Zakon pre draka

18

Jednou z prvých, ak nie prvou vlastnou, skutočnou spomienkou Ivana bolo:

Zobúdza sa uprostred noci. Po veľmi dlhom sne, no sen sa ešte neskončil, iba ho na okamih vypustil… Vidí, že nad jeho posteľou stojí v polotme chudá okatá dievčina s hustými tmavými vlasmi a naľakané naňho hľadí, ani čo by sa jej prisnil. Tá tvár mu je známa, no veľmi ťažko sa sústreďuje a rozpomína, odkiaľ to dievča pozná, potom dievča ustúpi z obzoru, a on zrazu chápe, že prišla Nina, Ninočka, Elzina dcéra, hoci vôbec nechápe, čo znamená ten zhluk písmen — El-za…

Potom Ivan opäť precitol, no bolo už ráno a štrbinou stiahnutých roliet sa predieralo slnko, celkom také, ako keď s Lizou a Kaťou bývali pri Kaunase, v dedine, a on nevstával, lebo čakal, kým Liza prvá vyskočí z postele, pobehne, dupkajúc bosými nohami po vyleštenej podlahe k oknu, a jediným prudkým pohybom vytiahne rolety, doslova ich vyhodí do vzduchu, a teplý slnečný lúč, nasýtený mriežkovým tieňom lístia, ako akvárium rybkami, vnikne do izby…

V laboratóriu bola Ninočka. Sedela v kúte a so sklonenou hlavou prepisovala akýsi papier, zavše vystrčila červený špicatý jazyk, rýchlo ako hadík, aby odstránila prameň vlasov. Zvláštne, ale nikdy predtým si Ninu nevšímal. Už je v ústave pol roka, a takmer sa s ním nestretáva. A mimochodom, načo aj? To, že ju preložil do laboratória, bolo iba preto, že ho o to prosila Elza, ktorej bolo nepríjemné prosíkať, no podstúpila to preto, lebo údelom matiek je starať sa o svoje deti, trápiť sa kvôli nim. Ale prečo je Ninočka práve tu?

Zároveň si uvedomil, že je chorý. Nevedel, kedy a na čo ochorel, ale bola to choroba vážna, inak by ho neboli dali do tejto miestnosti. Zrazu prišla nová spomienka — spomienky sa zjavovali, ako obraz na fotografickom papieri vo vývojke: v červenom tlmenom svetle nevieš, aký obraz sa zjaví na bielom papieri.

Spomienky boli nepríjemné a znepokojujúce — bolo treba sa v nich zorientovať a chápať ich, no pochopiť sa nedali, lebo išlo o to, že on, Sergej Rževskij, ktorý tu leží vo svojom vlastnom laboratóriu, vôbec nie je Sergej Rževskij, ale niekto iný, zatiaľ ešte bez mena, a preto nepravý, ešte neexistujúci človek, ktorého možno zlikvidovať rovnako, ako ho aj počali, a neschopnosť toto všetko pochopiť tkvela v tom, že ho počal ten istý Sergej Rževskij, čiže on sám, ktorý teraz existuje mimo neho…

Zrazu sa tieto myšlienky pretrhli — začul vzrušené hlasy. Plnoštíhla žena v bielom plášti, ktorú nepoznal, mlela čosi o strese, mládenec, známa tvár — pracuje tu ako technik? — čosi robil s prístrojmi. Pocítil pichnutie, krátku bolesť a sklz na saniach do nebytia.

Do tohto nebytia prenikali hlasy zvonku. Pochopil, že to hovoria o ňom ako o Ivanovi, a on po celý ten čas chcel bez rozhorčenia, bez znepokojenia ticho a pokojne opraviť hovoriacich a vysvetliť im, že sa mýlia, že on je Sergej Rževskij, hoci sám chápe, že takto sa volať nemá právo, lebo Sergej Rževskij ho vymyslel a vytvoril.

A keď sa opäť prebudil, ráno ďalšieho dňa, už si uvedomil a aj precítil svoju izolovanosť od Rževského, svoje vlastné ja, a vôbec sa nečudoval, keď Sergej Rževskij, sediac pri jeho posteli a sledujúc prístroje hneď po jeho prebudení, povedal:

— Dobré ráno, Ivan. Chcem sa s tebou porozprávať.

Ivan privrel oči, opäť ich otvoril, a dal tak najavo, že ho bude počúvať.