie je tvoja, Pandion? — dievčina ho prudko objala okolo hrdla.

— Viem, Tessa, ale ako niekedy pre ňu trpím. Nikdy sa v nej neprestanem kochať a pritom, neviem ju vyjadriť. A ja ťa musím vteliť do hliny, dreva, do kameňa. Musím pochopiť, prečo tak ťažko zvýrazniť krásu, lebo ak si to neujasním, ako vdýchnem svojim dielam život?

Tessa pozorne načúvala. Cítila, že sa pred ňou otvára Pandionova duša, a trpko si uvedomovala svoju bezmocnosť. Zrazu sa Pandion usmial a kým sa spamätala, vydvihli ju dohora mocné ruky. A už s ňou šuhaj uháňal k moru, položil ju na vlhký piesok a sám sa skryl za briežkom. O chvíľu Tessa zbadala jeho hlavu na hrebeni blížiacej sa vlny. Pandion sa zakrátko vrátil. Po nedávnom smútku nebolo ani stopy a to, čo sa odohralo v háji, Tesse sa už nevidelo také vážne. Ticho sa zasmiala, keď si spomenula na svoju úbohú hlinenú podobu a na strápenú tvár jej tvorcu.

Aj Pandion sa vysmieval sám sebe a ako chlapčisko vystatoval sa pred Tessou silou a vrtkosťou. Pomaly, s častými zastávkami prišli až domov.

A iba na dne duše sa dievčine zahniezdil nepokoj…

Agenor zavolal Pandiona a vysvetľoval mu: — Syn môj, náš národ je ešte mladý a chudobný. Potrebuje žiť veky v blahobyte, aby sa stá ľudí mohli oddať umeniu, aby sa stovky ľudí mohli venovať štúdiu krásy človeka a sveta. Nie je to dávno, čo sme spodobovali svojich bohov len otesanými kamennými či drevenými stĺpmi… Ty, sa už usiluješ pochopiť zákony krásy, a ja predpovedám, že náš národ sa dostane pri zobrazovaní krásna ďalej a vyššie ako ostatné, hoci teraz sú vo vyspelých a bohatých krajinách majstri oveľa šikovnejší ako my.

Umelec vstal a pritiahol z kúta veľkú žltú drevenú truhlicu, vybral z nej čosi zakrútené do červenej látky. Odmotal látku a opatrne postavil pred Pandiona neveľkú sošku zo slonoviny a zlata. Slonovina rokmi zružovela a do lešteného povrchu vryl čas drobučké čierne trhlinky. Soška predstavovala ženu s dvoma zvíjajúcimi sa hadmi vo vystretých rukách.

Široký pás obopínal jej štíhly driek a pridržiaval dlhú riasenú sukňu.

Chrbát, plecia i boky prikrýval ľahký závoj, ňadrá mala obnažené. Ťažké vlnisté vlasy tvorili uzol nie na zátylku, ako nosia Helénky, ale na temene.

Odtiaľ splývali husté pradená na šiju a chrbát.

Pandion ešte nevidel nič podobného, no cítil, že sošku urobil veľký majster. Na soške udivovala nezvyčajne ľahostajná tvár — plochá, široká, s výraznými lícnymi kosťami, s hrubými perami. Rovné široké obrvy zdôrazňovali na ženinej tvári výraz ľahostajnosti, no hruď sa vysoko vzdúvala sťa pri nedočkavom vzdychu.

Šuhaj stál zmeravený. Keby aj on dosiahol také umenie ako neznámy majster! Keby aj jeho dláto vedelo s takou presnosťou a prelesťou vyjadriť tvary, ktoré priam žili pod žltoružovým povrchom starej slonoviny.

Pandion sa strhol zo zadumania a odtisol vzácnu sošku nabok. No nespúšťal oči zo starého majstrovského diela a ticho sa spýtal: — To je zo starých východných miest^[12]? — Ach, nie! — odvetil Agenor. — Je staršia ako zlatom oplývajúce Mykény, Tírynthos a Orchomenos^[13]. Doniesol som ju od Chrisaora, aby som ti ju ukázal. Jeho otec sa za mladi plavil na Krétu a našiel ju v zrúcanom starom chráme dvadsať stádií^[14] od rozvalín mesta morských panovníkov, ktoré zničilo zemetrasenie^[15]. — Otec, — šuhaj potláčajúc vzrušenie sa prosebne dotkol umelcovej brady^[16], — ty vieš tak veľa. Ak by si chcel, či by si si nevedel aj ty osvojiť umenie starých majstrov a naučiť nás ho, zaviesť nás ta, kde sa zachovali krásne diela? Vari si nikdy nevidel paláce ospievané v legendách? Koľko ráz som o nich sníval, keď som počúval deda!

Agenor sklopil oči a tvárou mu preletel tieň.

— Neviem ti to vysvetliť, — prehovoril, keď porozmýšľal, — no sám to onedlho pocítiš; čo umrelo, nemožno vzkriesiť. Je to cudzie nášmu svetu, našej duši… je to krásne, no beznádejné… očarúva, no nežije.

— Pochopil som, otec! — náruživo zvolal Pandion. — Budem iba otrokom mŕtvej múdrosti, pokým ju budem napodobňovať. À my sa musíme vyrovnať starým majstrom, ba čo viac, musíme ich predstihnúť. A vtedy… vtedy… — šuhaj sa odmlčal, nenachádzajúc slov.

Agenor milo pozrel na svojho žiaka.

— Dobre si to povedal. Staré umenie nám je meradlom, no kráčať nám treba vlastnou cestou. A aby táto cesta nebola priďaleká, učme sa zo starej múdrosti a života…

Pandion zrazu klesol umelcovi k nohám a objal mu kolená.

— Otec a učiteľ môj, pusti ma obzrieť si staré mestá… Tu nevydržím, bohovia sú mi svedkami… musím všetko vidieť. Cítim v sebe silu dosiahnuť najvyššie ciele… Musím poznať kolísku tých drahocenností.

Možno by som… — šuhaji zmĺkol a zapýril sa, no priamy, smelý pohľad ďalej upieral na Agenora.

— Vstaň, Pandion! Dávno som to čakal. Nie si už chlapec, nemôžem ťa zdržiavať, keby som ako chcel. Choď, kam zatúžiš, no vravím ti ako svojmu synovi, ako svojmu žiakovi, ba ako rovný rovnému, že tvoje želanie je nebezpečné. Hrozia ti strašné útrapy.

— Ničoho sa nebojím, otec! — Pandion pohodil hlavou.

— Zmýlil som sa: ty si ešte stále chlapec, — pokojne ho zavrátil Agenor. — Vypočuj ma do konca, ak ma naozaj ľúbiš.

A Agenor rozprával, že vo východných mestách panujú ešte dávne obyčaje. Ženy, tak ako pred tisíc rokmi na Kréte, nosia dlhé drsné sukne, neobyčajne pestro zafarbené a hruď majú obnaženú, zahaľujú si iba plecia a chrbát. Muži chodia v krátkych košeliach bez rukávov, majú dlhé vlasy a ozbrojení sú malými, no ťažkými bronzovými mečmi. Mesto Tírynthos obkolesuje dlžizný múr, päťdesiat lakťov^[17] vysoký. Vystavali ho z obrovských skál ozdobených zlatými a bronzovými kvetmi, ktoré na slnci zďaleka blčia ako ohne.

Mykény sú ešte veľkolepejšie. Rozkladajú sa na vysokom kopci, brány z ohromitánskych kvádrov zatvárajú medenými mrežami. Z roviny, ktorá sa rozprestiera okolo kopca, zďaleka vidno veličizné stavby.

Hoci nástenné maľby v mykénskych, tyrintských a orchomenských palácoch sú ešte stále svieže a jasné, hoc po cestách dláždených bielymi kameňmi ešte ako kedysi prehrkocú kedy-tedy záprahy bohatých zemepánov, cesty, dvory opustených domov, ba aj steny mocných múrov zarastajú trávou zabudnutia.

Dávno sa minuli časy bohatstva, časy ďalekých plavieb do rozprávkového Aigypta^[18]. Dnes okolo týchto miest ležia mocné fratrie s množstvom vojakov. Ich velitelia si naširoko-ďaleko všetko podrobili, mestá pripojili k svojim temenom^[19], podmanili si slabšie rody a vyhlásili sa za vládcov krajiny aj ľudí.

Tu, v Aeneade, nieto takých mocných vodcov, tak ako nieto miest a nádherných chrámov. Zato tam je viac otrokov, úbohých zotročených mužov a žien. Sú medzi nimi nielen zajatci dovlečení z cudzích krajín, ale aj ich krajania, pochodiaci z chudobných rodov.

A čo povedať o cudzincoch na cestách? Ak za nimi nestojí mocná fratria alebo rod, s ktorým je nebezpečné sa znepriateliť, ak pocestného nesprevádza ozbrojená družina, vtedy sú preň iba dve cesty — smrť, alebo otroctvo.

— Pamätaj si, Pandion, — sochár chytil šuhajovi obe ruky, — žijeme v krutých a nebezpečných časoch. Rody a fratrie na seba nevrazia, spoločné zákony nejestvujú, každému pútnikovi nad hlavou visí hrozba otroctva.

Pamätaj si, ak nás opustíš, zostaneš v cudzine bez blízkych, bez zákonov, každý ťa môže ponížiť, ba aj zabiť a nemusí sa báť pokuty a pomsty^[20]. Si sám a chudobný, ani ja ti nemôžem ničím prispieť — teda nepozháňaš si ani neveľký sprievod. A sám čoskoro zahynieš, ak ťa bohovia neurobia neviditeľným. Tak vidíš, Pandion, i keď sa ti zdá také jednoduché preplávať tisíc stádií od nášho Achelojovho mysu do Korintu, odkiaľ je pol dňa cesty do Mykén, deň do Tírynthu a tri dni do Orchomenu — pre teba je to to isté, ako keby si sa vypravil za hranice Oekumeny. Mne i mojej žene si ako syn, no nehovorím o nás. Predstav si Tessino utrpenie, keby si niekde v cudzine biedil v otroctve!

Pandion sa začervenal, ale neodvetil.

Agenor cítil, že šuhaja nepresvedčí, že jeho žiak váha medzi dvoma mocnými túžbami — jednou, čo ho pútala k domovu, a druhou, ktorá ho vábila do diaľok, lež aj do nebezpečenstiev.

Ani Tessa nevedela, čo by bolo lepšie, a raz sa stavala proti jeho odchodu, inokedy veľkoryso nabádala Pandiona, aby sa vybral na cestu.

Prešlo niekoľko mesiacov a keď jarné vetry priniesli spoza prielivu^[21] od Peloponézu vôňu zakvitnutých hôr, Pandion sa rozhodol. Pol roka, ktorý chcel prežiť v ďalekých a neznámych končinách, sa mu videlo večnosťou.

Chvíľami ho zhrýzal pocit, že sa už azda nikdy nevráti…

Pandion sa najprv vybral na Krétu — do sídla potomkov prímorského národa, do kolísky starovekej kultúry — tak ako mu boli Agenor a iní múdri mužovia radili. Ostrov ležal na križovatke námorných ciest a obývali ho rôzne kmene. Jeho brehy sa hmýrili cudzincami — kupcami, námorníkmi, robotníkmi. Pestré krétske obyvateľstvo sa zaoberalo obchodom, žilo pokojnejšie ako Helada a k cudzincom sa správalo priateľsky. Iba v strede ostrova, za hradbou hôr ešte bývali potomkovia starých plemien a tí prišelcov neradi videli.

Pandion sa mal preplaviť cez Kalidonský záliv k ostrému mysu oproti dolnej Achaji a tam sa ponúkne za veslára na dajakú loď, čo mieri na Krétu s nákladom vlny.

V deň splnu sa mládež zišla do posvätného hája na tanec.

Pandion zadumane sedel na malom dvore pri Agenorovom dome, zdrvený smútkom. Zajtra ho čaká rozlúčka s milou, neistá budúcnosť, samota…

V tmavom a tichom dome Tessa šelestila šatom, potom sa objavila v čiernom otvore dverí a naprávala si na pleci záhyby na prehoze. Čierne vlasy si bola skrútila na zátylku do ťažkého uzla, ktorý na temene lemovali tri stuhy. Zavolala na Pandiona a on hneď vyskočil a ponáhľal sa jej v ústrety.

— Dnes si sa učesala ako attická deva. Pristane ti to, — zvolal.

Tessa sa smutne usmiala.

— Vari si nepôjdeš naposledy zatancovať, Pandion? — spýtala sa.

— A ty by si chcela ísť?

— Áno, budem tancovať pre Afroditu. Aj žeriava zatancujem.

— Žeriava? To je attický tanec, preto si sa tak učesala! U nás ho tuším ešte netancovali.

— Ale dnes ho budú tancovať všetci — pre teba, Pandion!

— Prečo pre mňa? — čudoval sa šuhaj.

— Či si zabudol? Žeriava v Attike tancujú na pamäť, — Tessin hlas sa zachvel, — šťastného Theseovho^[22] návratu z Kréty a na počesť jeho víťazstva… Poďme, milý, — Tessa k nemu vystrela ruky a obaja pritúlení vkročili pod stromy na konci dediny.

… More hučalo v ústrety a vábivo otváralo nekonečné šíravy.

V raňajších slnečných lúčoch sa morské diaľky klenuli ako obrovský svet.

Pomalé vlny zružovené od zôr niesli zďaleka, azda až od brehov rozprávkového Egypta, zlatistú penu. Slnečné lúče tancovali drobnými skokmi na večné pohyblivej vode a pretínali vzduch jemným trasľavým svitom.

Chodník, z ktorého bolo vidieť osadu a Agenorov dom, skade sa ešte pred chvíľou niesli posledné pozdravy, zmizol za vŕškom.

Pobrežná rovinka bola pustá. Pandion zostal s Tessou sám pred morom a nebom. Vpredu na piesku sa černel malý čln, na ktorom Pandion popláva okolo mysu pri ústí Acheloja a prepláva cez Kalidonský záliv.

Dievčina a šuhaj kráčali mlčky. Tessa upreto hľadela na Pandiona, a ani Pandion nespúšťal z nej zraky.

Skoro, priskoro prišli k člnu. Pandion sa vzpriamil a z pŕs sa mu vydral hlboký vzdych. Toľko by mal Tesse povedať v týchto posledných chvíľach, no nenachádzal slov. Hlavou mu vírili myšlienky, útržkovité, nesúvislé.

Odrazu Tessa prudko objala Pandiona okolo krku a akoby sa bála, že ju niekto počuje, chvatne a prerývane zašepkala: — Prisahaj, Pandion, prisahaj na Hyperiona... na strašnú Hekaté^[23]… Nie, radšej na tvoju a moju lásku, že nepôjdeš ďalej ako na Krétu, že nepôjdeš až do Egypta… kde padneš do otroctva… navždy mi zmizneš zo života…

Prisahaj, že sa skoro vrátiš… — Tessin šepot pretrhli potlačované vzlyky.

Pandion si privinul dievčinu a prisahal. Pred očami sa mu v tej chvíli mihli diaľky, útesy, háje, domce a zrúcaniny neznámych osád, všetko, čo ho zakrátko oddelí od Tessy na dlhých šesť mesiacov. Šesť mesiacov nebudú o sebe nič vedieť. Pandion cítil, ako Tesse bije srdce, a zatvoril oči.

Čas sa míňal. Otáľať s rozlúčkou bolo na neznesenie.

— Choď už. Pandion, skorej! Bohovia nech ťa ochraňujú… — zašepkala dievčina.

Pandion sa zachvel, pustil Tessu a rýchlo vykročil.

Čln sa poddal mocným rukám, dno zaškrípalo o piesok. Šuhaj vošiel po kolená do vody a obzrel sa. Tessa stála nehybne ako socha. Upierala zrak na mys, za ktorým zmizne o chvíľu Pandionov čln.

V šuhajovej duši sa čosi zlomilo. Postrčil čln z plytčiny, skočil doňho a chytil sa vesiel. Tessa prudko obrátila hlavu a vietor jej rozvial vlasy, rozpustené na znak smútku.

Pod mocnými zábermi vesiel sa čln rýchle vzďaľoval. Pandion nespúšťal oči z nehybnej dievčiny. Vietor jej zakryl tvár čiernymi vlasmi, ktoré sa jej ovinuli okolo šije. Dievčina stála nepohnute, kým sa čln nevzdialil od brehu a nezamieril na juhovýchod.

Tesse sa marilo, že nie čln zabočuje okolo mysu, ale že mys, tmavý a chmúrny, sa pomaly plazí k člnu. A už sa dotkol malej čiernej bodky v trblietavom mori, už bodka za ním zmizla. Viacej Tessa nevnímala — klesla na vlhký piesok.

Čln sa stratil v nespočetných vlnách. Achelojov mys už dávno zmizol z očú a Pandion vesloval zo všetkých síl, akoby sa bál, že žiaľ ho prinúti vrátiť sa. Nemyslel na nič, len vesloval a vesloval.

Slnko prešlo za kormu a pomalé vlny nadobudli farbu tmavého medu.

Pandion zložil veslá na dno, opatrne sa odrazil nohou, aby neprevrátil čln, a skočil do vody. Plával a potískal čln pred sebou. Potom osviežený vyliezol nazad a vzpriamil sa.

Vpredu bolo vidieť ostrý mys a naľavo od neho sa černel podlhovastý ostrovček, ktorý z juhu uzatváral Kalidonský prístav — cieľ šuhajovej plavby. Pandion sa znova oprel do vesiel a ostrovček pomaly rástol a vynáral sa z mora. Čochvíľa sa pred Pandionom objavil rad strojných cyprusov. Šuhaj obozretne viedol čln pomedzi skaliská obrastené klzkými hrdzavými riasami. Cez zelenozlatistú vodu presvitalo piesočnaté dno.

Pandion vystúpil na breh neďaleko starého, machom obrasteného obetišťa, vyhľadal čistinku s mäkkou trávou a dopil vodu, čo si bol zobral na cestu.

Jesť sa mu nechcelo. Do prístavu zvyšovalo mu najviac dvadsať stádií a Pandion chcel prísť k majiteľovi lode oddýchnutý, svieži, a preto si ľahol.

Zrazu pred zatvorenými očami sa mu vynorila včerajšia slávnosť…

Pandion a ostatní mládenci z osady ležali v tráve a čakali, kým devy dotancujú tanec na počesť Afrodity. Tancovali po dve, chrbtom k sebe, vo vzdušných sukniach, v páse nariasených do rôznych rovných stúh. Držali sa za ruky a pozerali na seba — ponad plecia, akoby sa navzájom kochali svojou krásou. V mesačnom svetle sa záhyby bielych sukieň vzdúvali a klesali ako strieborné vlny, ohybné telá tanečníc sa vlnili ako ohybné stvoly podľa taktu nežných a ťahavých, smutných i radostných zvukov flauty.

Po chvíli sa medzi dievčence zamiešali aj chlapci a začali tancovať žeriava. Stávali si na prsty a mávali rukami ako krídlami. Pandion tancoval s Tessou, ktorá z neho nespúšťala oči.

Všetka mlaď z osady správala sa k Pandionovi pozornejšie ako zvyčajne. Iba rozžiarená tvár Eurumachova, ktorý sa bol do Tessy tiež zaľúbil, prezrádzala, ako sa teší tejto rozlúčke. Pandion si všimol, že ostatní menej s ním žartovali, menej sa prekárali, akoby sa medzi nich už teraz položila akási hranica. Jeho priateľom sa v očiach zrkadlila závisť aj ľútosť.

Správali sa k nemu ako k niekomu, kto sa oddelil od ostatných a stojí zoči- voči veľkému nebezpečenstvu.

Mesiac pomaly klesal za stromy. Na lúčinu sa rozprestierala tmavá tôňa.

Tanec sa skončil. Tessa s družkami spievala Pandionovu obľúbenú pieseň o lastovičke a o jari. Napokon sa mládež v pároch pobrala k osade.

Pandion s Tessou kráčali za ostatnými a nárokom spomaľovali kroky. Keď vystúpili na vŕšok za dedinou, Tessa zastala a pritúlila sa k Pandionovi.

— Bojím sa, Pandion, — zašepkala. — Hekaté; bohyňa mesiaca, je taká mocná a ty pôjdeš práve ta, kde ona vládne…

— Nie, Tessa, Hekaté nevládne na Kréte, ale v Kúrii^[24], — uspokojoval dievčinu Pandion.

Šuhaj sa prebral zo sna. Treba sa mu najesť a pobrať sa ďalej. Priniesol obetu bohu mora a na brehu mora zmeral svoj tieň^[25]. Devätnásťstopový tieň mu ukázal, že sa mu prichodí ponáhľať, aby sa do večera dostal na koráb.

Keď šuhaj plával okolo ostrova a zbadal kamenný stĺp — označenie prístavu — začal veslovať rýchlejšie.