Zakon pre draka

37

Ivan už od rána nemal chuť do jedla. Rovno z kanvice sa napil studenej včerajšej kávy, s odporom sa zadíval na kôpku nových časopisov. Vtom ho zavolal Rževskij.

Ivan si všimol, že za posledné týždne Rževskij očividne schudol.

— Pozri, — povedal, podávajúc mu ponad stôl kôpku lekárskych správ. — To by pacient ani nemal vidieť. No ty sa aktívne usiluješ o sebazáhubu.

V správach nebolo nič nové. Pravda, je tu určitý regres. Vyzerá to, akoby bol starec, ktorému haprujú niektoré systémy.

— Fyziologicky ťa doháňam, — povedal Ivan ľahostajne.

— Zvoláme konzílium. Podľa všetkého ťa preložíme na kliniku.

— Tam už určite zgegnem, — povedal Ivan.

— No sám si nechceš pomôcť.

— Na klinike môžu liečiť iba to, čo sami poznajú. Ale ja som iba na pohľad taký ako ostatní.

— Si presne z toho, z čoho aj iní ľudia.

— Neverím. V každom človeku je zaprogramovaná istá dĺžka života. Aj keď iba približne. Možnože sa tento program zafixúva už v zárodku v matkinom tele. Ani ty nevieš, ako tento systém funguje. Po celé tie roky si sa hnal za praktickými výsledkami. Nenamáhal si sa zamyslieť nad filozofickou stránkou veci.

— Nad filozofickou? — podráždene sa spýtal Rževskij. — Azda nad mystickou?

Do pracovne nazrela Gruninová, doniesla na podpis výdavky na stravu pre nové opice. Rževskij ich podpísal, ani si to neprečítal.

— O čom sme to hovorili? — spýtal sa, keď Gruninová odišla.

— O tom, že sa ty, otec, bojíš krachu experimentu viac ako mojej záhuby. Neboj sa, aj keby bol konečný výsledok akýkoľvek, experiment to bol veľkolepý. Všetko si robil presne.

— Hlupák! Si predsa môj syn!

— Kedy si na to prišiel?

— Pamätáš sa, keď si niektorý deň prišiel ku mne a hrabal sa na pôjde v starých črepinách? Veľmi som chcel, aby si zostal.

— Opäť som sa stretol s Dubovom. Sľúbil mi, že ma vezme so sebou na expedíciu. Aj teba volá. Ešte i dnes je presvedčený, že by bol býval z teba vynikajúci archeológ.

— Možno. Ale je to nuda.

— Podľa mňa nie.

— V tvojom veku mi niekedy bolo ľúto, že vysedávam v laboratóriu. Archeológia je naša spoločná detská záľuba.

— A čo keď je to pre mňa teraz dôležité?

— Nerozptyľuj sa. Máme dôležitejšie problémy.

Ivan pokrčil plecami. Ak si človek naozaj po celý život musí voliť cesty, tak otec veľmi ďaleko zašiel po tej svojej a už nemôže pochopiť, že jeden smer na križovatke života, ktorý si vybral on, nemusí Ivan dôjsť do konca.

— Si autoritatívnejší než ja, — povedal Ivan. — Máš pred sebou sériu úloh. Je to tvoj život. Vyriešiš jednu, potom riešiš druhú, a psychika pokusných králikov ťa netrápi.

— Zo samej pýchy sám seba zničíš.

— Nehovorím teraz o sebe, otec.

Ivan vstal, pristúpil k oknu. Sneh sa držal len pod stromami a v tieni za domom. Nad bielymi strechami domov na obzore plávali vysoké páperisté obláčiky. V zime také nebývajú. Tak za rána ľahnúť si v stepi do trávy a hľadieť na nebo. So záujmom pozorovať, ako sa prelievajú, menia tvar, a v duchu hádať ich novú podobu, hrať sa na nebeského sochára…

— A o kom teda hovoríš? — počul nástojčivú otcovu otázku. — O kom? Počuješ ma?

— O tvojom dávnom experimente. S Lizou. Vtedy, pred tridsiatimi rokmi ti Viktor povedal, že si musíš vybrať medzi Lizou a vedou. Ale veď ty si si vôbec nemusel vyberať. Jednoducho to bolo pre teba pohodlnejšie.

— Čo s tým má Viktor?

— Lebo ťa postrašil v pravý čas.

— Nepamätám sa.

— Mohol by som napísať štúdiu o vlastnostiach ľudskej pamäti. Ako pohotovo vyhadzuje to, čo narúša pokoj a pohodlie jej majiteľa. Mohol si ju predsa nájsť a priviesť späť.

— Ako ju nájsť, keď ani adresu… — Zrazu sa Rževskij odmlčal. A Ivan vedel, prečo. Rževskij odpovedal akoby cudziemu človeku, no uvedomil si, že hovorí sám so sebou. Obláčik za oknom konečne prestal pripomínať Aleviča, vtiahol do seba jeho nos. Prihnal sa vietor a konáre stromov sa svorne naklonili na jednu stranu, hojdajúc vranie hniezda v korunách.

— Nie je to celkom tak, — povedal Rževskij. — Pravdaže, spočiatku som sa bál jej návratu. No a potom som vedel žiť aj bez nej. Keby som ju bol chcel nájsť, bol by som ju našiel vo Vologde. Ale na žiaden rozhovor s Viktorom sa nepamätám.

— V skutočnosti ten rozhovor o ničom nerozhodol, — povedal Ivan. — Všetko závisí od nás. Vyhadzuješ niečo z hlavy, schovávaš na samom dne mozgu, zasypávaš hromadami banalít. No ja nemôžem skrývať na svojom dne tvoje tajnosti. Bremeno minulosti je pre teba zastaraný zubný kaz. Nič viac. A čo keď v každom človeku, nezávisle od jeho ponímania vlastného života, sa tají podvedomá stupnica skutkov pre rozvitie jeho osobnosti? Na takejto stupnici bol tvoj rozchod s Lizou nesmierne dôležitý. Veď ty si chcel všetko nechať tak a bežať za ňou… Namiesto toho si sa však trepal na mimoriadne dôležitú konferenciu do Dušanbe.

— Počkaj, — Rževskij tiež vstal, pristúpil k oknu a postavil sa vedľa syna. Zahľadel sa na oblaky. — Ako len menia tvar. Voľakedy som sa na ne rád díval… Čo som to len chcel? Áno, ty sa po celý čas chceš odo mňa odlišovať, stať sa samobytnou osobnosťou. Chápem ťa. Ale veď ty sám sebe prekážaš. Pokiaľ sa prehrabávaš v mojej minulosti, si so mnou spútaný. Musíš presvedčiť sám seba: To nie je moja minulosť! To je Sergejova minulosť!

— Nemôžem žiť, kým nevyhrabem to, čo máš ukryté v najspodnejších vrstvách mozgu.

— Ale prečo?

— Pretože som tvoja genetická napodobenina. Ak si zlodej, musím pochopiť prečo, aby som sa sám nestal zlodejom. Ak si vrah, zradca, zbabelec, egoista, musím pochopiť, či som zdedil tieto tvoje vlastnosti, alebo či sa im môžem vyhnúť.

— A ty si tiež myslíš, že som vrah?

— Hoci som zdedil tvoju pamäť, nič som nepochopil!

— Azda v mojej minulosti niet nič, čo by ťa potešilo? — Rževskij sa pokúsil o úsmev.

— Ale áno, — povedal Ivan, otočil sa k nemu a zahľadel sa mu do očí. — Je to večer na brehu Volchova, keď si sedel s Paškom Dubovom a prišiel aj Koľa s novinami…

— Veď je to hlúposť, — sebavedome povedal Rževskij. Neuveril mu. Vrátil sa k písaciemu stolu, bohvie prečo zalistoval v stolnom kalendári. Vzdychol si.

— Buď taký láskavý, — povedal, — dnes si oddýchni. Zajtra je konzílium. Ak chceš, poviem Ninočke, aby sa s tebou prešla.

— Musí sa učiť, — odvetil Ivan.