Zakon pre draka

14

Umyl sa, prelepil si náplasťou líce a sadol si za stôl, aby sa spamätal. Premáhala ho zradná slabosť. Aj s priemernou fantáziou nebolo ťažko predstaviť si, čo by sa s ním bolo stalo, keby sa dračie pazúry boli spustili o pol metra nižšie. A Pavlyš mal mimoriadne bujnú fantáziu. Vzal do rúk lekárov denník, otvoril ho a znova zavrel. Treba sa porozprávať s Ninou. Denník sa mu naozaj môže zísť.

Vtom vošla Nina.

— Nevyrušujem? S tou náplasťou vyzeráte bojovne.

— Ďakujem. Hoci som o to ani nestál.

— Čítate Strešného záznamy?

— Chcel by som, ale neviem sa odhodlať. Veď sotva ich písal pre cudzie oči.

— V tom sa mýlite. Doktor mal mániu. Možno mal nejakého predka grafomana — nielenže rád čítal nahlas úryvky zo svojho denníka, ale tým, čo sa vyhovárali, že neznášajú čítanie nahlas, strkal ho pod nos.

— Napríklad vám?

— Áno. Pokojne čítajte. Strešnij bude rád.

— Jim vravel, že draky neznášajú lekárov. Ako sa to prihodilo Strešnému?

— Zaoberal sa komármi. Pozoroval ich v kríkoch na svahu, a keď sa vracal, zamyslel sa a zabudol pozrieť na oblohu… Toto sú zas čo za žarty?

Nina hľadela na zem. Po dlážke ako čierna nitka bežali mravčeky.

— Videl som ich už včera, ale nevenoval som im pozornosť.

— Nie, to je čosi nové. Ak ešte aj tie štípu…

Pavlyš si prezrel smer mravčej nite. Stúpala k umývadlu, vracala sa späť a strácala sa pod posteľou.

— Ponáhľajú sa k vode, — povedal. — Podľa mojej mienky si nás nevšímajú.

— To by bolo dobre…

Nina statočne niesla ťarchu zodpovednosti. Je veliteľka stanice, ona sa bude zodpovedať. Pavlyš si pomyslel, že aby mladá žena mohla zastávať miesto, aké zvyčajne patrí ostrieľaným vlkom, prieskumníkom, čo majú za sebou po dvadsať planét, musí mať mimoriadne schopnosti.

Až o niekoľko dní sa dozvedel, že Nina patrí práve k takým ostrieľaným preskumníkom. Clarena je už jej šiesta planéta a nik v centre nepochyboval, že sa práce zhostí dobre. Patrila k ľuďom na pohľad mäkkým, vždy priamym a zdvorilým, ktorí sú bez badateľného úsilia všade prví — v škole, na vysokej, aj vo vedeckej práci. Nina niesla ťarchu zodpovednosti za stanicu a nikto si nekládol otázku, prečo sa rozhodli práve pre ňu. No aby to pochopil, Pavlyš musel na stanici stráviť trochu dlhší čas.

— Prišla som, lebo mi napadlo, že nezasvätený človek sa na naše problémy pozerá inými očami. My sme si už zaužívali isté stereotypy, čo môže byť na škodu.

— Azda ste predsa niečím rozdráždili draky?

Nina sa zadívala na mravčiu cestičku.

— Treba zistiť, kade vnikli do stanice. Vezmete si to na starosť…? Ako sme mohli rozdráždiť draky?

— V živočíšnej ríši má agresivita vždy nejakú príčinu.

— Neútočili sme na ne. Sme ochotní pristúpiť na kompromisy. To sa však dá len s rozumnými bytosťami.

— Nemuseli ste to postrehnúť. Na koho ešte útočia?

— Vy ste včera skúmali dračí žalúdok.

— Nina, tu si? — V dverách stála malá Taťjana. Kombinézu si ozdobila náhrdelníkom z dračích zubov. Nebol na ne najkrajší pohľad.

— Leskin ťa všade hľadá. Tvrdí, že magnetické pole sa správa veľmi čudne.

— No a čo?

— Ako vždy. Je presvedčený, že sa to zle skončí.

— Idem, — povedala Nina. — Leskin je pesimista. V každej výprave sa nájde dáky pesimista. Tuším ho k nám psychológovia náročky nasadili, aby vyvážil Tánin neviazaný optimizmus.

Keď Pavlyš osamel, pustil sa do denníka.

Doktor Strešnij naozaj rád písal podrobne a s epickou šírkou. Pavlyš si predstavil, ako so sklonenou hlavou obdivuje dokonalú vetnú konštrukciu, harmóniu dlhých odstavcov a formu zriedkavých archaických slov. Na prvých stranách opisoval pahorok, budovanie stanice, spôsob života a kolegov. Opisoval ich obšírne, do detailov, no jednako opatrne. Lekár sa na svoj denník pozeral ako na literárne dielo a nikoho nechcel uraziť. Na piatej strane našiel Pavlyš prvú zmienku o jemu známych udalostiach.

„Dažde čoskoro prestanú. Príde jar. Na planéte by mala byť pomerne bohatá fauna, doterajšiu zriedkavosť by som pripísal na konto nepriaznivého ročného obdobia. Viem si predstaviť, ako po oteplení a návrate slnka z nôr, hniezd a brlohov vylezú, vyletia a vybehnú rozličné tvory, a možno niektoré budú na takej úrovni, že budú chcieť s nami nadviazať kontakt. Nemám na mysli rozum. Skúsenosti mi napovedajú, že Clarena ešte nedospela do štádia, aby sa tu mohol rozvinúť rozum. Jednako je zopár predpokladov, že nám venujú pozornosť. Veď sme veľmi nápadní a hluční, nezvyčajní a istým spôsobom nechtiac agresívni. Dnes ráno som mal menší konflikt s veľkou Taťjanou. Pozorovala stavebného robota, ktorý hlbi odpadovú jamu. Niektorých odpadkov sa nie a nie zbaviť, a musíme ich predsa, kamsi odpratať. Odstrániť. Aby sme nenarušili zvyčajný život prostredia. S ľahkomyseľnosťou, typickou pre túto milú žienku, sa uspokojila s tým, že stavebný robot vykopal hlbokú jamu.,A kde je hermetický kryt? spýtal som sa, ako to prislúcha k mojej funkcii…“

Prešlo zopár dní a predpoklad doktora Strešného sa začal napĺňať.

„Dnes ma poštípal komár. Vlastne to nie je komár, ale hmyz, ktorý pôsobí na nás ľudí ako komáre na Zemi. Je malý, ticho bzučí, a čo je hlavné, štípe. Aby sme si nezaťažovali fantáziu vymýšľaním nových názvov, budeme volať tohto mučiteľa komárom. Hneď som upozornil Ninu, že treba podniknúť opatrenia proti invázii komárov. Áno, proti invázii, zdôraznil som, pretože všetko nasvedčuje tomu, že tento krvopijca nie je nezvyčajný exotický hosť na našom pahorku. Za ním prídu ďalší milovníci mojej krvi…“

O tri dni dostal Leopold zimnicu. Tri dni ho striasalo, po tri dni doktor Strešnij zápasil s neviditeľným, neznámym, nepremožiteľným nepriateľom, ktorý našťastie nebol taký húževnatý, aby svoju obeť usmrtil. Na tretí deň zimnica ustúpila. S trochou šťastia sa skúsenému lekárovi podarilo zistiť, že pôvodcami zimnice sú komáre. Preto sa celý týždeň, počas ktorého takmer všetci pracovníci stanice /vrátane doktora Strešného/ stihli prekonať zimnicu, na stranách denníka venoval výlučne komárom. Z týchto zápisov Pavlyša najväčšmi zaujali vety, ktoré si lekár podčiarkol, aby ich neskôr ľahko našiel.

„Komáre hniezdia niekde blízko nás. Vyletujú po západe slnka a podľa všetkého výborne reagujú na teplo. Doposiaľ sa mi nepodarilo zistiť dve dôležité veci: koho okrem nás napádajú a aký je ich životný cyklus. Len čo budem mať trochu času, vyberiem sa hľadať ich bydlisko.“

Lekár to už nestihol, zjavili sa draky… Horšie zlo ako komáre. Denník dopodrobna opisoval všetky prípady útoku drakov na ľudí. Doktor Strešnij sa pokúšal nájsť v nich logiku, súvislosť. Výkričníkom označil miesto, kde písal: „Drak chcel stoj čo stoj schmatnúť Leopolda, aj keď sa už skryl v budove. Dobýjal sa do dverí a chcel ho vytiahnuť von.“

Pavlyš ani nevedel, ako vošla malá Taťjana. Dvere boli otvorené, a pohrúžený do čítania až vtedy zbadal, že mu číta ponad plece denník, keď mu za chrbtom zacvakali dračie zuby — Taťjanin náhrdelník.

— Nechcela som vás vyrušiť, doktor, — povedala. — Dnes som vám takmer zachránila život, nuž nemáte právo vyhnať ma. Tým skôr, že aj ja mám svoju teóriu.

— Rozprávajte, — vyzval ju a zavrel denník.

— Samozrejme, draky neznášajú ľudí. A viete prečo? Asi pred desiatimi rokmi tu pristala hviezdna expedícia. Nie naša, iná. Aj to boli antropoidi. Keď tu žili, veľmi znenávideli draky. Poľovali na ne, hľadali ich hniezda, kladivami rozbíjali dračie vajcia a zabíjali mláďatá. A draky majú výbornú pamäť. Teraz sa nazdávajú, že sa nepriatelia vrátili. Je to presvedčivé?

— A čo navrhuješ? — Pavlyš sa vyhol priamej odpovedi.

— Ja? Zatiaľ chodiť štvornožky a pokúsiť sa nájsť stopy po tej expedícii.

— Prečo štvornožky?

— Aby nás nepokladali za ľudí.

— To je pekná báchorka, — povedal v domnienke, že Taťjana žartuje. Vtom si však uvedomil, že žart skrýva zaujímavý postreh. — To je pravda, keď drak na mňa pikoval, zaťal pazúrmi privysoko.

— No vidíte, — potešila sa Taňa. — Stojí to za pokus. Však?

Pavlyš sa usmial, nepovedal nič. Taňa odbehla. Znova otvoril Strešného denník.

„Predpokladám, že populácia pahorku je stabilná a priestorovo obmedzená, takže komáre nelietajú zďaleka. Treba to zistiť označením niekoľkých exemplárov…“

Pavlyš obrátil stranu.

„…Keď nastane noc a človek nemôže spať, pretože nič tak veľmi nezaháňa spánok ako nevyriešený problém, predstavivosť nezastretá dennou realitou trhá medze logiky a ponúka riešenia, ktoré by sa cez deň zdali trápne, detské, naivné… Píšem hlavne v noci, teraz sú dve hodiny preč, stanica spí, vlastne nie, Jim nespí, má záchvat zimnice, pred chvíľou som sa bol naňho pozrieť. Vnucujú sa mi výjavy z minulosti tejto planéty, kde niet miesta pre človeka, do ktorej sa človek nehodí, a možno sa nehodí ani do jej prítomnosti. Zvykli sme si pripisovať okolitému svetu rozum; je to atavizmus z pra-pradávna, keď lesy, hory, aj more, aj slnko boli živé, väčšinou zlé a úkladné, málokedy dobré bytosti, ktoré mali niečo spoločné s každým slovom, myšlienkou, pochybami prvobytného človeka. Nepriateľský svet, ktorý si ľudia ešte nepodmanili, bol ovládnutý cudzím rozumom, zosielajúcim na ľudí dažde a sneh, vietor, suchá a zúrivé dravce. A tu? Či sa neskrýva za cieľavedomým hnevom drakov a komárov cudzia vôľa, nám cudzí a nepriateľský rozum, pre ktorý sú naši konkrétni hrýzaví nepriatelia iba nástroje pomsty, alebo azda leukocyty vyháňajúce cudzí prvok z organizmu? Za zamrežovaným oknom mrholí, Clarena vyčkáva… Nie, je čas spať…“

Tým sa zápisky končili. Lekár už nemal príležitosť vrátiť sa k denníku.