Zakon pre draka

14

Ninočka prišla domov okolo deviatej. Rodičia boli v kuchyni. Otec čítal Sovietsky šport. Mama krájala kapustu.

— Čo tak neskoro? — spýtal sa otec mierne, akoby s úľavou.

— Tak sme sa narobili… — Ninočka zmĺkla. Cestou domov ešte nevedela, čo urobí, či vbehne a zvolá: „Je na svete!“ alebo si jednoducho pôjde ľahnúť.

— Samozrejme, že si unavená, — povedal otec. — Každý deň chodíš domov dobreže nie v noci… Teraz aspoň budeš sedieť doma.

— Nie, — povedala Ninočka. — Teraz budeme mať ešte viac roboty. Budem mávať služby pri Ňom.

— Pri kom? — spýtala sa matka, ruka s nožom jej závisia vo vzduchu.

— Pri Ivanovi. Volá sa Ivan, nevieš?

— Nič neviem, — povedala mama. — Odišla som skôr. Ivan — to je ten jeho výtvor?

Slovom „výtvor“ vyjadrila svoj vzťah k novorodencovi. Odmietavý vzťah.

— Budem mať pri ňom službu.

— Božemôj, — zahorekovala mama. — Pri tom netvorovi? Sama?

— Veď to nie je netvor. Je to Rževského syn. Chápeš, biologicky je to jeho syn, vypestovali ho z jeho bunky.

Matka šmarila nôž, ten sa odrazil od dosky a spadol na zem. Nik ho nezdvihol.

— Je to vrah! — zarevala mama. — Zahubil Lizu! Ničí všetko, čoho sa dotkne. Celý tento cirkus si vymyslel z chorobnej túžby dokázať mi, že aj on môže mať dieťa.

Ninočka by bola najradšej zdupkala, zakaždým zmizla, keď sa začali takéto scény, no teraz ju všetko, čo sa týkalo Rževského, až príliš zaujímalo.

— Aká Liza? — spýtala sa Ninočka.

Matka zodvihla nôž a povedala, akoby ani nebola počula:

— Som kategoricky proti, — mávaním noža zdôrazňovala svoje slová, — aby sa Nina čo i len priblížila k tomu bastardovi. Ak bude treba, poženiem to hore. Nenechám kameň na kameni!

A vtedy Ninočka ušla z domu. Bola tma a drvila ju zima. Mala Rževského telefónne číslo domov, vypísala si ho z telefónneho zoznamu. Vošla do telefónnej búdky, hoci ešte nemyslela na to, že mu zavolá. Jednoducho búdka znútra osvetlená žltou lampičkou sa jej javila ako príjemný a teplý útulok. Potom vytočila Rževského číslo.

Podľa hlasu v telefóne pochopila, že riaditeľa ústavu zobudila, a chcela rýchlo zložiť, ale už nestihla.

Spýtal sa prísnym hlasom:

— Kto je tam?

Nemala odvahu sa zatajiť.

— Prepáčte, nechcela som vás zobudiť. Tu Nina Gulinská.

— Stalo sa niečo? Voláš z ústavu?

— Nie, odišla som domov, a potom som sa pohádala s mamou, no vlastne som sa ani nepohádala, ale som od nich ušla.

— Preto nemusíš plakať, — povedal Rževskij. — Nič vážneho sa predsa nestalo.

— Ona mi nechce dovoliť, a ja chcem. Ujdem od nich, ak mi to nedovolí…

— Voláš z búdky?

— Áno.

— Príď teda ku mne. Zapamätáš si adresu?

— Viem ju. Mám ju už dávno… No je už neskoro a vy sa musíte vyspať.

— Ak neprídeš sem, kam sa teda podeješ?

— Neviem.

— Utri si oči a príď, — v jeho hlase vycítila výsmech, preto sucho odvetila:

— Nie, ďakujem.

Nepôjde si veru po súcit…

Prešla dve či tri ulice, zavolala kamarátke Simočke, povedala jej, že u nej prenocuje, a šla k Rževskému.