Na hranici Oekumeny

Temná cesta

Kidogova a Kaviho starostlivosť nebola daromná — Pandionovi sa pozrastali zlámané kosti. Ale voľakedajšia sila sa mu nevracala.

Ľahostajný, bez vôle ležal celé dni v pološere priestrannej chatrče, priateľom na otázky odpovedal jednoslabičné, malátne, ledva čo zjedol a sám sa nijako nesnažil vstať. Chradol, tvár so zapadnutými, zväčša zatvorenými očami mu obrástla mäkkou bradou.

Bolo už načase vybrať sa na ďalekú cestu k moru a do vlasti. Kidogo sa už dávno do najmenších podrobností povypytoval na cestu k brehom Južného Rohu. Z tridsiatich deviatich bývalých otrokov, ktorí našli útulok v osade, dvanásti sa rozišli na rôzne strany — pochádzali z týchto končín a mohli sa bez veľkých ťažkostí a nebezpečenstva skoro vrátiť domov.

Tí, čo zostali, súrili Kidoga na odchod. Teraz, keď boli slobodní a silní, ďaleká vlasť ich vábila čoraz mocnejšie. Každý deň odpočinku sa im zdal zločinom. Nakoľko ich návrat závisel od Kidoga, dolípali naň prosbami aj dohovárkami.

Kidogo sa vykrúcal neurčitými sľubmi — nemohol opustiť Pandiona. Po takýchto rozhovoroch celé hodiny sedával pri priateľovom lôžku, zhrýzal sa pochybnosťami a kládol si stále rovnakú otázku: kedyže už nastane u chorého obrať k lepšiemu? Keď horúčava ustupovala, na Kaviho radu vynášali Pandiona z chatrče a uložili ho pri vchode. Ani to nepomáhalo.

Pandion ožíval iba za dažďa — pri rachote hromu a huku vody dvíhal sa na lakte a načúval, akoby v tých zvukoch rozpoznával akési volanie, ostatným nezrozumiteľné, Kavi privolal dvoch domorodých kúzelníkov. Okiadzali Pandiona štipľavým dymom z tráv, zahrabali do zeme nádobu s akýmsi korením, no mladému Helénovi nebolo lepšie.

Raz, keď Pandion ležal pred chatrčou a Kavi od neho vetvičkou lenivo odháňal bzučiace muchy, pristavila sa pri nich dievčina v belasom plášti.

Bola to Iruma, dcéra najlepšieho lovca v osade, tá, ktorá si všimla Pandiona už v ten deň, ako prišli.

Dievčina vystrela spod plášťa štíhlu ruku, na ktorej jej zacvendžali náramnice, a podala Kavimu pletené vrecúško. Vravela mu — Etrusk už trocha rozumel domorodej reči — že vo vrecúšku sú zázračné orechy zo západných lesov, ktoré chorého naisto vyliečia. Vysvetľovala mu, ako z orechov pripraviť liek, ale Kavi nepochopil. Iruma zmätene sklonila hlavu, no zápäť sa vzchopila a popýtala Etruska, aby jej priniesol plochý kameň, ktorým sa drví zrno, a misku s vodou. Etrusk si čosi hundral popod nos a zamieril do chatrče. Dievčina sa poobzerala, kľakla si ku hlave chorého a uprene sa mu zahľadela do tváre. Drobnú rúčku mu položila na čelo. Vtom sa Ozvali ťažké kroky Kaviho a dievčina chytro odtiahla ruku.

Vysypala z vrecúška orechy podobné gaštanom, rozbila ich, jadrá pomrvila a zmiešala na kašu s mliekom, ktoré bol Kidogo práve doniesol.

Keď černoch uvidel orechy, spustil radostný krik a veselo poskakoval okolo zachmúreného Etruska.

Potom Kavimu vysvetlil, že v západných lesoch a v jeho vlasti rastie neveľký strom so štíhlym kmeňom. Konáre sú k vrchovcu čoraz kratšie, takže strom je zahrotený^[83]. Rastie na ňom veľa orechov, ktoré zázračne pomáhajú chorým, vysileným vracajú silu, zaháňajú únavu a rozveselia zdravých.

Dievčina nakŕmila Pandiona kašou z orechov a potom si všetci traja posadali k chorému a čakali. Po chvíli dýchal silnejšie a pravidelnejšie, vychudnuté líca mu zružoveli. Etrusk sa prestal chmúriť. Ako očarovaný pozoroval účinky tajomného lieku. Mladý Helén hlasno vzdychol a sadol si. Jeho široko roztvorené slnečné oči skĺzli z Etruska na Kidoga a znehybneli v pohľade uprenom na dievčinu. Mladý Helén s údivom hľadel na tvár farby tmavého bronzu, s obdivuhodne jemnou a sviežou pokožkou.

Spod prižmúrených mihalníc presvitalo čisté bielko, nozdry širokého, no pravidelného nosa sa nepokojne chveli, svieže, trocha hrubé pery odhaľovali v plachom úsmeve rad mocných zubov. Celá okrúhla tvár dievčinina bola plná vyzývavého a nežného figliarstva a veselej mladosti, že sa Pandion nevoľky usmial. A zlatisté oči mladého Helena, dovtedy mútne a ľahostajné, hneď sa zaligotali, zaiskrili. Zmätená Iruma sklopila zrak a odvrátila sa.

Prekvapení priatelia neverili vlastným očiam — prvý raz od osudnej bitky s nosorožcom sa ich priateľ usmial. Nedalo sa odškriepiť, že vzácne orechy zaúčinkovali zázračne. Pandion sedel, dychtivo sa vyzvedal priateľov na všetko, čo sa stalo po jeho zranení, a prerušoval ich vysvetľovanie rýchlymi otázkami, akoby bol niečím opojený.

Iruma sľúbila, že sa večierkom príde popýtať, ako sa šuhajovi vodí, a náhlivo sa vzdialila.

Pandion sa s chuťou najedol a neprestával sa vypytovať. No navečer liek prestal pôsobiť, príliv života ustal a mladý Helén znova upadol do ospanlivej ľahostajnosti. Kavi a Kidogo ho preniesli do chatrče a radili sa, či mu majú znova dať zázračné orechy. Napokon sa rozhodli, že sa spýtajú Irumy.

Dievčina prišla so svojím otcom — vysokým chlapom, ktorý mal plecia a hruď dojazvenú od levích pazúrov. Obaja sa spolu dlho zhovárali, lovec niekoľkokrát pohrdlivo kývol na dcéru rukou a nahnevane zavrtel hlavou, no potom sa hlasno rozosmial a zľahka ju pľasol po chrbte. Iruma namrzene mykla plecami a pristúpila k priateľom.

— Otec vravel, že neslobodno dávať veľa orechov, — povedala černochovi, ktorého zrejme považovala za Pandionovho najbližšieho priateľa. — Treba ich dávať len raz denne, na poludnie, aby chorý dobre jedol.

Kidogo odvetil, že pozná účinok týchto orechov a že sa bude správať podľa jej rady.

V tej chvíli dievčinin otec pozrel na chorého, pokrútil hlavou a povedal dcére niekoľko slov, ktorým nerozumel ani Kavi ani Kidogo. Iruma odrazu vyzerala ako veľká nahnevaná mačka — tak sa jej divo zaleskli oči. Horná pera sa jej poodchýlila a odhalila okraj zubov. Lovec sa dobrácky usmial, hodil rukou a vyšiel z chatrče. Dievčina sa sklonila nad Pandiona, dlho mu pozerala do tváre a potom, skoby jej zrazu bolo napochytre, zamierila k východu.

— Zajtra večer ho budem liečiť sama podľa obyčajov nášho ľudu, — prehlásila rozhodne. — Naše ženy oddávna tak liečia chorých a ranených.

Tvojmu priateľovi odišla duša radosti — bez nej sa nikomu nechce žiť.

Treba ju vrátiť!

Kidogo porozmýšľal nad dievčininými slovami a uznal, že má pravdu.

Pandion po prežitých hrôzach skutočne stratil všetok záujem o život. Niečo sa v ňom nalomilo. A nech si černoch akokoľvek lámal hlavu, nevedel si predstaviť, ako chce Iruma Pandiona liečiť.

Na druhý deň Kidogo znova nakŕmil priateľa orechovou kašou. Pandion si zase sadol, zhováral sa s nimi a s chuťou sa najedol. Ustavične sa obzeral a naostatok sa spýtal na včerajšiu dievčinu. Kidogo vystrúhal smiešnu grimasu, žmurkol na Kaviho a prezradil Pandionovi, že ho deva bude dnes večer liečiť tajomným, a nikomu nie známym spôsobom. Pandiona to sprvoti zaujímalo, no keď prestali pôsobiť orechy, opäť ku všetkému zľahostajnel. Ale aj tak Kavi s Kidogom si všimli, že sa chorému za dva dni oveľa polepšilo. Ich mladý priateľ sa častejšie obracal a silnejšie dýchal ako prv.

Len čo sa slnko sklonilo k západu, osada sa, ako obyčajne, naplnila štipľavým dymom horiaceho raždia a monotónnym buchotom veľkých mažiarov, v ktorých ženy drvili drobné zrno z akejsi rastliny pestovanej na poliach^[84]. Čierna kaša z týchto zŕn pripravená s mliekom a tukom bola hlavnou potravou všetkých domorodcov.

Súmrak rýchlo vystriedala noc. Odrazu sa stíchnutou osadou rozľahol hluchý rachot bubna. K chatrči troch priateľov sa blížil hlučný zástup mládeže. Na čele kráčali štyri dievčatá s fakľami a obklopovali dve zhrbené stareny v širokých tmavých plášťoch. Mládenci zodvihli chorého a za hlasných výkrikov ho niesli na druhý koniec osady, ktorý susedil s rúbaňou.

Kavi a Kidogo šli za zástupom. Etrusk sa nespokojne obzeral a jeho pohľad prezrádzal, že od toho všetkého nečaká nič dobrého.

Pandiona priniesli do veľkej prázdnej chatrče a uložili pri prostrednom stĺpe, chrbtom k širokému vchodu. Niekoľko fakieľ napustených palmovým olejom, ktoré boli upevnené na stĺpe, osvetľovali stred chatrče.

Steny pod nízko spustenými okrajmi strechy sa strácali v polotme. Dnu bolo plno žien — mladé devy i stareny sedeli pozdĺž stien a hlasno sa zhovárali. Akási starena podala Pandionovi tmavý nápoj, ktorý šuhaja razom povzbudil.

Z vydlabaného slonieho kla sa rozľahol prenikavý trasľavý zvuk — v chatrči nastalo ticho a všetci chlapi sa náhlivo vytratili. Etrusk a Kidogo sa pokúsili ostať, ale vystrčili ich jednoducho do tmy. Vchod obstalo niekoľko ohyzdných báb a zaclonili pred očami zvedavcov, čo sa dnu robilo. Kavi sa usadil blízo chatrče, rozhodol sa stoj čo stoj tam zoslať, kým sa neskončí všetko tajomné. Kidogo sa k nemu pripojil a uškŕňal sa — neveril spôsobu, akým liečili južné národy.

Dve dievčiny chorého opatrne posadili a opreli ho chrbtom o stĺp.

Pandion sa začudovane obzeral, stretávajúc sa v polotme s blýskavým bielkom oči a zubmi smejúcich sa žien. Chatrč zdnuka ovešali zväzkami akejsi vonnej rastliny. Široká girlanda obkrúcala chyžu dookola po vnútornom okraji strechy, tenké halúzky toho istého kríku ovíjali stĺp, o ktorý sa Pandion opieral. Všetko bolo presiaknuté trpkastou posilňujúcou vôňou, ktorá Pandiona dráždila, znepokojovala a pripomínala mu čosi nekonečne blízke, vábivé, no nenávratne zabudnuté.

Rovno pred Helénom sa usalašilo niekoľko žien. Vo svetle fakieľ sa beleli zahnuté trúbky zo sloních klov, černeli sa okrúhle boky bubnov vydlabaných z hrubých klátov.

A opäť zaznel trasľavý zvuk trúby. Stareny postavili pred Pandiona drevenú sošku, očernetú a na hrubo otesanú.

Vysoké ženské hlasy zanôtili tichú pieseň pomalé, menlivé hrdelné tóny a clivé vzdychy sa zrýchľovali, nadobúdali sily, rástli do šírky a dvíhali sa čoraz vyššie. Zrazu otriasol vzduchom mocný, prenikavý úder na bubon, Pandion sa mimovoľne mykol. Spev utíchol a na rozhraní svetla a tône sa objavila dievčina v belasom plášti, ktorú Pandion už poznal. Vošla do kruhu osvetleného fakľami a akoby sa bola zháčila. Vtom sa opäť ozvala trúba a do jej stenania sa zamiešalo niekoľko starien desivým jačaním.

Dievčina odhodila plášť a zostala stáť v páse, upletenom z voňavých konárikov.

Svetlo fakieľ sa jej prelievalo červenými odbleskami po ligotavej tmavobronzovej pokožke. Irumine oči boli nahrubo podmaľované modročiernou farbou, na rukách a na nohách sa jej trblietali vyleštené medené kruhy, zvlnené krátke čierne vlasy sa jej rozleteli po pleciach.

Rovnomerne a hlucho zarachotili bubny. Podľa taktu pomalých úderov dievčina sa blížila k Pandionovi, mäkko stúpajúc bosými nohami. Pružným, zvieracím pohybom sa sklonila pred sošku neznámej bohyne a vystrela ruky v mučivom, vášnivom očakávaní. Očarený Pandion sledoval každý Irumin pohyb. Teraz nebol v devinej tvári ani náznak figliarstva — vážna, prísna, so zvrašteným obočím, akoby načúvala hlasu srdca. Vše zmeravela, vše sa vypäla, vystierala ruky a stávala si na prsty, akoby sa každým kúskom tela chcela vzniesť do výšky. Mladý Helén také čosi nikdy nevidel — tajomný tanec rúk splýval so zanieteným výrazom v dievčininej tvári.

Mocne zatrúbili rohy zo slonoviny. Náhly zvonivý úder zatajil Pandionovi dych — medené plechy víťazne, radostne zarinčali a prehlušili údery na bubny.

Dievčina sa prehla ako vysoká lesklá dúha. Nato sa drobné nôžky pomaly pohli po hladko udlapčenej dlážke — tanečnica sa pohybovala v kruhu nesmelo, nerozhodne, plná plachého zmätku. Keď sa vzdialila od fakieľ do polotmy, mihala sa ako ľahký, temer neviditeľný tieň.

Búrlivý rachot bubnov bol čoraz strmší, medené plechy prenikavo rinčali a pomalý tanec, poddávajúc sa zbesilým zvukom, sa jednostaj zrýchľoval.

Do taktu podľa chvejivého zvonenia medi drobčili pevné štíhle nohy, splietavali sa, zastavovali a znova sa plavne kĺzali, ledva sa dotýkajúc zeme. Plecia a vypäté prsia zostávali nehybné. Irumine ruky prosebne vystreté k soche bohyne sa pomaly vlnili.

Vytrvalé vírenie bubnov zmĺklo, zmĺkla burácajúca meď, len clivé stenanie trúb prerušilo kedy-tedy ticho, v ktorom štrngali a zvonili Irumine náramnice.

Pandiona prekvapil zvláštny pohyb svalov pod hladkou dievčininou pokožkou. Nikde nevystupovali výrazne, ale vlnili sa a prelievali ako hladina potoka a tvary Iruminho tela sa pred očami mladého sochára objavovali v neopakovateľných premenách. Bol v nich aj ladný rytmus morských diaľav, aj široký, prudký závan vetra po zlatej stepi.

Prosba, ktorú sprvoti vyjadroval každý dievčinin pohyb, ustúpila teraz veliteľskému gestu. Pandionovi sa zamarilo, že pred ním prúdi samotný plameň života v bronzových odbleskoch svetla a hrmení hudby.

V duši mladého Heléna sa znova ohlásil smäd po živote, vyrojili sa zabudnuté túžby, otvoril sa pred ním široký tajomný svet.

Trúby umĺkli. Nízke a hrozivé hrmotanie bubnov sa zlialo s prenikavými výkrikmi žien, medené plechy hrmeli ako blízka búrka, a zrazu nastalo ticho. Pandion si počul biť srdce.

Dievčina sa hodila dopredu. Bola vysilená, chvela sa, ruky jej bezvládne ovisli, kolená sa jej podlomili, ligot v očiach jej pohasol. Bôľne vykríkla a klesla pred soškou bohyne. Ani sa nepohla, len ňadrá sa jej dvíhali zrýchleným dychom. Prudký tanec prerušil výkrik žiaľu. Omámený Pandion sa strhol.

Chyžu naplnil vresk jasajúcich hlasov.

Štyri ženy, čosi nezrozumiteľne šepkajúc, odniesli Irumu hlbšie do chatrče. Starodávnu drevenú sošku v mihu odpratali. Ženy vstali vzrušené, s blčiacimi očami. Hlasno sa zhovárali a ukazovali na cudzinca. Stareny pri vchode sa rozostúpili a vpustili Kidoga a Kaviho, ktorí sa vrhli k Pandionovi a opreteky sa vypytovali. No mladý, Helén nemohol a ani nechcel hneď rozprávať, Priatelia ho odniesli domov a Pandion dlho nezaspal pod dojmom neobyčajného tanca.

Pandion sa uzdravoval. Jeho mladé telo navidomoči nadobúdalo bývalú silu.

O tri dni už bez cudzej pomoci prišiel do lovcovho domu — zažiadalo sa mu vidieť Irumu. Dievčina nebola doma, no jej otec prijal cudzinca láskavo a prívetivo, pohostil ho chutným pivom a dlho mu posunkami čosi vysvetľoval, pričom ho tľapkal po pleciach a hrudi. Mladý Helén nič nepochopil a odišiel namrzený.

Pandionovo znovunarodenie nebolo ešte úplné: hoci bol slobodný a uzdravoval sa, neopúšťala ho čudná duševná meravosť. Sám chápal, že jeho zdravie podlomili ťažké skúšky, ktorými prešiel. Otras v zápolení s nosorožcom bol nad jeho sily. No musí sa z toho dostať, musí sa vzchopiť do ďalšieho boja na ceste do vlasti! A Pandion začal cvičiť, aby sa znovu vyrovnal svojim priateľom.

Kidogo a Kavi sa už nemuseli o Pandiona strachovať. So všetkými bývalými otrokmi a väčšinou domorodcov sa vybrali na veľkú poľovačku na žirafy. Dúfali, že pritom trocha preskúmajú cestu a pre svojich hostiteľov ulovia veľa zveriny.

Pandion zatiaľ za smiechu a dobromyseľného žartovania susedov pomáhal drviť zrno na prípravu piva, aby si otužil ochabnuté svaly. Nedbal, že ho chlapi vysmievali, keď ho videli pri babskej robote. Zakrátko sa púšťal aj ďalej od dediny, ozbrojený tenkou egyptskou kopijou. Tam, v stepi, sa cvičieval v hádzaní kopije a v behu. Tešil sa, ako mu svaly každým dňom mocneli a ako ľahko ho niesli znova neúnavné nohy.

Pritom ani na chvíľu nezabudol na Irumu. Usilovne sa učil domorodej reči. Do nekonečna si opakoval neznáme spevné slová. O týždeň, vďaka dobrej pamäti, už rozumel svojim spolubesedníkom.

Už štrnásť dní nevidel Pandion Irumu a neodvážil sa ísť za ňou v otcovej neprítomnosti, lebo ešte nepoznal domáce obyčaje. Raz, keď sa vracal zo stepi, zočil postavu v belasom plášti a srdce sa mu rozbúchalo.

Zrýchlil kroky, dohonil dievčinu a zastal pred ňou s radostným úsmevom.

Nemýlil sa, bola to Iruma. Pri pohľade na devinu tvár ho pochytilo vzrušenie. S námahou vyslovujúc nezvyčajné slová, ďakoval zmätenej a rozpačitej Irume. Ale čoskoro vyčerpal zásobu domorodých slov a vzrušený prešiel do rodnej reči. No hneď sa spamätal, zmĺkol a v pomykove sa zahľadel na okraj pestrého pása na Iruminej hlave. Iruma naň hľadela huncútsky a znezrady sa rozosmiala. Aj Pandion sa usmial a potom opatrne vyriekol dávno naučenú vetu.

— Môžem prísť k tebe?

— Príď, — odvetila proste, príď zajtra na kraj lesa, keď slnko bude oproti lesu.

Natešený Pandion nevedel, čo by ešte povedal, iba vystrel k Irume obidve ruky. Belasý plášť sa rozhalil a dve drobné, no tvrdé rúčky sa dôverčivo položili do Pandionových dlaní. Nežne ich stisol. V tej chvíli si ani nespomenul na vzdialenú Tessu. Dievčine sa zachveli ruky. Jemným, no rozhodným pohybom sa vymanila Pandionovi z rúk, zakryla si tvár plášťom a chytro odišla dolu kopcom. Pandion si domyslel, že sa nepatrí ísť za ňou, len sa za ňou díval, kým nezmizla medzi chatrčami.

Prvý raz si Pandion všimol, na akom malebnom mieste leží osada: chatrče boli úhľadné, pohodlné, ulice široké.

Nevdojak si uvedomil, že sa tunajší obyvatelia líšia od obyvateľov, ktorých videl v krajine Nub, i od bedárov „vyvoleného“ Ta-Kemu. Im sa vryla do tvárí pečať pochmúrnosti a ľahostajnosti. Na ich telách, vysilených hladom a lopotou, spočívala akási pokora. Tu ľudia chodili ľahko, voľne.

Ešte aj starci boli vzpriamení.

Pandionove myšlienky prerušil svalnatý, plecnatý mládenec s čiapočkou z leopardej kože, ktorý sa pred ním odrazu vynoril. Nepriateľsky pozrel na cudzinca a panovačným pohybom sa dotkol Pandionovej hrude.

Prekvapený Helén zastal. Domorodec stál nehybne, s rukou spustenou na opasok so širokým nožom, a vyzývavo si premeriaval prišelca.

— Videl som, že dobre beháš, — ozval sa napokon. — Chceš ísť so mnou o preteky? Ja som Fulbo, prezývaný Leopardom, — dodal, akoby jeho meno vysvetlilo všetko.

Pandion sa priateľsky usmial a odvelil, že kedysi behával lepšie a k bývalej rýchlosti má ešte ďaleko. Vtedy ho Fulbo zasypal zlostným posmechom. V mladom Helénovi vzkypela krv. Netušiac, čo je príčinou Fulbovej nenávisti, pohŕdavo si založil ruky v bok a výzvu prijal. Súperi sa dohovorili, že sa stretnú ešte v ten večer, keď sa ochladí.

Pri úpätí kopca, na ktorom stála osada, sa zišli mládenci aj zopár starších, aby sa pobavili pohľadom na súperenie medzi Fulbom a cudzincom.

Fulbo ukázal na ďaleký osamelý strom, ku ktorému bolo najmenej desaťtisíc lakťov. Zvíťazí ten, kto sa prvý vráti k naznačenej čiare s konárikom odlomeným zo stromu.

Čapnutie do dlaní bolo znamením — Pandion a Fulbo vybehli. Fulbo sa triasol netrpezlivosťou a razom vyrazil dlhými skokmi. Vyzeralo to, ani čo by letel ponad zem ako vták s roztiahnutými krídlami. Mladí ho posmeľovali hlasným krikom.

Helén, ktorý sa ešte celkom nezotavil, pochopil, že mu hrozí porážka.

Ale rozhodol sa neustúpiť. Bežal tak, ako ho učil ded za chladných hodín na brieždení na úzkom páse morského pobrežia. Bežal, mierne sa kolíšuc, bez prudkých skokov a rovnomerne dýchal. Fulbo už bol ďaleko pred nim, no Helén napredoval pokojne a nepokúšal sa súpera dobehnúť. Hruď sa mu postupne rozširovala, vdychoval čoraz viac vzduchu, nohy sa mihali rýchlejšie a rýchlejšie. Diváci, ktorí naň sprvoti hľadeli súcitne, videli, že sa vzdialenosť medzi súpermi zmenšuje. Afričan sa obzrel, zlostne skríkol a uháňal ešte rýchlejšie. Ku stromu pribehol o štyristo lakťov pred Pandionom, vyskočil, odlomil konárik a hneď sa zvrtol nazad. Pandion ho minul neďaleko stromu a všimol si, že Fulbo namáhavo dychčí. Hoci aj jemu búšilo srdce oveľa rýchlejšie, ako by malo, bol si istý, že zvíťazí nad príliš popudlivým súperom, ktorý nepozná pravidlá behu. Naďalej bežal rovnomerne a len keď mu k divákom zvyšovalo nie vyše troch tisíc lakťov, prudko vyrazil. Čoskoro Fulba dohonil, no domorodec, lapajúc dych široko otvorenými ústami, predĺžil skoky a cudzinec opäť zaostal. Pandion sa nevzdal. I keď sa mu zahmlievalo pred očami a srdce mu išlo rozhodiť, znova dobehol súpera. Fulbo trielil ako slepý, nehľadel na cestu a odrazu sa potkol a spadol. Pandion ho kúsok predbehol, zastavil sa a priskočil k nemu, aby mu pomohol vstať.

Fulbo ho zlostne odsotil, tackavo vstal a hľadiac Pandionovi rovno do tváre, s námahou povedal: — Zvíťazil si… no dávaj si pozor!… Iruma…

Mladý Helén razom všetko pochopil a do radosti z víťazstva sa mu zamiešal trápny pocit, akoby sa bol vkradol niekam do cudzieho a zakázaného.

Fulbo smutne spustil hlavu a odchádzal ťažkým krokom, už sa ani nepokúšal bežať. Pandion pomaly pribehol k čiare. Čo aj ho diváci pozdravovali, neopustil ho trápny pocit.

Len čo sa Helén vrátil do prázdnej chatrče, zacnelo sa mu po Irume.

Stretnutie, dohovorené na druhý deň, zdalo sa mu príliš ďaleké.

V ten večer sa vrátili lovci. Pandionovi priatelia prišli ustatí, s bohatou korisťou, plní dojmov. Etrusk a černoch sa zaradovali, keď videli, ako sa Pandion zotavil. Kidogo žartom navrhol, aby sa pochytili za pasy, a už sa obaja váľali v prachu a tisli jeden druhého v železnom objatí. Kavi ich kopal, hromžil a pokúšal sa ich roztrhnúť.

Priatelia sa zúčastnili na spoločnej hostine vystrojenej na počesť navrátivším sa lovcom. Účastníci lovu rozgurážení pivom sa vystatovali svojimi úspechmi. Mladý Helén sedel obďaleč, nenápadne poškuľoval na lúku, kde tancovala mládež, a snažil sa uvidieť Irumu v dlhom rade chlapcov a dievčat.

Jeden z náčelníkov tackavo vstal a predniesol uvítaciu reč, ktorú sprevádzal ľahkými a peknými gestami. Pandion pochopil iba celkový zmysel reči, náčelník v nej chválil prišelcov, ľutoval, že čoskoro odídu, a navrhoval im, aby zostali, že ich prijmú do svojho kmeňa.

Hostina sa skončila neskoro v noci, keď sa lovci dosýta najedli jemného mäsa z mladých žiráf a vypili všetko pivo, čo bolo v zásobe. Cestou do chatrče Kidogo vyhlásil, že na druhý deň sa všetci bývalí otroci, ktorých zostalo dvadsaťsedem, poradia o ďalšej ceste. Kidogo stretol v lese potulných lovcov, ktorí poznali krajinu na západ od dediny a poradili mu, kade ísť. Vzdialenosť, ktorá ich delí od mora a od Kidogovej vlasti, je nesmierna, no teraz vie, že za tri mesiace sa ta dostanú, čo aj nepôjdu veľmi chytro. Či ich skúsených v boji, silných priateľstvom, môže dačo zastaviť?

Každý z dvadsiatich siedmich je za päť vojakov! Černoch hrdo vypäl prsia, zodvihol ku hviezdam usmiatu, podpitú tvár, objal Pandiona a vzrušene zakončil: — Teraz je moje srdce pokojné. Ty si vyzdravel — nuž hor sa na cestu!

Na cestu, hoci hneď zajtra!

Pandion mlčal, prvý raz cítil, že jeho želania sa odlišujú od želaní jeho priateľov. Nevedel sa pretvarovať.

Po dnešnom stretnutí pochopil, že clivotu, čo mu celý čas jatrila dušu, spôsobila láska k Irume. Na prahu slobody, po krutom živote otroka vstúpila mu do cesty dievčina v plnom rozkvete mladej krásy! Vari je to málo pre neho, čo sa len nedávno na dne hlbokej jamy chytal najmenšej nádeje na slobodu? Čo napokon potrebuje v živote, keď ho láska mocne volá zostať tu, v zlatej stepi? A tajná túžba, ktorú tajil sám pred sebou, túžba navždy zostať s Irumou, začala mu mocnieť v duši. Bojoval sám so sebou, skúmal svoju lásku k dievčine. Dôverčivá mladosť odvádzala Heléna nebadane do ríše snov, kde bolo všetko také ľahké a prosté.

Zajtra sa uvidí s Irumou, všetko jej porozpráva… a ona — aj ona ho ľúbi!

Bývalí otroci sa mali zísť na druhom konci osady. Tam aj bývali v dvoch veľkých chatrčiach. Kavi, Kidogo a Pandion bývali zvlášť v malej chatrči, ktorú im dali kvôli Pandionovej chorobe.

Pandion si v kúte ostril kopiju, no znezrady vstal a zamieril k východu.

— Kam ideš? — spýtal sa ho prekvapený Etrusk. — Nebudeš na porade?

— Prídem neskoršie, — odvetil Pandion odvracajúc sa a náhlivo odišiel.

Kavi nechápavo pozrel na Kidoga, ktorý pri vchode spracovával kus hrubej kože, aby si z nej urobil štít. Helén im nepovedal, že na okraji lesa ho čaká Iruma. Cítil, ako príchod priateľov ohrozil jeho lásku, ktorá sa v ňom práve rodila, no zriecť sa stretnutia bolo nad jeho sily. Ospravedlňoval sa tým, že priatelia mu tak či tak povedia, o čom sa dohovorili.

Keď sa priblížil k lesu, dlho vyzeral Irumu, no usmiata dievčina sa zrazu odlepila od stromu a zastala si pred neho. Mala na sebe otcov poľovnícky plášť z mäkkej sivej kôry a v ňom ju nebolo rozoznať medzi stromami.

Kývla Pandionovi, aby šiel za ňou, a náhlivo vykročila popod horu k srpovitému lesnému výbežku, ktorý vybiehal do stepi tritisíc lakťov povyše dediny. Tam zašla pod stromy. Pandion sa zvedavo obzeral — prvý raz bol v africkom lese. Predstavoval si ho inakšie — les sa ťahal ako úzka dlhá stuha v doline popri riečke, ktorá omývala osadu, a nebol širší ako dvetisíc lakťov. Bola to obrovská klenba vysokých stromov, tmistá chodba nad večne temnou riečnou úžľabinou.

Hlbšie boli stromy vyššie a na svahu, spúšťajúcom sa k vode, skláňali sa k zemi s vetvami hore prepletenými. Rovné štíhle kmene s belavou, čiernou a hnedou kôrou sa týčili dovysoka na stá lakťov ako husté stĺporadie vysokého staviska. Konáre sa splietali do celistvej klenby, cez ktorú slnko nikdy nepreniklo. Zhora padalo pochmúrne sivé svetlo a zhasínalo v hlbokých priehlbinách medzi čudnými koreňmi, čo vyzerali ako nízke múriky. Tíš, porušenú iba slabým žblnkotom vody, šero a nesmierna výška lesného stĺporadia Pandiona skľučovali. Cítil sa ako votrelec, čo sa vkradol do zakázaného tajomného srdca cudzej prírody.

Nad samou vodou boli v zelenej klenbe úzke štrbiny — tade sa z výšky rútil neprestajný vodopád zlatého ohňa. Odieval stromy do žiarivej hmly, v medzerách medzi kmeňmi sa trieštil na kolmé svetelné pásy, hasnúce postupne v lesnej hĺbke. Pandionovi zišli na um tmisté tajomné egyptské chrámy. Povrazce popínavých rastlín sa plazili zo stromu na strom voľnými kosílkami, alebo sa vo vlnitých závesoch spúšťali na zem. Pôda, vystlaná lístím a spráchnivenými zotletými konármi a plodmi, bola kyprá, mäkká, kde-tu boli po nej rozhodené iskričky pestrých kvietkov. Z kmeňov viseli dlhé pásy olúpanej kôry ako zodrané kúsky kože.

Veľké motýle sa tichučko vznášali nad zemou. Ich trepotajúce sa krídla zaujali mladého Heléna fantastickým zoskupením farieb — zamatovočiernych, kovovobelasých, červených, zlatých a striebristých.

Iruma isto kráčala pomedzi korene a zaviedla Pandiona na malú čistinku pri vode, pokrytú jemným kobercom našušoreného machu. Tam stál strom rozťatý bleskom. Z rozčesnutého tvrdého žltého dreva sa vynárali hrubé obrysy ľudskej postavy. Strom podľa všetkého uctievali — dookola viseli farbisté handričky a zuby dravcov, Zo zeme trčali tri očerneté slonie kly.

Iruma úctivo sklonila hlavu, pristúpila ku starému stromu a zavolala Pandiona.

— To je praotec nášho rodu, zrodený hromom, — povedala ticho. — Daruj mu niečo, aby nám predkovia boli milostiví.

Pandion pozrel na seba — nemal nič, čo by obetoval tomuto hrubému bohu, domnelému Iruminmu predkovi. S úsmevom rozhodil ruky, no dievčina bola neúprosná.

— Daj mu toto, — ukázala na opasok spletený zo žirafích chvostíkov, ktorý mu nedávno urobil Kidogo ako pamiatku na poľovačku.

Mladý Helén poslušne odviazal pásik kože a podal ho dievčine. Iruma zhodila plášť. Nemala náramnice ani náhrdelník, bola iba v širokom koženom páse, šikmo spadajúcom na ľavý bok.

Dievčina si stala na prsty, načiahla sa k zárezu pri hlave modly a pripevnila tam Pandionov dar. Nižšie zavesila kúsok pestrej leopardej kože a zväzok tmavočervených bobuliek, podobných korálkom. Potom vysypala modle k nohám za hrsť prosa a spokojne odstúpila. Oprela sa chrbtom o nevysoký strom so záplavou červených kvetov a zahľadela sa na Pandiona. Zdalo sa, že nad hlavou jej horia červené lampáše. Na bronzovej pokožke jej ihrali slnečné lúče.

Pandion stál a mlčky sa kochal pohľadom na dievčinu. Jej krása sa mu videla posvätná v tíšine obrovského lesa — chrámu neznámych bohov, takých odlišných od veselých nebešťanov jeho detstva. Dušu mu zrazu zaplnila jasná, pokojná radosť — znova bol umelcom, znova sa v ňom prebudili bývalé túžby.

No znenazdajky sa mu z hlbín pamäti vynorila neobyčajne jasná vidina.

Tam, v nesmierne ďalekej vlasti, pri šumení borovíc a mora, práve tak stála Tessa pritisnutá ku stromu, v dávnych, nenávratných dňoch…

Iruma si založila ruky za hlavu, mierne sa prehla v štíhlom páse a slabo si vzdychla. Zmätený Pandion zaspätkoval — Iruma stála tak, ako chcel kedysi zobraziť Tessu.

Pred Pandionom ožila minulosť, s novou silou vzplanula túžba po Aeneade. Na cestu, v ústrety novým bojom, preč od Irumy!…

Pandiona trápili tieto dvojaké túžby, predtým vždy také jasné. Tu ho s nezadržateľnou silou vábil život horúci ako africké slnko, mladý ako step rozkvitnutá po dažďoch, mohutný ako široký riečny prúd. Tam boli jeho jasné sny o veľkom umení. Ale či tu nestojí pred ním stelesnená krása, blízka, radostná? Hoci Iruma a Tessa boli veľmi rozdielne, jednako v obidvoch žila taká istá pravá krása.

Pandionov nepokoj prešiel aj na dievčinu. Pristúpila k nemu a spevné slová domorodej reči narušili lesnú tíšinu.

— Ty si náš, zlatooký, tancovala som tanec veľkej bohyne, praotec prijal tvoje dary… — Irumin hlas stíchol, dlhé mihalnice jej zakryli oči. Dievčina tuho objala Pandiona okolo hrdla a pritisla sa k nemu.

Pandionovi sa zatmilo v očiach a len zúfalým úsilím sa vyslobodil Irume z objatia. Dievčina zodvihla hlavu. Detsky pootvorila pery.

— Ty tu nechceš zostať? Odídeš so svojimi priateľmi? — spýtala sa začudovane a Pandion sa zahanbil.

Nežne si ju privinul a hľadajúc vhodné slová z tých, ktoré sa bol naučil z reči jej ľudu, snažil sa jej vysvetliť svoju veľkú túžbu po vlasti, po Tesse.

Iruma zaklonila hlavu, jej pohľad sa ponoril do zlatistého svitu Pandionových očú a slabo sa usmiala. Potom začala rozprávať a v jej slovách bola taká istá neha a jemná láska, ktorá Pandiona opájala z Tessiných úst.

— Áno, ak tu nemôžeš žiť, odíď. — Pri poslednom slove sa jej zachvel hlas. — No ak si si obľúbil mňa a môj ľud, zostaň, zlatooký! Porozmýšľaj, rozhodni sa, príď, budem čakať!

Dievčina sa vzpriamila a hrdo kývla hlavou. Práve takú vážnu a prísnu ju videl Pandion pri tanci. Chvíľu stál pred ňou, potom zrazu sa rozhodol a vystrel k nej ruky. No deva zmizla medzi stromami a rozplynula sa v temrave lesnej húšťavy.

Irumin odchod doľahol na Pandiona ako ťažká strata. Dlho stál v chmúrnom lese a len po hodnej chvíli sa pustil voslep cez zlatistú hmlu na čistinku. Bojoval s túžbou rozbehnúť sa za Irumou, vyhľadať ju, povedať jej, že ju ľúbi, že zostane s ňou.

Iruma, len čo zmizla za stromami, rozbehla sa, ľahko preskakovala korene, preťahovala sa pomedzi liany. Bežala, pokým vládala. Napokon zadychčaná zastala na brehu tichej zátočiny. Ostré svetlo ju oslepilo, po lesnej tôni a chlade zaplavila jej telo páľava.

Dievčina sa clivo poobzerala, cez slzy uvidela na vodnej hladine svoj obraz a nevoľky sa celá uzerala v tom veľkom zrkadle — Áno, je krásna.

Ale krása doista nie je všetko, keď cudzinec, zlatooký, odvážny, smelý, dobrý a nežný, chce od nej odísť.

Vidno, že mu ešte dačo chýba.

Ale čo?

Slnko zapadalo za kopcovitou stepou. Na prahu chatrče, kde sedel Kidogo a Kavi, ležal šikmý belasý tieň.

Z toho, ako sa priatelia nepokojne pomrvili, Pandion vycítil, že ho už dávno čakajú. Mladý Helén pristúpil k priateľom so sklopenými očami.

Kavi slávnostný a drsný vstal a položil Pandionovi ruku na plece.

— Chceme sa s tebou pozhovárať. Neprišiel si na poradu, no všetko je rozhodnuté — zajtra odchodíme...

Pandion sa prekvapene stihol. Priveľa sa toho prihodilo za posledné tri dni, ale jednako sa nenazdal, že priatelia sa tak poponáhľajú. Aj on by sa tak náhlil, nebyť ... nebyť Irumy!

V očiach svojich druhov videl, že ho odsudzujú. Treba sa rozhodnúť, tá myšlienka ho dávno zhrýzala, ale vždy ju odháňal v márnej nádeji, že všetko sa dajako urovná. Teraz už nemožno váhať. Akoby mu voľáky múr znova zahatal cestu k radostnému svetu slobody, k tej slobode, ktorá v skutočnosti žila iba v jeho snoch.

Musí sa rozhodnúť, či zostane tu s Irumou, či odíde s priateľmi a navždy ju stratí. Ak zostane tu — tiež to bude navždy. Iba spoločným úsilím dvadsiatich siedmich chlapov, odhodlaných pre návrat do vlasti na všetko, aj na istú smrť, možno prekonať diaľku, ktorou ich krajina drží v zajatí. Ak zostane, navždy stratí vlasť, more, Tessu — všetko, čo ho posmeľovalo a pomohlo mu dostať sa až sem.

Dokáže tu žiť, splynúť s týmto prívetivým, ale predsa cudzím životom, keď s ním nebudú verní druhovia, osvedčení i v biede, a ich priateľstvo, o ktoré sa nevedomky opieral cez celý čas? Aj bez dlhého uvažovania, celým srdcom vycítil jasnú odpoveď.

A nebude to zrada, keď opustí priateľov, ktorí ho zachránili a opatrovali, kým nevyzdravel?

Nie, musí ísť s nimi a nechať tu polovicu srdca!

Helénova vôľa nevydržala skúšku. Priateľov, ktorí s obavami pozorovali jeho duševný zápas, chytil za ruky a modlikal, aby ešte neodchádzali.

Teraz, keď sú slobodní, čo na tom záleží, ak tu ešte začas zostanú, dobre si oddýchnu pred cestou; lepšie poznajú neznámu krajinu.

Kidogo zaváhal — veľmi ľúbil mladého Helena. Etrusk sa zachmúril ešte väčšmi.

— Poďme dnu, tu sú cudzie oči a uši, — Kavi posotil Pandiona do tmavej chatrče, vyšiel a vrátil sa s uhlíkom. Zapálil malú fakľu. Videlo sa mu, že pri svetle ľahšie presvedčí zmäteného druha.

— Čomu sa úfaš, ak tu ešte zostaneme? — pýtal sa prísne a jeho slová sa zarezávali Pandionovi do duše. — Či potom jednako len neodídeš? Alebo ju chceš vziať so sebou?

Nie, Pandionovi ani na um neprišlo, že by sa Iruma vybrala s nimi na ďalekú cestu, a zavrtel hlavou.

— Potom ti nerozumiem, — povedal drsne Etrusk. — Či aj iní si tu nenašli devy po vôli? Na porade žiaden nezaváhal, čo si vybrať — či ženu alebo vlasť, nikto nepomyslel, aby tu zostal. Irumin otec sa nazdáva, že nepôjdeš s nami. Zapáčil si sa mu, chýr o tvojej chrabrosti sa rozletel medzi všetkých. Riekol mi, že ťa vďačne prijme do domu. Naozaj nás opustíš a pre dievča zabudneš na vlasť?

Pandion sklonil hlavu. Nemal čo odvetiť, nevedel by Etruskovi vysvetliť, v čom sa mýli. Ako mu povedať, že sa neoddal iba vášni? Ako vyjadriť, čo ho pútalo k Irume ako umelca? A na druhej strane — tvrdá pravda v Etruskových slovách ho škrela — zabudol, že cudzí ľud má svoje zákony a obyčaje. Keby tu zostal, musel by byť lovcom, musel by spojiť svoj osud s osudom tohto ľudu. Tak by nevyhnutne zaplatil za šťastie s Irumou… Ale veď tu mu je blízka iba Iruma. Pokojné a horúce priestory zlatej stepi sa vôbec neponášali na rodné, morské šíravy, šumivé, večne pohyblivé. A deva bola časťou sveta, v ktorom sa vždy cítil len ako dočasný hosť… A tam, v diaľke, mu ako maják svietila vlasť. Ak ten zhasne, dokáže bez neho žiť?

Etrusk sa na chvíľu odmlčal, aby Pandion mal kedy si rozmyslieť, a pokračoval.

— Dobre, staneš sa jej mužom a čoskoro ju zanecháš. A nazdáš sa, že jej ľud nás prepustí v pokoji a pomôže nám? Urazíš ich pohostinstvo. Trest, ktorý si zaslúžiš, postihne nás všetkých… A potom, myslíš si, že aj ostatní pristanú čakať? Nepristanú a ja budem pri nich!

Etrusk zmĺkol a akoby sa zahanbil za kruté slová, smutne doložil: — Srdce ma bolí, lebo keď prídem k moru, nebudem mať priateľa, čo sa rozumie lodiam. Môj Remd zahynul — všetky nádeje som vkladal do teba — ty si sa plavil po mori, učil sa u Feničanov… — Kavi zvesil hlavu a stíchol.

Kidogo sa hodil k Pandionovi a zavesil mu na hrdlo miešok na dlhom remienku.

— Chránil som ho, pokým si bol chorý, — povedal černoch. — Je to tvoj morský amulet… Pomohol ti zvíťaziť nad nosorožcom, pomôže nám všetkým dostať sa k moru, ak pôjdeš s nami…

Pandion si spomenul na kameň, čo mu bol daroval Jachmos. Celkom zabudol na ten žiarivý symbol mora, tak ako zabudol na veľa iného.

Zhlboka si vzdychal. V tej chvíli vošiel do chatrče vysoký chlap s veľkou kopijou v ruke. Bol to Irumin otec. Nenútene si sadol na zem, skrížil nohy, priateľsky sa usmial na Pandiona a obrátil sa k Etruskovi.

— Prišiel som za tebou, — začal náhlivo. — Povedal si, že o jedno slnko sa vyberiete na cestu do vlasti.

Kavi prikývol, no mlčal a čakal, čo bude ďalej. Pandion nepokojne hľadel na Iruminho otca, ktorý sa správal prosto a veľmi dôstojne.

— Cesta je ďaleká, na človeka striehne v stepi aj v lese veľa zveri, — pokračoval lovec. — Máte zlé zbrane. Zapamätaj si, cudzinec: so zvieratami sa nemožno biť ako s ľuďmi. Meč, šíp a nôž sú dobré proti človekovi, ale proti zveri je najlepšia — táto kopija. Iba kopija zadrží mocné zviera, zastaví ho, zďaleka mu trafí do srdca. Vaše zbrane sú nesúce do našej stepi, — lovec opovržlivo ukázal na tenkú egyptskú kopiju s malým medeným hrotom, opretú o stenu. — Takéto vám treba! — Položil Kavimu na kolená zbraň, ktorú priniesol, a stiahol z nej dlhé kožené puzdro.

Ťažká kopija bola vyše štyroch lakťov dlhá, hrubá zo dva palce, z tvrdého, pevného dreva, lesklého ako kosť. V strede bola hrubšia, obtiahnutá tenkou drsnou kožou z hyeny. Namiesto hrotu bolo na nej lakeť dlhé a tri palce široké ostrie zo svetlého tvrdého kovu — vzácneho a drahého železa.

Kavi zádumčivo prešiel prstom po nabrúsenom ostrí, poťažkal kopiju v ruke a s povzdychom ju vrátil lovcovi. Domorodec spozoroval, ako zbraň zapôsobila na Etruska, usmial sa a obozretne riekol: — Zhotoviť takúto kopiju dá veľa roboty. Kov na ňu ťaží susedný kmeň a predáva ho draho. Zato ťa kopija neraz zachráni pred smrťou…

Kavi netušil, čo lovec sleduje, preto mlčal.

— Priniesli ste si z Ta-Kemu mocné luky, — pokračoval lovec. — My také nevieme robiť a chceli by sme ich vymeniť za kopije. Náčelníci súhlasia, aby sme vám za každý luk dali dve kopije, a kopije, ako som už povedal, vám budú osožnejšie.

Kavi spýtavo pozrel na Kidoga. Černoch prikývol.

— V stepi je veľa zveri a šípy nebudeme potrebovať, — vysvetľoval Kidogo. — A v lesoch bude horšie. Šesť kopijí namiesto troch lukov bude väčšou zábezpekou.

Kavi chvíľu rozmýšľal, potom súhlasil s výmenou a dal sa jednať. No lovec nástojil na svojom, dokazoval, že ich zbraň je veľmi cenná. Nikdy by nevymenil za luk dve kopije, keby nechceli zvedieť, ako sa robia egyptské luky.

— Dobre, — prikývol Etrusk. — Keby nás nečakala taká dlhá cesta, dali by sme vám naše luky do daru za pohostinstvo. Pristávame na podmienky — zajtra dostaneš luky.

Lovec zažiaril, ťapol si s Kavim do dlane, zodvihol kopiju, zadíval sa na červený odblesk fakle na ostrí a natiahol naň puzdro ozdobené farbistými kúsočkami kože.

Etrusk načiahol ruku, ale lovec mu zbraň nedal.

— Zajtra dostaneš šesť takých istých. Túto, — Irumin otec sa na chvíľu odmlčal, — darujem tvojmu zlatookému priateľovi. Puzdro ušila Iruma, Pozri, aké je utešené! — Lovec podával kopiju mladému Helénovi, ktorý dar prijal váhavo…

— Ty s nimi nejdeš, — Irumin otec ukázal na Etruska a černocha, — no dobrá kopija je pre lovca to najdôležitejšie a ja chcem, aby si preslávil náš rod, keď sa staneš mojím synom.

Kidogo a Kavi upreli oči na priateľa, Kidogo zovrel päsť, až mu kosti zaprašťali. Nadišiel rozhodný okamih.

Pandion obledol a prudkým pohybom vrátil lovcovi kopiju.

— Ty odmietaš, ako tomu rozumieť? — zvolal prekvapený domorodec.

— Odchádzam s priateľmi, — namáhavo vyriekol Helén.

Irumin otec stál meravo a mĺkvo hľadel na Pandiona. Potom mu zlostne šmaril kopiju pod nohy.

— Nech je tak, ale viacej na moju dcéru nepozri! Ešte dnes ju pošlem stadeto!

Pandion sa zahľadel na lovca široko otvorenými očami. Hlboký žiaľ mu strhal mužné črty, a to lovca trochu obmäkčilo.

— Mal si dosť odvahy rozhodnúť sa, kým nebolo neskoro, to je dobre, — povedal. — No keď mieniš odísť, odíď čím prv!

Ešte raz si premeral Pandiona od hlavy, po päty a vydal akýsi neurčitý zvuk. Na prahu sa obzrel na Kaviho.

— Čo som povedal, platí, — riekol tvrdo a zmizol v tme.

Keď černoch uvidel, ako sa Pandionovi ligocú oči, zrozpačitel a cítil, že priateľ o nich nestojí. Helén sa zahľadel do diaľky, akoby tam hľadal, čo má robiť. Potom sa zvalil na lôžko a zakryl si tvár rukami.

Kavi zapálil novú fakľu, nechcel nechať Pandiona samého s jeho myšlienkami potme. Etrusk a černoch sa utiahli do kúta. Nezhovárali sa, iba kedy-tedy nepokojne pozreli na priateľa, ktorému nemohli nijako pomôcť.

Pomaly nadišla noc. Pandion sa pohol, vyskočil, načúval a vyrútil sa z chatrče. No Etruskove široké plecia mu zastali cestu. Helén narazil na jeho skrížené ruky a napajedene zmrštil obočie.

— Pusť! — riekol netrpezlivo. — Nemôžem ináč, musím sa rozlúčiť s Irumou, ak ju ešte kamsi neposlali.

— Spamätaj sa! — odvetil Kavi. — Zahubíš seba i nás všetkých.

Pandion mlčal a pokúšal sa Etruska odtisnúť. No Kavi stál pevne.

— Rozhodol si sa, nuž prestaň, nehnevaj jej otca, — prehováral Kavi priateľa. — Uvedom si, čo z toho môže byť.

Mladý Helén odsotil Kaviho, no aj jemu sa ušiel úder do pŕs a zaspätkoval. Keď černoch videl, ako sa priatelia sácajú, priskočil k nim, no v pomykove nevedel, čo robiť. Pandion stisol zuby, v očiach sa mu nedobre zablyslo a hodil sa na Kaviho. Etrusk chytro vytiahol nôž, obrátil ho črienkou k Pandionovi a hnevlivo skríkol: — Na, bodni!

Pandion zmeravel.

Etrusk vypäl hruď, ľavú ruku si položil na srdce a pravou podával Pandionovi nôž.

— Chytro bodni, sem! Živý ťa aj tak nepustím! Zabi ma, a potom choď!

— zúrivo kričal.

Pandion prvý raz videl chmúrneho a múdreho priateľa takéhoto. Ustúpil, bezmocne zastenal a tackal sa k svojmu lôžku, zvalil sa naň a obrátil sa im chrbtom.

Kavi, ťažko dýchajúc, si utrel pot z čela a zastrčil nôž za pás.

— Musíme ho strážiť celú noc a odísť čím prv, — povedal prestrašenému Kidogovi. — Na svitaní povieš ostatným, aby sa vychystali.

Pandion jasne počul Etruskove slová, ktoré znamenali, že sa mu nepodarí uvidieť Irumu. Dusil sa, akoby sa naň navalila strašná ťarcha.

Bojoval sám so sebou, napínal všetku svoju vôľu a búrlivé, temer šialené zúfalstvo sa pomaly menilo na tichý žiaľ.

A znova africká step roztvorila horúce diaľky pred dvadsiatimi siedmimi tvrdohlavcami, ktorí sa rozhodli vrátiť do vlasti stoj čo stoj.

Teraz, po dažďoch sa hrubá tráva s veľkými hnedými klasmi^[85] výšila na dvanásť lakťov a v jej dusnej húšťave mizli aj obrovské slony. Kidogo Pandionovi vysvetlil, prečo sa museli ponáhľať. Zakrátko sa skončí obdobie dažďov, step začne horieť a zmení sa na mŕtvu rovinu zasypanú popolom, kde len ťažko nájsť nejakú obživu.

Pandion mlčky súhlasil. Jeho smútok bol ešte pričerstvý. No medzi priateľmi, ktorým za toľko vďačil, sa obnovili priateľské putá, opäť v ňom rástlo úsilie ísť vpred a bojovať a mocnela túžba čím prv sa vrátiť do Aeneady.

A hoci sa mu cnelo za Irumou, cítil, že len teraz sa stáva takým, akým býval — jasným a priamym človekom, ktorý nebojácne kráča vytýčenou cestou. Znova v ňom ožila lačná vnímavosť umelca k tvarom a farbám prírody, znova v ňom rástlo želanie tvoriť.

Dvadsaťsedem mocných chlapov bolo ozbrojených kopijami, oštepmi, nožmi a niekoľkými štítmi. Bývalí otroci, ktorí zakúsili toľko strasti a bojov, boli silní a nemuseli sa báť nespočetných zvierat.

Cesta vo vysokej tráve bola veľmi nebezpečná. Voľky-nevoľky museli ísť husím pochodom a predierať sa cez úzke chodby zvieracích chodníkov.

Hodiny a hodiny videli pred sebou iba chrbát svojho druha, ktorý išiel vpredu. A spoza vysokých šuštiacich stien sprava i zľava hrozilo každú chvíľu nebezpečenstvo — hocikedy sa mohli steblá rozhrnúť a prepustiť zakrádajúceho sa leva, rozzúreného nosorožca alebo ozrutné telisko zlostného slona-samotára. Tráva skupinu rozdeľovala a najhoršie bolo posledným: na nich sa mohlo vyvŕšiť zviera, ktoré vyplašili prední chodci.

Ráno bývala na tráve studená rosa, nad zmáčanými ľuďmi sa vznášal jagavý poprašok vodných kropají. Za dennej spary rosa zmizla bezo stopy, hrdlo dráždil suchý peľ, čo sa sypal zhora zo stebiel, v tesných priechodoch sa nedalo dýchať.

Na tretí deň napadol leopard odvážneho Líbyjca Takela, ktorý kráčal vzadu. Šťastnou náhodou šuhaj vyviazol iba s niekoľkými uškrabnutiami.

Deň nato vyskočil na Pandiona z trávy obrovský tmavohrivý lev. Kopija Iruminho otca dravca zadržala a Helénov čierny sused zodvihol štít, ktorý prekvapený Pandion pustil na zem, a zaútočil na leva odzadu. Zviera sa obrátilo proti novému nepriateľovi a padlo preklaté troma kopijami. Kidogo pribehol, ledva lapajúc dych od vzrušenia, keď už bolo po všetkom a bojovníci stierali z kopijí rýchlo hnednúcu krv. Dravec ležal na zemi a ledva ho bolo rozoznať od brnavej, udlapčanej trávy. Všetci chlapi sa s krikom zbehli a dokazovali dvom územčistým černochom — Dchlomovi a Mpofovi, ktorí s Kidogom viedli oddiel — že napokon predsa len niekoho z nich zmárnia dravce. Túto rovinu s vysokou trávou musia obísť. Vodcom ani na um nezišlo odporovať. Oddiel sa zvrtol na juh a v podvečer sa priblížil k dlhému pásu lesa, čo sa tiahol na juhozápad, kam práve mierili.

Pandion už poznal takýto les — zelenú klenutú chodbu nad úzkou stepnou riečkou. Lesy pretínali step krížom-krážom pozdĺž korýt riek a potokov.

Pútnici mali šťastie — pod zelenou klenbou neboli tŕnisté húšťavy, liany sa nesplietali v nepreniknuteľné závesy. Oddiel rezkejšie vykročil úzkym lesným pruhom, vyhýbajúc obrovským koreňom. Šelest trávy na úpeku oslnivého dňa vystriedala hlboká tíš a chladivé šero. Les sa rozprestieral neďaleko — šli ním deň za dňom a len zriedkavo vychádzali do stepi za zverou alebo na kraji hory vyliezli na strom, aby si overili smer.

Hoci cesta tade bola ľahšia a menej nebezpečná, Pandiona gniavila tíšina a temrava v tajomnom lese. Mladý Helén sa vracal k spomienkam na stretnutie s Irumou. Bola to preň ťažká strata, smútok mu zahalil celý svet do sivého mraku. Neznáma budúcnosť bola práve taká chmúrna, mlčanlivá ako les, ktorým kráčali.

Pandionovi sa videlo, že temná cesta, pri ktorej sa otupne striedajú chodby z obrovských kmeňov, šero, slnečné škvrny, výmole a vyvýšeniny, nemá konca kraja. Viedla do neznámej diaľky, stále hlbšie do srdca cudzej a podivnej zeme, kde bolo všetko neznáme a len kruh ostražitých druhov ho chráni pred istou smrťou.

More, po ktorom tak túžil a ku ktorému — ako sa nazdal — poľahky dôjde, teraz sa nesmierne vzdialilo a cestu k nemu zahatávali tisíce prekážok, mesiace ťažkého putovania… More ho odtrhlo od Irumy a samo ostalo nedostižné…

Na konci lesa sa pred pútnikmi objavil obrovský močiar. Pretínal im cestu od jedného konca horizontu po druhý a ťahal sa ďaleko dopredu, zahalený zelenkastým oparom, za rána opásaný bielym rúchom hmiel. Nad morom tŕstia lietali v neveľkých kŕdľoch biele volavky.

Kavi, Pandion a Líbyjci zarazene pozerali na sýtozelenú húšťavu močaristého porastu, medzi ktorým sa ligotali na slnku okienka vody. No sprievodcovia si vymieňali spokojné pohľady a usmievali sa: šli správnou cestou, dva týždne namáhavého pochodu neboli daromné.

Na druhý deň oddiel pozväzoval plte z neobyčajne ľahkého pórovitého tŕstia^[86], ktorého kolienkaté steblá boli desať lakťov dlhé. Na pltiach sa plavili pozdĺž porastov metlicového papyrusu a prepletali sa pomedzi červenohnedé hŕby suchého, polámaného tŕstia a plávajúce ostrovy trávy.

Na každej plti dvaja-traja chlapi udržiavali rovnováhu dlhými tyčami, ktoré sa zabárali do ílovitého dna.

Tmavá, zapáchajúca voda bola ako hustý olej. Spod tyčí vystupovali v bublinách plyny, pozdĺž zelených stien sa penila hrdzavá pleseň. Kam oko dovidelo, nebolo kúsočka súše. Vlhká spara vysiľovala ľudí zaliatych potom, zhora nemilosrdne pieklo slnko. Na večer napádali chlapov milióny mušiek v hustých mračnách. Na šťastie našli suchý pahrbok, kde nakládli čadivú vatru. Ešte lepšie im bolo za vetra, ktorý rozháňal mrákavy hmyzu a umožnil im vyspať sa po úmorných dňoch a nociach. Vietor ohýbal tŕstie, vlna za vlnou bežala po oceáne zelene.

V zatuchnutej vode a v hnijúcich húštinách sa skrývalo nesmierne množstvo plazov. Obrovské krokodíly sa v stovkách zhromažďovali na plytčinách, alebo nazízali spoza zelených stien, napoly skryte tratím. Po nociach netvory revali — ich hluchý dunivý rev naháňal ľuďom poverčivý strach. V krokodílom reve nebola zúrivosť ani hrozba — v prerývaných nízkych zvukoch, ktoré sa niesli nocou nad stojatou vodou, sa tajilo čosi bezcitného, studeného.

Cestovatelia naďabili na plytký záliv, posiaty podmytými kužeľovitými kopčekmi hliny. Hnedá voda neznesiteľne zapáchala, kopčeky pokrývala biela kôra vtáčieho trusu. Černosi vysvetlili, že tu hniezdia veľké, dlhonohé ružové vtáky^[87]; ktorým sa v inom ročnom období močiar priam hmýri.

Z nezdravej vody a škodlivých výparov ochorelo niekoľko chlapov, zväčša Líbyjcov. Chorých vyčerpávala strašná triaška a nevšímavo ležali na pltiach pri nohách svojich druhov.

Na piaty deň sa z močiara čoraz častejšie vynárala čistá hladina, z ktorej trčali vrchovce stromov. Pandion sa prekvapene pýtal Kidoga, čo to znamená. Čierny priateľ mu s širokým úsmevom prezradil, že čoskoro sa ich útrapy skončia.

— Tu, — povedal černoch a ponoril tyč do hlbokej vody, — v období sucha zem horí páľou; a toto je záplava od dažďov.

— Aká je to rieka? — vyzvedal sa Pandion ďalej.

— Tu nie je jedna rieka, ale dve^[88], a medzi nimi je reťaz močiarov, — vysvetľoval černoch. — Za sucha rieky takmer vyschnú.

Kidogo — ako vždy v poslednom čase — mal pravdu. Čoskoro sa začali plte zadŕhať o ílovité dno. Tam rástla zvláštna tráva so striebristobielymi klasmi, takže zďaleka sa zdalo, že step, ktorá sa ligotala v slnečných lúčoch, je pokračovaním vodnej hladiny. Pútnici, brodiac sa po pás v bahne, krikom rozháňali krokodíly a s pocitom uľahčenia vstupovali na pevnú, horúcu pôdu. Vítal ich svieži, suchý vietor a rozháňal ťažké výpary slatín. Oddiel došiel k návršiu, kde rástli kriaky so širokými sivozelenými listami, plné oranžových plodov veľkých ani vajce.

Natrafili na čistú vodu a rozhodli sa tu zastaviť. Okolo tábora postavili vysoký tŕňový plot. Černosi nazbierali hŕbu oranžových plodov, ktoré boli veľmi chutné a jemné, podonášali aj akési lístia a šťavou z neho začali liečiť priateľov postihnutých zimnicou. Zdraví sa do vôle vyspali. Boľačky, čo im na vreli, keď ich uštipol vodný hmyz, sa chytro hojili. Nepršalo niekoľko dní! Rána boli veľmi chladné a černosi sa triasli zimou.

Zakrátko sa všetci pobrali ďalej.

Dvadsaťpäť dní išli stepou. Bolo ich už len devätnásť — ôsmi sa po prechode cez močiare oddelili a zamierili na sever k rodným miestam, vzdialeným na desať dní pochodu. Darmo pozývali ostatných — tvrdohlavci neustúpili — chceli dôjsť až k moru.

Sivá clona zahalila belasú oblohu, z ktorej sa prv liala oslnivá žiara, V noci často zatiahli nebo mračná, strašná hrmavica sa neprestajne hnala nad stepou, no jediný blesk nepreťal zamatovo čiernu tmu, jedinká kvapka nespadla na zem rozpukanú od horúčavy.

Po stepi boli roztrúsené malé kopčeky — končisté kužele alebo až desať lakťov vysoké veže s ohnutými vrcholkami. Dnu v kopcoch z hliny tvrdej ani tehla žilo mnoho veľkého hmyzu, podobného mravcom, s nebezpečnými hryzadlami. Pandion si už zvykol na množstvo zveri: neprekvapili ho žirafy, ani stáda s päťsto slonmi. Teraz uvidel čriedu zvláštnych čierno-bielo pásikavých zvierat. Ponášali sa na aeneadské kone, ale boli menšie, s tenkými nohami, mali širší chrbát, prehnutý v krížoch, ladne vykrojený horný pysk, krátku hrivu a chvost. Pandion s úľubou hľadel na nich, keď sa v čriede objavili pri napájadlách. Rojčil o tom, ako by chytil také pásikavé kone a vycvičil ich v jazde. No keď sa s tým zveril Kidogo vi a ostatným černochom, dlho a hlasno sa mu smiali. Černosi vysvetlili mladému Helénovi, že pásikavé zvieratá sú silné, zlé a neskrotné; a keby sa ho aj podarilo chytiť niekoľko krotkejších, tie dve desiatky, koľko im treba, by nelapili ani za desať rokov.

Druhé sklamanie zažil Pandion pri stretnutí s byvolmi. Zbadal mocných tmavosivých býkov so širokými, zahnutými rohmi a prikrádal sa k najbližšiemu, aby ho zložil kopijou. No Kidogo sa navalil na šuhaja celým telom a pritisol ho k zemi. Černoch presviedčal priateľa, že tieto býky sú vari najnebezpečnejšie zvieratá v južnej krajine, že poľovať na ne možno iba s lukmi alebo vrhacími kopijami, ináč je smrť istá. Pandion počúvol priateľa a utiahol sa do kriakov ako ostatní, no nepochopil Kidogov strach pred týmito zvieratami — jemu sa nosorožec alebo slon videli oveľa strašnejší.

Cestu im často pretínali skalnaté hradby, reťaze vrchov alebo skupiny zvetraných útesov. V takých miestach vídali odporné opice so psími hlavami^[89]. Keď sa otroci približovali, opice sa zhŕkli na skalách alebo pod stromami, smelo si ich obzerali a bezočivo sa vyškierali. Pandion len s odporom hľadel na ich holé psie papule s belasými napuchnutými lícami, olemovanými hustou ježatou srsťou, na ich vrtiace sa zadky s červenými mozoľnatými lysinami. Opice boli nebezpečné. Raz Kavimu zastali cestu tri opice a správali sa tak bezočivo, že sa Etrusk nezdržal a kopijou udrel jedno zo zvierat. Pri úpätí brala sa strhla vážna bitka. Pútnici boli radi, že sa im podarilo zutekať a vyviaznuť bez nehody.

Na dvadsiaty piaty deň cesty po krajine mierne stúpajúcej objavil sa na horizonte tmavý pás. Kidogo radostne vykríkol a ukazoval dopredu. Tam sa začínali hlboké hory — posledná prekážka, ktorú im prichodilo prekonať. Za zalesnenými vrchmi ležalo vytúžené more — istá cesta k domovu.

Na poludnie prišiel oddiel k palmovému háju. Pandion obdivoval zvláštny háj. Prv v stepi nevidel také vysoké štíhle stromy, podobné na datľové palmy, ktoré poznal z Egypta. Každý kmeň akoby vyrastal rovno zo stredu modročiernej hviezdicovej tône, ktorú vrhal vrchovec. Suchá pôda medzi čiernymi hviezdami tieňov vyzerala ako do biela rozžeravený kov. Podľa neobyčajných tieňov Pandion usúdil, že im poludňajšie slnko stojí priamo nad hlavou. Povedal to Kavimu. Etrusk iba nechápavo mykol plecami, no Kidogo im vysvetlil, že je to naozaj tak. Čím ďalej na juh, tým vyššie stúpa slnko a nikto nevie prečo. Starci vravia, že — ako počuli — ďaleko na juhu slnko opäť klesá.

Helén nemal kedy dlho hútať nad záhadou — všetci, zmorení páľavou, ponáhľali sa k vode. Pri oddychu Kidogo prehlásil, že navečer dorazia k lesu a potom ich cesta povedie cez lesy a hory, ktoré sa rozprestierajú ďaleko až na okraj pevniny.

— Tam, — černoch ukázal napravo, — i tam, — ukázal naľavo, — sú veľké rieky, no nemôžeme po nich plávať. Pravá^[90] sa obracia na sever k veľkému sladkému moru pri okraji severných pustatín. Ľavá^[91] prudko zahýna na juh a zaviedla by nás celkom inde, ako chceme. Okrem toho popri riekach žijú mocné kmene, ktoré jedia ľudské mäso a všetkých nás zahubia. Musíme ísť rovno na juhozápad, ako letiaci šíp, medzi dvoma riekami. Tmavé lesy sú pusté a bezpečné a na horách nikto nežije zo strachu pred strašnými búrkami a temnými húšťavami. Zveriny je tam málo, ale nás nie je veľa — dáko sa uživíme lovom a plodmi.

Pandion, Kavi a Líbyjci s obavami pozerali na tmavý les, ktorý sa objavil pred nimi, a zmocnil sa ich čudný nepokoj.