Zakon pre draka

1

Povyše Kaľazina, kde Volga v širokom prudkom ohybe naráža na vysoký ľavý breh, leží veľký ostrov s borovicovým porastom. Z troch strán ho omýva Volga, zo štvrtej riečne rameno, ktoré sa vytvorilo, keď postavili hrádzu v Ugliči a hladina vody prudko stúpla. Za ostrovom, za ramenom pokračuje borovicový les. Od rieky sa zdá byť tmavý, hustý a nekonečný. V skutočnosti ani nie je taký veľký a hustý. Pretínajú ho cesty a chodníčky, vyšliapané v piesku, a preto stále suché a pevné, aj po daždi.

Jedna z takýchto ciest viedla celkom popri kraji lesa, kde sa už začína ražné pole, a smerovala k rieke na druhom konci ostrova. V lete, vždy v nedeľu, keď bolo pekné počasie, prichádzal po nej autobus, ktorý viezol rekreantov k riečnemu ramenu. Rekreanti tu chytali ryby, opaľovali sa. V iné letné dni na brehu pri ceste pristávali motorové člny a jachty a vtedy bolo od rieky vidieť striebristé a sivé stany. Čoraz viac turistov prichádzalo na ostrov. Očakávali, že tu nájdu dokonalú samotu, a preto si starostlivo vyberali miesta medzi stanmi, čo tu už stáli predtým. Keď vystúpili na breh, najprv vyzbierali prázdne konzervové plechovky a smeti po svojich predchodcoch, nadávali na nich za neporiadok, ubezpečovali sa, že zlý vzťah k prírode je barbarstvo. To im však nebránilo v tom, že sami nechávali po sebe na brehu prázdne plechovky, fľaše a papiere. Po večeroch si turisti rozkladali oheň a pili čaj.

Jednoruký, večne zamračený hájnik, ktorý si občas zašiel vykúpať sa na koniec lesnej cesty, už si odvykol rozčuľovať sa kvôli turistom.

Hájnik sa vyzliekol. Pozorne vošiel do vody, nohou dôkladne skúmal dno, aby nestupil na črepinu alebo ostrý kameň. Keď vošiel po pás do vody, zastavil sa, hlboko sa nadýchol a ponoril sa. Plával na boku, zaberal jedinou rukou.

Nadežda a Oleňka obvykle ostávali na brehu. Nadežda umývala riad, lebo pri hájnikovom dome, na druhom konci cesty, nebolo studne. Ak doumývala skôr, ako hájnik vyšiel z vody, sadla si na kameň a čakala ho. Pozerala na vodu a na reťaz ohňov na druhom brehu riečneho ramena, ktoré jej čímsi pripomínali nočnú ulicu v meste a vyvolávali v nej túžbu odcestovať do Leningradu alebo Moskvy. Keď zbadala, že sa hájnik vracia, vošla po kolená do vody, podala mu prázdne vedro, on s ním odplával tam, kde bola voda hlbšia a čistejšia, a naplnil ho.

Ak sa nablízku motali turisti, hájnik si na holé telo navliekol blúzu uniformy a podišiel k vatre. Správal sa prívetivo a zdvorilo, aby ľuďom nenaháňal strach, a pritom obracal hlavu doľava, aby nebolo vidieť jazvu na líci.

Na spiatočnej ceste sa podchvíľou zastavoval, zbieral papiere a kadejaké zvyšky, odnášal ich k jame, ktorú vykopal vždy na jar pri ceste, no okrem neho do nej nikto nič nehádzal.

Ak nemal čas, alebo mimo sezóny, keď boli brehy ľudoprázdne, jednoruký hájnik sa nezastavoval. Nabral vodu a ponáhľal sa domov. Nadežda vtedy prichádzala iba na sobotu, no a Oleňka sa bála večer sama.

Kráčal po pevnej rovnej ceste, ktorá viedla medzi červenkastými, pri zemi tmavnúcimi kmeňmi borovíc, v ktorých podnoží sa cez hustý závoj ihličia predierali kríčky čučoriedok a rástli huby.

Huby hájnik nejedol, nemal ich rád, nuž ich ani nezbieral. Zbierala ich Oleňka, a aby jej urobil radosť, naučil ju, ako ich treba soliť a sušiť na pôjde. Potom nimi obdarúvali Nadeždu, keď prišla za nimi.

Oleňka bola hájnikova neter. Dcéra jeho brata, šoféra, ktorý umrel pred troma rokmi. Obaja, hájnik Timofej Fiodorovič i jeho brat Nikolaj, pochádzali z týchto končín. Timofej sa vrátil z vojny bez ruky a usadil sa v lese. Nikolaj bol mladší, nuž vo vojne nebol. Timofej ostal starým mládencom, Nikolaj si vzal za ženu Nadeždu. Narodila sa im dcéra. Kým Nikolaj žil, hájnik zriedka navštevoval bratovu rodinu. No hneď v prvé leto po bratovej smrti zašiel raz do dediny, na okresnú správu, navštívil aj Nadeždu a pozval ju s dcérkou do hájovne. Vedel, že Nadežda teraz zle stojí s peniazmi, a ani súrodencov nemala. Bola zdravotnou sestrou v nemocnici. Nuž ju pozval k sebe aj s dievčatkom.

Od tých čias Nadežda leto čo leto nosila Oleňku k strýkovi Timofejovi a ona prichádzala na sobotu. Poupratovala, pozametala, umyla dlážku. Zvŕtala sa okolo domu a robila všetko možné namiesto toho, aby si oddýchla. Timofeja to hnevalo a bohvie prečo ho to trápilo.

Nadišiel koniec augusta. Počasie sa kazilo, noci boli čoraz chladnejšie a vlhkejšie. Turisti poodchádzali. V poslednú sobotu Timofej sľúbil, že o tri dni privezie Oľu — mala ísť do prvej triedy. Bola to posledná noc, čo mala Nadežda stráviť v jeho dome. Pokým nenadíde jar. Možno hájnik zájde do Kaľazina na novembrové slávnosti, no možno ich uvidí až po Novom roku.

Nadežda umývala nádoby. Na piesku ležal kúsok pracieho mydla. Umývala poháre a taniere z obeda a večere. Prešla handričkou po mydle a drhla ňou riad, stojac po členky vo vode. Potom oplachovala každý pohár. Oli bolo zima, nuž zmizla kdesi v kroví a hľadala kuriatka. Mlčali.

Keď Nadežda oplachovala poháre, nakláňala sa a hájnik zahliadol jej silné opálené nohy. Tiesnilo ho, že hoci by rád, no akosi mu nejde pohovoriť si s Nadeždou, aby zostala uňho navždy. Bolo by mu ľahšie, keby Nikolaj vôbec nikdy nebol existoval, a preto radšej hľadel pomimo nej, na sivastú súmračnú vodu, čierny pás lesa na ostrove a na jedinú vatru na jeho brehu. Vatru si tentoraz nerozložili turisti, ale miestni rybári.

No v ten večer aj Nadežde bolo všelijak. Akoby na čosi čakala, a keď hájnikov pohľad opäť skízol na ňu, vystrela sa a schovala pramienok rovných ryšavých vlasov pod bielu šatku s červenými bodkami. Vlasy jej cez leto celkom vybledli — boli bledšie ako pokožka, z ktorej tým belšie svietili iba zuby a očné bielka. Najmä teraz. Timofej odvrátil oči — Nadežda sa naňho pozerala akosi príliš otvorene. Nemala takto naňho hľadieť. Bol invalid. Bol starším bratom jej nebohého muža. A tak si veľmi želal, aby tu zostala.

No ona len stála a hľadela naňho. A on to nemohol nevidieť, hoci odvrátil zrak. Mala krátky trup, tenký driek a štíhlu šiju. Vo večernom šere jej žiarili oči — bielka mala akési svetlomodré. Timofej nevdojak odpovedal na jej pohľad a sladký bôľ z očakávania toho, čo sa dnes možno stane, ba musí stať, mu zovrel hrdlo.

Timofej nemohol odtrhnúť oči od Nadeždiných očú. A keď sa jej pery pohli, zľakol sa slov, ktoré chcela vyriecť, ba i zvuku jej hlasu.

Nadežda prehovorila:

— Ty, Tima, choď domov. Vezmi aj Oleňku, celá premrzla. Budem sa ponáhľať.

Timofej sa vzápätí zdvihol s pocitom úľavy a vďaky, že našla také bezvýznamné, no vhodné a potrebné slová. Zavolal Oľu a vykročil k domu. A Nadežda zostala, aby doumývala riad.