— Sadnite si, doktor, — vyzvala ho Nina. — Je načase zasvätiť vás do našich problémov.
Pavlyš si poslušne sadol. Taťjana odbehla do nemocnice s jedlom pre pacientov.
— Možno sa vám zdá, že vás náročky strašíme. To nie je planéta, ale akýsi zlý sen, — pokračovala Nina. — Fantastický román. Súrna výzva zo vzdialenej stanice, kde neznáma hrozba ničí život za životom. Potom sa zjavia neznámi, nosidlá, tajomná cesta nad strašnou planétou…
Jim priniesol hrniec s polievkou a nabral do tanierov. Naberačka mu v ruke vyzerala ako čajová lyžička. Aj tanier mal inakší, ako vidieť, vozil si ho so sebou; zmestili sa doň zo tri litre.
— Rozuzlenie sa skrývalo v strašnom netvorovi, čo prenasledoval mierumilovných vedcov, — povedala Taťjana.
— A kŕmili ho mladučkými vedeckými pracovníčkami, — pridal sa Jim.
Leskin sa nezúčastnil na hre. Pustil sa do polievky, jedol systematicky, ale akosi smutne, ako keď sa dospelý náhodou ocitne na detskej oslave.
Taťjana sa vrátila od pacientov a sadla si.
— Ako je možné, že sa o drakoch nevedelo skôr? — spýtal sa Pavlyš.
— Aj my sme sa čudovali, — povedala Nina. — Prvá výprava sa o nich ani len slovkom nezmienila. Nazdávam sa, že vari preto, lebo tábor mali ďaleko odtiaľto na brehu mora, tam boli iné problémy a iná fauna.
— Tiež nie vždy príjemná, — dodala Taťjana.
— Áno. Keď hľadali miesto pre stálu stanicu, padol im do oka náš pahorok. Vtedy bolo obdobie dažďov. Lialo od rána do večera. Tie potvory nelietajú, keď prší. Vyčkávajú v hniezdach.
— To len teraz ustavične pozeráme na oblohu, — povedala Taťjana. — Vtedy sme sa mali ako v kúpeľoch. Len čo prestalo pršať, oteplilo sa. Vybrali sme sa s Ninou do terénu. Sedela som v planétochode, ona niesla prístroje. Dodnes nechápem, ako sa jej podarilo ujsť. Sedím si, a vtom Nina vletela do dverí planétochodu, prístroje kdesi stratila, zabuchla dvere, a ten ba-á-ch po streche. Ničomu som nerozumela. Pamätáš sa, Nina?
Nina prikývla. Pavlyš si dovolil zapochybovať, že sa Nina voľakedy prechádzala po tejto planéte ako po promenáde.
— Dobre, — povedala Nina, keď Taťjana skončila. — Všetko je jasné. Pavlyš už videl draka. Máme aj iné problémy. Najlepšie bude, keď sa s nimi zoznámite hneď. Problémom číslo dva sú komáre. To nie sú komáre, ale pekelná pliaga pre mňa osobne horšia ako draky. Sosák majú asi centimeter dlhý a prepichnú ním akékoľvek tkanivo. Poľujú na nás, len čo zájde slnko. Ak človeka doštípu, dostane zimnicu. Veľká Taťjana teraz leží v nemocnici. Nuž teda tak žijeme, cez deň nás ohrozujú draky, v noci komáre; a veď my musíme vo dne v noci kontrolovať prístroje…
— Nemyslite si, — povedal Leskin, dojedajúc polievku, — že sa sťažujeme. Všade sú nejaké komplikácie.
— Ani mi na um neprišlo…
— Počkajte. Na druhej strane sa môže stať, že podceníte naše problémy práve pre tú ľahkosť, s akou, žiaľ, berieme seriózne veci. Ak nepodnikneme nejaké opatrenia, neviem si predstaviť, ako sa to skončí. Jedzte, polievka vám vychladne.
— Nemôže, — povedala Taťjana, — rozmýšľa, ako by sme sa zbavili drakov. Všetci sme tým prešli, doktor.
Nemocnica bola trochu väčšia izba ako ostatná. V jednej polovici stáli dve postele. Bližšia k dverám bola zastlaná, na druhej ležal Leopold.
Za závesom v druhej polovici tiež bola posteľ. Spala na nej kučeravá žena tmavej pleti.
— Taňa, spíš? — spýtal sa Leopold, keď mu Pavlyš prezrel nohu.
— Nie. Som hore. Doktor, chcela by som sa s vami zoznámiť. — Hlas mala slabý.
Veľká Taťjana mala vysokú horúčku, čelo mala vlhké, oči sa jej leskli… Na čokoládovej tvári vystupovali svetlomodré pery.
— O hodinu sa začne posledný záchvat, — povedala Taťjana. — Už to poznám. Absolvujem to tretí raz. No drakov sa nebojím. Na čiernych sa nevrhajú.
— A kto sa na teba vrhol minulý týždeň? Medveď?
— To bol farboslepý drak, — vysvetlila.
Koketne pozrela na Pavlyša. Páčil sa jej.
— Na poličke by mal byť Strešného zošit, — riekol Leopold. — Je na ňom napísané Komária zimnica. Nájdete v ňom aj Taťjanin chorobopis.
Pavlyš našiel zošit. Známe písmo. Ako keby preberal službu na klinike.